Čo si zabudnem,   
to mi nechýba   

(Juhočeské potulky)       

text: Danuša Meňhartová       
foto: Ivan Meňhart       

 

Strategické plánovanie je pre môj život skoro tak potrebné ako vzduch, voda a pre mňa – samozrejme aj jedlo. Nie nadarmo môj drahý manžel s obľubou hovorieva: „Moju ženu je ľahšie šatiť ako živiť“.

Hoci vlani tvrdil niečo iné. Dala som sa na ryžovú diétu, ktorá zo mňa zázračným spôsobom zobrala batoh vážiaci pätnásť kilogramov. Naša dcéra svojmu otcovi na to konto poznamenala: „Maminu teraz lacno prestravuješ.“

„Ale zmena toho oblečenia je nákladná.“ Znela jeho odpoveď.

V strategickom plánovaní má korene aj naša tohtoročná augustová dovolenka.

Na začiatku júla minulého roka sme finišovali s prípravou toskánskej dovolenky. Môj drahý manžel má v júli meniny a darovala som mu knihu Jihočeský kraj. Tým bolo rozhodnuté. Budúce leto sa budeme túlať po južných Čechách. Pre istotu som túto knihu kúpila aj zaťovi /júnovému oslávencovi/, čím som nám zabezpečila náš osobný predvoj. Prelom augusta a septembra minulého roka sa naozaj rozhodla naša mladá generácia objavovať kraj rybníkov. Od tohto momentu sme začali zbierať materiály, knižky a mapy tohto regiónu. Najlepším zdrojom informácií boli pre nás ale naši mladí. Dcéra (čakajúca našu prvú vnučku) a zať, ktorí priniesli po septembrovej dovolenke množstvo fotografií, adries vhodných a odskúšaných ubytovaní (niektoré boli aj hrozné – v podobe hodinových hotelov) a odporúčaní. Mnohé z nich sme využili. A potom, že starší nepočúvajú mladších.

V máji tohto roka som nám, podľa ich inštrukcií, zabezpečila ubytovanie. Promptne sme ho mali mailom potvrdené.

Môj február až júl tohto roka bol pre mňa veľmi náročný. Zmena zamestnania, zabezpečenie sťahovania úseku, za ktorý som zodpovedala, ale najmä absolvovanie výberového konania. To dá asi každému zabrať. A práve tomuto všetkému pripisujem môj skrat, ktorý nastal päť dní pred plánovaným odchodom na dovolenku.

Cestou z práce domov, som sa zastavila v cestovnej kancelárii, či nemajú pre nás nejakú vhodnú pobytovku, kde sa nebudem musieť ani pohnúť a všetci sa budú o mňa starať. A s touto predstavou, a aj materiálmi a odporúčaniami šéfky cestovky, som predstúpila pred hlavu našej rodiny. Podľa výrazu môjho drahého manžela som určite nemohla prísť so šokujúcejšou požiadavkou päť dní pred dovolenkou. Chvíľu bolo ticho – a potom nasledovala otázka, ktorú som si (aj v tom krátkodobom pomätení mysle) kládla aj ja: „Nebudeš už po dvoch dňoch nervózna, že sa tam nudíš? Veď ty ma ustavične niekde ťaháš a chceš všetko vedieť a vidieť.“

V kútiku duše som vedela, že má pravdu, ale v tom okamihu som chcela byť niekde na terase blízko vody a hompáľať nohami.

Keď som na druhý deň ráno našla v Ivovej pracovni rozloženú mapu Chorvátska, vedela som, že sa musím znormalizovať a to vo veľmi krátkej dobe. Ivan je síce schopný a najmä ochotný rešpektovať moje zložité päťmesačné obdobie. Ale nakoniec to naozaj budem ja, čo nebude  spokojná s ničnerobením.

Po raňajkách som preto rýchlo položila otázku: „Pôjdeš dnes vymeniť české koruny? Ja vybavím poistenie.“

Toto moje zakolísanie predsa len ovplyvnilo našu dovolenku.

Môj rokmi vypracovaný systém prípravy a balenia potrebných vecí – zlyhal.

Boli sme za hranicami našej republiky asi pol hodinu, keď sme zistili, že chlebíčky – naozaj dobré – sme nechali v chladničke. Aspoň mala moja kolegyňa, ktorá sa nám starala počas neprítomnosti o kvety v našej domácnosti, postarané o občerstvenie.

Keď sme prišli do ubytovne, tak som po ďalšej polhodine zistila, že dvoje šaty mi zostali doma visieť na dverách. Šaty, ktoré som považovala za životne dôležité. V nich sa môžem pohodlne túlať po mestách, sedieť kdekoľvek, ležať na dlažbe námestí – napríklad v Siene – a stále  sú pripravené  na ďalšie a  ďalšie objavy.  A pritom  všetkom  sa v nich  cítim celú dobu dostatočne reprezentačne. Ďalší skorošok som zažila, keď som zistila, že nemám ani hrebeň. Toto sa našťastie nepotvrdilo. To už len moja nedôvera vo mňa samú spôsobila, že som nenašla v kabelke ani to, čo tam bolo.

Náš deň D nastal v pondelok 2. augusta. O štvrť na jedenásť som poslala našej dcére esemesku: „Vyrážame.“ Pohodlne sme sa v autíčku usadili. Ja som si pripravila obrovský česko – slovenský atlas na kolená a zamierili sme k hraniciam. Poslednú zastávku na našom území sme si urobili na benzínke za Senicou. Poobdivovali sme krajinu pred Jablonicou (Toskánsko v malom) a prekročili sme hranicu cez rieku Moravu. Pri Mikulove sme natrafili na prvú prekážku. Tabule nám oznámili obchádzku a ja verná svojej tradícii, vybrala som cestu podľa možnosti najzložitejšiu a najdlhšiu (čo sme zistili pri spiatočnej ceste). Ale zas na druhej strane – nefrekventovanú. To ma malo upozorniť, že som to s obchádzkou zobrala naozaj veľkým oblúkom, pretože touto cestou nikto iný takmer nešiel. Ale aj moja drahá polovička uznala, že cesta to bola pekná a viedla k cieľu a k výbornému medzicieľu. Všetky cesty zo Slovenska na Moravu akoby viedli cez broskyňové sady. A môj drahý manžel má toto kráľovské ovocie nesmierne rád. Na takmer kilometrovom úseku pri Znojme ústia záhradky domácich na hlavnú cestu. Pri všetkých bránkach boli stánky a šarmantné prázdninujúce Znojemčanky, ktoré ponúkali najrozličnejšie ovocie a zeleninu. Ivo ale videl len obrovské broskyne. Bolo rozhodnuté. Zastali sme, kúpili zásobu na dva dni (tu sme zistili, že nám chýbajú chlebíky) a pokračovali sme krajinou pribúdajúcich rybníkov.

Čechom je ľahké byť poetickými – Vladislav Vančura, František Nepil, Ota Pavel.   Prechádzali sme cez malebné dedinky, v strede ktorých boli vodné nádrže a cesty lemovali nežné brezy. František Nepil vo svojej knižočke Dobré a ještě lepší jitro hrdo hovorí o českej hymne. Že na rozdiel od iných bojovných a burcujúcich hymien ich hymna opisuje krásy Čiech a vyvoláva v duši pokoj a pohodu. Každú chvíľu som Ivovi hovorila: „Poózri, to je krásne. Aha, to je úžasné. Na to sa musíš pozrieť.“ Keby rešpektoval moje upozornenia, tak by sme určite niekde narazili, alebo skončili v priekope, alebo by nám cesta trvala o pol dňa dlhšie.

Nakoniec sa nám predsa len bez problémov podarilo dostať až po nás týždňový domov v Českých Budějoviciach. Pred nami stál desaťposchodový vysokoškolský internát. Tu sme mali k dispozícii na ôsmom poschodí  celú bunku len pre seba. Iba na jednu noc nám tam ubytovali mladú dvojicu, ktorá sa však správala tak, že sme o nej ani nevedeli. Keby nezostala po nej mláka pod sprchou, tak by sme si mysleli, že sa nám to len zdalo. S naším mládežníckym ubytovaním v Siene sa to nedá ani porovnať. Tu nám bola k dispozícii veľká pohodlná izba so stolmi, stoličkami, nočnými stolíkmi a pohodlnými posteľami. V predsieni bunky sme mali dokonca aj chladničku. Čo viac si môže želať poznávač, ktorý sa tam príde len vyspať?

Prvý večer sme sa šli zoznámiť s centrom Českých Budějovíc. Neviem, či to spôsobila únava z cesty, ale večerná prechádzka v nás nevzbudila potrebu venovať tomuto mestu ďalší deň. Poobdivovali sme známe štvorcové námestie obklopené gotickými, renesančnými a barokovými domami. Ja som išla pozisťovať kultúrny program na nádvorie radnice. Tu som aj vo večerných hodinách dostala mapku mesta a dozvedela som sa, že na priečelí radnice sú alegorické sochy zobrazujúce Spravodlivosť, Statočnosť, Múdrosť a Opatrnosť. Keď som si ich dostatočne poobzerala, začala som hľadať moju fotografujúcu polovičku. Našla som ju pri veľkej osemuholníkovej Samsonovej fontáne. Nečudujem sa, že si ju toľko fotografoval, pretože so svojim priemerom sedemnástich metrov ide o najväčšiu českú fontánu. Okolo nej sú umiestnené lavičky, z ktorých je možné celé námestie pohodlne obdivovať. Samotný Samson si stojí nad námestím na vysokom piedestáli a odtiaľ sa nám prihovára už tri storočia aj so svojím príbehom. Vezmime si ho ale z tej príjemnejšej, menej morbidnej stránky o odstrihnutých vlasoch a vypichnutých očiach. Meno Samson je z hebrejského slova šimšon alebo šemeš a znamená slnko. Preto jeho meno a kučery symbolizujú túto hviezdu. A aj na námestí sa posledné lúče zapadajúceho slnka ponad domy dotýkali Samsonových kučier na vrcholci fontány.

Samson v zapadajúcom
slnku

Samson v zapadajúcom slnku

Českobudějovičania sa musia na námestí vyhýbať bludnému kameňu. Je to kameň označený krížikom. Spôsobuje, že ten, kto cez tento kameň prejde cestou z hostinca, nikdy nenájde cestu domov. Radšej som ho obišla. Táto verzia sa mi páči viac ako druhá alternatíva, že na tomto mieste stála v stredoveku šibenica.

Na záver sme sa ešte potúlali po starých uličkách a nakoľko sme išli do centra mesta autom, tak bez ochutnania českobudějovického piva sme išli spať. Aby sme nabrali síl na druhý deň.

Pred spánkom sme si ešte vytýčili cieľ pre ďalší deň poznávania. Pozrela som si mapu, premyslela si výjazdy z mesta s vedomím, že začiatok dobrý – všetko dobré. A zatvorila som oči.

V Siene je do polnoci problém zaspať. Mládežníci (ale nielen) využívajú možnosť návratu do youth hostela do polnoci. Potom ešte trieskajú dverami, keď sa idú sprchovať, alebo sa idú vzájomne navštevovať a vymieňať si informácie rôzneho druhu. Ráno zas býva od siedmej ruch a búchanie dverami tými, ktorí odchádzajú z youth hostela.

Po takýchto skúsenostiach som mala so sebou pre istotu tlmiče do uší. V Českých Budějoviciach mi neboli treba. Večer sme ešte počuli babylon jazykov pri dohováraní si posedenia v najbližšej krčme pri dobrom pive. Návrat obyvateľov internátu sme prespali. Takisto ráno nás nezobudilo nič iné, len to, že sme už vyspatí.

Smer – Český Krumlov. Podarilo sa nám vyraziť o deviatej a dokonca na prvýkrát nájsť aj výpadovku z mesta.

Pred dvomi rokmi som si zavinšovala k svojmu životnému jubileu dovolenku v stredných Čechách. Odtiaľ sme si urobili jednodňový výlet do tohto stredovekého mestečka na Vltave. Boli sme v ňom dva týždne pred záplavami. Keď sme po návrate domov videli zábery zatopeného Českého Krumlova, nechcelo sa nám veriť, že miesta plné rozosmiatych ľudí, kaviarničky na brehu rieky, ale aj Art centrum Egona Schieleho budú raz opätovne vyzerať tak, ako sme ich videli pred záplavami.

Rafty prechádzajú
splavom väčšinou bez straty bodu

Rafty prechádzajú splavom väčšinou bez straty bodu

Po dvoch rokoch nás ale toto juhočeské mestečko vítalo presne tak ako predtým. Keď máte to šťastie a zaparkujete na parkovisku pod zámkom, tak prejdete popod zámocký Plášťový most a ste už v centre diania. Desiatky ľudí stoja na mostíku a pri zábradlí nad Vltavou. Sledujú živé divadlo. Asi päťdesiat metrov vyššie, proti prúdu, je vltavská prekážka v podobe prudkého splavu, ktorý je zdrojom zábavy nielen pre priamych aktérov splavujúcich rieku, ale najmä pre okolostojacich divákov. Väčšina riečnych ľudí totiž končí mokrá a vyhrabávajúca sa spopod prevráteného člna. Suchá časť osadenstva,  pozorujúca všetko z brehu, tlieska tým, čo preplávajú splav bez straty bodu, ale aj tým, čo lovia vo vode seba, plavidlá a nepripútané veci.

Tento rok sme strávili v Krumlove dva dni. Druhý a šiesty deň našej dovolenky. Ivo sa chcel vrátiť kvôli fotografovaniu a ja kvôli drevenému podnosu pre našich mladých.  A aj kvôli  historickému divadlu. Kvôli úžasnej atmosfére, ktorú toto mestečko vyžaruje, sme sa chceli vrátiť obaja. Český Krumlov je oprávnene mestom UNESCO. Na jednej strane žije históriou, ale na druhej strane je aj neskutočne súčasné, živé a má svojský miestny kolorit vďaka vodákom. Na našich potulkách sme sa nikde inde nestretli s úkazom, že nikým nerežírované, neplánované divadlo má toľko rozosmiatych divákov plných očakávania. Ako prejde ďalší a ďalší čln. Čln s jednotlivcom, miniskupinou, či obrovským raftovým člnom, do ktorého sa zmestí aj desať ľudí s bedňou piva. Prvý krumlovský deň sme sa bavili na vodáckej rodinke, ktorá zaparkovala pod mostíkom smerujúcim na Latrán. Asi stadiaľ splavovali prvýkrát a nebolo im jasné, kadiaľ by sa mali spustiť. Vpravo alebo vľavo. Urobili si siestu. Tri deti povyskakovali z člna a začali šantiť na plytčine. Otec rodiny si s kľudom zapálil cigaretku a jednou rukou za šnúru pridržiaval čln, v ktorom sedela manželka a kamarát kŕmiaci sa rožkom. Kým neprešlo zo desať plavidiel okolo nich a oni sa neubezpečili, ktorým prúdom sa dajú viesť, dovtedy tam vládla pohoda. Vôbec im neprekážalo, že z mosta ich sledujú suchozemci. Zrazu sa ozval povel: „Do člna – nastupovať.“ A hlavný lodivod už obratne manévroval čln pomedzi piliere mostíka. Aj pre nás toto divadlo skončilo a preto sme pokračovali v ceste Latránom. Množstvo obchodíkov a reštaurácií vábi dovolenkárov. Neodolali sme ani my. Ja som objavila predajňu plnú drevených výrobkov. Hračiek, misiek, podnosov a perfektnej atmosféry. Moja drahá polovička nevedela, že ja už tri roky zháňam pre našich mladých obdobu našej drevenej tácky. Nosím na nej do obývačky pred televízor dva taniere, misky, poháre a pivo. To všetko sa na ňu zmestí a celá je z nefalšovaného svetlého dreva. Žiadna napodobenina alebo prútie. Tú našu som kúpila v roku 2001 v Martine.  Keď som opätovne chcela do predajne zájsť, už tam predajňa nebola. To spôsobuje naša dynamicky rozvíjajúca sa spoločnosť. Obchody sa menia na kaviarne a herne. Niekedy je to však, našťastie, aj naopak. Tú istú tácku som potom objavila v skanzene v Zuberci, ale v polovičnom vydaní. Odpísala som si síce adresu výrobcu zo Záhoria, ale nejakým záhadným spôsobom som potom adresu stratila.  A teraz – v roku 2004 – konečne objavím podobnú tácku v Českom Krumlove. Ivovi sa tento nápad príliš nepozdával. „Drevená tácka. Čo keď objavíme niečo zaujímavejšie?“ Na dovolenkách sa snažím byť príjemná a preto som neprotirečila.

Krumlovské strechy z Plášťového mosta

Krumlovské strechy z Plášťového mosta

Túlavým krokom sme skončili na prvom nádvorí krumlovského zámku. Na pive. Veď nás čakal ešte takmer poldeň chodenia a obdivovania nových vecí. Po dobre vychladenom pive (zo siedmeho schodu) sme pokračovali ďalšími štyrmi nádvoriami. Dostali sme sa na Plášťový most, ktorý spája zámok s divadlom a záhradou. Prečo sa most nazýva plášťový, to neviem. Ide o trojposchodový most, ktorý vyzerá veľkolepo a z ktorého je výborný výhľad nielen na staré mesto, ale aj na vltavský splav. Takže na dobré miesta, s dobrým výhľadom, stoja neustále rady záujemcov. A samozrejme je to aj miesto, kde môj drahý manžel a fotograf v jednej osobe, vždy strávi množstvo času. Nevadí mi to. Pretože pre mňa je to príležitosť si oddýchnuť, posedieť a pozorovať mätež cudzincov. Je tu veľa Japoncov (kde nie sú?), Talianov, Francúzov. Cudzina doslova objavuje južné Čechy. Stretli sme sa s tým na každom kroku počas nášho týždňového pobytu. A Česi robia všetko preto, aby očakávania cudzincov naplnili. Majú dobre vybudované informačné centrá. Poskytujú služby na dobrej úrovni, bez ohľadu na to, či ide o tisícovú dedinku, šesťtisícové mestečko alebo veľké mesto. Ponúkajú zaujímavé kultúrne podujatia. Všade sa niečo deje. Keď som v Čechách, vždy mám chuť sa tam presťahovať.

Nedávno mi kolegyňa (od ktorej by som to vôbec nečakala) povedala vtip: „Svätý Peter šiel na kontrolu do pekla. Prišiel k prvému kotlu. Keď sa k nemu nahol, ihneď začalo po ňom siahať množstvo rúk, ktoré ho chceli stiahnuť k sebe. Svätý Peter rýchlo od kotla odstúpil. Prešiel k druhému kotlu. A tam vidí, ako množstvo rúk vyhadzuje jedného spomedzi seba hore a snažia sa ho vyhodiť z kotla von. Svätý Peter sa pýta Lucifera. Kto je v tom prvom kotle? Slováci. A v tom druhom? Česi.

Z Plášťového mosta sme prešli do zámockých záhrad. Bola som zvedavá na zrekonštruovanú fontánu a divadlo s otočným hľadiskom. Ani jedno ma však nejako mimoriadne nenadchlo. Kaskádovitá fontána je zdrojom osvieženia nielen pre ľudí. Pred nami šiel pán kričiaci na rodinu: „Stojte, stojte, Beník je smädný. Musím mu dať napiť.“ Nakoľko išlo o starší manželský pár, bola som zvedavá, kde majú pobehujúceho vnuka. Nie, nešlo o vnuka. Pán zložil z hlavy plátenný klobúk, nabral do neho z fontány vodu a v tú ranu sa pri ňom objavilo malé chlpaté psíča s vyplazeným jazykom a vrtiacim chvostom. Ak som aj dovtedy nepociťovala smäd, v tú chvíľu som mu závidela. Má to také jednoduché. Stačí pánov klobúk a fontána a životné potreby sú naplnené. Široké upravené chodníky (nemám ich rada – sú také vyumelkované) nás doviedli k anglickému parku. Tie mám radšej. Hovorí sa, že zásadný rozdiel medzi Francúzmi a Angličanmi je v ich vzťahu k životu a okoliu. Francúzi sú údajne bezprostrednejší, komunikatívnejší, frivolnejší a Angličania sú vraj typickí menším zmyslom pre humor, pôsobia chladnejšie a neprístupnejšie. Ale na parkoch akoby to bolo opačne. „Francúzske“ parky sú uhľadenejšie, majú presné tvary, záhradníci sa na nich neskutočne narobia a „anglické“ – to je akoby voľná, neorganizovaná príroda.

Hneď na začiatku anglickej časti parku sa objavila nepoetická konštrukcia hľadiska, ktoré sa podľa potreby dívalo na dej odohrávajúci sa na javisku malého zámočku alebo na lúke medzi stromami. Večer mali dávať Falstaffa od Salieriho. Na lúke boli ale skôr rekvizity pre drámu ako komédiu. Pri kríkoch stála šibenica, o kúsok ďalej kára (pravdepodobne na odvoz mŕtvoly). Žeby Falstaffa v nejakom modernistickom poňatí radšej obesili namiesto ukrytia do koša na bielizeň? Moja drahá polovička ma ukľudnila, že to určite patrí len k zvýšeniu dramatickosti priestoru za dňa ako turistická atrakcia. Človek ale nikdy nevie.

Pod hľadiskom je bufet. Tí, ktorí dajú prednosť posedeniu v bufete počas predstavenia, môžu mať po viacerých vypitých pohárikoch vážny problém. Stojí pred nimi priam hamletovská otázka: „Točí sa mi hlava – alebo sa točí hľadisko?“

Na konci parku stálo, posedávalo a ležalo množstvo ľudí. Horko – ťažko, a až po dlhej chvíli, som prinútila Ivana, aby sme sa išli pozrieť, čo v takej pohode všetci obdivujú. Bolo tam lotosové jazierko, v ktorom sa premávali drobné, väčšie a ešte väčšie kačiatka. Chodili priamo k ľuďom, nechali sa kŕmiť a keď mali ľudí dosť, všuchli sa do vody a elegantne odplávali pomedzi lotosy. Toľko lotosových kvetov som ešte pohromade nevidela. Bolo zaujímavé pozorovať tváre ľudí, ktorí sedeli, ležali, postávali na brehu jazierka. Akoby sa pre každého z nás všetko zastavilo. Oáza kľudu v horúcom popoludní a tak blízko rušného medzinárodného stredu Českého Krumlova. Po mojom ochkaní /skoro ako Japonci/, keď som sa dostatočne nabažila zaujímavej scenérie a oddychu, sme boli v priebehu desiatich minút späť v ruchu histórie. Môj drahý manžel neodolal a z Plášťového mosta si urobil ešte pár záberov na mesto pri inom uhle slnka. Chvíľu voľna som využila na nazretie do priestorov divadla, z ktorého práve vychádzali návštevníci po absolvovaní prehliadky. V sprievodcovi som sa dočítala, že toto barokové divadielko patrí k svetovým unikátom a letmý pohľad do vnútorných priestorov mi len potvrdil, že knižný sprievodca neklame. Živý sprievodca mi však oznámil, že práve ukončil poslednú prehliadku, takže už len nabudúce. Ale kedy? Začínalo byť jasné, že tento deň nie sme naposledy v Krumlove. Cestou na parkovisko sme museli ísť opätovne okolo splavu a zas sa nám len potvrdilo, že toto miesto je neutíchajúcim zdrojom zábavy.

Naša ďalšia cesta viedla cez dedinku Černá v Pošumaví do Prachatíc. Naši mladí  vlani s prekvapením skonštatovali, že toto české mestečko nám nič nehovorí. My sme tam naozaj ešte predtým neboli. A keďže nám ho veľmi plasticky opísali, tak sme sa ho rozhodli predĺženou cestou okolo Lipna navštíviť.

Závistlivo sme pozorovali hlúčiky rodín rozvaľujúcich sa na brehoch vodnej plochy pri nízko ležiacom slniečku a sľubovali sme si, že jeden deň našej dovolenky vyhradíme aj takémuto leňošeniu. Poobdivovali sme plávajúcu kompu v strede Lipenskej vodnej nádrže a množstvo plachetničiek, ktoré dotvárali letnú atmosféru. Lipno je najväčším českým umelým jazerom, ktoré má za sebou už polstoročnú existenciu a ktoré, okrem rekreácie, pomáha vyrábať aj elektrinu.

Cez Volary sme sa dostali do Prachatíc. V pude sebazáchovy sme si najskôr išli do supermarketu nakúpiť potraviny a nápoje a okolo osemnástej hodiny sme zaparkovali pod hradbami starej časti mesta. Naše príchody do miest po sedemnástej hodine mali tie výhody, že sme nemuseli platiť parkovné. Od hradieb sme sa úzkymi a prázdnymi uličkami dostali na renesančné námestie. Mohlo by byť čarovné. Ale žiaľ, tú najzaujímavejšiu pamiatku sme nemali možnosť vidieť, pretože bola celá zahalená v sieťovine a trčali z nej rôzne potrubia, ktorými reštaurátori zhadzovali nepotrebný materiál. Ešte aj o tomto čase bol na nej živý ruch, ktorý určite zabezpečí, že budúci rok už bude renesančná stará radnica tou pravou dominantou námestia. Aj spoza siete sme mali možnosť vidieť kúsky fasády vyzdobenej obrazmi s biblickou tematikou. Fasáda je vytvorená technikou chioroscuro a preto sa jej rekonštrukcia musí robiť naozaj veľmi precízne a odborne. V strede námestia je kamenná fontána so sochou Spravodlivosti zo 16. storočia. Okolo nej je množstvo lavičiek. Jednu z nich sme si vyhliadli so strategickým zámerom – vidieť z nej všetky zaujímavé pamiatky námestia. A tak sme mohli skúmať aj Sitrov dom, ktorého priečelie zdobí portrétna galéria desiatich českých kráľov. Oprávnene je v ňom dnes Prachatické múzeum, ktoré už bolo pre nás, neskorých tulákov, zatvorené. Dolnou stranou námestia sme sa vybrali hľadať naše autíčko. Pred hradbami sa nám zrazu objavila bránka do príjemného malého parčíku, v ktorom boli porozhadzované sochy a v jeho strede malá reštaurácia, ktorá bola okrem supermarketu jediným živým miestom Prachatíc. V pohode tu sedeli skupinky ľudí nad pohármi piva. Keby sme ich tu nevideli, mohli sme mať z tejto neskoro popoludňajšej návštevy dojem, že Prachatice vymreli.

Ale už nás čakala cesta späť do Českých Budějovíc. Opäť sa nám potvrdilo, že keď chceme, všetky cesty vedú k ubytovni. Síce inou trasou ako sme čakali, ale nakoniec sme zaparkovali rovno pod oknami nášho dočasného bydliska.

Ľahká večera a plán na ďalší deň.

Pred odchodom na dovolenku mal môj drahý manžel spracovaný itinerár, ale už doma sme si povedali, že nebudeme jeho otrokom. Jeho realizácia bude závisieť od okolností. Našej nálady, počasia, zaujímavosti miesta - nie podľa sprievodcu, ale na základe skutočnosti.

Na druhý deň nášho túlania sme mali napríklad naplánované detailnejšie poznávanie Českých Budějovíc. Po prvodňovej večernej prehliadke sme skonštatovali, že sa radšej budeme venovať iným miestam a mestám a tým sme mohli náš program posunúť. Akosi nás stred Českých Budějovíc za srdce nechytil.

Ubytovanie tam bolo však výborné. A každé ráno som mala zabezpečenú superatmosféru. Koňa považujem za jedno z najelegantnejších zvierat. Voľakedy dávno – v mladosti – som sa dokonca pokúšala naučiť aj jazdiť. Veď žijem len štyri – päť kilometrov od Plemenárskeho podniku v Topoľčiankach, ktorý sa chváli výborným chovom arabov a lipicánov. Ani osobná zainteresovanosť pána Pružinského (olympijského víťaza v nejakej jazdeckej disciplíne) zo mňa jazdkyňu neurobila. Môj najväčší úspech bol, že som sedela na koni, ktorý mal okolo krku uviazané lano a ja som sa držala dvoch držadiel na sedle a krúžila som okolo pána Pružinského stojaceho v strede jazdeckého areálu. To som mala dvanásť rokov. Odvtedy som na koni nesedela, ale mám k nim nesmierne pozitívny vzťah. Asi preto, že ma v mladosti nepohrýzol, nezhodil a ani nekopol.

Ale teraz späť k tej superatmosfére. Predstavte si – ráno nasadnete do auta, na kolená si dáte mapu Čiech a namiesto toho, aby ste už začali seriózne rozmýšľať kadiaľ pôjdete, sledujete romantický výjav. Veľká zelená plocha, na ktorej sa v sviežom ráne pasie skupinka desiatich nádherných čiernohnedých koní, medzi ktorými je aj jedno dlhonohé žriebä. Celú tú plochu sme každé ráno – 6 rán – obchádzali z troch strán. Je úplne samozrejmé, že na realistické otázky môjho drahého manžela, či mi je jasné, skadiaľ budeme z Českých Budějovíc vychádzať, som odpovedala v ružovoobláčikovej nálade - „Aá, Ivko, na križovatke sa to uvidí“. Väčšinou to bola našťastie aj pravda. Len posledné ráno to zlyhalo.

Ale v stredu, 4. augusta, sme bravúrnym spôsobom vykĺzli z ulíc mesta a nasmerovali sme si to na Jindřichov Hradec. Po pár kilometroch – už na štvorprúdovke – vidíme, že nás zastavujú policajti.

„Išiel si rýchlo?“ „Nie.“ Počas tejto brilantnej komunikácie Ivo zastavoval auto a dával dolu okienko. Mužská časť policajnej hliadky si vypýtala od Ivana preukaz totožnosti a vodičský preukaz. Ďalšie otázky sme nečakali.

„Nemôžete niečo nájsť? Môžeme vám pomôcť? Vidíme, že máte rozloženú mapu.“

Náš ďalší rozhovor sa odvíjal od schopností partnera orientovať sa v mape, aby sa šofér nemusel ničomu nepodstatnému venovať. Policajt prehlásil, že aj on to má tak v domácnosti zariadené.

„Ja šoférujem a žena ma naviguje.“ Ktovie, či patrí tiež k tým mužským šovinistom, ktorí si myslia, že žene patrí do rúk len vareška a v prípade nevyhnutnosti mapa. Ale tento policajt bol veľmi šarmantný a aj s kolegyňou nám zaželali peknú dovolenku a uvoľnili nám cestu. Skonštatovali sme, že takéto policajné zastavenia by sa nám celkom páčili. To, čo sme obdivovali v Taliansku, že prevencii dávajú väčší priestor ako represii, platí aj pre Čechy. Množstvo všadeprítomných policajtov nepôsobí agresívne, ale skôr pomáha udržiavať poriadok a znižuje mieru suverenity šoférov na cestách.

S dobrou náladou sme vošli do Jindřichovho Hradca. Zlatomoravecké gymnázium má s gymnáziom tohto mesta družbu. A vďaka tomu Ivo vedel, kde chce zaparkovať. V uličke pri gymnáziu. Nebolo to také jednoduché, pretože tu bolo rozkopaných zopár uličiek. Keď nás takých nešťastných videl na jednej z bočných križovatiek už tretíkrát stáť robotník z blízkej stavby, odporučil nám, skadiaľ máme prejsť. So zamretým výrazom tváre a už vôbec nechápajúc, čo sa deje, som sledovala môjho drahého manžela, ako vchádza do uličky, kde bol zákaz vjazdu. Ale robotník povedal: „To si nevšímajte, všetci stadiaľ chodia.“

Na vysvetlenie, prečo ma to tak vyviedlo z miery. Ivan absolútne neznáša môj povrchný prístup ku značkám, zákazom, nariadeniam. Pre mňa je po dvanástich rokoch vlastnenia vodičského preukazu úplne nejasné, čo mi hovoria okrúhle značky s červeným poľom a jednou alebo dvomi prekríženými modrými čiarami. Viem, že jedno je zákaz státia a druhé zastavenia. Pre istotu pri takýchto značkách pokračujem v jazde ďalej. Do bezpečnejšieho priestoru bez značiek. Keď idem do nejakého komplikovaného mesta, nie je pre mňa problém urobiť pár kilometrov naviac, len aby som sa vyhla vnútromestským križovatkám. Načo podliehať stresu a neurotickým bláznom v okoloidúcich autách? Blúdiacim šoférom vysvetľujem cestu bez ohľadu na dopravné značky a čudujem sa, ak sa niekadiaľ nedá prejsť so slovami: „Ale predsa bicyklom stadiaľ chodím.“

Takže, môj manžel porušil dopravný predpis a dokonca v zahraničí. Jediným ospravedlnením bolo, že naozaj tadiaľ chodili aj ďalší neporiadni šoféri a že všetci išli dvadsiatkou.

Na prvýkrát sa nám nepodarilo zaparkovať. Ulička bola beznádejne plná. Ale videli sme, že jedna rodina sa práve naloďuje do auta. Ivo zišiel autom k parku s tým, že do uličky na uvoľnené miesto zacúva. Pre istotu som sa šla postaviť doprostred parkovacej plochy. Za mnou sa ozvalo trúbenie a spoza predného skla som videla gestikuláciu vyjadrujúcu – odstúp. Neverbálne som ukázala na naše auto, že toto miesto je už naše. Ivo sledoval, ako celá situácia dopadne. V týchto chvíľach si opakujem vedomosti z asertivity. Obohratá platňa. A vážne svojmu sokovi opakovane a bez úmyslu odstúpiť vysvetľujem, že tu už desať minút čakáme, kým sa niečo uvoľní. Nakoniec to Pražák vzdal a odišiel. Vlani som si túto techniku nacvičila v Orviete. Funguje to. Zatiaľ. Ivo síce tvrdí, že ma raz niekto naštvane prejde. Nemám príliš v láske mikrofejtóny Martina Hrica, ale naposledy ma rozosmial, keď písal o svojej mame, ktorá v pokročilom veku prechádza neorganizovane cez cestu so zdôvodnením: „Kto by už len chcel prejsť starú ženu.“

Naše prvé kroky v Jindřichovom Hradci viedli na námestie, ktoré mi Ivan nadšene opisoval a sadli sme si na veľké dobré pivo s obrovskou penou prečnievajúcou nad okraj pohára. Malo tú správnu chuť a teplotu, ktorú človek očakáva od piva v južných Čechách. Vedľa nás sedela mladá nemecká dvojica. Ona – píšuca pohľadnice. On - bosonohý, každú chvíľu vstávajúci z miesta a pozerajúci sa na jednotlivé domy okolo námestia so sprievodcom v ruke. Stred historického centra je mestskou pamiatkovou rezerváciou s renesančnými, barokovými a klasicistickými domami. Najzaujímavejší z nich je dom pánov z Hradca – Langrov dom, ktorý je vyzdobený sgrafitami so starozákonnými výjavmi.

Chladné pivo nás vyzbrojilo na ďalšie poznávanie tohto relatívne malého ale zaujímavého mestečka. Podľa Ivanovho rozprávania viem, že je asi tak veľké ako naše Zlaté Moravce. Žije však úplne iným životom – kultúrnejšie, bohatšie, plnšie. A preto som si aj ja myslela, že naše prvé kroky v Jindřichovom Hradci budú smerovať za kultúrou a poznávaním. Nie. Naše prvé kroky viedli (lepšie povedané – ja som bola vedená ako koza na motúzku) do obchodu s oblečením.

Už v pondelok som zistila, že moje dvoje dovolenkové šaty zostali visieť v izbe na dverách. Našťastie si však v období mojej prichádzajúcej staroby začínam čoraz častejšie hovoriť: „Zmení sa niečo, ak sa budem rozčuľovať, alebo budem nepríjemná?“ V tomto prípade som si položila otázku: „Objavia sa predo mnou šaty, ak budem frflať?“ Ako odpoveď som prijala teóriu – čo som si zabudla, to mi nechýba. A preto som si, s kľudom angličana, už tretí deň ráno obliekala tie isté trištvrťové nohavice, ktoré som si pôvodne vzala so sebou najmä na cestu tam a späť. Aspoň že som si vzala hromadu tričiek. Jeden deň biele tričko s výstrihom, druhý deň biele ku krku. Tretí deň priniesol zmenu – mala som sivé tričko. A aj ďalšie boli v zálohe. Ale pohodlné letné nohavice na horúce dni len jedny. A k tomu úplne svetlej farby. Môj drahý manžel mi vždy pri kúpe nového oblečenia nezabudne pripomenúť: „Nekupuj si svetlý kabát (alebo niečo iné). Ty si taký umazanec. Za chvíľu to budeš mať špinavé.“

A neviem, či práve toto a pohľad na mňa – tretí deň v tých istých – takmer bielych - nohaviciach – spôsobil, že ma Ivo začal ťahať po obchodoch a snažil sa mi niečo vnútiť. Všetko som odmietala už len z toho dôvodu, že doma mám oveľa lepšie veci a aj tak mám príliš málo priestoru na nosenie neformálneho oblečenia v mojom nedovolenkovom období. Ivo sa preniesol ponad akékoľvek moje odmietnutia a vnútil mi aspoň jedno tričko a blúzku. Ani nohavice alebo dlhú sukňu na mňa nemali. Musela by som schudnúť minimálne ďalších desať kilogramov. Čo je väčší dôvod na pokazenie si nálady ako chýbajúce oblečenie.

Mám rada film s Johnom Nicholsonom Lepšie to už nebude. Asi preto, že hlavná postava má ten problém, čo aj ja. Celej rodine leziem na nervy svojou požiadavkou na čistotu a zdravotnú nezávadnosť. Najnovšie si moja vlastná dcéra zo mňa uťahuje: „Keby naša maminka mohla, tak by aj svoju vnučku vyvarila, len aby ju ochránila od bacilov.“ To mám z toho, že jej stará mama ešte dnes rozpráva, ako som všetko pre ňu dezinfikovala vo vriacej vode.

Takže, bolo samozrejmé, že obe kúpené veci vydržia až do návratu domov, kde ich pračka najskôr vyperie.

Nerada nakupujem a ešte viac – nerada nakupujem na dovolenkách.

Blúzku som po prvom opratí vzala na milosť a už ju nosím, ale tričko s nápisom unique sportsman si na sebe za žiadnych okolností neviem predstaviť.

Po tomto namáhavom dopĺňaní môjho šatníka smerovali naše kroky už naozaj do zámku, ktorý je súčasťou hradu. Svojou rozlohou je po Pražskom hrade a zámockom komplexe v Českom Krumlove, tretím najväčším zámockým areálom v Čechách. Do zámku sa vstupuje gotickou bránou, ktorá víta návštevníkov množstvom suvenírov. Prišli sme v čase obedňajšej prestávky, takže prehliadku sme mohli absolvovať až za poldruha hodiny. Poprechádzali sme sa v zámockej minizáhradke, poobdivovali zvonku Rondel, v ktorom bývajú koncerty. Nakoniec sme sa rozhodli ísť do mesta najesť, aby sme nazbierali síl na ďalšie skúmanie histórie.

Zámok v Jindřichovom Hradci je tretím
najväčším  zámockým a hradným komplexom
v Čechách

Zámok v Jindřichovom Hradci je tretím najväčším  zámockým a hradným komplexom v Čechách

Do zámku sme sa vrátili minútu pred začiatkom prehliadky. Rýchlo sme si s Ivom  zvolili trasu B, prehliadku najstaršej časti pôvodného hradu – Starý palác. Od našej sprievodkyne, šarmantnej mladej dámy, sme sa dozvedeli, že celý areál hradu a zámku má 320 miestností a ich priestory otvára 500 kľúčov. Jeho ústrednú sieň vyzdobil v roku 1338 neznámy maliar nástennými maľbami znázorňujúcimi legendu o Svätom Jurajovi. Tento ranogotický cyklus je najväčším súborom malieb v strednej Európe a patrí medzi svetové unikáty.

Keď sme prechádzali okolo veže Hladomorny, mužov v skupine najviac zaujímalo, prečo jej priestory nie sú súčasťou prehliadky. Poniektorí mali v pláne tam zanechať svoje manželky. Môj drahý manžel sa zaprisahal, že určite by to neurobil. Ale, ktovie? Takže som vrelo súhlasila so ženou – sprievodkyňou, ktorá nám vysvetlila, že s mužmi v skupine pre istotu do týchto priestorov nechodí. Zaviedla nás však do rozprávkovej kuchyne. Naozaj rozprávkovej. Filmárske štáby mnohých českých, ale nielen českých, rozprávok vraj využívajú tieto priestory na nakrúcanie tých častí filmov, ktoré sa odohrávajú v stredovekej kuchyni. 

Moja domáca kuchyňa mi však vyhovuje oveľa viac. Je svetlá. Nie je veľká, ani malá, je tak akurát. A táto stredoveká kuchyňa má ďalší názov – čierna a ona je naozaj tmavá. Na mňa pôsobila depresívne. Bolo to spôsobené aj tým, že v nej boli vystavené vypchaté tvory pripravené na kuchynskú úpravu. Našťastie, len ako dekorácia.

Do mojej kuchyne dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia sa nedostalo ešte nič živé. To som zdedila asi po svojej matke, ktorá sedela v jarku pri ceste so sliepkou a nožom v ruke a čakala na niekoho, kto by bol ochotný zabezpečiť polotovar na prípravu polievky pre tri deti.

Asi pred pätnástimi rokmi sme sa boli kúpať v blízkom rybníku. Všetci rybári boli bez nálady, pretože im ryby odmietali skákať na návnadu. Pri jednom z nich sme sa pristavili, aby sme mu spríjemnili dlhé chvíle čakania. V rámci rozhovoru sa dozvedel, že milujem ryby v každom ročnom období a v akejkoľvek úprave. A poslednýkrát som jedla jedlo z čerstvo ulovenej ryby pred dvadsiatimi rokmi. Keď ešte chytal ryby môj otec a ktorý ich vedel aj vynikajúco pripravovať tak, že sme sa nikdy nedrhli kostičkami.

Strávili sme príjemné popoludnie vo vode i na brehu. Po pár hodinách sme sa začali baliť. A tu zrazu pri nás stál náš známy rybár, s jediným úlovkom, naširoko – naďaleko, v rukách. Podával mi živú rybu so zdôvodnením, že on ich má doma dosť. A dnes prišiel na rybačku len tak, z pasie. Môj drahý manžel sa na mňa zhrozene pozrel. Dcéra sa v prvom momente potešila, že aha – bude nám plávať vo vani. Ale potom si aj ona uvedomila celú tragédiu, čo nás bude čakať. To, že ľúbime ryby je jedna vec, ale druhá vec je – rybu pripraviť o život. Doteraz sme ich vždy kupovali v obchode mrazené. Aj na Vianoce. Ani po namáhavom odmietaní, že tento jediný úlovok dňa si nemôžeme vziať, sme nevedeli zabrániť vtlačeniu obrovského sáčka so živou (podľa mňa obrovskou) rybou do mojich rúk. Nakoniec sme slušne poďakovali a pri opačnom konci rybníka sme meditovali, či nás vidno a či by sme nemohli rybu vhodiť naspäť do jazera. Nemohli sme. Priam sme videli sledujúce oči ostatných rybárov, roztrúsených okolo celého rybníka, ako závistlivo sledujú náš odchod s jedinou rybou, ktorá v ten deň bola ochotná sa dať chytiť. Prišli sme k svokrovcom, kde sme čakali na príchod staručkého suseda, ktorý bol schopný vziať rybe život.

V rozprávkovej kuchyni by som nechcela variť. Je príliš stredoveká so všetkým, čo k tomu patrí. Lepšia je tá moja, pretože v nej mám aj mrazničku.

Čierna kuchyňa v Jindřichovom Hradci je súčasťou veže, ktorá sa volá Menhartka a to vysvetľuje, prečo sa Ivovi toto mestečko tak veľmi páči. Má tu určite svoje korene.

Sprievodkyni sme poďakovali za štyridsaťminútový výklad a vybrali sme sa do Mestského múzea.

Chcela som na vlastné oči vidieť najväčší mechanický betlehem na svete, ktorý je od roku 1998 zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov. Je rozložený na šesťdesiatich metroch štvorcových a obsahuje 1398 postavičiek a zvierat zhotovených z dreva a z kašírovacej hmoty. 133 figúrok sa pohybuje. Zo studne tečie voda. Večer vychádzajú hviezdičky a zapaľuje sa v domoch svetlo. V strede betlehema je známa scéna – narodenie Pána. Autor – pán Tomáš Krýza, majster punčochárskeho cechu – vytvoril aj ďalšie výjavy z evanjelia. Útek Svätej rodiny do Egypta a vraždenie neviniatok. Je tu aj tanečnica Salomé, ktorá si vyžiadala hlavu Svätého Jána Krstiteľa od kráľa Herodesa. Okolo týchto ústredných motívov sú aj ďalšie príbehy, ktoré zachytávajú život a prácu nielen v meste, ale aj na vidieku v 19. storočí. Krýzove jasličky je potrebné vidieť. Doteraz som si myslela, že betlehem v Rajeckej Lesnej je neprekonateľný. Je iný. Musím priznať, že pôsobí na mňa upokojujúcejšie ako betlehem v Jindřichovom Hradci. Možno je to tým, že aj keď je tiež mechanický, svojou monochrómnosťou pôsobí statickejšie. Krýzove jasličky majú orientálny nádych a svojou farebnosťou dopĺňajú dynamickosť celého priestoru.

Z Mestského múzea však nemožno odísť bez prezretia si Siene Emy Destinovej.  Oprávnene sa pýšia najslávnejšou českou opernou speváčkou, majiteľkou „najkrajšieho hlasu 20. storočia“. To hovorí prezentačný leták. Jej spevácka kariéra je naozaj hviezdna. Spievala nielen v Kráľovskej opere v Londýne ale aj v newyorskej Metropolitnej opere. V New Yorku vytvorila neprekonateľnú spevácku dvojicu s Enricom Carusom. A pritom vo svojom voľnom čase rada chodila na lov a chytať ryby.

Z múzea sme šli vyhľadať 15. poludník. Prechádza nárožím kostola Nanebovzatia Panny Márie a je vyznačený na dlažbe za kostolom. Nič som pri tom necítila, takže tomuto úkazu nepripisujem veľkú váhu. Rozhodli sme sa ešte chvíľu potúlať uličkami mesta. Zrazu sme sa ocitli pred výkladom plným farebných hračiek pre deti a deťúrence. Naša vnučka. Čo jej prinesieme? Neodolali sme a vstúpili sme do hračkárskeho kráľovstva. Princezná 21. storočia sa nás láskavým hlasom spýtala: „O čo by ste mali záujem?“ Nina (v dobe dovolenky polročná) nás systematicky privádza do úžasu. Len nevieme, čo by pre ňu bolo dostatočne zaujímavé a vekuprimerané. Preto sme k tejto otázke zaujali obranný postoj: „My sa len tak pozeráme“. Mladé žieňa za pultom nám s optimistickým výrazom kládlo ďalšie a ďalšie doplňujúce otázky. Zaujímal ju vek, či je to chlapec alebo dievčatko, čo už má doma. Potom nám začala vyberať hračky. Až sme sa dopracovali k niečomu, čo sa páčilo najmä nám dvom. Bolo to farebné a robilo to rachot. Žlto-zeleno-červená korytnačka, do ktorej sa vsúvali rôzne kocôčky, hviezdičky, mesiačiky. Hračka pre trojročné dieťa, ktoré si má na nej cvičiť zručnosť. My sme si však predstavili obrovské Ninine oči, ktoré budú fascinovane hľadieť na okaté farebné zvieratko a drobnými rúčkami bude lomoziť so všetkými tými drobnými vecičkami v jej pancieri.

Korytnačka sa Nine naozaj páčila – usudzujúc podľa záujmu o tento predmet. Čo z toho, že ja som spôsobila katastrofu. Korytnačka mi vypadla po pol hodine spoločného skúmania s vnučkou z ruky na roh stola a ulomil sa z nej pánt. (Aj tak to bola len otázka času.) Korytnačke to tuším nevadí, pretože základnú funkčnosť si zachovala.

S Jindřichovým Hradcom sme sa rozlúčili prehliadkou kostola Svätého Jána Krstiteľa. Jeho súčasťou je kaplnka Svätého Mikuláša, ktorá patrí medzi najcennejšie stavby juhočeskej vrcholnej gotiky.

Autíčko sme našli oddýchnuté – na rozdiel od nás – a pripravené odviezť nás k ďalšiemu cieľu. Okolo rybníka Vajgar sme sa vybrali na juh – juh Čiech. Do mestečka Slavonice, ktoré leží necelý kilometer od rakúskej hranice.

O Slavoniciach sme prvýkrát počuli pred dvomi rokmi. Vtedy som si zavinšovala k životnému jubileu (ktoré normálne ženy už ani neoslavujú; ja áno, pretože si predsa nenechám kvôli nejakému veku ujsť príjem akýchkoľvek darčekov) potulky po strede Čiech. Navštívili sme aj našich dlhoročných priateľov v Kostelci nad Černými Lesy. A tí nám rozprávali svoje zážitky z cyklistickej dovolenky po južných Čechách, pričom zablúdili aj do tohto malebného mestečka, v ktorom akoby sa zastavil čas.

Naši českí priatelia. Ako sme sa s nimi zoznámili? V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sme objavili cez cestovnú kanceláriu Jevany. Hotel na brehu rybníka, vzdialený necelých tridsať kilometrov od Prahy. Kultúrny referent (dnes sa tomu hovorí animátor) nás vodil po jevanských kultúrnych pamiatkach: „V tejto vile býva Karel Gott.“ Všetky ženy – vydaté i nevydaté s úžasom hľadeli na vilu a čakali, či sa vo dverách neobjaví božský Kája. (Nemalo by to byť s veľkým B?) Potom pokračoval ku chate na okraji lesíka, z ktorej chodil zbierať hríby kladný hrdina mnohých televíznych seriálov - Jaroslav Moučka. A aby sme nezomreli nevedomí, zaviedol nás ešte k domcu na okraji jevanského rybníka a oznámil nám: „Za tou vysokou ohradou má nahrávacie štúdio Láďa Štaidl.“ Nás však zaujímala kultúra spojená s kúpaním, volejbalom a dobrým pivom. A návštevami blízkej Prahy. Na tretí večer nášho prvého pobytu nám prišli zahrať súrodenci Čvančarovci so svojím priateľom Milošom. Čo Čech – to muzikant. Gitara, husle a flauta – a kopec dobrých pesničiek. Akosi sme sa medzi nich zamiešali a stali sme sa dlhoročnými členmi ich partie. Pri volejbale, opekaní a spievaní pesničiek. Nehovorilo sa o tom, kto sme, čo sme. Čo máme a nemáme – tak ako je to zvykom u nás. O tom svedčí aj jedna príhoda, ktorá sa nám stala pri našom, v poradí treťom, pobyte v Jevanoch. Chlapci – muži odohrali jeden z volejbalových zápasov (na život a na smrť), hodili sa do tmavohnedého rybníka a vrátili sa na pivo. O chvíľu prišli na rad aj vtipy. „Viete, prečo idú policajti meniť policajných psov za učiteľky?“ Začala som ustupovať za Ivanov chrbát – ja nič, ja muzikant. „No predsa – sú zúrivejšie a menej žerú.“ (V tom čase som bola veľmi zapálenou učiteľkou.) Môj drahý manžel sa rozosmial najviac a zároveň vyhlásil, že na mňa sa to asi nevzťahuje. Som síce dostatočne zúrivá, ale že čo mňa nezje, tak ja zjem všetko. Mňa však na tom zaujalo najmä jedno. My sme sa naozaj už tretí rok nebavili o tom, kto z nás čo robí. Nikto nevedel, že ja som učiteľka. Bol to pre mňa kultúrny šok. Pretože až vtedy som si uvedomila, že mi táto téma vôbec nechýbala.

A asi odvtedy sa datuje moje pravidelné: „Presťahujme sa do Čiech.“

Renesančné štíty v
Slavoniciach

Renesančné štíty v Slavoniciach

Vráťme sa ale k Slavoniciam, sú vzácne čistou ukážkou renesančného mesta. Väčšina historických pamiatok sa nachádza na Dolnom námestí, ktoré je väčšie a tvorí s radnicou a múzeom prirodzené centrum. Mne sa však páčilo najmä Horné námestie. Je síce  od ruky a užšie, ale je len otázkou času, kedy sa ukáže v plnej kráse. Aj teraz mnohé domy, s prekrásnymi geometrickými, figurálnymi a iluzívnymi sgrafitami ukrývali lešenia, po ktorých sa šplhali remeselníci. Na oboch námestiach sa zachoval ojedinelý súbor gotických a renesančných domov väčšinou zo 16. storočia. Priečelia majú štíty s atikou alebo bez atiky.

Poschodia na krakorcoch. A mnohé domy majú priečelia zdobené arkiermi. V sprievodcovi som sa dočítala, že v mnohých domoch sú zachované mázhauzy zaklenuté klenbami. Nevedela som, čo je mázhauz. Našťastie som nezostala dlho v nevedomosti. Pred jedným z domov na Hornom námestí, tiež poloschovanom pod lešením, bola veľká drevená noha. Pri nej bol oznam o výstave sôch Jiřího Netíka. Bolo už po šiestej večernej hodine, tak sme zvažovali, či vstúpiť pod otvorenú klenbovú bránu alebo nie. Urobili sme zo dva zmenšujúce okruhy okolo tohto priestoru a nakoniec sme vošli do „chodby“, nad ktorou bola klenba a z ktorej viedli dvere do bytu, pivnice a záhrady. A pár metrov pred nami stála zaujímavá dlhonohá mladá žena s utierkou v ruke, ktorá sa s krikom ponáhľala dovnútra: „Asi mi horia palacinky.“ Pritom ešte dokázala zaháňať pobehujúce dve deti: „Choďte sa hrať na ulicu, ja vás potom ohlásim.“ My sme si zatiaľ, nikým nevyrušovaní, začali prezerať minigalériu diel v dreve – sochy, reliéfy. Po chvíli som začala uvažovať. Toto nemôže byť dielo jedného autora, pretože niektoré veci mali oveľa lyrickejší charakter. Priložené lístky mi dali za pravdu. Vystavovala aj Martina Netíková. Vtom sa už k nám pridal mladý muž, ktorého sme zazreli rozprávať sa v záhrade s nemecky hovoriacim záujemcom o prácu s drevom. Bol to autor. Osobne. Na stene mal certifikát o tom, že je uvedený v českej knihe Who is who .... Aj bez toho bolo zjavná kvalita jeho diel. Mňa však opäť zaujala žena, voniaca vanilkovým cukrom, ktorá sa k nám medzitým pridala.

„To sú vaše práce?“ – skusmo som jej položila otázku a ukázala som na krehkejšie dielka. Zaznela súhlasná odpoveď a zároveň nás poslala ešte do podzemia, kde boli ďalšie vystavené práce. Ja som najskôr odmietla, pretože nemám fóbiu len z výšok (kvôli tomu nechodím na veže), ale aj z hĺbok (a preto aj doma chodím do pivnice len vtedy, keď nikto vhodný nie je poruke). Môj drahý manžel vyšiel s indiferentným výrazom na tvári. To ma zaujalo a predsa som vstúpila do pivnice. Ešte stihol zvolať: „Pozor – hlava“. Našťastie. Stihla som ju skloniť skôr, ako som mohla dôjsť k úrazu. Mne sa aj tak viac páčili práce vystavené v „chodbe“. Martina Netíková mi dokázala zodpovedať aj otázku, čo je to mázhauz. Práve sme v ňom stáli. Takže to nebola chodba. Ale teraz pre mňa vzniká problém nájsť adekvátne slovo k jeho vysvetleniu. Česi majú taký poetický výraz – sklípek (u nás pivnička?), v ktorom sa predávalo víno a máz bola vraj mierka. Dúfam, že som si to dobre zapamätala. A z toho vzniklo pomenovanie – časť domu, v ktorom si mohli zákazníci kúpiť máz – mierku vína, bez toho, aby  vstúpili do bytu. Na Slovensku by sme povedali – domáca krčma.

Na dom Netíkovcov máme dvojaké spomienky. Aj veľmi príjemné, ale aj nepríjemné. Až vonku, na ulici, som sa od Iva dozvedela, že ho strašne (viac ako veľmi) bolí hlava. V tej nízkej pivnici sa poriadne udrel (cítil to ešte na druhý deň). A mňa zas v časti mázhauzu, z ktorého dýchali storočia a vlhkosť, príšerne (tiež viac ako veľmi) poštípali nejaké malé čierne lietajúce čudá. Naša dcéra pred tromi rokmi, doštípaná na jednom z rakúskych odpočívadiel, nazvala lietajúci hmyz veľmi poeticky „sviňoby rakúske“. Takže mňa v Slavoniciach doštípali sviňoby slavonické. Ešte týždeň som mala na nekrytých častiach nôh na ne pamiatku.

Pre južné Čechy sú typické aj keramické dielničky. Jedna z nich bola na začiatku Horného námestia. Neodolala som a vstúpila som dnu. Vzadu v dielni pracovalo mladé dievča na hrnčiarskom kruhu a vpredu, pod oknom, bol dlhý stôl, okolo ktorého bolo zo sedem ľudí rozličného veku, pohlavia a národnosti. Všetci mali pred sebou keramický štvrťlitrový hrnček, v rukách štetec a v strede stola farby. Okolo stola panovala dobrá, rôznojazyčná, nálada.  Každý nakúkal každému na jeho hrnček, ktorý si všetci dotvárali podľa svojich schopností. Keď som vyšla von, všimla som si, že dielňa pozývala návštevníkov nápisom na okne: „Namalujte si svúj hrnek.“ Nikomu nevadilo, že je už pol siedmej. Slavonice sa úplne vážne pripravujú na turistov. Reštaurujú, opravujú, organizujú kultúrne akcie. O osemnástej mal pôvodne začať hudobný koncert. Umelcov čakali až z Prahy. Na plagáte bolo rukou prepísané, že koncert bude o devätnástej. Z rozhovoru organizátorov a návštevníkov som vyrozumela, že umelci zablúdili a hľadajú správny smer, takže prídu neskôr. Hudbychtiví záujemcovia sa pousádzali na námestí do malých reštaurácii tak, aby im neunikol príchod muzikantov a aby nezmeškali začiatok koncertu. A my sme ľutovali, že musíme odísť, pretože pred nami je minimálne hodinová cesta do nášho prechodného bydliska. Musíme predsa počítať aj my s blúdením.

Juhočeská večerná krajina je naozaj romantická. Zapadajúce slnko na veži kostola na konci dediny. Všade naokolo sú veľké zelené lúky a uprostred nich pokojná hladina rybníka. To boli obrazy, ktoré nás sprevádzali po České Budějovice, kým definitívne nezapadlo slnko.

Ale ešte za svetla sme sa dostali k románskemu hradu Landštejn, západne od Slavoníc. Hrad bol už zatvorený, ale pod hradom sme objavili Landštejnský dvúr /neviem nájsť na klávesnici české u s krúžkom/. Vedela som si predstaviť, že tu by sme boli pár nocí ubytovaní. V prírode, ale zároveň aj medzi ľuďmi, ktorí uprednostňujú trampskú a folkovú muziku. Podľa programu tu každý víkend niekto muzicíroval. Celý priestor bol jednoducho, účelne a pritom vkusne pripravený na množstvo návštevníkov. V areáli bola pustená muzika s Nedvědom. Nikomu nelikvidovala hlasitosťou ušné bubienky. Čím ďalej, tým viac sa  v cudzine presviedčame, že špecialitou Slovákov je – čím hlasnejšie, tým lepšie. Trávnik bol upravený a čistý. Pri vonkajšom bufete sme si dali len kávu. Muž za pultom sa spýtal: „Akú?“ Môj drahý manžel si zaželal zalievanú a ja nesku. Ja som dostala odporúčanie: „Vpravo je automat, vyberte si podľa chuti.“ Oni tam naozaj mali automat – uprostred juhočeskej krajiny. Básnik by určite povedal – v lone prírody. Našťastie mám naozaj rada kávu z automatu. Mám asi nejakú chuťovú deformáciu. Ale ak automat neklame, tak ju naozaj robí dobrú a objektívnu. Nepovie si – tento mi je nesympatický – dám mu slabú kávu (alebo vypáchnutú, alebo horkú, ...). Ivo si pochvaľoval nefalšovaného turka. Pod obrovskou celtovinou pri drevených stoloch sme si vonku posedeli, popočúvali muziku, poobdivovali vystavenú záhradnú keramiku od miestneho umelca a pokračovali sme už bez ďalšej zastávky v ceste do Budějovíc.

Na ďalší deň sme si už sľúbili aspoň poldenné leňošenie pri rybníku a s tým sme sa uložli spať.

Aj na piaty deň ráno nás vítalo slniečko. A náš vnútorný kompas a mapa nás viedla do Hlubokej nad Vltavou. Po viacerých okružných jazdách mestom sme nakoniec našli parkovisko, ktoré síce pred Hlubokou avizovali, ale posledná navádzacia tabuľa chýbala. Alebo sme to my nepochopili. Miernym stúpaním sme sa po desiatich – pätnástich minútach dostali k zámku asi štvrť hodinu pred začiatkom prehliadky.

Opäť sme stáli pred dilemou, ktorú z okružných ciest si vybrať. A alebo B alebo C? Vybrali sme si trasu A tak sme sa takmer hodinu túlali po zámku a žili sme históriou. Drobné okaté stvorenie – naša zámocká sprievodkyňa - nás privítala na schodišti a na jej pozdrav sa vzadu z našej skupiny ozval jasný, zvonivý hlások: „Dobrý den.“ V dobrej nálade sme sa vybrali na prechádzku miestnosťami, v ktorých mladá mamina upozorňovala svoje tri malé deti: „Ničeho se nedotýkejte, to by sme se nedoplatili.“

V 19. storočí bývala v zámku kňažná Eleonóra, ktorá nežila zápecníckym životom, ale mala odvahu cestovať a poznávať iné krajiny. Po pobyte v Anglicku sa rozhodla zmeniť barokový vzhľad  zámku. Nechala ho takmer celý zbúrať a na jeho pôdoryse dala vystavať veľkolepé kniežacie sídlo v duchu tudorovskej novogotiky. Pre kňažnú Eleonóru sa stal vzorom královský zámok vo Windsore. Z celého zámku si najviac pamätám prekrásne rezbárske práce, ktorými boli vyplnené celé priestory – steny, rámy obrazov, nábytok. Ale aj miestnosť s veľkými nástennými alegorickými obrazmi mala svoje čaro. Vyjadrovali rôzne príslovia. Napríklad – pod lampou býva najväčšia tma. Niektoré sme s Ivanom ani nepoznali, pretože aj Česi majú svoje vlastné frazeologizmy. Som zvedavá, ako by sme my namaľovali – má maslo na hlave.

Na mnohých zámkoch sa nachádzajú benátske zrkadlá. V priebehu týždňa sme si vypočuli dve verzie, čo môže zapríčiniť pohľad do takéhoto zrkadla.

Hluboká nad Vltavou – tu boli dve zrkadlá. Jedno pre mužov, druhé pre ženy. K ženskému zrkadlu sa viaže povesť: „Ktoré dievča sa do tohto zrkadla pozrie, do roka sa vydá.“ Má to však podmienku, že sa nesmie počas roka pozrieť do ďalšieho zrkadla. K mužskému sa viaže povesť: „Ktorý muž sa do tohto zrkadla pozrie, bude do roka opustený.“ Na čo môj drahý manžel pohotovo zareagoval: „Kým sa nepozrie do ďalšieho.“ Ale aj tak som si všimla, že väčšina mužov našej skupiny sa do benátskeho mužského zrkadla radšej nepozrela. Čo keby naozaj malo tú moc? Byť do roka opustený kvôli predpovedi zrkadla. Možno, keby kvôli niečomu inému ...

Telč – tu mali len jedno benátske zrkadlo. Spoločné pre ženy aj pre mužov. A toto zrkadlo hovorí podľa toho, kto sa do neho pozerá: „Dívka se do roka vdá, žena do roka skrásní, muž – do roka mu narostou parohy.“

Teraz čakám. Dňa 6. augusta 2005 by sa mal najneskôr dostaviť výsledok. Ak sa tak nestane, potom bude na vine len veľmi letmý pohľad do zrkadla. Predsa len som nechcela, aby si všetci všimli, ako dôrazne zrkadlo informujem, že som žena a že mám do roka, podľa jeho úlohy, skrásnieť. Tak som bola upriamená na „ženskú“ stránku zrkadla, že som si nestihla všimnúť reakcie mužskej časti skupiny. Historicky dané – muži nemajú radi parohy. Takže toto zrkadlo by mali na kilometre obchádzať.

Hlubokú  sme opustili okolo obeda a vybrali sme sa za našim ďalším  cieľom.  Zvíkov.

Zvíkovská obranná vežaKto videl v knižke záber z výšky na tento hradný komplex, má určite túžbu vidieť ho na vlastné oči. Predstavte si štíhly poloostrov, na ktorom v zeleni stromov vidieť hradby a nad nimi sa týčiace tri veže s červenými strechami. Naozaj čarovné. Skutočnosť? Aby ste mali tento zážitok – museli by ste si najať lietadlo. Na vlastných nohách tomu niečo chýba. Ale je možné, že príliš veľké očakávanie a únava spôsobili, že som nevychutnala čaro tohto miesta. Zvíkov je postavený na skalnatom brale, pričom ho z jednej strany obmýva Vltava a z druhej strany Otava. Pôvodne – v prvej polovici 13. storočia - stál vysoko nad vodou. Stavba Orlickej priehrady však spôsobila, že teraz je len pár metrov nad hladinou.

Zvíkovská obranná veža

Kráľ Přemysl Otakar II. tu mal svoje reprezentačné priestory, v ktorých prijímal vzácne návštevy. Hrad bol dlho považovaný za nedobytný,   pretože   mal    nielen výhodnú polohu, ale mal aj dômyselný obranný systém. Pri vstupe do hradného areálu sa dodnes zachovala okrúhla obranná veža s „britom“. Čo asi znamená, že smerom k pevnine sa kruhová forma veže zašpicatela – ako kvapka vody. A tento hrot vraj zabezpečoval, že strely sa po veži skĺzavali. Zvíkovu sa naozaj darilo odolávať všetkým dobyvačným pokusom až do roku 1622. A aj vtedy sa dokázalo 140 mužov hradnej posádky dlhodobo brániť proti 4000 obliehateľom.

Už vlani sme boli mierne šokovaní zo zelenej farby, ktorá dominovala na väčšine fotografií našich mladých. Nebola to zeleň stromov. Ale to, čo sme naozaj videli na vlastné oči, bolo nečakané. Zelená farba vody. Ivo maľuje a preto mi upresnil, že ide o malachitovú zelenú. Nie takú obyčajnú – vodovú – rozriedenú. Ale o hustú – olejovú. Celý Zvíkov, a keby len Zvíkov, celá priehrada Orlík (aspoň tá časť, kam naše oko dovidelo) bola zelená. Jeden z domorodcov nám vysvetľoval, že je to zapríčinené riasami. Sú rozmnožené, pretože okolie priehrady bolo v minulosti chemicky prehnojené a samotná priehrada nemá dostatočný prietok vody. Ktovie? Chvíľku sme oddychovali pod Zvíkovským hradom na brehu rieky Vltavy a pozorovali sme prístavisko vyhliadkových lodí, ktoré trúbením oznamovali svoje príchody aj odchody. Až mi zimomriavky naskakovali, keď som zároveň sledovala asi päťročné chlapča, ktoré sa pod otcovým dohľadom máčalo v tejto neuveriteľne zelenej vode. Môj dojem z nej je totiž taký, že nikto zdravý z nej vyliezť nemôže. Poznáte ten pojem – jedovatá zelená. Toto sa mi preháňalo hlavou pri pohľade na vodu. Z toho usudzujem, že pri mne by si deti veľa zábavy neužili. Vstup do farebnej vody  by  som  im jednoducho zakázala.

K životu som sa prebrala až na obrovskom moste. Na jeho konci som prinútila môjho drahého manžela  zastaviť.  Pre zmenu  som  ho ja  hnala odfotografovať  pohľad  na zelenú krajinu (vodu aj lesy) z druhého konca mosta. Odtiaľ bol, podľa mňa, najkrajší výhľad na krajinu. Vltava je v tejto časti uložená v skalách, ktoré sú miestami vysoké aj zo desať metrov.

Zvíkov obklopuje zelená voda

Zvíkov obklopuje zelená voda

V sprievodcovskej knižke je voda rieky ešte modrá. Čo mne, zarytej klasicistke, maximálne chýbalo.

Väčšina modernistických vecí ma vie poriadne rozčúliť. Niekedy si myslím (naposledy pri Čechovových Troch sestrách), že autor sa musí v hrobe obracať nad novodobým stvárnením jeho diela. Na jednej strane je nám implantovaná potreba vrátiť sa ku svojim koreňom. Krojovaný folklór, tradície, zvyky, kresťanstvo. Súkromné hrdlačenie na pôde. Ale Shakespeara, Čechova, Gogoľa treba zmodernizovať. Súčasní človek by ich vraj nepochopil, ak by ich diela novodobí režiséri, nezosúčastnili. Najmä výrazovými prostriedkami (čím vulgárnejšie – tým autentickejšie?), neverbálnou komunikáciou (čím obscénnejšou, tým vierohodnejšou?). Takže – aj zelená voda sa mi javí ako modernistický prejav doby. A ja chcem vodu v rieke oblohovo modrú (alebo aspoň hnedú – od bahna).

Voda môže pripraviť rôzne nepríjemné situácie. Nielen že je zelená, ale môže aj všetko zaplaviť a odniesť. A to sa stalo pred dvomi rokmi aj v Písku. Ďalšom mestečku na našich potulkách juhočeskou krajinou. Podľa sprievodcu sme vedeli, že v Písku sa má nachádzať kamenný most cez rieku Otavu. Je to najstarší kamenný most v Čechách. Starší ako Karlov most v Prahe. Bol postavený koncom 13. storočia. Má šesť oblúkov na pilieroch s britom a je mierne vyklenutý proti prúdu. Ale ani toto mu nepomohlo pri záplavách v roku 2002, ktoré tento stojedenásť metrový most vážne poškodili. Na jednom konci mosta, pod košatým stromom, je na fotografiách zachytené nielen ako vyzeral most po zničení, ale aj ako bol rekonštruovaný do súčasnej podoby. Samotné mesto nám na prvý pohľad neponúklo žiadne iné zaujímavé pamiatky.

Najstarší kamenný most v Čechách

Najstarší kamenný most v Čechách

A preto sme sa vybrali do historického Tábora, ktorého minulosť je zo všetkých českých miest asi najviac zviazaná s husitskou tradíciou. Jan Žižka z Trocnova si založil v roku 1420 opevnené sídlisko, ktoré svoje meno získalo podľa hory Tábor v Palestíne. To hovorí sprievodca. My sme do tohto mestečka prišli po sedemnástej hodine a to znamenalo, že zas sme neplatili parkovné. Na to nás upozornila pani, ktorej som sa spýtala, či sa z miesta parkovania dostaneme do centra. Na ďalšiu otázku – či je do centra ďaleko – mi odpovedala: „Centrum je tudy za rohem. Za pět – deset minut.“

Spokojní a vyusmievaní sme zamierili do centra Tábora. Táto pešia turistika ma do smrti poučila rozlišovať historické centrum mesta a centrum mesta. Prešli sme päť minút – obchody.  Prešli sme desať minút – obchodné domy. Prešli sme pätnásť minút – obrovská križovatka so semaformi. A na druhej strane križovatky smerovka – historické centrum mesta 15 minút. Na našej strane križovatky bola Billa. S vidinou ešte dlhej cesty pred sebou a pocitom hladu, sme sa rozhodli kúpiť si aspoň suché rožky. Mierne komplikovaný vstup do obchodu s pojazdnými košmi sme zvládli. Premotali sme sa cez predajňu a nakúpili sme si to najdôležitejšie a najmaškrtnejšie pre znovuzískanie síl na potulky Táborom. Pomaly sme sa dopracovali k pokladni. A zrazu sme stáli. Pri jedinej fungujúcej pokladni – traja ľudia pred nami, päť ľudí za nami – sa odohrával nepočuteľný dialóg. Pokladníčka zrazu zatvorila kľúčikom pokladňu, druhý kľúčik vyčarovala spod pokladne a opustila svoj priestor. Všetky hlavy od čakajúcich košíkov sa otáčali v smere jej odchodu. Ako na tenise. So zákazníkom od pokladne v pätách, prešla do stredu predajne, k vitríne plnej fliaš. Pravdepodobne naplnených cennými nápojmi, pretože vitrína bola zamknutá. S apatiou, ktorá časom prechádzala do beznádeje, všetky tváre sledovali celý rituál. Jedna fľaša putovala z vitríny do rúk muža. Ten si ju zo všetkých strán poprezeral a podal naspäť pokladníčke. Ďalšia fľaša putovala do jeho rúk. Pre zmenu sa na niečo povypytoval a fľašu stihol údel jej predchodkyne. V duchu som rozmýšľala, že toto som ešte na Slovensku nevidela. Vtom, pán v rade za nami, ležérne sa opierajúci o košík, poznamenal: „No, jó. Tohle se múže stát jenom v Čechách.“ Na to som sa rozosmiala, že práve som o tom v duchu premýšľala, ale že som nemala odvahu to povedať nahlas. Aby ma v husitskom meste neukameňovali. S Ivom sme rýchlo doplnili, že aj na Slovensku máme rôzne špeciality, nad ktorými by pre zmenu otvárali oči oni. Naši noví známi si neodpustili položiť nám sebaironicky otázku: „Prišli jste se podívat na západ?“ V družnom rozhovore sme sa dočkali návratu pokladníčky k jej pôvodnej profesii. Jednu vec som tu však musela obdivovať. Pred nami stála mladá mamina /taká dvadsiatka/ s kočíkom. Košíka nikde. Veď ako by aj zvládla dva pojazdné „kontajnery“ v úzkych nákupných uličkách? Pri pokladni začala z tašky vyberať nákup. Pokladníčka ani okom nemihla. Začala som si túto situáciu predstavovať na Slovensku. Vlastne, ani som si ju radšej nedopredstavovala. Keď som o tomto zážitku hovorila manželovej kolegyni, stredoškolskej profesorke, položila mi otázku. „Tiež máš v našich obchodoch pocit, že všetky predavačky ťa sledujú, či náhodou nechceš niečo ukradnúť?“ Priznám sa, ja tento pocit nemám. Ja si tieto myšlienky nepripúšťam. Mne sa skôr stáva, že prepochodujem krížom cez pokladňu, bez košíka, s vyusmievaným oznámením, že si idem zobrať len rožky, syr, alebo niečo iné. Moja drahá polovička ma negativisticky upozorňuje, že mi raz voľakto dobre vynadá.

Ale vďaka situácii v táborskej Bille som začala chápať našu dcéru, ktorá aj na Slovensku najradšej chodí nakupovať do tejto predajne so zdôvodnením: „Jedine sem môžem ísť bez problémov s kočíkom.“

Po ukončení nákupnej horúčky sme putovali do centra, teraz už naozaj historického, Tábora. Vysilení sme sa usadili na námestí. Popri jedení sme sledovali dvoch mestských policajtov v zelenosvietiacich vestách, dorozumievacich sa cez celé námestie, ktorí navigovali luxusné pražské autá na parkovacie miesta v strede námestia. Po zaparkovaní zas navigovali pasažierov týchto áut do bočnej uličky na akési podujatie. Bolo zaujímavé pozorovať, že z jedného auta vystúpili ľudia vo večernom spoločenskom oblečení s drahou kyticou, z druhého zas manželia s malou dcérou v športovom /až plážovom/ oblečení. Za nimi prišiel muž v menčestrákoch, s obrovskou kabelou prehodenou cez plece a kyticou lúčnych kvetov. Čo auto – a bolo ich zaparkovaných nakoniec zo dvadsať – tak úplne iný druh posádky. Ako by ani nešli na to isté podujatie. Hoci patrím asi k najzvedavejším tvorom na Zemi, nemala som energiu na vypátranie podujatia, ktoré sa odohrávalo v bočnej uličke. Akcia navigovania trvala približne pol hodinu a celú tú dobu  boli policajti  vyusmievaní od ucha k uchu. Stihli sa porozprávať  s okoloidúcimi Táborčanmi,  zamávať  dievčatám  idúcich v otvorených  autách.

Historický Tábor

Historický Tábor

Celú tú dobu sme však okrem diania na námestí pozorovali aj domy obkolesujúce námestie, ktoré sa v Tábore nemôže volať inak ako Žižkovo náměstí. V jeho strede stojí od roku 1884 pieskovcový pomník Jana Žižky z Trocnova. Moja prvá cesta viedla do informačného strediska, kde som ukoristila mapku upozorňujúcu na najvýznamnejšie pamiatky mesta. Na západnej strane námestia stojí gotická radnica s mohutnou vežou. Bola postavená v roku 1521 a už vtedy mala svoju veľmi dôležitú úlohu. V priestoroch radnice je dnes aj Husitské múzeum. Z neho vedie vstup do siete podzemných chodieb. Táto sieť vznikala na prelome 14. a 15. storočia. Ide o prepojené pivničné priestory popod jednotlivými domami, ktoré slúžili na uskladnenie potravín a zároveň aj ako úkryt pre požiarom a nepriateľom. Pivničné priestory boli vyhĺbené v dvoch až troch podzemných poschodiach a siahali až pätnásť metrov pod dnešný povrch. Sami Táborčania sú hrdí na túto svoju raritu. Aj ďalšie domy na námestí majú svoje korene v gotickej architektúre. Škochov dom, ležiaci vľavo od radnice, má neskorogotický štít s plamienkovým ornamentom a oblúkmi v tvare oslieho chrbta.

Na hodinách dejepisu som sa naučila, že Jan Žižka z Trocnova bol jedným z najväčších českých vojvodcov stredoveku. V Tábore som sa  dozvedela, že zároveň bol aj príliš horlivým strážcom „čistej viery“ a zástancom upaľovania kacírov. Nuž čo, bol to stredovek. Niekedy mám však dojem, že sa k nemu opäť pomaly vraciame.

Ďalšou dominantou námestia je trojloďový kostol Premenenia Pána na hore Tábor. Bol postavený v 15. až 16. storočí. Pre gotickú architektúru mám slabosť. Takže som vstúpila aj do tohto chrámu, pričom som si neuvedomila, že zvony práve zvolávajú na omšu.

V prvej lavici sedeli dve staršie ženy a pri mikrofóne stál farár v strednom veku. Všetci sa pozreli na mňa. V prvom momente som si myslela, že vyrušujem a preto som si potichu sadla do poslednej lavice. Odtiaľ som si prezerala sieťovú klenbu nesenú osembokými stĺpmi a presbytérium so vzácnou hviezdicovitou klenbou. Ticho v kostole však pokračovalo. Keď tu zrazu vstúpil uponáhľaný starší mužíček, ktorý sa za pochodu prežehnal, pokľakol a sadol si rýchlo do druhej lavice. A to bol asi ten moment, na ktorý sa v kostole čakalo. Farár začal viesť omšu pre troch veriacich. Potichu som sa vykradla von a rozmýšľala som o pomeroch na Slovensku. Niektoré veci sa začínajú u nás niesť v duchu povinnosti. Len ktovie, či to nebude mať osud povinného čítania. Žiaci vo väčšine prípadov čítali všetko možné. Samozrejme, okrem povinného čítania.

Zo Žižkovho námestia sme si ešte urobili okruh bočnými uličkami a vydali sme sa na spiatočnú, dlhú cestu, k nášmu oddychujúcemu autíčku. Cesta do Českých Budějovíc bola bezproblémová a počas nej sme sa rozhodli predĺžiť si pobyt v kraji rybníkov ešte o jeden deň. Veď sme nemali ani poldeň oddychu niekde na brehu jedného z nich.

Každé ráno sme mali pri aute ten istý rituál. Môj drahý manžel poumýval všetky svetlá, značky a okná zvonku. Ja som zas pripravila na celodennú prevádzku auto zvnútra. Okná, prístrojovú dosku, volant. Nakoniec som pred seba rozložila automapu.

Inak tomu nebolo ani v piatok ráno, keď sme mali stanovený cieľ – Telč. O 9,20 sme vyrážali spred internátu a pred dvanástou /neviem, prečo nám to tak dlho trvalo/ sme zaparkovali v Telči na parkovisku vedľa hlavnej cesty pri benzínovej pumpe. Pokrútili sme sa zo všetkých strán a skonštatovali sme, že parkovanie je tu podľa všetkého zadarmo. Hurá, ideme do ulíc. Centrum mesta je obkolesené tromi rybníkmi – Štěpnickým, Ulickým a Staroměstským. Najlepšie to vidieť z výšky – alebo na mapke, ktorú som ukoristila v informačnom centre. Je až neuveriteľné, čo dokázala šesťtisícová Telč urobiť pre svoje zviditeľnenie. Ako jedno z prvých českých miest sa dostala do zoznamu UNESCO. Právom. Pretože je známa aj pod názvom renesančná perla.

Prvýkrát som bola v Telči na začiatku nášho manželstva. Takmer pred tridsiatimi rokmi. Zapamätala som si ju ako architektonicky zaujímavé mesto. Tým to pre mňa skončilo. Vždy, keď môj drahý manžel rozprával našej dcére o Telči, ako o veľmi zaujímavom mestečku, tak som mala dojem, že ja som tam asi nebola. Pretože toto si nepamätám.

Ale čo už moja pamäť. Väčšinou je zdrojom zábavy pre celú našu rodinu. Začala som už lúštiť aj krížovky. Vraj to trénuje mozgové závity a údajne sa tým zlepšuje pamäť. Zatiaľ to nejako mimoriadne nepociťujem. Vyzerá to však tak, že mám selektívnu pamäť. Čo nepovažujem za dôležité alebo ma nezaujme, to si nepamätám. A tým vznikajú rôzne trapasy. Moja drahá polovička mi odporúča, aby som oslovovovala ľudí „hej, vy občan“. Že to bude menej tragické, ako keď oslovím pána Gregora pán Grexa. Ja si to ale zdôvodním tým, že veď aj jedno i druhé meno sa začína na G. A aj v jednom i druhom je r . Voľakedy dávno, počas štúdií som bola na skúške z marxistickej filozofie. Skúšajúci mi položil prvú otázku – odpovedala som jednou vetou. Položil druhú otázku – znovu som odpovedala jednou dvojčlennou rozvitou vetou. Tretia otázka dopadla tak isto. Štvrtou otázkou zisťoval: „Študentka, z čoho ste študovali?“ Moja odpoveď znela: „Z takej červenej knižky a boli na nej tmavohnedé písmená a z poznámok z vašich prednášok.“ To ma asi zachránilo, pretože som dostala ešte nejaké doplňujúce otázky, ktoré boli zodpovedané na úrovni slabého ducha. „Akú známku vám na toto môžem dať?“ Nemal položiť túto otázku, pretože ja som si hovorila – hop alebo trop. „Som si vedomá, že to nie je na jednotku. Ale trojka by bola strašná. Ideálna by bola dvojka.“ Výraz skúšajúceho ma ešte dlho mátal v nočných hodinách. Dlho na mňa hľadel s doširoka otvorenými očami a tak trochu aj ústami a tú dvojku mi zapísal. Čo som zistila až vonku. Tým nechcem povedať, že marxistickú filozofiu a Telč dávam na tú istú úroveň.

Tohto roku som musela skonštatovať, že som musela byť nielen slepá, ale aj málo múdra, keď som nedokázala pred tridsiatimi rokmi doceniť toto prekrásne mestečko. Možno jedno ma predsa len ospravedlní. Telč začala v deväťdesiatych rokoch 20. storočia stavať na histórii a turizme. A začala sa starať o svoje pamiatky. Rekonštruovať ich. Robiť nové, svieže omietky, ale v súlade so zachovaním pôvodného stavu. Začala propagovať renesančného ducha Telče nielen architektúrou, ale aj tým, čo je typické pre renesanciu. Kalokagatiou.

Renesančné námestie v Telči

Renesančné námestie v Telči

Harmonický rozvoj ducha. Už roky je známe Telčské léto, ku ktorému mesto vydáva kalendár kultúrnych, športových a spoločenských akcií. A každý si tu príde na svoje. Na námestí je pódium, na ktorom hrá každý deň, počas celého leta, iná skupina. V deň našej návštevy sa pred piatou popoludní oproti pódiu zišla veľká skupina divákov a čakala na program Vlasta Redl a Každý den jinak na zimáku. Keď začali hrať, námestie sa začalo kývať do taktu a niektorí začali pred pódiom aj tancovať. Dokonca aj benediktíni v bielych habitoch, ktorí sem prišli na sympózium z celého sveta. Podľa pripnutých vizitiek som videla, že sú z Kanady, Austrálie, Kuby, Anglicka, Švajčiarska a ďalších krajín.

Telčské léto pripravuje rôzne súťaže pre celé rodiny. Regata o hrníček štěpnického hastrmana, ktorá sa koná na Štěpnickom rybníku. Atraktívne sú Balóny nad Telčí, ale aj Běh Terryho Foxe, čo je humanitárna akcia na podporu výskumu rakoviny. A to má Telč približne šesťtisíc obyvateľov.

My sme boli teraz v tomto malom mestečku v piatok. Areál pred zámkom bol plný stánkov.

Stánky priťahovali okoloidúcich svojou originalitou. Ponukou výrobkov z rýb, rozličných druhov syrov, netypických jedál a samozrejme aj piva. Nikoho sme však za celý čas nevideli v sebaneovládajúcom stave. Stánky s oblečením ponúkali nekaždodenné výrobky. Tkané šaty, paletá, sukne. Kožené výrobky boli naozaj z pravej kože a každý výrobok mal svoje čaro. S výrobkami z farebného korku som sa tiež ešte nestretla v takej širokej ponuke. Keramika bola aj pekná a aj účelná.

Prednedávnom sme boli pod Oravským zámkom. Stánok bol plný keramických výrobkov. Rôznych škľabiacich sa postavičiek bez nápadu a vkusu s najneoriginálnejšími nápismi. Básnik by povedal - ký to rozdiel.

Cez telčské minitržište sme sa dostali na nádvorie zámku, ktorý má korene dnešnej podoby v 16. storočí. Opäť sme stáli pred dilemou. Ktorú z troch trás si vybrať? Tak ako v Hlubokej nad Vltavou, aj tu sme si zvolili trasu A. Dozvedeli sme sa, že pôvodne gotický hrad bol renesančne prestavaný vďaka Zachariášovi z Hradca. Tento veľmož bol vzdelaný, nábožensky tolerantný a rád cestoval. Počas pobytu v slnečnom Taliansku ho výrazne ovplyvnila talianska renesancia. Aj ďalší majitelia sa spoľupodieľali na zaujímavých osudoch telčského a aj svojho života. Po Zachariášovi získal zámok výhodným sobášom Vilém Slavata z Chlumu a Košumberka. Skončil však neslávne. Pri známej pražskej defenestrácii v roku 1618 opustil cisársku kanceláriu oknom. Korene kultúrnej Telče sa môžu odvíjať aj od ďalšieho majiteľa – osvietenca a filantropa Leopolda Podstatského-Lichtenštejna, ktorý urobil z Telče kultúrne centrum svojej doby.

V zámku ma najviac zaujali dva obrazy. Portrét rožmberskej Bielej panej a obrovský obraz Delenie ruží.

S rožmberskou Bielou paňou sme sa stretávali na každom hrade alebo zámku počas našej juhočeskej dovolenky. V Jindřichovom Hradci a Českom Krumlove majú dokonca nočné prehliadky zámku s Bielou paňou. Nikto zo sprievodcov podľa všetkého nepredpokladal, že by sa mohol v skupine návštevníkov nájsť jedinec, ktorý by neovládal príbeh tejto dámy. A preto nik z nich nezaradil do svojho výkladu bližšie vysvetlenie. V Telči som využila prestávku, ktorá vznikla vďaka tomu, že muži obdivovali vojenské brnenia a zbrane pre renesančných piadimužíkov. Sprievodkyni som položila otázku: „Biela pani je vymyslená alebo skutočná?“ Mladé žieňa mi dalo odpoveď, ktorá ma zneistela. „Biela pani existovala a jej zjavenie predchádzalo nejakej významnej udalosti.“ Priznám sa, že pri mojom realistickom prístupe k životu, ma vyprovokovala hľadať pravdu v literatúre.

Krásna Perchta z Rožmberka, dcéra Oldřicha II., prežila mladosť na hrade v Českom Krumlove. Otec ju proti jej vôli vydal za Jána z Lichtenštejna, veľmi krutého muža. K tomu všetkému ju ešte aj svokra a švagriná neustále prenasledovali. Bol stredovek a vtedy si nemohla dovoliť od manžela odísť. Dokonca ani rodičia by ju neprijali späť. Bola odkázaná na milosť a nemilosť manžela.

Jednoznačne uprednostňujem 20. storočie v postavení ženy. Ale začínam mať obavy, podľa niektorých súčasných javov, že 21. storočie bude v niektorých dogmatických názoroch na ženu a rodinu, návratom do stredoveku. Bŕŕ.

Perchtu z Rožmberka vyslobodila smrť manžela a až potom jej vtedajšie mravy umožňovali návrat na otcovský hrad. Starala sa o trpiacich a pomáhala všetkým, ktorí potrebovali jej pomoc. Po svojej smrti sa začala zjavovať a dávať znamenia. Keď sa usmievala – znamenalo to šťastie pre pána hradu. Keď mala čierne rukavice a tvár zakrytú smútočným závojom – znamenalo to blížiace sa nešťastie alebo smrť. Dokonca jej obľúbenec - Petr Vok, posledný z rodu Rožmberkovcov našiel poklad, keď dal vybúrať stenu, v ktorej Biela pani zmizla.

Druhý, pre mňa zaujímavý obraz, sa nachádza v Zlatej sále telčského zámku. Zlatá sála má prekrásny strop vyzdobený 38 pozlátenými kazetami. Vľavo od dverí je obraz Delenia ruží.

Päťlistá ruža nás prenasledovala takmer po celých Južných Čechách. Niekde je červená, inde modrá, potom strieborná, ale stále má rovnaký tvar a rovnaký príbeh. Nájdete ju v Českom Krumlove, v Hlubokej nad Vltavou, v Jindřichovom Hradci a aj v Telči. Bola znakom Vítkovcov, ktorí patrili medzi najvýznamnejších juhočeských šľachticov. Zakladateľom tohto rodu bol Vítek z Prčice. Dokonca bol vyslancom Vladislava I. na dvore cisára Friedricha Barbarossu. Mal vraj päť synov, ktorým rozdelil rodový majetok a tak vznikli rodové vetvy. Najmocnejšia, rožmberská, mala znak červenej ruže na striebornom poli. Krumlovská mala na striebornom poli zelenú ružu a hradecká zas zlatú ružu na modrom poli. Landštejnsko-třeboňská vetva mala bielu ružu v červenom poli. Vítek z Prčice mal aj nemanželského syna Sezima a ten sa stal nositeľom čiernej ruže v zlatom poli. A toto všetko máme možnosť vidieť na obraze. Vítek – otec – stojí pred krumlovským zámkom a rozdeľuje svojim synom rôznofarebné erby s päťlistou ružou. Podobný námet máme možnosť vidieť aj na zámku v Českom Krumlove. Na jednom mieste a pri jednom výklade má možnosť návštevník nazrieť do dôležitej histórie 12. a 13. storočia. Výsledok histórie (v tomto prípade erb) ho prenasleduje takmer na každom kroku – na múroch, na dverách, na oknách, na hradbách. Všade v južných Čechách je možné vidieť päťlistú ružu.

Rozlúčili sme sa so zámockou paňou a šli sme hľadať oddych, jedlo a pivo. Toto všetko sme našli v útulnej malej reštaurácii v bočnej uličke, kde lákali turistov na vyprážaný syr s hranolkami za neuveriteľných tridsaťdeväť českých korún. Boli sme v krajine rybníkov a ja ryby milujem. Takže som si dala kapra po třeboňsku a moja drahá polovička, ktorá holduje zdravému stravovaniu, si dala nezdravý vyprážaný hermelín. Samozrejme – k tomu sme si dali spravodlivé pollitráky piva. (Okrem iného mám absolvovanú aj chemickú priemyslovku. A náš triedny profesor nám pri výklade výroby piva dostatočne jasne objasnil blahodarný účinok tohto moku na zdravie človeka. Od narodenia svojej dcéry sa toho držím.)

V reštaurácii boli takmer všetky miesta vnútri i vonku obsadené a preto sme si prisadli k mladej rodine s päťročným potomkom. Dlho si nás prezerali, niečo si šepli a zrazu nám mladý muž položil otázku: „Promiňte, nebyly jste náhodou před dvěma léty v Slovenském ráji?“ Boli sme. Ale len jeden deň. Odskočili sme si tam z Vikartoviec urobiť minitúru, ktorú som ešte aj ošomrala. Vyhlásila som, že v Slovenskom raji som bola prvý a posledný raz. Bolo po daždi. Všade množstvo blata a všade sa šmýkalo. Takže bola skutočne rarita, že si nás tam vôbec niekto všimol. Asi kvôli tomu, že som sa tam určite tvárila ako boh vojny. Porozprávali nám, že sú na dovolenke na chalupe pri Telči a že predchádzajúci týždeň strávili v upršaných Vysokých Tatrách. Obed sa niesol v príjemnom duchu. Kuchyňa bola dobrá. Pivo výborné. Oddýchli sme si a vrátili sme sa opäť na námestie. Prepadla som predajňu kníh, pretože som zistila, že nie sme v južných Čechách. A keď chceme vedieť niečo viac o Telči, musíme si zohnať Vysočinu.

Stalo sa. Našla som úžasné kníhkupectvo. Ivo mal čo robiť, aby ma odtiaľ dostal tak, aby som nezruinovala našu domácnosť.

Prvá lavička na námestí bola moja. V novokúpenej knihe som začala zisťovať, čo všetko máme okolo seba možnosť vidieť. Môj drahý manžel si zatiaľ fotografoval všetko živé i neživé a v okruhoch sa vracal ku mne, aby sa ma povypytoval, čo som sa dočítala. Najšokujúcejšie bolo zistenie, že parkovisko, na ktorom my už hodiny stojíme a ešte budeme nejaký čas stáť, nie je neplatené. To je posledná veta v praktických informáciách o Telči. Ale ani toto zistenie nám nezabránilo, aby sme si nevychutnali poobedňajšiu atmosféru, ktorú vyžarovalo malebné námestie.

Nazrela som do pár obchodíkov a neodolala som vstúpiť do jedného mázhauzu. Boli v ňom rozložené tri rozsiahle stoly a za každým sedeli vedľa seba mladí, starší, dievčatá, ženy, muži. Všetci sa pod vedením zručných majstrov učili remeslu. Jedna skupinka plietla prútené košíky, ďalšia sa učila robiť šperky z drôtu a iní zas maľovali na sklo. Ľudia prichádzali, odchádzali. Niektorí sa len pozerali a iní si prisadli. Podľa toho, ku ktorému stolu sa posadili, dostali do rúk materiál aj s vysvetľovaním postupu. Všetci si navzájom pomáhali, radili. Panovala tu amatérska tvorivá atmosféra spoločenstva, ktoré sa predtým nepoznalo. O pár metrov ďalej sedel v podlubí rezbár, ktorý si v kľude vyrezával drevené výrobky a prácu prerušil len vtedy, keď si nejaký turista chcel niečo kúpiť z jeho čarovných prác. Vedľa seba mal na doske pripnutú vizitku: „Odpovědný vedoucí, generální ředitel a upratovačka – Lubomír Janoušek.“ Keď som si tretíkrát prečítala tento text (niekedy mi až tak dlho trvá, kým niečo pochopím), rozosmiala som sa a zapísala som si ho. Lubomír Janoušek si ma s pobavením prezeral a vyjadril presvedčenie, že určite mám záujem o niektorú z uvedených pozícií.

Moju drahú polovičku som našla pri muzikantoch uprostred námestia. Fotografoval posedávajúcich, spievajúcich a tancujúcich poslucháčov. Pri jednej lavičke dokonca aj pes zavýjal. Asi preto, že to naozaj nebola prvotriedna kapela.

Na námestí v Telči stoličky nechýbajú

Na námestí v Telči stoličky nechýbajú

Pozreli sme sa na hodiny, vzdychli si, že máme pred sebou pár kilometrov a rozhodli sme sa pre návrat do Českých Budějovíc. Vtedy sme si opäť uvedomili informáciu zo sprievodcu. Čaká nás platené parkovisko. Náš katastrofický scenár sme rozvíjali celých desať minút, kým sme prišli k autu. „Určite nám dali papuču.“ „Nie, odviezli nám ho desať kilometrov za Telč a naparia nám obrovskú pokutu.“

Naše milované auto nás čakalo na tom istom mieste, kde sme ho nezodpovedne nechali pred siedmimi hodinami. Pohľadom som hľadala priestor, kde sa platí za parkovanie. Na druhej strane parkovacej plochy som uvidela červeno-bielu rampu a pri nej dve rozosmiate dievčatá.  Dobrovoľne som sa k nim vybrala a dobrovoľne som im vnútila peniaze. Medzitým som sledovala môjho drahého manžela, ako mi dáva nejaké zúfalé znamenia. S čistým svedomím a dobrým pocitom po zaplatení parkovného, som sa k nemu vybrala. „Už viem, ako stadiaľto vychádzajú auta bez zaplatenia. Tak, ako sa sem dostali. Preto som ťa volal späť.“ Zaznelo vyčítavo z jeho úst. Najmä preto, že som na diaľku nepochopila jeho nemohru.

Cesta späť do internátu nám rýchlo ubehla, pretože sme si počas nej urobili plán na nasledujúce dva dni. Cítili sme, že v internáte už nebudeme mať síl na nič iné, len zaliezť do postele spať. Ráno, pri výjazde z Českých Budějovíc, sme si hovorili: „ Dnes si poleňošíme zo dve hodiny pri niektorom rybníku.“ Nestalo sa. Wabi Daněk v jednej zo svojich pesničiek spieva: „Nevadí. Zase bude líp.“

Nastal šiesty deň našej dovolenky. Ráno nás nesklamalo. Slniečko na nás cez okno optimisticky hľadelo. Ja som sa navliekla do mojej povinnej uniformy. Mala som menšiu dilemu, pretože od rozkoše som nevedela, ktoré tričko z môjho „bohatého“ výberu si mám obliecť, keď už nohavice musím mať stále tie isté.

Pohľad na koníky mi však zas zdvihol náladu a zabezpečil bezproblémový výjazd z mesta k cieľu našej prvej zastávky.

Juhočeský sedliacky barok. Tak je v sprievodcoch uvádzaná juhočeská dedinka Holašovice, pýšiaca sa zápisom do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Auto sme odstavili na miniparkovisku pri obecnom úrade a zároveň múzeu. Prešli sme pár metrov a boli sme priamo v centre diania. V tomto prípade – v centre absolútneho pokoja. Celé námestíčko bola vlastne veľká trávnatá plocha. Uprostred nej bol rybníček a domček so suvenírmi. Lemovali ju veľké stromy a obyčajná dedinská cesta. Opäť trávnik a okolo toho všetkého domy ako z reklamy na juhočeský sedliacky barok. Jeden vedľa druhého. Všade vládol kľud. Zrazu okolo nás prešiel muž na bicykli a za ním bežal veľký vlčiak s dobrácky vyplazeným jazykom. V starodávnej sieťke štrngali fľaše piva. Zmizli za bránou jedného z domov, ktoré pôsobili, že sú len na ukážku a nikto v nich nežije.

Juhočeský sedliacky barok

Juhočeský sedliacky barok

Ivo si typicky pre neho hundral popod nos. Slnko mu nesvietilo na tie domy, ktoré si chcel odfotografovať. Že by tu potreboval byť popoludní a pri inom osvetlení. Bez týchto prehovorov si ho už neviem ani predstaviť. Keď sa ma niekedy pýta: „Čo myslíš, bude mi treba taký (alebo onaký) objektív?“ Zvyknem mu odpovedať: „Vezmi si pre istotu všetko. Auto unesie.“ Ale aj tak viem, že nakoniec si zoberie niečo podľa vlastného rozhodnutia a potom sa ozýva: „Som ja ale blbec. Chýba mi širokouhlý objektív (alebo niečo inšie) a teraz by som ho potreboval.“ Kým môj drahý manžel fotografoval všetko, čo sa fotografovať dalo, ja som sa chcela na lavičke pod stromom namaľovať.

Ráno nie som ochotná a ani schopná vstávať o päť minút skôr, aby som dopomohla svojmu výzoru. Maľovátka nosím so sebou a väčšinou sa maľujem v aute so slovami: „Prosím ťa, spomaľ. Vypichnem si oko.“ Tentokrát som sa nemohla krášliť v aute, pretože som musela sledovať mapu a dávať pozor na cestu. Takže som chcela využiť našu prvú zastávku. Moja desaťročná dovolenková taška „nemá“ dno. Hlavne, keď niečo hľadám. Ale aj keď som sa akokoľvek snažila, po chvíli som zistila, že v ten deň sa neprilepším. Môj drahý manžel mi  hovorieva: „Tvoje rituály sú strašné.“ Mám zafixované určité postupy a keď ich nemôžem dodržať, som z toho nervózna a znepríjemňujem život sebe, aj svojmu okoliu. Teraz sa mi tiež narušil rituál. Nebudem namaľovaná! Po chvíli vnútorného boja som si musela povedať: „Som na dovolenke. Čo som si zabudla, to mi nechýba.“

A vychutnávala som ďalej pokoj v kruhu sedliackeho baroka.

Holašovické centrum

Holašovické centrum

Holašovice nezostali dlho tichou dedinkou. Uprostred dediny, pred najzaujímavejším zoskupením domov, zastal obrovský autobus, z ktorého sa vyrojili Francúzi. V momente boli rozlezení po celej dedinke. Len vlastný autobus im prekážal pri najkrajších záberoch. Zutekali sme k autu a postupovali sme ďalej k nášmu hlavnému cieľu dňa – Českému Krumlovu. Na mape sme mali poznačené ešte jedno odporúčané miesto. Kláštor Zlatá Koruna.

Prvýkrát sa nám stalo, že pri výjazde z obce sme si nevedeli vybrať zo štyroch možných ciest. Ani pri jednej nebolo žiadne varovanie – tamto nechoďte. Alebo aspoň – toto je správna cesta. Vedeli sme len, že nesmieme ísť po tej, ktorou sme prišli. S optimizmom, že všetky cesty určite vedú ku kláštoru, sme sa nakoniec pre jednu z nich rozhodli. Dlhé kilometre sme šli, šli. Rozhovor v aute začal viaznuť. Žiadna dedina alebo smerovka na obzore. Ale nakoniec, predsa. Objavila sa najskôr jedna dedinka, potom druhá, ktorá nám začala potvrdzovať smer. Ďalšia dedina Nová Koruna nám ešte raz zamotala hlavu. Radšej sme sa rozhodli zastaviť a pojesť všetky maškrty, ktoré sme mali v aute. Mozgová kôra nám dostala prísun cukrov a pravdepodobne vďaka tomu sme v komplikovanej zatáčke odbočili správne. Objavila sa pred nami navigácia, ktorú sme túžobne hľadali.

Keby sme len tak, bez informácií, prechádzali Zlatou Korunou, nikdy by nás nenapadlo tam zastaviť. Domy okolo cesty pôsobili pomerne neupravene a nehostinne. Ani turistov nebolo príliš vidno. Pár áut parkovalo na ceste. Nedali sme sa odradiť. Veď nič horšie sa nám nemôže stať, ako to, že sa vrátime k autu a budeme pokračovať ďalej. Urobili sme prieskum a našli sme vchod na nádvorie. Už tu čakalo zo pätnásť návštevníkov na signál, oznamujúci začiatok prehliadky. Mladé žieňa zaštrngalo obrovskými kľúčmi a prehliadka sa začala. Dozvedeli sme sa, že kláštor bol založený v roku 1263 Přemyslom Otakarom II. a mal byť oporou trónu proti Vítkovcom s ružami v erbe. Bol známy aj tým, že kláštor zavádzal nové poľnohospodárske technológie. Pestoval nové plodiny. Napríklad zemiaky a morušu. Vzdelanci sa tu venovali výskumom astrológie a meteorológie. Pamiatky názornej výuky, v duchu Jána Ámosa Komenského, sa zachovali ako pamiatka na kláštornú Zlatokorunskú školu. Vyučovalo sa v nej po česky. V jednej miestnosti sú umiestnené obrazy povolaní s nemeckými názvami, ktoré používali na názorné vyučovanie nemčiny.

Najstaršou kláštornou stavbou je kaplnka Anjelov strážnych, v ktorej sme zistili, že máme v skupine škodnú. Otec, matka a tri deti v predpubertálnom, pubertálnom a postpubertálnom veku. Otec, arogantný neurotik a exibicionista. Matka, sama so sebou spokojná dáma v neodhadnuteľnom veku. Veľmi podráždene sa dožadovali francúzskeho výkladu. Nebol. V pokladni dostali do rúk francúzskeho sprievodcu a asi dostatočne nepochopili, že nič viac  v ich rodnom jazyku nebude. A tým začala hororová prehliadka. Kláštor bol popretkávaný alarmom, na ktorý nás sprievodkyňa ľubozvučnou češtinou upozorňovala na každom kroku. A my sme v každej miestnosti až podskočili, keď sa s pravidelnosťou ozval hlučný, drnčiaci zvuk. V obrovskej jedálni by sme mohli aj tancovať na voľnom priestore okolo stola, ale Francúzi sa museli chytiť stojanov a šnúry, ktorá zamedzovala prístup k cínovým nádobám na stole. To isté sa opakovalo v knižnici a v ďalších miestnostiach. Strašné. Doteraz sa mi takto nevychovane javili skôr Nemci a Švajčiari. Francúzov som považovala za kultivovaný národ. Títo určite medzi nich nepatrili.

V druhej polovici 14. storočia bol dokončený kostol Nanebovzatia Panny Márie. Má gotické jadro, ktoré sa dodnes zachovalo. Je vysoký, štíhly, priestranný a nádherný. Pri východe z kostola nás sprievodkyňa upozornila na kamennú krstiteľnicu, ktorá bola po okraj naplnená vodou. Keď sme sa podľa jej rady postavili pred krstiteľnicu, chrbtom k dverám, z jedného uhla sme mohli na hladine vody vidieť odraz celého prekrásneho hlavného oltára. Týmto pohľadom sme sa rozlúčili so sprievodkyňou, vrhli sme nevraživý pohľad na Francúzov a kláštor sme nechali za sebou. Pri výjazde zo Zlatej Koruny sme videli prvú a poslednú haváriu na ceste. Musela sa stať tesne pred naším príchodom, pretože havarované auto ešte pred nedávnom parkovalo pri kláštore vedľa nás. Našťastie sa nič vážne nestalo. Ale tri autá mali pošramotené karosérie.

Do Českého Krumlova sme mali len pár kilometrov. Prvé parkovisko malo oznam – obsadené. Ďalšie za prvým nezaostávalo. Až na treťom, neupravenom, boli ešte voľné miesta.

Už to nás malo upozorniť – zle je. Krumlov bude preplnený. Ozaj, veď je sobota.

Pri nástupe do mesta sme sa rozdelili. Ivo išiel do mesta popod Plášťový most a ja som šla hornou cestou priamo k hradnému komplexu, pretože som sa chcela dostať na prehliadku do zámockého  divadla. Pre lístok som musela zísť až na prvé nádvorie. Bolo pol jednej a s Ivom sme si dali prvú stretávku o tretej hodine. Po pol hodine sme sa opätovne videli. Prečo?

Prišla som k pokladni a pri okienku ma čakal oznam: „Zámecké divadlo vyprodáno.“

Hovorím si, to nie je možné. Musím sa tam dostať. Môj príhovor k pokladníčke za okienkom bol srdcervúci. „To mi nemôžete urobiť. Boli sme tu v pondelok a mali ste vypredané. Celý týždeň nútim manžela, že sa k vám musíme vrátiť. Dnes sme sem cestovali len kvôli tomu, že som chcela vidieť vaše zámocké divadlo. Povedzte, že ma tam pustíte.“ Chvíľu na mňa hľadela a pôsobila nedobytne. Ja som k prednesenému textu priložila ešte aj úpenlivý pohľad a zopnuté ruky. Zrazu sa ozvala: „Chcete len jeden lístok?“ „Áno.“ „Dobre, ale na poslednú prehliadku o štvrtej.“ S hrdosťou na svoj výkon, som podala požadovaných 100 Kč a získala som vytúžený doklad.

Čo teraz? Bolo pol jednej a desať minút. Do tretej ďaleko a stretnutie s Ivom, ktoré sme si dohodli o dve a pol hodiny pri splave, by znamenalo len toľko, že by som sa otočila na päte a ponáhľala sa späť na horné piate nádvorie hradu. Kde ho však hľadať? Krumlov má množstvo zaujímavých zákutí. Kde ho v tom mori cudzincov nájdem? Cestou z hradu som sa zastavila ešte v predajni výrobkov z dreva a požiadala som o odloženie takmer trojtanierového podnosu do večerných hodín. Bol to ten istý, ktorý som obdivovala v pondelok a bol jediný v celom tom množstve rozličných drevených vecí pre malých aj veľkých. Keď som aj toto zariadila, s dôverou som si to nasmerovala k splavu.

Po našej rozlúčke o pol jednej bolo toto miesto prvé, na ktoré musel Ivan natrafiť. Dúfala som, že bude pre môjho drahého manžela dostatočne atraktívne a nejaký čas sa tam zdrží. Dúfala som správne. Našťastie sme obaja vysoký /hoci ja som najnižší člen našej dospelej rodiny/ a tak som po chvíli zbadala fotoaparát pritlačený k oku a za ním moju drahú polovičku. Či som sa len potešila! Predsa len si s ním človek užije viac zábavy.

Na brehu Vltavy bolo jediné miesto tienené stromom a akonáhle sa tam uvoľnilo miesto, hneď som ho zaujala. Pohodlne opretá o zábradlie som sa zaradila do šíku divákov vodáckej zábavy. Známe – čo Čech, to muzikant – je potrebné doplniť – čo Čech, to vodák. Rovno podo mnou sa vytvorilo prístavisko jednej skupiny, ktorá už prešla splavom. Cez divokú vodu prechádzala práve loďka, z ktorej sa ozývalo: „Zaber, zaber, víc vpravo, teď doleva.“ Dvojica prešla bez straty bodu a zaparkovala tak, že som mala na nich dobrý výhľad. Manželia v našom veku a manžel práve vyslovoval svojej polovičke slová uznania: „No mamko, ty seš naozaj dobrá.“ A prilepil jej na líce veľkú pusu.

Na vode bolo vidieť okrem sólistov aj tri splavujúce skupiny, ktoré sa navzájom čakali. Páčilo sa mi, že tí, ktorí už mali splav za sebou, obetavo pomáhali tým, ktorých prudká   voda  zmietla  z plavidiel.

Hoci aj cudzím partiám.

Leto, voda, zábava

Zachytávali všetko. Ľudí, prázdne loďky, fľaše, topánky, veslá. A aj poloplnú loď. Zo splavu schádzala dvojica – vpredu asi desaťročné chlapča, vzadu približne šesťdesiatnik. Starší muž sa snažil udržať čln za každú cenu na vode. Podarilo sa , ale on pri manévrovaní z člna vypadol a bezradného chlapca unášala voda dolu prúdom. Keď to zbadali dvaja mladí muži stojaci uprostred rieky – „dobrovoľná záchranná čata“ - ihneď mali celú situáciu pod kontrolou. Jeden zachytával čln a druhý zbieral zo dna rieky staršieho člena posádky. Vtedy som si uvedomila, že splavovanie nemusí byť až také jednoduché a zábavné. 

Pri sledovaní diania na rieke som si vždy myslela, že obrovské uzatvorené plastové sudy majú v loďkách na záchranu pred potopením. Z tohto omylu som bola, vďaka ďalšej situácii, vyvedená. Rodina, zakotvená podo mnou, zbadala nad splavom zvyšok svojej partie. Ozvalo sa: „Vyber foťák a sfoť je.“ Začala som sa obzerať po okolostojacich. Kto z nás patrí ku skupine na vode a kto z nás dostal takúto úlohu? Nikto. Mladá žena, stojaca vedľa člna, chytila biely sud, otvorila  čierne veko a vybrala skutočný fotoaparát. Pod ním som ešte videla ležať oblečenie. Takže na toto majú so sebou umelohmotné sudy. Čo sa všetko človek pri vode nenaučí?

KOH - I - NOOR (grafit sa ťaží v južných Čechách)

KOH – I – NOOR (grafit sa ťaží v južných Čechách)

S novými poznatkami sme sa išli ešte túlať do mesta. Sadli sme si na pivo a potom ma môj drahý manžel odprevadil po druhé nádvorie. Ivan sa vrátil loviť zábery do krumlovských uličiek a ja som sa pridala ku skupinke, čakajúcej pred zámockým divadlom. Päť minút po termíne sa objavilo drobné žieňatko s obrovským zväzkom kľúčov. Zaštrkotala v starodávnom zámku a vpustila nás dnu. Nebolo nás ani dvadsať. Usadila nás na laviciach, postavila sa pred nás a nadýchla sa. Oznámila nám, že prehliadku v divadle vedie prvýkrát a dúfa, že nám povie všetko a na nič nezabudne. K tejto informácii sa ešte párkrát vrátila: „Co vám ještě povědět? Aha, ... .“  Mala asi meter päťdesiat, ale bola to energická mladá dáma. Predviedla nám, ako v 18. storočí vyrábali zvuk prudkého dažďa, vetra, a búrky s hromobitím. Roztočila obrovské koleso, v ktorom bol štrk. Začalo pršať. Zároveň roztočila niečo podobné podávaciemu pásu, obalené hrubým plátnom. Robilo to vietor. A nakoniec, od seba a k sebe posúvala na rukoväti koliesko s ozubením, čo vyrábalo zvuk hromu. Najskôr nám predviedla jednotlivé zvuky, ale potom sa vypla a povedala: „Teďka to skusíme všechno dohromady.“ Pomyslela som: „No, to určite, takýto špunt.“ Dokázalo to a vyslúžila si potlesk.

Keď som si neskôr rekapitulovala jej informácie, musela som uznať, že aj keď jej prednesu chýbala profesionalita a používala nárečie (teďkonc), vynahradila to nesmiernym nadšením. Dozvedeli sme sa, že zámocké divadlo patrí ku svetovým unikátom. Dnes sa v ňom hráva len výnimočne. Väčšinou na vedecké účely. Alebo ak si divadelné predstavenie v týchto priestoroch objedná nejaká solventná skupina. Samotné divadlo dal postaviť Ján Kristián z Egenbergu v rokoch 1680 - 1682. Malo slúžiť len v lete a preto múry nemajú príliš silnú izoláciu. Ďalší majiteľ, Jozef Adam zo Schwarzenbergu (počuli sme o ňom aj v Hlubokej nad Vltavou), dal divadlo v druhej polovici 18. storočia barokovo upraviť a vybaviť novým zariadením. Všetko pripravoval na predstavenie, ktoré sa malo uskutočniť pri príležitosti prvej návštevy rakúskeho cisára. Návšteva cisára sa nakoniec neuskutočnila, pretože Jozefa Adama zastrelili na poľovačke pred jeho príchodom. Zlé jazyky tvrdia, že jeho manželka mala z radu šľachticov milenca a ten sa údajne postaral o to, aby jeho milá bola bez manžela. Vďaka Jozefovi Adamovi zo Schwarzenbergu, milovníkovi umenia, sa však zachovali v tisícoch celé party a scenáre. Divadlo bolo po rekonštrukcii otvorené 27. júla 1768 premiérou talianskej opery Giuseppa Scarlattiho. Dodnes má javisko funkčné trojaké kulisy, ktoré sa pomocou zaujímavého mechanizmu pod pódiom, vymieňajú. Jedny sa odsúvajú a druhé vychádzajú na scénu. Všetko zvyčajne dekorovalo osvetlenie a hmla. A preto diváci ani nespozorovali priebeh výmeny kulís. Tvorili tri scény – vojenskú (priebeh bitky na poli), parkovú (cestičky, lavičky, vzadu fontána) a sálovú (v ktorej mohli páni vyznávať dámam lásku a tancovať s nimi).

Do divadla sa vchádzalo priamo zo zámku cez vnútro Plášťového mosta. Divadelné predstavenia trvali štyri aj päť hodín. Šľachta počas predstavenia prichádzala a odchádzala. Išla si zatancovať na ples v zámku, vrátila sa späť a popri sledovaní diania na javisku sa vzájomne aj bavila. Herci to nemali jednoduché. Ak sa náhodou majiteľovi zámku a divadla predstavenie nepáčilo, zatiahol záclonu na svojej lóži. To bol znak, že hra sa má skončiť. A že herci nedostanú plat. Preto museli urýchlene nacvičovať niečo iné, aby si panstvo udobrili. V divadle je nainštalované  pôvodné osvetlenie,  ktoré daroval divadlu švédsky kráľovský pár.

Na predstavení sa zúčastnil inkognito. Ide o unikátne elektrické sviečky s pohybujúcim sa plamienkom. Ešte jedno divadlo na svete má zachované takéto osvetlenie, ale nezapamätala som si, kde. (Zas budem musieť brať lecitín na podporu mozgových buniek.)

Po skončení prehliadky som bola rada, že sa mi podarilo vymámiť lístok. Divadlo má aj dnes úžasnú atmosféru.

Po tomto zážitku som zbehla piatimi nádvoriami a na prvýkrát sa mi podarilo opäť nájsť môjho drahého manžela.

Vychutnali sme si atmosféru a výhľady ešte tých uličiek, ktoré sme dovtedy nepreskúmali. Opätovne sme sa vrátili aj na miesta, ktoré sme poznali a kde vládla aj v podvečerných hodinách dobrá nálada. Na námestí ma zaujal názor turistky, ktorá vyhodnotila Český Krumlov ako mesto mladých. V prvom momente som v duchu oponovala. Mala som pocit, že v uličkách prevládajú organizovaní turisti, ktorí sú väčšinou pokročilejšieho veku. Najmä nemecky hovoriaci, ale aj Japonci a Francúzi. Angličania a Taliani vytvárali skôr menšie skupiny rodinného typu. Potom som si však uvedomila, že v centre mesta sú tri mládežnícke hostely a sú stále plné.

Krumlovský Latrán - sem sa
musíme ešte vrátiťNa záver dňa sme vkročili do obchodíka Tilia na Latráne (v podhradí). Nad nami zazvonil zvonček. Nikde nikoho a nič sa ani nedialo. V tretej zadnej miestnosti sme uvideli mladú predavačku vysávať. Nevadilo nám, že sme v predajni sami, najmä mne. Aspoň sa mi vytvoril priestor,  aby som mohla nerušene všetky tie zaujímavé drevené mobilné hračky poodskúšavať. Len môj drahý manžel ma pri tom vyrušoval: „Musíš všetko chytať?! Počkaj, dostaneš hrešenie.“ Ale aj jemu žiarili oči pri pohľade na tú drevenú nádheru. Predajňa bola plná, plná. Bez jediného voľného priestoru. Vysávač stíchol a usmievavé stvorenie, u ktorého som si dávala poobede odložiť podnos, vstúpilo do miestnosti. Darček pre mladých sme kúpili.

            Na parkovisku už bolo len naše autíčko a aj šéf parkoviska na nás túžobne čakal, aby mohol zinkasovať peniaze a ukončiť deň. Rozlúčili sme sa s Krumlovom a zaradili sme ho do nášho repertoáru tak, ako toskánsku Sienu. Unavení sme sa vrátili do Českých Budějovíc a rozhodli sme sa, že baliť budeme až ráno.

 

 

 

 

 

Krumlovský Latrán – sem sa musíme ešte vrátiť

Posledný deň dovolenky nás opäť slniečkovo vítal. Náš, rokmi vypracovaný systém balenia, sa nám opäť osvedčil. O deviatej, v predpísanom čase, sme opúšťali internát.

Ivo vložil obidva kufre do auta, keď tu zrazu zaznela otázka: „Kde mám kľúče z moraveckého bytu?“ Nevedela som. Neinformoval ma.

Vyložil oba kufre na zem a otvoril ich. Kľúče v bočných vreckách neboli. Prezrel brašňu, ani tam neboli. Načrel do vreciek všetkých nohavíc a košieľ. Kľúčov nikde. Decká, usadené v oknách internátu, mali zábavu. Posledné, čo ma napadlo: „Nemáš ich v ľadvinke?“ Lesk v očiach môjho drahého manžela ho prezradil. Jasné, boli tam. Nie, že by som to vedela, alebo tušila. Ale po celý čas som horúčkovito rozmýšľala, v čom všetkom a s čím všetkým som Iva po celý týždeň videla. Ja som to mala jednoduché. Jedny nohavice a jedna taška, ktorá sa stala súčasťou všetkých mojich dovoleniek, mi veľký priestor nedávali. Môj drahý manžel mal však možných úkrytov priveľa.

Konečne sme sa nalodili, posledný raz sme prešli okolo lúky so stádom pasúcich sa koní. Pohodlne som sa uvelebila v aute a začala som glosovať informácie, ktoré sme si vypočuli v rannom rozhlasovom vysielaní. Prechádzali sme Českými Budějovicami a ja som si rozprávala a rozprávala. Kládla som si otázky, odpovedala som si na ne. Sem-tam som chcela vedieť názor aj mojej drahej polovičky. Zrazu som zbystrila pozornosť. Na tejto križovatke sme mali odbočiť doprava a my ideme rovno. Dobre, prešli sme pár metrov a pri cintoríne sa nám vytvoril priestor na otočku. Uháňali sme späť, keď sme sa znovu blížili k osudnej križovatke. Zvolám: Vľavo!“ Neskoro. Ivo už bol zaradený v priamom pruhu. Takže na zelenú sme išli rovno. Opäť pri prvej možnej príležitosti sme sa otočili do protismeru. Aj za cenu porušenia dopravných predpisov. Teraz sme sa už dostali správne von z Českých Budějovíc. Podarilo sa mi len povedať: „Myslela som si, že keď sme už toľkokrát tadiaľto išli, že už nemusím sledovať cestu.“ Nikto mi neodpovedal. Môj drahý manžel sa prestal so mnou rozprávať. Až takmer po päťdesiatke kilometrov absolútneho dusna v našom autíčku sa mi podarilo z neho dostať, že nie je napálený na mňa, ale na seba. „Až príliš sa spolieham na teba a nesledujem cestu. Čo keby si vedľa mňa nesedela? To by som nevedel vyjsť z mesta?“ Druhý muž by ma vystískal od radosti, že ma má a tento sa puchrí. Mám to ja ale život!

Cesta už ďalej prebiehala pokojne. Mali sme plánovanú jednu medzizastávku. Jaroměřice nad Rokytnou. Ale predtým sme ešte zaparkovali pri Kauflande v Třebíči. Ráno pri balení ma chytil záchvat šetrnosti.

„Pivovú fľašu nechám tu.“ Oznamoval mi Ivo pri balení potravinovej základne, keď mu prišla pod ruky prázdna fľaša. „Vezmeme ju. Veď sa chystáme na nákupy. Tam ju odovzdáme.“

A v Kauflande sa na to vytvoril priestor. Pred vchodom bol oznam, že fľaše vykupujú vpravo za rohom. Žiadna žena v okienku, ako som zvyknutá. Automat. Kým nemám pri týchto čudách  zautomatizované postupy, mám z nich hrôzu. Začala som trpko ľutovať, že som brala fľašu so sebou. Potom som to zobrala ako výzvu. Predsa nemôžem byť taká nemožná, že si neporadím s jedným automatom. Len ten obrovský otvor ma miatol, do ktorého bolo treba vložiť fľašu. Po stlačení gombíka sa fľaša niekde prepadla a na moje veľké prekvapenie mi vypadol lístok, ktorý bolo treba odovzdať v pokladni pri platení. Hurá! Môžeme ísť nakupovať. Do koša sme naložili sedlčanské hermelíny, budvar, nejaké maškrty a pochodovali sme cez celú predajňu k pokladni. V ruke som zvierala zálohový lístok za fľašu.   

Tesne pred dovolenkou sa mi pokazil dáždnik, ku ktorému som mala hlboký citový vzťah. Ešte aj pekný bol. Dofrasa! Keď tu zrazu môj drahý manžel zbadal ponuku dámskych dáždnikov za 50 Kč. „Kúp si. Za túto cenu ťa nemusí mrzieť, že ho pokazíš alebo stratíš.“ Mávam hrôzu z lacných vecí. Nedôverujem im. Takže chvíľu trvalo, kým som sa odhodlala k nákupu. Potom som sa však začala v nich prehrabávať. Zopár som ich otvorila a zatvorila. Hľadala som aspoň trošku vyhovujúcu farbu. Väčšina bola taká pesimistická. Až som sa rozhodla pre zelený. Priložili sme ho k nákupom a poďho – k pokladniam. Môj drahý manžel si odo mňa pýta lístok, ktorý mi veľkodušne vydal automat za pivovú fľašku a ktorý som počas celého nákupu vzorne držala v rukách. Ale teraz – ako keby sa pod zem prepadol. Nenašla som ho. Ani pri dáždnikoch. Môj drahý manžel si neodpustil ironickú poznámku: „To máš za to, že si tú fľašu lakomo ťahala z Budějovíc.“ No čo. Aspoň som sa naučila odovzdávať fľaše automatu. Mala som názorné vyučovanie.

Z Třebíča do Jaroměříc nie je ďaleko. Posledný úsek cesty šlo pred nami autíčko so slimáčikom na zadnom skle a s textom: „Jedu co múžu.“ Bolo to úsmevné a rozhodne sympatickejšie ako nalepený vyplazený červeno-čierny jazyk.

Na Jaroměřice nad Rokytnou nás pozvala kniha – sprievodca Vysočinou, ktorú sme kúpili v Telči. Taktiež v Krumlove sme v infocentre objavili plagát, ktorý upozorňoval na  prebiehajúci Mezinárodní hudební festival Petra Dvorského 2004.

Pre nás oboch sa stala klasická hudba a opera potrebou. Od roku 1994, kedy sme opere prepadli, sme videli 69 predstavení. Najčastejšie sme videli Aidu. 22-krát. A preto sme boli zvedaví, čo sa to v tých Jaroměřicích deje.

Na námestí oproti zámku sme zaparkovali auto. Išli sme na jedno pivo, pretože nás obedňajšie slniečko počas cesty poriadne potrápilo. Zámok vyzerá už zvonka veľkolepo. Šli sme hneď do pokladne, kde sme si na prehliadku vybrali zas trasu A.  Počas dovolenky sme mali jedenkrát trasu B – v Jindřichovom Hradci a trikrát trasu A – v Hlubokej, v Telči a teraz tu, v Jaroměřiciach. Sme áčkoví. Alebo inak – asi áčkové trasy sú tie najzaujímavejšie. Keďže sme mali ešte pätnásť minút do prehliadky, rozhodli sme sa ísť pozrieť do záhrad. Na širokých záhradných schodoch šiel oproti nám známy prešedivený muž s bradou v bledomodrej košeli. Osobne – Peter Dvorský. Mali sme to šťastie a párkrát sme ho počuli v SND výborne spievať Cavaradossiho. Už povedľa nás prechádzal, keď som neodolala a prihovorila som sa mu. Medzi prvými vetami bola moja otázka: „Prečo tu, na Vysočine? Prečo nie na Slovensku?“ Dozvedeli sme sa, že na Slovensku nemá o takéto aktivity nikto záujem. Teda záujem celú vec dať dohromady. Najmä priestorovo a finančne. A tu má na starosti viac-menej odbornú časť festivalu. Ale čo nás už môže prekvapiť na Slovensku, keď vraj pán Zmeček, z ministerstva kultúry povedal, že nemáme nikoho vhodného v oblasti kultúry, kto by mohol našu republiku reprezentovať počas olympiády v Grécku. Na to sa už naozaj nedá nič iné povedať, len „chudobný duchom na čele slovenskej kultúry“. Popriali sme mu všetko dobré k úspešnému uzavretiu festivalu, ktorého vyvrcholením mal byť Galakoncert Evy Urbanovej podporený veľkolepou svetelnou imagináciou. Úvodný koncert festivalu spieval Peter Dvorský a Ilona Tokody, ktorá hosťuje v Metropolitnej opere v New Yorku.

Škoda, že sú Jaroměřice tak ďaleko od nášho skutočného domova. Ešte raz sme mali v ten deň možnosť počuť hlas Petra Dvorského tak, že on o tom nevedel. Počas prehliadky zámku sme so sprievodkyňou prechádzali okolo veľkej koncertnej siene, v ktorej sa predstavovali nádeje operného spevu – účastníci majstrovských speváckych kurzov Petra Dvorského 2004. S mladučkou speváčkou spieval dueto z La Traviaty. Na klavíri ich sprevádzal Jozef Malík, korepetítor SND, ktorému trčala hlava sponad klavíra.

Samotný zámok bol pre nás naozaj príjemným prekvapením a vynikajúcim zakončením dovolenky. Niečo podobné sa nám stalo pri návrate z Toskánska. Posledná naša kultúrna zastávka bola v Aquilei – nádhernej bazilike z 11. storočia. A pritom, ani Aquileu, ani Jaroměřice, sme v pôvodnom itinerári nemali. To je už naozaj výsledok našich potuliek.

Jaroměřické panstvo získal ako konfiškát po Bielej hore pán Gerhard z Questenberka. Mal vzdelaného vnuka Jána Adama, ktorý veľmi rád cestoval. Videl mnoho krajín, v ktorých ho okrem iného zaujala aj architektúra. Po roku 1700 dal pokyn na veľkorysú prestavbu zámku. Inšpiroval sa sídlom francúzskych kráľov vo Versailles. Vznikla nádherná stavba v tvare písmena H, ktorá je ukončená monumentálnym farským kostolom s obrovskou barokovou kupolou. V zámku je 180 miestností. Podľa sprievodcu k najzaujímavejším patrí Sála predkov. Áno, je to pravda. Veľkosť sály, nádherné stropné maľby, portréty členov šľachtického rodu nemôžu nikoho nechať ľahostajným. Všetci sme mali hlavy vyvrátené dohora a posúvali sme sa po pár metroch a točili sme sa do všetkých strán. Ján Adam z Questenberku mal veľkú záľubu v hudbe. Dokonca aj svojich sluhov prijímal do služby na základe toho, či vedeli hrať na nejakom hudobnom nástroji. Takto zobral do služby aj Františka Václava Míča, ktorému zaplatil hudobné vzdelanie vo Viedni. Po návrate zo štúdií sa stal kapelníkom jaroměřickej zámockej kapely, v ktorej hral aj Ján Adam na lutnu. V roku 1730 sa v zámku konala premiéra Míčovej opery „O púvodu Jaroměřic“. Podľa všetkého išlo o prvú, historicky doloženú, česky spievanú svetskú operu od českého skladateľa.

Keď sme sa toto všetko od sprievodkyne dozvedeli, prestali sme sa čudovať, prečo je Medzinárodný hudobný festival Petra Dvorského práve tu. Vhodnejšie miesto by sme asi ťažko našli.

Jaroměřice nad Rokytnou -
Versailles Vysočiny

Jaroměřice nad Rokytnou - Versailles Vysočiny

Aj filmári milujú tento zámok. Niekedy sa cez noc premení zámok na Versailles, inokedy na rezidenciu pruského kráľa Fridricha II. Jednu z najrozsiahlejších barokových zámockých stavieb na svete veľmi často využívajú ako dobovú kulisu pri natáčaní filmov. Štáb britskej BBC tu natáčal scény kráľovského plesu s Ľudovítom XIV. pre seriál o Karolovi II. Dnes sa o zámok stará štát. U nás sa nestará o zámky nikto.

Rýchlo nás prešiel smútok, keď sme na záver ešte venovali pohľad rozsiahlej stavbe. Sem sa určite vrátime.

Na druhý raz sa nám podarilo vyjsť správnou cestou z Jaroměříc. Za Ivančicami sa nám v zornom uhle objavil Penzión pro pohozené pány. Príjemne nás to naladilo na ceste k slovenským hraniciam. Tešili sme sa na znojemské záhrady a na broskyne. Ale akýmsi nedopatrením?! sme našu cestu z prvého dňa dovolenky nenašli. Nuž čo. Hádam už bude vo Vozokanoch dozreté toto kráľovské ovocie a môj drahý manžel sa ho bude môcť do sýtosti najesť. A ešte aj z vlastných zdrojov. Bude naozaj môcť povedať: „Čo som si dopestoval, to si aj zjem.“

Rieka Morava nás upozornila na hranice medzi Českou a Slovenskou republikou. Inak by sme o nej ani nevedeli. Za Jablonicou sa nám otvoril prekrásny výhľad. Toskánska zvlnená krajina sa presťahovala na Slovensko. Ivo neodolal. Našiel vhodné miesto na odstavenie auta a vybral sa fotografovať scenériu v posledných reflektoroch slnka. Ja som zatiaľ pozorovala dve sŕňatá, šantiace na lúke, na druhej strane cesty. Len som tŕpla, aby sa nerozhodli prejsť na moju stranu. Pretože išlo o život. Autá okolo mňa bŕkali v neuveriteľnej rýchlosti. Na tomto úseku pravdepodobne nemeriavajú rýchlosť. A vtedy som si zhrozene uvedomila, akému nebezpečenstvu je vydaný Ivan. Niektoré fotografie robil z cesty, rozložený s brašňou na jej okraji. Na mobile som si nastavila číslo rýchlej pomoci. Ak bude treba, tak len ťuknem. Na mape som si našla presný úsek cesty, aby som nestrácala čas s identifikáciou miesta. Áno, boli sme na Slovensku.

Slovenské Toskánsko

Slovenské Toskánsko

Našťastie sa mi môj drahý manžel vrátil po trištvrte hodine celý, zdravý, neporušený. Pripravený dokončiť cestu a doviezť nás domov. Absolvovali sme 2669 kilometrov a o pol desiatej sme si dali v našej kuchyni fernet a uzavreli sme naše týždenné potulky po južných Čechách slovami: „Dovolenka za nami. Na ďalšiu dovolenku.“

Ale kam?

Danuša Meňhartová

Kniha návštev


Počet prístupov:
[CNW:Counter]

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2004
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina