Dovolenka mojich snov (Z Vysočiny do východných Čiech)

Začíname v Novom Měste nad Metují a končíme v Adršpašských skalách

         Utorkové ráno nám sľubovalo pekný deň. Nikým nerušená som sa bola pozdraviť s jazerom a po ananásových raňajkách sme sa netypicky skoro vybrali na cesty. Už o pol deviatej sme zatvárali za sebou bránu rozľahlého nádvoria, na ktorom okrem nás ešte nikto nebol.

         S pani Pavlíkovskou som si začala dopisovať dvadsiateho piateho júna. Hneď na druhý deň som dostala odpoveď, ktorá sľubovala:
„Krásné, tiché prostředí, uzavřený dvůr, kde sa dá pěkně odpočívat. Za sousedy budete mít jednu starší paní, jednoho pána a rodinku.“
Ďalší list, tri dni pred naším nástupom na dovolenku, to ešte vylepšoval:
„Pokoj je na přízemí, takže si můžete posedět pod oknem, na dvoře jsou k dispozici křesílka, koupání v našem rybníku, který je přímo pod penzionem. Podle složení rekreantů, soudím, že budete mít klid. Les je kousek.“
V celom penzióne bolo obsadených päť izieb a dohromady nás tu bolo osem dospelých a jedno dieťa. Plus dvaja domáci a jeden pes. Naozaj tu vládol kľud a už nás neprekvapovalo, že ráno si ako prví dvor odomykáme a večer si ho často aj ako poslední zamykáme.

         Štvrtý deň sme mali pred sebou náročnú cestu. Ivan ma už dlhú dobu pred dovolenkou pripravoval, že jeden deň budeme musieť zájsť až do Nového Města nad Metují v Královohradeckom kraji. Moje navigátorské schopnosti sa zas mali možnosť naplno prejaviť a ani sme nevedeli ako, na prvýkrát sa nám podarilo zaparkovať priamo na námestí tohto malebného mesta. Na jednej strane to bola veľká výhoda, pretože všetky zaujímavé budovy a aj zámok sme mali okolo seba, ale na druhej strane by bolo pre návštevníkov lepšie, keby tento priestor neškaredili autá od výmyslu sveta.

 

 Nové Město nad Metují

Historické jadro je mestskou pamiatkovou rezerváciou a okolo celého obdĺžnikového námestia sú takmer jednotné renesančné domy so štítovými priečeliami a podlubiami. Väčšina z nich bola postavená v prvej polovici šestnásteho storočia.
Podľa materiálov je námestie len stoštyridsaťtri metrov dlhé, ale cesta z jednej strany na druhú dokončila na mne dielo z predchádzajúcich dní chodenia po pamiatkach. Moja naboso obutá ľavá noha začala štrajkovať. Pod palcom som našla obrovský pľuzgier a to pod domom, ktorý sa mi z námestia najviac páčil. Najbelší, najväčší, so štítom z lastovičích chvostíkov.
Dočítala som sa, že patrí k pôvodnej pernštenskej zástavbe a bol postavený v roku 1510. V tom okamihu ma ale najviac trápilo, ako sa dostanem cez celé námestie späť k autu, urobím pomocou vydezinfikovanej ihly rázne opatrenia a prezujem sa do iných topánok. Pretože pochôdzky sa ešte len začínali. Konečne sme mohli využiť lekárničku a aj ajatin, leukoplast, dokonca aj nožničky. Keďže nešlo o život, tak sme mali možnosť zistiť, že sprejový ajatin príliš nesprejuje. Len z neho crliká žltá tekutina. Pôvodné nožničky príliš nestrihajú a preto je dobre,  že  v ďalšej  taške nosím  so sebou manikúru. A že leukoplast,  ktorý mám  v príručnej batožine, je predsa len funkčnejší ako ten z lekárničky. Môj drahý manžel mi pri celej procedúre veľmi zodpovedne asistoval, lenže namiesto pripomienok, ako to nemotorne robím, mohol radšej odpadnúť. Bolo by to štýlovejšie. Po autochirurgickom zákroku sme sa mohli vybrať do zámku. Čas do prehliadky nám spríjemnila cestopisná výstava štyroch mladých ľudí, s ktorými sme sa prostredníctvom ich fotografií túlali po Južnej Amerike a iných kútoch sveta. Výstava bola umiestnená v ľavom vstupnom krídle zámku, takže sme mali možnosť sledovať príchod sprievodkyne. Mladá šarmantná dáma si nás vyzdvihla na nádvorí, predviedla kľúčovú procedúru odomykania a zamykania a vyviedla nás na prvé poschodie. Zoznámila nás s históriou pôvodného hradu Jana Černčického. Z obdobia výstavby hneď na začiatku šestnásteho storočia sa nezachovalo veľa prameňov, ale vďaka prestavbe na začiatku dvadsiateho storočia sa podarilo architektovi Dušanovi Jurkovičovi odkryť niektoré pôvodné múry. Takmer celé storočie sa potom robil na zámku prieskum, ktorý vniesol do histórie viac svetla. Jan Černčický sa viaže s gotikou. Pernštejnovci prestavali gotický hrad na jednoduchý renesančný zámok a v štýle renesancie pokračoval v prestavbe aj ďalší rod Stubenberkovcov. Z tohto obdobia sa zachovala netradičná chioroscurová maľba, ktorá na vytvorenie dojmu trojrozmernosti využíva predovšetkým odtiene sivej farby. Touto technikou boli na zámockých múroch namaľované architektonické prvky v podobe ríms, okien a ich rámov. V iluzívnych výklenkoch využili maliari túto techniku na znázornenie alegorických postáv zvierat a sôch z antického bájoslovia. Ďalšia prestavba bola baroková. Vtedajší majiteľ Walter z Leslie dal postaviť pomerne veľkú kaplnku, ktorá zaberá dve poschodia. Údajne ju dal postaviť preto, že mal zlé svedomie. Patril vraj k osnovateľom chebských vrážd. Sprievodkyňa nám ale nevedela bližšie povedať, čo tie chebské vraždy znamenajú. Vedela nám však povedať, že obraz Svätej Barbory je pravdepodobne od Brandla.
Kým sa celá skupina návštevníkov, netypicky vo veľkom počte, povymieňala pri obdivovaní kaplnky, zatiaľ sme si my ostatní prezerali zarámované grafiky na chodbe. Zrazu sa nám začalo pod nohami tmoliť malé biele chlpaté havkajúce čudo. Keď sa už jeden z návštevníkov chystal rozčúliť, kde sa to tu nabralo, tak nám sprievodkyňa oznámila, že pomedzi nás pobehuje psík domácej zámockej pani. V roku 1909 kúpil náchodský textilný magnát Bartoň tento zámok pre svojho syna. Pôvodne pre dvoch synov, ale nakoniec sa rozhodol, že majiteľom bude len syn Jozef, ktorý získal v roku 1912 šľachtický titul Josef I. z Dobenína. Druhý syn Cyril si kúpil zbraslavský zámok. Bartoňovci museli byť naozaj veľkí magnáti na začiatku 20. storočia. Veď voľaktorý z Bartoňovcov si kúpil aj náš „včerajší“ zámok v Nových Hradoch. Zámok je naozaj obyvateľný a pôsobí aj dnes veľmi útulne. A ako sme sa dozvedeli, tak zámok bol považovaný aj v dávnejších dobách za dobre vybavený. Veď v ňom prespal cisár Jozef II. a niekoľko hodín v ňom odpočíval ruský cár Alexander. A v roku 1926 tu vo veľkej spálni prespal aj prezident Masaryk.
Na súčasnom vzhľade interiérov sa podpísali najmä dvaja architekti – Dušan Jurkovič, ktorý si k prestavbe privolal sedemdesiat talianskych robotníkov a Pavel Janák. Prvý vniesol do zámku prvky secesie, druhý kubizmu. Ale obaja sa snažili zachovať, prípadne odkryť to najlepšie, čo pri rekonštrukcii objavili. V celom zámku je veľké množstvo vzácnych umeleckých diel, ktoré dopĺňajú výzdobu stien, stropov, nábytku a dekorácií. Do roku 1957 si ho zútulňovali prarodičia terajšieho majiteľa Václava Bartoňa, ktorému sa zámok vrátil v roku 1991 v rámci reštitúcie. A teraz v ňom býva aj s manželkou a aj so psom. Na vstupenke majú napísané:
Zámek v Novém Městě nad Metují – sídlo rodiny Bartoň – Dobenín.
Provozovatel: Bartoň – textilní závody, a.s.
Je veľmi sympatické, že aj keď je zámok v súkromných rukách, tak je prístupný návštevníkom. Na malej ploche sa môžu dozvedieť nielen o histórii, ale vidieť diela Myslbeka, Mánesa, Úprku, Štursu, Švabinského, Kupeckého a dokonca aj obrazy  slovenských maliarov Benku a Malého. Z celého zámku dýcha umenie a vzťah k dobrému umeniu, takže už človeka ani neprekvapuje, že tu šestnásťročný Bedřich Smetana zložil Lujzinu polku, keď sa zamiloval do svojej sesternice Lujzy.
Z prehliadky som bola tak pozitívne naladená, že som sa nechala mojím drahým manželom nahovoriť na niečo, čo za normálnych okolností nerobím. Vyšla som na zámockú vežu. A aspoň z výšky som videla francúzsku záhradu, na ktorej sa architektonicky podpísal Dušan Jurkovič. Od prechádzky v nej ma odrádzalo niečo, čo vyzeralo ako červená antuka a plnilo to úlohu chodníkov. No a ja som mala na nohách biele plátenky. Na druhej strane sa ale nedá uprieť, že červené chodníky so zeleným trávnikom a ornamentami z kríkov, doplnené drevenými mostíkmi a altánkami, boli z veže pôsobivé.
Nastal čas pozdného obeda. Obišli sme celé námestie, kým sme skonštatovali, že najlepšia vyhliadka je z terasy reštaurácie rovno pri zámku. A nielen jedlom je človek živý. Aj dobrým výhľadom. Ivo videl na zámok a ja zas na nádherné renesančné námestie. Dobre sme si to podelili. Čakanie na jedlo sme si vyplnili dopracovaním ďalšieho denného plánu. Upresňovala som si predstavu môjho drahého manžela, ako ho mám čo najlepšie navigovať do Adršpašských skál.
Mali sme pred sebou približne sedemdesiat kilometrov smerom na Trutnov, potom už len zahnúť doprava a nájsť vhodné parkovisko. Z nášho autoatlasu sa nedalo zistiť, kde sa nachádza hlavný vchod do skál, tak sme sa nechali posledných pár kilometrov viesť počtom áut, parkovísk, bufetov a rôznych stánkov. Tam, kde ich bolo najviac, sme zaparkovali aj my. A naozaj. Aj podľa mapky, ktorú sme získali v infocentre, sme zaparkovali dobre, pretože sme zastali na začiatku okruhu skalného mestečka.
A pred nami bolo tri a pol kilometra skál, skalísk, zostupov, ale aj výstupov. V pokladni som sa pre istotu spýtala, či je šanca, že to celé ešte za svetla zvládneme obísť a či vyjdeme z bludiska živí a zdraví. A či nás tam niekto nezamkne. Podľa všetkého sme na prvý pohľad nevyzerali až tak veľmi geriatricky a preto nás ubezpečili, že trojhodinový okruh by sme mali zvládnuť za tie dve hodinky, čo chýbajú do konca návštevných hodín. Naša prvá fotografická zastávka bola pri Džbáne. Asi preto, že to bola prvá obrovská skala, ktorá sa nám postavila do cesty. Vlastne vedľa chodníka. Okrem svojej mohutnosti nie je ničím iným mimoriadna. Možno tým, že ju skalolezcovia prvýkrát zdolali až v roku 1935.  

 Prvé stretnutie v Adršpašských skalách

 Zaujímavejšia bola Homola cukru, ktorú v roku 1903 opisoval Jindřich Kindl v Spolehlivom průvodci na cestách Adrsbachu takto:
„Jest to ohromný balvan, který v malém vodojemu, porostlým vodními rostlinami, na své špici prostě stojí, značne nahoře se šíře. Výška této skály páčí se na 52 metry. Má na svém nejvyšším konci 13 metrů a na spodním 3 metry objemu a váží asi 40 000 kilogramů. Podobá se obrácené kuželce.“
A ako vyzeral tento balvan v roku 2006? Celá Homola cukru bola poobkladaná množstvom konárov, palíc, klátikov, ktorými ju okoloidúci turisti podopierajú. Aby ešte dlhé roky nespadla.
Ďalšia naša fotografická zastávka bola pred Gotickou brankou, ktorú nechal postaviť v roku 1939 Ľudovít Karol Nádherný spolu so sieťou turistických chodníkov, mostov, lávok a schodíšť. Táto bránka bola pôvodným vstupom do skalného mestečka. Okrem mňa musel byť na fotografických zastávkach trpezlivý aj hnedý buldočík. Pekný štvornohý priateľ človeka.  Dlhú dobu sme zastavovali na tých istých miestach. Pán s fotoaparátom mu vždy oznámil:

„Sedni a buď hodný. Já budu fotiť.“
Predstavovala som si, že aj Ivan mi hovorí:
„Sadni si a buď dobrá. Ja idem fotiť.“
Predsa len som na tom lepšie ako pes. Alebo horšie? Tentokrát som s radosťou sedela a čakala nielen preto, že tu bolo čo obdivovať, ale najmä preto, že zámocká obhliadka, dobrý obed a neskoré popoludnie spojené s pohybom na čerstvom vzduchu zanechávali na mne stopu. Chcelo sa mi spať. A keďže spať nebolo kde, privítala som aspoň lavičky, na ktorých sa dalo sedieť. Takto, neplánovane vo štvorici, sme sa dostali na Sloní náměstí. Všade okolo nás stáli samé obrovské slony s obrovskými sivými chobotmi a spľasnutými obrovskými ušami. Ten, kto pomenoval toto námestie, ani nemusel mať príliš bujnú fantáziu.
Po drevenom mostíku sme sa dostali k Zubu, elegantnej vysokej skale, na ktorej je takmer v dvojmetrovej výške pamätná doska,  označujúca   výšku  vody  pri  prietrži mračien  v  roku 1844.  Keď  sme  si  s  Ivom predstavili, že v úzkej chodbe medzi skalami  stojíme vo vode, ktorá je vyššia ako my, nebolo nám  všetko jedno a ja, ktorá mám určite  fóbiu  z  malých uzavretých priestorov, som  sa odtiaľ čo najrýchlejšie pratala.


Skalná chodba

K ďalšiemu Hromovému kameňu sa viaže tiež, tentokrát až hororový príbeh. V roku 1722 navštívili Adršpašské skaly dvaja Angličania. Keď si prehliadli skalné mestečko, rozhodli sa priamo v skalách pozorovať búrku. Osem dní čakali aspoň na dážď, ale nič sa nedialo. Až prišla noc a vonku začalo hrmieť, blýskať sa a liať. Angličania sa rýchlo vybrali do skál a hľadali útočisko pod jedným veľkým skalnatým previsom. Len čo sa ukryli, uderil blesk do skaly oproti nim. Uvoľnil sa obrovský blok a zrútil sa rovno pred vystrašených Angličanov, ktorým sa našťastie nič nestalo. Do dediny sa vraj vrátili bledí a vystrašení s vyhlásením, že také niečo už nechcú nikdy viac zažiť. Verím im.

         Pred mnohými rokmi sme absolvovali dovolenku vo Vysokých Tatrách s rodinou manželovho spolužiaka. Keďže boli neturisti, tak sme ich dve deti väčšinou brali so sebou. Veď aj na Rysy sme ich dostali len po nekonečných zastávkach so slovami:
„Už to nie je ďaleko.“
Raz sa naša sedemčlenná skupina vybrala ku Sliezskemu domu. Ďalej sme postupovali Velickou dolinou k Poľskému hrebeňu a mali sme v pláne prejsť cez Prielom ku Zbojníckej chate, odkiaľ sme chceli zbehnúť ku Hrebienku.
Prvá štrbina v pláne vznikla na Poľskom hrebeni. Keď Nataša a Karol uvideli, že najskôr budú musieť zostúpiť a potom opäť vyjsť, prehlásili, že oni sa radšej vrátia. Na ich deťoch bolo vidieť, že sa nestotožňujú s názorom svojich rodičov a dali by prednosť pokračovať  v túre s nami. V našej rodine som bola vždy ja tým najslabším, ale snaživým článkom. Najmä  z toho dôvodu, že som bytostne neznášala, keď som musela o niečom od našej nezdolateľnej ratolesti počúvať:
„Mamí, vieš o čo si prišla? Bolo to úžasné!“
Tieto dve vety ma naučili zvládnuť všetko a za každú cenu. Pretože určite by som o niečo zaujímavé prišla akurát vtedy, keď by som sa rozhodla oddychovať.
Tentokrát som sa ale nepridala k Nataši a Karolovi hlavne preto, že tri deti by mohli byť aj na môjho drahého muža priveľa. A aj preto, že túto časť Tatier som ešte ani ja nemala prejdenú.
Rozlúčili sme sa a vydali sa k Prielomu. Už sme sa blížili k reťaziam, keď sa zrazu – z ničoho nič, zablyslo. V prvom momente som si myslela, že mám z únavy fatamorgánu alebo niečo podobné. Druhé zablysnutie sprevádzala aj veľká kvapka, ktorá mi kvacla na nos. Zrazu sa bledosivé skaly začali meniť na tmavosivú lesklú plochu. Obloha potemnela, ale každú chvíľu ju rozsvietil blesk, ktorý len o pár sekúnd predbiehal hromobitie. Podľa toho sme vedeli, že blesky sú veľmi, veľmi blízko. V živote som s takým strachom a tak rýchlo nešla cez reťaze. Museli sme cez ne čo najrýchlejšie prejsť, pretože sme sa nemali ani kde skryť. Ja prvá, za mnou juniori Naťa a Karol, potom naša Kika a Ivan. Keď sme prešli cez hrebeň a dostali sa na druhej strane do suťoviska skál, v ktorom sa strácal chodník, tak sme sa pustili behom ku Zbojníčke. Vetrovky a pršiplášte na nás nič nezachránili, topánky sme mali plné štrku a vody. Chata už bola plná premočencov. Toľko prezliekajúcich dievčat v podprsenkách aj bez podprseniek v prítomnosti mladých mužov som ani predtým, ani potom nevidela. Ale keďže išlo o zdravie, nikto sa nad tým nepozastavoval a na nikom nebolo vidieť, že by bol z danej situácie v šoku. Ja som síce v šoku bola, ale to mali na svedomí blesky, ktoré okolo nás ešte pred chvíľou lietali. Našťastie som musela riešiť, ako čo najrýchlejšie dostať do suchého všetky tri decká. S dospievajúcou Natašou a Karolom neboli problémy. Tí sa rýchlo prispôsobili rituálu vládnucom v preplnenej chate. Horšie to bolo s našou dcérou, ktorá sa odmietala prezliecť v dave ľudí. Musela som ísť za chatárom, či môžeme ísť do ubytovne a tam som všetkých požiadala, aby sa obrátili tvárou k stene. Chalani pozreli na naše desaťročné stvorenie s dvomi vrkočmi na hlave a s pochopením tak aj urobili. S topánkami nás čakala ďalšia pohroma. Síce sme mali suché ponožky, ale v tých mokrých topánkach by to bolo málo platné. Všetkým trom sme navliekli na suché ponožky sáčky a až tak sme im obuli ťažké premočené pionierky. Tak sa volala detská vysoká športová obuv do hôr. Horúci čaj s citrónom, ktorý sme my dvaja s Ivom nahradili rumom, urobil svoje. Zohrial nás. Dokonca aj vonku prestalo pršať. Kika, Ivo a ja sme už neraz išli dolu zo Zbojníckej chaty, ale tak rýchlo, ako v ten deň, sme ešte do Smokovca nezišli. Ešte aj zubačka na Hrebienku ako keby čakala len na nás. Veľká Nataša a Karol ani nevedeli, čím sme hore prešli, len sa čudovali, prečo deťom trčia sáčky z topánok. V Starom Smokovci bolo sucho a ako sme sa dozvedeli, ani nemalo byť prečo mokro, pretože tam vôbec nepršalo.
Odvtedy mám vážnu úctu pred búrkou a keď môžem, tak nevystrkávam ani nos, keď vidím blesky. A určite viem, že by som nechcela provokovať prírodné živly ako Angličania. Ku šťastiu a k životu nepotrebujem adrenalínové zážitky.

         Pri fotografických zastávkach som si preštudovala opis prehliadkového okruhu skalným mestom. Najviac som sa tešila na vodopády. Malý a Veľký. Veľký vodopád padá z výšky šestnástich metrov. Je tak dobre ukrytý za skalnou hradbou, že ho až do poslednej chvíle ani nepočuť, ani nevidieť z chodníka. Chvíľku sme sa tmolili kol dokola, kým sme objavili drevený mostík vedúci dovnútra skaly. Chýbalo už len povedať:
„Simsala bim. Skala, otvor sa.“
Od Veľkého vodopádu sme sa vybrali k najvyššiemu a najznámejšiemu skalnému útvaru v Adršpašských skalách, k Milencom. Výška celého súskalia je takmer sto metrov. Medzi postavami Milenca a Milenky je vidno takmer desaťmetrové okno. Ona štíhla, on mohutný, o ktorého sa nemusí báť oprieť. Ale aby zachovali slušné medze, tak nie je o neho opretá celým telom. Pás a boky majú od seba v „slušnej“ vzdialenosti.  Pohľad na Milencov sme mali z celkom úctyhodnej výšky. Dole vedúce schody ma mali varovať, že za každým zliezaním nastupuje výstup, najmä vtedy, ak je avizovaná Veľká panoráma. Tesne pod ňou bola na pravej strane chodníka tabuľka s textom:
„Nouzový východ.“
Mala som sa aspoň zamyslieť nad touto možnosťou. Ale nie. Veď čo keby som prišla o nejaký veľkolepý zážitok. Celé stúpanie som ofrflala, ohundrala a komentovala slovami:
„Čo som komu spravila, že ma takto tresce.“
Ale vidina úchvatného pohľadu a povzbudzujúce slová môjho drahého manžela typu:
„Len sa snaž. Aspoň z teba slanina ubudne. Nelamentuj už toľko.“ - ma vytiahli až k zábradliu, o ktoré sa mohol zničený turista, v tomto prípade – ja, oprieť a obdivovať skaliská popísané na tabuli.
Samotná panoráma ma nijako zvlášť nenadchla. Dodnes ale neviem seriózne posúdiť, či sa pod to nepodpísal výstup v pomerne nehostinnom prostredí. Voľakedy dávno, keď boli stromy nízke, museli pôsobiť všetky tie skalné útvary majestátne a veľkolepo. Avšak teraz, keď obrovské smreky takmer konkurujú skalám svojou výškou, to až také dramatické nie je. K dráme sa ešte len schyľovalo.
Samozrejme, že z výhľadovky sme zas zliezali dolu. To bolo celkom príjemné. Chvíľu sme išli po rovinke, potom nastúpilo malé zvládnuteľné prevýšenie a prišli sme na malú plošinku. Pred nami obrovský blok kameňa. So zábradlím z vodovodných trubiek. A s úzkou medzerou.  Po jej pravej strane písomné upozornenie, že Myší díra má len päťdesiatcentimetrovú šírku. Zalapala som po vzduchu a začala ľutovať, že som obedovala a pevne som verila, že doteraz prejdené kilometre a výstupy a zostupy urobili svoje a ja sa cez tú štrbinu dostanem von zo skalného mestečka. Tu išlo o každý centimeter. Keď som si predstavila niektorých našich kamarátov, že by prišli až sem a tu by sa museli v pude sebazáchovy obrátiť po odbočku avizujúcu núdzový východ, tak som sa za nich rozčúlila.
„To nemohli uviesť pred Veľkou panorámou text s nápisom – s priemerom nad päťdesiat centimetrov v ktorejkoľvek časti tela – nechoďte ďalej. Ak pôjdete, tak na vlastné riziko.“
Ani v sprievodcovi o Myšej diere nebolo ani slovo.
Batoh som si zavesila spredu, lakte som pevne pritlačila k telu a rozhodne som sa vydala dolu vytesanými schodmi. Keď som bola v polovici, začala som hrdinsky vykrikovať na Iva:
„Odfotografuj ma. Určite je ešte okolo mňa aj svetlo. Zatiaľ som sa ani nešuchla o skalu.“
Len čo sme sa vynorili do voľného priestoru, objavili sa pred nami stoly a lavičky. Po čerstvo absolvovanej odtučňovacej kúre sme si z môjho batohu vydolovali ovocné bebečká, dopili sme posledné kvapky vody a vybrali sa na posledné metre Adršpašských skál. Už pri vstupe sme si všimli jazierko nachádzajúce sa uprostred bývalej pieskovne, ale nemali sme odvahu sa pri ňom dlhšie zdržať. Tak sme sa s ním aspoň na záver rozlúčili. Okolo celého jazera je vybudovaný turistický okruh v dĺžke jeden a pol kilometra, ktorý sľubuje mnoho odpočinkových miest. A hoci sa už schyľovalo k záverečnej hodine, ešte cez bránu prichádzali návštevníci a podľa oblečenia a výbavy sme mohli jednoznačne zistiť, čo je ich cieľom. Leňošenie a kúpanie sa v jazierku. Závideli sme im tú pohodu vo zvečernievajúcom slniečku. Nás však čakala dlhá cesta do Líšenského dvora a aj bez blúdenia sme predpokladali náš príchod do ubytovne v neskorých večerných hodinách. A to sme ešte nevedeli, že budeme blúdiť pri Letohrade.
Pri našom príchode nádvorie nášho prechodného pobytu už osvetľovala len jedna lampa nad naším vchodom. Potichu sme sa vkradli do izby a z posledných síl sa pripravili na spánok. Plánovanie ďalšieho dňa sme nechali na ráno.