Štvrtý deň dovolenky
Ďalšie
ráno sa slniečko rozhodovalo, či bude svietiť alebo nie. Už nás nezobúdzali ani
kohúty. Tak sme sa prispôsobili nášmu novému domovu. Osemdesiatcentimetrové
pôvodné múry zabezpečovali správnu vlhkosť a chlad, nám sa pod teplučkým
paplónom dobre spalo, ale nechcelo sa nám príliš spod neho vystrčiť ani ruku ani
nohu. Zrazu som len začula:
„Jede, jede poštový panáčik.“ A to, čo vydávalo tieto zvuky, išlo tesne
popod naše okno. Ihneď som bola hore a vo svojej zvedavosti som sa
vyštverala na širokú podokenicu, aby som videla, čo sa deje.
Žlto - modré poštárske autíčko stálo pred bránou gazdovstva a vyhrávalo
si pesničku. To som už začula mladého Pavla ako sa rozpráva so žieňatami, ktoré
priniesli domácim poštu. Tento spôsob doručovania mi bol hneď sympatický
a nasledujúce dni som už so železnou pravidelnosťou ráno vykúkala, či
neuvidím veselé autíčko a nebudem opäť počuť „Jede, jede poštový panáčik.“
Ešte raz som mala to šťastie a hneď som mala lepšiu náladu. Ako málo stačí
človeku k spokojnosti.
Počas raňajok sme si ešte prešli s Ivanom trasu, po ktorej zamierime na
severozápad Vysočiny. Ku sázavským Stvořidlám. Čo z toho, keď sme hneď
v Telči začali blúdiť a až na tretí pokus sme sa vymotali z mesta
cestou pozdĺž rybníčka s rozkvitnutými leknami.
Od Telče po Studnici sme išli za šoférom a po čase pred šoférom, ktorému
neustále blikala ľavá smerovka. Každú chvíľu sme čakali, kedy už konečne odbočí,
ale keďže sa nemal k činu, Ivo si vyhliadol úsek cesty, na ktorom nebol
príliš priestor na odbočenie doľava. Až o chvíľu som začala pozorne
sledovať pomenovania šoférov, ktoré vychádzali z úst mojej drahej
polovičky.
„Ľavoblikáč obyčajný, debil, blbec, a furt neodbočil.“ Na traktoristu,
ktorý nešťastne pred nami vyšiel zo zablateného poľa – „pekne si to tu zasvinil,
sviňoš“.
Ako mení šoférovanie človeka. A aký má zhubný vplyv na jeho slovník.
Za Jihlavou sme sa opäť preplazili popod diaľničný most Praha – Bratislava,
prešli sme centrom Havlíčkovho Brodu a zabočili sme doľava, smerom na
Světlú nad Sázavou. Trošku sme si poblúdili, pretože cesta vedúca do domovej
zástavby sa nám nepozdávala. Mali sme pocit, že ňou musíme skončiť akurát tak
v poli. Ale nie. Pri opätovnom pokuse sme zistili, že vedie
k Dobrovítovej Lhote, odkiaľ sľuboval propagačný materiál najlepší prístup
ku Stvořidlám. Za dedinkou sa objavilo chabé znamenie, ktoré nás upozorňovalo na
neuveriteľnú skutočnosť. Tá uzulinká cesta, prudko sa zvažujúca nadol, nás má
naozaj zaviesť do cieľa tejto cesty. S naším kombíkom sme si pripadali na
niektorých úsekoch, ako keby sme sa viezli na krížniku Potemkin. Ešte šťastie,
že nikto nešiel celých dobrých päť – sedem minút oproti nám. Zrazu sa pred nami
objavila recepcia – búdka s rampou a parkoviskom. Zodpovedne sme
zaparkovali, zaplatili, povypytovali sa na prírodný úkaz, ktorý nám sľubovala
sprievodcovská kniha.
Citujem: „Medzi mestami Světlá nad Sázavou a Ledeč nad Sázavou tečie
rieka romantickým úsekom nazývaným Stvořidla, ktoré patria k najkrajším
kútom v oblasti.“ K tomuto úseku sa viaže aj povesť, ktorá hovorí, že
kamene do riečišťa nahádzal oklamaný čert. Sedliak z neďalekej dediny
upísal svoju dušu čertovi za to, že mu bude čert desať rokov dobre slúžiť. Keď
sa lehota blížila ku koncu, sedliak nemal ani na rozume svoj sľub splniť
a tak jeho žena vykropila celé stavanie svätenou vodou. A čert už
nemal na sedliaka dosah. Preto sa nahneval a rozhodol sa celé jeho pole
zasypať balvanmi. Naplnil si obrovské vrece kameňmi a letel s nimi nad
sedliakovo hospodárstvo. Nad Sázavou mu však došli sily a musel balvany
vysypať do rieky.
Stvořidla na Sázave
A tak majú dnes vodáci, vďaka klamárskemu sedliakovi, malý raj na zemi.
Priamo pred parkoviskom bol provizórny prístav a stanový kemp polozaplnený
vodákmi. Chladné počasie urobilo svoje. Ale aj tak sa po Sázave premávali
otužilci a skalní na svojich plavidlách. Na prechádzku povedľa rieky sme sa
nevybrali len my dvaja. Cestou sme pozorovali malú skupinku mladých dievčat na
bicykloch, ktoré si vyberali zo sprievodného auta chlieb, melón, konzervy,
nápoje. Jednému z nich neustále padal chlieb na zem a na kamene,
pretože cez členitý terén bolo umenie prejsť aj s oboma rukami na
riadidlách, nieto ešte v jednej ruke držať chlieb a druhou riadiť
bicykel. Už sme jej aj s Ivom radili, že nech si ho vhodí za zviazané
tričko. To jej však evidentne nebolo po chuti. Tak sme ju nechali sa trápiť. Päť
metrov na bicykli, chlieb bác na zem. A takto to šlo zo dva kilometre. Pri
tomto systéme sme celú skupinku, samozrejme, predbehli. A tým sa nám
uvoľnil priestor na pozorovanie prekrásnej prírody. Vyhliadli sme si veľký
plochý kameň, na ktorý sme sa pohodlne usalašili a sledovali sme dianie na
vode i na suchu. Po druhom brehu sem - tam okolo prebehol vláčik,
z ktorého cestujúci vystrkovali hlavy, aby videli vodákov plaviacich sa
pomedzi pereje a obrovské balvany. Mal čert ťažkú úlohu, kým to takto
stvoril. Po chvíľke môjho leňošenia a Ivanovho fotografovania som zbadala
prichádzať mládežnícku skupinu vedenú mužom okolo štyridsiatky. Boli to
bicyklistky s proviantom. Na neďalekom a dostatočne veľkom kameni si
urobili základňu. O chvíľu som videla môjho drahého manžela v družnom
rozhovore s vedúcou postavou skupiny. Medzitým vykuklo slniečko, čo bol pre
Iva signál. Rýchlo urobiť zopár výborných záberov. Keď sa vrátil ku mne,
vyrozprával mi rozhovor s mužom, ktorý viedol skupinu dievčat na výlete.
Spýtal sa ho, či pozná rozprávku o Jankovi Hraškovi a keďže ju ani muž
a ani dievčatá nepoznali, tak im ju porozprával. Janko Hraško tiež vyváľal
po zemi halušky, ktoré niesol otcovi na pole. Takže dievčatá išli len
v jeho šľapajách.
Oživovanie rozprávok sa nám teraz veľmi zíde pri našej vnučke.
Potom vraj prešli na rozhovor o tunajšej prírode a prešli na tému
počasia a svetelných podmienok.
Na otázku môjho drahého manžela:
„Čo myslíte, bude ešte slniečko?“
Muž stručne odpovedal:
„Áno, určite bude.“
„To ste veľký optimista. Po tom, čo nám počasie už druhý deň vyvádza.“
A na toto dostal Ivan úžasnú odpoveď:
„Ja musím byť optimista. Ja som katolícky kňaz. Ja to mám v popise
činností.“
A musíme povedať, že keď sme sa rozhodli putovať ďalej popri brehu, a
čím viac sme sa od neho vzďaľovali, tým bolo zamračenejšie. A zas naopak,
keď sme k nemu vracali, začalo opätovne vykúkať slniečko. Niečo na tom jeho
optimizme bude. Keď sme sa okolo nich vracali smerom na začiatok našej cesty,
pozýval nás na nádherne vyzerajúci melón. Nemali sme však to svedomie dievčatám
z neho zjesť, keď si ho tam s takou námahou priniesli. Poďakovali sme
sa a rozlúčili. Dievčatá sme ešte potom videli v Ledči nad Sázavou
a musím priznať, že som bola príjemne prekvapená ich správaním
a zdravením.
Ledeč nad
Sázavou bol plný mladých ľudí. Nepodarilo sa nám zistiť, čo sa deje, pretože
v prvom okamihu sme sa sústredili na hľadanie parkovacích hodín. Žiadne tam
neboli. Osemdesiatjedenročný pán sa s nami pustil do rozhovoru
a ubezpečil nás, že áno, na námestí sa za parkovanie platí. Desať korún na
hodinu. Výberčiemu.
„Ten tu teď asi není. Asi je chorý aneb je někde jinde. Nič si z toho
nedělejte.“
Keď sme si toto vybavili, šli sme si niečo pohľadať pod zub. Na Stvořidlách
sme vyhladli. Cez Ledeč preteká, akože už inak, rieka Sázava. Na jednom brehu má
na kopci hrad a na druhej strane brehu má reštauráciu, z ktorej dobre
vidno nielen na hrad, ale aj na rieku. Neodolali sme a vstúpili sme dnu.
Odrátali sme si čas, ktorý chceme ešte stráviť v Ledči a tým sme
rozhodli, že aj Ivan si môže dať k dobrému obedu pivo. Navádzalo nás
k tomu heslo nad pultom: „Pivko u nás – dobrý mok, pak už jinam ani
krok.“
Po obede sme prešli cez most na druhú stranu Sázavy a putovali sme na
hradný komplex. Prvý a posledný hrad, ktorý bol počas našej dovolenky
návštevyneschopný. Bol z neho ale pekný výhľad na rieku a na mesto na
druhej strane rieky. Keď sme z hradu schádzali dolu, upútala nás na druhej
strane brehu skupina deviatich jazdcov, ktorá akoby bola vystrihnutá
z westernu a znázorňovala tú zlú skupinu, ktorej sa treba báť. Šatky
okolo krku, klobúky, opasky. Suverénne prechádzali stredom cesty
a schádzali k rieke. Len jeden kôň sa spätil a odmietol ísť po
úzkej lavičke a pár schodoch, takže jeho majiteľ musel prejsť okolo celého
bloku domov. Tým ma zas príjemne prekvapil, pretože podľa vzhľadu som očakávala
tvrdý nátlak, ktorým by koňa donútil absolvovať trasu prejdenú ostatnými ôsmimi
jazdcami.
Po nábreží sme sa dostali ku kostolu Svätého Petra a Pavla,
v ktorom sme sa od zamrežovaného vchodu presvedčili, že naozaj má klenbu,
ktorá je raritou. Samotný kostol bol postavený v 14. storočí
v gotickom slohu a hoci aj bol neskôr barokovo prestavaný, jeho
falošná klenba nemá logiku. Klenba v ňom totiž nemá nosnú, ale len
dekoratívnu funkciu.
Z Ledče sme sa vybrali do Humpolca. Prešli sme troma námestiami a na
najvyššom z nich sme pred budovou mestského úradu zastali. Podľa všetkého
sa práve končila pracovná doba a z budovy vychádzalo množstvo ľudí. Čo
bolo výborné, pretože som potrebovala položiť jednu zásadnú otázku. Zamerala som
sa na usmiatu pani v stredných rokoch, ktorá sa však po mojej otázke veselo
rozosmiala. Za chrbtom som začula, že aj moja drahá polovička sa zadúša od
pritlmeného smiechu. Ešte z mojich učiteľských čias mám niekde v hlave
uložený magnetofón, ktorým dokážem prevíjať pásky hovoreného slova. Takže aj
teraz som previnula a počula som sa pýtať:
Svojmu
najslávnejšiemu prisťahovalcovi
„Kde je tu, prosím vás, socha venovaná Humpolcovi, ktorý sa odsťahoval do
Hliníka?“
Kým som sa stihla opraviť, pani pochopila, čo chcem a ihneď nám začala
vysvetľovať ako sa k pomníku najľahšie dostaneme. Odporúčala nám ísť autom,
ale keďže sme mali v pláne sa trochu pomotať po Humpolci, tak sme nechali
auto zaparkované na Hornom námestí. Na Dolnom námestí sme poobdivovali sochu
antropológa Dr. Aleša Hrdličku. Na pomníku sme si prečítali jeho krédo, ktorým
zhrnul výsledky svojej celoživotnej práce „Všechno lidstvo jednoho původu jest“.
Humpolčania sú na svojho rodáka hrdí, hoci tu žil len trinásť rokov.
Z finančných dôvodov sa rodina Hrdličkovcov odsťahovala do Ameriky. Po
vyštudovaní medicíny sa venoval antropológii a neskôr sa stal riaditeľom
oddelenia fyzickej antropológie Národného múzea vo Washingtone. Dokázal, že prví
obyvatelia Severnej Ameriky prišli cez Beringovu úžinu z Ázie.
Naša cesta
Humpolcom mala jeden základný cieľ. Na moju žiadosť. Nájsť pamätník, ktorý
postavili vďační spoluobčania svojmu najznámejšiemu prisťahovalcovi.
A našli sme ho. Leží v parku na zelenej tráve a vyzerá, ako by ho
tam zhodil oklamaný čert. Veľký balvan, na ktorom je pripevnená kovová tabuľka
a ktorý bol slávnostne odhalený v roku 2002 na počesť svojho
virtuálneho prisťahovalca, známeho jedine zo slávnej vety vo filme „Marečku,
podejte mi pero“.
„Hliník se odstěhoval do Humpolce.“
Keď sme si do sýtosti poprezerali približne meter vysoký a poldruha
metra široký balvan, mohli sme kľudne, najmä ja, pokračovať v ceste za
novými dobrodružstvami.
Do Želivu bolo približne desať kilometrov, tak sme si povedali, že by bola
škoda sa tam nepozrieť. Kostol aj kláštor boli zatvorené a návštevné hodiny
boli už tiež dávno za nami. Ale aspoň zvonku a spoza mreží sme si pozreli
veľmi pekný kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý bol prestavaný v štýle
barokovej gotiky realizovanej Jánom Blažejom Santinim – Aichlom v rokoch
1713 až 1720. Tým Santini – Aichlom, ktorý postavil aj kostol Svätého Jana
Nepomuckého na Zelenej hore pri Žďári nad Sázavou a ktorý je zapísaný do
svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
K Želivu sa viažu aj iné známe osobnosti. Odtiaľto pochádzal Ján
Želivský, ktorý v roku 1418 odišiel do Prahy pôsobiť ako husitský kňaz.
Behom štyroch rokov sa stal vodcom povstania radikálnych husitov a stal sa
nebezpečným aj pre Jána Žižku, ktorý ho dal v roku 1422 zavraždiť.
V tunajšom kláštore našiel úkryt český maliar a spisovateľ Jozef
Čapek a práve tu ho v roku 1939 zatklo gestapo.
Želiv vlastnili v 10. storočí také slávne české rody ako Slavníkovci
a Přemyslovci.
Asi by som nechcela bývať v Želivi. Prečo?
Slavníkovci – celý rod vyvraždený.
Ján Želivský – zavraždený.
Jozef Čapek – odvlečený do koncentračného tábora. Ako keby mala táto lokalita
nejaký zhubný vplyv na tragický záver života.
Želiv má dnes, aj so siedmimi pridruženými osadami, len tisíc dvesto
obyvateľov. Ale dejiny má bohaté a prostredie prekrásne. Svedkom toho je aj
budova konventu. Zo záhrady sme poobdivovali jeho priečelie so secesným
schodišťom, nad ktorým je bohatá baroková drevorezba. Čo bolo ale pre mňa
šokujúce, tak hneď za bránou sa pred touto krásnou historickou budovou tiesnilo
na minipriestore neskutočné množstvo automobilov. Chaotické parkovisko, do
ktorého sa snažilo zaradiť ďalšie auto so šoférom, ktorý nemohol pochopiť, že
niekto iný mu stojí na jeho mieste. Začala som byť zvedavá, čo sa to tu deje. Zo
všetkých strán budovy bolo počuť hlasy dospelých i detí. Otvorila som dvere
vedúce na chodbu. Nikde nikoho. Ale oproti mne nástenka s množstvom
informácií. Vyrozumela som, že sa tu počas dovolenky stretávajú celé kresťanské
rodiny. Svoj čas venujú meditáciám a spoločným témam, ktoré ich zaujímajú
a pritom spoznávajú aj históriu tohto kraja.
S tým mi príliš nesedelo správanie a podráždenosť práve parkujúceho
šoféra. Z toho vidno, že človek je len človek a za každých okolností
si bráni svoje teritórium. Aj keď pracuje na svojej duši. Možno patril
k čerstvým návštevníkom.
Blížil sa večer a my sme mali pred sebou ešte zopár kilometrov do
Borovnej.
Večer sme boli takí unavení, že bez veľkého rozprávania so susedmi
a domácimi, sme sa rýchlo najedli a zaľahli spať, pričom som zabudla
aj zamknúť vchodové dvere. Ešte šťastie, že si Pepa nevie otvárať sám dvere,
inak by sme sa mohli v noci prebudiť na fučiaceho spolunocľažníka.
|