Narodeninový Paríž

text: Danuša Meňhartová
foto: Ivan Meňhart

Plánovať, či neplánovať?

 

            Do tretice všetko dobré. Aj s našou tohtoročnou dovolenkou to bolo presne také. Priam s rozprávkovým koncom.

A ja rozprávky milujem. Len som s ich vývinom skončila niekde pri Pyšnej princeznej, Princeznej so zlatou hviezdou na čele, Cisárovom pekárovi a Pekárovom cisárovi. Tak som sa tešila, že s Ninou budem môcť raz pozerať film ako kráľ odovzdáva kuchárovi Rad zlatej šunky alebo ako pan Werich so svojím alchymistom zarába cesto so slovíčkom „přiměřene“. Ale asi z toho nič nebude. Naša päť a polročná vnučka si chodí s dedem do kina na Dobu ľadovú 3 a mňa varuje so slovami:

„Babina, ty radšej nechoď. Mamina povedala, že ty odpadneš.“

„Ninuška, a prečo by som mala odpadnúť?“ Pýtam sa vnučky, ktorá už tento film raz absolvovala s rodičmi, ale počas prázdninového pobytu v Moravciach sme ho pre jej veľký záujem, zaradili do programu aj my.

Raráškový pohľad v tmavohnedých obrovských okáliskách veštil, že sa Nina dobre zabáva.

„Vieš, zvieratká sa tam tak všelijak rozprávajú. A jeden druhému obzerajú v nose obrovské sušne.“

Na Dobu ľadovú 3 šiel s vnučkou len dede. Aby som neodpadla. Čím som len potvrdila, že ako babina som absolútne nemožná.

Voľakedajšie klasické rozprávky som mala rada práve preto, že sa dobre končili. Zlo bolo potrestané a zlí boli vyhnaní. Veď aj kráľ Kazisvet sa musel pratať kade ľahšie.

Dnešné rozprávky kopírujú realitu. Zlo nebýva potrestané. Zlo víťazí. A tí dobrí (alebo aspoň lepší) musia ísť - ak aj nie do hladomorne, tak aspoň do vyhnanstva.

Ako by sa mohlo inak stať, že dve zlé čarodejnice,  falšujúce dokumenty a falšujúce podpisy poddaných sa udržali na svojich čarodejníckych stoličkách? V závere rozprávkovej reality show sme sa dozvedeli, že je to len kvôli tomu, lebo jedna z nich je čarodejne vydatá za poslaneckého čarodejníka a druhá, nielenže nebola taktiež potrestaná, ale bola dokonca menovaná za neformálnu nadčarodejnicu, pretože je stálou a rozdrapenou členkou výboru pre organizovaný smer čarodejníkov. A čo sa stalo s Popolušou? Žiaden princ ju nezachránil. Doteraz je v exile.

            Ešte dobre, že aspoň naše dovolenkové poznávacie potulky doteraz vždy dobre končili. So šťastným koncom. A tohto roku s trojnásobným. A pritom sme prvýkrát, po dlhých – predlhých rokoch plánovania, vôbec žiadnu dovolenku neplánovali.

Po vianočných sviatkoch, v čase našich zvyčajných dovolenkových plánovaní, sme dostali dodatočne pod stromček vnučku s kiahňami. Namiesto večerných rozhovorov o tom, kam pôjdeme v lete, sme sa realizovali pri premene Niny na princeznú so sto bielymi bodkami na tele.

Naše neplánovanie ale nemôžem zvaliť len na kiahne. Za moju neochotu plánovania môže jednoznačne môj drahý manžel. Vlastne jeho predstava dovolenky.

„Danuľa, čo by si povedala na Viedeň? Kým si v Bratislave. Mohli by sme to využiť.“

„Ivko, do Viedne môžeme ísť hociktorú sobotu. Prídeš za mnou v piatok večer a ráno sa môžeme vydať na cestu. Rozhodne sa mi nechce v bratislavskom internáte stráviť ešte aj dovolenka.“

Týmto som takmer rok uzatvárala Ivov pokus nalomiť ma na poznávanie hlavného mesta Rakúska. A ešte som to dopĺňala aj slovami:

„Veď tam ani nič nie je. Samý gýč. Nemecká kultúra. Veď ani maliarov nemajú.“

Prešli Vianoce, Silvester, zaželali sme si všetko dobré v novom roku, ale o dovolenke nepadlo ani slovo.

A potom – ako keby sa vrece roztrhlo a nadelilo nám tri poznávačky a všetky perfektné.

 

Paríž.

Vysočina z Borovnej.

Viedeň.

 

 

Narodeninový Paríž

 

            Koncom novembra minulého roka som položila môjmu najlepšiemu manželovi zo všetkých manželov nevinnú otázku, ktorá prerástla do krátkeho ping-pongového dialógu:

„Ivko, aké máš predstavy o narodeninovej oslave?“

„O ktorej?“

„O tvojej?“

„Prečo? Deje sa niečo mimoriadne?“

„Všetci šesťdesiatnici oslavujú a ty zvykneš dodržiavať tradície.“

„Nevidím dôvod na oslavu. Budú to bežné narodeniny a bežná rodinná udalosť. Neplánujem z toho robiť žiadne veľké oslavy.“

            Prekvapila ma táto zmena, pretože Ivove takmer trojtýždňové reťazovité oslavy narodenín pred desiatimi rokmi boli v rozpore s tým, čo hovoril teraz. Na nedodržiavanie tradícií som v našej rodine ja. Moju päťdesiatku som prežila v zdraví, bez tráum a bez výčitiek svedomia v mikrorodinnom kruhu. Kupodivu to všetci prežili. Aj kolegovia. Len môj drahý manžel bol zo mňa znechutený, že som nerešpektovala tradície. Takže teraz som nadobudla dojem, že moja polovička zistila, že to funguje aj bez veľkoosláv.

            Prišla ale polovica januára, keď mi na stole zazvonil telefón.

„Mamiíí, čo myslíš? Čo by sa ocinovi najviac páčilo ako darček k narodeninám? Paríž, Rím, Londýn alebo Barcelona? Chceme vám kúpiť letenky.“

„Kika, nemáš zdravý rozum. Letenky!!!“

Ale moje druhé - dobrodružné a cestovaniachtivé ja - položilo otázku?

„A na kedy?“

„Marec? Apríl? Tak, aby už bolo príjemne na potulky mestom.“

„No určite! Poznáš svojho otca. Škola by sa bez neho určite zrútila a študenti by určite definitívne osprosteli, keď by len dva dni chýbal. To by som musela zistiť, kedy určite nič nemajú. Ani maturitné písomky, ani prijímačky, ani nič, kde by bola absolútne nevyhnutná jeho prítomnosť.“

Ani nie za hodinu som už vedela Liliane povedať, že celé podujatie by sa mohlo odohrať koncom apríla.

„Výborne, mami. Si hotový poklad. A kam?“

A ešte raz zopakovala názvy štyroch európskych miest.

„Mne by sa najviac páčil Rím.“

„Mami! Ty nemáš okrúhle narodky. To má byť darček pre ocina. Nie pre teba. Ty tam budeš figurovať len ako servis. Takže mňa zaujíma, čomu by sa najviac potešil tatko.“

„No dobre. Pokúsim sa zistiť. Akonáhle sa k niečomu dopracujem, dám ti vedieť.“

„Ale rýchlo. Teraz sú rôzne akcie. Mohli by sme ich využiť.“

Našťastie bol piatok a s tým aj spojený môj návrat domov. Ivko ma čakal s výbornou večerou a pohárom dobrého vína. Potom sa netešte na víkendy. Po večeri som zaviedla reč na dovolenku, na umenie, na galérie. V neskorých večerných hodinách som dospela k zisteniu.

Moju drahú polovičku by asi najpríjemnejšie prekvapil Paríž.

V sobotu ráno som to potajomky zvestovala dcére a v krátkom čase som od nej dostala už druhú pochvalu.

Tento tajný plán sa mi začal celkom pozdávať a dcérinu konšpiráciu som začala rozvíjať.

„Dobre, takže ja mu dám ako darček to, že zabezpečím ubytovanie.“

Akosi sa mi podarilo nebrať do úvahy, že pôjdem do Paríža s mojím drahým manželom aj ja a určitým spôsobom budem využívať všetky jeho narodeninové dary.

Internetová stránka Paríža ponúka veľké množstvo ubytovaní. Ale aj tu mi pomohla Kika. Cez svojich kolegov sa dopracovala k odporúčaniu na malý hotelík neďaleko centra Paríža, ktorého neprekonateľnou výhodou bola možnosť komunikovať v slovenčine. A ktorú som aj koncom januára využila. Okrem môjho záujmu získať ubytovanie, položila som v mojom i-meili aj tri otázky:

1. Je v blízkosti Vášho hotela metro (aby sme sa k Vám dostali bez problémov z letiska Orly Sud)?

2. Aká je cena dvojposteľovej izby so sprchou na jednu noc pre 2 osoby?

3. Je potrebná záloha (privítali by sme, keby sme mohli platiť na mieste) – letenky už máme, takže, ak sa nič vážne nestane, tak určite prídeme.

Po necelých dvoch hodinách som dostala od Jana správu:

 

„Od 23 do 26.4 (3 noci) Vam mozme ponuknut dvojpostelovu izbu so sprchou za 51 euros/noc/izba alebo so sprchou a WC za 55 euros/noc/izba.

Nas hotel sa nachadza 2 minuty napesi od stanice GONCOURT.

V pripade, ze pridete do 17,00 hod, staci nam uviest hodinu prichodu.

Ak planujete prist neskor, budeme potrebovat cislo bankovej karty s dobou platnosti a poslednym trojcislim na zadnej strane karty ako garanciu Vasho prichodu. Z karty nic nestahujeme a platit mozte az na mieste.

Rezervaciu je mozne bezplatne zrusit do 48 hod do predpokladaneho prichodu.“

 

A o ďalšie tri hodiny som dostala aj ďalšie doplňujúce informácie, o ktoré som ho požiadala v meili, potvrdzujúcom, že chceme sprchovú izbu.

O tri mesiace sme s mojou drahou polovičkou skonštatovali, že Janove rady boli k nezaplateniu. Pretože boli jasné a zrozumiteľné. 

 

„Podla mna sa Vam neoplati kupovat listok na dopravu 2 ci 3 dnovy listok. Maju premrstene ceny a predavaju ich na zony, ktore nevyuzijete. Ja by som Vam odporucil kupit si tzv. CARNET, t.j. 10 listkov za 11;40 euros. Samostatny listok, ktory je prestupny stoji 1,60 euros. Malo by byt pekne a tak sa urcite aj prejdete.

Naopak na muzea (v pripade, ze ich absolvujete min. 3 za den sa Vam oplati kupit „museum pass

Z letiska Orly pouzite autobus ORLYBUS za 6,30 euro/osoba, ktory Vas odvezie az na Denfert Rochereau a v metre kupite listok na metro. Sadnete na metro linku c. 4 smer Porte de Clignancourt a na stanici Chatelet prestupite na metro linku c. 11 smer Mairie de Lilas a na nasej stanici GONCOURT vystupite. Sme od nej 2 minuty napesi.

Viac praktickych info najdete na www.parisinfo.com.“

 

Jasná, zreteľná navigácia. Podobným spôsobom zvykol so mnou komunikovať Antonio zo sienskeho hostela a vďaka takémuto prístupu väčšinou všetko perfektne klape. Aspoň kým poslúcham všetky rady. Ale akonáhle mám priestor na sebarealizáciu, tak sa mi podarí takmer vždy niečo mierne, alebo aj viac ako mierne, skomplikovať.

Začiatok februára sa niesol v znamení vybavených leteniek a aj ubytovania. A veľkého tajomstva. A práve to bolo pre mňa tou najväčšou skúškou. Či vydržím do polovice februára  Ivovi nič neprezradiť.

Do polovice februára preto, lebo moja najdrahšia polovička pod váhou rozličných okolností prehodnotila svoj novembrový postoj k oslavám. Jeden deň venoval kolegom a jeden deň, presne v polovici februára – rodine.

A keďže ja som v nútenom bratislavskom exile, tak väčšina péozetky (vysvetlenie pre neskoro narodených: politicko-organizačného zabezpečenia) zostávala na Ivovi. Ja som počas jedného víkendu spracovala scenár, určila úlohy, termíny a zodpovednosť a dvakrát som ho vytlačila. Pri večerných telefonátoch sme sa s Ivom priebežne informovali, kde sa pri jeho plnení nachádzame. A pritom som pomáhala riešiť dilemy budúcich gratulantov. Ako prvá ma  prepadla Ivova mama:

„Danka. A čo dáme Ivkovi k narodeninám?“

Keďže sa ma to spýtala rovno pred Ivom, tak som z celej otázky taktne vycúvala a poslala som môjho drahého manžela pozerať počasie, aby sme vedeli, aká bude nedeľa.

A až potom som mamu oboznámila s darčekom od našich mladých a čo som sa rozhodla zabezpečiť ja.

„A ja mu čo dám?“

Bezradne sa spýtala moja takmer osemdesiatriročná svokra.

„No čo? Dajte Ivkovi vreckové na Paríž. Bude mať tri obálky, na ktorých bude Notre Dame a Eiffelovka a pritom na nej budú tri rozličné nápisy:

Letenky

Ubytovanie

Vreckové

Kupodivu, mama, aj keď verí skôr na vecné, hodnotné a tradičné darčeky, súhlasila.

O necelý týždeň sa s podobnou otázkou na mňa obrátil aj Dušan. A po skončení rozhovoru zahlásil:

„Priprav aj štvrtú parížsku obálku a na ňu napíš: Zvýšené vreckové

Pár dní pred oslavou sa k nášmu plánu pridal ešte jeden člen našej rodiny. Evka pogratulovala mojej lepšej polovičke a odovzdala darček so slovami:

„Neotvárať! Keď budeš v Paríži, odporúčam ti ísť pozrieť sa do Moulin Rouge.“

Ivanove narodeniny sa niesli v duchu hlavného mesta Francúzska.

Ako dobre som sa vydala.

A vôbec mi nevadilo, že pre túto cestu som len platený sprievodca, ako opakovane konštatovala naša ratolesť. Síce to dopĺňala vetou  z filmu S tebou mě baví svět, za ktorú ju mal dať do laty oslávenec.

„Jejich otec je mdlého rozumu a podzim svého života trávi pod dohledem statného ošetrovatele.“

Február sa zmenil na marec, v polovici apríla som pripravila slávnostnú večeru k nášmu tridsaťpäťročnému manželstvu (podľa Iva mám dôvod na oslavu iba ja) a zrazu tu bol čas baliť batožinu. Naši mladí nám požičali veľký kolieskový kufor a kamarátka Evka zas príručný kolieskový kufrík. Najmä ten mi zmenil život. Moja prvá nákupná cesta po príchode z Paríža viedla do obchodu s kolieskovou batožinou. Po dvoch rokoch vláčenia ťažkej tašky v rukách medzi Bratislavou a Zlatými Moravcami som zistila, že sa dá cestovať aj pohodlnejšie. A že vraj na čo sú dobré dovolenky? Aby sme neumreli hlúpi.

 

 

Let do Paríža

 

            Žiadna naša dovolenka, krátka, či dlhá, sa v posledných rokoch nezačína bez problémov. A čo to bolo tentokrát? Do poslednej chvíle vyzeralo všetko tak, že prvýkrát, po dlhom čase, nebudeme musieť nič na poslednú chvíľu riešiť. Ale náš dovolenkový syndróm nás nesklamal. Keď už Ivo pozanášal veľký aj malý kufor do auta a ja som robila záverečnú údržbu nielen bytu ale aj seba, zrazu som sa zastavila na povel:

„Poď sem, ukáž sa! Čo to tu máš?“

Malého čierneho upíra, známeho pod názvom kliešť, dobre napitého mojou krvou. Musel sa na nej určite popásať minimálne tri, ak nie aj štyri dni na neviditeľnom a ťažko dostupnom mieste. Po chvíľke márneho a zložitého vyberania som sa rozhodla pre chirurgickú pohotovosť. O siedmej večer. Sestrička ho zneškodnila za pár sekúnd, čo určite stálo za tie dve eurá. A my sme mohli pokračovať v našej ceste do Bratislavy.

Poslednú noc pred odletom sme sa rozhodli stráviť v mojej internátnej izbe z prozaického dôvodu. Aby sme nemuseli na druhý deň zavčasu  vstávať. Na posteli sme už mali pripravený paplón pre Iva. Veržine nezabudla, že budem mať spolunocľažníka a pri takýchto príležitostiach mi požičiava prikrývku. Na kus papiera som ešte napísala zoznam, čo ráno nesmieme zabudnúť a potichučky sme sa o pol jedenástej uložili spať. Ale predtým som nám ešte zabezpečila ranný taxík a nastavila budík nielen na mobile, ale aj na hodinách. Pre istotu.

Čo vôbec nebolo treba, pretože minimálne hodinu pred plánovaným zvonením som už nespala a desať minút pred dvojitým poplachom som vypínala obe budenia a začala svoj ranný rituál. Bolo pre mňa príjemným prekvapením, že som dokázala neznervózniť moju drahú polovičku a stáť pri taxíku presne o trištvrte na päť. Možno len o minútu – dve neskôr. Podľa inštrukcií dispečerky bolo dohodnutým heslom slovo „danuša“. Z taxikára Juraja sa vykľul príjemný mladý muž, ktorý hľadal námety na ubytovanie v Benátkach. Dohodli sme sa, že po našom príchode z Paríža mu posunieme naše kontakty. Zároveň sme sa dozvedeli, že so svojím dvanásťročným synom plánuje stráviť časť letných prázdnin poznávaním Slovenska. A boli sme príjemne prekvapení zistením, že tento druh dovolenky si vyžiadal syn. Zdôvodnil to veľmi prozaicky. Ostatní chalani vraj chodia s rodičmi aj po našej republike a on ani nevie o čom rozprávajú, pretože na tých miestach nikdy nebol. Čo všetko sa dá dozvedieť počas  prevozu na letisko. A to sme netušili, že to bolo posledných desať príjemne strávených minút. Za tým nás čakala tá menej príjemná časť cesty do Paríža.

            Ja a aj Ivo sme doteraz mali len jednu skúsenosť s leteckou dopravou. Ivan bol v sedemdesiatych rokoch v Rusku a ja koncom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia v Anglicku. Môj drahý manžel sa dostal na zájazd pedagógov do Sovietskeho zväzu. Z Bratislavy leteli medzinárodným lietadlom s pilotmi v nažehlených košeliach a uniformách ako vystrihnutých z filmu Letisko. Počas dvojhodinového letu do Moskvy dostali obed, kávu, pohár šampanského. Z moskovského Šeremeteva leteli už vnútroštátnou linkou do Leningradu (informácia pre neskôr narodených – tak sa voľakedy volal dnešný Petrohrad). Do lietadla nastupovali babky s batohmi na chrbtoch a pilot prišiel oblečený v koženej bunde, menčestrákoch a s leninskou šiltačkou na hlave. Ja som zas mala traumatizujúci zážitok z opancierovaných mužov so samopalmi v rukách, ktorí stáli v päťmetrových rozostupoch v londýnskej letiskovej hale.

Dcéra so zaťom nám poodovzdávali všetky svoje nedávne skúsenosti z letu do Barcelony. Taktiež som vyspovedala môjho zlatomoravecko - bratislavského spolucestovateľa Petra, ktorý bol na jeseň vo Francúzsku a zároveň som si prečítala  všetky internetové informácie o lietaní. Zdalo sa mi, že som pripravená na všetko. Len na to dlhé ničnerobenie na letisku na ceste do Paríža, a ešte dlhšie na ceste z Paríža, som pripravená nebola. Vo všetkých leteckých materiáloch sa dočítate, že registrácia sa začína dve hodiny pred plánovaným odletom a končí štyridsať minút pred plánovaným odletom. A k tomu je uvedená vyhrážka:

„Ak sa na registráciu pred odletom nedostavíte načas, nebude Vám povolený vstup na palubu lietadla a Vaša rezervácia bude zrušená bez nároku na refundáciu.“

Večer sa mi horko-ťažko podarilo presvedčiť Iva, že nám stačí byť na letisku o piatej, ak máme odlietať o pol siedmej. A ako sa časom ukázalo,  na jednej strane to bol pridlhý čas, ale na druhej strane sme si nestihli ani zroumingovať mobily. Zabudli sme na to. Po vchode do prízemia letiskovej haly sa nám podarilo ihneď zbaviť veľkého kufra. U takej usmievavej mladej ženy, ktorá nám prekontrolovala potvrdenú rezerváciu na naše mená a vydala nám palubné vstupenky a lístok od kufra. Už nám nič nebránilo na ceste za prvou rannou kávou a vhodnou lavičkou, na ktorej sme sa chceli v kľude naraňajkovať. Ku káve sme sa dostali bez problémov. Horšie to bolo s lavičkou. Niektoré z nich okupovali spachtoši, ktorí vyzerali ako bezdomovci.  O pol šiestej sme sa zaradili za prvých cestujúcich, prechádzajúcich aj s príručnou batožinou cez kontrolné stanovište. A keďže som nepochopila, že pri sebe môžem mať sto mililitrov tekutiny, ale v originálnom balení, tak som musela dopiť zbytok vody z mojej príručnej pollitrovej fľašky, ktorú nosím všade so sebou. Ešte aj na ceste medzi Zlatými Moravcami a Bratislavou. A ktorej som sa nechcela, ani prázdnej, vzdať. Inak sme cez kontrolu prešli bez problémov. My, a aj naše veci v plastových prepravkách. Ivo si musel dať do prepravky ešte aj opasok z nohavíc. Ešte dobre, že mu nepadli na zem.

Za pultom s novinami, časopismi a dokonca aj nealkoholickými nápojmi, sa zvŕtal mladý muž.

Obnovili sme si u neho zásobu minerálky za trojnásobnú cenu a kúpili si noviny. Vraj na krátenie dlhej chvíle v lietadle. Predodletový priestor pred bránou päť a šesť sa začal zapĺňať množstvom cestujúcich. Z päťky sa malo letieť do Košíc a zo šestky do Paríža. Medzi čakajúcimi sa neustále zvŕtala čiperná sprievodkyňa cestovnej kancelárie, ktorá mala na starosti veľkú skupinu, pripravenú stráviť štyri dni v Paríži. Keď poobchádzala všetky svoje ovečky, pristúpila k nám. Už som jej chcela povedať – my k vám nepatríme, ale po zvítaní sa s mojím manželom, sa z nej vykľula mama študenta, ktorého Ivo učil v gymnáziu. Hneď som  zneužila situáciu a začala som od nej zisťovať – čo nám odporúča v Paríži vidieť. Kam máme ísť, kam nemáme ísť, aké cestovné lístky si máme kúpiť. Ani sme nevedeli ako a čas nám utiekol veľmi rýchlo. Nastala chvíľa, že nám hlásateľka príjemným hlasom oznámila, že sa máme presunúť do skleného priestoru k bráne päť, hoci na letenkách sme mali vyznačenú bránu šesť. A do šestky sa začali schádzať cestujúci do Košíc. Dozvedeli sme sa, že je potrebné do poslednej chvíle sledovať všetky informácie na svetelných tabuliach, pretože takéto presuny sú úplne bežné.

To by nebolo príjemné skončiť namiesto mesta pod eiffelovkou v metropole východného Slovenska.

V päťkovom priestore zo skla som si pripadala ako živočích vo veľkom akváriu. Zatvorený zo všetkých strán. Museli sme v ňom stráviť ešte dobrých pätnásť - dvadsať minút a až potom nás vypustili na železnú konštrukciu vedúcu okolo budovy, z ktorej viedli schodíky na letiskovú plochu. Zamestnanci aerolínií nás viedli k lietadlu okolo rôznych stavebných prefabrikátov. Zatiaľ to vyzeralo horšie, ako keď chodím autobusom alebo vlakom po Slovensku. Do lietadla sme vystupovali po schodíkoch, na ktorých nás na samom vrchu vítali dve vyusmievané letušky s puntíkovými šatkami okolo krku. Ale ani ich kolgeitové úsmevy nedokázali vylepšiť stiesnené podmienky pre cestujúcich. Som o dvanásť centrimetrov nižšia ako moje lepšie ja, ale ani ja som si nevedela usporiadať moje nohy. Na niečo také, ako si počas letu vybrať z príručnej batožiny noviny, som musela úplne zabudnúť. Veď aj tak by som si ich nemala kde rozložiť. Bola som rada, že som si mohla z vlastnej kabelky, ktorú som mala schovanú pod nohami, vytiahnuť žuvačky. Nimi som zachraňovala Iva, aby sa mu neupchali dutiny tak, ako v Rusku. Okrem toho som mu stále húdla za ušami:

„Žuvaj. Žuješ? A prehĺtaj. Prehĺtaš?“

Týmito slovami som ho vyše hodiny otravovala. Nevieme dodnes, či naozaj pomohla žuvačka, ale môj drahý manžel pri vystupovaní z lietadla dýchal nosom, čo nemohol povedať po lete v Rusku.

Cestu do Paríža nám na chvíľu spestril kapitán Hruška, ktorý sa nám prostredníctvom reproduktorov predstavil a oznámil nám, že letíme vo výške desaťtisíc päťsto metrov. Oznámil nám, kde je Viedeň, kde bude Salzburg, Regensburg, Bodamské jazero, Dijon. Tohto pilota bolo aspoň rozumieť. Ten, s ktorým sme leteli naspäť, bol vďaka svojej rečovej vade, pre nás inkognito. A to, čo nám hovoril, sme aj tak nerozumeli. Možno to bolo spôsobené tým, že pri nedeľnom spiatočnom lete to vyzeralo hrozivejšie. Okrem superstiesnených podmienok sa celé lietadlo otriasalo pod nápormi vetra. A keďže bola pri ceste z Paríža aj tma, tak odkazy na to, že pod nami sú svetlá toho alebo onoho mesta, boli z môjho pohľadu nepodstatné. Ja som ich nevedela identifikovať ani za svetla. Jediné, čo som z tej výšky vo štvrtok ráno spoznala, bola veža eifellovky, čo som ale úplne nepoeticky okomentovala:

„Aj tak sa tá hromada železa nedá porovnať s kupolou vo Florencii.“

Keď sme konečne stáli s nohami na pevnej zemi v hale parížskeho letiska, Ivko sa zmohol len na skonštatovanie:

„Letecká doprava ide dolu vodou. Ešte aj ten let do Leningradu bol lepší ako toto.“

Neviem ako sa to stalo, ale na spletitých chodbách Orly sa nám podarilo stratiť ostatných spolucestujúcich. Spoliehali sme sa, že vďaka nim sa bez problémov dostaneme do centra Paríža. Našťastie sme objavili stánok  s lístkami na mestskú dopravu. Celí hrdí sme si kúpili dva karnety a dva lístky na autobus. No a potom sme zablúdili, hoci sme stále sledovali šípky s nápisom Orlybus. Tak sa stalo, že sme síce videli hľadané nástupište, ale z miesta, kde bol východ označený slovom Emergency a pred ktorým mal upratovač preložený mop a pripravené vedro. Podarilo sa mi presvedčiť ho, aby nás pustil k autobusu práve touto cestou, po točitom únikovom schodišti. Po pár minútach sme o deviatej hodine a siedmej minúte sedeli v celkom pohodlnom dopravnom prostriedku, v ktorom boli priestory a police prispôsobené na uloženie veľkých kufrov. Tesne pred desiatou sme stáli na námestí Denfert Rochereau, ktoré som ja až dokonca pobytu volala denfert-rošfórt. Obišli sme takmer celé námestie, ale bez pomoci domácich by sme vchod do metra neobjavili. Potom už bolo potrebné len sledovať zastávku Chatelet, kde sme mali prestúpiť na jedenástku, smerujúcu do Mairie des Lilas. Už pri prvej ceste sme zistili, že cestovanie parížskym metrom je zaujímavé a prehľadné, ak zistíte systém. Dopravnú mapku sme mali stiahnutú nielen z internetu, ale sme ju ukoristili aj pri nákupe karnetov.

„Ivko, na ďalšej zastávke vystupujeme. Nasleduje Goncourt “

Avizovala som drahej polovičke, že sa blížime k nášmu cieľu. Keď sme sa dostali z podzemia opäť na svetlo na ulici Parmentier, vybrala som mapku a po krátkom zorientovaní som mohla udať smer.

„Zabočíme doprava, po Rue du Fauborg, a hneď v prvej uličke Rue d´Aix zabočíme opäť vpravo.“

Nájsť náš hotel bolo potom už jednoduché. O trištvrte na jedenásť sme stáli pred recepčným pultom, za ktorým sedel mladý muž. Vykľul sa z neho náš mejlujúci partner Jan. Po privítaní nám oznámil:

„Za pätnásť minút budete mať izbu pripravenú. Sadnite si zatiaľ.“

Za malým stolíkom popíjali dvaja muži kávu a ja som si spomenula na jednu recenziu z internetu.

„V hoteli Moderne du Temple majú výbornú kávu. A len za 1 €.“

Hneď som na ňu dostala chuť. Usadili sme sa s prosbou o dve kávy. V momente sme ju mali pred sebou. Netrvalo dlho a Jan nám podal aj kľúče.

„Máte izbu číslo 214. Na druhom poschodí. Tu za rohom je výťah. Ešte vám prinesú uteráky.“

Malilinký výťah pre dve osoby a dva kufre nás vyviezol hore. Dvere našej izby boli otvorené a takmer zároveň s naším vstupom sa pri nás objavila chyžná. Vyčlenila nám štvoricu bielych mäkkých uterákov a osušiek a zatvorila za sebou dvere.

Rýchle sme vyhodnotili izbu a sprchovací kút. Izba mohla byť o niečo menšia a sprchovací kút s WC o niečo väčší.

Ale poniektoré penzióny na Slovensku nie sú na tom oveľa lepšie. Na jednej zo svojich služobných ciest som skonštatovala, že veľkosť tej najmenšej miestnosti v izbe bola určená dĺžkou nôh majiteľa. Určite nezohľadňovala dĺžku nôh návštevníkov, ktorí majú meter sedemdesiatštyri a viac. Tí si museli nechávať dvere do izby otvorené.

Hotelová posteľ bola výborná a ani sme sa nenazdali, už sme doháňali nedostatok nočného spánku. Po necelej hodinke oddychu som zistila, že nebudem musieť spať na zemi ako naposledy v Collescipoli. Čo bolo pre mňa veľmi príjemné zistenie. Jediným problémom bol kryt na záchodovej mise. Ale aj ten som spacifikovala leukoplastom, aby nám stále nepadal na chrbát.

Potom sme z batožín vybrali len to najpotrebnejšie a vybrali sa do ulíc veľkomesta.

 

 

Od Notre Dame po Panthéon

 

            Na recepcii sme odovzdali kľúčik, ukoristili mapku a sprievodcu Parížom a po vyjdení z dvier hotela sme zabočili vpravo a po pár metroch sme boli opäť na Rue du Faubourg du Temple.

„Ivko, ideme na tú stanicu metra, na ktorej sme vystúpili? Vtedy by sme išli doľava. Alebo pôjdeme na námestie Republiky? To by sme museli ísť doprava.“

Môj drahý manžel si odo mňa rezolútne vyžiadal čerstvo získanú mapku a začal ju študovať.

Po chvíľke zorientovania sa a vyhodnotenia situácie oznámil:

„Goncourt už poznáme, ideme na Place de la République.“ Mapku si vopchal pod pazuchu a rázne vykročil.

Jasné, je to Ivov Paríž a preto má rozhodujúce slovo pri určovaní smeru.

Ďaleko sme sa ale nedostali. Množstvo malebných obchodíkov, s dokorán otvorenými dverami a mnohé aj s otvorenými výkladmi, plné lákavých potravín, lákavého jedla a maškŕt od výmyslu sveta, nám neumožnili ľahostajne okolo nich prejsť. Približne v polovici našej trasy sme rezignovali a vošli sme do maličkých potravín. Neodolali sme a kúpili sme si fľašu červeného vína, dve fľaše minerálky, syr a čerstvé, voňavé bagety, ktoré nás svojou vôňou nachytali na taký skorý nákup. Potom sme ešte vošli do boucherie d´Agadir a kúpili si štyridsať deka úžasných čiernych macerovaných olív, ktoré vyusmievaný počerný predavač vyberal z veľkého päťlitrového pohára.

„Idem naspäť do hotela. Počkaj ma tu.“

Moja drahá polovička sa odvážne vybrala odniesť nákup. V rukách mi zanechal akurát jednu z bagiet, ktorú sme už onedlho cestou do metra chrúmali. Na Chatelet sme opäť prestupovali z 11-ky na 4-ku a na zastávke Cité sme vychádzali na zemský povrch.

Vhodnejší výraz ako vychádzali, by bolo povedať, že sme traverzovali. Bolo to horšie ako záverečný výstup na Téryho chatu. V prítmí, po množstve železných schodov, všade naokolo len tmavé múry, sme sa šplhali stále vyššie a vyššie. Prvý a posledný raz sme šli z hlbín metra pod Cité po svojich nohách. Keď sme sa ocitli v chodbe vedúcej už na svetlo, vtedy sme uvideli, že sa otvárajú dvere výťahu a z neho pohodlne vystupujú ľudia. Veď sme sa aj čudovali, že po tých schodoch nás ide akosi málo na to, že ideme do centra historického Paríža.

Aj Iva odrovnal nie najpríjemnejší výstup a keď sme sa ocitli v malej zastrčenej Rue de Lutéce, vedľa čarovného trhoviska, Ivo mi ho ani nedovolil poprezerať. Dokonca mi nedovolil si kúpiť ani Zlatú knihu Celá Paříž, ktorá bola na stojane pri vchode do tržnice.

„Teraz hľadaj Notre Dame. Potom sa budeme kade-tade túlať a nakupovať.“

„Veď počkaj, ako ťa v knižke ohovorím.“

„Dobre, ale ohováraj ma primerane.“

S tým ukončil naše dohadovanie a donútil ma zorientovať sa v priestore.

„Ivko, vráť mi mapku.“

„Akú mapku?“

„Tú, ktorú si mi vzal, keď sme vychádzali z hotela.“

Mapky nebolo. Keď sme sa pustili do rekonštrukcie našej cesty z Rue du Faubourg s mapkou v mojej ruke a neskôr pod Ivovou pazuchou, moja drahá polovička sa chytila za hlavu a oznámila mi:

„Už viem. Keď som vyberal víno, položil som si mapku na pult.“

„No podľa tejto mapky sa budeme asi ťažko orientovať.“ A strčila som Ivovi popod nos internetovú mapku M, RER a T, na ktorej sú vyznačené farebné trasy metra a vlakov. To bola jediná zo siedmich našich máp Paríža, ktorú som vzala z izby so sebou.

„Nuž čo. Čo nemáme, nemôže nám chýbať. Po príchode do hotela budeme musieť ukoristiť ďalšiu lafayetku.“

Opretí o most sme začali hľadať nejaké záchytné body. Pred nami bola značka Place Louis Lepine. To nám nehovorilo nič.

„Skúsme ísť touto ulicou rovno. Ak je toto most Notre Dame, pravdepodobne vedie ku chrámu.“

Ivo nenamietal a ani nemal svoje zvyčajné ironické poznámky o mojich orientačných schopnostiach. Neprešli sme ani dvesto metrov a zrazu sa po ľavej strane ukončila sivá, nie veľmi pôvabná budova, a pred nami sa otvoril výhľad na námestíčko plné ľudí, obdivujúcich monumentálne priečelie bielej katedrály Notre Dame de Paris.

 

 

Námestie pred Notre Dame

 

Gotický chrám začali stavať v dvanástom storočí a o sedem storočí neskôr si mohli čitatelia prečítať príbeh tragickej lásky, odohrávajúcej sa aj v jeho priestoroch. O láske Quasimoda k Esmeralde v románe Victora Huga Chrám Matky božej v Paríži.

Štvrtkové popoludnie je asi ideálny čas na návštevu tejto veľkolepej gotickej pamiatky. Žiadne rady turistov a ani vnútri sme sa nepotkýnali o davy, kým sme mali hlavy vyvrátené dohora. Najmä pri obdivovaní nádherných ružicových okien, ktoré len tak hýrili farbami. Nie je jednoduché povedať, ktorá z troch ružíc je najkrajšia. Či západná vo svetlých tónoch, alebo severná s osemdesiatimi výjavmi zo Starého zákona alebo trinásťmetrová južná ružica, ktorá zobrazuje okrem apoštolov, cirkevných hodnostárov aj Šalamúnov súd, Zvestovanie a Útek do Egypta. A ktorá umožňuje slniečku presvetliť vnútro chrámu. Katedrála je dlhá stotridsať metrov, široká je štyridsaťosem metrov a jej klenba sa nachádza vo výške tridsaťpäť metrov. Podľa bedekra sa do nej zmestí deväťtisíc osôb, čo je len o niečo viac ako tretina ľudí, ktorí by sa zmestili do florentského dómu Santa Maria del Fiore. Takže z tohto pohľadu je Notre Dame len taký malý kostolík so sedemdesiatimi piatimi piliermi, ktoré rozdeľujú katedrálu do piatich lodí. Do jej vnútra sa nám podarilo tak jednoducho a rýchlo vstúpiť, že sme si nestihli ani poprezerať tri vstupné portály. Rozhodli sme sa, že ich skúmanie si necháme na ďalšiu návštevu Place du Parvis. Po nábreží Quai du Marche Neuf sme sa vydali povedľa Prefecture de Police za naším ďalším cieľom a nechtiac sme si obzerali obrovské fotoplátna všetkých možných i nemožných uniforiem a symbolov jednotlivých policajných profesií. Takýmto spôsobom kryli Parížania rekonštrukciu sídla policajného zboru. Ale aj povedľa tejto neveľmi pôsobivej stavby sme sa dostali na Boulevard du Palais, kde sme začali hľadať vchod do Sainte-Chapelle. Keby na ľavej strane bulváru nebolo stálo pred nenápadným vchodom zo desať - pätnásť ľudí, ani by nás nenapadlo, že ide o vchod do jednej z najvýznamnejších gotických pamiatok Paríža. Tých pár ľudí na chodníku bolo len opakované oklamanie nepriateľa, v tomto prípade turistu. Za vstupnými dverami sa ukrýval ďalší had, ktorý viedol ku kontrolnému stanovišťu. Na stene a na stojane boli napísané inštrukcie, čo musí návštevník dodržať, ak chce vojsť dnu.

Odložte svoje kabáty a dajte ich cez rentgen.

Odložte kovové a elektronické veci do modrých boxov.

A na paneli boli zobrazené nepovolené predmety. Vidličky, nožíky, rýpadlá, vreckové nožíky a nožnice.

Našťastie sme už s Ivom vycvičení z talianskych múzeí, galérií a veží. Ale ešte ma vždy dokáže niečo prekvapiť. Priznám sa, že v tomto prípade ma najviac udivovala vidlička a v duchu som rozmýšľala, či sa mám priznať, že mám v bočnom vrecku kabelky malé manikúrové nožničky a malý pilníček na nechty. Človek nevie, kedy sa mu zlomí necht. Na obrázku boli nakreslené veľké nožnice, tak som si povedala, že to sa na mňa nevzťahuje. Také nemám. Ale pre istotu som ich zasunula hlboko do mojej kabelky. Ivo sa pokúšal vysvetliť, že v celom batohu má fotopríslušenstvo a bol ochotný im ho celé aj vybrať. Musela som ho začať ťahať za rukáv, aby šiel za mnou, pretože už naňho mávali rukou, nech ide preč. Pokladňa nebola nikde, akurát sme chodbou prešli na nádvorie zaplnené množstvom unimobuniek. Alebo niečím veľmi podobným našim stavbárskym dočasným kanceláriám a skladom. Ešte šťastie, že sme si všimli, že hneď na prvej škaredej bunke bol papierová šipka s nápisom Sainte-Chapelle. Keď som zdvihla hlavu, tak som na pravej strane nádvoria uvidela štíhlu vežu, ktorú som poznala z obrázkov. Po troch metroch sme zahli doľava, až sme sa dostali ku bránke a vchodu na mikronádvoríčko za kovovým plotom, kde bola na ľavej strane v múre ukrytá pokladňa. A tu nás čakala druhá fronta, ktorá mala tvar dvakrát skrúteného hada. Tesne po druhej sme sa stali majiteľmi osem eurových lístkov a mohli sme vstúpiť do dolnej kaplnky tohto klenotu parížskeho gotického staviteľstva. Dolná kaplnka bola určená služobníctvu. Je veľmi jednoducho zdobená slepými trojlístkovými arkádami a dvanástimi medailónmi predstavujúcimi apoštolov. Celému priestoru dominuje modrá a purpurovo-červená farba v kombinácii so zlatou. Tento jednoduchý, aj keď čarovný priestor nás nedokázal pripraviť na to, čo nás čakalo, keď sme vyšli po úzkom točitom schodisku do hornej kaplnky.

Letáky, ktoré uvádzajú, že ide o skutočne monumentálny a prepychovo dekorovaný relikviár, neklamú. Od detstva si pamätám na jednu moju obľúbenú hračku. Kaleidoskop. Dokázala som si hodiny a hodiny pretáčať toto malé čarovné zariadenie, aby sa mi pred očami objavovali nové a nové farebné skladačky sklíčok.

Horná kaplnka Sainte-Chapelle je jeden veľký nádherný kaleidoskop. Nádhernú klenbu nesie štrnásť pilierov, dvadsaťdva metrov vysokých, ktoré pôsobia krehko povedľa vysokánskych a štíhlych okien. Pätnásť metrové vitráže ukrývajú v sebe tisíc stotrinásť scén a hovoria príbehy z knihy Genesis. Od Adama a Evy až po Kristovo zmŕtvychvstanie. Jednotlivé epizódy z biblie sa čítajú zľava doprava, zdola nahor.  Na druhom okne, venovanom Exodusu, je možné v tretej línii nájsť odchod Izraelitov z Egypta cez Červené more. V piatom okne je zobrazený aj príbeh o Samsonovi a Dalile. A ôsme okno v sebe ukrýva Poslednú večeru.

V tejto prekrásnej farebnej sklenej mozaike sa ukrýva ale neskutočne veľa násilia. Všade je mnoho mečov, krvi, mŕtvych tiel.

Mám taký dojem, že už celé stáročia sa všetky náboženstvá a politiky sveta presadzujú cez násilie. Môže si človek vážiť náboženstvo, ktoré dokáže ospravedlňovať zabíjanie? Môže si človek vážiť akúkoľvek skupinu ľudí s akýmkoľvek -izmom, ktorá dokáže zneužiť svoju moc a ospravedlňovať nespravodlivosť v záujme dosiahnutia veľkých cieľov? Sainte-chapellské vitráže vznikli väčšinou v trinástom storočí. Zachytávajú určité dejiny alebo zobrazujú príbehy z kníh. Dnes máme dvadsiate prvé storočie. Jediná zmena je pravdepodobne v tom, že je asi menej fyzického násilia. Ale o to viac psychického. A to sa už tak ľahko nedá výtvarne stvárniť. A už vôbec nie piatimi farbami.

Toľko farieb bolo použitých aj pri tvorbe týchto nádherných vitráží. A ako také farebné sklíčka vznikajú? V rohu kaplnky som našla stojan s informačnými textami zaliatymi do fólií. Okrem iného som sa v nich dočítala, že sklo formujúce elementy – silica alebo piesok – sa spolu s rozomletými zlúčeninami ako potaš alebo sóda rozpália na tisíc dvesto stupňov Celzia. Do vzniknutého skla sa potom pridávajú oxidy kovov, ktoré ho zafarbia.

Kobalt, aby vzniklo sklo modré. Pridaním medi vzniknú až dve farby – červená a zelená. Nedočítala som sa ale, od čoho ešte závisí vznik jednej alebo druhej farby. Fialová vzniká jednoducho, a to pridaním mangánu. Posledná piata farba, žltá, vznikne vtedy, keď sa do skla pridá antimón.

„A čo tvoja chemická priemyslovka?“

Našla som si napísané v mojich poznámkach. Ihneď som sa rozhodla doplniť moje hlboké medzery vo vzdelaní a zašla som za rodinným odborníkom v oblasti chémie.

„To si sa v škole nenaučila, že farba skla závisí od toho, či sa použije jednomocný alebo dvojmocný ión medi?“

„Nebuď ironický. Radšej mi to vysvetli.“

„Červená je od oxidu meďného a zelená má pôvod v malachitovej zeleni.“

Ešte som sa od Iva dozvedela, že aj mangán môže farbiť sklo nielen na fialovo, ale aj na hnedo. V závislosti od oxidačného čísla. Tu však môj záujem o prehlbovanie vedomostí z chémie prestal.

Na podlahe použili stavebníci len štyri farby. Červenú, zelenú, modrú a čiernu vo veľmi jednoduchých dekoráciách. Ani nemuseli viac. Pretože, keď bol taký slnečný deň, ako sme mali my, tak sa na podlahu premietal celý kaleidoskop drobných farebných plôšok z vitráží.

Toto nádherné architektonické dielo vzniklo v prvej polovici trinásteho storočia a postavili ho za necelých tridsaťtri mesiacov. Ešte šťastie, že sa zachovalo dodnes. Pretože dnes takéto diela nevznikajú.

Z kultúrneho šoku som sa horko-ťažko spamätávala po celú dobu, kým sme po točitých schodoch zliezli späť do dolnej kaplnky a vyšli na skutočné slniečko. Rad pred Sainte-Chapelle sa nezmenšoval. Cez voľakedajšie kráľovské nádvoria sme sa s Ivom vybrali von. Ale nedostali sme sa ďaleko, pretože východ viedol cez nádvorie Justičného paláca. Usadili sme sa na obrovské schodište a chvíľu sme sledovali množstvo sudcov, ktorí vo svojich čiernych talároch a bielych mašľovitých límčekoch chodili okolo nás. Cestou do bufetu, cestou k autu, cestou k ďalšiemu kolegovi. Všade okolo nás boli postavy z francúzskych filmov, ktorých príbehy sa odohrávajú aj v súdnych sieňach. Ale nielen taláre zaujali moju polovičku. Prekvapilo ho, koľko ľudí chodí v hrubých zimných kabátoch. Ešte aj s kožušinovými límcami. A my sme mali pritom na sebe tričká a v pohotovosti pripravené svetre.

O Paríži sa hovorí aj ako o meste módy. Na uliciach to príliš nevidno. Alebo ľudia, ktorí cestujú metrom a chodia peši po uliciach, sa móde až tak nevenujú. Bolo pre nás nepochopiteľné, keď sme v metre videli vedľa seba stáť tak rozdielne oblečených ľudí. Slečna v blúzke bez rukávov, v krátkych nohaviciach a v sandáloch na vysokých opätkoch, vedľa nej pán v bledomodrej košeli, v tmavomodrej viazanke a v sivom obleku. Za ním stála žena v tmavom zimnom kabáte, upnutom až po horný gombík, s elegantnou kabelkou cez rameno. Jedno dieťa malo oblečené zimné čižmičky a vetrovku, druhé dieťa sedelo na svojej mamine v tričku a rozopnutom svetríku. Asi je Paríž tak veľký, že kým prejdete z jeho jednej strany na druhú, prejdete cez všetky ročné obdobia. Inak si vôbec neviem vysvetliť tú rôznosť oblečenia.

Po krátkom oddychu na schodoch justičného paláca ma ovládla zvedavosť. Keď som videla prúdiť davy dnu a von z budovy, ktorá bola za naším chrbtom, rozhodla som sa stratiť medzi nimi a prezrieť si túto slávnu budovu aj zvnútra. Veď v týchto budovách žil francúzsky kráľovský dvor až do doby, kým sa nepresťahoval do Louvru. V šestnástom storočí sa stal palác sídlom parlamentu a po francúzskej revolúcii sa do neho nasťahoval súd a dostal názov Palais de Justice. Ivo sa nedal zlákať na takéto potulky a ostal sedieť na schodisku. Poprezerala som si názvy súdnych siení a zabočila doprava, ešte raz doprava, zliezla dolu schodišťom a ocitla som sa opäť na nádvorí, kde som zanechala svoju drahú polovičku. Pomedzi dvojicu uniformovaných strážnikov, stojacich pri obrovskej, prekrásne tepanej bráne z doby Ľudovíta XVI., sme sa dostali späť na Boulevarde du Palais.

„Kam teraz?“

„Poďme pred Notre Dame a tam si urobíme bojovú poradu.“

Netrvala dlho. Rozhodli sme sa prejsť cez Latinskú štvrť do Luxemburských záhrad. Ale to bol plán, ktorý sme bez mapky nedokázali tak jednoducho uskutočniť. Ako sa onedlho ukázalo.

Cez Petit Pont sme sa dostali k rušnej križovatke. Za sebou sme mali Rue de la Cité a pred sebou Rue Saint Jacques. Ale to sme museli prejsť cez Quai Saint Michel. A to nebolo také jednoduché. Zelená pre chodcov asi zamrzla a autá sa len tak rútili okolo nás sprava aj zľava. Konečne! Po dobre dlhej chvíli sme sa prepracovali na okraj Latinskej štvrte. Už v druhej uličke sme zbadali zaujímavú budovu z neomietnutých sivých kameňov.

„Ideme?“

Raz – dva  sme vstupovali do malého kostolíka Saint-Séverin. Bedeker nám potvrdil,  že máme dobrý vkus. Uvádza,  že  ide o najkrajšie  stavebné  dielo v  „style flamboyant“, exaltovane planúceho  umenia  pozdnej gotiky.  Zaujala  nás  najmä  zadná  časť  kostola,  za oltárom.   Obdivovali   sme   točené   stĺpy,        ktoré prechádzali do sieťovej  klenby a  pritom si zachovali vznešenosť a eleganciu pozdnej gotiky.

Keď sme vyšli z kostola, vôbec som nedokázala určiť, ktorým smerom by sme sa mali pohnúť. Z mapky, ktorú som mala v ruke, sa to nedalo zistiť a začala som nás viesť opačným smerom, ako sme mali ísť. Ale to som zistila až na rohu Sorbonny, keď sa nám prihovorila mladá Francúzka, vidiac moju nešťastnú tvár nad mapou a bezradné pohľady, ktoré som vrhala na všetky štyri ulice, ktoré stáli pred nami. Akosi sme sa dohovorili. Veď hlavnými slovami v našom dialógu boli „luksemburg žardén“. Ja  som  sa  snažila  hovoriť  po  anglicky  a  žieňa mi  odpovedalo  pekne   znejúcou francúzštinou. 

Našťastie pritom ukazovala rukou rovno, potom                                              Kostol Saint-Séverin

doprava  a potom  sa   usmiala,   čo  malo   znamenať,   že    potom budeme v     Luxemburských záhradách. Rázne sme vykročili naznačeným smerom.                            Nevábne vyzerajúca dlhá ulica, v ktorej nebolo nič zaujímavé a už aj pokročilé popoludnie, počas ktorého sme chodili z jednej pamiatky do druhej, sa začali prejavovať aj na našej komunikácii. Lepšie povedané – nekomunikácii. Neubránila som sa porovnávaniu. V takých malebných talianskych uličkách, kde sú domy napchaté na seba, visí z nich prádlo na šnúrach a každú chvíľu sa objaví nejaká zaujímavá architektúra, som sa nikdy nenudila. Ale tu, na tých obrovských bulvároch, širokých uliciach, som sa akosi nenašla. Dokonca ani ľudí sme v tejto časti Paríža príliš nestretávali.

Po nejakých päťsto – šesto metroch sme prišli na ďalšiu križovatku, na ktorej sme mali odbočiť doprava, ale pre istotu sme sa pozreli aj doľava. Našťastie. Nad nami stála zaujímavá stavba, ktorá nás oboch prebrala z letargie.

„Čo to môže byť?“

Keď sme boli v roku 1992 v Paríži, bola celá táto stavba ukrytá v lešení a ani podľa obrázkov v knihách sme ju nedokázali zaradiť. Bol to Panthéon. V polovici osemnásteho storočia začal stavať jeden z najlepších parížskych architektov Soufflot kostol na objednávku kráľa Ľudovíta XV. O tridsaťpäť rokov neskôr rozhodlo Národné zhromaždenie o jeho premene na „Panthéon francais“ a bolo určené na pochovávanie významných osobností francúzskeho národa. Jej rozmery sú veľkolepé. Je stodesať metrov dlhá a osemdesiattri metrov vysoká. Do vnútra tejto klasicistickej budovy sa vchádza po širokánskom schodisku, končiacom sa na plošine s dvadsiatimi dvomi mohutnými korintskými stĺpmi. Pri vchode na ľavej strane sme si zakúpili osem eurové vstupenky a osem minút pred piatou sme vstúpili do tohto monumentálneho priestoru, symetricky rozčleneného do štyroch ramien. Svätá Geneviéve je patrónkou Paríža a jej sú venované takmer všetky obrovské nástenné   maľby. Nenadchli ma. Moju  pozornosť upútala                                                  Panthéon francais

lesklá    guľa,   visiaca    na    lane  z   kupoly   a 

monotónne  sa  pohybujúca  z jednej  strany  na druhú. Jej dráha je ohraničená kruhom, vysokým zo dvadsať centimetrov, na ktorom sú naznačené rysky. Pomalilinký kolísavý pohyb nenaznačoval nejakú výchylku. Chvíľku som sa dívala na toto čudo a rozmýšľala som, prečo sa na to pozerá aj socha čiernej mačky. Ale k ničomu som nedospela. Tak som začala pátraciu akcia. Za jedným zo stĺpov, ktoré podopierajú centrálnu časť chrámu, som našla informácie, že ide o Foucoltovo kyvadlo, demonštrujúce rotáciu Zeme. Prvýkrát tu bolo inštalované už v roku 1851. Vtedy slúžil tento monument opäť cirkevným účelom, vďaka cisárovi Napoleonovi. Ale len do roku 1885, keď sa stal opäť svetským panteónom. O dvadsať rokov neskôr došlo vo Francúzsku definitívne k odluke cirkvi od štátu, takže sa už viac nemenila úloha tohto priestoru.

Škoda, že na Slovensku k tejto odluke ešte nedošlo. Potom by sa ukázal skutočný počet cirkevníkov. A pritom v deväťdesiatych rokoch minulého storočia niektorí súčasní politici túto myšlienku zastávali. Ale dnes sa boja, že by prišli o časť voličskej základne. 

Fyzik Jean Bernard Foucalt zavesil dvadsaťosem kilovú mosadznú guľu na šesťdesiatsedem metrový drôt a nechal ju voľne visieť z kupoly Panteónu. Na podlahe bol rozsypaný jemný piesok a hrot, pripevnený na guľu, v ňom začal robiť ryhy. Stopy v piesku dokázali, že Zem sa otáča, pretože po dvadsiatich štyroch hodinách sa ryha opäť zhodovala s pôvodnou dráhou. Súčasné kyvadlo bolo zavesené pod kupolu v roku 1995 a piesok bol nahradený kruhom, na ktorom sú zakreslené hodinové políčka. Toto je dôkaz, ako môžu byť populárnym spôsobom sprostredkované vedecké poznatky aj laickej verejnosti. Na krátkom filme, ktorý je možné pozrieť si na dvoch stanovištiach v Panteóne je zachytený priebeh spustenia kyvadla. Špagátom upevnená guľa, vychýlená do jednej strany kružnice, sa dostala do pohybu potom, keď nad plameňom sviečky prehorelo lanko. Je neuveriteľné, že táto guľa sa tu už štrnásť rokov pohybuje sem a tam. V ústrednej sieni ma ešte upútal pamätník venovaný Diderotovi, filozofovi, ktorý zaujal aj pozornosť cisára Jozefa II., čomu sa netešila jeho matka Mária Terézia.

 

 

 V Panteóne našlo odpočinok mnoho významných osobností

 

Veže a krypty nenavštevujem rada. Skôr sa im vyhýbam. Ale tu som urobila výnimku, pretože v krypte sú náhrobky takých osobností ako je Victor Hugo, Émile Zola, Jean Jacques Rousseau. Od roku 2002 je tu aj popol Alexandra Dumasa a je tu pochovaný aj samotný architekt panteónu Jacques-Germain Soufflot a nositelia Nobelovej ceny za výskum prvku rádia, Pierra a Marie Curie. Ja som však hľadala najmä náhrobok vynikajúceho básnika, dramatika, filozofa, opradeného množstvom historiek o jeho šľachetnosti, ale aj domýšľavosti a rafinovanosti. Náhrobok Francoisa-Maria Aroueta, zvaného Voltaire. Vždy, keď sa mi podarí dostať do knižnice topoľčianskeho zámku, tak v nej obdivujem kópiu Voltairovej busty od Houdona. A preto som bola príjemne prekvapená, že na jeho náhrobku v panteóne je presne tá istá busta. Úzky, špicatý nos nad potmehúdsky zdvihnutými kútikmi vystihujú to, čo som sa o tomto, často škodoradostnom človeku, dočítala.

Keď sme vyšli von, už malo slniečko tú správnu polohu, ktorú Ivan miluje pri fotografovaní. Takže ja som sa pripojila k množstvu oddychujúcich turistov sediacich na širokom schodišti alebo pod obrovskými stĺpmi v otvorenej chrámovej predsieni. Ešte jeden stĺp bol voľný a ten som obsadila ja. Rovno pred sebou som mala eiffelovku a to mi úplne stačilo k spokojnosti. Netrvalo dlho a môj drahý manžel stál nado mnou. Mohli sme pokračovať ďalej. Pri východe som si všimla sochu na vysokom podstavci. Bola som zvedavá, koho si tu Parížania umiestnili. Bol to Pierre Corneille. A keby len to. Celá budova, ktorá je na druhej strane ulice po ľavom boku panteónu, je popísaná menami básnikov, dramatikov, filozofov. A nielen francúzskych, ale aj talianskych, španielskych, nemeckých. Nemohla som lúštiť všetky mená, pretože sa oproti mne objavil ďalší zaujímavý objekt. 

Kostol Sainte-Etienne du Mont s priečelím v tvare nepravidelného trojuholníka. Jeho priečelie je dôkazom toho, že kostol sa začal stavať v štýle gotiky a bol dostavaný v štýle renesancie. Oba štýly sa tu vzácne dopĺňajú. Ale nielen priečelie je výnimočné na tomto kostole. Uprostred kostola sa nachádza jediná zavesená galéria v Paríži, ktorá je pri oboch podporných stĺpoch ukončená točitými schodišťami. Filozof Blais Pascal a dramatik Jean Baptista Racine sú pochovaní naozaj v prekrásnom chráme.

Keď bol pápež Ján Pavol II. na návšteve Paríža, tak navštívil práve tento kostol.

Ivo uprednostnil lovenie fotografických námetov pred návštevou Sainte-Etienna, takže som mu už len zreferovala, čo by bol mohol vnútri vidieť. Vrátili sme sa k panteónu, pričom sme poobdivovali, že takmer na všetkých okolitých budovách sú tri slová: Liberté, Égalité, Fraternité. Sloboda, rovnosť, bratstvo. Zaujímavá myšlienka, ale ľudstvo napreduje k jej naplneniu veľmi pomaly.

Zavrhli sme návštevu Luxemburských záhrad a uprednostnili sme pomalý presun do hotela. Cestou sme si dali za úlohu kúpiť minerálku, pretože sme už všetky zásoby vypili. Obaja si nosíme pollitrové plastové fľašky, ktoré si podľa potreby dopĺňame vodou. O šiestej večer už boli obe beznádejne prázdne. Uprostred Boulevard Saint Michel sme objavili potraviny MONOP. Po prehliadke predajne sme neodolali a dokúpili sme si na večeru šunku, pomarančový džús na raňajky a samozrejme poldruhalitrovú minerálku. Pri východe z predajne nás zaujala vkusná presklená predsieň s čistým pultom a vysokými stoličkami. Sedelo tam zopár ľudí, ktorí tam jedli čerstvo zakúpené potraviny. Tomu sa hovorí služba zákazníkom.

O trištvrte na sedem sme stáli pred otázkou, čo s načatým večerom. Do zotmenia chýbali ešte necelé dve hodiny, ale naše nohy a hlava hovorili –na dnes hádam stačilo. Ale to sme ešte netušili, že prejsť časťou Latinskej štvrte bude také zložité.

Nie je veľmi príjemné, ak vás každé dva metre vťahuje prototyp súčasného verbovača do reštaurácie, pretože jeho úlohou je naverbovať do nej čo najviac zákazníkov. Najnepríjemnejší bol robustný chlap v bielom stetsone, ktorý samoľúbo - agresívnym spôsobom, o ktorom si myslel, že je určite neodolateľný, sa snažil vtiahnuť Iva do podniku, pred ktorým stál. Prejsť približne po desať metrovom úseku Rue de la Huchette, kde sa na vás sprava aj zľava vrhajú otrasní nadháňači, si vyžaduje neskutočnú trpezlivosť od toho, kto nemá v pláne zapadnúť do žiadnej z ponúkaných reštaurácií. Tu rozhodne chýbala galantnosť benátskych čašníkov.

Opustili sme Latinskú štvrť a vrátili sa na stanicu Cité. Tentoraz sme v metre použili výťah, ktorý nás zniesol do hlbín zeme. Naozaj by ma zaujímalo, v akej hĺbke pod Notre Dame sa nachádza linka 4.

Dvere výťahu boli otvorené a digitálny časomerač oproti dverám oznamoval, koľko času ostávalo do jeho odchodu. Necelé štyri minúty. Rozhodne sme uprednostnili pohodlné zvezenie ako zostup nehostinným schodišťom, na ktorom mohli nakrúcať hitchcockovský film.

Na Chatelet sme sa pustili hľadať trasu 11, vedúcu do Mairie des Lilas. Táto podzemná križovatka je obrovskou prestupnou stanicou piatich trás metra. 1, 4, 7,11 a 14. Množstvo cestujúcich sa pohybuje všetkými možnými smermi – hore, dolu, doprava, doľava a všade im k tomu pomáhajú pohyblivé pásy alebo pohyblivé schody. Niektorí sa dokážu aj zastaviť a v tomto mravenisku sa započúvať do muziky podzemných hráčov. A mnohokrát nie jednotlivcov, ale celých veľkých hudobných skupín. Za štyri dni sme si v metre vypočuli hádam všetky počúvateľné hudobné žánre. Od klasiky, cez džez, country až po beatlesovky. Je zaujímavé, že rap a uši likvidujúca supermoderna sa v podzemných priestoroch podľa všetkého neujala. Našťastie.

Plne súhlasím s postavou Eriky, vynikajúco stvárnenou Diane Keatonovou vo filme Lepšie neskoro ako nikdy. Vedie v ňom na tému rapu krátky dialóg s Harrym, ktorého hrá Jack Nicholson. Dabing sa mi páči viac v češtine ako v slovenčine:

„Nezlobte se. Ale já rap opravdu nesnáším. Opravdu se mi to příčí. Na můj vkus je to hrubé a nevkusné a hlavne hrozne mizogynské.“

„Dobře. Sou tací, co v něm vidí poezii.“

„Ano. Ale s kolika slovy se rýmuje slovo děvka?“

V slovenskom dabingu posledná veta tohto dialógu znie oveľa fádnejšie: „Ale s koľkými slovami sa rýmuje slovo prostitútka?“

Z rapujúcich pseudohodbníkov aj mne naskočí husia koža a pravidelne ma chytí žalúdočná neuróza. Je to štekavé, nemelodické a agresívne. Rozhodne v tom nepočujem, nevidím a ani necítim poéziu.

V podzemí sme sa tentoraz zabudli na rohu jednej križovatky pri klbku poslucháčov country kapely pozostávajúcej z piatich muzikantov. Hrali výborne a všetci postávajúci, ale aj ponáhľajúci sa bavili spolu s nimi.

Bolo skoro pol deviatej, keď sme nakoniec dorazili do hotela. V recepcii bol ešte Jan a na moju prosbu ma ihneď navigoval k nástennému telefónu na mince, ktorý sa ukrýval v chodbičke za výťahom. Bol to prvý a posledný mincový telefón v Paríži a teda aj prvý a posledný rozhovor s Kikou. Pretože len v prvý večer sa nám podarilo prísť do hotela v čase, kedy je ešte slušné volať. Potom sme sa už vracali do hotela len vo veľmi neskorých večerných hodinách. Ale našťastie – nie v neskorých nočných hodinách. Našej dcére som oznámila, že sa nám zas podarilo dovolenkovať bez roumingu a keby niečo, tak nech nám nechá odkaz v recepcii hotela.

„Ach, rodičia. Vy ste fakt niekedy nemožní!“

Ale predsa nám len zaželala pekný pobyt a prisľúbila, že bude mať ajku pod pravidelnou kontrolou.

Ivo si medzitým ukoristil z recepcie ďalšiu mapku Paríža. Potom nám už nič nebránilo  vyviezť sa na druhé poschodie.

Víno malo pravú aprílovú izbovú teplotu, syr bol vynikajúci, šunka šťavnatá a olivy boli jedna báseň. Prvý deň v Paríži sa nám vydaril. A dokonca aj prvá noc a to najmä vďaka tomu, že naše okno bolo uprostred tichej uličky. Mali sme pocit, že v hoteli nie je hádam nikto iný ubytovaný. Taký tam vládol kľud.

 

 

Začíname v Musée d´Orsay a končíme u Rodina

 

            Pri rannom džúse, bebečkách a káve sme si urobili denný plán. Pre istotu som si tentoraz pripravila tri mapky. Dopravnú, lafayetku a macdonaldku z roku 1997. Veď čože. Hlavné pamiatky Paríža sa určite nepresťahovali. Naplnili sme si pollitrové fľašky minerálkou a boli sme pripravení vyraziť do ulíc. Tentoraz sme sa rozhodli vstúpiť do metra na stanici Goncourt. Akurát sme len museli dať pozor, aby sme na 11-ku nastúpili v správnom smere. Nie na Mairie des Lilas, ale smer Chatelet, kde sme prestúpili na 4-ku. Pri hľadaní trasy som stále opakovala Ivkovi:

„Nie na Porte de Clignancourt ale na Porte d´Orléans.“

Neustále sme museli dávať pozor na značenie, kam smerujeme, aby sme sa v tom rozľahlom podzemnom bludisku nedostali na opačnú stranu trasy metra.

Tentoraz sme nevystupovali na nepríjemnej Cité, ale sme sa odviezli až na ďalšiu stanicu, na Saint-Michel. Tu sme prestúpili na žltý RER na trati C – prímestský rýchlovlak, podobný metru, prechádzajúci aj centrom mesta. Hneď prvá zastávka bola Musée d´Orsay. A takmer rovno pred ním sme sa dostali na zemský povrch. Čím ďalej, tým viac sa mi začínala páčiť doprava v Paríži. Prehľadná, pružná, rýchla a celkom čistá. Ale väčšina staničných nástupíšť sa mi nepáčila pre pochmúrnosť. A obrovské množstvo náhliacich ľudí ma niekedy až deprimovalo.

O to viac som sa tešila na impresionistov, ktorých sme mali o chvíľu vidieť. Čakali sme, že budeme musieť vystáť veľký rad, ale boli sme celkom príjemne prekvapení. Už po desiatich minútach sme stáli pred kontrolným stanovišťom, ktoré sme už brali ako samozrejmosť. Ale to sme netušili, že dlhšie čakanie máme ešte len pred sebou. V jednej pokladni sa rozhodli ukončiť predaj lístkov tesne pred nami, vo vedľajšej sa zas striedali zamestnanci a pred treťou pokladňou sa nevedela skupina turistov rozhodnúť, aké lístky si majú kúpiť. Vo štvrtej pokladni sa zaúčala do predaja lístkov nová zamestnankyňa. Takže nám trvalo  ďalších tridsať minút, kým sme sa ocitli pred pokladňou aj my. Štúdiom ponuky som sa dopracovala k tomu, že ak si kúpime passeport Rodin – Orsay, pod podmienkou, že ich navštívime v jeden deň, tak trošku ušetríme. Štyri eurá. Ivo prikývol na takúto podmienku a tak som kúpila dva passporty po dvanásť eur. Prešli sme ešte jedným kontrolným stanovišťom, na ktorom nás poslali odložiť si batožinu do šatne. Ani jedného z nás nenapadlo, že by si Ivo mal vziať so sebou aspoň fotoaparát. Čo som samozrejme ľutovala najmä ja.

Túto obrovskú galériu, ktorá vznikla rekonštrukciou železničnej stanice, som si zamilovala už pred pätnástimi rokmi. A teraz som mala predstavu, že vylezieme rovno hore, na najvyššie poschodie a budeme si vychutnávať atmosféru, vyžarujúcu z obrazov Cézanna, Moneta, Maneta, Gogha a všetkých tých velikánov francúzskeho maliarstva z konca devätnásteho storočia. Už som sa vyberala ku schodišťu, keď mi moja drahá polovička položila otázku:

„Kam sa hrnieš? Ideme pekne po poriadku. Najskôr prízemie, potom galérie a až potom najvyššie poschodie.“

„Ivko, veď na záver už budeme takí unavení, že nebudeme ani vnímať. Dnes si chcem vychutnať impresionistov. A ostatné len vtedy, ak budem mať síl.“

„Nezaškodí ti, keď si prejdeš pekne celú galériu.“ Ozval sa pedagóg, ktorý ma vychováva už viac ako štyridsať rokov a ešte stále je to veľmi vzdialené od jeho predstáv.

„To nemôže tento môj muž myslieť vážne!“

V duchu som si dobre pohundrala, ale potom som si rýchlo pripomenula, že Paríž dostal k narodeninám Ivan a ja tu mám len zabezpečovať kompletný servis. A preto som mlčky zašla k pultu s informačnými mapkami a vliekla som sa s beznádejou za ním. Našťastie ma táto beznádej nedržala dlho. Veď ani nemohla. V Musée d´Orsay sú prekrásne a zaujímavé zbierky. Nielen obrazov, ale aj sôch. V jednej z bočných kabinetov som objavila mikrobusty Honoré Daumiera. Bolo ich tridsaťšesť a všetky karikovali určité profesie. Advokátov, bankárov, básnikov, republikánskeho novinára. Prevládali karikatúry politikov. Škoda, že sa dnes ani jeden výtvarník o niečo podobné nepokúsi aj na Slovensku. Býčie krky, opilecké nosy a maličké očičká, arogantne zdvihnutá brada pod sivými kučerami. Bolo by si z čoho vyberať.

Na prízemí ma najviac zaujal sedliacky poetizmus – najmä v obrazoch Jeana-Francoisa Milleta. Jeho Zberačky klasov a Večerná modlitba sú plné lyriky. Náladu som si vylepšila aj pri Claudovi Monetovi a jeho Moste v Argenteuil a pri Večernej záhrade za kostolom od Camilla Pissarra. Pred veľmi naturalistickým torzom aktu Gustava Courbeta sa zhrčila malá skupina šestnásť-sedemnásť ročných chlapcov, ktorí posunkami privolávali ďalšiu skupinku svojich kamarátov. Náramne sa zabávali a vôbec im nevadilo, že sú už zbytočne dlho pred jedným obrazom. Priznám sa, že neviem, čo sledoval kurátor expozície, keď zaradil práve tento obraz do výstavných priestorov. Courbet takmer na celej ploche plátna zachytil len tú odkrytú a naširoko rozkročenú časť ženského tela, ktorá tak veľmi vzbudila pozornosť filmových divákov pri sledovaní Základného inštinktu. Nuž čo, asi nerozumiem umeniu, ako s obľubou tvrdí môj drahý manžel.

V závere centrálnej časti prízemia sme poobdivovali monument Štyroch svetadielov od Carpeauxa. Ktovie prečo len štyroch? Ženské postavy, znázorňujúce Európu, Afriku, Ameriku a Áziu, držia nad hlavami zemeguľu. Okovy, reťaze, vrkoče, šikmé oči symbolizujú jednotlivé kontinenty.

Na Rodinovej terase, ktorá spája dve krídla medziposchodia, sa zastaví určite každý návštevník. A nielen kvôli Rodinovej Bráne pekiel, ale najmä kvôli zaujímavému pohľadu na celú vnútornú časť galérie, ktorá vďačí svojmu prirodzenému svetlu obrovskej sklenej kupole, klenúcej sa nad celou centrálnou halou. Nad vstupom sú dodnes umiestnené obrovské zdobené hodiny, ktoré pravdepodobne na konci devätnásteho storočia ukazovali cestujúcim, stojacim na perónoch, čas. Aby vedeli, o koľko minút im prichádza alebo odchádza vlak.

Strednú časť galérie som nezdvorilo odignorovala. Pred každým bočným kabinetom som zodpovedne čakala na Iva. Ja som si šetrila duševné i fyzické zdravie pre horné poschodie. Zlatá kniha Celá Paříž uvádza, že na štyridsiatich piatich tisícoch štvorcových metrov je vystavených viac ako štyritisíc diel, vrátane malieb, sôch, kresieb a nábytku. To sa predsa nedá zvládnuť.

Ale to, na čo som sa najviac tešila, bolo v sálach 32 až 35 horného poschodia. Cézannovi Kartári ma fascinujú. Pred nimi som sedela najdlhšie. Ale je tu prekrásny Degas, Pissarro, Sisley, van Gogh. Je tu Renoirov Bál v Moulin de la Galette a aj jeho Hojdačka. Monetova Rouenská katedrála. Ešte šťastie, že na hornom poschodí je množstvo lavíc alebo širokých pohodlných stoličiek. Po pár metroch sme sa posúvali od obrazov k ďalším obrazom. A neboli sme sami. V sále 33 sme zaregistrovali, že podobným tempom sa pohybuje päť dvojíc. Španielska dvojica, anglicky hovoriace dve dvojice, francúzsky pár a my. Ale väčšina návštevníkov prebehla aj týmito miestnosťami priam encyklopedickou rýchlosťou.

Tlač vraj napísala, že Musée d´Orsay je najkrajšou galériou v Európe. Dá sa s tým len súhlasiť. Keď v roku 1939 doslúžila v Orsay železničná stanica, tak sa stala miestom spoločenských akcií. Dokonca sa vraj ozvali hlasy, aby sa táto veľkolepá stavba zmenila na hotel. Našťastie minister kultúry vo vláde Giscarda d´Estainga vyslovil nasledovnú vetu:

„Kým budem živý, tak to sa nestane.“

Od impresionistov sme schádzali unavení do prízemia. Bolo nám ľúto, že už ideme von. Skoro sme zabudli vyzdvihnúť aj Ivov fotografický batoh. Na námestíčku pred bývalou stanicou sme sa najedli, doplnili zásoby tekutín a trošku sme si oddýchli. Teda ja. Ivo hľadal fotografické námety. Ale vďaka passportu sme sa museli presunúť do Rodinovho múzea. Cestou sme objavili obchod s tričkami, v ktorom Ivko vybral prvý darček pre Ninu. A kúpili sme v ňom aj štyri pohľadnice Paríža.

 

 

Hôtel Biron – dnes Rodinovo múzeum

            Museli sme prejsť dobrý kilometer, kým sme prišli do cieľa. Rue Varenne je ulica samých ministerstiev a až na jej druhom konci sa nachádzalo múzeum, ktoré sme chceli navštíviť.

Auguste Rodin býval posledných desať rokov svojho života na výbornej adrese, v prekrásnej štvrti a v ešte krajšom zámočku. S rozľahlou záhradou, teraz plnou sochárových diel. Pri vstupe sme sa preukázali passportom z Orsay, ukoristili sme si mapku a informácie o múzeu a takto vyzbrojení sme sa vydali na takmer trojhodinovú potulku po voľakedajšom Hôtel Biron, ktorý bol začiatkom osemnásteho storočia majetkom maršála de Birona. Na dvoch poschodiach zámočku sú v šestnástich miestnostiach vystavené práce nielen Rodina, ale aj jeho dlhoročnej milenky Camille Claudelovej. Rozľahlá, parku podobná záhrada, ukrýva ďalších dvadsaťpäť tých najlepších skulptúr tohto veľkolepého sochára, ktorý v dvadsiatych dvoch rokoch, po smrti svojej sestry Márie, koketoval s myšlienkou na rehoľný život. Našťastie ho cirkevný otec Eymard odradil od tohto kroku.

Najskôr sme sa rozhodli prezrieť zámok a potom sme chceli v záhrade spojiť príjemné s užitočným. Len sme sa nevedeli rozhodnúť, či v tomto prípade je pod slovom „príjemné“ schovaný oddych v tieni stromov alebo prehliadka sôch v plenéri.

V tretej sále sme si zo všetkých strán poobzerali Kovový vek, ktorý bol Rodinovým prvým kontroverzne prijatým dielom a pritom on sám očakával od jeho vystavenia oficiálne uznanie. Mal tridsaťsedem rokov, keď toto dielo predstavil v Bruseli pod názvom Porazený. Bol sklamaný, že kritikov a aj divákov vyvádzalo z rovnováhy toto jeho realistické dielo. Najviac bol sklamaný ale z  obvinenia, že ide o odliatok nahého mužského tela. Znechutený, ohovorený, sa vrátil do svojej pracovnej anonymity. Až po troch rokoch, keď ustali všetky polemiky okolo jeho prác, štát zakúpil Kovový vek. Rodinova sochárska kariéra sa tak začala v jeho štyridsiatke.

V zámockých sálach sú umiestnené aj ďalšie jeho bronzové práce – Kráčajúci muž v sále číslo päť, Eva v siedmej sále, v deviatke sedí Mysliteľ a Balzac v mníšskom rúchu priam velikášsky stojí v sále číslo desať.

Mňa však zaujali aj oveľa jemnejšie, až nežné, práce v mramore. Rodin mal päťdesiatosem rokov, keď v roku 1898 vystavil na Salóne Bozk a Balzaca.

 

 

Záhrada plná Rodinových sôch

 

Bozkom chcel uchlácholiť kritikov, ktorých pobúril Balzacovou sochou, vtedy ešte len sadrovou. Verejnosti ju predstavil po piatich rokoch prác.

Komisia so slovami „tento tučniak, toto vrece uhlia, tento bal soli prednedávnom zasiahnutý lejakom, táto gorila“ odmietla spisovateľovu sochu, ktorú autor stvárnil v spisovateľovom obľúbenom vlnenom rúchu, skrývajúcom Balzacove krátke krivé nožičky a veľké brucho.

Na mramorový Bozk mu stála modelom Camille Claudelová. Na želanie majstra musela kvôli tejto soche pár kíl schudnúť. V knihe Davida Weissa Nahý som prišiel na svet hovorí Rodin svojej milenke:

„Odjakživa som ťa chcel zvečniť v mramore. Ženám lepšie pristane mramor, mužom zasa bronz.“

Kritici o tomto mramorovom súsoší napísali, že dvojica prepletená v objatí, vyjadruje dokonalé šťastie vášnivej lásky.

Tak rozdielne dve kritiky na dve rozličné diela jedného autora na jednej výstave.

V záhrade sme začali prehliadku pri Občanoch z Calais, na Bráne pekla sme poobdivovali tie stovky postáv, ktoré na nej Rodin stvárnil, a potom sme začali pod korunami stromov hľadať lavičku, na ktorej by sme si oddýchli. Nebolo to ale možné. Dokonca nemôžem citovať ani Ivanove slová. Ak sme však nechceli byť označkovaní vtáčencami a vyzerať fľakato ako všetky lavičky, museli sme čo najrýchlejšie pri pamätníku Victora Huga vyjsť spod stromov. Až v zadnej časti parku sme našli oázu oddychu na pekne upravenom trávniku s rozhodenými drevenými lehátkami a lavičkami. Jednu z nich sme na štvrťhodinku obsadili. Môj drahý manžel dlhšie neobsedel a išiel fotografovať sochu Ugolina, ktorý bol umiestnený uprostred okrúhleho jazierka.

 

 

Oddych u Rodina

 

Keď som sa presunula na kamennú lavičku pod sochou Meditácia, tiež podľa Camille Claudelovej, zrazu sa okolo mňa vyrojila skupina sedemnásť – osemnásť ročných dievčat. Všetky mali v ruke skicáre, ceruzky a za usmerňovania a povzbudzovania lektora začali zakreslovať líniu ženského tela, ktoré vyjadrovalo Rodinovu predstavu rozjímania. Pracovali s veľkým zaujatím a vôbec im nevadilo, že nemajú pritom ani štipku pohodlia. Stáli okolo sochy a sústredene počúvali rady svojho učiteľa a korigovali nesprávne ťahy.

V našich galériách a múzeách som sa ešte nestretla s týmto úkazom, ktorý je podľa všetkého v Taliansku a Francúzsku bežný. Ale môže to byť spôsobené tým, že do našich galérií chodíme s Ivom väčšinou cez víkendy alebo v popoludňajších hodinách. 

V závere prehliadky sme sa rozlúčili s nadživotným Balzacom, umiestneným uprostred vysokých tují po pravej strane zámku, pozreli sme na nad nami sediaceho Mysliteľa a rozlúčili sme sa s múzeom na Rue de Varenne.

Ako žene mi nie je Rodin vôbec sympatický. Samoľúby, egocentrický, lezúci z postele do postele ako Angelika, markíza anjelov. Len pár mesiacov pred smrťou sa oženil so ženou, s ktorou mal päťdesiatročného syna a ktorá sa mu celý život starala o ateliér, o materiál a prikrývala jeho hlinené sochy vlhkými handrami. Ale do väčšiny jeho prác som zaľúbená a moja láska k nim sa začala pod sochou Balzaca v pražskej galérii pred tridsiatimi rokmi.

 

 

Kreslenie Rodinovej Meditácie

 

Večer sme plánovali vyjsť na Montmartre. Ale predtým sme sa chceli ešte najesť v Latinskej štvrti. Vybrali sme sa do nej veľkým oblúkom. Najskôr nás nohy zaviedli k Invalidovni. Priznám sa, že ten malý, priam krpatý Napoleon, nepatrí k mojím obľúbencom, takže nepovažujem za potrebné vidieť jeho hrobku vo vnútri kostola Saint-Luis. Našťastie to nelákalo ani Iva a preto sme si len zvonku poobzerali jedno z majstrovských diel architekta Hardouin-Mansarta. Pred Invalidovňou sa nám otvoril výhľad na Esplanade des Invalides, Pont Alexandre III, Grand a Petit Palais. K nim smerovali naše kroky popri mládeži, oddychujúcej alebo hrajúcej rôzne športové hry na rozľahlých trávnikoch pred Invalidovňou. Nešlo mi do hlavy, ako tam môžu hrať futbal, keď každú chvíľu hrozilo, že lopta môže skončiť na rušnej Avenue du Mal Gallieni.

Na slávnom námestí Concorde sme zostúpili do podzemia, na Chatelet sme prestúpili z 1-ky na 4-ku a na zastávke Cité sme vystúpili na chodník Rue de Lutéce. Pred tržnicou mali ešte stále na stojane Zlatú knihu Celá Paříž. Tentokrát mi ju môj najlepší manžel zo všetkých manželov iniciatívne kúpil.

Už v predchádzajúci deň sa nám pozdávala v Latinskej štvrti jedna maličká grécka reštaurácia. A keďže sme začínali byť už naozaj hladní a moja taška už nič dobré neskrývala, rozhodli sme sa k nej vydať.

Cestou sme sa zastavili na námestí pred Notre Dame a konečne sme venovali pozornosť aj nádhernému gotickému priečeliu a najmä jeho trom portálom  z prvej polovice trinásteho storočia. Najkrajší je prostredný portál, ktorý zobrazuje tému Posledného súdu. Je rozdelený do troch pásov. V lunete je dominantná postava Krista a po jeho bokoch sú Madona, Svätý Ján a anjeli. V páse pod nimi sú na ľavej strane požehnaní, ktorí si zaslúžili spásu a pôjdu do raja a na pravej strane zatratení, ktorí sú ťahaní k svojmu poslednému trestu – do pekla. V treťom, najnižšom páse je znázornený výjav Zmŕtvychvstania. Šesť dekoratívnych pruhov, plných anjelikov a postáv v gotických oblúkoch, uzatvára celú túto scénu.

Kým som si prezerala portály, tak ma minimálne dvakrát vyrušili dievčatá tmavšej pleti, ktoré žobrali. V ruke mali papierik, z ktorého čítali text v potrebnom jazyku. Vyrozumela som, že si pýtajú peniaze na plastiku tváre pre jedno veľmi choré dievčatko. Po celom námestí som narátala asi sedem dievčat, ktoré chodili od turistu k turistovi a snažili sa z neho niečo vymámiť. Nevidela som, že by im bol niekto niečo dal.

Od Notre Damu sme prešli cez Petit Pont a zabočili do prvej ulice vpravo. Ešte raz sme museli prejsť okolo vnucujúcich sa verbovačov, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť, čo sme hľadali. Tak ako včera, tak aj dnes boli v gréckej minireštaurácii takmer všetky stolíky obsadené. Ale dva maličké, pristavené k sebe, boli ešte voľné. V momente nás k nim čašník uviedol, utrel ešte raz čistý stôl z tmavého dreva. Po mojej pravici sedela mladá zaľúbená dvojica, ktorá sa navzájom kŕmila z jedného taniera. Medzitým Ivo začal objednávať jedlo u čašníka, ktorý ani okom nemrkol, keď ho Ivo požiadal aj o červené víno. Keď som začala prezerať ponuku, nikde som ho neobjavila.

„Ivko, tu nemajú v ponuke žiadne víno. Asi ťa nerozumel. Pozri, na ostatných stoloch je buď pivo alebo nejaké nealkoholické nápoje.“

„Rozumel ma. Veď sme mu to hovorili aj po anglicky a aj po taliansky. A on si všetko opakoval a súhlasne prikyvoval.“

„No uvidíš, že to víno pôjde niekam kúpiť.“

A začala som sledovať čašníka, ktorý práve dával našu objednávku kuchárovi. Potom ešte vyúčtoval jedlo odchádzajúcej dvojici, odpásal zásteru, zakýval kuchárovi a zmizol.

„Vidíš, išiel pre víno.“

„No určite.“

Za pár minút sa opäť objavil v reštaurácii. S fľašou vína v ruke. Z pultu vzal dva čisté poháre a so širokým úsmevom prišiel k nám. Na Slovensku by sme určite dostali veľmi lakonickú odpoveď – „víno tu nevedieme“. To je taký zvrat v niektorých našich reštauráciách nižšej cenovej kategórie.

Práve vtedy si k nám prisadol anglicky hovoriaci pár v našich rokoch a zároveň s nimi vletel dovnútra aj holub. Pochodil si popod stoly a pomedzi naše nohy a dôstojne odkráčal k dverám. Medzitým nám čašník priniesol naše jedlo. Vyzeralo veľmi lákavo. Dvojica začala zisťovať, čo to máme a ihneď si objednala to isté. Len nápoje si dali iné. Pán si objednal pivo a jeho partnerka minerálku, takže čašník nemusel utekať pre víno. Ale najedli sme sa výborne. A aj víno bolo lahodné. Atmosféra večere bola skvelá, vo veľmi príjemnom prostredí a s milým personálom.

Čakal nás ešte výstup na Montmartre a preto sme si museli doplniť zásoby vody. V predchádzajúci deň sa nám osvedčil MONOP na Boulevarde Saint-Michel. To bol dôvod, prečo sme sa k nemu opäť vybrali. Zároveň sme si kúpili džús na raňajky. Bolo štvrť na osem, ale Ivko aj v tejto večernej hodine neodolal a v presklenej predsieni predajne nahádzal do automatu s kávou deväťdesiat centov. Táto suma bola viditeľne uvedená na ozname. Z ponuky si vybral malé presso a stlačil príslušný gombík. Káva sa neobjavila. Zovšadiaľ bolo na nás vidno, tak sme nemali odvahu po automate tresknúť ako sme to videli pred pár rokmi v Siene. To ma však donútilo prečítať si návod. Žiadnych deväťdesiat centov, ale žetón bolo potrebné vložiť. A žetón je možné si zakúpiť v pokladni. Rozhodla som sa nevzdať a vypýtať si naše peniaze. A získať pre Iva kávu. Najskôr som sa obrátila na bezpečnostného pracovníka, oblečeného v čiernom. Hovoril síce len po francúzsky, ale pochopil a poslal ma k pokladniam. Za oboma stáli dvaja mladí ľudia. Najskôr sa na mňa bezradne pozreli, potom zdvihli telefón, do ktorého určite oznámili, akú tam majú nemožnú zákazníčku. Ale s úsmevom. Povedali, „moment, príde šéf“. Ivo mi už medzitým dával z predsiene znamenia, že to mám nechať tak. Ale v tom prišlo ku mne mladé žieňa, ktorému som zas všetko porozprávala.  Aj od nej som dostala informáciu „okej, príde šéf“.

A naozaj, o chvíľu sa objavil. Elegantný, v tmavosivom obleku, s viazankou a kľúčikom v ruke. Overil si, či sme vhodili jedno euro, zopakovali sme mu, že nie, ale päťdesiat a dvakrát dvadsať centov. Presne toľko našiel v zásuvke automatu. Ihneď som sa vybrala do pokladne a kúpila som dva žetóny. Veď predsa som v tom nemohla nechať Iva samého. Celá akcia trvala desať minút. Ale bolo to dobré cvičenie na asertivitu v cudzine.

Od rána sme si hovorili, že tým, ktorí sa nám postarali o pobyt v Paríži, musíme napísať pohľadnice. Aby verili, že sme tu naozaj boli. Pohľadnice sme kúpili v obchodíku, v ktorom sme kúpili aj tričko pre Ninu, ale známky v ňom nemali. Cestou k metru Saint Michel sme uvideli novinový stánok.

„Skúsme, či tu nebudú mať známky.“

S týmito slovami ma zastavil Ivo a vytrhol ma zo študovania mapy, aby som zistila, ktorou trasou metra sa dostaneme čo najbližšie k Montmartru.

Za pultom stánku stál fúzatý, bradatý, prešedivený, približne päťdesiatročný pán. Kým vybavoval zákazníčku pred nami, overovala som si u Iva počet známok. A potom som sa obrátila na predavača. Na moje, gramaticky určite nie správne položené otázky „Hev ju e stemps for kards tu slovakia? Kud ju giv mi for stemps?“ som dostala stručnú odpoveď:

„Áno, máme.“

Po prekonaní prvého šoku som skonštatovala:

„Aký je ten svet malý. Je príjemné uprostred Paríža stretnúť Slováka a kúpiť si známky po slovensky.“

„Ale ja nie som Slovák. Som Maďar.“

A začal sa venovať ďalšiemu zákazníkovi.

Pár metrov od stánku bol vchod do podzemia. V metre sme sa už pohybovali ako doma. Presne sme vedeli, ktorým smerom sa musíme aj my zaradiť medzi náhliacich cestujúcich. Tentoraz sme sa ponáhľali aj my, pretože sme chceli prísť k Sacre Cour aspoň trošku za svetla. Nastúpili sme na Saint-Michel na 4-ku, Na Berbés Rochechouart sme prestúpili na 2-ku a na Pigalle na 12-ku. Už sme sa museli len rozhodnúť, či na Montmartre chceme stúpať z juhu alebo zo severu. Nakonies sme sa rozhodli, že vystúpime na stanici Abbesses, s mojou tajnou túžbou vyviesť sa k bielemu cukrovému kostolu nad Parížom vo funiculaire.

„Žiadne také, nezaškodí ti, keď sa prejdeš.“

Toto mi povie môj drahý manžel po celodennom chodení.  Jedinú parížsku lanovku mi jednoducho zatrhol a donútil ma šplhať sa po nevábnych uliciach. Až keď sme sa začali blížiť k Place du Tertre, začalo to byť zaujímavejšie. Maliari, portrétisti, karikaturisti tu aj v týchto neskorých hodinách ponúkali svoje služby a výtvory. Ale my sme chceli vidieť najmä večerný Paríž, s množstvom svetiel, z námestíčka pred Sacre Cour. Iva neodradilo ani stmievanie a chcel si urobiť zopár záberov.

 

 

Muzikanti pod Sacre Cour

 

„Čo si pozrieš, kým budem fotiť? A kde sa stretneme?“

S touto dvojotázkou mi podával tašku s knihou, tričkom a nápojmi. Zaujala ma skupina ľudí, opierajúca sa o zábradlie a počúvajúca dvoch muzikantov.

„Tu budem Ivko, pri tomto zábradlí. Dvadsať metrov doprava alebo doľava.“

Bola potrebná takáto bližšia lokalizácia, pretože celý priestor pod bazilikou pripomínal jedno obrovské mravenisko.

A ja som v tomto mravenisku vydržala stáť na dohodnutom mieste zo dvadsať minút. Stále som jedným kútikom oka sledovala pohyb môjho drahého manžela a keď si začal vymieňať objektív, čo bol pre mňa signál ďalšieho fotografovania, rozhodla som sa predsa len vstúpiť aj do chrámu, o čo som pôvodne nemala vôbec záujem. Pred sedemnástimi rokmi na mňa neurobil veľký dojem. O pol deviatej bol ešte stále otvorený a davy návštevníkov prúdili dnu aj von z tejto románsko-byzantskej stavby. Na oboch stranách trojportálového vstupu sú veľké jazdecké sochy postáv, ktoré vraj Francúzi milujú. Ľudovíta Pobožného a Jany z Arku. Vnútri som si poobzerala obrovskú mozaiku na chóre. Keď som sa poberala k východu, zbadala som, že dovnútra práve vstúpil Ivo.

„Takto ty stojíš na dohodnutom mieste. Hneď som vedel, že ťa tu nájdem.“

 

 

Sacre Cour

 

Čas začínal byť pokročilý, ale ešte nebola až taká tma, aby bola bazilika osvetlená. Rozhodli sme sa nečakať na hlbokú noc.  Od Sacre Cour sme zostupovali po úzkych schodíkoch, úzkych uličkách, až sme sa dostali širokú, rozsvietenú, ale najmä bezmennú ulicu. Pre množstvo obchodíkov, bufetov a sexschopov nebol nikde na stene priestor na tabuľku oznamujúcu nám, kde sa nachádzame. Rozhodli sme sa ísť doprava, pretože tým smerom ulica klesala. Až po dobrých dvesto metroch som zbadala dve dievčatá, ktoré vyzerali vierohodne a spýtala som sa ich, kde je stanica metra. Po chvíľke rozmýšľania a dohadovania sa medzi sebou nám povedali, že musíme pokračovať rovno ešte takých dvesto metrov a potom je uprostred ulice vstup do metra. Tak sme sa dostali na Place Pigalle. O pol desiatej večer. Hrozné. Bedeker Paríža hovorí o tejto štvrti:

„Tu a v susedných bočných uličkách, ktoré vybiehajú na Place Pigalle, Place Blanche a Place de Clichy, je všetko, čo môže ponúknuť obchod so sexom: sex-schops, kiná, striptízové lokály, kabarety, bary a prostitúcia.“

Ja, čo som v rodine známa mojou vekom pribúdajúcou prudérnosťou, som sa ocitla v neskorých večerných hodinách na takomto mieste a môj drahý manžel bol ako vo vytržení zo všetkých tých blikajúcich svetelných reklám. Uprostred námestia si začal vymieňať objektívy, filmy a začal fotografovať a fotografovať. Tak tesne som pri ňom už dávno nestála, keď sa dostal do fotografického tranzu. Ale teraz, v obavách, aby mi nikto nezačal ponúkať svoje služby, som sa nepohla od neho ani na krok. Za odmenu ma zobral do otvorenej pekárne, kde sme si okrem čerstvo upečenej bagety kúpili aj maškrtky. Ja som si dala grécky orechovo-medový koláčik a Ivo mandle v karameli. Dobrá bola len bageta. Moja baklava bola suchá a bez chuti a Ivo mohol ľahko zostať uprostred Paríža s vylomeným zubom.

 

 

Nočné svetlá na Pigalle

 

Viac ako unavení sme vliezli do metra, nastúpili do 2-ky a na stanici Belleville sme prestúpili do našej 11-ky. Na Goncourte sme vystúpili o štvrť na jedenásť. Keď som zaľahli do postele, v momente sme zaspali. Nemali sme ani len trošilinku síl si urobiť plán na ďalší deň.

 

 

Od Fantoma v Opére Garnier, cez Le Défense po Tuileriské záhrady

 

            Sobotné ráno nás privítalo dažďom a cez okno vkrádajúcim chladom. Deň sa nezačínal dobre. Pyžamové raňajky nás len nepatrne optimistickejšie naladili.

„Kým sa dáš dohromady, vybehnem niečo nakúpiť. Dnes je sobota, doplním zásobu minerálok a kúpim džús na zajtrajšie raňajky.“

Kým som stačila oponovať, už môjho drahého manžela nebolo. Asi ma dostatočne pozná, lebo sa vrátil práve v tom okamihu, keď som vkladala do tašky mapky a malý bedekr a pripravené pollitrovky naplnené minerálkou.

„Všetko som dostal. Pozri, čo som kúpil. Dajme si, kým sú teplé.“

V obrovskom sáčku som objavila päť veľkých, horúcich croissantov.

Boli sme po raňajkách, ja som asi pred týždňom ukončila tridsaťšesť dňovú ryžovú kúru, pri ktorej sa mi žalúdok scvrkol na polovicu a moja polovička, ktorá ma inokedy krotí v jedení, mi s rozžiarenou tvárou navrhuje, aby som zjedla niečo, čo si zásadne na Slovensku nekupujem. Croissanty sú aj na mňa mastné a ťažké. A viem, že ani Ivo sa po nich nezháňa. Ešte aj mamu pravidelne núti znížiť gramy tuku a cukru v každom koláči alebo zákusku na najnižšiu možnú mieru. Ale aj tak som sa zachovala hrozne.

„Ty nemáš rozum! Ja nie som vôbec hladná. A keď ich teraz nezješ, večer už nebudú mať žiadnu chuť.“

Sú situácie, kedy by človek chcel vrátiť čas. Keď som uvidela, ako z Iva vyprcháva dobrá nálada, najradšej by som sa videla v tých najhlbších katakombách Paríža. Ale v tom momente som nevedela zareagovať inak.

O hodinu, počas ktorej som si spytovala svedomie, by som už zareagovala inak.

„Úžasné. Aké sú voňavé. Ale ja naozaj nemôžem dať teraz do úst ani len kúsoček. Ty si daj a ostatné si vezmeme so sebou. Urobíme si z nich obed.“

A vôbec by som to nemyslela neúprimne.

V nálade na bode mrazu sme zišli do recepcie, kde sedel Jan. Kým sme si vypili kávu, predstavili sme mu náš denný plán. Pozrel do internetu a upozornil nás, že Opéra Garnier je v sobotu otvorená len do trinástej hodiny. S hrôzou sme pozreli na hodinky. Bolo desať hodín. Mali sme čo robiť. Zrýchleným krokom sme zbehli do podzemia, ktoré nás prekvapilo obrovskou zmenou. Žiaden ruch, takmer žiadni uponáhľaní cestujúci a nezvyčajné ticho. Bola sobota. Na Arts et Métiers sme z 11-ky prestúpili na 3-ku a vystúpili sme na stanici Opéra. Netypicky širokým a čistým schodišťom sme sa dostali na ešte širšiu ulicu. Pred nami sa rozprestierala Avenue de Opéra, na konci ktorej bolo vidieť budovu Louvru. Keď sme urobili čelom vzad, uvideli sme nádhernú budovu so zlatými písmenami ACADEMIE NATIONALE DE MUSIQUE, postavenú v druhej polovici devätnásteho storočia. Jej architektom bol dovtedy nie príliš známy tridsaťpäť ročný Charles Garnier.

 

 

Opéra Garnier

 

Vstup do budovy je pre neoperných návštevníkov z Rue Auber. Po vystátí si dvadsať minútovej fronty sme sa stali úspešnými majiteľmi osem eurových vstupeniek, ktoré nás oprávňovali vstúpiť do prekrásnych priestorov. Už veľké schodište z viacfarebného mramoru je veľkolepé. V závere sa rozdvojuje a ďalej vedie návštevníkov k chodbám vedúcim k lóžam. Z jednej z nich sme si mali možnosť pozrieť jedno z najväčších hľadísk na svete. Predstavenie môže naraz sledovať tisíc deväťsto divákov. Červená a zlatá, osvetlená obrovským šesť tonovým kryštálovým lustrom. Tieto dve farby nám udreli ihneď do očí. Červené zamatové kreslá, tapety, koberce a zlaté dekoratívne zábradlia lóží v tvare podkovy. Najviac sme však boli zvedaví na veľký foyer. A skutočnosť bola lepšia ako obrázky. Ako keby sme vstúpili do klasicistického zámku. Obrovské zrkadlá z jednej strany a veľké okná z druhej strany ešte viac zdôrazňovali rozľahlosť priestoru. Grand foyer je päťdesiatštyri metrov dlhý, trinásť metrov široký a osemnásť metrov vysoký. Vo vysokom lesku nalakovaných parkiet sa odrážali svetlá rozsvietených trojposchodových lustrov. Ivo si fotografoval a ja som obdivovala strop, na ktorom boli zobrazené námety z histórie hudby. Obaja sme skonštatovali, že celé foyer je nádherné.

 

 

Grand foyer v Opére Garnier

 

Naše ďalšie kroky nás viedli von, na širokú lódžu s korintskými stĺpmi, z ktorej sme obdivovali prekrásne zábradlia na balkónoch okolitých budov. Pásy čiernych kovaných zábradlí, ktoré vyzerajú ako čipka, sme už všimli aj predtým, ale tu boli tak nahustené vo viacerých poschodiach, že sa nedali prehliadnuť.

Na záver sme si ešte prezreli Salon du Glacier. Zo všetkých strán presvetlená okrúhla rotunda, vyzdobená stropnými maľbami zobrazujúcimi tanec bakchantiek a faunov, nás nalákala sadnúť si na jednu z červených, zamatom potiahnutých okrúhlych sedačiek a odfotografovať sa. To by bolo, keby sme sem mohli prísť na večerné predstavenie v krásnych šatách. A nie v tričku a v rifliach.

 

 

V salóne du Glacier

 

Po obrovskom schodišti, ktoré práve v tej chvíli slúžilo skupine mladých ľudí ako prednášková miestnosť, sme zostúpili na prízemie. Pozreli sme si program na celú sezónu a s povzdychom sme sa rozlúčili s Opérou Garnier, ku ktorej sa vraj viaže román Gastona Lerouxa Fantóm opery. Jeho príbeh je asi najznámejší vďaka muzikálovej verzii Andrewa Lloyda Webera a duetu Christiny s Fantómom, pod názvom The music of the night.

 

 

Mramorové schodištia

 

            Naším ďalším cieľom bol kostol La Madeleine. Toto pseudogrécke stavebné dielo, s päťdesiatimi štyrmi korintskými stĺpmi okolo celej budovy, dal postaviť Napoleon na poctu Veľkej armády. Po prehratých bitkách sa z neho stal kostol zasvätený Svätej Márii Magdaléne. Aj vnútro chrámu je veľkolepé, s množstvom svetla, ktoré sa dovnútra dostáva cez tri veľké kupoly. Dnu sme vstúpili v čase omše, ktorej sa zúčastnili len štyria veriaci a dôstojne vyzerajúci kňaz v červenom rúchu. Na boku stál kostolník s mobilom pri uchu a viditeľne sa venoval inej, ako svätej činnosti. Aspoň na chvíľu sme rozšírili rady prítomných a usadili sa do drevených lavíc. La Madeleine, ako si kostol pomenovali Parížania, je vraj veľmi populárnym svadobným miestom. Ani sa nečudujem. Priečelie chrámu so širokým a vysokým schodišťom je predurčené na fotografovanie svadobčanov. Kazí to len reliéf Posledného súdu umiestnený v tympanóne. Ako keby hovoril neveste alebo ženíchovi, že sa ženú do pekla. V prvom momente ma ani nenapadlo, že posledný súd rozhoduje aj o nebi. Čo to môže v mojom prípade znamenať?

 

 

La Madeleine

 

Kostol má, podľa všetkého, veľmi dobrú akustiku. V bedekri je napísané, že je v ňom veľmi kvalitný organ a na stolíku pri vchode bolo množstvo plagátikov, ktoré pozývali na koncerty. Vivaldiho Štyri ročné obdobia, Mozartovo Requiem, Verdiho Zbor Židov z Nabucca, Ravelovo Bolero. Škoda, že ani jeden z nich nebol v sobotu večer alebo v nedeľu doobeda.

Na mapke Paríža od Galeries Lafayette je jednou hviezdičkou, podobne ako Sacre Cour, označený ešte ďalší kostol Saint-Augustin. A na tej malej mapke to nevyzeralo, že by to bolo od La Madelaine ďaleko. Bolo to ďaleko. A k tomu všetkému bol Svätý Augustín aj zavretý. A na široko - ďaleko nebolo vidieť stanicu metra. K ďalšiemu nášmu cieľu, k Víťaznému oblúku, navrhoval Ivo pochodovať pešo. Po pol kilometri som to vzdala a sadla si na lavičku. Bola sobota poobede a žiadni chodci, od ktorých by som mohla vymámiť informáciu o najbližšom vchode do metra. Po desiatich minútach neďaleko nás zaparkovalo auto, z ktorého vystúpili dvaja muži s obrovskou kyticou a s obrovským psom. Na moju otázku si zo desaťkrát zopakovali metró, metró, ... a krútili sa na všetky strany. Zjavne bolo vidieť, že ich dopravným prostriedkom v Paríži asi nebýva metro. Ale zrazu jeden z nich ukázal smer. Tamto! Asi päťdesiat metrov. A ukázal do úzkej uličky. Nepôsobilo to príliš vierohodne. Ale topiaci sa aj slamky chytá. Našťastie mal pravdu. O pár minút sme už schádzali do stanice Miromesnil a na Franklinovi Rooseveltovi  sme z 9-ky prestúpili na 1-ku.    

Na Place Charles de Gaulle nás čakal koncert pouličných muzikantov a množstvo turistov. Chvíľu trvalo, kým si Ivo mohol urobiť záber podľa vlastných predstáv. K Víťaznému oblúku sme prešli podchodom vedúcim popod kruhový objazd. Po ňom krúžia autá okolo Arc de Triomphe a potom vychádzajú do jednej z dvanástich avenue. Paríž môže ďakovať za mnohé stavby Napoleonovi. A toto je tiež jedna z nich. Mal to byť pamätník Veľkej armády a niektoré jeho basreliéfy oslavujú dosiahnuté víťazstvá. Najznámejším basreliéfom je Marseillaisa, zobrazujúca odchod dobrovoľníkov roku 1792 od Francoisa Rudea. Podľa Pijoana ide o najgrandióznejšie sochárske dielo devätnásteho storočia. Od roku 1920 je uprostred veľkého oblúka hrobka neznámeho vojaka so zapáleným večným plameňom a množstvom vencov. Staručký pán v uniforme práve zametal odlomené vetvičky a dával do poriadku rozfúkané kvety. Nad ním viala obrovská francúzska vlajka, ktorá bola v červenom poli na troch miestach roztrhnutá. Možno to spôsobil silný vietor, ktorý neustále fúkal a nútil zástavu do špirálovitého pohybu. Keby na nej neboli tie trhliny, pôsobila by  veľkolepo. Bola to najväčšia rozviata zástava, akú som doteraz videla.

 

 

Víťazný oblúk na Etoile

 

Keď som sa pod oblúkom postavila smerom k západnej Avenue de la Grande Armée, v diaľke som videla siluetu Le Grande Arche, modernejší a najmä mladší víťazný oblúk. Keď som prešla na východnú stranu, tvárou k Avenue des Champs Elysées, uvidela som v diaľke obelisk na Place de la Concorde. A kúsok za ním sa skrýval len o necelých tridsať rokov starší, ale najmä menší víťazný oblúk. Arc du Carrousel. Paríž má tri víťazné oblúky v jednej línii. Asi ako jediný na svete.

Ivo veľmi rozmýšľal, že vyjde na vyhliadku v jej päťdesiatmetrovej výške. Ale odradil ho nielen silný vietor, ale aj šedivosť počasia.

„Bolo by to asi zaujímavejšie za tmy.“

Ozvala sa v ňom fotografická duša. Tá však mala teraz v pláne zlatý klinec svojho programu. La Défense.

            Opäť sme zliezli do podzemia, usadili sa do 1- ky a vybrali sa do mesta duchov. Aspoň ja som si tak nazvala štvrť Paríža, postavenú v polovici šeťdesiatych rokov. Je považovaná za najväčšiu Európsku obchodnú štvrť. Iva nadchla pred sedemnástimi rokmi a ja som už vtedy v nej pociťovala beznádej. Betón, sklo, železo. A teraz ešte aj príšerný vietor a chlad.

„Budem si fotiť. O koľkej sa stretneme? A kde?“

„Na schodoch. Pod oblúkom. O štvrtej?“

Dala som protiotázku, v ktorej bola ukrytá hodina na fotografovanie.

„Dobre. Prvýkrát sa stretneme o štvrtej. Nájdem ťa tu na prvom schode. Dobre?“

S týmito slovami a pusou na líce sa so mnou moja polovička rozlúčila.

Stodvadsať metrov dlhé námestie som rýchlo prepochodovala na jeho koniec.  Prekontrolovala som si, či vidím na Víťazný oblúk. Obrovská francúzska zástava stále viala v prudkom vetre. Keď som sa otočila, stála predo mnou Le Grande Arche de la Défense. Je dvojnásobne vysoká ako jej staršia sestra na Étoile. Obložená bielym kararským mramorom upúta pozornosť každého návštevníka. Mne sa na nej najviac páči obrovská plachta akoby s telom pavúka, ktorá sa dlhými tenkými pavúčimi nohami prichytáva na vnútorné steny archy v strede konštrukcie. Okrem nej ma zaujala už len rôznofarebná fontána, ktorá vystrekovala vodu do rôznych výšok.

 

 

La Défense

 

Défense je plné obchodov, ale všetky sú schované vo vnútri obrovskych nadzemných i podzemných budov. Ani len výklady si nemôže človek obzerať, pretože tam skoro žiadne nie sú.

Oceľová obloha, studený vietor medzi vysokými stavbami, takmer žiadni ľudia, mi čím ďalej, tým viac pripomínali scénu z filmu Orsona Wellsa Občan Kane. A všetky telefónne prístroje boli len na karty. Ani jeden zo šiestich, ktoré som skúšala, nebol na mince. Chcela som aspoň počuť teplo ľudského hlasu našej dcéry. Keď som vstúpila do obchodných monštier, ktoré obchádzam aj na Slovensku oblúkom, ani v jednom som nenašla otvorený novinový stánok alebo inú predajňu, v ktorej by som mohla kúpiť kartu do telefónu. Len samé šaty, kabelky, topánky, kozmetika. Strašné!

Po štyridsiatich piatich minútach som sa šla posadiť na prvý dohodnutý schodík. Už po piatich minútach mi bola beznádejná zima. Jedinú záchranu som videla v tom, že sa  posadím na desiaty schod a opriem sa o vnútorný múr bieloskvúcej archy. Tam už bolo aspoň aké-také závetrie. O ďalších päť minút som uvidela Iva blížiť sa ku stredu schodišťa. Detailne si prezeral prvý schod po celej jeho šírke. Ale tým skončil. Ani o centimeter nezdvihol pohľad. Akonáhle sa otočil a vydal späť na námestie, v momente som sa postavila na nohy a vyletela za ním ako strela.

„Kde si bola? O koľkej sme sa dohodli, že sa stretneme?“

„Ivko, ale ja ťa už dávno čakám. Sedela som na schodoch.“

„Určite. Veď teraz odtiaľ idem.“

„Sedela. Ale nie na prvom, ale na desiatom. Tam menej fúkalo.“

Ako-tak mi bolo odpustené.

„Ideme na kávu?“

Len na túto otázku som čakala.

„Jasné. Ako sa ti páčila tá farebná fontána?“

„Aká?“

„Tam vzadu, skoro na konci námestia.“

A toto som nemala povedať. Ivove kroky nezadržateľne smerovali k miestu, kam ukazovala moja ruka. Vôňa kávy sa od nás pomaly ale isto vzďalovala.

K tomu všetkému som svojho najlepšieho manžela zo všetkých manželov upozornila na vysokú zelenú budovu s obrovským lietajúcim tanierom nad vchodom. Fotoaparát mal opäť na oku a mne už nestačilo byť pozapínanej až po krk a ešte aj byť omotanej širokým šálom.

„Ivko, idem na kávu. O koľkej sa stretneme?“

„O piatej na prvom schode? Vydržíš?“

Ráno som si vybrala svoju dávku odpornosti pri croissantoch, takže teraz som s drkotajúcimi zubami zahlásila:

„Len si pofoť, ja si niečo popozerám.“

A zapadla som do prvého vchodu otrasnej nadzemno – podzemnej megalomanskej obchodnej budovy. Už po dvadsiatich metroch som objavila cukráreň, pekáreň a kaviareň v jednom, ktorá mala otvorený priestor do haly a oproti stolíkom bolo niečo na spôsob skalky s množstvom zelene a kvetov. Ale aj množstva ľudí, ktorý sedeli na jej schodíkoch a obrubníku. S jablkovým koláčom a kávou som si sadla k stolíku v prvom rade do uličky. V bedekri som si aspoň čítala o pamiatkach, ktoré by som ešte chcela v Paríži vidieť. Saint –Eustache, Saint-Germain-des-Prés, Oranžerie s Monetovými Leknínmi, Tuilerijské záhrady a len tak sa pomotať parížskymi uličkami.

Zrazu sa ozvala strašná rana. Zopár ľudí oproti mne sa hodilo na zem, niektorí sa prikrčili pri stoloch a niektorí si iba ukrývali hlavu pod ruky. Ja som bola v stave si len prikrčiť hlavu medzi plecia. Spoza kríku v skalke vybehol zo desať-dvanásť ročný chlapec, ktorý svojim kamarátom ukazoval roztrhnutý sáčok. Mali z toho úžasnú zábavu.

Väčšina ľudí si spokojne vydýchla. Ale na pár tvárach bolo vidno, že by malému nezaškodila jedna poza uši. Ja by som ho za ne aspoň vyťahala. Keď som sa zohriala, tak som opäť vyšla na vzduch. O piatej som zodpovedne stála pri prvom schodíku. Ivo bol presný ako hodinky. A našťastie aj vyzimený a hladný. V obchodnom centre La Défense nemajú dobré ani cestoviny a ani kurča so šalotkou a kari ryžou. Cestou k metru sme objavili MONOP, naše obľúbené potraviny. Doplnili sme zásoby minerálky, kúpili sme si maškrtky a Ivovi žetón na kávu. Už sme boli poučení. O štvrť na sedem sme už sedeli v 1-ke smerujúcej do centra Paríža. Tentokrát sme vystúpili na stanici Concorde.

Zo stanice sme sa dostali na rovnomenné Place de la Concorde. Bedeker hovorí, že je považované za najkrajšie námestie na svete. S tým nemôžem rozhodne súhlasiť. A nielen kvôli tomu, že sa s týmto námestím spája množstvo krvi. Veď práve tu bola inštalovaná gilotína a tu sa na dlažbe povaľovali hlavy Ľudovíta XVI., Márie Antoinetty, Dantona, Robespierra a mnohých ďalších.

Hyenizmus má svojich stúpencov v každej dobe. A vždy má aj vďačných divákov alebo čitateľov.

Ja považujem za najkrajšie námestie Il Campo v Siene. Možno práve pre jeho útulnosť a jednoduchosť. Place de la Concorde je obrovské a pompézne. A ešte aj plné áut. V prvej polovici devätnásteho storočia bol na ňom inštalovaný dvadsaťtri metrov vysoký obelisk z ružového granitu. Je pokrytý hieroglyfmi, ilustrujúcimi slávne činy faraóna Ramzesa II. Keby tak vedel rozprávať, ktovie čo by povedal. Či sa mu viac páčilo v Luxore, sídle egyptských kráľov a faraónov, alebo v Paríži, sídle francúzskych kráľov?

Okolo celého námestia sú sochy ôsmich žien v nadživotnej veľkosti, ktoré symbolizujú osem najväčších francúzskych miest – Marseille, Bordeaux, Nantes, Bres, Rouen, Lille, Strasbourg a Lyon.

Ale nebolo tam toľko uvoľnených, na dlažbe posedávajúcich ľudí ako na Il Campe. 

Mňa však stále lákal vchod do Tuilerijských záhrad. Vraj si od sedemnásteho storočia udržiavajú tú istú podobu. Ústredná široká aleja je asi jeden kilometer dlhá a križuje ju niekoľko na ňu kolmých kratších alejí. Bolo už takmer sedem hodín, ale okolo dvoch vodných nádrží sedelo množstvo ľudí na kovových stoličkách. Jednotlivci, dvojice, alebo menšie, či väčšie skupinky. Niektorí len tak oddychovali a sledovali, čo sa okolo nich deje, niektorí  čítali knižky, iní so zápalom diskutovali. Zaujala ma skupina štyroch dvojíc v dôchodcovskom veku. Uprostred Tuilerií si urobili podvečerný piknik. Dali si dohromady osem stoličiek pri väčšej vodnej nádrži, bližšej ku Concordu. Pri sebe mali košík, z ktorého vykúkalo hrdlo fľaše a v rukách mali poháriky naplnené vínom. Veselo spolu debatovali, akoby im vôbec nevadilo, že je chladno. Mne bolo chladno nielen stáť, ale aj chodiť. A nie sedieť. Ja som sa o to pokúsila len na pár minút, ale musela som sa vzdať uzimeného pohodlia a postaviť sa na nohy a byť v pohybe. Aj Iva upútala atmosféra tohto najväčšieho parku uprostred Paríža.

 

 

Aprílové Tuilrijské záhrady

 

Ale naše sobotné potulky sa ešte neskončili. Bočnou bránou sme opustili park a vybrali sme sa pozrieť ďalšie zaujímavé námestie. Place Vendôme. Coco Chanel bývala v apartmáne svetoznámeho hotela Ritz tridsaťpäť rokov. Zo svojho okna mala výhľad na námestie a jeho oktagonálnym tvarom sa údajne nechala inšpirovať pri návrhu ciferníka hodiniek Premiére.

Budovy okolo námestia sú dielom Julesa Hardouin-Mansarta a všetky majú základný tvar rovnaký. Prízemie má veľké sklené oblúky, ktoré sú v mnohých prípadoch výkladmi slávnych klenotníckych mien. Prvé poschodie má osemtabuľové okná, druhé poschodie už len štvortabuľové a v streche sú ešte oblúkové okná manzárd. Touto jednoliatosťou a jednoduchosťou sa mi určite Place Vendôme páči oveľa viac ako Place de la Concorde. A pritom toto námestie malo pôvodne len taký potemkinovský charakter. Kráľ Slnko - Ľudovít XIV., potreboval námestie pre svoju sochu, ale kráľovská pokladnica bola prázdna. Preto dal postaviť len priečelia domov. Zadné časti domov boli dostavané až v osemnástom storočí. Čo nespraví človek pre vlastnú sochu.

Teraz stojí uprostred námestia štyridsaťštyri metrov vysoký stĺp, ktorý bol odliaty z tisíc dvesto diel, ukoristených napoleonskými vojskami pri Slavkove. Basreliéfy, ktoré sa na ňom špirálovito šplhajú do výšky, znázorňujú úspechy vojsk pod vedením Napoleona, ktorý na to všetko zo stĺpa dohliada. Aj u neho sa dá povedať, že do tretice všetko dobré, pretože až po jej tretej inštalácii tam stojí dodnes.

Prvýkrát odstránili Napoleonovu sochu v roku 1814, druhýkrát – na podnet Gustava Courbeta, ju odstránili po ôsmich rokoch v roku 1871. V roku 1874 ho opäť postavili na vrchol stĺpa a asi mu už nič nehrozí.

Pred štrnástimi rokmi som videla na tomto námestí výstavu nadrozmerných diel Salvatora Dalího. Páčili sa mi. Boli síce uletené, ale rozhodne zaujímavé. Nie ako tá obrovská nahá hliníková žena s klobúkom na hlave a so zadkom vystrčeným k americkému veľvyslanectvu na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Keď tak teraz rozmýšľam, môžno to v tej Bratislave bol zámer. Vyjadrenie názoru k obyvateľom budovy, zastupujúcej hviezdnu krajinu.

S Ivom sme si poprezerali zopár výkladov a po Rue Saint-Honoré sme sa presunuli k Palais Royal. Celé nádvoríčko bolo rozkopané, takže nás nič nelákalo, aby sme sa poprechádzali v jeho malebných alejách.

Ani neviem ako a zrazu sme sa ocitli v strede Avenue de la Opéra a smerom k opere Garnier nás ťahalo nielen vedomie, že pred ňou je vstup do metra, ale aj zvuk dobrej muziky.

 

 

Texas Couscous na schodoch opery Garnier

 

Na širokom schodišti sa pohybovalo v rytme hudby dvadsať mladých ľudí. Takmer všetci hrali na rôzne dychové nástroje. Aj sedem dievčat. Na klarinety, saxofóny, trumpety, trombóny. Len jeden z nich mal pred sebou obrovský bubon, na ktorom bol názov kapely Texas Couscous. Na internete som si našla, že vznikla v roku 2006 ako zoskupenie dvadsiatich piatich mladých ľudí. Naširoko – ďaleko okolo nich panovala výborná nálada. Bavili sa nielen oni, ale bavili sa všetci poslucháči. Nielen tí, ktorí pri nich ostali stáť, ale aj tí, ktorí prechádzali ďalej. Dokonca aj šofér autobusu, ktorý krúžil okolo, sa pripojil echo zatrúbením. Reakciou na trombón. Aj mne prestala byť zima. Každú chvíľu niekto z divákov vybehol z kruhu a vhodil peniaze do puzdra dychového nástroja. Jedna mladá mamina sa rozbehla aj s malým dieťaťom v kočíku, z diaľky vhodila rýchlo peniaze a poklusom sa vracala späť do kruhu. Keby nebolo bežala preč, určite by ohrozila malému bábätku sluch. Ale peniaze skončili na zemi. Netrafila. Našťastie si to všimol bubeník, v rytme hudby sa podohupoval k peniazom, rýchlo ich zdvihol a basketbalovým oblúkom ich umiestnil na správne miesto. Kapela hrala džez a hrala aj upravenú klasiku. Boli výborní. Všetky tváre okolostojaceho davu boli vyusmievané od ucha k uchu. Superzáver posledného večera v Paríži. Ani sa nám nechcelo ísť do metra. Hodinky ale hovorili, že je čas vrátiť sa do hotela a aj chlad sa začínal opäť ozývať.

Na recepcii sedel starší pán. Poprosili sme ho o dve veľké šálky čaju a zároveň sme ho poprosili, či si ho môžeme vziať do izby. K horúcemu čaju sa hodili croissanty. A pritom som sa dozvedela, ako k nim vlastne Ivko prišiel. Keď vyšiel ráno z predajne potravín, kde bol nakúpiť džús a minerálku, na chodníku si všimol frontu ľudí, čakajúcich pred prázdnym pultom. Za sebou počul hrkot. Otočil sa a uvidel poschodový vozík, plný čerstvo upečených, voňavých croissantov, ktoré začala predavačka ihneď predávať. Vedľa nej stál mladý muž, ktorý inkasoval peniaze. Rad sa rýchlo skracoval a všetci zákazníci kupovali pečivo v maximnožstvách. Päť bolo najmenej. Väčšinou kupovali po desať a pätnásť kusov. A aj údaj na stojane oznamoval, koľko stojí päť kusov, koľko stojí desať kusov a koľko stojí pätnásť kusov. Nikde nebol údaj, koľko centov stojí jeden kus. Neodolal vôni a davovému nákupu a kúpil najmenšie množstvo, aké sa mu zdalo najjednoduchšie kúpiť.

Večer síce už neboli teplé, ale voňavé boli stále a k horúcemu čaju sa perfektne hodili.

            Baliť sme sa rozhodli až ráno. Mali sme pred sebou tretiu, poslednú noc. V nej neplatilo – do tretice všetko najlepšie. O jednej som sa zobudila na čudné zvuky. Na ľudský brechot a zavíjanie. Čo to môže byť? Odkiaľ tieto príšerné pazvuky idú? Bolo to znútra hotela. Pootvorila som dvere. Na chodbe bola tma. Len nad schodišťom svietilo tlmené svetlo. Zvuky išli z izby napravo od nás,  z opačnej strany úzkej chodby. Zaklopala som. Dlho sa nič nedialo a tak som zaklopala dôraznejšie. Po chvíli vykukla malá černoška, mne pod pazuchy, ktorú som videla motať sa po chodbe hneď v prvý deň. Viem, že som vtedy rozmýšľala, že toto žieňa je buď po prehýrenej noci alebo je pod vplyvom drog. Ale odvtedy som ju nevidela. Až teraz. Požiadala som ju o ticho. Poprikyvovala tou malo strapatou hlavou, s vrkôčikmi do všetkých strán, a zatvorila dvere. Zaľahla som do postele, ale o desať minút sa to začalo znovu. Opäť som vyšla z izby a teraz už rovno k dverám, za ktorými sa už predtým ozývali tie príšerné pazvuky. Tentoraz, na tretie dôrazné zaklopanie, otvoril dvere černoch, vyšší o pol hlavy ako ja. Strach mi nedovolil zľaknúť sa. Nebojácne som ho požiadala, aby v izbe zachovávali nočný kľud. Spoza jeho chrbta sa zas začalo ozývať brechanie a evidentne bolo vidieť, že on sám sa na celej situácii baví. A to ma napálilo. V slušivom pyžame, o ktorom som si myslela, že môže vyzerať ako domáce oblečenie, som zišla dve poschodie do recepcie a požiadala recepčného o zabezpečenie ticha. Veď som čítala Haileyho Hotel. Keď som prichádzala na naše poschodie, začula som, ako v inkriminovanej izbe zvoní telefón. A potom už bol do rána kľud.

 

 

 

Pele – mele Paríža

 

            Nedeľné ráno nás privítalo bez dažďa, ale nohy mu z oblohy predsa len mierne trčali. Z hotelovej izby sme videli ponad strechy domov aj kúsky modrej oblohy. Ako keby sa tam hore nevedeli rozhodnúť, či má byť pekne alebo radšej nie. Pre nás bolo dôležité, že nefúkal vietor. Ďalšie sobotňajšie počasie by bolo kruté.

Rýchlo sme sa naraňajkovali, ešte rýchlejšie sme sa pobalili a pred desiatou sme boli aj s batožinou v recepcii. Službu mala pani Liliane. Usmiata, príjemná Francúzka, ktorej nebolo problémom sa s nami dohovoriť po česko-slovensky. Ktovie, či vďaka tomu, že majiteľ hotela je Čech a  recepčný kolega Jan je Slovák, alebo vďaka bohatej klientele z týchto dvoch krajín.

Rozlúčili sme sa s Liliane, ktorej som oznámila, že máme dcéru s jej menom a nechali sme v jej opatere naše dva kufre. Už v meiloch nám Jan písal, že vzhľadom na náš večerný odchod z Paríža, si budeme môcť nechať batožinu bez problémov v recepcii. Zistili sme, že majú  na to špeciálne upravený priestor. Ešte aj s poličkami. Takže je to v tomto hoteli bežná prax. Príjemné zistenie.

Náš plán na nedeľný Paríž bol skôr neplán. Povedali sme si, že pôjdeme, kam nás nohy povedú. A vodili nás po samých príjemných miestach.

Z metra sme vystúpili na stanici Rambuteau a  uličkami sme vybrali na Place Georges Pompidou. Na tomto námestí je kontroverzná budova centra umenia a kultúry, známa pod dvoma názvami. Centre Pompidou - podľa francúzskeho prezidenta alebo Centre Beaubourg – podľa názvu mestskej štvrte. Je ukážkou toho, že asi nie je pravdivé tvrdenie o antipatii Francúzov k Angličanom. Do medzinárodnej súťaže architektov prišlo sedemsto návrhov z päťdesiatich krajín. Vyhral tím, ktorý tvorila dvojica mužov - Talian a Angličan. No možno je ukážkou najmä toho, že súťaž sa nerobila ako medializované verejné obstarávania na Slovensku. V ktorých boli, respektíve sú, už dopredu určení víťazi. Ale zas na druhej strane, tí Francúzi, ktorým sa budova nepáči, majú aspoň možnosť povedať – „A čo ste čakali od Angličana?“ Bedeker uvádza, že niektorí ju označujú za monštrum, iní za rafinovanosť. A sú aj takí, ktorí hovoria, že v tomto prípade ide o obrovskú nepotrebnú hračku. Pri pohľade na budovu zvonka máloktorého neznalého diváka napadne, že vnútorné priestory sú venované umeniu a výstavám. V množstve skla, železa, farebných potrubí a cez sklo viditeľných pohyblivých schodíšť a pásov by človek neočakával, že sa v čase našej návštevy Paríža  konala v Centre Pompidou výstava Wassilyho Kandinského. Presvedčil nás o tom nielen obrovský plagát s geometrickým farebným vzorom, ale aj dlhokánska šnúra ľudí. Dlhý rad vystávali len preto, aby si mohli v týchto priestoroch pozrieť výstavu fauvistického maliara ruského pôvodu.

Okrem radu čakajúcich, ťahajúcom sa cez celé stúpajúce námestie až na chodník, som zrazu pod stromami zbadala starú kanapu, prikrytú pokrčenou alobalovou prikrývkou.

V centre mesta vyhadzujú  Parížania odpad? To hádam nie!

A nikto v rade sa nad takýmto neestetickým vandalstvom ani nepozastavoval. Niektorí ľudia si čakanie  krátili čítaním novín alebo kníh, iní zas rozhovormi a ďalší len pozorovali okolie. Keď pred nich prišla prekážka v tvare postele, bez komentára alebo prekvapeného pohľadu ju obišli a ďalej pokračovali v predchádzajúcej činnosti. Iva, fotografujúceho mračno holubov nad vstupom do baru, som mykala za rukáv:

„Ivko, pozri! Vyhodená posteľ uprostred Paríža! Ktovie, či tam neleží mŕtvola?“

A práve vtedy sa prikrývka pohla a vysunula sa spod nej noha v deravej ponožke. Až som podskočila od zľaknutia. V tom momente sa noha zasunula späť. A to by mŕtvola asi nedokázala.

Tým sa nám len potvrdilo, čo sme s Ivom skonštatovali už v predchádzajúcich dňoch. Paríž nie je len mestom nádherných kultúrnych pamiatok, ale aj mestom množstva žobrákov, tulákov a bezdomovcov.

Keď sme prišli na koniec čakajúceho radu, nevedeli sme sa rozhodnúť, či pôjdeme doprava alebo doľava. Z ľavej strany na nás vykúkali zaujímavé bytosti. A my sme chceli vedieť, čo to je.

            Na Place Igor Stravinsky je fontána nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Uprostred vody, v dostatočnej vzdialenosti od okraja bazéna, pololežala – polosedela vyusmievaná morská panna, o kúsok ďalej sa pohupovala rôznofarebná hlava sloníka, kýval sa kohút, z vody sa dvíhal had, červenelo sa srdiečko, pusa nám posielala pusu. Niektoré figuríny sa hýbali, iné striekali vodu, ďalšie zas pútali pozornosť okoloidúcich svojou jasnou farebnosťou. Okolo fontány sa motali deťúrence v tom najrozmanitejšom oblečení. Videli sme štyri-päť ročného chlapca, ktorý mal na sebe zimnú vetrovku, čiapočku a čižmičky a o kúsok ďalej mladú dámu, približne v jeho veku, ktorá mala šatočky, na nich svetrík, pančuchové nohavice, topánočky a rozopnutý pršiplášť. V Paríži som obliekaniu nerozumela. Nielen u detí, ale ani u dospelých. A vraj je Paríž mekkou módy.

 

 

Fontána na Place Igor Stravinsky

 

Na vyvýšenej terase, po ľavej strane fontány, boli stolíky a stoličky kaviarničiek, ukrývajúce sa pod korunami stromov. Za slnečného počasia by boli určite zaplnené. Ale teraz, keď som zvažovala, či bude potrebné vytiahnuť dáždnik alebo nie, zývali prázdnotou. Jedna z kaviarničiek bola zároveň fotogalériou a my sme si poprezerali aspoň výklady plné zaujímavých starých fotografií.

            V našich nedeľných potulkách sme pokračovali poloprázdnymi úzkymi uličkami, až kým sa pred nami neobjavilo veľké námestie. Place de l´Hôtel de Ville.

To, že Francúzi sú národom štrajkov, je známe. Takže aj teraz, keď sme pred neorenesančnou budovou radnice uvideli rôzne panely, lepenky, transparenty popísané v rôznych jazykoch, tak nás to ani príliš neprekvapilo. Všetky vyzývali:

„Pripojte sa k nám.“

Tentokrát to boli požiadavky na reformu školstva.

Uprostred námestia stál malý stolík, okolo ktorého sa pohybovala mladá žena. A okolo nej zas chodila v kruhu miniskupina demonštrantov. Desať – dvanásť. Niekto z kola vystúpil a pokračoval svojou cestou, iný sa zas po prečítaní nápisov zaradil do kola a zopárkrát ho obišiel.

Akonáhle môj drahý manžel zistil, že Francúzi štrajkujú za reformy školstva, bez toho, aby vedel, či štrajkujú za zlepšenie alebo za zhoršenie podmienok, pridal sa k pochodujúcim. Trikrát obišiel okruh v priemere desiatich metrov a potom sa našťastie pridal ku mne.

Dnes sa našťastie štrajkuje na Place de l´Hôtel de Ville mierumilovne. A aj jeho nábrežie pôsobí takisto mierumilovne. Ale nebolo tomu tak vždy.  V stredoveku slúžilo radničné nábrežie ako popravisko. Jednoduchí ľudia a mešťania tu boli vešaní, šľachte kat stínal hlavy, kacíri boli upaľovaní a vrahov pomaly vplietali do kolesa. A ten, kto urazil kráľa bol bez milosti rozštvrtený. Stredovek bol krvilačný.

 

 

Štrajk pred Hôtel de Ville

 

O čo jednoduchšie to má taký dnešný karikaturista. Nakreslí karikatúru dôležitého politika, skoro kráľa, bez krčnej chrbtice a túto karikatúru uverejní v novinách. Politik, najmä ak je dobre podkutý právnik, sa rozbehne na súd a podá žalobu. Za nactiutŕhanie. Noviny možno zaplatia pokutu. Možno nie. Závisí to od šikovnosti právnikov a politickej vôle. Ale karikaturistu aspoň nikto nerozštvrtí. Aspoň nie fyzicky. Možno sa len dostane na čiernu listinu a nezarobí si ani na slanú vodu.

Pre mňa bolo dôležité to, že moja drahá polovička pochodovala už zas so mnou smerom k Quai de Gevres. Z Pont d´Arcole sme ešte chvíľu pozorovali bežcov a cyklistov, ktorí sa nám strácali pod mostom. Dolné nábrežie Seiny bolo v nedeľu vyhradené im. Žiadne auto im neznepríjemňovalo život.

 

 

Pohľad na Conciergerie z Quai de Gevres

 

Pri Pont Notre Dame sme v uličke zbadali zaujímavú stavbu a tak sme sa ju rozhodli preskúmať. Kým som sa snažila v mape zistiť, kde sa vlastne nachádzame a čo to môže byť, zatiaľ ma Ivo ťahal cez ulicu ako kozu na špagáte.

„Prechádzame cez cestu. Nerob dve veci naraz, lebo ťa prejde auto. Schovaj tú mapu.“

Akonáhle sme zo zebry vstúpili na chodník, zaujalo ma pristávajúce modré auto. Modrý Renault Clio. Najskôr vystúpil vodič a zostal stáť pri ľavých predných dverách. Hneď na to vystúpil zo zadných ľavých dverí ďalší atraktívne vyzerajúci mladý muž, ktorý rýchlo prešiel k pravým zadným dverám a otvoril ich. Zároveň sa nahol k čiernemu mužovi, ktorý ešte sedel v aute a niečo mu veľmi ticho povedal. Prvá moja myšlienka bola, že doviezli veľmi váženú osobu, keď sa o ňu tak starajú. Len ma zarazili oči oboch stojacich, veľmi sympaticky vyzerajúcich mužov. Boli také jasné, ale ostražité. Sebaisté, ale všetko sledujúce. Prechádzali sme okolo zadných pravých dverí a na to začal vystupovať z auta aj ten tretí muž. Zvedavosť mi nedala. Obzrela som sa. Mal ruky za chrbtom v putách. A vtedy som si všimla, že práve prechádzame okolo Prefecture de Police.

Ešte som sa nestihla spamätať z jedného šoku, keď sme za budovou zas prechádzali cez cestu. Na druhej strane ulice som na chodníku uvidela tri skupinky bezdomovcov. Jedna sedela na lavičke na zastávke autobusu, druhá sa povaľovala uprostred chodníka na roštoch, cez ktoré vychádzalo z podzemia teplo a tretia pozostávala z dvoch mužov, ktorí sa snažili tých ležiacich obrať o fľašu nejakého neidentifikovateľného nápoja, nepríjemného zakaleného vzhľadu. Za policajnou prefektúrou. Samozrejme, že ja som obchádzala túto, zo desaťčlennú trojskupinu oblúkom, ale Ivo nie. Ten si ich musel odfotografovať. Už len preto, že sa zrazu jeden z ležiacich ozval opileckým hlasom:

„Neberte nám tú fľašu! Vráťte nám ju!“

 

 

Slováci za Prefecture de Police

 

Práve toto sú tie okamihy, kedy si hovorím, že nemôžem nechať môjho muža v cudzom svete  mimo môjho zorného poľa. Ak ho niekde zavrú, nech aspoň viem, kde sa nachádza. A ak by ho chcel niekto podrobiť násiliu, tak by som ho aspoň mohla zachrániť. V niektorých situáciách mu chýba ochranný mechanizmus. Vo Florencii chce podpisovať petičné hárky, v Paríži štrajkuje, pri Dobrej Voli chce fotografovať rómsku osadu a v Paríži zas fotí slovenských bezdomovcov. Jedine pri Dobrej Voli mal obavy a v pude sebazáchovy odtiaľ rýchlo odišiel. Bez fotografovania. Inak má schopnosť a ochotu sa pozapájať do všetkých rizikových podujatí.

Až keď stál celý živý a zdravý pri mne, začala som sa opäť venovať kultúrnym pamiatkam. A bolo čomu.

Stáli sme pred Tour Saint-Jacques. Neskorogotickou zvonicou niekdajšieho patronátneho kostola mäsiarov. V stredoveku sa v ňom stretávali pútnici, ktorí putovali z Paríža do Santiaga de Compostely v severnom Španielsku. Tam je pochovaný apoštol Jakub. Znakom pútnikov bola Jakubova mušľa, „Coquille Saint-Jacques“, ktorá je odvtedy známa aj ako kulinárna pochúťka. Z kostola sa zachovala len päťdesiatdva metrov vysoká biela veža s množstvom štíhlych okien, výklenkov, vežičiek a s množstvom sôch. Okolo veže je malý upravený parčík. Na lavičkách posedávali ľudia, po cestičkách sa prechádzali maminy s kočíkmi a na poriadok dávala pozor dvojica mladých policajtov. Vlastne policajtky a policajta. Keď sme prechádzali okolo veže na druhú stranu parku, zacítili sme príjemnú vôňu. Mnohé stromy boli rozkvitnuté. Ale ktorý z nich tak dobre vonia? Túto otázku si kládli viacerí návštevníci, pretože sa tak isto krútili ako my, dvíhali nosy a ňuchali na všetky strany. Zistil to policajný pár. Mladý muž sa nahol cez okrasný plôtik k fialovým strapcom, ktoré vyzerali ako kvety agátu. Odtrhol jeden malý strapec, podal svojej kolegyni a ďalej pokračovali vo svojej obchôdzke parkom. Vôbec to neharmonizovalo s tým, že na pravom boku mali zbraň v puzdre, na ľavom boku obušok a v strede opaska mali pripevnené putá. O to viac to bolo sympatické. Ešte aj obloha sa začala dvíhať a pozerať sa na nás príjemnejším pohľadom.

Juhozápadný východ nás vyviedol z parku na Place du Chatelet. Doteraz sme poznali len jej podzemnú menovkyňu, pretože zastávka Chatelet bola našou pravidelnou prestupnou stanicou. Po štyroch dňoch sme sa prvýkrát nachádzali na jej hornom námestí, z ktorého sú vchody do dvoch oproti sebe stojacich divadiel, postavených v druhej polovici devätnásteho storočia. Na východnej strane je divadlo Théatre de la Ville, ktoré sa v rokoch 1949 až 1967 volalo Théatre Sarah Bernhardt.

V Kronike ľudstva sa o nej hovorí, že spolu s talianskou herečkou Eleonórou Duseovou bola najoslavovanejšou herečkou na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Publikum jej vraj ležalo pri nohách nielen na divadelných scénach Európy ale aj Ameriky. Zároveň sa však bavilo aj na jej škandáloch. Z počtu milencov a z počtu rolí jej údajne neubrala ani amputácia nohy. Vystúpenia Sarah Bernhardtovej boli vraj vždy veľkou spoločenskou udalosťou.

Dnes má Théatre de la Ville náročný program klasikov moderny a vystupujú v ňom hudobní a spevácki sólisti.

Na západnej strane námestia sa nachádza budova druhého divadla. Théatre Musical de Paris, ktoré si plní úlohu národného divadla pre operu, operetu a balet.

            Z Place du Chatelet sme sa rozhodli pokračovať ďalej po nábreží k Pont Neuf a hľadať darček pre našich mladých. Všetky bedekre hovoria, že Pont Neuf je najkrajší a zároveň najdlhší parížsky most. A ešte aj najstarší, hoci jeho meno hovorí niečo iné. Ale nie je ani tak starý a ani tak dlhý, ako Karlov most v Prahe. Karlov most je o viac ako dvesto rokov starší a o necelých dvesto metrov dlhší. A má medzizastávku v Íle-de-la-Cité. Musím však uznať, že svojou čerstvo zreštaurovanou belosťou je veľmi pôsobivý. Nie je div, že sa stal pre Parížanky a Parížanov miestom dohodnutých schôdzok a prechádzok. Takýmto miestom sú aj Quais de la Seine – pobrežné promenády, ktoré majú dve poschodia. Dolné je takmer na úrovni rieky a horné je na úrovni ulíc. Na hornej promenáde sú rozložené stánky bukinistov, ktorí vo svojich drevených skrinkách ponúkajú staré a nové knihy, pohľadnice, plagáty a rôzne darčekové predmety. Samozrejme nesmú chýbať „aifelovky“. A my sme v jednom z nich kúpili súpravu podložiek pod poháre s van Goghovými námetmi.

Liliana s Petrom boli iniciátormi Ivanovho narodeninového Paríža. V parížskom Musée d´Orsay má vystavené obrazy aj Vincent van Gogh. Obaja naši mladí majú tohto maliara bez ucha zaradeného medzi obľúbenými maliarmi. Takže voľba medzi parížskymi vedutami, Degasovými prácami a inými motívmi bola jednoduchá. Kike a Peťovi donesieme ako dôkaz nášho parížskeho pobytu šesť malilinkých van Goghov. Tomu sa hovorí analógia.

            S darčekom pod pazuchou sme sa ďalej túlali po nábreží, zdiaľky sme obdivovali skutočnú Eiffelovu vežu a blížili sme sa k mohutnej renesančnej budove, ktorá svojou veľkoleposťou prebrala aj Iva.

„Čo to je?“

„Neviem, asi Louvre.“

„Nie, to nie je Louvre.“

„Aj podľa mapy by to mal byť on. Veď čo, poďme sa pozrieť.“

A  cez prechod pre chodcov sme zabočili doprava. Asi po sto metroch sa nám po ľavej strane objavil vchod do štvorcového nádvoria starého paláca. Cez oblúk pavilónu Sully sme uvideli sklenú pyramídu, ktorej autorom je čínsky architekt. Keď bola v roku 1989 odovzdaná do prevádzky táto hromada skla a železa, umiestnená uprostred renesančných budov, mala množstvo kritikov. Veď bola v strede Louvru. Jednej z najslávnejších galérií sveta.  Na Monu Lisu sa chodia pozerať návštevníci zo všetkých kontinentov.

 

 

Napoleonovo nádvorie v Louvri

 

Len my s Ivom sme sa ešte na ňu neboli pozrieť. Ale toľko príbehov sme počuli o frontách turistov pred týmto obrazom a najmä množstvách japonských turistov, že nás to ani príliš neláka. A priznám sa, že tajomný úsmev La Giocondy považujem skôr za úsmev typu „dajte slamu, padnem na ňu“.

A kým je v Paríži d´Orsay, nemáme ani čo vymýšľať.

Akurát neviem môjmu drahému manželovi odpustiť, že mi zarazil návštevu Oranžerie. Nezmestila sa mu do fotografických plánov. Ale ja som prišla o Clauda Moneta. A pritom, podľa Zlatej knihy Celá Paříž, umelecký kritik André Masson definoval Oranžeriu ako „Sixtínsku kaplnku impresionizmu.“

Keď sme sa dostali na Napoleonove nádvorie, tak ma moja drahá polovička usadila na schodište pod pavilón Sully a vydala sa na fotografické potulky. Dala som mu na to štyridsaťpäť minút. Po prečítaní informácií z bedekra som sa vybrala aj ja poprezerať si toto ofontánované Cour Napoléon. Zaujali ma sochy na zábradlí balkónov medzi pavilónmi Daru, Denon a Mollien. Socha kardinála Richelieho, troch mušketierov, sochára Houdouna, filozofa Descarta, architekta Mansarta, ktorý mal pri nohách domy ako atribút svojej profesie. Ani som si ich nestihla všetky poprezerať a Ivov čas vyprchal. Vôbec nenamietal, keď sme sa vybrali ďalej.

Z Napoleonského nádvoria sme vyšli za pavilónom Mollien priechodnými arkádami a znova sme sa ocitli na nábreží. Prechádzkou po Quai du Louvre sme si pozreli zvonku budovu ukrývajúcu umenie Orientu, Egypta, Grékov, Etruskov a Rimanov. Ukrývajúcu umenie sochárstva a maliarstva. Ale takéto rozsiahle múzeá a galérie vo mne vyvolávajú tú istú fóbiu ako veľké nákupné domy. Cestou k Pont des Arts ale Ivo skonštatoval:

„Asi by sme si predsa len mali raz Louvre pozrieť. Stačí len tú časť, o ktorú by sme mali záujem.“

 

 

Pred pavilónom Sully

 

            Na otvorenie mosta Pont des Arts sa vraj prišlo pozrieť šesťdesiatpäť tisíc Parížanov. A ešte stále je vyhľadávaným miestom maliarov. Ten veľký záujem je spôsobený veľkolepým výhľadom. Na Louvre, na veže Notre Damu, na Pont Neuf, na lode plaviace sa po Seine. Toto všetko sme si na blížiaci sa záver nášho parížskeho pobytu poprezerali aj my a zišli sme z neho pri ďalšej zaujímavej budove.

Institut de France bol postavený vďaka poslednej voli kardinála Mazarina. Tri dni pred svojou smrťou vyčlenil dva milióny frankov na stavbu internátu pre šesťdesiat študentov. Francúzska akadémia, jedna z piatich vedeckých akadémií vo Francúzsku, má aj dnes za úlohu starať sa o francúzsky jazyk. Členovia akadémie – 40 nesmrteľných – rozhoduje o tom, či je niektoré slovo prevzaté alebo môže byť zaradené do Dictionaire de l´Academie, slovníka francúzskeho jazyka a tým bude oficiálne uznané za francúzske slovo. Keď prezidentovi Mitterandovi odovzdali v roku 1985 prvý výtlačok deviateho vydania tohto slovníka pri 350. výročí akadémie, obsahoval štyridsaťpäť tisíc slov. V roku 1935 malo jeho ôsme vydanie približne tridsaťpäť tisíc slov. Za päťdesiat rokov sa francúzština obohatila o desaťtisíc slov. Ktovie ako to vyzerá so slovenčinou. Pretože my nasávame cudzie slová ako špongia vodu.

Členstvo v akadémii sa údajne aj dnes považuje za vrchol kariéry. Jej členmi boli také osobnosti ako Victor Hugo, Prosper Mérimeé, Jean Cocteau, Eugéne Ionesco. Ale za členov odmietli prijať iné významné osobnosti ako Moliéra, Rousseaua, Diderota, Balzaca, Zolu, Prousta. A až v roku 1980 prijali do akadémie prvé dve ženy. Je to asi príliš konzervatívna ustanovizeň. Hoci musím uznať, že s tou ochranou francúzskeho jazyka sa mi to páči.

            Hlad nás naposledy zaviedol do Latinskej štvrti. V maličkej uličke nás veľmi príjemným spôsobom nalákal milý mladý muž v bielej zástere na vstup do malej malebnej reštaurácie. Steny, obrusy, obrazy, osvetlenie, to všetko v zemitom tóne, potichu hrajúca hudba, to všetko vytváralo veľmi príjemnú atmosféru. K stolu prišiel postarší muž, s ktorým bolo možné komunikovať niekde medzi angličtinou a taliančinou. Dohodli sme sa. Jedlo aj víno bolo výborné. Už sme si potrebovali len doplniť zásoby vody, aby neutrpel náš pitný režim. Tak sme sa vybrali do nášho obľúbeného MONOPU na Boulevarde Saint-Michel. Na rozdiel od mnohých iných obchodov bol zatvorený. Veď bola nedeľa. Vedeli sme o maličkých potravinách za kostolom Saint-Séverin. Cestou sme zažili menší kultúrny šok. Maďarského  predavača novín a známok, s ktorým sme sa stretli v piatok, sme uvideli znovu. Tentoraz v inej scéne. Pár metrov od stánku, v ktorom dva dni predtým predával, kľačal uprostred chodníka. V tom istom bielosivom hrubom pulóvri. Ale na krku mal zavesenú ceduľku s prosbou o peniaze. Žobral.

            Rozlúčku s centrom Paríža sme si urobili pred Notre Dame a výťahom sme sa zviezli do metra Cité. Už ako domorodci. Neboli sme ochotní absolvovať žiadne zostupovanie po tmavom kovovom schodišti. Zo stanice Goncourt sme poslednýkrát prešli trasu do nášho hotela a v recepcii sme vypili ešte jedno presso.

Internetové referencie neklamali, keď hovorili, že je v ňom výborný a ochotný personál. Všetci traja recepční, s ktorými sme prišli do styku, boli maximálne ústretoví. Ochotní poradiť, vysvetliť, zabezpečiť.

Lietadlo nám odlietalo o ôsmej večer. O šiestej sme chceli byť na letisku. Do úvahy sme zobrali viaceré krízové situácie, ktoré by mohli nastať a vyšlo nám, že na cestu by sme sa mali vydať o štvrtej. Čo sa nám aj po rozlúčení s Hôtelom Moderne du Temple vydarilo.

Na Chatelet sme naposledy prestupovali z 11-ky na 4-ku a naposledy sme si popočúvali desať člennú skupinu muzikantov hrajúcich na sláčikové nástroje a s parížskym podzemím sme sa rozlúčili Vivaldiho Štyrmi ročnými obdobiami.

 

 

Návrat domov

 

Na Place Denfert sme tentokrát bez problémov našli pokladňu a stanovište Orlybusu. Problém nastal až vtedy, keď sme nastúpili do autobusu, na čele ktorého ustavične chodili písmená Orlybus – Sud – Ouest. Označili sme si lístky, uložili batožinu, usadili sa. Pomaly sa všetky miesta zaplnili a z reproduktora sa ozvalo hlásenie. Prvýkrát som mu nevenovala pozornosť. Ale podvedomie asi pracovalo. Druhýkrát som zbystrila pozornosť. A tretíkrát som začala robiť paniku.

„Ivko, tento autobus asi nejde na Sud, ale len na Ouest.“

„Nezmätkuj. Na autobuse bolo napísané aj Sud, aj Ouest.“

„Ale v hlásení stále hovoria len Ouest. Vôbec nehovoria Sud.“

Tentokrát sa do oznamu vo francúzštine započúval aj Ivo.

„Idem sa spýtať šoféra.“

Autobus bol už úplne plný a plná bola aj ulička. Preto som vyletela von strednými dvermi a utekala som zvonku k šoférovi. Hovorili sme rozličnými jazykmi. On francúzky. Veď bol na domácej pôde. Ja som sa snažila hovoriť po anglicky. Pritom naštartoval autobus a ja som ešte stále nevedela, či je dobre, keď s ním pôjdeme. Žiaden z cestujúcich sa do tejto našej rozpravy nezapojil. Nakoniec som to vzdala a nastúpila do beznádejne preplneného autubusu. Ešte aj o naše sedadlá sme prišli, pretože aj Ivo sa pripravoval na výstup. Tým sa stalo, že Ivko stál pri stredných dverách a ja pri predných. Po chvíľke sa mladému mužovi uľútilo staršej dámy a uvoľnil mi miesto.

Cesta k letisku prebiehala oveľa plynulejšie ako vo štvrtok ráno. Neboli žiadne kolóny, ktoré by nás boli spomaľovali. Už som si začala hovoriť, že sme asi zbytočne išli tak zavčasu z mesta. Keď sme prišli na Orly Ouest, ozvalo sa reproduktora rozsiahlejšie hlásenie. Polovica cestujúcich vystúpila a polovica zostala sedieť. Keď hlas párkrát zopakoval informáciu a nikto sa zo sedadiel nedvíhal, vstal aspoň šofér. Dokázal, že posunková reč je v tomto prípade viac účinná. Pár gestami dal najavo, že tu končí a všetci musia z autobusu vystúpiť. Kupodivu, nemala som veľkú radosť z toho, že som to na Denfert – Rochereau pochopila správne. Spolu s ostatnými sme bezradne vystúpili a začali sme zisťovať ďalšie možnosti. Zopár ľudí sa vybralo k taxíkom, zopár ľudí sa rozhodlo prejsť pešo z Ouest na Sud. My sme mali dostatočnú časovú rezervu, tak som začala hľadať náhradné autobusové riešenie. O pár metrov ďalej, ako nás šofér vyhodil z Orlybusu, sme uvideli skupinu ľudí, čakajúcu na autobusovej zastávke. Išli sme pozisťovať možnosti. Až tretí opýtaný nás správne navigoval na zastávku, z ktorej sme sa mali dostať na Orly Sud. Takže do tretice všetko dobré. A ani netrvalo dlho a na stanovišti pristál poloprázdny autobus, z ktorého dve tretiny cestujúcich vystúpili. Aj keď mal uvedený smer, ktorý sme potrebovali, pre istotu som sa spýtala šoféra, či naozaj bude jeho cieľovou stanicou letisko, z ktorého sme mali odlietať. Potvrdil nám, že áno. Tak sme nastúpili na okružnú jazdu po priľahlých parkoviskách, ako sa po chvíľke cestovania ukázalo. Z Orly Ouest sme išli cez zastávky P 5, P 7, P 4 a P 10. Až potom sme pristáli pri hale Orly Sud. A ešte stále sme mali polhodinu k dobru. Využila som ju na hľadanie poštovej schránky.

V Paríži som určite trpela situačnou slepotou. Hneď po prílete, vo štvrtok, som nedokázala nájsť na Place Denfert zastávku metra. V Prahe sú označované úplne inak. Jasne, zreteľne, vysoko nad zemou. Nájsť stanicu Miromesnil vyžadovalo nadľudskú námahu a o nič lepšie to nebolo ani v moderných katakombách La Défense.

V piatok sme si cestou do Musée Rodin kúpili pohľadnice a v ten istý deň večer sa nám podarili kúpiť dokonca aj známky. Ale počas celej soboty a nedele sme ani ja a ani Ivan nevideli poštovú schránku. Poslednú príležitosť na jej nájdenie sme mali v letiskovej hale. Logika hovorila, že tam musí byť. Iva som usadila na lavičku, z oboch strán som ho obložila  kuframi a ja som sa vybrala na výzvedy. Celú halu som prešla z jednej strany na druhú a nič. Nezostalo mi nič iné, len zájsť k pultu s inormáciami. Usmiate čierne žieňa zablýskalo na mňa žiarivo bielymi zubami a ukázalo rukou za môj chrbát a povedalo, našťastie po anglicky:

„Za vami je veľký žltý box.“

Obzrela som sa - a naozaj. Lenže nevyzeral ako poštové schránky na Slovensku.

Vtedy som si uvedomila, že v posledných rokoch už neposielame z dovoleniek ani pohľadnice, takže nemáme prehľad o tom, ako môžu také schránky vyzerať. Už posielame len esemesky, prípadne ímeily.

Kam to ten svet speje? Ale ani sa nemožno čudovať, keď sú poštové známky také drahé. Aspoň na Slovensku určite. A to môže spôsobiť, že ľudia si prestanú písať. Začnú si posielať nahrávky alebo budú komunikovať cez počítač ale iba hlasom. A potom skonštatujú, že písanie listov a pohľadníc je úplne zbytočné a preto nie je potrebné učiť sa čítať a písať. A potom už nebudú ani rozumieť dialógu vo filme Moja grécka tučná svadba:

„Mamí!“

„Copak?“

„Proč musím chodit do řecké školy?“

„Copak nechceš umět po svatbě napsat své tchýni dopis?“

Nemusí to byť práve list svokre. Ani ja som Ivovej mame žiaden list nenapísala. Veď bývame od seba len osem kilometrov. Ale pohľadníc z dovoleniek som jej napísala pomerne dosť.

Nedávno som našla pri upratovaní list, ktorý naša Liliana písala dedkovi, môjmu otcovi. Bola vtedy prváčkou a preto je plný roztomilých chýb.

Tento rok sme aj my dostali pohľadnicu od našej vnučky. Napísala na ňu oslovenie:

                              D              

„BABINA  A DEAE,“

text nechala napísať mamine, podpísala sa sama NINA a celú pohľadnicu obkreslila obrázkami. Jasné, že som ju dobre schovala. O pár rokov ju určite nájde jej mamina. Ale čo si budú čítať rodičia a starí rodičia IT orientovaných detí so slabou slovnou zásobou?

My máme doma odloženú plnú krabicu listov. Máme stovky listov, ktoré sme si s Ivom písali, kým bol dvanásť mesiacov na vojne. Mala by som si ich pomaly – na staré kolená - prečítať, či sú dostatočne mravné pre ďalšie generácie. Alebo na krabicu napísať: Nečítať! Spáliť!

Hoci, keď počujem slovník našich filmov, naposledy Polčas rozpadu, tak si myslím, že dnešnú generáciu by sme našimi listami ohroziť nemali.

Priznám sa, že nerozumiem obhajobe filmových vulgarizmov spôsobom: „Ale taký je skutočný život.“ Už len čakám, kedy ich začnú používať redaktori hlavných správ. Veď čo, taký je skutočný život. A ktovie, možno sa dočkám, že hlava štátu privíta inú hlavu štátu tými najvulgárnejšími slovami a bude to myslieť dobre – veď čo, taký je skutočný život.

Kde je vlastne hranica, kedy sme schopní povedať, tak tu sa budeme vyjadrovať slušne? Alebo je slušnosť anachronizmus?

Neviem, ale ja sa väčšinou v dennom živote nestretávam so slovníkom kočišov. A ktovie, či aj tých týmto neurážam.

Z tohtoročnej dovolenky sa nám po dlhom čase podarilo napísať štyri pohľadnice a všetky sa mi podarilo vhodiť aj do schránky. Ale netrvalo dlho a ja som zostala stáť s otvorenými ústami. O malú chvíľu zastal pri žltom boxe taký bezdomovecky vyzerajúci chlap a vhodil do nej papierovú tácku, z ktorej práve niečo mastné dojedol. Pre istotu som sa vrátila späť prekontrolovať, čo to žlté čudo vlastne je. Malo to dva vhadzovacie otvory na poštu. Pre poštu do Francúzska – a tam skončila tá mastná papierová tácka a druhý otvor pre poštu do zvyšku sveta. A tam sa dostali naše pohľadnice.

Teraz sme sa už mohli začať venovať hľadaniu nášho prvého stanovišťa, kde sme sa mali zaregistrovať a dostať palubné lístky. Bol uprostred haly. Po pravej strane sme mali exoticky vyzerajúcich cestujúcich s cieľovou stanicou Káhira a po ľavej strane sme mali cestujúcich smerujúcich do Prahy. Tí mali cestovať tou istou leteckou spoločnosťou ako my. Káhirčania nemali s vybavovaním formalít žiadne problémy, ale pred bratislavskými a pražskými  stanovišťami sa už onedlho rozpútal vzájomný rozhovor na tému – kedy začnú?, to nemôžu do odletu zvládnuť, nestihneme to, sú nemožní, čo ste čakali, veď ideme skaykou, len aby sme vôbec odleteli.

Bolo sedem hodín, keď sme mali odovzdaný veľký kufor a začali sme sa dlhočiznou chodbou blížiť ku kontrolnému stanovišťu. Opäť sme sa zaradili do fronty. Do plastových boxov sme naukladali drobné veci, Ivo odvzdal svoj fotografický batoh a ľadvinku a ja môj príručný kufor a kabelku. Všetko prešlo bez problémov. Okrem mňa. Začala som pípať. Vtom momente bola pri mne mladá sympatická žena. Naznačila mi, že mám rozpažiť ruky a celú ma hmatom prešla. Určite nechtiac ma pošteklila a to vie len môj drahý manžel, že šteklenie u mňa vyvoláva nielen nezriadený smiech, ale ma ešte aj otrasie ako mopslíka. Pre vážnosť situácie som robila všetko preto, aby to v tomto prípade bol len pridusený smiech. Čo nebolo oveľa lepšie. Už predtým viacerí zamestnanci kontrolného stanovišťa spozorneli a teraz zostali stáť s pohľadom zameraným na mňa. Moja osobná bodygardka to našťastie pochopila a ešte raz  prekontrolovala to nešťastné pípacie zariadenie na sebe a potom ma ním ešte raz prehnala. Nepípla som. Hurá!

„Čo si to tam robila za zmätky?“

„Ja neviem, prečo som pípala.“

„Určite! A to si sa nemohla aspoň normálne tváriť?“

Jasné. Môj najlepší manžel zo všetkých manželov to jednoznačne vyhodnotil ako môj zámerný a vopred naplánovaný incident. Ale čo sa môžem čudovať? Keď som v posledných dvoch rokoch nejakým nedopatrením dlhšiu dobu doma - napríklad si dovolím ochorieť - a v tom čase sa nám v domácnosti niečo pokazí, väčšinou to uzavrie nasledovne:

„Nič sa nepokazilo, kým si bola v Bratislave. Akonáhle prídeš domov, vždy sa niečo pokazí.“

„Ivko, chceš mi tým naznačiť, že nemám chodiť domov?“

„Ja len hovorím, že sa nám zrazu všetko kazí.“

A tým je vybavené, že opravu a opravára si musím zabezpečiť sama. Čo by som ja robila bez  našich rodinných priateľov? Paliho, Braňa a Jula si nedám za nič na svete.

            O pol ôsmej sme už s Ivom postávali pri našom nahlásenom východe k lietadlu, keď sme zaregistrovali, že bude asi odlietať z iného stanovišťa. Tak sme sa rozhodli zaujať strategické postavenie. Niekde uprostred čakacieho priestoru a podľa možnosti s obrazovkou pred sebou. Ako sa blížila ôsma hodina a tým aj čas nášho plánovaného odletu, už sa medzi cestujúcimi šírila správa, že to s naším lietadlom nebude také jednoduché. A určite nebudeme odlietať o dvadsiatej hodine a piatej minúte. Na informačnej tabuli medzitým zo dvakrát premiestnili Bratislavu z jedného geitu na iný geit.

O štvrť na deväť nastal hluk. Naše lietadlo priletelo a doviezlo nových návštevníkov Paríža. Bolo nad moje chápanie, čo zas nie je nič nenormálne, že tesne po deviatej sme začali nastupovať do lietadla.

Ako sa môže také ozrutné lietadlo pripraviť za necelú hodinu na odlet? Kde sú všetky tie kontroly pred odletom, o ktorých som čítala v knihách alebo som ich videla vo filmoch?

A ešte k tomu všetky tie poznámky našich spolucestujúcich, ktoré sme si vypočuli pri nástupe do lietadla alebo v lietadle.

„Ktovie, či mali dosť peňazí na natankovanie? Už sa im stalo, že museli požiadať o medzipristátie v Mníchove, pretože nemali dosť paliva.“

„Dúfajme, že im neodpadne krídlo.“

„Je tu menej priestoru, ako keď sme leteli do Paríža. Určite nám dali nejaké náhradné vyradené lietadlo a cestou mu odpadne krídlo. Pozri sa, ako sa kýva.“

Keďže som sedela pri okne, neodolala som a pozrela som sa von oknom. Krídlo bolo na svojom mieste. Alebo sa mi to možno len zdalo.

A k tomu všetkému nás kapitán zo dvakrát vyzval, aby sme si všetci sadli na svoje miesta a zapli si bezpečnostné pásy, pretože letíme vo veľmi silnom vetre.

Auto sa mi zdá byť určite bezpečnejšie. Neletí vo výške desaťtisíc šesťsto metrov a v päťdesiatosem stupňovom mraze. A môj drahý manžel nejazdí rýchlosťou sedemstoštyridsať kilometrov za hodinu.

Vo svojom veku som už naučila vyhýbať slovku „nikdy“. Z toho dôvodu som Ivovi počas letu povedala:

„Ivko, na ďalšie dovolenky by som išla radšej autom.“

A mala som dojem, že moja drahá polovička v tomto so mnou úplne súhlasí.

Kapitán mal pre nás ale aj priaznivé informácie. Oznámil nám, aké je aktuálne počasie v Bratislave.

„Jasno, plus deväť stupňov Celzia, južný vietor. Za daných podmienok máme predpokladaný prílet do Bratislavy o dvadsaťdva hodín, štyridsaťpäť minút.“

            Pred jedenástou sa pod nami objavili svetlá letiska. Z krútiaceho sa pásu sme si vyzdvihli batožinu a vybrali sme sa zohnať si taxík. Nebolo to také jednoduché. Všetci taxikári, ktorí boli na letisku, boli obsadení. Na prvom čísle taxislužby, ktoré som zavolala, mi dispečerka oznámila, že ani jeden šofér nie je voľný. Potom som volala taxikárovi Jurajovi, ktorý nás viezol vo štvrtok ráno na letisko. Dozvedela som sa, že práve ide s pasažierom na druhý koniec Bratislavy.

Ešte šťastie, že každý deň chodím cez Šafárikovo námestie a keď čakám na autobus alebo električku, mám pred sebou stanovište taxíkov. S telefónnym číslom na dverách áut. Spomenula som si. Dispečerka mi nadiktovala farbu a typ auta a o chvíľu sme už boli na Ružovej ulici, pred internátom, v ktorom bývam v rámci svojho vyhnanstva a kde na nás netrpezlivo čakalo naše autíčko.

            O pol druhej sme už boli doma. V Zlatých Moravciach. S množstvom parížskych zážitkov, ktoré mi závidela aj kolegyňa, ktorá bola v Paríži len pár dní pred nami.

Ale ak sa mňa niekto o tri roky spýta, čo chcem k narodeninám, tak viem, čo odpoviem:

„Malinký výlet do Ríma. Ešte raz chcem vidieť Rafaelovu Aténsku školu a Michelangelovu Sixtínsku kaplnku.“

A k tomu dodám: „Ivko, pravda ma tam odvezieš?“

 

Danuša Meňhartová
Ivan Meňhart

Kniha návštev


Počet prístupov:
[CNW:Counter]

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2009
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Číslo publikácie: 8
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina