Dvanásty deň dovolenky
Prvýkrát
sa na nás výraznejšie prejavila únava poznávacej dovolenky. Iva bolela hlava, čo
už máme odskúšané, že vtedy začína väčšinou normálne fungovať až o tretej
popoludní. Musela som sa naraňajkovať sama a osobné voľno som využila na
leňošenie, čítanie a spracúvanie materiálov. Práve som sa chystala do
bazéna, keď sa vo dverách kuchyne objavil Ivan. Síce ešte bledý ako stena, ale
viditeľne z najhoršieho vonku. Pomarančový džús mu v takýchto chvíľach
padne dobre, takže som mu ho výdatne nalievala. A keď bol schopný sa aj
najesť a vypiť kávu, vedela som, že dnes sa zbaví hlavybôľu skôr ako o
tretej.
A naozaj. Okolo obeda zavelil – ideme!
Mali sme
v pláne návštevu zámku Kratochvíle. Za Netolicami sme si trošku poblúdili
a k zámku sme sa dostali z cesty na Bavorov. Skupina hercov
pripravujúcich sa na večerné predstavenie nás usmernila na oficiálnu prístupovú
cestu. Späť na hlavnú cestu Netolice – Vimperk a po pár metroch odbočiť
doprava.
Tu nás čakalo upravené parkovisko s príjemným pánom, ktorý nám umožnil
zaparkovať pod jediným stromom naširoko – ďaleko. Bolo štvrť na tri
a horúčava, ktorá začínala hroziť búrkou.
Kým nastala hodina prehliadky, motali sme sa po nádvorí zámku, pričom som
nútila Iva vyfotografovať mi dve pávie rodinky, ktoré si vykračovali po
udržiavanom trávniku. Malé pávičatá sa neustále schovávali mamám pod krídla
a odmietali pózovať.
Podľa počtu čakajúcich návštevníkov sme usúdili, že zámok nepatrí
k príliš navštevovaným pamiatkam. A pritom, podľa propagačných
materiálov, je hodnotený ako jedna z najkrajších renesančných stavieb
v Južných Čechách.
Opäť sme sa tu stretli s postavami Jakub Krčín, Vilém z Rožmberka,
cisár Rudolf II.
Rožmberský regent Jakub Krčín v 16. storočí prestaval pôvodný
hospodársky dvorec na obydlie zodpovedajúce dobe. V roku 1579 získal tento
priestor Vilém z Rožmberka, ktorý sa tu rozhodol vystavať svoje letné sídlo
v talianskom duchu. Najskôr ho premenoval a dal mu názov Kratochvíle,
čo malo vyjadrovať účel tejto stavby. Jej obyvatelia a návštevníci si tu
mali v príjemnom prostredí krátiť chvíle. Celú stavbu viedol Baltazar Maggi
z Arogna a v tunajšom močaristom teréne musel na základy použiť
drevené pilóty, ktoré časom skameneli. Podľa výkladu sprievodcu použil na stavbu
dreveného roštu desaťmetrové jelšové koly. Podľa literárneho prameňa „Soupis
památek historických a uměleckých v království českém od pravěku do
polovice XIX. století“ je zámok Kratochvíle postavený na „dubových jehlách“.
Komu alebo čomu mám teraz veriť?
Okolo jednoposchodového renesančného zámku s manzardovou strechou
vytvoril Maggi záhradu s vodnou priekopou, ktorá nemala obranný charakter.
Je v nej len osemdesiat centimetrov vody a mala za úlohu zabezpečovať vlhko
podporným kolom.
V roku 1601 si zámoček odkúpil od Rožmberkovcov cisár Rudolf II. Jeho
poslednými majiteľmi boli Schwarzenbergovci, ktorí zmenili základný charakter
Kratochvíl. Už tu mali len hospodárske budovy, úradovne, sirotinec a sklad
na obilie. Pôvodný nábytok si odniesli do Třeboně a do zámku v
Hlubokej.
Od roku 1981 sa stali Kratochvíle múzeom bábkového a animovaného filmu.
Na začiatku prehliadky som si myslela, že zámkom prejdeme na jeden dych a zrazu
som zistila, že sme s Ivom poslední. Že za nami už nejde nikto. Našťastie
nás po zámku sprevádzal šašo /naša vnučka by povedala šašinko/ nakreslený na
dverách a ukazoval nám smer, ktorým máme postupovať. Má to tú výhodu, že
najmä detský návštevník si môže udávať tempo prehliadky sám. Ale aj my,
dospeláci, sme pri každom panele spomínali na všetky detské filmy, ktoré sme
z vystavovaných exponátov poznali. Sú tu všetky populárne filmy Jiřího
Trnku, Adolfa Borna a iných známych i menej známych autorov detských
bábkových a kreslených filmov.
Keď sme konečne ukončili prehliadku a vyšli zo zámku, zistili sme, že
počas našej návštevy bola minibúrka a všetko okolo nás bolo mokré. Obišli
sme ešte raz zámok, poobzerali sme si konštrukcie postavené vo vodnej priekope
a pripravené na večernú premiéru Kratochvílenia.
Kratochvílenie je medzinárodný projekt mladých divadelníkov, ktorý tu už má
viacročnú tradíciu. Režisér kontroloval hercov, techniku, osvetlenie
a evidentne sa tešil na večerné predstavenie, ktoré sľubovalo nezvyčajný
zážitok a svetelné efekty. Len prosil nebesá, aby zabezpečili príjemný
teplý letný večer.
Na parkovisku sme si našli poumývané autíčko, ktorému sa pre zmenu mimoriadne
páčil búrkový dáždik. Už na nás začalo zazerať dvanásťdňovým prachom ciest
a tu sme zrazu opäť uvideli jeho veselú farbu.
Prvý
juhočeský deň nás zavial do jarmarkových Holašovíc, z ktorých sme
v nedeľu zdupkali. Teraz sme mali čas a preto sme sa rozhodli ísť do
nich cez Prachatice a pozdraviť pána Přibyla v infocentre. Tu som si
mohla pozrieť zaujímavú knihu z roku 1913, v ktorej boli zachytené
historické a umelecké pamiatky v českom kráľovstve od praveku do
polovice 19. storočia. Kniha vyšla za podpory kniežaťa Adolfa Josefa ze
Schwarzenbergu. V nej som sa dočítala aj o dubových kratochvílskych
koloch.
A už nám nič nebránilo v ceste za sedliackym barokom. Po
zaparkovaní v areáli obecného úradu sme skonštatovali, že na návštevu
Holašovíc sú lepšie dopoludňajšie, možno až ranné hodiny. Večerné slniečko
osvetľovalo menej fotogenickú časť dedinky. Letný podvečer prilákal na verandu
pohostinstva, ktoré sme si vlani alebo nevšimli alebo nebolo ráno otvorené alebo
tam vôbec nebolo, zopár turistov i domácich a nevhodne zapadalo do
architektúry. Biznis je biznis.
Chvíľu sme si posedeli na lavičke pod lipami a išli sme si vylepšiť
dojem do Záboří. Táto malebná dedinka stojí naozaj za zastávku. Ktovie, čo to
spraví, ak ju zbadá turistický ruch. Farebné domčeky sa odrážali
v rybníčku, v ktorom sa robili kruhy od vyskakujúcich rybiek. Sem –
tam okolo nás prešiel cyklista, traktor alebo chodec. V Záboří sme si
urobili rozlúčku s juhočeským vidiekom a prísľubom, že sa sem ešte
vrátime.
Pri výjazde z dedinky som ostro sledovala, kde by mohla byť ukrytá
cyklistická trasa, ktorá by nám skrátila cestu na Strýčice. Hurá, našla som.
O chvíľu sa nám po pravej strane objavil Dehtář. Za Netolicami sme si
zvolili dlhšiu cestu po vidieku, len aby sme sa vyhli prejazdu cez celé České
Budějovice.
Po príchode do nášho dovolenkového bydliska sme si ešte chvíľu posedeli
v záhrade, ale teplo a únava urobili svoje a vyhnali nás do
postele spať.
|