Cesty - zmätky (Potulky Vysočinou a južnými Čechami)

Piaty deň dovolenky

            Štvrtkové ráno som sa zobudila na príchod raňajok do kuchyne. Každé ráno som sa vždy so zvedavosťou vykrádala zistiť, čo máme na tanieri. Prvé ráno sme mali okrem štyroch druhov salám, masla, syra, zeleniny, aj tanierik s marhuľovým džemom. Raňajky boli také bohaté, že po zjedení „slaných“ raňajok nám už nezostalo miesto na sladké raňajky. Z toho  potom asi domáca pani usúdila, že nie sme „lekvároví“, pretože nám viac lekvár nepriniesla. A pritom ja som mimoriadne lekvárový človiečik. Väčšinu svokriných lekvárov zjem ja. Veď preto proti nim bojujem /sem – tam/ ryžovou diétou.

            V deväťdesiatom ôsmom som bola služobne v Anglicku. Bývali sme v malinkom penzióniku, kde sme mali na každé raňajky bohatý výber. Už v Toskánskych potulkách som písala, že pre mňa je neskutočný problém akýkoľvek výber. Takže aj anglické raňajky pre mňa zostali pri maximálnom stereotype. Nevedela som si vybrať. Každé ráno - sedem raňajok – som si objednávala bez akejkoľvek fantázie - hrianky, maslo, lekvár, kávu.
Ostatní kolegovia si dávali vždy niečo iné a ja som len skúmavo hľadela do ich tanierov a na nasledujúce ráno som si vypýtala moje pravidelné menu. Raz sme sa ale výborne bavili. Na prípravnom stolíku bývala pravidelne rozmanitá ponuka rôznych cereálií a ochutených kukuričných lupienkov a tie si chcela kolegyňa rozmiešať v jogurte. Požiadala oň. Všetkým nám poprinášali raňajky, aj tým, ktorí si požiadali o teplé jedlo, aj mne moje čerstvé chrumkavé hrianky. Ale jogurtu nikde. Vtom som si cez okno všimla, že jedna zo servírok beží do obchodu ležiaceho oproti penziónu. Len tak mimochodom som poznamenala: „Ešte chvíľu si počkáš, práve ti ho bežia kúpiť.“ A to som myslela ako vtip. Ale vôbec to nebol vtip, pretože o chvíľu vybehla dievčina z predajne, v ruke jogurt, prebehla opäť popod naše okná a o chvíľu už stál jogurt v miske na stole. Tomu hovorím – náš zákazník, náš pán. U nás by čašník povedal: „Jogurt dnes nemáme v ponuke.“ V Anglicku sa šéf penziónu s kamenným výrazom na tvári zahľadel na stenu a povedal: „ Of course.“ „Samozrejme.“

            Naša domáca nám každé ráno menila zloženie nárezov. Pridávala nám čerstvé vajíčka alebo syry a k tomu vždy výborný chlieb. Štvrtkové ráno nebolo výnimkou. K tomu som pripravila džús, kávu a zapla rádio. Predpoveď počasia definitívne prebrala aj Ivana. Šestnásť stupňov na Vysočine. Na dovolenku sme cestovali v letnom oblečení a teraz sme museli začať vybaľovať zimné rezervy. Tričká pod flanelové košele, na to svetre a ešte aj vetrovky.
Preto nás nezobudili ani kohúty. Na čo by v tejto zime vstávali. Len prasiatka sa domáhali o dušu svojich raňajok. A my. Teplé oblečenie z nás urobilo nebojácnych ľudí, dobrá káva už len doladila našu náladu a pohľad na mačence, bezstarostne sa naháňajúce a robiace kotrmelce v žihľave v rohu dvora, nás definitívne pripravili na cestu na zámok Pernštejn, ktorý bol naším štvrtkovým cieľom.

            Obchádzku na Třebíč ešte cestári neodstránili. V Kasárnach sme museli odbočiť na Želetavu a to, čo sa nám bez problémov podarilo v utorok, tak to sa nám nepodarilo v tento deň. V utorok nám išlo autíčko akosi bez problémov žiadúcim smerom. Teraz sme sa začali príliš múdriť. Obaja. A namiesto toho, aby sme bez akýchkoľvek problémov prešli Bitovánkami, nejakým zázračným spôsobom sme sa navigovali na Lesonice, Babice, Čáslavice, až sme sa predsa len dostali do Římova, ktorý nasledoval za Bitovánkami. Približne dvadsať kilometrov namiesto siedmich. Ale zdôvodnili sme si to. Týmito cestami – necestami sme stretávali minimum áut, mohli sme pokojne pozorovať krajinu a prečítať si o Babiciach, malej dedinke, ktorá je známa aj zo seriálu „Major Zeman.“ Keď sme vychádzali z Babíc, pred nami išla stredom cesty škodovka. Zrazu začala spomaľovať. Až napokon zastala. V prostriedku cesty. Pred sebou sme videli ženu v rokoch, ktorá si priložila k uchu mobil a kým nedotelefonovala, zodpovedne stála na mieste. Čo na tom, že uprostred cesty. Evidentne jej to nevadilo. Po skončení telefonátu sa pohla a pokračovala nenáročným tempom ďalej.
Nakoniec sme sa predsa len dostali opäť k Třebíču. Tentokrát som sa krútila v aute na všetky strany – čo moja drahá polovička nado všetko miluje – len aby som uvidela hodiny s najväčším ciferníkom na európskom kontinente. V utorok bolo také daždivé počasie, že sme už nemali veľkú chuť ísť na Karlovo námestie, kde sa nachádza gotický farský kostol Svätého Martina, ktorý má sedemdesiatdva metrov vysokú vežu. Na nej sa nachádzajú štyri ciferníky vežových hodín s priemerom viac ako sedem metrov. A práve o nich sa tvrdí, že sú najväčšími nielen v Čechách, ale v celej Európe. A zrazu som ich uvidela. Čo z toho, že za jazdy a z hlavnej cesty. Len na Iva som sa obrátila so žiadosťou, aby spomalil. Aby si ich mohol pozrieť aj on. No čo. Keď Nemci a Rakúšania môžu historické pamiatky a krajinu fotografovať a filmovať z pomaličky idúceho auta, prečo by sme si my nemohli pozrieť aspoň jednu pamiatku týmto pohodlným spôsobom. Čo však môj drahý manžel komentoval slovami: „Ako si to v tejto kolóne áut predstavuješ?“ Ale aspoň pre budúcnosť viem, že kde sú tieto kontinentálne hodiny.

            Z Třebíča sme naše autíčko nasmerovali do mestečka Náměšť nad Oslavou. Všetky sprievodcovské materiály upozorňujú návštevníkov na barokový most, ktorý je tretím najstarším kamenným mostom v Čechách. Prvý je Karlov v Prahe, druhý je písecký most, ktorý sme videli vlani a teraz sme zaparkovali v blízkosti tretieho. Hneď som začala hľadať pohľad, z ktorého sú robené zábery tak, aby bol most v popredí a nad ním týčiaci sa zámok. Podľa fotografií som si myslela, že zámok je niekde blízko mosta. Skutočnosť však bola iná. Správny pohľad som našla a presvedčila som sa, že most má svoje čaro, hoci nemá tú veľkoleposť ako Karlov most a ani ten priestor, ktorý má písecký. Samotný náměšťský most má dĺžku šesťdesiatdva metrov a šírku osem metrov a po oboch jeho stranách je umiestnených dvadsať dvojmetrových sôch svätíc a svätcov. Bol dokončený v roku 1737 a odvtedy spája ľavú a pravú stranu brehu riečky Oslava, ktorá si tiekla pokojným plytkým tokom, takže som si nevedela predstaviť termín z propagačnej brožúrky „Divoká Oslava“. Ale to sa týka Oslavy pár kilometrov juhovýchodne od Náměště. A tam naša cesta teraz neviedla.

            My sme sa vybrali hore k zámku, trošku sme si poblúdili pri hľadaní vhodného parkoviska a hlavného vchodu do zámockého areálu. Hneď v úvode nás privítal pekne upravený park, plný kovových a drôtených sôch. Oproti mne, na kmeni stromu, sa zrazu  objavil obrovský pavúk z kovu. O niečo ďalej visel z hrubého konára dolu hlavou netopier. Ivo si o trochu ďalej fotografoval farebné kovové príšerky a futuristické modely žien. Chodili sme od jednej sochy k druhej, až sme zistili, že ide o výsledky medzinárodného sympózia. Pomedzi parkovú výzdobu sa tmolili nielen dospelí, ale aj deti. Nakoniec sme sa dostali na nádvorie zámku, kde som bola zistiť čas prehliadky. O dvadsať minút.
Pokračovali sme ďalej v objavovaní nových scenérií, pohľadov a výhľadov. My sme prišli k zámku cez park a tým sme skoro prišli o hlavný vstup, ktorý vedie po moste ponad priekopu. Na prvé nádvorie zámku sa vchádza veľkou bránou. Nad ňou je umiestnený žerotínsky znak a latinský nápis s dátumom prestavby. Pôvodne gotický hrad bol koncom 16. storočia práve za Žerotínovcov prestavaný podľa vzoru talianskych renesančných stavieb.
Dvadsať minút rýchlo prebehlo a šesť návštevníkov sa zoradilo okolo sprievodcu.
Náměšťská prehliadka mala pár pozoruhodností a prvenstiev v rámci našej dovolenky. Bola to najkomornejšia prehliadka s malým počtom návštevníkov. A prvýkrát počas tejto dovolenky nás sprevádzal mužský sprievodca. O niečo neskôr sme mali podobnú prehliadku v kláštore Nová Říše.

            Prehliadku zámku sme začali na druhom nádvorí s arkádami, pôvodne otvorenými, ktoré boli vzhľadom na nepriaznivé počasie zasklené. Na tomto nádvorí nás privítala fontána so sochou Neptúna, dielom talianskeho sochára Gialdiho, ktorý sa podieľal aj na renesančnej prestavbe zámku. Odtiaľ sme pokračovali do hradnej kaplnky Svätého Václava. Sprievodca nás upozornil na oltárny obraz od Cranacha a na to, že v interiéri kaplnky máme prehliadku slohov. Okná sú gotické, strop kaplnky renesančný, výzdoba je baroková.
Nielen jaroměřický majiteľ zámku Questenberk, ale aj náměšťský Jindřich Vilém Haugwitz bol milovníkom hudby. Zo služby prepustil všetkých sluhov, ktorý neboli hudobne nadaní a tých, ktorí boli hudobne nadaní, posielal do viedenskej opery na zdokonalenie. Pri prijímaní nových sluhov rozhodoval jedine hudobný talent. Jindřich Vilém Haugwitz bol osobným priateľom Händla a Glucka. Haugwitzovci zriadili na zámku bohatú a prekrásnu knihovňu s valenými klenbami a bohatou freskovou výzdobou. Má šestnásťtisíc zväzkov a medzi nimi sa nachádza aj Bible kralická, český preklad biblie, ktorý vznikol v roku 1579 až 1593 v bratríckej tlačiarni v Kralicích. Prvé vydanie Bible české malo šesť dielov, preto sa zaužívalo aj pomenovanie Šestidílka. Tento preklad mal vplyv na všetky ďalšie preklady biblie, vrátane katolíckych. Pre českých a slovenských evanjelikov sa stala vzorom bohoslužobného jazyka. Vytvorila a udržiavala povedomie jazykovej normy češtiny a práve jazyk Kralické bible opisoval na začiatku 19. storočia Jozef Dobrovský vo svojej gramatike, z ktorej vznikla aj súčasná norma spisovnej češtiny.
Zámok v Náměšti je známy aj svojimi unikátnymi nástennými kobercami zo 16. až 19. storočia. Hneď v úvode prehliadky sme mali možnosť vidieť jednu z najstarších tunajších tapisérií z roku 1540 vyrobenej v manufaktúre v Bruseli s námetom zvierat a prírody – Verduca – Zeleň. K najväčším kobercom patrí tapiséria Amor a Psýché z roku 1620, ktorá zobrazuje tú časť povesti, kde nešťastní rodičia odvádzajú Psýché po veštbe v delfskej veštiarni v svadobných šatách na vysokú skalu. Tam si má po ňu prísť ženích, ktorým bude ohavný šupinatý drak.
Delfská veštica ale v tomto prípade zlyhala. Vánok Zefyros na žiadosť boha Amora zniesol Psýché do údolia pod skalou. Tu mal Amor prestreliť Psýchino srdce šípom lásky k najhoršiemu chlapovi na svete. Túto úlohu dostal od svojej matky – Afrodity, ktorá tak rozhodla z hnevu nad krásou Psýché. Amor sa pri pohľade na ňu zaľúbil a nedokázal splniť matkin príkaz. Kým sa stali spokojnými manželmi, museli prekonať závisť Psýchiných sestier a hnev samotnej Afrodity. O tom však už nástenný koberec nehovorí.
Tapisérie mali okrem umeleckej hodnoty a výzdoby miestností ešte ďalšiu úlohu. Nielen opticky ale aj skutočne mali preteplovať izby, v ktorých sa nachádzali. Renesančné miestnosti zámkov boli chladné a často plesniveli. Nástenné koberce mali dve vrstvy. Spodnou vrstvou bolo režné plátno, ktoré malo spevňovaciu a ochrannú úlohu.
Ďalšie gobelíny rozprávali príbehy o Diane, o Abigail, ako dáva Dávidovi dary. Jeden z darov pripomína dnešnú pneumatiku a pritom je to ošatka na chlieb. Reštaurovanie gobelínov je náročné. Posledné trvalo štyri roky.
Pri výrobe nástenných kobercov trvalo jeden rok vytvorenie jedného metra štvorcového.
V salóne grotesiek sú steny chránené francúzskymi gobelínmi podľa komédie Cirkus.
Pri voľaktorom exponáte v knižnici sme sa dozvedeli, že Ľudovít XIV., nazvaný Kráľ Slnko, sa prvýkrát umýval ako šesťdesiatročný. Brŕ. A pritom sa Francúzsko len tak hemžilo jeho milenkami. Keď si uvedomíme, že 16. storočie nezabezpečovalo ani kvalitný chrup, skôr sivočierne pahýle pokazených zubov, je nepochopiteľné, že išlo o storočie, ktoré holdovalo uvoľneným mravom a voľnej láske. Dnešný kult tela je pravým opakom tohto obdobia.
Sprievodca nás ešte upozornil na samonosné schodište z červeného mramoru, ktorým sme sa dostali k východu. Na druhom nádvorí nám ukázal pôvodnú tridsaťšesť metrov hlbokú studňu, v ktorej je dvanásť metrov vody a ktorá bola vybudovaná zároveň so zámkom. Touto poslednou ukážkou sme sa so sprievodcom rozlúčili.

            Prešli sme ešte raz zámockou záhradou a cez Velkú Bíteš a Tišnov sme pokračovali smerom na Pernštejn. Nájsť ho nebolo jednoduché. Od Černvíru a Nedvědíc sme ho ani raz nezazreli. A pritom na všetkých materiáloch a vo všetkých publikáciách vyzerá veľkolepo. Z hlavnej cesty sme odbočili takmer na lesnú cestu lemovanú zaparkovanými autami a systémom – skúsime ísť vyššie, sme sa dopracovali skoro ku hradbám Pernštejna. Najskôr sme zaplatili za parkovanie. Potom sme zaplatili za vstup do areálu. A nakoniec sme zaplatili za prehliadku hradu. Stálo to však za to. Už po pár metroch za vstupnou dolnou bránou sa pred nami otvoril prekrásny filmový pohľad.

Najmohutnejší a najzachovalejší hrad v Čechách, je zjemnený množstvom výbežkov, krakorcov, schodíkov, preklenutí. Prešli sme štyrmi bránami a nádvoriami, až sme sa dostali ku vstupu do hradného paláca. O štvrť na štyri sme sa zaradili do skupiny vedenej mladou dámou, ktorá ihneď vydala pár príkazov.
„Batožinu, rozmerné tašky, ruksaky a iné veľké predmety si odložíte sem – do tejto miestnosti.“
A veľkým kľúčom odomkla miestnosť, v ktorej boli otvorené police.
Ivan nosieva na dovolenkách fotografický batoh a ten sa stal predmetom jej záujmu.
„Toto si musíte odložiť. S týmto batohom vás dovnútra nepustím.“
Ivan s ňou začal vyjednávať, ale tvárila sa neoblomne a stále si opakovala svoje:
„Všetky batohy si tu musíte odložiť.“
A môjmu drahému manželovi ešte so šarmom jemne jedovatej zmyje zašepkala:
„Veď si peňaženku vyberte.“
Na toto dostala jednoznačnú odpoveď.
„V peňaženke mám menej ako v ruksaku. Tam mám fotografickú výbavu.“
„Dobre, ale budete si ho držať pred sebou a budete dávať pozor.“

Rozprávkový hrad Pernštejn

To som si už prezerala tabuľu o rozmere jeden krát jeden a pol metra s piktogramami pri vchode na kryté hradné schodisko. Zakazoval všetko, čo mohol, takže dievčina to mala ako povinnú sprievodcovskú výbavu.
Zákaz fotografovať a nahrávať.
Zákaz nosiť batožinu a deti na chrbte.
Zákaz používania mobilu.
Zákaz vodenia psov a mačiek.
Zákaz nosenia dýk a pušiek.
Zákaz jedenia, pitia, zmrzliny.
Zákaz fajčenia.
Zákaz používania zapaľovačov.
Zákaz kriku dospelých a plaču detí.
Ešte šťastie, že mi nezakázali robiť si zápisky. Predposledným dvom zákazom sa ale nedá čudovať. V apríli tohto roku sme sa v novinách dočítali, že na Pernštejne bol obrovský požiar a spôsobil škodu okolo štyridsať miliónov.
Zo všetko zakazujúcej sprievodkyne sa nakoniec vykľulo milé žieňa so záujmom o svoju profesiu. Upozornila nás na diamantovú klenbu vo vstupnej hale. V nej nám porozprávala úvodnú históriu hradu, ktorý začali stavať pravdepodobne v rokoch 1270 až 1285. Dnes má hrad trojuholníkový pôdorys, ktorý najlepšie vidno na leteckých snímkach hradu. Dominantou hradu je veža Barborka s britom obráteným k príjazdovej ceste. Pernštejn sa mohol hrdiť tým, že bol nedobytným hradom. Mal vybudovaný celý systém obranných mechanizmov. Posledné podstatnejšie stavebné úpravy sa skončili koncom 16. storočia. Na jeho konečnom vzhľade sa podpísali zmeny urobené za vlády Viliama II. v prvej polovici 16. storočia, keď zastával úrad najvyššieho hofmajstra. Po vymretí rodu Jagelloncov sa dokonca o Viliamovi z Pernštejna uvažovalo ako o možnom českom kráľovi. V českých dejinách je považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností a je prirovnávaný ku Karolovi IV.
Jeho syn, Ján II. z Pernštejna, nazývaný „Bohatý“, nechal robiť ďalšie stavebné úpravy. Ešte pred tridsaťročnou vojnou boli vybudované ochranné priekopy a hradby so strážnymi vežami, ktoré predstavovali vo svojej dobe jedno z najdokonalejších a najrozsiahlejších opevnení v Čechách.  Tri týždne bol obliehaný šesťtisíc Švédmi, ktorým sa ho nepodarilo dobiť, hoci ho bránilo len sto obrancov. Pravotočivé schodište s posledným vyvýšeným schodom a zníženým stropom znevýhodňovalo útočníkov prichádzajúcich zdola, pretože pre väčšinu pravákov nebol priestor na útočenie, čo zvýhodňovalo obrancov zhora. A ak sa aj dostali útočníci až na vrch schodiska, potkli sa o vyvýšený schod a pritom si ešte udreli hlavu o znížený strop. Potom už nebol problém sotiť dobyvateľa tam, odkiaľ prišiel. Úzke chodby schodištia neumožňovali prejsť povedľa seba ani dvom zbrojnošom. A preto mala problém týmito úzkymi chodbičkami prechádzať jedna naša spolunávštevníčka. Pri pohľade na ňu, dychčiacu, fučiacu, stotridsať kilovú dámu, som sa musela v duchu čudovať, prečo jej nezakázali vstúpiť do hradných priestorov. Ivan aj s batohom pred sebou bol ďaleko štíhlejší a mobilnejší ako ona.
My sme týmito chodbami a schodiskami prechádzali a nad jedným schodiskom nás čakala odmena v podobe Ovídiovho citátu zapísaného v stene.
Vo viacerých miestnostiach nás sprievodkyňa upozorňovala na krížové klenby, ktoré mali za úlohu zabrániť šíreniu požiarov. Dozvedeli sme sa, že epitafný obraz plnil funkciu náhrobku.
O mladej márnivej komornej Eliške sme si vypočuli príbeh o tom, že sa jej páčil život na hrade, rada sedávala pred zrkadlom a česávala si svoje dlhé vlasy. Kňaz ju za to hrešil a pripomínal jej, že človek nemá byť márnivý. Raz ju opäť našiel pred zrkadlom a preto ju preklial. Prepadla sa pod zem a potom sa na Pernštejne zjavovala s hrebeňom v ruke. Putovaním po chodbičkách hradu sme sa na druhom poschodí dostali do miestnosti v Barborke. Tu nás sprievodkyňa vyzvala, aby sme sa postavili do stredu a niečo povedali. Vraj nám zaľahne v ušiach. Po všetkých tých zákazoch, čo smieme a nesmieme robiť, nemal už nikto z nás odvahu sa predviesť. Až keď všetci prešli do ďalších priestorov, dve rodiny  sme zostali na konci konvoja a traja z nás si to odskúšali. Zreteľne som povedala „dobrý deň“ a zaľahlo mi v ušiach. Bolo to spôsobené asi klopením stien. Všetok zvuk sa odrazom vracal hovoriacemu späť. Sprievodkyni sme hrdo oznámili, že sme si to odskúšali a prekontrolovali, či nám hovorila pravdu.
V ďalšej sále nám vyrozprávala o treťom synovi Jána II. O Vratislavovi, ktorého nazývali „Nádherný“ pre jeho spôsob života. Slúžil trom cisárom – aj Rudolfovi II. a v roku 1567 sa stal najvyšším kancelárom Královstva českého. Bol priaznivcom umenia. Kupoval obrazy, budoval knihovne a parky a čím ďalej, tým viac zadlžoval rodový majetok. Po jeho smrti nemala rodina ani na nákup čierneho súkna, ktorým bol v dobe smútku zahalený pražský pernštejnský palác. V roku 1596 museli Pernštejnovci hrad predať.
Naša prehliadka sa skončila v prijímacej sále, do ktorej bol na začiatku 16. storočia osadený bohatý sedlový portál s pretínavými prútmi a vinutými pätkami s renesančne klenutým stropom. Pod oknami prijímacej sály boli umiestnené kreslá dantesky, ktoré dostali pomenovanie podľa Dante Alighieriho, pretože on sám v podobných kreslách rád sedával, keď písal svoje diela. Z prijímacej sály sme prešli opäť do vstupnej haly a krytým schodiskom sme sa vrátili na začiatok našej prehliadky.
Pri odkladacej miestnosti, do ktorej si pred začiatkom prehliadky uložil Ivan aspoň dáždnik, sme sa stretli so skupinou, ktorá išla na poslednú prehliadku o sedemnástej hodine.
Naša sprievodkyňa nám zvučným hlasom oznámila, že najskôr si vloží batožinu skupina, ktorá ide na prehliadku a potom si členovia našej skupiny vezmú zo „skladu“ svoje veci. Na čo môj drahý manžel poznamenal:
„Aby sme si mali z čoho vybrať.“
Sprievodkyňa pozrela bokom na Ivana, či ho má brať vážne, ale potom len pokrútila hlavou a prejavila zmysel pre čierny humor.
„Nedávno si jeden muž takto odniesol batoh s dámskou bielizňou. Doma ho čakalo vysvetľovanie, kde k nej prišiel. “
Môj drahý manžel si preto radšej vyzdvihol len svoj starý dáždnik. Cestou nádvoriami sme sa zastavili ešte v hradnej predajni a vyberali sme si z vyložených pohľadníc. Po chvíľke sme sa dopracovali k jednotke a dvanástke. Keď sme prišli k pultu, už nás čakali pripravené. Celú dobu sledovala náš výber a hodnotenie pohľadníc dáma za pultom a zároveň pripravovala pre nás nielen pohľadnice ale aj známky na Slovensko. Pod hradom sme konečne prvýkrát z tejto dovolenky napísali pozdravy. Teda, ja som napísala. Moja drahá polovička len prekontrolovala vhodnosť textu a ešte aj neveriacky pokrútila hlavou, že si neviem dať rady s poštovou schránkou, ktorá so mnou odmietla komunikovať. Ale prišla som, potvore, na systém.

            Z hradu Pernštejn sme sa nevracali tou istou cestou. A urobili sme dobre. Za Nedvědicami sme v poslednej chvíli odbočili vpravo na Sejřek a tým sme si zabezpečili ešte zopár pohľadov na Pernštejn, ktorý sa nám počas prudkého stúpania objavoval pomedzi stromy na pravej strane. Takže vo výhode som bola ja. Keď si chcel Ivo urobiť rozlúčkový pohľad, musel zastať a ja som mu mohla prečítať záverečnú informáciu o tomto stredovekom hrade: Mladý Indiana Jones, Johanka z Arku a celá plejáda rozprávkových bytostí – tí všetci sa preháňali po hradbách Pernštejna. Samozrejme len na filmovom plátne. Vo filmoch slávnych a menej slávnych režisérov. Hrad Pernštejn, najrozsiahlejší zachovaný skvost stredovekej architektúry na Morave, je už tradične obľúbeným miestom filmárov.
A pritom tak ľahko sa mohlo stať, že hrad by nebol nikdy postavený. Povesť totiž hovorí, že raz sa pri robotníkoch, ktorí opracúvali kameň na stavbu hradu, zastavil neznámy pocestný. Vo chvíli, keď chceli položiť základy hradu, ich varoval, že na takej vysokej a strmej skale sa im nikdy nepodarí postaviť hrad. Na dôkaz toho zabodol svoju drevenú palicu do zeme so slovami:
„Stavbe uverím, len keď sa táto palica zazelená.“
Povesť už nehovorí, čo povedal pocestný, keď sa palica naozaj zazelenala. Na mieste, kde ju zabodol, dodnes rastie mohutný tis a jeho kmeň má obvod štyri a pol metra.

            Toľko hovorí Sprievodca po Vysočine. Ale to už opäť putovali kolesá nášho auta po prekrásnej a romantickej krajine, v ktorej sa nám objavovali koníky so žriebätkami, obrovské polia s nežne zakvitnutým makom, lesíky striedajúce sa s mäkkými lúkami.

            Polia s makom nás prenášajú z romantiky do reality. Takmer za každým lesom sa nám objavilo obrovské makové pole. Pred vstupom do Európskej únie sme sa stretávali s rôznymi informáciami: Slováci nebudú môcť mať bryndzu, nemôže byť rum, ani tokajské víno už nebude môcť byť. Mňa by však asi najviac mrzel mak, o ktorom išli informácie, že bude absolútny zákaz jeho pestovania pre jeho obsah alkaloidov. A ja mak milujem. Milujem makové rezance, makovo – višňovú štrúdlu, makové pirohy. Čokoľvek, čo môže byť s makom. A keď nemám k dispozícii, v mojom prípade prílohu k maku, tak mi stačí rozmiešať si pomletý mak s cukrom a jem ho tak. Neviem, čo by povedal odborník na drogy, ale to by musel v mojom prípade povedať aj o čokoláde, pudingu a o všetkých maškrtách, ktorými sa dokážem kŕmiť v každej dennej i nočnej hodine.
V starom byte sme mávali všetky maškrty v kuchynskej skrinke, ktorá pri každom otvorení dvierok zaškrípala. Naša dcéra mala pracovný stôl vo vedľajšej izbe tak, že keď počula škrípanie dvierok, zaklonila sa so stoličkou dozadu, skontrolovala, čo sa deje a potom zahlásila:
„Mamina, nemusíš!“
Toto bol večný problém v našej rodine. Žite v harmónii s dvoma bytosťami, ktoré nemusia mať maškrty v dennom jedálničku a ktoré k tomu všetkému sú ešte aj krásne a štíhle. Čo s obľubou začína na staré kolená hovoriť najmä môj drahý manžel.
Takže – Vysočina sa určite postará o to, aby moje chuťové bunky neprišli o môj obľúbený pokrm. V novinách sme sa dočítali, že Poliaci si vo veľkom objednali u Čechov mak a  Vysočina ho pestovala predovšetkým na vývoz.
Cestou do Borovnej sme sa ešte dohadovali, kto bude variť večernú polievku, na ktorú sme už obaja mali veľkú chuť. Pri tom som sa zas dozvedela:
„Keď ty doma dováraš a ja otvorím kredenc, mám dojem, že nás vykradli.“
Pre mňa týmto bola celá diskusia o varení polievky ukončená.
„Nepáči sa ti, uvar si sám. Ja polievku bez brblania a s chuťou zjem a ešte aj umyjem to minimum riadu, ktoré po tvojom varení zostane.“

            Príchod do Borovnej bol skvelý. Už v bráne nás okrem Pepu čakal aj mladý Pavel so správou. Dostal esemesku, že už máme mobil aktívny. Vytiahla som ho z kufra, kam som ho za trest na začiatku dovolenky zastrčila, zapla som ho – a naozaj. Mobil sa so mnou rozprával. To som hneď využila na náš prvý dovolenkový kontakt s mladými. Ale až doma som sa dozvedela, že dcéra, ktorá voľakedy hovorievala:
„Mamina, ja nechcem byť po tebe,“ je čím ďalej – tým viac po mne. Aj tentoraz sa spravodlivo nahnevala a prinútila „tímobiliakov“ prekontrolovať, čo sa stalo a oduševnene tvrdila, že chyba je na ich strane. Kupodivu – pomohlo to. Rozhodli sa nad sebou zamyslieť a urobiť všetko preto, aby ma zaktívnili. Uvidíme, čo to urobí pri našej ďalšej dovolenke v zahraničí, pretože nám sa to už stalo druhýkrát.
Či nebudeme po prechode hraníc pre istotu krúžiť v desaťkilometrovom pásme a kontrolovať, či sa mobil zaktivoval alebo nie. A ešte za horúca konať. Alebo potom je druhá možnosť, na ktorú sa tiež pripravujem. Pôjdem do mobilovej kancelárie, dám si odborníkmi zaktivovať mobil, podpísať nimi prehlásenie, že mi ho zaktivovali, pošlem tento doklad na ich ústredie a potom im už bude beda, ak zlyhajú. Vyvádzajú ma z miery ich otázky typu:
„A dobre ste postupovali pri aktivácii roamingu? Dodržali ste všetky pokyny?“

            Pred večerou sme sa chvíľu zdržali na nádvorí. Od domácich sme pozisťovali, čo nového v kraji, aká je predpoveď počasia. Od ostravských susedov sme sa dozvedeli, kde boli a čo videli a čo plánujú vidieť zajtrajšou cestou pri návrate domov. Medzitým môj drahý manžel pripravil večeru, pri ktorej vôbec „nepoužil žiaden riad“. Prekontrolovali sme si itinerár a mapy a unavení sme zaspali.