Dovolenka v Borovnej

text: Danuša Meňhartová
foto: Ivan Meňhart

Čo by si povedala na Borovnú?

 

            S touto otázkou sa na mňa obrátila moja lepšia polovička týždeň po návrate z Paríža.

„A kedy?“

„Čo tak v období balónov?“

Tým sa rozbehla naša príprava na letnú dovolenku. Začiatkom mája som si pozrela webovú stránku Telče. Program kultúrneho leta som na nej ešte nenašla a preto som sa obrátila na mestský úrad. Po dvoch dňoch mi odpovedali, že Balóny nad Telčí sa budú konať od 14. do 19. júla, čo mi potvrdili aj z brnenského AVIATIK SERVISu.

Ivov záujem o fotografovanie balónov mi bol jasný. Ale to, že som sa obrátila na jedného z usporiadateľov balónovej fiesty si viem vysvetliť len tým, že som sa nechala  inšpirovať filmom Vratné láhve. V poslednom čase sa nám rozbehli také okrúhle a polookrúhle výročia. Všetky sa dotýkajú môjho drahého manžela a mňa sa týkajú len dve. Ale o tých hovorí, že preňho nie sú dôvodom na oslavu. V novembri minulého roka som teda ja slávila štyridsiate výročie našej prvej oficiálnej schôdzky, ktorú sme si dali pred bratislavským kinom Metropol a v apríli tohto roka som si pre zmenu zablahoželala k tomu, že som už tridsaťpäť rokov vydatá za najlepšieho manžela zo všetkých manželov. Ešte šťastie, že aspoň jedno výročie si priznal. Ale to musel. Pretože išlo o jeho vlastné okrúhle narodeniny. Letný darček v štýle Zdeňka Svěráka sa nakoniec nekonal, pretože z Aviatiku mi prišla okrem potvrdenia termínu akcie aj ďalšia odpoveď:

„Pokud by jste měla zájem o letenky, potom vám můžeme nabídnout letenku pro 1 osobu v průbehu akce za 4.500,- Kč.

Letenky posíláme poštou a zaplatit můžete dobírkou (účtujeme 100,- Kč poštovné a balné), nebo bankovním převodem (poštovné a balné zdarma). Je možné zaplatit celou částku, nebo stačí zaplatit zálohu 500,- Kč za osobu a zbytek doplatit po domluvení termínu letu.

Měkká přistání přeje

Jitka Joklová“

Po prečítaní tejto správy som si povedala, že nemôžem byť až taká veľká romantička. Reálne som zostúpila nohami na zem s rozhodnutím, že tých deväťtisíc českých korún radšej spoločne investujeme do menej romantického cestovania autom.

Aj keď môže byť lietanie v balóne na jednej strane idylické, na druhej strane môže byť aj riskantné. Napríklad vtedy, keď by vyhasol plameň a z posádky by nikto nefajčil a nemal by pri sebe zapaľovač. Potom by sa balónoví cestujúci mohli napríklad aj utopiť.

Vždy, keď si spomeniem na scénu z filmu Vratné láhve, ako sa Zdeněk Svěrák s nohami vo vode dozvedá, že jeho manželka, v podaní skvelej Daniely Kolářovej, fajčí, tak ma, ešte aj na artrózou postihnuté kolená, prekvapuje mužská logika. Niežeby sa tešil, on je ešte aj mierne pohoršený. Viem si dokonale predstaviť svojho drahého manžela. Ten by bol po pás vo vode a ešte by mi robil prednášku o škodlivosti fajčenia a o mojej slabej vôli prekonať tento zlozvyk. Ktorého sa mi podarilo našťastie zbaviť.

Takí piloti balónov to nemajú vôbec jednoduché. Okrem romantiky musia brať do úvahy aj meteorologické hlásenia a predpovede počasia. Nesmie fúkať silný vietor. Ale nemôže byť ani bezvetrie. Ideálny je vraj vietor so silou do troch metrov za sekundu, ak môžem veriť tomu, čo som si prečítala na internete. Nesmie pršať a nesmie byť búrka. Balonisti môžu byť radi, že na začiatku dvadsiateho prvého storočia už nie je meteorológia v plienkach. Ktovie, ako to dokázali zvládať na začiatku minulého storočia, keď počasie predpovedali žaby a vtáky. A ak náhodou balónoví cestovatelia viseli uprostred oblohy a okolo nich križovali blesky, tak vtedy pravdepodobne nemysleli na romantiku. V tú chvíľu sa určite chceli dostať čo najrýchlejšie na zem. Podľa možnosti celí a živí.

Aj keď som zavrhla lietanie, aspoň som vedela, v ktorých dňoch budú nad Telčou balóny. A potom mohol nasledovať ďalší krok k príprave letnej dovolenky. Zistiť, ako je to s voľnými termínmi v Borovnej. Pred štyrmi rokmi sme strávili v tejto malej dedinke týždenný pobyt na vidieckom hospodárskom dvore. S príjemnými a starostlivými domácimi a množstvom rozkošného zvieractva takmer každého domáceho druhu.

Štvrtého mája som poslala pani Kvapilovej ímeil:

„Dobrý deň, pani Kvapilová,

už nám naozaj chýbate (na dovolenku u Vás máme veľmi pekné a príjemné spomienky) a chceli by sme stráviť u Vás zas pár dní. Zároveň by sme to chceli spojiť s obdobím lietania balónov.

Privítali by sme, ak by ste mali v termíne od 16.7. (štvrtok večer príchod) – 20.7. (pondelok ráno odchod) voľný Pokoj č. 1 (v tom sme boli ubytovaní aj prvýkrát). Samozrejme, s výbornými raňajkami. Ide o 4 noci, ale podľa možnosti by sme platili v hotovosti v prvý deň priamo u Vás.

Pozdravujeme rodinu.“

Na druhý deň som si našla odpoveď:

Dobrý den, paní Meňhartová, pokoj je volný, už jsem si Vás tam zapsala. Moc se na Vás těšíme, určitě přijeďte! Pozdravujte manžela a na shledanou se těší Kvapilová

PS – zavařeninu dostanete každý den!“

Takejto odpovedi sa jednoducho nedalo odolať. Začali sme sa tešiť na júlový pobyt v Borovnej.

Pred štyrmi rokmi sme na prvé raňajky nezjedli lekvár. Ale nie preto, že by nám nechutil alebo by sme ho nemali radi. Ale preto, že sme s výborným chlebom, maslom a syrom pojedli všetky druhy údenín, ktoré sme mali na tanieri. A na viac nám už nezostalo miesto. Naša domáca si z toho podľa všetkého odvodila, že sladké raňajky nám dávať nemá. Z čoho som potom bola trošku nešťastná. A keďže som o tom v našej knižočke Cesty – zmätky napísala, tak pani Kvapilová na to po štyroch rokoch reagovala. Preto nám v našej korešpondencii sľúbila aj lekvárové rána.

Dva mesiace do dovolenky ubehli ako voda. V pondelok, tri dni pred odchodom na Vysočinu, som napísala pani Kvapilovej ešte jeden meil:

„Dobrý deň, pani Kvapilová,

vo štvrtok určite prídeme, ale ako nás poznám, skôr v podvečerných hodinách. Mohli by sme zostať o jeden deň dlhšie, ak by nám to rodinná situácia (zdravotný stav manželovej mamy) umožnila? V tom prípade by sme odchádzali až v utorok doobeda.

Tešíme sa na Vás. Potrebujeme oddych ako soľ a tešíme sa na večerné posedenia na dvore. Pevne verím, že nám vyjde počasie.“

Odpoveď bola potešujúca:

„Dobrý den, paní Meňhartová, už se na Vás těšíme, pokud budete chtít, můžete u nás být do úterý i déle – další hosté přijedou až v sobotu.

Na shledanou ve čtvrtek.“

            Šestnásteho júla sa nám nič dramatické, pre nás tak typicky preddovolenkové, nestalo. Nepokazila sa nám na poslednú chvíľu ani pračka a ani chladnička. Nezamkla som kľúče v aute a ani sa do mňa nezahryzol kliešť. Neochorela mama a dokonca sme mali aj cestovné poistenie. Asi preto, že som ho bola vybaviť ja. Ale naša vnučka by určite aj tak povedala:

„Dedenko, babinka, vy ste takí motkovia motkaví.“

Samozrejme, toto nemá z vlastnej hlavy. Veď už koľkokrát si musela vypočuť z úst svojich rodičov takýto komentár k našim neskorým príchodom k nim a k našim neskorým odchodom na dovolenky vo všeobecnosti.

Náš odchod sme pôvodne plánovali v neskorých dopoludňajších hodinách, ale akosi sa nám ho opäť podarilo odsunúť na včasné popoludnie. Desať minút pred druhou hodinou sme sa ešte zastavili pri bankomate. Museli sme doplniť zásoby našim mobilným telefónom. Aby nám pre zmenu nezlyhali pre nedostatok finančných prostriedkov. Tentokrát sme si rouming zaktivovali doma, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. Nenechali sme si to na poslednú chvíľu, ako to zvyčajne robíme.

Boli dve, keď sme vyrazili zo Zlatých Moraviec. Tesne pred štvrtou sme boli na našej obľúbenej čerpacej stanici v Senici, kde sme si kúpili nanuk a kávu. Stalo sa to našim zvykom, keď ideme týmto smerom. Nanukový rituál zaviedol Ivo a ja som si ho veľmi ľahko a rada osvojila.

Predtým, ako sme definitívne vyrazili k hraniciam, som ešte zavolala pani Kvapilovej a oznámila jej, že sme už na ceste k nim.

Na cestovanie sme mali skoro ideálne počasie. Nepršalo a našťastie nebolo ani  tropické teplo. A vďaka intenzívnemu krátkodobému ochladzovaniu auta s novou, pre nás doteraz neznámou klimatizáciou, sme aj popoludňajšie slniečko celkom dobre zvládali. Kilometre nám rýchlo ubiehali. Břeclav, Mikulov, Pohořelice. Okolo znojemských záhrad sme tentoraz prefrngli bez zastavenia a teda aj bez ovocných nákupov. Potom sme prešli centrom Moravských Budějovíc, dotkli sme sa Želetavy a už bola pred nami Telč. Prechádzali sme ňou v takom čase, v ktorom sa pred štyrmi rokmi pripravovali balóny na svoj let. Stáli sme pred dilemou. Máme si urobiť prestávku a ísť sa pozrieť na námestie? Lenže to nebude na pol hodinu. Alebo sa ideme ubytovať?

Dali sme prednosť dodržaniu nášho predpokladaného a oznámeného príchodu. Naše rozhodnutie nedokázalo ovplyvniť ani to, že som cez stromy videla obrysy dvíhajúceho sa balóna. A aj vidina dvoch balónových dní, ktoré na nás mali ešte čakať, nás ukľudňovala, že o nič neprídeme. Ale už v sobotu večer sme zistili, akú sme urobili chybu.

Dedinka Borovná je od Telče vzdialená zo štyri kilometre. Bol príjemný podvečer, keď sme zastali pre veľkou kovovou bránou. Vo vnútri dvora sme uvideli zaparkovanú daciu s pražskou značkou. A aj keď sme si pamätali, ako sa dostaneme do dvora, mali sme veľký rešpekt pred prípadnými domácimi strážcami svojho teritória. Nemali sme tušenia, koľko psov a akých psov môžeme mať zrazu proti sebe. Takže Ivo zvolil inú taktiku. Zatrúbil. Len tak potichu. Dovtedy neviditeľné a nepočuteľné psy sa rozštekali a dobehli si nás pozrieť. Až tri.

Jeden veľký, chlpatý, vo farbe veľmi bielej kávy, vyzerajúci celkom dobromyseľne. Druhý bol tiež veľký, ale pre zmenu s hladkou, lesklou, čiernou srsťou, ktorej ja až tak veľmi nedôverujem. A ten tretí bol tmavohnedý, o dve tretiny menší od svojich priateľov. Krútili síce chvostmi, ale predsa len boli v presile. Ešte šťastie, že sa k nám spoza rohu domu blížil pán Kvapil a  so širokým úsmevom nám dokorán otvoril bránu. To bol signál aj pre všetky psie rasy, že sme priatelia a že nás majú tolerovať na svojom dvore.

Po vjazde do nádvoria sa pred nami otvoril čarovný obrázok, ktorý by ocenila aj naša dcéra a aj naša vnučka. Pani Kvapilová sa k nám blížila s jedným malým mačiatkom v náručí a s druhým pohodlne usalašeným na jej ľavom pleci. Domáci pán to komentoval:

„Jako čarodějnice, že jó?“

Hneď z príchodu sme si uvedomili, že aj počas tohto pobytu sa nám tieto malé hravé guľky stanú súčasťou nášho odchodového folklóru. Ešte sme mali v živej pamäti, ako sme pred štyrmi rokmi pri našich každodenných výjazdoch museli zliezť na všetky štyri a vždy kontrolovať, koľko týchto malých farebných klbiek sa ukrýva pod kolesami nášho auta. A museli sme vymýšľať vždy tie najnezvyčajnejšie stratégie, ako ich odtiaľ dostať.

Kým Ivo ponosil naše dovolenkové veci z auta dovnútra, tak ja som získala od pána domáceho prvú trofej. Poldruha litrovú fľašu piva. Pätnástky. Z vlastnej várky.

Pri našej predchádzajúcej návšteve sme posledný večer sedeli v príjemnej atmosfére na nádvorí. Sledovali sme hviezdy, obrovský mesiac nám robil osvetlenie a pritom pán Kvapil na seba prezradil, že si sám vyrába domáce pivo. Mali sme ale smolu. Žiadna ochutnávka nebola možná, pretože v tej chvíli nemal ani kvapku v zásobe. Čo bolo dôkazom toho, že musí byť výborné. Nad čím som zalamentovala aj v knižočke Cesty – zmätky. Tentoraz to napravil hneď pri príchode. S Ivom sme si povedali, že si ho dáme ihneď k večeri. V tej chvíli   som nepredpokladala, že to bude poriadne neskoro.

Kým som sa pustila do vybaľovania, tak sa Ivo zoznamoval s našimi susedmi.

Kvapilovci ubytovávajú svojich hostí v troch izbách. V pokoji 1, 2, 3. Tak to uvádzajú na svojej internetovej stránke. Pre seba ich majú pomenované menami rodinných príslušníkov alebo pôvodných užívateľov. Náš pokoj – jednotka - sa volá Šalanda. Voľakedy v nej býval a úradoval správca hospodárskeho dvora. Ďalší sa volá Jindra, po bratovi pani Kvapilovej - Jindřichovi, ktorý k nim často a rád chodieva. Tretí pokoj sa volá Pavlík. Tak, ako syn domácich, ktorý je šikovným stolárom. Vstupné dvere do všetkých izieb sú jeho dielom. Sú nielen veľmi pekné, ale je cez ne dobrý výhľad na šantiace mačiatka. Počas jedla alebo popíjania kávičky sme ich zvykli sledovať. Tie malé farebné neposedné klbká boli pre nás každodenným a opakovaným zdrojom zábavy.

Domáci nám tvrdia, že máme najškaredší pokoj, ale nám sa páči najviac. Aj keď nie je tak novo vybavený ako ďalšie dve izbičky. Lenže v našom je zas najviac okien a vďaka tomu je celý náš dovolenkový mikrobytík najsvetlejší a z kuchynky máme aj najkrajší výhľad na pekne upravený dvor.

 

 

Kroketový dvor v Borovnej

 

Keď som mala všetky veci poukladané na svojom mieste, pustila som sa do prípravy rýchlej večere. Bolo práve osem, keď som zrazu začula zvonka výkrik.

„Je vidět balóny. Pojďte se podívat.“

Samozrejme, tie mali prednosť pred hladom. Celé osadenstvo dvora sa vyrojilo na priedomie, odkiaľ sme mali najlepší výhľad na štrnásť balónov, vznášajúcich sa nad Telčou. To, že sme sa ocitli všetci naraz na jednom mieste, som využila na predstavenie sa dvom starším dámam, ktoré patrili do rozvinutej rodinnej posádky pražského auta. A tým sa rozbehlo zoznamovanie  so všetkými jej členmi. Pan Kocourek starší s manželkou boli ubytovaní v jednej izbe s maminkou ich nevesty. Pan Kocourek mladší mal izbu vedľa nás, spolu so svojou manželkou a dvoma deťmi.

Nešlo mi do hlavy, ako sa mohla táto sedemčlenná posádka dostať do dacie, ktorú sme si ešte vlani v lete chceli kúpiť my. Veď nám by stačila na naše dovolenky len tak – tak. Ale to iba dovtedy, kým som nezistila, že nemajú kufor. Namiesto neho mali aj vzadu sedadlá. Potom mi zas nešlo do hlavy, kde majú uložené veci pre sedemčlennú rodinu. Veď my dvaja máme plný batožinový priestor. Čo by som robila, keby nás bolo viac?

„Mají rakev pro stařenku.“

Túto odpoveď som dostala od pani Kvapilovej na moju rečnícku otázku, keď som si k nej prisadla v neskorých večerných hodinách. Sedela pri stole pod bočným múrom, plným červených muškátov.

V šoku som pozrela na moju spokojne vyzerajúcu susedku. Iskričky v jej očiach ma donútili pozrieť sa ešte raz a pozorne na veľkú daciu zaparkovanú na druhej strane dvora. Naozaj. Na jej streche bol upevnená batožinová truhla.

Našej domácej som odovzdala víno z nášho regiónu. Zároveň som pochválila vynikajúce pivo, z ktorého po našej večeri výdatne odbudlo. Dokonca malo nielen správny říz, ale aj správnu teplotu. Skoro ako zo siedmeho schodu. Kým sme sa s pani Libušou rozprávali, stále sa okolo nás tmolil taký malý blonďavý kučeravý anjelik. Bola to Rozárka, vnučka Kvapilovcov.  A tak som sa začala dozvedať, čo sa všetko zmenilo za štyri roky. A nielen v rodine. Aj na gazdovstve. Dvor bol ešte krajší, ako sme si ho pamätali z našej prvej návštevy. Zelený, na krátko ostrihaný a viditeľne udržiavaný trávnik narúšali len miniatúrne biele bránky. Dozvedela som sa, že časť dvora sa za tie roky zmenila na kroketové ihrisko. Dokonca naň vraj chodí trénovať medzinárodne  registrovaný hráč tohto, pre mňa absolútne neznámeho športu. Spoločnými silami sme sa opisom dopracovali k tomu, že som začala tušiť, o čom tá hra asi je. Po trávniku pobehuje hráč s drevenou palicou, ukončenou malým valčekom a ním sa snaží udrieť drevené gule a dostať ich cez jednotlivé bránky do cieľa.

Tento šport sa vraj pôvodne hrával aj na wimbledonskom trávniku. Skôr, ako sa na ňom začala tenisová eufória. Tá naň vstúpila až v roku 1875. Tenis sa na ňom hrá dodnes, čo sa o krokete povedať nedá.

Dostali sme ponuku, že si môžeme skúsiť, či by sme dokázali farebnými guľami prejsť desiatimi bránkami. Vraj na to treba len zmysel pre presnosť, cit a orientáciu. Keďže som si nie istá ani jednou z týchto vlastností, radšej som to zahrala športovo do autu. Nechcelo sa mi plytvať energiou na niečo, o čom som nemala žiadne vedomosti. Tento hanebný prístup k neznámym veciam nadobúdam vekom.

Nedávno ma Ivo upozornil na zaujímavú myšlienku, ktorú napísal Seneca v liste Luciliovi.

„Aké hlúpe a nevhodné zamestnanie pre vzdelaného muža cvičiť svaly, upevňovať šiju, trénovať boky; nech by akokoľvek stučnel a svaly mu zmocneli, isté je, že nedosiahne silu ani váhu vola.“

Čo všetko si môže človek prečítať v knižke Život a literatúra v antickom Ríme. A to, čo platí pre muža, určite platí aj pre ženu. Takže v Borovnej som sa rozhodla predovšetkým oddychovať. Žiadne cvičenie, upevňovanie, trénovanie mi nehrozilo. Iba ak posilňovanie medzinárodných vzťahov.

Bol to veľmi príjemný večer a netrvalo dlho, naše rady sa začali pri stole rozširovať. Najskôr o pána Kvapila. O chvíľu si k nám prisadol mladý muž, z ktorého sa vykľul  otec Rozárky. Potom prišiel Pavel, syn domácich a hneď na to si ma už prišiel skontrolovať aj môj manžel. Ani sme sa nenazdali a o chvíľu sme sa rozrástli o pana Kocourka staršieho a aj mladšieho. Prebrali sme základné politické otázky typu – kde je lepšie.

Na Slovensku alebo v Čechách?

A ako to často býva, málokedy je človek spokojný s tým, čo má. Ale, aspoň sme zistili, že medzi nami nesedí žiaden ničomník.

To som si ukradla z Irwina Shawa. Takmer pred štyridsiatimi rokmi napísal vo svojej knižke Nočná korisť niečo, čo platí aj dnes.

„Téma politiky prišla na rad súčasne s dezertom. Medzi mužmi pri našom stole sedel okrúhly uhladený Američan okolo päťdesiatky, šéf akejsi poisťovacej spoločnosti, francúzsky umelecký kritik so špicatou čiernou briadkou a korpulentný anglický bankár. Všetci traja páni  uhladene, ale aj napriek tomu rezolútne, lamentovali nad súčasnými vládami svojich národov. Bolo nápadné, že sa tu vôbec neprejavil žiadny vlastenecký šovinizmus. Ak sa vlastenectvo stáva posledným útočiskom ničomníkov, tak pri našom stole žiaden ničomník nesedel.“

S pani Kvapilovou sme vyriešili aj najzákladnejšiu otázku nášho dovolenkového života a to, o koľkej nám má priniesť raňajky. Dohodli sme sa na čase, výhodnom pre obe strany. Nie skôr ako o ôsmej.

Takmer nočná hodina nás všetkých vyhnala do izieb. S Ivom sme si ešte narýchlo prebrali bojový plán na nasledujúci deň nad mapou Vysočiny a zaľahli sme spať. Metrové múry domu zo sedemnásteho storočia zabezpečovali príjemný chládok a ticho. Do okna nám svietil kosáčik cúvajúceho mesiaca a sľuboval nám, že piatok bude pekný.

 

 

Perleťový zámok

 

            Slniečko a v kuchyni nachystané raňajky boli dostatočným motívom k tomu, aby sme vyliezli z postele. Voňavý chlieb, maslo, lekvár, anglická slaninka, saláma, paprika, rajčiny, nás magicky pritiahli do kuchyne. Ako aperitív sme si dali pohár pomarančového džúsu, ja som pripravila neodmysliteľný ranný čierny čaj, ale definitívne sme sa prebrali až pri káve, ktorú uvaril Ivan.

Po bratislavskom budíčku v podobe lomozu, vŕzgania a zvonenia električiek, dunenia lietadiel, hrmotu vlakov a bzučania diaľnice, milujem  víkendové a dovolenkové rána. Vtedy ma väčšinou zobúdza spev drozdov a hrkútanie hrdličiek. Ale najpríjemnejšie je to, že nemusím sledovať hodinky, aby som stihla električkovú deviatku, ktorá ma odváža do práce. Počas dovoleniek musím akurát sledovať a nasledovať môjho najlepšieho manžela zo všetkých manželov. Pred tridsiatimi piatimi rokmi som to minimálne pred pätnástimi svedkami pravdepodobne prisľúbila. Ale počas dovoleniek tento sľub bez problémov plním. Aspoň niekedy. A dokonca bez hodiniek.

V piatok, o desiatej hodine predpoludním, som nasledovala Iva do auta. So strategickou úlohou - dostať nás do prvého cieľa našej cesty. Tým bol Pelhřimov. S nákupnou medzizastávkou v Telči. Akonáhle sme uvideli tabuľu, ukazujúcu smer do obchodného domu, vydali sme sa urobiť dovolenkové potravinové nákupy. Chceli sme nimi zásobiť našu chladničku v Borovnej.

Veď vďaka nášmu tohtoročnému prechodu na euro, bolo  v Čechách takmer všetko lacnejšie. A nielen v Čechách. Čo spôsobilo, že Slováci chodia vo svojom euro-roku na nákupy nielen k našim západným susedom, ale aj do Maďarska a do Poľska. Nanuková televízna kampaň, ktorú si objednala naša vláda a obchodníci, podľa všetkého príliš nezabrala na tenké europeňaženky Slovákov.

Ani nám sa neoplatilo niesť si zásoby zo Slovenska. Všetko potrebné na jedenie a pitie našlo svoj prechodný sklad v kufri auta a o trištvrte na jedenásť sa nám podarilo opustiť Telč a nasmerovať náš červený kombík na Třešť, Batelov a Horní Cerekev. O pol dvanástej sme vchádzali do Pelhřimova

Za kostolom Svatého Víta sme objavili parkovisko. Ivko zastal pri stojane, stlačil zelený gombík a vzal si parkovací lístok. Pred nami sa zdvihla rampa a my sme zaparkovali v tieni stromov. Až potom sme si preštudovali lístok, na ktorom bolo napísané:

„VITEJTE V PELHRIMOVE

Parkovne do 120 minut zdarma, dale dle tarifu. Parkovne platte v automaticke pokladne.

Odebranim listku souhlasite s provoznim radem parkoviste.

Vjezdovy listek peclive uschovejte, nutny k placeni parkovneho !!!

Vystaveno: 17.07.09/11:47:33“

Prevádzkovateľom parkoviska boli Technické služby mesta. K svojim zákazníkom sú oveľa ústretovejšie ako napríklad BPS, čo znamená Bratislavská parkovacia služba. Na Slovensku sme sa s takýmto niečím ešte nestretli. V Bratislave určite nie. BPS zarába od prvej minúty odstavenia auta. Jedno euro za každú polhodinu.

Prvé miesto, ktoré sme navštívili v Bráne Vysočiny, ako sa vraj oddávna hovorí Pelhřimovu, nebola žiadna kultúrna pamiatka. Veľmi prozaicky sme vstúpili do prvej lekárne, na ktorú sme cestou natrafili.

Toto leto bolo letom komárov. Nielen na Slovensku, kde vláda vyčlenila na protikomárové postreky státisíce korún, ale pokúšali sa nás prenasledovať aj v Borovnej. Ak sme nechceli aj ďalší večer stráviť ich kynožením, museli sme sa voči nim zabezpečiť. Prvú noc nás našťastie ani jeden netrápil, ale to len preto, že sa ich Ivovi podarilo všetky fyzicky zlikvidovať. Čo sa nedá určite považovať za práve najpríjemnejšiu dovolenkovú kratochvíľu. A okrem toho má takáto násilná likvidácia ešte aj nepríjemné následky. Najmä na bielych stenách. Preto sme sa rozhodli kúpiť si na ne v lekárni zo všetkých strán reklamované OFF!

„Komáre, traste sa!“

S týmto heslom šiel môj drahý manžel odniesť nový bojový prostriedok do auta. A až potom sme sa vybrali do ulíc historického centra.

Ale ani tentoraz nesmerovali naše kroky hneď za pamätihodnosťami. Smerovali za jedlom a pivom. Z toho najprozaickejšieho dôvodu. Kvôli pivu. Zvážili sme, koľko je potrebného času na odbúranie akéhokoľvek alkoholu z organizmu šoféra. Tri hodiny. Pre istotu. A preto sme sa rozhodli najskôr hýriť a až potom skúmať históriu. Z Masarykovho námestia sme zabočili do jednej z uličiek, kde sme objavili celkom príjemne vyzerajúci podnik. Měšťanský dům na Růžové ulici. Nebol síce úplne podľa našich predstáv, ale bolo v ňom príjemne chladno a nebolo v ňom veľa ľudí. Obsluhujúca čašníčka nám ihneď vychŕlila nápojovú ponuku a mňa zaujalo kvasnicové pivo. Ivo si dal pivo značky Stella. A urobil dobre. To moje zaváňalo zradou od momentu, ako ho čašníčka postavila predo mňa. Bolo bez peny a navrchu plávalo koliesko citróna. Musím uznať, že bolo celkom chutné a osviežujúce. Ale nebolo to pivo. Závidela som bohatú penu, s jamkou uprostred zlatistého nápoja, ktorý položila pred Iva.

 Pri objednávke jedla v Čechách končíme väčšinou pri vyprážanom hermelíne s opekanými zemiakmi a tatárskou omáčkou. Neviem prečo. Musí sa však uznať, že k vyprážanému hermelínu sa pivo výborne hodí. A k nemu máme obaja pozitívny vzťah. Dokonca aj triedny profesor, z čias mojich štúdií v chemickej priemyslovke, nám na hodinách technológie jasne vyložil zdravotne prospešné účinky tohto nápoja.  Ak sa pije s mierou. Takže aj tento dovolenkový pobyt sa náš prvý výber z jedálneho lístka nevymkol z tradície. Keď nám priniesol čašník účet, neodolala som a začala som vyzvedať, čím je kvasnicové pivo iné ako čapovaná Stella. Je nefiltrované, dostala som odpoveď. Zostáva na kvasniciach. Zároveň som sa dozvedela, že som mala dvanásťstupňový nápoj a je dovezený v sudoch z Holandska. Toto som považovala za spáchanú zradu na svojej osobe.

Byť v Čechách a piť kvasnicový dovoz z Holandska!

To sa môže stať len mne. Do konca dovolenky som už túto chybu nezopakovala. Držala som sa klasických a overených nápojov.

            Po obede sme sa vybrali cez Masarykovo námestie na jeho horný koniec, kde sme zabočili do Poděbradovej uličky. V nej sme pre štyrmi rokmi objavili sympatické kníhkupectvo. Aj teraz sme vstúpili dovnútra. Od pána v našich rokoch sme ihneď dostali otázku:

„Co mi nesete?“

„Nič vám nenesieme, ale kde máte bicykel?“

„Potřebuje opravu, tak je vzadu na chodbě.“

Povedali sme mu, že to bol práve žltý bicykel s nápisom „Největší Vytopilovo knihkupectví na světě“, ktorý nás pred štyrmi rokmi doviedol do jeho predajne. A že sme vtedy u neho kúpili našim mladým atlas na poznávanie zaujímavostí Čiech.

Pána Vytopila zaujal Ivov fotoaparát, ktorý mu visel na krku.

„No jó. To je klasika.“

Tým sa začal náš rozhovor s majiteľom predajne, od ktorého sme dozvedeli, že pri svojich potulkách svetom zvykol robiť zábery krajín podobným aparátom. Kým sa muži bavili o fotografovaní, ja som si prezerala zábery z jeho ciest po iných kontinentoch, ktoré sú príznačne umiestnené práve oproti regálu s atlasmi a cestopisnými knihami. Aj keď sme tentokrát nič nekúpili, aj tak sme od neho odchádzali so želaním príjemnej dovolenky. Ivovi ešte zaželal tento kníhkupec a cestovateľ v jednej osobe „dobré svetlo“. To je taký fotografický pozdrav.

Informačné centrum a aj mnohé informačné tabule upozorňujú pelhřimovských návštevníkov na Stezku po stavebních slozích.  Kým sme na ňu nastúpili, zastavili sme sa na rohu námestia na zmrzlinu. Moja závislosť od tejto chladivej maškrty sa prejavila len v posledných dvoch rokoch. A priam trestuhodne sa zintenzívnila od mája tohto roka.

Do Bratislavy chodievame na týždňovky najčastejšie autom. Minulý rok sme sa raz v piatok rozhodli vyhnúť šialenstvu, vládnucemu na ceste medzi Nitrou a Zlatými Moravcami tak, že sme za Koliňanmi odbočili vľavo a domov sme šli cez Jelenec. Už dlhé roky registrovali domáci, a aj tí, ktorí prechádzali dedinou, zaujímavú reklamu nielen na bielej malej dodávke, ale aj na nápise na plote:

„Namiesto obeda – zmrzlina u Beda.“

Ale do vlaňajška sme v tejto, pôvodne len jednej búdke, nikdy nezastali. Vlani sa naša, vtedy trojčlenná posádka auta, ihneď podrobila návrhu jedného z nás.

„Nezastavíme sa na zmrzlinu? Pozývam vás.“

Dnes ani neviem, kto mal tento nápad, ale nepredpokladám, že som to bola ja. Pretože do vlaňajška nepatrila táto lahôdka medzi moje priority.

A zrazu sme zistili, že sa z toho stal náš piatkový rituál. Akoby odmena za týždeň strávený v Bratislave. Môžem povedať, že zmrzlina u Beda je naozaj výborná. Dnes ju už nepredávajú v jednoduchom stánku, ale v príjemnom prostredí, ktorého súčasťou sa medzitým stala aj pizzeria s krbom, vonkajším sedením a množstvom rodinných fotografií na stenách. Na jednej z nich som spoznala aj Jasminu, ktorá zvykne v piatok pravidelne stávať za pultom. A často si necháme od nej poradiť, ktorú zmrzlinu si máme z množstva rozličných druhov tejto chladnej lahôdky kúpiť.

Pelhřimovská zmrzlina určite nebola taká dobrá ako jelenecká.

So zmrzlinou v ruke sme išli s Ivom až po empírovú fontánu, umiestnenú uprostred veľkého štvorcového námestia. Poobdivovali sme na nej sochu Svätého Jakuba, oblečeného v pútnických šatách a ozdobenou lastúrami. V apríli sme stáli pod parížskou vežou Svätého Jakuba, pri ktorej sa schádzavali pútnici, putujúci do španielskeho Santiaga de Compostely. Mali by sme začať rozmýšľať, či nepotrebujeme aj my nejakého vlastného patróna, ktorý by na nás dohliadal pri našich svetských potulkách za umením a prírodou.

Pri fontáne sme si dali rozchod. Vďaka obedňajšiemu pivu sme nemohli odísť z mesta skôr ako o tretej. Museli sme si dať ešte poldruhahodinové voľno. Ale aj počas neho som mala Iva skoro stále na očiach. Väčšinu času strávil na námestí. Pred štyrmi rokmi bolo plné šiatrov, takže nemal dobrú možnosť zachytiť krásu renesančných a barokových domov, ktoré ho obklopujú. Tentoraz si prišiel na svoje.

Ja som sa najskôr prešla pod severnými a východnými  arkádami a pustila som sa do čítania popisov domov. Ale aj tu som zistila, že história sa dokáže veľmi necitlivo spojiť so súčasným spôsobom života. Dnes sa dá za peniaze asi naozaj kúpiť všetko. Akoby inak mohla byť v dome, ukrytom pod renesančnou arkádou, umiestnená herňa. V centre mestskej pamiatkovej rezervácie. A na nevkusne dekorovaných dverách je ešte aj uvedená informácia:

„Provozní zařízení:

American Roullete

provozní doba 8,00 – 6,00

zákaz vstupu osobám mladším 18-ti let“

 

 

Masarykovo námestie v Pelhřimove

 

Náladu mi napravilo susediace kníhkupectvo s pekným priečelím. Knihy u Vrány. A keďže knihy sú – po čokoláde – mojou druhou najsilnejšou drogou, neodolala som a vošla som dovnútra. Ivo ma vyrušil v rozhovore s kníhkupcom, ktorý už bol rozhodnutý vybrať mi z výkladu poslednú knihu o povestiach a tajomstvách Vysočiny. Môj racionálne založený drahý manžel ma spacifikoval skonštatovaním:

„Ako tomu môžeš veriť?“

A bolo po nákupe. Ihneď to však vylepšil pozvaním na kávu. Cestou k parkovisku sme neodolali ponuke starých filmov vo výklade malého zastrčeného obchodíka. Ako trofej sme si odniesli film zo šesťdesiatich rokov Kdyby tisíc klarinetů. S množstvom vynikajúcich českých hercov a spevákov. Nedávno som ho našla medzi dévedečkami u našich mladých.  Dúfam, že si ho požičali len na dobu určitú.

Pred touto dovolenkou som hovorila Ivkovi, že by som chcela v Čechách natrafiť na cédečko s muzikou Jiřího Šlitra a Jiřího Suchého. Nepodarilo sa mi to. Tak máme aspoň muzikál, v ktorom si zahrali a zaspievali aj svoje pesničky.

            O štyri minúty tri sme na Pražskej ulici vsunuli do automatu parkovací lístok, ktorý nám oznámil, že nás z parkoviska pustia, až keď zaplatíme tridsať českých korún a máme dvadsať minút na to, aby sme z neho odišli.

Odísť z parkoviska v danom limite nebol problém. Väčším problémom bolo vyjsť z Pelhřimova správnym smerom. Našim ďalším cieľom boli Žirovnice. A preto som hľadala výpadovku na Jindřichův Hradec. Ale keď sa nám vedľa cesty zo dvakrát zopakovala tabuľka s číslom devätnásť namiesto tridsaťštyri, vedela som, že ideme zle. Na Tábor. A to sme nemali v pláne, pretože večer sme chceli byť na telčskom námestí a sledovať lety balónov. Pri prvej vhodnej príležitosti a bez akýchkoľvek nemiestnych pripomienok na moje navigačné schopnosti, otočil Ivko auto do protismeru a vrátil sa do Pelhřimova, kde som začala sústredene hľadať jindřichohradecký výjazd z mesta. Na druhýkrát sme to dokázali.

V Kamenici nad Lipou sme odbočili doľava a za pár minút sme sa ocitli na začiatku malebného mestečka Žirovnice, ktoré nás vítalo stádom nádherných koní, pobehujúcich vo voľnom výbehu. Podarilo sa nám zaparkovať za kostolom, pred trávnikom, oddeľujúcim malé námestíčko od radu rodinných domov. Práve, keď sme uvažovali, či tam môžeme nechať auto, vychádzala z vchodu oproti nám rodina.

„Dobrý deň, môžeme tu, prosím vás, parkovať?“

„Můžete. Vůbec nám nepřekážíte.“

Odpovedal nám najmladší člen rodiny. Päťročný Mirek. Za smiechu otca a starej mamy, ktorí dávali kývaním hlavou najavo, že s ním súhlasia. Malý nám ešte stihol povedať, že s tátou ide do Svitav na návštevu. Kým sme sa rozprávali s dospelými, tak Mirek okolo nás pobehoval ako živé striebro a dychtivo sa zapájal do rozhovoru vždy, keď považoval za potrebné niečo  doplniť.

Od zaparkovaného auta sme mali len kúsok cesty k zámku. Okolo barokového špýchara. Keďže význam tohto slova mi nebol jasný, patril k mojim prvým otázkam mladej dáme, ktorá bola s kolegyňou v pokladni zámku. Dozvedela som sa, že tá čerstvo zrekonštruovaná budova bola voľakedy silom. Skladom obilia. A dnes je v ňom múzeum remesiel a bývajú v ňom aj výstavy. Zároveň sme dostali informáciu, že začiatok prehliadky bude o pätnásť minút. Za ten čas sme si poobzerali prvé nádvorie, na ktorom bolo sedem sôch minotaurov. Na zámku nie je žiaden labyrint, v ktorom by sa mohli ukrývať a preto stáli všetkým na očiach.

 

 

Žirovnickí minotauri

 

Za bájny minotaurov labyrint vraj môže Daidalos, najväčší grécky sochár, staviteľ, vynálezca a predchodca Leonarda da Vinciho. Keď musel z Atén zdupkať za vraždu synovca, našiel Daidalos svoje útočište na Kréte. Tu vstúpil do služieb kráľa Mínoa, ktorý ho ihneď poveril úlohou. Postaviť labyrint s kľukatými chodbami, odkiaľ sa nikomu nepodarí vyjsť a ktorý bude dostatočným úkrytom pre nemanželské stvorenie, ktoré sa mu narodilo v čase jeho neprítomnosti. Minóova manželka Pásifaé sa dopustila nevery s posvätným bielym býkom, ktorého jej – určite zlomyseľne - zoslal boh mora Poseidón. Z tohto nezvyčajného ľúbostného vzťahu sa jej narodil Minotauros, poločlovek - polobýk. Keď sa Mínos dozvedel o manželkinej nevere a jej následku, uväznil Minotaura v labyrinte a s manželkou urobil krátky proces. Dal ju zašiť do kravskej kože a nechal ju roztrhať divému býkovi. Hrozná predstava.

Čítanie Zamarovského knihy Bohovia a hrdinovia antických bájí ma zaviedlo do doby plnej krutosti a krvilačnosti. Len na jednej strane tejto knihy som našla slová: neúprosné, kruté, nemilosrdné, pri útoku, držiacej v pazúroch mŕtveho Thébana, zhodil mu na hlavu obrovský balvan, zabil ho, pomstil sa, potrestal.

A potom otvorím súčasné noviny alebo zapnem televízne správy a tribuľovský redaktor na mňa vychrlí takmer tie isté slová – našli mŕtvolu v kontajneri, ženu zastrelili zblízka, násilný čin neznámeho páchateľa, ....

Podľa všetkého sa za celé stáročia veľa nezmenilo. Stále existujú ľudia, ktorí milujú krv a násilie. Keby aj dnes existovali praniere a verejné popravy na námestiach, tak by sa tam zišli celé davy ľudských hyen, lačných za svojou dávkou krvi.

Pätnásť minút od nášho vstupu do areálu zámku ubehlo veľmi rýchlo a pred nás dvoch sa postavila naša osobná sprievodkyňa. Boli sme totiž jedinými návštevníkmi. A asi aj to spôsobilo, že niektoré časti expozície viac-menej ponechala na náš osobný záujem.

V suteréne zámku bola rozsiahla výstava šijacích strojov, zapožičaných od súkromného zberateľa pána Jiřího Vetýšku. Bolo tu okolo stopäťdesiat stále funkčných strojov. Na mnohých sme obdivovali nádherné vypracovanie. Ich dekoratívnosť v dreve a kove akoby by bola v rozpore s ich stabilitou. A bola na míle vzdialená od praktickej obyčajnosti súčasných veľmi labilných strojov. Viem to, máme taký doma. Už pár rokov je na ňom položený obrovský kvetináč s banánovníkom. Za pätnásť rokov mal už dokonca aj tri domáce žltučké a sladučké banány. Pred siedmimi rokmi. Ale podľa veľkosti listov môžeme konštatovať, že na našom nefunkčnom šijacom stroji sa mu očividne dobre darí.

V zbierke pana Vetýšku je najstarší stroj z roku 1860 a ešte stále by sme mohli na ňom šiť. Keď nazrela sprievodkyňa tretíkrát do tejto časti expozície a zároveň sa pozrela na hodinky, usúdili sme, že s obdivovaním by sme mali prestať a presunúť sa ďalej.

 

 

Zámocké nádvorie

 

Cestou k vchodu do vnútorných zámockých priestorov nás zaujalo trojuholníkové nádvorie s arkádami.

Údajne sa takéto nádvoria nachádzajú len v troch českých zámkoch. Jedno z nich sme mali možnosť obdivovať pred troma rokmi v Novom Městě nad Metují. Ale nedozvedeli sme sa,   kde sa nachádza to tretie trojuholníkové nádvorie. Nevadí. Možno ho pri ďalších potulkách nájdeme aj sami.

Hneď po vstupe do zámku nás sprievodkyňa upozornila na vnútornú studňu, ktorá má spodný prameň v hĺbke osemnástich metrov. Nedávno sme sa na Starom hrade v Banskej Štiavnici dozvedeli, že takouto studňou sa dostávali hradní obyvatelia z obkľúčenia. Ale za tú cenu, že najskôr museli  vyťahať všetku  vodu vedrami zo studne von. V žirovnickom zámku slúžila studňa  len na zásobovanie vodou. Žiadne úteky sa ňou nekonali.                                                                                                 

Úvodné prehliadkové sály sú venované perleti a perleťovým gombíkom.  Dozvedeli sme sa, že tento doplnok šiat vyrábali  „čamrdáři“. Tak sa hovorilo výrobcom žirovnických gombíkov, ktoré sa tu zhotovovali od roku 1863. Zo skutočnej perlete. Z obrovských lastúr, dovážaných z ďalekých ázijských krajín. Ale nielen gombíky boli vystavené v zasklených vitrínach a na stenách. Videli sme ozdobné kazety vyložené perleťou, vykladané čepele nožíkov, dvere skriniek, obrazy, štátny znak a dokonca aj model eiffelovky. Všetko bolo vyrobené alebo aspoň vyzdobené perleťou. Hoci niektoré kusy boli na hranici – alebo až za hranicou – vkusu.

Pre nedostatok prírodného materiálu museli Žirovničania prejsť na výrobu gombíkov z umelej perlete. A aj tomu je venovaná časť expozície.

Až potom sme sa dostali do izieb zariadených pôvodným nábytkom. Viac ako dvesto rokov tu žil rod Adolfa Vratislava zo Šternberka. Do roku 1910. Na začiatku dvadsiateho storočia odkúpilo zámok mesto Žirovnice za jeden milión dvestopäťdesiat tisíc korún.

V jednej z miestností bolo zaujímavé zrkadlo. Sprievodkyňa nám povedala, že sa k nemu neviaže žiadna legenda. Má však čarodejnú moc. Zoštíhľuje. A naozaj.

Od zrkadla som išla z nás troch posledná a preto mi nič a nikto nebránil zistiť, či som naozaj štíhla. Pozvŕtala som sa pred ním zo všetkých strán a bolo to výborné. Vyzerala som v ňom ako za veľmi mladých čias.

„Také chcem mať doma.“

„Zrkadlo ti nepomôže. Radšej menej maškrť.“

Ozval sa určite najštíhlejší člen našej rodiny. Tomu sa to dobre povie. Žije z lásky. Aspoň dúfam, že ku mne. Ja žijem z bratislavských stresov a kompenzujem ich všetkým, čo môjmu organizmu dodáva serotonín a endorfíny. Neželaným sprievodným javom sú síce nadbytočné kilogramy, pri ktorých mi už ani náš rodinný lekár nehovorí, že každé kilo na žene je pekné. Ale účel svätí prostriedky.

To, čo pravdepodobne každého návštevníka najviac v zámku upúta, je unikátna fresková výzdoba v zelenej izbe, rytierskej sále a v kaplnke. V zelenej izbe naozaj dominuje zelená farba. Širokým údolím, namaľovaným na stene, uteká zver, ktorú prenasledujú lovci so psami. Kresby koní sú majstrovské a pôsobia veľmi moderne. Je až neuveriteľné, že vznikli koncom pätnásteho storočia.

Pre istotu som si tento údaj dvakrát overovala u našej sprievodkyne.

Údajne ich namaľoval Majster Žirovnický, ktorý sa  učil u holandských majstrov. Na jednej zo stien tejto sály sme obdivovali Paridov súd, ktorým sa začala Trójska vojna. Kvôli kráse žien. Také malicherné.

Ktovie, čím je to dané, že na rozpútanie vojny nie je potrebné veľa. Stačí túžba po moci, po bohatstve, po presadení vlastnej pravdy, po napĺňaní pochybných ideálov, ktoré väčšinou aj tak nemajú všeobecnú platnosť. A vždy sa nájde dostatok nasledovníkov, ktorí za stratu vlastnej osobnosti pomáhajú takéto pochybné ideály napĺňať. A stačí im za to tak málo. Peniaze, korytá, válovy. Pyramídové hry nie sú len o peniazoch. Sú aj o politike. Veľkej, malej, regionálnej, okresnej, mestskej. A tých korýt a válovov nikdy nie je dosť. Dokonca nie je dosť ani titulov miss. Takže ešte aj ženy sú neuspokojené. Ešte aj medzi nimi sú vojny.

Na ďalšej stene je zobrazený Šalamúnov súd. Ten je dodnes symbolom spravodlivosti a múdrosti. Podopiera aj jeden z rohov Dóžacieho paláca v Benátkach. Kráľ Šalamún dokázal svojím správnym rozhodnutím vrátiť matke dieťa.

V každom pravom zámku je aj veža, v ktorej sa väčšinou nachádza väzenie. Žirovnická nie je výnimkou.  Má naozaj väzenie a vo svojej spodnej časti dokonca hladomorňu. Na jej stenách je množstvo rôznych nápisov, mravných i menej mravných. Nechcelo sa mi veľmi veriť, že ide o pôvodnú tvorbu väzňov, ale určite to zvyšuje záujem návštevníkov. Naša sprievodkyňa bola očividne sklamaná naším nezáujmom o čítanie insitných nápisov.

Po prehliadke všetkých dostupných priestorov sme sa s ňou rozlúčili a za zosilnievajúceho vetra a búrkového stmievania sme sa vydali nielen k autu, ale aj k Telči. Začínali sme mať pochybnosti, či sa za takéhoto počasia uskutočnia lety balónov. Ale hovorili sme si, že nádej zomiera posledná.

            Tesne po šiestej sme zaparkovali na parkovisku pri telčianskej čerpacej stanici. Lístok za dvadsať korún nám oznámil, že auto tam môžeme nechať až do siedmej hodiny rannej. Ale to sme nemali v pláne. Vedľa nás zastalo auto, ktoré bolo živým dôkazom balónového leta nad Telčou. Nielen vďaka prívesnému vozíku, v ktorom sa ukrýval balónový kôš. Najmä kvôli množstvu blata, ktoré takmer po jeho strechu dekorovalo čierny lak. Ktovie akými močiarmi muselo nasledovať posádku balóna pri raňajšom lete, o ktorom sme len počuli od  nášho ranostajového suseda, pána Kocourka staršieho. Po odpojení prívesu zatiahol šofér auto do umyvárky. Asi si nechcel urobiť hanbu a určite si chcel čistým autom získať ďalších zákazníkov na večerný let.

 

 

Bude sa lietať, či nebude?

 

Cez park sme sa dostali na námestie. Pred radnicou bola umiestnená veľkoplošná obrazovka. Pod ňou stálo množstvo ľudí. Všetci s napätím sledovali zobrazovaný vývoj počasia. Organizátori telčského balónového leta boli v stálom spojení s meteorológmi a o získané informácie sa ihneď delili so všetkými návštevníkmi námestia. Posádky balónov čakali na výsledný verdikt, ktorý zaznel až okolo siedmej. Hoci ho všetci očakávali, námestím zaznelo sklamanie. Nelieta sa!

Ku mne si práve v tej chvíli prisadla na lavičku pani Vlasta, ktorej robil spoločnosť obrovský, mierumilovne a najmä lenivo vyzerajúci pes. Najskôr sa pustila do obsahu nádobky, ktorú si priniesla so sebou v košíku. Mala ju plnú čerstvých čučoriedok. Po ich dojedení dala príkaz svojmu osobnému strážcovi, aby zostal a dával pozor na košík, položený pod lavičkou. Sama sa vybrala do reštaurácie, ktorú sme mali za chrbtom. Vrátila sa s elegantným pohárom na stopke, naplneným bielym vínom. To ma prenieslo na sienske Il Campo. Začala som porovnávať a dospela som k zisteniu, že obe námestia majú veľmi podobnú atmosféru.

V Siene síce nie sú arkády, tak ako okolo celého telčského námestia.  V Siene sedí množstvo turistov rovno uprostred námestia. Domáci dávajú prednosť reštauráciám lemujúcim toto nádherné námestie zo štrnásteho storočia.

V telčských podlubiach sú ukryté malé obchodíky, kaviarničky, lahôdky,  reštaurácie. Návštevníci si majú možnosť posedieť na lavičkách, na múriku pri mariánskom stĺpe alebo na šesťbokej fontáne.

To všetko priam vyzýva ku komunikácii. Asi preto netrvalo dlho a moja suseda sa mi prihovorila. Odporúčala mi dať si pohár vynikajúceho vína, ktoré si vraj vozí majiteľ reštaurácie priamo od juhomoravského výrobcu. Zaujímalo ju, kde sme počas dovolenky ubytovaní. Na konci nášho rozhovoru som sa dozvedela, že je majiteľkou penziónu Patricia,  ukrytého v bočnej uličke, vzdialenej od nás necelých sto metrov. Zároveň som sa dozvedela, že po rokoch prežitých v zahraničí došlo u nej k neoficiálnej zmene mena. V skutočnosti sa volá Vlasta, ale to sa jej americkým kolegom a susedom zle vyslovovalo, tak sa premenovala na Patriciu. A keďže má pomerne rozsiahlu zahraničnú klientelu, tak pod týmto menom vedie aj penzión. Nakoniec som od nej dostala vizitku. Na jej zadnej časti bola ceruzkou napísaná informácia: „Huž jsem na cestě na nádraží“. Ale to som si všimla až doma a mohla som len dúfať, že jej táto informácia nechýbala.

Ivo si zatiaľ hľadal vhodné fotografické námety a ja som sledovala, čo zaujímavé sa okolo nás deje. Cez námestie prechádzala hore – dolu aj kompletná zostava našich susedov. Mladých i starších Kocourkovcov.

 

 

Na telčskom námestí sú všetky lavičky obsadené

 

A keďže sa čím ďalej, tým viac hrôzostrašne stmievalo, rozhodli sme sa pre návrat do Borovnej. Tesne pred odchodom som ešte prepadla cukráreň a k raňajšej káve som kúpila prekvapenie. 

Bolo po ôsmej, keď sme sa vrátili do nášho prechodného bydliska. Práve včas, pretože veľké kvapky nás doslova prehnali od zaparkovaného auta k našim dverám. Na dvore sme nevideli ani nohu. V takom počasí sme nemohli ani nič iné očakávať.

Uvarili sme si čaj, urobili si neskorú večeru, dali pohár dobrého topoľčianskeho vína a začali sme zvažovať možnosti na nasledujúci deň. Pre dobré, aj zlé počasie. Vďaka dažďu sme nemuseli použiť náš novokúpený OFF!, pretože komáre sa v našich priestoroch vôbec neukázali. Asi sa báli, že by sa im zamočili krídelká. Cupkajúce kvapky boli našim dokonalým uspávacím prostriedkom.

 

 

Juhomoravské hrady

 

            O pol šiestej som sa zobudila a potichu som vyšla von. Kocourkovci mladší mali vo zvyku nechávať detskú sedačku na kamennej lavici medzi našimi a ich dverami. Vždy plnú omrviniek a tentokrát aj plnú mačiatok. V rannom chlade sa im tam, podľa všetkého, veľmi páčilo. Počasie neveštilo nič dobré. Mrholilo. Nie veľmi, ale na nelet balónov to určite stačilo. A naširoko – ďaleko sa rozprestierala len sivá obloha. To najlepšie, čo som mohla urobiť, bolo vliezť naspäť do teplučkej postele. Už som nechala odomknuté dvere do kuchynky, aby nám pani Kvapilová mohla priniesť raňajkové dobroty. Keď som sa druhýkrát zobudila, bolo deväť hodín. Ale moja drahá polovička ešte spala. Na podokenici nám stále vyhrávali dažďové kvapky uspávankovú melódiu, takže sa ani nedalo čudovať, že sa nám z postele príliš nechcelo. Prvýkrát po dlhom čase, lepšie povedané, odvtedy, ako chodíme na poznávacie dovolenky, som si so sebou vzala oddychovú literatúru. Detektívku.

V máji som vo výklade nášho obľúbeného kníhkupectva pod Redutou objavila oznam, že robia výpredaj kníh. Odvtedy nebolo týždňa, aby som doň aspoň raz nevstúpila. A asi len raz sa mi z neho podarilo odísť bez nakúpených kníh. Kupovala som všetko, čo ma zaujalo. Veď kúpiť dnes knihu za päťdesiat centov, euro, euro päťdesiat, je niečo neskutočné. V takých cenách som dostala Leonarda da Vinciho, Príbeh filozofie, knižky gréckych báji, najznámejšie mýty a najznámejšie romány, pozorovateľov prírody v mori, na vidieku, v horách a aj kuchárske knižky. Najdrahšou knihou, ktorú som  kúpila, boli Tajomstvá obrazov – provokujúce témy v umeleckých dielach. Za neuveriteľných desať eur. Nebolo čudo, že išla na dračku. Pred pokladňou stáli v rade piati zákazníci za sebou, ktorí mali v rukách túto knihu. Aj ja som k nim patrila. Ale najviac som sa vyšantila na detektívkach Michaela Connellyho. Kúpila som všetky tituly tohto autora, ktoré mali v regáloch alebo na pultoch. Síce nie do našej knižnice. Tá je nanešťastie už nabitá do prasknutia a knihy sa nám začínajú povaľovať v obrovských stohoch aj na perinákoch. Conellyovci putovali do Evkinej a Dušinovej knižnice. Ale úspešne si ich od nich požičiavam.

A jednu z nich som mala so sebou aj v Borovnej. Bola napínavá a ja som ju väčšinou musela prestať čítať v tej najdramatickejšej časti príbehu. Tentokrát ma ale od nej odohnala vôňa kávy, ktorá sa ku mne plazila z kuchyne. A ešte k tomu ma prišiel vylákať môj najlepší manžel zo všetkých manželov s pohárom džúsu, ktorý mi doniesol až do postele. Michael Connelly musel ísť bokom. Kde sa ten hrabe na moju drahú polovičku. A ja som mala v chladničke pripravené prekvapenie ku káve. Marlenku, ktorú som večer kúpila v telčskej cukrárni. Vedela som, že tento zákusok má rád aj Ivo, ale zabudla som na to, že raňajky pani Kvapilovej sú výdatné. Takže sme si jeden kúsok kamarátsky podelili. Inak by to bolo plytvanie dobrotou.

            Čas – nečas, rozhodli sme sa, že predsa nebudeme celý deň v posteli. S týmito slovami sme začali po raňajkách rozvíjať plán, ktorý sme si večer pripravili. Dostala som za úlohu dostať nás do juhomoravského kraja. Na hrady Bítov a Vranov nad Dyjí. Pred dverami sme sa ešte porozprávali s pánom Kocourkom starším a mladším, ktorí sa práve chystali ísť do lekárne a na nákupy do Telče. Dozvedeli sme sa, že mladá pani Kocourková leží s obidvoma deťmi v posteli. Asi s nejakou črevnou chrípkou. V prvom momente mi prebehlo hlavou, či to nemôže byť spôsobené večerným maškrtením na námestí. Pri čakaní na lety balónov. Vždy, keď prechádzali okolo mňa, mali obe deťúrence niečo v rukách a chrúmali. A priznám sa, že predajom rýchleho občerstvenia veľmi neverím. Pokazené počasie a ešte aj pokazené žalúdky, to nie je dobrá kombinácia na predposledný deň ich dovolenky na Vysočine. Muži dostali za úlohu priniesť nejaké lieky a seba udržať v zdraví. Ale na to vraj potrebujú niečo ostrejšie. Z dvora sme vychádzali oboma autami takmer naraz. Pred obedom. A nemuseli sme ani spod kolies vyháňať našich štvornohých priateľov. Určite boli niekde dobre ukrytí pred jemným daždíkom.

            Za Borovnou som nahovorila Iva, aby sme odbočili doprava, na Horní Myslovú. Za ňou sa rozprestierajú príjemné lesíky, ktoré spájajú čarovné dedinky. Tentoraz s nevídaným úkazom. Kobercami čučoriedok. Ale moknúť sa nám nechcelo a preto sme pokračovali bez zastávky  smerom na Kostelní Vydří. Pred štyrmi rokmi sme si v ňom boli popozerať nádvorie karmelitánskeho kláštora, ktoré má vydavateľstvo a predajňu literatúry. Ale tentokrát sme nemohli prejsť ani po riadne vyznačenej ceste, ktorá sa vinie po jeho pravej strane. Asi sto metrov pred kostolom nás provizórna navigácia odkláňala doľava. Takže teraz sme mali kostol s kláštorom po pravej strane. Celé pole okolo neho bolo povyznačované žltými plastovými pásmi do parkovacích plôch. Skoro tak, ako sme to videli pred pármi rokmi v Assisi. Lenže tam boli aj navigátori s vysielačkami. V silnejúcom daždi tu nebolo nikoho. Okrem pár áut. Na druhý deň večer som sa od našich domácich dozvedela, že v Kostelnom Vydří má byť cez víkend púť. Takže preto tam bolo toľko pripravených stánkov s ružencami a svätými obrázkami.   

Podľa mapy sme mali v Jemnici odbočiť na Dešov. Ale to sa ľahšie povedalo, ako urobilo. Akosi som nemohla tú nešťastnú štyristoosmičku nájsť. Až v Lhoticiach, ktorá bola na stopäťdesiatdvojke, som zavelila môjmu drahému manželovi:

„Ivko, spomaľ. Pred nami je modrá tabuľa. Skúsim sa podľa nej zorientovať.“

Spomalil a ja som našla záchytný bod v odbočke vpravo, smer na Mladoňovice. Potom už mala nasledovať Dobrá Voda a po štyroch kilometroch Dešov.

Čím ďalej, tým viac pršalo a keď sme po ďalších pár kilometroch prišli, pre mňa dodnes záhadným spôsobom, na parkovisko pred hradom Bítov, tak sme rozmýšľali, či urobíme dobre, ak vystúpime z auta. Ani strážcovi parkoviska sa nechcelo príliš vyjsť zo zelenej búdky, ukrytej pod stromami. Až keď videl, že sme naozaj pred ním zastali a čakáme, rozhodol sa prísť k nášmu okienku.

„D-d-dvacet k-k-korun, prosím.“

V prvom momente som si myslela, že jeho spôsob reči spôsobila zima. Ale ako sa ukázalo, nie. Ivo od neho chcel radu, kde nám odporúča zaparkovať, pretože žiadne parkovisko sme nevideli. Autá boli poodstavované na lesnej cestičke vpravo a niektoré pod stromami pred nami. Aj v tom nečase bol veľmi milý a odporúčal nám zaparkovať na ľavej strane štrkovej cesty. Tesne pred tabuľou s informáciami. Keď sme vystupovali z auta, z lesíka práve vychádzala zmoknutá skupinka ľudí.

„Dobrý deň. Prosím vás, ako ďaleko je odtiaľto hrad?“

„Dvacet minut?“

S touto otázko-odpoveďou sa obrátila pravdepodobne mama na mladého muža, ktorý nad ňou držal ochranársky dáždnik.

„Jó, asi dvacet minut.“

S Ivom sme sa nerozhodne pozreli na seba a bolo vidno, že ani jednému z nás sa nechce  zoznamovať sa s históriou bítovského hradu za každú cenu.

„No, keď sme už tu, tak poďme.“

Týmito nenadšene znejúcimi slovami uzavrel Ivo naše váhanie a zamkol auto. Cestou sme videli stánok s medovníkmi a ďalší stánok s medovinou. Dnes nemali šťastný deň. Nikto sa pri nich nezastavoval. Aj my sme okolo nich prechádzali zrýchleným krokom a s očami upretými popod nohy, aby sme sa vyhli aspoň tým najväčším mlákam.

O jednej sme stáli na nádvorí. Nebolo na ňom veľmi čo obdivovať. Ale ktovie, možno by to vyzeralo úplne inak, keby svietilo slniečko alebo keby aspoň nebol taký psí čas.  Našou jedinou snahou bolo dostať sa do sucha a trocha tepla. A to ako tak spĺňal rozľahlý priestor pokladne. O trinásť dvadsať mala začať prehliadka a dovtedy sa úplne zaplnila veľká miestnosť, v ktorej bol aj predaj nevábnych darčekových predmetov. Z tejto miestnosti bol aj vstup na výstavu brnení. Vôbec nás nelákali. Čo už len môže byť zaujímavé na tých ťažkých kilogramoch lesklého hrmotajúceho kovu. Musím však uznať, že v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou sa útek kráľa Kazisveta vynímal práve vďaka lomoziacemu brneniu.

Sprievodkyňa si nás vyzdvihla v stanovený čas a nádvorím nás viedla k vstupným dverám hradu. Práve vtedy sme začuli dunivo znejúci zvuk a o chvíľu uprostred hradného historického nádvoria zaparkoval gang motorkárov. Ťažkoodencov. V modernom čiernom koženom brnení.

Nešlo mi do hlavy, prečo sme my museli šľapať dva kilometre v potôčikoch vody, stekajúcich po neveľmi udržiavanej ceste a tu si zrazu horda novodobých dobyvateľov opierala svoje motorky okolo stredovekej fontány. Ešte viac ma to hnevalo, keď sme sa po prehliadke hradu vracali k nášmu autu v ešte silnejšom lejaku. A oni nás predbiehali na svojich harleyoch. Musím však uznať, že okolo nás prechádzali s maximálnou opatrnosťou. Dokonca obchádzali všetky kaluže, aby nás v žiadnom prípade neostriekali vodou. Ihneď som si o nich prehodnotila moju mienku. Asi vyznávali  filozofiu Divočákov v podaní Johna Travoltu, Tima Allena, Wiliama Macyho a Martina Lawrencea. Motorky si treba užívať.

Tento film ma počas marcového prechladnutia výborne zabavil. Na rozdiel od môjho drahého manžela, ktorý doslova pretrpel jedno pozretie tohto filmu, ja som si ho v priebehu dvoch dní pozrela trikrát. Nemocničná scéna,  v ktorej prebieha dialóg Tima Allena s jeho filmovou manželkou, je skvelá.

Predtým, ako jeden z hlavných predstaviteľov filmu Wild hogs poruší všetky zásady zdravej výživy a odvezú ho na pohotovosť, znejú jeho posledné slová nasledovne:

„Jsem živej a je mi skvěle!“

Potom už nastupujú nemocničné dialógy medzi Timom Allenom a ošetrujúcim lekárom. Lekár konštatuje, že išlo o náhlu úzkosť vyvolanú stresom.

„Nejsem ve stresu.“

„Vaše tělo ale říká opak. Ale tohle je u muže ve středním věku časté ...“

„Nejsem mužem ve středním věku!“

„To slýcháme taky často.“

Nasledujúci dialóg medzi Timom Allenom a jeho filmovou manželkou má iskru.

„Já jsem ve středním věku, Kelly?“

„Jenom matematicky. Opravdu si myslím, že by si mněl trochu zvolnit.“

„Asi opravdu budu muset zvolnit. Kvůli tobě a Billymu.“

„Takže tohle jsem zavinila nakonec já?!“

A teraz nastupuje veta, ktorú milujem:

„Jsem v nemocnici. Je mnohem jednoduchší vinit za svoje problémy někoho druhého.“

Keby sa mi tak toto podarilo preniesť do praxe. Za moje problémy – niekedy mám pocit, že mám vlastný výrobný stroj na problémy - by mohol byť vinovatý napríklad môj manžel, aj keď je najlepší zo všetkých manželov. Stále tvrdím, že musí byť nejaký vážny dôvod, že som sa vydávala. No nie?

Ale nie všetci účastníci lejakových ciest sú rovnako galantní ako tí bítovskí. Jedno jesenné bratislavské upršané ráno ma opäť dostalo do vlčej reality dneška.

Tri dni za sebou doslova lialo. Po chodníku, lemujúcom cestu prepchatú autami so zdivočenými šoférmi, sledujúcimi so skleným pohľadom farbu semaforov, som chodila s dáždnikom chrániacom nohavice a kabát. Nie hlavu.

Aspoň sem – tam som dopadla lepšie ako môj kolega, ktorý prišiel v jeden z týchto dní z obednej prestávky úplne mokrý. Od hlavy – po päty. Rútiace auto, stíhajúce zelenú, naňho vyšplechlo hromadu vody.

Ani pani, idúca v osudné ráno oproti mne, nedopadla vďaka bezohľadnému šoférovi o nič lepšie. Tá bola taktiež ostriekaná mútnou vodou. Bezradne stála predo mnou a cícerkom z nej stekala voda.  Z mokrých vlasov, oranžovo-hnedého kockovaného kabáta, z kabelky, ktorú držala spolu s dáždnikom v ruke.

O pár minút na to som sa pred mercedesom s bratislavskou poznávacou značkou, tromi trojkami a PB neuchránila ani ja. Hoci som bola doslova prilepená na múr národného múzea. S dáždnikom ako bojovým štítom pred sebou. A neuchránila som sa nielen pred obrovským mlákovým vodostrekom, ktorý spôsobil egoistický vodič svojou agresívnou jazdou. Ešte horší bol jeho slovný vodostrek, ktorým ma ošpliechal o pár minút, keď bravúrne zaparkoval a my sme okolo seba prechádzali. Dovolila som si mu povedať, že takto sa predsa nechodí povedľa chodcov.

Vtedy som sa od toho čerstvo vyliahnutého mladíka, v čiernom rozopnutom kabátiku s vyhrnutým golierikom dozvedela, že som obyčajná stará chudera, ktorá na tomto svete nič nezažila a už ani nič nezažije. Ešteže nepovedal „vrať se do hrobu“. Keď sa nadýchol, pokračoval tým istým tempom. Ktorá nikdy nešoférovala v takomto počasí a ktorá je hanbou tejto spoločnosti. A takíto ľudia by nemali mať právo chodiť po uliciach.

Toto vykrikoval z chodníka na druhej strane cesty, kým sme paralelne prešli cez Prešernovu ulicu. Trojkový supermozog. Mladý, dynamický a určite s množstvom prežitého. Jednoducho „in“. Ja som už „out“.

V závere jeho monológu mi už bol smiešny. Už ma ani nerozčuľoval. Len som si spomenula, ako som krivdila koženoodencom na južnej Morave. Pretože tí prešli, na rozdiel od tohto nevycválaného čuda, okolo nás ohľaduplne. Ale ohľaduplnosť sa dnes, podľa všetkého nenosí. Je to prežitok. V určitých dravých kruhoch. Musím však uznať, že ranná dvojitá sprcha bola pre mňa zážitkom. Vďaka nej sa mi podarilo predsa len ešte niečo prežiť.

            Vnútorné priestory bítovského hradu boli počas storočí prestavané na zámok. Nie najvkusnejším spôsobom. Rozhodne by som nechcela architekta, ktorý by ma obklopil kolorovanými, z kovu tepanými lustrami, mrežami a svietnikmi. S iluzívnou maľbou na stenách, ktorá mala nahradiť prírodný kameň.

            Hneď v prvej sále nás v rámci prehliadky prekvapili hradnou zábavou. Historickým súbojom. Medzi ženou a mužom. Ešte aj ich dialóg bol insitný, takže som privítala okamih, keď na zem padla mŕtvola. Samozrejme, že tento súboj vyhrala žena. Vďaka jej mužatskému prejavu to bolo od začiatku jasné. Pravdepodobne sa nechala inšpirovať mládeži neprístupnými filmami, v ktorých vystupujú príliš dominantné ženy. S bičíkom v ruke.

Ale predsa len ma niečo na zámku zaujalo. Najviac sa mi páčila salla terrena. Miestnosť na prízemí, spojená s terasou a záhradou. Tam som si vedela predstaviť, že v pekné slnečné ráno by som sedela pri stolíku a  v krásnom zelenom prostredí by som popíjala kávičku a čítala si knižku. Alebo by som lenivo ležala v hojdacej sieti. Tak by som si splnila svoj životný sen.

Posledným majiteľom hradu bol Jiří baron Haas, ktorý si svoj titul kúpil, ale s okolitou šľachtou sa príliš nestýkal. Aj tak mu vraj dávala najavo, že nie je jedným z nich. Zomrel v roku 1945. Zastrelil sa, keď mu len pár dní po skončení vojny bítovský národný výbor prikázal, aby sa ako Nemec odsťahoval do Viedne. Mal vtedy takmer sedemdesiat rokov, bol slobodný a bez dedičov. Ale zostalo po ňom množstvo vypchatých zvierat. Baron Haas bol veľkým milovníkom zvierat. Zo slávneho cirkusu Kludski si dokonca kúpil malého levíka – vlastne ju, ktorá s ním zvykla aj obedovať. Barón mal rád disneyovky a preto jej dal meno Micimaus. Obedy s levom sa vraj nepáčili jeho hosťom. Pretože na týchto návštevách si museli obúvať vysoké gumené čižmy. Inak by im bol poobhrýzal nielen topánky, ale aj  nohavice. A dámam by určite poobžúval šaty až po kolená.

K barónovým najmilším zvieratám patrili psi. Mal ich až tak rád, že keď zomreli, tak ich nechal mumifikovať. Robil to špeciálny hradný zamestnanec, ktorý sa nevenoval ničomu inému, len sa staral o všetky hradné vypchaniny. Čistil ich, česal a udržiaval ich výzor. Dodnes je im na bítovskom hrade venovaná jedna veľká miestnosť. Napočítala som v nej štyridsať deväť psov. Ide vraj o najväčšiu psiu zbierku na svete. Toto zvieracie mauzóleum sa ani mne a ani Ivovi vôbec nepáčilo.

Okrem zvierat mal údajne barón Haas aj mimoriadnu záľubu v ženách. Možno z toho dôvodu sa neoženil.

Načo by mu bola jedna, keď sa mohol venovať všetkým.

O svojich milenkách si dokonca viedol záznamy pod názvom Metressenkonto. Do neho si zapisoval, kedy a najmä čo, ktorej z nich daroval. Myslel na ne vraj aj vo svojej poslednej vôli. Ešte dvadsať rokov po jeho smrti chodili niektorým bítovským starenkám peniaze z Belgicka, odkiaľ bol vykonávaný barónov testament. Svoje záľuby a celý chod hradu mohol financovať vďaka ziskom z rodinnej porcelánky.

Ale nielen Jiřím barónom Haasom je Bítov známy. Tento hrad je jedným z najväčších a najstarších moravských hradov. S mohutnými múrmi, vypínajúcimi sa vysoko nad riekou Želetavkou, ktorá sa pod ním vlieva do Dyje, patrí dodnes k zaujímavým kultúrnym pamiatkam. Už v roku 1046 bol súčasťou sústavy hradných komplexov, chrániacich južné hranice českého štátu. Práve tu je postavená najstaršia britová veža v Čechách. Podobnú sme už videli na hrade Zvíkov. Jej úlohou bolo zvýšiť obranyschopnosť hradu tým, že sa strely po tomto type veže mali šmýkať do strán. Na Bítove však britová veža plnila aj inú úlohu. Pod slamou v nej uskladňovali ľad, ktorý nasekali cez zimu zo Želetavky. A na chladenie potravín a nápojov im vydržal celé leto.

V jednej z izieb sme sa pri obraze Laury dozvedeli, že taliansky básnik Petrarca bol priateľom kráľa Karola IV. a že pri harfe stojaca taburetka si plnila aj inú funkciu ako len byť sedadlom. Do jej vnútra si dámy odkladali šitie, keď dostali pánsku návštevu.

Aj my máme doma takéto dve taburetky. Pred pár rokmi sme ich dostali do daru a dlho som nevedela, ako by sa dali využiť. Až som zistila, že sú ideálnym odkladacím priestorom na malé rozprávkové knižky. Keď mala Nina zo tri roky, pravidelne k nám prichádzala ráno do postele. Vždy som mala pocit, že príliš zavčasu.

„Babina, prečítaš mi rozprávočku?“

Skúste odolať takejto prosbe. Natiahla som sa k taburetke, vybrala z nej zo päť knižiek a pustila sa, zívajúc, do čítania. Trpaslíci v hlbokom lese, Výhovorka býva horká, Malá myš a veľký slon, Máša a medveď a Maľovaná abeceda, dlho patrili k jej najobľúbenejším ranným i večerným čítaniam.

Po dvoch rokoch došlo k výraznej zmene. Čítanie rozprávok presunula naša vnučka na zaspávací čas.

Teraz prichádza ráno tíško do našej spálne, postaví sa k Ivovej posteli, uprie na neho tie svoje obrovské hnedé okáliská a povie jemným stíšeným hlasom:

„Dedenko, už je sedem hodín. Pustíš mi, prosím ťa, rozprávočku?“

A potom už len počujem, ako obidvaja odťapkajú do obývačky.

Najlepší dedenko na svete donesie svojej vnučke ešte šálku mlieka a vráti sa do postele. Potom už tá nepríjemná úloha, dostať Ninu od televíznej obrazovky, zostáva na mne.

            Z bítovského hradu sme odchádzali ešte vo väčšom lejaku, ako sme do neho prichádzali. Už aj stánkari zrušili svoje predajné miesta. Nečudo. Veď v takom nečase nebolo hodné ani psa von vyhnať. Rýchlo sme nasadli do auta a za najrýchlejšieho pohybu stieračov sme sa vybrali do nášho ďalšieho cieľa. Do Vranova nad Dyjí.

            Medzizastávku sme si urobili v Uherčiciach. Pred pár týždňami sme mali návštevu manželov z Ilije pri Banskej Štiavnici, ktorí k nám prišli po inšpiráciu na poznávanie toskánskej krajiny. Škoda, že sme sa s nimi nestretli pred našou českou dovolenkou. Bola by som mala viac argumentov, aby sme si išli pozrieť uherčický zámok. Bez nich nás táto malá dedinka zaujala len tým, že keď sme ňou prechádzali, na chvíľu prestalo pršať. A preto sme sa rozhodli urobiť si tu narýchlo a postojačky piknik. Kým som pila kávu, prezerala som si aj nástenku umiestnenú na rozpadávajúcom sa murive. Na nej bola mapka zámku s fotografiami. Nanešťastie sme stáli pred nesprávnym vchodom a vďaka chladu a opätovne začínajúcemu mrholeniu som nebola dostatočne presvedčivá, keď  som mojej polovičke navrhovala, aby odbočil po pár metroch z hlavnej cesty doľava, kde bol hlavný vchod do zámku. Ale to, čo som si o tomto renesančnom zámockom komplexe so štyrmi nádvoriami a množstvom arkád po dovolenke prečítala, mu zabezpečuje našu návštevu, ak sa znova ocitneme v týchto miestach.

Za Uherčicami sme si zvolili cestu povedľa meandrov rieky Dyje. Aspoň tak to vyzeralo na mape. Vďaka stromom a nepríjemnému počasiu sme však žiadnu rieku nevideli, hoci všade okolo nás tiekli potoky vody. Celodenný dážď určite prispel k tomu, že v Jazoviciach sa dedinský rybníček vybral zo svojich brehov až na cestu, po ktorej búrlivo tiekol oproti nám.

Do mestečka Vranov nad Dyjí sme vstupovali pred štvrtou. Vysoko nad nami, na vysokom brale, sme zbadali impozantný hrad. Na uliciach bolo minimum ľudí. A aj z toho minima sme sa pýtali na cestu práve tých nesprávnych. Teda tých, ktorí nám nevedeli poradiť ako sa k nemu dostaneme. A ani nám sa nechcelo vystúpiť z auta a hľadať nejaké miestne orientačné tabule. Podľa mapy sa nám zdalo, že prístupová cesta k hradu bude niekde smerom na Onšov a preto sme sa vydali tým smerom. Stúpanie v serpentínach bolo zaujímavé. Najmä pre mňa, pretože v jednej zákrute sa mi otvoril prekrásny výhľad. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že tam nie je výhľadovka. Taká, ako je v Orviete. Tam z nej môžu turisti zo vzdialenosti dvoch kilometrov pozerať na jeden z najkrajších dómov v Taliansku. A tu nebolo nič. Dokonca tu neboli ani „ilegálne“ odstavné plochy. Ivo sa musel sústrediť na cikcakovitú cestu, takže odo mňa mal len sprostredkované informácie, aký mám po pravej strane úžasný pohľad na hradnú dominantu Vranova.

„Ivko, nemôžeš niekde zastaviť? Odtiaľto by bol výborný záber.“

„Nie, nemôžem.“

Ivo ma našťastie len počúval. Pretože za najbližšou zákrutou bola práve na našej strane havária. Dve autá v sebe. Možno práve preto, že sa viac venovali vranovskému zámku ako dívaniu sa na cestu. Ale obidve posádky stáli celé a živé pred svojimi autami.

Pri križovatke na Onšov sme už jednoznačne vedeli, že ideme nesprávnym smerom. Tak sme sa rozhodli vrátiť späť. Iva som pripravovala na to, aby aspoň spomalil a tak si úchytkom vychutnal pohľad na hradný komplex. Ale nebol na to vhodný čas, pretože aj pri spiatočnej ceste musel predovšetkým sústredene sledovať, kadiaľ ideme. Opäť sme sa dostali na miesto nehody. Jedno z havarovaných áut tam už nebolo a to druhé sa snažil odtiaľ odtiahnuť traktor. Obaja šoféri, v aute a aj v traktore, išli takým spôsobom, že si koledovali o vznik ďalšej havárie. Motali sa z jednej strany cesty na druhú. Takže Ivo sa musel v plnej miere koncentrovať na to, čo sa dialo rovno pred nami.

Vo Vranove sme zastali tak, aby sme videli na hrad, vypínajúci sa vysoko nad nami. Rozhodli sme sa aspoň zistiť, ako sa k nemu v budúcnosti dostaneme. Pohľad na hodinky nám už hovoril, že nemá význam ísť na prehliadku. Ale začali sme vážne uvažovať o možnosti, že za pekného počasia by sme tadiaľto išli z tejto dovolenky domov. Naše české potulky mali doteraz vo svoj posledný deň ešte nejakú čerešničku na torte. Raz to bola návšteva zámku v Červenej Lhote, potom sme objavili Jaroměřice nad Rokytnou, naposledy sme boli v zámku v Buchloviciach.

 

 

Vranovský hrad

 

Po chvíli túlania sa nie príliš atraktívnym prostredím podhradia sa nám predsa len podarilo natrafiť na ženu, ktorá nám vedela vysvetliť, ako sa v budúcnosti dostaneme ku hradnému komplexu. Už nám nič nebránilo nasadnúť do auta a ísť sa aspoň pozrieť na Vranovskú priehradu. Po pár nesprávnych odbočeniach sme to vzdali a rozhodli sa vydať na cestu späť. Do Borovnej. Výpadovku na Onšov sme  mali odskúšanú a po motajúcom traktore nebolo už ani stopy.

Na Podyjí si domáci určite myslia, že všetci vedia, kam vedú všetky cesty. Len my sme to nevedeli. Ako inak. Ale až za Dešovom sme opäť našli tabuľku, že sme na správnej štyristoosmičke. Dovtedy sme išli doslova od dediny k dedine. A ja som išla prstom po mape a len s napätím som čakala, či tabuľa po pravej strane cesty bude mať ten istý názov, ako som mala pod prstom na mape. Aby som mohla šoférovi nášho auta spokojne oznámiť:

„Áno, zatiaľ ideme dobre.“

Možno sú to ešte pozostatky toho, že veľká časť tohto veľmi zaujímavého regiónu je spojená s rakúskou hranicou a mnohé lokality sa nachádzali v zakázanom pásme. Kam nemali obyčajní smrteľníci prístup.  A preto neboli podľa všetkého potrebné dopravné značky. Dopravné značenie sa vylepšilo, až keď sme prišli na Vysočinu. Cestu návratu do Telče sme si tentokrát zvolili cez Jemnicu, Krasonice a dedinku Nová Říše. Aj keď sme vedeli, že balóny v tomto počasí lietať nebudú. Počasie nám tentokrát na balónové leto jednoducho neprialo.

            V Borovnej boli všetci vo vnútorných priestoroch. Akurát len Max, Pavlíkov bielohnedý krásny pes, nás došiel privítať a označkovať si naše ľavé predné koleso. V jemnom mrholení sme sa presunuli do nášho bytíku a prvýkrát sme počas našej dovolenky ľutovali, že nemáme žiaden poriadny alkohol. S minimálne štyridsiatimi piatimi, najlepšie päťdesiatimi dvoma percentami. Vo štvrtok ráno, keď sme končili balenie, sa ma Ivo pýtal:

„Vezmeme si aj fernet alebo slivovicu?“

„Ále, hádam netreba. Veď si vezmeme víno.“

O tom som vedela, že sa už nachádza v našej potravinovej batožine. Pre nás a aj pre domácich.

K mojej zamietavej odpovedi ma viedlo najmä to, že dvojtretinovú väčšinu fernetu alebo slivovice som zvykla na dovolenkách vypiť ja. Keď sme išli na celodenné potulky autom, tak ja som mala zvyčajne dve dávky. Ráno a aj večer. A Ivo len večer. A to sa mi zdalo nespravodlivé.

V mnohých anglicky hovoriacich filmoch je jedenásta hodina akýmsi magickým prechodom medzi nealkoholickou a alkoholickou časťou dňa. Ale ono to nie je len vo filmoch. Magická hodinka je v niektorých krajinách realitou aj dnes.

Nedávno sa Kika s Petrom vrátili z Londýna so zaujímavou, ale v slovenských pomeroch až neuveriteľnou historkou. Sychravý novembrový Londýn ich doviedol v dopoludňajších hodinách do maličkej krčmičky. Na Slovensku im hovoríme puby. Usadili sa pri bare a barmanku slušne požiadali o dva poháre whisky. Nanešťastie pred dvanástou hodinou. Svoje zhrozenie im dala jasne najavo. S obočím zdvihnutým až ku korienkom vlasov. A  žiaden alkohol im nenaliala. S patričným poučením, že v žiadnom londýnskom bare im pred dvanástou hodinou alkoholický nápoj nenalejú.

Určite si musela, chúďa, myslieť, že všetky ostatné národy, samozrejme okrem Angličanov, sú národmi barbarov a alkoholikov.

Na Slovensku sa s tým stretávame len vo forme dialógov vo filmoch. A aj to už len vo filmoch pre pamätníkov.

Dvojica elegantne oblečených mužov stojí nad táckou s karafou a pohármi a vedie rozhovor:

„Neviem, či je vhodný čas na pohárik. Ešte nie je jedenásť.“

Dve dámy, usadené v hlbokých kreslách, sa pozrú na hodinky a položia si otázku:

„Dáme si za pohárik portského? Už je jedenásť.“

Keď majú Slováci dovolenku, či sú už na lyžovačke alebo na Francúzskej riviére, tak začínajú deň – mnohokrát ešte pred umývaním zubov – štamperlíkom slivovice, borovičky, koňaku alebo niečím podobným. Dôvod sa vždy nájde. Väčšinou však ide o zdravie.

„Aby nám nebola zima.“

„Aby sme nemali žalúdočné problémy.“

„Aby sme sa zohriali.“

„Aby nám lepšie trávilo.“

„Aby sme zabili červíka.“

Kým sme chodievali na dovolenky autobusom alebo vlakom, tak sme mali vždy pribalenú aj fľašu. Tiež sme ju nosili so sebou najmä zo zdravotných dôvodov. Skoro polovicu nášho manželstva sme dodržiavali túto zásadu. Keď sme začali chodiť na dovolenky autom, tak sa nám pomaly, ale isto začal z batožiny vytrácať tento životne dôležitý alternatívny liek. Ukazuje sa, že auto je vlastne metla ľudstva. Ničí nielen naše tradície, ale aj zdravie.

To, že sme si nevzali vysokopercentný alkohol do Borovnej, bola naša hrubá chyba. Horšia ako ypsilonky v diktáte. Ale na to sme mali prísť až na druhý deň.

Daždivý a chladný deň urobil svoje a my sme sa potrebovali niečím zahriať. Prvá prišla na rad horúca polievka a po večeri typu „čo dala chladnička“, sme si uvarili horúci čaj.  Moja lepšia polovička si ho prilepšila vínom. Mňa by táto kombinácia priviedla akurát len k bolehlavu. A to by nestálo za to. Pred nami stála dôležitá úloha.

Zistiť, čo nás čaká ďalší deň. Ivo zapol televízor a našiel stanicu, na ktorej práve dávali predpoveď počasia. Oznámili nám, že na Vysočine bola hnusná sobota. To sme vedeli aj bez televízie. Zažili sme to na vlastnej koži. Na záver predpovede nám meteorológ oznámil, že to najhoršie máme za sebou a prisľúbil, že počasie už bude stále len lepšie a lepšie.

Veď uvidíme.

Ja som medzitým zistila, že v ten večer budú dávať na ČT 1 Horúčku sobotňajšej noci a až príliš spontánne som napísala svojej švagrinej esemesku:

„Evulka, nahraj mi, prosim, horecku sobotnajsi noci na CT 1.“

A pol ôsmej som jej ju odoslala. O dve minúty mi zazvonil telefón a na displeji sa objavilo Dušinovo číslo. Moja šetrná dušička, zo všetkých strán upozorňovaná, že zahraničné telefonáty sú drahé, zareagovala neveľmi vychovane:

„Dušinko, ale mňa to veľa stojí.“

„Nestojí! Ale film ti nemôžem nahrať, pretože máme pokazený satelit.“

Ozval sa hlas mojej švagrinej.

„Povedz mojej žene, nech ťa neotravuje.“

To už do môjho a Evkinho expresdialógu vstúpil môj drahý manžel. Nielen od Evky, ale o pár minút neskôr sme dostali esemesku aj od Liliany, že ani na Slovensku nebolo v ten deň o nič lepšie počasie. Ako málo stačí človeku, aby sa potešil. Keď majú aj iní takú pľušť, tak hneď je človeku lepšie.

            Večer nám ubehol rýchlo. Prípravou programu na ďalší deň, čítaním novín a kníh a zoznamovaním sa s mapou Vysočiny. Potom sme sa už len započúvali do kvapiek dažďa a zvukov vetra, opierajúceho sa do korún stromov pri našich oknách. Najlepšej uspávanky na svete. Viem o čom hovorím. V Bratislave ma uspávajú hrmotajúce električky, zvuky diaľnice a pristávajúce a odlietajúce lietadlá.

 

 

Fernet a carbo medicinalis

 

            Nedeľné ráno bolo opakom sobotňajšieho. Nielenže nemrholilo, ale do postele nám dokonca vliezol slnečný lúč. A keď som si poriadne vykrútila hlavu, uvidela som aj modrú oblohu s bielymi pobehujúcimi barančekmi namiesto sivých oblakov. V knižočke Pozorovateľ na vidieku som sa na začiatku leta dozvedela, že obláčiky typu kumulus sú predzvesťou pekného počasia. S očakávaním vydareného dňa som sa vytiahla z postele a išla som zistiť, čo dobré nám na raňajky priniesla pani Kvapilová. Žiariace žlté vajíčka, šunku, krásnu anglickú slaninu, kúsok hermelína, maslo s trochou zeleniny. A ešte z ďalšej nádobky sa na mňa usmieval lekvár a v košíku na nás čakal voňavý chlieb. Rýchlo som uvarila čaj  a pre zmenu som išla ja lákať z postele môjho najlepšieho manžela zo všetkých manželov pohárom pomarančového džúsu. Po dobrej chvíľke sa mi to aj podarilo, hoci Ivko avizoval, že sa necíti dobre. Ale nevedel, čo mu vlastne je. Po pár sústach jedla zbledol a zahlásil:

„Musím si ísť ľahnúť. Necítim sa dobre. Bolí ma žalúdok. Ale ty sa najedz.“

Po pár minútach som ho išla skontrolovať. Spal. S obrovskými kropajami potu na tvári. Po hodinke urobil pokus, že vstane, ale nakoniec to vzdal.

Na dvore bolo vidieť pohyb, tak som sa vybrala do Kvapilov, či nemajú náhodou nejaké kvapky na žalúdok alebo čierne uhlie. Nemali. Pán Kvapil odporúčal, že je treba vypáliť červíka a ponúkol mi kalvados. Išla som sa Iva spýtať, či by mu neurobil dobre, ale cez zuby mi prehlásil:

„Nie. Je mi zle.“

„Ivko, ideme k lekárovi?“

„Nie.“

Ivko, ideme domov?“

„Nie. Musím ležať. Hádam mi to prejde.“

Medzitým sa začali na dvore rojiť aj naši susedia. Pani Kocourková mladšia už bola v poriadku a obe deťúrence v gumákoch naháňali psov a mačky po celom dvore.

„No jó, já už jsem na tom s dětmi dobře, ale manžel je dneska na tom zle.“

Pri porovnávaní príznakov sme zistili, že pravdepodobne ide vo všetkých piatich prípadoch o to isté ochorenie. Najviac sa to podobalo črevnej viróze. Odolali len domáci, naši traja starší susedia a ja. Skôr narodený pan Kocourek prehlásil, že podľa neho im k tomu dopomohla pálenka, ktorú nalieval svojim dvom spolubývajúcim – manželke a svatke - pred každým jedlom. Len ja som nevedela, čomu vďačím za to, že mi nič nie je. Síce sa mi z brušnej dutiny ozývala bačorina s množstvom žiab, ale zatiaľ mi nič nebolo a nebola som ani malátna a ani bez chuti do jedla.

Kocourkovci medzitým balili a až keď mali z izieb povynášanú všetku batožinu a uloženú v aute, vtedy vyšiel von aj sivo vyzerajúci vodič, čo bol v tomto prípade pan Kocourek mladší. Keď som sa na neho pozrela, nevedela som si predstaviť, ako môže v takom stave šoférovať do Prahy.

A hneď som začala tvoriť krízový scenár ukončenia dovolenky pre nás dvoch. Aj keď ma ukludňovali, že na troch členoch odchádzajúcej rodiny už nič nevidno.

„Za den ho to přejde. Zítra mu už nic nebude.“

Zo všetkých úst sa ozývali tieto povzbudzujúce slová. Ale keď som sa zašla pozrieť na Ivana, nemala som taký pocit. Skrútený, bledý, vzdychajúci. Najhoršie bolo, že som si nevedela predstaviť ani to, že by zvládol cestu domov, keby som šoférovala ja. Ako ho poznám, moje šoférovanie by mu pravdepodobne ešte viac zhoršilo zdravotný stav. Okrem žalúdočných problémov by mal aj srdcové.

Hoci stále neviem pochopiť – prečo?

Pre istotu som ale odmietla kalvados, ktorý mi ponúkal pan Kvapil. Ako prevenciu. S pražskými susedmi som sa rozlúčila aj za Iva a vliezla som naspäť do postele. S Michaelom Connellym. Losangeleský vyšetrovateľ Harry Bosch mi nedovolil z nej ani vstať a uvariť si čaj. Presne tak, ako to sľuboval obal knihy.

            Popoludní, po jednej hodine, sa vedľa mňa začal mrviť Ivo.

„Asi mi je lepšie. Idem sa pokúsiť vstať. Ak to pôjde, mohli by sme si niekam vyjsť.“

Nevidelo sa mi to ako dobrý nápad. Najmä potom, ako som zistila, že ešte stále nemôže dať nič do úst. Ani jedlo a ani nápoje.

„Chcela si vidieť Želiv. Pôjdeme tam.“

Chvíľku sme sa ešte dohadovali, ale nakoniec som pobalila príručnú batožinu, zobrala podrobnú mapu Vysočiny a pred druhou sme vyrazili. Spred troch rokov som si pamätala, že o tretej by mala byť prehliadka. Tých šesťdesiat kilometrov sme prešli tak, že sme ju stihli. Dokonca som do jej začiatku zvládla aj zopár vecí navyše.

Po zaparkovaní som najskôr začala hľadať pokladňu. Bola v bufete pred kláštorom. Predavačka a pokladníčka v jednej osobe práve obsluhovala troch hostí. Kňazov z Holandska. Všetkým prítomným ich tak veľmi okázalo predstavil želivský duchovný otec, ktorý tam bol s nimi. Mala som dojem, že výber darčekových kláštorných pív sa tak ľahko neskončí a že do tretej si ani nestihnem kúpiť lístky. A vraj muži sú praktickí, logickí a skúpi na slovo. O čom ma s obľubou presviedča môj drahý manžel.

            To by som však v dávnej minulosti nesmela stráviť takmer šesť rokov v typicky mužskom kolektíve technológov. Boli to tie najutáranejšie, najklebetnejšie, najzlomyseľnejšie a najsamoľúbejšie stvorenia, aké som mala možnosť poznať. A ešte aj s vysokou spotrebou alkoholu v pracovnom čase. Čo však v tej dobe nikomu nevadilo.

Keď som sa konečne dostala na rad, tak som okrem dvoch vstupeniek kúpila aj fernet. Pre seba. V bufete plnom cirkevníkov som si pripadala ako ťažký alkoholik, ktorý už pije aj sám. Ale účel svätil prostriedky. Tentokrát išlo v mojom prípade o zdravie. Už po ceste som začínala mať taký divný pocit. Nebolo mi zle, ale nebolo mi ani dobre. Nevedela som, či to nemôže byť spôsobené davovou psychózou. Veď päť ľudí okolo mňa malo zdravotné problémy neznámeho pôvodu. Keď som sa vrátila k autu, uvidela som sivo-zeleného Iva.

„Necítim sa dobre. Nemôžem ísť na prehliadku. Choď sama. Ja ostanem v aute.“

Chcela som ihneď nastúpiť do auta a odšoférovať do Borovnej. Vtom som si uvedomila, že keby nás zastavila polícia a dala mi fúkať do balónika, ten by určite zozelenal. A ja by som prišla o vodičák.

Čo by môj drahý manžel možno privítal, ale ja nie.

„Ivko, ideme radšej domov. Ale ty musíš šoférovať. Ja som si akurát dala fernet.“

Moju alkoholickú výstrednosť nevládal ani komentovať. Ale odmietal aj návrat do Borovnej. Nie kvôli šoférovaniu.

Vedel, že som sa na Želiv tešila a že jeho návšteva by nám nevyšla už druhýkrát. A bola malá pravdepodobnosť, že počas tejto dovolenky by sme sa k nemu vrátili.

Pred troma rokmi sme sa pred kostolom ocitli čírou náhodou.  O piatej popoludní. Mimo návštevných hodín. Na dverách kláštora sme sa vtedy dočítali, že návštevné hodiny sú tu len dvakrát denne. Doobeda o desiatej a poobede o tretej.

Tentoraz sme tu boli v správnom čase, dokonca aj na správnom mieste, ale v nesprávnom zdravotnom stave. Boli už takmer tri hodiny a my sme sa ešte s Ivom handrkovali. Nakoniec som ustúpila. Hoci som nebola presvedčená, že v mojom osobnom boji dobra a zla, vyhralo to lepšie rozhodnutie. Ale môj najlepší manžel zo všetkých chorých manželov mi dal rozhodne najavo, že mám ísť na prehliadku sama.

Cestou ku kláštoru som sa zastavila ešte raz v bufete. Nie na fernet. Ani v tejto situácii sa vo mne nezaprel rodinný stratég a ekonóm. Mala som šťastie. Ďalšia návštevníčka práve kupovala dva lístky, čo som ihneď využila a rýchlo som sa do predaja zapojila. Stálo to zato. Získala som naspäť sto českých korún. Dobrý úlovok.

            Pred dverami kláštora si nás vyzdvihol brat Pio s desaťminútovým meškaním. Predstavil sa nám a zároveň nám oznámil, že je Slovák. Preto vraj jeho čeština nebude vzorová. Zároveň vyslovil vieru, že to nebude mať neblahý vplyv na školopovinné deti, ktoré si ešte len osvojujú spisovnú češtinu. Samoľúbosť z neho kvapkala ako med z medometu. Brat Pio bol slovný exibicionista. Od začiatku až po koniec prehliadky.

Po vstupe do vnútorných priestorov konventu sme sa od nášho sprievodcu dozvedeli, že premonštráti obývajú tento kláštor už osemsto rokov. S menšími, či väčšími prestávkami. To, že v kláštore nebývali takmer dvesto rokov potom, čo ich vyhnali husiti, prešiel jednou vetou. Ale to, že v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ich vyhnali na štyridsať rokov komunisti, o tom nám urobil ideologickú prednášku.

Po nej nás viedol k dvom nástenkám. Na jednej z nich boli fotografie súčasného opáta Bronislava Ignáca Kramára. Rodáka zo Slovenska. V Želivi to zatiaľ vyzeralo tak, že keby nemali slovenských farárov a čakateľov, tak by mohli české kláštory aj pozatvárať. Tento slovenský opát bol zbierať pracovné skúsenosti až v Indii, čo mala nástenka za úlohu každému pripomenúť.

Na druhej nástenke sa skveli fotografie celebrít. Toto slovo náš cirkevný sprievodca naozaj použil. Boli na nej fotografie speváčok a spevákov, herečiek a hercov, politikov koaličných i opozičných, ktorí si boli prezrieť želivský kláštor.

Až po prekonaní tohto takmer insitného úvodu sme sa konečne dostali do prvej prehliadkovej miestnosti. Do maľovaného refektára - do kláštornej zimnej jedálne. Je to vraj jediná kláštorná miestnosť s krbom. Dodnes sú v nej zachované zaujímavé fresky, štuká a pôvodné drevené obklady. Brat Pio nám porozprával, že vo svete je šesťstotridsať premonštrátských kláštorov, v ktorých je tisíc štyristošesťdesiat mníchov. Meno rádu majú odvodené od názvu údolia vo Francúzsku, ktoré vyslovil ako „pré montré“. Toto údolie je údajne stvárnené aj na freske nad vstupnými dverami refektára. Ďalšie stropné fresky symbolizujú sedem úrodných a sedem neúrodných rokov, zobrazujú zvestovanie Jozefovi a záchranu Izraelitov. V časopise Země Světa som sa dočítala, že jedna z fresiek zachytáva knieža Soběslava I., ako pred rozhodujúcou bitkou proti nepriateľom českej zeme dáva  sľub. Prisahal, že ak zvíťazí, tak založí na tomto mieste kláštor. K stretnutiu vojsk došlo pri sútoku riek Želivky a Trnávky. Soběslav zvíťazil a svoj sľub dodržal v roku 1139.

Priznám sa, že som v niektorých chvíľach nedokázala sledovať slová nášho sprievodcu. Pomaly, ale isto, mi z neho naskakovala husia koža. Počas svojho výkladu nám minimálne dvakrát zopakoval, že musí sledovať mobil.

„Dnes mám službu aj za vrátního a proto musím být pod telefonem.“

A zo dvakrát nám dal aj ponuku, že ak sa hocikto z nás bude chcieť s ním po prehliadke porozprávať, tak nám bude veľmi rád k dispozícii.

Pri východe z refektára ma zaujali dva klavíry, stojace v rohoch miestnosti. Moju zvedavosť uspokojil ďalší návštevník, ktorý bol ešte zvedavejší a podľa všetkého aj odvážnejší ako ja. Odpoveď, ktorú ku klavírom dostal,  mi definitívne potvrdila môj dovtedy ešte vlažný názor na hochštaplera v mníšskom rúchu.

„Nevím. Jsou více – méně rozladené a více – méně překážejí.“

Takže o klavíroch nevedel vôbec nič. Zato sme sa dozvedeli, že je v kláštore novicom a aké má plány po ukončení noviciátu. Pôjde študovať teológiu do Badína na Slovensku. Vôbec sa sama sebe nečudujem, že mám o cirkvách neustále pochybnosti.

Porozprával nám, že premonštráti skladajú sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. V rámci chudoby môžu vlastniť mobil, auto, počítač a peniaze.

„Ale zlatá řetěz na krku za padesát tisíc by byla moc.“

Čistotu nám vysvetlil, že mních musí žiť bez žien a manželiek a čo sa týka poslušnosti, odvolal sa na dodržiavanie desatora.

            Je pre mňa záhadou, prečo poznám nepomerne viac ľudí z radov nekresťanov, ktorí oveľa prirodzenejšie dodržiavajú etické princípy, ako samotní kresťania riadení oficiálnym desatorom. Sú ohľaduplní, tolerantní, ochotní pomôcť. Nedávno mi to môj lekár vysvetlil takto:

„Vieš, ja som si zvolil ťažšiu cestu. Keďže nie som kresťan, nemôžem sa zo svojich hriechov vyspovedať. Takže musím žiť tak, aby som mal sám pred sebou čisté svedomie.“

Medzi kňazmi máme nielen známych, niektorí sú dokonca aj našimi priateľmi. Rešpektujeme ich a oni rešpektujú nás. Jeden z nich sa blíži k päťdesiatke. Na začiatku svojej pedagogickej kariéry ho Ivko dokonca aj učil. Anton po absolvovaní gymnázia ukončil vysokú školu lesnícku a začal pracovať vo výskumnom ústave. A až potom začal študovať teológiu. Dlhé roky bol kňazom v rôznych diecézach a prednášal aj v seminári. Na konci tohto leta sa u nás dvakrát zastavil. Neviem prečo, ale tieto stretnutia som vnímala ako rozlúčku. Koncom roka sa rozhodol vstúpiť do rádu kartuziánov v kalábrijskom mestečku Serra San Bruno. Je to vraj pustovnícky rád, z ktorého už nikdy nebude môcť prísť navštíviť svojich rodičov a rodinu na Slovensku. Ak sa približne po ôsmich rokoch,  po zložení večných sľubov,  stane kartuziánom. Ešteže ho bude môcť prísť navštíviť rodina. Ale jeho mama nikdy nebude môcť vstúpiť do miestností, v ktorých bude žiť jej syn. Do súkromných priestorov povoľuje rehoľný rád vstup len mužom.

Niekedy sú chvíle, kedy by som do takéhoto exilu išla najradšej aj ja. Najmä vtedy, keď som znechutená zo súčasných všeobecne platných hodnôt života. Postavených na zvrátenom politikárčení, karierizme, korupcii a peniazoch. Michael Connelly v jednej zo svojich kníh, Stratené svetlo, napísal výstižnú vetu. „Absolútna moc absolútne korumpuje.“ Má pravdu.

Slovník cudzích slov hovorí, že korupcia je skazenosť. A najzvrátenejšie na tom je to, že také malé politické regionálne polovzdelané príšery, ktoré horko-ťažko zmaturovali, rozhodujú o bytí alebo nebytí mnohých ľudí. Väčšinou nemajú ani vnútorný regulátor svojho konania a správania. Nedostali ho do základnej výbavy. Správajú sa ako zvieratá, ktorým ide o vlastné prežitie. A za každú cenu.

Ale aj napriek tomu, že niektoré veci sa ma posledné tri roky bytostne dotýkajú, až do takého exilu by som predsa len nemohla ísť. Akurát sa musím proti tejto dobe temna poriadne obrniť, ak chcem byť aj naďalej radšej optimistkou ako pesimistkou.

Želivský brat Pio má tiež možnosť si  zvoliť ďalšiu cestu. Či zostane v kláštore, ak prejde od noviciátu všetkými stupňami sľubov až po definitívne zaradenie sa do rádu, alebo pôjde študovať. Brat Pio nám povedal, že sa vraj už rozhodol. Jeho rozhodnutie ma vôbec neprekvapilo. Po noviciáte pôjde študovať. Z môjho pohľadu je to ľahšia a komfortnejšia cesta.

Keď tak počúvam o niektorých farároch od ich vlastných farníkov, tak si vôbec nežijú zle. Dostanú faru, niektorí aj auto a vždy sa nájde nejaký dobrý dôvod na cestovanie po zahraničí. Niekedy mám dojem, že sa majú lepšie ako ja. A mám podozrenie, že aj môj drahý manžel by dal niekedy prednosť celibátu pred manželstvom so mnou. Určite sú chvíle, keď rozmýšľa, prečo žiaden edikt nezakazuje ženiť sa učiteľom.

            Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, z čoho ich rád žije. Štát im vraj dáva minimum finančných prostriedkov. Preto si založili spoločnosť s ručením obmedzeným a podnikajú. V Trčkovom hrade, ktorý je oproti kláštoru, majú pre návštevníkov ubytovňu so stotridsiatimi lôžkami. V posledných rokoch majú aj kláštorný pivovar, v ktorom varia tri druhy pív. Sú pomenované podľa významných opátov. Pätnásťstupňový Gottschalk, medovinová trinástka Castulus a pivo s višňovou príchuťou Siard Falco. No a samozrejme majú príjem z prehliadok konventu. Pritom suma vstupenky za sto českých korún nebola adekvátna ku kvalite výkladu a ani k priestorom, ktoré sme mali možnosť vidieť. V porovnaní s mnohými českými zámkami. V Žirovniciach bolo vstupné len päťdesiat korún. Takže k štátnym peniazom si želivský kláštor celkom pekne privyrába.

Chodbou okolo nepôvabnej rajskej záhrady sme pokračovali v prehliadke. Bolo v nej primálo zelene, aby lákala k meditáciám. Možno preto sme v nej nevideli ani jedného premonštráta.

Ďalšou našou zastávkou bola miestnosť, v ktorej bolo múzeum oblečenia opátov a iných cirkevných predmetov. Pamätám si z nej len akési hodvábne črievičky, ktoré nemohli byť zničené, pretože si ich predstavený kláštora obúval len pri zvláštnych príležitostiach. A prešiel v nich len veľmi krátku vzdialenosť a aj to po koberci. Zdalo sa mi to príliš prejemnelé. Veď išlo o obuv muža. Aj keď opáta. Hoci pri téme, zameranej na sexuálnu orientáciu mužov v sutanách, sa musia v poslednom čase aj vo Vatikáne obracať.

Potom nás brat Pio na chvíľu usadil v pomerne malej, drevom obloženej kapitulnej sieni. Dozvedeli sme sa, že sa v nej volieva opát. Neviem prečo, ale takú dôležitú miestnosť som si predstavovala skôr ako Sixtínsku kaplnku. V ktorej sa zvykne voliť pápež.

Okrem volieb opáta sa v tejto kapitulnej miestnosti vykonáva aj slávnostná obliečka nových členov rádu. Tu vraj symbolicky odkladajú svoj starý vrchný odev a s novým rehoľným rúchom prijímajú aj svoje nové meno.

Po krátkom výklade sme sa vrátili na chodbu a vstúpili sme do sakristie. V nej nám brat Pio ukázal rúcha. Biele, fialové, červené. Biele so zlatou sa vraj používajú pri veľkých obradoch, fialové počas sviatkov, červené pri spomienke na mučedníkov. Ale nie som si istá, či som to správne zapísala.

O samotnom kostole Nanebevzetí Panny Marie som sa od sprievodcu nedozvedela takmer nič. V sprievodcovi Kraj Vysočina som sa dočítala, že chrám v štýle barokovej gotiky je dielom Jana Blažeje Santiniho-Aichla. Jeho ďalším dielom je aj kostol Svatého Jana Nepomuckého na Zelené hoře v Ždári nad Sázavou, ktorý je zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tiež som sa dočítala, že chrám má cenné barokové zariadenie s množstvom plastík, rezieb a obrazov. Ale podľa všetkého o tom brat Pio nemal ani hlboké a ani plytké vedomosti. Jeho sprievodné slovo sa vôbec nedalo porovnať s výkladom, ktorý sme mali pred štyrmi rokmi v kláštore v Novej Říši. Tam bol sprievodca fundovaný. Nielen po cirkevnej a historickej stránke, ale aj po umeleckej. Rozpovedal nám, čo jednotlivé chrámové nástenné maľby vyjadrujú a pochválil sa nádhernou vyrezávanou kazateľňou. Upozornil nás na atribúty jednotlivých svätcov a zároveň nám vysvetlil, čo znamenajú. Odvtedy si pamätám aj príbeh o obrátení Pavla.

            Akonáhle nám náš sprievodca otvoril dvere kostola, väčšina z nás vyšla ihneď von. Vnútri zostala len trojčlenná rodina v zložení matka, otec a približne dvadsaťpäťročný syn. Takého neduživého vzhľadu. Počas celej prehliadky sa každú chvíľu prežehnával, hocikedy si pokľakával  a modlil sa. Keď sme odchádzali z parkoviska, videla som, že spolu s matkou ide do nízkych budov za kláštorom. Asi to bol vážny záujemca o rehoľný život.

            V aute som našla driemajúceho Iva, uloženého na zadných sedadlách. Nevyzeral lepšie ako pred hodinou, ale vyhlásil, že šoférovanie zvládne bez problémov. Cestou do Borovnej sme sa zastavili v Pelhřimově. O piatej sme využili naše známe parkovisko. Za kostolom Svatého Víta. Dúfali sme, že pohotovostnú službu bude mať lekáreň, v ktorej sme boli v piatok. Tentoraz sme mali smolu. Bola zatvorená. Od dvojice, sediacej pred ňou na lavičke, sme sa dozvedeli, že určite budeme mať šťastie v Kauflande. Na vrchu Pražskej ulice. Tak aj bolo.

V lekárni bol starší lekárnik a jeho mladučká kolegyňa. Prvé, čo sme začali zháňať, bolo živočíšne uhlie. Zároveň som sa pokúsila zohnať kvapky, ktoré nám v dávnej minulosti zvykli pomáhať pri žalúdočných ťažkostiach. Za ten svet som si nevedela spomenúť na ich názov, ale vedela som, čo chcem. Už tak dávno sme ich nepoužívali a ani nekupovali, že som si nevedela spomenúť ani na prvé písmeno. Ktoré môjmu okoliu dosť často pomáha identifikovať, čo chcem povedať. Ak si, samozrejme, nepomýlim písmeno Q s písmenom O. Takže to začína byť s mojou pamäťou vážne. Liliana mi už dávno prilepila na našu chladničku magnetku s textom:

„Skleróza je najkrajšia choroba. Nebolí a každý deň sa človek dozvie niečo nové.“

Tento jej sarkazmus milujem. Zdedila ho po svojom otcovi.

Obaja lekárnici krútili hlavami, že o žiadnych kvapkách nevedia. Až zrazu starší z nich povedal:

„Nebol to contraspan?“

„Áno. To sme zvykli používať a pomáhalo to.“

„Ale ten sa už dávno nevyrába.“

Dostali sme aspoň carbo medicinalis.

Kaufland a jemu podobné nákupné centrá majú úžasnú výhodu. Hoci sa tam ťažko orientujete – myslím tým najmä seba - dostanete v nich takmer všetko.  Lieky, topánky, toaletný papier, ovocie. Neznášam to bezradné potulovanie sa medzi regálmi. Od práškov na pranie až po mäsové výrobky. V tomto bezhranične obdivujem môjho drahého manžela. Celoročne zabezpečuje kompletné nákupy. Pre nás a aj pre našu ajku. Takže aj tentoraz som sa za ním bezútešne plahočila megaobchodom, kým nezostal víťazne stáť pred regálom s fernetom. O chvíľu sa mne podarilo uzrieť sucháre. Fernet bol pre mňa a sucháre pre Iva. Ktovie, čo z toho a komu, bolo v danej chvíli zdraviu prospešné? Nuž, ale moja drahá polovička predsa len musela niečo jesť. A po toľkých rokoch manželstva som vedela, že akúkoľvek  inú stravu, okrem suchárov, by odmietal.  

Čo sa týka jedla, je Ivo oveľa asketickejší ako ja. V tom má dokonca aj pevnú vôľu. Ktorá v tomto prípade zas mne úplne chýba.

O trištvrte na šesť sme sa, pre nás  v nezvyčajnej hodine, vrátili späť do Borovnej.

            Na dvore sedela pani Kvapilová, celá obložená mačiatkami, jej priateľka - pani Marcelka Provazníková a pán Kvapil. Pri dverách, z ktorých sa ráno vysťahovali Kocourkovci mladší, postávali noví hostia. Mladý dlhovlasý muž a chlapča, netrpezlivo poskakujúce pred maminou, ktorá mu zapínala svetrík. A po dvore sa so Zorinkou naháňal nový veľký pes.

Max urobil svoj už zvyčajný privítací ceremoniál pri našom ľavom prednom kolese a  spokojný sa vrátil k domácim. Uložil sa pod stôl, odkiaľ všetko poloprižmúrenými očami kontroloval.

„Tak ako?“

Touto otázkou nás privítal domáci pán a zavolal môjho drahého manžela na niečo, čo ho malo vyliečiť. Ivko sa zmohol na poďakovanie a veľmi stručné ospravedlňujúce slová:

„Najlepšie bude, keď si pôjdem ľahnúť.“

Kým som mu uvarila čaj a pripravila sucháre, už bol v posteli.

Sucháre mu chutili. Usúdila som to z toho, že zjedol až dva kusy. A aj čaj vypil. Hovorí sa, že najlepším liekom je spánok. Preto som bola rada, keď po tak výdatnej večeri ihneď zaspal. Dokonca bez fernetu, ktorý som si, rovno po príchode, naliala. Nesmela som predsa dopustiť, aby som jednodňovo ochorela na nasledujúci deň aj ja. Podľa všeobecných prognóz malo byť Ivovi na druhý deň dobre a teda som musela urobiť všetko preto, aby som ho nevymenila.

            Už predtým sme sa s Ivom dohodli, že odhlásim nedeľné raňajky. Pre istotu.

Ivo si ani nevedel predstaviť, že by mohol na druhý deň zvládnuť bohaté borovnícke raňajky. A netušili sme, ako na tom budem ráno ja.

 

 

Svitavskí hostia v Borovnej

 

S tým som sa vybrala za pani Kvapilovou. Zároveň sme spoločne prebrali ich a aj náš denný program. Najnešťastnejšia som bola zo zistenia, že práve dojedli výborný koláč, ktorý patrí k špecialitám domácej panej. Priznala som sa, že mojím najväčším problémom sú zákusky, koláče a iné maškrty. Do nášho rozhovoru vstúpil domáci pán, ktorý sa ma prišiel spýtať, či si dám ľadový kalvados.

„Pán Kvapil, ak je domáci, tak si dám.“

Ozval sa vo mne znalec alkoholu, odchovaný na pálení domácej slivovice.

Každé leto som musela denne zbierať pod našimi štyrmi obrovskými slivkami a ringlotami  popadané ovocie. Obsypané množstvom včiel, pretože sme v záhrade mali ešte aj úle. Keď bolo ovocie vo veľkých drevených sudoch vykvasené, tak náš otec zložil svoju pálenicu. V kuchyni. Na plynovom sporáku. Slivovicu pálieval zo zásady doma. Päťdesiatdvojku. Vedela som všetko o chladiacom systéme, ktorý pozostával z medeného hada uloženého v chladiacom kotle, naplnenom studenou vodou. Vedela som aj to, že prvý liter mútnej tekutiny je potrebné vyliať. S otcom som chodila aj na obyckú kyselku, ktorou riedil slivovicu. Podľa krížového pravidla. Na Kadiške som sa pri chatárskych koštovkách naučila všetko o retiazke, ktorá sa robí na dlhoročnej slivovici.

Neviem, či toto nebolo jedným z dôvodov, že som išla študovať na chemickú priemyslovku. Čo sa už počas štúdia ukázalo, že tadiaľ moja kariéra nepovedie.

Pán Kvapil medzitým doniesol kalvados. Bol výborný a ja som si nechala vysvetliť, prečo sa volá ľadový.

„Proto, že se pálí z ledových jablíček, které v lednu oberáme ze stromu.“

Jednoduché vysvetlenie.

Medzitým sa naše rady rozšírili. Prisadli si k nám naši noví susedia. Manželia Dolejšoví so synom Ondrejom a psom Sárou. Zo Svitáv. Pri stole vládla príjemná atmosféra, aj keď sme akýmsi nedopatrením začali hovoriť o školstve. Správnejšie povedané – o predškolstve. Najmä kvôli malému Ondrejovi.

Pohodu narušil až ďalší nový hosť, z pokoje číslo tri. Prišiel si k nám prisadnúť. Dvere do trojky boli k nám najbližšie a ako sa o chvíľu ukázalo, tak boli nanešťastie otvorené. A keď začul tému našej debaty, pravdepodobne pociťoval potrebu osvietiť nás. Už jeho prvé slová mali byť pre mňa alarmujúce a mali ma zdvihnúť z pohodlného sedenia.

Povedal nám, prečo odmietal mať do roku 1989 deti.

Pretože vzdelávací systém bol do toho obdobia zlý a on nebol ochotný pre taký systém splodiť dieťa.

Zároveň sa nám pochválil, že je poradcom ministra školstva. A že mnohé jeho reformné návrhy boli pánom ministrom prijaté.

Keď sledujem, kam sa uberá náš vzdelávací systém, ako sa prepadáme v svetových rebríčkoch vzdelanosti, ako jedna zlá reforma je vystriedaná ešte ďalšou, zo zásady horšou reformou, tak sa čudujem týmto novodobým reformátorom, že sa svojimi reformami vôbec chvália. Slovenskí miléniovia majú podľa všetkého svoje klony aj v Čechách.

Názory nášho nového suseda, ktorý prišiel na dovolenku z Prahy, nikoho nenadchli. V mnohých veciach mu oponovali nielen domáci, ale aj Svitaváci. Ich názory mi boli oveľa bližšie, pretože hovorili nielen o voľakedajších nedostatkoch, ale aj o tom, čo bolo v školstve dobré a aj o tom, čo je v systéme absolútne zlé dnes.

Už od jasieľ, cez materské školy, až po vysoké školy. Poradcove argumentácie o vynikajúcej a neustále sa zvyšujúcej kvalite školského systému, ktoré nemôže pochopiť len tupec, som už nebola schopná a ani ochotná počúvať. Rozhodla som sa, že zostanem radšej tupá, ale aspoň si zachovám duševné zdravie. Som predsa na dovolenke.

Predsa mi len nedalo a pri vstávaní som tromi – štyrmi rozvitými vetami vyslovila svoj názor. Odvážne  som mu povedala, že takmer v ničom s ním nemôžem súhlasiť. A v stručnosti som uviedla dôvody. Nielen ako bývalá žiačka, dokonca aj ako bývalá učiteľka, ale aj ako matka žiačky. Toto všetko som absolvovala v tom, podľa neho hroznom, školskom systéme. A nielen ja. A zbabelo som odkráčala do nášho bytíku. Zbabelo preto, lebo zotrvanie v tejto debate by ma obralo o príliš veľa energie. A keďže som skoro dáma nad hrobom, musím si svoju energiu šetriť na príjemnejšie veci.

Ostatným som sa poďakovala za príjemný úvod večera a zároveň som sa ospravedlnila, že odchádzam. Vtedy dopadli na stôl prvé veľké kvapky. Ešte aj tie mi dali za pravdu.

            V izbe sme mali zapnutý televízor a Ivko práve kontroloval predpoveď počasia. Vyzeralo to tak, že je mu trošku lepšie. Zjedol ešte jeden suchár a vypil ďalšiu šálku čaju. So zlepšovaním jeho zdravotného stavu to vyzeralo nádejne. Môj sa zatiaľ nezhoršoval. Neviem, či vďaka fernetu a ľadovému kalvadosu alebo lepšiemu imunitnému systému. O ktorom však nemám vysokú mienku, takže som to pripisovala preventívnej alkoholovej liečbe. Začínal sa nám rysovať bezproblémový návrat domov. A preto som začala robiť plán na ukončenie našej dovolenky, podľa najpôvodnejšieho termínu.

„Ivko, baliť budeme až ráno. Pani Kvapilová povedala, že môžeme odísť hocikedy v priebehu dňa. Našu izbu pre istotu neobsadzovala. Ako sa cítiš? Budeš šoférovať ty alebo ja?“

„A čo by si povedala zajtra doobeda na Třeboň a poobede na Slavonice?“

Neviem, či to spôsobilo len to, že v porovnaní s ránom sa cítil oveľa, oveľa zdravšie. S najväčšou pravdepodobnosťou to spôsobila predpoveď, ktorá hovorila o nástupe a stabilizácii príjemného slnečného počasia. Veď sme si ho počas tejto dovolenky príliš neužili. Čo potvrdil aj ďalšími slovami:

„Predsa v tom najlepšom nepôjdeme domov.“

V tom sme sa obaja zhodli. Pre istotu sme si ale urobili krízový plán. Akonáhle by nám bolo jednému alebo druhému zle, alebo čo len horšie, tak náš pobyt na Vysočine ukončíme.

Nedeľný večer nás opäť uspal cupotajúcimi kvapkami na oboch podokeniciach. Skonštatovali sme, že daždivé noci mali jednu veľkú výhodu. Mohli sme mať otvorené okná a dovnútra nám nelietali ani muchy a ani komáre. Takže sme novozakúpený OFF! ani veľmi nevyužili.

Všetko má svoje výhody a nevýhody.

 

 

Z Vysočiny do južných Čiech

 

            Predpoveď ukončenia jednodňovej indispozície sa naplnila. Môj najlepší manžel zo všetkých manželov sa ráno cítil dobre. Aj keď nie výborne. Vedela som to podľa toho, že chcel jesť len sucháre a čaj. Ja som sa cítila veľmi dobre. Najmä potom, keď som na kuchynskom stole našla veľký kus torty, ktorý sa tam objavil aj napriek odvolaným raňajkám. K nej sa hodila voňavá káva, ktorú mi už varil Ivo.

Môže byť ešte krajšie pondelkové ráno?

Vonku svietilo slniečko, pred našimi dverami sa naháňal malý Ondrej, okolo neho pobehovala Sára, po okne sa nám šplhali tri mačence a my sme začali robiť denný itinerár.

Stráž nad Nežárkou, Třeboň, Slavonice, Telč.

Vôbec sme si nenaplánovali náročný deň. Pre istotu sme ho začali napĺňať veľmi pozvoľne. Ešte pred odchodom som išla poďakovať a odniesť pani Kvapilovej tanier, na ktorom nezostala po sladučkej maškrte ani omrvinka. Našla som ju na bočnom uzatvorenom dvorci. Vešala čerstvo vypraté a voňavé posteľné prádlo po predchádzajúcich hosťoch.

„Ale to jsem nepekla já. Ráno to pro vás přinesla Marcelka.“

Milujem Borovnú.

Ešte sme prehodili pár slov o kĺboch a chrbtici. A do nádobky z bylinkového masla som dostala domácky vyrobenú liečivú mastičku. Ale to som už videla, že Ivo si do auta prenáša svoj fotografický batoh. Rýchlo som sa k nemu pridala. Aby nebolo na mne, že na naše potulky vyrážame neskoro. Bolo pár minút po desiatej, keď sme vychádzali z dvora.

            Pred pár rokmi sme boli v múzeu v Jindřichovom Hradci, kde sme sa v časti venovanej Eme Destinovej dozvedeli, že v rokoch 1914 až 1930 žila v zámočku v Stráži nad Nežárkou. Cestou do Třeboně sme sa tam rozhodli zastaviť. Pár kilometrov pred Strážou, za dedinkou Lásenice, sme sa dostali do kolóny siedmich áut. My sme boli v poradí piati. Dlhotrvajúca plná čiara zabezpečovala, že sme museli dodržiavať rýchlosť prvého auta. Všetci. A to šlo štyridsiatkou.

„Hádam len nesedí v prvom aute Hrušínsky?“

„Asi nie. Ten by šiel nielen pomaly, ale ešte aj krížom – krážom po ceste. A nakoniec by skončil v jarku.“

K tomuto dialógu nás inšpiroval film Vesničko má středisková a odtiaľ sme už plynulo prešli na našu domácu filmotéku. Na chvíľu sme mali o zábavu postarané. Takže nejaká štyridsiatka nás nedokázala vyviesť z miery.

V televízii býva málokedy niečo pozerateľné, preto väčšinou siahame do vlastných zásob. S dobrým filmom je to ako s dobrou knihou alebo dobrou operou. Môžeme si ich prečítať alebo pozrieť aj viackrát. A  často sú aj námetom našich rozhovorov. Tentokrát sme si cestu krátili rozoberaním poetiky českých filmov. Najmä tých, v ktorých vynikajúco stvárnili postavy takí herci ako Vlastimil Brodský, Karel Heřmánek, Rudolf Hrušínsky starší, Jana Preisová, Marta Vančurová. Práve sme prechádzali okolo veľkého rybníka Velká Lásenice a vedela som si živo predstaviť, že by sme zastavili auto na kraji cesty a obdivovali by sme krásnu krajinu. Takže za českou poetikou je príroda. Len potom mi nie je úplne jasné, čo je za slovenskou nepoetikou?

Naša domáca filmotéka sa skladá z celkom pekného počtu zaujímavých, dnes už klasických filmov. Máme Felliniho, De Sicu, Bergmana, Allena, Viscontiho, Kachyňu, Menzla, Kramera. Okrem toho aj množstvo filmov, ktoré sme si ponáhravali alebo dali ponahrávať kvôli vynikajúcim a časom aj overeným hercom. Máme filmy so Sophiou Loren, Marcellom Mastroianim, Dustinom Hoffmanom, Robertom Redfordom, Shirley McLain, Diane Keaton, Katherine a Audrey Hepburnovými, Spencerom Tracym, Ginou Lolobrigidou, Al Pacinom, Woodym Allenom.

Len máloktorý zo súčasných filmov, a najmä slovenských, sa nám dostal hlbšie pod kožu. V tom sú úspešnejší Česi. Film Líbáš jako bůh sme si už pozreli minimálne trikrát a chystáme sa zaradiť ho k našim obľúbeným dévedéčkam. Čím ďalej, tým viac mi pripomína film Lepšie neskoro ako nikdy.

V jednom je autorka, ktorá napíše svoju úspešnú hru na základe vlastnej ľúbostnej skúsenosti. V druhom je spisovateľ, ktorý pri písaní knihy ťaží ľúbostné námety aj z vlastnej rodiny. Pričom do nej stále počíta aj svoju exmanželku. Jack Nicholson leží v nemocnici a musí sa priznať, že si vzal viagru. Oldřich Kaiser lekárovi oznamuje, že si viagru nevzal. Vo filme Líbáš jako bůh sa mihne kúsoček pôvabného ženského zadočku hlavnej hrdinky a vo filme Lepšie neskoro ako nikdy je tejto časti tela hlavného hrdinu venovaná dosť veľká pozornosť. Len ktovie, či sa hlavní aktéri v týchto scénach odohrali sami alebo sa nechávali zaskakovať dublérom.   

Ešte sme ani neskončili filmovú tému a vedúce auto zrazu odbočilo doľava, na vedľajšiu cestu. Išla som si hlavu vykrútiť, aby som aspoň na chvíľu zazrela šoféra v bielej embétisíc. Bol to staručký pán so šiltačkou na hlave, s hlavou tesne nad volantom. Určite šiel v medziach svojich maximálnych možností. Kupodivu, ani jedno auto idúce za ním, nerobilo paniku. Netrúbilo, nerobilo myšičky. Asi sme všetci podľahli čaru okolitej krajiny.

Ale nemala som obdivovať embéčkového starčeka. Vďaka tomu, že som sledovala jeho, nevšimla som si, že po pravej strane cesty bola odbočka do Stráže. Keď sme to zistili, tak sme chvíľku zvažovali, či sa vrátime alebo nie. A škoda, že sme nezostali pri – nevrátime sa.

Stráž nad Nežárkou nie je oku lahodiaca dedinka. Zopár ľudí nám ani nevedelo poradiť, kde sa nachádza zámok Emy Destinovej. Odpoveď sme získali v malom obchodíku, pri ktorom sme zaparkovali. Zámok sa nachádzal asi dvesto metrov pred nami. Zavretá, z kovu tepaná brána, neveštila nič dobré. Po jej pravej strane bola umiestnená tabuľa s nápisom:

 

Soukromý hrad a zámek

   Stráž nad Nežárkou

            Sídlo

    Emy Destinové

 

A pod tým bola umiestnená ďalšia tabuľa s pokynmi:

 

Zákaz v celém areálu

        kouření

   vstupu s KOLY

vstupu se ZVÍŘATY

 

Vo vnútri areálu, ktorý sme chvíľku obdivovali spoza mreží, bola do upraveného trávnika zapichnutá tabuľka s tými istými zákazmi.

Nuž čo. Súkromný majetok si majitelia dokážu uchrániť. Horšie je to  v mestských a štátnych múzeách. Nedávno sme sa boli opätovne potúlať po Banskej Štiavnici. Ivo vyplnil ďalšiu medzeru v mojom vzdelaní, pretože doteraz som o existencii Starého hradu nevedela. A pritom toto mestečko, ktorého pamiatky sú zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, býva naším častým cieľom. Zvykneme sa motať po jeho uličkách, boli sme aj na vrchu Kalvárie, v galérii Jána Kollára, v mineralogickom múzeu, ale v Starom hrade som ja ešte nebola.

Na jeho prehliadke nás nebolo veľa. Osem dospelých a tri deti vo veku od šiestich do desiatich rokov. Od jedných rodičov. Sprievodkyňa ich zopárkrát upozornila, že nie je dobré, keď deti obchytávajú a oblizujú celé výkladné skrine, za ktorými sa ukrývali staroveké poklady z vykopávok z okolia Štiavnice. Rodičia sa tvárili k jej upozorneniam nevšímavo a deti si ďalej packali po všetkých predmetoch a pokúšali sa pootvárať všetky truhlice. Podľa všetkého pestovali výchovu v duchu „deťom je dovolené všetko“ a s heslom „veď je to zaplatené aj z našich daní“. Čím úspešne posilňovali ich sebavedomie. Určite by sa vo výchovných metódach zhodli s naším novým spolubývajúcim v Borovnej. Českým budovateľom školstva.

My sme v strážskom zámku doplatili na to, že sme zabudli na pondelkový syndróm zatvorených dverí. Škoda.

Možno by sme sa boli dozvedeli viac o tejto výnimočnej sopranistke, ktorú riaditeľ pražského Národního divadla odmietol so slovami, že sa pri speve príliš rozčuľuje a mala by si dávať studenú sprchu. Pražská opera ju vzala na milosť a pozvala ju na svoju scénu až potom, keď ju návštevníci počuli spievať s Enricom Carusom v Metropolitnej opere v New Yorku a v londýnskej Covent Garden.

Podľa všetkého bola nielen vynikajúcou speváčkou, ale aj zaujímavou osobnosťou. V období prvej svetovej vojny poriadala po celých Čechách vlastenecky ladené koncerty a zároveň sa verejne angažovala za vznik nezávislého československého štátu. Preto bola aj niekoľkokrát zatknutá rakúskymi úradmi. Ale toto všetko som si o Eme Destinovej prečítala až doma. V Kronike opery.

Zo Stráže nad Nežárkou sme šli priamo do Třeboně. Parkovisko pred vstupnou bránou do centra mesta bolo obsadené. Museli sme sa vrátiť pár metrov späť, kde sme pozdĺž hlavnej príjazdovej cesty objavili voľné miesto. Za desať českých korún nám automat oznámil, že tam môžeme parkovať poldruha hodiny.

Iva som stratila ešte pred hradbami, pri dolnej bráne. Kvôli žene, ktorá stála v Zlatej stoke. V umelom, plytkom, úzkom, vodnom kanále, na ktorý sú Třeboňania už celé stáročia hrdí. Žena bola síce z bronzu, ale aj tak pri nej strávil pomerne dlhý čas. Až keď ju mal odfotografovanú zo všetkých možných uhlov, za pomoci všetkých možných filtrov a pri všetkých možných clonách a časoch, tak až potom sa rozhodol vyhľadať aj mňa. Nemal to ťažké.

 

 

Kvôli tejto žene som zostala v Třeboni sama

 

Čakala som naňho na lavičke uprostred námestia, medzi množstvom česky  hovoriacich cykloturistov, pochutnávajúcich si na zmrzline. Aj ja som dostala hlad. Vedela som, že po včerajších žalúdočných problémoch bude Ivova strava ešte príliš asketická, aj keď už nie suchárová. Žiadne dobroty sa konať nebudú. Keď sa ku mne môj drahý manžel konečne domotal, tak sme si išli kúpiť pečivo, syrčeky, Ivo minerálku a ja zakysanku. S nákupom uloženom vo veľkom ekologickom papierovom sáčku sme si začali hľadať útulný chládok, podľa možnosti v príjemnom prostredí. Len pár metrov od obchodu bol vchod do zámockého areálu a ním sme prešli do parku. Tam sme sa na lavičke, v tieni vysokých stromov, najedli. Pritom sme obdivovali maminy s deťmi, ktoré boli v malých skupinkách roztrúsené po celom trávniku. Nešla mi do hlavy len jedna vec. Či tým malým drobcom nemôže byť na prevlhnutej zemi zima. Veď takmer štyri dni v kuse pršalo. Ale asi nie, pretože sme pod jedným stromom videli do klbka stočenú dvojicu, ktorej v náručí spalo malé stvorenie. A ani jednému z nich nevadilo nielen vlhko, ale ani to, že vo vzdialenejšej časti parku behala sekačka trávy. Zostávali za ňou posekané pravidelné kruhy, akoby tam mali pristáť ufóni. Jeden kruh vedľa druhého. A vôbec sa neprelínali.

Po krátkom oddychu sme sa vrátili na námestie, kde sme si dali rozchod. Ivo sa vybral na tridsaťmetrovú vežu. Chcel si z nej urobiť zábery na strechy a mesto. Ale predtým ma poveril úlohou. Mala som sa pokúsiť nájsť darček pre Ninu. Vyhľadať niečo vhodné do užšieho výberu, ktorého sa chcel zúčastniť aj najlepší dedé na svete.

V  centre Třeboňe sú v podlubiach domov  ukryté obchodíky. Medzi nimi som našla dva, v ktorých sa ukrývali aj detské hračky.

Môj vážny problém je, že ešte aj hračku vnímam ako didaktickú pomôcku. A ak tento účel neplní a ešte je aj neestetická a nehygienická, tak ju odmietam kúpiť. A nájsť dnes v obchodoch niečo pre deti, čo by spĺňalo tieto moje očakávania, nie je také jednoduché. Plyšáky sú nehygienické, barbiny sú neestetické, bojové hry sú nezmyselné.

Ale uznávam, že dieťa potrebuje aj iné hračky ako tie, ktoré mu rozvíjajú pamäť, vedomosti, zručnosti, schopnosti, ... To všetko ma asi tragicky poznačilo v časoch môjho štúdia pedagogiky.

Takže v dnešných supergýčových hračkárstvach som bezradná a úplne stratená. Ešte šťastie, že ma v jednom z nich našiel Ivo. A v tej mäteži drobných malých drevených hračiek objavil aj také, z ktorých mohla mať radosť aj Nina a ktoré aspoň čiastočne spĺňali moje didaktické kritériá.

 

 

Renesančná fontána plná detí

 

Po nákupoch sme sa ešte trochu pomotali okolo výkladov, prezreli sme si mariánsky stĺp z osemnásteho storočia,  poobdivovali sme renesančnú fontánu, stojacu uprostred hlavného námestia. Práve bola obsypaná množstvom kŕmiacich sa deťúreniec. Na kolenách mali rozložené syry, salámu, pečivá, vedľa seba mali porozkladané umelohmotné fľaše s nápojmi a do toho všetkého ich ešte obchádzal mladý muž s veľkým papierovým vreckom, z ktorého si vyberali plnené moravské koláče. S lekvárom, tvarohom, hrozienkami. Pripomenulo nám to naše prázdninové tábory, na ktoré máme obaja veľmi dobré spomienky. A ja som ich absolvovala neúrekom. Takmer cez každé prázdniny počas základnej školy.

Návštevu Třeboně sme ukončili tak ako aj pred pár rokmi. Obdivovaním hotela Bílý koníček, postaveného v prvej polovici šestnásteho storočia. Jeho štít s cimburím a strielňami je neprehliadnuteľný.

Tesne po druhej sme prišli k nášmu autu a na kapote sme si rozložili mapu. Spoločne sme začali študovať cestu do nášho ďalšieho cieľa. Len škoda, že sme si z mapy nedokázali naštudovať aj výjazd z mesta. Podaril sa nám až na druhýkrát. Ale to je už v našom prípade klasika.

V Láseniciach sme tentokrát odbočili doprava na Čímer, potom sme šli stodvadsaťosmičkou na Novú Bystřicu a odtiaľ na Kláštor. Za ním sme odbočili doľava, pretože sme sa chceli zastaviť na Landštejne. Pričom sme zas zabudli, že je pondelok. A že hrad bude zatvorený. Upozornil nás na to šéf parkoviska. V kockovanej košeli obopínajúcej pravé pivné bruško, trampskom klobúku a s farebným ručníčkom okolo krku.

Pomaly už budeme môcť parafrázovať vetu, ktorú s obľubou hovorí Dave v rovnomennom filme „v stredu každý pracuje“. V našom prípade to bude znieť „v pondelok pôjdeme na Landštejn“. Pretože už druhý raz sme prišli k tomuto stredovekému strážnemu hradu v prvý deň týždňa. Ešte šťastie, že sa pod ním rozprestierali pre mňa nevídané polia. Ukryté v lesoch. Na ktorú stranu sme sa pozreli, všade okolo nás boli lány zrelých tmavomodrofialových bobúľ. Nemuseli sme prekonávať žiadne prekážky, nebolo potrebné žiadne štveranie za týmito sladkými šťavnatými guľôčkami. Do šírky a do dĺžky rozvinuté koberce obrovských čučoriedok nás doslova vyhnali z auta. Na nízkych kríkoch ich bolo toľko, že desať minút som sa ani nemusela pohnúť z jedného miesta. A stále som mala čo oberať a dávať si rovno do úst. V lesíkoch pod Landštejnom sme sa skutočne pásli. Dobrú hodinu. Keď sme ich už nevládali ani zbierať a ani sme ich už nevládali jesť, pobrali sme sa ďalej.

            Z poslednej návštevy družobnej školy v Jindřichovom Hradci prišiel Ivo s informáciou o obci, ktorú sme dovtedy nepoznali. Maříž.

Už sme pred sebou videli slavonickú vežu, keď sa nám po pravej strane cesty objavila odbočka k tejto dedinke.

„Zabočím?“

„Zaboč.“

S touto stručnou komunikáciou sme sa po krátkej chvíli ocitli na malom parkovištiatku, pri ktorom nás vítal nápis:

„Namaluj si svůj hrnek u rybníka.“

Zastavili sme vedľa dvoch áut z Holandska, jedného auta z Francúzska a Rakúska. Mali sme priam medzinárodné obsadenie. Ale zo Slovenska sme tam boli len my dvaja. Nuž a Česi to majú asi bližšie, pretože všetci českí návštevníci tu boli na bicykloch, opretých v množstve stojanov. Tí tu boli obzvlášť vítaní. Pre nich tam boli na paneloch pripevnené odkazy na webovú stránku pod názvom www.cyklistevitani.cz.

Pred predajňou keramiky boli rozložené stoly s maliarskymi pomôckami a okolo nich sedeli nielen deti, ale aj dospelí. A všetci si maľovali. Niektorí hrnček, iní misku, ďalší dlaždicu. V objekte bol okrem predajne aj penzión, v ktorom boli ubytovaní hostia. Niektorí z nich si maľovali surové keramické výrobky v dielni, ktorá bola v zadnej časti domu. Zvedavosť ma zahnala do každého kúta tohto zaujímavého miesta. Ešte aj na záchodoch mali maľované rozprávkové obkladačky. Po preskúmaní všetkých políc predajne sme sa vybrali k rybníku. A aj tam sme našli dielničku s pracovnými stolmi. Pri jednom z nich si štvorčlenná rodina nielen maľovala, ale aj vyrývala obrazce do hrnčeka. A to tak, že hlava rodiny, čo bol v tomto prípade otec, mal síce hrnček v ľavej ruke a rydlo alebo štetec v pravej ruke, ale dve dcéry s manželkou mu kibicovali. Pre nich by bol výstižný nápis:

„Namaluj si svůj rodinný hrnek u rybníka.“

My sme si nič nekúpili a ani sme si nič nenamaľovali. Z prozaického dôvodu. Uvedomujeme si, že náš byt je zaprataný. Možno až preprataný. Takže už dopredu si častokrát kladieme nasledovné otázky:

„Potrebujeme to? Využijeme to? Máme to kam dať? Povedz mi, na ktoré konkrétne miesto to chceš dať? Naozaj sa ti to až tak veľmi páči? Naozaj to až tak veľmi chceš mať?“

Tieto otázky si kladieme aj vtedy, keď sa nám niektoré veci zdajú byť kúzelné. Presne také, aké boli v Maříži.

Všetko sme si vychutnali aspoň pohľadom a už nám nestálo nič v ceste pri presune do najdôležitejšieho cieľa tohto dňa. A aj slnko klesalo do správneho uhla a začínalo vytvárať optimálne podmienky a tak dôležité svetlo pre fotografovanie.

Bolo štvrť na päť, keď sme zaparkovali na námestí v Slavoniciach. Toto malebné mestečko leží takmer na priesečníku Čiech, Moravy a Rakúska. Svoju renesančnú tvár si zachováva štyri storočia. Takmer v nezmenenej podobe.

Ivo sa ihneď vybral na sedemposchodovú hranolovú vežu zo šestnásteho storočia. Jej celková výška je päťdesiatšesť metrov, takže bolo prirodzené, že ja som zostala v bezpečnej nízkosti chodníkov. Ivko sa nakoniec vyšplhal len do výšky necelých tridsaťštyri metrov, na jej ochodzu. A cez arkádové oblúky si robil zábery horného a dolného námestia.

Ja som si ich zatiaľ poprezerala zblízka. Najviac som bola zvedavá na horné námestie, kde na niekoľkých domoch boli pred štyrmi rokmi čerstvo zreštaurované sgrafitá. O to väčšie bolo moje prekvapenie, v akom sú stave.

Bielo-čierne mytologické výjavy a podobizne rakúskych arcivojvodov sú už dnes v niektorých častiach takmer nečitateľné. Úplne stmavli. Dom, ktorý bol pri našej predchádzajúcej návšteve pod ochrannými plachtami, pretože na ňom práve pracovali, dnes opadáva.

Aj to sú výsledky súčasných technológií. Na jedno použitie. Do konca reklamačnej doby. S jediným cieľom – čo najskôr na tom opätovne zarobiť. Začínam chápať, prečo museli mať starí majstri svojich mecenášov. Pri svojej kvalitnej práci si nemohli ani poriadne zarobiť. Mnohí dnešní majstri sa podľa všetkého riadia heslom „dôležitá je kvantita a nie kvalita“.

Ako som sa blížila k Jemnickej bráne, tak som zaregistrovala, že výtvarník Jiří Netík, ktorého diela sme tiež pred pár rokmi obdivovali, sedí pred svojím domom. Galériou a zároveň dielňou. A s chuťou zahrýza do veľkého kolesa moravského koláča. Ešte chutnejšie vyzerajúceho, ako boli tie třeboňské, ktorými sa kŕmili deti na námestí. Na susedovu otázku, kto tak dobre napiekol, ukázal hore k bráne a odpovedal:

„V naší pekárně.“

Nedalo mi to pokoja. Ozvala sa moja maškrtnosť. A keďže som nikde nablízku nevidela môjho osobného inkvizítora, tak som išla pátrať, kde tá pekáreň môže byť. Našla som ju necelých päťdesiat metrov za Jemnickou bránou. Táto výzvedná akcia mala okrem celkom malilinkého moravského koláčika aj tú výhodu, že som zistila, kadiaľ vedie výpadovka na Telč.

Po návrate na Horní náměstí som si ešte poprezerala prvé tri budovy na ľavej strane. Aj vo svojej vyblednutosti sú dôkazom starého majstrovstva. Ktovie, či ich niekedy budeme vidieť zrekonštruované a ako dlho im novodobá oprava vydrží. Pred jedným z domov bolo zaparkované služobné auto s reklamou:

„Lidé zděte!“

Až keď som si prehliadla celý voz a našla názov firmy QPOR – snadné zdění, tak som pochopila tento pretransformovaný fučíkovský odkaz.

 

 

Slavonická renesancia

 

V uličke, spájajúcej obe námestia, som objavila zaujímavú predajňu obuvi. Len s domácimi českými výrobkami. A našla som v nej perfektnú športovú obuv aj pre najlepšieho manžela zo všetkých manželov. Preto som sa rozhodla vystriehnuť si ho pod vežou. Vedela som, že je otvorená len do piatej a úderom tejto hodiny sa budú musieť skončiť jeho fotografické radovánky.

Netrvalo dlho a už som začula buchoty. Jediný návštevník veže kráčal dolu schodmi. Ihneď som ho začala ťahať do predajne. Ale neuspela som. Hoci už dlhšiu dobu počúvam, ako si bude musieť zaobstarať novú obuv.

„Nie sú zlé, ale radšej ešte počkám. Veď to nie je až tak súrne.“

Ja som nebola taká odmietavá, keď sme o pár minút neskôr v jednom obchodíku objavili superľahkú vetrovku. Poskladanú do vrecka, všitého na chrbte. Z mojej tridsaťpäťročnej tatranskej bielo-červenej vetrovky som akosi vyrástla. Určite vďaka dobrým koláčom, ktoré vypeká ajka. A tak mám teraz dostatočne veľkú, čiernu, nepremokavú náhradu zo Slavoníc.

Bolo takmer šesť hodín, keď sme vyrážali z parkoviska. Šli sme okolo pekárne, ktorú som len pred chvíľou objavila. Ivo sa nebránil, aby sme sa pri nej zastavili a kúpili si čerstvé pečivo. Ale tie krásne veľké moravské koláče, ktoré ma k nej pôvodne pritiahli, už nemali.

            Na prvýkrát sa nám podarilo nájsť správnu štyristošestku, ktorá nás mala priviesť do cieľa. V Peči sme si obišli centrum dedinky, zakrúžili sme okolo oboch rybníčkov a skonštatovali sme, že je presne taká istá ako pred štyrmi rokmi. Pekná. Len sa pri nás, tak ako vtedy, nepristavila ženička s otázkou: „Pravda máme hezkou věsničku?“

Na konci Dačíc sme vedľa cesty uvideli supermarket.

„Ideme si kúpiť niečo na večeru?“

„Nielen na večeru. Mali by sme kúpiť už aj putovnô. Zajtra by sme sa nemuseli nikde zdržiavať.“

Sedlčanský sýr máme radi všetci. Takže sa nám v košíku hromadila jedna krabička za druhou. Korenené, nekorenené. Paprikové, nepaprikové. Klasické, neklasické. Mame sme pribalili jemnický čaj. Veď sme dovolenkovali len pár kilometrov od Jemnice. Mladým sme ešte k syrom vzali nefalšované české pivo. Lepšie povedané - pivo z českých zdrojov.

Dnes je problémom zorientovať sa, kto je vlastne výrobcom piva, ktoré sme dlhé roky poznali ako české alebo slovenské. Majitelia pivovarov sa menia častejšie, ako si poniektorí ľudia menia ponožky. Predvčerom to boli Slováci, včera to už boli Nemci, dnes zase Juhoafričania, zajtra to budú možno Holanďania. A potom?

Pre seba sme si kúpili našu obľúbenú maškrtku. Sézamky. Šesť balíčkov. Tri na každého. Drobné zrniečka poukrývané v griláži sú vraj aj zdraviu prospešné. Takže nie všetko zdravé musí byť aj menej dobré. Niečo z toho môže byť dokonca aj vynikajúce.

Toto si hovorím aj o mandliach ukrytých v horkej čokoláde. Mandle sú zdravé. Na nervy. Obsahujú vraj magnézium. Ak čokoláda, tak je vraj najlepšia tá s najvyšším obsahom kakaa. Horká. Nie mliečna. Tiež je vraj dobrá na nervy. Ale asi nie v tom množstve, v ktorom ich dokážem konzumovať ja. Predavačka na zastávke šestnástky, na bratislavskom námestí esenpé, ma už pravdepodobne pozná.

Ešte aj taký zázvor je dobrý. Len škoda, že mi viac chutí ten sušeno-sladený ako surový. Musím mu však uznať, že tento rok ma celkom dobre chránil. Vždy, keď ma začalo len trošku pobolievať hrdlo, schrúmala som pár kúskov čerstvého ďumbiera a bolo mi dobre. Je to také nezvyčajné, až je to neuveriteľné.

Keď sme doplnili naše zásoby, už nič nebránilo nášmu návratu do Borovnej. Nie však najkratšou cestou. Keď sa pred nami objavila tabuľa oznamujúca, že vchádzame do Telče, neodbočili sme doľava, ale doprava. Neodolali sme a išli sme sa ešte raz rozlúčiť s jej renesančným námestím.

Využili sme vedomosti, ktoré som získala pred dvoma dňami od majiteľky penziónu Patrícia a našli sme parkovisko na Svatoanenskej ulici. Bolo nielen oveľa lacnejšie ako na hlavnej ceste, ale bolo aj oveľa bližšie k Námestiu Zachariáše z Hradce.

O desať minút sedem mal Ivo výborné podmienky na fotografovanie. Slnečný reflektor mu zvýraznil kontúry priečelí domov a na oblohe mal porozhadzované biele vankúšiky oblakov. A dokonca mu nezavadzali ani ľudia. Toto rozkošné, a zároveň aj fotogenické námestíčko, som ešte také prázdne nevidela. Po krátkej chvíľke som sa môjmu drahému manželovi stratila. Dobrovoľne.

 

 

Večerná rozlúčka s Telčou

 

Prešla som sa uličkou U Masných krámů a ďalej som pokračovala krížom cez Židovskú uličku. Podvečerná atmosféra, rozprestierajúca sa nad Ulickým rybníkom, ma nalákala prejsť mostom na jeho druhú stranu. Tam som nielenže objavila tabuľku s informáciou, že tento most venovalo Telčanom mesto Belp v roku 1998, ale keď som sa obrátila späť k mestu, otvoril sa predo mnou prekrásny pohľad.

Na šesťdesiatmetrovú vežu kostola Svätého Jakuba, na tak isto vysokú vežu pri kostole Svätého Ducha, na záhrady domov, na stromy skláňajúce sa nad vodou, plávajúce labute, kačky a množstvo vyskakujúcich rýb. Rozhodla som sa, že toto musí vidieť aj Ivo. Ale kým som ho našla a kým som ho previedla mostom na druhú na stranu, slniečko už bolo ukryté niekde za zámkom. A keďže už neboli priaznivé podmienky, tak moja drahá polovička odmietla fotografovať.

Toto sú situácie, ktoré ma čím ďalej, tým viac zvádzajú mať vlastný fotoaparát. Ale taký samostatný. Ktorý by mňa potreboval len nato, aby ho mal kto držať a ukázať mu, čo chcem mať zachytené. Pretože pojmy - clona, čas, ohnisko, prípadne ešte niečo iné - sú na mňa príliš komplikované.

Vždy som sa spoliehala na to, že všetky fotografie mi zabezpečí Ivan. Ale v poslednom čase zisťujem, že sa tomu dokáže bravúrne vyhýbať.  Dokonca to zahrá až tak, že mám dojem, že fotografuje to, čo chcem. Počíta s tým, že po dlhšom čase na to zabudnem.

V našom prípade totiž nie je také jednoduché dať vyvolať film a z neho si dať urobiť fotografie. Musí to byť nielen konkrétny fotolab, ale aj konkrétny človek pri prístroji. A to môže poriadne predĺžiť čas, kým sa dostaneme k záberom. Niekedy aj mesiac. Ale moja drahá polovička má smolu. Aj po tak dlhej dobe húževnato  hľadám konkrétny záber, ktorý si aj vo svojej stareckej senilite, pamätám.  Neviem, čím to je, ale na niektoré veci nezabúdam. Zabúdam len na to, čo si nepovažujem za potrebné pamätať. A to by mal byť veľmi - veľmi rád.

Ďalším nedostatkom je aj to, že nie sme vždy spolu, keď ma niečo zaujme. A kým pozháňam moju drahú polovičku a kým ho presvedčím, že práve tento pohľad bude výborný a je pre mňa dôležitý, tak už dávno je po vhodnej príležitosti.

Nič sa nedá robiť. Na staré kolená sa budem musieť naučiť ešte aj fotografovať. Možno.

            Moje pokusy s fotografovaním boli odjakživa bezradné. Ako si dodnes neviem natankovať benzín do auta – čo je pre môjho drahého manžela absolútne nepochopiteľné – tak som si nikdy nevedela založiť film do fotoaparátu. Vždy som si vyhliadla nejakú obeť, ktorú som to uprosila urobiť. Na moje šťastie sa zakaždým našiel nejaký dobrák, ktorý to zvládol za mňa. Keď som bola v roku 1998 sama v Anglicku, Ivo ma vyzbrojil staručkou Smenou so slovami, že kvalitnejší fotoaparát mi je nanič.

„Aj tak by si nevedela, čo s ním. Ani objektív by si nevedela založiť.“

Pri Smene ma ubezpečil, že je to pre mňa ten najvhodnejší fotoaparát. Dal mi do nej tridsaťšesťobrázkový film a nakreslil mi tabuľku so štvrť, pol, trištvrte a celým slniečkom. Popísal mi časy a ešte nejaké veličiny. Dodnes som v šoku, aké mám z Londýna a anglického vidieka pekné fotografie. Dokonca mám zvečnených aj Rodinových Občanov z Calais, stojacich za parlamentom. Akurát som musela ignorovať sústredené pohľady niektorých okoloidúcich, ktorými zisťovali, akým archaizmom to fotím. Ale na to som už bola imúnna. Už som to zažila v Paríži, kde som bola bez Iva len tri roky predtým. Ale tiež so Smenou. Tam som ňou priam bravúrne zachytila výstavu Daliho diel na námestí Vendome.

            S Telčou sme sa rozlúčili tesne pred ôsmou a tentokrát sme už naozaj zamierili do Borovnej. Do dvora sme vchádzali zadným dvorom. Lenilo sa nám otvárať hlavnú bránu, tak sme využili súhlas našich domácich, že môžeme použiť neoficiálny vjazd do dvora. Cez ich zadnú bránu. Ešte sme len vchádzali do nádvoria, už k nám cválal Max. Veď musel označkovať naše predné ľavé koleso. Ostatné psy a mačky si nás len poobzerali a nenechali sa vyrušovať vo svojom podvečernom leňošení a rozvaľovaní sa pri nohách domácich. Len zo tri mačence si robili prekážkovú dráhu z ramien, krku a rúk pani Kvapilovej.

 

 

Úvodná fáza poslednej večernej siesty v Borovnej

 

Ihneď sme dostali pozvanie, aby sme si prisadli k trojici, sediacej okolo stola pod múrom, vyzdobeným nádhernými červenými muškátmi. Včerajšia zostava sa zredukovala na domácu, domáceho a mladého Svitavčana, z ktorého vyžarovalo „ja som sa tu udomácnil, je mi tu dobre“.

Kým Ivo prenášal a odkladal nákupy, išla som pozisťovať vnútropolitickú situáciu. Hospodárstvo bolo na poriadku, Rozárka bola u otcových rodičov, Pavel bol už v Rakúsku. Naširoko – ďaleko vládol pokoj a pohoda. Rýchlo som zorganizovala, aby Ivo zachytil tento okamih aj na fotografii. Už nebolo ideálne svetlo, ale čo nespraví milujúci manžel pre spokojnosť svojej večnej otravy. Takto ma zvykne pomenovať, keď musí-nemusí urobiť niečo, na čo nemá vôbec – vôbec chuť. Uznal však, že za iných svetelných podmienok by to bolo výborné. Všetci sme mu zapózovali. Len Pepa, ležiaci pod stolom, a Zorinka, ležiaca na lavičke pri domácom pánovi, si to príliš nevšímali. Ani len hlavu nezdvihli. Ani okom nemihli.

„Ideme sa navečerať a prídeme.“

S týmito slovami som sa dvíhala od stola, keď Ivo dofotografoval celú scenériu, vrátane kroketového trávnika.

„Přidte si k nám sednout. My jsme už večeřeli, my vám to nesníme. Na začátek si dáte kalvádos. Ze zdravotních důvodů.“

Môže niekto odolať takému pozvaniu?

Rýchlo som v kuchynke nakrájala chlieb, množstvo rajčín, papriku a zopár sedlčanských syrov. Poučená z predchádzajúceho večera, pribalila som so sebou aj poháre. So všetkým som sa vybrala k debatujúcemu stolu. Po chvíľke sa pridal aj Ivko, nesúc so sebou dve fľaše piva. Tie nám domáci odložil bokom a položil pred nás domácu pätnástku. Samozrejme, až po aperitíve, ktorý pochválil aj môj manžel. A nezabudol domácim oznámiť, že ráno som mu urobila v aute prednášku na tému „ledový kalvádos“.

Netrvalo dlho a na stole sa objavil veľký zavárací pohár, plný vynikajúcej domácej paštiky. Z vlastných zdrojov Kvapilovcov. Netrvalo dlho a všetci sme jedli všetko.

Po uspaní malého Ondreja sa k nám pridala aj naša mladá suseda. Vtedy neodolal ani hosť z pokoje Pavlík. Školský reformátor. Prišiel k stolu, ale keďže ho nikto nepozýval prisadnúť si, tak sa po chvíľke odobral spať. Nechcelo sa nám pokaziť si príjemnú atmosféru nedokonalým vzdelávacím systémom Čiech a Slovenska. A ešte v taký prekrásny júlový večer. Obloha medzitým prešla až do zamatovotmavomodrej farby, s množstvom svetielkujúcich hviezd, ktoré žiarili nad náročky nerozsvieteným dvorom. Kosáčik cúvajúceho mesiaca nám osvetľoval všetky dobroty na stole.

Takúto oblohu som už dávno nevidela. Možno voľakedy dávno na Kadiške. Na lúke v Inoveckom pohorí, ktorá má dodnes retiazku z malých chát, poukrývaných pod okrajom lesa. Tu som zvykla do mojich pätnástich rokov prázdninovať v lete a aj v zime. Počas letných prázdnin sme s kamarátkou Evou chodili každé ráno do horárne k Ándorovcom. Na mlieko. Málokedy sme ho doniesli až do chaty. Stihli sme ho vypiť v jarku za prvou zákrutou, kde nás už horár nemohol vidieť. Kvôli tomu sme si na túto každodennú trojkilometrovú túru brávali aj žemle alebo rožky z predchádzajúceho dňa.

Poobede za nami prichádzal môj otec. Priniesol nám chýbajúce potraviny, navaril nám, zostal s nami na noc, aby sme sa nebáli a ráno sa zas na motorke spúšťal do calexky. Do práce. Vďaka tomu sme sa neskoro večer nebáli vyjsť doprostred lúky a pozorovať hviezdy. Vtedy som sa naučila hľadať Veľký voz a aj Malý voz, súhvezdie Orion. To jediné som si z hviezdnej oblohy zapamätala dodnes. Ale skúste dnes, v tom množstve pouličných svetiel, nájsť hviezdy.

Blížila sa polnoc, preto sme sa rozhodli rozpustiť náš spolok. My dovolenkujúci to mávame jednoduché. Spíme, dokedy chceme. Pred raňajkami, aj po raňajkách. Pán Kvapil má ranný budíček zabezpečený. V skorých hodinách ho zdvihnú z postele hladom kvičiace prasiatka. A ak nechce, aby sa všetci hostia a susedia pobudili, tak musí ich hlad predbehnúť. A štvor – päťhodinový spánok určite nie je pre neho tým najvhodnejším začiatkom dňa. S pani Kvapilovou som si ešte dohodla posledné raňajky. Na ôsmu hodinu.

Všetci sme sa porozchádzali do svojich izieb. Netrvalo dlho a na dvore v Borovnej zavládol kľud. Len z rybníka pred oknami spální bolo počuť kŕkanie žiab. Ale ani tie sme nepočuli dlho.

 

 

Návrat domov cez Vranov nad Dyjí

 

            Zobudila som sa pár minút pred ôsmou. Rýchlo som sa vymotala spod prikrývky a šla odomknúť kuchynské dvere, aby nič nebránilo príchodu našich posledných raňajok.

Keď už nie do postele, tak aspoň do kuchyne.

Ešte rýchlejšie som sa však vrátila naspäť, do teplúčka pod mäkučký paplón. Môjmu prebúdzajúcemu manželovi som oznámila, že som ochotná definitívne vstať až vtedy, keď sa okolo mňa bude vznášať vôňa čerstvo uvarenej kávy.

Ivo dokonca rozšíril ranné nápojové menu. Ako prvý mi prišiel do postele malý pohárik fernetu. Za ním nasledoval veľký pohár pomarančového džúsu.

„A teraz už vylez z tých vankúšov. Čaj je už uvarený a kávu dostaneš až po raňajkách.“

S týmito slovami mi zobral prázdny pohár z ruky a odpochodoval späť do kuchyne. Posadil sa za stôl a čakal, kým všetko naservírujem. Taniere, príbory, poháre, servítky. Pani Kvapilová nám, ako vždy, pripravila kráľovské hody. Čerstvé vajíčka, maslo, syr, šunku, prerastenú slaninku. Rajčiny a papriku, ktoré sme doplnili aj z našich posledných vlastných zdrojov, a nadýchaný chlieb. Nesmiem zabudnúť ani na lekvár, ktorým som končievala raňajky najmä ja. Namiesto zákusku. Spolu s kávou. Z polovice jedla som nám urobila obložené chlebíky, ktoré mali byť našou poistkou. Ak by sme nenatrafili na reštauráciu podľa našich predstáv a aby sme predsa len počas návratu domov neumreli hladom.

Bolo pol desiatej, keď sme sa začali baliť. O pol jedenástej sme mali všetky veci uložené v aute.

Nastal čas lúčenia.

 

 

Rozlúčka s dvorom v Borovnej

 

Najskôr s pani Kvapilovou, ktorá nám prezradila, kde nájdeme domáceho pána. Stál na rebríku a omietal jednu z hospodárskych miestností. Až vtedy som si uvedomila, že som po celú dobu pobytu nebola skontrolovať prasiatka.

Kým Ivo debatoval s domácim o pripravovanej pálenici, tak ja som nazrela ku krochkajúcim a kvičiacim ružovým stvoreniam. Až potom sme sa rozlúčili aj s pánom Kvapilom.

Nakoniec sme ešte manželom Dolejšovým zaželali príjemný zvyšok dovolenky.

Už nám nezostávalo nič iné, len skontrolovať, či pod kolesami auta nemáme ukryté mačiatka alebo voľaktorého psieho chlpáča. Našťastie sa naháňali na druhom konci dvora, takže náš odjazd nebol ničím komplikovaný. O jedenástej hodine.

Ivo mal snahu dostať sa čo najskôr do prvého cieľa našej cesty. Ale už po pár kilometroch bol tento jeho pôvodný zámer zmarený. Za Myslovou sa začínal čučoriedkový raj.

„Čučoriedky sa odporúčajú jesť pri žalúdočných problémoch. Tuším mi včera pomohli.“

Môj drahý manžel si spomenul na naše pasenie sa na fialových bobuliach pod Landštejnom. Zaparkoval auto na kraji cesty, vedúcej lesíkom. Urobil len pár krokov a už sa prehŕňal v nízkych kríkoch, posiatych ovocnou maškrtou. Chvíľu som sa snažila odolávať, ale tomuto hýreniu som nakoniec podľahla aj ja. A to je už čo povedať, pretože nepatrím k ovocným labužníkom. Nezastavili ma ani varovania našich domácich, že vďaka líškam môžu byť čučoriedky infikované.

Po dobrej polhodine sme mohli pokračovať v ceste, stále sledujúc, že fialové koberce sa ťahajú všade okolo nás.

            Dedinkou Kostelní Vydří sme prechádzali takmer na pravé poludnie. Ešte stále sme tu videli pozostatky púte. Okolo cesty sa povaľovali modré a tmavohnedé umelohmotné vrecia, naplnené odpadkami. Vyzeralo to skoro tak, akoby sa tam nekonala púť, ale tajná technopárty. Akosi naivne som očakávala, že súčasťou stretnutí za spásu duší je aj dodržiavania „dvanástora“, do ktorého by mala byť zaradená aj ochrana životného prostredia a neznečisťovanie verejných priestranstiev. No podľa všetkého to tak nie je.

            Náš sobotňajší daždivý výlet, spojený s moravským prieskumom, mal jedno pozitívum. V utorok sme do Vranova nad Dyjí  vošli bez blúdenia. O pol jednej sme bez akýchkoľvek problémov zaparkovali nášho červeného kombíka na poslednom parkovisku pred hradom. Aspoň tak to hlásala informačná tabuľa na okraji cesty. Keď sme vystúpili z auta, rovno pred sebou sme mali výhľad na majestátne pôsobiaci hrad, týčiaci sa na vysokom brale.

 

 

Vchod do vranovského hradu

Medzi ním a naším parkoviskom bola hlboká roklina, ktorú sme museli zvládnuť. Lesný chodníček sa najskôr ťahal hlboko dolu, čo sa mi vôbec nepáčilo, pretože to veštilo poriadne stúpanie. A ešte aj to by sme boli zvládli bez problémov, keby sa z ničoho nič na nás nevrhli mraky hnusných obrovských komárov.

„Teraz by sa nám zišiel OFF! S radosťou by som ich likvidovala.“

Na naše nešťastie sme ho mali bezpečne uložený v kufri auta.

Po  nájazdoch týchto čiernych okrídlených upírov som mala na oboch nohách ešte dobrý mesiac prstenec štípancov okolo ponožiek. A ani Ivo na tom nebol o nič lepšie. Ešteže som mala ruky omotané mojím všadeprítomným širokánskym talianskym šálom. Tak som si uchránila aspoň tú časť rúk, ktorá mi vykúkala spod krátkych rukávov trička.

Všetci ľudia, idúci pred nami a aj za nami, sa márne oháňali pred tými odpornými lietajúcimi pijavicami. Ľahko odeté dievčence to mali najťažšie. Uzulinké ramienka, ktoré ledva držali tričká a kratulinké nohavice lákali nielen pohľady okoloidúcich mužov od desať do sto rokov. Najväčším lákadlom boli pre lietajúcich  drakulov. Len som potom nechápala, prečo to tým potvorám nestačilo a museli sa vrhať aj na mňa. Na tom vidno, že komáre nediskriminujú človeka na základe veku, vzhľadu, politickej a náboženskej príslušnosti.

Škoda, že sa tak chovajú len komáre.

Ich nájazdy prestali až vtedy, keď sme vyšli na slniečko. Začalo na nás svietiť pred vstupnou bránou do hradu.

 

 

Rozlúčka s prvým nádvorím

 

Hradnú pokladňu sme objavili na prvom nádvorí. Do začiatku prehliadky sme mali zo dvadsať minút času. Rozhodli sme sa využiť ho na preskúmanie nádvorí, ale najmä výhľadov, ktoré nám tak trochu pripomínali Český Krumlov.

Mestské meandre Dyje sa však nedajú porovnať s českokrumlovskými meandrami Vltavy. Hlavne kvôli ruchu na vode. Kým Vltava je plná kanoistov, rafterov a inými prostriedkami splavujúcich vodákov, tak tu vládol na vode pokoj. Aspoň to tak z výšky hradného nádvoria vyzeralo. A ani samotný Vranov nad Dyjí nepôsobí príliš malebne. Čo sa určite nedá povedať o juhočeskom mestečku. Ale skaly nad riekou, na ktorých sú postavené oba zámky, sú si svojou mohutnosťou podobné. Najviac nás lákala červeno – biela oválna stavba, stojaca na najvzdialenejšom výčnelku obrovského brala nad riekou. Ivo využil čas do začiatku prehliadky fotografovaním a ja som si bola poprezerať výstavu Bohumíra Prokůpka pod názvom „Podyjí“. Ukrývala sa v miestnostiach na prvom nádvorí.

Keď sme sa s Ivom opäť stretli na druhom nádvorí, vtedy už stálo alebo sedelo zo tridsať pripravených návštevníkov na predtým prázdnom trojramennom schodišti a čakalo na sprievodkyňu. Aj my sme sa k nim pridali. Podľa všetkého toto leto nevyznávali presnosť na vranovskom hrade. Meškala dobrých desať minút. A aj jej výklad bol veľmi úsporný.

Keď som po návrate z dovolenky hľadala bližšie informácie o vranovskom hrade, tak som na jeho stránke našla aj ponuku na obsadenie miesta sprievodcov. Vtedy som sa prestala čudovať tak netypicky chabému sprievodnému slovu, s akým sme sa v českých zámkoch a hradoch nezvykli v predchádzajúcich rokoch stretávať.

 

 

Vstupné schodište ešte zíva prázdnotou

 

A pritom si to tento dlhoročný majetok rodu Althannovcov nezaslúžil.

Jeden z jeho majiteľov, ríšske knieža Michal Ján II. z Althannu, bol vraj nesmierne ctižiadostivým cisárskym tajným radcom a prísediacim moravského zemského súdu. Keď v roku 1680 opätovne kúpil vranovský hrad pre svoj rod, rozhodol sa postaviť moderné, reprezentačné, panské sídlo. Mal šťastnú ruku pri výbere architekta. Vďaka tomu sa stredoveký hrad zmenil na monumentálny barokový zámok. Jeho premena začala stavbou reprezentatívnej Sály predkov podľa plánov Jana Bernarda Fischera z Erlachu, ktorý patril k najvýznamnejším osobnostiam stredoeurópskeho baroka.

K jeho ďalším dielam patrí aj veľkolepý kostol Svätého Karola Boromejského. Ten sme s Ivom obdivovali len o pár dní neskôr, keď sme sa vybrali na naše potulky do Viedne.

Každému návštevníkovi Vranova nad Dyjí padne do oka bielo-červená oválna budova Sály predkov. Nielen svojou veľkosťou, ale aj tým, že sa nachádza takmer na samom konci skalného výbežku, vysoko nad meandrom rieky.

Po krátkom privítaní na vstupnom schodišti nás sprievodkyňa zaviedla práve do tejto sály, ktorá naozaj okázalo dáva najavo hrdosť na svoj rod. Althannovci v nej usporadúvali veľkolepé slávnosti.

Okrem hudobných a divadelných predstavení. A to vraj z toho dôvodu, že sála má až extrémne zlú akustiku.

Túto nedokonalosť si vynahrádza bohatou výzdobou. O fresku na klenbe sa postaral jeden z najvýznamnejších rakúskych barokových maliarov, ktorého maľby sa nachádzajú v mnohých viedenských kostoloch. Jan Michal Rottmayer zobrazil slávnych mužov althannovského rodu v postavách antických hrdinov. A za vzor si zobral nie hocijakých hrdinov. Héraklesa, ktorý dokázal prekonávať aj tie najväčšie ťažkosti, múdreho a rafinovaného Odyssea, ktorý vďaka prefíkanosti vyhral vojnu Grékov nad Trójanmi a Orfea, ktorý dokázal svojím spevom a hrou zabezpečiť mier a harmóniu na svete. Celá maľba sa len tak hmýri postavami z antických príbehov. Sála predkov je plná svetla, ktorá dáva celej výzdobe možnosť vyniknúť. Vo výklenkoch medzi veľkými oblúkovými oknami sú umiestnené sochy významných Althannovcov.  Desiatich mužov. Od roku 330 po rok 1680.

Ctižiadostivý, veľkorysý a umeniamilovný Michal Jan II. dodnes stojí na svojom podstavci hneď pri vstupných dverách. Dokázal vraj veľmi dobre hospodáriť s financiami. Na jedného muža sedemnásteho storočia to bolo viac než dosť.

Dekadentná súčasnosť je dôkazom toho, že po viac ako troch storočiach došlo k výraznej degenerácii veľkých mužov a politikov. Sú síce ctižiadostiví, ale s veľkorysosťou už majú problém.

Dokážu byť veľkorysí. Ale len k sebe, prípadne k svojej rodine alebo k niekomu, kto je schopný ich veľkorysosť im rovnako veľkoryso odplatiť.

O hospodárení s financiami sa dá tiež polemizovať. Ak sme pred dvadsiatimi rokmi mali prejedenú budúcnosť našich detí, tak neviem, čo máme pri našej štátnej zadĺženosti prejedené teraz. Asi budúcnosť našich pra-pra-pra-pravnúčat.

A už vôbec nemajú súčasní veľkí muži a politici radi umenie. Aspoň to tak vyzerá.

Kým sa opera Slovenského národného divadla nepresťahovala do novej anonymnej megabudovy, boli sme jej častými návštevníkmi. Najlepšie miesta v hľadisku sa skrývali pod názvom „prezidentská lóža.“ Ale asi len raz sme v nej videli sedieť jedného z množstva našich ministrov financií. Ani raz sme v nej nevideli sedieť ministra kultúry.

A potom sa zrazu začala táto lóža zapĺňať. Rakúskymi návštevníkmi vo výraznom nedeľnom oblečení. Z organizovaných zájazdov. Ako hlboko táto superlóža klesla. Nuž čo, peniaze vládnu aj kultúrou. Hoci dnes to vyzerá skôr tak, že peniaze vládnu nekultúrnou kultúrou. A na takúto kultúru sú lepší hoci aj rakúski turisti, ako prázdnotou zívajúca lóža. Ale niet sa čo čudovať. Dejiny sa opakujú.

V jedno nedeľné popoludnie mi Ivo prečítal pár myšlienok z knihy Život a literatúra v antickom Ríme. V jednej z nich je uvedené:

„Požiadavky rímskeho davu za doby cisárskej vyjadril Iuvenalis slovami „chlieb a hry“. Za cisárstva Rimania už nechodili do divadla pre poučenie, nehľadali v ňom riešenie životných problémov, ani nijakú životnú múdrosť. Ich pozornosť vedel upútať iba veselý dej, oplzlé žarty, krvavé scény a triumfálne pochody s radom ubiedených zajatcov.“

            Pre vranovský zámok bolo šťastím, že kultúrou tu vládla aj jeho ďalšia majiteľka. Grófka Maria Anna Pignatelli, nevesta Michala Jana II. a zároveň aj obľúbenkyňa cisára Karola VI. Otca Márie Terézie.

Pred tristo rokmi napísal cisársky dvorný skladateľ Antonio Caldara gratulačnú operu Ghirlanda di Fiori k meninám grófky Pignatelli. Pri jej uvedení v nej vraj spievalo všetkých šesť grófkiných detí. Cez bas, tenor, alt, a tri soprány predstavili svojmu obecenstvu pastierov a nymfy, ktoré sa stretli na oslave sviatku bohyne ranného brieždenia Aurory. Pri svojom stretnutí premýšľali, čím by Aurore, za jej dobrotu a láskavosť, urobili najväčšiu radosť. Nakoniec sa rozhodli, že každý z nich si vyberie jeden kvet, ktorý pripomína niektorú vlastnosť oslávenkyne. Potom z kvetov vytvorili girlandu a ovenčili ňou oslávenkyňu.

V roku 2005 mal Vranov nad Dyjí možnosť opätovne vypočuť si túto operu. V jej obnovenej svetovej premiére.

Na Španielku Mariu Annu Pignatelli sa zachovali dva opisy. Jeden z nich napísal akýsi cudzí diplomat „svetlé vlasy, stredná postava, vtipná, má špatné zuby“. Druhý napísala lady Montagueová po plese v Hofburgu. „Nikdy v živote som nevidela tak krásne a zlatom bohato vyšívané šaty“. Vyhla sa v ňom priamemu opisu grófky. Zaujali ju len šaty. Ale cisár asi uznával iné hodnoty, pretože klebety hovorili, že minimálne dve z grófkiných šiestich detí boli jeho.

            Z celej prehliadky zámku ma zaujali najmä tri veci.

Slnečné hodiny z prvej polovice devätnásteho storočia, ktoré sa dodnes nachádzajú na terase zámku. Hneď vedľa Sály predkov. Z terasy sa dá vojsť aj do jedálne a z tohto pohľadu má umiestnenie hodín svoj strategický význam. V prednej časti hodín je umiestnená malá delová hlaveň bez lafety a nad ňou je šošovka spojená so stupnicou, vyjadrujúcou postavenie slnka na oblohe, podľa jednotlivých mesiacov roku. Pri slnečnom počasí a pri správnom nastavení šošovky, dopadlo ohnisko slnečného lúča do zápalkovej diery hlavne presne o dvanástej hodine. Vtedy vybuchla prachová nálož.

Žiaden gong pri zvolávaní na obed. Rana z dela. Síce z malilinkého dela, skoro hračky, ale predsa len z dela. Tak sa na vranovskom zámku ohlasoval čas obeda.

Mimoriadne ma zaujala kúpeľňa. S veľkou vaňou a dômyselným napúšťaním vody. V mnohých zámkoch som sa stretla s tým, že pri ich stavbe málokedy patrila hygiena k prioritám majiteľov. Tu podľa všetkého nevládol stredovek a jeho obyvatelia sa nedržali názoru, že spodná bielizeň má za úlohu chrániť šaty od neumývaného tela a že stačia litre parfumu na prekrytie ich nepríjemného zápachu.

Obyvatelia vranovského zámku mali okrem jedla a hygieny záujem aj o vzdelávanie. O tom svedčia rozsiahle priestory venované knižnici. Je v nej ukrytých okolo desaťtisíc kníh. V zbierke je až sedemdesiat diel od Voltaira.

Milujem knižnice. Aj táto bola zaujímavá, ale chýbala jej atmosféra a útulnosť dačickej knižnice. Tam som mala chuť sa ihneď udomácniť. Vytiahnuť knihu z regálu a sadnúť si s ňou pod okno.

 

 

Meandre Dyje ukryté v korunách stromov

 

            Zámok Vranov nad Dyjí splnil moje aj Ivove očakávania. Bol čerešničkou na našej dovolenkovej torte. Aj keď sme sa niektoré veci o ňom dozvedeli až po dovolenke. Nabudúce budeme mať určite väčšie šťastie na sprievodcovské slovo.

Z parkoviska sme si ešte raz poprezerali celý hradný komplex a potom sme sa vybrali už na našu známu trasu. Serpentínami na Onšov, z ktorých som sa pohľadom rozlúčila s majestátnou Sálou predkov, postavenou na skalnatom brale.

V Znojme som narobila navigátorské zmätky. A nielen preto, aby môj drahý manžel mal prečo hundrať.

Musím sa priznať, že moja navigácia sledovala trošku iný cieľ. A to - ako sa dostať k Rotunde svätej Kataríny a nie - ako sa dostať na Slovensko. V sprievodcoch som sa dočítala, že rotunda má prekrásne zachované nástenné maľby. Z prvej polovice dvanásteho storočia. Zobrazujú nielen svetské scény z rodu Přemyslovcov, ale aj náboženské motívy. Sú vraj jedinečné v rámci celého európskeho románskeho umenia. Ale prečítala som si aj to, že sa môže stať, že sa do rotundy nemusíme vôbec dostať. Pretože návštevné hodiny sú podmienené klimatickými podmienkami. V prípade nepriaznivej vnútornej mikroklímy by bol náš vstup ohrozený. Čo som nemala odvahu riskovať.

Nuž a toto som predsa mojej drahej polovičke nemohla povedať. Priam som ho počula, ako mi hovorí:

„Vieš, kde to je? Nevieš! Tak si nevymýšľaj a sústreď sa na to, aby sme prešli Znojmom. Čo si už nevidela dosť kostolov?“

Takže po jeho poslednej sarkasticky znejúcej otázke: „Vieš, kadiaľ máme ísť?“, som sa rozhodla prestať hľadať tabuľky k Svätej Kataríne a začala som hľadať smerové ukazovatele na Mikulov a Břeclav.

Chvíľku som rozmýšľala, či nemôžem naše blúdenie zvaliť na naše nové autíčko. Musela som však skonštatovať, že na svojej dovolenkovej premiére si počínalo veľmi dobre.

            Naša stará, dobrá, zelená stotridsiatková škodovka nám vlani definitívne doslúžila. Začiatkom júla ma beznádejne odmietla poslúchať. Na jednej z rušných nitrianskych ciest. V piatok, keď na cestách vládne chaos, zmätok, anarchia. Jednu z križovatiek pod Zoborom, som pri návrate domov zatarasila kvôli tomu, že si akýsi pastorok zaumienil robiť, čo sám chce. Ale určite sa nechcel pohnúť pod mojím vedením. Po tejto skúsenosti mi začalo chýbať odhodlanie si do nej sadnúť za volant. A aj Braňo, jej lekár, opakovane – a najmä čoraz častejšie - prízvukoval Ivanovi:

„Tá tvoja žena nemôže už na tomto aute chodiť do Bratislavy. Ty by si to ešte zvládol. Ale ona? Nie! Nedá sa nič robiť, to auto je už do šrotu. Veď má dvadsaťdva rokov a tristotisíc kilometrov. Čo od nej ešte chcete?“

V jeden októbrový deň naozaj poputovala do šrotu. Naša zelená škodovka. Nie ja. Hoci mám podozrenie, že môj drahý manžel by nás s kľudom vymenil.

V ten deň mi bolo smutno. A aj Ivovi. Za tú dobu sa predsa len stala súčasťou našej domácnosti. Ale ja, na rozdiel od Iva, som sa s ňou nemohla ani rozlúčiť, pretože som už zas bola na svojej týždňovkovej túre. Asistoval mu Braňo, ktorý šiel na nej do zberne stodvadsiatkou. Pekná rýchlosť na záver jednej existencie.

Od júla sme začali zvažovať nad zaobstaraním si nového auta. Ale stále sme sa nevedeli rozhodnúť, čo by to malo byť. Až prišiel október a obaja sme sa zhodli, že zostaneme verní škodovke a že tentokrát to bude kombíková fabia. Tentoraz naozaj červená. Podľa želania mojej drahej polovičky. Kúpili sme ju pol roka pred tým, ako sa Slovenskom prehnalo „šrotovné“ a ceny áut klesli o tretinu. Tomu sa hovorí smola.

Tak sa stalo, že do mojej správy prešla ružová felícia. Naše dlhoročné dovolenkové autíčko, s ktorým sme videli kus nádherného Talianska, Čiech a Slovenska. A ktorú som doteraz mohla šoférovať len vo výnimočných prípadoch. S „mojím novým“ ružovým kombíkom som na svojich moravecko - bratislavských cestách viac ako spokojná. Zatiaľ ma bez problémov vozí z jedného cieľa do druhého. Možno aj vďaka tomu, že aj naďalej sa mi o ňu vzorne starajú dvaja muži. Ivan a aj Braňo.

„Ivko, asi budem musieť ísť do Bratislavy ja. Doplň mi, prosím ťa benzín a pozri sa, či mám dosť vody v ostrekovači a oleja v motore.“

Toto sú moje pravidelné želania, keď môj bratislavský skorokolega Peter musí nechať auto doma.

Pred dvoma rokmi sme sa tak neurčito dohodli, že sa budeme striedať. Jeden týždeň pôjdem autom ja. Druhý týždeň Peter. Po dvoch rokoch to vyzerá podstatne inak: tri týždne chodí Peter a jeden týždeň ja. Nie je to spravodlivé, ale bezpečnejšie. A aj môj muž je oveľa spokojnejší.

Kde sú tie časy, keď som chcela šoférovať. Dnes šoférujem, len keď musím. Dokonca ma to neláka ani si sadnúť za volant nášho nového auta. Je vôbec čudné, že mi to Ivo na jednej z našich prvých ciest aj ponúkol.

            Zo Znojma nabral náš červený kombík správny smer. Len s jednou malou prestávkou v mestečku Drnholec. Zastavil nás pohľad nielen na zaujímavý barokový kostol z osemnásteho storočia, ale najmä pohľad na impozantnú budovu, položenú vpravo od neho. Drnholecký zámok. Je veľmi schátraný a ani okolie nemá príliš upravené. Ale to asi preto, že dnes slúži potrebám Mestského úradu a štátneho statku. A tí určite nemajú peniaze na jeho rekonštrukciu.

            Keď sme boli v Holíči, rozmýšľali sme, či odbočíme do Skalice. V máji som sa od svojich kolegov dozvedela, že toto mestečko je prekrásne zrekonštruované. A že Skaličania sa oprávnene  pýšia zachovaným historickým jadrom, ktoré je mestskou pamiatkovou zónou. Centrum mesta vraj tvorí unikátne trojuholníkové námestie, lemované viacerými historickými budovami. Majú aj zvyšky stredovekého opevnenia a rotundu Svätého Juraja. Úzke uličky sú vraj vydláždené kameňom.

Oboch nás to lákalo, ale naším nepriateľom bol čas. Keď sme sa pozreli na hodinky a premietli sme si, koľko kilometrov máme ešte pred sebou, dospeli sme k názoru, že sem prídeme nabudúce.

            Cestou od Trnavy začal Ivo rozmýšľať, kde má uložené kľúče od bytu. Prehmatal si ľadvinku omotanú okolo pása. Neboli tam. Ja som dostala za úlohu zistiť, či nie sú v malom vrecku fotografického batoha. Ani tam neboli.

„Zas ich mám v kufri.“

Už sa nám to raz stalo. Pred pár rokmi. Ale vtedy na to moja drahá polovička prišla ešte pred odchodom z Českých Budějovíc. Vtedy sme rozbaľovali batožinu na parkovisku, pod dokorán pootváranými a zaplnenými oknami internátu. Len aby sme sa za svetla dostali ku kľúčom. Inak by sme ich museli hľadať unavení a potme neskoro večer pod naším činžiakom.

Ešte šťastie, že tentokrát mali moje kľúče naši susedia. Počas našich dovolenkových potuliek sa nám starali o kvety. Keď sme prechádzali Nitrou, začalo som zisťovať, či sú doma. Vďaka mobilu  som sa s Magdalénkou dohodla, že keď prídeme k činžiaku, tak ju prezvoním a ona nám zhodí zväzok z okna.

            Do Zlatých Moraviec sme sa dostali o deviatej. O desiatej sme už sedeli nad taniermi vyzdobenými sedlčanskými syrmi, obloženými červenými rajčinami a pohármi dobre vychladeného českého piva.

Mali sme za sebou šesť dní nových zážitkov nielen z Borovnej, ale aj z Vysočiny a južnej Moravy. A zas sme mali pred sebou plány, čo by sme tam ešte chceli vidieť.



Danuša Meňhartová
Ivan Meňhart

Kniha návštev


Počet prístupov:
[CNW:Counter]

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2010
Internetové vydanie: KĽÚČ 28, združenie (pre) umelcov
Číslo publikácie: 9
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina