II. časť – Južné Čechy
Ôsmy deň dovolenky
Nedeľné
ráno nás zobudilo slniečkom. Spalo sa nám veľmi dobre, pretože len od domácich
sme sa dozvedeli, že ponad dvor preleteli ráno, okolo siedmej, balóny na svoj
posledný let v tomto roku telčského balónového leta. Po dobrých raňajkách
a šálke kávy sme sa začali baliť a nakladať do auta. Rozlúčili sme sa
s Hánovcami, ktorí sa už vydávali aj s vlkodavmi na svoje prvé výlety
po okolí, s domácimi a najmä s mačencami, ktoré boli pre nás
počas celého pobytu zdrojom zábavy.
Od mojej drahej polovičky som dostala dôležitú úlohu – navigáciu do cieľa
nášho ďalšieho dovolenkového pobytu v Južných Čechách – do Úsilného.
Cestou som ho ešte nahovorila, aby sme sa išli pozrieť do dedinky k penziónu,
v ktorom sme mohli byť ubytovaní, keby neboli problémy so zálohou
a striktnosťou pri dodržiavaní ubytovacích pravidiel. Zo vzdialenosti
desiatich metrov od vchodu do dvora penziónu sme skonštatovali, že Borovnej sa
nič nevyrovná. V Borovnej bola samota a kľud. A toto tu bolo uprostred
dediny a z cesty bolo vidieť priamo do dvora. S dobrým pocitom
sme sa vybrali hľadať naše ďalšie bydlisko.
Po
Jindřichov Hradec nám išlo autíčko úplne samo. Na začiatku Třeboně, pri kruhovom
objazde, som spozornela, či tu nie je niečo nové. Z vlaňajšieho pobytu som
si nespomínala na súsošie rýb uprostred kruhu, okolo ktorého krúžili autá,
motorky a iné pohyblivé kolesové približovadlá. Teraz sú už len dve
vysvetlenia. Buď tam vlani ryby neboli alebo som musela viac pozornosti venovať
správnemu navádzaniu môjho drahého manžela na dobré chodníčky. Rozhovor na tému
– boli tam tie ryby, neboli tam tie ryby, nás donútil k záväznému
rozhodnutiu. Tento rok musíme bezpodmienečne dostať Třeboň do nášho programu.
A naplánovaný program musíme v tomto bode aj dodržať.
Po dvanástich kilometroch sme sa dostali do siahodlhého mestečka Lišov, za
ktorým som vedela, že musím zbystriť pozornosť, ak chcem využiť skratku do nášho
cieľa. Približne po štyroch kilometroch sa objavila navigácia na Rudolfov
a Hůry a ja som zavelila:
„Teraz doprava!“
„Vieš to určite? Nebude to zas len tvoja nejaká obchádzka na dlhé trate?“
S podozrením v hlase komentoval môj drahý manžel rozhodnutie, ktoré
som vopred s ním nekonzultovala. Lenže ja som nemohla dopredu vedieť, či zo
štvorprúdovej cesty medzi Lišovom a Českými Budějovicami bude vôbec takáto
odbočka.
A človek – v tomto prípade aj žena – musí rozhodovať operatívne,
aby zamedzil blúdeniu cez celé České Budějovice.
V rýchlosti som Ivovi vysvetlila, prečo navrhujem toto odbočenie, až to
filozoficky uzavrel:
„Máme časovú rezervu. Nič sa nestane aj keď zablúdime.“
Kde sa vzalo, tu sa vzalo, ale zrazu pred nami stálo Úsilné. A to bol
cieľ dnešnej našej cesty a miesto nášho ďalšieho sedemdňového pobytu.
Pustili sme sa do hľadania Penziónu č. 28. Jedným prejdením dediny po hlavnej
ceste z jedného konca na druhý a návratom do stredu dediny
a jednou otázkou sme sa zrazu ocitli v úzkej uličke pred veľkou
drevenou bránou. Bolo dvanásť hodín dvadsať minút. Zazvonila som. O chvíľu
sa z reproduktora ozval mužský hlas, ktorému som oznámila náš príchod. Po
pomerne dosť dlhej chvíli prišiel k bráne muž, pootvoril bránku
a oznámil nám, že manželky sa nemôže dovolať a on o nás nič
nevie.
Musela som uznať, že dovtedy som naozaj vždy komunikovala, či už telefonicky
alebo meilom len s pani Krninskou. A tej teraz nebolo. Vybrala sa aj
s dcérou na jarmok.
Povzdychla som si nad ďalšími cestami – zmätkami. Môj drahý manžel začal na
mňa s nedôverou pozerať, pretože ubytovanie som zabezpečovala ja cez
elektronickú poštu, ktorej zatiaľ hlava našej rodiny neprišla na chuť.
O chvíľu sa predsa len domáci pán dovolal svojej manželky a ihneď
mi vložil mobil do rúk:
„Vydiskutujte si to.“
Mladistvo znejúci veselý hlas našej budúcej domácej mi oznámil, že nás čakala
až večer a preto sa vybrala s dcérou na jarmark. Spýtala sa ma koľko
je hodín, oznámila mi, čo potrebuje pre naše ubytovanie urobiť
a o koľkej príde domov a koľkej bude pre nás všetko
pripravené.
O pár metrov ďalej sme videli na brehu malého hnedého rybníčka lavičku,
ukrytú pod konármi stromov. Vybrali sme si ju na riešenie našej situácie. Dodnes
neviem, či sa mi podarilo pri poslednom telefonáte vyvolať dojem, že prídeme
neskoro alebo to len tak nejako logicky vyplynulo z toho, že prídu slovenskí
dovolenkári.
Prehrabali sme sa vo všetkých materiáloch a vytýčili sme sa náhradný
program. Pôjdeme do neďalekých Holašovíc a cestou sa zastavíme
v Záboří, ktoré na fotografických záberoch vyzerali veľmi zaujímavo.
Obchvatom sme zobrali České Budějovice, zamierili na Netolice
a v Nemčiciach sme zabočili doľava na Strýčice. Okrem mapy zvyknem
sledovať všetky navigácie, ktoré sú okolo cesty. V tomto prípade to bola
smerovka cyklistickej trasy /juhočeský kraj nimi priam hýri/, ktorá bola aj
v automape naznačená takou hnedou obyčajnou čiarou.
„Zastav!“
Zvolala som pred dedinskou križovatkou. Ivo je sem – tam náchylný ma
v momente počúvnuť a niečo v mojom hlase ho donútilo, aby tak
urobil aj v tej chvíli. Tentoraz ho len prekvapilo, že bez akéhokoľvek
komentára som vyskočila z auta, postavila sa do cesty traktoru s tromi
mužmi a veselo som s nimi začala diskutovať na tému – dostane sa auto
do Záboří po ceste pre bicykle? Po kladnej odpovedi som hrdo nastúpila do auta
a môjmu drahému manželovi som oznámila, že som nám práve ušetrila štyri
kilometre.
Pochechtal sa, že ja si už určite nájdem spôsob, ako si to viacnásobne pri
nejakej inej ceste vynahradím.
Po ľavej strane úplne prázdnej cesty sa nám objavil výhľad na obrovskú vodnú
plochu, čo mi potvrdilo správny smer. Rybník Dehtář.
Záboří
A o chvíľu sme už vchádzali do malebnej, farbistej dedinky s
obdĺžnikovým rybníčkom uprostred. Okolo nás doslova žiarili a zároveň sa
odrážali vo vodnom zrkadle žlté, modré, ružové, biele, ornamentované domy, ktoré
mali na priečelí uvedený rok stavby – 1863, 1869, 1894, 1833, 1878, 1837, 1866,
1914, 1857, 1858, 1884, 1857, 1880, 1875, 1882 a kaplnka stojaca vedľa
cesty rok 1841. Neuveriteľné. Len jeden dom z 20. storočia a všetky
domy sú živé, upravené. Pred domami lavičky, na ktorých posedávali susedia,
rozprávali sa, pili popoludňajšiu nedeľnú kávu. Keby sme nemali dohodnuté
ubytovanie v Úsilnom, určite by som sa snažila získať tu pravé juhočeské
ubytovanie. Ivo chodil od domu k domu, fotografoval, hľadal čo najlepší
uhol záberu, v ktorom by mal domce okolo námestíčka dvakrát. Na ulici
a aj v rybníku. Ak sú Holašovice zapísané v UNESCO, prečo tam nie
je Záboří? Ja by som ho tam určite navrhla.
Z funkčnej telefónnej búdky som sa snažila dovolať novej domácej, že sa
nemusí ponáhľať, pretože nám učaroval vidiek a že naozaj prídeme neskôr.
Nikto mi nebral telefón, ale aj tak sme sa rozhodli pokračovať smerom na
Holašovice. Vlani sme boli v tejto dedinke ráno, cestou do Českého
Krumlova. Bola tichá, čistá, pokojná. Len jeden cyklista s plnou taškou
piva a pes. Až pri našom odchode sa objavil autobus plný turistov.
Teraz, pol kilometra pred dedinou, bola na kraji cesty školská lavica
a pri nej sedeli mýtnici vyberajúci parkovné. Dozvedeli sme sa, že práve
v Holašoviciach je jarmok. Dobre. Pozrieme sa na to. Pred tromi rokmi sme
jarmok zažili v Horšovskom Týně, prečo nie tu?
Zaparkovali sme na lúke premenenej na parkovaciu plochu. Z mobilu som sa
opäť pokúšala dovolať domácej, ktorá nás očakávala o pol tretej a už
boli štyri hodiny. Môj mobil odmietal komunikáciu na českom území a keď som
to rozoberala s dvojicou mladých ľudí, nakoniec to vyriešili za mňa.
Navrhli mi použiť ich telefón, vytočili číslo a ja som, naozaj stručne,
informovala pani Krninskú o našom predpokladanom čase príchodu. Keď som jej
povedala, že sme v Holašoviciach, tak mi stihla povedať, že práve sa odtiaľ
s dcérou vrátili. Keď som chcela mládežníkom zaplatiť telefonický rozhovor,
zasmiali sa a povedali, že im to vrátime na Slovensku. Pokračovali sme
smerom do centra dediny a tam, kde sme vlani parkovali a kde sa nám
objavil prvý pohľad na domčeky postavené v štýle sedliackeho baroka, stál
dnes nízky plôtik a za ním množstvo stánkov a množstvo ľudí. Hlava na
hlave. Dedinka, ktorá bola scénou pri filmovom stvárnení Smetanovej Predanej
nevesty, bola skrytá za davom ľudí.
„Nie, tak týmto sa ja predierať nebudem, Ivko. A ešte mám za to zaplatiť
šesťdesiatkorunové vstupné. Ja ťa tu počkám.“
Ale aj moju drahú polovičku odradil neskutočný nával ľudstva
a skonštatoval, že sedliacky barok je v tomto zmätku neviditeľný a ani
fotografovať sa tu teraz nedá. S tým sme sa vrátili k autu
a vrátili sa späť do Úsilného.
Tentoraz
nám na zvonček zareagoval hrkálkový hlas domácej, ktorá v momente stála
v bočných dverách brány. Ihneď ma zobrala do dvora a začala mi
vysvetľovať princíp automatického otvárania veľkej drevenej brány. Ivo zatiaľ
čakal v aute, aby ma mohol nasledovať a zaparkovať. Brána nechcela
domácu za ten svet poslúchnuť a ďalej zostávala zavretá. Dozvedela som sa,
že bránu im inštalovali minulý týždeň a ešte jej nevychytali všetky muchy.
O chvíľu sa k nám pripojil domáci pán a ani on tomu nevedel
v prvom momente prísť na koreň. Keď ja som zrazu zmenila svoju pozíciu.
Išla som na ulicu Ivovi oznámiť, že brána má nejaký technický problém.
Tým problémom som bola ja. Stála som v mieste komunikácie pravej
a ľavej strany automatu.
Tak, ako keď vo výťahu nastrčíte tašku alebo nohu, aby sa dvere nezatvorili,
pretože ešte dobieha váš kamarát.
A keďže som zmizla z obzoru, brána sa zrazu zázračne otvorila. Bez
vykladania batožiny sme nasledovali domácu do ubytovacieho priestoru.
Po Borovnej sme si mysleli, že nás už nič nemôže milšie prekvapiť. Ale mohlo.
Tu sme dostali k dispozícii dvojizbový apartmán v podkroví rodinného
domu. Pohodlne a útulne zariadený, v ktorom bolo cítiť ženskú ruku
domácej panej. Zo spálňového okna sme mali výhľad na rozľahlú záhradu,
v ktorej bol bazén, pieskové volejbalové alebo nohejbalové ihrisko, stôl,
stoličky a hojdaciu lavicu, po ktorej celoživotne túžim. Áno, mojou túžbou
je sedieť v upravenej oddychovej záhrade na hojdacej lavici, hompáľať
nohami a nič nerobiť.
Od môjho drahého manžela som si vyslúžila pochvalu a rád zlatej
ubytovateľky.
Rýchlo sme sa vybalili, urobili si kávu, preprala som zopár vecí
a vyvesila na dvor.
Ivko bol unavený a čistulinká, pohodlná posteľ ho nalákala na krátky
oddych. Ja som si zobrala so sebou automapu, propagačné materiály a išla
som si sadnúť do záhrady plánovať ďalší deň. Pri mne zurčala voda v bazéne
a štebotali vtáčence. Sem – tam sa ozval brechot psa. Inak kľud a ticho.
Po dobrej chvíli sa pri mne objavil oddýchnutý Ivan, že pripravil niečo malé
pod zub. Cestou do bytu sme stretli domáceho, z ktorého sme vytiahli
informáciu, kam v Úsilnom na pivo.
„Pri kaplnke zabočíte doľava, pôjdete hore dedinou a po pár metroch máte
na ľavej strane hospodu. Volá sa Jedová chýše.“
Bol príjemný, letný teplý večer a tak sme sa vybrali na vychádzku, ktorú
sme plánovali zakončiť dobre chladeným juhočeským pollitrom.
Za kaplnkou sme zabočili doľava, chvíľočku sme naozaj išli hore kopčekom,
ktorý sa skrúcal vľavo. Pred nami sa po pravej strane objavili mohutné stromy,
pod ktorými sedelo pár mladých ľudí s kofolou a pri nich zložené
bicykle. Po ľavej strane sa zrazu povedľa nás objavil dom s otvorenými
oknami, za ktorými sedela skupina mužov so zachmúreným a sústredeným výrazom
v tvári. Nikto z nich nehovoril.
Nad dverami tohto domčeka bol nápis – Jedová chýše. Popozerali sme sa
s Ivom po sebe. Vstúpime dovnútra? Nevstúpime? Vstúpiť nás presvedčil náš
smäd a blízkosť Českých Budějovíc, ktorá sľubovala dobrý chladený budvárek.
Po otvorení druhých dverí sme sa dostali do prítmia miestnosti, v ktorej
bola pri výčape ticho rozprávajúca sa dvojica mladých ľudí. V kúte po našej
pravej strane sedela skupina starších mužov, ktorí potichu rozoberali stavbu
domu jedného z nich. V druhom kúte, v tom pod oknom, sme uvideli
sedieť skupinu mladých mužov, ktorí bez akéhokoľvek komentára sledovali
detektívku na televíznej obrazovke umiestnenej v rohu nad stolom. Tým sa
vysvetlila ich zachmúrenosť a sústredenosť. Práve chytali vraha.
Pivo bolo naozaj výborné. Správne vychladené a v čistých pohároch.
A tu sa mi naskytol priestor, aby som rozšírila Ivove obzory, ako som
prišla na Úsilné a ako prišlo Úsilné ku svojmu menu.
Na januárovej výstave Slovakiatour som našla v juhočeskom stánku Katalog
ubytování v jihočeském kraji. Vlani sa nám potvrdilo, že České Budějovice
sú dobrým východiskom na potulky po Južných Čechách. Vzala som si mapu, urobila
desaťkilometrový okruh okolo tohto mesta. A tak som našla Úsilné, šesť
kilometrov severovýchodne vzdialené od Českých Budějovíc. A koncom januára
som dostala aj odpoveď:
„Poskytneme Vám dvoulůžkový pokoj se samostatným WC a sprchou, parkování
je v uzavřeném dvoře. Cena dvoulůžkového pokoje je 500,- Kč za noc.“
A po ďalšom upresnení som dostala 27. januára aj druhú odpoveď:
„Dobrý večer, respektujeme Váš termín a těšíme se na Vás.
S pozdravem Krninská Miloslava.“
Koncom júna som si už len telefonicky overila, či sa nič nezmenilo
a našla som si na internete informácie o dedinke.
Do roku
1925 mala obec názov Oselno, Voselno. Sú viaceré názory na to, ako dedinka
prišla k tomuto menu. Jeden z nich hovorí, že je odvodený od mena
zakladateľa Osela. Druhý názor je oveľa zaujímavejší. Pôvod mena dáva do
súvislosti s chovom ťažných zvierat – oslov – pre dopravu v neďalekých
baniach. Súčasným obyvateľom Úsilného sa pravdepodobne tiež viac páči táto druhá
verzia, pretože v erbe obce, ktorý je aj na oboch vstupoch do dediny, je
vyobrazený oslík. Prvá zmienka o Úsilnom je z roku 1215 a hovorí
o tom, že na cintorín v Čéčových Budivojicích /dnešné České
Budějovice/ boli pochovávaní aj občania Oselného.
Dnes má Úsilné približne tristo obyvateľov, čo vysvetľuje kľud, ktorý sme po
celý náš pobyt v dedine zažívali a čoho sme boli svedkami aj
v Jedovej chýši. Žiadni opilci, žiaden krik, žiadne silné slová.
Po krátkom
zvažovaní, či si dáme ešte jeden polliter, sme skonštatovali, že veľa dobrého
môže uškodiť a tak sme sa vybrali spať a nabrať síl do ďalšieho dňa.
Zodpovedne sme za sebou zamkli bránu a dvere do domu.
Jediné, na čo som si nevedela v noci zvyknúť, bolo čerpadlo bazéna. Cez
deň som ho vôbec nevnímala, ale v nočnom tichu boli chvíle, kedy som
rozmýšľala, že si radšej usteliem v kuchynskej časti apartmánu.
Toto je však moja celoživotná deformácia. V noci potrebujem absolútny
kľud. Neznesiem ani tikot hodín. Keď som sa voľakedy dávno vydala a počas
návštev u svokrovcov spávala v izbe s kukučkovými hodinami, musel
ich svokor po našom odchode pravidelne nastavovať. Pretože v noci som ich
ja pravidelne zastavovala. Mechanický budík som mávala vždy na druhom konci izby
na mäkkej podložke, pretože pre tikot strojčeka by som do rána nezažmúrila oči.
Dodnes som vďačná za darček k mojej štyridsiatke – digitálnemu budíku. Ten
si len ticho svieti a neruší ma.
Ale aj tak uprednostňujem budík v podobe môjho drahého manžela. Niet nič
príjemnejšie ako keď vás zobudí „nežný“, mierne vyčítavý hlas:
„Danuľa, ty nevstávaš?“
Po viac ako tridsiatich rokoch manželstva sa mu snažím vysvetliť, že to bol
jeden z dôvodov, prečo som sa vydala. Aby sa niekto o mňa staral
a budil ma. Budík som mohla mať aj bez manžela. No nie?
|