|
Bolo to už dosť dávno, ale zasa nie až tak dávno, aby sa zabudlo na príhodu, ktorá sa možno stala, možno nie. V kraji Sikuov, dnešnej Žikave, oddávna ľudia milovali svoje chotáre, lúky, lesy a tak nečudo, že táto láskou posiata zem, panensky čistá a krásna ich obdarila hojnosťou rakov v potoku. Rozchýrilo sa to nielen v susedných obciach Lovce a Topoľčianky, ale aj vo všetkých stoliciach kráľovstva. Kráľovské stoly sa v tom čase prehýbali pod ťarchou rakov zo žikavského potoka. A tak sa stali žikavčania nadlho chovateľmi, lovcami a dodávateľmi rakov pre celé kráľovstvo. A ako to už býva, susedia zo závisti, ale aj z iných dôvodov chceli si tiež uloviť a chovať v svojich potokoch. Topoľčiančanom sa to podarilo, ale Lovčania potok nemali, chovať raky nebolo kde, preto chodievali loviť na cudzie. Miestni obyvatelia túto časť, kde cudzí lovili raky nazvali Cudzenicami. A práve v Cudzeniciach kosil raz gazda mládzu. Veselo si pohvizdoval pieseň: "...hej kosí, kosí, nemá rosy. Hej, dievčatko mu vodu nosí." Zdvihol hlavu do neba, aby pozrel na slnko, koľko je hodín, či mu to už to jeho dievčatko, jeho žienka dobrá, vodu nedonesie. "Ešte nie. Ešte takú štvrťhodinku, keď slnko vystúpi na vrchol Pliešky. Vtedy jeho Marka docupitá". Usmial sa nad touto myšlienkou. Pár ťahmi prebrúsil kosu a keď sa tretíkrát pozrel na slnko, nemusel sa ani obzrieť, veď počul, ako jeho Marka spieva: "To žikavské pole, to je pekné políčko..." "Marka, a čo je už poludnie?" "Pán Boh pomáhaj, muž môj!" odvetila Marka a už sa zvŕtala pod košatým stromom v chládku. V hlinených dvojačkách priniesla polievku i halušky so slaninkou. Na zapitie kyslého mlieka. Keď sa najedli a porozprávali, pobrali sa každý po svojom. Marka zbalila nádoby. Dvojačky prikryla pokrievkou, aby cestou nejaká mucha dnu nevletela. Ponaprávala si odev, uviazala batôžtek cez plecia a ta išla s Pánom Bohom. Po horou sa jej zazdalo, akoby ani nešla s Pánom Bohom, ale s nejakým čertom. Zastala, či dobre počuje. Taký strašidelný zvuk ešte nepočula. Bol taký čudesný, akoby ani nebol z tejto zeme, ale zo záhrobia. Bol za ňou! Srdce sa jej rozbúchalo. V rýchlosti sa obzrela doprava, či neuvidí niekoho, čo by jej prišiel na pomoc. Dozadu sa neotočí, veď vie, že je za ňou a ona nesmie strácať čas. Musí mať pred tou potvorou náskok. Ani nevedela, že je skoro dobre na rázcestí. Lenže potvora? Tá jej bola stále v pätách. Keď pridala v rýchlosti Marka, pridala aj tá hučiaca potvora. Keď spomalila, spomalila aj potvora. V poslednej chvíli zbadala Lovčianku, ktorá sa zjavila ako duch na rázcestí. Možno by ju bola aj zrazila na zem, keby tá nebola včas odskočila. Inokedy by sa jej bola určite popýtala, čo robí v žikavskom chotári s prázdnou plahotkou, ale teraz iba s hrôzou v očiach pribrzdila po kmotrinej otázke: "Čo tak utekáš, Marka?" Preplašená Marka palcom ľavej ruky začala ponad plece dozadu ukazovať: "Tam." "Čo má byť tam?" "Čo si hluchá? Nepočuješ?" "Aha," prokývla v porozumení Lovčianky a nadvihla pokrievku dvojačky v Markinom batôžku. Z dvojačky vyletela mucha mäsiarka. Šťastne zamávala ženám krídlami a odletela. "To si na to neprišla, že to ti mucha bzučí v zatvorenej dvojačke? To ti musí prísť povedať moja lovecká bugaňa? pyšne si prstami poklepala po hlave Lovčianky. A od tých čias volajú Lovčania Žikavčov Mušiari a na oplátku Žikavčania Lovčanov Bugane lovecké. A ešte niečo. Len si všimnite žikavských mužov, keď vedľa nich preletí mucha! Bez mihnutia oka, rýchlosťou vetra švihnú pažou a zovretím dlane zabránia každej muche pokračovať v svojom lete. To pre prípad, aby ju náhodou ešte raz nenapadlo strašiť ich dobré žienky. |