Jedenásty deň dovolenky
Zobudila sana fŕkanie, kašľanie a čľapot vody v bazéne. Vyzrela som
z okna a vo vode sa energicky pohyboval domáci pán. Urobil ešte pár
temp a vyskočil z nej von. Nebol by to zlý začiatok dňa, ale my sme
mali iný plán. O desiatej sa nám podarilo zavrieť bránu a vyraziť
smerom na Český Krumlov. Do historického mesta, ktoré nám učarovalo pred troma
rokmi. Na moju päťdesiatku. Odvtedy sa tam vraciame, pretože sme toto
mestečko zaradili do top rebríčka našich lokalít. Najhoršie bolo prejsť cez
všetky semafory v Českých Budějoviciach. Zo severu na juh. Slniečko už
začínalo pripekať, takže nás čakal ďalší teplý deň. Na oblohe nebolo ani
obláčika a na stromoch sa nepohol ani lístok.
Za hodinu sme boli na mieste, na našom obľúbenom parkovisku pod Plášťovým
mostom. Odtiaľ máme len pár metrov ku splavu. Sledovaniu vodákov sme venovali
dobrú polhodinu, ale potom som donútila Iva vyjsť na hradné nádvorie, pretože
som chcela kúpiť lístky na prehliadky hradného areálu. Po mojej vlaňajšej
návšteve zámockého barokového divadla, zatúžil aj Ivan vidieť unikátne vybavenie
tejto kultúrnej pamiatky. No a ja som chcela ísť na prehliadku hradu
niektorou z ďalších ponúkaných trás. Bolo dvanásť hodín, keď sme sa dostali
k pokladni na druhom nádvorí. Už pri vstupe sme uvideli ceduľku: „Divadlo je vypredané.“
Vlani som sa aj po takejto informácii dostala dovnútra, keď sa mi podarilo
uprosiť pokladníčku, že potrebujem len jeden lístok. Tak som sa o to
pokúsila aj teraz. Lenže to vôbec nebolo možné. Dozvedela som sa, že denne robia
v divadle len päť prehliadok. Jedenkrát v češtine, dvakrát
v nemčine a dvakrát v angličtine. A čeština bola od
jedenástej hodiny, takže práve skončila.
Aspoň ja som si kúpila lístok na trasu A. O prehliadky hradu je stále
veľký záujem, o čom svedčí aj to, že som dostala vstupenku až na 14,51. Ivo
uprednostnil prechádzky po zákutiach mesta a fotografovanie vodákov na
splave. Mali sme však dve a pol hodiny času, tak sme sa vybrali do zámockej
záhrady, k nášmu leknišťu. Minulý rok sme si pri ňom urobili popoludňajšiu
siestu a teraz sa nám zdalo, že to bude opäť dobré riešenie. Pri návrate
späť ma Ivan zanechá na treťom nádvorí a on zbehne dolu k Vltave.
Na konci vzorne upravenej zámockej záhrady nás už čakalo vodné jazierko plné
bielych lekien. Lekien v puku, polorozkvitnutých ale aj úplne rozkvitnutých
nežných kvetov. Pomedzi listy sa spokojne premávali kačky, presne tak ako vlani.
Dve maminy s deťúrencami mali plné sáčky kúskov pečiva, na ktoré ich vábili
k brehu. Uložila som sa na brehu jazera a sledovala som, čo sa deje
okolo. Stále prichádzali noví a noví návštevníci, ktorých prilákal tak ako
nás, chládok pod mohutnými stromami a príjemná zeleň všade naokolo.
Niektorí sa usadili na lavičky, iní, tak ako my, na brehu jazierka. Neďaleko nás
si našla miesto oddychu manželská dvojica s dcérou. Na mužovi bolo vidno
ako so zvedavosťou poškuľuje po Ivanovej fotografickej výbave. Nakoniec
nevydržal a prihovoril sa. Keď prebrali výdobytky fototechniky, prešli aj
na iné témy. Po rokoch strávených na montážach je nezamestnaný, žena je tiež
nezamestnaná, ale dcére chcú ukázať aspoň niektoré české UNESCO pamiatky. Jemu
sa darí získavať len príležitostné práce, ale ak chce uživiť rodinu, musí zobrať
aj menej výhodnú robotu, ktorej je aj na Ostravsku málo. Obdivovala som na ňom
pozitívny prístup. Nehrešil, nenadával, konštatoval, hľadal riešenia a ešte
si pri tom dokázal nájsť aj priestor pre rodinu, pre cestovanie, pre
kultúru.
Blížil sa čas môjho vstupu na prehliadku, takže sme sa museli rozlúčiť. Ivo
ma zanechal pri monsterskupine na treťom nádvorí. Južné Čechy nám zatiaľ
neponúkali komorné prehliadky pre šesť – osem návštevníkov, na ktoré sme si
zvykli na Vysočine. Presne o 14,51 prišla sprievodkyňa s obrovskými
kľúčami, odrátala si nás a zamkla za nami vstupné dvere. Bulvár mohol
začať.
Dozvedela som sa, že renesančné postele boli preto také krátke, lebo
nocľažníci v nich neležali. Spávali v polosede, pretože verili, že
v tejto polohe neopustí duša ich telo. Baldachýn nad posteľou mal nielen
ozdobnú funkciu. Predovšetkým zabezpečoval, aby na spiaceho nepadal hmyz
a aby udržiaval teplo.
Na jednom z obrazov bolo namaľované dievčatko, podobné Goyovej Malej
infantke. Sprievodkyňa nám vysvetlila, že takéto detské šatočky vážili tri až
päť kíl. To dostatočne vysvetľovalo mrzuté výrazy detí na obrazoch.
V ďalšej miestnosti boli na prestretom jedálenskom stole veľké cínové
krčahy - wilkomenky. Ich názov bol odvodený od slova vitajte. A tu zas
úradoval Petr Vok. Hostia museli buď vypiť dvojlitrové wilkomenky alebo sa mohli
vyplatiť, o čom si viedol evidenciu. Málo zápisov bolo o platičoch,
takže väčšina si svoju uvítaciu čašu vypila do dna.
Medzitým, ako sme prechádzali z miestnosti do miestnosti, som si všimla
rodinu s dvoma deťmi vo veku desať – dvanásť rokov. Každú chvíľu mali hlavy
pri otcovi, ktorý im niečo vysvetľoval. Keď sa mi otočil chrbtom, prečítala som
si nápis na jeho tričku:
„Mému milému tatínkovi přeju vše nejlepší k jeho svátku otců.“
Pomaly sme sa presúvali z jednej sály do druhej, až sme prišli na
schodište erbov. Každý z nich mohol mať veľkosť jedného metra. Tu sme sa
dozvedeli, prečo mali Rožmberkovci v znaku dvoch medveďov a prečo ich
dodnes Krumlovčania chovajú v hradnej priekope. V roku 1551 sa vydal
Vilém Rožmberk vo svojich šestnástich rokoch na gavaliersku cestu do Talianska,
kde mal v Janove privítať syna Ferdinanda I. – Maxmiliána. Taliansko ho
tak, ako mnohých iných, očarilo a malo na neho veľký vplyv.
A v tomto období aj rozšíril rožmberský erb s červenou
päťlistou ružou o strieborné a červené pruhy so zlatým brvnom
a dvoma medveďmi. Tie mali symbolizovať údajné spriaznenie
s talianskym rodom Orsiniovcov. Slovo orsa znamená v taliančine
medvedica. Odvtedy chovajú medvede na českokrumlovskom zámku.
Vilém bol aj štedrým mecenášom alchymistov. Na podporu vedy vydal približne
osem miliónov zlatých, čím konkuroval samotnému cisárovi. Majster Kelly, ktorý
vo filme Cisárov pekár stvoril Rudolfovi II. Sirael – umelú ženu, údajne žil na
Vilémovom dvore a pracoval pre neho.
Zo schodišťa sme postupovali do ďalších sál. V jednom z nich je
veľký obraz Červeného hradu, v ktorom je dnes protialkoholická
liečebňa.
Súčasťou zámockej prehliadky je aj spálňa. V období baroka bola táto
miestnosť reprezentatívnym priestorom. Prijímali sa tu návštevy pri príležitosti
narodenia dieťaťa alebo umierania členov rodu. Alebo len tak, kým sa domácim
ešte nechcelo vyliezť z postele. Preto obsahuje množstvo kresielok,
taburetiek, aby sa hostia počas návštevy cítili dobre. Na stenách je látkové
obloženie, ktoré má za úlohu nielen podčiarknuť slávnostnosť miestnosti, ale
zároveň plní funkciu tepelnej izolácie.
Propagačné zámocké materiály pyšne propagujú Eggenbergovu sálu, v ktorej
je umiestnený zlatý kočiar. Jan Antonín I. z Eggenbergu bol zaradený do skupiny
kniežat, ktorí mali oznámiť pápežovi Urbanovi VIII. voľbu rímskeho cisára
Ferdinanda III. Eggenbergovci dali pri tejto príležitosti vyrobiť koč
z orechového dreva a dali ho pokryť troma kilogramami zlata.
Z Ríma do Vatikánu v ňom niesli pápežovi dary. Za kočom bežalo šesť
trabantov - pážat.
Po celý môj doterajší život som si myslela, že pod názvom trabant sa skrýva
len štvorkolesový miláčik majiteľov tohto nikdy nehrdzavejúceho auta. A tu
sa zrazu dozvedám, že v 16. storočí behávali trabanti ako doprovod kočov.
Ktovie, čím sa nechal inšpirovať východonemecký výrobca ľudových vozítok?
Prehliadka zámku vyvrcholila v Maškarnej sále, vrcholnom diele
rokokového obdobia. V roku 1748 ju za pol roka vymaľoval Josef Lederer.
Námetom malieb je zabávajúca sa aristokratická spoločnosť uprostred maškarného
plesu. Účastníci sú preoblečení za postavy z talianskych
a francúzskych komédií dell arte, pre ktoré bola typická ustálenosť postáv
– za kolombíny, pierotov a harlekýnov. Sú tu dve postavy
v jednom /ako hovorí súčasná reklama/ – z jednej strany kostýmu sa na
nás pozeral muž, z druhej strany žena. Z jednej strany noc
a z opačnej deň. Tento typ kostýmov mal divadelníkom ušetriť nielen
čas, ale aj peniaze.
Josef Lederer v niekoľkých priestorových plánoch a situačných dejoch
využil všetky možnosti iluzívnej maľby rokoka. Dámy držia v ruke malé
zrkadielka a ukazujú v nich manželom karty spoluhráčov. /Veď od toho
záležalo, či budú mať peniaze na svoje radovánky./ Pri dverách namaľoval postavy
dvoch zámockých gardistov v slávnostnej uniforme, pripomínajúcich strážnu
službu Schwarzenbergskej gardy. Maliar použil iluzívny princíp aj pri maľovaní
muzikantov, hercov a aj pri maľovaní odložených hudobných nástrojov
a kabátov na balkóne s hudobníkmi.
Josef Lederer neodolal a zvečnil svoj portrét v postave sediacej na
rímse s výhľadom do záhrady. Je otočený chrbtom do sály, tvár má obrátenú
bokom a v ľavej ruke drží šálku s tanierikom.
V Maškarnej sále sa zhromažďovala šľachtická spoločnosť pred divadelným
predstavením. Krytou chodbou, ktorá vedie cez Plášťový most, sa mohli
návštevníci dostať priamo do kniežacej lóže a balkónovej časti zámockého
divadla. Ak ich divadelné predstavenie nudilo, mohli sa tou istou cestou vrátiť
späť, medzi zabávajúcu sa spoločnosť v maškarnej sále.
Dnes sa tu konávajú mnohé kultúrne a spoločenské aktivity, najmä
koncerty vážnej hudby v rámci hudobných festivalov.
Po
absolvovaní zámockej prehliadky som bola bohatšia o pár nových informácií
a vybrala som sa hľadať môjho drahého manžela. Ten si medzitým pozrel zopár
výstav, vyšiel na zámockú vežu a strávil chvíľku času pozorovaním
vodákov.
Čaro českokrumlovských uličiek
Obaja, patrične vyhladnutí a vysmädnutí, sme sa usadili
v reštaurácii pri okne, z ktorého sme zároveň mohli pozorovať ruch na
historickom námestí Českého Krumlova. Kým nám priniesli jedlo, prečítala som
Ivovi zo zošita všetky poznámky, ktoré som si stihla v zámku urobiť.
Prechádzka po nábreží Vltavy vo večernom slniečku nás dostatočne pripravila
na súboj s parkovacím automatom. Keď vidím iných maturovať pri tomto
výdobytku vedy a techniky, hneď som spokojnejšia. Aj českokromlovský
automat dával zabrať nielen nám, ale aj návštevníkom pred nami a aj po nás.
Vzájomne sme si odovzdávali skúsenosti, ako čo najlepšie zvládnuť predpísaný
postup.
Moje súboje s automatmi už komentujem slovami: „Aj automat je len človek. Tiež má svoje dni.“
Naposledy sme museli vzdať súboj s automatom v garáži Opera
v Bratislave. Vložili sme do neho parkovaciu kartu. Veľmi seriózne nám
napísal, koľko máme do neho vložiť peňazí. Poslúchli sme a posunuli sme mu
prvú vyhladenú bezrožkovú dvadsaťkorunáčku. V okamihu nám ju vrátil
a napísal nám, že sa mu nepáči, vraj ju máme povystierať. Dobre, ešte
lepšie sme ju povyhládzali a vložili opäť dnu. Vrátil nám ju späť. Žehličku sme
pri sebe nemali, tak sme sa cez mikrofón obrátili na technika. Odporúčal nám
povyrovnávať peniaze, ktoré vkladáme do automatu. Keď sme mu oznámili, že sme
tak už urobili, dostali sme odpoveď: „Tak ja vám už neporadím.“
Môj drahý manžel, ktorý dáva v tejto garáži vždy prednosť osobnému
plateniu technikovi za okienkom, bol zas na koni. „Vidíš, zbytočne sme sa tu trápili. Už som mohol mať dávno zaplatené.“
A cez prvé poschodie garáže odkráčal k pokladni. Prečo nám to len tie automaty robia?
Z Českého Krumlova sme sa vybrali späť do Českých Budějovíc
a Úsilného. Večer sme strávili s ostravskou mladou rodinou
s polročným drobčekom. Dvanásťročný syn sa počas nášho rozhovoru roztápal
v bazéne. Po chvíli k nemu vliezol aj tatko a netrvalo dlho,
dostal do náručia aj malú drobuľku, ktorej sa vo večernom bazéne veľmi páčilo.
Navzájom sme si vymieňali skúsenosti a informácie z návštev pamiatok
a robili plány na ďalší deň.
Večer som menila teplé paplóny za letné, pretože júlové počasie nám dávalo
poriadne zabrať. Momentálne sa denné teploty štverali zas nad tridsať stupňov
a nočné teploty boli veľmi príjemné, ak nebol človek zababušený
v zimných prikrývkach. Veľmi sme si pochvaľovali výdobytky nášho apartmánu,
pričom moja drahá polovička spokojne zaspala a ja som ešte chvíľu musela
počítať stáda barančekov, pretože ma neurotizovalo čerpadlo bazéna.
|