Štrnásty – posledný deň dovolenky
Toto ráno
bolo odlišné od našich predchádzajúcich rán. Tentoraz som nerobila raňajky ja,
ale Ivan. Ja som mala na starosti veľké balenie. Nie je to pre mňa nič
traumatizujúce, pretože ma ukľudňuje vedomie:
„Čo sme si doniesli sem, nemôže byť problém odniesť späť.“
Bytostne neznášam nakupovanie, takže sa nám batožina málokedy rozrastie do
neprirodzených rozmerov.
Pri akýchkoľvek nákupoch chodím v úctivej vzdialenosti za svojím drahým
manželom a som spokojná so všetkým, čo kúpi. Keď dostanem niekedy za úlohu
niečo nakúpiť predsa len ja, zodpovedne ma poučí a pripraví na túto
operáciu.
Došlo to až tak ďaleko, že v prípade, keď Ivo z nejakého dôvodu
nemôže urobiť nákup a doma nám chýba chlieb, prídem do pekárne
a spýtam sa, ktorý chlieb kupuje môj manžel. Výhody malého mesta
a obľúbenej predajne sú v tom, že mi predavačky vedia túto zákernú
otázku zodpovedať.
V sobotu sa pravidelne teším na vychádzky do mesta. Ivo ide na nákupy
a ja idem s ním na exkurziu po meste. Aspoň mám možnosť vidieť, čo sa
v ňom za týždeň zmenilo. A stretnúť známych, ktorých som už dávno
nevidela. Počas jedného nákupu sme stretli bratislavskú dvojicu, ktorá má
v blízkej dedinke víkendovú chalupu a uprostred regálov sa medzi nami
rozvinul rozhovor. Začal sa tradičnou otázkou, ktorá bola adresovaná usmiatou
dámou mne.
„Ako sa máte, čo máte nového?“
„Ďakujem, dobre. Ráno som vstávala s myšlienkou, ako som sa dobre
vydala.“
Na moju odpoveď spozorneli už aj obaja muži. A pritom ja som to myslela
úprimne, naozaj, skutočne.
Keď doma otvorím jedno oko, vidím na stene prekrásnu kyticu lúčnych kvetov.
Otvorím druhé oko a vidím ďalší obraz, ktorého farebnosť na mňa pôsobí
ukľudňujúco. Všetky obrazy v našom byte maľoval Ivan a do spálne mi
dal tie, ktoré so mnou komunikujú a rozmaznávajú ma. K tomu ešte musím
prirátať víkendovú kávu do postele a prípravu raňajok. No, nie som šťastne
vydatá?
Keď som to takto vysvetlila, môj drahý manžel sa ukľudnil /neviem, čo čakal/
a naši známi skonštatovali, že to nie je príliš častá odpoveď. Na druhej
strane mi nerobí problémy povedať všetky dôvody, prečo je Ivan šťastne ženatý so
mnou. Ak by náhodou sám na to neprišiel.
A pre istotu sa mu snažím vsugerovať túto myšlienku pri balení na
dovolenku a z dovolenky.
Ale pre istotu mu nekladiem určité otázky. Najmä po prečítaní knihy
Josepha Hellera „Niečo sa stalo.“
Bob Slocum má manželku, o ktorej si myslí, že je nešťastná. Rozoberá to
zo všetkých strán a prichádza k typicky hellerovským uzáverom.
Napríklad:
„Myslí si, že starne, že pribrala a že je menej príťažlivá než kedysi a
– prirodzene, nemýli sa. Myslí si, že mi to nie je jedno, a v tom sa
mýli. Myslím si, že mi to jedno je. /Keby vedela, že mi je to fuk, pravdepodobne
by bola ešte nešťastnejšia./ Nevyzerá zle; je vysoká, dobre sa oblieka a má
dobrú postavu, a ja som často hrdý, že ju mám. /Myslí si, že vôbec nie som
rád, že ju mám./
Väčšinu Hellerových kníh som prečítala až na druhý – tretí pokus. Sú hrozné.
Ale musím priznať, že v mnohých veciach naše myšlienky sú veľmi, veľmi
vzdialené od kultivovanosti, ktorou sa ich snažíme vyjadriť. Po prečítaní tejto
knihy som si špeciálne dala záväzok, že otázky, na ktoré by som mohla dostať
nepríjemnú alebo klamnú odpoveď, radšej nebudem klásť. Ale nie vždy sa mi to
darí.
Poslednodovolenkové raňajky boli výborné, všetko bolo pobalené, Ivo prešiel
každý kút, prekontroloval každú skrinku so slovami:
„Nič si nezabudla?“ A mohli sme sa sťahovať do auta.
Ivo sa ešte stihol rozlúčiť s Ostravčanmi, ktorí sa snažili kvôli malej
vyštartovať čo najskôr, kým ešte nebola veľká horúčava.
Na dvore nás čakala domáca a ja som využila situáciu a požiadala
som pani Krninskú, či by nám ukázala predný domec, v ktorom bola ubytovaná
ostravská rodina. Skonštatovali sme, že ak by sa s nami rozhodli naši mladí
predsa len splavovať Vltavu, toto by bolo výborné riešenie. Dvojizbový domec
s veľkou kuchyňou a kúpeľňou. Nikým a ničím rušení. Možno ruchom
z ulice, čo je však malá pravdepodobnosť pri tristo obyvateľoch.
O chvíľu sa za nami bez problémov zavrela automatická drevená brána
a my sme sa vybrali na posledné blúdenie počas tohtoročnej veľkej
dovolenky.
Smer – Červená Lhota.
Vlani sme si ju tiež naplánovali na posledný deň dovolenky. Netrafili sme
tam. Ale, zas na druhej strane, podarilo sa nám objaviť Jaroměřice.
Čo to bude tentokrát?
Mapa nás viedla do Veselí nad Lužnicí, kde sme začali zvažovať, či je
istejšie ísť do Kardašovej Řečice po žltej alebo červenej ceste. Vyhrala
červená. Lenže čo ďalej?
V Řečici boli na mape naznačené dve možné odbočenia vľavo, ktoré by nás
mohli priblížiť k cieľu, ale ani pri jednej nebola navigácia – Červená
Lhota, hoci sme boli od nej vzdialení len nejakých desať - dvanásť kilometrov.
Prešli sme cez celé mestečko a za tabuľou oznamujúcou jeho koniec, sme sa
obrátili späť. Odbočiť niekde treba. Tentokrát vpravo. Akoby zázrakom, po
pár metroch od vstupu do Kardašovej Řečice od Jindřichovho Hradca bola malá,
nenápadná smerovka na Červenú Lhotu. Viedla do uličky so stúpaním, ktorá končila
spustenými závorami. Pred nami už stáli dve autá. Obe v dvoch chládkoch
vytvorených korunami stromov. Jedno - s dokorán otvorenými dverami. Podľa
toho sme usúdili, že jeho posádka je tu už dávno. Medzi nimi, a aj za
druhým autom, boli päťmetrové priestranstvá, na ktoré pražilo pravopoludňové
slniečko. A potom bol zas blahodarný tieň. To bolo naše miesto. Zaradili
sme sa do kolóny čakajúcich áut. Prešlo päť minút. Prešlo desať minút.
A vlaku nikde. A práve vtedy sa okolo nás prerútila strieborná
oktávka, ktorá sa postavila rovno pred rampy. Škodoradostne sme si želali, aby
vlak ešte chvíľku nepovažoval za potrebné ísť práve touto traťou. V spätnom
zrkadielku sme videli, že aj ďalšie auto sa postavilo v úctivej
vzdialenosti za nami. Nie z rešpektu. Ale preto, že po slnečnom poli
nasledoval tieň veľkého stromu. O chvíľu sa predsa len rampy zdvihli
a kolóna piatich áut sa rozbehla za svojím cieľom. Pred nami šiel
tmavomodrý golf. Všimli sme si, že pri rázcestiach pribrzďuje presne tak, ako
my. Za dedinkou Pluhův Žďár pôjdeme doprava alebo doľava? Obe autá sa dali, po
miernom zaváhaní, doprava. Na ďalšom rázcestí, uprostred polí, sme zas stáli
pred dilemou. Vydáme sa doprava alebo na opačnú stranu? Opäť sme sa rozhodli
zabočiť vpravo. Po pár metroch za dedinkou Jižná sme prišli na ďalšie rázcestie,
lemované obrovskými gaštanmi, kde sme sa mali rozhodnúť. Ísť ako doteraz vpravo
alebo vľavo? Golf sa pustil vpravo a ja som sa po krátkom vyhodnocovaní
situácie rozhodla pre ľavú stranu. Po tridsiatich metroch bolo naše rozhodnutie
korunované úspechom. Konečne sa objavilo niečo, čo hovorilo, že naľavo od cesty
je parkovisko Červená Lhota.
Slnkom, teplom, blúdením vyčerpaní, sme sa predsa len dostali k cieľu
našej cesty. Medzitým už vedľa nás pristával aj modrý golf. Spoločne sme
skonštatovali, že niekto chce pravdepodobne znížiť návštevnosť červenolhotského
zámku.
Asi sme neboli ďaleko od pravdy. To množstvo návštevníkov, ktoré sme tu
objavili, musí milovníkov tohto prostredia odrádzať.
Počas našej návštevy tu boli dve svadby. Jedna pred a druhá po. Jedna
stála na moste pri vstupe do zámockej svadobnej siene a vytvárala špalier
svadobčanom doprevádzajúcim čerstvých mladomanželov, ktorý to už mali za sebou.
Táto druhá skupina sa v momente rozpŕchla po brehu jazera a hľadala
najvhodnejšiu scenériu na odfotografovanie dvojice v svadobných šatách.
Hlavný fotograf ich nakoniec nahnal do loďky a dirigoval ich z brehu,
kam majú zaveslovať, aby vznikol ten správny rámec – nevesta, ženích, voda
a dva červené zámky. Jeden na skale a druhý vo vode. S napätím sme
sledovali, či sa nevesta v dlhých bielych šatách, vysokých opätkoch
a s veľkou kyticou v ruke neocitne vo vode, pretože jej manžel
nepôsobil ako vodácky inštruktor.
Keď sme videli rozruch okolo zámku, rozhodli sme sa radšej absolvovať
prechádzku okolo celého jazera a zo všetkých strán poobdivovať toto
romanticky pôsobiace miesto. Červená Lhota vraj nepatrí k najvýznamnejším
českým stavebným pamiatkam, ale pre svoju malebnosť často vytvára kulisu pre
rôzne filmové projekty. Najmä rozprávkové.
Aj nám sa tu veľmi páčilo. Bolo by tu však krajšie, keby tu bolo aspoň
o polovicu menej návštevníkov. Ale v tom prípade by sa mohlo stať, že
ani my by sme tu neboli.
Pri návrate k autu som neodolala ponuke jedného stánku.
Nápis na sáčku hlásal: „Štramberské uši.“ A k tomu bola napísaná
nasledovná povesť.
„Začiatkom mája roku 1241 sa pozdĺž Odry hrnuli Tatári na Moravu. Ľud opúšťal
svoje domy a utekal na strmý neprístupný Kotouč. Neprehľadné davy Tatárov
sa rozložili pod Kotoučom a chystali sa do útoku. V noci sa strhla
prudká búrka. Toho využili kresťania ukrytí na Kotouči, prekopali hrádzu rybníka
a Tatárov zatopili. Po opadnutí vôd našli Štramberáci niekoľko vriec
s nasolenými ušami, ktoré Tatári stínali zabitým kresťanom a posielali
svojmu chánovi.“
Na pamiatku týchto udalostí sa pečú takzvané Štramberské uši. Píše Martin Bár
zo Štramberka – autor perníkového trvanlivého pečiva.
Príbeh je to viac ako morbidný, ale uši som zjedla všetky.
Blúdenie
okolo Červenej Lhoty bolo posledným zmätkovaním počas našich dovolenkových
potuliek pri poznávaní Vysočiny a južných Čiech.
Rozlúčka s dovolenkou v romantickom prostredí Červenej
Lhoty
Keď sme prechádzali cez Mikulov, mohli sme vypnúť radary a zavrieť mapu.
Za Jablonicou sme skonštatovali, že tohtoročná krajina nie je taká malebná
ako vlaňajšia. V Bolerázi som začala nariekať, že ak mi môj drahý manžel
nezastane pri najbližšej krčme a nekúpi mi pol litra studenej kofoly,
umriem. Zastal.
A boli sme na Slovensku. V tmavej krčme, s hracími automatmi,
decibelmi hudby a špinavou dlážkou.
Hurá!
Sme doma!
Ale kofola bola výborná!
Danuša Meňhartová
|