Desiaty deň dovolenky
Ráno nás
privítalo modrou oblohou s obrovskými nadýchanými oblakmi.
Na dovolenkách väčšinou rozmaznávam môjho drahého manžela raňajkami ja. Takže
aj toto ráno som potichu vyliezla z postele. Kuchyňu sme mali vyhriatu
slnečnými lúčmi a tak mi nič nebránilo pripraviť dobrý základ do ďalšieho dňa.
Upravený a prestretý stôl čakal na príchod hlavného a jediného šoféra
našich dovoleniek.
Keď sme v zrelom veku kupovali našu starú dobrú škodovčičku, podmienkou
môjho drahého manžela bolo:
„ Auto si kúpime len vtedy, ak si ty neurobíš šoferák.“
Vtedy mal Ivo tridsaťsedem rokov a ja tridsaťštyri.
„Dobre, ale v cene šoferáku si kúpim šaty.“
Dohoda bola uzatvorená a mohli sme si kúpiť auto. Ivan začal chodiť na
vodičský kurz, počas ktorého som s pravidelnosťou uvažovala:
„Čím sa skôr stane? Šoférom alebo alkoholikom?“
V autoškole vznikla taká prečudesná zostava. V triede mali
stolnotenisový stôl a každá teória a neskôr aj jazda končila turnajom.
Ten, kto prehral zápas, musel ísť do blízkej krčmy kúpiť pollitrovku
becherovky.
Bol to mimoriadne náročný kurz. A dlhý. Ostatné kurzy trvali jeden
a pol - dva mesiace. Tento sa blížil už k záveru tretieho
mesiaca a ešte stále nebolo jasné, kedy budú mať záverečné skúšky. Začalo
hroziť, že letnú dovolenku budeme musieť absolvovať hromadnými dopravnými
prostriedkami. Čo sa aj stalo skutočnosťou. Až september sa stal tým mesiacom,
ktorý nám do rodiny vniesol šoféra na obláčikoch becherovky. A s tým
aj prvú kolekciu liptovských a oravských fotografií s jesennou
tematikou. Zima a jar intenzívne overovali Ivove šoférske zručnosti.
A počas ďalších letných mesiacov môj drahý manžel už brázdil Československo
z jednej strany na druhú. Nebola pre neho problematická Praha a ani
Prešov. Tým sa skončila previerka, či sa počas vodičského kurzu naučil aj
šoférovať alebo sa len zdokonalil v stolnom tenise.
Osem rokov som prísne dodržiavala sľub. Neurobila som si šoferák. Prišiel rok
1992 a ja som zistila, že vodičák už má hádam každý, aj deti s cumľom.
Začalo tvrdé vyjednávanie, až nakoniec môj drahý manžel, síce s veľkým
sebazaprením a výpočtom všetkých šiat, ktoré som si za tie roky kúpila,
ustúpil mojim argumentom. Jedným z nich bolo:
„Predstav si, že musíš v nejakej spoločnosti vypiť pohárik alkoholu.
A si autom. Kto ťa odvezie?“
Na čom sa dodnes Ivo smeje a všade si zo mňa uťahuje:
„Viete, moja drahá polovička si ma príde vyzdvihnúť. Ona, triezva, ma
požiada, aby som vycúval, obrátil auto do správneho smeru, potom si
pohundre, že je zle nastavené sedadlo a zrkadlo a ešte aj buchne do
najbližšieho stĺpika. Radšej som sa začal vyhýbať pohárikom. S mojou ženou
je to príliš komplikované.“
Takže, aj
utorkové dovolenkové ráno vítalo Ivana s pripravenými raňajkami
a pariacou sa šálkou kávy, aby bol schopný celý deň nás presúvať po
naplánovanej trase.
Třeboň, Chlum u Třeboně, Nové Hrady, Trhové Sviny.
Pred desiatou sme vyrážali z dvora. Dvadsať kilometrov sme prešli akoby nič.
So šťastím práve uvoľneného miesta sme zaparkovali na preplnenom parkovisku pod
hradbami a Hradeckou bránou sme vstúpili do historického centra mesta
Třeboň. Masarykovo námestie obklopujú meštianske domy s renesančnými
a barokovými štítmi, z ktorých ma najviac zaujalo bielo-červené
priečelie hotela Bílý koníček. Stojí tu už od roku 1544. Jeho zaujímavo
rozdelené štíty s cimburím a kľúčovými strieľňami majú schopnosť
upútať pozornosť každého okoloidúceho. V podlubí je malá kaviarnička, ale
nás zaujali na námestí pivárne ponúkajúce gambrinus, plzeň, budvar. Na rozdiel
od včerajšieho chladu, dnešný deň sa začínal prehrievať a priam vyzýval na
jedno dobre chladené pivo. Neodolali sme.
Aj tak sme počas našich ciest viazaní tým, že ak si chce Ivan vychutnať tento
český nápoj, zasadneme na pivo hneď, ako niekam prídeme. Aby počas našich
prehliadok pamiatok organizmus alkohol spracoval a aby sa môj drahý manžel
nedostal do rozporu so zákonom za nedovolené požitie alkoholu za volantom. Už
vstup na námestie avizoval, že v Třeboni sa zdržíme dlhšie. Po pive sa naše
cesty rozdelili.
Renesančné štíty Třeboně
Ivo išiel na takmer tridsaťmetrovú vežu loviť zábery červených striech
a ja som sa vybrala do blízkeho kostola svatého Jiljí. Stavbu priľahlého
kláštora augustiniánov začali roku 1367 krumlovskí Rožmberkovci. Krátko po roku
1380 bol dokončený kostol, ktorý sa stal vzorom pre stavbu dvojloďových kostolov
stavaných až do neskorej gotiky po celých Južných Čechách. V súčasnosti sú
však zachované už len tri dvojľoďové kostoly v Čechách. V Soběslavi,
v Bavorově a v Třeboni.
Pozoruhodný vnútorný priestor so štyrmi štíhlymi valcovými stĺpmi
a krížovou klenbou pôsobí harmonicky a ľahko. Ako keby sa klenba
vznášala. A práve táto harmónia a ľahkosť ohlasujú príchod takzvaného
krásneho slohu, ktorý vznikol v Južných Čechách.
Krásny sloh môžeme vidieť ešte aj v ďalšej zachovanej pamiatke. Vzácna
opuková socha Madony vznikla okolo roku 1400 a stojí na vysokom podstavci
uprostred chrámu. Krásny sloh sa prejavuje bohatým dekoratívnym riasením rúcha
a Mária prestáva byť neprístupnou bytosťou, ale je stvárnená predovšetkým
ako matka a ľúbezná žena, do ktorej gotický autor premietal mnoho
z vtedajšieho ideálu ženskej krásy. Taktiež Kristus v jej náručí
stratil symbolický význam a premenil sa na hravé, roztomilé dieťa.
Na ľavej stene kostola je freska Svätého Krištofa v nadživotnej
veľkosti, čím chcel autor vyjadriť jeho dôležitosť pre malých jednoduchých
ľudí.
Dvojica kamenných dráčikov chráni vstup z ambitu do kostola. Lenže ja
som prechádzala opačne. Z kostola do ambitu a predo mnou sa objavila
pôvodná krížová chodba s rajskou záhradou uprostred. Krížová chodba je
široká štyri metre, jej južná a severná strana má dĺžku dvadsaťštyri
metrov, západná a východná je ešte o dva metre dlhšia. Celá chodba má
dvadsaťštyri polí krížovej klenby a steny sú pokryté nástennými maľbami zo
14. až 16. storočia a sú pozoruhodné svojím vyprávačstvom. Zachytávajú udalosti
zo života Svätého Zikmunda a života augustiniánov v dvadsiatich
štyroch lunetách. Na východnej stene je veľká scéna Ukrižovania z roku
1380.
Maľby boli odkryté až v roku 1902 pri oprave krížovej chodby.
A toto sú tie chvíle, pre ktoré som doslova prepadla poznávacím potulkám.
Som vždy fascinovaná, keď stojím pred niečím, čo vzniklo pred šesťsto alebo iks
rokmi. Potom sa to stratilo a čírou náhodou to niekto objavil a ešte
stále to má veľkú výpovednú historickú a umeleckú hodnotu.
Z krížovej chodby som prešla do rajskej záhrady zaliatej slnkom. Okolo
mňa bolo dvadsať gotických okien, ktoré oddeľovali ambit od záhrady, pričom
oproti sebe sú okná s rovnakými ružicami. Keď som si ich pozornejšie
prezrela, zistila som, že autor ružíc si nedal veľa námahy. Narátala som len tri
rôzne ružice, ktoré opakoval okolo celého nádvoria.
Blížil sa čas, na ktorom som bola dohodnutá s Ivom, že sa stretneme pri
vchode do zámockého areálu. Poďakovala som mladému strážcovi kostola, ktorý
práve dostával hrešenie od nepríjemne vyzerajúceho staršieho pána. Ten mal
pocit, že mladý muž nemá oči všade. Ale to sa ani nedalo. Ak bol v kostole,
nevidel, čo sa dialo v krížovej chodbe a už vôbec, čo sa robilo
v rajskej záhrade. A „kontrolór“ práve zazrel dvojicu fotografujúcu fresku
znázorňujúcu Posledný súd, čo bolo zakázané.
Motkavým krokom som sa plúžila uličkami na námestie, pričom ma na jednom dome
zaujal nasledovný nápis:
„Začiatkom 18. storočia boli za cisára Karla VI. stanovené zásady pre stavbu
nových a rekonštrukciu starých ciest na spôsob charssé. Bolo to francúzske
pomenovanie pre dostatočne široké a dobre založené cesty. Zákonitá šírka
bola stanovená na deväť a pol metrra s postrannými chodníkmi pre
peších – takzvanými panketmi širokými meter dvadsaťšesť a priekopami po
oboch stranách cesty v šírke jedna celá deväť metra.“
Žijeme v 21. storočí a množstvo dedín ani dnes nespĺňa tieto
podmienky.
Stretnutia
s mojím drahým manželom sú vždy zaujímavé. Dozviem sa, čo videl on
a ja mu odovzdám moje informácie. Málokedy pritom ľutujeme, že sme
z toho niečo nevideli spolu. Väčšinou už vieme, o čo máme obaja záujem
a čo vyhovuje len jednému z nás, prípadne, čo ten druhý uprednostňuje.
A najnovšie to Ivan komentuje slovami:
„Však si to potom prečítam.“
Naše prvé spoločné kroky viedli na kávu, aby sme dokázali pri vedomí zvládnuť
třeboňský zámok. Vybrali sme si trasu A pod názvom „Rožmberské renesanční
interiéry.“
Po chvíľke čakania sa pred nami objavila sprievodkyňa, ktorá nás po prvých
slovách prinútila pozrieť sa na seba, prikloniť si hlavy a zašepkať
si:
„Ako básnikom chutí život.“
Spomenuli sme si na klapkárku pri natáčaní reklamy, ktorá zreteľným rečovým
defektom zašemotila, po koľkýkrát ide klapka. Najčastejšie hovorila „po čtvrté“,
pretože v tomto slove to znelo pravdepodobne najsmiešnejšie.
S úsmevom na perách sme ju nasledovali. Poskytovala toľko zaujímavých
informácií, že sme nakoniec prestali registrovať jej výslovnosť. Sústredili sme
sa na to, čo hovorila.
Na renesančnej prestavbe třeboňského zámku mali najväčšiu zásluhu bratia
Vokovci z Rožmberka. Najskôr Vilém a po jeho smrti Petr Vok. Vilém
patril k najvýznamnejším predstaviteľom rodu v 16. storočí. Bol najvyšším
pražským purkrabom pôsobiacim v diplomatických službách cisára Maxmiliána
II. a cisára Rudolfa II. Habsburského. Toho, o ktorom je natočený film
Cisárov pekár, Pekárov cisár s Jánom Werichom. Vilém bol poľskou šľachtou
dokonca navrhnutý na kandidáta na poľský trón.
V Třeboni dbal Vilém na hospodársky rozvoj svojho panstva, pričom sa tu
spoliehal najmä na svojho regenta Jakuba Krčína z Jelčan. Vilém bol
štyrikrát ženatý, ale nemal ani jedného potomka a preto prešla správa
majetku po jeho smrti na jeho brata Petra. Tomu to padlo celkom vhod, pretože
v roku 1601 bol nútený predať krumlovský zámok cisárovi Rudolfovi II.
a v roku 1602 sa presťahoval do zdedenej Třeboně.
O Petrovi Vokovi bol natočený český film „Svadby pána Voka“, ale akosi
som si nevedela spomenúť, kto bola táto historická postava. Z filmu som si
pamätala len to, že ma zaujal herecký výkon Miloša Kopeckého. Keď som zisťovala
podrobnosti od môjho drahého manžela, získala som od neho veľmi jasnú
a stručnú informáciu:
„Bol to opilec, sukničkár a dobrodruh.“
Od sprievodkyne sme sa dozvedeli, že bol veľmi prchký a k jeho
najobľúbenejším výrokom pri udeľovaní trestu boli slová: „Sťať hlavu!“
Aj kvôli tomu mala Třeboň kata až v Soběslavi, vzdialenej viac ako
tridsať kilometrov. Na začiatku 17. storočia to bola dostatočná vzdialenosť na
vychladnutie Petra Voka, takže stínanie hláv sa zvyčajne nekonalo.
Tomu, že bol Petr Vok opilec, nasvedčuje aj ďalšia historka, ktorú nám
rozprávala sprievodkyňa. V Jaroměriciach a v Náměšti prijímali
majitelia zámkov služobníctvo do služby na základe ich hudobného talentu.
V Třeboni museli preukázať pred Petrom Vokom schopnosť vypiť takmer
sedemnásť litrový krčah, ktorého obsah bol v pomere: dve tretiny vína
a jedna tretina vody. Ak to sluha vypil, musel ešte zodpovedať otázku
typu:
- koľko je
v miestnosti okien
- koľko je
v miestnosti dverí
- koľko je na stole
krčahov,
a ak sluha odpovedal správne, bol prijatý do služby. Keď si predstavím,
že dnes chodia za nami v práci bezpečnostní referenti a dávajú nám
fúkať. Ako sa tie podmienky menia.
V jednej z miestností bola uložená okovaná cechovná truhlica so
zložitým uzamykacím systémom. V nej boli uložené cechovné príspevky, ktoré
slúžili na vyplácanie služobných ciest, na vyplácanie vdovského dôchodku
a na iné sociálne vymoženosti. Takže – sociálna politika - nič nové pod
slnkom.
V ďalšej miestnosti boli uložené šaty španielskej dvornej dámy. Ženy
nosili korzety zo železa a sťahovali sa nielen v páse, ale aj
v hrudi, len aby sa čo najviac priblížili stanovenému ideálu krásy. Celé
šaty vážili aj tridsať kilogramov. Už sa nečudujem, že v starých
historických filmoch ženy často omdlievali a museli ich kriesiť silnými
vonnými soľami. Keď boli v očakávaní potomka, tak im kováč nad bruškom
nastrihnutím rozširoval železný korzet, ale museli ho nosiť až do pôrodu. Zlatá voľnosť 20. a 21. storočia.
Po zámockej prehliadke sme skonštatovali, že medzi naše hobby síce nepatrí
čítanie bulvárnych časopisov, ale počas prehliadok zámkov si bulváru užijeme až
– až. Od sprievodcov sa podozvedáme všetky pravdivé, polopravdivé a možno
niekedy aj menej pravdivé pikošky.
Bolo by
barbarstvom byť v Třeboni a nevidieť rybník Svět. A preto sme sa
rozhodli zavŕšiť našu prehliadku mesta prechádzkou po jeho hrádzi. Cestou
k nemu sme prechádzali povedľa pivovaru, založenom v roku 1379. Pivo
sa voľakedy pilo z holby, ktorej obsahom bolo približne trištvrte litra
tohto trpkokorenistého nápoja. Labužníci si pridávali do piva med alebo maslo
a pivo sa pilo teplé. To si dnešný fajnšmeker, ktorý chce pivo zo siedmeho
schoda, ani nevie predstaviť. Třeboňské pivo Regent sa varí tradičnou
technológiou a len z prírodných surovín. V priestoroch pivovaru
je aj pivovarská pivnica, v ktorej návštevníci môžu ochutnať nielen svetlý
a tmavý ležiak, ale aj kvasnicové pivo.
Nie, my sme už nemohli ochutnať žiadne pivo. Začínala na nás doliehať únava
z poznávania a už sa blížil čas, kedy Ivan opäť zasadne za volant
nášho kombíka.
Aby sme sa
z mesta dostali k rybníku Svět, museli sme prejsť cez mimoriadne rušnú
výpadovku z mesta. Pred nami sa zrazu rozprestrela veľká vodná plocha
obkolesená mohutnými stromami a množstvom lavičiek. Jedna z nich,
neďaleko sochy Jakuba Krčína z Jelčan v životnej veľkosti, sa stala
pre nás osudnou. Náš pôvodný plán, prejsť sa až k Schwarzenberskej hrobke,
dostal vážnu trhlinu po pár metroch, pretože cestička okolo rybníka bola pomerne
dlhá a zdala sa nám byť nudná a stále sme sa museli vyhýbať množstvu
cyklistov. Mali sme pocit, že celé Čechy sú na bicykloch. Celé generácie rodín
na bicykloch. Starí rodičia, ich deti, ich vnúčatá a priatelia detí
i vnúčat. Najviac ma zaujala dvojica – otec s malou dcérkou. Tento
drobček asi ešte nezvládal tempo a dĺžku trás a preto mal bicykel
napojený na konštrukciu svojho rodiča. Z osky predného kolesa detského
bicykla viedla nosná tyč pripevnená pod sedadlo otca. Tým sa predné kolesa
malého bicykla dostalo do vzduchu a dieťa sa viezlo bez námahy otcovou
rýchlosťou a mohlo byť bez problémov súčasťou veľkorodinného výletu. Dobrý
vynález.
Keďže sme
sa usadili v blízkosti sochy Jakuba Krčína, považovala som za užitočné
prečítať Ivovi, kto to bol. Veď aj Petr Vok mu dôveroval. Rozširoval mu jeho
majetky a podieľal sa na rozkvete Třeboňska v 16. storočí tým, že
uskutočňoval jeho hospodársku reformu. Zakladal množstvo juhočeských rybníkov,
venoval sa výstavbe nových hospodárskych dvorov, pivovarov a mlynov. Bol to
veľmi všestranný, priam renesančný typ človeka.
Po krátkom
oddychu sme sa vybrali hľadať naše vyhriate autíčko. Za Hradeckou bránou, tesne
pri parkovisku, tečie kanál Zlatej stoky, ktorou na prelome 15. a 16.
storočia odvodnil Josef Štěpán Netolický okolité močiare a spojil
existujúce vodné diela.
Doobeda sme si nevšimli, že v strede kanála stojí žena. Socha ženy.
A rozhodne stála za záber. Až na to, že akýsi vtipkár jej do hlavy zastrčil
konárik, ktorý na mňa pôsobil rušivo.
V tridsaťstupňovej horúčave sme zamierili na juhovýchod. Smerom na Chlum
u Třeboně, vzdialený dvanásť kilometrov. Neviem, čo ma tam ťahalo, ale dnes
viem, že tam už dobrovoľne nepôjdem. Okolo rybníka Hejtman stáli šiatre plné
ázijského tovaru, zámok bol v dezolátnom stave, zámocká záhrada neupravená,
krížová cesta medzi zámkom a kostolom mala len každý tretí obrázok
a v hospodě neďaleko kostola bola tá najodpornejšia bytosť, akú som
počas tejto dovolenky stretla.
Dokorán otvorené dvere mi dávali možnosť vidieť skupinu mladých ľudí. Troch
chlapcov a dievčinu s tvárou madony v krásnom slohu. Toto je
presne ten prípad, že výzor môže klamať. Na moju otázku, či môžem použiť ich
sociálne zariadenie, vyskočil mladý muž a ochotne mi otváral dvere do
ďalšej chodby a za pochodu sa ma snažil zorientovať. Keď tu som zrazu
začula z úst mladej dámy:
„Sem se nechodí na záchod.“
Chlapci evidentne zdúpneli, môjho sprievodcu pokryla červeň a ja som
urobila jednu z najväčších hlúpostí v mojom živote. Poďakovala som sa
mladému mužovi, otočila som sa na opätku a vyšla som von. A to
vysvetľujem ľuďom princípy asertívneho správania. Ale to bola reakcia na moju
idealizáciu si našich západných susedov. Ja, čo pravidelne hovorievam – chcem
emigrovať do Čiech. Keď som sa po pár hodinách spamätala z tohto kultúrneho
šoku, uzavrela som to tým, že všade sa musí nájsť nejaká čierna ovca.
Z Chlumu u Třeboně sme nejakým zázrakom nevedeli vyjsť. Plahočili sme
sa rôznymi, skoro poľnými cestami, kým sa pred nami objavila asfaltka.
Pokračovali sme ďalej na juh, až kým sme neprišli do Nových Hradov. Auto sme
nechali na námestí a povedľa renesančnej radnice a unikátnej barokovej
lekárne, v ktorej voňali čaje od výmyslu sveta, sme sa dostali ku kostola
Svätého Petra a Pavla. Bol zatvorený, ale vstup do kláštora bol otvorený.
Nebojácne som do neho vstúpila. Vo štvorcovej rajskej záhrade ma prekvapilo
množstvo zahraničných – anglicky hovoriacich turistov vo veku nad šesťdesiat
rokov. Niektorí jedli, iní sa rozprávali a ďalší oddychovali so zavretými
očami a tvárami zdvihnutými k oblohe. Na informačnej tabuli som sa
dočítala, že rád servitov poskytuje nielen ubytovanie za veľmi priaznivé ceny
v dvoj až šesťlôžkových izbách, ale aj stravovanie. Raňajky stoja tridsať
korún a za obed alebo večeru zaplatí nocľažník šesťdesiat korún. Dobre
vedieť.
„Kam teraz?“
Položil mi otázku môj drahý manžel.
„Do Trhových Svin.“
„Nie, správne sa hovorí – do Trhových Svíň“, opravil ma manžel, dbajúc na
detaily.
Akokoľvek by sme sa rozhodli vyslovovať názov tohto malého mestečka, nič to
nezmenilo na tom, že sme si ho prezreli len za jazdy. Bez výčitiek svedomia.
Dostatočne kultúrne sme sa vyžili v Třeboni. A auto sme nasmerovali
priamo do Úsilného. Domáca, sediaca s priateľkami na dvore, nás privítala
s vynikajúcim jablkovým závinom plným hrozienok a sladeným medom. Bol
taký výborný, že som zabudla na moju alergiu na med. Dokonca aj nos sa rozhodol,
že ma nechá dýchať.
Ivo sa v spálni vystrel do vodorovnej polohy a prebral sa, až keď
bolo treba ísť spať. Ja som si bola na chvíľu posedieť v záhrade,
pozapisovať si poznámky a pripravovať si plán na nasledujúci deň.
O chvíľku sa v záhrade objavil otec so synom z predného domca
a začali sa máčať v bazéne. Považovala som to za dobrý nápad, len som
bola príliš lenivá ísť sa prezliecť do plaviek. S myšlienkou – možno
zajtra, som sa rozlúčila a šla som radšej nasledovať môjho drahého
manžela.
|