Siedmy deň dovolenky
Pri
sobotňajších raňajkách ma už vôbec neprekvapilo, že mačence každú chvíľu
vrešťali, pretože buď na ne stupila Bratislavčanka alebo ich skoro prešli kolesá
auta. Celkom sme si vydýchli, keď sme zistili, že tu prespali len jednu noc.
My sme si pre zmenu poleňošili, nikde sme sa neponáhľali a ja som
využila voľný čas na zoznámenie sa s prasiatkami. Od domáceho pána som sa
dozvedela, že teraz ich majú málo. Mne sa však zdalo, že je ich veľa. Boli
rozdelené na malé, trošku väčšie a ešte väčšie prasiatka a na samom konci
ošipárne trónil kanec Bořivoj. Ráno od neho odvádzali nevestu. Len tam tak
lenivo sedel, a na rozdiel od iných predstaviteľov zvieracej mužskej ríše,
bol nepôvabný. Také nemehlo. Veď napríklad – drozd je krásny lesklý čierny vták,
drozdica je sivastá, matná. Páv je farebný, pestrý. Pávica je sivastá,
bezfarebná. Bažant má pekne sfarbený dlhý chvost, bažantica je hnedá, monotónna.
A tu opak. Ale aj tak boli najrozkošnejšie najmladšie prasiatka. Nemali
ešte ani mesiac. Preháňali sa po svojom teritóriu, robili kotrmelce
a krútili okáľmi. Po tomto výzvednom podujatí som sa s množstvom
nových informácií vrátila k Ivovi, ktorý mi medzitým pripravil výbornú kávu
a pripravil mapy a materiály na náš posledný vysočanský výlet.
Smer
Moravské Budějovice, Jaroměřice nad Rokytnou, Nová Říše a rozlúčka
s Telčou. To bol náš plán. Večer sme už len mohli skonštatovať, že sa nám
ho podarilo splniť.
Cestou sme museli reagovať na pár obchádzok a pred dedinkou Domamil sme
museli zastať a počkať, kým nám popred nos auta dôstojne prejde stádo
kráv.
Moravské Budějovice nás ničím nenadchli, ešte sme v nich aj blúdili pri
výjazde z mesta, ale nakoniec sme zaparkovali na jaroměřickom námestí. Naše
poznávanie začalo priamo na námestí v Hostinci na palubě. Pred hostincom sa
krútilo na obrovskom rošte prasiatko. Pri stoloch sedelo niekoľko turistov
a domácich a vychutnávalo slnečné sobotňajšie popoludnie.
Chvíľku sme sa rozhodovali, či si pivo dáme vonku alebo ideme dovnútra.
Vyhral prvý stôl pri výčape, pretože sme si tým zabezpečili promptnú obsluhu.
Dve ženy a mladý muž sa mali čo obracať, pretože Hostinec na palubě bol
úplne plný. Pri svojej polohe – na námestí, oproti zámku - s opekajúcim
prasiatkom pred vchodom, s usmiatym a ochotným personálom, to
ani nemohlo inak byť. Dokonca aj pivo bolo dobré. Na dverách bol veľký
nápis:
„Nabízíme menu za 38,50 Kč do vlastních nádob.“
Sympatická ponuka. A prestali sme sa čudovať, prečo majú plno
zákazníkov.
Do Jaroměříc sme ale prišli najmä za históriou. Mali sme šťastie, pretože
prehliadka kostola Svätej Markéty sa mala o chvíľu začať. Poklusom sme si išli
kúpiť lístky na trasu C a pripojili sme sa k mladučkej sprievodkyni,
ktorá nám prezradila, že v kostole ide prvýkrát podávať výklad spojený
s prehliadkou. Ukľudnili sme ju, že určite nikto z návštevníkov nebude
vedieť viac ako ona a okrem toho, je veľmi malý predpoklad, že by sme mohli
zistiť, ak by sa dopustila omylu. Len sa musí suverénne tváriť.
Kostol Svätej Markéty je súčasťou zámku, ktorý sme obdivovali na záver našej
vlaňajšej dovolenky. Jan Adam z Questenberka si nechal v Jaroměřicích
nad Rokytnou postaviť v rokoch 1700 až 1739 jeden z najväčších zámkov
v strednej Európe. Podľa návrhu rakúskeho architekta Jacoba Prandtauera
vznikol monumentálny štvorkrídlový zámok, ku ktorému je krátkym spojovacím
traktom pripojený veľkolepý zámocký kostol s oválnou loďou zaklenutou
obrovskou kupolou a dvomi štíhlymi vežami. Dĺžka lode je vyše dvadsať
metrov, šírka takmer pätnásť a výška lode je štyridsaťštyri metrov.
Sprievodkyňa nás ihneď upozornila na lavice. Vnútorná strana lavíc, pri strednej
chodbičke, bola rovná, ale smerom ku stenám boli lavice ukončené do oblúka.
Kopírovali elipsovitý tvar kostola. Predné a zadné lavice boli kratšie,
stredné lavice boli smerom k stenám, dlhšie. Ďalej nám položila otázku, či
vraj vieme, z čoho sú na laviciach tmavé priehlbinky. Nikto z nás
nevedel, takže sme sa od nej dozvedeli, že od sviečok. Modliaci si nakvapkali na
lavicu trochu vosku, upevnili doň sviečku a venovali sa obradom. Pritom
sviečka mnohokrát vyhorela až po samé drevo. Je div – divúci, že im nezhorel
celý kostol.
Od lavíc preniesla sprievodkyňa našu pozornosť na freskovú výzdobu chrámu,
ktorá je venovaná apoteóze Svätej Markéty, panny a mučeníčky, patrónky
kostola. Vlastný otec, ktorý bol pohanským kňazom, ju sťal, pretože bola
kresťankou a odmietla sa vzdať svojej viery. A práve jej je venovaná
ústredná freska nad víťazným oblúkom. Svätá Markéta je tu zobrazená ako krásna,
mladá, usmievajúca sa žena, obklopená anjelmi. Na jasnom oblaku sa vznáša do
neba. V jednom z anjelov je ukrytá podoba Jana Adama
z Questenberka a v ďalšom zas podoba jeho prvej manželky Marie
Antonie.
Zaujal nás aj veľký obraz nad hlavným oltárom. Už svojím rozmerom je
pozoruhodný. Štyri krát osem metrov. Znázorňuje Stvorenie svetla, pričom autor
František Antonín Findt, porovnáva sedem javov zo Starého a Nového
zákona.
Kostol má jednu zvláštnosť. Mohutná kupola s lucernou, ktorá už zdiaľky
zaujme každého návštevníka Jaroměříc, je drevená. Jan Adam Questenberk nemal
peniaze na jej dokončenie. A ani sa nemožno čudovať. Celý areál zámku,
kostola a záhrad je ešte aj dnes veľkolepý a musel naň určite
vynaložiť nemalé množstvo finančných prostriedkov.
Z kostola sme sa ešte presunuli do záhrad, odkiaľ je najkrajší výhľad na
zámok a kostol. Ivan si fotografoval, ja som kŕmila kačice plávajúce
v riečke Rokytná, ktorá delí rozľahlý park na dve časti. Vlani sme si ho
nemohli vychutnať, pretože v strede – oproti zámku – stálo veľké kryté
pódium, na ktorom vystupovali účastníci Medzinárodného hudobného sympózia Petra
Dvorského.
Jaroměřické Versailles
Po vychutnaní jaroměřickej atmosféry sme sa rozhodli pokračovať v našich
potulkách Vysočinou. Takmer vždy, keď sme počas tejto dovolenky smerovali na
východ a juhovýchod, videli sme tabuľu ukazujúcu smer na Novou Říši.
V telčskom infocentre som počas týždňa našla aj letáčik, ktorý pozýval
návštevníkov na koncert do kostola Svätého Petra a Pavla v tejto
dedinke, vzdialenej od Telče len deväť kilometrov. Do soboty sa Ivovi úspešne
darilo vyhnúť tomuto miestu, ale keď videl, že sa ma nezbaví a že začínam
byť „nešťastná“, rezignoval a auto nás akosi samé doviezlo na námestie
malinkej dedinky. Pomaly sme sa blížili ku kostolu, pred ktorým sme videli
dvojicu ľudí približne v našom veku. Postávali pred zavretou bránou
kostola. Na informačnej tabuli pri vchode kláštora sme našli odkaz, že
o šestnástej začne prehliadka, čo malo byť o päť minút. O chvíľu
z dverí kláštora vyšiel vysoký, štíhly, prihrbený, tichý muž. Zároveň sa
k nám pridala ešte dvojica mladých ľudí, ktorá zvažovala, kam si odloží
bicykle. Náš sprievodca im ich zamkol do kláštorného dvora. Komorná prehliadka
pre šesť návštevníkov sa mohla začať. A stála za to.
Kostol Svätého Petra a Pavla nás prekvapil veľkolepým interiérom.
Bohatou, ale pritom vkusnou maliarskou výzdobou, na ktorej sa podieľal Jan Lukáš
Kracker. Maliar známy svojimi iluzívnymi maľbami pri výzdobe kostola Svätého
Mikuláša na Malej Strane v Prahe. Jeho majstrovstvo sa v tomto kostole
prejavilo na stropných freskách. Obrátenie Svätého Pavla sugestívne vyjadruje
kľúčový moment v živote tohto apoštola. V presbytáriu je na veľkej
freske znázornený Svätý Peter v okamžiku, keď mu Pán odovzdáva kľúče od
kráľovstva nebeského. Celú scénu dopĺňajú postavy Európana, Aziata, Afričana
a Američana, ktorí znázorňujú rozšírenie cirkvi po celom svete.
Iluzívna maľba hlavného oltára, s ústredným obrazom svätcov Petra
a Pavla, namaľovaná Adamom Enzom z Benátok, je z roku
1705.
Unikátom kostola je drevená vyrezávaná kazateľňa z roku 1700.
Osemuholníkový kôš kazateľne je vyzdobený reliéfmi štyroch evanjelistov
a množstvom ornamentov a akantových listov. So strieškou kazateľne,
ktorá má akustický význam, je kôš spojený reliéfnou drevorezbou znázorňujúcou
Najsvätejšiu Trojicu. Celú kazateľňu zdobí šesťdesiatjeden pôvabných anjelov.
Túto prekrásnu, priam filigránsky zdobenú kazateľnicu, pred ktorou sme zostali
stáť v nemom úžase, dopĺňajú prekrásne drevené chórové lavice z roku
1696.
Kláštorný
kostol je chodbou spojený s kapitulnou sieňou – kaplnkou Svätej Anny. Na
oltári sa nachádza vzácna kamenná, vrcholne gotická socha Svätej Anny Samotretej
z prelomu 14. a 15. storočia. Pomerne vzácne stvárnenie patrí
k takzvanému krásnemu slohu a zaraďuje sa svojím nežným výrazom
k najkrajším dielam svojho druhu. Samotná kaplnka má bohatú rokokovú
výzdobu.
Kaplnka Svätej Anny je srdcom novoříšskeho kláštora. V nej bývali –
a premonštráti dúfajú, že aj budú – obliekaní novici, odtiaľto býval
vyprevádzaný pohreb mŕtvych. Začiatok a koniec. Vstup do rádu i odchod
na večnosť. Bývajú tu slávnostné zasadania kapituly a tu sa uskutočňujú
voľby opáta.
Z kaplnky nás sprievodca zaviedol do kláštorného komplexu, v ktorom ma
najviac zaujala knižnica s prekrásnymi stropnými freskami z druhej
polovice 18. storočia. Z tohto obdobia je aj časť pôvodných regálov
s točenými stĺpmi. V nich je uložených viac ako pätnásť tisíc kníh.
Z nich sú približne tri pätiny vytlačené pred rokom 1800. Rukopisov sa
zachovalo osemdesiatosem a prvovýtlačkov šesťdesiatdva. Samotné zloženie
kníh pripomína skôr zámockú ako kláštornú knižnicu, pretože do teologickej
literatúry patrí len asi štvrtina kníh. Väčšinou sa tu nachádzajú knihy
z oblasti prírodných vied, lekárstva, filológie, zemepisu a histórie.
Na budovaní konventnej knižnice mal veľkú zásluhu prebošt Adam Skotnický, ktorý
už v roku 1670 založil v kláštore domáce filozofické štúdium.
V kláštore je ešte umiestnená stála expozícia venovaná novoříšskym
rodákom - bratom Pavlovi a Antonínovi Vranickým, ktorí patrili na prelome
18. a 19. storočia k významným predstaviteľom viedenského hudobného
života. Časť expozície je venovaná aj básnikovi Otakarovi Březinovi, ktorý bol
v Novej Říši učiteľom a prevažná väčšina jeho tvorby vznikla práve tu.
Chodba pred knižnicou a ďalšími expozíciami je takým malým Slavínom. Sú
tu umiestnené veľké portréty osobností, na ktoré je kláštor a Nová Říše
hrdá, čo bolo cítiť aj v hlase nášho sprievodcu. Počas celého výkladu sme
ho museli počúvať s dobre nastraženými ušami, pretože celý jeho prehovor
bol veľmi tichý, s očami väčšinou upretými do nebies alebo na podlahu.
Novoříšska prehliadka celým kláštorom bola jediná svojho druhu počas našej
tohtoročnej dovolenky. My sme museli byť tí iniciatívni, ktorí sa spýtali po
prejdení všetkých priestorov na vstupné. Sprievodca nám tichým hlasom povedal
sumu, ktorá nás prekvapila svojou nízkou cenou. Šesť návštevníkov, vrátane nás
dvoch, sa mu poďakovala a rozlúčila s ním. Dvojica mládežníkov dostala
späť dobre uschované bicykle v kláštorných priestoroch a my sme
zotrvali na parkovisku pred kláštorom v rozhovore s pražskou dvojicou
v našich rokoch. Prebrali sme kultúru 21. storočia, najmä jej úpadok.
Pospomínali sme staré dobré filmy /dokonca aj americkej produkcie/, knihy,
hercov a iné pamätihodnosti tohto regiónu. S dobrým pocitom, že nielen
my vnímame súčasnú kultúru tak ako ju vnímame, sme sa rozlúčili a zamierili
sme na Telč.
Obloha neveštila nič dobré. Skôr sa schyľovalo k búrke, ktorá nás pri
výjazde z Novej Říše na krátky čas aj spomalila. Začali sme smútiť, že
z balónovej šou ani teraz nič nebude. Balónové leto nad Telčou propagovali
správy na internete a plagátoch v štyroch letových časoch.
V piatok večer malo byť prvé. Pre nepriaznivé počasie sa nekonalo.
V sobotu ráno – pre nepriaznivé počasie sa nekonalo. Blížila sa osemnásta
hodina a podľa dažďa to zas vyzeralo, že sa nebude nič diať. Aj tak sme sa
rozhodli, že sa pôjdeme s Telčou rozlúčiť. Minimálne na jeden rok.
Po námestí sa potulovalo zopár návštevníkov s hlavami upretými na
oblohu, na ktorej začala presvitať modrá obloha a začali vystrájať večerné
lúče slniečka. Pri pódiu, oproti radnici, bol umiestnený stojan s plagátom,
že prítomní sa môžu zapojiť do súťažnej ankety a jeden zo správne
odpovedajúcich bude vylosovaný na let balónom. Nič iné ale nenasvedčovalo, že by
nejaké lety balónom vôbec mali byť. S Ivom sme pomaly prešli z jednej
strany námestia na druhú, opätovne sme poobdivovali priečelia budov a už
sme sa chceli vrátiť do Borovnej. Keď sa tu zrazu – z ničoho nič, začalo
zapĺňať námestie autami s prívesmi, ktoré zároveň prilákali aj množstvo
ľudí, dovtedy ukrytých v kaviarničkách po celom obvode námestia
a v priľahlých uličkách.
Rýchlo sme sa presunuli k pódiu, kde prebiehal vášnivý rozhovor
organizátorov nielen priamo na mieste, ale pomocou vysielačiek aj
s meteorológmi. Rozrastajúci dav dostal o chvíľu informáciu, že
približne o polhodinu sa rozhodne, či sa lety uskutočnia alebo nie. Ak áno,
prebehne losovanie o let balónom, takže kto sa chce zapojiť, nech vyplní
anketový lístok a vhodí ho do pripravenej urny - klobúka. Keďže otázky sa
týkali plynu, využila som vedomosti môjho drahého manžela a s túžbou
aspoň jedenkrát v živote letieť balónom, som vhodila lístok do klobúka.
Námestie sa čím ďalej, tým viac zapĺňalo. Najmä autami s prívesmi zakrytými
plachtami a pokrytými nápismi.
Královohradecké balónové nebe.
Aviatik balloon team Brno.
Aeronautic club Brno.
Balonklub Tábor.
Aeronautik Praha – Vyhlídkové lety.
Major Tom ballowning. Z Rakúska.
Na námestí bolo pripravených deväť tímov.
Všetci s napätím očakávali výsledný verdikt.
Áno. Lety sa uskutočnia. Ako šibnutím čarovného prútika, sa posádky áut
v momente rozmiestnili po celom námestí, s dostatočným rozostupom.
Medzitým pri pódiu začalo prebiehať losovanie. Za losovateľa sa prihlásila mladá
chlapčenská hlava prefarbená na blond, z ktorej sa po losovaní vykľul
rodinný príslušník vylosovaného. To ma fakt naštvalo. Ale päťtisíc českých korún
sa mi zdal byť nehorázny peniaz, aby som uspokojila svoju túžbu po lietaní
vzdušným balónom. Našťastie to, čo sa začalo diať na námestí, bolo oveľa, oveľa
zaujímavejšie, ako rozjímanie o nespravodlivosti na svete.
Spod obrovských plácht na prívesoch sa začali vynárať koše, ktoré po
plošinách začali aktéri skladať na dlažbu námestia. Podľa námahy, ktorú pri tom
vynakladali, som zistila, že to nie je také jednoduché ako preniesť kôš na
špinavé prádlo ku práčke. V každom koši boli upevnené plynové bomby. Ďalší
členovia tímov začali rozbaľovať po námestí obrovské baly látok. Mužskí členovia
balónovej zostavy položili kôš bokom na dlažbu a pripevnili balón lanami
o košinu. Opakovane všetko kontrolovali. My sme sa zatiaľ premiestňovali od
skupiny ku skupine a sledovali sme vývoj situácie, zohratosť
a rýchlosť ľudí, ktorí s plným nasadením pripravovali balóny.
V záverečnej fáze som zakotvila pri královohradeckom tíme. Jeho súčasťou
boli manželia, ktorým pobehovali v blízkom okolí dve deti. Mamka, držiaca
roztvorený balón, do ktorého obrovský ventilátor vháňal vzduch, s napätím
sledovala, čo deťúrence páchajú. Našťastie aj zvyšní členovia tímu ich očkom
sledovali. Medzitým sa začala vrchná balónová plocha látky odliepať od spodnej
a prišiel rad na horúci vzduch. Ktovie, koľkokrát mali balonisti popálené
ruky, kým sa naučili celej procedúre, pretože aj spevnený okraj balóna niesol
stopy po plameni. O chvíľu sa začal balón dvíhať nad dlažbu námestia, čo
bol signál pre niektorých členov zostavy, aby sa ovalili na košinu, pretože inak
by im mohol odletieť balón bez posádky. Menšia časť tímu nastúpila dovnútra
a za potlesku okolostojacich divákov vzlietla nad historické námestie
Telče. Zvyšná časť tímu, vrátane detí, rýchlo pobalila všetky veci a začala
nastupovať do auta. Nestorovi posádky som položila otázku:
Ktorý z nich vyletí prvý?
„Kedy a kde ukončia let?“
Na mojej otázke sa dobre pobavil, ale nakoniec mi vážne odpovedal.
„Pôvodne plánovali letieť do dvadsiatej hodiny. Lenže začali neskôr, takže
budú letieť kým bude svetlo a kým nájdu peknú lúčku vhodnú na dolet. Musím
sa ponáhľať a ísť za nimi, pretože neviem, kam ich zaveje. Sme
v spojení prostredníctvom vysielačky a mapy.“
S týmito slovami skočil do auta, naštartoval a s očami
upretými na oblohu plnú farebných balónov sa vydal na cestu.
Vtedy som si zagratulovala, že ma nevylosovali. Veď ako by ma môj drahý
manžel hľadal cestami – necestami po vysočanskej prírode?
A hľadal by ma vôbec???
Kým neodletel posledný balón z námestia, kým nepreletel ponad námestie
posledný balón, ktorý štartoval z blízkeho parku a mosta, dovtedy mali
všetci hlavy zdvihnuté a sledovali túto zaujímavú a dobrodružnú šou.
Každá posádka bola odmenená nielen potleskom, ale aj želaním dobrého letu.
A my sme sa vybrali k nášmu autu. Ivo urobil posledný romantický
záber o dvadsiatej hodine dvadsiatej siedmej minúte pri pokojnej hladine
rybníka pod zámkom. Nechcelo sa nám veriť, že pred troma hodinami bola silná
búrka a teraz je okolo nás tichá príroda, kúpajúca sa v zapadajúcich
lúčoch slnka, sem – tam počuť na hrádzi osamelé kroky pár chodcov a štebot
vtáčikov.
Tesne pred
deviatou sme prišli k bráne v Borovnej. Oproti nám neprišiel len Pepa
a domáci pán, ale aj ďalší obrovský pes. Vysoký, štíhly, graciózny. Ale
neznámy.
Na dvore vládla pohoda. Pri jednom zo stolov sedela domáca pani
s mačiatkom na pleci, čo domáci pán komentoval:
„Vyzerá ako ježibaba z rozprávky.“
Vedľa nej bola pohodlne usalašená dvojica nových návštevníkov a pri
nohách im ležal ešte jeden obrovský pes. Na dvore sme mali dvoch írskych
vlkodavov.
Päťročný Darwin na nás veľkodušne pozeral a nemienil sa kvôli nám ani
zodvihnúť. Ročná Číny /tak to znelo/ bola naopak mimoriadne komunikatívna.
Najväčší záujem mala o rozhovor s mesačným mačiatkom tróniacim na
pleci domácej panej. To ju však len ignorovalo alebo drobnými zúbkami zavrčalo
a skrútilo sa na opačnú stranu, aby mladú vlkodavku nemalo ani
v zornom poli.
Náš dovolenkový byt v Borovnej
Z manželov Hánovcov sa vykľuli príjemní spoločníci, s ktorými sme si na
záver nášho vysočanského pobytu chvíľu posedeli. Na nočnej oblohe, posiatej
množstvom jasných hviezd, nám k rozhovoru svietil mesiac v splne. Mám
chemickú priemyslovku, ale do tohto večera som nevedela, že aj v dnešnej
dobe sa dá doma variť pivo. Domáci pán, bývalý zamestnanec znojemského pivovaru,
si pre vlastnú potrebu pivo varieva. Len škoda, že prišla na to reč neskoro, keď
už žiadne pivo nebolo. Bola by som ho určite ochutnala. Možno nabudúce.
|