Hamletovská otázka

 

„Byť, či nebyť?“

V našom prípade by ani Hamlet nepoložil takto otázku. Určite by sa pýtal:

„Ísť, či neísť?“

Bola sobota a už len tridsať hodín nás delilo od nášho dlho plánovaného odchodu na talianske potulky, keď sa pred mojím drahým manželom a mnou vynorila táto takmer hamletovská otázka. V sobotu ráno som sa zobudila s očami angorského zajaca a s pocitom, že som v noci určite musela prejsť cez stavenisko plné piesku. Návšteva tridsať kilometrov vzdialenej očnej pohotovosti našťastie zminimalizovala obavy z cestovania. Ale moja radosť sa ukázala ako predčasná. Moja drahá polovička využila cestu domov, v uzavretom priestore auta, na oznámenie ďalšej nepríjemnej skutočnosti.

 „Musíme sa zastaviť u mamy. Nesiem jej nejaké lieky. Už zo dva mesiace ju pobolieva noha a teraz sa jej to zhoršilo.“

„Ani jeden ste mi o tom nehovorili. Bola vôbec u lekára?“

„Nie, myslela si, že ju to prejde.“

Už vyše roka som v týždňovom vyhnanstve v Bratislave, takže o niektorých domácich a rodinných skutočnostiach neviem vôbec a o niektorých sa dozvedám s časovým posunom v priebehu hektických víkendov alebo pri každovečernom telefonovaní. Málokedy sa dozviem niečo v predstihu. Ivo je podľa všetkého tej zásady, že hovoriť je treba len o tých veciach, s ktorými si už ani on nevie dať rady.

Po príchode do Vozokán nás čakala utrápená a ubolená tvár a krívajúca postava. Po krátkom výsluchu tretieho stupňa som začala mať podozrenie, že mama sa prepracúva, najmä svojou neúnavnou činnosťou na rozsiahlych latifundiách, k zápalu sedacieho nervu alebo k niečomu podobnému.

„Ivo, musíme to nejako riešiť. Musí ju vidieť lekár. Za takýchto podmienok sa nedá ísť na dovolenku.“

Moja drahá polovička veľmi často používa v nepríjemných situáciách magické formulky: uvidíme, možno, neviem.

Tentoraz použil rozvitejšiu konštrukciu.

„Uvidíme. Možno jej tieto lieky zaberú.“

To hovoril o mydocalme a voltarene.

„Ivko, zajtra poobede by sme mali odchádzať. Nechce sa mi veriť, že to, čo mamu bolí už dva mesiace, ju zázračne prestane bolieť v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. A v pondelok poobede nás čakajú v Siene. Nebude korektné, ak im neoznámime, že neprídeme. Alebo im aspoň oznámme, že musíme z rodinných dôvodov posunúť náš príchod o dva – tri dni. Taliani sú našťastie rodinne založení a keď im v meili vysvetlíme, čo sa stalo, pochopia to.“

Tento rok robil na celých jedenásť dní dovolenky itinerár najmä Ivo a bolo na ňom vidieť, že sa ťažko lúči so svojimi plánmi. A v kútiku duše stále dúfa, že sa všetko obráti na dobré. Určite sa už videl v krajine pri Torrenieri, s fotoaparátom na oku.

„Uvidíme. Zajtra sa rozhodneme.“

A s týmito slovami ma odviezol domov a vrátil sa späť do Vozokán ešte niečo porobiť na gazdovstve – to znamená na dvore a v desať árovej záhrade plnej mrkvy, petržlenu, cibule, zemiakov, kalerábu, kukurice. Minulý rok sa naša malá Nina nevedela dojesť rajčín, takže v tomto roku bol o jeden dôvod viac, prečo je potrebné vysadiť zas stodvadsať koreňov tejto šťavnatej a všetkými milovanej plodiny. Tento rok ale pre zmenu horko – ťažko zjedla jednu paradajku za týždeň. Na moje alebo Kikine otázky  a názory typu:

„Načo nám je toľko zeleniny? My sme tu len traja. Ja som viac v Bratislave ako v Moravciach, vy dvaja s mamou zas nejete len vegetariánsku stravu. A ani mladým sa neoplatí chodiť z Bystrice len kvôli nej. Prečo záhradu nezatrávnite?“ dostávame dvojakú odpoveď.

Ivanova verzia znie:

„Je to motivácia pre mamu. Má o záhradu záujem. A s tou trávou by som to nevyhral. Veď aj tú treba kosiť.“

Mamina verzia zvaľuje celú poľnohospodársku výrobu na Iva:

„Ivko sa musí rozhodnúť. Veď je to jeho. Ale veď ja mu pomôžem, čo môžem. Len ja už toľko nevládzem.“

Kým sa Ivan snažil vo Vozokanoch urobiť záhradnícke práce, ktoré by nevydržali jeho dvojtýždňovú neprítomnosť, zatiaľ som ja v Moravciach skoro zavarila telefón.

Môj drahý manžel, a už dokonca aj môj drahý zať, sa veľmi často ironicky vyjadrujú o mojej hyperaktivite. Môj systém aktivít, podaktivít a krízových náhradných riešení ich privádza sem - tam do zúfalstva. Ale aj tentoraz Ivovi odľahlo, keď som mu po pol hodine zavolala, že nás čakajú v nemocnici. Kupodivu, ani mama a ani Ivo neprotestoval. Obaja si ma za ďalšiu polhodinu vyzdvihli doma a nechali na mňa rozhovory s lekárom. Po vyšetrení skonštatoval, že najlepším riešením by bolo zo päť infúzií a mohli by začať hneď. V nedeľu by dali druhú infúziu. Ale aj tak to boli iba dve z piatich.

Takže na dovolenku nejdeme.

Alebo pôjdeme namiesto nedele až v stredu večer. Už som mala aj premyslené riešenie.

„Ivko, zrušíme Sienu a pôjdeme len do Umbrie a Benátok. Dúfajme, že mame zaberú infúzky, mne sa dajú do poriadku oči a zníži krvný tlak. Ty pôjdeš aspoň trošku oddýchnutý po skončení školského roka. Veď aj ty si mal blázninec. Tá vaša reforma školstva je skoro taká istá ako naša novela zákona.“

Takto nelichotivo som sa vyjadrovala o čerstvo ukončenom školskom roku, v ktorom mal Ivo   triedu maturantov.

Pri našom večernom telefonáte s Kikou sa všetko zmenilo.

„Rodičia, v žiadnom prípade nič nerušte. Na pondelok zariaďte infúziu v Moravciach, my si pre ajku poobede prídeme. Zavezieme ju do nemocnice a potom si ju vezmeme do Bystrice. Dve infúzky jej zariadime u nás.“

Áno, gény sa nezaprú. Organizačný talent má určite po mne. Keď sa to tak vezme, všetky príjemné vlastnosti má po mne. Tie ostatné po tatkovi. A ešte to celé naša ratolesť uzavrela slovami:

„Musíme si pomáhať.“

Naša osemhodinová dilema – ísť, či neísť – sa začala nakláňať na – ísť.

V nedeľu ráno sa Ivo vybral na posledné nákupy nielen pre nás, ale aj pre mamu a išiel opäť do Vozokán. Obrať rajčiny a uhorky a najmä skontrolovať, aby si mama nezabudla pri balení  do Bystrice zobrať so sebou okuliare a lieky.

Okolo druhej ju odviezol do Moraviec na ďalšiu infúziu. Ja som zatiaľ doma balila a robila samé nezmyselné a nepodstatné veci, ktoré môjho drahého manžela vyvádzajú každoročne z miery.

„To musíš akurát pred odchodom na dovolenku umývať okná a prať záclony?“

„To musíš akurát pred dovolenkou celý byt upratovať?“

„To musíš akurát pred dovolenkou prezliekať postele a robiť veľké pranie?“

„Pred dovolenkou mám ešte aký – taký elán. Po našej dovolenke si musím oddýchnuť. Takže nemôžem prísť do neuprataného bytu.“

Ihneď po Ivovom odchode do Vozokán som nielenže balila, ale ešte aj doupratovávala byt. Aj keď bez umývania okien a prania záclon. Pračku som naplnila poslednými kusmi šatstva, ktoré sa krčili v koši na prádlo a zapla som ju. Odrazu som začula zvuk vytekajúcej vody. Rýchlo som pračku vypla, ale nepomohlo to. Prúd vody vytekal spod pračky ďalej. Mala som čo robiť, aby som ju stíhala zachytávať do všetkého, čo som chytila do ruky. Padli na to všetky uteráky a osušky, ktoré nám viseli v kúpeľni. Tým sa ale rozšíril objem prádla, ktoré bolo potrebné vyprať.

Ešte šťastie, že kamarátka bývajúca vo vedľajšom činžiaku, bola doma.

„Evuľa, môžem si k vám prísť oprať veci?“

„A ty čo robíš? Veď si už mala byť pobalená a nie prať.“

S panikou v hlase som ju v rýchlosti informovala o vývoji okolností od nášho posledného stretnutia v piatok.

Väčšina našich kamarátov už dokonale ovláda naše preddovolenkové katastrofy. Jeden rok je to auto, ktoré zatvorím s kľúčmi v zapaľovaní, druhý rok je to chladnička, ktorej sa zrazu zázračne nedajú zatvoriť dvere. A pračka sa už tiež predviedla. Takže aj teraz Evka jednoducho zahlásila.

„Samozrejme príď. Mám ti urobiť kávu?“

Kým mame tiekla v nemocnici infúzia, Ivo ma prišiel skontrolovať. Ešte dobre, že nemá vo zvyku prevracať oči a ani zalamovať rukami. Ale otázka: „Čo si zas vyviedla?“ nepripúšťala možnosť, že pračka by sa mohla pokaziť aj sama od seba. Môj drahý manžel je celoživotne presvedčený, že ja som ten najväčší kazisvet na svete.

Potom mi položil ešte zopár kontrolných otázok typu „Máš už zabalené ...?“ a vybral sa vyzdvihnúť mamu z nemocnice a odviezť do Vozokán.

Namiesto pôvodne plánovaného odchodu na dovolenku okolo piatej popoludní, bolo takmer šesť hodín, keď sa Ivo vrátil domov. A o štvrť na desať, teda o štyri hodiny neskôr, sme vyrážali z Moraviec. Tachometer ukazoval stotridsaťosem tisíc dvestošesťdesiatosem kilometrov. Koľko ich budeme mať pri návrate?

V nedeľu večer sa pred nami objavila ešte jedna otázka. Prídeme do hostela v Siene v pondelok do šestnástej hodiny?

Ostello Guidoriccio nás už určite zaradí do inventára. Paolov štýl komunikácie je nezameniteľný. Je jasný a zrozumiteľný. V polovici februára sme mali od neho odpoveď:

„Zdravím Vás, Danuša a Ivan, je príjemné Vás opäť počuť!

Máte rezervované ubytovanie. Musíte prísť 7. júla 2008 pred šestnástou hodinou (TIME LIMIT). V prípade, že budete mať nejaký problém, musíte nám zavolať v deň Vášho príchodu na číslo 0577-52212.“

Zároveň nás dôrazne upozornil, že ak do taim limitu neprídeme a ani sa telefonicky neozveme, zrušia našu rezerváciu.

Zatiaľ sme mali rezerváciu na:

1 MALES / 1 FEMALES / 5 NIGHTS / 1 DOUBLEROOM

1 MUŽ / 1 ŽENA / 5 NOCÍ / 1 DVOJPOSTEĽOVÁ IZBA

V nedeľu večer ma taim limit začínal strašiť. Čo ak sa dostaneme do kolóny pri Mestre, alebo ak sa dostaneme do kolóny pri Bologni, alebo ak sa dostaneme do kolóny pri Fortezze vo Florencii, alebo ak sa dostaneme ...

A preto som cestou do Bratislavy ešte raz zavolala Liliane. To je oficiálna verzia mena našej dcéry. Kika je jej autoverzia z doby, keď začínala hovoriť.

„Kika, nájdi, prosím Ťa, náš hostel v Siene. Napíš im, že určite prídeme, lenže vychádzame zo Slovenska z rodinných dôvodov neskôr ako sme plánovali. Že urobíme všetko preto, aby sme prišli do stanoveného času, ale opravy na cestách a kolóny nás môžu zdržať.“

„Jasné, mami. Ocino si aspoň trochu oddýchol? Máte pred sebou tisícdvesto kilometrov. Robte si prestávky. Dávajte si pozor. Budeme si esemeskovať. Chcem vás mať pod kontrolou.“

Kto je matka a kto dcéra?

 

 

 

Cesta začína

 

            O pol jedenástej sme ešte naposledy natankovali plnú nádrž za slovenské peniaze. Hoci pri cene štyridsaťtri korún za liter benzínu začínalo byť úplne jedno, či tankujeme za koruny na Slovensku alebo za eurá v Rakúsku. Na parkovisku som nalepila čerstvo kúpenú rakúsku diaľničnú známku. Po prechode hraníc som držala v rukách oba mobily – Ivanov a aj môj – a kontrolovala, či tímobail reaguje na aktiváciu roamingu. Z toho bola nesmierne rozčúlená moja najdrahšia polovička, ktorá ma podozrieva zo závislosti na telefóne.

„Odlož ich. Načo sú ti teraz telefóny? A ešte dva naraz. Sústreď sa na cestu.“

Chlap v aute je hotová katastrofa.

Na jednej strane samozrejme chcel, aby sme mali prvýkrát oba telefóny funkčné aj na dovolenke. Vo svojich plánoch sa chcel utrhnúť na sólofotografovanie toskánskej krajiny a preto sme museli mať  zabezpečené spojenie.

Na druhej strane chcel, aby som sledovala cestu a správne ho navigovala. Ivo si zvykol na moje supernavigačné schopnosti. Musím sa sama pochváliť, pretože Ivan má k nim neustále výhrady, aj keď sa bez nich nevie zaobísť. Už ho počujem, ako si v duchu hovorí:

„To by si bola prekvapená, ako ľahko by som sa bez nich zaobišiel. Našiel by som si mladšie, krajšie a najmä ľahšie džípíes.“

V pude sebazáchovy som zvládla obe veci. Tímobail nezahaproval, takže sme sa nemuseli vracať na hranice. A zároveň sa mi podarilo správne sa orientovať v mape a viesť Iva na Viedeň. Prvýkrát sme sa rozhodli ísť diaľnicou cez toto mesto. Doteraz sme sa vždy motávali po lokálkach po Wiener Neustadt, pričom sa mi takmer s pravidelnosťou darilo blúdiť pri Eisenstadte. Až dovtedy, kým som si neurobila itinerár ako spolujazdec pri relly – od hraníc po Eisenstadt po B 50 a potom po S 31 asi desať až trinásť kilometrov. Na kruhovom objazde smer vpravo po S 4 približne pätnásť – šestnásť kilometrov a potom na A2, teda diaľnicu smerujúcu na Graz.

Tentokrát sme si povedali, že sa blíži polnoc a Viedenčania by mali byť prevažne v posteliach, takže by sme mali týmto veľkomestom len tak prefrgnúť. Naše želanie sa nám splnilo. A tým sa nám podaril trošku nadbehnúť čas, ktorý sme stratili našim neskorým odchodom z Moraviec.

Za Viedňou som zostala bez práce, pretože diaľnica nedáva veľký priestor na blúdenie ani za dňa a ani v noci. Kilometre ubiehali jedna radosť, ale pomaly sa blížil čas, kedy naše biologické hodiny začínali odtikávať únavu. Dostala som za úlohu nájsť príjemné parkovisko, kde by sme si mohli zdriemnuť. Na našom najčastejšie využívanom Old Timeri bolo príliš hlučno a tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Zrazu sa pred nami objavilo úplne novučičké odpočívadlo, na ktorom nebolo veľa áut. O to boli väčšie moje obavy. Darmo boli na stĺpoch kamery a tabule oznamovali, že celý priestor je monitorovaný. Čistota na toaletách a ticho v areáli nakoniec pomohli Ivovi presvedčiť ma, aby sme si tu urobili dlhšiu prestávku. Môj drahý manžel zaspal ihneď. Ale ani mne netrvalo dlho a zaspala som aj ja. Prebudila som sa na štebot vtáčikov a svetlejúcu oblohu s prštekmi vychádzajúceho slnka. Vymotala som sa zo spacáka a vytiahla sa potichu z auta. Z južného odpočívadla bol nádherný panoramatický výhľad, ktorý pomaly prichádzali obdivovať aj ďalší prebúdzajúci sa a naťahujúci sa cestujúci zo susedných áut a karavanov. Na toaletách nebol ešte okrem upratovača s náušnicou v uchu nikto. Keď som vstúpila dnu, práve leštil zrkadlá a vodovodné batérie. Chcela som vyjsť von, ale ihneď zareagoval a posunkom mi naznačil, že mám ísť dovnútra. Doleštil jednu časť zrkadla, vyšiel von a tam čakal, kým som absolvovala môj ranný rituál. Keď som sa mu poďakovala, usmial sa a šiel pokračovať v upratovaní. A to bolo pritom odpočívadlo naširoko – ďaleko vzdialené od akejkoľvek civilizácie. Mohla som si povedať – vitaj v kultúrnej krajine.

Na aute ma už čakali raňajky. Džús, obložené syrové rožky a káva. Ivo dokonca ponúkol aj koláčiky, ktoré nám mama ako zvyčajne napiekla. Chrbtica – nechrbtica, ale náš obľúbený orechový zákusok bez múky, nám na cestu pripravila.

V Arnoldsteine sme nakŕmili autíčko a po pár kilometroch sme sa rozlúčili s Rakúskom. Samozrejme, že to také jednoduché nebolo, pretože som sa nechala Ivom zviesť z mojej navigácie a po pár kilometroch a zákrutách sa nám podarilo akýmsi nedopatrením pristáť na akomsi mikronámestíčku. Chvíľu trvalo, kým som objavila niekoho, kto by nám pomohol zorientovať sa nielen kde sme, ale ako sa odtiaľ dostaneme späť na diaľnicu. Krížom cez cestu som uvidela naširoko otvorené vráta do autoservisu. S mapou v ruke som sa vybrala za dvojicou mužov, ktorí sa objavili vo dverách. Na mojich vedomostiach z nemčiny sa podpisuje to, že namiesto seriózneho učenia som sa čo najčastejšie snažila z prvej lavice posunúť nemčinárove ručičky na hodinkách o nejaké tie minúty dopredu. Možno aj vďaka tomu som si počas mojej jedenásťročnej učiteľskej kariéry nikdy nedávala hodinky z ruky na katedru.

Mapa v ruke bola našťastie jasným dorozumievacím jazykom. Ukázali prstom na mape a povedali hier is Gailitz. Alebo niečo podobné. Jasné, ocitli sme sa v Gailitzi. Ukázala som prstom na mape diaľnicu a povedala – nach Italy. Čo malo podľa mojich krehkých vedomostí znamenať, že chceme ísť do Talianska. Z troch ciest, ktoré boli pred nami, vybrali ako v rozprávke - prostrednú. Pridali k tomu párkrát rechts a links a drei kilometers a kupodivu sme sa vynorili na diaľnici smerujúcej na juh.

Bol pondelok a naše obavy z kolón sa potvrdili pri Udine. Už odtiaľ nás tabule nad cestou stále upozorňovali na kolónu pri Quarto d´ Altino. Po vlaňajšej skúsenosti z našej cesty po lokálkach práve v tejto časti, sme rezignovali a povedali sme si, že to pretrpíme. Pre istotu som Kike poslala esemesku s informáciou, že nás čaká kolóna pred Benátkami a s otázkou, či sa jej ozvali zo Sieny. V okamihu nám prišla odpoveď:

„Cakaju vas do 22 hod. - paolo. Davajte si pozor. V siene svieti sun. Cely veek ma byt pekne. 30 st., tak si to uzite. Koncerty skusim pozriet. Pa. Lienka“

V útrobách auta sme vyhrabali Rimského-Korsakova s jeho Šeherezádou. Pripravili sme si fľašky s nápojmi a Ivo mi porozprával, ako Šeherezáda úspešne prekonala sultánov rozmar, ktorý po milostnej noci usmrtil každú ženu, pretože bol presvedčený o falošnosti a nevernosti všetkých žien. Jedine Šeherezáda dokázala uniknúť tomuto osudu. Počas tisíc a jedného dňa mu rozprávala rozprávky a keďže bol vždy zvedavý na pokračovanie rozprávania, odkladal rozsudok smrti zo dňa na deň. Napokon zrušil svoje rozhodnutie a nechal si Šeherezádu navždy u seba.

Neviem, prečo sa teda muži čudujú, že ženy tak veľa rozprávajú. Asi máme v podvedomí, že keby sme nerozprávali zaujímavé rozprávky, tak nás odpracú do horúcich pekiel. Nudná žena určite do neba nepatrí.

V našom ženskom triumviráte – ja, Kika, Nina – sa účinne dedí dar reči.

V auguste naša štyri a polročná vnučka oznamovala nahlas a dôrazne všetkým, ktorí sa jej pýtali, čo robí v Moravciach:

„Som u babiny a dedeho na prázdninách.“

Z umelohmotnej fľaštičky zo šampóna de miclén si urobila mobil a pochodovaním po izbe s „mobilom“ pri uchu trénovala telefonovanie. Pri večernom skutočnom telefonáte s maminou sa jej pusa nezastavila. Pretože jej musela porozprávať všetky svoje zážitky. O malinkých žriebätkách v Topoľčiankach, o zubroch s pani Markovou, ktorá sa stala jej miláčikom, o bojnickej zoologickej záhrade, ...

Zo začiatku si vraj Peťo myslel, že sa Kika tak dlho rozpráva so mnou a že svoju dcéru ani nepripustím k slovu a nechávam jej priestor len na slová:

„Vážne? Skutočne? No, to je naozaj neuveriteľné!“

V sobotu, deň pred skončením jej prázdnin v Zlatých Moravciach, bolo daždivo. Ivo šiel do Vozokán a my dve sme sa zostali doma hrať. Nina bola lekárkou a ja pacientkou. Dala mi potrebné lieky, obklady, obviazala mi poranenia, keď tu zrazu zazvonil telefón.

„To bude dede. Choď zobrať telefón.“

To som nemala urobiť. Nina podala svoj vrcholný výkon. Jasné, že mu oznámila prečo nemôžem ísť k telefónu, akú mám diagnózu, ako ma lieči a ako ma bude liečiť. Kým som sa vymotala zo všetkých obväzov, poprekračovala všetky narozkladané lekárske pomôcky a prišla k telefónu, chvíľu mi to trvalo. Na moju prosbu: „Daj mi dedeho k telefónu, prosím ťa.“, zažiarili Nine obrovské hnedé okáliská, do telefónu zahlásila – „Ahoj, dede. Ja už musím končiť.“ - a s vyčítavými slovami „Babina, ty si mala ležať v postieľke.“ položila telefón. A spokojne si odkráčala do izby. Pol hodiny som sa Iva nedovolala, pretože po tak dlhom telefonovaní musel utekať k hrncu s variacim sa kečupom, aby mu neprihorel.

Večer, keď sme Ninu uložili do jej postele, sme obaja skončili v kuchyni so štamperlíkom dovolenkového limoncella v ruke a gratulovali sme si, ako sme tohto roku bez problémov  zvládli naše hyperaktívne a vysoko pozitívne vnúča. Ja som mala ešte  v čerstvej pamäti jej vlaňajšie prázdniny, počas ktorých sme každodenne vášnivo riešili, čo si oblečie a za akých podmienok pôjde spať a najmä, v ktorej posteli bude spať.

V pondelok ráno sme ale boli pred Benátkami a čas sme si krátili počúvaním nádhernej symfonickej suity o sultánovi Šahriarovi a Šeherezáde. Rimskij-Korsakov ju vytvoril v roku 1888. Vďaka nej sme absolvovali jednu z našich prvých tohtoročných kolón na talianskych cestách. A až do utorka – skoro dvadsaťštyri hodín – sme sa do ďalšej kolóny nedostali.

Neuveriteľne plynulo sme pokračovali až za Bolognu. Pár kilometrov pred Florenciou sme si urobili zastávku na poslednom odpočívadle, ktoré sme mali po pravej strane diaľnice. Je pre mňa záhadou, ako sa nám na ňom zas podarilo skončiť. Toto je jediný priestor, ktorý neznášam. Prvýkrát sme tu stáli s Mariannou, v rámci našej poznávačky Rím – Neapol – Pompeje – Capri. Druhýkrát s našimi mladými v roku 2001. Vždy bolo, je a asi aj bude neskutočne špinavé.  Asi som už rozmaznaná z upravených a čistých odpočívadiel, ale toto je naozaj hrozné. A pritom je v jeho relatívnej blízkosti obytná zóna. A je aj v celkom peknom prostredí. Ale vidina kolóny pred Florenciou, vo Florencii alebo pred Fortezzou ma donútila túto zastávku akceptovať.

Či to už spôsobilo špinavé okolie alebo únava z cesty, ešte aj mne sa podarilo, že šťavnatá rajčina skončila na mojej bielej blúzke, ktorú som mala na sebe necelých päť minút. Čo samozrejme otrávilo môjho drahého manžela. Ako keby nestačilo, že som otrávená ja. Našťastie mávame so sebou dostatočné množstvá vody nielen na pitie, ale aj katastrofy akéhokoľvek druhu. Tentokrát som ju využila na zlikvidovanie červeného fľaku.

Na parkovisku nebolo jediného voľného miestečka. Akonáhle jedno auto odchádzalo, už bolo ďalšie pripravené na zaparkovanie. Aj naše balenie úpenlivo pozorovala posádka holandského karavanu, ktorá sa s nami s úsmevom lúčila a ihneď sa posunula na naše miesto. Vtedy som si uvedomila, že predsa taká vec, ako je špinavé odpočívadlo, ma nemôže znechutiť. Sú aj príjemnejšie veci na svete. A veď som zo Slovenska, kde aj najaktuálnejšie prieskumy hovoria, že ľuďom nevadí neporiadok na uliciach, trávnikoch, v parkoch, okolo činžiakov.

„No vidíš, hneď je to lepšie, keď sa usmievaš. Niekedy sa tváriš, ako by si vyrastala na zámku. A teraz sa už sústreď na cestu. A už, prosím ťa, nič nezašpiň.“

Ivan si nenechal ujsť príležitosť, aby ma znormalizoval. Bola jedna hodina a vyzeralo to tak, že ak sa nič mimoriadne nestane, mali by sme do hostela prísť načas.

Prvýkrát sa nám stalo, že sme na tomto poslednom úseku diaľnice nezažili kolóny a z ničoho – nič sme sa ocitli na nediaľničnej štvorprúdovke vedúcej do Sieny. Na výjazde Acqua Calda sme zabočili do mesta, prešli sme okolo športového areálu a po via Luciano Banchi sme vkĺzli medzi nízke bytovky. Pred treťou sme zaparkovali na via Napoli. Pod hostelom nebolo ani jedno voľné miesto, ale po pravej strane cesty bol jeden – jediný priestor akurát pre nášho kombíka. Rovno oproti prístupovej cesty do hostela. Čo viac sme si mohli želať?

Cez sklenú stenu sme videli sedieť za recepčným pultom Paola. Ešte pred tromi rokmi som mala z neho hrôzu, pretože odo mňa očakával jasnú a zrozumiteľnú angličtinu. Pred dvoma rokmi som si uvedomila, že aj on je len človek a tiež má trošku problémy s týmto jazykom. Síce určite menšie ako ja, ale predsa.

Teraz nás vítal so širokým úsmevom a na naše buona serra nám odpovedal s ešte širším úsmevom. Zároveň nám oznámil, že nás čakali, čo ráno napísal aj Liliane. Z batožiny sme vytiahli dva plechovkové Zlaté bažanty. Slovensku je potrebné robiť pozitívnu reklamu. Najmä, keď začína byť v sienskom hosteli populárne. Vieme minimálne o šiestich ľuďoch, ktorých sme inšpirovali k ubytovaniu v tomto ostelle. V priebehu desiatich minút sme absolvovali prijímací ceremoniál, vypísali potrebné doklady a zaplatili za časť pobytu. Paolo navrhol, aby sme teraz zaplatili len za tri noci a potom zaplatíme za ďalšie dve noci. Za ten svet som nevedela pochopiť prečo. Asi to súvisí s tým, že medzi všeobecné pravidlá všetkých hostelov patrí aj možnosť obmedzenia pobytu na tri dni. Pre istotu som sa dvakrát spýtala, či sa budeme musieť po troch dňoch sťahovať do druhej izby. Opakovane som dostala odpoveď, že nie. Po celú dĺžku pobytu budeme ubytovaní v tej istej izbe. Zatiaľ najlepšej, akú sme v Siene mali k dispozícii. Na samom konci kratšej chodby a na druhom poschodí. Len škoda, že sme si hneď pri našom príchode nevšimli jedno z nových zlepšení ostella. Výťah. A preto Ivan sťahoval všetku batožinu z auta na druhé poschodie po schodoch. Medzitým som rýchlo pripravila Ivovi posteľ, vyšikovala ho pod sprchu a donútila som ho zaľahnúť. Do Sieny sme prišli v rekordnom čase. Spôsobila to nielen nezvyčajne plynulá a voľná cesta. Podpísalo sa pod to aj zminimalizovanie a skrátenie našich prestávok. Takže som sa nečudovala, keď som po chvíli zaregistrovala, že Ivo spí. Potíšku som vybalila veci, zobyvateľnila našu izbičku na náš päťdňový pobyt a zaľahla som do postele aj ja.

O siedmej sme sa zobudili s otázkou – čo so začatým večerom?

Ideme do centra. Autom. Zaparkovali sme na poloprázdnom parkovisku pod obrovskou  pevnosťou Forte di Santa Barbara, postavenou v druhej polovici šestnásteho storočia. Samozrejme, z hnedej pálenej tehly. Okolie mesta bolo zásobárňou kvalitnej suroviny na pálenú tehlu a preto väčšina významných gotických, ale aj renesančných stavieb je vybudovaná z tohto materiálu. Aj súčasní architekti sa snažia zachovať kontinuitu s touto dobou. Svedectvom toho sú malé moderné obytné domy aj na našej via Napoli, ktoré majú fasády z ružovo-hnedej pálenej tehly.

Na viale dei Mille, neďaleko kostola San Domenico, sa pokúšala čo najbližšie k centru zaparkovať renoirovská dáma v stredných rokoch veľké terénne vozidlo. Do minipriestoru pre malé auto. Účinne jej pri tom radila rovesníčka, opásaná v striebornom šále, na vysokých podpätkoch. Zvládli to tak, že síce do nikoho ani len neťukli, ale určite s vierou, že zadný šofér bude chcieť odísť až po ich príchode. Prípadne, že šofér za ním odíde skôr. Inak nemal šancu vyjsť. Celý manéver absolvovala vodička na vysočizných opätkoch, ktoré už ja nepoužívam ani len na chôdzu. A už vôbec nie na šoférovanie. Asi spohodlnievam. Kým sme obdivovali osvetlený kostol, ktorý ukrýva údajnú hlavu Svätej Kataríny sienskej, tak nás obe ženy predbehli. Ráznym krokom šli za svojím cieľom po krkolomných uličkách večernej Sieny. Čím ďalej – tým viac sa od nás vzďaľovali. Škoda, že som vtedy nepočúvala svoj inštinkt a nenavrhla som mojej drahej polovičke, aby sme išli za nimi. Ivo na moje inštinkty neverí. Ktovie, prečo?

My sme odbočili na Piazza il Campo a usadili sa na preteplenú tehlovú dlažbu zo štrnásteho storočia. Okolo nás sa dobrú polhodinu motala malá dvojročná slečna, ktorá kolísavým krokom vyrovnávala sklon námestia, pričom na každé capnutie na zadok reagovala energickým výkrikom vyjadrujúcim len jedno:

„Ihneď ma zdvihnite!!!“

Pre dvoch mladých mužov, sprevádzaných mladou ženou, to bolo síce náročné cvičenie, ale malú Andreu žiadne pády nedokázali odradiť od jej pokusov pochodiť celé večerné námestie, nad ktorým sa už začínali objavovať hviezdy. Spomenula som si na padajúce hviezdy, ktoré som tu pozorovala pred šiestimi rokmi. Teraz sa všetky držali na oblohe ako prilepené.

Bol čas  vrátiť sa do hostela, pretože na ďalší deň sme si naplánovali návštevu Florencie, kde som sa rozhodla splniť si zopár mojich snov. Cestou kľukatými úzkymi uličkami sme zablúdili do univerzitnej budovy. Pred dokorán otvorenými dvermi bol pútač s programom koncertov. O pol desiatej na Piazza della Quercia mali hrať Borodinove Poľovecké tance. Jasné, tam kráčali obe ženy zahalené v obrovských šáloch na vysokých podpätkoch. Keby som bola čo len trošku tušila, že Piazza della Quercia je pri sienskom dóme, možno by sa mi bolo podarilo prehovoriť Iva, aby sme sa tam ponáhľali. Takto som zobrala do úvahy jeho nechuť niečo hľadať o pol desiatej večer, únavu z cesty a náročnosť ďalšieho dňa. Cesta do hostela sa stala nevyhnutnosťou. Kým sme boli v meste, uvoľnilo sa jedno parkovacie miesto  priamo pod hostelom. Čo bola výhoda, pretože v utorok si malo autíčko od nás oddýchnuť.

V izbe som mala pripravené aj tampóny do uší, pretože siensky hostel je nám známy svojou mládežníckou hlučnosťou a trieskajúcimi dvermi. Tentoraz sme však spali bez akéhokoľvek vyrušenia až do rána. Neuveriteľné!

 

 

Galleria Palatina

 

Už o štvrť na osem sme sa ponáhľali na raňajky, ktoré majú v sienskom ostelle svoju nezameniteľnú medzinárodnú atmosféru. Od roku 2006 sa ponuka nezmenila. Džús, pečivo, masielko, lekvárik a v našom prípade kapučíno vo veľkej šálke. Tentokrát medzi raňajkujúcimi prevládala mladšia generácia. Všimla som si najmä malú skupinu, ktorá sa postupne rozrastala. Z dvoch dievčat o jedného chlapca. Potom sa pridali ďalší dvaja mladí muži. Všetci stáli pri dverách jedálne a bezradne sa obzerali okolo seba. Po dobrej chvíli sa objavila masívnejšia mladá žena, ktorá im rozdala lístky na raňajky a išla si sadnúť k stolu. Nechala sa poobsluhovať a celé raňajky im po nemecky velila. Ešte aj odchod z jedálne. Hrozná predstava, že by mi takto niekto organizoval pobyt v Toskánsku. To isté sa opakovalo aj v stredu ráno. Škoda. Keby ju boli v utorok posadili na vlak, už mohli mať od nej pokoj.

Vedľa nás sedeli dvaja šikmookí mládenci, možno Kórejci. Obaja mali hlavy sklonené v bedekroch a popritom mľaskavo jedli. Naozaj so zvukmi, ktoré som v mojej útlej mladosti počula vydávať len prasiatka, ktoré každoročne choval švagor s mojou sestrou.

Švagor Vilo sa nám v rodine vydaril. Mali sme ho všetci radi. Jedinou jeho slabosťou bolo, že sa nevedel vyrovnať s tým, že môj muž pôsobil na svoje okolie príliš seriózne. Raz, keď sme k nim boli pozvaní na zabíjačku, dal si za svoj cieľ dostať Ivana pod vplyv alkoholu. Ja som dostala za úlohu umývať črevá, takže väčšinu času som trávila pri vode. Na rozdiel od môjho drahého manžela, ktorý takmer celý čas trávil so švagrom a fľašou slivovice. Výsledkom Vilovej snahy bol nezabudnuteľný obrázok. Celý dvor bol plný bieleho snehu, na ktorom sa pri búde prevaľoval obrovský čierny huňatý Cézar, ktorého sme sa všetci báli. A chodili sme okolo neho širokým oblúkom. A tohto huňatého čierneho psiska držal Ivan vo vrelom objatí. Škoda, že som nemala poruke fotoaparát, pretože toto mi nie je ochotná uveriť ani vlastná dcéra a pamätníkov tejto udalosti je málo. To bolo asi posledná skutočná zabíjačka, na ktorej som sa zúčastnila. Ale stačilo mi raňajkovať pri Kórejcoch a hneď som si na tieto milé ružové prasiatka spomenula.

O trištvrte na osem sme už vychádzali z hostela. Cestou k autobusovej zastávke sme zašli do tabaccherie kúpiť si štyri lístky na cestu do Florencie a späť. Od majiteľa predajne sa mi podarilo vymámiť orario – cestovný poriadok, v ktorom som sa dočítala, že po ôsmej nám odchádzajú spred neďaleko stojacej benzínky dva priame spoje – rapide a aj jeden spoj, ktorý sa po Poggibonsi kľukatí po vidieku. Ohrdla som takmer prázdny vidiecky spoj, čo sa nám vypomstilo tým, že v expresnom autobuse nebolo voľné žiadne miesto na sedenie a keď som stála pri dverách pripravená nastúpiť, šofér ukázal jeden prst, čo malo znamenať, že už berie len jedného pasažiera. Našťastie na neho zabralo, že som Ivana chytila za rukáv a zahlásila mu:

„Diziz mai hazbend. To je môj manžel.“ K tomu som pridala ešte prosebný pohľad a kupodivu to zabralo. Šofér mávol rukou – nech nastúpi. Talian, tretí v poradí, sa rozčuľoval, že sa kvôli turistom nedostane načas do práce. Ale aj tak zostalo vonku ešte zo desať ľudí. Ďalší autobus mal ísť o desať minút. Nasledujúce dva až o pol hodinu. A pritom nás stálo v autobuse len asi zo päť.  Taký taliansky šofér by určite dostal šok, keby musel cestovať v pondelok ráno alebo v piatok poobede medzi Bratislavou a Zlatými Moravcami. Už len čakám, kedy aj na Slovensku začnú pri určitých spojoch existovať japonskí natláčaci. To je nová japonská pracovná pozícia pre natláčanie cestujúcich do metra. Ktovie, aké musia mať títo zamestnanci vzdelanie?

Na schodíkoch pred prostrednými dverami zaujala miesto mladá dievčina. Z tašky si vytiahla akúsi hrubú knihu plnú paragrafov a pustila sa do čítania, ktoré len sem – tam prerušovala prijímaním telefonických hovorov. Jedna z ciest medzi Sienou a Florenciou je síce štvorprúdová, ale neskutočne uzulinká. V strede cesty sú dva a dva pruhy, väčšinou oddelené nízkym betónovým múrikom. Z vonkajšej strany cesty sú buď stromy, kríky, hlboký jarok alebo kovová konštrukcia zábradlia. Akonáhle sa šofér autobusu vymotá z mesta na túto cestu, zošľapne plynový pedál a ručička na merači rýchlosti sa mu prilepí na deväťdesiatke. V nej predbieha pomalšie autá a mení zaradenie z pruhu do pruhu. Po chvíli hompáľania sa na ruke pri vyrovnávaní stability som rezignovala a zosunula som sa na schodíky aj ja. S vedomím, že v Toskánsku ma nikto nepozná. Cesta mala trvať sedemdesiatpäť minút a ja som sa rozhodla využiť tento čas na to, aby som si konečne urobila poriadok v termínoch feriale, dal lunerdi al venerdi, atakďalej, ktorými sa len tak hmýril cestovný poriadok. Za obeť môjho výskumu padla schodisková spolusediaca. Keď študuje paragrafy, určite bude vedieť aj takúto jednoduchú vec. Moja prvá otázka bola, či ide do Florencie na skúšku. Dozvedela som sa, že nie, pretože právo doštudovala už pred dvoma rokmi. Teraz mení zamestnanie a ide na pracovný rozhovor do zabehnutej právnickej kancelárie. Vysvetlila mi, čo znamená feriale - autobusy idú v pracovné dni. Dal lunedi al venerdi – premávajú od pondelka do piatka a sabato – v sobotu. Giornaliera znamená denne a posledný termín festivo oznamuje, že autobusy premávajú vo sviatky. Tým som zistila, že spojenie medzi Sienou a Florenciou je naozaj bohaté. Takmer každú polhodinu ide nejaký spoj. Za šesť eur a osemdesiat centov. Pár kilometrov pred Florenciou sme sa zaradili do kolóny. Posúvali sme sa doslova po metroch. Väčšina cestujúcich si čítala knižky, noviny, bedekre, lúštila krížovky alebo si robila prácu na prenosných počítačoch. V klimatizovanom autobuse vládol kľud. Až po Porta Romana, kde má autobus svoju prvú florentskú zastávku, sme išli takmer krokom. Zopár cestujúcich, a aj moja spolusediaca, vystúpili, takže sme sa mohli s Ivom pohodlne usadiť na zvyšok cesty. Veď sme sa museli ešte dostať ku brehu Arna, cez Ponte alla Carraia prejsť na jeho druhú stranu a potom sa v mäteži štvorkolesových a dvojkolesových dopravných prostriedkov prepracovať na autobusovú stanicu, ktorú má modrá SITA dobreže nie v centre mesta.

Naše prvé kroky viedli do informačnej kancelárie, kam som tentokrát vyhnala Iva. Dostal za úlohu priniesť mapku mesta a nejaké zaujímavé materiály. Tých doniesol neúrekom. Toskánske kultúrne leto sa nieslo v znamení opery a koncertov. A práve v ten večer mala byť v záhradách Boboli za palácom Pitti uvedená jedna z jeho najobľúbenejších opier. La Traviata. Ale až o pol desiatej večer. A v San Galgane, ktoré je len dvadsať kilometrov od Sieny, ju mali dávať až 15. júla, kedy sme mali byť podľa plánu v Umbrii.

Z tridsaťjeden júlových dní sa v dvadsiatych siedmich dňoch konali operné alebo koncertné predstavenia v štyroch mestách. Vo Florencii, San Galgane, v Montevarchi a v Barberine di Mugello. Striedala sa v nich Traviata s Bohémou a Barbierom zo Sevilly a Carmina burana so Štyrmi ročnými obdobiami. Aspoň ma to namaškrtilo tešiť sa na pár koncertov v rámci hudobného festivalu Musica viva, ktoré som chcela po návrate z dovolenky absolvovať. Dnes už viem povedať, že tohtoročný bratislavský festival bol pre mňa obrovským sklamaním.

Hlavné námestie nechala samospráva zapratať otrasnými nevkusnými kadibudkami, čím zlikvidovala lavičky a široký voľný priestor. Z dvoch koncertov som musela odísť, pretože zvukár bol pravdepodobne odchovaný na diskotékach a bol toho názoru, že čím hlučnejšie, tým lepšie. Nebola to pravda. Keď sme si po jednom z nich sadli s Ivom na fontánu pred národným divadlom, ešte stále sme počuli džezovú kapelu, ktorá hrala pri Rolandovi. Na záverečný koncert sme sa obzvlášť tešili. Pavol Bršlík bol výborný. Možno by sme si boli lepšie vychutnali tento koncert troch tenorov aj bez výhľadu na pódium, keby priestor medzi kadibudkami a gréckym veľvyslanectvom nevyužila teenedžerská partia na podpaľovanie papierov v smetných košoch a futbalový zápas s plastovou fľašou.

Opernú a koncertnú ponuku Toskánska sme si detailne preštudovali na schodoch florentského dómu, kým sme čakali v rade na vstup do tohto prekrásneho chrámu. Tentokrát som najviac času strávila s hlavou vyvrátenou dohora a po etapách som sa snažila zorientovať vo Vasariho a Zuccariho stvárnení Posledného súdu. Táto dvojica ho maľovala sedem rokov na vnútornej strane obrovskej kupoly. Tritisíc šesťsto metrov namaľovanej plochy sľubuje dobrým nebo a zlým peklo, čo patrí k tradičnej katolíckej viere o živote človeka po smrti. Táto freska je svedectvom ale najmä toho, že Vasari bol predovšetkým dobrým historikom umenia a menej dobrým maliarom. Vďaka nemu sa zachovalo množstvo informácií o maliaroch, architektoch a sochároch nielen renesančného obdobia. Ktovie, či ho pri maľbe florentského Posledného súdu inšpiroval Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke.

 

 

Dóm vo Florencii láka každého turistu

 

Z dómu sme sa vybrali na Piazza della Republica a na Mercato Nuovo. Vôňa kože nás sprevádzala po otvorenej tržnici, ale opasok si Ivan tentokrát kúpil na rohu uličky vedúcej ku kostolu Orsanmichele. Doteraz sme túto trojposchodovú budovu, ktorá bola postavená v závere trinásteho storočia ako obilná burza, obchádzali. Ešte nikdy sme sa nielenže neboli pozrieť vo vnútri kostola, ale neobišli sme si ho ani zvonku. A pritom tu je hotová galéria sôch vo voľnom priestore. V jednom z výklenkov je socha vysokého štíhleho Svätého Jána Krstiteľa od Ghibertiho – autora slávnych Rajských dvier na florentskom Battistere. V ďalšom výklenku je Svätý Tomáš od Verrocchia a spoločnosť im robí aj kópia Donatellovho Svätého Juraja. Okolo celého kostola som narátala dvanásť sochárskych diel známych a aj menej známych sochárov. Potom nás už nohy niesli na Piazza della Signoria a do účka medzi tri krídla Uffizií. Tento priestor zvykol bývať plný turistov, posedávajúcich aj v najhorúcejších dňoch na schodíkoch pod sochami talianskych umelcov, filozofov, cestovateľov a ďalších významných osobností. Turisti pritom počúvali pouličných muzikantov a zároveň ešte aj sledovali prácu výtvarníkov a lákanie živých sôch na fotografovanie za peniaze. Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii pravého krídla sa priestor zúžil na nelákavú polovicu. Len pod Amerigom Vespucim sedel zaujímavý maliar. Vysoký, šľachovitý, v kožených remencových sandáloch, s páskou cez pravé oko. Pomocou špachtly tvoril príjemné žánrové obrázky. Uličky, vchody do domov, výklady obchodov. Ale to bolo naozaj jediné, čo ma na tomto voľnom trhu pouličných umelcov zaujalo.

 

 

Romantika pod Ponte Vecchiom

 

Pomaly ale isto sme sa prepracúvali k splneniu môjho dlhoročného sna. Cez Ponte Vecchio sme prešli na druhú stranu Arna a blížili sme sa k palácu Pitti. Ten v sebe ukrýva galériu Pallatina. Vždy, keď sme boli vo Florencii, tak som si zamrnčala, že chcem ísť aj do tejto galérie. Ivovi však nebola po preštudovaní si kníh o výtvarnom umení srdcu blízka, ale tentokrát sme sa dohodli na kompromise.

„Odprevadím ťa k palácu, skontrolujem, či je galéria otvorená a či sa bez problémov dostaneš dovnútra. Ja si pôjdem fotiť.“

„Ivko, mne bude smutno. S kým sa budem deliť o zážitky?“

Snažila som sa pôsobiť na city. Nepomohlo. Pred palácom ma nechal poobdivovať tri plastiky korytnačiek. Na najväčšiu sochu obrovskej korytnačky liezli po rebríkoch malí ľudkovia, na ďalšom podstavci sa miešali väčšie a menšie korytnačky s hadíkmi a po tretej korytnačke sa šplhali neúnavné talianske deťúrence, ktoré takto čakali, kým sa ich rodičia spamätajú z potuliek po florentských uličkách a pamiatkach.

Nepomohlo mi ani rozvíjanie symboliky korytnačiek.

„Ivko, čo tým chcel autor vyjadriť? Čoho symbolom je korytnačka? Dlhovekosti? Alebo to má byť konkurencia Fontane del Bacchino?“

Fontánu s tučnučkým anjelikom vidno aj z okien paláca Pitti. Za palácom sa rozprestiera rozľahlá terasovitá záhrada Boboli a v nej si sedí rozkročene na veľkej starej korytnačke nie anjelik, ale anjeličisko s obrovským brušiskom.

Ivovi veľmi do reči nebolo a len ma poháňal smerom k pokladnici. Dvanásť eurové vstupné do troch múzeí vrátane galéria Palatina sa mi zdalo privysoké. Niečo také, ako samostatný lístok len do galérie neexistovalo. A ja som pritom nemala záujem vidieť múzeum striebra alebo múzeum kočov. Už som chcela odísť, ale Ivan zaujal jasné stanovisko:

„Nebudem ďalšie roky počúvať, že si si nesplnila svoj sen, pretože si ešte naživo nevidela Sartovo Nanebovzatie. Aj tak neviem, prečo sa ti tak páči. To je taký manierizmus.“

Až večer som z neho vymámila, že ho práve vtedy začínala bolieť hlava. A jediné, čo potreboval, bol kľud.

Po zakúpení vstupenky stála pred nami ďalšia otázka:

„Ako a o koľkej sa stretneme?“

Obaja sme vedeli, že v ruchu veľkomesta sa v našom prípade spoliehať na mobilné spojenie, je nereálne. Ktovie prečo, ale my tie malé potvory práve vtedy nepočujeme, keď to najviac jeden z nás dvoch potrebuje.

„Koľko času potrebuješ na prejdenie galérie?“

„Ivko, ako to môžem vedieť? Veď som tam ešte nikdy nebola.“

„Dve hodiny? Tri hodiny?“

„Je štvrť na jednu. Dobre, o štvrť na štyri si dáme rande.“

„Kde?“

„Na Piazza della Signoria?“

„V Loggii dei Lanzi.“

Dostala som pusu na líce, lístok do ruky. Ešte dobre, že ma nepotľapkal po zadku.

Prvú – bielu sálu – som prešla pomerne rýchlo. Veľké okná boli pozaťahované obrovskými drapériami, bolo v nej šero a veľmi ťažký vzduch. A množstvo, množstvo návštevníkov. Ale musím uznať, že toľko nádherných obrazov, aké som videla v ďalších sálach, som už dávno pohromade nevidela.

Raffael zomrel veľmi mladý. V deň svojich tridsiatich siedmich narodenín v roku 1520. Možno preto stihol namaľovať asi len zo dvanásť rôznych Madon s dieťaťom. Väčšinu z nich namaľoval pre bohaté florentské rodiny a galéria Pitti sa môže pýšiť, že pár ich má aj vo svojej zbierke. Madona della sedia - Sediaca madona zobrazuje matku, ku ktorej sa s dôverou túli bacuľaté dieťatko, ako by u nej očakávalo ochranu a pohľadom sleduje, čo sa deje pred nimi.

Raffaelova maľba Ezechielovo videnie – La Visione di Ezechiele vôbec nezobrazuje Krista ako éterickú bytosť, ale takmer michelangelovsky mohutného, dobre stavaného muža, podopretého orlom, ktorý sa vznáša na oblaku a ktorému robia spoločnosť symbolické podoby ďalších troch evanjelistov – okrídlený kôň, okrídlený lev a anjel. Pod ochranársky roztvorenými rukami sa mu ukrývajú zvedaví anjelici. Vasari napísal o tomto obraze, zaliatom zlatým svetlom: „Tento obrázok je napriek svojim malým rozmerom takisto vzácny a krásny ako Raffaelove veľké práce.“

Ešte raz by som chcela vidieť jeho Aténsku školu vo Vatikánskych múzeách. Táto freska ma fascinuje od momentu, keď som prvýkrát videla jej reprodukciu. A to je už dobrých tridsať rokov.

Ja som však prišla do galérie Palatina najmä kvôli Toskáncovi Andreovi d´Agnol di Francesco, ktorého volali Sarto, pretože jeho otec bol krajčírom. Podľa Pijoana je najvýznamnejším predstaviteľom čistého florentského klasicizmu, hoci žil v dobe renesancie. Pred pár rokmi som videla jeho Madonu s harpyami v Uffiziách. Madonu na malom podstavci s harpyami veľmi zodpovedne podopierajú maličkí anjelikovia a dieťa v jej náručí sa huncútsky usmieva spoza zdvihnutého pliecka. Červený plášť Svätého Jána je práve to, čím ma k sebe priťahujú práce Andrea del Sarta. Na každom obraze má výrazný jeden – dva odevy, ktoré chytia divákove oči do pasce. V Palatine som najdlhšie stála pred jeho Nanebovzatím s Apoštolmi a Svätcami. Vasari o Andreovi del Sarto povedal: „Keby bol ostal v Ríme, bol by predstihol všetkých umelcov svojich čias.“

Svoj sen som si splnila. Galleria splnila moje očakávanie.

A keďže sa blížila tretia hodina, pomaly som sa uberala k východu. Zišla som zvažujúcim sa námestím pred palácom Pitti, zabočila doprava na Ponte Vecchio a úzkymi uličkami som sa vybrala k Loggii dei Lanzi.

Prvé, čo som zbadala, bol nezodpovedné chlapčisko, ktoré so zapálenou cigaretou pózovalo svojim kamarátom, opierajúc sa o leva na schodoch lodžie. Florentskí ochrancovia poriadku sú veľmi hákliví – oprávnene – na svoje kultúrne pamiatky, takže aj teraz jeden z nich pristúpil k mladému mužovi a požiadal ho, aby v priestoroch lodžie nefajčil a neopieral sa o leva. Pred lodžiou a aj vo vnútri lodžie na to upozorňovali piktogramy, ktorým by mal rozumieť každý, aspoň trošku vzdelaný jedinec. Mladý muž bol typickým predstaviteľom zlatej mládeže, ktorý naširoko – naďaleko dával svojmu okoliu najavo, čo mu taký ochranca poriadku môže. Nie však nadlho. Neďaleko stojaci karabinier sledoval celú situáciu a keď videl jeho reakciu, pristúpil k nemu a dôrazne mu niečo povedal. Skupina mladíkov sa nakoniec pobrala preč. Po tomto incidente som začala sústredene hľadať svoju polovičku. Vôbec to nebolo ťažké. Sedel na najvyššom schodíku lodžie za Herkulesom s kentaurom od Giambolognu. Celá lodžia je so všetkými svojimi sochami otvoreným múzeom, s množstvom schodíkov, na ktorých oddychujú turisti a pritom nasávajú renesančnú atmosféru.

Navzájom sme si porozprávali zážitky a pobrali sme sa k tržnici pri kostole San Lorenzo. Bol čas na neskorý obed. V bedekroch som sa dočítala, že sa dá veľmi zaujímavo a dobre najesť v Mercato Centrale. Len som si nedočítala informácie do konca, v ktorých sa uvádzalo, že táto centrálna tržnica sa zatvára o druhej. Takže nám nezostalo nič iné, len sa usadiť do malej reštaurácie na Piazza di Mercato Centrale, pretože sme boli hladní a už sme nemali síl a ani chuť hľadať niečo príjemnejšie a vhodnejšie. Mohli sme radšej vydržať s jedlom až do Sieny, kde by sme sa boli išli najesť do našej obľúbenej pizzérie neďaleko hostela. Čas utekal a my sme skonštatovali, že na dnes Florencie stačilo, takže sme sa rozhodli pomaly presúvať k autobusovej stanici. Pri battistere sme ešte poobdivovali Rajské dvere. Tento názov sa odvíja od Michelangelovej vety, ktorú cituje Vasari takto:

„Cestou okolo florentského kostola sa Michelangela niekto opýtal, čo súdi o týchto dverách a Michelangelo odpovedal, že sú také krásne, že by boli súce aj do raja.“

A pritom Rajské dvere sú až druhou Ghibertiho prácou na baptistériu. Na začiatku pätnásteho storočia usporiadali florentskí obchodníci súťaž na výzdobu bronzových dverí. Zúčastnilo sa jej sedem sochárov. Jedným z nich bol Filippo Brunelleschi a ďalším Lorenzo Ghiberti. Bronzové modely, ktoré títo sochári predložili, sú dodnes v múzeu Bargello a sú svedectvom toho, že porota mala ťažkú úlohu. V súťaži nakoniec zvíťazil Ghiberti. Trvalo mu dvadsať rokov, kým svoju prácu na severných dverách dokončil. A keďže boli zadávatelia s výsledným dielom spokojní, tak mu ponúkli prácu na tretích – východných – dverách bez súťaže.

Urobili dobre, pretože práve tieto dvere sú považované za majstrovské dielo Lorenza Ghibertiho a dodnes pred nimi stoja davy turistov.

 Vedeli sme, že autobus do Sieny nám ide desať minút po šiestej. Minútu pred odchodom sme bez problémov cvikali lístky v poloprázdnom autobuse. Do ostella sme prišli po celodennej Florencii dostatočne unavení. Z izby sme zobrali bedekre, mapu Toskánska, dva poháre, fľašu červeného vína a syr s olivami a išli sme sa na chvíľu posadiť na terasu pred jedálňou. Tam sme kuli pikle na ďalší deň. Podľa plánu to mali byť najmä fotografické potulky v krajine okolo Torrenieri. Ja som dostala za úlohu naštudovať si raňajší výjazd zo Sieny.

 

 

 

 

 

 

San Biagio

 

Toto ráno sme neboli limitovaní odchodom autobusu a preto sme sa pohodlne vybrali na raňajky. Cestou po schodištiach sme si na prvom poschodí všimli, na dokorán otvorených dverách vedúcich do kratšej chodby, ľudovú umeleckú tvorivosť. Už pred dvoma rokmi sme zaregistrovali, že trieskanie dvermi pravdepodobne neruší len nás, pretože sa na viacerých miestach objavili oficiálne nápisy v taliančine, angličtine, španielčine a nemčine, ktoré prosili obyvateľov, aby dvere zatvárali potichu. Správnejšie povedané, aby netrieskali dvermi.

„Don´t slam the doors, please.“

K týmto štyrom jazykom bol ceruzkou pripísaný text menej gramotným Čechom alebo Slovákom. Plný vulgarizmov. Aj takto sa dá prejaviť kultúra národa.

Bolo štvrť na desať, keď sme už naraňajkovaní sedeli v aute.

„Vieš, kadiaľ máme ísť?“

„Dúfam.“ Znela moja odpoveď.

Moja úspešnosť pri vychádzaní zo Sieny smerom na juh, je tak sedem ku trom. V prospech blúdenia. Ani toto ráno som nezačala najlepšie a po dvoch takmer päťkilometrových okruhoch som rezignovala a spýtala som sa môjho drahého manžela:

„Ivko, musíme ísť do Monteroni d´Arbia cez Isola d´Arbia, alebo môžeme ísť aj cez Taverne d´Arbia? Zas sa neviem dostať na tú nepodarenú S 2.“

Ale to už naše auto vchádzalo do Taverne. Odmietlo sa vracať zas do Sieny. Za prvou zákrutou zatiahol Ivo ku krajnici, dal si na nos čítacie okuliare a rozhodným gestom si z mojich kolien zobral mapu. Vyčítal z nej to isté, čo aj ja.

„Dobre. Už sa nebudeme vracať späť, ale hľadaj smer na Monteroni. Chcel by som ísť fotiť k tomu osamelému stromu na ľavej strane medzi Monteroni a Buonconventom. Pamätáš sa? Smerom na Asciano.“

 

 

Smerujeme k Ascianu

 

To bol síce ďalší smer, ktorý sme málokedy na prvýkrát našli, ale povedala som si, že to za pokus stojí. Veď nemôžeme blúdiť celý deň.

Mohli sme. Štvorprúdovú cestu medzi Monteroni a Buonconventom sme prešli bez toho, aby sme objavili smerovku na Asciano. Cestou späť som si spomenula, že musíme zísť zo štvorprúdovky do centra Monteroni a až tam je odbočka vľavo, ktorá nás povedie k poľu so stromom.

Po pár minútach sme naozaj strom uvideli. Pred dvoma rokmi tam stál osamelý,  takmer na horizonte pooraného poľa. Teraz bola všade naokolo neho a aj nás nefotogenická kukurica. Ale neprešli sme ani päť kilometrov, keď sa nám po pravej strane objavilo čerstvo zožaté pole s balmi slamy. V nádhernej vlnitej krajine. Ivo zaparkoval na poľnej ceste a nechal ma napospas osudu pod obrovským stromom, neďaleko zaparkovaného bieleho pikapu. Vždy mám čo robiť, kým Ivan fotografuje. Večer bývam už väčšinou tak unavená, že sa mi príliš nechce čítať všetky materiály, ktoré zvyknem ukoristiť pri návštevách informačných kancelárií, múzeí, chrámov a galérií. Vždy si ich zoberiem so sebou do auta a čakám na príležitosť, kedy si ich budem môcť v kľude naštudovať bez toho, aby ma moja drahá polovička vyrušovala. Po dobrej štvrťhodine sa ku mne blížil muž. Vlastne nie ku mne, ale k bielemu autu, pričom si pohľadom prekontroloval, či prejde povedľa nášho auta. Predtým sme si vôbec nevšimli, že to, čo sme my považovali za poľnú cestu, môže byť cesta k hospodárstvu na kopci po našej pravej strane. Dala som mu najavo, že sa idem uhnúť, pretože Ivo mi s veľkou dávkou dôvery zanechal aj kľúče. Nebolo treba. Široký úsmev a gesto vyjadrujúce, že prejde, potvrdil muž o chvíľu tým, že sa k hospodárstvu vydal cez pole.

 

 

Ešte sme počuli kombajn

 

Pre istotu som predsa len naše auto potiahla na bezpečnejšie územie. Aj tak to bola jediná príležitosť, kedy som v Taliansku sedela za volantom.

Za Ascianom sme auto nasmerovali na San Giovanni. Na mape Toskánska je celá táto cesta označená žltou a zelenou farbou. Žltá znamená, že ide o lokálku a zelená, že prechádza zaujímavou krajinou. Množstvo fotografov, ktorí sa striedali na prírodných parkovištiatkach, to aj potvrdzovalo. Na jednom z prvých stanovísk, na mojej obľúbenej ružovej sedačke z prírodného nalešteného kameňa, som sa dala do reči s holandskou cyklistickou dvojicou, len o máločo mladšou od nás. Už druhýkrát boli v Taliansku, ale v tejto časti krajiny ešte nie. Evidentne sa im páčila, pretože robili jeden záber za druhým. Dozvedela som sa, že pred tromi rokmi išli z Amsterdamu do Janova vlakom a odtiaľ išli na bicykloch do Florencie. Tento rok vychádzali z Florencie a plánujú prísť do Ríma. Obdivujem cyklistické dovolenky, lenže príroda pre mňa trasu ešte nevymyslela. Musela by byť v peknom prostredí, mohla by mať  zatáčky, ale nesmela by obsahovať žiadne stúpania. A samozrejme, musela by zabezpečiť príjemné počasie. Nesmelo by pršať, fúkať silný vietor a nesmelo by ani páliť prudké slnko. Také, aké svietilo práve v tento deň. Mňa pred nim chránil širokánsky slamený klobúk a široká plátenná sukňa. A z jedného fotogenického miesta na druhé ma presúval náš kombík. Bez námahy. Ako málo mi stačí k spokojnosti.

O chvíľu sa k nám pridala ďalšia holandská posádka, tentoraz automobilová. Rodičia s deťmi. S tými sme sa striedali až po San Giovanni, kde nás našli piknikovať na kamennej lavičke pod obrovským stromom a tam sa s nami definitívne rozišli.

Pred sebou, lepšie povedané pod sebou, sme mali rozľahlý park a ako som sa z náučnej tabule dozvedela, bol vybudovaný z prostriedkov Európskej únie za účelom vytvorenia zóny pokoja, mieru a meditácie pre starých aj mladých. Z tabule som sa zároveň dozvedela, že v dedinke je aj múzeum „truffles“.

„Ivko, nevieš, čo môže znamenať slovo truffle?“

„V akom význame?“

„V dedine je takéto múzeum a v októbri sa tu zvyknú konať predajné výstavy truffles. Každý rok obdarujú najkrajším trufflom osobnosť, ktorá sa zaslúžila o mier vo svete.“

„V slovníku to nemáš?“

„Nie.“

Môj príručný anglicko – slovenský a slovensko – anglický slovník s týmto slovom akosi nepočítal.

Za chrbtom sa nám neustále ozývali detské hlasy a okolo celej budovy boli preliezky, šmykľavky a porozhadzované hračky.

Vyzeralo to na škôlku. Ale škôlka v Taliansku? A v takej malej dedinke? Veď na Slovensku po deväťdesiatom ôsmom začala likvidácia takmer všetkých dedinských škôlok. Podľa filozofie hodnej temného stredoveku – žena má byť doma pri deťoch a pri sporáku. Zvedavosť mi nedala sedieť na lavičke. Vybrala som sa pozisťovať, čo to je a ako zámienku som si zvolila vypýtať si pitnú vodu. Veď, kde sú malé deti, musí byť určite aj pitná voda.

Vošla som do dvora a nazrela som dovnútra cez dokorán otvorené okno. Na širokej chodbe sa zrazu z miestnosti oproti mne vynorila chodiaca deka v drobných papučkách. Za ňou vyšla ďalšia malá postavička omotaná do veľkej plachty a až potom vyšlo normálne dieťa, ktorému bolo vidieť obrovské okáliská. Spod deky a aj spod plachty sa ozývalo strašidelné hu-hu-húú. Nedalo mi nezareagovať na to a urobila som ku-kuk, ku-kuk. V tú ranu sa zdvihla deka a začala sa odvíjať plachta a pod oknom sa oproti mne zastavili tri malé postavičky. Po chvíľke prezerania si ma, urobili čelom vzad a rozbehli sa do miestnosti, z ktorej predtým vyšli. Netrvalo dlho a objavila sa dospelá osoba. Tridsiatnička, v každej ruke jedno dieťa a za ňou – celý regiment zvedavých očí. Môj príhovor pozostával zo slovíčok buon giorno, aqua potabile, prego, molto gracie. Stačilo to na to, aby som dostala vodu. Medzitým pred budovou zastalo auto, z ktorého vyšla mladá žena. Vyzdvihla si jedno z deťúreniec, čím sa mi potvrdilo, že ide o obdobu našej škôlky. S úlovkom – plnou fľašou vody, som sa vrátila k Ivovi.

Ale stále som nebola spokojná, pretože som nevedela, čo sú to truffles. Z jedného okna škôlky, na ktorom bola sieťka, sa ozýval spev. Keď som nazrela dovnútra, uvidela som kuchyňu, v ktorej sa pohybovalo mladé žieňa. Ihneď zareagovala na pozdrav a dobehla k oknu. Začala mi vysvetľovať, že truffles sú také špeciálne biele huby. Prvé čo ma napadlo, že to budú šampiňóny. Nie, to nie sú šampiňóny. A vtedy začala v jej reči prevládať taliančina nad angličtinou. Chvíľu som sa cítila bezradne, ale potom ma napadla spásonosná myšlienka. A spýtala som sa, či tieto hríby vyhľadávajú psy alebo prasce. Rozosmiala sa a odpovedala, že áno. Jasné – ide o hľuzovky. Ale v Toskánsku? Doteraz som si myslela, že je to špecialita typická skôr pre Umbriu. Naša dorozumievacia schopnosť nebola taká, aby som sa dozvedela, či rastú hľuzovky len voľne v prírode, alebo sa pestujú aj umelo, v nejakých skleníkoch.

Medzitým už Ivo začínal baliť a dávať mi najavo, že je čas sa pohnúť ďalej.

Pri Torrenieri skontroloval, či je kruh cyprusov na svojom mieste a či je okolitá krajina ešte stále dostatočne fotogenická. Až potrom sme pokračovali ďalej smerom na Bagno Vignoni a Chianciano Terme. Do Montepulciana sme chceli prísť z južnej strany, pretože sme plánovali navštíviť dvojhviezdičkové San Biagio.

Na vlaňajších potulkách Toskánskom sme práve niekde v týchto končinách objavili kalendárové cyprusové serpentíny, dvíhajúce sa k  obydliu na kopci. Tentoraz sme ich ale ani na prvýkrát a ani na druhýkrát neobjavili. Na ceste medzi Chianciano Terme a Montepulcianom sme sa otočili a vrátili do stredu kúpeľov a hľadali sme oporný bod, ktorý by nám povedal:

„Toto je tá správna cesta.“

Ale na nič také sme nenatrafili a ani dvestodvadsaťpäťtisícová mapa mi nepomohla zmeniť Ivovo pobúrenie:

„To mi ani nehovor, že nevieš nájsť tú cestu. Veď vlani sme ňou išli.“

 

 

Cyprusové serpentíny sú všade, aj keď nie tie, ktoré sme hľadali

 

V centre mestečka zastal na parkovisku a už druhýkrát v tento deň si vybral čítacie okuliare a zamúdril sa pohľadom do mapy. Po toľkých rokoch manželstva tieto situácie už nekomentujem a dokonca už nebývam ani zlomyseľná a nemávam uštipačné poznámky po skonštatovaní:

„Tuším sme už skúsili všetky výjazdy z Chianciana. Ani stadiaľto sme na ňu nenatrafili a ani táto to nebola.“

Hovoril, blúdiac prstom po mape.

„Nevadí. Veď sme tam boli vlani. Ideme ďalej.“

S týmito slovami mi môj drahý manžel, zo všetkých manželov najdrahší (ako by možno povedal  Ephraim Kishon), položil obrovský autoatlas na kolená, pričom sarkastaticky poznamenal:

„Dúfam, že k San Biagiu potrafíš.“

To je údel navigátora v našej domácnosti. Keď cestu nájdem – je to samozrejmosť. Keď cestu nenájdem, tak som určite nemožná ja. Veď s takými mapami a atlasmi, aké mám po ruke, by to mala byť maličkosť.

Milujem mapy a sprievodcovské knižky o krajinách a krajoch. Takmer vždy, keď ideme do opery alebo na koncert, sa zastavíme v kníhkupectve v Redute. Ivo ide ku knihám o umení a fotografii a ja za vstupnými dverami zabočím ihneď doprava a tam sa prehrabávam v sprievodcoch a v stojanoch s mapami. A keď si chcem urobiť radosť, kúpim si knižočku o regióne, kde sme boli, kam by sme chceli ísť alebo takú, ktorá sa mi zdá byť ešte zaujímavejšia ako tá, ktorú už máme doma.

K San Biagiu sme potrafili. Akonáhle sa pred nami objavil obraz mesta vysoko na kopci, tak sme v polovici svahu uvideli aj siluetu kostola. Ivovi sa nepozdávalo moje opatrne vyslovené upozornenie:

„Tu by sme mali odbočiť vľavo. Do tejto cyprusovej aleje.“

„Vidíš niekde značku? Nevidíš! Už sme sa dosť namotali v Chianciane.“

Tuším už zabudol, že Taliani si príliš nelámu hlavu s označovaním. S tým sa pravidelne stretávame na každej našej dovolenke. A preto ma nepočúvol a nezabočil doľava tam, kde sa mi výjazd z hlavnej cesty zdal najpravdepodobnejší. Po štvrťkilometrovom stúpaní pripustil, že tadiaľto cesta ku kostolu nevedie, pretože mu začínala byť známa.

„Táto cesta nás vedie do mesta.“ – s týmito slovami začal hľadať optimálnu možnosť otočiť sa do protismeru. Po úspešnom obrate na úzkej stúpajúcej ceste plnej zákrut a návrate tou istou cestou späť k hustej cyprusovej aleji, sme dokonca uvideli aj malú bielu tabuľku s čiernym jednoduchým nápisom „Tempio di San Biagio“. Tentoraz ukazujúcu smer doprava. Turisti prichádzajúci zo severu nezablúdia. Turisti prichádzajúci z juhu sú donútení najskôr navštíviť mesto. A až potom, za odmenu, majú možnosť navštíviť aj San Biagio. Po necelých sto metroch sme zastavili na malom parkovisku pod obrovskými píniami, kde sa okrem nás ukrývali ešte tri autá. Skonštatovala som, že v krajine pri Torrenieri býva väčší pretlak dopravných prostriedkov s fotografujúcimi turistami ako tu – pri architektonickom skvoste z dôb renesancie. Malo to zas tú výhodu, že sme nemali problém nielen s parkovaním, ale ani Ivovi nezavadzali návštevníci pri fotografovaní a ja som sa mohla motať okolo celého kostola a vo vnútri kostola bez toho, aby som sa musela niekomu vyhýbať.

 

 

Dvojhviezdičkové San Biagio

 

Neznášam „masovky“. A nie som jediná v našej rodine. Práve pred chvíľou som telefonovala s Kikou, ktorá mi rozprávala zážitky z krátkej návštevy Viedne. Boli sa s Peťom pozrieť na van Gogha.

„Mami, to bolo príšerné. V takom priestore ako je naša obývačka (ktorá má dvadsaťtri metrov štvorcových), bolo možno sto ľudí. Ak som si chcela pozrieť obraz zo vzdialenosti dvoch metrov, mala som pred sebou dvadsať ľudí. Keď som sa dostala k obrazu, videla som len jeho štruktúru, ale celkový dojem som nevnímala. A to bolo desať euro vstupné. Nebyť Petra, odchádzam.“

Na „masovkách“ mi vadí najmä to, že v nich nemám priestor na voľný pohyb, na vlastný názor, na zmenu trasy. Či je to na tatranskom preplnenom chodníku na téryčku alebo na výstave. Tam som zaradená a musím postupovať s masou. So stádom. Ako v politike, ako v náboženstve, ako vo všetkých izmoch. A preto sa masovým podujatiam snažím vyhýbať.

V San Biagiu bolo takmer komorné obsadenie návštevníkov a vstupné nebolo žiadne. V tomto zlaložltom travertínovom kostole zo šestnásteho storočia, postavenom podľa plánov Antonia da Sangallo staršieho, sa stretávajú väčšinou kresťanskí pútnici. Da Sangallo bol  ovplyvnený Bramantem, ktorého pápež Július II. poveril postaviť aj chrám Svätého Petra v Ríme.

Bramante musel byť vo svojich plánoch dosť kontroverznou osobou, pretože Rimania s posmechom tvrdili, že sa nedostane do neba. Dal zbúrať starú baziliku stojacu na mieste nového chrámu a tým určite nahneval Svätého Petra tak, že ho nepustí do neba. Ale to sa, dúfam, nestalo. Podľa mňa teraz určite sedí na veľkom nadýchanom obláčiku so stálou miestenkou pre vynikajúcich architektov a spokojne sa usmieva, keď vidí udivené tváre návštevníkov. V takýchto prípadoch som ochotná akceptovať aj nebo.

Pri stavbe kostola San Biagio sa nechal  Antonio da Sangallo inšpirovať pôvodným Bramantovým plánom chrámu Svätého Petra, ktorý mal pôdorys gréckeho kríža s centrálnou kupolou a lucernou. Kostol mal mať na koncoch štyroch ramien kríža veže. Dnes však stojí iba jedna dokončená veža a jedna nedokončená. Viac sa staviteľom nepodarilo postaviť. A pritom kostol stavali dvadsaťsedem rokov.

Keď sme túto architektonickú pamiatku, oprávnene dvojhviezdičkovú, poobdivovali zo všetkých strán zvonku aj zvnútra a popočúvali hrkútanie holubov, ktorých nevyplašilo ani zvonenie zvona na jedinej veži, opustili sme vzorne upravený priestor. Iva som nasmerovala do centra Montepulciana. Na mapke, ktorú som mala z predchádzajúcich návštev tohto stredovekého mestečka, som objavila „bielu“ cestu, spájajúcu San Biagio  so vstupom do mesta cez Porta di Grassi. Keď sa asi po tridsiatich metroch na uzulinkej ceste objavilo oproti nám auto, spúšťajúce sa z nadmorskej výšky šesťstopäť metrov nad morom, začínali sme tušiť, že tadiaľto cesta do centra nevedie. Len do cintorína, ktorý bol asi desať metrov pod nami. Cúvaním sme zvolili cestu ústupu a potom sme už len riadnou viale I Maggio pokračovali k Porta al Prato. Odtiaľ sme sa chceli ďalším stúpaním, ale po vlastných nohách, dostať až na najvyšší bod tohto malebného mestečka, k Fortezze. Autoturistika vládne svetom a my sme nenašli ani jedno voľné miesto pre náš kombík. Keď sme videli, ako šoféri doslova žonglujú pomedzi autá, aby nezobrali suseda ani z pravej a ani z ľavej strany, rozhodli sme sa nájsť parkovisko, ktoré bude síce vzdialenejšie od centra, ale nebude tak nebezpečné pre naše autíčko.

„Veď máme nožičky, niečo musíme prejsť aj po nich.“ – v pude záchovy autíčka som hovorila Ivovi nahlas, ale v duchu som už hľadala aj lenivostné riešenia.

Pri predchádzajúcich návštevách som si všimla, že parkoviská sa nachádzajú aj v blízkosti pevnosti, takmer na najvyššom bode mestečka. A prístup k nim by mal byť z južnej strany. Takže som navigovala Iva, podľa neho pochybnými skratkami tak, aby sme sa dostali nielen čo najbližšie k hornej časti Montepulciana, ale zároveň aj k čo najvhodnejšiemu parkovisku. Kde by sme sa nemuseli báť, že prídeme o náš malinovočervený lak.  Doslova som prinútila moju drahú polovičku zabočiť vpravo na via di Oriolo, uzučkú cestu smerujúcu prudko hore. Keď sme prechádzali okolo prvého poloprázdneho parkoviska s označením P 7, bol Ivan schopný zastať. To zas nezodpovedalo môjmu vnútornému plánu a preto som parkovisko skritizovala, že je vyľudnené a ktovie, či nám auto nevykradnú alebo neukradnú, keď bude tak ďaleko od centra. Ďalším stúpaním sme sa dostali až k parkovisku San Donato, od ktorého  bolo už len pár krokov k pevnosti a pár metrov k Piazza Grande. Takých lenivcov ako ja, je však na svete podľa všetkého veľa. Parkovisko bolo beznádejne plné. A čakať na to, či sa náhodou kúsok miesta uvoľní, bolo nielen riskantné, ale aj zbytočné. Zas až tak lenivá nie som. A riskantné najmä preto, že nebolo ani len kde s autom zastaviť, nieto zaparkovať. Keď sme sa pomaličky spúšťali na najbližšie voľné parkovisko, po pravej strane sa mi objavil prekrásny výhľad na San Biagio. Zhora. Skoro ako z lietadla. Bol uložený na zelenom trávniku, ktorý mu dával možnosť ešte viac vyniknúť. Ivo neodolal a zastal na vyšírenom kúsku cesty. Skontroloval, či majú autá šance bez problémov okolo nás prejsť, vyhrabal z kufra fotoaparáty a vyhľadal si najvhodnejšie miesto na ulovenie čo najkrajšieho záberu. Neodpustil si ale ofrflať, že teraz nesvieti to správne slnko a už dopredu ma upozorňoval, že fotka nebude spĺňať jeho prísne parametre. Ale cestovať podľa svetelných požiadaviek môjho manžela je neskutočne náročné. Mám pocit, že len málokedy sme na správnom mieste v správnom čase. Po dvoch – troch záberoch sme nastúpili do auta a úspešne zakončili hľadanie parkoviska.

 

 

San Biagio – takmer letecký záber

 

Na parkovisku P 8 stálo okrem nás asi len päť áut. Bolo viac ako poloprázdne. A neplatené a tým pádom nestrážené. V jeho prospech však hovorilo to, že priamo nad ním sa vypínali hradby. Šplhajúc sa úzkym serpentínovým chodníkom, sme obdivovali vilky s trávnikmi a  terasami pod obrovskými píniami, s nádherným výhľadom na toskánsku krajinu. Montepulciano nás privítalo ulicou via del Poliziano. Na tejto ulici stojí rodný dom básnika pätnásteho storočia Angela Ambroginiho – Poliziana. Básnik si dal meno podľa latinského názvu mesta Mons Politianus. Samotní Montepulčania si vraj aj dnes hovoria, že sú Poliziáni.

Na námestí Piazza di Santa Maria sme poobdivovali súkromný vinársky podnik, ktorý sa nachádzal v takmer šesťstometrovej výške nad morom. Nie je čudo, že Poliziáni sa poslednú augustovú nedeľu zabávajú tým, že počas fiesty Bravio delle botti súťažia vo váľaní ťažkých vínnych sudov hore strmými uličkami mesta. Ktovie, či za to nemôžu najstaršie mestské vínne pivnice, ktoré sa nachádzajú pod Palazzo Contucci na najvyššie položenom námestí Piazza Grande. Veď, ako sa dá ľahšie motivovať človek aj k najväčšej drine? Súťažou. A je výborné, ak sa takáto súťaž končí ešte aj parádnou oslavou. S množstvom dobrého jedla a vína.

A na to sú Taliani odborníci. Santo Lancerio, ktorý bol zodpovedný za vínne pivnice pápeža Pavla III., opísal vo svojej knihe cestu za hľadaním vhodného vína pre Vatikán. V roku 1549 si vo svojich zápiskoch poznamenal:

„Il Nobile je dokonalé víno pre džentlmenov.“

Vino Nobile di Montepulciano bolo jedným z prvých vín najvyššej kvality a starodávnej povesti, ktoré malo priznané D.O.C. Stalo sa tak dňa 12. júla 1966 a bolo úplne prvým vínom, ktoré bolo ocenené značkou D.O.C.G. Pod skratkou D.O.C. sa skrýva Denominazione di Origine Controllata, čo znamená, že víno prešlo kontrolou značky pôvodu. Vyššie hodnotenie vín sa ukrýva pod značkou D.O.C.G. Ide nielen o kontrolu, ale aj osvedčenie značky pôvodu, kde sa hrozno urodilo.

Ešte ani raz sa nestalo, aby sme si v tomto meste nedali pohár červeného vína. Tentokrát sme  vínnemu zvádzaniu ľahko odolali nielen preto, že svetelné podmienky nám nedovoľovali dlhšie sa túlať malebnými stredovekými uličkami. Ale aj preto, že vinárničky mali ospalú siestu. Akurát sme si posedeli pod Palazzo Ricci, z ktorého sa ozývala klasická hudba. Od júna do októbra ponúka Akadémia európskej hudby a umenia, v spolupráci s lektormi z mnohých krajín, približne dvadsaťpäť majstrovských kurzov a umeleckých dielní pre mladých hudobníkov z celého sveta. Každoročne, viac ako tridsať rokov. Najlepší študenti a učitelia koncertujú každú sobotu v sále ricciovského paláca, ozdobenej freskami.

Celé Toskánsko žije v lete umením. Opernými predstaveniami, koncertmi klasickej aj modernej muziky, tancom. V každom, aj najmenšom mestečku.

Na záver montepulcianskeho popoludnia sme ešte prekontrolovali, či nás sprievodcovia neklamú a či sa naozaj Palazzo Comunale podobá na Palazzo Vecchio vo Florencii. Áno. Ale florentský palác je určite veľkolepejší.

Na parkovisku číslo osem nás čakalo autíčko a bez akéhokoľvek odvrávania sa pustilo smerom k Pienze. Pár kilometrov pred ňou sme neodolali a zastali. Ivo síce neustále kontroloval sklon slnka, pretože chcel byť pri Torrenieri v okamihu jeho najlepšieho sklonu. Vtedy, keď svieti ako reflektor.

Tentoraz sme ale zastali kvôli keramikárskej dielni. Pred dielňou bolo množstvo sôch z hnedej pálenej hliny, ktoré lákali návštevníkov. Nielen sediaca žena kyprých tvarov, pri ktorej si moja drahá polovička neodpustila poznámku:

„Takto budeš vyzerať, ak sa nebudeš krotiť v jedení.“

 

 

Keramikárska dielňa s galériou

 

O kúsok ďalej stála socha koňa v životnej veľkosti. Ten sa nemusel krotiť vôbec. Ešte som objavila aj ďalšie druhy zvieratiek. Sovu, korytnačku, sloníka, ježka. Pre deťúrence. Vinári si mohli vybrať z množstva glazovaných keramických štupľov do fliaš. S rôznymi ornamentami. Vo vnútri sa ukrývali veľké predajné priestory, v ktorých boli umiestnené obrovské misy, krčahy, nádoby, ale aj menej úžitkové predmety z bielej glazovanej keramiky so žlto-modro-zeleno-červenou maľbou. Najčastejším motívom boli slnečnice. Vnútro keramickej dielne  ukrývalo aj galériu. Bola v nej výstava obrazov a reliéfov z pálenej hnedej hliny. Postavičky pracovali na poli, oberali hrozno, hrali sa na lúke, vyznávali si lásku. Neodolala som a do knihy návštevníkov som napísala, že sa mi obe výstavy veľmi páčili. Predavači na nás vôbec škaredo nepozerali, že sme si po takom dlhom chodení po predajni a galérii nič nekúpili. Nielen kvôli cene, ale aj kvôli tomu, že doma by sme to už aj tak nemali kde dať. Žena a mladý muž sa s nami lúčili so širokým úsmevom a pozdravom arrivederci. Ak pôjdeme ešte niekedy okolo nich, určite sa zastavíme.

K Torrenieri sme mali ešte pár kilometrov a preto sme na Pienzu pozreli len pravým okom a na San Quirico len ľavým okom. Na ceste pri cyprusovom kruhu stáli už tri – štyri autá. Časť posádok fotografovala vonku a časť sedela vo vnútri áut. Ja som tiež na začiatku zostala v aute, ale keď som po chvíli zistila, že Ivovo fotografovanie naberá obrátky, vyložila som si deku a usadila som sa na betónovom stĺpiku. Aspoň som mala chvíľu nerušeného času na prečítanie si nových informačných materiálov. Okolo nás sa menili prichádzajúce a odchádzajúce autá, len my sme zostávali. Ale ani som sa veľmi nečudovala. Atmosféra bola nádherná a mala som pocit, že asi prvýkrát počas tejto dovolenky je Ivo spokojný so svetlom, s farebnosťou, s počasím a dokonca aj s množstvom ľudí.

 

 

Kruh cyprusov láka všetkých fotografov

 

Len som tŕpla od strachu, keď sa rozhodol fotografovať okolitú krajinu zo stredu mosta, po ktorom všetky autá, ktoré neplánovali zastaviť, lietali takmer nadzemskou rýchlosťou. Toto nikým neplánované parkovisko má jednu zvláštnosť. Po hodení okom na značku auta sa veľmi často dávajú ľudia do reči. Posádky z Francúzska, Anglicka, Talianska, Nemecka, Holandska sa zhodujú v tom, že toskánska krajina, a najmä toto miesto, je prekrásna. Ivo tentokrát využíval svetlo do posledného okamihu. Fotografickú výstroj balil do auta pri posledných lúčoch slnka a do hostela sme sa vrátili potme, hladní, smädní a unavení. V recepcii sme našli usmiateho Antonia. Toho, čo nás pred pár rokmi zachránil od aprílového chladu v izbe, lebo jednoducho potočil kolieskom na radiátore správnym smerom. Od nášho tohoročného príchodu sme ho ešte nevideli. Akonáhle nás zbadal, vyšiel sa s nami zvítať doprostred haly. Personál hostela nás už začína brať ako inventár. V našom rozhovore nás vyrušila mladá španielska dvojica, ktorá potrebovala od Antonia informácie o možnostiach ubytovania sa v Assisi. Vyšplhali sme sa na naše druhé poschodie a netrvalo dlho a obaja sme spali. Veď sme potrebovali dostatok energie na ďalší deň, ktorý sme chceli venovať opäť Florencii.

 

 

Umenie ukryté v chrámoch Florencie

 

Štvrtkové ráno nám pripravilo počasie, ktoré prialo nášmu dennému plánu. Z okna izby sme videli modrú oblohu, len kde – tu posiatu bielymi chumáčikmi obláčikov. Na raňajkách sa nič mimoriadne neudialo, takže nič neodvádzalo moju pozornosť, čím sa skrátil náš čas strávený v jedálni. Aspoň sme pohodlne  stihli autobus s odchodom zo Sieny o deviatej hodine. A dokonca sme v ňom, na rozdiel od utorka, sedeli vedľa seba na sedadlách a nie na schodíkoch.

Náš denný plán bol najmä môj plán, ktorý som len po častiach zverejňovala Ivovi, aby nebol prekvapený. Začínalo sa rysovať, že táto dovolenka sa bude niesť v duchu napĺňania mojich snov. Vždy, keď sme sa vrátili z Toskánska domov, sadla som si ku všetkým knihám a bedekrom a začala som lamentovať:

„Ivko, ani toto sme nevideli!“

„Ivko, a nevieš mi povedať, prečo sme sa ešte neboli pozrieť na ...?“

Po návšteve Florencie som už párkrát povedala:

„Ivko, nabudúce by som chcela vidieť Fra Angelicove cely v San Marcu.“

„Ivko, neláka ťa vidieť kostol Svätej Annunziaty s freskami del Sarta?“

„Neláka.“ – znela vždy jasná a stručná odpoveď môjho drahého manžela, pre ktorú začína byť Florencia predovšetkým zaujímavým zdrojom fotografických námetov.

O štvrť na jedenásť sme vychádzali z autobusovej stanice SITA, ktorá bola plná modrých autobusov a zamierili sme k dómskemu námestiu. Odtiaľ som vedela cestu k môjmu prvému cieľu. K dominikánskemu kláštoru San Marco. Tu dlhé roky pôsobil Fra Angelico, ktorý už za svojho života získal všeobecné uznanie. Vasari vo svojom diele o Fra Angelicove uviedol, že Fra Angelico svoje obrazy nikdy nepremaľovával, lebo sa domnieval, že ich vytvoril v božskej inšpirácii. Bol veľmi žiadaným maliarom náboženských výjavov. Za najkrajšie maľby, ktoré sa po tomto kňazovi uchovali, sú považované fresky, ktoré namaľoval vo florentskom kláštore San Marco, patriacom fiesolským dominikánom. A práve na toto som bola zvedavá. Fascinuje ma, keď sú zachované pamiatky, ktoré vznikli v štrnástom – pätnástom storočí. V pokladni sme zaplatili štvoreurové vstupné a po schodoch sme sa vybrali ku celám dominikánov. Fra Angelicove fresky sú na čisto bielych stenách. Sú olemované len jednoduchým okrajom. Bez ozdobných rámov. Hneď oproti schodisku je jeho najznámejšia freska. Zvestovanie. Je dokonale nasvietená, čím vyniká jemná farebnosť a nežnosť celého výjavu. Väčšina fresiek ma ale deprimovala. A pritom Fra Angelico ich maľoval s úmyslom viesť svojich bratov k meditácii a sebaspytovaniu. Mňa by priviedli skôr k sebadeštrukcii.  V mnohých celách sa opakuje tá istá téma. Ježiš na kríži, ktorému z rany na prsiach strieka naširoko – naďaleko krv.  Našťastie sme videli aj Fra Angelicove tabuľové maľby, ktoré sú umiestnené v Museo di San Marco. Jeho Klaňanie sa troch kráľov, Judášov bozk, Posledný súd sú maľby, ktoré vznikli v prvej polovici pätnásteho storočia a sú svedectvom jeho mimoriadneho umenia. V lunetách, nad dverami v krížovej chodbe, znázornil najvýznamnejších dominikánskych svätcov, z ktorých najmä jeden priťahuje pozornosť návštevníkov. Svätý Peter mučeník s prstom na perách. Týmto gestom pripomína svojim rádovým bratom cnosť mlčania.

Nie. Nemohla by som byť benediktínkou. Celý život mlčať? To je pre mňa nepredstaviteľné. A čo by si počal Ivo? Určite by sa unudil k smrti. Ešte dobre, že ma má.

Oveľa viac ako cely, nás v kláštore zaujala velikánska knižnica s množstvom vzácnych rukopisov, s prekrásnymi ilumináciami a pomôckami na prepisovanie a zdobenie omšových kníh a biblie. V jedálni sme si ešte na záver prezreli Ghirlandaiovu Poslednú večeru a vyšli sme do ulíc slnkom zaliatej Florencie. Blížilo sa poludnie a ja som chcela vidieť ešte neďaleký kostol Svätej Annunziaty, v ktorom mali byť fresky od Andrea del Sarto. Podľa výrazu na Ivovej tvári som vedela, že náboženskej tematiky má už na tento deň dosť. Ale bol to ochotný strpieť. Bral to ako odplatu za moju trpezlivosť pri jeho fotografovaní pri Torrenieri. Lenže ja mám tú výhodu, že ja sa aspoň pri jeho plenéroch nenudím. Vďaka tomu, že mám so sebou vždy množstvo materiálov, ktoré aj tak nestíham čítať. A pritom ešte aj väčšinou sedím na čerstvom vzduchu a v prekrásnej krajine. Bazilika SS. Annunziata stojí našťastie na rozľahlom, prekrásnymi lodžiami obkolesenom námestí, ktoré ihneď zaujalo Ivana. Odviedol ma ku dverám chrámu a sám sa vybral obdivovať dokonalý renesančný priestor. V Annunziate práve končila omša. Až na nádvorie znela organová hudba. Zatiaľ som si prezrela vstupnú otvorenú halu so štíhlymi koryntskými stĺpmi, ktoré ukrývali fresky nielen del Sarta ale aj Pontorma a ďalších maliarov. Akonáhle začali vychádzať ľudia z kostola, rýchlo som vstúpila do jeho pološera, osvetleného obrovskými sviecami. Kým ich správca kostola pozhasínal a poodkladal omšové pomôcky, zatiaľ som si stihla pozrieť aj vnútro baziliky. Okázalá nádhera a bohatosť baroka bola pre mňa nezvyčajná po predchádzajúcich návštevách talianskych kostolov. Toto bol asi jediný barokový kostol, ktorý som v Taliansku videla. Keď správca videl, s akým ohromením sa prechádzam po celom chráme, s hlavou vyvrátenou dohora na kazetový strop, spokojne sa zatváril a spýtal sa ma, či sa mi ich kostol páči. Keď som odpovedala, že áno, vybral sa ku skrinke a podal mi malý obrázok Santa Marie, Madre di Grazie. S modlitbičkou Anjela. Na pamiatku. Asi si nevšimol, že pri vstupe dovnútra a pri prehliadke kostola nedodržiavam bežné rituály, ktoré som videla u väčšiny návštevníkov. Nepokľakla som pred žiadnym oltárom, ani som sa neprežehnávala pred každou sochou alebo obrazom svätého. Možno mu to nevadilo. Alebo dúfal, že modlitbou anjela obráti na kresťanstvo ďalšieho nekresťana. Ale aj tak som mala pocit, že mu musím oplatiť jeho pohostinnosť a preto som sa ho spýtala, či nemá knižku o bazilike. Mal. A nemala som odvahu si ju nevziať, hoci v prvom momente som mala chuť ju odmietnuť. Pýtal si za také malé čudo štyri eurá a päťdesiat centov. Keď som si ju listovala na schodíkoch pred Špitálom neviniatok, musela som uznať, že je v nej množstvo zaujímavých informácií nielen o bazilike, ale aj o námestí pred ňou a o renesančných budovách stojacich okolo námestia. A samozrejme, zas som zistila, čo všetko som nevidela. Okrem vstupného nádvoria je v Annuziate ešte jedno nádvorie, kde sú ukryté ďalšie fresky zo šestnásteho storočia. Kým som ja obdivovala baziliku, zatiaľ sa Ivo dosýtosti poprechádzal po námestí, pofotil si všetky budovy, sochy a fontány.

 

 

Renesančné námestie Svätej Annunziaty

 

A dostatočne unavený ma čakal pred prvým florentským nálezincom – Špitálom neviniatok, ktorý v pätnástom storočí postavil Brunelleschi. Chládok pod jeho lodžiami, so schodišťom po celej šírke budovy, vytváral dostatok priestoru na oddych pre všetkých turistov, ktorí sa v čase obeda dostali na toto námestie. Takmer všetci vyzerali rovnako. V pravej ruke bedeker, v ľavej kusisko bagety, na kolenách mapa Florencie a pri nohách fľaša minerálky. Ihneď sme sa medzi nich zaradili. Keď z nás opadla najväčšia únava, vybrali sme sa opäť do ulíc mesta. Tentoraz bez konkrétneho cieľa. Túlali sme sa len tak. Z ulice do ulice, počúvali sme muzikantov, prezerali trhovníkov. A Ivo fotografoval. No a ja som dostala od môjho drahého manžela dôležitú úlohu. Nájsť potraviny a vybaviť nás veľkou fľašou minerálky. Mala som na to poldruha hodiny času. Využila som ho aj na to, aby som zistila, čo nám už trikrát za dva dni ponúkali podpisovať na Piazza San Lorenzo. Už v utorok nás oslovil mladý muž a vyzýval nás, aby sme išli podpísať akési hárky, uložené na malom rozkladacom stolíku, za ktorým sedeli ďalší mladí ľudia.

Ja mám zafixované odporúčania zo všetkých sprievodcov – nepodpisovať nič, čomu stopercentne nerozumiete. Žiadajte si tlmočníka. Inak sa môžete dostať do problémov.

Uprostred námestie sa asi človek ťažko dopracuje k nejakému tlmočníkovi, tak som odmietala Ivanove návrhy.

„Poď si aspoň prečítať, čo chcú.“

„Nejdem. Keď uvidia záujem, budú nás presviedčať a ty to podpíšeš, lebo ti bude nepríjemné odmietnuť. Čo ťa nepoznám? A potom nás vypovedia z krajiny, lebo sme podpísali petíciu na odvolanie Berlusconiho.“

„Veď sa ich spýtaš a zistíš.“

„No, určite. S mojou angličtinou. Na Slovensku ľudia podpíšu somariny, ktoré sú napísané malilinkými písmenami a potom im exekútor vezme dom, pretože sa zaviazali kúpiť hrnce za štyridsať tisíc, ktoré odmietli zaplatiť. A pritom majú text v rodnom jazyku.“

A s touto predstavou som prvý a aj druhý deň vo Florencii obchádzala oblúkom podpisovací stolík, pretože Ivan chcel silou mocou vedieť, čo chcú dosiahnuť a v prípade správnej veci týchto mladých ľudí podpisom podporiť.

Keďže som bola sama, tak som sa postavila k stolíku, vzala papier pod nos a prečítala som si text, z ktorého som vyrozumela, že ide o drogy. Ale ďalej som sa nedostala. Či žiadajú o zlegalizovanie drog alebo o zostrený boj proti drogám, alebo či podpisom človek deklaruje, že si práve objednal drogy. A taktiež som si všimla, že podpisové hárky sa mladým ľuďom príliš nezapĺňajú. Na ponúkané pero v taliančine som zareagovala v slovenčine:

„Nerozumiem, čo je tu napísané.“

Urobili ešte pokus v nemčine, v angličtine, dokonca aj v ruštine, ale ja som len nechápavo krútila hlavou. No aspoň som vedela Ivovi povedať, že išlo o drogy.

Pre neho bolo vo chvíli nášho opätovného stretnutia najdôležitejšie to, či som kúpila fľašu dobre studenej minerálky. Samozrejme, že áno. A k tomu con gas. S bublinkami. Ako prejav mojej lásky k nemu. Veď som vedela, že v tej horúčave bude o chvíľu voda ideálna aj pre mňa. Teplá a po pár otvoreniach aj vyprchaná. Takže po kysličníku uhličitom nebude ani stopy. A bude aj ovca celá a aj baran sýty. Cestou na autobusovú stanicu sme si poodovzdávali zážitky a poľutovali sme naše uchodené nožičky. Len čo sme prišli k autobusu, z môjho drahého manžela opadla únava. Takého pekného šoféra   sme   ešte   v   Taliansku   nemali.

Trh pri San Lorenze

Vlastne  šoférku.   Mladá  žena  s  dlhými tmavými vlasmi, ktoré jej na chrbte padali až po pás. Predpísanú modrú blúzku mala rozopnutú asi po posledný povolený gombík. Ku dverám autobusu sa s ňou prišli rozlúčiť pravdepodobne všetci mužskí kolegovia zo všetkých liniek SITA, ktorí sa v tom čase nachádzali v stanici. Doteraz sme vždy obdivovali jazdu sitáckych šoférov na úzkej štvorprúdovke medzi Sienou a Florenciou. Tentoraz to bolo ešte zaujímavejšie. Tak atraktívnu vodičku, už schovanú za obrovskými čiernymi okuliarami, nemal žiaden iný spoj. Len náš, ktorý odchádzal na minútu presne. O štvrť na šesť. Kým sme boli v meste, vždy sme už dopredu vedeli, že naša pohľadná vodička bude meniť rýchlosť. A to preto, lebo na pravej ruke mala, od zápästia takmer až po lakeť, sedem kovových náramkov s množstvom príveskov. Pri každom prudšom pohybe sa spustila cinkohra. Keď sme opustili pod Fortezzou Florenciu, zaradila poslednýkrát rýchlosť, nastavila tachometer na deväťdesiatku a touto rýchlosťou šla až po Sienu bez ohľadu na iných vodičov. Počiatočný obdiv mužov sa menil na obavy. Keď už aj moja drahá polovička zahlásila, že takú agresívnu jazdu na tomto úseku ešte nezažila, je už čo povedať. Ja som to pre istotu nekomentovala, pretože odo mňa by sa to chápalo, že zo mňa hovorí obyčajná ženská žiarlivosť. A prečo by som si trošku nezažiarlila? Veď bola odo mňa nielen o polovicu mladšia, ale aj o polovicu ľahšia. A k tomu všetkému dávala do pozoru všetkých chlapov – účastníkov cestnej premávky, ak si dovolili sa jej motať pred autobusom v ľavom pruhu, keď ich chcela predbehnúť. V Taliansku som ešte nevidela tak rýchlo zaraďovať sa autá do pravého pruhu. To mám možnosť vidieť len na diaľnici medzi Nitrou a Bratislavou. Náš autobus nemohol v tento deň predbehnúť nikto. O to sa postarala naša dlhovláska za volantom jazdou stredom dvojprúdovky.

Pred siedmou sme už boli v hosteli. Po syrovo-vínovej večeri sme si rozložili mapu a dokončili svoj plán na piatok. Všetky izby okolo nás už boli obsadené, čo sa prejavilo aj patričným treskotom. Moje bratislavské bývanie ma podľa všetkého imunizuje proti hluku, takže sa mi podarilo bez problémov zaspať. No možno to spôsobil celodenný pobyt na nohách.

 

 

Siensko – gimignansko – isolský okruh

 

            Keď sme sa prvýkrát ocitli v Siene, tak som pred dómom zahlásila našej neúnavnej sprievodkyni:

„Sem sa musím vrátiť.“

A zatiaľ sa nám tieto moje slová daria s Ivom plniť. Posledný deň v Toskánsku sme sa rozhodli stráviť na miestach, ktoré nám už dávno učarovali.

Po raňajkách sme nasadli do kombíka a začali sme hľadať parkovisko v centre Sieny. Trikrát sme obehli celé parkovisko okolo Fortezzy a vždy sme sa len uistili, že je beznádejne plné. Nedalo sa nič robiť. Museli sme hľadať inde. Kúsok pred San Domenicom je po ľavej strane štadión a parkovacie návestie ukazovalo, že parkovisko je pomerne voľné. Našťastie sa nehral žiaden medzinárodný futbalový turnaj. Len domáci klub trénoval pred pár deduškovskými divákmi, usadenými na najlepších sedadlách prázdneho štadióna. Všetky miesta pod rozľahlými píniami už boli obsadené, takže sme museli naše autíčko nechať na slnku. V dobrej viere, že tých pár konárov neidentifikovateľného stromu nám o nejakú hodinku zacloní aspoň predné sklo a volant. Z parkoviska sme vyšli bočnou uličkou a po pár schodíkoch sme sa ocitli na Piazza Mateotti, odkiaľ nás len krátka cesta viedla popri Piazza Salimbeni k prvému cieľu našej cesty. K Piazza del Campo. Našli sme si tieň pod Torre del Mangia, osemdesiatosem metrovou vežou a nasávali sme atmosféru červenohnedého námestia. Monochrómnosť tohto obdivuhodného priestoru zachovávajú aj reštaurácie a obchodíky, ukrývajúce sa v tieni palácov. Nič nenarúša krásu tohto námestia.

Nie ako na Slovensku. V Bratislave je malebné malé námestíčko, ktoré sme za mojich študentských čias volali „U Rolanda“. Dnes má také monumentálne meno. Hlavné námestie. Ešte pred dvoma rokmi mohli domáci a aj turisti obdivovať zrekonštruované prekrásne budovy stojace okolo neho. A mohli si posedieť na množstve lavičiek. Teraz sú okolo celého námestia otrasné búdky, ktoré sú otapetované historickými osobnosťami. Lavička je tu len jedna. Alebo dve? A aj to len preto, lebo sa o ňu opiera Napoleon alebo nejaká podobná postavička. Pôvodný vzhľad Rolandovej fontány je modernisticky dotvorený materiálom a prvkami, ktoré vystrašia menej odolné duše. Predstavte si človiečika, oddychujúceho na mramorovom okraji fontány, keď tu z ničoho nič za ním vytryskne voda. Vyskočí a jeho útek sprevádzajú úsmevy znalých alebo odolnejších okolosediacich. Ešte šťastie, že ten istý architekt zatiaľ nespotvoril fontány pred národným divadlom a na Šafárikovom námestí. Ani ďalšie bratislavské námestie v starom meste – Hviezdoslavovo – nie je na tom oveľa lepšie. Tomu už chýbajú len tanky za ostnatým drôtom, lemujúcim budovu jedného suverénneho štátu. Je logické, že poetickejšie ladené duše nepovažujú tento priestor za miesto vhodné pre príjemný oddych. Ale ani bratislavské uličky nie sú na tom lepšie. Korzo pod Michalskou bránou je už pekných pár rokov minulosťou. Do vrecka ho strčili komerčné praktiky. Korzujúci musia doslova slalomovať pomedzi pódiá, ktoré sa snažia nalákať okolochodiacich do svojich reštauračných pouličných priestorov. O nič lepšie na tom nie je ani Ventúrska. Mnohými ulicami starej Bratislavy sa už nekorzuje. V mnohých uliciach starej Bratislavy sa už len je a pije. Urobiť záber zaujímavých historických budov, označených kovovými štítkami, je takmer nemožné.

A hoci na sienskom Campe nie sú lavičky, aj tak tam na obrovskom voľnom priestore vždy oddychuje množstvo turistov, obdivujúcich toto stredoveké mesto. Sediac alebo ležiac priamo na dlažbe zo štrnásteho storočia. Keď sme skonštatovali, že námestiu nikto a nič neubralo z krásy, presunuli sme sa k chrámu.

Dóm Santa Maria Assunta nás každý rok niečím prekvapí. Prvýkrát sme ho videli zvonku v celej jeho kráse, ale vnútri mal takmer všetky podlažné mramorové graffitá, mozaiky a intarzie pozakrývané lepenkami. Turisti voľne vchádzali von a dnu, bez vstupného, bez radov.  V dóme sme zažili koncert klasickej hudby a aj veľkonočnú omšu. Vlani nás Santa Maria Assunta prekvapila vchodmi schovanými za drevenými a celtovinovými paravanmi a kovovými zábradliami, ktoré usmerňovali návštevníkov k pokladni vo vnútri chrámu. Tento rok sa výška vstupného oproti vlaňajšku nezmenila, ale teraz sme za tie isté eurá dostali viac. Mali sme možnosť vidieť takmer celú podlahu. Už sa ani nečudujem, že doteraz bola väčšinou zakrytá. Určite preto, aby sa jej krása čo najdlhšie zachovala. Takmer dvesto rokov na nej pracovalo štyridsať umelcov a vytvorilo päťdesiatšesť panelov plných postáv a scén. Podľa písomných sprievodcov je táto dlažba jedinečným výtvorom v dejinách umenia. Mali sme možnosť obdivovať množstvo postáv znázorňujúcich Sibylu. Sibylu líbijskú, Sibylu kumánsku, Sibylu helespónsku, ale aj množstvo obrovských scén. Na ľavej strane chrámu, pred vstupom do kaplnky, v ktorej je umiestnená socha Jána Krstiteľa od Donatella, je v podlahe velikánska mramorová intarzia, znázorňujúca biblické vraždenie neviniatok. Vznikla pred päťsto rokmi a ešte aj dnes privádza návštevníkov do úžasu. V prostrednej lodi baziliky sme zostali stáť nad panelom s emblémami dvanástich toskánskych miest, ktoré tvorili konfederáciu. A ktoré som si, aj s jednotlivými symbolmi v podobe zvierat zapisovala a kreslila do zošita. Aby som mala dostatok poznámok a mohla napísať túto knižočku. Ale zošita niet.

V jedno odporné, studené, pondelkové októbrové ráno zostal v električke. O siedmej hodine, deviatej minúte som nastúpila do umelohmotnej električky číslo 14. Umelohmotnej preto, lebo mala sedadlá z umelej hmoty. Mali by byť pravdepodobne hygienickejšie ako čalúnené. Ale to len za takých podmienok, keby ich denne, alebo aspoň raz za týždeň umývali. Týmto sedadlám to ale nehrozilo. Boli nie práve najčistejšie, ale o to viac studené. Keďže ma čakala minimálne polhodinová cesta do práce a nechcela som prechladnúť, dala som si na sedadlo zošit s poznámkami z našej talianskej dovolenky. Cestovanie v električke využívam na čítanie kníh a lúštenie krížoviek. V to ráno som čítala  sprievodcu kostolom Svätej Annunziaty a len lenivosť vyťahovať spod seba zošit zapríčinila, že som si nerobila poznámky. Čo bolo na škodu veci. Ale na to som prišla až o deviatej večer, keď som si chcela v internáte sadnúť k počítaču. O pol desiatej som telefonicky stratu oznámila Ivanovi, ktorý na chvíľu stratil aj reč. Potom poznamenal:

„Takže z tejto dovolenky žiadna knižka nebude. Bez poznámok sa ti to nebude dať napísať.“

Počas našich dovoleniek si už na zvykol, že zrazu stíchnem, zahľadím sa ktovie kde, vytiahnem zošit, ktorý mám vždy po ruke a niečo si zapíšem. Niečo, čo ma zaujalo, pobavilo, prekvapilo. Zošit má zo dňa na deň somárskejšie uši, ale o to viac je v ňom zaujímavých vecí.

Pri jeho hľadaní mi nepomohlo nič. Žiaden životný optimizmus, žiadna viera v dobro, ani viera v náhodu. Ani to, že som hneď v utorok ráno napísala hovorcovi bratislavského emhádé srdcervúci meil, či čírou náhodou niekto nedoniesol môj zošit do strát a nálezov. Tentokrát si akýsi ignorant pomyslel, že čo už len môže byť dôležité v takom somárskom zošite, počmáranom hrozným písmom. Ale skúste písať pekne, keď držíte mäkký zošit voľne v rukách. Chudák, určite skončil niekde v odpadovom koši. To si vôbec nezaslúžil. Po toľkých kilometroch cesty.

Takže teraz sa musím spoliehať len na moju a Ivovu pamäť. A množstvo nazbieraných a odložených materiálov, vrátane parkovacích a cestovných lístkov.

Pri východe z chrámu sme sa ešte pristavili pri informačnom stojane, kde som lúštila text. Zrazu sa nám prihovorilo mladé žieňa. Po slovensky. Zaujala ju vraj moja angličtina so slovenským prízvukom a tak sa započúvala. A keď sme začali hovoriť s Ivom naším rodným jazykom, neodolala a prihovorila sa nám. Dozvedeli sme sa, že sa narodila v Bánovciach nad Bebravou, ale už dlhé roky žije v Kanade a teraz je s priateľmi na poznávacej dovolenke v Taliansku. V Toskánsku je prvýkrát a tým, čo už videla, je nadšená.

 

 

San Gimignano – Manhattan Toskánska

 

Z chrámu sme sa vydali rovno k autu. K San Gimignanu už nemusím Iva príliš navigovať. Na ceste zo Sieny máme len jeden neuralgický bod a ten je na kruhovom objazde v Poggibonsi. Kruhový objazd má však tú výhodu, že môžete na ňom krúži dovtedy, kým nenájdete správny výjazd. Tentokrát sa nám to podarilo na prvýkrát a pred pol treťou sme už parkovali na rozsiahlom parkovisku N. 1 „Giubileo“.  Až pri písaní týchto poznámok som z parkovacieho lístka zistila, že parkovanie je v San Gimignane zadarmo, ak si návštevník zakúpi  kombinovaný lístok do mestských múzeí. Neviem, koľko stojí taký kombinovaný lístok, ale Ivov výstup na Torre Grossa v Palazzo Comunale stál päť eur a keď sme tesne pred šiestou odchádzali z parkoviska, zaplatili sme štyri eurá. Takže nabudúce to budeme musieť dobre preštudovať. Ale kvôli parkovaniu zadarmo nevidím veľký priestor na tmolenie sa mestskými múzeami. San Gimignano je zaujímavé najmä svojimi uličkami. A ja sa v nich rada prechádzam, pričom chodím z jedného malého obchodíka do druhého, z jednej malinkatej galérie, do druhej ešte menšej galérie. Uprostred hlavnej ulice som zrazu za sebou počula češtinu. Mladá skupinka cyklistov – dvaja chlapci a dve dievčatá – bola nadšená z tohto malebného mestečka so stredovekými rodovými vežami. Neprešlo ani päť minút a mala som pocit, že tohto roku sa so Slovanmi roztrhlo vrece v Toskánsku. Zrazu som začula slovenčinu. Už som sa chcela obrátiť a prihovoriť, keď som zrazu začula unudený mužský hlas, ktorý ma ihneď pribrzdil:

„Neviem, čo tu na tom vidia.“

Ženský hlas doplnil:

„Aj tá Volterra bola príšerná.“

„Už to musíme len voľáko prežiť. A na konci leta pôjdeme na kanáre.“

Oslávený duchom. Nechala som ich predbehnúť ma a začala som si ich všímať. Jediné, čo ich zaujímalo, boli obchodíky s parfumami a okuliarmi. Na to sa naozaj nemuseli trepať do Talianska.

 

 

Obyvatelia San Gimignana sledujú turistov

 

Po tri a pol hodine sme sa vrátili k autu a ja som začala rozmýšľať, akú trasu zvoliť, aby sme sa dostali k Abbadii Isola. V Merian Live! som si prečítala, že toto jednohviezdičkové miesto bolo cisterciánske opátstvo, ktoré v roku 1001 založil Ava zo Staggie. Románsky kláštorný kostol z jedenásteho storočia je vraj ukážkovým príkladom benediktínskeho staviteľstva románskej doby. Cestu do Abbadie sa nám podarilo násť, ale Abbadia Isola bola pre nás takým istým sklamaním ako pred dvoma rokmi dvojhviezdičkové Castello di Brólio. Opátstvo je v dezolátnom stave a vďaka tomu za vysokým plotom, chrániacim návštevníkov pred možným úrazom. Takže sme nevideli žiaden ukážkový príklad staviteľstva. Videli sme len ukážku neidentifikovateľných ruín. Aj to z pomerne veľkej vzdialenosti. Celú Abbadiu Isolu tvorí len pár domov, pričom jeden z nich vyzeral ako vystrihnutý zo starých amerických filmov. Uprostred púšti zopár budov, v jednej z nich obchod a pred ním jeden stojan s benzínom a starým chlapom sediacim na stoličke. V Abbadii to nebol starý chlap, ale mládenec v bledomodrom overale, ktorý sedel pod reklamným pútačom na nanuky, pri jedinom benzínovom stojane. Nemal dôležitú robotu. Len vypiskoval a mával na okoloidúce autá. Pri odchode sme mu zakývali aj my.

Do Sieny sme sa blížili po ceste okolo Monteriggioni. Túto opevnenú dedinku na kopci nemôžete nezaregistrovať. Pôsobí naozaj monumentálne. A nesmrteľnosť jej zabezpečil aj Dante vo svojej Božskej komédii. V tridsiatom prvom speve. Po poznávacom fiasku v Abbadii sme si chceli zlepšiť náladu a zabočili sme do svahu, v ktorom sa ťahala cesta pod masívne hradby. Po dvesto metroch sme zbadali závoru, za ktorou boli stánky a napravo a naľavo sa rozprestierali improvizované parkovacie plochy obtiahnuté páskami, ktoré v detektívkach označujú miesto zločinu. Vtedy som si spomenula na plagáty, ktoré som videla aj v Siene, aj v San Gimignane. Počas celého víkendu sa mali v monteriggionskych múroch odohrávať stredoveké súboje a dobývanie hradieb. Takmer prázdne parkoviská hovorili, že bojovníci majú ešte dosť času na prípravu. Päť metrov pred závorou sme využili rozšírený priestor na otočenie auta a zvolili sme cestu návratu do Sieny. Večer som mala dôležitú úlohu. Vyhľadať najoptimálnejšiu trasu do nášho ďalšieho ubytovacieho cieľa. Do Collescipoli v Umbrii. A podľa možnosti po trase, kde budeme môcť vidieť ešte niečo zaujímavé.

 

 

Večerná rozlúčka s toskánskou krajinou

 

Cieľ dňa – Collescipoli

 

            Sobotňajšie ráno sme mali nabitý program. Absolvovať posledné raňajky, rýchlo pobaliť batožinu a nalodiť ju do auta, odovzdať prádlo a kľúče, rozlúčiť sa s personálom a urobiť prvú fotografiu hostela. A zastaviť sa v supermerkate a nakúpiť potraviny na celý víkend. Najdôležitejší bol chlieb, syr, olivy, víno a minerálky. O pol desiatej sme opúšťali ostello a o štvrť na jedenásť aj Sienu. Na prvýkrát sa nám podarilo nájsť cestu s označením S 2, ktorá má však aj poetickejšie pomenovanie. Via Cassia. Okrem množstva bežných fotografických zastávok, ktoré si určoval Ivan v závislosti od krajiny a svetla, ja som mala v pláne len jednu oficiálnu zastávku. V jednohviezdičkovej Abbadii San Salvatore. Do cesty sa nám ale neplánovane postavilo Buonconvento. Už dávno sme sa chceli zastaviť v tomto malom mestečku, pretože nás vždy zaujali vysoké tehlové hradby, vzdialené od hlavnej cesty zo tridsať metrov. Lenže vždy sme išli okolo nich pomerne neskoro večer, pri návrate do Sieny. Pri sťahovaní sa do Umbrie sme mali pred sebou poslednú možnosť zistiť, čo sa za hradbami skrýva. Už z hlavnej cesty bolo vidno, že tu práve prebiehal trh.  Plný šiatrov s oblečením, riadmi a občerstvením. My sme ale zamierili do stredovekého centra. Maličkého, s uzulinkými uličkami, ktoré nás chránili pred horúcim slnkom. Celkom príjemná zastávka, až na to, že sme ešte neboli hladní. Čerstvé pečivo, plnené podľa želania zákazníkov rôznymi druhmi syra, rozvoniavajúceho pečeného mäsa, nádhernej obrovskej šunky, vyzerali lákavo.

My sme však museli pokračovať v našom pláne. Smer – opátstvo San Salvatore pod Monte Amiatou. Už by som mala naozaj začať počúvať môjho drahého manžela, ktorý ma opakovane upozorňuje, že od dvojhviezdičkových a najmä jednohviezdičkových lokalít nemám nič zaujímavé očakávať. Po Abbadii Isola sa opakoval presne rovnaký scenár, len krkolomnejšou cestou. Z Via Cassie sme odbočili, vďaka mne, na Monte Amiatu, pretože smerovka na San Salvatore neexistovala. A stále sme po serpentínach stúpali a stúpali do kopca. Pozostatky opátstva ležia vo výške  vyše osemsto metrov. Keď sa nám podarilo zaparkovať pod stromami pri malom parčíku takmer v centre mestečka, vydala som sa na prieskum. Stará povesť hovorí, že v týchto miestach stretol Svätý Salvator langobardského kráľa Rachisa a to vraj bol dostatočný dôvod na to, aby tu bolo v polovici deviateho storočia založené prvé toskánske opátstvo. Vymenili sa v ňom tri rády. Benediktíni, kamaldulci a cisterciáni. Okrem otvoreného kostola a pohľadu do opravovaného nádvoria, priestory opátstva nič neponúkali. A aj kostol bol len taký obyčajný. Ani som Iva nenavádzala, aby sa tam išiel pozrieť. Radšej som sa usalašila vedľa neho na lavičke polepenej živicou. Mala však tú výhodu, že sme sedeli v príjemnom chládku a auto, ktoré sa na chvíľu premenilo na kuchyňu, chladničku a servírovací stôl, sme mali rovno pod nosom. Za obeť padli prvé olivy a syr. Len víno sme si nemohli dať. Čakala nás Umbria.

 

 

Cestu do Umbrie lemovali fotografické zastávky

 

Počas dvoch predchádzajúcich poznávačiek sme sa dostali do Orvieta a Todi. Tieto dve umbrijské mestečká a ešte turistami príliš nepoznačený región, nás začal lákať až do tej miery, že sme sa rozhodli tu hľadať aj ubytovanie. Aby sme mohli začať poznávať ďalšiu časť Talianska.

Od sienskeho Antonia som dostala pred dvoma rokmi informačnú publikáciu o talianskych hosteloch. Vytypovala som tri umbrijské hostely, ktoré som dala na posúdenie môjmu drahému manželovi. Vyhralo Collescipoli – Terni, ktoré Guida agli Ostelli in Italia predstavuje ako stredovekú dedinu, vzdialenú od Terni jeden kilometer a charakteristickú hradbami, ktoré ukrývajú šľachtické paláce, zvonicu a kostol. Vo vzdialenosti desiatich minút sú pôsobivé a veľkolepé Mramorové vodopády. Najnáročnejší turisti môžu kľudne a spokojne relaxovať na miestach, kde je história evokovaná tradíciami, folklórom a typickou umbrijskou kuchyňou.

Keď som si klikla na webovú stránku ostellogaribaldini, našla som tam ďalšie pozitívne informácie.

Mládežnícky hostel Garibaldini je v starobylej budove v centre stredovekej dediny, v ktorej je život poznamenaný vyzváňaním zvonov a rána sú sprevádzané štebotaním vtáčat. Atmosféra hostela je príjemná a srdečná, pripomínajúca rodinné stretnutia. Hostel je kompletne reštaurovaný so zachovaním pôvodnej štruktúry drevených stropov, pôvodnej dlažby a dekoratívnych dvier. Hostel je rodinného typu a jeho personál je priateľský a vždy ochotný pomôcť.

Skúste sa tu neubytovať, keď si prečítate takéto informácie. A k tomu všetkému Sara ihneď odpovedala na moje meily a pribalila množstvo informácií o regióne. Už osemnásteho februára sme mali potvrdené ubytovanie na štyri noci a dvadsiateho ešte poslednú informáciu:

„Nepýtame zálohu, ale je potrebné potvrdiť Vašu objednávku minimálne desať dní pred príchodom. Ak tak neurobíte, zrušíme Vašu rezerváciu.“

Prvého júla som tak urobila. A preto sme sa kľudne uberali do Collescipoli. Od San Salvatore nám po Via Cassia ubiehali kilometre a my sme sa blížili k Lago di Bolsena. Takmer po jeho brehu sme sa posúvali k Viterbu, kde sme nabehli na štvorprúdovku smerom k Terni. Rozhodli sme sa, že z nej zídeme v Narni Scalo a potom pôjdeme žltou cestou označenou číslom tri, ktorá nás mala doviesť do Collescipoli. To bolo naše túžobné želanie. Z diaľnice sme síce zišli a aj sme išli po nejakej lokálke, ale odbočka, ktorá by smerovala do nášho cieľa nikde nebola. Zrazu sa pred nami objavila vstupná tabuľa Terni. Ivo zatiahol auto na rozľahlé priestranstvo v priemyselnej zóne tohto pomerne veľkého mesta a začali sme v mape hľadať správnu cestu. Popritom som sa obzerala po nehostinnom priestore. Keď som trošku zdvihla hlavu, zrazu som na kopci uvidela hradby, z ktorých trčala veža kostola.

„Ivo, to bude Collescipoli. Pozri sa hore.“

Pozrel hore a do mapy a zahundral si popod nos:

„Ale ako sa tam dostať, to nevieš.“

„Keď pôjde niekto okolo, spýtam sa.“

Nasadli sme do auta a v plnej pohotovosti sme čakali. V sobotu poobede, v priemyselnej zóne. Zrazu som na konci ulice zbadala moped. Akonáhle sa k nám priblížil, už som na starčeka vykrikovala podľa slovníka:

„Bona sera. Kome fáčo per arivare a kolescipoli?“

Čo malo znamenať – dobrý deň, ako sa dostaneme do Collescipoli?

Buď ma nerozumel, čomu by som sa nečudovala, alebo mal slabší sluch – primeraný veku, alebo bol zvuk mopeda silnejší ako môj hlas, pretože si vložil hlavu skoro do nášho okienka a zatónoval:

„Sí?“

Čo malo asi znamenať - čo chcete?

Moja drahá polovička sa naklonila cezo mňa a výrazne zaintonovala s pravým talianskym akcentom:

„Kolešípoli.“

A vtom sa rozžiarila dedkova tvár. Poriadne sa posadil na motorku a mávol rukou s gestom, ktoré malo jediný význam – poďte za mnou. Po pár zákrutách som rezignovala na sledovanie cesty a už som sledovala len nášho externého navigátora. Bez obzretia zrazu začal mávať pravou rukou a kývať hlavou tým istým smerom, potom rýchlo zdvihol ľavú ruku a ukázal svoj smer odbočenia na opačnú stranu. My sme zabočili doprava. Začali sme stúpať, čo začínalo vyzerať nádejne. Ale nie nadlho. Zrazu sme sa ocitli pred radom domov a ukončenou cestou. Našťastie nás už medzitým začali obdivovať domorodci a so zvedavosťou čakali na našu otázku. Tentokrát som už dokázala správne vysloviť magické slovo „kolešípoli?“. Na čo môj drahý manžel poznamenal:

„Konečne sa to už naučíš vyslovovať.“

Asi desaťročné chlapča sa rozbehlo dolu kopcom, zastavilo sa až na nenápadnej križovatke a ukazujúc nám smer stále vykrikovalo – kolešípoli, kolešípoli. Serpentínami sme sa dostali priamo pod hradby. Cesta viedla lipovou alejou a končila pred úzkou stredovekou bránou, nad ktorou bolo v stene vyryté Porta Ternana a za ktorou bolo vidno uzulinkú uličku s názvom Corso dei Garibaldini.

„Toto nemôže byť správna cesta. Veď tadiaľto nemôže auto prejsť. Ale náš hostel sa volá dei Garibaldini. Len ako sa k nemu dostaneme?“

Navrhla som Ivovi, aby sme niekde pred vstupnou bránou zaparkovali. Vrátili sme sa približne tridsať metrov ku stánku s novinami, časopismi a hračkami, z ktorého vykúkala zvedavá hlava mladej predavačky. Hovorila síce iba po taliansky, ale aj tak sme sa dopracovali k tomu, že k hostelu sa dostaneme autom práve tou úzkou bránou v hradbách a po tej úzkej ulici, od ktorej sme sa vrátili s myšlienkou, že tadiaľ cesta viesť nemôže. Za hradbami bola značka oznamujúca šoférom, aby dodržiavali maximálnu tridsaťkilometrovú rýchlosť. Vôbec som si nevedela predstaviť, že by sa tu niekto mohol pohybovať rýchlejšie ako dvadsať kilometrov za hodinu. Pomaly, opatrne sme stúpali stále vyššie a vyššie. Autom sme sa dostali až na najvyššie položené námestíčko mestečka na Piazza della Rocca, z ktorého viedli tri cesty. Ako v rozprávke. Ale ktorá bude tá správna? Našťastie tu na lavičke sedeli dve staršie ženy s pletením v ruke a porozumeli, že hľadáme Ostello dei Garibaldini. Jedna z nich vstala, chytila ma za rameno a viedla ma do tej istej uličky, ktorou sme prišli. A tak sme zas zostupovali smerom k vstupnej bráne. My dve vpredu a náš kombík, s Ivanom za volantom, šiel krokom za nami. Po päťdesiatich metroch začala ukazovať dopredu a vysvetľovať mi, kde sa nachádza hostel. Zároveň ma odovzdala štyrom mužom, ktorí na malej terase hrali karty. Pri ukazovaní rukou najčastejšie spomínala dve slová, z ktorých som si, pre mňa záhadným spôsobom, uvedomila, že ma upozorňuje na biely papier na stene jedného z domov, ktorý bol nejakých sedemdesiat metrov pod nami. Ešte raz zavolala na mužov, prikázala im, aby dávali na nás pozor a rozlúčila sa s nami. V ten deň sme mali najväčšiu spotrebu slov vyjadrujúcich vďaku. Tentoraz som pochodovala pred Ivom v aute sama. Pri bielej kartoline som zbystrila pozornosť a zrazu som na stene zbadala zvončeky a na jednom z nich bolo napísané OSTELLO DEI GARIBALDINI. Hurá! Zakývala som mužom, ktorí prerušili hru a pozorovali nás, či správne zastaneme. Ivo mal väčší problém, pretože nevedel, kde má zastať, aby nezablokoval uličku tak, aby stadiaľ nemohlo už prejsť žiadne iné auto. Nakoniec sa predsa len vymotal spoza volantu a ja som zazvonila na zvonček. Z mikrofónu sa ozval ženský hlas, ktorému som nás predstavila.

 

 

Corso dei Garibaldini v Collescipoli

 

„Tu je Danuša a Ivan Meňhartovci zo Slovenska.“

„Poďte ďalej, čakáme vás.“

A ozval sa otvárací mechanizmus. Ťukla som do starodávnych drevených dverí. Pred nami sa objavilo na bielo omietnuté úzke schodište, ktoré sa asi po dvoch metroch zatáčalo doprava a prudko stúpalo na poschodie. Vtom sa nad nami objavil obrovský pes a domáca pani, ktorá sa nám predstavila ako Sara. Voviedla nás do prijímacej haly, z ktorej sa zároveň vykľula aj jedáleň a aj spoločenská miestnosť. Z ľavých dvier vykukol muž.

„To je Daniel. Môj manžel. A toto je Kira. Náš pes.“

Po úvodných zoznámeniach a vyplnení formulárov, nám Sara ukázala izbu, sociálne zariadenie, odovzdala nám kľúče a vysvetlila nám, že sa môžeme vybaliť a potom musíme auto zaparkovať pod hradbami. Na mapke nám nakreslila všetky možnosti, kde bude môcť bez akýchkoľvek problémov a v absolútnom bezpečí odstaviť naše auto. V prvom momente to bol pre nás šok, pretože otázka parkovania sa objavovala aj v našich meiloch, pričom sme boli ubezpečovaní, že ostello má zabezpečené parkovanie. A tu sme zistili, že od auta nás bude deliť dobrý kilometer a hradby.

Obaja asi zbadali naše obavy a preto sa nás snažili upokojiť.

„Nebojte sa, všetky autá tam parkujú. Teraz sa tu len vyložíte a potom vyjdete s autom za hradby. Aj domáci tak robia. Vyložia nákup a zaparkujú vonku. Ešte sa tu nikomu nič nestratilo.“

Naše balenie a vybaľovanie máme už takmer zautomatizované. Keď sa nám podarilo dostať do izby všetku batožinu, rozhodli sme sa postarať o auto. U dvoch okoloidúcich sme sa snažili zistiť, že môžeme mať zaparkované auto na pravej strane cesty, medzi dvoma lipami, a uistiť sa, že tam naozaj nebudeme nikomu prekážať. Nezostávalo nám nič iné, len dúfať, že ho tam ráno nájdeme.

Vrátili sme sa do hostela, pretože ja som chcela ešte vyprať nejaké prádlo. V sprievodcovi bol pri ostelle nielen piktogram oznamujúci, že má parkovisko, ale aj piktogram, že má pračku.  Vlani som sa nechala v Mire pri Benátkach rozmaznať nielen pračkou, ale aj sušičkou. Sara s Danielom sa na mňa bezradne pozreli a začali mi vysvetľovať, že pračku nemajú, ale že si môžem oprať prádlo v rukách. Daniel ma zaviedol k výklenku v hrubočiznom múre, v ktorom bola za posuvnými dverami ukrytá mikropráčovňa. Účelná,  s dobrým prúdom vody a s dobrým odtokom. Čo viac som si mohla želať? V izbe som dokorán otvorila balkónové okno-dvere a pred sebou som mala taký desať centimetrový balkónik. Od domu na druhej strane uličky ma delili necelé dva metre. Kým som si uväzovala šnúru na prádlo na taliansky spôsob, od jednej skoby na druhú skobu po bokoch balkóna, a vešala prádlo, tak som sledovala muža, ktorý mal oproti mne na podokenici položenú fritézu, v ktorej pripravoval večeru. To už moja polovička bola uložená v posteli a oddychovala. Takže mne žiaden muž večeru nepripravoval. Okolo ôsmej sme mali všetko usporiadané v striedmo zariadenej izbe tak, aby sme sa v nej dokázali počas nasledujúcich dní bez problémov orientovať a Ivo bol už ako-tak oddýchnutý. Pri príchode nám Sara odporúčala zo dve reštaurácie, v ktorých je vraj možné sa celkom dobre najesť. Vybrali sme sa ich hľadať a zoznámiť sa s dedinkou. Celé Collescipoli sme prešli za chvíľočku.

 

 

Ulička pod hlavným námestím

 

Elipsovité hradby ukrývajú množstvo domov, ktoré sú na seba neskutočne natlačené. Vidno, že pri stavbe bol využitý každý voľný priestor. V jednej z reštaurácií sme videli sedieť zopár domácich starších mužov, ktorí vášnivo debatovali. Jedlo nemal pred sebou nikto a my sme už boli príliš unavení, aby sme experimentovali. A už vôbec sa nám nechcelo hľadať niekde v uličke pod hradbami druhú reštauráciu a preto sme sa rozhodli vrátiť. Veď v izbe sme mali ešte kus pecorina, olivy, pečivo a chianti. Usadili sme sa v prázdnej spoločenskej miestnosti, najedli sme sa a preštudovali si všetky informačné materiály, ktorých tu bolo neúrekom. O desiatej sme už boli v posteli. Lepšie povedané, Ivan bol v posteli a ja som mala matrac na podlahe, pretože posteľ mala na môj chrbát príliš mäkké pružiny. Vysoko nad hlavami sme mali tmavohnedé drevené hrady, cez otvorené balkónové dvere sa ozýval rozhovor Collescipolaniek v babičkovskom veku, ktoré sedeli takmer do polnoci na lavičkách uličky Via Pizzutella, povyše nášho hostela. Naozaj sme boli v dedine. Ale v starobylej umbrijskej dedine.

 

 

Upršané Spoleto

 

            Ráno ma nezobudilo čvirikanie vtáčikov a zvonenie zvonov, ale vrava zo spoločenskej miestnosti, do ktorej sa nám otvárali dvere nielen z našej izby, ale aj dvere našej kúpeľne. Jedine naša izbu mala samostatné sociálne zariadenie, ale aj do toho sme vojsť za asistencie všetkých raňajkujúcich. Hoci – keby sme obidvoje dvere naraz otvorili, tak by nám asi vznikol uzavretý priestor, cez ktorý by sme mohli tajne prechádzať z jednej miestnosti do druhej.

Moje zreteľné buon giorno prerušilo na chvíľu živý rozhovor siedmich dospelých a siedmich detí, pričom jedno dieťa bolo ešte len kojenec. Do raňajok som o nich nemala ani potuchy. V noci vládol v celej budove  absolútny kľud. Vôbec si neviem predstaviť, kedy mohli prísť. Celá spoločnosť sedela za dvoma veľkými stolmi pokrytými jablkovými obrusmi a raňajkovala. Vliezla som do kúpeľne a po návrate späť do izby som oboznámila prebúdzajúceho sa Ivana so situáciou, ktorá vládla za dverami, ktorými som práve vošla.

„Necháme ich naraňajkovať a potom vstaneme.“

Zaznelo spod plachty a dvoch našich diek.

Ja som sa pustila do prípravy na celodenný výlet. V prvom rade som uložila matrac opäť na drevenú posteľ, natiahla som poriadne spodnú plachtu a poskladala vrchnú plachtu, ktorá mala slúžiť na zakrytie. Po vlaňajšej Mire ma už nikto nedostane na dovolenku do Talianska bez potrebných pomôcok na spanie, takže aj teraz sa na mojom matraci nachádzal nielen domáci pseudopaplón, ale aj spacák, ktorý ma má ochrániť pred chladom do mínus päť stupňov. Pripravila som do tašky potrebné mapy, náhradné oblečenie pre prípad nejakej katastrofy a skontrolovala som prádlo na balkóne. Bolo suché. Sused, ktorý večer varil na podokenici večeru, podľa všetkého ešte spal. Okenice mal zatvorené. Susedky, ktoré do noci trkotali na lavičkách, tiež ešte nebolo vidno. Okrem nášho hostela akoby ešte všetko v Collescipoli spalo. Veď bola nedeľa.

Zo spoločenskej miestnosti sa začal okrem vravy ozývať aj buchot nôh po schodišti, vedúcom na druhé poschodie. Z toho som usúdila, že raňajková spoločnosť sa rozchádza.

„Ivo vstávaj, lebo nedostaneme raňajky.“

Neviem, či ho prebrala táto hrozba, alebo náš denný plán. Keď sme konečne vstúpili do miestnosti, ešte stále tam bola polovica posádky – tentoraz len dospelej. Deti dupotali na poschodí. Sara ihneď zaregistrovala náš príchod a doplnila nám do košíka sucháre, postavila na stôl dva druhy lekvárov, nutelu, kávu a v džbániku horúce mlieko. Na stole som zaregistrovala aj čokoládový nápoj v prášku a akési cereálie v sáčku. Bolo si z čoho vyberať. Až na tie sucháre. Vyzerá to tak, že len siensky hostel dáva na raňajky pečivo. Kým sme sa naraňajkovali, začalo sa poschodie vyľudňovať. Aj s batožinou. A keď sme vychádzali z budovy, tak už všetci nastupovali do troch áut. Mávaním sme sa v uzulinkej uličke rozlúčili.

Už od brány v hradbách sme s Ivom naťahovali krk, aby sme čo najskôr uvideli nášho kombíka. Bol tam. Na tom istom mieste, kde sme ho večer nechali stáť. Medzi prvými dvomi lipami na pravej strane cesty. Keď som nastúpila do auta, zistila som, že sme v izbe zabudli mapu Umbrie. Lepšie povedané, ja som zabudla mapu. Pretože ja som hlavný navigátor. A to som zistila len preto, že som si nemala čo rozložiť na kolená. Kto nemá v hlave, ten musí mať v nohách. Ivo dokončieval kontrolu auta a ja som sa vybrala späť do hostela.

„Príď mi naproti autom k bráne.“

S týmito slovami som sa lúčila s mojím drahým manželom. A kde som ho našla? Rozprávať sa s predavačkou novín. Vždy ma fascinuje, ako sa moja drahá polovička dokáže v mojej neprítomnosti v Taliansku dohovoriť s každým – ale najmä so ženami takmer všetkých vekových úrovní – od –dsať po -desiat. A táto bola vyusmievaná od ucha k uchu. Celý natešený mi zvestoval, že ma chcel čakať na autobusovej zastávke, ale toto sympatické mladé žieňa mu vysvetlilo, že tam čakať nemôže, pretože keby prišiel autobus, vznikol by problém. Doteraz mi nie je jasné, prečo ma chcel čakať na autobusovej zastávke, keď brána bola ešte o dobrých dvadsať metrov vyššie. Takže nakoniec mi prišiel naproti k novinovému stánku, čo bolo takmer na tej istej úrovni, ako sme mali celú noc zaparkované auto. Ibaže na opačnej strane cesty. No, je to chlap.

Pred nasadnutím do auta mi Ivan ukázal jemnučký vejárik vychádzajúci zo štrbiny v disku.

Vždy som v nemom úžase, keď moja drahá polovička príde na nejakú závadu na našom aute, pretože ho v tejto oblasti považujem za absolútneho neodborníka. Ale pravdepodobne sa na neho predsa len niečo nalepilo počas mnohých hodín strávených s Edom a neskôr s Braňom, ktorí sa nám veľmi zodpovedne starali a v Braňovom prípade ešte stále starajú o naše autíčka. Alebo je to v prípade mužov akosi geneticky dané, že z každého z nich môže byť futbalista, politik a automechanik. A keby existovala profesia – pozeranie po babách – tak na to by boli experti takmer všetci. Veď o čom inom dokážu chlapi hodiny a hodiny rozprávať, keď ich je viac ako jeden, ak nie o týchto štyroch témach?

„Nevšimla si si včera, či tam tento vejárik bol?“

„Ivko, nie. Priznám sa, že som sa po kolesách nedívala.“

„Ale mala by si sa. Ktovie, či nám nevzniká vážny problém. Už včera sa mi to koleso nepozdávalo.“

Kým nehrozí akútne nebezpečie, nechávam tieto Ivanove monológy pred ušnými bránami a častokrát sa k nim nevyjadrujem, pretože len tým sa vyhnem komentárom typu:

„Áno, ja viem. Si odborníčkou na autá.“

Počas Ivovho sebestačného prejavu som sa ja venovala mapám a nášmu prvému cieľu. Spoletu. Ale predtým som musela zabezpečiť náš prejazd cez Terni. Pritom som zaregistrovala vetu:

 „Cestu do Spoleta hľadaj čo najrovnejšiu. Nie že nás budeš, ako zvyčajne, viesť po serpentínach hore a dolu so zdôvodnením, že je na mape stadiaľ vyznačená zaujímavá trasa. Pre istotu nesmieme auto zaťažovať.“

Ihneď som sa zavŕtala do mapy. Do úvahy prichádzala jedine Via Flaminia pod číslom 3, ktorá spája Rím s prímorským mestom Fano. Ale ešte aj tá bola, vzhľadom na danú úlohu, dosť vlnitá. A okrem červenej farby bola vyznačená aj zelenou farbou, čo znamenalo, že sa budeme mať aj na čo pozerať. A mali sme. Cesta bol zarezaná do hôr, ktoré, najmä na pravej strane, stúpali pomerne vysoko. Veď sme sa nachádzali neďaleko Appenín. Stihla som zaregistrovať aj našich nočných spolubývajúcich, ktorí nás predbiehali v troch autách a oduševnene nám mávali. Ktovie, čo boli obdivovať cestou z Collescipoli, keď z Terni vychádzali neskôr ako my.

Po necelých tridsiatich kilometroch sa pred nami na kopci objavil veľký hradný masív. A o pár kilometrov sa ukázala tabuľa hlásajúca prvý cieľ našej cesty. Spoleto. Začala som sledovať nápis centro storico, lebo som mala v pláne dostať sa čo najbližšie k pamiatkam starého mesta. Najmä kvôli tomu, že z ničoho nič sa začalo mračiť a sem – tam dokonca aj pršať. Prvé oficiálne parkoviská boli beznádejne zaplnené, čo nasvedčovalo, že mesto bude plné návštevníkov. Zrazu sme sa ocitli v nejakej bočnej uličke, kde po ľavej strane stáli malé činžiačiky a po pravej rodinné domy. Zo všetkých strán sa z otvorených okien ozýval štrngot príborov a rozhovor. Bol čas obeda. Kde - tu stáli pred domami zaparkované autá. Skonštatovali sme, že nám tu nehrozí odtiahnutie auta a dokonca tu nie je ani parkovacia zóna. Ocitli sme sa v obytnej zóne Spoleťanov a pritom len pár metrov pod historickým centrom, o čom sme sa o chvíľu presvedčili. Obaja sme si cestou opakovali záchytné body, aby sme po prehliadke mesta boli schopní sa k autu vrátiť. Po pár metroch sme museli vytiahnuť dáždniky, pretože sa riadne rozpršalo. Nebol to ešte lejak, ale ani júlový dáždik. A k tomu všetkému sa riadne ochladilo a začal fúkať vietor. Takže sme nemali príliš možnosť obdivovať architektúru a uličky, cez ktoré sme prechádzali. Ale zrazu sme sa ocitli na vrchu nejakého námestia, na ktorom bolo stupňovito poukladané množstvo mokrých stoličiek a na samom spodku námestia aj prázdne pódium, za ktorým bol schovaný veľký kostol. Po chvíľke sme našli na jednom z múrov tabuľku s označením Piazza del Duomo.

To znamenalo, že pred nami sa za kovovou konštrukciou pódia skrýval dóm Santa Maria Assunta. Začali sme k nemu zostupovať, ale zároveň sme začali hľadať niečo, čo by nám povedalo, pre aký účel sa zmenilo toto podlhovasté námestie na javisko. Na spodku námestia sme na ľavej strane objavili transparent s nápisom Festival dei Due Mondi a s plagátmi oznamujúcimi, že večer sa koná záverečný koncert, ktorý budú hrať londýnski filharmonici. Keby sme bývali v Spolete, ani dážď by nám pravdepodobne nevadil, aby sme si prišli vypočuť londýnskych hudobníkov. Ale netrúfli sme si ani pomyslieť na polnočný návrat cez Terni do Collescipoli. Veď včera sme tam neboli schopní potrafiť ani za dňa. Takže v noci by to bolo určite len horšie.

Ale aspoň sme si prečítali zaujímavosti o festivale. Ide o umelecké spojenie dvoch svetov. Európy a Ameriky. Hoci určitú dobu prebiehal aj v austrálskom Melbourne. Ale aj vtedy mal v názve len Due Mondi.

Gian Carlo Menotti, americký operný skladateľ talianskeho pôvodu, sa rozhodol v roku 1958, ako štyridsaťsedem ročný, založiť trojtýždňový festival v Spolete. Spoleto malo nielen dve vnútorné divadlá, ale aj staré rímske divadlo a všetko tu bolo v tom čase pomerne lacné. Zároveň malo aj dobré vlakové spojenie s neďalekým Rímom. Toto všetko zobral Menotti do úvahy, keď sa nakoniec rozhodol pre umbrijské mestečko, ktoré má dnes necelých štyridsaťtisíc obyvateľov. Vo festivalovom programe bolo množstvo hudobných, divadelných a tanečných predstavení. V roku 1977 vznikol v Južnej Karolíne v meste Charleston paralelný Spoleto Festival USA. Opäť s Menottiho účasťou. Táto družba trvala takmer pätnásť rokov a bola ukončená po narastajúcich sporoch s Menottiho rodinou. Začiatkom deväťdesiatych rokov bolo odlúčenie týchto dvoch festivalov dovŕšené. Vo februári 2007 deväťdesiatšesť ročný Menotti zomrel. Na jeho počesť začali viesť Spoleto a Charleston rozhovory o znovu oživení myšlienky dvoch festivalov. A tak sa stalo, že primátor Spoleta bol v máji 2008 otvoriť Spoleto Festival USA v Charlestone a primátor amerického mesta bol len dva týždne pred naším príchodom na otvorení talianskeho festivalu. Toto všetko sme si prečítali v krytej predsieni dómu, ale až po prehliadke jeho vnútorných priestorov.

Do chrámu sme vstúpili v okamihu, keď končila omša. Kňaz sa poďakoval prítomným za účasť aj tomu málu návštevníkov, ktorí tam boli. A podľa oblečenia a výbavy, väčšina z nich boli turisti. Potom prítomným predstavil dirigenta speváckeho miešaného zboru a požiadal ho, aby uviedol koncert. Po piatich skladbách dali ešte jeden prídavok a hudobné predstavenie sa skončilo. Škoda. Tí, ktorí sme patrili k turistom, sme sa po koncerte vydali na obhliadku apsidy, ktorá nás upútala už počas počúvania zborového spevu. Na jej stene bola obrovská freska Korunovanie Márie, ktorá sa považuje za vrcholné dielo Fra Filippa Lippiho. Možno práve kvôli tejto freske má Filippo Lippi v pravej priečnej lodi – práve v tej, kde spieval spevácky zbor – hrobku. Pomaly nás začali štrnganím kľúčov vyháňať z dómu. Podľa času, uvedenom na vstupných dverách, už mala byť v kostole dávno obedná prestávka, ktorá v Taliansku trvá väčšinou až do štvrtej popoludní. Koncert bol pravdepodobne príčinou neskoršieho zatvárania chrámu. S Ivom sme vychádzali medzi poslednými a preto som zahliadla, že rehoľná sestra, ktorá mala na starosti zamknutie dómu, sa dala uhovoriť mladej španielsky hovoriacej štvorici na rýchle prezretie vnútra Santa Marie Assunty. Museli ju preletieť, pretože o pár minút boli všetci štyria vonku a opakovaným molto gracie ďakovali sestričke za jej ochotu.

My sme už medzitým oddychovali na múriku krytej lodžie s piatimi vstupnými oblúkmi. V tejto predsieni dómu sú po oboch stranách kamenné kazateľnice, ku ktorým sa vystupuje po úzkych kamenných schodíkoch. Po chvíli sme mali možnosť sledovať mladomanželov, ktorým prišli do tohto priestoru urobiť zábery dvaja fotografi. Raz ich usádzali na múrik, raz ich vyhnali po schodíkoch pred kazateľnicu. Potom ich postavili do oblúkov lodžie. Bola to päťčlenná skupina, z čoho jeden bol nosič dlhého závoja. Nikomu z nich nevadilo množstvo oddychujúcich a pozorujúcich turistov, ktorí sa sem – tam presunuli zo zorného poľa fotoaparátu.

Z námestia Piazza del Duomo sme sa v upršanom Spolete vybrali na ďalší prieskum. Naše kroky smerovali ešte vyššie, k hradu, okolo ktorého sme sa chceli dostať k Ponte delle Torri. Po pravej strane hradných hradieb vedie cesta po prekrásnej výhľadovke do údolia pod Spoletom. S množstvom lavičiek. Na predposlednej sme sa usadili aj my. Najmä z toho dôvodu, že odtiaľto bolo vidieť nielen na našu príjazdovú cestu z Terni, obkolesenú horami, ale zároveň sme videli aj monumentálny akvadukt zo štrnásteho storočia.

 

 

Ponte delle Torri

 

Je to stavba s desiatimi vysokánskymi oblúkmi, v ktorej je ukrytý aj most pre peších. Ponte delle Torri je vysoký osemdesiatjeden metrov a má dĺžku dvestotridsať metrov. Na svojom mieste stojí už šesť storočí a rozhodne nevyzerá, že by sa mal každú chvíľu rozsypať. Aspoň o tom nenasvedčovali davy ľudí, ktoré sa po ňom prechádzali v približne sedemdesiat metrovej výške po trojmetrovej šírke chodníka. Samozrejme, že som Iva požiadala, aby ma tu odfotografoval, čo horko – ťažko, a najmä neochotne urobil. Podľa jeho názoru neboli dobré svetelné podmienky. Ale my sa do Spoleta určite tak ľahko nevrátime iba kvôli slniečku obklopenom vhodnými bielymi obláčikmi, ktoré by vhodne dopĺňali krajinu s akvaduktom. Všade okolo nás bolo zamračené a dážď určite rozmýšľal len o tom, či má zapršať riadne alebo len tak smokliť. Zatiaľ nás to nútilo iba premýšľať, či je potrebné vytiahnuť dáždniky alebo ešte vydržíme chodiť aj bez nich. Nakoniec sme kľukatými uličkami zamierili k miestu, kde sme predpokladali nájsť naše auto. Bolo tam celé, neporušené a určite odhodlané nás voziť aj naďalej.

Denný plán v sebe ukrýval aj návštevu dvojhviezdičkového Spella, ležiaceho na svahoch hory Monte Subasio. Knižný sprievodca sľuboval mimoriadne výhľady na krajinu okolo Assisi, nádhernú majolikovú dlažbu a Zvestovanie od Pinturicchia v kostole Santa Maria Maggiore. Po ceste Via Flaminia sme sa rozhodli pokračovať ďalej na sever. Ale neprešli sme ani len dvadsať kilometrov a po pravej strane sa nám na kopci objavil zaujímavý obraz stredovekého mestečka. Navádzacia tabuľa pri ceste hovorila, že ide o Trevi.

 

 

Trevi

 

„Ideme sa tam pozrieť?“

„Poďme.“

Aké je to jednoduché, keď sme na rozhodnutia len my dvaja. Nemusíme sa nikomu prispôsobovať a s nikým nemusíme hľadať optimálne riešenia. Aj to je dôvod, prečo sa radi túlame sami. Medzi svojim poznámkami a výpiskami som si nedávno našla vetu – „Vrány létají v hejnu, orel létá sám.“ Určite som si ju zapísala z toho dôvodu, že filozofia tejto myšlienky je mi blízka. Len dúfam, že dvojica v našom prípade je orol a nie vrany.

Po odbočení zo štvorprúdovej cesty sa nám naskytli tri zaujímavé pohľady. Keď sme zdvihli hlavy, rovno oproti nám sa na svahu, smerom k vrcholu kopca, stupňovito tiesnilo množstvo domov, domčekov, vežičiek a veží. Naľavo sa rozprestieralo prvé slnečnicové pole, ktoré naznačovalo, ako môžu v skutočnosti vyzerať lány slnečníc, známe z toskánskych kalendárov a pohľadníc.

Vidieť obrovské slnečnicové pole, ktoré sa dvíha do nebies, bude určite patriť k mojim nesplneným talianskym snom. Už sme boli v Toskánsku v apríli, máji, júni, v júli, ba aj v auguste, ale  slnečnice doteraz na mňa hľadia len z darčekových stánkov vo fotografickej podobe.

Slnečnice pod Trevi sa tiesnili na rovinke, obkolesené cestou a vysokými stromami. Neboli podľa mojich očakávaní, ale aspoň mali žltohnedozelené hlávky a bolo ich veľa.

No a napravo sa pred nami objavila vybetónovaná rovinka, vedúca na rozľahlé stavenisko. Ideálna na autoprehliadku nášho kolesa. Hoci Ivo ráno vejárik čierneho maziva zotrel, už bol na disku znova. Nie veľký – len také pavučinky, ale bol. A na ostatných kolesách sa nič také neobjavovalo.

„Ktovie, či to nebude ložisko. Ak áno, bude to zlé.“

Moja polovička býva v mnohých situáciách pesimistickejšia ako ja, ale musím uznať, že aj reálnejšia ako ja. 

„Tak poďme späť, do Collescipoli. A ráno pôjdeme domov.“

Zároveň som začala v duchu meniť celú koncepciu dovolenky. A pripravovať rôzne alternatívy.

„Uvidíme. Budeme to zatiaľ sledovať.“

S týmito slovami už Ivan vyberal z auta fotopríslušenstvo a pustil sa do fotografovania Trevi a slnečníc zo všetkých možných vzdialeností a uhlov.

„Nevieš, prečo musí byť v každom meste toľko žeriavov?“

Komentoval zo päť žltých stožiarov s kabínkami, ktoré sa týčili nad strechami domov a vežami kostolov.

„Prečo sú tu tieto drôty?“

Pre zmenu sa Ivovi nepozdávalo oplotenie časti slnečnicového poľa.

Ja som sa medzitým kŕmila bebečkami s müsli a ovocím a zapíjala kávou, ktorú ráno uvarila moja drahá polovička do termosky. V sprievodcoch som si hľadala informácie o Trevi, ale takmer žiadne som nenašla. Nuž čo, veď môžeme prepadnúť mestečko aj bez vedomostí. Ale nebolo také jednoduché doň vniknúť. Prikázaný smer cesty vpravo, okolo továrničky s hľuzovkami, sa nám po pár kilometroch prestal pozdávať, takže sme sa vrátili späť do východzieho bodu pod kopcom, s homoľou Trevi navrchu. Druhýkrát sme skúsili stúpanie do vrchu z ľavej strany a boli sme úspešnejší. Autom sme krúžili okolo hradieb, v ktorých boli ukryté malé dvierka alebo aj veľké dvere do garáží alebo schody k domom. Stúpali sme stále vyššie a vyššie. Vstupnou bránou sme vošli do mesta a zaparkovali sme v takmer ľudoprázdnom mestečku. Len kde – tu sa mihla postava kráčajúceho človeka. Ktovie, či tú skoro strašidelnú prázdnotu spôsobilo nepríjemné počasie, poobedňajšia siesta alebo mimozemšťania. Nepríjemné počasie bolo naozajstné. Ani sme dlho nezvažovali, na akú dlhú dobu si zaplatíme parkovací lístok. Maximálne na hodinu. Zrýchleným krokom sme prešli po stredovekých uličkách, po ktorých sa s vetrom preháňali reklamné letáky, plastové tašky a papiere. Prezreli sme si kostol Sant´ Emiliano z dvanásteho storočia. Poobdivovali sme arabské motívy na stredovekých palácoch Valentiovcov a Natalucciovcov. Ale stále sme nikoho nestretali. Len sem – tam sa zo starých domov ozýval rozhovor alebo zvuk rádia alebo televízora. Až v závere sme na jednom námestíčku objavili rodinu sediacu pred minibarom. O krátku chvíľu sa ukázalo, že aj tí sú tam len preto, lebo sú majiteľmi tohto jediného otvoreného denného baru, na ktorý sme natrafili. Keď sme vychádzali z parkoviska, míňali sme sa s francúzskou poznávacou značkou, v ktorej sedeli tiež dvaja cestujúci. Keď sme si spočítali, že každú hodinu navštívi Trevi jedna dvojica, tak sme skonštatovali, že obyvatelia tohto mesta určite nežijú z turistického ruchu.

Po rýchlonávšteve centra Trevi sme sa rozhodli vrátiť späť do Collescipoli. Nechceli sme trápiť autíčko, ale v kútiku duše som pomýšľala na to, že sa pokúsim cestou Iva nahovoriť ísť ešte ku Cascata delle Marmore. Prečítala som si, že kaskády vytvoril rímsky konzul Manlio Curio Dentato v roku 271 pred naším letopočtom. Aby zlikvidoval močariská na sever od Ríma, dal vybudovať kanál medzi riekou Velino a Nera. Potom dal zahatať rieku Velino a kanálom previedol vodu do rieky Nery. Vznikol tým obrovský stošesťdesiatpäť metrový vodopád, ktorý sa vraj rúti v troch stupňoch nadol. Celý areál sa stal turistickou atrakciou. S otváracími hodinami, piatimi trasami s rôznou obtiažnosťou, občerstvením, ubytovaním, vybudovanými piknikovými priestormi, výhľadovkami na farebné efekty vodopádu. Ale ja som toto nemala možnosť vidieť. O toto všetko ma pripravil môj drahý manžel. Jeho neochota blúdiť v ternijských uličkách nám zmarila vidieť umbrijský div sveta, ktorý bol otvorený od deviatej ráno do desiatej večer. A pritom nebolo ešte ani len sedem hodín. Dodnes mám z toho traumu. Nepomohlo ani to, že sa mi nakoniec podarilo objaviť smerovku ku kaskádam. Stalo sa to však v tom istom okamihu, keď sa pred nami ukázala aj smerovka do Collescipoli. Ivan dal prednosť istote pred dobrodružstvom.

Zmierila by som sa s tým, keby bol taký nedobrodružný aj vo chvíľach bezo mňa. Ale nie. Bezo mňa len tak hýri dobrodružnými akciami. Tentokrát to zvalil na nášho kombíka.

„Ktovie, aké sú tam cesty. Kým nebudeme vedieť, že je koleso v poriadku, nemali by sme ho namáhať.“

Na čo som začala skúmať, či by naozaj nebolo najlepšie, keby sme ráno išli na Slovensko.

„Uvidíme. Možno pohľadáme nejaký servis.“

„Nezavoláme Braňovi?“

Jediná moja inštitúcia, ktorej verím v oblasti automobilov, bola takmer dvetisíc kilometrov vzdialená, ale predsa s ním existovalo spojenie. Veď žijeme v dobe mobilov.

„Čo od toho očakávaš? Že sem príde a pozrie sa nám na koleso?“

Začal vyrývať môj spolucestujúci.

„Nie, ale aspoň ti povie, na čo sa máš zamerať a najmä, čo môžeš od toho očakávať.“

Tým som uzavrela našu debatu. Jasne, že napajedená kvôli kaskádam. Kým sme prišli na Via delle Mura Castellane, čo bolo naše parkovisko pod hradbami, už bolo akomkoľvek jedovaní sa. Samotné stúpanie ku hradbám je zábavné a potom ešte nasleduje chvíľa napätia, či nájdeme voľné miesto na zaparkovanie nášho auta. Miesto medzi  našimi dvoma lipami, ktoré sme začali okupovať hneď v prvý deň nášho príchodu, na nás aj teraz čakalo. Ako keby sme si ho na celý pobyt v hostele prisvojili a domáci to boli ochotní rešpektovať. Informačné materiály a mapy som nabalila do tašky, Ivo mi pribalil zo slovenských zásob pomarančový džús na raňajky a z talianskych zásob minerálku na večer. Pred odchodom od auta ešte raz prekontroloval koleso, na ktorom sa opäť objavil vejárik maziva. Pokrútil hlavou a poznamenal: „Nepáči sa mi to.“

Do Collescipoli sme vošli bránou Ternana a Corsom dei Garibaldini sme stúpali k Piazza Risorgimento. Na malilinkom hlavnom námestí je malinká fontána a Palazzo Comunale. Akoby náš mestský úrad. Odtiaľ sme už mali len pár krokov k ostellu. Pri dverách sme zazvonili na zvonček. Ozvala sa Sara a bzučiak nám oznámil, že nám otvorila dvere. V salóne – jedálni bola rozvalená Kira a búchala chvostom o podlahu. Popritom zívala a zalizovala sa obrovským jazykom. Zvítali sme sa nielen s ňou ale aj Sarou, ktorá vykukla zo súkromnej časti domu. Povypytovala sa nás, čo sme videli, kde sme boli a či niečo nepotrebujeme. Spýtala som sa na internet, pretože som sa chcela spojiť s ostellom v Mire, či by nás, v prípade núdze, mohli ubytovať o jednu noc skôr. Domáca mi však vysvetlila, že internet je v miestnosti u kolegyne a tá nie je doma. Príde až v pondelok ráno. V týchto chvíľach si poviem: „čo by si robila pred dvadsiatimi rokmi, keď si ešte poriadne nevedela, čo je internet?“ A keďže som si aj odpovedala: „nič“, podľa toho som s chladnou hlavou Ivovi oznámila, že to necháme pravdepodobne na náhodu. Slovíčko pravdepodobne som použila z dôvodu, že sa mi v hlave rodil plán, ktorého realizáciu som musela nechať na ráno.

Jediné, čo som chcela riešiť hneď, bolo telefonovanie odborníkovi na autá. Signál bol dobrý a dokonca sa náš priateľ na telefón ihneď ozval. Po úvodných slovách som podala mobil Ivanovi. Podľa všetkého ho dokázal Braňko ukľudniť aj na diaľku už len tým, že zčasti potvrdil Ivove podozrenia, ale zároveň mu dal aj návod ako auto skontrolovať a povedal, čo môže očakávať pri zhoršovaní závady a čo by odporúčal v tom prípade robiť. Keď sa Ivo dozvedel všetko, čo v danej chvíli považoval za potrebné vedieť, vybral fľašu červeného vína a dva poháre.

„Pripime si.“

V jedálni nebol okrem nás nik, tak sme sa pustili do prípravy večere. Taliansky chlieb, taliansky syr a olivy, talianske víno, slovenská saláma. Syr, olivy a víno mali úspech u nás dvoch. Saláma sa stretla s obrovským úspechom u Kiry, ktorá sa stala tretím účastníkom našej večere. Ja som toho názoru, že cudziemu psovi a cudzím zvieratám nemám dávať nič jesť. A našej Nine nemám dávať maškrty v podobe cukríkov a čokolád. Aby som im neuškodila. V prípade zvierat si to vo väčšine prípadov neželajú majitelia a opatrovatelia. V prípade našej Niny si to príliš neželajú rodičia. Ivan a Kira však očividne boli toho názoru, že som v týchto veciach neseriózny partner, ktorý ničomu nerozumie. Takže Ivan krájal salámu a namiesto toho, aby úhľadné krúžalky kládol predo mňa, hádzal ich v pravidelných intervaloch Kire. Počas celej večere sme si rozprávali zážitky z celého dňa, komentovali sme, čo sme videli v mestách alebo na cestách Umbrie. A robili sme si plány na ďalší deň. V prvom rade si musíme ešte teraz večer vyhľadať v asistenčnej knižke servis zameraný na škodovky. Pre istotu. Ráno si Ivo naplánoval prekontrolovať na zdviháku koleso. V prípade, že to nebude príliš dramatické, vydáme sa do Orvieta a Todi a cestou si pozrieme umbrijskú krajinu. Po rozhovore s Braňom nevidel náš raňajší odchod domov na Slovensko ako bezpodmienečne potrebný. Počas rozhovoru sa Ivan dopúšťal nepozornosti. Nedodržiaval interval hádzania salámy Kire. A Kira to riešila veľmi jednoducho. Prvýkrát ho tak pacla ňufákom do chrbta, že ho pritisla hruďou o stôl. Potom sa postavila zboku a obviňujúcim pohľadom sa pozrela na Ivana. Skoro ako naša vnučka Nina, keď jej nemám v pláne dať čokoládku. Jasné, Ivan sa ihneď spamätal a splnil si svoju povinnosť. Kira dostala svoj prídel. Počas večere sa ešte zo dvakrát zopakovala táto situácia, ale vynútenie prídelu už riešila naša spolujediaca jemnejším spôsobom. Hlavou zľahka sotila dodávateľa salámy do stehna. Sara podľa všetkého zaregistrovala našu komunikáciu a najmä výbuchy smiechu. Zaujímavé na tom bolo, že Kira počas našej spoločnej večere ani raz nezabrechala.

Aj naša Nina príde za Ivom alebo za ajkou a úplne potichu, aby ju nikto nezačul – v moraveckej domácnosti najmä ja – sa spýta:

„Dedé, nemáš pre mňa nejakú dobrotku?“

Keď nie je po ruke dedé, nahrádza ho ajka. Už naša päťročná vnučka vie, že zo mňa bude dobrotky zbytočne mámiť. Najmä preto, že som sebestačná v ich jedení. Však to na mne aj vidno.

Keď sa Sara dozvedela, čo sa deje v jedálni, pratala Kiru z nášho dosahu a vyhrešila ju, že je maškrtná, pretože svoj psí prídel jedla už dostala. V tej chvíli však práve prišli dvaja noví hostia. Otec so synom. Taliani. A Sara mala povinnosť ich ubytovať. My sme medzitým  dovečerali a aj vyhľadali škodovácky servis. Najbližší bol v Narni Scalo a to sme mali po plánovanej ceste do Orvieta.

Ďalšia noc bolo ešte tichšia ako prvá noc. Dokonca ani babičky netrkotali do polnoci pod našimi oknami.

 

 

Orvietsko – todský okruh

 

Ráno nás naozaj zobudili kostolné zvony. Spoza bielych madeirových záclon presvitala modrá obloha s náznakom slnečných lúčov. Skonštatovala som, že určite nás čaká pekný deň. A vypýtala som si svoju rannú dávku fernetu. Ivo sa mohol ku mne pripojiť len v tie dni, keď nešoféroval. A to bolo málokedy. Prípadne večer, vo forme aperitívu alebo digestívu. Vo fľaške sa obsah výrazne redukoval aj bez Ivovho pričinenia. Doma môžem málokedy piť, pretože ma zvykne bolieť hlava. To je zaujímavé, že na dovolenkách sa cítievam výborne. Mám asi nesprávny životný štýl. Ja by som nemala pracovať. Ja by som mala cestovať. Samozrejme – nie pracovne. Na druhej strane sa možno vďaka tomu, že ma z alkoholu bolieva doma hlava, nestanem osobou závislou od alkoholu. Čo má tiež svoje pozitíva. Hoci neviem, že keby som mala na výber, či by som aj tak neuprednostnila cestovanie. Veď by som si na cesty nemusela pribaliť zdravie zabezpečujúci fernet.

Raňajky prebiehali v podobnom duchu ako večera. Za Kirinej asistencie. Len s tým rozdielom, že tentokrát sme my dvaja s Ivom jedli Sarine raňajky a Kira dostali prídel z našich zásob, ktoré išiel Ivan špeciálne kvôli nej vziať do izby. Môžem povedať, že mi zožrala veľký podiel mojej obľúbenej salámy. Potvora obrovská. Počas raňajok pri nás sedela aj Sara a keďže otec so synom ešte spali a ďalších hostí nemala, mali sme čas na rozhovor. Pochválili sme veľmi útulný interiér ostella, s červenou kameninovou dlažbou a hnedými vysokými drevenými hradami. Na stenách boli malebné obrázky a zarámované výšivky. Na príručných stolíkoch množstvo knižných sprievodcov a informačných letákov. Na otázku, kedy chodia s Danielom na dovolenku, si len povzdychla.

„Málokedy. A keď ideme, tak na jeseň, keď býva najmenej turistov. Vtedy nás vždy niekto z rodiny zastúpi.“

A tak sme sa dozvedeli, že sa nachádzame v jednom z mála rodinných súkromných hostelov. V celom Taliansku sú vraj len tri ostellá tohto typu. Keď som povedala, že môže byť zaujímavé viesť hostel a stretávať sa s množstvom hostí, videla som na Sare, že to asi takto nevníma. A vtedy som si uvedomila, že s Danielom naozaj nemajú žiadne súkromie. A najmä, že Sara musí byť vždy k dispozícii hosťom. Musí pravidelne pripravovať raňajky, upratovať, chystať čisté prádlo. Nakupovať, zabezpečovať informačné materiály a podávať informácie turistom. A pritom sama nemôže veľmi cestovať po iných krajinách. Taktiež sme si potvrdili naše skúsenosti z  jednej našej predchádzajúcej návštevy Toskánska. Na Veľkú noc sú takmer všetci Taliani na kolesách a cestujú. Aj Sara povedala, že vtedy mávajú do posledného miestečka obsadené. Ale sú obdobia, keď majú málo návštevníkov. Tak, ako teraz. Túto noc sme tam spali štyria. Bola nedeľa a až vo štvrtok by mala prísť väčšia desaťčlenná skupina zo Švajčiarska. Taktiež sme sa dozvedeli, odkedy dokedy sú v Taliansku letné prázdniny. Začínajú sa oveľa skôr ako na Slovensku. V júni už majú deti voľno. A aj vianočné darčeky nedostávajú talianske deti vtedy, keď naše. Darčeky im nenosí ani Ježiško, ani Dedo Mráz alebo Santa Claus, ale Befana. Čarodejnica. A nie v dvadsiateho štvrtého decembra, ale šiesteho januára. Zaujímalo ma, či už mali niekedy návštevníkov zo Slovenska. Obaja s Ivom sme zostali prekvapení, keď sme dostali kladnú odpoveď. Škola v Terni má družbu so slovenskou školou. Žiaci bývali v rodinách, ale pedagógovia bývali pred tromi rokmi u nej v hosteli.

Nedalo mi a povypytovala som sa na zakrývanie plachtami, pretože mi nejde do hlavy, ako môže normálny človek spať len pod takou tenkou látkou a neprechladnúť. Zaujímalo ma, či je bežné aj v domácnostiach spať len pod plachtami. Či im naozaj nie je chladno. Sara zostala prekvapená, že máme vlastné deky a spacák a povedala, že hrubé deky sa väčšinou u nich používajú od konca septembra do apríla. A keby sme boli o ne požiadali, tak by nám ich bez problémov dala, ale v tomto období sa vraj u nich nezvyknú používať. Z toho mi vychádza, že sú Taliani podstatne otužilejší ako ja. Povedali sme jej, že jedine siensky hostel poskytuje deky aj počas leta. A v Aquleii majú hostia k dispozícii okrem plachty ešte aj tenkú prikrývku, ktorou ustieľajú posteľ. Ale že aj vlani sa nám stalo, že sme ani v Mire nemali deky a nebyť našich dvoch diek z auta, tak sa to skončí pre nás zle. Preto máme tohto roku vlastné zdroje.

Rozprávanie nám ukončil príchod našich spolunoclažníkov. Sara im priniesla čerstvú kávu a mlieko, doplnila do košíka sucháre. Keď sme sa pozreli na hodinky, skonštatovali sme, že je už čas vyraziť, ak chceme v kľude zvládnuť orvietsko – todský okruh. Rozlúčili sme sa so Sarou a talianskymi hosťami.

Pondelkové ráno pre nás pripravilo prekvapenie. Na Corso dei Garibaldini boli pootvárané všetky obchodíky a zrazu bola táto tichá, uzulinká ulička zaplnená obyvateľmi Collescipoli. Väčšinou staršími ľuďmi, ktorí nám ihneď odpovedali na naše buon giorno. Auto na nás čakalo a kým Ivo pripravoval auto na cesty a kontroloval koleso rôznymi mykaniami a okopávaniami, tak ja som zisťovala, čo za nariekajúce čudo môže byť v košíku uprostred cesty, asi desať metrov pred nami. Od elegantne oblečenej ženy na vysokých podpätkoch, som sa dozvedela, že čaká na dcéru, ktorá ju má odviesť k dottore veterinario, pretože gatto piangi. Keď som podišla bližšie ku košíku, zazrela som v ňom do klbka stočené obrovské chlpaté sivé zviera, ktoré medzi jednotlivými nárekmi zazeralo na mňa obrovskými mačacími očami. Ešte šťastie, že chodíme na operu. Z Traviaty a Rigolleta poznám výraz piangi, takže som vedela, že gatto plače. Horšie to bolo s prekladom slovka gatto. Najskôr mi pomohlo, keď elegantná dáma začala mňaukať a definitívne som sa presvedčila o význame tohto slovka pohľadom do košíka. Gatto s majiteľkou nastúpilo do auta skôr, ako sme sa pohli my.

Serpentínami sme sa spúšťali do Terni a obaja sme hľadali čo najrovnejšiu plochu, aby mohol Ivo postaviť auto na zdvihák a podľa Braňových rád prekontrolovať zadné ľavé koleso.

Prvú rovinku, s dostatočne veľkým voľným priestorom, sme našli v priemyslovej časti mesta. Na benzínovej stanici.

Ivan vylovil z kufra zdvíhacie čudo. Nakoľko náš kombík nepatrí k tým autám, ktoré sa rozhodnú mať pričasto defekt, tak chvíľu trvalo aj môjmu šikovnému a múdremu manželovi, kým sa mu podaril tento, pre mňa neznámy mechanizmus, správne ukotviť. A dokonca zdvihnúť do výšky aj celú ľavú stranu auta. Ivo opakovane a opakovane krútil kolesom a počúval jeho zvuk.

„Počuješ?“ – spýtala sa ma hlava rodiny.

„Počujem. Ale neviem, či je to dobre alebo zle. Skús potočiť aj predné koleso.“

„Počúvaj, či to nie je dunivý zvuk. Dunivejší ako na prednom kolese.“

Mne sa zdalo, že zvuk je rovnaký v oboch prípadoch. Ivo sa stále nedôverčivo vracal k zadnému kolesu a zahlásil:

„Braňo povedal, že musím prekontrolovať, či nemá koleso výkyv. Kým len duní a nekýva sa, že prejdeme bez problémov aj dva – tritisíc kilometrov. A tuším to nemá výkyv.“

Ja nemám asi sluch na dunivý zvuk a nemyslím si, že viem posúdiť, či koleso má alebo nemá výkyv. Takže Ivove slová som brala celkom vážne a začala som sa ukľudňovať. Kým nedoplnil ďalšiu vetu.

„Budeme to musieť sledovať. Bol by som najradšej, keby sme našli v Narni ten servis. Aby sa na to pozreli. Ak je to ložisko, ďaleko nezájdeme.“

K servisom v zahraničí mám taký istý vzťah ako k podpisovaniu petičných listín na florentských námestiach.

„Myslíš, že nezájdeme ani domov, na Slovensko? 

Touto otázkou som dala jasne najavo, že nemám ani potuchy, čo je ložisko a čo môže spôsobiť pokazené ložisko.

 „Neviem. Ak je to naozaj tak, môže to byť riskantné.“ – odpovedal Ivo a naďalej sa tváril už síce nie nešťastne, ale ani spokojne.

„Tak poďme domov. Veď ak pôjdeme do servisu tu, tak nám na dovolenku už aj tak peniaze nezostanú.“

S tým som, podľa môjho názoru, uzatvorila náš rozhovor na túto tému. Ivo ešte chvíľu krútil kolesom dopredu a dozadu a potom zahlásil:

„Uvidíme. Zatiaľ to až tak neduní. Ale hlavne, že sa nekýva. Budeme ho sledovať. A nebudeme ho príliš zaťažovať.“

Spod auta vybral zdvihák, pobalil všetky veci do kufra a vydal úlohu:

„Do Orvieta hľadaj najoptimálnejšiu cestu. Bez zákrut a po rovinke.“

Pevne som verila, že to nemyslí vážne. Veď do Amélie vedie kľukatá červenozelená cesta po okraji zelených plôch, znázorňujúcich horský masív, ktorá sa nevyrovnáva ani za Lugnanom. A po diaľnicu je zaznačená jedna ostrá zákruta za druhou. Celých štyridsaťtri kilometrov je všetkým možným, len nie optimálnym riešením pre naše auto, ktoré má možno poškodené ložisko.

„Ivko, asi by bola výhodnejšia, aj keď dlhšia, cesta na Acquaspartu, potom do Todi a Orvieta a návrat tou istou cestou.“

Pozrel do mapy, ale aj jemu sa zdala byť novo navrhovaná trasa príliš nudná.

„Uvidíme. Mali by sme to zvládnuť. Nepôjdeme rýchlo. Pôjdeme na Narni Scalo, Améliu do Orvieta.“

Slovíčka „uvidíme“ a „budem to sledovať“ boli za posledné dva dni najčastejšie opakovanými slovami môjho drahého manžela.

V prvej uličke, ktorou sme prechádzali cez Narni, sme objavili škodovácky servis. Otvorený. S množstvom mužov v montérkach. Ivo, spokojný, že servis naozaj existuje, pokračoval v ceste ďalej. Neprešli sme ani dva kilometre a naša cesta začala stúpať do nebies. Teraz som, na všeobecné prekvapenie, začínala byť ja tá nervóznejšia z vývinu cesty. Pretože až takéto stupáky a serpentíny som neočakávala ani ja. Za normálnych okolností takéto cesty milujem. Ale mojej drahej polovičke sa podarilo tak dokonale ma vystrašiť, že som každú chvíľu čakala, že nám odpadne koleso, alebo sa nám stane iná drastická vec s tým krútiacim sa čudom na ľavej zadnej strane auta. Ivan sa mi zdal byť oveľa kľudnejší.

Začínalo mi to pripomínať jeden film s Funesom a Girardotovou, ktorí hrali manželov. V rodine vznikol problém. Manželka si aj napriek tomu dovolila večer spokojne zaspať. Manžel sa prehadzoval na posteli, vrtel sa, krútil sa, zazeral na manželku vyčítavým pohľadom. Až ju nakoniec zobudil. Monológ manžela sa niesol v duchu kladenia otázok, rozčuľovania sa a vlastných odpovedí. Keď sa vyvyprával, spokojne zaspal. Ale tentokrát nemohla zaspať manželka, pretože začala o celej situácii a manželových slovách rozmýšľať pre zmenu ona. Keď sa pozrela na vedľajšiu posteľ, videla spokojne odfukujúcu manželovu tvár, na ktorej sa kde – tu mihol spokojný úsmev.

Takže aj ja, keď som teraz pozrela na Ivovu tvár, videla som spokojný úsmev, pretože ako ho poznám, miluje cestu serpentínami a rôznymi stúpaniami a klesaniami v takom peknom počasí, aké sme mali v tento deň.

Za Amélie sme zastali, aby sme poobdivovali hradby mesta a výhľady do krajiny. Ivo pre istotu kontroloval koleso a ja som začala telefonovať s Kikou.

„Kika, prosím ťa, nakontaktuj sa s hostelom v Mire. S Adrianou Amorim. Či by nás mohli ubytovať na dva dni, ale s nástupom o jeden deň skôr, ako máme zaistené. Prišli by sme k nim zajtra večer – v utorok. Nie v stredu.“

„Prečo, mami?“

„Hlava rodiny má dojem, že sa nám kazí ložisko na zadnom ľavom kolese. A Umbria je taká kopcovitá, že túlanie sa v tomto teréne nám na kľude nepridáva.“

„Dobre, zariadim. Pošlem ti esemesku.“

Neprešla ani hodina a dostala som od Kiky správu, že meilovú adresu ostella v Mire má a že im napísala. Teraz bude čakať na odpoveď a bude nás priebežne informovať.

Ale to sme sa už prechádzali v zeleni pod stredovekým mestečkom Lugnano in Taverina. Od Amélie sme neustále stúpali, keď sa nám zrazu objavil po ľavej strane pohľad na sivé hradné múry, obkolesujúce domy a zvonku obklopené zeleným parkom, v ktorom rástli predovšetkým olivovníky. Hneď za križovatkou riadenou semaformi, ktoré dávali čeveno-oranžovo-zelené príkazy šoférom pri odbočovaní z hlavnej cesty na vstup do Lugnana, boli rozložení trhovníci. Tesne pod hradbami sme zaparkovali auto, obišli trhovníkov, zašli do parku, odkiaľ si Ivo hľadal čo najlepší uhol záberu. Ja som zatiaľ rozmýšľala, čo sa skrýva v malom domčeku, označenom zeleným krížom a nápisom Croce verde.  Keď som si poprezerala mapky, tak mi z toho vychádzalo, že to bude asi nejaké enviromentalistické hnutie za záchranu zelene. A prírody. O zelenom kríži som ešte nepočula.

Čo podľa jednej poisťováckej reklamy, ktorá vypadáva z televíznej obrazovky, neznamená, že to, o čom nevieme, neexistuje.

V dnešnej dobe plnej plastov, rôzneho balastu a smogu je ochrana prírody naozaj veľmi dôležitá. Ale začínam mať dojem, že ochranu človeka akosi z tej prírody aj samotní ochranári vytesňujú. Akoby samotný človek nebol zaujímavou témou. Alebo túto tému nikto finančne nesponzoruje? Ochrana človeka pred hlukom, vulgarizmom, agresivitou správania a neporiadkom, stojí až za slobodou a demokratickým právom človeka, ktorý hluk, vulgárnosť, agresiu a neporiadok spôsobuje. Takže ak vznikne Croce humanitas, tak do tohto hnutia sa zapojím. Aspoň budem môcť oficiálne protestovať voči vulgárnemu rapovaniu v električkách, kde sa všetci tvária, že nič nepočujú a budem sa môcť oprieť o to, že som členkou Humanistického kríža. Takto mi nezostáva nič iné, len začať spievať ľudové piesne a pevne veriť, že to ani ten chudák pseudoraper s tým mojím speváckym analfabetizmom nevydrží. Čo som už raz, na veľký údiv spolucestujúcich, ale najmä seba, v električke urobila.

 

 

Olivový háj pod Lugnanom in Taverina

 

Od Lugnana sme prešli približne päť kilometrov, keď sa nám po ľavej strane otvorila rozsiahla výhľadovka s dvoma jazerami. Bližším a menším a vzdialenejším a väčším. Podľa mapy skoro pod nami ležalo Lago di Alviano a na obzore sa ligotalo Lago di Bolsena. A v tento deň to neboli posledné lagá. Cestou z Orvieta do Todi sme ešte išli okolo Lago di Corbara. Zatiaľ to vyzeralo tak, že Umbria sú hory a jazerá. Pár kilometrov pred Orvietom sme prešli popod diaľnicu vedúcu z Ríma do Florencie a ocitli sme sa rovno pod tufovým masívom pri orvietskej stanici, z ktorej vedie takmer šestometrová lanovka so stopäťdesiatsedem metrovým prevýšením. My sme sa rozhodli ísť autom, pokiaľ sa bude dať. Stúpali sme serpentínami až na veľké námestie s množstvom áut a autobusov. Z neho viedli len dve cesty. Jedna pre autá, druhá pre peších. Tá druhá bola signálom, že sa práve tu začína pešia zóna, ktorá bude určite viesť do centra. A preto sme začali krúžiť po námestí Piazza Cahen a hľadať miesto na zaparkovanie, ktoré by spĺňalo viaceré naše požiadavky. S bezpečne vyzerajúcimi susedmi, radšej zahraničnými, s neotlčenými autami. S dostatočne širokým priestorom na otvorenie dverí, aby sme nemuseli vystupovať ako Rovan Atkinson v jednom zo svojich pojašených filmových gagov. A najdôležitejšie bolo – nájsť miesto v tieni, alebo v budúcom tieni. Na druhýkrát sa nám podarilo presne také miesto nájsť. Rýchlo sme si preštudovali parkovacie automaty, dohodli sa na čase, ktorý chceme tomuto mestu venovať. Bolo pol jednej, takže sme sa rozhodli byť v meste do pol štvrtej. Parkovací lístok sme vložili do auta na dostatočne viditeľné miesto a vybrali sme sa do ulíc. Corso Cavour zívalo prázdnotou a bolo dôkazom toho, že Taliani mali svoju obedňajšiu siestu. Už pri našich predchádzajúcich dvoch návštevách Orvieta sme zistili, že toto mesto ešte neobjavili turisti tak, ako sme to videli v toskánskych mestách. Tu určite nie je hlava na hlave. Našťastie. Bez akéhokoľvek predierania sa cez davy ľudí sme sa dostali až k Via Duomo, kde sme si kúpili tú najhoršiu pizzu, akú sme jedli. Mazľavú a bez konkrétnej chuti. Aspoň už vieme, kde jesť nemáme. S fľaškou minerálky v ruke sme pokračovali k Torre di Maurizio, k jednej z najstarších hodinových veží v Taliansku. Pred dómom nestálo a nesedelo veľa návštevníkov a preto sme sa z kamenných lavíc rozhodli pokochať sa pohľadom na jedno z najkrajších gotických priečelí chrámu, aké sme doteraz videli. Je naozaj prekrásne.

 

 

Jednotka medzi chrámovými priečeliami

 

Po vstupe do vnútra dómu sa už vôbec Ivo nebránil navštíviť Cappella do San Brizio. Oproti našim predchádzajúcim návštevám urobili Orvietčania zmenu. Už sa lístky nekupujú vonku v informačných kanceláriách, ale priamo v katedrále. A ani tu nebol žiaden rad. A preto sme si mohli dielo Fra Angelicu, ktorému pomáhal Benozzo Gozzoli, ale najmä dielo Lucu Signorelliho naozaj vychutnať. Cyklus fresiek z pätnásteho storočia pôsobí veľkolepo nielen námetom ale aj farebnosťou. Fra Angelico a Luca Signorelli sú namaľovaní na freske, kde Antikrist, s tvárou Savonarolu, hovorí k ľuďom. Rožkatý Satan stojí za ním a našepkáva mu. Prostredníctvom Antikrista navádza ľudí na zlé skutky, za ktoré sa dostanú do pekla. Ktovie prečo sa práve na túto fresku namaľovali autori nástenných malieb? Možno kvôli tomu, že len na tejto freske sa stratí tmavý odev, do ktorého sú obaja maliari oblečení. Signorelli si prezerá návštevníkov kaplnky s otázkou v očiach: „No, čo na toto všetko hovoríte?“ a Fra Angelico sa neprítomne pozerá pred seba a so zopätými rukami si určite hovorí: „Ako tu môžem stáť a nič neurobiť voči týmto dvom pokušiteľom?“ Ja by som sa určite namaľovala na fresku korunovácie vyvolených, ktorá je pozitívnejšia nielen svojou farebnosťou, svetlosťou, ale aj príjemnejšou atmosférou, ktorá z nej vyžaruje. Skupina hudobníkov dotvára celú scénu, ale výrazy v očiach ľudí ešte stále nevyjadrujú radosť. Je v nich obava, očakávanie, údiv? Ale asi nebolo úlohou maliarov pätnásteho storočia maľovať v kostoloch radosť zo života. Vládol záver stredoveku a od ľudí sa očakávalo, že si budú plniť svoje pozemské povinnosti. V strachu, čo ich bude čakať po smrti. Nie, nechcela by som byť namaľovaná ani na jednej z týchto fresiek, pretože keď si pomyslím, koľko zla by bolo okolo mňa toľké storočia a ja by som sa musela na to pozerať.

Z chrámu sme zašli do Palazzo dei Papi, ktoré je dnes múzeom. Aj to len z toho dôvodu, že kúpou lístka do Capella di San Brizio sme mali zároveň aj vstupy do Palazzo Papali a kostola Chiesa di Sant´Agostino. Pápežský monumentálny komplex sa nachádza hneď vpravo za dómom. Stojí tu od trinásteho storočia a bol sídlom tridsiatich troch pápežov. V ľavej časti je galéria s obrovskými figurálnymi obrazmi, na ktorých sú namaľovaní nielen svätci, ale aj predstavitelia orvietskej histórie. Keď nás dievčina sediaca vo vestibule za pultom, vyzývala na vstup do ďalších priestorov múzea, poďakovali sme sa. Archeologickú časť sme nemali v pláne našej prehliadky. A ani sa nám nechcelo ísť do kostola Svätého Augustína, pretože podľa mapky by sme museli prejsť krížom cez celé mesto. A to sa nám v poobedňajšej horúčave vôbec nechcelo. Rozhodli sme sa pomaly vrátiť na Piazza Cohen. Obzerali sme si ľudoprázdne obchodíky. Pred jedným z nich som uvidela reklamnú tabuľu, na ktorej bolo napísané – čerstvé hľuzovky.

„Ivko, počkaj ma. Idem do obchodu.“

„Načo? Čo chceš kúpiť?“ s obavami v hlase sa pýtal môj drahý manžel. Pozná moju nechuť chodiť po obchodoch, takže teraz zostal v miernom šoku.

V príjemnom obchodíku s klimatizáciou stáli traja ľudia. Dvaja elegantní Taliani sa opierali o malý okrúhly stolík a vychutnávali biele orvietske víno a šarmantná majiteľka obchodu sa s nimi rozprávala. Keď som vstúpila dnu, svoju pozornosť zamerala na mňa. Vysvetlila som jej, že som ešte nikdy v živote nevidela hľuzovky a či by mi ich mohla ukázať.

Usmiala sa, otočila sa ku chladiacemu pultu a vybrala z neho taký malý široký trojdecový zavárací pohár. V jeho strede bola kôpka hnedých negustióznych hrčiek, vo veľkosti rumových cukrárskych guliek, ktoré sa robia z okrajkov piškóty. Ak toto je tá drahá kulinárska špecialita, ktorú sú schopné nájsť len cvičené prasce a psy, tak mi nemusí byť ľúto, ak ju nebudem v živote jesť. Ale so širokým úsmevom som poďakovala za ukážku a vybrala som sa Ivovi zvestovať moje nové vedomosti, ktoré som si po návrate domov doplnila. Z internetu som sa dozvedela, že hľuzovka je podzemná huba guľovitého, značne hrboľovitého tvaru, pripomínajúca zemiaky, ktorá najčastejšie rastie v listnatých lesoch v hĺbke dvadsaťpäť až tridsať centimetrov pod zemou, v nie príliš vlhkej pôde. Tiež som sa dozvedela, že v poslednom čase je v ich vyhľadávaní vysoko cenená predovšetkým mexická odroda prasiatok, ktorých čuch je až tridsaťpäťkrát jemnejší než u bežných prasiat. Hľuzovky sú vzácne, drahé a nedajú sa pestovať. Mnohí ľudia ich milujú pre nezameniteľnú korenistú chuť. Ďalší zas veria, že sú afrodiziakom a zabezpečia im neuveriteľné erotické zážitky. Zaujímavé je, že všetky tieto očakávania sa dajú naplniť len vďaka malému ružovučkému prasiatku.

Pri príchode na Piazza Cohen sme si všimli vstupnú bránu do Fortezzy Albornoz a teraz sme sa rozhodli, že si z nej a z jej príjemného chládku pozrieme okolitú krajinu, ktorá sa rozkladala takmer tristo metrov pod nami. Táto pevnosť bola postavená na príkaz španielskeho kardinála Albornoza, ktorý sa riadil pokynmi pápeža Innocenta VI. Projekt navrhol kondotiér a vojenský inžinier Ugolino di Montemarte a jej výstavbu začal v polovici štrnásteho storočia. V polovici pätnásteho storočia bola pevnosť dostavaná. To už v nej býval pápež Klement VII., ktorého v roku 1527 vyhnali z Ríma. Nemali to tí pápeži ľahké. Raz boli aj s celým svojím dvorom v Ríme, potom v Avignone, dokonca aj vo Florencii a svoje útočisko našli aj v Orviete. A ktovie kde všade. Dnes je tu možnosť poprechádzať sa, posedieť si v príjemnom chládku na lavičkách pod hustými stromami a deti tu majú aj detské ihrisko.

Po návrate k autu som si všimla mladú taliansku rodinu, ktorá stála okolo svojho auta, zaparkovaného na slnku. Popri rozhovore si nás obaja dospelí a obe deti neustále prezerali. Až po chvíľke som prišla na to, že sa im páči náš parkovací priestor a čakajú, kedy už konečne z neho odídeme. Keď sme si to vysvetlili, urýchlili sme náš odchod bez nazerania do mapy, ktorým smerom sa máme vydať, ak chceme prísť do druhého cieľa – do Todi. Vedela som, že pár kilometrov musíme ísť po tej istej ceste, ako sme prišli. Pri výjazde z Orvieta sme zastali na neútulnej, ale rozľahlej benzínovej pumpe. Ivo si prezrel koleso, ja mapu a obaja sme sa pustili do bebečiek a kávy, ktorú sme mali so sebou.

Cestou v aute som prevzala od Kiky správu:

„Z miry sa mi neozvali, dajte vediet, ako sa mate.

14.07.2008, 17:38:11“

Nebola to síce pozitívna správa, ale nebrali sme ju ani tragicky. Mali sme pripravené alternatívne riešenia.

1. Zastavíme sa v Mire a uvidíme, či budú mať niečo voľné.
2. Ak nie, budeme pokračovať do hostela v Aquilei. Uvidíme, či budú mať niečo voľné.
3. Ak nie, prespíme v aute.

Pred šiestou sme už parkovali na terase pod mestskými hradbami Todi, neďaleko pútnického kostola Santa Maria della Consolazione. Tento chrám stavali deväťdesiatdeväť rokov. Hoci sme v ňom už boli, opäť sme sa rozhodli ho navštíviť. Ale predtým som vliezla do baru, kde som si vypýtala pohár čistej vody, pretože som si potrebovala rozpustiť flector. Z ničoho nič ma rozbolela hlava. Barman bol príjemný mladý muž a keď videl, že si do vody sypem prášok, ešte mi rýchlo podal aj lyžičku na miešanie. Stačilo mu asi vidieť moju zúboženú tvár.

Kým si Ivan fotografoval chrám zvonku, tak ja som oddychovala na jeho kamennej lavici, ktorá je okolo celého kostola. Akonáhle liek začal účinkovať, bola som pripravená na ďalšiu prehliadku. S Ivom sme si zopakovali všetky základné a charakteristické znaky renesancie, ktoré sú tu úplne lopatisticky uplatnené. A potom sme sa už vybrali po Viale della Serpentina k centru mesta. Podarilo sa nám zaparkovať rovno pod schodiskom do kostola San Fortunato.

 

 

San Fortunato v Todi

 

Odtiaľ sme už mali len pár metrov na Piazza del Popolo. Urýchlene sme začali hľadať obchod s pečivom, pretože v Collescipoli nás už nečakal ani kúsok chleba. Na Piazza Jacopone nás za vrkočovým závesom čakal malý obchodík, plný pečiva, rozličných syrov, zaujímavých mäsových výrobkov. A s milými predavačkami, ktoré neodolali a začali zisťovať, odkiaľ sme. Nakúpili sme aj to, čo sme pôvodne nemali v pláne. Časť nákupu sme sa rozhodli zjesť na schodoch dómu a časť nákupu sme si predsavzali doniesť na večeru do nášho prechodného bydliska. K vínu. Kým šiel Ivo zaniesť väčšiu časť nákupu do auta, ja som si zatiaľ obzerala todské Teatro Comunale. Sedemnásť tisícové mestečko má vlastné divadlo a atmosféru nepoznačenú turistami. V bare, na rohu hlavného námestia, popíjali domáci muži kávu a ani my sme neodolali a pridali sme sa k nim. V strede námestia sa rozprávali dve rodiny, okolo ktorých behali deti. Inak tam nebol takmer nikto. Po krátkej prechádzke som si všimla vo výklade jedného obchodíka zaujímavú pánsku košeľu. Z prírodného materiálu, šitú v safari štýle. Ako stvorenú pre môjho drahého manžela. Šla som ho hľadať. Samozrejme, že som ho našla s fotoaparátom na oku, ako si fotografuje biele monumentálne schodište vedúce k dómu. Chvíľu mi trvalo, kým som ho prehovorila na vstup do obchodu, ale potom to už išlo rýchlo, pretože sa aj jemu na prvý pohľad zapáčila. V tej eufórii som si ani nevšimla, že má malý kaz, ktorý som musela doma riešiť.

 

 

V Todi prevládajú domáci nad turistami

 

Z Todi sme odchádzali po siedmej a už sa stmievalo, keď sme prišli do hostela. Vítala nás len Sara. Vysvetlila som jej, že máme problém s autom a že preto musíme skrátiť náš pobyt o jeden deň. Hoci sme ešte nemali správu od Kiky, či nás v Mire ubytujú. Rozhodli sme sa to riskovať. Požiadala som Saru, aby nám pripravila účet, kým sa navečeriame. Aby sme sa ráno nemuseli zdržiavať. Kira bola s Danielom na prechádzke, takže naša neskorá večera bola ničím nerušená. Obaja sme boli unavení a preto sme sa ponáhľali spať. Mňa síce prestala hlava bolieť, ale prešlo to na Ivana. A vtedy zapípal mobil a ukázala sa správa od Kiky:

„Bru noc vam aj kire. Oddychnite si. Daj tatovi masaz a myolastan. A pohladkaj auticko. Ozvem sa zajtra.

14.07.2008, 21:37:22“

Poslúchla som. Takmer v bezvedomí som urobila Ivovi rýchlomasáž stuhnutej chrbtice a donútila som ho vziať si voltaren z mojich zásob.

 

 

Cesta do Benátok

 

„Bre rano. Ozvali sa z miry. Dnes volna izba bez kupelne-38 eur. Rezervujem vam ju?

15.07.2008, 08:27:04“

Môže byť krajší budíček?

Posledná noc v ostelle bola neskutočne pokojná. Túto noc sme v ňom spali len my dvaja, o čom sme sa presvedčili aj počas raňajok. V jedálni sme boli sami. Na stole sme mali pripravené pečivo, džemy, kakaový prášok, müsli. Sara nám priniesla kávu a mlieko a oznámila nám, že Kira je už s Danielom vonku. Po raňajkách sme požiadali Saru, či si môžeme prehliadnuť izby na poschodí.

Potom sme sa rýchlo pobalili a Ivo šiel pod hradby po auto. Medzitým sa Kira vrátila z prechádzky, takže za jej asistencie sme sa vysťahovali z izby. Rozlúčili sme sa s domácimi a museli sme skonštatovať, že takéto príjemné ubytovanie sa nám naozaj veľmi páčilo. Sprchovací kút bol síce malý, ale v niektorých našich penziónoch je to ešte oveľa, oveľa menej priestranné. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Ale museli sme uznať,  najmä po prehliadke druhého poschodia, že sme mali k dispozícii to najlepšie ubytovanie, aké v hosteli bolo. Bolo nám celkom smutno, keď sme schádzali autom ku hradbám a keď sme naposledy zakývali dievčine v novinovom stánku.

Na smútok však nebol priestor, pretože som musela dávať pozor na cestu. Najkratšiu a najrovnejšiu, ktorá vedie do Benátok. Rozhodli sme sa ísť štvorprúdovkou cez Perugiu, Cittá di Castello, Cesenu a Ravennu. Po Sansepolcro nenastal ani jeden problém. Ale to sa už okolo nás začali vypínať Appeniny. A začali sa tvoriť kolóny. Najskôr päťminútové, potom desaťminútové a pri Vilallbe takmer hodinové. Medzitým nám prišla aspoň od Kiky príjemná správa:

„Mate reserve. Pekny dnik.

15.07.2008; 11:27:33“

Hoci sme vďaka kolónam úplne pekný dník nemali, nebolo to zas ani také zlé. Šoféri okolo nás boli s typickou talianskou nonšalantnosťou zmierení so situáciou bez akejkoľvek nervozity, trúbenia a jedovania sa. My sme využili prestávky na prepočty času, o koľkej máme šancu prísť do Miry, na plánovanie ďalšieho dňa v Benátkach, na sumarizáciu toho, čo sme zažili doteraz. Ani sme nemali čas sa nudiť. A obdivovali sme krajinu okolo nás. Napravo kopce, naľavo kopce. Zlé to bolo len vtedy, keď sme sa ocitli v kolóne uprostred tunela. Tam sme našťastie stáli len nejakých desať - pätnásť minút. V tuneloch by, podľa mňa, nemali vôbec povoľovať kolóny. Tam ma chytá klaustrofóbia. Kupodivu ma nechytá vo výťahoch, ale v obrovských nákupných centrách. Neznášam ich a som ochotná vkročiť do nich len za konkrétnym lákadlom. Naposledy kvôli predpremiére filmu Pokoj v duši. Kým sme s Ivom prešli z jedného konca obchodného mesta v Auparku, blúdiac lesklými sklenými ulicami, do kinosály na jeho druhom konci, tak som sa ho držala ako kliešť. Už len kvôli mne musia prežiť  malé obchodíky. Aby som sa nemusela strácať v tomto absurdnom priestore.

Nedávno som čítala knihu Vše o Woody Allenovi. V časti Aforizmy som sa našla.

„V roku 1991 hral Woody Allen vo filme Taká normálna láska postavu kalifornského jupíka Nicka, ktorý musí ísť so svojou manželkou do veľkého obchodného centra. A vtedy vypovie myšlienku, ktorá definuje samotu a izoláciu vo veľkých moderných mestách:

„Budeme sami. Budeme sami až do šiestej. Ak pobyt v obchodnej galérii znamená byť sami, tak ja s tým súhlasím. Osamelé masy ... človek čelom k ľudstvu ... Kafka v Kalifornii ... Vidíš, aký som poetický?“

V tej obrovskej bubline plnej obchodov, reštaurácií, otvorených kaviarní, množstva ľudí, si pripadám bezradne a stiesnene.

Takže aj na ceste do Benátok som bola rada, že sa kolóna pohla a o chvíľu sme boli z tunela na slniečku. Za Bagno di Romagna sme s Ivom skonštatovali, že sme ešte v Taliansku po takých zlých cestách nešli. A to práve v deň, ktorý mal byť maximálne ohľaduplný k nášmu autu. Cesty boli nezvyčajne rozbité, s množstvom nerovností, jám, zlepencov. Skoro ako na Dlhej ulici v Zlatých Moravciach. Neprešla ani hodina a po pravej strane sa nám objavila Cesena a ďalej Ravenna. To sme už vedeli, že do Miry prídeme akurát na popoludňajšie otvorenie hostela.

S Adrianou Amorim som si začala písať vo februári. Po krátkom emailovom pinpongovaní sme mali začiatkom marca potvrdené naše ubytovanie:

„Milá Danuša Meňhartová, ďakujeme Vám za meil. S radosťou Vám potvrdzujeme Vašu rezerváciu. Tešíme sa na stretnutie šestnásteho júla.

Srdečný pozdrav

Adriane Amorim

Ostello di Mira

Aj my sme sa tešili na opätovné stretnutie s týmto ráznym dlhovlasým dievčaťom, ktoré medzitým postúpilo na šéfku hostela.

Pri odbočke na Giare je hneď na začiatku ulice malý obchodík, do ktorého sme si vlani chodili každý deň kupovať lístky na autobus do Benátok. Keď sme zbadali, že je ešte otvorený, rozhodli sme sa zastať a kúpiť si nielen niečo na večeru, ale najmä doplniť si zásoby minerálky. Tušili sme, že ak sa ubytujeme, nebudeme mať už veľa síl na večerné potulky. Pri pokladni stál náš vlaňajší známy. Vysoký prívetivý muž, u ktorého sme si kúpili aj dva spiatočné cestovné lístky na ďalší deň, aby sme ráno nemuseli strácať čas. O pár minút sme už stáli na malom parkovisku za hostelom.

 

 

Ostello v Mire

 

V recepcii nás privítalo jemné žieňa, ktoré sme tam vlani nevideli. Predstavila sa nám ako Anna a po chvíli sme sa dozvedeli, že je nová a že Sylvia tu už nepracuje. A Adriane príde až  nasledujúci deň poobede. S úsmevom nám oznámila, že vedia o nás a majú pre nás pripravenú izbu. Síce nie podľa predchádzajúcej objednávky.

„Čakali sme Vás až zajtra. Ale spojila sa s nami Vaša dcéra a požiadala nás vo Vašom mene o zmenu termínu. Mohli sme to urobiť, ale v inej izbe. Ak Vám nebudú vadiť spoločné zariadenie, tak budete s izbou spokojní.“

Anna, z ktorej sa vykľula Chorvátka, mala pravdu. Keď sme si odomkli izbu, zistili sme, že v nej máme neskutočne veľký priestor. Vďaka tomu, že bola plánovaná pre piatich obyvateľov. A my sme ju mali len pre seba. A v mojej posteli bola dokonca pod matracmi aj doska, takže som si nemusela dávať matrac na dlážku ako vlani. A na posteliach boli vlnené deky. Čo viac si môže človek želať?

Po celodennom šoférovaní bol Ivo unavený a preto rýchlo vliezol pod sprchu. Ja som mu medzitým pripravila posteľ a kým som nás udomácnila, zaspal. Na prvú regeneráciu síl mu stačila hodinka. Keď sa prebudil, bol čas na večeru. Vybrali sme sa do jedálne, ktorá bola plná ubytovaných hostí. Počas večere sme zistili, že ide nielen o zahraničných hostí, ale aj o skupinku talianskych stavebných robotníkov. Po večeri sa vybrali hrať pred hostel futbal. Práve pod naše okná. Hrali ho veľkým entuziazmom. Začínala som mať strach, či budeme môcť vôbec spať. Moje obavy sa ukázali byť zbytočnými. O desiatej už bolo počuť od schodíkov len tlmený rozhovor a o pol jedenástej zavládol v celom hosteli kľud. Dokonca už spali aj naši susedia v bunke. Nemecký manželský pár s troma deťmi v pubertálnom veku, ktoré sa večer počuteľne tešili z poschodovej postele, ktorú mali v izbe. Zaujímavé bolo, že sa z nich vedel zdraviť len jeden. Otec rodiny. Manželky a mládež sa asi v Nemecku nezdravia.

 

 

 

 

Benátky

 

Ráno nás zobudilo nielen štebotanie vtáčeniec, kikiríkanie kohútov a brechot psov, ale aj odchod robotníkov, ktorých si prišiel vyzdvihnúť malý mikrobus. Z postelí sme dokázali vstať však až potom, keď sme počuli, že už vstávajú aj naši nemeckí susedia. Ukázalo sa, že zo spoločných zariadení sme nemuseli mať žiadne obavy, pretože sme ich mali takmer len  pre seba. Ja dámske a Ivo pánske. Na plániku izieb som zistila, že ostatné izby na našej chodbe majú vlastné sociálky. Takže na tie dve dámske a dve pánske sprchy sme boli my dvaja a naša spolubývajúca nemecká rodina. Čo sa dalo hravo zvládnuť. Keď sa nám konečne podarilo dostať do jedálne, na stole nás čakalo papierové prestieranie, servítok, umelohmotný biely nôž, zabalené sucháriky, lekvárik, nutelka, croissante s čokoládovou náplňou a žetón. Na kávu. A zopár polodriemajúcich obyvateľov, ktorí sa snažili prebudiť. Na to, že na parkovisku bolo päť áut, jedno z Holandska, dve zo Švajčiarska, jedno z Nemecka a naše, bolo na raňajkách málo ľudí. O štvrť na desať sme vyrážali z hostela a vybrali sme sa na autobusovú zastávku na hlavnú cestu. Sviežim krokom. Aj keď mal mať autobus odchod až o deväť štyridsať. Už sme mali skúsenosti, že odchody autobusov smerom do Benátok sú nevyspytateľné. Vo veľkej miere závislé od preplnenosti cesty medzi Chioggiou a Giare. Po chvíľke čakania sa zrazu spoza zákruty vynorila Sylvia, ktorá vlani pracovala v recepcii ostella. Dozvedeli sme sa, že už pracuje v Benátkach. V MacDonaldovi. A že sa jej tam oveľa viac páči a dokonca aj viac zarobí. Ako sme ju mali možnosť z vlaňajška poznať, tak sme jej verili, že táto práca je pre ňu oveľa lepším riešením. Na zastávke začali pribúdať ďalší cestujúci, ktorí s napätím v očiach sledovali všetky modré autobusy prichádzajúce z ľavej strany. Táto zastávka je totiž len na znamenie. Preto sa musí niekto obetovať, vstúpiť na miniokraj cesty, po ktorej jazdia automobily rôznej veľkosti a mnohé  v hysterickej rýchlosti a zamávať rukou pred pravdepodobným spojom do Venezie. Tentokrát to bol mladý muž v kockovanej košeli, s ruksakom na chrbte a šatkou na hlave, ktorú si dal v okamihu dolu a začal ňou dávať šoférovi znamenie. Samozrejme, že sme mu dali prednosť pri nastupovaní. Nielen preto, že sa mu podarilo zastaviť autobus, ale najmä preto, že bol na zastávke prvý.

Neviem, ako to tí Taliani robia. Ale cestovať v talianskych a slovenských autobusoch je neskutočne rozdielne. Po prvé – talianske autobusy sú čisté. Všade. Nielen sedadlá, ale aj rukoväte vstupného zábradlia, rukoväte sedadiel, úložné priestory na batožinu. Sú pohodlné. Sú klimatizované. Šoféri v modrých košeliach sú šarmantní. Možno preto, že nemusia predávať lístky a vydávať eurocenty. Ktovie. Po druhé – stabilita cestovného. Lístok medzi Sienou a Florenciou je už dlhé roky v tej istej cene. A aj lístok medzi Giare a Benátkami mal aj tohto roku tú istú cenu ako vlani. Keď v Zlatých Moravciach nastúpim do autobusu smerom do Bratislavy, musím mať už pár rokov pripravené peniaze v rozpätí od stoštyridsiatich korún do stosedemdesiat korún. Závisí to od toho, na ktorého dopravcu v konkrétnom okamihu natrafím. Pričom pohodlie a úroveň cestovania nie je priamo úmerné výške cestovného. A ani správaniu šoférov. Po tretie – ľudský smog v podobe hlasného rozhovoru, suverenite pri krátení si cesty pozeraním filmu na prenosnom počítači systémom – počúvajte všetci, akú stupiditu pozerám, sluchátka v ušiach, ktoré aj tak prepúšťajú muziku a tak zo susedného sedadla musíte počúvať niečo, na čo vôbec nemáte náladu. Toto sme naozaj v Taliansku nezažili. Hoci po mojich nových skúsenostiach z cestovania vlakom si hovorím – zlaté slovenské autobusové linky.

Z pracovných dôvodov som na jeseň musela takmer po štyridsiatich rokoch objavovať čaro vlakov. Mali zo mňa zábavu nielen pokladníčky v pokladni, ale užasnutí boli zo mňa najmä sprievodcovia. Keď som prvýkrát vyšla v Bratislave na nástupište, z ktorého mi mal odchádzať vlak do Vrútok, tak som nevedela, ako mám spoznať vozeň, do ktorého mám podľa miestenky nastúpiť. Na opačnej koľaji bol pristavený vlak do Prahy a priamo pri schodišti stáli dvaja elegantní českí sprievodcovia, ktorí svojich cestujúcich navigovali do jednotlivých vozňov. Pri „mojom“ vlaku nebolo ani stopy po nejakom zamestnancovi slovenských železníc. Takže som sa išla spýtať Čechov. S ospravedlnením mi povedali, že mi nevedia pomôcť. Nečudujem sa im. V krátkom čase som absolvovala asi osem vlakových ciest. Okrem toho, že som zistila, že medzi Trnavou a Bratislavou chodia príšerne špinavé, zanedbané vlaky, tak sa mi nepodarilo pochopiť systém, v akom poradí bývajú vozne. V Spišskej Novej Vsi som dostala miestenku do siedmeho vozňa. Logika mi hovorila, že by to mal byť siedmy vozeň za lokomotívou a preto som sa vybrala dozadu, aby som stihla s dvoma obrovskými taškami a kabelkou nastúpiť. Ale od sprievodkyne, na ktorú sa mi podarilo natrafiť už na schodíkoch, som sa dozvedela, že môj vozeň je druhý od začiatku. Vedela som, že vonkajškom už nemám šancu sa na svoje miesto dostať. Takže som nastúpila. Lenže skúste sa predierať piatimi kymácajúcimi vagónmi a ešte si aj pridržiavať samozatváracie dvere. V ľavej ruke veľká cestovná taška, v pravej taška s počítačom, nabitá ďalšími materiálmi a kabelkou. A keď sa vám konečne podarí prísť na miesto, zistíte, že vaše kupé má pozaťahované závesy a je zamknuté. Ešte šťastie, že som si našla miesto za ďalšími dverami. Na ďalšej zastávke sa mi predsa len podarilo dostať na moje miesto. A aj to len preto, že sprievodca, ktorý sa tam uchýlil so svojimi dvoma kamarátmi, musel ísť kontrolovať lístky. A ja som ho pristihla, keď sa tam chcel znova vrátiť.

Cestovanie v talianskych dopravných prostriedkoch a po talianskych cestách je pre nás dvoch príjemným relaxom, z ktorého sa vždy musíme zobudiť pri návrate na Slovensko. Aj tentokrát sa nám cesta do Benátok páčila. Sedeli sme v čistom, príjemnom, pohodlnom a klimatizovanom autobuse.

Piazzale Roma nás privítalo slniečkovým počasím a turistickým ruchom. Ivo bezvýhradne akceptoval môj tohtoročný sen. Navštíviť Galleriu dell´Accademia a kostol Santa Maria del Salute. Veď som ani tak veľa nechcela. Žiadne brilianty, kožuchy, zlato alebo šperky.

A hneď od autobusu som moju drahú polovičku začala viesť neturistickými uličkami, námestíčkami a kanálmi Dorsoduora.

 

 

Campo Santa Margherita v Benátkach

 

Prešli sme ku Campo Santa Margherita, plnom domácich Talianov. Sediacich s novinami pri dopoludňajšej kávičke, rozprávajúcimi sa pred obchodíkmi alebo v tieni stromov, kupujúcimi zeleninu na pultoch stánkov. Ivovi sa malebné námestíčko veľmi páčilo, takže netrvalo dlho a už mal na oku fotoaparát. Ja som sa zatiaľ začala motať po okolí s tým, že som mu vždy oznámila, ktorým smerom sa idem vydať. Až som zablúdila ku gotickému kostolu Santa Maria del Carmine na Campo dei Carmini. Tých, ktorí prichádzali na loďkách, vítali schodíky vynárajúce sa z vody a vedúce priamo na námestie. Tu som sa rozhodla Iva počkať. Tak ako nemám rada Piazzu San Marco a vyhýbam sa prepchatým uliciam s húfmi turistov, tak mám rada takéto tiché ostrovčeky, plné čarovných budov, ktoré okupujú viac – menej len domáci Benátčania. Keď sme si prezreli kostol plný malieb z dejín rádu karmelitánov, rozhodli sme sa vrátiť na Campo Santa Margherita. Ivo fotografovať a ja obdivovať všetko okolo seba. Netrvalo dlho a našu pozornosť zaujala babička v bielej sukni, modrom svetríku, s paličkou v ľavej ruke. Okrem toho, že sa o ňu opierala, zároveň ňou aj gestikulovala. Popritom si zanietene rozprávala. Sem – tam zastala a na zdôraznenie toho, čo povedala, zdvihla paličku a pobúchala ňou energicky o zem. Inokedy ňou len tak rozvláčne zamávala. Až po chvíľke sme si všimli, že v pravej ruke, pod dokonale upravenými vlasmi zachytenými v sieťke, má mobil. Podľa držania tela, chôdze, vrások na tvári a rukách, mala najmenej sedemdesiat rokov. Ale podľa jej vitality pri rozprávaní by jej človek hádal oveľa menej. O krátku chvíľu si k nám na lavičku prisadla mladá španielska dvojica a aj tá začala so záujmom babičku sledovať. Mali sme divadelné predstavenie jedného herca. Taliani musia mať veľmi lacné telefonické hovory, pretože polhodinový rozhovor nie je pre nich žiadnou raritou. Keď babička povedala posledné sí a čao, odobrala sa na druhý koniec námestia a vstúpila do jedného zo stredovekých domov. Minulosť a súčasnosť. Má to svoje čaro. Kto vie, prečo išla telefonovať až na druhý koniec námestia? Že by tajný ctiteľ? Museli sme uznať, že vyzerala čarovne.

Nás však čakala obrazáreň a ja som začala zas sledovať tabuľky na stenách, oznamujúce smer k Akadémii, ktorá je ešte stále celá schovaná pod kovovou konštrukciou obalenou plachtami. Som zvedavá, či budem aspoň raz vidieť, v akej budove sa ukrýva najväčšia a najvýznamnejšia zbierka benátskeho maliarstva pätnásteho až osemnásteho storočia. V pokladni sme dostali lístok za šesť a pol eura, Ivo si musel odložiť batoh s fotoaparátom, ku ktorému som si odložila môj slamený klobúk. A mohli sme sa vybrať na prehliadku dvadsiatich štyroch sál. Už v piatej sále som sa zastavila a posadila sa pred obraz Búrka od Giorgoneho. Tento umelec zomrel v Benátkach na začiatku šestnásteho storočia vo veku tridsaťtri rokov. A hoci namaľoval len málo obrazov, mnohé z nich visia v tých najvýznamnejších galériách. Koncert v prírode v parížskom Louvri a Spiaca Venuša v drážďanskej Gemäldegalerie. Benátčan Carlo Ridolfi napísal o Giorgionem, že miloval život, krásne ženy a hudbu a že si svojimi schopnosťami a milou povahou získal veľa priateľov, s ktorými sa zabával hrou na lutne. Dodnes nie je umeleckým teoretikom jasné, aká téma je na tomto obraze spracovaná. V minulom storočí sa hovorilo, že ide o autoportrét maliara a jeho rodiny, ďalší tvrdili, že dielo má literárny základ v skladbe rímskeho básnika Tebaida Stazia. A ktovie, čo by nám povedal samotný autor. Možno chcel namaľovať len krajinu s bleskom na tmavej oblohe, plnej ťažkých mrakov a krásnu ženu, ktorá kojí dieťa.

Desiata sála je veľkolepá a v nej som strávila asi najviac času. Hneď po pravej strane je umiestnený obrovský obraz. Zapĺňa takmer celú stenu. Je vyše dvanásť metrov široký a skoro šesť metrov vysoký. Ale nie rozmerom je zaujímavý. Veronese namaľoval tento obraz v roku 1573 a spôsobil ním veľký škandál. Musel sa dostaviť pred súd Svätej stolice a ospravedlniť sa. Obraz Hostina v  dome Leviho maľoval pôvodne pre kláštor Santi Giovanni e Paolo a mal vyjadrovať tému Poslednej večere. Ale keďže Máriu Magdalénu nahradil psíkom, pretože sa nazdával, že výjav tak pôsobí harmonickejšie a do obrazu umiestnil množstvo ľudských trpaslíkov, zvierat, nežiadúcich osobností a znázornil množstvo nežiadúcich situácií pre tak vážny námet, dostal sa pred inkvizíciou do nemilosti. Na svoje ospravedlnenie sa odvolal na Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke, na ktorom je tiež množstvo postáv, ktoré tam nepatria. Jeden zo sudcov s pohŕdaním poznamenal, že tieto dve diela nemožno porovnávať. Michelangelove postavy sú nevyhnutné, ale to množstvo šašov, hudobníkov, černochov, opilcov a kurtizán, ktoré umiestnil v Poslednej večeri Veronese, sú zhanobením tejto témy. V záznamoch z inkvizičného súdu sa zachoval výsluch, v ktorom je zachytená aj ďalšia autorova obhajoba. Na inkvizítorovu otázku:

„Čo majú spoločné s večerou Pánovou tí nemeckí vojaci s halapartňami?“ Veronese odpovedá:

„My maliari si dovoľujeme také isté licencie ako básnici a blázni a ja som tam tých halapartníkov dal preto, aby som naznačil, že pán domu je bohatý a mocný človek, ktorý si môže platiť takých sluhov.“

Podľa Pijoanových Dejín umenia ostatní benátski umelci túto smelú odpoveď schválili. Pretože na základe nej súd pripustil, že maliar môže používať metafory podobne ako básnik a blázon. Súd bol nakoniec celkom zhovievavý. Veronese musel do troch mesiacov odstrániť zopár postáv a musel zmeniť názov. Miesto Poslednej večere sa tak stal Večerou v Leviho dome, v ktorom colník Matúš Levi usporiadal banket pri príležitosti jeho menovania za apoštola. Ale aj Veronese sa podľa vtedajšej tradície zvečnil na tomto obraze. V bohatom oblečení stojí takmer v jeho strede, vedľa černocha v červenom plášti a čiapočke.

Z dvadsiatej štvrtej sály sme sa dostali opäť do prvej sály, kde sme ešte na záver poobdivovali dekoratívny strop z pätnásteho storočia a rozhodli sme sa prehliadku galérie ukončiť. Vyšla som von a zrazu som si uvedomila, že môjho drahého manžela niet. Vošla som dovnútra. Nebol tam. Pozrela som k odkladacím skrinkám. Ani tam nebol. Vyšla som von. Nebol tam. Vrátila som sa dnu a tam už stál s úsmevom od ucha k uchu a priznal sa, že ma spoza stĺpa sledoval, čo robím. Som to ja šťastne vydatá žena. Môj manžel má zmysel pre humor. Alebo ma neustále vychováva a dáva mi najavo, že sa mám pohybovať v úctivej vzdialenosti dvoch krokov za ním? 

 

 

Čaro benátskych kanálov

 

Od galérie sme sa pustili za mojím ďalším benátskym snom. Vždy, keď som stála na nábreží pred Dóžacím palácom, na druhej strane kanála, videla som oproti sebe prekrásnu bielu barokovú stavbu so vzostupným schodišťom a dvoma mohutnými kupolami. Keď sme sa vracali do Benátok loďou z Burana, tak okrem panorámy budov okolo San Marca sa po ľavej strane vypínali dve kupoly. Keď som vlani stála na Ponte dell´Accademia, videla som  veže, ktoré ma lákali pozrieť si túto stavbu zblízka.  Navštíviť baziliku Santa Maria della Salute, do ktorého vedú zo všetkých strán schody a ktorú strážia dve obrovské kupoly. Na jednej z nich je socha Imaculaty, ktorá drží v ruke veliteľskú palicu benátskeho veľkoadmirála.  Tento barokový kostol bol postavený na pamiatku obetiam moru v roku 1630, ktorý si iba v samotných Benátkach vyžiadal štyridsať tisíc obetí. Počas prípravných prác bolo do základov položených viac ako milión drevených pilótov a celá stavba trvala päťdesiatšesť rokov. V slnečnom popoludní sme sa k tomuto kostolu domotali v čase obedňajšej prestávky. Na dverách bol oznam, že otvoria o pol tretej a bolo trištvrte na dve. Sadli sme si na zatienenú stranu schodišťa. Ivo sa po chvíli vybral hľadať vhodné objekty pod fotoaparát a ja som si začala čítať, čo môžem v kostole uvidieť. Popritom som sledovala gondoliérov prevážajúcich turistov a budovy na druhej strane kanála. Rozhodne som chcela v bazilike vidieť Veľkú sakristiu. Zrazu som za sebou počula škrípanie dvier. Boli ešte len dve hodiny, ale brány sa otvárali. Zbehla som dolu schodmi za Ivom, ktorý mal objektív zameraný na dievčinu, ležiacu a oddychujúcu na schodíkoch. Jasné, že odmietol ísť pozrieť Tintoretta, keď mal pred sebou taký zaujímavý objekt. Dobre, že na mňa neurobil „pśt“, aby som ju neodplašila.

Dopadla som to ja na moje staré vetché kolená. Teraz patrí k mojím túžobným želaniam aj to, ktoré vyslovila žena, ktorú už roky obdivujem. V útlej knižočke Vaše Hana Hegerová od Petra Louku som sa dočítala:

„A já mám teď jen dvě přání: abych byla mobilní a abych nezblbla.“

To je dôležité. A nie nejaká baba pred objektívom. Ak si to budem dostatočne často opakovať, možno tomu nakoniec aj uverím.

Ale Tintorettova Svadba v Káne Galilejskej je skvelá. Až tu som zistila zmysel tohto námetu. Tu sa údajne udial prvý Ježišov zázrak. Keď sa na svadbe, na ktorú pozvali Ježiša spolu s jeho matkou Máriou, minulo víno, Ježiš na matkinu prosbu premenil na víno šesť kamenných nádob naplnených vodou. Škoda, že v dnešnom svete neexistujú takéto zázraky. Potom by ani Woody Allen nemusel vo filme „Všetci hovoria: Milujem ťa“ svojej postave, ktorá sa volá Bob, vložiť do úst nasledovné myšlienky:

„Nikdy som neveril v Boha. Nie, nie, nikdy, ani ako dieťa. Ja som si vždycky myslel ... pamätám si, čo som si myslel: aj keby existoval, a urobil by veci tak zle, že nechápem, že sa ľudia nespoja, aby na neho podali hromadnú žalobu.“

Typický Woody Allen. Na jeho filmoch sa nikdy nenudím, pretože jeho aforizmy ma alebo rozosmejú alebo ma donútia v duchu s ním polemizovať alebo s ním bezvýhradne súhlasím.

V sakristii som mala nad hlavou ešte tri Tizianove maľby. Keď ma strážca poriadku videl so zaklonenou hlavou, rýchlo došiel ku mne a podal mi zrkadlo. Lenže v zrkadle to zas nie je ono. Takže potajomky som aj naďalej vykrúcala hlavu dohora.

Vždy ma fascinuje, keď vidím dielo autora, o ktorom som sa učila v dejinách maliarstva, len tak umiestnené v ráme. Alebo namaľované priamo na stene. Pričom si dodnes plní aj svoju  dekoratívnu úlohu. Obrazy, ktoré vznikli pred tristo, štyristo rokmi a pritom aj dnes majú svoju vypovedaciu schopnosť. Človek si vďaka nim dopĺňa vedomosti z histórie, literatúry, náboženstva, architektúry a života v tom období.

Návštevou baziliky Santa Maria della Salute som si naplnila svoj posledný tohtoročný taliansky sen a mohla som vyjsť do ulíc. Iva som odtrhla od fotografovania dievčeniec a ako náplasť som mu ponúkla, že som ochotná ísť aj na jeho milovanú Piazza San Marco. V máji som sa v novinách dočítala, že Benátčania vydali zákaz predávať na tomto námestí kukuricu. Kým som to nevidela na vlastné oči, nechcela som tomu veriť. Ale je to pravda. Tým však z námestia zmizla jedna z najväčších atrakcií. Nájazdy holubov na ľudí sa už nekonajú. Aby som si vyplnila čas, ktorý chcel môj drahý manžel venovať fotografovaniu, rozhodla som si obzrieť tri rohy Dóžacieho paláca. V jednom z turistických sprievodcov som sa dočítala, že rožné hlavice podlubia sú dekorované troma výjavmi. Na pravej strane priečelia, nad brehom kanála pred mostom vzdychov, som objavila Opitého Noaha a na ľavej strane zas súsošie Adama a Evy v pozemskom raji. Ešte mi chýbal tretí výjav, ale nechcela som sa vzdialiť ďaleko od Iva. Videla som ho, že fotografuje nábrežie, tak som sa začala tmoliť okolo stánkov so slamenými klobúkmi. Najmä jeden z nich sa mi mimoriadne páčil. So širokou strieškou a červeným makovým kvetom. Predavač pohotovo ku mne priskočil, poprezeral si ma, jeden z nich mi podal do ruky a nastavil mi zrkadlo. A vtedy už vedľa mňa stála moja drahá polovička. Pozná moju slabosť pre klobúky a dokonca aj tvrdí, že mi pristanú. Najmä tie, ktoré mi pomáha vyberať on. Takže tretí výjav  - Šalamúnov súd – som už išla hľadať s novým klobúkom na hlave a so starým klobúkom v ruke. Kráľa Šalamúna, stojaceho nad dvoma ženami, sme našli pri vchode do Dóžacieho paláca cez Porta della Carta. Vedľa baziliky San Marco. Po návrate domov som zas musela siahnuť po knižkách a hľadať, čo sa za týmto námetom skrýva. Dvom ženám sa narodilo dieťa. Jednej z nich zomrelo, no obidve si robili nárok na živé dieťa. Keďže ani jedna nechcela ustúpiť, kráľ Šalamún rozkázal  dieťa rozpíliť a tak ho podeliť medzi ženami. Jedna z nich s rozsudkom súhlasila, no druhá sa radšej dieťaťa zriekla, len aby zostalo nažive. Z toho Šalamún usúdil, že tá druhá je jeho pravou matkou.

 

 

Rande pod buranským slnečníkom

 

Cestou k autobusu sme si urobili rozlúčkovú obhliadkovú prechádzku po malých námestíčkach a po nábrežiach kanálov a dve minúty po šiestej sme si už označovali na lístku convalida ritorno.

V hosteli sme sa zastavili len toľko, aby sme si poodkladali veci. Ivo fotografickú výbavu a ja všetky božúrky a materiály, ktoré som ukoristila v Benátkach. Ihneď sme nasadli do auta a šli sme na nákup do supermarketu. Vlani sa nám ho nepodarilo nájsť, ale po rôznych dedukciách sme tušili, kde by sa mohol nachádzať. Pri výjazde z Giare sme na hlavnej ceste zabočili doprava a po dvoch – troch kilometroch sa nám objavil po ľavej strane komplex nízkych budov natretých na žlto.

„To bude ono!“ – zaznel v aute víťazoslávny pokrik.

Ale odbočenie vľavo nebolo také jednoduché. Vlani sme mali problém prebehnúť z jednej strany cesty na druhú a za ten rok sa hustota premávky medzi Mestre a Chioggiou nezmenšila.

Po chvíli sa nám predsa len podarilo zaparkovať pred nákupným centrom. Akurát sa mi na ňom nepáčila dvojica mladých černochov, potulujúcich sa od auta k autu. Po chvíli pozorovania som však prišla na to, že si len zarábajú zaujímavým spôsobom. Vyhliadli si mamičku s malými deťmi alebo staršiu dámu, ktoré vychádzali z obchodu s plným vozíkom. Ponúkli sa, že pomôžu nielen pri vykladaní nákupu do auta, ale aj odvedením vozíka do vymedzených priestorov. A tak získavali jednoeurovú mincu. Obzerala som sa po nich až po vchod do supermarketu. Nie vždy sa im podarilo presvedčiť ľudí, aby prijali ich pomoc. Ešte šťastie, že som bola taká hladná a začalo byť pre mňa v tú chvíľu dôležitejšie, aby Ivo nakúpil samé dobroty na večeru.

Taliansky chlieb, taliansky syr, talianske úžasné marinované tmavohnedé olivy, taliansku mortadelu a prosciuto a fľašu dobrého vína. Vôbec mi nevadilo, že červeného. A najviac sa mi páčilo, keď na záver nákupu, keď sme už vozík mali naplnený aj množstvom cestovín, syrov a čiernych olív aj pre našich mladých a ajku, že Ivo vložil do vozíka aj fľašu sicílskeho limoncella. Po príchode do hostela som sa vo veľmi dobrej nálade podujala pripraviť večeru. V jedálni bol voľný ešte jeden stôl, ktorý som ihneď obložila všetkými dobrotami. Priniesla som dva poháre na víno, servítky a naše hodovanie mohlo začať. Zrazu sa pred nami objavila Adriane. Dlhé vlnité vlasy boli preč, bola vážnejšia, ale ihneď ako nás zbadala, sa nám prihovorila. Bola rada, že sme si všimli mnohé pozitívne zmeny, ktoré za ten rok urobila a priniesla nám nové vydanie Sprievodcu po talianskych ostelloch.

Už počas večere som si všimla, že dvojica v našich rokoch, ktorá sedela za Ivovým chrbtom nás neustále pozoruje. Po rozhovore s Adriane to už dáma nevydržala a prihovorila sa nám. Manželský pár bol zo Chamonix a do Benátok prišiel prvýkrát. Usúdili, že s Veneziou máme už viac skúsenosti ako oni a rozhodli sa ich od nás získať. O chvíľu sme sedeli pri jednom stole. Rozhovor sme viedli predovšetkým my ženy. Mužom sme tlmočili, čo sme vedeli, alebo sme si mysleli, že vieme, čo tá druhá povedala. Ale podarilo sa nám odovzdať im všetky základné informácie nielen o ceste do Benátok a po Benátkach a o všetkých formách výhodných lístkov, ale sme ich inšpirovali aj k návšteve Florencie a Sieny. Po viac ako dvoch hodinách mojej intenzívnej konverzácie v angličtine, sme im dali mapku mesta, ktorú sme už nepotrebovali a so želaním krásneho pobytu v Taliansku sme sa s nimi rozlúčili. Zaspali sme, ako keby nás do vody hodili. Ale určite sa nám snívalo o Benátkach.

 

 

Venice is faaaantastic

 

Návrat na Slovensko tou istou cestou

 

Slniečkové ráno nás donútilo vyliezť z postele práve včas. Tak, aby sme sa stihli nielen naraňajkovať, ale aj pobaliť a v predpísanom čase odísť z ostella. Prvýkrát bol hostel úplne plný, čo sa prejavilo aj na obsadenosti stolov. Posledné dve miesta boli pri našich francúzskych priateľoch z predchádzajúceho večera. Pred Carmen boli hostelové raňajky, no pred jej manželom bol klasický chlieb, dva druhy salámy a syr. Pre mňa bol najdôležitejší žetón, ktorý bol pre mňa zárukou, že sa dostanem k rannej káve.

Môj drahý manžel a teraz už aj Veržine, moja arménska internátna bunkobývajúca, s obľubou hovoria, že mám rituály, ktorých sa neviem vzdať. Veržine mi po dvoch rokoch spolubývania nedávno večer zahlásila:

„Danuša, ty si taká kačica.“

To isté s obľubou, ale s väčším nepochopením, tvrdí aj Ivo, keď idem opäť pod sprchu. Aj za cenu jeho stúpajúceho adrenalínu, pretože neverí, že všetko stíham. Električku, autobus, odchod auta, dohodnuté stretnutie. Z desiatich ráz sa mi to nepodarí v stanovenom limite len jedenkrát. Ale pripúšťam, že tak pozitívne to vidím len ja.

Ďalším mojím rituálom je káva. Bez dobrej, voňavej kávy si neviem predstaviť začiatok dňa. Talianskemu nefalšovanému piccollu sa nič nevyrovná a potom už nasleduje káva pripravovaná mojou drahou polovičkou. A potom dlho – dlho – dlho nikto nevie urobiť dobrú kávu. Dokonca ani ja.

No a potom je tu už len rituál upratovania. Nič nevie Iva viac rozčúliť, ako môj záchvat upratovania pred odchodom na dovolenku. Ale z tohto rituálu pomaly upúšťam. S pribúdajúcimi rokmi začína byť časovo veľmi náročný.

Pri raňajkách sme francúzskej dvojici doplnili ešte niektoré informácie pre pobyt v Benátkach, vysvetlili cestu k autobusu a k obchodíku, kde si budú môcť kúpiť cestovné lístky. Keď sme ich vyzbrojili doplňujúcimi informáciami, pobrali sme sa baliť. O trištvrte na desať začal Ivo organizovane zapĺňať kufor auta a ja som sa šla rozlúčiť s Adriane. Dostala som od nej nové vydanie Sprievodcu talianskymi hostelmi. Oznámila som jej, že zas prídeme. A určite som neklamala, pretože už aj Ivo položil otázku:

„Čo keby sme išli do Miry v období benátskeho karnevalu?“

Našťastie, mne takéto otázky nemusí dávať dvakrát. Ja som ochotná hocikedy nastúpiť do auta.

O desiatej, presne podľa ostellových predpisov, sme odchádzali smerom k Mestre a ďalej k Tarvisiu, kde sme chceli prekročiť taliansko – rakúske hranice. Ale skôr, ako sme opustili naše dovolenkovo – poznávacie územie, tak sme ešte poslednýkrát chceli ísť na nefalšovanú kávu.  V autogrille pri Campiolo Ovest sme neodolali a dali sme si aj lákavo vyzerajúce linguine al pesto. A samozrejme aj posledné piccollo. Len potom sme sa mohli rozlúčiť s Talianskom. Kilometre ubiehali najskôr so slniečkom, potom s pribúdajúcimi mrakmi a vetrom a za Grazom začalo pršať a mňa začala bolieť hlava. Pri dovolenkových cestách nezvyknem nechávať Iva osamoteného pri šoférovaní, ale tentoraz som si povedala, že túto trasu už toľkokrát prešiel, že sa nemôže nič stať a uložila som sa spať. Ivko si pustil cédečko a autíčko si pritom potichu priadlo. Prebudila som sa až pred Viedňou. Po bolesti hlavy nebolo ani stopy, ale stierače naplno kmitali na skle auta a mraky viseli nízko nad zemou. Zobudila som sa práve včas, aby som Ivovi pomohla zorientovať sa vo všetkých tých exitoch tak, aby sme sa dostali bez problémov do Bratislavy. 

Po prechode hraníc som ihneď oznámila Kike náš príchod na Slovensko a zároveň som sa dozvedela, že ajka je už vo Vozokanoch. Ráno vraj čakala Peťa pri dverách aj s pobalenou taškou. Vedela, že má ísť do Bratislavy, tak sa rozhodla túto možnosť využiť a nechať sa cestou vo Vozokanoch vyložiť. Nemal inú možnosť, len ju vziať so sebou. To bol ale signál, že sa náš najstarší člen rodiny cíti oveľa lepšie a že jej zabrali nielen všetky tie infúzie, ktoré dostávala, ale aj starostlivosť Niny, ktorá jej na celú tú dobu zapožičala svoju posteľ. A chodila jej hladkať boľavú nôžku. To všetko som sa dozvedela na pár kilometroch za Ivovho vyšomrávania:

„To musíte preberať teraz? To nepočká, kým prídeme domov?“

Pri Zelenči sa začala dvíhať obloha a pri Seredi prestalo pršať. Začali sme dúfať, že bezdažďové počasie vydrží aspoň do nášho vynosenia batožiny z auta. Stalo sa. Pred ôsmou sme už boli v Moravciach a štvrť na deväť som už postavila variť vodu na špagety. Ivo dal zachladiť limoncello a trošku podchladiť červené víno a o trištvrte na deväť sme už večerali. A plánovali ďalšiu dovolenku.

„No, kam pôjdeme na budúce?“

„Do Viedne. Kým bývaš v Bratislave. Mali by sme to využiť. Aj tam je čo obdivovať.“

Ale ktovie ako to nakoniec skončí. Vieme však určite, že si budeme napĺňať naše sny.

Až v neskorých nočných hodinách sme sa pustili do vybaľovania a vtedy sa môj drahý manžel chytil za hlavu a nešťastným hlasom zvolal:

„Pozri, čo mám v ľadvinke?“

„Čo to je?“

„No predsa kľúčik z izby v Collescipoli.“

Hneď ráno som šla ku kamarátke a odoslala som Sare meil s prísľubom, že kľúč ihneď balíme a posielame. Kto nemá v hlave, má v našom prípade na pošte. Ešte šťastie, že v Sprievodcovi po talianskych hosteloch sme našli celú adresu. Ivo ako ospravedlnenie pribalil aj veľké farebné fotografie z Liptova.

Nech aj v Umbrii vidia, že nielen Taliansko je krásne.

 

 

Krajina pri Torrenieri je Ivanovou srdcovou záležitosťou