Líšenský dvůr
Šesťdesiate roky nám priniesli hippies, kvety, skvelú muziku, výborné filmy. Deväťdesiate roky nám priniesli rôzne metódy ako sa stať úspešným, ako sa stať obľúbeným a ďalšie - ako sa stať ... Zároveň priniesli aj príšerné severoamerické filmy, juhoamerické nekonečné umelohmotné telenovely a agresívnu muziku s technopárty.
Na začiatku deväťdesiatych rokov zavítala do nášho mestečka košická guru, ktorá si dala za cieľ naučiť skupinu žien, za šesťsto korún a tri dni, nájsť duševný pokoj, telesné uvoľnenie, sebavedomie a istotu. Prostredníctvom Silvovej metódy. Neviem, čo mi z toho chýbalo, ale nechala som sa priateľkou nahovoriť, aby som to s ňou absolvovala. Po treťom dni som skončila svoje pôsobenie v kurze s príšernými bolesťami hlavy. Prečo? Pretože celé tri dni som vnútorne polemizovala s našou guru - trénerkou. Akýmsi prazvláštnym spôsobom spojila kresťanské náboženstvo so Silvovou metódou kontroly mozgovej činnosti. A dve vymývania mojej sivej mozgovej hmoty boli na mňa priveľa. Dodnes si ale pamätám na jednu z úloh, ktorou sme sa mali dostať bližšie k rovine alfa:
„A teraz sa preneste na miesto, kde sa cítite dobre. Kde by ste práve v tejto chvíli chceli byť. Miesto, ktoré je príjemné, upokojujúce.“
Áno, toto bola časť, ktorá sa mi mimoriadne páčila.
Vždy som sa preniesla na terasu chaty, z ktorej som mala výhľad na zelenú, slnkom zaliatu lúku, ktorá sa zvažovala do jazera.
Toto bolo miesto mojich snov.
A to som ešte nepoznala Líšenský dvůr. Miesto pobytu našej ďalšej letnej dovolenky, venovanej poznávaniu severnej Vysočiny a východných Čiech.
Pôvodne sme si chceli opätovne vytvoriť základňu v Borovnej. Už sme mali zaistené aj ubytovanie. Pani Kvapilová nám prisľúbila tú istú izbu ako vlani a ja som sa už tešila na dobré raňajky - takmer do postele - a absolútne ticho majera plného psov, mačiek a prasiatok. Mali by sme síce ďaleko do miest, ktoré sme chceli navštíviť, ale ubytovanie a prostredie južnej Vysočiny by nám to vynahradilo.
V júni sa nanešťastie môj drahý manžel zúčastnil školskej družobnej návštevy v Jindřichovom Hradci. Na spiatočnej ceste sa zastavili v Telči. Rozkopanej Telči. Celé námestie vraj bolo v ruinách. A to rozhodlo.
Ideme hľadať nové ubytovanie. V Průvodcovi venkovskou turistikou som určila teritórium. Vzhľadom na naše plány - severovýchodne od Žďáru nad Sázavou. Knižočka nám ponúkla v tomto priestore asi tridsať možností. Vyraďovacím spôsobom som sa dostala k posledným trom. Pričom jedno miesto ma neustále priťahovalo. Určite za to mohla aj fotografia na obálke publikácie. Opakovane som sa začítavala do ponuky – bývalý panský dvor na samote obklopenej poliami a lúkami. Uzatvorené zatrávnené vnútorné nádvorie. Kúpanie vo vlastnom rybníku. A na webovej stránke začínali informácie ešte zaujímavejšie. Pohádková dovolená na samotě u rybníka …
Len raňajky do postele chýbali.
Keď sme s Ivom zvážili všetky pre a proti, dospeli sme ku konečnému výsledku. Bude to Líšná – Líšenský dvůr. Pani Pavlíkovská promptne a kladne odpovedala na našu objednávku. Nezostávalo nám nič iné, len sa pobaliť a vybrať sa zas na cesty.
Tentokrát začiatkom júla.
Zo Zlatých Moraviec sme vyrazili o štvrť na jednu poobede. Už ma neprekvapujú naše neskoré odchody na dovolenku. Hlavná vec, že ideme. S medzizastávkou vo Vozokanoch. Mama ani nestihla byť smutná z nášho odchodu, pretože rozľahlá záhrada bola aj vďaka daždíkom neustále zelená a rástlo v nej všetko ako divé. Manželove latifundiá sú na môj vkus prehnane pracné a úrodné. Takže ajka (vnučka a pravnučka takto oslovujú najstaršieho člena našej rodiny) nám akurát pribalila koláče, zakývala nám a hneď sa aj pobrala skontrolovať rajčiny, mrkvu a ostatné budúce vegetariánske jedlá.
Ako sme vychádzali z dediny, zaradili sme sa do kolóny svadobných áut. V jednom z nich sedela nevesta. Sama. Asi si šla vypýtať ženícha.
Dnes sa tak všetko mení. Dievčatá sa čím ďalej, tým viac emancipujú. Ešte aj nadávajú horšie ako chlapci. Tak prečo by nechodili na pytačky?
V Tesárskych Mlyňanoch majú bociany svoje pravidelné obrovské hniezdo. Vždy, keď ideme v sezóne okolo, tak ho skontrolujem. Obrázok, ktorý som uvidela, ma naladil veľmi pozitívne. Veľký maminkovský alebo tatkovský bocian prikrýval ľavým krídlom malého bocianika. Ale nielen takéto pozitívne obrazy nás cestou sprevádzali. Hneď pri Jelenci nás na ceste ohrozil psychotický vodič v ZM 831 AC. Vraj cesta smrti. Nie. Je to cesta arogantných šialencov.
Pred Trnavou sme sa rozhodovali, či pôjdeme cez mesto alebo vonkajším okruhom. Tým sme mali postarané o rozhovor na tému kilometrických vzdialeností a zároveň sme si mohli prehliadnuť rozširujúci sa priemyselný park severovýchodne od mesta.
Naša prvá zastávka bola za Senicou, kde sme sa rozhodli dať napapať nášmu autíčku a kde som sa ja, neprozreteľne, rozhodla dať ho aj umyť. Keď som to oznámila Ivovi, mala som prvých desať minút pocit, že sa so mnou celý zvyšok dovolenky nebude rozprávať. Pred nami bolo päť áut.
„To je tak na hodinu. Rozmýšľala si vôbec?“
Bola to nezmyselná otázka, pretože by už mohol po tridsaťdva ročnom manželstve vedieť, že na dovolenke sa snažím nerozmýšľať, kým nejde o dôležité veci. Napríklad o navigáciu. Môj drahý manžel síce tvrdí, že nevidí veľký rozdiel medzi mojim myslením a nemyslením, aj mimo dovolenkového obdobia. Nevyvádzam ho z tohto omylu.
Dokonca som sa snažila predať náš umývací lístok, ale ako na potvoru, nik si nechcel dať skultúrniť svoje auto. A špinavých ich bolo naozaj dosť.
Hodinovú prestávku som využila prakticky. Rozložila som si na zem autoatlas, zobrala zošit do ruky a detailne som si rozpísala cestu až do Líšnej.
Konečne aj naša felícia prešla umývacou zónou a zmenila svoju takmer toskánsku sivú opäť na malinovoružovú, či červenú. Mohli sme pokračovať v ceste.
Tentoraz sme mali oproti sebe ďalší spomaľovač v podobe letných korábov ciest. Jeden z protiidúcich kombajnistov si urobil superpohodlie v popoludňajšom slnečnom dni – ruky mal založené za hlavou, zvrchu sa pozeral na nás a na cestu pred sebou a volant držal kolenami. Tak si manévroval po ceste plnej áut. Ivo našťastie šoféroval oboma rukami. Už v celkom dobrej nálade. Ja som kontrolovala mapu. Hodonín, Mrkotálky, Kyjov, Kozlany, Vyškov, a tak ďalej. Do malinkej dedinky Lipovec sme vchádzali štyridsaťdva kilometrovou rýchlosťou, o čom nás informoval svetelný radar. Od prvého júla platili v Čechách nové dopravné predpisy. Okrem iného aj mimoriadne prísne postihy za prekročenie rýchlosti. A keďže sme mienili minúť väčšinu peňazí na kultúru, cestovanie a poznávanie, veľký priestor nám na pokuty nezostával. A ani sme nevideli dôvod na nerešpektovanie pravidiel. Každý deň sme sa počas dovolenky v českej tlači dočítavali o rastúcej nespokojnosti vodičov s prísnymi opatreniami, pričom sa odvolávali na benevolentnejšie Slovensko. Aj toto je príklad toho, že každý vidí výhody toho druhého. Nám sa zas pozdávali viac podmienky na českých cestách.
Pomaly sme sa blížili k nášmu cieľu. Dôležité boli najmä posledné kilometre – Jimramov, Jimramovské Paseky, Líšná. Tu sme vedeli, že musíme pokračovať smerom na Vříšť, ale niekde musíme odbočiť vpravo do poľa. Už bolo po ôsmej večer, začínalo pršať. Našťastie sa pred nami objavila ľudská bytosť. Síce v klátivom stave a vyzerajúca ako bezdomovec. Mieril k svojmu domovu a my sme ho ešte rýchlo pred vstupom do bytu odchytili. Po krátkom premýšľaní sme dostali málo zrozumiteľnú navigáciu, ktorej sme príliš nedôverovali, ale o ktorej sme sa o chvíľku presvedčili, že bola výstižná a správna.
O pol deviatej sa pred nami uprostred polí objavil rybníček, za ním veľké stavenisko chránené veľkým bielym múrom, uprostred ktorého boli oblúkové drevené dvere vedúce na terasu nad jazierkom.
Náš druhý domov – Líšenský dvůr
A o chvíľu sme sa už zvítavali s domácimi. Zatiaľ mali len tri izby obsadené, takže nám urobili prehliadku areálu a umožnili nám vybrať si ubytovanie. Nám sa však najviac páčila tá časť, ktorú nám pôvodne rezervovali. Malá útulná izbietka na konci chodby, s vlastným sprchovacím kútom a minikuchyňkou. Zoznámili sme sa našou jedinou susedou, ktorá vyšívala na nádvorí pod oknom svojej izby a s obrovským psom pri nohách, ktorý kontroloval celý dvor. Rýchlo sme sa presťahovali z auta do izby. Ničím a nikým nerušení sme spali ako v oleji.
|