Pobrežia plné farieb
(Potulky po Normandii a Bretónsku)


Danuša Meňhartová

Prológ

Alebo čo predchádzalo 6. júlu 2014

Závislosť nie je zdravá. Pri závislosti vraj ide o duševný, prípadne telesný stav, ktorý je charakterizovaný prítomnosťou naliehavej túžby alebo nepremožiteľnej potreby opakovane a periodicky privádzať do svojho tela nové podnety. U mňa ide o prítomnosť naliehavej túžby a zároveň aj nepremožiteľnej potreby opakovane a periodicky cestovať. Najmä na dovolenky. Lenže v mojom prípade sú medzi jednotlivými dovolenkami príliš dlhé obdobia, počas ktorých mám abstinenčné príznaky. Ešte šťastie, že každá z dovoleniek má niekoľko fáz. Fázu predprípravy, fázu prípravy, ktorá prechádza do fázy realizácie. No a poslednou fázou je fáza   spracovania. Takže nakoniec abstinujem len nejaké dva-tri mesiace. Našťastie. Pretože mám podozrenie, že keby sme nemohli chodiť na dovolenky, prejavili by sa u mňa nepríjemné abstinenčné príznaky. Napríklad podráždenosť, depresia a ktovie, či nie aj agresivita. Z toho jasne vyplýva, že som holidayholik. Alebo dovolenkoholik. Nikde som nenašla pre mňa zrozumiteľné vysvetlenie, čo znamená časť slova holik.

Túto dovolenku sme absolvovali v júli 2014, ale ja som ju začala pripravovať už v auguste 2013. Ani nie mesiac po návrate z našich potuliek po krajine Loiry a Bretónska. Na prvé tri dovolenkové fázy sa vždy teším. Horšie je to so štvrtou fázou. So spracovaním  poznámok, zážitkov a skúseností. Najmä do písanej podoby. K tomu sa v posledných rokoch viem donútiť len pár mesiacov pred odchodom na nové potulky.

Po našom návrate z Bretónska sme sa s Ivom veľmi často vracali k svojim zážitkom z Pobrežia ružovej žuly. Až do tej miery, že sa v našich rozhovoroch začala čoraz častejšie objavovať otázka „nepôjdeme tam opäť aj na budúci rok?“

Posledných päť-šesť rokov ale musíme v rámci predprípravy vyriešiť zásadnú otázku. Starostlivosť o ajku. Najstaršieho člena našej rodiny. Našťastie sa naši mladí podujali, že si ju vezmú k sebe. Na Kordíky.

„Nebude s tým žiaden problém. Zapojíme do toho aj moju maminu.“

Prehlásil náš jediný zať a zároveň doplnil:

„Aj Nina má prázdniny. Takže mamina dohliadne na obidve.“

Z fázy predprípravy som mohla prejsť do prípravy. Urobiť návrh, predstaviť ho Ivovi, vyhľadať vhodné ubytovania a komunikovať s ubytovateľmi.

Môj prvý návrh vychádzal z toho, že sme už boli pri Côte d'Émeraude – Smaragdovom pobreží a pri Côte de Granit Rose – pri Pobreží ružovej žuly. Tak som si myslela, že tentoraz by sme našu dovolenku mohli rozšíriť o ďalšiu farbu. A to pri Côte d'Albâtre – Alabastrovom pobreží. V Normandii.

Ubytovanie na Pobreží ružovej žuly sme mali od začiatku jasné. Po skvelých skúsenostiach s Koenigovcami z Tonquédecu sme sa opätovne obrátili na nich. Ihneď nám odpovedali, že sme u nich vítaní. Pri Smaragdovom pobreží som si chcela splniť svoj sen z roku 2011. Byť ubytovaná v Hireli. Len pár krokov od brehu baie du Mont-Saint-Michel. Aby som z lavičiek lemujúcich cestu medzi Le-Vivier-sur-Mer a Saint-Benoît-des-Ondes mohla sledovať najvyšší príliv pri európskom pobreží a zároveň, aby som tu prvýkrát v živote ochutnala slávky. V Hireli sa mi podarilo na druhý pokus objaviť zaujímavé ubytovanie. U Marlènea MichelaHardouin v ich dome Le Domaine. Horšie to bolo s Alabastrovým pobrežím. Tam som až po dlhom hľadaní našla niečo, čo vyzeralo zaujímavo, malo dobré recenzie a prijateľnú cenu. V dedinke Maniquerville, vzdialenej od Étretatu necelých jedenásť kilometrov. Potom už zostávalo nájsť tranzitné ubytovanie v Nemecku a na začiatku Francúzska. Veď zo Zlatých Moraviec do Maniquerville aj najkratšia trasa má takmer tisícšesťstoštyridsať kilometrov. Ako sa neskôr ukázalo, tak na ubytovanie v Hemau sme mali šťastie. Nuž a ubytovanie v Saint-Germain-La-Ville bolo tentoraz asi najlepšie z našich doterajších francúzskych tranzitov. Na ceste do Normandie a Bretónska a aj na ceste späť sme sa rozhodli využiť tie isté ubytovania.

Asi mesiac pred plánovaným odchodom som Ivovi ukázala na internete zábery z Étretatu.

„A prečo tam ideme len na dve noci?“

„Museli sme skrátiť našu dovolenku o dva dni, aby sme našim mladým nechali priestor pred ich dovolenkou. Veď si s tým súhlasil, že nebudeme skracovať päť nocľahov v Tonquédecu a necháme aj tri nocľahy v Hireli. Tak nezostávala iná možnosť, len skrátiť Normandiu zo štyroch na dva.“

„To je škoda. Vyzerá to dobre. A nedalo by sa s tým niečo urobiť?“

Urobila som to, z čoho mám nepríjemný pocit ešte aj dnes. Zrušila som ubytovanie, na ktorom sme sa pred desiatimi mesiacmi dohodli s Hardouinovcami. A zároveň som zrušila moje plány na sledovanie prílivu a odlivu a jedenie slávok.

„Ivko, ale nebudem hýbať Tonquédecom. Musíme rozdeliť Normandiu na dve časti. Najskôr dva nocľahy a potom tri nocľahy.“

„Dobre. V tom nevidím žiaden problém.“

Domáci v Maniquerville nám ale nemohli poskytnúť ďalšie tri nocľahy. Už ich mali v tom termíne obsadené. Takže som musela opäť začať hľadať. Tri dni po zmene plánov sme dostali pozitívnu správu z mestečka Goderville, vzdialeného šestnásť kilometrov od Étretatu. Tri týždne pred dovolenkou sme mali všetko zabezpečené.

Dva týždne pred odchodom som napísala všetkým domácim, že v nedeľu šiesteho júla vyrážame a zároveň som im oznámila predpokladaný čas príchodu. Všetci nám zaželali šťastnú cestu.

V piatok, dva pred odchodom, som zašla za Blankou, našou dlhoročnou poisťovateľkou na všetko, čo považujeme za potrebné poistiť. Vrátane nás. Poistila nás na pätnásť dní našich potuliek po západnej Európe. V sobotu poobede sme odviezli ajku na Kordíky. Po pol ôsmej sme sa cestou domov zastavili na benzínke nad Tekovskými Nemcami a kúpili si jednu rakúsku desaťdňovú diaľničnú známku.

„Kúpime si len jednu, druhú si kúpime v Nemecku, keď sa budeme vracať.“

Ešte som mala v živej pamäti problémy, ktoré som mala s opírsingovanou nepríjemnou dievčinou, ktorá mi pri výjazde z Nemecka nechcela označiť známku. Zakúpenú, ale neoznačenú na Slovensku.

Domov sme prišli pár minút pred ôsmou. Do neskorého večera som dobaľovala kufre a opakovane som kontrolovala môj dovolenkový zoznam s realitou. Ivo si zatiaľ pripravoval svoju fotobrašňu.

„Mali by sme ísť spať.“

Ozval sa tesne po polnoci a zostal stáť vo dverách izby, kde som mala okolo seba sklad batožín.

„Dáme si budík?“

To bola jeho ďalšia veta, ale tú som ihneď vetovala.

„Ivko, vstaneme, keď sa vyspíme. Do Hemau máme šesťstodvadsať kilometrov a ideme tam len prespať. Domácej som napísala, že prídeme okolo siedmej večer.“

Ešte chvíľu som sa prevaľovala v posteli a rozmýšľala, či máme naozaj pobalené všetko, čo by sme mohli počas nasledovných pätnástich dní potrebovať. To už ale Ivo spokojne spal. Ako keby šiel na druhý deň len do Vozokán.

Cesta do Hemau

Nedeľa – 6.7.2014

V nedeľu ráno sa nám dobre vstávalo. Slniečko svietilo. Napĺňala sa predpoveď meteorológov, ktorí sľubovali jasný deň s teplotami od dvadsaťštyri do dvadsaťosem stupňov. Rýchlo som nám pripravila raňajky. Výdatné. Praženicu zo štyroch vajíčok, chlieb, jogurt a čierny čaj. Po raňajkách Ivo uvaril kávu a vybral sa do mesta pre čerstvé pečivo. Cestou domov doviezol z garáže auto. Vtedy som už mala veľkú batožinu nachystanú tak, že ju mohol ihneď začať nakladať do kufra auta. Kým všetko poprenášal a zaplnil každý voľný priestor štyristoosemdesiat litrového batožinového priestoru, tak ja som pripravila syrom a paprikou obložené pečivo. Na záver nachystal Ivo nápoje a kávu na cestu, ja som zaniesla kľúče od bytu našim susedom Hele a Jožkovi a o trištvrte na dvanásť sme sedeli v aute. Oproti plánu sme meškali len štyridsaťsedem minút. Na tachometri sme mali štyridsaťpäťtisíctristoosem kilometrov a denný tachometer Ivo rýchlo vynuloval. Garmin nám prepočítal, že do Hemau by sme mali prísť o štvrť na sedem.

„Budeme v limite.“

Oznámila som Ivovi, ale radšej som nezačala rozoberať, či to garmin plánuje aj s našimi prestávkami alebo bez nich.

„Ivko, mala by som si asi predsa len kúpiť pantenolový sprej tu na Slovensku. Aby sme nemali také problémy ako vlani v Lannione. Ten bol taký čudný. Taký vodový.“

„Zastavíme sa v Tescu. Tam má dnes lekáreň službu. A ja pôjdem zatiaľ nakúpiť cukríky. Musíme si doplniť zásoby.“

Môj inak necukríkový najdrahší manžel zo všetkých manželov máva v zásobe dva druhy cukríkov. Divadelné a cestovateľské. Na divadelné je už naučená aj naša Ninka.

„Dedenko, a máš aj tie malé cukríky?“

To sú také naozaj malé čierne pelendrekové cukríky, ktoré Ivo pravidelne kupuje v Taliansku. Pre Ninu, ale nielen pre ňu, sa stali súčasťou operných a najmä baletných predstavení. Už sme zistili, že lístky do nášho národného divadla patria k jej obľúbeným darčekom.

V cestovateľských cukríkoch zas držia prvenstvo bon-pari. A práve tie vo veľkej prevahe Ivo nakúpil.

„Bude nám to na cestu stačiť?“

Ukázal mi vrecko plné farebných balíčkov. Dva balíčky boli s originálnymi bon-pari, dva so superkyslými.

„Vzal som aj karamelové. Toffo. Keby sme mali chuť na sladké.“

Desať minút pred dvanástou sme definitívne vyrážali z Moraviec. Medzi Sereďou a Trnavou som zatelefonovala Liliane. Oznámila nám, že u nich je všetko v poriadku a že celú situáciu majú pod kontrolou. Ninka nám pripomenula, aby sme jej nezabudli napísať pohľadnicu.

"A na akú adresu, Ninuška? Spýtaj sa, prosím ťa maminy.“

Ale ani mamina nevedela. To bol následok ich ešte veľmi čerstvého sťahovania sa z Bystrice na Kordíky.

„Nevie. Vraj nám sem ešte nikto nepísal, babinka.“

Ale to si už zobrala naspäť telefón naša drahá dcéra a oznámila mi:

„Najlepšie bude, keď nám pohľadnice budete posielať na starú adresu. Ešte máme kľúčik od schránky. Neviem, či tu už máme pridelené číslo domu. To má na starosti Peťko.“

Keď som už bola v telefonickom zápale, tak som sa rozhodla zavolať aj Jožkovi, Ivovmu kamarátovi a susedovi z detstva. Aby aj on vedel, že ajka je u našich mladých a poprosila som ho, aby sem- tam prekontroloval vozokanský dom.

O jednej sme ešte posledný krát načerpali benzín na slovenskom území. Na poslednej slovnafťáckej benzínke, kde liter benzínu stál jedno euro a päťdesiatštyri centov.

Štyri minúty pred pol druhou sme prešli cez slovensko-rakúske hranice. Vtedy som začala ostro sledovať displej môjho mobilu. Takmer až po pätnástich minútach ma ukľudnil. Potvrdil, že naozaj mám aktualizovaný roaming. Naša pradávna skúsenosť, keď sme boli počas celej dovolenky v Taliansku bez kontaktu s Lilianou a ajkou, ma naučila nedôverovať roamingu, kým ho za hranicami nevidím na vlastné oči. A tentoraz som si doma kúpila službu tridsať voľných minút na tridsať dní. Takže by ma bolo veľmi mrzelo, keby som ich nemohla využiť. Bola som rozhodnutá o medzištátne spojenie bojovať. Aj za tú cenu, keby sa Ivo musel tých dvadsať kilometrov, čo sme asi prešli, vrátiť na Slovensko.

Akonáhle sa dostaneme niekam do cudziny, vždy sa bavím na tom, ako sa slovenskí šoféri rozčuľujú, že sú na cestách obmedzenia. Ešte ani jedna naša dovolenka sa neobišla bez prác na ceste. V Taliansku majú aspoň pekných navigátorov s obrovskými oranžovými vlajkami. V Nemecku sú to nekonečne dlhé úseky ciest so superúzkymi prúdmi. Najlepšie sa nám doteraz cestovalo po Francúzsku. Tam sa im asi podarilo už na prvýkrát urobiť kvalitné cesty, ktoré len sem-tam plátajú. Ale aj to nie v našej prítomnosti.  Boli sme asi štyridsať kilometrov v Rakúsku a už sme mali prvé obmedzenie rýchlosti s nápisom „noch 6 km“.

Po prejdení dvestodvadsaťsedem kilometrov sme si urobili prvú prestávku. Vonku bola horúčava. Diaľničný teplomer písal, že cesta má štyridsaťdva stupňovú horúčku. Na kúsku kríkom tieneného trávnika sme si rozložili deku a kým sme maškrtili a oddychovali, pozorovali sme, čo sa deje okolo nás. Priamo pred nami preparkovávali Rumuni auto. Zo slnka do chládku. Bez motora. Systémom vytlačiť auto z miesta, pootočiť volant, zatlačiť auto smerom k novému miestu, pootočiť volant, vytlačiť auto z miesta, pootočiť volant, zatlačiť k novému miestu. Takto to opakovali sedemkrát, kým ho dostali do tieňa, ktorého je na tejto oddychovej zóne naozaj málo. Celý manéver zabezpečovala päťčlenná posádka auta. Jeden starší a jeden mladší muž. A tri ženy. Starší muž točil volantom. Ženy a mladší muž obiehali auto spredu dozadu a zozadu dopredu a podľa jeho pokynov vytláčali alebo zatláčali auto. Toľko energie míňali v takej horúčave. Bolo by to úsmevné, keby mi ich nebolo ľúto.

S Ivom sme sa zhodli, že Rastation Alland sa nám nepáčil. Má málo zelene a málo veľkých stromov. Oveľa krajšie odpočívadlo sme uvideli o desať kilometrov ďalej. Na Landzeite.

Päť minút pred treťou sme už opäť sedeli v aute. Navigácia posunula náš príchod do Hemau takmer na siedmu hodinu.

Až cestou cez Rakúsko som si vypočula od Iva:

„Máš veľkú pochvalu za balenie.“

O tom - potom, že mi to povedal až vtedy, keď som sa ho na to asi piatykrát spýtala.

Okolo pol štvrtej sme prechádzali okolo Melku.

Pred odchodom na dovolenku dostal Ivo odo mňa darček k meninám. Už pred meninami. Knihu Umenie zablúdiť. 

„Celkom sa mi páči. Dobre sa to číta. Prečítal som si Florenciu.“

A porozprával mi o rozhovore, ktorý viedol autor knihy so svojím talianskym priateľom, žijúcim na Slovensku. Boris Filan sa mu vraj sťažoval, že Slovákom stále niekto vyhadzuje na oči existenciu Slovenského štátu. A pritom k Talianom, ktorí fašizmus vymysleli a boli súčasťou paktu Rím, Berlín, Tokio, sa všetci správajú tak, ako keby boli počas druhej svetovej vojny  súčasťou osloboditeľov. Jeho taliansky priateľ sa vraj nad tým zamyslel a potom mu povedal, že to bude tým, že oni – Taliani – si to sami sebe odpustili.

My si nič neodpúšťame. Pod tým my, myslím Slovákov. My len vyrábame biele knihy, zelené knihy, červené knihy, čierne knihy. Stále niekoho obviňujeme alebo na niekoho zvaľujeme vinu. Neustále žiadame, aby sa nám niekto ospravedlnil alebo aby sme sa my niekomu ospravedlnili. V malom aj vo veľkom. Od jednotlivcov po celé skupiny. Pri takejto debate sme sa dostali až do Welsu, na koniec Rakúska.

Pred pol piatou sme zbehli z diaľnice, pretože sme sa rozhodli vyhľadať benzínku.

„Ivko, tu sme boli aj vlani.“

Ihneď sme spoznali nie príliš útulný priestor, v ktorom dominovali predovšetkým nákladné autá. Autíčku sme doplnili dvadsať litrov benzínu v dobrej cene. Okrem benzínu nám Ivo zabezpečil aj maškrtu. Karamelové nanuky. Po takmer dvadsať minútovej prestávke sme pokračovali v ceste ďalej. A po necelej trištvrte hodine sme prekročili hranicu medzi Rakúskom a Nemeckom. Uprostred Dunaja. V Nemecku nás takmer ihneď privítala rýchlosť obmedzená na stotridsať kilometrov. Takže žiadna neobmedzená rýchlosť. A keďže Nemci takmer na celej dĺžke diaľnic stále niečo opravujú, rekonštruujú, rozširujú, tak je tých neobmedzených úsekov pomenej. Mám dojem, že z roka na rok je ich menej a menej. O chvíľu ani nebudú vedieť ako, a ani oni si nebudú môcť jazdiť nadzvukovou rýchlosťou.

Po pár kilometroch som zbystrila pozornosť.

„Nie sme náhodou v Rumunsku, Ivko?“

„Prečo?“

„Stále predbiehame alebo nás predbiehajú autá s rumunskou poznávacou značkou. Všimni si.“

Po chvíľke ticha skonštatovala aj moja polovička:

„Naozaj. Ktovie, čo sa deje.“

Keď sme boli pred piatimi rokmi pred Notre-Dame v Paríži, takmer všetky žobráčky boli mladé i menej mladé Rumunky. Takže ktovie, či im nejde na pomoc ďalšia posila.

Pár minút po pol siedmej nám navigácia čierno-bielou kockovanou vlajočkou oznámila, že sme v cieli cesty. Ale neverili sme jej. Pretože sme nevideli nič, čo by sa podobalo nášmu tranzitnému ubytovaniu. A tak sa začalo naše takmer polhodinové blúdenie. Až sme sa v jednom domci rozhodli zazvoniť. Domácej panej som najskôr pochválila záhradu a potom som sa začala vypytovať. Vedela som povedať šéner garten. Ale tam moja nemčina skončila a nastúpila moja dovolenková angličtina. Ešte šťastie, že existuje pár medzinárodne znejúcich slov a mimika a najmä gestikulácia. Dokonca sa aj Ivo pridal k našej komunikácii a doloval zo seba zvyšky nemčiny. Tak sme sa dozvedeli, že sa musíme vrátiť na hlavnú cestu a zahnúť doprava. Teda ísť tam, odkiaľ sme prišli. Po nejakých dvesto metroch musíme zísť vpravo z cesty. K domu pod cestou. Nenašli sme ho. Po ďalších dvesto metroch sme sa pri najbližšej možnosti rozhodli vracať pomaly späť. A vtedy som objavila po našej ľavej strane nenápadnú tabuľku Bachmühle 1.

Chodník vedúci k domu Bachmühle je v záplave kvetov a zelene

Chodník vedúci k domu Bachmühle je v záplave kvetov a zelene

„Ivko, zahni na túto cestičku.“

„Určite?“

„Určite.“

V húštine kríkov a stromov pri pekne naaranžovanej kruhovej studni s obrovským kolesom, bolo schované miniparkovištiatko. Presne o siedmej sme na ňom zaparkovali. Mali sme za sebou prvých šesťstodvadsaťštyri kilometrov cesty.

K vzdialenému domu sme sa od odomknutej bráničky vybrali po chodníku lemovanom zo všetkých strán zeleňou. Dokonca aj zhora. Po dvoch zazvoneniach sa vo dverách objavila naša domáca. Pani Renate  Knorr. Po pár úvodných slovách nám ukázala izbu a dohodli sme sa na čase raňajok. Na pol deviatu a hneď nás aj zaviedla do raňajkovej miestnosti.

Cestou k vchodu do domu sme si všimli po pravej strane chodníka veľmi pekný altánok s drevenými stolmi a stoličkami.

„Ivko, poďme sa najesť von. Je tak príjemne. A budeme mať pritom aj pekný výhľad.“

Moja drahá polovička vôbec nenamietala, len sa spýtala, čo má so sebou všetko vziať. Našťastie nám z našich zásob jedla len málo odbudlo. V tých horúčavách sa nám počas dňa  jesť príliš nechcelo. Ale pitný režim sme dodržiavali dôsledne. Zistili sme, že na druhý deň si musíme dokúpiť minerálky. Renate nám v altánku ukázala veľkú chladničku, do ktorej sme si mohli dať na noc chladiť nápoje, ktoré nám zostali.

Po večeri sme zaklopali na dvere domácich a poprosili ich o zamrazenie kociek do našej cestovnej chladničky. Domáca pani k nám ešte na chvíľu vyšla. Už v e-mailoch sme sa dozvedeli, že je učiteľkou. Upozornila nás, že raňajky si nájdeme pripravené na stole, pretože ona ide ešte do školy. V Nemecku majú ukončenie školského roka podľa regiónov. U nich sa učí až do polovice júla. Hneď sme prešli na porovnávanie nemeckého a slovenského školstva. Renate nám prezradila, že učí najmenších žiačikov a má ich v triede dvadsaťtri. A ak je to len trochu možné, tak sa snažia zaradiť hendikepované deti do tried medzi zdravé deti. Sama má vraj v triede jedno také dieťa. Bola som prekvapená jej angličtinou. Bola výborná. Priznala sa, že na vysokej škole študovala angličtinu a nejakú dobu ju aj učila.

Keď sme sa lúčili na dobrú noc, chceli sme jej zaplatiť za ubytovanie.

„Nie, to my zaplatíte až za obidva nocľahy. Keď sa budete vracať.“

Chvíľku sme sa ju snažili presviedčať, že pre istotu jej to zaplatíme dnes, ale nechcela o tom ani počuť.

Spýtala sa, či niečo nepotrebujeme a zaželala nám príjemný zvyšok večera a dobrú noc. Bolo trištvrte na deväť, keď sme sa na chvíľu zastavili poobdivovať mlynský potok, ktorý nám tiekol rovno pod oknami.

V tomto altánku sme večerali po príchode do Bachmühle

V tomto altánku sme večerali po príchode do Bachmühle

Po deviatej sme poslali Kike správu, že sme dobre došli a o desať minút sme mali odpoveď:

„Pusky. Dobru nocku.“

O pol desiatej som zvažovala, či sa mi podarí zaspať nad prenikavo zurčiacim mlynským potokom. Na pohodlnej veľkej posteli v broskyňových obliečkach som však zaspala veľmi rýchlo. A ani raz som sa neprebudila. V cene nocľahu sme mali prírodnú ezoterickú hudbu zabezpečujúcu dobrý spánok.

Z Hemau do Saint-Germain-la-Ville alebo z Nemecka do Francúzska

Pondelok – 7.7.2014 

Ráno ma prebralo až zvonenie budíka na mobile, ktoré som si večer nastavila na sedem štyridsať. Trvalo ďalších desať minút, kým som sa donútila vyliezť spod teplučkého paplóna a vytiahnuť žalúzie.  Obraz za oknom sa postaral o to, že som sa definitívne prebrala k životu. Záhrada plná stromov, zelenej trávy, v ktorej sa prechádzali sliepky, kohút a aj kačice, ma donútili chytiť do ruky fotoaparát.

Výhľad z okna do zelene záhrady

Výhľad z okna do zelene záhrady

Ivo bol ďalej dokonale zakutraný pod prikrývkou a bol ochotný sa zobudiť až potom, keď som mu urobila masážku chodidiel. Ale presne o pol deviatej sme boli v raňajkovej miestnosti. Tak, ako nám Renate sľúbila, na modro-bielom naaranžovanom stole sme mali pripravené bohaté raňajky. Biele i cereálne pečivo, maslo, viac druhov lekvárov, jeden z nich bol dokonca trojfarebný, med, dva druhy salámy a dva druhy šunky, štyri minirajčiny, syrová nátierka, paštéta, plátky syra, mlieko a džús. A podľa nášho dohovoru čerstvá, voňavá káva.

Renate nám pripravila bohaté raňajky

Renate nám pripravila bohaté raňajky

Na malom stolíku boli pri stene uložené detské hry, farby, knižky. Raňajková miestnosť sa asi v prípade potreby menila z jedálne pre hostí na herňu pre detských návštevníkov.

Po raňajkách sme sa vybrali von, poobdivovať všetky tie kvety, ktoré boli všade okolo nás. Nielen na množstve zvierat, voľne sa pohybujúcich vo veľkej hospodárskej záhrade ale aj na rozkvitnutej záhrade pred domom bolo vidno, aké koníčky má naša domáca. Nemusela nám to večer ani povedať. Renate sa len tešila, že už o chvíľu bude mať prázdniny a bude tak mať konečne čas na vytrhanie všetkej prebytočnej buriny. Na chvíľu sme si posedeli na lavičke nad mlynským potokom, na ktorej si asi domáci pán nechal nedopitú šálku s kávou a popolník. Domáceho pána som videla až keď som si bola vypýtať naše chladiace kocky. Inak sa pohyboval medzi ich súkromnou časťou domu a raňajkovou miestnosťou takmer nehlučne.

S balením sme nemali žiaden problém, pretože na prvé dve noci sme mali pripravenú len „tranzitnú“ tašku.

P1020311.JPG

Zátišie nad mlynským potokom v Bachmühle

Kým Ivo dával veci do auta, ja som ešte urobila pár záberov na štíhle hnedé kamerunské ovce a husi, ktoré tiež patrili našim domácim a ktoré na nás hľadeli z obrovskej lúky, rozliehajúcej sa za potokom.

O pol desiatej som už inštalovala na okno navigáciu. Babena nám ihneď oznámila, že máme zahnúť doprava a že o štvrť na dve by sme mali byť v Roppenheime.  To by sme už mali byť  za riekou Rýn, ktorá tvorí hranicu medzi Nemeckom a Francúzskom.

„Veď uvidíme.“

Zakuvikal Ivo.

„Ako keby sme nepoznali nemecké cesty.“

Rozšíril svoje pochybnosti o predpokladanom čase.

Obaja z duše neznášame cestovanie cez Nemecko. Ale tentoraz nám cesta ubiehala veľmi dobre. Nemeckí kamionisti dodržiavali medzi sebou bezpečné vzdialenosti. Horšie to bolo, keď sme sa dostali medzi Čechov, Slovákov a Poliakov. To bola ozajstná hra s nervami. Nalepení na sebe dobreže nie v metrových vzdialenostiach vytvárali ideálne podmienky pre haváriu, ktorých je na cestách v Nemecku pomerne dosť. Skoro ako na Slovensku. Ale takmer všetky, ktoré sme počas predchádzajúcich dvoch dovoleniek videli, boli spôsobené cudzincami.

Pod Heidelbergom sme sa skrútili doľava na Karlsruhe. Tohto roku sme sa rozhodli absolvovať našu dovolenku po Francúzsku predovšetkým po národných cestách. A tomu sme prispôsobili aj našu trasu do nášho ďalšieho tranzitného ubytovania.

Na záverečnom úseku cesty v Nemecku nás nemala spomaliť žiadna rekonštrukcia diaľnice a aj v aute vládla príjemná atmosféra. Ale len do tej chvíle, kým Ivo nezačal rozprávať o talianskom neorealistickom filme, ktorý si pozrel v predchádzajúcom týždni na ČT2. Tým sme sa dostali do oduševnenej debaty o depresívnych a nedepresívnych filmoch. Priznám sa, že čím som staršia, tým menej sa intelektuálne správam. Aspoň podľa môjho drahého manžela.

„Tebe už treba len pilčerku.“

Alebo naposledy, keď ma našiel čítať nového Galbraitha alias Rowlingovú, tak len znechutene prehlásil:

„To už môžeš čítať aj Vasilkovú.“

Musím uznať, že Hodvábnik naozaj nie je veľdielo, ba dokonca sú v knihe časti, na ktoré som musela použiť techniku rýchleho čítania.

Ale aj tak už nie som ochotná čítať Dostojevského, Gončarova, pozerať filmy Rocco a jeho bratia alebo Vrchárku so skvelou Sophiou Lorenovou. Uznávam, že tieto diela majú svoje hodnoty a že ich poznanie by malo patriť ku kultúrnej gramotnosti človeka. Ale nie som ochotná sa nechať nimi deprimovať opakovane. Raz – dvakrát. Stačilo. Dokonca som nechtiac znechucovala našej Liliane čítanie Anny Kareniny, ktorú si vzala so sebou na dovolenku.

„Taká nedvižná krepaňa a potom sa ešte aj pod vlak hodí.“

„Mamíí, ja som to ešte nečítala, tak mi nehovor ako to dopadne a neznechucuj mi to.“

Takže ja som v štádiu, že čítam neintelektuálnu detektívnu literatúru a pozerám detektívne seriály a filmy, ktoré nie sú prešpikované psychickým a fyzickým násilím a akčnosťou. Taký charizmatický Perry Mason alebo McBride mi úplne vyhovuje. Dokonca som klesla tak hlboko, že aj Biele goliere som schopná pozerať. A to len preto, že naozaj dobrých filmov je v televízii ako šafranu. Ale raz začas sa nejaký nájde. A ten si rýchlo nahráme. Ale to sú v poslednom čase len ojedinelé prípady.

V našej debate v uzavretom priestore, z ktorého nebolo možné odísť, som sa bránila Zdeňkom Svěrákom. Spomenula som si, čo o ňom povedal jeho syn Jan. V jednom programe hovoril o svojom otcovi veľmi pekne a s láskou. Okrem iného o ňom prezradil, akú má jeho táta vlastnosť. Že „nemá rád konflikty. Ani v živote. A nedáva ich ani do scenárov. Nie sú v nich záporné postavy a prakticky sa v nich ani neumiera“. Jan skonštatoval, že „je to síce pekné, ale nie je to lyrika a nie je to dramatický tvar.“ A podľa neho je potrebné dostať do scenára aj drámu.

No a ja sa pýtam – „prečo?“ Mne vo filmoch Zdeňka Svěráka vyhrotené dramatické situácie vôbec nechýbajú. Je v nich kus láskavého humoru. A preto ich mám rada.

Keď sa už Ivov tón schyľoval k tomu, že ma s jeho typickým sarkazmom obviní, že sa so mňa stáva konzumný diletant, vtedy sa objavilo na tabuli upozornenie, že o päť kilometrov bude raststation a benzínka.

„Urobme si krátku prestávku. Už sme skoro tri hodiny na ceste.“

Moja drahá polovička na mňa s povzdychom pozrela. Pre istotu som nezisťovala, či kvôli tomu, že chcem pauzu alebo kvôli tomu, že som ho v najlepšom zastavila. Autíčko ešte nebolo veľmi hladné. Vypilo len o niečo viac ako dvanásť litrov. Málo, ale za najdrahšie peniaze. Liter benzínu stál jedno euro a sedemdesiatjeden centov. Na Bruchsal Weste ešte aj toalety mali drahé.

Po hranicu sme mali pred sebou ešte zo šesťdesiat kilometrov. Prešli sme ju po hrádzi pripomínajúcej naše Gabčíkovo. Presne o štvrť na dve sme boli pri Roppenheime. Tak, ako to v Hemau predpovedala naša garminka. O štvrť na tri sme si urobili na začiatku Hochfeldenu krátku prestávku. V intermarché. Kúpili sme si prvú francúzsku bagetu a lákavo vyzerajúcu šunku. Pred Saverne sme si urobili piknik na veľmi peknom a prázdnom parkovisku. S kamennými stolmi a drevom obloženými lavičkami. Všade bolo čisto. Rozložila som prestieranie, pripravila som rajčiny, soľ, korenie.  Ivo vykúzlil nápoje, pokrájal bagetu a nachystal šunku. Práve keď sme dojedli, prišlo na parkovisko upratovacie auto. Vyšiel z neho muž, vzal si so sebou metlu, lopatu, nové vrecia. Pozbieral všetky odpadky, nielen z asfaltovej ale aj trávnatej plochy, upratal okolo stolov, vyprázdnil oba odpadkové koše a vymenil poloplné vrecká za čisté. Ale môj obdiv netrval dlho. Na záver zašiel na druhú stranu parkoviska a tam odhodil odpad do kríkov mimo cesty.

V Saverne sme poriadne nachovali našu fabiu. Tentoraz už bola smädnejšia, ale za lacnejší peniaz. Zobrala si dvadsaťjeden litrov za cenu porovnateľnú so Slovenskom. Za jedno euro a päťdesiatdeväť centov. Neviem, či to urobil poobedňajší útlm alebo boli naozaj na vine obchádzky, s ktorými si nevedelo poradiť nielen naše džípiesko ale ani my. Po Saverne sme jazdili hore kopcom, dolu kopcom, vracali sme sa opäť k benzínke. Hľadali sme, kam máme odbočiť, aby sme sa dostali na výpadovku na Phalsbourg, ktorý bol nasledujúcim mestom na mape. Do nášho ďalšieho tranzitného ubytovania nás čakali ešte približne tri hodiny jazdy.

Národné cesty sú vo Francúzsku považované za veľmi dobrú alternatívu k diaľniciam. Až na to, že ich vo veľkej miere využívajú domáci kamionisti. A tí jazdia podobným štýlom ako sa jazdí vo východnej Európe. Medzi dva kamióny sme sa nemohli len tak ľahko zaradiť. Garminka nás pred Toul vyviedla na neplatený úsek diaľnice, čo sme využili na krátku zastávku na veľmi peknom Aire de Toul. Kompletne vybavenej oddychovej zóne. S množstvom atrakcií pre deti a s množstvom stolíkov. Dali sme si kávu a pokračovali sme v ceste smerom na Nancy, Saint-Dizier a Vitry-le-François.

K nášmu cieľu v Saint-Germain-la-Ville sme sa priblížili o pol siedmej. Džípiesková čierno-biela kockovaná vlajočka na nás zaviala uprostred poľa. Penzión, ktorý som doma vygúglila, nebolo naširoko – naďaleko vidieť.

„Musí to tu niekde byť, Ivko. Skúsme sa vrátiť na ten kruhový objazd.“

Skúsili sme. A opäť nás cesta doviedla do poľa. Ešte raz sme sa vrátili na kruhový objazd a neodbočili sme doprava na prvom výjazde, ako nás viedla garminka, ale pokračovali sme podľa cestnej tabuľky, ktorá nám oznamovala, že máme z kruhového objazdu odbočiť až druhom výjazde. Päť minút pred siedmou sme za drobného mrholenia vošli do dvora penziónu "Les Perrières" manželov Nicole a Denis Lesaintovcov.

Podľa gúglu sme v ten deň mali prejsť najdlhšiu dennú „etapu“. Takmer sedemsto kilometrov. Na tachometri sme za dva dni mali tisíctristotridsaťdeväť kilometrov.

Vo dvore penziónu a veľkého hospodárstva už bolo zaparkované jedno belgické, jedno anglické a jedno francúzske auto. Naša nová domáca, dáma okolo štyridsiatky, sa nepodobala na Nicole, ktorú som si našla na ich internetovej stránke. Hoci sme si mejlovali v angličtine, hovorila len po francúzsky. Ale dohovorili sme sa. Najdôležitejšie pre nás bolo dohodnúť sa na čase raňajok. A ten som jej napísala na kus papiera. Pri tom som párkrát zopakovala magické slovíčko „petitdežanér“. Prikývla, že pochopila a odviedla nás po úzkych schodoch na poschodie do modrej izby.

Nicole nám ponúkla aj večeru, ale my sme využili kuchynku, ktorá bola hosťom k dispozícii a urobili sme si vlastnú večeru. V kuchynke nebola mraznička, tak som ešte bola našu domácu poprosiť, aby nám dala chladiace kocky z našej cestovnej chladničky do mrazáku. A pritom mi ukázala aj raňajkovú miestnosť.

Po večeri z vlastných zdrojov som vytočila Lilianu. Boli sme zvedaví na správy z domova. Dozvedeli sme sa, že všetci sú v poriadku. Peťova mamina Zuzka vraj stihla zužitkovať celú dovezenú produkciu z vozokanskej záhrady. V nedeľu uvarila lekvár a zavarila uhorky. Cukiny si vraj budú variť priebežne. Zároveň nám Kika potvrdila, že pohľadnicu im máme napísať na Ružovú ulicu, pretože dom v Kordíkoch naozaj ešte nemá pridelené číslo. Nečudo, veď v ňom bývajú necelý mesiac. Po správach zo Slovenska sme si pozreli cestu, ktorá nás čakala na ďalší deň. Náš cieľ bol v Normandii. Len pár kilometrov od Lamanšského prielivu.

P1020327.JPG

Modrá izba v penzióne Les Perrières v Saint-Germain-la-Ville

Aj keď okná našej izby smerovali do ulice a ešte chvíľu sme počuli okolo nás premávať autá a motorky, tak o desiatej sme už určite spali.

Zo Saint-Germain-la-Ville do Maniquerville

Utorok – 8.7.2014

Zobudila som sa o siedmej ráno, pozrela von oknom, za ktorým sa ukázala sivá zamračená obloha a cesta sa mrholiaco leskla. Rozhodla som sa zacvičiť, aby som k životu prebrala aj moju cestovaním stuhnutú chrbticu. Potom som bozkom na čelo prebudila môjho drahého manžela a zaželala mu všetko najlepšie k meninám.

„Ivko, keďže ja som to najlepšie, čo ťa mohlo v živote stretnúť, tak pre teba nemám darček.“

Nepripomínala som mu, že som mu ho odovzdala pred odchodom na dovolenku. V podobe kníh.

Presne o pol deviatej sa nám podarilo prísť na raňajky. Na dohodnutý čas. Na dlhom stole bola v košíku pokrájaná čerstvá, voňavá bageta na menšie kúsky a tri druhy lekváru. Nicole nám hrdo potvrdila, že ich varila sama. Upozornila nás, že med majú od strýka a keby sme chceli, tak nám ho môžu aj predať a ukázala na vitrínu pri vstupných dverách. V nej mali výrobky na predaj. V krčahu bol čerstvo vytlačený pomarančový džús a v keramickej miske bolo klasické maslo. Na stole bolo ešte aj mlieko, čaj a croissanty. Keď Nicole odišla,  spoločnosť nám robil Denis, jej manžel, ktorého sme večer len tak úchytkom zahliadli pri hospodárskych budovách. S veľkým zaujatím dokázal hovoriť o svojom regióne. Získali sme od neho mapu Champagne, odporúčal nám pozrieť si baziliku Notre-Dame de l´Epine neďaleko Châlons-en-Champagne. Vo wikipédii som zistila, že je postavená v plamienkovom gotickom slohu. Škoda, že sme sa nakoniec pri nej nezastavili. Ani na spiatočnej ceste.

Porozprával nám o kanáloch, ktoré vedú cez ich región a sú splavné až do Belgicka, vedú k Parížu, smerujú do Burgundska a Štrasburgu. Sú to také riečne cesty pre dovolenkárov na člnoch. A vraj nielen mnohí Francúzi, ale aj zahraniční turisti majú v posledných rokoch veľký záujem o prežitie takejto dovolenky. Zároveň nás upozornil na veľmi peknú rezerváciu pri Lac du Der, okolo ktorého sme mali cestovať. Je to obrovské jazero neďaleko St. Dizier. V období sťahovania vtáctva vraj ľudia chodia ráno pozorovať odlety vtákov.

Denis bol zvedavý, kam ďalej cestujeme. Keď sme povedali, že jedným z našich cieľov je aj Bretónsko, potešil sa.

„Náš syn je kuchárom v Perros-Guirec. Už sme za ním aj boli. Je tam krásne.“

My sme sa ho pýtali na farmárčenie. Na stole sme mali veľkú misku čerstvých veľkých jahôd. Z ich poľa.

P1020330.JPGHovoril, že je zložité byť farmárom. V Saint-Germain-la-Ville vraj už štyri mesiace vôbec nepršalo. Pritom ich činnosť je zameraná na pestovanie obilia, cukrovej repy, zemiakov, ktoré dážď potrebujú. Ale chovajú aj sliepky a kačice. Vtedy sa k nám opäť pridala aj Nicole a spolu sa tešili, pretože podľa predpovede počasia by malo celý budúci týždeň pršať. Nakoľko obaja boli predovšetkým zbehlí vo francúzštine a Denis aj trošku v angličtine, tak nám Nicole predviedla pantomímu na tému počasie. Pozrela na chvíľu mrholiacu a chvíľu nemrholiacu oblohu, zvraštila tvár a rukou a prstami naznačila, že z oblohy bude niečo padať a celú nemohru doplnila slovíčkom „semén“. Z ubytovacích ponúk viem, že to znamená týždeň. My sme ale dúfali, že v Normandii a Bretónsku nebudeme mať po celú dobu len daždivé počasie.

Denis nám spomenul, že veľa Slovákov prichádza do ich regiónu na jeseň. Na vínne slávnosti.


<-- Sliepky v Les Perrières na svojej poslednej ceste

Po raňajkách som bola vyplatiť naše ubytovanie. Štyridsaťpäť eur. Kým Ivko vkladal našu tranzitnú batožinu do auta, bola som si naplniť v kuchyni fľašky s vodou a vypýtala som si od Nicole chladiace kocky, ktorým sa Ivo potešil. Nechýbalo veľa a boli by sme na ne zabudli. Pred odchodom som ešte obišla celé hospodárstvo a dala sa do reči s asi dvanásťročným chlapcom. Prenášajúcim sliepky z jednej budovy do druhej. Našu pantomimickú komunikáciu sme bohato dopĺňali francúzskymi, anglickými a slovenskými  výrazmi. Párkrát zopakoval slovo „pul“ a ukázal na sliepky. Keď povedal „pule“ ukázala na učupené kurence. Potom prstom ukázal na najväčšie sliepky a prešiel si rukou pod krkom. Bolo jasné, čo sa s nimi ide diať. Za hospodárskou budovou som našla rozostavaný dom a pole,  za ktorým bola cesta a ktorou  sme  večer  pri našom  príchode  blúdili sem a tam.

Štyri minúty pred desiatou sme vyšli z dvora. Oproti plánu sme mali sklz necelú polhodinu. Čo samozrejme Ivo nezabudol komentovať.

„Keby si toľko neklebetila, mohli sme vyraziť načas.“

„Ale čo všetko som sa dozvedela.“

A porozprávala som mu, čo všetko som zistila počas mojej výzvednej akcie. Veď sme tu mali spať aj na spiatočnej ceste. Najdôležitejším zistením pre mňa bolo, prečo nám garminka ukazovala úplne inú príjazdovú cestu. Teraz mi to už bolo jasné. Druhýkrát sa jej už nedáme pomýliť.

Tak, ako sme blúdili večer a nevedeli sa dostať k penziónu, tak sme tentoraz nevedeli vyjsť z dediny na hlavnú cestu smerom na Châlons-en-Champagne. Dvakrát sme obišli Saint-Germain-la-Ville a keď sme už druhýkrát prechádzali začiatkom dedinky Chepy, tak sme sa rozhodli, že vezmeme navigáciu do vlastných rúk. Celé naše blúdenie trvalo dvadsaťštyri minút, pretože o toľko nám garminka predĺžila čas príchodu do ďalšieho cieľa.

Po desiatej sme dostali od Kiky správu o počasí.

„Maniquerville – dnes do 20oC, okolo druhej prehanka, zajtra teplota podobne, prehanky okolo desiatej a tretej. Ale inak to vyzerá fajn. Tak parazol do batoha. Pusky.“

Keď sme prechádzali cez Remeš, tak sa mi podarilo uvidieť aspoň kúsok remešskej katedrály. Za Remešom nasledovalo malé mestečko Fismes, ktoré malo síce tri kvetinky, ale cesty boli poriadne zaplátané. Za Fismesom sme vstúpili na územie Picardie. Začalo nám riadne mrholiť. Zvuk stieračov a sivá obloha nás začali uspávať. Museli sme si dať cédečko s rokenrolom. Ešte dobre, že sme ho mali so sebou.

Pred pol dvanástou sa trošilinku zdvihla obloha a vtedy som po ľavej strane uvidela zaujímavý kamenný kostol.

„Ideme? Aspoň si urobíme prestávku.“

Ivo pootočil na národnej ceste hlavu a skonštatoval, že to naozaj nevyzerá zle.

V malej dedinke Vasseny s dvestopätnástimi obyvateľmi nás zaujal kostol svätého Ruperta a svätého Druona. Bol postavený na prelome dvanásteho a trinásteho storočia. Poobzerali a odfotografovali sme si ho zo všetkých strán. Pred kostolom stála pod veľkými lipami sklená vitrína, v ktorej bol umiestnený plagát s francúzskou zástavou a pozvánkou:

„Obec vyzýva všetkých ľudí Vasseny na pohár priateľstva.

Dňa 14. júla 2014 o 10,30 pochod k pamätníku mŕtvych a o 11,30 aperitív na námestí.“

To bolo asi to maličké miesto pred kostolom. Pretože žiaden iný priestor, ktorý by sa podobal námestiu, sme nevideli.

P1020337.JPG

Kamenný kostol svätého Ruperta a Druona vo Vasseny

Z Vasseny sme pokračovali ďalej smerom na Soissons. Ale pred Soissons sme sa zvrtli doľava, že pôjdeme aj naďalej po N2, ktorá sa Ivovi veľmi páčila.

„Nie je tu veľa áut a má dobrý povrch.“

Tak sme sa dostali k veľkému vojenskému trojcintorínu. Pravá strana je vyhradená Francúzom. Nad ich hrobmi viala francúzska vlajka. V ľavej časti sú hroby nemeckých vojakov a uprostred majú svoje pole vyhradené Angličania. Na paneli sme si prečítali, že sme na území Necropole nationale Vauxbuin.

Po polhodinovej zastávke a fotografovaní sme pokračovali v ceste po N2. Až v Senlis sme ju opustili a odbočili doprava na Creil. Tam sme sa rozhodli natankovať. Naša fabia už mlela takmer z posledných síl. Načerpali sme tridsaťtri litrov benzínu za najlepšiu dovolenkovú cenu. Aspoň zatiaľ. Liter za neuveriteľné euro a päťdesiatjeden centov. Dokonca lacnejšie ako na Slovensku. Opäť sme si uvedomili, že vo Francúzsku musíme dávať pozor, k akému stojanu sa postavíme. Ešte šťastie, že sme si ešte pred čerpaním všimli, že stojíme pred kartovým stojanom. No a my sme potrebovali stojan na platenie v pokladni.

V tento deň sme videli len strechy a veže katedrál. Nielen v Remeši ale aj v Beauvais. Je to asi tým, že v Remeši je jedna z najvyšších chrámových veží a v Beauvais zas výška katedrály je viac než úctyhodná. Ale ani pri jednej sme si netrúfali zastaviť. Aj keď sme mali prejsť len tristosedemdesiat kilometrov, ušetrený čas sme plánovali stráviť už na pobreží Lamanšského prielivu.

Dlhšiu zastávku sme si urobili až o pol tretej na veľkom parkovisku pred Super U a McDonaldom vo Ferrières-en-Bray. V supermarkete sme si kúpili chrumkavú bagetu a šunku. Rajčiny som mala pripravené v našej príručnej červenej chladiacej taške. Na parkovisku sme sa ihneď najedli. Na záver som ešte z McDonalda priniesla dve kávy.

Zrazu sme začuli veľký krik a škripot kovu. Hľadali sme zdroj. Našli sme ho v ručnej umyvárke, stojacej na konci parkoviska. Do jedného z umývacích boxov  s plechovou strechou vošiel karavan, ktorý bol vo svojej najvyššej zadnej časti zjavne vyšší ako priestor boxu. Keď šoféra zastavil nielen krik, ale aj strecha vlastného auta, ani sa nepokúšal vycúvať. Počkal, kým ho mladý muž poumýval a až potom opustil priestor. Skôr ako my. Tesne pred treťou sme sa vydali na ďalšiu cestu.

P1020351.JPG

Ako ľahko sa dá prísť v umývarke o strechu auta

Do nášho cieľa v Maniquerville nám chýbalo necelých stošesťdesiat kilometrov. Mali sme teda za sebou viac ako polovicu cesty. Mapa, ktorú som mala pre istotu na kolenách, ukazovala, že chvíľu pôjdeme po takmer rovnej D915. Po veľkej časti prechádzajúcej pomedzi lesíky.

Do Dieppe sme vchádzali za jasného slnečného počasia. A aj keď sme išli len jeho juhovýchodnými predmestiami, bolo cítiť, že naozaj prechádzame jedným z najstarších francúzskych kúpeľných miest. Plagáty okolo cesty, upozorňujúce nás na práve prebiehajúcu regatu, nám nedávali zabúdať, že toto mesto je známe aj vďaka svojmu prístavu.  

Za Dieppe sme sa vybrali po D75. Chceli sme ísť čo najbližšie popri pobreží, aby sme mohli zastaviť, keby sme zbadali niečo zaujímavé. Prvá príležitosť sa nám naskytla už po pár kilometroch. Po pravej strane cesty sme uvideli odpočívadlo spojené s výhľadovkou. Dokonca bol na nej namontovaný aj ďalekohľad. Prvýkrát sme videli na vlastné oči vysoké biele útesy a pod nimi širokú pláž.

„Ivko, sme na Alabastrovom pobreží. Je to nádherné. Poďme sa tam pozrieť.“

„Tak ma tam zaveď.“

Nebol to žiaden problém, pretože od vstupu do Pourville-sur-Mer sme išli takmer stále tak, že po pravej strane sme mali otvorený výhľad na Lamanšský prieliv. Takmer za vstupnou tabuľou bola ďalšia tabuľa, že neplatené parkovisko s dvesto miestami je o dvesto metrov ďalej. A z parkoviska sme mali na pláž, ktorú sme len pred chvíľou obdivovali zhora,  necelých sto metrov. Keď sme sa dostali k nej, objavil sa pred nami panoramatický pohľad.

P1020356.JPG

Ľavá strana pláže v Pourville-sur-Mer

Po ľavej strane sa ťahala sedemstometrová okruhliaková pláž a po pravej strane, smerom k Dieppe, sa ťahal súvislý vysokánsky biely alabastrový múr. Podľa mapy až k Le Tréportu. Bolo ešte len pol piatej, ale na pláži posedávali len malé skupinky ľudí. Žiadna preplnená stredomorská pláž. More sa už dve hodiny vracalo späť k pevnine, ale aj tak bola ešte široká. Na obzore sa plavila obrovská nákladná loď.

P1020364.JPG

Na obzore 36.ročník regaty Tour de France à la Voile

More malo štyri viditeľné farby. Od mliečno modro-sivohnedej cez bledomodrú, tmavšiu modrú až po tmavomodrú. Vo vode bolo len zopár plavcov. Keď sme si omočili vo vode prsty, zistili sme prečo. Bedekre neklamali. Voda v Lamanšskom prielive nebola vôbec teplá. Ak mala pätnásť stupňov, tak aj to som bola asi veľmi optimisticky naladená. Zopár mamín sa jašilo s deťmi v plytkej vode, zopár ich ležalo na dekách rozložených na okruhliakoch, zopár sa ich prechádzalo po pieskovej časti pláže. Vybrali sme sa smerom doprava, pretože z tej strany sme mali najbližšie skalnaté útesy. Práve v tej chvíli sa na obzore objavilo zopár plachetníc.

Už v Dieppe som si na plagátoch povedľa cesty všimla, že v dieppskom prístave sa koná v dňoch 7. až 9. júla regata. A na obrázku bola fotografia plachetnice s usmiatou posádkou. Až doma som si na gúgli našla, že nešlo o hocijakú súťaž. Tour de France à la Voile sa začala 4. júla  v Dunkerque a mala sa skončiť sa 27. júla v Nice. Tento rok sa jej 36. ročníka zúčastnilo osem posádok. Mali mať osem  zastávok pozdĺž francúzskeho pobrežia.

Nielen na vode sa diali zaujímavé veci. Na brehu mora stál rybár s dlhokánskou udicou. Pri chytaní rýb ho vyrušil okoloidúci muž. Spolu s prílivovými vlnami som mala pred sebou zaujímavú scenériu, ktorú som si chcela odfotografovať. Ale čaro záberu sa zrazu stratilo. Keď si obaja všimli, že mám fotoaparát zameraný ich smerom, tak mi pohotovo s úsmevom zapózovali. Už to nebolo pod fotku, no bolo to milé. Už predtým som si všimla, že po nábreží šiel poklusom mohutný čierny pes. Čierna energia z neho vyžarovala do okolia. Za ním si zvoľna vykračoval muž. Tmavý, územčistý, s tmavými okuliarmi a retiazkou okolo krku. Kým som sa venovala „svojim rybárom“, tak som na chvíľu stratila z dohľadu moju polovičku. O to väčší bol pre mňa šok, keď som ho zrazu zazrela v živom rozhovore s mužom, okolo ktorého pobehovala čierna rotweilerka Anuschka. Práve toho psa, ktorého som mala v úmysle obísť širokým oblúkom. Rozhovor dvoch mužov prebiehal mimicko-francúzsko-slovensko-pieskovo-nemecko-gestikulačne. Ivo sa uchýli k nemčine len vtedy, keď všetko ostatné zlyháva. Keď vie, že ani slovensky a ani francúzsky sa nedohovorí. Ale v tomto prípade mu ani nemčina nepomohla. Do ich dialógu, ostražito sledovaného Anuschkou, som sa zapojila aj ja. Mladý muž si všimol, že fotografujem vysoký skalnatý útes, ktorý sa vypínal za nami. Porozprával nám, že čas, poveternostné podmienky a more likvidujú útesy. Počas vojny boli na útesoch bunkre, ale mnohé z nich už ležia na plážach. Zrútili sa spolu s útesmi.

P1020375.JPG

Ivo v živom rozhovore s mužom a jeho rotweilerkou Anuschkou

Aj pri našom komunikačnom hendikepe sme sa od mladého muža dozvedeli časy a výšky prílivu a odlivu v oblasti Pourville-sur-Mer. Keď sa mu zdalo, že sme niečo nepochopili, začal písať do čerstvo vyumývaného a vyhladeného piesku. Popýšil sa aj Anuschkou, ktorá ho na slovo poslúchala. Dozvedeli sme sa, že podľa psích rokov som od nej o rok mladšia. Keďže má deväť rokov a u psov sa vraj vek vynásobuje siedmimi, tak má šesťdesiattri rokov. Skonštatovali sme, že je to už veľmi zrelá psia dáma. Ale ani na konci nášho desaťminútového rozhovoru s jej pánom nepôsobila na mňa menej zlovestne ako na začiatku.

S Ivom sme sa ešte chvíľu rozplývali nad tým, ako je v Pourville-sur-Mer krásne. Mladý muž nás trošku schladil. Je tu vraj nádherne, keď je pekne. Ale je tu príšerne, keď prší. Vzájomne sme si teda zaželali pekné počasie, poďakovali sme za informácie a s Ivom sme sa pomaly začali vracať na nábrežie.

Už pri príchode na promenádu som si pred bielo-modrými plážovými kabínkami všimla osadené tabule so zaujímavými informáciami. Na spiatočnej ceste som si ich detailne prečítala. Väčšina textov sa venovala Monetovi. Mal štyridsaťdva rokov, keď tu na konci devätnásteho storočia žil so svojou rodinou. A maľoval. Na tabuliach boli aj vyobrazené niektoré obrazy z tohto obdobia. Z roku 1882 je tu La plage à Pourville, soleil couchant – Pláž v Pourville, západ slnka. Ďalší zachytáva Falaises et voiliers à Pourville - Útesy a plachetnice v Pourville . Autor textov uvádza, že Monetove obrazy z tohto obdobia vyjadrujú „joire de vivre“  - radosť zo života. Ani si neviem predstaviť, že by toto prostredie mohlo vyvolávať iné pocity. Keby som mohla, tak by som sa aj ja presťahovala do Normandie alebo Bretónska. Veľmi sa mi tam páči. Keby medzi nami neboli toľké kilometre po nemeckých diaľniciach, tak by to bola moja najobľúbenejšia dovolenková destinácia.

Po príjemne strávenej hodine sme sa pobrali k nášmu autu. Keď sme šli okolo obchodíka Pour Ville & Pour Mer stojacom pri hlavnej ceste, pokúšali sme sa kúpiť mapu Normandie. Bolo tam všetko možné a nemožné. Pohľadnice, kolesá na plávanie, sieťky, vedierka, hrabličky, lopatky. Ale mapy nie. Predavačky nám odporučili ísť do predajne Adéle. Oproti  cez cestu.  Tá však bola zameraná viac-menej na občerstvenie. Bola kombináciou bagetérie, pizzerie, patisserie, čo je cukráreň a brasserie. Po slovensky pivárne. No a v stojanoch mali množstvo realitných časopisov.

Keď sme vstupovali na parkovisko, kde sme zanechali našu fabiu, oproti nám sa vynorila skupina štrnástich mladých a až veľmi mladých jazdkýň. Elegantne sa okolo nás niesli na koňoch a poníkoch.

Bolo pol šiestej. Rozhodli sme sa pokračovať v ceste do Maniquerville. Mali sme pred sebou ešte sedemdesiatšesť kilometrov a to sme ani nevedeli po akej ceste. Navigácia nám sľubovala, že náš cieľ dosiahneme za poldruha hodiny. Teda o siedmej.  Podľa nášho pôvodného plánu sme tam mali byť o pol piatej. A až potom sme sa mali vybrať k moru. Ale nádherné výhľady nám celý náš naplánovaný harmonogram zmenili. A to som ešte chcela  vidieť pláž vo Varengeville, z ktorej boli v gúgli skvelé zábery. Ale po krátkom zachádzaní a vychádzaní z rôznych uličiek mi moja polovička dala jasne najavo, že kým nebudem vedieť kam máme ísť, tak tam nepôjde.

„Nikto týmto smerom nejde.“

„Ale ja som na plote videla malú drevenú doštičku s vypáleným názvom La Mer so šipkou doprava.“

„Pozri, aká je to úzka ulička.“

Rezignovala som. V našej dvojčlennej časti rodiny len ja rada blúdim. Celkom rada sa motám kade-tade. Vtedy ponachádzam aj také miesta, na ktoré by som sa inak nedostala.

Cestou sme prechádzali cez množstvo malebných dediniek. Jedným okom sme sledovali, či niekde neuvidíme predajňu, ktorá by aspoň trošku naznačila, že by sme v nej mohli kúpiť mapu tohto regiónu. Už podľa Pourville sme zistili, že dobrú mapu potrebujeme ako soľ. V jednej dedinke sme aj zastali, ale otvorená bola len krčma, ktorá mala vo výklade zopár pohľadníc. Mapy nemala žiadne. Až v Cany-Barville boli na hlavnej ulici, ktorou sme prechádzali, pootvárané všetky obchodíky. Zrazu som zbadala po mojej pravej strane otvorené kníhkupectvo s vyloženými pohľadnicami v stojanoch na chodníku. Ivovi trvalo dvesto-tristo metrov, kým našiel vhodné miesto na parkovanie. V kníhkupectve sme dostali až po menších problémoch, čo sme chceli. Za pultom boli dve mladé predavačky, ale angličtina im zjavne buď nič nehovorila, ale boli jazykové puristky typu vo Francúzsku po francúzsky. Slovíčko mep vyslovované s patrične širokým e im nič nehovorilo. Až po chvíľke môjho trápenia a ich evidentného nezáujmu nám pomôcť, som začala hľadať po celej predajni niečo, čo by sa podobalo na mapu. Našla som a ukázala predavačkám. „Ááá, káárt“ – so zreteľne vysloveným račkovaným „r“ zareagovala jedna z nich. Vytiahla krabicu s mapami a spoločnými silami sme sa dopracovali k 304, na ktorej boli dva departmenty Eure a Seine-Maritime v mierke 1 cm = 1,5 km. Za štyri a pol eura. Podľa nej by sme rozhodne nemali v tomto regióne blúdiť. Pri východe z obchodu sme sa zastavili pri stojanoch s pohľadnicami. Rozhodli sme sa pre dve so známymi étretatskými sloními chobotmi. Vrátili sme sa s nimi do predajne. Predavačky boli dokonca ochotné zľaviť zo svojich puristických jazykových požiadaviek a pochopili, že chceme k nim aj známky.

Prešli sme zo dvadsať kilometrov a zrazu sme po D925 vchádzali cez most do centra takmer dvadsaťtisícového mesta Fécamp. Na Rue du Domaine boli oproti sebe dve parkoviská. Na nábreží boli parkovacie miesta pre autá a vo vode boli parkovacie miesta pre člny a plachetnice. Bolo trištvrte na osem a na mnohých  plachetniciach bol ešte živý ruch. O trištvrte hodiny mal byť najvyšší príliv. Možno sa niektoré z nich chystali ešte na plavbu.

P1020393.JPG

Fécampskí námorníci

Hoci som Delphine dala vedieť, že prídeme okolo piatej, nezvyčajná krajina ma navádzala na nedodržanie tohto času.

„Už keď sa túlame, ideme ešte nakuknúť do Yportu?“

„Máme to cestou?“

„No, máme.“

Keďže som toho názoru, že všetky cesty vedú do cieľa, tak sme to naozaj mali cestou do Maniquerville. Lebo Yport bol juhozápadne a Maniquerville juhovýchodne. Ale obe miesta boli južnejšie od Fécampu.

Do Yportu je to len nejakých sedem kilometrov.

„Dobre, ale už sa nemôžeme dlho zdržať. Aby sme neprišli veľmi neskoro.“

Uzavrel našu debatu Ivo.

Možno to urobila večerná hodina, ale podarilo sa nám na prvýkrát zaparkovať rovno pred chodníkom vedúcim do prístavu a na pláž. Rovno pred nami boli bielo-modré plážové kabínky. Bolo tesne po ôsmej a presne o pol hodinu mal byť najvyšší príliv. Hoci oproti prílivu pri Mont Saint Michel to mal byť len taký prílivček. Len pár centimetrov nad sedem metrov. O poldruha metra vyššie prílivy sme mali zažiť až počas nášho druhého normandského pobytu. Po oboch stranách yportskej okruhliakovej pláže sa vypínali bielo-sivé útesy. A nad nimi visela ťažká tmavosivá obloha. Od mora sem-tam prekuklo slniečko a podvečerným reflektorom nasvietilo celé pobrežie ťahajúce sa k Fécampu.

P1020419.JPG

Večerný Yport

Západ slnka mal byť až o dve hodiny. Ivovo upozornenie, že sa tu nesmieme dlho zdržať, sa zrazu rozplynulo. Fotoaparát mal neustále pritlačený k oku, až som sa niekedy bála, či sa vďaka gúľajúcim kamienkom neocitne na zemi. Hoci slovo zem nevystihovalo skutočnosť.

O trištvrte na deväť som urobila posledný záber a pri pohľade na hodinky som začala súriť už aj Iva. Mali sme síce pred sebou len necelých sedem kilometrov, ale ktovie po akých cestách. Ostávalo už len dúfať, že naše ubytovanie nájdeme na prvýkrát. Našli sme. O pol desiatej sme prichádzali k stromovej aleji, ktorá mi bola z gúglu známa. Napravo od cesty bola na stĺpe tabuľa. Upozorňovala, že v budovách vedľa cesty sa ukrýva Musée Agricole - Poľnohospodárske múzeum a na kamennom stĺpiku naľavo od nás bola modrozelená značka Chambre d´hôtes – izba pre hostí.

Všetky budovy vyzerali opustené, nikde nebolo vidieť ani živej duše. Len pred budovou, ktorá sa najviac podobala na dom, stálo auto.

„Ivko, keď je tam auto, hádam tam niekto bude.“

„No, nevyzerá to tak.“

„Asi sme mali zavolať, že prídeme neskôr.“

Skôr ako sme vystúpili z auta, odpísala som si do zošita naše cestovné údaje. Na tachometri sme mali tisícsedemstoosemdesiatdva kilometrov. Toľko sme prešli zo Slovenska.

Zaklopali sme dvere, cez ktoré sme videli sedieť ľudí okolo stola. Vo dverách sa objavila nízka mladá krátkovlasá blondínka. Delphine. Ospravedlnili sme sa, že ideme tak neskoro. Ihneď sa vybrala ukázať nám našu izbu. Zvonku sme prešli k ďalším dverám a vyšli úzkymi tmavými schodmi na poschodie. Zabočila doľava a na konci chodby vstúpila do veľkej podkrovnej izby, v ktorej boli štyri postele. Zvláštna výzdoba mala za úlohu predeliť izbu na dve časti. Hoci sme v nej mali všetko, čo sme mohli potrebovať, dokonca aj umývadlo, stolík, stoličky, vešiakový rám, ako celok to pôsobilo neútulne. Delphine nám ešte ukázala našu kúpeľňu, do ktorej sa vchádzalo z chodby. Skrývala sa hneď za vedľajšími dvermi. Tá sa mi páčila viac ako naša izba. Až na to, že som cez stenu počula, ako za ňou už nejaký spáč dobre spí. Ale nechrápal tak, že by sme ho počuli až do našej izby.

P1020591.JPG

Chambre d´hôtes v Maniquerville

S našou novou domácou sme sa dohodli na čase raňajok. Na deviatu hodinu.  Potom sme sa už len rýchlo presťahovali z auta do izby. Snažili sme sa nerušiť našich susedov, ale po celodennom putovaní sme sa museli osprchovať. Najstrašnejšie bolo, že som si za ten svet nevedela pustiť vodu. Už som bola rozhodnutá ísť vyhľadať Delphine. Šla som sa  do izby obliecť a pritom som Ivovi povedala, s čím si neviem poradiť.

„Idem sa na to pozrieť. Počkaj.“

Určite som neočakávala, že môj drahý manžel, ktorého v celej rodine považujem za najmenej technicky a manuálne zdatného, zvládne francúzsku sprchovaciu batériu. Sú však okamihy, keď som z neho v miernom šoku. Tak tomu bolo aj o jedenástej v noci, keď v kúpeľni chvíľku hľadel na ten nezvyčajný výdobytok vedy a techniky, potom otočil a potiahol kľukou k sebe a voda tiekla. S takým mechanizmom sme sa ešte nestretli. Kým sme sa dostali o pol dvanástej do našich postelí s nerovnakými obliečkami, tak sme si zopárkrát otrieskali hlavy o drevené trámy, križujúce našu spálňovú miestnosť a o nízky šikmý strop nad posteľou so strešným oknom rovno nad hlavou. Vybrali sme si spanie na vyšších dvoch samostatných posteliach, ktoré sme prirazili k sebe. Boli väčšie a vyzerali pohodlnejšie ako nízka manželská miniposteľ v pravej časti izby. Asi kvôli mojej požiadavke, že potrebujeme posteľ vo veľkosti minimálne stošesťdesiat krát dvesto centimetrov nás Delphine uložila do tejto rodinnej izby. Už v mailoch mi napísala, že budeme mať k dispozícii viac postelí, ak nám naozaj nebude vyhovovať veľkosť lôžka stoštyridsať krát stodeväťdesiat centimetrov. Túto veľkosť považujem za naozaj, ale naozaj veľkorysú – ale pre jedného.

Keď som nastavovala budík na mobile, našla som v ňom správu. Od našej dcéry. Prišla o deviatej, keď sme sa motali po francúzskom vidieku a ostražito sme hľadali naše ubytovanie.

„Ivko, máš esemesku.“

Bolo na nej:

„Oslavencovi posielame pusky a zelame vam bru nocku. Lubime.“

Obaja sme boli takí unavení, že sme v momente zaspali. Vraj som zaspala v pol slove, keď som ešte voľačo Ivovi hovorila. Aspoň ráno si zo mňa za to uťahoval.

Étretat nás nesklamal

Streda – 9.7.2014

Tesne pred ôsmou som vyliezla z postele a rýchlo som vypla budenie na mobile, ktoré sme mali nastavené na štvrť na deväť. V najvyššej časti izby som si zacvičila. Potrebovala som zreparovať moju chrbticu, ktorá začala trošku štrajkovať. Ivo sa len prevrátil na druhú stranu a ďalej spokojne spal. Ja som si stihla cez strešné okienka poobzerať viditeľnú časť hospodárstva. Videla som z neho pasúce sa kravy. Vonku svietilo slniečko. Vyzeralo to tak, že budeme mať celkom pekný deň. Pohodlne som zvládla moje raňajšie kúpeľňové rituály a horko-ťažko som vydurila Iva z postele. Ale presne o deviatej sme zvonili na dvere v tej časti domu, kde sme mali raňajkovať. Delphine nás usadila pri dlhom stole, v blízkosti veľkého krbu. Na stole sme mali položené papierové prestieranie s mapkou regiónu, ktorý sme chceli spoznať. Uprostred stola bola nádobka so žltým maslom, košík s chrumkavo vyzerajúcou voňavou bagetou, poháriky s lekvármi a medom, jogurty, mlieko. Delphine nám ešte išla pripraviť čerstvú kávu. Z kuchynskej časti domu, ktorá ležala za mojím chrbtom, rozvoniavala až k nám. Počas celých raňajok sme sa rozprávali s domácou paňou o tom, čo chceme v ten deň vidieť a pýtali sme sa jej, čo by nám odporúčala si ísť pozrieť. Dostali sme od nej takú istú mapku, na akej sme raňajkovali. Ešte nám priniesla knižku o regióne. Tá však bola zameraná skôr na poľnohospodárstvo a poľnohospodárske produkty. Po raňajkách sme ju ešte poprosili o zamrazenie chladiacich kociek a šli sme sa pripraviť na zvyšok dňa. Kým sme jedli, tak sa slnečné počasie zmenilo na mrholivé počasie. Mrholilo aj o štvrť na jedenásť, keď sme konečne nasadli do auta a vyrazili smerom na Étretat. Po necelých šiestich kilometroch sme zastavili na úzkom pretiahnutom námestíčku v Les Loges. Pod kostolom. A to kvôli tomu, že po ľavej strane sme uvideli výklady obchodu, ktoré sľubovali, že by sme v ňom mohli dostať nielen minerálku ale aj bagety. Kým sme zaparkovali, tak sme videli aj corpus delicti. Dlhokánsku, zlatistú bagetu v rukách vychádzajúceho zákazníka, nastupujúceho do auta vedľa nás.

„Hladom a smädom by sme dnes nemali umrieť.“

S týmito slovami vychádzal Ivo z obchodu a ihneď si odlomil kúsok voňavej bagety. Ja som niesla pod pazuchou šunku a v rukách minerálky. Tomu sa hovorí deľba práce.

„Odlomím aj tebe?“

Spýtal sa, keď dojedol jej najchrumkovatejší konček. Ešte šťastie, že ten ja nemám rada. V takýchto chvíľach vždy pripomínam svojej drahej polovičke, že sa naozaj šťastne oženil. Na všetko, čo má rád, je sám. Ja mám rada biele víno, biele omáčky, nebublinkové nápoje, bylinkové čaje majú u mňa prednosť pred ovocnými, jablká určite nepatria k mojím prioritám. Takže mu takmer nič z jeho obľúbených nápojov nevypijem. Dokonca ani nepátram, kde sú doma uložené. Len s jedlom je to horšie. Keď nie je to, čo mám rada, zjem aj to, čo nemám až tak rada. No a sladkosti? Tie má Ivo ukryté v zvláštnych skrýšach. S odôvodnením, že je to predo mnou skryté pre našu vnučku. Lenže nechápem, ako je možné, že sa obsah týchto tajných zásob mení aj vtedy, keď Ninka u nás nie je. Niektoré z nich som objavila, ale z tých si niečo uchmatnem len vtedy, keď som v hlbokej kríze.

„Takýmito prískokmi sa tak ľahko do Étretatu nedostaneme.“

Povedala som, keď Ivo zabočil k hranatému kamennému kostolíku, ležiacemu uprostred cintorína po ľavej strane cesty. Na jeho veži kikiríkal plechový kohút. Boli sme na začiatku malej dedinky s necelými sedemsto obyvateľmi. V Bordeaux-Saint-Clair.

„Majú tu opitú panenku máriu.“

S veľkou nedôverou som si prezrela môjho muža.

„Neveríš? Poď sa pozrieť.“

Ivo si rád vymýšľa. Aj naša vnučka sa na mňa sem-tam pre istotu pozrie, či si dede naozaj zas nevymýšľa. Je to určite naširoko-naďaleko najvymýšľavejší člen našej rodiny. Ale išla som za ním. Zaviedol ma k hrobu, kde sa nebezpečne nakláňal celý náhrobok na jednu stranu. Súčasťou tohto náhrobku bola aj sochárska výzdoba, ktorej hrozila prírodná katastrofa v podobe prepadajúceho sa a vzdúvajúceho sa zemského povrchu. Túto situáciu určite nespôsobil alkohol. Alebo ktovie? Čo ak hrobári ...???

P1020427.JPG

Malebný kostolík v Bordeaux-Saint-Clair

Cesta z Maniquerville do Étretatu je dlhá necelých jedenásť kilometrov a podľa gúglu by ju mal bežný smrteľník zvládnuť za štvrťhodinu. My, podľa všetkého, nepatríme k bežným smrteľníkom. Až po dobrej hodine sa nám predsa len podarilo vojsť do Étretatu. A ďalšiu štvrťhodinu sme hľadali vhodné parkovisko. Nie príliš vzdialené od pláže. Našli sme. Nebolo síce najbližšie. Ale bolo na ňom dvestosedemdesiat parkovacích miest. Už názov ulice signalizoval, že ide o výpadovku na Le Havre. Route du Havre. Tak sme aspoň vedeli, kde sme a kam smerujeme. Akurát ma zarazilo, keď som videla, že pri dvoch autách sa posádky prezúvajú z ľahkých cestovných topánok do turistických členkových topánok.

„Ivko, asi nie sme dobre vystrojení. Pozri.“

„Radšej hľadaj parkovací automat. Nikde ho nevidím.“

Stál ukrytý medzi autami každej veľkosti, dĺžky, šírky a obsahu valcov takmer všetkých európskych štátov asi sto metrov nad nami. Nehrozilo nám zruinovanie našej peňaženky, pretože za celodenné parkovanie bol poplatok tri eurá.

Do centra Étretatu sme od parkoviska klesali. Po ľavej strane cesty viedli serpentíny k rôznym vilám, hotelom a najmä ku golfovému areálu. Po pravej strane sme mali ohradený parkový priestor. Keď sme prestali výraznejšie klesať, vybrali sme sa do uličiek vľavo.

„Prečo si myslíš, že ideme dobre?“

Netvrdím, že Ivova nedôverčivosť voči mojim orientačným schopnostiam nemá svoje opodstatnenie. Neviem síce, z čoho pramení, ale pre istotu to priznávam.

„Pretože keď sme šli parkovať, tak všetky navigácie k pláži som mala po mojej pravej strane.“

A ďalej som hrdinsky kráčala ošarpanou uličkou, v ktorej sa preháňali len mačky a papiere. Každú chvíľu sa za mnou ozývali kuvičie vyhodnocovania situácie. No po pár minútach sme sa ocitli pred parkoviskom ležiacim len pár metrov od plážovej promenády. Po ďalších pár metroch sme tesne pred pol dvanástou stáli na brehu Lamanšského prielivu. Po ľavej strane sa vypínal útes Aval a po pravej strane sme mali blok útesu Amont.

V dramatickej šedi sa pred nami otvárali veľkolepé pohľady. Na bielo-sivé skalné steny vypínajúce sa kolmo hore, na morské vlny, valiace pred sebou okruhliaky, na štyroch chlapcov blázniacich sa vo vode. Boli poobliekaní v neoprénoch. Inak by asi v tej vode tak dlho nevydržali. Tých pár ľudí prechádzajúcich sa po pláži, bolo poobliekaných v dlhých nohaviciach a pozapínaných vetrovkách. K nim sme patrili aj my. Ja som mala pod vetrovkou ešte aj teplý sveter.

P1020433.JPG

Rozhodli sme sa vydať k útesu Amont

Pred dvanástou bolo more v polovici ústupu.  Najvyšší príliv bol pred necelými troma hodinami. Asi je jedno, či je príliv alebo odliv. More stále burácalo a okruhliaky sa hlučne váľali raz hore a raz dolu. Pokúšala som sa sprostredkovať tento zážitok aj Kike. Chcela som jej dať more k uchu. Ale nedovolala som sa jej. Až o polhodinu som od nej dostala esemesku.

„Nestihla som dvíhat, som v ba. Tesim sa s vami. Pusky.Usmiaty

P1020437.JPG

Pohľad na étretatský útes Aval

Zistila som, že po pomerne veľkých okruhliakoch sa nejde práve najľahšie. Nohy sa mi stále podvrtávali a šmýkali. Skomplikované som to mala najmä vtedy, keď som chcela okolo seba všetko vidieť. A hlavne nad sebou. Kde sa dvíhala vyše stometrová stena útesu. Len zdiaľky pôsobí bielo-sivo. Zblízka v sebe skrýva aj oranžovú a hnedú farbu. Takú hrdzavú. Ale nakoniec sa mi predsa len podarilo vystúpiť na bezpečnejšiu vrchnú časť pláže. Tam na mňa nemohli dosiahnuť spŕšky vody. Na samom konci pláže je v útese vybiehajúcom do mora skalné okno. Takmer celé bolo otvorené. Bez vody. Bolo však vidieť, kam až voda dosiahne, keď je príliv. V jeho ráme sa mi zrazu v diaľke objavila biela plachetnica.

Po dvadsaťminútovom vychutnávaní si atmosféry a počúvaní mora sme sa pomaly začali vracať do stredu pláže. A vtedy sa Normandia rozhodla uviesť všetky reči o premenlivosti jej počasia do skutočnosti. Z ničoho nič sa nad nami začala strácať sivá mračnová obloha. Čím ďalej, tým viac ustupovala slniečku a modrej oblohe s bielymi nadýchanými perinami oblakov. Čo sa Ivovi veľmi páčilo a hneď sa prejavilo na zvýšenej frekvencii záberov.

„Ktovie, ako sa dostaneme na útes Aval?“

„Poďme pohľadať infocentrum. Tam by sme mohli získať mapky mesta a útesov.“

Mám rada infocentrá a takmer vždy sa mi podarí do nich nalákať aj Iva. A aj keď niekedy dá prednosť fotografovaniu, tak ma zodpovedne čaká a je zvedavý na moje úlovky materiálov.

Tentoraz to ale nebolo také jednoduché. Hoci sme sa snažili ísť za šipkami označujúcimi smer k infocentru, tak nám neustále menilo polohu.

Z nábrežia sme do centra Étretatu vošli cez námestie Victora Huga. Prechádzali sme okolo plného moules-frités, kde sa návštevníci kŕmili slávkami a opekanými zemiakmi alebo inými morskými potvorami. Na Place Marechal Foch sme zvonku poobdivovali drevenú tržnicu.

„Ivko, pozri sa na tú cenu! Étretat sa zbláznil!“

V šoku som sa dívala na pouličný pult oproti tržnici, na ktorom bola položená poldruha litrová minerálka. Vo francúzskych obchodoch sme ju kupovali po dvadsať centov. Tu stála tri eurá.

Étretat nemá ani tisícpäťsto obyvateľov a leží na štyroch kilometroch štvorcových. Viditeľne však ťaží z exkluzivity svojho miesta. Vysokánske útesy, nádherná pláž, malebné mestečko, príjemná prímorská atmosféra. A golfové ihrisko, ktoré sa nachádza medzi nebom a morom. Aspoň tak hovoria sprievodcovia.

„To je určite reakcia na všetkých tých turistov, ktorí sa im tu motajú. Určite tu majú aj normálny obchod.“

Pokúsil sa ma utešiť môj drahý manžel.

Moje rozčúlenie zneutralizovala až bielo-kvetovaná smaltovaná tabuľka, pripevnená nad obchodíkom o pár metrov ďalej. Bolo na nej veľkými písmenami napísané LILIANE.

P1020465.JPG

Liliane uprostred Étretatu

„Aha, naša Kika tu má menovku. Musím si ju odfotografovať.“

To, že je na okrajoch už poriadne hrdzavá, mi vôbec nevadilo. Niekomu asi na nej predsa len záležalo, pretože bola pripevnená novo vyzerajúcimi skrutkami.

Až potom sme vošli do drevenej tržnice. Hoci pôsobí starobylo, je pomerne nová. Z roku 1926. Celý priestor bol zaplnený len pascami na turistov. Všade okolo nás boli porozkladané a narozvešiavané podložky pod poháre, prestierania, zástery, poháre, tácky, tričká, svetre. Všetko s motívmi útesov. Z hákov viseli šiltovky, tašky a obrázky. Nič sme v nej nekúpili.

Pred tržnicou sme objavili ďalšiu šipku k infocentru. Motajúc sa uličkami sme ju predsa len objavili na ďalšom námestí. V budove Maire. V radnici. Jej súčasťou bola aj informačná kancelária. Po zodpovedaní otázky „odkiaľ sme“, sme dostali mapku Étretatu a jeho okolia. V blízkej bagetérii sme si kúpili dve obložené bagety za šesť eur a s týmto úlovkom sme sa vybrali späť na pláž.

Hneď pri vchode na plážovú promenádu bola tabuľa so zákazmi a textom. Skôr ako som sa pustila do bagety, tak som si ju začala študovať. Podľa piktogramov som tušila, že jeden zákaz som už porušila, tak som o tom chcela vedieť viac.

Zákaz zbierania okruhliakov

Okruhliaky predstavujú prírodnú preventívnu ochranu nášho mesta pred povodňami počas búrky a obmedzujú eróziu našich útesov spôsobovanú vlnami. Ak vezmete jediný kamienok preč, naše pobrežie je v nebezpečenstve. Rešpektujte prosím naše miesto.

(V červenom kruhovom zákaze bola prečiarknutá ruka, naťahujúca sa ku kamienku.)

Zákaz kŕmenia čajok

Čajky sú voľne žijúce vtáky, ktoré sa prevažne živia rybami. Ak ich kŕmite, začnú sa k ľuďom správať príliš familiárne a začnú byť na obtiaž a pridajú sa k znečisteniu našich miest. Prosíme, nedávajte im nič k jedlu.

Vo svojej nevedomosti som už poldruha hodiny nosila v kabelke jeden kameň v tvare srdca a zopár krásnych okruhliakov. A druhý zákaz práve v tom momente porušovala moja drahá polovička. Aj napriek môjmu upozorneniu. Nedokázal sa dívať na škriekajúcu úbohú tvár s nabok naklonenou hlávkou, ktorá pred ním stála raz na jednej nohe, raz na druhej nohe. Čakala na chvíľu, kedy si už konečne odtrhne niečo od úst a hodí jej kúsok bagety. Ja som v tomto nemilosrdná. Čo je moje, to je moje. Ale možno aj to je dôvod, prečo je Ivo viac ako štíhly a ja viac ako neštíhla.

P1020476.JPG

Tajomný otvor pod étretatským útesom Aval

Jedna z čajok sa stala medzitým atrakciou pre všetkých okoloidúcich. A nielen tých. Aj tých, ktorí sedeli za oknom reštaurácie. Popred sklo sa po vonkajšom stole prechádzala čajka a ďobala do okna, za ktorým sedela dvojica a pochutnávala si na svojom jedle. Popritom sa vážne rozčuľovala, že sa k ich dobrotám nevie dostať. Pochodovala po stole z jednej strany na druhú a neustále sa dožadovala pozornosti.

Slniečko sa čoraz viac hlásilo o slovo. Preto som sa pokúšala uviazať si šiltošatku. Po chvíľke zápasenia s vetrom som to vzdala. A ja som nemala so sebou ani ochranný krém. Len som dúfala, že to nebude mať žiadne následky. Aspoňže som mala ruky ukryté v hnedých bezprstových bavlnených rukaviciach.

Pred dovolenkou som si ich vyrobila  z bielych zdravotníckych bavlnených rukavíc. Odstrihla a zapošila som im prsty a Ivo mi ich zafarbil tak, aby veľmi neupútavali pozornosť. Na pančuchovo-hnedo. Po vlaňajšom Bretónsku som vedela, že bez stálej ochrany rúk sa nesmiem vystaviť bretónskemu a normandskému slnku. Moje vitiligo sa  nedokáže pred ním brániť. Ale ako sa opäť ukázalo, na svoju tvár som dostatočne nemyslela.

Kým sme jedli, sledovali sme, čo sa deje okolo nás. A aj sme vysledovali, ako sa dostaneme na útes Aval.

„Ivko, pozri. Do toho otvoru pod Avalom vchádzajú ľudia. Asi tam niečo je. Poďme tam aj my.“

„Najskôr poďme hore. Na útes. A potom uvidíme.“

„Dobre, ale o trištvrte na štyri by mala byť najnižšia hladina mora. Inak sa asi do skaly nedá vstúpiť. Pozri na tú tmavú linku.“

O štvrť na tri sme začali stúpať po uzulinkom chodníku na Aval. Pod nami sa zlietali kŕdle čajok, aby si niečo ukoristili z odkrývajúceho sa dna mora. Zelený koberec morských rastlín určite pre ne skrýval samé dobroty. Za pätnásť minút sme vyšli k mostíku, vedúcemu k vyhliadke na samom okraji najfotografovanejšieho alabastrového útesu.

Keď som fotografovala Iva stojaceho na mostíku, za ním sa vypínala ďalšia mohutná kamenná brána. Útes Manneporte.

P1020483.JPG

Za Ivom je útes Manneporte

„Aha, za tebou je ďalšia pláž.“

Snažila som sa zistiť, ako sa dá na ňu dostať. Ale nad ňou sa vypínala len súvislá bielo-sivo-hnedá hradba. Na jednom konci útesu sme stáli my a druhý sme videli pred sebou. A nikde medzi tým neviedla cestička dolu.

„Ivko, asi sa dá na ňu prejsť cez ten otvor v skale, ktorý som ti ukazovala dolu.“

Z výhľadovky bol naozaj skvelý výhľad. Na útes Amont, chodníček vedúci ku kostolíku postavenom na protiľahlom útese, na biely vysoký štíhly pamätník, na étretatskú pláž. A na Lamanšský prieliv, spájajúci Anglicko s európskym kontinentom, ktorý má dĺžku päťstodvadsať kilometrov. V jeho najužšej časti má šírku tridsaťštyri kilometrov a v najširšej stoosemdesiat. Étretatská výhľadovka leží približne deväťdesiat, možno sto kilometrov od Portsmouthu, takže Anglicko sme neuvideli. Ale biely skalný pás po našej pravej strane sa ťahal dobre ďaleko.

P1020477.JPG

Étretatská pláž v čase najvyššieho odlivu

Z útesu Aval sme sa vybrali po úzkom chodníku uprostred trávy k ďalšiemu útesu Manneporte. Na pravej strane sa nám otvoril výhľad na viac ako päťdesiat metrovú L'Aiguille creuse - kamennú ihlu. Do tejto samostatne stojacej ihly zasadil francúzsky spisovateľ Maurice Leblanc skrýšu slávneho a elegantného, ale fiktívneho džentlmena zlodeja Arsène Lupina. Ihla vraj obsahuje obrovský poklad. Aký si ani nevieme predstaviť. Perly, rubíny, zafíry, diamanty, kráľovské poklady. Dodnes sa vraj do Étretatu zbiehajú milovníci tejto postavy. Lupinofilovia.

Mňa však zaujalo to, čo sa odohrávalo po ľavej strane chodníka. Za nízkym oplotením sa rozprestieralo osemnásť jamkové golfové ihrisko. Na svojej stránke má uvedené, že svojim návštevníkom ponúka nevšedný zážitok odohrávajúci sa medzi nebom a morom. So závisťou som sledovala dva manželské páry, určite staršie ako sme my dvaja. Od jamky k jamke sa vozili na golfových vozíkoch. Potom chvíľu meditovali nad správnym výberom palice. Ženám sa darilo lepšie. Ich loptičky sa rýchlejšie dostávali do jamky. Jeden z mužov vyhodil pri odpale aj kus zeme a druhý sa po neúspešnom odpale šiel nedôstojne v stoji ukryť do kríkov. Vôbec mu nevadilo, že všetci dookola, vrátane jeho troch hráčskych partnerov, ho môžu vidieť.

P1020504.JPG

Takto si predstavujem tráviť svoju seniorskú doživotnú dovolenku

Počasie sa medzitým neustále menilo. Potvrdzovalo, že pekné počasie je v Normandii aj niekoľkokrát  za deň. Slniečko chvíľu svietilo a chvíľu bolo zahalené závojom oblakov. Z útesu Manneporte sme videli tridsaťosem metrový maják Antifer, stojaci na šesťdesiatštyri metrovom útese. Bol od nás vzdialený necelé štyri kilometre. Svieti vraj do vzdialenosti štyridsiatich štyroch kilometrov. Keby nefúkal taký silný vietor, možno by sme sa k nemu aj vybrali. Videli sme, že chodník pokračuje ďalej.

O tretej sme sa začali vracať. Ivo mal hlavu obrátenú k moru a ja ku golfovému ihrisku. Tentoraz som sledovala šesťčlennú skupinu mladých ľudí, ťahajúcich si za sebou vozíky s golfovými palicami. O trištvrte na štyri sme zišli dolu k pláži.

„Všimla si si túto tabuľu?“

Ivo ukázal na emailovú tabuľu, pribitú na múre. Boli na nej napísané časy prílivov a odlivov. Ja som však vedela, že ak chceme prejsť cez dieru popod Aval, musíme sa poberať.

„Poď, Ivko. Ľudia ešte vchádzajú do jaskyne.“

Bolo dvanásť minút po odlive. Ale jaskyňou už prechádzali turisti vyše hodiny. Po kameňoch uprostred zeleného koberca sme sa z kamienkovej pláže blížili k otvoru. Najskôr sme museli vyjsť po hrdzou prežranom rebríku na hornú terasu, ktorá asi býva pri prílive zaliata. Dostali sme sa na plošinu a z nej sme mohli vojsť do tmavého otvoru. Tým smerom ukazovala kovová šipka. Nemali sme pri sebe baterku a ani ma nenapadlo použiť na tento účel mobil. Tápali sme v úplnej tme. Ešte šťastie, že v tom momente nešiel nikto oproti nám, pretože ako sa poznám, bola by som bývala riadne skríkla. Po chvíľke sa začalo zosvetlievať. A nakoniec sme sa dostali na plošinu nad druhou plážou. Nebolo na nej veľa ľudí. Vybrali sme sa smerom k útesu Manneporte. Ivo fotografoval a fotografoval. Po pravej strane, po ľavej strane a za chrbtom sme mali vysokánsku skalnú hradbu.

P1020519.JPG

Dutá ihla a sloní chobot

Francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant po svojej návšteve Étretatu povedal, že prírodná skalná brána na neho pôsobí ako slon, ktorý si namáča chobot do vody. Vystihol to.

Pomaly sme sa blížili ku koncu pláže.

„Pokúsime sa prejsť tým oknom na ďalšiu pláž?“

Spýtala som sa Iva.

„Môžeme to skúsiť.“

A naozaj to zostalo len pri skúške. Vyjsť hore, čo znamenalo dvoj-trojmetrový výstup po šmykľavých kamenných blokoch, nebolo také jednoduché. Nebolo ani vidieť vychodené miesta, ktorými by sme sa mohli inšpirovať. Keď som bola v polovici, tak som priznala porážku.

„Ivko, ja tam nevyleziem. A mám taký dojem, že sa začína príliv.“

Nevyzeralo to tak, že by to môjmu drahému manželovi veľmi vadilo. Už bol sklonený na zelenými ochaluhovanými balvanmi a fotil si ich zo všetkých strán.

Trvalo štvrťhodinu, kým sme sa plážou dostali späť ku skalnému otvoru. Necelú hodinu po najväčšom odlive sme vyšli z jaskyne pod Avalom. Keď sme zišli z rebríka, prichádzala oproti nám dvojčlenná pobrežná hliadka v zelených reflexných vestách. Mladá žena s megafónom v ruke a za ňou kráčal mladý muž. Bola som zvedavá, či mi potvrdia môj predpoklad. Áno, išli povyháňať z pláží všetkých návštevníkov, aby tam nezostali uväznení do ďalšieho odlivu. Najvyšší príliv mal byť až večer o pol desiatej, ale podľa všetkého prístupová cesta býva zaplavená oveľa skôr.

P1020534.JPG

Pobrežná hliadka ide upozorňovať ľudí, že je potrebné opustiť pláže

Cestou k pláži som si všimla, že ideme po veľkých zelených kamenných blokoch, s pravidelnými obdĺžnikovými zárezmi. Na internete som našla, že sú pozostatkami ustricových polí. Ustrice tu chovali od roku 1777 kvôli francúzskej kráľovnej Marii-Antoinette, pretože jej práve z tejto oblasti zachutili morské mäkkýše ukryté v perleťových lastúrach.

Už starí Rimania považovali ustrice za veľkú pochúťku. A stále je o ne veľký záujem. Preto sa aj dnes chovajú na špeciálnych morských farmách. Mali sme ich možnosť vidieť nielen pri bretónskom Cancale, ale aj pri Aber Vrac´h vo Finistère. Dočítala som sa, že ustrice majú jednu zvláštnosť. Nie sú oddeleného pohlavia, ale počas roka sa striedavo menia na samca alebo samičku. Tak dvakrát do roka. A že jedna ustrica nakladie za rok až tri milióny vajíčok. Z tých sa vyliahnu voľne plávajúce larvy, ktoré sa usadzujú na pevné predmety v mori. Trvá celé tri roky, kým dorastú a môžu sa predávať.

V Étretate sa však ich chov neudržal.

O trištvrte na päť sme boli opäť na promenáde a ja som si detailne prečítala nápis na emailovej tabuľke, na ktorú ma upozorňovala moja polovička. Aj nápis upozorňoval. Na nebezpečenstvo. Na tabuľke bolo napísané, že je potrebné opustiť pláže štyri hodiny pred prílivom, pretože budú ponorené pod vodou. Prestala som sa čudovať, že sa pobrežná hliadka  vydala na kontrolu. Ani nie o hodinu by ani na jednej z pláží nemali byť ľudia. Tú hodinu potrebujú na to, aby ich dokázali tam aj späť prejsť. Nielen pláž medzi Avalom a Manneporte, ale aj pláž za Manneporte. Kým sme boli v Étretate, po celú dobu som sledovala, ako sa zvyšuje hladina vody a blíži sa k otvoru, až ho nakoniec zalieva. Ešte o piatej som z diaľky videla mladú ženu v zelenej reflexnej veste ako stojí na plošine pred vchodom do jaskyne a v ruke drží vysielačku. Mladý muž mal asi za úlohu obísť pláže a povyháňať všetkých do bezpečia. Chvíľku sme si posedeli na promenáde a vychutnávali príjemnú atmosféru. Vietor na chvíľu ustal. Člny ešte stále ležali na okruhliakovej pláži pred nami.

P1020543.JPG

Popoludnie na pláži v Étretate

O štvrť na šesť sme sa vybrali k nášmu autu. Tesne za promenádou sme prechádzali parkoviskom. Príjemne nás naladilo, že aj keď parkujeme podstatne ďalej, tak za oveľa rozumnejšiu cenu. Za päť hodín by sme tu zaplatili päť euro a päťdesiat centov. Na rue Le Havre sme mali celodenný lístok za tri eurá.

Po šiestej sme boli na ďalšom étretaskom útese. Pri Amonte sme zaparkovali na takmer prázdnom parkovisku. Nerušene sme si mohli obísť celý pamätník, ktorý nás zaujal z Avalu. Biely štíhly šíp. Je dvadsaťštyri metrov vysoký a pod šesťdesiat stupňovým uhlom mieri do oblohy. V roku 1963 tu bol postavený na pamiatku dvoch pilotov, ktorí sa pokúsili 8. mája 1927 preletieť Atlantický oceán z Paríža do New Yourku. Tridsaťpäťročný pilot Charles Nungesser a štyridsaťšesťročný navigátor François Coli. Naposledy ich lietadlo L´Oiseau Blanc – biely vták - videli práve z tohto útesu nad Étretatom.

P1020560.JPG

Pamätník Charlesa Nungessera a Françoisa Coliho a ich L´Oiseau Blanc

Medzi pamätníkom a krajom útesu bol drôtený, nie veľmi stabilne vyzerajúci plot a za ním sa pásli stáda kráv a býkov. A za nimi bolo vidieť už len samú vodu. Začínal zas fúkať vietor. Prešli sme len pár metrov nad Amont a vybrali sme sa ku kostolíku ležiacemu na kraji útesu. La chapelle Notre-Dame-de-la-Garde. Pôvodnú kaplnku postavili étretatskí námorníci v roku 1854. Vtedy vynosili všetok stavebný materiál na vlastných chrbtoch. Mala mať nad nimi ochrannú ruku a zabezpečiť, aby sa z rybolovu vrátili domov k svojim rodinám.

Z okraja útesu som bola naposledy prekontrolovať stav hladiny pod Avalom. Bolo sedem hodín. Dve a pol hodiny pred maximálnym prílivom. Diera muža, pomenovaná po švédskom námorníkovi, ktorý ako jediný stroskotanec vďaka nej prežil dvadsaťštyri hodinovú búrku, bola do polovice zaliata.

P1020571.JPG

Stádo kráv pasúcich sa vo výške sto metrov nad morom

Ešte sa nám nechcelo vracať do Maniquervillu. Čím ďalej, tým viac sme zisťovali, že sme urobili dobre, keď sme sa, hoci aj na poslednú chvíľu, rozhodli zmeniť plán našej dovolenky. Rozhodne sme sa sem chceli vrátiť. Chceli sme si ísť pozrieť pláž Vaucottes pri Vattetot-sur-Mer. Ale nechali sme sa vyplašiť zákazom vjazdu. Až doma sme na gúgli zistili, že pod zákazom bola dodatková tabuľa. Upozorňovala, že zákaz vjazdu na jedinej ceste vedúcej k pláži bude o tristo metrov.

P1020582.JPG

Príliv sa neudržateľne blíži

„Kam pôjdeme?“

Spýtala sa ma hlava rodiny.

„Že by sme sa ešte raz išli pozrieť do Yportu? To máme najbližšie. Na hľadanie niečoho nového je už asi neskoro.“

„Asi áno.“

V Ivovom hlase som započula ľútosť. Čakal, že ešte objavíme nejaké nové zaujímavé fotografické scenérie.

O trištvrte na osem sme stáli nad plážou, ktorá nás včera tak príjemne prekvapila. Na móle sedeli dve dievčatá a pokúšali sa vo vetre si zapáliť cigarety. Pod nimi na kamienkovej pláži stálo chlapča a sústredene pozorovalo čím ďalej tým prudší príliv. Už len necelé dve hodiny chýbali do jeho maxima.

Sprievodcovia tvrdia, že pri Mont-Saint-Michel dokáže ísť príliv vo svojej poslednej fáze rýchlosťou cválajúceho koňa. V tejto časti Normandie to asi nehrozí, ale smerom k brehu sa valila jedna vlna za druhou. Malé chlápätko malo holé nohy v sandálkoch, ale na hlave kapucňu vetrovky upnutej až ku krku.

Na brehu boli povyťahované a dobre poupevňované všetky člny, rybárske koše a siete. Veď Yport bol a stále je malou rybárskou dedinkou, zasadenou v tiesňave medzi alabastrovými útesmi. Nemá ani tisíc obyvateľov.

P1020585.JPG

Člny čakajúce na ďalšie vyplávanie za úlovkom

Z Yportu sme sa vybrali ešte pár kilometrov na sever, ale všade sme narážali na zakázané cesty. Normanďania si chránia svoje pobrežie pred nájazdmi cudzincov naozaj dokonale.

„Asi by sme mali ísť do Manikervilu. Aspoň sa trošku predbalíme.“

Francúzi z mojej výslovnosti francúzskych výrazov dostávali záchvaty smiechu. Ale ja som všetky názvy a slová vyslovovala systémom vyslovuj ako je napísané. Veď oni by mali tiež problémy so slovenčinou. Ivo si už zvykol, že pod týmto názvom myslím náš prechodný domov. O štvrť na deväť sme zaparkovali pred vchodom do nášho ubytovania. Pozorným pohľadom nás pritom sledoval obrovský biely pes.

Na tachometri sme mali tisícosemstodvadsaťpäť kilometrov. Cez deň sme prešli len štyridsaťštyri, ale zážitkov sme mali neskutočne veľa. A ja som mala spálenú tvár. Vedela som, že o pár dní sa nebudem môcť príliš smiať a jedenie mi bude robiť vážne problémy. Pretože si to odnesú moje pery. Malo to byť pre mňa poučenie na ďalšie dni.  Nosiť so sebou faktorový krém každý deň a v každom počasí. Pretože v Normandii sa počasie naozaj mení aj niekoľkokrát za deň. Ešte šťastie, že som si zachránila ruky, ktoré som mala predchádzajúci rok samý pľuzgier.

Po príchode do Maniquerville sme si urobili rýchlu večeru. Zaliala som rajčinové polievky a Ivo nakrájal bagetu. Rozhodli sme sa, že balenie necháme na ráno. Dokázali sme zo seba len rýchlo zmyť celodňovú únavu a vliezť do postele. Obaja s fotoaparátmi. Urobili sme si prehliadku ulovených záberov a ich prvé triedenie. Mne začala blikať baterka, takže som si ju rýchlo dala na nabíjačku, aby som na ďalší deň mala fotoaparát pripravený. Nakoniec bolo štvrť na dvanásť, keď sme zhasli svetlo. Konečne. Veď na druhý deň nás čakal presun z Normandie do Bretónska.

Z Normandie do Bretónska

Štvrtok – 10.7.2014

Ráno nás cez strešné okienko, ktoré sme mali rovno nad hlavou, nebudilo slniečko. Budil nás budík. Nad sebou sme mali sivý obdĺžnik, ktorý neveštil nič príjemného.

„Dnes asi nebude pekne.“

„A možno je to na cestu aj dobré.“

Na prekvapenie bol v tejto našej mikrodebate pozitívnejší Ivo.

Už krátke prebehnutie do raňajkovej miestnosti presne o pol deviatej potvrdilo len to, čo sme si hovorili zakutraní v teple postele. Z oceľovej oblohy padalo bodavé mrholenie, ktoré menilo smer podľa toho, kam zafúkal nepríjemný studený vietor. Striaslo nás.

 „Budeme radi, že sme v teple auta.“

V jedálni nebol nikto. Na ľavej strane stola bolo prestreté pre dvoch. Nahlas sme pozdravili a usadili sa. A čakali sme. Mali sme pred sebou maslo, med, poháre s lekvármi, jogurty, croissanty. Ale nemali sme bagety. O chvíľu sme začuli kroky z ľavej strany a vo dverách sa objavila Delphine. S košíkom plným rozkrájaných voňavých, čerstvých bagiet. To nám chýbalo k spokojnosti. Počas raňajok nám robila spoločnosť. Dozvedeli sme sa, že na farme žijú s manželom sedem rokov. Vždy sa im páčil život na vidieku a keď sa im naskytla možnosť túto usadlosť kúpiť, rozhodli sa veľmi rýchlo. Chovajú nielen kravy a husi, ktoré sme videli vo veľkých výbehoch, ale chovajú aj ovce, veľa kureniec a morky. Čo sa týka mäsa, mlieka a masla, sú úplne sebestační. Pre život na farme sa rozhodli okrem iného aj preto, že to bude zdravé prostredie pre ich deti. Majú ich tri. Dcéra má jedenásť rokov, starší syn má desať rokov a mladší sa už narodil tu, na farme. Má tri roky. Volá sa Achylle. Delphine to vyslovovala ašyl. Uprostred raňajok sme zrazu začuli cupot bosých nôžok a hlások volajúci „memo, memo“.

Naľavo od nás sa v otvorených dverách objavila malá rozospatá blonďavá postavička v pyžamku a s plyšákom v ruke.

„Memo.“

Už to bolo nástojčivejšie. Ukázala som smerom doprava, pretože práve tým smerom sa vybrala Delphine, aby priniesla ďalšej dvojici čerstvú kávu. Boli približne v našom veku. Bola celkom škoda, že im domáca prestrela pri ďalšom stole, pretože aj pri našom a aj pri ich stole by sa pohodlne naraňajkovali aj ôsmi hostia. Takto sme prišli o konverzáciu v širšom kruhu. V jednom sme sa ale zhodli. Všetci štyria sme pozorovali malého Achylla. Keď konečne našiel mamu, dôrazne jej niečo povedal.  Potom si z pohovky zobral malé autíčka a usadil sa na studenú dlažbu neďaleko nášho stola.

„Isi“ – tu.

Týmto slovíčkom a prikývnutím plavou hlávkou potvrdil správnosť polohy automobilovej dráhy. A už o malú chvíľu sa spoza môjho chrbta ozývali zvuky hodné okruhu v Le Mans.

Trojročný Achille síce sedel neďaleko obrovského krbu, v ktorom horelo, ale aj tak sa mi nezdalo, že je v tom normandskom kamennom dome obzvlášť teplo. Ja by som ho už obskakovala, dávala mu aspoň teplé ponožky na nôžky, deku pod zadoček. A Delphine – nič. Sem – tam na neho jedným okom pozrela, či je všetko v poriadku, ale ďalej nám rozprávala o živote na farme.

Tým, že farma je aj vzdelávacím strediskom, tak sa tam nestihnú vôbec nudiť. O tom sme sa presvedčili aj pri našom odchode. Od jednej maštale k druhej prechádzala skupina mladých ľudí, ktorí prišli na exkurziu. Zoznámiť sa so životom na vidieku a s hospodárstvom, na ktorom je množstvo zvierat.

Po raňajkách som zašla vyplatiť naše ubytovanie. Sto eur za dve noci. Cestou do izby som sa zastavila vo vonkajšej kuchynke, kde sme mali v mrazničke kocky do cestovnej chladničky. V izbe sme rýchlo pobalili našu batožinu, ktorú Ivo bravúrne uložil do nášho autíčka. Už presne vie, kde má čo svoje miesto. A ak sa mu to tam nezmestí, tak to napchá niekam inam. Prípadne niektoré kusy z tašiek povyberá, potľapká a poposúva. Niekedy ale potom nevieme, kde čo máme. Ale to sú naozaj len výnimočné situácie.

Ja som mala na starosti navigáciu. Povkladala som do nej nové údaje. Cieľová adresa dňa bolo Place de l´Eglisé, Tonquédec. Čakalo nás tristosedemdesiat kilometrov.

„Ivko, do Tonquédecu by sme sa mali dostať za päť-šesť hodín. Aj s prestávkami. Neskúsime si prejsť polostrov Cotentin?“

Pokúsila som sa otvoriť tému, ktorej sme sa dotkli aj doma pri plánovaní cesty. V sprievodcovi som našla, že dedinku Barfleur si treba ísť pozrieť. V jej blízkosti sa nachádza maják Gatteville, ktorý so svojou výškou sedemdesiatpäť metrov je tretím najvyšším tradičným majákom na svete.

Okrem prílivu a odlivu ma na francúzskom pobreží fascinujú aj majáky. V gúgli som si našla, že tieto zaujímavé stavby sú nazývané aj katedrálami mora.

„Danuľa, najskôr nastav Goderville. Musíme si doplniť vodu a kúpiť si niečo na jedenie.“

„A samozrejme si musíme kúpiť bagety.“

Doplnila som Iva a začala som vyťukávať nové údaje do džípieska.

Osem minút po desiatej sme sa usadili definitívne v aute a ja som cez otvorené okno auta urobila posledný záber na maniquervillský dvor a uzimené kuriatka, ktoré sa ukrývali pred vetrom a chladom pod hustým kríkom vo vysokej tráve. Teplo naozaj nebolo.

P1020598.JPG

Posledný záber na naše ubytovanie v Maniquerville

„Ale pršať by nemuselo.“

Ozval sa Ivo, keď zapínal stierače. Vyšiel z dvora a pri výjazde z farmy zabočil doprava. Tam nás viedla navigácia po uzulinkých cestičkách na poldruha auta, lemovaných nežnými zeleno-žltými rastlinami.

„Ivko, čo to je?“

S dôverou som sa obrátila na môjho drahého manžela, ktorý mi pravidelne a jasne dáva najavo, čo si myslí o mojich poľnohospodárskych vedomostiach.

Zadíval sa na širokánske lány, ktoré nás veľmi často sprevádzali po cestách Normandie už tretí deň.

„Asi to bude ľan.“

„Vidíš, to ma nenapadlo. V knižočke, ktorú nám včera dala Delphine som sa dočítala, že pre tento región je typické pestovanie linu. Čo je asi po slovensky ľan.“

Kým sme rozoberali francúzske poľnohospodárstvo, tak sme v diaľke zbadali malé červené autíčko, rútiace sa oproti nám. Ivo začal radšej cúvať na vyšírené miesto, ktoré sme len pred malou chvíľkou minuli. A potom sme až po Goderville ateisticky vzývali niečo medzi nebom a zemou, aby sme na tej úzkej asfaltovej ceste, po ktorej nás viedla naša navigátorka, nestretli ďalšie auto. Asi to pomohlo. Ale žiadne vzývanie ani modlenie nebolo ochotné pomôcť mojím perám. Už ráno som sa zobudila s pocitom, že mi po dolnej pere behajú veľmi drobné mravčeky. A keď som sa pozrela do malého zrkadielka, ukrytého v slnečnej clone nad mojím sedadlom, tak som vedela, že ma v nasledujúcich dňoch nečaká nič príjemné.

„Ale zatiaľ to nevyzerá tak zle ako vlani.“

Začal ma pri mojich lamentáciách ukľudňovať Ivo.

„Ale bude. To už poznám.“

A zas som si nahlas vynadala. Že ani vek mi nezaručil, aby som bola múdrejšia a opatrnejšia. Najmä po vlaňajšej skúsenosti. Naša nádherná vychádzka po útese Aval si začínala vyberať svoju daň. Na počasie v tejto časti Francúzska sa naozaj nemôže človek spoliehať.

V Goderville sa nám podarilo zaparkovať uprostred malého trojuholníkového parkoviska na okraji námestia. Ale len vďaka tomu, že Ivo bol ochotný zostať chvíľu stáť uprostred uličky medzi zaparkovanými autami a čakať dovtedy, kým jedno z nich odíde. Naširoko – naďaleko sme ale nevideli žiaden obchod zameraný na sortiment, ktorý sme hľadali. Keď sme vyliezli z auta, tak sme uvideli lekáreň, realitnú kanceláriu, banku, lahôdkárstvo, v ktorom boli na ľade rozložené aj ryby. Ale bagety sme nevideli nikde. Až som jednu uvidela trčať z nákupnej tašky ženy smerujúcej na parkovisko. Zistili sme, že s domácimi Normanďanmi bývajúcimi vo vnútrozemí, je naša komunikácia založená len slovách, ktoré sme už z francúzštiny za tie tri roky pochytili – „bulanžrí, o-mineral, episrí“ – pekáreň, minerálna voda, obchod s potravinami. Žena sa ihneď rozhovorila. Na nešťastie po francúzsky. Ale našťastie  s výraznou gestikuláciou a otáčaním sa celým telom o deväťdesiat stupňov. Teda do smeru, odkiaľ prišla a mávnutím ruky doprava, ktoré sme si správne pretlmočili. Zahnite za roh.

Poďakovali sme sa a vybrali naznačeným smerom.

„Vieš, kam máme ísť?“

„Dopredu a doprava.

„A potom?“

„Potom sa zas niekoho spýtame.“

Ale nemuseli sme sa pýtať. Za rohom sme uvideli krátku ulicu, na protiľahlej strane ukončenú obchodom, ktorý sme hľadali.

Jediným predavačom a zároveň aj pokladníkom v ňom bol mladý, štíhly, neprívetivo vyzerajúci muž tmavšej pleti. Svoj prvý dojem som si po chvíli opravila, keď som ho videla vkladať starenke nakúpený tovar do košíka. S ďalšou staršou paňou trpezlivo vyberal centy z hŕbky mincí položených na pulte. Ale po našom nákupe som ho opäť zaradila do kapitoly mojich negatívnych dovolenkových skúseností. A tých nemám naozaj veľa. Vypýtal si od nás štyri eurá a päťdesiat centov za dve minerálne vody a jednu balenú šunku. A nedal nám ani pokladničný bloček. No ale hádajte sa s ním, keď neviete ani po francúzsky a ani po alžírsky alebo iným spoločným jazykom. Aspoň sme sa rozhodli, že tam v žiadnom prípade nikdy viac v živote nevkročíme. Veď o šesť dní by sme mali byť v týchto končinách opäť.

V aute som nastavila garmina. Zadala som mu cieľovú stanicu Tancarville.

„Ale veď my nejdeme do Tancarville.“

Ozvalo sa zo šoférskeho sedadla.

„Nejdeme. Ale hádam tam bude nejaká tabuľa, ktorá nás usmerní na most.“

Aby sme sa dostali do Bretónska, museli sme prejsť ponad rieku Seinu. Mali sme možnosť si vybrať jeden z troch mostov.

Pont de Normandie, Pont de Tancarville a  Pont de Brotonne.

Pont de Normandie je najbližšie k ústiu Seiny, ktorá sa pri Le Havre vlieva do Lamanšského prielivu. Z týchto troch mostov je najdlhší. Jeho celková dĺžka je dvetisícstoštyridsaťjeden metrov.

Pont de Tancarville je vzdialený od mosta Normandie asi dvadsať kilometrov. Jeho celková dĺžka je tisícštyristodvadsať metrov a je o necelých dvesto metrov dlhší ako Pont de Brotonne. Most Brottone je vzdialený od mostu Normandie necelých päťdesiat kilometrov, ale ani to, že je jediný z týchto most neplatený, nám nestálo za to, aby sme si robili takúto zachádzku, keď sme sa chceli dostať do Honfleuru.

Pár kilometrov pred Tancarvillom som zrazu zbadala návestie na Pont de Tancarville.

„Ivko, vypínam garmin.“

„Prečo?“

„Lebo nás bude ťahať do dediny a my sa musíme dostať k mostu.“

„No dobre. Ale vieš, kde máme ísť?“

V tom momente sa pred nami objavil výhľad na visutý most a blížili sme sa k mýtu. Tabule nás už vopred informovali, že budeme platiť automatu a máme si pripraviť dve eurá a päťdesiat centov. Držala som ich v ruke a bola som pripravená ich podať Ivovi. Na mýtnej stanici sme prišli až k závore. Nikde sme nikoho nevideli, ale nebol tam ani žiaden nám známy tvar automatu s obvyklými otvormi na peniaze. Ani zvislá štrbina na mince a ani vodorovná štrbina na papierové peniaze. A ani jeden z nás nevedel, čo ďalej. Pred nami závora a za nami už stálo ďalšie auto. Otvorila som dvere a vyšla von.

„Pokúsim sa zistiť, či tu nie je nikto, kto by nám poradil.“

Najskôr som sa pokúsila komunikovať s vodičom za nami. Ten bol však zaujatý prilepeným mobilom k uchu a krčením ramien a povytiahnutým obočím mi jasne dával najavo, že naše zmätky nie sú jeho problémom. To sa už ale ku mne blížila uniformovaná žena. Keď uvidela mince v mojej ruke a počula môj pokus v angličtine, ktorým som jej hovorila, že nevieme, kam ich máme vložiť, ihneď reagovala. Ukázala mi na veľký biely poldáždnik prilepený na paneli, v úrovni Ivovho okna. Nad poldáždnikom bola šipka, ktorá smerovala na jeho dno a po jeho obvode boli štyri kolieska a pod nimi nasledovné údaje:

2 1 0,50 0,20

Rýchlo som vhodila požadované mince do oblúka. Ivo sledoval, čo robím a nesledoval závoru, ktorá sa v tom momente začala otvárať.

„Ivo, choď. Choď. Ja prejdem pešo.“

Jedným okom som zbadala, že vodič za nami mal už ústa otvorené dokorán. Ignorant s francúzskou poznávacou značkou. Mohli sme to mať dávno za sebou, keby bol ústretovejší. Ponad Seinu sme prešli na južnú stranu a do Honfleuru sme mali necelých tridsať kilometrov. Po dvanástej sme zastali na improvizovanom mikroparkovisku vedľa cesty. Z neho sme uvideli fascinujúcu sieť lán držiacu veľkolepý most. Aj som zabudla, kvôli čomu som chcela zastaviť. Ako prvý prišiel na rad fotoaparát. To už vystúpil z auta aj Ivo. A pred nami i za nami zastávali ďalšie. Z každého niekto rýchlo vybehol, cvakol a opäť zmizol v pohýnajúcom sa aute. Vyšírenejší okraj cesty nasvedčoval tomu, že ide o fotografické stanovište. Ale mne sa odtiaľto zábery príliš nevydarili. Možno to bolo tým, že začínalo byť zas chladno, veterno a dokonca začalo opäť mrholiť. V aute sme mali už dobrú chvíľu zapnuté kúrenie.

Teplomer v Honfleuri ukazoval pätnásť stupňov. Mestečkom prúdili uzimené davy, zo všadiaľ sa ozývala hudba, všade boli naukladané stánky. Celý ten zmätok, hluk a plné parkoviská nás odradili od zastávky. Fotografickú prestávku sme si urobili až na kopci Honfleuru, keď sa naľavo od Iva objavil výhľad na most.

O pol jednej sme zastali pri pláži Butin, kúsoček za Honfleurom. Pred vstupom na pláž boli informačné tabule s množstvom upozornení a výziev:

Pomáhajte chrániť prostredie a rešpektujte prírodné priestory.

Nerušte zvieratá.

Nezapaľujte ohne.

Neodhadzujte odpadky a vezmite ich so sebou, kým nenájdete odpadkový kôš.

Berte vážne záchranné varovania a rady.

Na pláži rešpektujte pravidlá a rešpektujte zóny na kúpanie.

Učte sa, kde nájsť pomoc, plavčíkov a záchranné prostriedky.

Poznajte miesto, kde sa kúpete, skontrolujte prúdenie a víry vody.

Skontrolujte poveternostné podmienky a teplotu pred vstupom do vody.

Ak vidíte niekoho v nebezpečenstve, vyhľadajte pomoc.

Starostlivo sledujte deti.

Rešpektujte pokoj vašich susedov.

Neodhadzujte na pláž odpad alebo cigarety a obzvlášť nebezpečné predmety.

Vyhnite sa veľkému jedlu pred kúpaním.

Nekúpte sa sám a nikdy nechoďte ďaleko od brehu.

Nekúpte sa, ak ste prechladnutý alebo unavený.

Pravidelne pite vodu.

Vyhnite sa dlhému vystaveniu slnku a chráňte si pokožku a oči.

A ešte mnoho ďalších upozornení a výziev. Všetky som si ich prefotila a doma som si ich preložila.

Uprostred pláže bola len jediná päťčlenná skupina mladých ľudí. Naširoko-naďaleko tam nebol nikto. Ale nedalo sa ani čudovať. Chvíľu síce nemrholilo, ale nad nami sa stále rozprestierala sivá obloha bez akéhokoľvek náznaku slniečka.

P1020613.JPG

Pláž Butin pri Honfleuri

Práve keď sme nasadali do auta, pristávali vedľa nás dva tmavomodré mikrobusy. Vyrojilo sa z nich množstvo deťúreniec aj so skupinou mladých žien a mužov. Z automobilov povyberali lopatky, vedierka, lopty, rôzne nafukovačky a vybrali sa na pláž. Všetky deti mali na sebe pozapínané vetrovky ale väčšina z nich mala len naboso obuté sandálky. Tento francúzsky vzťah k teplote vzduchu je pre mňa nepochopiteľný už od našej prvej návštevy Mont-Saint-Michel. Tam som prvýkrát videla v daždi, chlade, vetre pobehovať deťúrence len tak v plážovom obutí. Pritom ja som mala pod kabátom sveter, na nohách ponožky a pevnú športovú obuv, ktorá ma chránila pred nečasom.

Práve vtedy sme dostali esemesku od Kiky:

„Na najblizsie tri dni vam hlasia 20 st., polojasno, bez zrazok. Dazd az v nedelu. Zdravime vas aj domacich. Pekny dnik. Vela pusiek.“

Po jednej sme zastavili v malej dedinke Villerville. Ani nevieme prečo. Možno preto, že aj z hlavnej cesty sa nám po pravej strane otvárali veľmi pekné výhľady na Lamanšský prieliv. Už na parkovisku na námestíčku Docteur Philippe Square sme začínali tušiť, že nebudeme ľutovať. K nábrežiu sme sa pustili uličkou des Bains a pri prvej príležitosti sme zišli na pláž. Hoci bolo chladno, prechádzal sa po nej mladý muž v tmavomodrom tričku s krátkymi rukávmi a v trojštvrťových bielych nohaviciach. O kúsok ďalej si v piesku staval hrad malý chlapec. Okolo seba mal rozložené všetko potrebné náradie, ktoré mu strážila mamina. A potom tam už nebol nikto, len my dvaja. Okolo celého pobrežia bol chodník a nad ním sa vypínali hrázdené bielo-hnedé domy a vysoké kamenné hradby. Na obzore sa plavila obrovská loď smerujúca do neďalekého Le Havru.

P1020619.JPG

Villerville

Z pláže sme sa vybrali doľava. Prešli sme popod hradby a po schodisku sme vyšli na terasu, odkiaľ bol na celé pobrežie veľmi pekný výhľad. Na začiatku uličky som v múre objavila zabudovaný barometer – Le calme au matelot. Podľa všetkého mal upokojiť námorníkov pred vyplávaním na more. Teraz na ňom smerovala ručička k slovu „pluie“ – dážď. Dokonca aj ten francúzsky termín zodpovedal tomu, čo na nás robila obloha. Na stupnici ukazovala ručička na číslo sedemstoštyridsaťtri. Ešte v torroch. Takže barometer je ešte stále funkčný. Cestou k autu nás upútali veľké plagáty francúzskych hercov Jeana Gabina a Paula Belmonda, ktoré boli nielen vo výkladoch ale aj na tabuliach obce. Dozvedeli sme sa, že pred päťdesiatimi dvoma rokmi v tejto malebnej dedinke natáčali film Un singe en hiver – Opice v zime.

Po trištvrte hodinovej prechádzke sme pokračovali v ceste. Hneď za dedinkou sme museli zastať na červenú, ktorá svietila na mobilnom semafore.

„Ivko, čo znamenajú číslice pod červeným svetlom?“

Chvíľu sme hľadeli na neustále klesajúce čísla – 72,71,70,69, ... Boli to sekundy. Čas, ktorý zostával do naskočenia zelenej. Ale to sme zistili až vtedy, keď sa objavila 0 a zmenila sa farba na semafore.

Tesne pred druhou sme len na malú chvíľočku zaparkovali na nábrežnom parkovisku uprostred Deauville. Hneď pod nami sme mali prístav plachetníc. Ale ani toto štvortisícové mestečko, ktoré je známe nielen svojou dostihovou dráhou a kasínom nás neupútalo tak, aby sme si v ňom urobili dlhšiu prestávku. Začínam si uvedomovať, že čoraz viac uprednostňujem pri našich dovolenkách prírodu pred preľudnenými mestečkami a mestami.

Najbližšiu prestávku sme si urobili až o poldruha hodiny. V Gouvets. Kde sme už naozaj museli načerpať benzín. Auto na jeden dúšok vypilo tridsaťsedem litrov. A kúpili sme si regionálnu mapu Calvados – Manche. Pre istotu. Čo ak by sme sa predsa len na spiatočnej ceste z Bretónska do Normandie rozhodli zájsť do Barfleuru.

Na konci Normandie sme na chvíľku zastali na Aire de la Baie. Teplomer ukazoval len devätnásť stupňov, ale slnko riadne pripekalo. Zodpovedne som bola natretá krémom s faktorom 50+ a na rukách som neustále nosila hnedé prstové rukavice.

Z cesty sme zazreli siluetu Mont-Saint-Michel, no po vlaňajšku nás už jeho až tak návšteva nelákala. Za Iffiniacom sa nám podarilo zastaviť presne na tom istom parkovisku, na ktorom sme oddychovali aj vlani. S lavičkami, s množstvom stromov, ktoré vytvárali tieň a nerezovými umývadlami s dostatkom vody.

Na ceste do cieľa sme mali len jedno zdržanie. Pri Saint-Brieuc sa vytvárali kolóny. V oboch smeroch. Na námestie v Tonquédecu sme prišli tesne po siedmej. Zbadali sme, že dvere do bagetérie sú otvorené.

„Idem nám kúpiť aspoň pol bagety. Ak by sme boli maškrtní.“

Vedeli sme, že Janine a Richard nás čakajú s uvítacou večerou, takže v tomto prípade išlo naozaj len o maškrtu.

O štvrť na osem sme vchádzali na kamením vysypané nádvorie Koenigovcov. Janine nás ihneď zazrela a mávala nám z obývačky. Nestihli sme ešte ani zaparkovať, keď sa otvorili vchodové dvere a v nich sme uvideli Janine a za ňou Richarda. Vystískali sme sa a vybozkávali ako starí priatelia. Veď počas uplynulého roka sme si zopárkrát aj mejlovali. Predstavili nás Jean-Claudovi, hosťovi, ktorý nás tiež prišiel privítať. S jeho manželkou Muriel sme sa zoznámili v obývačke. Janine a Richardovi sme odovzdali darčeky, ktoré sme im priniesli. Dve knižky o Slovensku a fľašu bieleho a fľašu červeného vína z Topoľčianok. Janine nás ihneď išla ubytovať. K dispozícii sme dostali záhradný domček s izbou, kuchynkou, príslušenstvom, s vlastnou chladničkou a mrazničkou. Nič lepšie sme si ani nemohli želať. Hneď sme to Janine povedali.

„Koľko potrebujete času, aby ste prišli na večeru? Pripravuje ju Richard.“

Oznámila nám domáca pani.

„Desať minút. Budeme sa ponáhľať.“

Ani sme z auta nevykladali batožinu. Len sme sa rýchlo poumývali, doplnili tekutinový deficit a vybrali sa do hlavného domu. V jedálni sedeli obaja ďalší hostia.  Jean-Claude a Muriel. Dozvedeli sme sa, že sú z Normandie a bývajú v Hesdin-l'Abbé. V departmente Nord-Pas-de-Calais. Len dvanásť kilometrov od Opálového pobrežia. Podľa všetkého prišli len chvíľku pred nami, pretože z rozhovoru medzi nimi a domácimi, prebiehajúcom vo francúzštine, som vyrozumela, že Jean-Claude sa sťažoval na džípies. Vraj ich viedol úzkymi cestičkami s množstvom zajacov a stále niekde blúdili. Pridali sme sa k nim a porozprávali sme im zopár našich skúseností z predchádzajúceho roka. Zároveň sme sa pochválili, že tento  rok sme cestu do Tonquédecu a k našim domácim zvládli na prvýkrát. A dokonca najkratšou cestou. Všetci boli zvedaví, kde sme už vo Francúzsku boli. Dedinka Maniquerville im nič nehovorila, tak sme jej polohu vysvetľovali vo vzťahu k Fécampu a Étretatu. Ale mali sme pocit, že ani domácim a ani našim novým spolubývajúcim ani to nič nehovorilo. My sme boli už po našom prvom pobyte v Normandii týmto regiónom nadšení a tešili sme sa, že sa tam vyberieme ešte raz. Cestou z Tonquédecu. Lenže naše ďalšie ubytovanie bude tentokrát v Goderville. Nepoznali však ani toto mestečko.

Medzitým začal Richard prinášať na stôl jedlo. S utierkou prevesenou cez ruku. Najskôr nám priniesol sklené misky na stopke. Bolo v nich niečo biele a posypané čiernymi drobnými bodkami. A k tomu pevné chlebové tyčinky.

„To je kaviár?“

Spýtala som sa Janine. Až vyprskla od smiechu.

„To by bolo príliš drahé.“

A vysvetlila nám, čo to je. Krém mascarpone vymiešaný so špargľou. Ale za ten svet som nepochopila, čo sú tie čierne bodky. Ale krém bol naozaj výborný.

Až potom podal domáci pán aperitív. Niečo lahodné, ružovej farby. Začínali sme ľutovať, že nemáme pri stole Clauda, ktorý nám vlani všetko detailne prekladal a vysvetľoval. Až dovtedy, kým nezistil, že sme porozumeli. Bývalý učiteľ sa v ňom nezaprel. Teraz, keď sme si všetci uvedomili, že máme veľké medzery v detailnej komunikácii, tak sme s úsmevom mávli nad tým rukou. Od dovolenkových skúseností sme prešli k ďalšej téme. Tou bolo počasie. Najmä porovnávanie teplôt medzi Bretónskom, Normandiou a Slovenskom. Všetci štyria Francúzi sústrastne nad nami krútili hlavami, keď sme povedali, že aj teraz sú na Slovensku tridsaťpäť stupňové horúčavy. V Bretónsku a v Nord-Pas-de-Calais, kam Lille patrí, sa aj letné teploty pohybujú medzi desiatimi a dvadsiatimi siedmimi stupňami. Zimné teploty našich spolustolovníkov šokovali ešte viac. Keď sme povedali, že u nás raz za čas napadne meter snehu a teploty klesnú aj pod pätnásť stupňov. My sme sa dozvedeli, že v Bretónsku je v zime zopár dní, keď teplota klesne na nulu a mimoriadne na mínus dva stupne. A vraj, keď u nich napadne čírou náhodou päť centimetrov snehu, tak to je  „katastrofe“. Toto slovíčko Janine párkrát zopakovala a pokrútila pri tom hlavou a oči plné hrôzy nasmerovala k stropu.

Na Slovensku je päť centimetrová vrstva snehu katastrofou jedine v Bratislave. Šesťdesiat centimetrovú nádielku snehu považujú na Orave za normálnu výbavu zimy.

V ten deň bol medzi Slovenskom a Bretónskom dvanásť stupňový teplotný rozdiel. Aj toto považovali Francúzi za katastrofu. Ale pre Slovensko. A s poľutovaním na nás pozerali. Na obranu som povedala, že ani ja tieto horúčavy neznášam. Veď aj to je jeden z dôvodov, prečo sa mi u nich tak páči. A keby to bolo len trošku možné, hneď by som sa presťahovala. Zatvárili sa ako správni lokálpatrioti. Spokojne.

Ale to sme už vychutnávali predjedlo. Šunku s melónom, ktorú pred nás patrične hrdo predložil Richard. Zároveň priniesol aj biele a červené víno. Janine po celú dobu sedela za vrchstolom a riadila komunikáciu. Po predjedle nasledovali kalamáre s ryžou a hubami. „Toto varil Richard.“

Oznámila nám Janine, keď sme pochválili kuchárku. Ja som sa priznala, že kalamáre jem prvýkrát v živote. Až potom nasledovala špecialita domácej panej, ktorá tak chutila Ivanovi minulý rok a na ktorú mi potom Janine poslala recept. Broskyňový tarte-tatin s ananásovou zmrzlinou. Všetkým chutil. Muži si dali ešte kávu, Muriel čaj a ja minerálku. 

Popri jedení a po jedle sme prebrali množstvo tém. Väčšia časť sa však odohrávala vo francúzštine. Po anglicky sa trošku chytal Jean-Claude. Mala som dojem, že aj Janine radšej skĺzavala do rodného jazyka. Čím ďalej, tým viac sme si uvedomovali, akú dôležitú funkciu plnil vlani Claude z Nantes. Hovorili sme aj o moste Viaduc de Millau. Naši francúzski priatelia boli prekvapení, že Ivo pozná tento most, ktorý je od roku 2004 najvyšším mostom na svete. A to vďaka tomu, že knihu o Viaduc de Millau dostal k oceneniu za fotografiu, ktorú poslal na medzinárodnú výstavu do Francúzska. Dozvedeli sme sa, že Janine s Richardom sa chystajú na jeseň, po skončení sezóny, na dovolenku do Barcelony. A na dovolenku už pôjdu novým autom, ktoré kúpil Richard. Nový C5. S päťsto litrovým batožinovým priestorom. To bola téma, ktorej sa všetci traja muži ihneď chytili. Domáci pán sa pochválil, že ho dostal za výbornú cenu. Mala najazdených len tisíctristo kilometrov a dostal ju za dvadsaťtisícdeväťsto eur.

Jean-Claude a Muriel chceli vedieť viac o Slovensku. Pýtali sa, aké je veľké mesto, kde bývame. Opäť sme, tak ako predchádzajúci rok, porovnávali približne päťmiliónové Slovensko a šesťdesiatšesť miliónové Francúzsko. Porovnanie päťdesiattisíc metrov štvorcových so šesťstoštyridsaťtisíc metrov štvorcovými vyšlo výrazne v neprospech Slovenska.

Nemala som začať spomínať hru boules , ktorú sme vlani vo večerných hodinách hrali za tonquédeckým kostolom. Richard najskôr na mňa nechápavo hľadel. Nevedel, o čom rozprávam. Hovorila som o „bules“. Až keď som opísala celú situáciu, tak sa rozosmial a povedal „bul“. Tým sa začala výuka mojej francúzskej výslovnosti. V mojom zošite tomu Richard venoval takmer jednu stranu. Ešte šťastie, že po chvíľke začali porovnávať francúzštinu z Nord-Pas-de Calais a bretónčinu. Vyrozumela som, že pre bretónčinu je najtypickejšie písmeno d, ktoré Richard vyslovoval veľmi dôrazne.

Bolo po jedenástej, keď som poďakovala za výbornú večeru a skvelú spoločnosť. Janine nám oznámila, že raňajky podávajú od ôsmej do pol desiatej. Kým sme sa vybalili, bolo pol jednej. Ivo zaspal skôr, ako som sa domotala do spálne aj ja a dala nám budík na ôsmu.

Začíname v Trégastele a končíme v Pors-Hir

Piatok – 11.7.2014

Aj keď sme večer hovorili, že na raňajky prídeme o pol deviatej, prišli sme až pár minút po deviatej. Jean-Claude a Muriel už boli po raňajkách. Cez veľké obývačkové okno sme ich videli odchádzať od stola. Stihli sme si už len zamávať. Janine a Richard nás privítali v kuchynských dverách a ihneď nám na stôl priniesli košík s čerstvou rozkrájanou bagetou a čerstvú kávu. Na stole bol džús,  jogurty, croissanty, citrónové mufiny, ktoré piekla Janine a maslo. Slané aj neslané. A samozrejme Janine džemy. Mirabelkový, jahodový, marhuľový a jablkovo-škoricový. Spoločnosť nám robili obaja naši domáci. Boli zvedaví na naše dnešné plány. Raňajky u Koenigovcoch bývajú vždy skvelé aj svojou atmosférou.

Tesne pred pol jedenástou sme boli pripravení na odchod. Skôr, ako som nasadla do auta, ešte som si odfotografovala našu fabiu pred naším dovolenkovým bývaním.

P1020627.JPG

V tomto domčeku sme bývali šesť nocí. Bol celý náš.

Aj keď bolo zamračené, aj tak sme mohli cez celosivú oblohu vidieť, kde je koleso slniečka. Ivo zaparkoval na námestí pred kostolom a vybral sa kúpiť dve bagety. Ja som zatiaľ do môjho zošita zapísala kilometre, pretože večer pri našom príchode som na to vôbec nemala čas. Na tachometri sme mali dvetisícdvestopäťdesiatsedem kilometrov. Potom som ešte vybehla do baru na opačnom konci námestia. Chcela som zistiť, aký benzín predávajú.  Už večer sme si všimli, že pri múre budovy je postavený benzínový stojan. Ale nič som sa nedozvedela. Nedohodla som sa s mladým žieňaťom za pultom. Bola milá, usmiata, ale absolútne nesnaživá. Vôbec sa nepokúsila ma pochopiť. Nepomohlo mi ani písanie po papieri. Je zas fakt, že ja som nerozumela jej francúzštine. Hoci ja som sa naozaj snažila. Ivo bol pri nákupe bagiet úspešnejší, aj keď ani ten neprebiehal hladko.

„Predavačka mala zo mňa dobrú zábavu.“

Oznámil mi ihneď, ako nasadol do auta.

„Pýtal som si jednu bagetu z pravého stojana a jednu bagetu z ľavého stojana. A ukázal som na ne prstom. Obidve mi podala z pravého. Opäť som sa jej snažil povedať, že jednu chcem z jedného stojana a druhú z druhého. A opäť som na ne ukázal prstom. Ešte šťastie, že som naveľa medzi jej slovami zachytil slovíčko „identik“. Až vtedy som pochopil, že všetky bagety sú rovnaké. Len boli rozložené do dvoch stojanov.“

Keď sme sa pozreli smerom k predajni, tak sme cez výklad uvideli tváre aj ostatných zákazníkov, ktoré nás ešte stále so záujmom sledovali.

Pár minút pred jedenástou sme vchádzali do intermarché v Lannione.

„Ivko, musím si za každú cenu kúpiť balzam na pery. Idem sa na recepciu spýtať, kde ho nájdem.“

Moja drahá polovička sa vybrala za mnou. Stala sa svedkom francúzsko-anglicko-slovenského rozhovoru. Aj v tomto prípade trvalo dlhšie, kým som sa dopracovala k výsledku. A aj to najmä vďaka mojej výraznej reči tela.

„Ááá, labello.“

Recepčná ma chytila za lakeť a viedla ma k vzdialenému regálu. Tam ich bolo od výmyslu sveta. Až potom sme urobili ďalší nákup. Mali sme v pláne sa celý deň túlať po pobreží a urobiť si piknik na peknom mieste. Kúpili sme si šunku, rajčiny, víno, minerálky a maškrty. Ešte sme pri lannionskom nákupnom stredisku načerpali benzín, ktorý tu býva naširoko-naďaleko najlacnejší.

Asi pol hodinu nám trvala cesta do nášho prvého cieľa. Do Trégastelu. Vlani sme skúmali pláže po pravej strane a tento rok sme sa rozhodli preskúmať chodníčky a pláže po ľavej strane od Forum de Trégastel. V ňom sa skrýva veľký bazén s morskou vodou a rôzne posilňovne a odpočívadlá.

P1020632.JPG

Pláž Coz-Pors v čase najväčšieho odlivu.

Hneď na prvýkrát sme zaparkovali na tom istom parkovisku, na ktorom sme zvykli parkovať aj vlani. Pri akváriu. Odtiaľ sme už mali len na skok k veľkej terase nad plážou. Pár minút po dvanástej sme sa vybrali doľava. Popri ešte stále opustených murovaných plážových kabínkach sme zamierili k pláži Grève Blanche. Cez špinavé okná kabínok bolo vidieť, že sú neupravené, bez akéhokoľvek nábytku. V jednej sme uvideli „zaparkovaný“ bicykel a asi v polovici úzkej terasy si jednu miestnosť dávala do poriadku staršia pani. Dvojkrídlové okno už mala umyté, celá miestnosť bola vyzametaná a vyumývaná, na oknách mala zavesené bielo-modré plátenné záclony a pred dverami mala položený malý stolík a kresielko. V ďalšej kabínke si starší pán práve pripravoval obedňajšiu kávičku. Podľa všetkého sa sezóna v Trégastele iba začína. Na ružovo-hnedej pláži mal byť o necelú polhodinu maximálny odliv, ale už teraz sa po nej  naháňali bosé deťúrence v zapnutých teplákových blúzach. Všetky člny v Coz-Pors už ležali bezmocne na boku.

Z prvej výhľadovky sme videli aj vilu v podobe malého zámočku, ku ktorej vedie bránička vložená do obrovských skál. Vlani sme išli okolo nej k polostrovu  Renote. Z granitovej lavičky, strategicky umiestnenej na skalnatom výbežku, sme videli až po súostrovie Sept-Îles, kam sme chceli ísť ďalší deň. Dokonca sme videli aj maják na ostrove Moines. Spoza zákruty sa k nám od Coz-Pors rezkým krokom blížil mladý muž. Zdiaľky sa nám zdravil a ponúkol sa, že nás odfotografuje.  Fotoaparát mu podal Ivo. Čo sa ukázalo ako nie dobré riešenie. Teraz má Ivo medzi svojimi fotografiami corpus delicti. Fotografiu, ktorá je ku mne maximálne nelichotivá. Tielko, ktoré som mala natiahnuté na tričku z dôvodu, aby som sa ľahšie dokázala prispôsobovať bretónskemu počasiu aj niekoľkokrát za deň, mi nemilosrdne vyrysovalo všetky nedostatky mojej postavy. No, mal by to byť vážny dôvod na zamyslenie. Len v mojom prípade trvá to zamýšľanie už poriadne dlho. Keby to bol môj fotoaparát, tak tá fotka by jednoducho neexistovala.

P1020639.JPG

Kamenné palacinky podáva Trégastel

Počas celého odlivu sme sa motali po skalách, obdivovali sme neskutočné útvary, ktoré sa pred nami odkrývali za každou zákrutou. Ešte aj popod hromadu kamenných palaciniek viedol označený turistický chodník.

Popri chôdzi sledujeme posledných rybárov, ktorí sa vracajú z mora. Vo svojich člnoch majú kolieskovú konštrukciu, vďaka ktorej sa im ich darí ľahšie dostať od vzdialenej vody bližšie k nábrežiu. Takmer trištvrte hodinu nám trvala prechádzka do stredu ďalšej pláže Grève Blanche. Bola takmer prázdna. Len zopár mladých rodičov viedlo za sebou deti čo najbližšie k vode. V rukách mali hrabličky, lopatky a vedierka. Boli pripravení na êche à pied. Alebo len na stavanie hradov.

Na konci pláže má svoje stredisko Club Nautique, centrum vodných športov. Všade naokolo oddychovalo množstvo člnov a plachetníc. Niektoré boli uložené v stojanoch, iné stáli rozložené na kolieskových podstavcoch. A ďalšie ležali len tak na pláži. Plážový piesok na Grève Blanche je jemný a žltý. Vyzeralo to tak, že sme sa dostali k záveru pobrežia ružovej žuly. Slniečko začínalo veľmi pražiť. Ja som mala nielen faktorom natretú tvár, ale balzamom som si neustále natierala aj pery. Na hlave som mala šiltovú šatku, ktorá mi celkom dobre tienila celú tvár. Cez celé predlaktia som mala prevesený šál a na rukách som mala prstové rukavice. Bola som chránená ako hokejisti. No aj tak som už vedela, že pery mi už nič nezachráni. Pre Iva sme nechali pásikovanú šiltošatku, ktorú si vlani obľúbil, v príručnej taške v kufri auta. Zas sme sa nechali bretónskym počasím oklamať. Lepšie povedané, tentoraz sa nechal oklamať Ivo. Ja som prestala počasiu v týchto končinách dôverovať v Étretate. Ale aj tak sme na parkovisku príliš neverili, že za takú krátku chvíľu sa zas naplnia slová, že v Normandii a Bretónsku je pekne aj niekoľkokrát za deň. Tentoraz sa za hodinu zmenila súvislá sivá obloha na slniečkovú. Ešte šťastie, že mal Ivo vo fotobrašni tenučkú malú modrú šatku. Zauzlil si na nej všetky štyri rohy a nasadil na hlavu. Vždy lepšie, ako nič.

Za Grève Blanche sme prešli na ďalšiu pláž. Grève Rose majú vraj radi predovšetkým tí, ktorí sem prichádzajú púšťať šarkanov.

V januári 2014 na Grève Rose fúkal silný vietor s rýchlosťou viac ako sto kilometrov za hodinu. Vysoké vlny zničili nielen pieskové duny, ktoré sú neobvyklé na bretónskom pobreží, ale aj ploty domov nad touto plážou. Tri dni po novom roku vysoké vlny rozmetali aj vrecia naplnené pieskom, ktoré mali uchrániť pobrežie aj pri najvyššom koeficiente prílivu 108. Ešte v júli sme videli zvyšky škôd, ktoré narobilo januárové počasie.

P1020653.JPG

Kamenný jašter na Grève Rose

Bolo pol druhej a okolo nás sme videli len zopár ľudí. Na piesočnej dune medzi dvoma stohmi lodiek ležala len jediná opaľujúca žena. Otec s dvoma synmi v tínedžerskom veku sa vybrali k hradbe skál nad plážou na pêche à pied. Mali so sebou vedierka, sieťky a motyčky. Voda už začínala v piesku presakovať. Začínal vodný obrat. Prichádzala doba prílivu. Zatiaľ však uprostred pláže ležal na mokrom piesku veľký kamenný jašter. Okolo jaštera  prechádzala dvojica s malým psíkom, ktorý na tohto tvora po celú dobu s nedôverou pozeral. A pritom bol veľký predpoklad, že počas prílivu z nebo trčí len maličký kúsoček alebo ho nevidno vôbec.

P1020664.JPG

Plážová prechádzka

Vybrali sme sa k skalám, oddeľujúcim Grève Blanche a Grève Rose. Prechádzali sme okolo kamenného ležiaceho slona, troch hláv a okolo mnohých iných bizarných prírodných tvarov. Našli sme si miesto s výhľadom na smaragdové more. Jeho farba je aj v tejto časti Bretónska veľmi podobná farbe Lamanšského prielivu okolo Point-du-Grouin neďaleko Cancale. Ja som relaxovala. Stačilo mi pozerať sa okolo seba. Ivo stále chodil z kameňa na kameň a hľadal nové a nové fotografické zaujímavosti. Až po dobrej hodine, keď sme videli, že príliv čoraz viac približuje more k pevnine, sme sa rozhodli vrátiť späť. Aj Grève Blanche sa začala zapĺňať. Pri člnoch a plachetniciach sa vytvárali čoraz väčšie skupinky detí a aj mladých ľudí. Centrum vodných športov svoju popoludňajšiu činnosť mohlo vďaka prílivu rozbehnúť. Pri každej skupinke stál inštruktor a mládež okolo neho so záujmom počúvala, čo im hovorí. Najväčšiu zábavu sme zažili pri malých deťúrencoch. Tie mali dvoch inštruktorov. Inštruktorku a inštruktora. Keď sme sa pri nich zastavili, práve im nožíkom rozoberala akúsi morskú príšeru a dávala im ju ochutnať. Samozrejme surovú. Pri tejto skupinke stálo aj najviac divákov. Rodičov, starých rodičov a fotografov.

P1020690.JPG

Príprava malých morských vlkov

  

Staršia mládež to mala podstatne náročnejšie. Svoje plachetnice musela každá posádka dostať zo súše do vody. A ako sme tak pozorovali hrdzavovlasé dvojičky, nebolo to pre ne a ich tretieho člena, také jednoduché. Najskôr sa pokúšali zatlačiť plachetnicu priamym smerom do vody. Nešlo to. Potom sa ju pokúšali otočiť a až potom zatlačiť do vody. Ani tak to nešlo. Nakoniec si inštruktor všimol ich manévrovanie a vydal sa im na pomoc. Bolo vidieť, že to nerobí prvýkrát. O pár minút sedela celá trojica v plachetnici hojdajúcej sa na vode. Malí aj veľkí mali poobliekané neoprény. Nečudovali sme sa. Teplota vody mala veľmi, veľmi ďaleko do príjemných dvadsaťpäť stupňov. Mala o desať stupňov menej.

P1020680.JPG

Dostať plachetnicu na vodu nie je také jednoduché

To, že voda bola naozaj studená, nám niekedy bránilo odfotografovať si zaujímavé scenérie. Zaujalo nás zoskupenie troch obrovských balvanov nad maličkou zátokou. Rovno pod týmito kamennými strážcami sa pokúšala prejsť skupina mladých chlapcov a dievčat z pláže na malilinký ostrovček, ktorý ešte stále vytŕčal z vody. Najmä dievčatá predvádzali veľmi dlhý a najmä čudný proces zvykania si na chlad vody. Dobrých desať minút stáli po pás v studenej vode. Chlapci už dávno cez ňu prebehli a vykrikovali z kameňov na dievčatá.

P1020702.JPG

Strážcovia Grève Blanche

A pritom len o pár metrov ďalej som s úžasom pozorovala staršiu dámu, myslím tým staršiu dámu ako ja, pochodujúcu po prsia v studenej vode sem a tam. Dvadsať metrov pozdĺž pobrežia na jednu stranu a potom späť. Keď to zopakovala zo desaťkrát, elegantným krokom vyšla na breh a ľahla si pod obrovské skaliská a nechala sa ohrievať slniečkom. Pritom nemala na sebe ani neoprénový oblek. Len plavky. Určite patrila k ľadovým medveďom.

Po troch hodinách potuliek sme sa vrátili k pláži Coz-Pors. Člny, ktoré bezvládne ležali na boku pri našom príchode, sa už opäť kolísali na vode.

P1020706.JPG

Coz-Pors v čase prílivu

Z parkoviska sme sa autom vybrali k ďalšej pláži, ktorú sme poznali z vlaňajšej vychádzky. Pláž Grève Toul Drez je na ceste z Trégastelu na ostrov-polostrov Île Renote. Počas prílivu je Île Renote ostrov a počas odlivu je to polostrov.

Bolo trištvrte na štyri. Od raňajok, aj keď bohatých, bolo ďaleko. Na pláži Grève Toul Drez sme sa rozhodli nájsť pekné miestečko, aby sme si mohli urobiť piknik. Nepočítali sme ale s jedným. V piatok poobede začínal pre domácich víkend. K tomu všetkému bolo slnečné popoludnie a ešte aj čas prílivu. Vyzeralo to tak, že na Grève Toul Drez prišli piknikovať domáci nielen z blízkeho ale aj vzdialenejšieho okolia.

P1020707.JPG

Pétanque na Grève Toul Drez

Ukoristili sme si jednu veľkú skalnú plochu, ukrývajúcu sa v tieni obrovského balvana. S výhľadom na približujúce sa more, piesčitú pláž a množstvo stále prichádzajúcich ľudí. Neskoro sme si uvedomili, že časť „našej“ skalnej plošiny slúži zároveň aj ako chodník. To sme ale už mali okolo seba rozložené všetko, čo sme potrebovali na správny piknik. Pritom sme mali ešte aj výhľad do jedální ostatných. Prevažovali cestoviny a rizoto, prinesené vo veľkých plastových nádobách. Pod nami si dedko s vnukom vytvorili na piesku provizórnu hraciu plochu a hrali pétanque. Raz vyhrával jeden, raz druhý. Ivo tvrdí, že je to hra dospelých na guľky. Ja zas ľutujem, že u nás nie je taká populárna ako vo Francúzku. Tam sa hrá hocikde. Väčšinou ju hrajú páni v rokoch. Ktovie, prečo nie aj dámy v rokoch. Mne by sa páčilo tráviť voľný čas takto. S najväčšou pravdepodobnosťou už v jeseni svojho života nebudem hrať golf, ale k spokojnosti by mi stačil aj pétanque. Vyzerá to tak, že uprednostňujem len neakčné aktivity.

Hodina, počas ktorej sme robili aj plány na zvyšok dňa, nám stačila na regeneráciu. Mali sme  dosť síl vybrať sa do Port Blancu a na záver ešte zažiť slnečné reflektory na Pors-Hir. O Port Blanc som sa dočítala pred dovolenkou. Údajne je tento malý malebný prístav, s množstvom ostrovčekov naokolo, turistami nedocenený. My sme sa prešli po jeho nábreží a takmer nikto sa nám nemotal pod nohami. Len zopár ľudí sedelo v otvorenej kaviarničke na pravej strane prístavu. Na celé nábrežie a more dáva pozor Svätý Tugdual a Notre-Dame de la Mer - Panna Mária morská. Ich sošky sú vraj ukryté v maličkej kaplnke, postavenej na skale Sentinelle, hneď nad terasou kaviarne. Z bulváru de la Mer, tak honosne nazvaného nábrežia, sme sa pešo vybrali k Rocher du Voleur. Malému parčíku na skalnatom výbežku. Pod ním bola uzulinká pláž, z ktorej práve príliv vyháňal všetkých návštevníkov.  

P1020710.JPG

Le rocher de la Sentinelle stráži záliv v Port Blanc

Navigácia nám oznámila, že Z Port Blanc by sme sa mali dostať k Pors Hir za dvadsať minút. Ale neoznámila nám, že túto časť trasy nemá príliš dobre zmapovanú a že budeme blúdiť kade-tade. Viedla nás neuveriteľne uzulinkými cestičkami. Maximálne pre jedno auto. Na jednej z nich sme sa stretli s obrovským traktorom, ktorý mal len jedno koleso široké ako pol nášho auta. Ešte šťastie, že sme práve vtedy prechádzali okolo vstupnej cesty k domu. Mali sme sa kam vyhnúť. Len o pár kilometrov ďalej sme sa zas museli deliť o úzku cestu s člnom, ktorý za sebou ťahal pán. Rýchlosťou chodca. Chvíľu trvalo, kým sme ho mohli na širšom úseku predbehnúť.

Bolo trištvrte na sedem, keď sme zastali na parkovisku pár metrov od pláže Pors-Hir. Najskôr sme sa išli pozrieť k mólu, ktoré sa už celé skrývalo pod vodou. V ten deň mal príliv vyše deväť metrov a my sme smerovali k Pointe du Château dvadsaťdva minút po jeho maxime. Môj vlaňajší polostrov, na ktorom som vyše hodiny čakala Iva, bol v tej chvíli ostrovom. Ak by som chcela na ňom opätovne čakať môjho drahého manžela, musela by som sa k nemu prebrodiť studenou vodou. Radšej som sa rozhodla ísť s ním. Chcela som preskúmať, prečo sa volá Pointe du Château tak ako sa volá. Ivo mi nevedel povedať, či je tam nejaký zámok alebo nie, hoci sa tam vlani túlal. Pred Pointe du Château je širokánsky záliv s mohutnou osamelou skalou. Keď som sa na gúgli pokúšala nájsť názov tohto zálivu, namiesto jej názvu som objavila záber skaliska počas najnižšieho odlivu. Dalo sa k nej dostať suchou nohou. Ale my sme tam boli vždy, v našom prípade trikrát, len v čase blížiaceho alebo maximálneho prílivu alebo tak ako tomu bolo tentoraz, v čase začínajúceho odlivu.

P1020720.JPG

Skalný masív v zálive pred Pointe du Château

Na konci zálivu je postavený dom. Teraz bolo okolo neho rušno. Pod kamennými schodmi vedúcimi do mora, šantili vo vode tri veľké čierne psy so svojou paňou. Už vychádzali po schodoch k domu, keď žena zbadala, že ich fotografujem. Zamávala som jej a ona so smiechom vydurila psov opäť do vody a tentoraz mi s nimi cielene pózovala. Stratila sa tým však celá bezprostrednosť. Ešte chvíľu som ich fotografovala a na diaľku som poďakovala. Keď sme prechádzali okolo domu, tak už všetci štyria boli vnútri.

P1020721.JPG

Podvečerné psie šantenie v studenej vode zálivu pred Pointe du Château

O štvrť na osem sme s Ivom vystúpili na výbežok Pointe du Château. Rozhodla som sa zostať na jeho vrchole a odtiaľ sledovať odliv a skúmať okolie. Moja drahá polovička sa vybrala fotografovať pobrežie. Vedela som, že každý pohľad bude robiť z desiatok rozličných uhlov za pomoci rozličných filtrov. Raz bude robiť farebné zábery a potom čiernobiele. Ja som medzitým naozaj objavila zámok. Ale bála som sa k nemu priblížiť. Pôsobil opustene, schátrano a zlovestne. Okná mal schované za pokrivenými drevenými okenicami s olupujúcim lakom. Dom a aj jeho okolie vyzeralo ako zámok z rozprávky o šípkovej Ruženke, ktorý už dlhé roky spal. Vtom sa zrazu na chodníčku objavil muž. Až som podskočila od strachu. Za ním sa našťastie objavila celá rodinka. Angličania, ktorí sa prišli pozrieť na veľkolepý výhľad, ktorý sa pred nami otváral na všetky strany. Čím ďalej sa pred nami vynáralo viac a viac skál, ešte pred chvíľou ponorených do vody. So zapadajúcim slniečkom sa ale začalo čoraz viac  ochladzovať. K tomu všetkému sa rozfúkal aj vietor. Darmo som si hľadala úkryt medzi kamennými blokmi. Práve, keď som sa chcela vydať hľadať Iva, objavil sa predo mnou.

„Bol som až pri dome medzi dvoma skalami.“

„Nehovoril si, že tam pôjdeš. Myslela som, že skončíš na najbližšej pláži.“

Tým som myslela pláž Porz-Bugalé, na ktorej sa vlani zabudol.

„Škoda, ten by som si bola chcela ísť opäť pozrieť aj ja.“

„Ak chceš, môžeme tam zájsť autom.“

Chcela som. O deviatej sme sa vracali na parkovisko a pokračovali v ceste ku Castel-Meur, postavený v roku 1861. Odraz domu sa ligotal v rašelinisku. Na gúgli som našla, že jeho súčasní majitelia tam príliš často nechodia. Ale aj vlani a aj tento rok bola malebná scenéria pokazená zaparkovanými autami. Vlani jedným a tento rok až tromi.

P1020737.JPG

Castel-Meur o pol desiatej večer

Vidiecke cesty po Bretónsku sú neuveriteľné. Alebo je neuveriteľné naše džípiesko. Aj za dňa nás zvykne vláčiť cestami-necestami. Potme je to však oveľa horšie.

„Čo ideme na Kordíky?“

Komentoval Ivo v prípade úzkej cesty do kopca.

„Tu mala byť doplnková značka - tadeto len s fúrikom.“

Takto zas reagoval na uzulinkú cestu, zarezanú po oboch stranách do zeme.

Pár minút pred desiatou oral traktor úzky lán poľa naľavo od cesty. Napravo od nás sa chystalo zosadnúť slnko a oproti nám, rovno nad stredom cesty, už svietil obrovský kotúč mesiaca v splne.

O štvrť na jedenásť sme sa ešte stále motali krížom-krážom po bretónskych komunikáciách, a džípiesko nám oznamovalo, že o štyristopäťdesiat metrov máme odbočiť vľavo, čo Ivo komentoval slovami:

„Ak mi neodpadnú kolesá a stihnem sa vyhnúť zajacom.“

Tie si popred nás veselo prebehovali z jednej strany cesty na druhú. Pred našim dovolenkovým domom v Tonqédecu sme zaštrkotali o pol jedenástej. Na tachometri sme mali dvetisíctristošesťdesiatdva  kilometrov. Od rána sme prešli stopäť kilometrov.

Keď sme doobeda odchádzali, bolo zamračené, ale od jednej až do večera svietilo slniečko. Najviac sa to prejavilo na mojich smiešne opálených nohách. Boli červenohnedé v časti medzi kolenom a členkom. Skonštatovala som, že som celá pásikovaná. Aj od rukávov trička po lakte. A pritom všetkom si musím chrániť tvár a ruky od prstov až po lakte. Som rozhodnutá. Nemám rada slnko, ktoré na mne zanecháva stopy.

S týmito analýzami a syntézami som zaspávala. Ivo si vraj ešte chvíľu kontroloval fotografické úlovky a až potom išiel spať.

Plavba okolo Sept-Îles

Sobota  – 12.7.2014

V našom záhradnom domčeku sa nám po celú dobu pobytu spávalo výborne. Bez budíka by  naše vstávanie vážne ohrozovalo raňajky. A hoci sme v sobotu mali budíček nastavený na ôsmu, horko-ťažko sme vyliezali z postele. Bolo deväť, keď sme vstúpili do raňajkovej miestnosti. Našli sme tam všetkých. Oboch domácich, Jeana-Clauda a Muriel a ďalších troch nových hostí. Flámov. Dve ženy a muža. Už večer sme si pri našom príchode všimli, že na dvore parkuje nové auto s belgickou značkou. Pri stole už boli voľné len dve miesta. Lillčania končili raňajky, ale stihli sme si s nimi ešte zrekapitulovať predchádzajúci deň a plány na dnešok. Keď Janine počula, že by sme chceli ísť na plavbu okolo Sept-Îles, tak sa nám ponúkla, že nám telefonicky zabezpečí lístky. A hneď sa vybrala do kuchyne. Od nových flámskych hostí sme sa dozvedeli, že muž bol pred desiatimi rokmi na Slovensku. Vo Vysokých Tatrách a aj na Dunajci. Ale veľmi zhovorčiví neboli. Keď sme odchádzali z raňajok, zastavili sme sa v kuchyni. Janine nám práve písala údaje na kúsok papiera. Lístky nám zabezpečila v prístave Perros-Guirec na trištvrte na tri na dva a pol hodinovú plavbu. Zároveň nám podávala aj lístky na nedeľný večer. Už v e-mailoch nás Koenigovci informovali, že 13. júla budú mať v dedine veľkú slávnosť. S bretónskou hudbou, pečeným prasiatkom a ohňostrojom. Ihneď som sa spýtala:

„Koľko stoja lístky?“

„Štrnásť eur.“

„Ivko, máš tu dvadsaťosem eur?“

Mal. Lístky na oslavu najväčšieho francúzskeho sviatku sme hneď vyplatili. Janine nám odporúčala, aby sme si palubné lístky vyzdvihli minimálne polhodinu pred plavbou. Tomu sme potom prispôsobili aj náš denný program. Rozhodli sme sa náš výlet začať v Ploumanac´hu.

Pred odchodom som ešte prekontrolovala príručnú tašku, či v nej máme vetrovky, šiltošatky, a náhradné ponožky. Ivo uvaril kávu do termosky a pripravil nápoje. Ja som pre istotu vzala dvoje bebečká. Keby sme na lodi zomierali od hladu.

O štvrť na jedenásť sa nám podarilo nasadnúť do auta. Ako zvyčajne, naša prvá zastávka bola v obchodíku na tonquédeckom námestí. Málokedy v ňom Ivo natrafil na veľa zákazníkov, takže po krátkej chvíľke už vychádzal z predajne s dvoma rozváňajúcimi bagetami. 

Práve keď som nastavovala garmina, už nastupoval do auta. Ihneď reagoval na moju činnosť.

„Nemusíš ho ani dávať. Aj tak by nás viedlo otrasnými cestami. Aby okolo nás behali zajace z jednej nory do druhej a podľa možnosti z jednej strany cesty na druhú, na to nemusíme mať navigáciu. Na to si vystačíme aj sami.“

To bola reakcia na našu neskoro večernú cestu z Pors-Hir do Tonqédecu. 

„A keď okolo nás nebudú behať zajace, tak budú okolo nás behať aspoň psy a mačky.“

Znechutene doplnil svoj komentár a prispôsobil ho našim každodenným skúsenostiam.

Musíme však uznať, že vidiecke cesty po Bretónsku majú aj svoje svetlé stránky. Veľmi často sú lemované ružami a bohato kvitnúcimi hortenziami.

Cestou do Ploumanac´hu sme sa rozhodli zastaviť v intermarché v Lannione. A k nemu už naše autíčko dokázalo potrafiť naozaj aj samé. Skôr ako sme začali nakupovať, pristavila som sa pri chladiacom pulte s morskými živočíchmi a čerstvými rybami. Celými aj porciovanými. Striebornými, ružovými, hnedými. Keď som si fotografovala všetko, čo ležalo na rozdrvenom ľade, zapózoval mi aj predavač. Dali sme sa do reči. Povedal, že zákazníkov zo Slovenska ešte neobsluhoval.

Na cestu z Lannionu do našej prvej cieľovej stanice dňa sme si navigáciu nastavili. Povedali sme si, že sa jej pokúsime dôverovať. Ale zároveň, že ju budeme podľa mapy kontrolovať. Džípiesko nám ihneď po zadaní údajov uviedlo, že cesta by nám mala trvať približne dvadsať minút. Len čo nás vyviedlo z mesta, začali zmätky, čo Ivo komentoval slovami:

„Ona je spokojná, keď nás vedie takýmito cestičkami. Nechce sa mi veriť, že do Ploumanac´hu nevedie normálna cesta.“

Ale keď som chcela džípieskovú babenu vypnúť, tak zahlásil:

„Nechaj, nech si vypráva. Hádam predsa len vie, kam ideme.“

Vedela.

Pri vjazde do Ploumanac´hu som si po mojej strane cesty všimla tabuľu, ktorá pozývala návštevníkov do Parc des Sculptures. A o pár metrov som naozaj uvidela medzi stromami sochy. Nebolo ich veľa, ale vyzerali zaujímavo.

„Ivko, zastav. Sú tu sochy. Ako vo Vyšných Ružbachoch. Poďme sa tam pozrieť.“

Nenamietal. A pri prvom kruhovom objazde sa otočil do protismeru.

„Veď ma.“

P1020743.JPG

Dahud, dcéra kráľa Gradlona

Pred trištvrte na dvanásť sme zaparkovali na maličkom parkovisku. Pri Parc des Sculptures Christian Gad et Daniel Chhe. Christian Gad a Daniel Chhe, po ktorých je sochársky park pomenovaný, boli nevlastní bratia. Vlastnili neďaleký žulový lom v La Clarté. Obaja zahynuli pri nehodách v kameňolome. Christian v roku 1992 a Daniel o pätnásť rokov neskôr. V parku sa už roky uskutočňujú sochárske sympóziá, ktorých výsledkom je aj devätnásť monumentálnych žulových sôch. Kým si ich Ivo fotografoval, ja som chodila od jednej sochy k druhej. Mne sa najviac páčila socha ženy, stojaca v kamennom ráme. Dahud. Je vytesaná z ružovej žuly z La Clarté bretónskym sochárom Patrice Le Guenom. Autor vraj čerpal námet z legendy o historickom meste Ys. Dahud bola dcérou kráľa Gradlona. Zapríčinila zničenie kresťanského mesta tým, že mestské kľúče vydala svojmu milencovi. Tým bol údajne samotný vládca pekla. A keďže mesto Ys bolo postavené pod hladinou mora, nemal problém ho zmietnuť zo zemského povrchu. Stačilo mu otvoriť brány mesta, ktoré zaliali morské vlny.

Tesne po dvanástej sme pokračovali v ceste do prírodného prístavu v Ploumanac´hu. Je nielen jedným z najviac chránených prístavov na severnom pobreží Bretónska ale je aj jedným z najväčších. Má až štyristo „parkovacích“ miest. My sme k nemu prišli, keď člnom a plachetniciam, ktoré boli v blízkosti nábrežia, bolo vidieť už celý trup podopretý opierkami. Už o hodinu mal byť najväčší odliv. Uprostred prístavu bolo stále dosť vody, v ktorej sa kolísalo množstvo plavidiel. 

                                                                                               

Zaparkovali sme pred oporným múrom na pravom konci parkovacích plôch. Tesne pred pokladňou, v ktorej sa dali v presne vymedzených časoch kúpiť lístky na plavbu loďou.       

P1020749.JPG

Prístav Ploumanac´h v čase odlivu

V čase odlivu býva zatvorená. Odlivový čas využívajú jazdecké kluby na vychádzky po pevnom, ale stále vlhkom dne prístavu. Aj teraz sa k nám od Perros-Guirec blížila skupina jazdkýň na koňoch. Okolo takmer celého pobrežia Bretónska vedie bývalý colný chodník. Dnes sa po ňom prechádzajú domáci v čase vychádzok, turisti, ktorí obdivujú nádherné scenérie a mladomanželia, ktorí ho využívajú ako pozadie pre svoje svadobné fotografie. Veľmi ochotne zostala stáť pred mojím objektívom dvojica v svadobných šatách. So skromným úsmevom na tvári bola sprevádzaná len jediným človekom. Fotografom. Ale tomu vôbec nevadilo, že som mu chvíľu konkurovala.

P1020752.JPG

Jazdkyne v prístave

Po úzkom, trošku zanedbanom chodníku, označenom Sentier des Douaniers, sme sa vybrali smerom k plážam Bastille a Saint-Guirec. Ale prišli sme len po prvú z nich. A ani k tej sme nezišli dolu z chodníka. Od výbežku Pen-ar-Krech, pri ústí prístavu, sa nám po ľavej strane otvárali stále nové a nové výhľady. Na mape vyzerá, že ostrovček Costaérès je od pevniny veľmi ďaleko. Ale my sme ho mali zrazu rovno pred sebou. Aj s pohľadom na prístupovú cestu k hradu. A vyzeralo to tak, že počas najväčšieho odlivu by sa k nemu možno dalo zájsť aj suchou nohou. No počas prílivu vedie do prístavu medzi ostrovom a pevninou hlavná vodná cesta. Pod nami sa ešte stále prechádzali ľudia po vlhkom piesku, ktorý sa mal už  o dve – tri hodinky začať strácať pod hladinou mora. Keď sme sa pozreli na hodinky, zistili sme, že sa musíme vrátiť k autu a ísť si vybrať lístky na plavbu.

P1020758.JPG

Hrad na ostrovčeku Costaérès

O trištvrte na jednu sme nastupovali do auta.

„Ivko, mám dať navigáciu?“

„Daj. Keď sa nám nebude páčiť alebo uvidíme značky, tak si ju nebudeme všímať.“

A aj tak bolo. Zrazu sa pred nami objavila smerovka k prístavu Perros-Guirec a ukazovala, že máme odbočiť vľavo. Džípiesko nás pre zmenu viedlo rovno.

„Vypni ju. Skúsime ísť stadiaľto. Máme ešte toľko času, aby sme mohli aj chvíľku blúdiť.“

Moja drahá polovička zahla doľava. Pomedzi záhrady, vilky a stromy, pomedzi ktoré sem-tam presvitalo more.

Po necelej polhodine sa pred nami objavila pláž Trestraou. Podarilo sa nám na prvýkrát nájsť voľné miesto na Rue de la Clarte a zaparkovať priamo nad námorným centrom Armor Navigation. Agentúrou, ktorá zabezpečuje plavby k Sept-Îles. Mali sme len zo desať metrov k schodíkom vedúcim k pokladniam. Hneď sme sa tam vybrali. Boli až na samom konci móla. Recepčné mali problém zosúladiť meno, ktoré im nadiktovala Janine s menom, ktoré som vyslovila ja. Nakoniec pomohlo, keď som povedala, že sme zo Slovenska. To bola naša hlavná poznávacia značka. Až potom nám predali dva lístky na poldruha hodinovú plavbu za štyridsaťdva eur.

„Mali by sme sa najesť. Z lode vystúpime až okolo pol šiestej. Dovtedy by som od hladu stratila vedomie.“

„Urobíme si piknik?“

„Idem zobrať jedenie a pitie do auta a ty zatiaľ nájdi pekné miesto.“

Pri konci móla som si zopárkrát presadla z kameňa na kameň, kým som našla nielen pohodlné sedenie ale aj dobrý výhľad. Na pláž, na nábrežie, na more. Všade sa niečo dialo.

Práve sme začínali jesť, keď na prístupovej ceste k vode zastalo rovno pod nami rozmerné auto. Vyrojilo sa z neho päť ľudí. Na streche auta mali popriväzované tri kajaky. V tom momente, keď ich začali skladať, zastala pri nich pobrežná hliadka. Z gestikulácie sme vyrozumeli, že ich upozorňuje na značku na začiatku zvažujúcej sa cesty. Bol na nej zákaz vjazdu autám, motorkám a bicyklom. Mohli po nej zvážať len plavidlá. Podarilo sa im vyjednať, že len čo z auta povykladajú všetky veci, pôjdu ho zaparkovať na nábrežie.

Doteraz som nevedela, že kajak má hromadu všelijakých tajných otvorov a ani som netušila, čo všetko sa dá v nich preniesť. Hrnce, chlieb, toaletný papier, spacáky, taniere, poháre, minerálky, bagety, oblečenie, uteráky. Aj vankúšiky. To všetko mizlo v útrobách štíhlych kajakov. Trvalo takmer trištvrte hodinu, kým mohli odviezť prázdne auto. Potom sa už len poobliekali do neoprénových oblekov, nasadili si na hlavy čiapky a vybrali sa aj s kajakmi k vode. Nebola to žiadna skupina mladých ľudí. Vyzeralo to skôr na trojgeneračnú rodinu, ktorá sa vybrala stráviť zvyšok víkendu na niektorom ostrove.

P1020768.JPG

Balenie do kajakov je náročnejšie ako balenie do auta

Po druhej začalo byť na móle hlučno. Pred veľkou reťazou, zabraňujúcou vstup k lodi, sa vytváral čoraz dlhší ale aj širší rad.

„Ivko, nemali by sme sa do neho postaviť aj my?“

„To bude asi na tú dvojhodinovú plavbu, ktorá má odchod o pol tretej.“

„Len či tam už nestoja aj tí, ktorí pôjdu s nami.“

Ešte chvíľu sme si posedeli na kameňoch a pozorovali, ako sa dvíha voda. Na pieskovej pláži niekto nakreslil šesť rôzne veľkých kruhových závitov.

„Ktovie, či tu budú, keď sa vrátime?“

„Ja si ich idem odfotografovať.“

„A ja sa idem pre istotu postaviť do radu.“

Plavba na Sept-Îles závisela aj od výšky hladiny mora. Prvá loď vyrážala na plavbu hodinu a štvrť po začiatku prílivu. Naša loď išla ešte o pätnásť minút neskôr.

Predo mnou stálo minimálne päťdesiat turistov. Netrvalo dlho a toľko ich stálo aj za mnou. Desať minút pred pol treťou vyšla z pokladne jedna z recepčných. Postavila sa k reťaziam a porobila poriadky so štvoricou anglických turistov, ktorí podliezli reťaz a pokúsili sa všetkých predbehnúť. Nepomohlo im žiadne vysvetľovanie, museli sa ísť postaviť na koniec radu. Dievčina bol nekompromisná. Ako prvých vyzvala na nástup sprievodcov dvoch vozíčkárov. Kým neprešli dvadsať metrov po zvažujúcom sa betónovom chodníku, obkolesenom z oboch strán vodou a kým im lodníci nepomohli preniesť vozíky na palubu, dovtedy nepustila smerom k lodi žiadneho ďalšieho pasažiera. Keď nastúpili všetci, ktorí mali predplatenú dvojhodinovú plavbu, ukázalo sa, že je pred nami zo pätnásť turistov. Čím sme ale boli bližšie k času nášho odchodu, tým sa ich počet rapídne zvyšoval. Zistila som, že nielen Ivo sa kade-tade túlal. Jeho som však doslova musela donútiť, aby sa z konca radu prišiel postaviť ku mne. Ostatní predo mnou si také problémy nerobili. Pristavovali sa, kde chceli.

Päť minút pred trištvrte na tri boli všetky miesta na hornej otvorenej palube obsadené. Našli sme však celkom dobré miesta na zadnej palube. Dlho sme tam však neobsedeli. Začali sme sa motať po hornej i dolnej palube, prípadne sme sa usadili na schodíkoch. Dôvodom bolo preskupovanie preskupovanie pasažierov podľa toho, čo rozprávali naši dvaja sprievodcovia. Keď som zaregistrovala slovo „goš“ alebo „drua“ a videla som, že všetci francúzski hovoriaci turisti zamerali svoju pozornosť na niečo, čo sa dialo vľavo alebo vpravo, urobila som to isté aj ja.

P1020806.JPG

Plavba okolo ostrovov Sept-Îles

A rýchlo som upozorňovala na nový objav Iva. Vďaka tomu sme videli čiernych kormoránov a aj alky bielobradé, ktorým hovoria, že sú tučniačikovia severu. Vraj kvôli čierno-bielemu sfarbeniu a neohrabanosti na zemi. Niekedy ich volajú aj morské papagáje. To preto, lebo majú veľmi pekne sfarbený červený zobáčik a okolo očí červený krúžok. Vôbec na mňa nepôsobili neohrabane. Vyzerali veselo. Zo všetkého boli ale najzaujímavejšie suly biele. Keď sme sa blížili k ostrovu Rouzic, už z diaľky sme videli, že pravá strana svahu je celá biela. Akoby tam bol napadaný sneh. Čím viac sme sa k nemu blížili, tým viac sa od ostrova niesol škrekotavý zvuk. A ponad nás lietalo čoraz viac bielych vtákov. Loď sa čo najviac priblížila ku skalám ostrova a pomaly sa začala otáčať. Tak, aby sme si všetci mohli kolóniu vtákov dokonale vychutnať a vyfotografovať.

P1020784.JPG

Vtáčia rezervácia na ostrove Rouzic

„Takúto vtáčiu farmu som ešte nevidel.“

Dokonca aj moja drahá polovička bola vo vytržení. V krátkom sprievodcovi sme sa dočítali, že ostrov Rouzic vo Francúzsku je od januára do septembra jediným miestom hniezdenia pre dvadsaťdvatisíc párov súl bielych. Celé súostrovie Sept-Îles je najdôležitejšou francúzskou prírodnou rezerváciou už od roku 1912. Je domovom takmer dvadsaťtritisíc párov dvadsiatich siedmich druhov nielen hniezdiacich, ale aj morských vtákov. 

Po desiatich minútach pomalého otáčania sa naša loď vydala na cestu okolo ďalších väčších i menších ostrovov. Ale vystúpili sme len na jeden z nich. Ostrov Moines. Alebo aj ostrov mníchov. To preto, lebo tu mali pred päťsto rokmi opátstvo. Dostali sme štyridsaťpäťminútové voľno. Za tú dobu sme dokázali vyjsť na jeho vrchol. Do výšky päťdesiatdeväť metrov nad morom. K dvom majákom a ruinám pevnosti, ktorú dal postaviť  na ochranu pred pirátmi Ľudovít XIV.

P1020829.JPG

Strážca ostrova Moines

Sprievodcom sa ústa ani na chvíľu nezastavili. Keď jednému z nich dochádzal dych, ihneď nastúpil druhý. A tak to išlo počas celej plavby. Od ostrovov si to loď zamierila k najkrajšej časti Pobrežia ružovej žuly. Okolo majáka Men-Ruz sme popri ostrove Costaérès vplávali do prístavu Ploumanac´h.

P1020852.JPG

Hrad Costaérès počas blížiaceho sa prílivu

Keď sme pri ňom boli pred tri a pol hodinou, tak väčšia voda bola len v jeho strede. Teraz bolo vidno, že maximálny denný príliv sa blíži. Mal byť dokonca o pol metra vyšší ako predchádzajúci deň. Ani pláž Bastille sme už nevideli. A z chodníka vedúceho k hradu Costaérès už bolo vidno len zo dvadsať metrov.

Vlani sme išli od parkoviska pri kempe Ranolien až k pláži Saint-Guirec po Pobreží ružovej žuly. Na vlastných nohách. Ale z mora sa pred nami otvárali úplne nové pohľady. Teraz sme sa presvedčili, že Diablova zátoka je ešte zaujímavejšia ako z pevniny. Jej skalné útesy nás prekvapili nielen svojou mohutnosťou ale aj tvarmi, ktoré akoby vyrastali z vody.

P1020862.JPG

Strážcovia Pobrežia ružovej žuly

Presne po stopäťdesiatich minútach sme zakotvili pri móle v Perros-Guirec. Pri vystupovaní som si všimla skupinu mladých ľudí, oblečenú v pekných červeno-čiernych neoprénoch, ktorí stáli na doskách. Vyzerali ako surfovacie dosky ale nemali rám a ani plachtu. Mladí ľudia na nej stáli a veslovali jedným dlhým veslom. Na gúgli som našla, že tento druh športu sa volá stand up paddling – veslovanie postojačky.

P1020876.JPG

Väčšia časť pláže Trestraou je pod vodou

Pláž Trestraou sa počas našej plavby výrazne zmenšila. Ľudia posedávali na piesku alebo na skladacích stoličkách takmer pod múrom obkolesujúcim celú pláž. Niektorí postávali v skupinkách a živo debatovali. Deťúrence šantili pod dohľadom rodičov pri okraji spenenej vody. Po šiestich kruhoch nakreslených v piesku, ktoré sme videli o trištvrte na tri, nebolo o trištvrte na šesť ani stopy. Boli zaliate vodou.

Na pláži ale aj na nábreží vládla víkendová atmosféra.

Rozhodli sme sa ju vychutnať na práve uvoľňujúcej sa lavičke. Len čo sme si sadli, zazvonila mi taška. Volala nám Ninka. Podala nám správy o situácii na Kordíkoch a my sme jej zablahoželali k meninám. Jedným okom som pritom sledovala blížiace sa čudo. Z pravej strany k nám kolísavým ťarbavým krokom prichádzal obrovitánsky pes. Mal krásnu, gaštanovo-hnedú lesklú srsť. Len kožu na tvári mal priveľkú. Riasila sa mu do hromady záhybov. O mastifoch som sa dočítala, že sú to obri s nežným srdcom. A že sú neskutočne leniví. So svojím pánom, ktorý bol jeho ľudskou kópiou, sa usadil hneď na vedľajšej lavičke. O chvíľu sa pri nich pristavil netradične vyzerajúci policajt. Na Slovensku som ešte nevidela tak dobre vyzerajúceho policajta. Bosého, v modrej blúze s nápisom Police Nationale, v modrých vyštíhlených šortkách. V rukách založených za chrbtom si niesol plutvy. Aj on si prezeral psa. Ale asi sa nechal presvedčiť, že nie je pre okolie nebezpečný.

P1020872.JPG

Police Nationale v akcii

O pol siedmej sme začali zvažovať, čo so zvyškom dňa. Voda sa medzitým neustále blížila k ochrannému múru. Čoraz viac odkrajovala z piesčitej pláže. Veď o necelú hodinu mal byť najvyšší príliv.

„Počkáme si naň?“

Túto otázku som položila tak unaveným hlasom, že Ivo skonštatoval:

„Ty by si najradšej zaľahla do postele.“

„Ani by som nejedla.“

To je barometer mojej únavy. Hovorí, že som naozaj, ale naozaj veľmi unavená.

„Tak ideme domov?“

„Poďme.“

Netypicky skoro sme prišli do nášho prechodného domova. O siedmej. Na tachometri sme mali dvetisícštyristodvadsaťtri kilometrov. Cestou sa mi podarilo získať trochu energie. Aspoň toľko, že som sa predsa len rozhodla neumrieť od hladu.

Práve sme večerali, keď nás prišla Janine pozvať do hlavného domu. Trošku sme sa krútili, ale nevykrútili sme sa. Nakoniec sme sa dohodli, že za pätnásť minút prídeme. V obývačke sedeli naši noví flámski spolubývajúci, s ktorými sme sa zoznámili pri raňajkách.

Počas dňa boli navštíviť najkrajšiu časť Pobrežia ružovej žuly. Medzi Perros-Guirec a Ploumanac´hom. My sme zas porozprávali o našich zážitkoch z plavby.  Najmä o vtáčom ostrove. Tým sa vysvetlilo to, čomu sa Flámovia počas prechádzky čudovali. Ako môže byť v júli na ostrovoch uprostred Lamanšského prielivu sneh. Richard sa nás spýtal, či sme videli aj „fok“. Za ten svet som nevedela, čo sa za týmto slovom môže skrývať. Nepomohlo ani to, že ukázal na svoje fúziská. Zrazu sa vychytil do kuchyne a priniesol odtiaľ brožúrku. Na obrázku nám ukázal tuleňa, ktorého je vraj možno vidieť na skalách Sept-Îles. My sme ho nevideli. V brožúrke sme ale našli všetky ostatné vtáky, ktoré sme videli. Suly, kormorány a zobaté farebné vtáčiky. Morské papagáje. Okolo desiatej sme poďakovali za pozvanie. Chceli sme skôr zaľahnúť, aby sme na druhý deň dokázali skôr vyraziť na cesty.

Zažijeme pravý bretónsky večer

Nedeľa  – 13.7.2014

Na raňajky sa nám prvýkrát podarilo prísť o pol deviatej. Dokonca sme prišli do jedálne ako prví. Hneď po nás došli Jean-Claude a Muriel. Len Flámov nebolo vidieť. Ale auto mali ešte na parkovisku. Lillčania boli zvedaví na našu plavbu okolo ostrovov. Dnes ju chceli absolvovať aj oni. Rannú plavbu už nestíhali, ale popoludňajšiu som im vedela vyrátať. Zmena odlivu na príliv plus hodina a štvrť alebo hodina a pol. My sme si zas nechali poradiť od Janine. V zošite mám dodnes jej rukou napísané:

„brelevenez – 140 upstairs, lannion – in front of Hotel de Ville, you go on your right

parking des ursulines

Locquemeau – le Port – le domaine de Dourven.“

Richard sa zrazu ospravedlnil, zaželal nám pekný deň a o chvíľu sme už počuli štartovať jeho auto na dvore. Janine nám prezradila, že má prácu v dedine.

P1020885.JPG

Place de l´Église sa pripravuje na oslavy pod holým nebom

Veľmi nám nepomohlo, že sa nám podarilo pomerne skoro vstať. Aj tak bolo pol jedenástej, keď sme nasadali do auta. Sme neskutoční motáci.

Ako zvyčajne, tak aj v nedeľu chcel Ivo zabočiť za kostolom doľava. Aby mohol zaparkovať čo najbližšie k obchodu. Ale tonquédecké námestie bolo neprejazdné. Vládol na ňom nezvyčajný ruch. Prenosné značky nás upozornili na prikázaný smer a my sme museli prejsť popred bar, zahnúť doprava a zastať až pred školou. Hneď na začiatku námestia bola pripravená asi trojmetrová vatra. Z vysokánskeho prútia. Nikde sme nevideli hrubé polená tak ako to býva pri oficiálnych vatrách u nás. Pred predčasným zničením ju chránilo kovové zábradlie. Uprostred námestia stálo nákladné auto s veľkou otvorenou plošinou, kopcom zaplnenou drevenými lavičkami, doskami a drevenými podstavcami. Zo dvadsať mladých i starších ľudí skladalo z podstavcov a dosiek dlhé stoly a ukladalo k nim z oboch strán lavice. Námestie sa pomaly ale isto menilo na improvizovanú reštauráciu pod holým nebom. Uprostred toho organizovaného zmätku sme uvideli aj Richarda. Taký bol zabratý do práce, že som musela prísť až k nemu a potiahnuť ho za rukáv, aby si nás vôbec všimol.

Ivovi sa medzitým podarilo získať dve bagety. Ešte sme si rýchlo pozreli vnútro tonquédeckého kostola Saint Pierre, postavenom v pätnástom storočí. Ale skonštatovali sme, že zaujímavejší je jeho exteriér ako interiér.

Od Tonquédecu nás na cestu do Lannionu viedli tabuľky s nápisom „Déviation“. Čo vo francúzštine  znamená obchádzka a nie to, čo si myslel môj drahý manžel. Neupozorňovala nás na žiadnych deviantov.

V Lannione sa Ivovi na prvýkrát podarilo nájsť to isté parkovisko, na ktorom sme parkovali aj vlani. Pamätali sme si ešte aj to, že v nedeľu je na ňom parkovanie zadarmo. Odtiaľ sme sa vybrali úzkou uličkou medzi domami smerom doprava. Na jej konci nás čakala ďalšia prekážka. Tam som si už netrúfla povedať, či máme ísť doprava alebo doľava. Zrazu sa oproti nám objavil drobčiaci pán v klobúku, s dáždnikom v ruke, s vážnou bledou tvárou. Podarilo sa mu pochopiť, že sa pýtame na kostol Brélévenez. Ukázal – rovno, potom zahol rukou doľava. Zopakoval zo dvakrát „eglíz brél.....“. Určite išlo o nami hľadaný kostol. Na konci ulice sme ho aj uvideli. Stál priamo oproti nám na kopci. Ale najskôr sme museli ísť hlboko dolu a potom zas stotridsaťosem schodov hore. Pán si stále cupkal pred nami.

„Určite je to kostolník.“

P1020897.JPG

Brélévenez

Už zo schodov sa nám odkrývali zaujímavé pohľady. Nielen na strechy dvadsaťtisícového mesta, ale najmä na domčeky z devätnásteho storočia, stúpajúce po ľavej strane zároveň s kamenným schodiskom. Väčšina z nich bola viditeľne neobývaná, ale pred každým boli rozkvitnuté kvety. V apside kostola je umiestnená maketa kostola, ktorý má doteraz zachované románske prvky. Ale opäť sme skonštatovali, že najkrajšie vyzerá zvonka. Ivo si ho celý obišiel ešte raz a odfotografoval si ho zo všetkých uhlov. Ja som bola lenivá. Usadila som sa na kamenný múrik pred jeho južným portálom. Ale doma som sa potom pýtala:

„Odkiaľ máš tento záber?“

„Zo severnej strany kostola.“

„A tento?“

„Ten je z jeho východnej strany.“

P1020887.JPG

Stotridsaťosem schodov ku kostolu v Brélévenez

Zo štvrte Brélévenez sme sa vybrali späť do centra Lannionu. Cestou sme si pozreli ďalší kostol a na chvíľu sme sa zastavili na námestí Leclerc. Tam sme sa nevedeli rozhodnúť, ktorá ulička vedie k nášmu parkovisku. Ivo chcel ísť úzkou uličkou povedľa farebných trámov a ja som chcela ísť podľa mapky, ktorú som ktovie kde ukoristila. K lannionskej radnici. Keď sme išli už pridlho, spýtali sme sa na cestu mladého muža. Ešte šťastie, že som v zošite mala zapísaný názov námestia, na ktorom sme nechali auto. Place du Marchallach. Mladý muž zalapal po dychu, poobracal sa na všetky strany a chytil sa za hlavu. Aj neverbálnou komunikáciou nám dal najavo, že sme zašli poriadne ďaleko a máme pred sebou poriadny kus cesty. Komplikovaným spôsobom – teraz doprava, potom chvíľu rovno, potom po pár metroch doľava, potom ... Akosi sme to s Ivom spoločnými silami zvládli. Na moje veľké prekvapenie nemal k mojim orientačným schopnostiam ani ironické pripomienky. Niekedy sme však šli takými uličkami a priechodmi, že som ani neverila, že sa odtiaľ vymotáme. Nakoniec sa nám predsa len podarilo prísť na „naše“ parkovisko. Až doma som na gúglmape zistila zásadný omyl. Neparkovali sme pred radnicou.

Keď sme vychádzali z Lannionu, museli sme zastať na jednom priechode pre chodcov. Mali sme červenú. Popred nás prechádzala štvorčlenná rodina. Zrazu staršia zo žien zakričala:

„Aha, Slováci. Zdravíme Slovensko. Kde ste ubytovaní?“

„V Tonkedegu. A vy?“

„Tu, v Lanione.“

Ešte sme si vzájomne zaželali príjemný pobyt a dobré počasie. Boli to prví a zároveň aj poslední Slováci, ktorých sme videli počas našich dvoch dovoleniek v týchto končinách. Na zelenú sme vyštartovali smerom na Tredrez-Locquemeau. Dedinku, ktorá má vo svojom katastri aj štyridsaťtri hektárovú prírodnú rezerváciu na Pointe du Dourven.

Pár minút pred druhou sme zaparkovali na malom zaprášenom parkovištiatku. Vtedy som začula, že mi prišla esemeska. Od Liliany.

„Ahojte, putnici, my mame nedelnu siestu. U nas vsetko ok. vsetci vam posielame pusky a zdravime aj domacichUsmiaty

Do prírodnej rezervácie je možné vkročiť len pešo. Cyklisti a jazdci na koňoch majú vstup zakázaný. A všetci majú zakázané trhať kvety a klásť oheň. Na jej skalnatom výbežku bolo zopár obrovských balvanov, ale záliv, ktorý sme mali po ľavej strane vyzeral skôr ako kamenné more. To preto, lebo sme tam boli v čase najväčšieho odlivu. Záliv lemovali vetrom ošľahané borovice, ktorých kmene sa nakláňali v dvadsaťstupňovom uhle smerom k pevnine. Celá rezervácia má skôr parkový charakter. Ale nás, ktorí sa pravidelne prechádzame po parku v Topoľčiankach alebo po arboréte v Mlyňanoch, nemohla takáto mikrorezervácia príliš zaujať. Aspoň mňa nie. Keby sme ešte raz išli do týchto končín, nahovorila by som moju drahú polovičku, aby sme radšej išli na Pointe de Séhar, ktorý je od Dourvenu vzdialený len dvetisícdvesto metrov. V bretónčine má názov Beg Sec’h, čo znamená „suchá ihla“. Asi preto, že je to naozaj taký suchý, úzky a dlhý výbežok do mora. Ale to som zistila až doma. Z gúglmapy.

P1020904.JPG

Záliv pri Pointe du Dourven počas najväčšieho odlivu

O pol tretej sme sa vybrali k nášmu ďalšiemu cieľu. Už vlani som sa pokúšala dostať Iva na Île-Grande. Bretónsky Enez Veur a po slovensky Veľký ostrov. Čo sa mi nepodarilo vlani, tak sa mi podarilo tento rok. Do konca devätnásteho storočia bol Île-Grande naozaj len ostrov.

P1020926.JPG

Pêcheà pied na  Île-Grande

V tej dobe tam vraj stálo zo štyridsať domov a bývalo v nich stopäťdesiat až dvesto obyvateľov. Teraz býva na tomto dvesto hektárovom území asi osemsto obyvateľov.

Pravdepodobne za to môže aj most, ktorý ho v roku 1891 spojil s pevninou. Nie je to však žiaden most Normandie. Toto je skôr mostík. Neviem, či má sto metrov. Okolo ostrova vedie sedemkilometrový pobrežný chodník, ktorý je vraj možné obísť za dva a pol hodiny. Nám sa to ale nepodarilo. Môže za to prístav, do ktorého sme prišli úplne na začiatku prílivu. Pomedzi lode, ležiace na bruchu alebo na boku, bolo po mokrom piesku rozlezených množstvo ľudí. S náradím potrebným na pêche à pied. Prvýkrát sme videli, ako vyzerá úlovok zo suchého lovenia morských živočíchov.

Každou minútou sme mali piesok po nohami mokrejší a museli sme začať preskakovať rozrastajúce sa mláky vody. Suchí „rybári“ sa húfne začali vracať k brehu. Chvíľku som sledovala malé chlapča, pozorne sa pozerajúce pod svoje bosé nohy, či tam neobjaví nejakú morskú potvoru. Za ním šli rodičia a starý otec. Mama za sebou ťahala kočík s mladšou ratolesťou a tatko niesol v jednej ruke drôtený košík s malými slimáčikmi a v druhej hrabličky, motyčku a sieťku na dlhej palici. Okolo mňa prechádzala pani približne v mojom veku. V ružovom volánikovom tričku, žltých teniskách a nohaviciach zrolovaných pod kolená. Asi ju zaujal môj sústredný pohľad na obsah jej plastového dierovaného ružového košíka a fotoaparát v ruke. Zastala pri mne a začala mi ukazovať, čo sa jej podarilo uloviť. Podľa všetkého išlo o viaceré druhy slimákov. Jej lovecká pomôcka bola veľmi jednoduchá. Hliníková lyžica obalená páskou okolo rukoväte. Aj ďalšia trojica mi ochotne poukazovala svoj úlovok a ešte mi aj ochotne a so smiechom zapózovala.

P1020933.JPG

Aj takto vyzerajú bretónski hľadači morských slimákov

Tí, ktorí boli viac vzdialení od brehu a ignorovali pribúdajúci príliv, tak sa už brodili po kolená vo vode. Bretónčania môžu takýmto rybárčením prísť k hotovým pokladom. Môžu zbierať krevety, slávky, slimáky a ustrice. Musia však sledovať príliv a odliv, dávať na miesto kamene a dodržiavať veľkosť ulít.

Tesne pred štvrtou som sa vybrala z mokro-piesčitého povrchu na najvyššie miesto betónového móla. V priebehu ďalšej štvrťhodiny sa pêche à pied skončilo. Hoci boli len dve hodiny po maximálnom odlive, more už dávalo o sebe vedieť. Aj keď malo ešte štyri hodiny na maximálny príliv. Ivo zachytil na dvoch záberoch, urobených v rozmedzí desiatich minút, tú istú loď. Na prvom leží loď na bruchu a na druhom sa už kolíše na vode.

Na Île-Grande som prvýkrát videla, ako sa príliv rýchlo blíži k brehu. Od móla sme sa po úzkom chodníku vybrali na pravú stranu ostrova. Chvíľku sme pozorovali, ako sa sýtomodrá voda s bielou penou čoraz intenzívnejšie rozbíja o skaliská. Bolo takmer trištvrte na päť, keď som na veľkom ostrove urobila posledné zábery.

Museli sme odísť. Nie kvôli prílivu, ale kvôli oslavám v Tonquédecu, ktoré sa mali začať o siedmej.  Mali sme pred sebou necelých dvadsaťpäť kilometrov, no v našom prípade a s našou navigáciou by to mohlo byť aj o niečo viac. A taktiež sme si doma chceli aspoň chvíľu oddýchnuť a načerpať síl na dlhý večer.

P1020934.JPG

Poslední „rybári“ sa vracajú z pêche à pied

Pred naším záhradným domčekom sme zaparkovali o pol šiestej. Na tachometri sme mali dvetisícštyristodeväťdesiatšesť kilometrov.

Cez okno domčeka som zazrela Iva, že sa zoznamuje s ešte nevideným mužom.

„Ak som ho dobre porozumel, tak sa volá Francis. Bude asi patriť do rodiny Janine, pretože jej meno zopakoval viackrát.“

Desať minút pred siedmou sme už stáli na nádvorí. A aj z hlavného domu vychádzalo čoraz viac ľudí. Richard a Janine. Danielle, ktorú Janine predstavila ako svoju priateľku z dediny, v ktorej býva mama. No a na záver prišli von Brigitte a Francis. Janina sestra z Paríža so svojím manželom.

„Ivko, správne si ho pochopil. Je to Janin švagor.“

Ukľudnila som Iva po tom, ako som sa snažila zorientovať sa vo francúzsko-anglickej komunikácii. S výraznou prevahou francúzštiny.

Zistila som, že som sa na túto príležitosť úplne nevhodne obliekla. Len kvôli oslavám dobytia Bastilly som si zo Slovenska dovliekla čiernu plátennú sukňu, čierne tričko a čierne sandále s červeným šálom. Ešte šťastie, že ma napadlo si pod sukňu natiahnuť čierne legíny a do tašky si zložiť vetrovku. Všetci ostatní boli oblečení veľmi prakticky. Rifle, športové topánky, svetre a okolo pása vetrovky. Mám poučenie do budúcna.

Už keď sme sa blížili k námestiu, počuli sme chytľavú muziku. Na vyvýšenom pódiu si desaťčlenná kapela nastavovala aparatúru, odskúšavala nástroje a upravovala výšku mikrofónov. Pod pódiom bol umiestnený regál, na ktorom boli uložené tričká s názvom kapely a cédečká. Neodolala som a jedno som kúpila. Chants de mer. Piesne mora. S pravou bretónskou muzikou od skutočnej bretónskej skupiny Krog e Barzh.

Place de l´Église sa len veľmi pomaly zapĺňalo. Po pol ôsmej bola obsadená ani nie celá polovica pripravených stolov. Naša sedemčlenná skupina po dlhom vyberaní obsadila z jednej strany stôl takmer po celej dĺžke. A to vďaka tomu, že zrazu k nám prišla mladšia kópia Richarda. Arno, jeho syn. Až teraz sme sa dozvedeli, že aj Richard a aj Richardov otec boli vojaci z povolania. A teraz ním bol aj Arno a aj Arnova manželka, ktorá stála hneď za ním. S nimi prišli aj ich dve deti. Desaťročný Gabriel a trinásť a pol ročná Morgan. V bretónčine to vraj znamená „née de la mer“ - zrodená z mora. Jej stará mama Arlette, prvá Richardova manželka, povedala, že ich Morgan je skôr „née de la puberté“. Reagovala tak na vnučkino správanie. Počas večera sme sa najviac zhovárali s Arlette. Nielen preto, že sedela najbližšie k nám, ale aj preto, že celkom dobre hovorila po anglicky.

P1020955.JPG

O pol ôsmej sme neverili, že sa námestie zaplní

Už na začiatku večera nám Danielle povedala, že ak chceme niečo piť, tak si môžeme ísť niečo kúpiť do stánku za nami. Pred ostatnými už boli ponalievané poháre. Po zvítaní ich ponúkol taký suverénno-arogantný muž sediaci oproti nim, ktorý nás úplne ignoroval aj keď sa ho snažila Janine na nás upozorniť. Neviem, či sme situáciu precenili alebo podcenili, ale pri pulte sme kúpili fľašu ružového vína, akú sme videli aj pri našom stole. Domaine de la Vrillonniére. Na gúgli som našla, že táto značka získava aj ceny, ale asi sme to s Ivom nevedeli dostatočne oceniť. Kúpili sme si aj dva poháre z pevného plastu. S obrázkom bretónskych slávností.

P1020953.JPG

Výdajňa predjedla, zákusku a vína

V priebehu večera sme zistili, že sme si mali kúpiť maximálne po pohári vína. Pretože každý, koho sme chceli ponúknuť, tak si zakryl pohár rukou. Ale videli sme, že si nedolievajú víno ani z iných fliaš. Asi aj z toho dôvodu sme za celý večer nevideli nikoho opitého. Väčšine účastníkov stačil pohár vína, ktorý bol súčasťou štrnásť eurového jednotného menu.

Pri našom stole zrazu Janine zavelila.

„Poďme si zobrať jedlo.“

V rade sme sa postavili za ňu, aby sme vedeli, čo máme robiť. Ženám za pultom sme ukázali lístok a vzali si bielu zákuskovú krabicu, v ktorej bol vyrezaný okrúhly otvor. Do neho nám  zasunuli pohár s takým istým vínom, aké sme si kúpili. Namiesto vína sme si mohli vybrať pomarančový džús. Na konci provizórneho pultu boli malé bagetky. Tie sme si položili na krabicu. Keď sme si sadli na naše miesta, ihneď sme začali skúmať jej obsah. V plastovom obale sme našli zeleninový šalát so zálievkou a pri ňom sme našli aj zabalený plastový príbor so servítkom. Okrem toho sme na dne krabice objavili malé masielko, malý trojuholník camembertu, trojuholník ovocného koláča, karamelový keksík a dva sáčky s cukrom.

O pol deviatej sa námestie zaplnilo. Všetky stoly už boli obsadené a založené jedlom a pitím. Rozhodli sme sa vystáť ďalší rad. Tentoraz na pečené prasiatko, ktoré pri otvorenom ohnisku porciovali dvaja muži a vydávali ženy v modrých, oranžových a červených parochniach. Po odovzdaní lístku sme v plastovom obale dostali porciu  pečeného prasiatka s kuskusom a zeleninovou omáčkou.

Dobrovoľníci s veľkými čiernymi vrecami chodili neustále okolo stolov a zbierali do nich všetok odpad.  Po chvíľke nastúpili ženy s veľkými táckami, z ktorých ponúkali kávu. Muzikanti vyhrávali a po každej piesni dostávali zaslúžený potlesk. Pri mnohých piesňach spievalo takmer celé námestie. Pred deviatou si prišli k stolu prisadnúť aj Jean-Claude a Muriel. Neskôr prišli preto, lebo boli na popoludňajšej plavbe okolo Sept-Îles. Ale nič nezmeškali. Dostali kompletné menu a skupina Krog e Barzh stále vyhrávala.

P1020970.JPG

Bretónska muzika je chytľavá

O desiatej sa zrazu námestie vyprázdnilo. Lepšie povedané, pri väčšine stolov zostali sedieť len ženy a starší ľudia. Dozvedeli sme sa, že je to kvôli finále vo futbale. Hralo Nemecko s Argentínou. V Tonquédecu sú priamo na námestí dva bary. Počas zápasu boli nabité na prasknutie. A kto sa nedostal do vnútra, tak ten stál v prstenci ľudí okolo výkladov a dverí. Na veľkú televíznu obrazovku bolo vidieť aj odtiaľ. Okolo pol jedenástej sa začalo stmievať. Zapadajúce slnko sfarbilo oblohu do oranžova. Ale ešte stále presvitalo modré nebo.

Vtedy sa rozsvietil kostol. Začala hra farieb, ktorá vychádzala aj zvnútra cez gotické okná. Ale mne začínalo byť chladno. Moje oblečenie a najmä obutie ma zrádzalo. A aj keď nás domáci prehovárali, aby sme zostali na ohňostroj a zapálenie vatry, tak sme to o štvrť na dvanásť vzdali. Cestou domov nás sprevádzal mesiac v splne. Veľký okrúhly lampáš sme mali priamo nad hlavami. Už sme boli doma, v pyžamách, keď som v kuchyni začula vzdialené výbuchy. Vybehla som na dvor zistiť, čo sa deje.

P1020982.JPG

O pol jedenástej večer

Noc-nenoc, začala som nahlas volať na Iva a zároveň som si utekala vziať fotoaparát. Dovtedy som nevedela, aké ťažké je odfotografovať ohňostroj. A pritom trval veľmi dlho. Skoro dvadsať minút. Obaja sme ho sledovali z nádvoria. Takže nakoniec sme prišli len o zapálenie vatry a bretónske tance, ktoré sa tancovali okolo nej. Bola jedna hodina, keď som definitívne zaľahla spať. V auguste som sa dočítala na stránke Tonquédecu, že námestie v ten večer hostilo deväťsto ľudí. Ale len dvoch Slovákov.

Ideme na koniec sveta – smer Finistère

Pondelok  – 14.7.2014

Ráno sme sa dozvedeli, o čo sme počas bretónskej noci naozaj prišli. Od Janine. Že Danielle tancovala okolo vatry. Možno práve preto nebola na raňajkách. A aj Jean-Claude s Muriel prišli oveľa neskôr ako my. Na našich domácich bolo tiež vidno, že v noci išli neskoro spať. Ale na kvalite raňajok sme to nepocítili. Na stole boli dokonca aj čerstvé bagety, o čo sa každodenne staral Richard. V jedálni pri našom príchode sedeli dve nové dievčatá. Francúzska Iris sprevádzala po Bretónsku svoju priateľku zo Švajčiarska. Obe boli v tejto časti Francúzska prvýkrát.

Vonku bolo zamračené a aj keď sme mali pred sebou pomerne dlhú cestu, akosi sa nám nechcelo ísť. Kým Ivo pripravoval kávu na cestu a kontroloval fotobrašňu, ja som si robila zábery nášho domčeka. Všetko, čo sme mali k dispozícii. Spálňu, kuchyňu, kúpeľňu.

Medzitým vyšlo slniečko a rozprášilo všetky mraky. Rýchlo som sa presunula na dvor. Chcela som si odfotografovať ružovočervené hortenzie pri vstupných dverách do hlavného domu. Aby som mala dôkaz, koľko za rok vyrástli. A aj modré hortenzie, ktoré lemovali vstupnú cestu do dvora. To už ani Ivo neodolal a pridal sa ku mne. Samozrejme, že s fotoaparátom na oku.

O trištvrte na jedenásť sa nám predsa len podarilo vyraziť na cesty.

„Ktovie, či dnes dostaneme v našom obchodíku bagety?“

„Francúzi majú bulanžérie otvorené každý deň. Veď bez čerstvého pečiva by nemohli ani začať deň.“

Na tonquédeckom námestí sme ihneď uvideli, že dvere do obchodu sú dokorán otvorené. My sme však obaja zostali stáť v nemom úžase nad niečím iným. Na námestí nebolo takmer ani stopy po bretónskom večere. Žiadne stoly, žiadne lavice, ani stoličky. Tam, kde bola večer vatra, bol len štrkom vysypaný kruh, obkolesený kovovým zábradlím. Jedna žena mala ešte v rukách širokánsky zmeták a druhá niesla v ruke poloprázdne plastové vrece. Ale to bolo všetko, čo mohlo prezradiť, že sa tam večer niečo dialo. Na zemi už nebol ani jeden papier.

„Ivko, vieš si toto predstaviť u nás doma?“

P1030005.JPG

Hortenzie pri vjazde do dvora Kérandière

O čo viac sme boli príjemne prekvapení poriadkumilovnosťou Francúzov, o to viac nás nepríjemne prekvapoval náš garmin. Chceli sme sa s jeho pomocou dostať na N12. Trvalo mu polhodiny, kým sa zorientoval, kam chceme ísť. A celú polhodinu nás motal cestou-necestou. Až sme skončili pred obrovskou, dokorán otvorenou stodolou.

„Vypni ju.“

Zavelil Ivo, keď ho baba zhora opäť a opäť posielala na cestu končiacu v gazdovstve. Dokonca nebol ochotný ani zastaviť, aby som si mohla tie stodolové vráta odfotografovať. Akonáhle sme zišli z lokálok a dostali sa na štvorprúdovku, ťahajúcu sa naprieč takmer celým Bretónskom, zastal môj drahý manžel na prvom odpočívadle.

„Ivko, prečo stojíme? Veď sme len teraz vyšli.“

„Chcem vidieť mapu. Navigácia je evidentne v tejto časti Francúzska nezorientovaná. Radšej sa pozriem, kam ideme.“

„Ivko, ja by som chcela vidieť aspoň jeden velikánsky maják. Vierž je vraj najvyšší.“

To je moja výslovnostná podoba majáka na ostrove Vierge.

Len samotné Bretónsko má vraj stoštyridsaťosem majákov. Niektoré sú postavené priamo na pobreží, iné sa rozkladajú na skalnatých ostrovčekoch. Najzápadnejším francúzskym pobrežným majákom je dvadsaťmetrový Kermorvan. Ale najzápadnejším majákom, ktorý patrí k Francúzsku, je takmer tridsaťšesť metrový Nividic. Postavený je na skale pri ostrove Ouessant.

Tušila som, že Ivo sa pri výbere majáka nezameria na ich výšku. Zameria sa na ich polohu a na to, aké cesty k nemu vedú. Takmer osemdesiattri metrový Vierge je na severnej strane západného bretónskeho pobrežia a podľa všetkého k nemu viedli dobré cesty.

„Dobre. Pôjdeme do Plouguerneau a odtiaľ sa budeme ťahať niekde sem.“

„Ale ja by som chcela ísť aj na najzápadnejšie miesto Francúzska.“

„A to je kde?“

„Dočítala som sa, že tam stojí maják Kermorvan. Je to o pár kilometrov južnejšie od Vierž.“

„Uvidíme.“

A vytýčil mi nielen cieľové ale aj odbočovacie miesta vedúce čo najbližšie k najvyššiemu európskemu majáku. Po deväťdesiatich kilometroch sme zišli z N12 a odbočili sme doprava na D59, smerom na Lannilis. Za Plabenecom sme zaregistrovali nám neznámu dopravnú značku. Daj prednosť jazdcovi na koni.

„Danuľa, mali by sme si kúpiť niečo jesť. A aj benzín by sme si mali pre istotu niekde doplniť.“

Keď sme vchádzali do Plouguerneau, všimla som si tabuľu s ukazovateľom k intermarché.

„Ivko, ak budeme mať šťastie, bude tam aj benzínka.“

Aj sme ju vedľa príjazdovej cesty uvideli.

„Je trištvrte na dvanásť. Ja pôjdem na nákup a ty sa pokús nabrať benzín.“

Rozdelila som nám úlohy a vyštartovala k vchodu malého obchodného domu. Rýchlo som sa vybrala dozadu, kde mávajú zvyčajne chladiace pulty. Nesklamali ma. Po krátkej porade s predavačkou som vzala dvadsať deka Duo de Canard et Mousse. Ostatné sme mali so sebou. Syr, bagety, rajčiny, minerálku.

Ivo ma čakal na parkovisku v aute. Tváril sa nešťastne.

„Nemám benzín. Otvorená je len automatická obsluha a aj tá je len na karty. Peniaze neberie.“

V tú ranu sa mi v hlave mihol plán. Vybrala som si z kabelky peňaženku a skontrolovala, koľko v nej mám bankoviek a v akej hodnote. Práve vtedy prichádzalo k stojanu veľké tmavé auto s nemeckou poznávacou značkou.

„Ivko, buď pripravený vyštartovať.“

„Čo chceš robiť?“

„Poprosím ho, či by nám nenatankoval z jeho karty.“

Moja drahá polovička je väčšinou zúfalá z mojich akčných akcií. Aj teraz sa pochybovačne zatváril.

„Počkaj!“

Nepočkala som. Na manželský rozhovor a argumentácie nebol čas.

Plná optimizmu som pristúpila k vysokému sympatickému vodičovi nemeckého auta. Otvorila som peňaženku, vybrala dvadsať eur a spýtala sa ho, či by nám nemohol v tejto hodnote natankovať benzín. Zdôvodnila som to tým, že nemáme kartu, ktorá by so stojanom komunikovala. Bol veľmi ochotný a spontánny.

„Bez problémov. Odtiahnem auto a vrátim sa.“

Ivo ešte stál pri aute, pretože stále neveril vlastným očiam, čo to stváram.

„Poď rýchlo.“

„Veď odchádza.“

„Ale preto, aby si mohol prísť k stojanu. Dohodli sme sa, že vezmeme benzín za dvadsať eur.“

Konečne sa môj drahý manžel spamätal a nastúpil do auta. Nemec vložil kartu do stojana, spýtal sa, aký benzín berieme a pomohol Ivovi vybrať hadicu. Kým Ivo čerpal benzín, tak ja som sa zarozprávala s naším záchrancom.. Zrazu sa len pozrel na stojan, kde sa ukazovateľ blížil k tridsiatim eurám.

„Pozrite sa, už je nad dvadsiatkou.“

Priznám sa, že ja som vôbec nesledovala údaje o počte litrov a sume. Snažila som sa viesť s nemeckým turistom duchaplný rozhovor v angličtine o krásach Bretónska. Myslela som, že čerpanie si zobrala na starosť moja polovička. Ale aj on sledoval náš rozhovor.

„Ivko, na dvadsať osmičke alebo deviatke zastav.“

Rýchlo som vybrala z peňaženky ešte desať eur. Poďakovali sme mu za pomoc a zaželali peknú dovolenku.

„Sme my ale nezodpovední jedinci. Len dúfam, že sme mu na karte nenarobili zmätky.“

Chvíľu som sa ešte nad tým trápila, ale Ivo ma ukľudnil:

„Nevyzeral nahnevane. Zobral to s úsmevom.“

O štvrť na dve sme sa dostali do jedného zo siedmich prístavov patriacich do Plouguerneau. Do Le Koréjou. Pri vstupe na chodník okolo výbežku Penn Énez bola veľká informačná tabuľa s piktogramami. So zákazmi jazdenia autom a motocyklom, zákazom stanovania, zapaľovania ohňa, strieľania. Zaparkovali sme pár metrov pred prístavom a po turistickom chodníku sme sa vybrali okolo celého výbežku. Na začiatku trasy lemovali zemitú cestičku ploché kamene s vytesanými reliéfmi. Na niektorých boli znázornené lode na rozbúrenom mori, na iných tváre a postavy námorníkov, majáky, postavy žien alebo reliéfy mužov v člne. Kamenná aleja bola ukončená kamennou sochou. Pravdepodobne nejakého svätého, chrániaceho námorníkov.

Po hodinke sme sa dostali k mólu najväčšieho prístavu patriaceho pod Plouguerneau. Chránila ho vysoká drevená farebná socha svätca, obrátená k pevnine. Väčšina lodí ležala na bahnito-pieskovom dne. Niektoré na väčších okruhliakoch. Práve bol čas najväčšieho odlivu. Zopár mužov využívalo túto chvíľu na opravy dna lodí.

P1030023.JPG

Prístav Koréjou počas odlivu

Na brehu prístavu má sídlo Le Centre Koréjou Plongée. Je to potápačský klub, ktorý ponúka možnosť nielen poznať život pod vodou ale aj vidieť vrak lode. Vrak ropného tankera Amoco Cadiz, ktorý 16. marca 1978 havaroval pri bretónskom pobreží. Do mora sa vtedy dostalo dvestopäťdesiat kubických metrov ropy. Za dva týždne sa ropná škvrna rozšírila pozdĺž tristo kilometrov francúzskeho pobrežia. Smerom na východ sa rozšírila až po Pobrežie ružovej žuly. Trégastel, Perros-Guirec a aj ostrov Bréhat boli zasiahnuté touto najväčšou prírodnou katastrofou na území Bretónska. Súdny spor trval štrnásť rokov. Francúzsko nedostalo ani len polovicu požadovanej sumy, pričom náklady na obnovu rybárskej a turistickej lokality boli oveľa vyššie. 

Z Plouguerneau - Le Koréjou sme sa po dvadsiatich minútach dostali do ďalšieho prístavu v Porz Grac´h. Z neho sa nám otvoril prvý pohľad na Le phare de l'île Vierge. Maják na ostrove Vierge. Je postavený na morskom ostrove jeden a pol kilometra od pobrežia. Svojou výškou osemdesiatdva a pol metra je najvyšším európskym majákom. Zároveň je najvyšším kamenným majákom na svete.

„Ivko, rýchlo zaparkuj. Chcem si ho odfotografovať.“

„Nerob paniku. Vydrž. Veď ti neujde.“

„Ale pozri sa, ako začína padať hmla. Stráca sa. A k tomu všetkému ešte aj mrholí.“

Len čo sa zastavili kolesá, bola som z auta vonku. Rýchlo som si odfotografovala pomaly sa strácajúci maják.

P1030027.JPG

Maják na ostrove Vierge pri Porz Grac´h sa stráca v hmle

„Danuľa, nastúp. Ideme ďalej. Možno aj prestane pršať a začne svietiť slniečko.“

Z Porz Grac´h sme sa vybrali do ďalšej mestskej časti Plouguerneau. Do Lilie. Na konci pobrežnej cesty vedúcej po Kastell Ac´h sme sa po štyroch kilometroch jazdy dostali na „koniec sveta“. Ďalej cesta neviedla. Na malom parkovisku sme našli akurát jedno voľné miesto. Za necelú štvrťhodinu opäť svietilo slniečko. Ľudia sa prechádzali po mokrom piesku, ktorého plocha sa očividne začínala zmenšovať. Odliv sa už menil na príliv. Necelé dva kilometre pred nami sa týčil maják. A práve od neho sa vracalo mnoho ľudí. Počas najväčšieho odlivu je tento strážca mora dostupný suchou nohou.

P1030032.JPG

Maják na ostrove Vierge z Kastell Ac´h

„Tu by sme si mohli nájsť nejaké pekné miesto na piknik.“

„Dobre. Poobzeraj sa. Ja si idem fotiť.“

V tom momente sa mi môj drahý manžel stratil a až po chvíľke som ho uvidela podo mnou na piesčitom dne. Ja som si urobila zo dva-tri zábery a vybrala som sa hľadať našu prírodnú jedáleň. Vhodné miesto som našla asi o dvesto metrov nižšie. Keď sa Ivko vrátil, preparkovali sme auto, vybrali si deku a všetko, čo sme potrebovali na správny piknik v zaujímavom prostredí. Paštéta Duo de Canard et Mousse, čo som s gúglom preložila ako kačacia paštéta s penou, nám obom chutila. Škoda, že sme si nemohli dať pohár vína. Ivo preto, lebo šoféroval a ja zas zo solidarity.

Pod nami ešte stále ležali lode a člny na bruchu alebo na boku. Čakali na vodu, ktorá ich vyzdvihne z piesčitého dna.

P1030035.JPG

Čln čakajúci na príliv

O tretej som urobila posledný záber na maják Vierge. Po vychutnaní si atmosféry, po dobrom pikniku, počas ktorého sme si aj oddýchli, sme boli pripravení posunúť sa ďalej. Do prístavu Aber-Vrac´h. Prejsť necelých štrnásť kilometrov nám trvalo takmer hodinu. Každú chvíľu sme stáli. Po necelých siedmich kilometroch sme objavili po pravej strane výhľadovku. Ani nám veľmi nevadilo, že mrholilo. Veď od rána sme už zažili všetky typy počasia. Slniečko, modrú oblohu, biele oblaky, jemnulinké mrholenie, husté mrholenie. Presne také, aké nám za chvíľu, kým sme obdivovali meandre rieky Aber-Vrac´h, zmenilo nohavice na vlhké obklady.

Keď prestalo mrholiť, rozfúkal sa silný, aj keď nie veľmi studený vietor. Ten nám naše oblečenie v momente vyfúkal.

P1030041.JPG

Meandre rieky Aber-Vrac´h ústiacej do Lamanšského prielivu

O štvrtej sme zaparkovali na rozľahlom parkovisku v prístave Aber-Vrac´h. Na Pobreží legiend. Bretónsko je známe legendami o Merlinovi, o Morgan, o kráľovi Artušovi. Najznámejšou z nich je legenda o Tristanovi a Izolde. Nás ale najviac zaujímali výhľady, ktoré sa pred nami z móla otvárali. Silnejúci príliv už umožnil vodáckej škôlke, aby vyplávala zo širokánskeho ústia rieky Aber-Vrac´h. Samotný prístav umožňuje, aby pri jeho pontónoch zakotvilo naraz až tristodvadsať lodí.

P1030046.JPG

Vodácka škôlka a aj škola vyplávala z prístavu Aber-Vrac´h

Po pobrežnej ceste sme sa vybrali na poloostrov Sainte Marguerite, ležiaci medzi dvoma ústiami riek. Medzi ústím Aber-Vrac´h a Aber-Benoit. O pol piatej sme si opäť urobili malú prestávku. Zastavili sme na malom parkovisku s nádherným výhľadom na modrozelený záliv plný plachetníc, člnov a rybárskych lodí, plávajúcich smerom na more. Z lavičiek nad zálivom sme mohli nielenže opäť vidieť maják Vierge ale aj dvanásť rozsiahlych polí, ktoré bolo vidieť pod hladinou vody. Dvesto zberačov z nich vraj pravidelne zbiera úrodu ustríc, slávok a iných morských potvor. Okolo parkoviska stáli náučné tabule s netradičnými informáciami. Dočítali sme sa, ako by sme si mali pripraviť ustrice, keby sme ich chceli jesť. Ale tak ďaleko som ešte nezašla. Darmo sú považované za kráľovskú lahôdku. Vo mne ešte stále nevzbudili dôveru.

Po piatej sme sa na konci polostrova Sainte Marguerite rozhodli pre cestu späť. Do Tonquédecu. Mali sme pred sebou dvojhodinovú cestu. V ten deň sme prešli dvestosedemdesiatšesť kilometrov a boli sme takmer na konci Finistère. Chýbalo nám prejsť len necelých päťdesiat kilometrov južnejšie a boli by sme sa dostali do ani nie trojtisícového mestečka Le Conquet. A stáli by sme na najzápadnejšom mieste kontinentálneho Francúzska. Západnejšie ležia len tri ostrovy patriace Francúzsku. Ostrov Ouessant, ostrov Molèneet a ostrov Sein. Škoda. Zostal mi jeden nesplnený bretónsky sen.

Keď sme dorazili do Tonquédecu, nikde sme nevideli ani živú dušu. Po sobotňajšom večere asi všetci oddychovali. Ani v hlavnom dome u našich domácich sa nesvietilo. Pred večerou a po večeri sme si urobili plány na cestu z Bretónska do Normandie, ktorá nás čakala nasledujúci deň.

Z Tonquédecu do Goderville

Utorok  – 15.7.2014

Na raňajkách sme sa stretli v zostave, v akej sme náš pobyt začínali. Opäť v jedálni a všetci šiesti. Naši domáci a Normanďania. Jean-Claude s Muriel prišli pred nami, ale zostali sa s nami pri stole ešte chvíľu rozprávať. Aj ich pobyt sa končil tak ako nám. Po raňajkách sme všetci prešli do kuchyne, kde nám Jean-Claude na svojom prenosnom počítači ukázal fotografie všetkých miest, ktoré počas štyroch dní navštívili. Bolo vidieť, že sa im dovolenka v Bretónsku vydarila.

P1030067.JPG

Rekapitulácia dovolenky na Pobreží ružovej žuly

Keď som robila záverečnú fotografiu, Janine hundrala na kuchynský luster.

„Bude na tej fotografii prekážať.“

Mne skôr prekáža to, že som nedokázala urobiť dobrú fotografiu, na ktorej by polovica účastníkov nemala pozatvárané oči. Keď sme odchádzali z kuchyne, Richard nám dal cédečko Pirates od skupiny Maltavern. S bretónskou muzikou.

„Včera som videl, že sa vám takáto muzika páči.“

PPrví odchádzali Jean-Claude s Muriel. Práve sme prenášali posledné veci do auta, keď sa prišli s nami rozlúčiť. Po rozlúčke so Janine a Richardom sa aj nám podarilo desať minút pred jedenástou vyjsť z dvora. Ivo sa zastavil kúpiť posledné dve tonquédecké bagety. Najskôr sme sa vybrali do Lannionu. Na posledné nákupy. Ja som si vzala na starosť kúpiť paštétu Duo de Canard et Mousse. Našej fabii sme doplnili benzín a pripravili sa na štyristotridsaťšesť kilometrov do Godervillu. S tým, že sme si cestou chceli urobiť pár zastávok po Smaragdovom pobreží. Až k Dinanu sme išli po štvorprúdovke. Pred ním sme zišli z bretónskej neplatenej diaľnice a vybrali sa na sever, smerom k Saint Malo.

„Danuľa, skúsime ísť po pobrežnej ceste?“

Takúto otázku mi môj drahý manžel nemusí ani dávať. Milujem motanie sa po pobrežných cestách. A čím sú bližšie k moru, tým lepšie. Tak aspoň vidíme, kde máme zastať.

„Hľadaj cestu tak, aby sme sa dostali k ostrovu Geslink.“

Rozhodla som sa pre D201, ktorá viedla cez dedinku Rothéneuf. Niekde v kútiku hlavy som mala uložené, že by tu malo byť niečo zaujímavé. Spomenula som si, až keď som uvidela tabuľku s nápisom Rochers sculptés. Začala som sledovať, kedy uvidím ďalšiu smerovku. Už pred prvou dovolenkou v Bretónsku som objavila v jednom sprievodcovi informácie o galérii sôch vytesaných v pobrežných skalách. Ale nikdy sme neboli tak blízko, aby som donútila Iva k nej ísť. Tentoraz som sa rozhodla nevzdať. Moja drahá polovička väčšinou akýmsi záhadným spôsobom vycíti, že sa niečo deje.

„Čo si tak potichu? Ideme dobre alebo blúdime?“

„Ideme dobre.“

„Radšej niekde zastavím a pozriem sa do mapy.“

„Tu odboč doľava.“

„To nemôže byť dobre.“

„Je. Ja tam chcem ísť.“

To už vedel, že mám čosi v pláne. O chvíľu sa pred nami objavilo parkovisko plné áut.

„Ivko, tu zaparkuj.“

„Povieš mi už konečne, o čo ide?“

„Sme pri rošers skulptés.“

„A to je čo?“

Nevšímala som si jeho nedôverčivý, ba až znechutený výraz a v rýchlosti som mu zhrnula, čo som si pred tromi rokmi prečítala o tomto mieste. Keby mal môj drahý manžel sklon prevracať oči, tak v tom momente nastala tá správna chvíľa. Ale nakoniec dôstojne vystúpil z auta a skonštatoval, že aj tak potrebujeme prestávku.

„Chceš vodu ale džús?“

„Vodu. A ja by som si dala aj bagetu. Už som hladná.“

„A vieš vôbec, kam máme teraz ísť?“

„Je tu parkovisko, veľa áut, tak sa niekoho spýtame.“

S bagetou v ruke som sa vybrala smerom, v ktorom som tušila pobrežie. Spoza kríkov práve vychádzali dve ženy. Potvrdili nám, že ideme správne. Po desiatich metroch sa nám pred očami objavila drevená búdka, s oknom polepeným starými vyblednutými plagátmi. Aj dokorán otvorené dvere boli z vnútornej strany oblepené množstvom vyblednutých obrázkov a informácií. Na jednom z papierov som našla, že vstupné do Rochers sculptés je dva a pol eura. Boli dve hodiny, keď som sa pokladníka spýtala, ako ďaleko je táto prírodná galéria. Dostala som stručnú odpoveď:

„O pár metrov ste v nej.“

P1030070.JPG

Rochers sculptés na brehu Lamanšského prielivu

Ani som nestihla rozmýšľať o tom, čo môže znamenať „pár metrov“ a zrazu som stála nad schodíkmi, pod ktorými sa pred nami rozprestierala celá kamenná galéria. L´art brut je vraj termín pre umelecké diela, ktoré vytvorili neumelci. Abbé Fouré vytesal v rokoch 1894 až 1907 do žulových skál na brehu Lamanšského prielivu okolo tristo reliéfov a sôch. Znázorňujúcich nielen ľudí, ale aj rôzne zvieratá. Inšpiráciou mu údajne bola aj domáca šľachtická rodina Rothéneuf a činnosti, ktorým sa niektorí jej členovia venovali. Už od šestnásteho storočia sa niektorí z nich živili nielen rybolovom ale aj korzárstvom, krádežami a pašovaním. A získali veľké bohatstvo.

Len je škoda, že táto kamenná galéria pod holým nebom nedokáže odolávať poveternostným vplyvom. Podľa starých obrázkov vidno, ako sa hrany reliéfov a aj sôch čím ďalej, tým viac obrusujú. A niektoré sú už celkom zničené.

Abbé Fouré tesal svoje diela do skál trinásť rokov a my sme si ich stihli pozrieť za pol hodinu. Boli by sme mali na čo pozerať aj dlhšie, ale vedeli sme, že do Goderville máme ešte dlhšiu časť cesty pred sebou.

P1030078.JPG

Za každým reliéfom a sochou je príbeh

A to sme mali pred sebou ešte zopár nielen plánovaných ale aj neplánovaných zastávok. Hneď ďalšia bola pri výhľade na náš obľúbený ostrov, na ktorom je postavená pevnosť Guesclin. Jej výstavba začala v roku 1026 a jedným z jej posledných majiteľov bol aj básnik, skladateľ a šansoniér Leo Ferré, ktorý sa tu zamiloval nielen do ostrova ale aj do Atlantického oceána. Napísal tu poému Guesclin, ktorú neskôr premenoval na Pamäť a more. Jej šansónová podoba je považovaná za jednu z najzáhadnejších a najfascinujúcejších piesní Lea Ferrého.

P1030093.JPG

Le Fort de Guesclin a pêche à pied

Tentokrát sme prišli k ostrovu počas najväčšieho odlivu a videli sme, čo sme tu ešte nevideli. Pri kamenných schodoch vedúcich k pevnosti stálo zelené terénne auto. Keď sme po hodine odchádzali, tak ho dvaja mladí muži prišli preparkovať na parkovisko na pevnine. Asi pre istotu. Pretože odliv sa začal meniť na príliv. Deťúrence a ich rodičia pobehovali po pláži a kutrali sa v piesku. Nielen pre zábavu. Podľa všetkého si tu hľadali aj pochúťky pre svoju večeru.

Pred štvrtou sme z D201 odbočili vľavo. K Pointe de Grouin. Ešte sme mali v živej pamäti nepríjemné zapieskované a zaprášené parkovisko spred štyroch rokov. Nezmenilo sa. A opäť bolo aj preplnené. Horko-ťažko sme v spleti parkovacích plôch našli miesto na zaparkovanie. A potom sme sa vydali na chodník okolo celého výbežku, ktorý chráni vstup do zátoky Mont-Saint-Michel. Malebnú okružnú cestičku medzi nebom a morom často využívajú ako kulisu novomanželia. Aj teraz sa tam prechádzal čerstvý manželský pár. Z Pointe du Grouin vidno dvadsaťštyri metrový maják La Pierre de Herpin. V diaľke za ním sme videli útesy a pláže  okolo normandského mesta Granville. Vzdušnou čiarou vzdialeného zo dvadsať kilometrov.

P1030110.JPG

Maják Pierre de Harpin a ostrov Landes z Pointe de Grouin

Po štyridsať minútovej prechádzke sme sa pobrali ďalej. Až v aute som Ivovi prezradila, že mojím plánom je zastaviť sa v dedinke Vivier-sur-Mer. A preto musíme ísť z Cancale po pobrežnej ceste.

„Čo si tam chceš pozrieť?“

„Nie pozrieť. Chcem tam ochutnať slávky.“

„To nemyslíš vážne?!“

Myslela som. Mala som asi prvú a poslednú životnú príležitosť ochutnať morské živočíchy priamo pri ich rodisku. Okolie Cancale je známe najmä svojim veľkochovom ustríc. Všade naokolo sú vodné farmy. Chovajú tu nielen ustrice ale aj čierne slávky. A vo Vivier-sur-Mer ich priamo pri ceste nielen predávajú ale aj pripravujú. U Jean-Luc Tonneau som si objednala moules marinières za deväť eur. Tento pobrežný obchodík spojený s terénnou reštauráciou je otvorený od apríla do novembra a svoje služby ponúka od deviatej ráno do súmraku. Presnú zatváraciu hodinu som nikde nenašla. Kým sme čakali na moju porciu slávok, pozorovala som  trojicu nie veľmi sympaticky vyzerajúcich cyklistov. Dvoch mužov a jednu ženu. Približne v našom veku. Sŕkali do seba jednu ustricu za druhou. A zrazu som začula:

„Jó, tohle bych jedl každičký den.“

A taktiež:

„Podívej se na tu ženskou. Jak si spálila obličej.“

To už hovorili o mne. Čelo som mala červené, nos sa mi šúpal a na perách som mala nepríjemne vyzerajúci herpes. Svedectvo toho, že aj keď milujem Bretónsko a Normandiu, oni asi nemilujú mňa. Už druhýkrát ma zradilo ich slnko. A opäť až tak, že som začínala mať problémy aj s jedením. 

Česi práve dojedali, keď mi mladý muž opásaný utierkou, priniesol plnú misku čiernych pootvorených lastúr. Boli servírované s chlebom, maslom a kúskom citróna. Na tácke bolo priložené aj malé vrecúško so zemiakovými lupienkami a vrecúško s vlhkou hygienickou vreckovkou. S citrónovou vôňou. Ivo si odmietol čokoľvek objednať v tomto stánku, ponúkajúcom len morské potvory. Počas môjho jedenia sa významne pozeral na sanitku, ktorá bola zaparkovaná na druhej strane cesty. S čitateľným telefónnym číslom napísaným na jej boku. Darmo som mu hovorila, že musia byť čerstvé.

„Pozri, veď priamo tu majú morské plantáže, z ktorých ich zbierajú.“

A ukázala som k moru, ktoré sa tiahlo, kam naše oči dovideli.

Hrdinsky som povyberala všetky tie malé drobné potvory a všetky som zjedla. Určite prvý a posledný raz. Nechutili mi. Ale to som prezradila mojej drahej polovičke až keď sme boli doma. Na Slovensku. Som však o skúsenosť bohatšia. Už aspoň viem, čo nebudem chcieť.

O pol šiestej sme skonštatovali, že máme čo robiť, aby sme prišli k našej novej domácej ešte v prijateľnom čase.

„Asi jej cestou zavolám. V poslednom ímejli som pani Bennetovej oznámila, že náš predpokladaný príchod bude okolo ôsmej.“

„Koľko kilometrov máme ešte pred sebou?“

„Asi dvestopäťdesiat.“

Po nastavení džípieska som tento údaj doplnila:

„Garmin nám oznamuje, že by sme v Goderville mohli byť po deviatej. O ôsmej zavolám. To už budeme vedieť, kedy s najväčšou pravdepodobnosťou prídeme.“

Ako ubiehali kilometre, ja som zabúdala, že som jedla slávky. Ešte chvíľu som mala v ústach mne nie najpríjemnejšiu chuť, ale aj tá sa pomaly strácala.

Po hodinke cesty sme si urobili krátku zastávku na odpočívadle Aire de la Vallée de la Vire. Tu mi Ivo položil otázku:

„No čo, je ti ešte dobre?“

V prvom momente som nerozumela, prečo sa to pýta. Bola mu podozrivá len moja nekomunikácia v posledných kilometroch. Boli sme pred Caen a do Goderville sme mali ešte okolo stosedemdesiat kilometrov. K tomu všetkému sme museli prechádzať cez niektorý z mostov ponad Seinu. Takže ja som sa v tichosti pripravovala na telefonát s pani Hilary Bennet. Neznášam telefonickú komunikáciu v angličtine. Pretože ja viem, čo chcem povedať, ale neviem, čo mi na to budú odpovedať z druhej strane linky.

Ihneď po vytočení čísla sa mi ozval príjemný ženský hlas. Po uistení sa, že volám správne, som oznámila, že sme na ceste, ale že prídeme neskôr. Medzi pol desiatou a desiatou.

„Žiaden problém.“

Veľmi jednoducho a stručne. A ešte nám pani Hilary zaželala dobrú cestu.

Aj keď sme sa rozhodli nevyhýbať sa diaľniciam, platených úsekov sme nemali veľa. Za Caen sme zaplatili tri eurá a štyridsať centov a pred Honfleur euro a desať centov. O pol deviatej sme pred sebou uvideli Pont Normandie, spájajúci dva departmenty. Calvados, z ktorého sme vychádzali a Seine-Maritime, kam sme smerovali. Za prejazd po moste sme zaplatili poplatok päť eur a štyridsať centov. Tentokrát sme mali v búdke mýtnika, takže náš prechod sa zaobišiel bez našich zmätkov, ktoré sme spôsobili pri prejazde cez most Tancarville.

Do Godervillu sme prišli o štvrť na desať. Džípiesko nás nevedelo doviesť priamo až k domu s názvom Peacehaven. Na zadanú adresu nereagovalo. Ale aj domáci nás dokázali navigovať až na druhý pokus k domu, kde sme mali byť najbližšie tri noci ubytovaní.

„Á, to bude tá Angličanka. To sa musíte vrátiť, ísť ešte nejakých päťdesiat metrov a tam ju nájdete.“

O pol desiatej sme vošli do dvora a zaklopali na dvere nádherného normandského domu. Pani Hilary Bennet sedela na pohovke pred kozubom a pozerala televízny program.

P1030147.JPG

Pred týmto kozubom nás čakala pani domu

Po masívnom, ale uzulinkom tmavohnedom schodišti nás vyviedla na poschodie a ukázala nám izbu. Na malom stolíku pod oknom sme mali pripravené sušienky a minerálnu vodu. Na tácke boli dva poháre, dóza s kávou, krabička čajov a rýchlovarná kanvica. Celé poschodie sme mali len pre seba. S pani Hilary sme sa dohodli na čase raňajok. Na záver sa spýtala, či niečo potrebujeme a dala nám kľúče od domu. Potom nás nechala samých. My sme si potichu poprenášali batožinu a pre istotu sme zamkli vchodové dvere. V celom dome už bola tma. Rýchlo sme sa osprchovali a po náročnom dni sme sa rozhodli zaľahnúť do lákavo vyzerajúcej velikánskej postele s bielo-modrými návliečkami.

Z Bretónska do Normandie sme prešli štyristosedemdesiat kilometrov a na tachometri sme ich už mali tritisícdvestoštyridsaťdva.

Z Étretatu cez Fécamp do Saint-Valery-en-Caux

Streda  – 16.7.2014

Zobudila som sa na zvonenie budíka. O štvrť na deväť. Potichu som vyliezla z postele a vyzrela von oknom. Po dvore si vykračovala strakatá sliepka a pred kôlňou sa rozvaľovala mačka. Auto sme mali nešťastne zaparkované pod elektrickými vedením. Aj z okna prvého poschodia som videla, že práve nad ním sa museli už od rána hojdať na drôtoch vtáčence. Ivo vôbec nezareagoval na môj povzdych a ani moje cvičenie ho neprebralo zo spánku. Na deviatu sme mali dohodnuté raňajky, ale z mojej drahej polovičky ešte dvadsať minút pred deviatou trčali spod prikrývky len ruky. Ja som už obdivovala a fotografovala mäkký lesk dreva, ktoré vládlo celému poschodiu. Všade boli tmavohnedé drevené dlážky, tmavohnedé drevené dvere a aj rámy dvier a okien. Okná aj dvere mali kované kľučky, ktoré mi spočiatku robili problémy. Chvíľu trvalo, kým som prišla na to, ako mám otvárať a zatvárať dvere. Na poschodí bola okrem našej spálne ešte jedna menšia izbička s dvoma posteľami. Na prízemie sme prechádzali veľkou svetlou miestnosťou, v ktorej bola ešte jedna posteľ. Rozsiahly priestor vyzeral skôr ako herňa alebo čitáreň, len tam chýbali kresielka.

Dve minúty pred deviatou sme schádzali dreveným schodišťom na prízemie. V priestore pred kuchyňou sme mali nachystané raňajky. Sadli sme si k pekne prestretému stolu, aj keď sme našu domácu nikde nevideli. Bolo pre nás prekvapením, že sme na stole nemali bagety. Namiesto nich bol v košíku tmavý celozrnný chlieb. Na táckach a v miskách sme mali pripravené jogurty, salámu, prošúto, neslané maslo, džemy, nutelu, med, mlieko v krčiažku a kávu. Na nej sme sa dohodli už večer. Bola netypicky výborná. Na príručnom stolíku bola plná miska nektariniek a banánov. Okrem nej tam stáli ešte aj nádoby s müsli. Na tmavohnedom tráme som si uprostred múru všimla malú keramickú tabuľku s nápisom „Veni, vidi, visa - I came, I saw, I shopped“. Ako sme sa neskôr dozvedeli od pani Hilary, tak  tabuľka vyjadruje presne to, čo stalo, keď si hľadala dom na normandskom vidieku. Prišla, videla, kúpila práve túto usadlosť. Po raňajkách sme si ho odfotografovali zo všetkých strán. Vedela som si predstaviť, že by som v ňom bývala. Je nádherný, usadený v sviežej zeleni, v množstve kvetov a popínavých ruží.

P1030148.JPG

Peacehaven ukrytý v zeleni a ružiach

Až pred pol jedenástou sa nám podarilo nastúpiť do auta a vydať sa do Étretatu. Vedeli sme, že naša prvá cesta musí viesť do obchodu, pretože sme už nemali žiadne minerálky. A Ivovi chýbala chrumkavá bageta. V tento deň sme mali v pláne začať na útese Amont a potom pokračovať v poznávaní pobrežia smerom na Fécamp. Bolo pol dvanástej, keď sme sa pokúšali zaparkovať v uličkách blízko centra mesta. Beznádejne. Skončili sme až pred stanicou. Malo to ale tú výhodu, že tam bola zároveň aj policajná stanica, takže aspoň auto sme mali v bezpečí. Dvaja policajti, oblečení v športovej verzii uniformy a s prilbami na hlavách, práve stáli pred policajnou stanicou pri svojich policajných bicykloch.

Potraviny, ku ktorým nás viedli tabuľky so šipkou a počtom metrov, boli zatvorené. Z technických dôvodov. Takže sme museli ísť až do obchodného domu za tržnicou. Aj keď sme mali odtiaľ pomerne ďaleko k autu, rozhodli sme sa vziať so sebou tri poldruha litrové fľaše minerálky. Pitný režim je potrebné dodržiavať aj na dovolenkách. O bulanžérii sme vedeli, že ju budeme mať po ceste k železničnej stanici. Francúzi v nej nepredávajú len bagety, chlieb a pečivo. Predávajú v nej aj zákusky. A v tejto sa za sklom pultu rozpínali veľké kusy krémešu.

„Toto by mala vidieť mama.“

Skonštatoval môj muž, ktorý nedá na ajkino pečenie dopustiť.

„Kúpime si?“

Zákusky a koláče sú pre mňa vždy veľkým pokušením. A ešte horšie je to vtedy, keď sa s tým spája aj zvedavosť. Tentoraz som bola zvedavá, ako tie obrovské francúzske krémeše chutia.

„Mne by stačila aj polovica.“

Súhlasila moja asketická polovička.

„Dobre, tak poprosím, aby nám jeden prekrojili.“

Ivo kúpil bagetu a ja som zabezpečila zákusok, ktorý sme zjedli skôr, ako sme nastúpili do auta. Až potom sme sa vydali na uzulinkú, hore kopcom sa kľukatiacu cestu ku kostolíku Notre-Dame-de-la-Garde.

„Mamine mi chutia viac.“

S týmto tvrdením som musela len súhlasiť. Hoci akékoľvek krémeše, na rozdiel od zvyšku rodiny, nepatria k mojím najobľúbenejším zákuskom.

P1030154.JPG

Francúzske krémeše

Minútu pred dvanástou nás automatická závora vpustila na pomerne plné parkovisko rozprestierajúce sa pod bielym šípom pamätníka, symbolizujúceho lietadlo L'Oiseau Blanc. Práve, keď som vyberala veci z auta, začula som rozčúlené hlasy. A hneď na to vyletel z jedného karavanu, vzdialeného od nás zo pätnásť metrov, tanier. Potom hrniec a nakoniec lyžica. Za tým všetkým vyskočil von poriadne nahnevaný chlap. Ale nie kvôli tomu, aby všetko pozbieral. S rozohneným hlasom niečo vykrikoval, šermoval rukami a energickým krokom sa poberal k útesom. Riady pozbierala žena, ktorá sa vynorila z druhej strany auta. Ukážka pravej filmovej talianskej hádky. Pretože naozaj to boli Taliani.

P1030157.JPG

Étretaský útes Aval a golfové ihrisko ležiace medzi nebom a morom

Najskôr sme si s Ivom šli naštudovať parkovacie podmienky a zistiť, kde je parkovací automat. Až potom sme sa vybrali pozrieť si, ako vyzerá Étretat a Lamanšský prieliv za krásneho slnečného a bezveterného dňa. Neboli sme jediní. Stále prichádzali noví a noví návštevníci. Nielen autami. Ale aj tí, ktorí vystúpili od étretatskej pláže po turistickom chodníku.

 „Danuľa, budem si chvíľu fotografovať. Kde budeš?“

„Budem len tu vpredu pred kostolom. Nepôjdem nikde.“

Najskôr som si z úctivej vzdialenosti pozrela, čo maľuje starší pán, sediaci na prenosnej stoličke. Temperovými farbami zachytával sloní chobot útesu Aval a päťdesiat metrovú Ihlu obkolesenú morom.

Voda bola v polovici prílivu. O tretej mal dosiahnuť svoje maximum, ktoré malo byť takmer o poldruha metra vyššie ako keď sme tu boli pred týždňom. Prístup do jaskyne pod Avalom bol už zaplavený.

Vedľa kostolíka a bližšie k útesu nad morom stála žena pri svojom maliarskom stojane. Každú chvíľu sa niekto pri nej pristavil a niektorí sa s ňou pustili aj do rozhovoru.

P1030164.JPG

Maliarka na útese Amont

Pred pol treťou sme sa vybrali na prechádzku pozdĺž útesu Amont.

P1030170.JPG

Chodník z útesu Amont

Po pravej strane sme mali oplotený pozemok, na ktorom sa pásli tmavohnedé kravy vo výške takmer stodvadsať metrov nad morom. Po ľavej strane sme mali strmý zráz padajúci do Lamanšského prielivu. Zopárkrát sme zašli až na koniec výbežku, vykliňujúceho sa z útesu do mora. Ale pri jednom z nich bolo vidno, že cestička na výbežok riadne klesá. A mne sa nechcelo z neho stúpať hore. Nemotivovalo ma ani to, že hore a aj dolu išlo dosť ľudí. O pár metrov ďalej sme uvideli, že to bolo zlé rozhodnutie. Z ľavej strany nebolo vidieť, že chodníkom sa dá zísť až dolu na pláž. K zaplavujúcemu sa oknu pod útesom Amont.

Po úzkom chodníku sme pokračovali ďalej, len sme už nemali po pravej strane hnedé kravy. Vedľa nás sa pre zmenu pásli biele kravy. Po dvadsiatich minútach chôdze sme začali stretávať čoraz viac ľudí v protismere. O chvíľu sme zistili prečo. Cez celý chodník bola uložená zábrana s upozornením, že útes nie je pevný a hrozí prepadnutie svahu. Museli sme sa otočiť. Škoda. Lebo po krátkej prechádzke by sme boli prišli nad ďalší prírodný úkaz. Nad Aiguille de Belval. Belvalovu ihlu. Osamotenú kamennú skalu uprostred vody, iba pár metrov od útesov Alabastrového pobrežia. Z pobrežia sa dá k nej prísť len úzkym chodníkom z Vattetot-sur-Mer.

P1030174.JPG

Popoludňajšie korzo pozdĺž útesu Amont

Nádherný deň vytiahol von množstvo ľudí. Dospelí obdivovali nekonečný výhľad na more, biele skaly a pribúdajúci príliv. Deťúrence obstali plot a pozorovali kravy.

P1030176.JPG

Normandské kravy medzi morom a nebom

Ani im a ani rodičom nevadilo, že je medzi nimi množstvo nebezpečne vyzerajúcich býkov. Ale bolo medzi nimi aj veľa teliatok. A tie priťahovali divákov asi najviac. Aj mladších i starších.

Keď sme sa vracali späť k parkovisku, Ivo sa nechal inšpirovať tým, čo sme uvideli pri kostolíku.

„Čo by si povedala na to, keby sme sa tu niekde najedli?“

Považovala som to za výborný nápad. Boli dve hodiny a pohyb na čerstvom vzduchu vraj podporuje chuť do jedla. Hoci v mojom prípade nie je niečo v poriadku. Ja mám nanešťastie chuť do jedla aj bez pohybu na čerstvom vzduchu.

„Danuľa, ty nájde pekné miesto a ja idem pre veci do auta.“

Miesto, ktoré by bolo spĺňalo všetky moje požiadavky, bolo obsadené mladou japonsky vyzerajúcou dvojicou. Chcela som trávnatú rovinku s výhľadom na Aval a Ihlu a ešte aj s výhľadom na Lamanšský prieliv. Musela som sa však uspokojiť s druhým najlepším výhľadom. Ivko priniesol deku, bagetu, šunku, rajčiny, nektarinky, minerálku a kávu. Dokonca aj bebečká.

P1030179.JPG

Pikniky nad Étretatom

Medzi kostolom a krajom útesu sa usadilo a uložilo viacero širokorozvetvených rodín. Mali so sebou deky, skladacie stoličky, prenosné chladničky, hromadu rôznych misiek a nápojov. A všetci si vychutnávali nielen jedlo ale aj nádhernú scenériu.

Pri odchode sme zišli k okraju zrázu a ešte raz prekontrolovali, ako pokročil príliv. O hodinu a štvrť sa mal dostať na svoju dennú maximálnu úroveň. Vchod do jaskyne pod Avalom už bol do polovice zaliaty vodou.

Pri parkovacom automate som pozorne sledovala muža, ktorý platil parkovné. Potom som to už hravo zvládla aj ja. Kým som si vkladala mince do peňaženky a peňaženku do kabelky, začula som za chrbtom dva ženské hlasy. Zneli bezradne. Otočila som sa a uvidela staršiu a mladšiu ženu, ako sa snažia porozumieť pokynom automatu. Podišla som k nim, ukázala na kartu v rukách mladšej ženy a na otvor, kam ju má dať, kde majú sledovať výšku sumy a kam majú vložiť bankovky alebo centy. Keby boli prišli skôr, boli by bývali mohli sledovať mňa. A tak by sme si to reťazovou reakciou mohli neustále odovzdávať. Že ešte žiadneho zriaďovateľa nenapadlo dávať k automatom vizuálny manuál. Niekedy mám taký dojem, že ich hlavným zámerom je zneistiť nás. Aby im nikto nerozumel. Potom do automatov navkladajú ľudia pre istotu viac peňazí, ako by bolo potrebné. Tento pocit mávam takmer pri všetkých slovenských automatoch, do ktorých treba dávať mince vopred.

Ale automat pri Chapelle Notre-Dame-de-la-Garde si od nás vypýtal naozaj len tú sumu, ktorú avizoval aj na informačnej tabuli. Za tri eurá nám otvoril závoru.

„Danuľa, nemali by sme sa príliš túlať, kým nenačerpáme benzín.“

Moja polovička bola vypočutá. Pri vstupe do Fécampu stála uprostred ulice benzínka. Nedôveryhodne vyzerajúca. Ale akonáhle Ivo zastal, už bol pri nás muž v strednom veku v červených montérkach a pýtal si od Iva kľúče. Moja polovička pozrela na mňa.

„Ivko, chce nám natankovať benzín.“

Potom som sa pozrela na improvizovaný stojan a uvidela som cenu za liter. Euro a šesťdesiatsedem centov.

„Ivko, je to najdrahší benzín, na aký sme vo Francúzsku natrafili. Vezmime len nejakých desať litrov. Alebo poďme ďalej.“

Je ale pravda, že po cestách, ktorými sme sa túlali v Normandii, sme príliš veľa čerpacích staníc nevideli.

„Nevadí. Povedz mu, že chceme plnú nádrž. A vie vôbec, aký benzín nám má dať?“

Vedel. Aj bezo mňa. Keď mu Ivo odovzdal kľúče a ja som povedala „fúl“, bez zakolísania siahol na zelenú 95-ku. Ivo tvrdí, že ja jem jablká len vtedy, keď sú v obchodoch najdrahšie. Tak sa tentoraz zachovala aj naša fabia. Vypila tridsaťtri litrov benzínu. Potvora.

O štvrť na štyri sme mali naše auto zaparkované na parkovisku blízko nábrežia. Na nábreží  nás privítala tabuľa s informáciou, že práve z toho miesta, na ktorom sme stáli, maľovala v roku 1874 impresionistka Berta Morisotová fécampský prístav. Údajne sa jej v tomto čase dvoril aj Eugène Manet, mladší brat oveľa známejšieho impresionistu Édouarda Maneta.

Fécampský prístav strážia dva majáky. Ľavý je zelený a pravý je červený. Po betónových mólach sa dá dostať až k nim. Celá plocha prístavu je poprepájaná drevenými chodníkmi, po ktorých sa prechádzali ľudia a pozorovali, čo sa okolo nich deje.

P1030191.JPG

Drevené chodníky nad fécampskym prístavom

Pri oboch majákoch boli rozložení rybári a dlhými udicami chytali ryby. Niektorí len tak postávali a rozprávali sa medzi sebou, iní posedávali na skladacích stoličkách a čakali, kedy im dá udica vedieť, že sa na ňu niečo chytilo. Okolo seba mali narozkladané termosky, fľaše s nápojmi, chladiace tašky s jedlom a chladiace tašky na prípadné úlovky. Boli dobre vybavení aj na niekoľkohodinové leňošenie pri tak dôležitej činnosti.

Prednedávnom som neodolala a kúpila som si knihu Toma Hodgkinsona. V prvom momente ma zaujala veselým obrázkom na titulnej strane. S dvoma hompáľajúcimi sa nohami obutými vo veselo prúžkovaných oprstíkovaných ponožkách. Vyjadrujú moje životné motto. Spokojne si hompáľať nohami a nemať pri tom výčitky. Hneď v úvode som sa dočítala, že cieľom tejto knihy je osláviť leňošenie a zároveň zaútočiť na pracovnú kultúru západného sveta, ktorá zotročila, demoralizovala a zdrvila toľkých z nás. Úplne som sa s autorom stotožnila. Až na to, že si nemyslím, že ide o výdobytok západného sveta. Aj v iných krajinách sa očakáva, že ľudia budú predovšetkým užitoční. Keď som si prelistovala knihu, tak som našla kapitolu o rybárčení. Ako o dokonalom zvládnutí leňošenia. Rybári vyvíjajú aktivitu a zároveň aj leňošia. No a ja to musím zvládnuť aj bez rybárčenia.

O štvrtej mala voda dosiahnuť svoje prílivové maximum, takže rybárske lode, jachty, člny sa vo zvýšenej miere plavili buď na more alebo sa vracali z mora do prístavu.

P1030194.JPG

Počas prílivu vychádza veľa lodí na more

Keď sme sa do sýtosti poprechádzali po drevených chodníkoch a zachytili sme všetky zaujímavé zábery, vydali sme sa na pláž. Vlnky čoraz viac ukrajovali z jej okruhliakového pásu. Ľudia sa na nej posúvali čoraz vyššie a bližšie k promenáde. Väčšina z nich len tak polihovala na slniečku, zopár z nich stálo po kolená vo vode. Len dvaja – traja odvážlivci si pár metrov zaplávali a vydali sa naspäť na breh.

„Idem do vody.“

Z ničoho nič mi oznámila moja drahá polovička. Premietla som si v hlave, či môže mať na sebe plavky. Ale nie, tie som ráno videla v príručnej taške a tá bola v kufri nášho auta.

„Ivko, tá voda môže mať pätnásť stupňov. A nemáš ani plavky.“

„Nevadí, pôjdem do nej len po kolená. Pozri sa na tú pani.“

A už si odvážne vyzúval šporťáky, dával dolu ponožky a vyhŕňal nohavice do polovice stehien.

P1030199.JPG

Voda v Atlantiku je studená aj v júli

Kúsok napravo od nás stála vo vode dáma v plavkách. Možno v našom veku. Na hlave mala biely plátenný klobúčik a nohách mala obuté gumené čižmy pod kolená. Plnila si babičkovské povinnosti. Dozerala na vnuka, ktorý energicky vynášal na breh vedierka plné vody a polieval nimi kamienky. A pozorovala biele jachty na horizonte mora. O chvíľu stál vedľa nej aj Ivo. Pod nohami mal úplne priezračnú vodu a tváril sa spokojne.

 „Tu pri brehu nie je ani taká studená.“

Neodolala som. Aj ja som chcela mať omočené nohy v Atlantickom oceáne. Keď Ivo vychádzal z vody, tak neustále jajkal. Myslela som si, že je to jeho reakcia na hrboľaté kamienky. Niečo také ma už nemohlo odradiť. Kým sa Ivo spokojne usadil na pláži a nechával si nohy vysušiť slniečkom, tak ja som sa čľapkala vo vode, ktorá ešte stále stúpala. Vlnky okolo mňa hrmotali. Aj keď valili okruhliaky smerom k brehu a aj keď ich so sebou ťahali naspäť do mora. Pri vyliezaní z vody som zistila, že zároveň sťahovali aj mňa. Nedokázala som vyjsť na breh. Keď som už mala slzy na krajíčku, prišiel mi na pomoc Ivo. Zaprel sa nohami do kameňov a urobil zo seba môj osobný vlek.   

Až vtedy som zistila, prečo jojkal, keď liezol z vody. Ale na rozdiel odo mňa to zvládol sám, bez mojej pomoci.

O štvrť na päť sme sa vybrali na parkovisko.

„Kam pôjdeme, Danuľa?“

„Poďme ešte po pobreží smerom na Dieppe.“

Rýchlo sme sa dohodli. Dostala som za úlohu sledovať mapu. Po dvanástich kilometroch sme sa ocitli uprostred dedinky Saint-Pierre-en-Port. Už samotný názov avizoval, že leží na pobreží a bude mať prístav. Zbystrila som pozornosť a začala sledovať všetky tabule. Malé a aj tie najmenšie. Zrazu som na jednej križovatke uvidela navádzaciu tabuľku – Plage.

„Ivko, zaboč doľava.“

„Prečo?“

„Tam by mala byť pláž. A kde je pláž, tam môžu byť aj útesy.“

Raz denne zvykne môj drahý manžel kladne reagovať na moje podnety. Najmä vtedy, keď je spokojný s fotografickými úlovkami. A tie mal štedré nielen v Étretate ale aj vo Fécampe. Všetko ostatné by ho už mohlo len príjemne prekvapiť. 

Po necelom kilometri sme sa dostali na malé trávnaté parkovisko. Bolo takmer zaplnené autami, v ktorých dominovali francúzske poznávacie značky. Od parkoviska viedol chodník smerom k húštine kríkov, za ktorou sme na horizonte videli líniu mora. A za húštinou kríkov bol nie príliš pôvabný vstup na oficiálnu uzulinkú pláž. Oficiálna od neoficiálnej sa líši v tom, že na jednej z nich sú plavčíci a na tej druhej nie. Na tejto boli. Na stene ich záchranárskej búdy mali umiestnenú tabuľu s nasledovnými údajmi:

Počasie:

krásne

Teplota vody:

17oC

Teplota vzduchu:

22 oC

Smer vetra:

JV → N

Sila vetra:

2 až 3

Časový plán prílivu

Ráno

Večer

Vysoký

-

15,38

Nízky

9,50

22,11

Koeficient

96

101

Boli sme len necelých dvanásť kilometrov severovýchodne nad Fécampom a už bol časový rozdiel v časovom pláne prílivu. V Saint-Pierre-en-Port dochádzalo k zmenám s približne dvadsaťminútovým predstihom a my sme sa nej ocitli v prvej tretine odlivu. Samotná pláž bola neskutočne maličká a pôsobila neskutočne špinavo. Vôbec nás nelákalo na nej dlhšie zostať.

P1030206.JPG

Pláž v Saint-Pierre-en-Port nás sklamala

Keď sme si vkladali veci do auta, začula som nad nami spoza nízkych kríkov češtinu. Ale nikoho som nevidela. Natiahla som krk a rozhrnula kríky. Na vyššej terase sedela dvojica cyklistov a evidentne oddychovala. Manželia z Nymburku. Cestovali autom, v ktorom aj prespávali. Kde sa im zapáčilo, tam zastali a vyrazili po okolí na bicykloch. Aj teraz nechali auto pri nejakom zámockom komplexe, pri ktorom im dovolili prenocovať. Porozprávali nám, že boli povzbudzovať syna, ktorý bol cez víkend na kanoistických pretekoch v Dieppe. Zároveň sa rozhodli využiť cestu aj na dovolenkové poznávanie kúska Normandie.

My sme pokračovali v ceste na severovýchod. Zastavili sme sa až po dvadsiatich piatich kilometroch. V Saint-Valery-en-Caux. Možno preto, že už bolo štvrť na sedem, podarilo sa nám zaparkovať priamo pred plážovou promenádou. Na širokánskej pláži ešte stále oddychovalo zopár ľudí. Po jej oboch stranách sa rozprestierali vysoké alabastrové útesy.

P1030217.JPG

Kam oko dovidí, tam sa ťahajú alabastrové útesy

Hladina mora pôsobila ako hustý, takmer nehybný olej. Maják, postavený na mohutnom móle, bežiacom do mora po našej ľavej strane, strážil vchod do prístavu. Samotný prístav a aj prístavné kancelárie sa rozprestierajú uprostred štvortisícového mestečka. Masívne zdvíhacie vráta zabezpečujú vysokú hladinu vody aj počas odlivu. Všade okolo nás škriekali biele čajky a sadali si na zábradlie v našej tesnej blízkosti. Uprostred promenády vystriedali živé čajky čajky bronzové. Nemo sedeli na kovových stĺpoch a nenechávali sa ničím a nikým vyviesť zo svojho kovového pokoja.

P1030214.JPG

Maják v Saint-Valery-en-Caux

Z nábrežného parkoviska sme sa presunuli do centra prístavu a teda aj do centra mestečka. Prvýkrát v živote som videla veľké otočné zdvíhacie zariadenia, pomocou ktorých spúšťali plavidlá na vodnú hladinu alebo ich z nej vyťahovali von. Všade okolo nás boli obrovské člny a plachetnice. Nielen dolu na vode, ale aj priamo na ulici. Boli upevnené na nízkych stojanoch, na vysokých stojanoch a jedna plachetnica so stiahnutými plachtami stála na parkovisku rovno oproti nášmu autu. Na druhej strane prístavu sme zas obdivovali nádhernú hnedú jachtu, lesknúcu sa v zapadajúcom slnku. Vyzerala, akoby bola vyrobená z jedného kusa dreva.

P1030223.JPG

Prístav uprostred mestečka

V prístave sme nevideli ani človiečika. Možno preto, že už bolo trištvrte na osem. O dve a pol hodiny mal byť najväčší odliv. Takže všetky lode, ktoré nechceli spať na šírom mori, už museli byť na svojom mieste v prístave. Odliv akoby uspával akúkoľvek činnosť kdekoľvek, kde sme boli v blízkosti pobrežia.

Do Goderville sme sa vracali najkratšou cestou cez Cany-Barville. Ale aj keď sme sa už nikde nezastavovali, bolo takmer deväť hodín, keď sme zaparkovali pri našom normandskom prechodnom domove Peacehaven. Ešte stále bol príjemný večer. Večerné slniečko osvetľovalo vrcholce stromov a spoza plota sme počuli kombajny, ktoré žali ľan. Rozhodli sme sa, že sa navečeriame na terase pred domom. Viac-menej sme mali všetko, čo sme k večeri potrebovali, so sebou. Práve, keď som rozkladala papierové prestieranie, papierové tácky, servítky a poháre, prišla pani Hilary. V rukách niesla dva veľké plytké taniere a nerezové príbory. Jasne mi dala najavo, že môj štýl prestierania je vhodný na piknik v prírode. Zároveň mi povedala, že čokoľvek budem potrebovať k večeri, mám si prísť vziať do kuchyne. Toto sa naozaj Francúzom nedá uprieť. Vedia stolovať, vedia jesť a vedia vychutnávať nielen jedlo, ale aj atmosféru s tým spojenú. Práve som dočítala knižočku od Elisabeth Bard. Oběd v Paříži. Ňou sa mi potvrdilo všetko, čo sme vo Francúzsku počas našich troch dovoleniek zažili. Pozvali sme pani Hilary k stolu, na ktorom už Ivo vykúzlil aj fľašu červeného vína. Konečne nešoféroval. Chvíľku s nami posedela. Zaujímalo ju, čo všetko sme počas dňa videli. Keď sme jej povedali, že sa nám v ten deň veľmi páčilo v Saint-Valery-en-Caux, dozvedeli sme sa, že tam žila štyri roky. Potom, ako sa do Francúzska presťahovala z Luxemburska. A až zo Saint-Valery-en-Caux sa presťahovala do Goderville. Objavila svoj Peacehaven. Musela som s ňou len súhlasiť, že dom má neuveriteľnú dušu. Dušu plnú príjemného teplého dreva. Ale sama priznala, že je pomerne náročné taký veľký dom a najmä takú veľkú záhradu udržiavať v poriadku. A s povzneseným mávnutím ruky ukázala na zem okolo nás. Kde všade bolo vidieť pozostatky šťastných sliepok a mačiek. No čo, na raňajky budeme mať aspoň šťastné vajíčka. Ale trávnik v záhrade bol čerstvo pokosený. Smiala sa, že takmer celý deň presedela na kosačke.

Bolo takmer pol jedenástej, keď som sa vybrala do kuchyne poumývať riad. Pani Hilary zostala so mnou a riad poutierala a poodkladala na svoje miesto. V chladničke nám vyhradila priestor na potraviny, ktoré sme mali počas dňa uložené v našej cestovnej chladničke. Do mrazničky nám ešte uložila chladiace kocky. Zatiaľ sme mali vždy šťastie na našich dovolenkových domácich. Pani Hilary bola neskutočne príjemná, jemná, plná empatie. A dokonale hovorila po anglicky, s čím som mala problémy ja.

Na poschodie sme vychádzali, keď zmĺkli aj kombajny. Slniečko zapadlo a pomaly sa na oblohe začali rozsvecovať hviezdy. Na druhý deň nás čakal posledný deň v Normandii. A ten sme si chceli vychutnať.

Pláž Vastérival – naša normandská čerešnička na torte 

Štvrtok  – 17.7.2014

O štvrť na deväť ma prebudil nielen štebot vtáčikov, kotkodákanie sliepok ale aj šuchot vychádzajúci z kôlne, ktorá slúžila Hilary aj ako garáž. Keď som vyzrela z okna, uvidela som, že je dokorán otvorená. Uprostred veľkých drevených vrát stáli táčky a vrece cementu. Ale ani Hilary a ani nikoho iného som nevidela. Niečo sa však na dvore dialo. Potichu, aby som nezobudila Iva, som vykĺzla z izby. Keď som sa vrátila z kúpeľne, Ivo len horko-ťažko zdvihol hlavu z vankúša a oznámil mi, že ho príšerne bolí hlava. A oznámil mi, že na raňajky budem musieť ísť sama.

To bola daň za príjemne strávený večer. Kombinácia dobrého francúzskeho syra a dobrého francúzskeho červeného vína, aj keď nie vo veľkej dávke, je pre Iva najčastejším spúšťačom hlavybolenia. Ale aj keď to Ivo vie, nedokáže tejto kombinácii odolať.

O deviatej som vysvetlila našej domácej situáciu a usadila som sa za stôl. V ponuke raňajok nastala zmena. Včera sme nezjedli ani kúsok salámy a ani kúsok prošúta. Takže dnes mäsové výrobky na stole neboli. Aj takto sa prejavovala pozornosť našej domácej. Pripravila pre nás uhladenú misku žltučkého masla, poháriky s džemom, medom a nutelou. Z krčiažku rozvoniavala čerstvo zomletá káva. V miske sme mali pripravené ovocie a vrecúška s cereáliami. Práve som sa rozhodovala, čo si dám k celozrnnému chlebu, keď z kuchyne vyšla Hilary a spýtala sa, či by som si dala vajíčka. Vajíčka milujem. Takže áno. Z jej ponuky som si vybrala miešané vajíčka. Už o chvíľu stál predo mnou voňajúci tanier s takmer oranžovo-bielou praženicou. Ale aké množstvo.

„Hilary, z koľkých vajíčok ste mi, prosím, pripravili raňajky?“

„Z troch. Je to málo?“

Už som len skonštatovala, že je to porcia skôr pre dvoch ako pre jedného. Zjedla som ju. Bola výborná. Ešte šťastie, že som sa nestihla najesť chleba s maslom a lekvárom.

Po raňajkách som zistila, že Ivovi nie je o nič lepšie. Už máme skúsenosti, že situácia sa zmení k lepšiemu až okolo obeda. Väčšinou to býva až okolo tretej poobede. A dovtedy je najlepšie ho nerušiť. Zobrala som si so sebou sprievodcov, zápisník, mapu, vodu a zišla som do záhrady. Pani Hilary mi priniesla epedo na ležadlo, zopár vankúšikov a deku. Chvíľku sme sa rozprávali. Keď videla, že mám v ruke sprievodcov, priniesla mi ešte aj z jej zásoby brožúrok o Normandii.

P1030149.JPG

V tieni stromov boli rozložené ležadlá

Tak som sa dozvedela, že na stotridsať kilometrovom páse Alabastrového pobrežia je len deväť oficiálnych pláží. My sme z nich videli už štyri. V Saint Pierre en Port, Fécampe, Yporte a Étretate. Samotné Alabastrové pobrežie je ohraničené dvoma ústiami. Jedno sme videli. Ústie Seiny, pri ceste do Bretónska. No a na severovýchode je to ústie rieky Somme. Ročne vraj pobrežné útesy erodujú od desiatich do päťdesiatich centimetrov. Keď sa narušia, zrútia sa bloky skál pri breh mora, kde sú potom rozbíjané vlnami. Pri tomto procese je každoročne vytvorených takmer štyridsaťtisíc ton nových okruhliakov, ktoré sa usádzajú na plážach Alabastrového pobrežia. Zároveň tieto okruhliaky vytvárajú ochrannú bariéru medzi útesmi a deštruktívnymi účinkami morských vĺn. Preto sa nesmú zbierať.

Ivko vstal skôr, ako som ho čakala. Tesne pred jedenástou prišiel na terasu a usadil sa na druhom ležadle.

„Už mi je lepšie.“

Ale nevyzeral tak.

„Za takú polhodinku budeme môcť vyraziť. Máš nejaký plán?“

„Nemám, Ivuľo. Ale môžeme ísť do Tréportu. Práve čítam, že z prístavu plávajú lode na okružnú plavbu okolo útesov.“

„A koľko kilometrov je do Tréportu?“

Rozložila som pred seba mapu. Hneď som zbadala, že Le Tréport je severnejšie od Dieppe.

„To asi nie je dobrý nápad. Je to ďaleko.“

„Čo je to ďaleko?“

„Do stodvadsať kilometrov.“

Do príprav dňa zasiahla Hilary. Prišla Ivovi ponúknuť raňajky. Boli sme príjemne prekvapení, pretože sme s nimi už nepočítali. Ivo si zvolil namiesto vajíčok len pečivo, maslo, džem a čaj.

P1030231.JPG

Naša izba v Peacehaven

O pol dvanástej som neodolala a rýchlo som odfotografovala izbu. Pri nohách postele sme mali nádhernú drevenú lavicu, na dverách sme mali kované závory. Žiadne moderné kľučky.  Potom sme poprenášali do auta mapy a príručnú tašku a boli sme pripravení na náš posledný deň v Normandii. Práve, keď sme nasadali do auta, vošiel do dvora starší pán a vytiahol z batožinového priestoru vedro piesku a podal ho pani Hilary, ktorá nás prišla vyprevadiť. Boli sme zvedaví, čo ide robiť.

„Musím obmurovať zopár múrikov, lebo sú poškodené. Všetko ostatné mám. Chýbal mi len piesok, aby som sa mohla pustiť do práce.“

Pani Hilary je predsa len dáma v rokoch. Ja takéto situácie riešim nájdením zodpovedného človeka, o ktorom viem, že si s danou prácou hravo poradí.

Bolo poludnie, keď sme sa zastavili v centre Godervillu. Zaparkovali sme na námestí a odtiaľ sme sa vybrali do intermarché. Cestu nám ukázala jedna pani. Len sme sa jej zabudli spýtať, ako je to ďaleko. Vlastne, bol problém sa jej spýtať na vzdialenosť, pretože reagovala len na slovo „intermarké“. Ešte šťastie, že francúzštinu dopĺňala aj gestami.

Celú cestu na nás pražilo slnko. Nemali sme ani len možnosť ukryť sa do tieňa, pretože žiaden tieň pri tom kilometrovom pochode tam a kilometrovom pochode späť nebol. Primerane k tomu som šomrala a sťažovala sa na život v takýchto nepríjemných podmienkach.

Nakúpili sme si najmä minerálky a potraviny na ďalší piknik v prírode. Netušili sme, kde v ten deň skončíme.

Naša cesta sa nezačala dobre. Pár kilometrov pred Cany-Barville išlo pred nami nákladné auto s nebezpečným nákladom. Nielenže z neho vytekala voda, ale bol vrchovato naložený kamením. Zodpovedný vodič nášho auta sa za ním držal v úctivej vzdialenosti. Dobrú polhodinu. Nákladiak išiel stále pred nami. Už to vyzeralo tak, že sa ho nezbavíme až po Tréport. Až Ivko nevydržal a vyriekol osudné vety:

„Ktovie dokedy pôjde pred nami. Ja to risknem a predbehnem ho.“

Už-už sme sa dostávali pred plne naložené auto a vtedy sa ozval nepríjemný zvuk. Jeden z kameňov sa prudko odrazil od nášho predného skla. Pred Ivom sa ukázala malá rozsieťovaná dierka.

„No, toto nám ešte len chýbalo.“

„Predbehni ho a zastav ho.“

Bola som taká nahnevaná, že som bola schopná sa s francúzskym vidieckym šoférom  v slovenčine pohádať. Čo si moja drahá polovička ihneď uvedomila a považovala to za nie šťastné riešenie. A ani s políciou by to nebola výhra. A k tomu všetkému nákladiak po sto metroch odbočil doľava. Keby sme boli chvíľu vydržali, nemuselo sa nám nič stať. Ivo na kraji cesty zastal. Nielen preto, že chcel prekontrolovať, čo všetko sa našej fabii stalo, ale aj preto, lebo začal zvažovať, či predsa len nepôjdeme auto prenasledovať. Nakoniec skonštatoval, že ťažko by sme vodiča presviedčali, že nám to urobil kameň práve z jeho nezakrytého a kopcom naloženého auta. A horšie nás aj tak len čakalo. Zrazu sa začala rozbiehať z prasknutého miesta čiara. Smerom hore a doprostred. Centimeter po centimetri. Pomaly ale iste. Rýchlo som volala na Slovensko o radu. Čo máme robiť. Rada bola veľmi pragmatická. Reagovala na to, že po dnešku už budeme mať len dva dni cesty domov.

„Ak sa ryha zastaví a sklo zostane v kuse, tak nerobte nič. A keď prídete do Moraviec, potom to budeme riešiť.“

Celá cesta do Le Tréport bola komplikovaná. S takými úzkymi cestami, aké vídavam len v anglických filmoch. Častokrát sme sa nemali ani kam vyhnúť. Po okrajoch ciest boli vyjazdené koľaje na celé kolesá.

Pred treťou sme vchádzali do Tréportu. Zaparkovali sme takmer na nábreží. Kým Ivo kontroloval auto, ja som sa vybrala k pokladni, ktorá stála zo dvadsať metrov od nás. Dočítala som sa, že o pol štvrtej začína okružná plavba. Nedalo sa nič robiť, všetka slušná výchova musela ísť bokom, začala som volať na Iva, ktorý ešte stále stál pri aute. Len dva metre od rušnej hlavnej triedy. Jasné, že ma nepočul. Zavolala som na neho hlasnejšie. To sa už začali obzerať okolostojaci. Ale Ivo ešte nepočul alebo sa tváril, že nepočuje. Viem, že neznáša, keď na neho vykrikujem ako valach na holiach. Ale rad pred pokladňou sa začínal zväčšovať. A ja som nevedela, či môj drahý manžel má v pláne túto plavbu absolvovať. Keď ma konečne zaregistroval a podľa mojej expresívnej gestikulácii zistil, že sa deje niečo vážne, pridal do kroku.

„Jasné, kúp lístky.“

A zas sa išiel motať okolo preplneného prístavu. Preplneného ľuďmi, autami a aj loďami.

Na okienku pokladne bola napísaná suma osem eur. Takúto sumu uvádzali aj v brožúrke, ktorú mi ráno požičala pani Hilary. Ale nesympatický mladý muž, rozvalený za sklom, si odo mňa pýtal za dva lístky dvadsaťdva eur. Darmo som sa snažila mu vysvetliť, že na okienku má uvedenú sumu o tri eurá nižšiu. On si ďalej trval na jedenástich eurách za jeden lístok a popritom sa bavil so starším pánom, ktorý stál pri ňom v kabínke. Tento deň sa naozaj nevyvíjal dobre. Ivova hlava, prasknuté predné sklo, zločinec v pokladni.

Otázka však znela, či chcem ísť na vyhliadkovú plavbu alebo nie. Chcela som. Tak som do okienka podala dvadsaťdva eur a dostala som za ne dva lístky na loď, ktorá sa už začala zapĺňať. Bola ukotvená len zo päť metrov od pokladne.

Dvaja rozšafní námorníci v zrelom veku nás púšťali na palubu. S Francúzmi po francúzsky žartovali a nám ostatným, najmä ženám, galantne pomáhali nastupovať. Nad loďou viala čierna zástava, ktorá mala v znaku bielu lebku a dva prekrížené meče. No, neviem, neviem, či by sme boli na túto pirátsku loď nastúpili, keby sme si boli všimli, pod akou vlajkou sa budeme plaviť.

P1030261.JPG

Plavíme sa po Lamanšskom prielive

S Ivom sme odignorovali sedadlá na zadnej palube a aj uprostred lode v krytej časti a pobrali sme sa za pár cestujúcimi, ktorí smerovali na prednú palubu. Neboli na nej sedadlá, ale všetci sme si posadali na dlážku. Ja som si našla miesto rovno pred kapitánom lode.

P1030258.JPG

Zber sena v sto metrovej výške priamo nad morom

Keď som sa ho pantomimicky spýtala, či mu prekážam vo výhľade, tak mi pantomimicky a so širokým úsmevom dal najavo, že môžem zostať sedieť, kde som. Presne o pol štvrtej nás odrazili od móla a naša loď sa začala plaviť pozdĺž pobrežia smerom na severovýchod. Sem-tam som prekontrolovala, či kapitánovi naozaj nezavadziam vo výhľade. Ale ten spokojne ľavou rukou kormidloval a v pravej ruke držal mikrofón, do ktorého neustále rozprával. Cestujúci sa na jeho sprievodnom slove dobre bavili. Neustále mali na tvári úsmev a každú chvíľu sa rozosmiali. Dokonca si spolu s ním zaspievali aj akúsi námornícku pesničku. Farba vody sa okolo nás menila od bielo-modrej až po modrozelenú. Jednotlivé farebné zóny boli od seba oddelené akoby ostrou deliacou čiarou. Čím sme boli bližšie k pobrežiu, tým bola voda mliečnejšia. Od rozpúšťajúceho sa alabastru. Okolo Tréportu sú útesy vyššie ako sto metrov, ale my sme aj z lode videli, že sú na nich pasienky a na jednom z nich práve zberali seno. Neďaleko mňa sedela francúzsko-anglická skupina. Od nej som pochytila, na čo ich práve upozorňoval lodivod. V skalnatých útesoch boli vysoko nad hladinou vody otvory, z ktorých neustále vylietali morské vtáky. Približne po pätnástich minútach plavby urobila loď obrátku.

Po pravej strane sa objavila rybárska loď. Za ňou krúžil kŕdeľ čajok, ktoré každú chvíľu zlietavali do vody uchytiť si niečo do zobáka.

P1030265.JPG

Rybárska loď so svojím vtáčím sprievodom

Preplávali sme okolo Tréportu a v plavbe sme pokračovali na juhozápad. Vtedy ma poprosil pán, dovtedy sediaci pri pravom zábradlí, či by som sa s ním nepresadila. Dôvod bol veľmi jednoduchý. Kapitán uvoľnil svoje kapitánske miesto jednému z mužov z anglicko-francúzskej skupiny. Takže jeho priatelia si ho chceli v tejto novej úlohe odfotografovať.  Ja som ocenila zmenu miesta. Takto som mala lepší výhľad na pobrežie, keď sme opäť urobili obrat a začali sme sa vracať do prístavu. Ale malo to jednu nevýhodu. V okamihoch, keď sa nás rozhodla spŕška vody poriadne osprchovať. Našťastie bolo horúco a vôbec nám to nevadilo. Len som si musela rýchlo schovať fotoaparát pod môj širokánsky všadeprítomný šál. Keď sme sa blížili k tréportskej pláži, všimla som si nad ňou lanovku. Práve vystupovala hore a stratila sa v portále vytesanom do skaly.

P1030282.JPG

Maják strážiaci vchod do Le Tréportu

Pár minút pred pol piatou sme sa začali približovať k mólu, od ktorého sme pred hodinou vyplávali a presne o pol piatej nám obaja naši námorníci pomáhali pri vystupovaní z lode. Neskoro som si všimla, že väčšina cestujúcich im pri podaní ruky zároveň vsunie do dlane mince. Zaregistrovala som sklamanie, že v mojom prípade zostala kapitánova ruka prázdna. O to bola väčšia jeho radosť, keď som sa o chvíľu vrátila a vložila mu do ruky jedno euro.

Ivo mal po celý čas plavby obavy, či sme zaparkovali na správnom mieste. Či pri našom návrate nebude naše auto odtiahnuté alebo nebude na ňom papuča. Nebolo a nemalo. Pri výjazde z parkoviska si automat od nás vypýtal len euro a sedemdesiat centov. Popod katedrálu, stojacu nad prístavom, sme sa presúvali do blízkeho kúpeľného mestečka Mers-les-Bains. Z lode sme videli jeho farebné úzke domy lemujúce pláž. Rozhodli sme sa presvedčiť, či je to také pekné aj zblízka.

Cestou sme sa zastavili pri prístave rybárskych člnov. Takých ozajstných rybárskych člnov. So zdvíhacími zariadeniami, farebnými sieťami a množstvom lán. Na vodných semaforoch svietila červená a plavebná komora bola zatvorená. Asi nebol času lovu. Takmer všetky miesta boli v tejto časti prístavu obsadené.

Do Mers-les-Bains sme vošli cez most, ležiaci nad rybárskym prístavom. Ale tak, ako sme do tohto malého mestečka vošli, tak sme z neho aj vyšli. Nemali sme kde zaparkovať. Mers-les-Bains je súčasťou trojmestia Le Tréport a Eu. Eu je naozaj názov mesta. Mers-les-Bains bola ešte v roku 1872 maličká rybárska dedinka, ktorá nemala ani päťsto obyvateľov. Potom ju objavili Parížania a stala sa vyhľadávaným kúpeľným letoviskom. Dnes má síce necelých tritisíc stálych obyvateľov, ale v čase dovoleniek sa toto číslo zmnohonásobí. Až tak, že sme nemali ani kde zaparkovať.

P1030297.JPG

Rybársky prístav v Le Tréport

O trištvrte na päť sme sa rozhodli pre cestu návratu. Ale podľa možnosti popri útesoch. Ja som mala ale ešte jeden tajný plán. A preto som mala nos zapichnutý do maličkej mapky Tréportu. Hľadala som cestu k výhľadovke nad mestom. Pri vrcholnej stanici lanovky. Ivo mal našťastie v ten deň zmysel pre motanie sa podľa mojej ničím nepodloženej navigácie. Z mapy som nič konkrétne nezistila, tak som dala priestor svojej intuícii. Nesklamala ma.

Nad stanicou lanovky sme objavili obrovské parkovisko so závorami. Bolo takmer prázdne. Okolo informačnej tabule o parkovnom sme len prebehli a ponáhľali sme sa k útesom. Zastavili nás žlté tabule s varovaniami. A s drastickými piktogramami.

Padajúce útesy.

Padajúci ľudia.

Útesy sú nestabilné. Prekračovanie plota je zakázané.

Na mnohých miestach sme naozaj videli trhliny. V tých častiach boli pred nimi nainštalované nielen upozornenia, ale aj oplotenia alebo aspoň zábradlia.

P1030312.JPG

Nebezpečenstvo!

Radšej sme sa vybrali na oficiálnu výhľadovku pri stanici lanovky. Rovno pod sebou sme mali Esplanade Louisa Aragona. Pod šapitó hral na pódiu harmonikár staré francúzske piesne. Pred ním, na otvorenom tanečnom parkete, tancovalo pätnásť starších párov. Množstvo starších divákov sedelo okolo tanečného parketu, počúvalo muziku a sledovalo tancujúce dvojice. Aj my sme chvíľku počúvali harmonikára. Jeho hra doliehala až k nám.

P1030300.JPG

Tanečné popoludnie na Esplanade Louisa Aragona

Z tejto výšky sme videli nielen na maják a celý prístav, ale aj na farebné a úzke domčeky Mers-les-Bains. Tesne pred šiestou sme sa pobrali späť k autu. Na parkovisku sme boli potrestaní za to, že sme si neprečítali parkovacie podmienky. Prišli sme päť minút nad povolenú hodinu zadarmo. Takto nás tých šesťdesiatpäť minút vyšlo na dve eurá a päťdesiat centov.

Z Tréportu sme vychádzali po D126E. Popri útesoch. Po pravej strane lemovali cestu žlté tabule s upozorneniami na nebezpečenstvo. Ale zrazu sme pred sebou videli len úplne rovnú cestu, ktorá v diaľke končila akoby nad vodami Lamanšského prielivu. Vo výške sto metrov nad morom. Našťastie pokračovala ďalej, len sa prudko zvažovala do údolia.

P1030314.JPG

Cesta končí v Atlantiku

Od Tréportu sme mali prejsť vyše sto kilometrov po normandskom, nie veľmi podrobne označovanom vidieku. Keď sme o trištvrte na sedem mali pred sebou ešte asi hodinu do Godervillu, prechádzali sme okolo veľmi pekného odpočívadla. S drevenými stolmi a lavičkami uprostred zelene. Ja som nejedla od deviatej a Ivo od jedenástej. Pekné prostredie nás nalákalo urobiť si prestávku a najesť sa. Veď všetko potrebné sme mali so sebou. Tým sa ale posunul náš čas príchodu bližšie k deviatej. A to sme ešte nevedeli, že do cesty sa nám pripletie ďalšie lákadlo. O štvrť na osem sme vchádzali do dedinky Varengeville-sur-Mer. Dedinky, na ktorú nás upozorňovali viaceré internetové stránky. A aj na mape sú pri nej tri modré značky, ktoré označujú zaujímavé panorámy. Keď som jednu z nich, pláž Vastérival, hľadala pri našej prvej návšteve Normandie pred týždňom, Ivo odmietol motať sa a experimentovať. Dnes bol ochotný podstúpiť čokoľvek. Po pár blúdeniach sme sa predsa len dostali k reštaurácii La Terasse a kúsok pod ňou k malému parkovisku. Stáli na ňom tri autá. Malá drevená tabuľka ukazovala smer k pláži. Po uzulinkom, opustene vyzerajúcom chodníku, sme sa dostali k schodíkom vedúcim na pláž. Tento chodníček namaľoval aj impresionista Claude Monet pod názvom Le chemin creux dans la falaise à Varengeville. Chodníček v záreze útesu pri Varengeville. Bolo pol ôsmej, keď sme zastali nad plážou Vastérival. Zmohla som sa len na udivené:

„Ivko, nie je tu prekrásne?“

P1030332.JPG

Pláž Vastérival prilákala malých i veľkých návštevníkov

Už zo schodíkov sa pred nami otvorila nádherná panoráma. Zrazu sme mali pred sebou čerešničku na torte celej našej francúzskej dovolenky. Širokánsku vyumývanú a vyhladenú pláž s obrovskými zaoblenými balvanmi, potiahnutými zelenými riasami a machom. Pod schodmi nás najskôr privítala kamienková pláž, ale tá sa po pár metroch zmenila na pieskovú. Od pol ôsmej do pol deviatej sme sa motali pomedzi skaly. Dospelí sa bosí prechádzali popri začínajúcom prílive, deti hľadali morské potvory a Ivo sa ocitol vo fotografickom raji. A to tam pôvodne ani nechcel ísť. Po pravej strane sa doďaleka ťahali vysokánske biele útesy. O štvrť na deväť zostúpil dolu schodmi starší muž s rybárskym náčiním na pêche à pieda vybral sa k útesom ťahajúcim sa po ľavej strane pláže.

O chvíľu ho nasledoval ďalší muž, ktorý si tlačil po pláži bicykel. Mal na ňom uložené potrebné rybárske náčinie na riadnu rybačku. Mal so sebou aj dlhú udicu. O dve a pol hodiny mal byť najväčší odliv. Takže na rybárčenie mali dosť času. Slnko sa blížilo k hladine mora sfarbujúcej sa do strieborna. Dve ženy sa po celý čas prechádzali sprava doľava a späť po celej dĺžke pláže. Jedna z nich tlačila pred sebou kočík. Sem-tam sa zastavili, skontrolovali pohľadom behajúce deti a ďalej pokračovali vo večernej prechádzke. Po pár záberoch som sa usadila na jeden z kameňov a do sýtosti som vychutnávala večernú atmosféru tohto prekrásneho a pokojného miesta.

P1030339.JPG

Pêche à pied pred západom slnka

O pol deviatej sme urobili posledné zábery. Ani Ivovi sa odtiaľ príliš nechcelo. Možno práve preto bol ochotný hľadať ešte ďalšiu mapou sľúbenú panorámu. Od majáka Ailly. Tá nás ale trochu sklamala. Maják sme našli uprostred oploteného neudržiavaného a zarasteného pozemku. Museli sme ho celý obísť, aby sa pred nami otvoril výhľad na Lamanšský prieliv. Stáli sme nad ním na kraji útesu vo výške deväťdesiatdva metrov.

„Danuľa, nechoď ďalej. Môžeš tam spadnúť.“

Asi ma predsa len má rada moja najlepšia polovička, keď sa o mňa takto bojí. Hoci, keď som si tú druhú vetu rozobrala, zaznelo mi to aj v inom význame.  Dával mi súhlas, že si môžem dovoliť tam spadnúť.

O štvrť na desať sme už boli na poslednom úseku našej cesty. Slnko už bolo veľmi nízko a naznačovalo nám, že do Goderville prídeme potme.  Pár minút po desiatej sme vošli do dvora. Potichu sme si odomkli dvere do domu, ja som sa zastavila v kuchyni dať do mrazničky chladiace kocky a čo najtichšie sme vyšli na poschodie. Pri ňom nám nechala pani domu zapálené malé osvetlenie.

V izbe sme si urobili krátku rekapituláciu. Za tri dni sme po Normandii prešli tristoosemdesiat kilometrov a od začiatku dovolenky sme už prešli tritisícšesťstodvadsať kilometrov.

Ako sme upiekli naše džípiesko

Piatok  – 18.7.2014

V piatok ráno ma o siedmej prebudil príchod auta do dvora. Vyzrela som von oknom a uvidela som Hilary s nákupným košom v ruke. Pri raňajkách sme zistili, čo bolo vo veci. Na stole sme mali pripravené kúsky čerstvej bagety a rozvoniavajúce croissanty. Zdôvodnila to tým, že nás chcela aspoň jedno ráno prekvapiť čerstvým francúzskym pečivom.

P1030363.JPG

Náš raňajkový stôl v Peacehaven

Ale v košíku boli uložené aj krajčeky chleba so semiačkami. A ten nám tiež chutil. V keramických pohárikoch stáli uvarené vajíčka na hniličku, prikryté háčkovanou sliepočkou. Pred taniermi sme mali naše obľúbené jogurty, džemy, maslo v malej okrúhlej miske. Čerstvo vytlačená šťava z pomarančov patrila k naším obľúbeným začiatkom dňa. 

P1030365.JPG

Pani Hilary Bennet pred vchodom do domu

A ako v predchádzajúce dve rána, tak už pri schádzaní z poschodia sme cítili, že na stole nás čaká čerstvá káva. Na príručnom stolíku bola opäť nachystaná miska s ovocím a cereáliami.

Po skvelých raňajkách som šla za našou domácou vyplatiť ubytovanie. Našla som ju v kuchyni. Keď som jej podala dohodnutú sumu, vrátila mi päť eur. Vraj preto, že sme boli veľmi veľa času mimo domu a minuli sme málo elektrickej energie a vody. Naozaj sme do domu chodievali viac-menej len prespať, ale s tým pri našich dovolenkách počítame, preto nás to príjemne prekvapilo.

Keď sme mali všetku batožinu v aute, išla som urobiť ešte zápis do knihy hostí. Od Hilary sme vedeli, že sme boli jediní Slováci, ktorí boli u nej ubytovaní. Na cestu nám pribalila dva jogurty, dve nektarinky, servítky a kávu na cestu. Tá bola každé ráno výborná. Ale až dnes nám prezradila, že kávu si pravidelne vozieva alebo si dáva posielať z Belgicka a sušienky z Anglicka. Upozornila nás, že v Chalons-en-Champagne má byť až tridsaťšesť stupňov.

O pol jedenástej sme sadali do auta. Mali sme pred sebou viac ako tristosedemdesiat kilometrov. A aj so zastávkami sme počítali, že v Saint-Germain-la-Ville by sme mohli byť najneskôr o pol siedmej. To by sme ale nemohli byť my, keby sa nám zas niečo neprihodilo.

Najskôr sme sa zastavili v Goderville. Moje pery toľko bretónskeho a normandského zradného slnka nezvládli a definitívne mi začali pri každom jedení a aj rozhovore praskať. Čo príšerne bolelo. Jedla som sa nevedela vzdať, veď predsa neumriem na dovolenke od hladu, a rozprávať som musela. V lekárni sa opakovala situácia z predchádzajúceho roka. Mladučký lekárnik, ktorý ocenil farbu môjho oranžového trička, za ten svet nevedel pochopiť, čo od neho chcem. Našťastie som sa porozhliadla po lekárni. A zbadala som plagátik s mojimi náplasťami. Presne takými istými, aké predávajú v lekárňach aj na Slovensku. Len u nás sú o tretinu lacnejšie. Odtiaľ sme sa presunuli do intermarché. Tentoraz autom. Nie tak ako predchádzajúci deň, keď sme pol mesta prešli na pešo. Nakúpili sme nielen denné potraviny ale dokúpili sme aj darčeky pre našich doma. Väčšinu vecí je už možné v našom globálnom svete kúpiť aj u nás. Ale niektorých tradícií sa akosi nevieme vzdať.

Pri intermarché sme objavili čerpaciu stanicu aj s pokladníčkou. Našej fabii chýbalo k spokojnosti dvadsaťdva litrov.

O pol štvrtej sme vchádzali do Noyonu. Štrnásťtisícového mestečka v Pikardii. Pri predchádzajúcej dovolenke sme si boli pozrieť gotickú katedrálu v Laone. V kútiku duše som si myslela, že zvládneme aj noyonskú. Nezvládli sme. A preto som v tohtoročnom itinerári mala katedrálu Notre-Dame v Noyone ako jediný cieľ na ceste do Normandie alebo na ceste z Normandie.

V jednom zo sprievodcov som sa dočítala , že výstavba tejto románsko-gotickej katedrály sa začala v prvej polovici dvanásteho storočia. Vo Francúzsku vraj bola pred ňou postavená len katedrála v Sens, ktorá je považovaná za prvú veľkú gotickú katedrálu. Tú sme si boli pozrieť vlani na ceste k zámkom na Loire. Potom bola postavená noyonská a až po nej katedrála v Laone a v Paríži. Začína sa nám celkom uzatvárať cesta po významných francúzskych gotických katedrálach.

Zaparkovali sme až na štvrtý pokus. Na námestí Bertranda Labarre. Prvé, čo som si všimla, bol ukazovateľ teploty nad lekárňou. Oznamoval, že je tridsaťdeväť stupňov a to v tieni. Ďalšie, čo som si všimla, bola francúzskymi vlajkami a trikolórovými ružami vyzdobená radnica. Hoci už boli štyri dni po najväčších oslavách, ktorými žije každé mesto a každá dedina v celom Francúzsku,  výzdoba v národných farbách najväčší štátny sviatok stále pripomínala. Dňa 14. júla 1789 dobyli Francúzi parížsku pevnosť a väznicu Bastilu. Bola pre nich symbolom starého režimu. Ale zároveň z nej potrebovali aj pušný prach. V tom čase v nej bolo uväznených len sedem väzňov. A ani jeden z nich nebol politickým väzňom. Štyria boli obvinení z falšovania, ďalší bol na želanie rodiny obvinený z incestu a dvaja boli šialenci. Tí ani nevedeli, prečo ich dav vynáša von na pleciach. Ihneď potom boli títo dvaja umiestnení v blázinci. Ale pre Francúzov dobytie Bastily znamená začiatok Veľkej francúzskej revolúcie.

Zo sedadiel sme všetko povkladali do kufra, aby nič nelákalo prípadných záujemcov.

„Ivko, mám dať do kufra aj navigáciu?“

„Ako chceš. Ale môžeš ju dať aj na dlážku. Len ju daj dolu z okna.“

Dala som ju do otvorenej priehradky pod predným panelom.

Do katedrály Notre-Dame sme to mali blízko. Necelých štyristo metrov. Najskôr sme si ju obzreli zvonka. Keď som vychádzala hore schodmi, bavila som sa na malom bielom pudlíkovi. Jeho majiteľka si evidentne chcela pozrieť vnútro chrámu, ale nemala to srdce priviazať malé psíča niekde o mrežu. Tak stála vo velikánskych vstupných dverách a nazerala dovnútra. Havino presne kopíroval jej kroky a vždy sa medzitým s vyplazeným jazykom usadil. Chládok katedrály by bol určite obom dobre padol.

Noyonská katedrála je impozantná. Aj keď by sme ju medzi francúzskymi gotickými katedrálami zaradili skôr medzi drobcov. Jej vonkajšia dĺžka je stopäť metrov a výška hlavnej lode je „len“ dvadsaťtri metrov. Je to menej ako polovica výšky katedrály v Beauvais. Ale tá sa im práve pre jej výšku a vyštíhlenosť dvakrát zrútila a doteraz je nedokončená. Ale klenba nad presbytériom zostala stáť. Aj v noyonskej katedrále sa mi najviac páčila zadná časť presbytéria. Okolo nej boli v dvoch plánoch nad sebou štíhle arkády a nad nimi okná, ktoré presvetľovali vnútro chrámu. Z bočných chrámových dverí som prešla k rajskému dvoru. Bol pre mňa sklamaním. Doteraz najkrajší rajský dvor som videla v Padove. V bazilike Svätého Antona. To bol podľa mňa vhodný priestor na rozjímanie a odpočinok. S množstvom zelene, s obrovskou zakvitnutou magnóliou uprostred. Celý rajský dvor bol obkolesený vzdušnou arkádovou chodbou. Pri katedrále v Noyone to vyzeralo skôr ako úložný priestor. Rýchlo som odtiaľ zdupkala. Ešte raz som si prezrela hlavnú loď a pri dverách som počkala na Iva.

P1030373.JPG

Obdivovatelia katedrály

Hneď vedľa katedrály je postavený pamätník vojakom, ktorý padli pri oslobodzovaní mesta počas prvej i druhej svetovej vojny. Po oboch stranách pamätníka viseli čisté, nedotrhané štátne zástavy.

Vonku už bolo o niečo príjemnejšie. Na teplomeri nad lekárňou už bolo o dva stupne menej. Ale stále to bolo tridsaťsedem. Keď sme otvorili dvere auta, ani sa nám do neho nechcelo nastúpiť.

„Teraz kam pôjdeme, Danuľa? Mala by si pre istotu zadať údaje do navigácie.“

„Ivko, o chvíľu bude päť. Asi by sme mali ísť priamo do Santžermálevil.“

„Koľko je to kilometrov?“

„Ak si dobre pamätám, tak okolo stopäťdesiat. Mali by sme ísť cez Soason a Remeš.“

Soissons a Reims.

Ivko nabral odvahu a sadol si do rozhorúčeného auta a začal pripevňovať držiak na džípiesko. Ja som ho zatiaľ vonku pri dverách zapínala. Po chvíľke sa mi na displeji objavili sivé, čierne a biele zvislé čiary.

„Ivko, asi sa nám pokazil garmin.“

„Ako sa nám mohol pokaziť? Čo sa ti podarilo s ním urobiť?“

Môj drahý manžel je naozaj šťastne ženatý. Vždy, keď sa niečo stane, najmä ak je to nejaká katastrofa, tak koho iného by mohol z nej čo najrýchlejšie obviniť? Nuž predsa mňa. A aj teraz nastala tá chvíľa.

„Vypla som ho a teraz som ho zapla.“

V ruke som držala rozhorúčené, malé, čierne, so mnou nekompatibilné, čudo. A vtedy ma to napadlo.

„Ivko, podarilo sa nám ho upiecť.“

Chvíľku na mňa prekvapene hľadel. Ale potom skonštatoval:

„Asi sme ho nemali nechať v aute. Skúsim ho dať do chladničky, či sa nepreberie.“

Čo hneď aj vykonal.

„Budeme musieť ísť podľa mapy.“

„Ivko, ale máme len osemstotisícku. Nemáme podrobnú mapu tohto regiónu.“

„Nevadí. Budeme sledovať smer Soason a potom Remeš.“

Sledovať sme sledovali. Do Soissonsu sme mali štyridsať kilometrov. Aspoň to spočiatku tak vyzeralo. Ale potom sme sa kvôli obchádzkam niekde stratili. Zrazu som po ľavej strane zbadala nám už známy národný vojenský cintorín v Ambleny. A ten je na ceste do Remeša.

„Zastavíme?“

Ivovi zažiarili oči pri predstave, že by mohol opäť fotografovať svoj obľúbený objekt. Bolo takmer trištvrte na sedem a preto som navrhla, aby sme prestávku spojili s piknikom. Za cintorínom bolo veľké pole a na jeho okraji sa rozprestieral ihličnatý les. Kým Ivo robil jeden záber za druhým, ja som rozprestrela deku a rozložila všetky dobroty, ktoré sme mali k dispozícii. Už som začínala tušiť, že to bude po raňajkách jediné naše dnešné jedlo.

Po trištvrte hodine sme opäť nasadli do auta. Po Remeš sme zvládli našu cestu bez problémov. Ale V Remeši sa nám podarilo odbočiť na výpadovku z mesta o dva-tri kilometre skôr. Už po pár metroch sme vedeli, že ideme zle. Išli sme síce po E50, ale namiesto na juhovýchod sme išli na juhozápad. Do Paríža. Rozhodne to nebol smer na Saint-Germain-la-Ville. A až po výjazd 21 sme nemohli z diaľnice odbočiť. Čo znamenalo ísť takmer tridsať kilometrov v protismere. Za Verneuil sme už vedeli, že nemôžeme odbočiť doprava, ale že musíme odbočiť doľava. Na juhovýchod. Keď sa objavila smerovka Épernay, vedeli sme, že ideme dobrým smerom. To už bolo pol deviatej a ja som pred dovolenkou poslala Nicole správu, že pri ceste späť prídeme okolo pol siedmej. A teraz to vyzeralo tak, že možno bude aj desať. Po prepočítaní údajov v mape som oznámila Ivovi.

„Ivko, o hodinu, hodinu a štvrť by sme mohli byť v Santžermálevil. Idem zavolať Nicole, že sme na ceste k nim, lenže prídeme neskôr.“

„Dobre, ale sleduj aj cestu. Nieže zas zablúdime alebo zle odbočíme.“

Nicole mi chytila telefón po druhom zazvonení. Bola som príjemne prekvapená, že aj napriek  našej francúzsko-anglickej konverzácii pochopila, čo som jej hovorila. O pokazenom džípiesku a o našej ceste na Paríž. Až doma som zistila, že nám v ten večer poslala e-mail s otázkou, či prídeme.

Cez Éperney sme prešli bez problémov, ale blúdenie sme si podľa všetkého nevyčerpali. V Châlons-en-Champagne sme sa opäť na chvíľu stratili. Pri vjazde do Chepy som si spomenula, že sme tam pri príchode pred dvoma týždňami dvakrát blúdili. Našťastie som si  zapamätala správnu cestu vedúcu do Les Perrières.

Ihneď, ako sme zaparkovali na dvore, z dverí penziónu vyšla Nicole. Zvítali sme sa už ako starí známi. Bolo po desiatej, tak nás zaviedla rovno do izby. Tej istej, ktorú sme mali aj prvýkrát. Ešte sme sa dohodli na čase raňajok a zaželali si dobrú noc.

Na ceste z Normandie do Champagne-Ardenne sme prešli štyristosedemdesiattri kilometrov.

Z Francúzska do nemeckého Hemau

Sobota  – 19.7.2014

Večer som si pre istotu nastavila budík na ôsmu. Prvýkrát som odignorovala jeho zvonenie. Keď o desať minút zazvonil opäť, donútila som sa ho aspoň vypnúť. Ivo nereagoval ani na jedno zvonenie. Horko-ťažko som ho pred trištvrte na deväť donútila otvoriť oči.

Presne o deviatej sme zišli na prízemie a vošli do raňajkovej miestnosti. Na dlhom stole bol neporiadok. Množstvo prázdnych tanierov a omrviniek naširoko-naďaleko svedčilo o tom, že na raňajky prichádzame ako poslední. Pri stole ešte doraňajkúvala mama s asi dvanásťročnou dcérou. Odzdravili nám a ďalej sa medzi sebou potichúčky rozprávali po francúzsky. Tentoraz s nami nesedeli ani domáci, pretože už večer nás Nicole poprosila, či by sme nemohli uvoľniť izbu do desiatej. Čakajú vraj nových hostí a všetky izby sa im akurát naraz uvoľnia a ihneď na to sa aj všetky zaplnia. Na stole nám nič nechýbalo. Na raňajky sme mali bagety, croissanty, viac druhov džemov, med, džús, kávu a mlieko. Po raňajkách som našla Nicole v jednej z izieb na prízemí. Zaplatila som jej za nocľah, poďakovala sa za služby a rozlúčila som sa aj za Iva.

Desať minút pred desiatou sme už sedeli v aute. Vedeli sme, že zo Saint-Germain-la-Ville musíme po N44 odbočiť doprava na Vitry-le-François. Ivo mi už večer avizoval, že ak sa nám nepodarí vo Vitry kúpiť podrobnejšia mapa, tak zvyšok Francúzska pôjdeme po diaľnici. 

Na začiatku Vitry sme načerpali vo veľmi dobrej cene tridsaťjeden litrov benzínu. Po eure a štyridsiatich deviatich centoch. Po dobrých skúsenostiach parkovania v centre mesta, rovno na námestí, sme sa rozhodli ísť priamo tam. Ivo už presne vie, kam má ísť kúpiť bagety a kde nakúpi aj ďalšie dobroty na cestu. Nákupy sme ale začali hľadaním obchodu s mapami. Stojan s týmto pre nás dôležitým artiklom sme objavili v kníhkupectve. Predavač a majiteľ obchodu v jednom nám pomáhal nájsť potrebnú mapu. Stopäťdesiattisícku departmentov Bas-Rhin, Haut-Rhin, Territoire de Belfort. Keď sa dozvedel, čo sa nám stalo s džípieskom, skonštatoval, že mapy sú aj tak lepšie. Súhlasili sme.

Nedávno som mala chuť pozrieť si nejaký nenáročný film, pri ktorom by som nemusela zaktivizovať intelektuálne bunky. A v televízii práve taký nenáročný film dávali. V jednom momente ma rozosmial takmer k slzám. Budúci nevlastný otec svojej budúcej nevlastnej dcére v tínedžerskom veku dáva v aute úlohu, keď sa pokúšajú nájsť budúcu manželku a budúcu matku:

„Pozri sa rýchlo do mapy, kam máme ísť.“

„A ty si myslíš, že naša generácia vie čítať mapy?“

Aj my sme zleniveli, odkedy máme džípiesko. Až do tej miery, že po návrate z dovolenky sme si boli kúpiť nové. Vieme, že ho musíme kontrolovať, ale hromadu situácií dokáže vyriešiť za nás.

Skôr ako sme nastúpili do auta, sme zjedli pol čerstvej bagety a rozložili mapu. Od Iva som dostala mikrociele.

„Danuľa, dávaj pozor.“

Dlhoročný učiteľ sa v ňom nezaprel ani na dovolenke.

„Pôjdeme smerom na Toul, Nancy, Saverne, Haguenau a za Roppenheimom prejdeme francúzsko-nemecké hranice. Je to asi tristo kilometrov. Keď zvládneme túto časť, to najhoršie budeme mať za sebou“

Ja som bola plná optimizmu, pretože veľkú časť tejto trasy sme už párkrát absolvovali počas predchádzajúcich dovoleniek.

Na odpočívadle Toul sme sa rozhodli aspoň na chvíľu zastaviť a povystierať sa. Pred Saverne sme skonštatovali, že máme dobrý čas a urobili sme si do pol tretej piknik. To sme mali pred sebou už len niečo cez šesťdesiat kilometrov po hranicu. Pri prechode hraníc sme boli radi, že ideme v dobrom smere. Na opačnej strane cesty sedeli francúzski policajti, krytí mostom, a merali rýchlosť autám prechádzajúcim z Nemecka. O trištvrte na štyri sme vstúpili na územie Nemecka.

„Tomu som ani neveril, že to zvládneme bez jediného blúdenia. Dostaneš Keksík zlatej navigácie.“

Viac by sa mi páčil Rad zlatej navigátorky, ale aj tak to bolo dobré. Hlavne keď som k nemu dostala aj mliečne bebečká. Také, aké mám rada.

Do miesta nášho nemeckého tranzitného ubytovania sme mali asi tristopäťdesiat kilometrov.

„Keby sme nikde nestáli a neboli by žiadne kolóny, tak by sme mohli byť v Hemau pred ôsmou.“

Hlavu som mala zavŕtanú do mapy a neustále som prepočítavala. Skoro ako naša bývalá navigátorka z nebies.

„Aspoň jednu prestávku si budeme musieť urobiť.“

Ivo ma už dobre pozná, že taká dlhá cesta by ma priviedla na pokraj zúfalstva. Ale zastali sme len necelých tridsať kilometrov pred Hemau. Na benzínke vo Velburgu. Nielen preto, aby sme načerpali benzín, ale aj preto, aby sme kúpili diaľničnú známku pre prejazd Rakúskom. Pitný režim sme dodržiavali aj za jazdy. V Saverne sme si fľaškami s minerálkou zaplnili všetky úložné priestory na to určené.

Tri minúty po ôsmej sme zaparkovali na nám už známom parkovisku pred domom Bachmühle 1. Do zošita som zapísala údaje z tachometra. V ten deň sme prešli bez akéhokoľvek zaváhania šesťstodeväťdesiatosem kilometrov.

Renate už prázdninovala. Aj tých pár dni voľna bolo na nej vidno. Vyzerala oveľa uvoľnenejšie a oddýchnutejšie ako pri našom prvom stretnutí, keď ešte chodila do školy. Bolo veľmi príjemne a nechcelo sa nám ísť hneď dovnútra. Privítali sme, že nám chce Renate ukázať svoje kráľovstvo. Cez mostík s hnedou drevenou lavičkou sme vošli do záhrady plnej stromov a zvierat. Kačíc, sliepok, psov, kamerunských oviec. Na obrovskom ihličnatom strome som zrazu uvidela pyšného, veľmi pekne sfarbeného kohúta. A všade okolo neho sedeli na konároch sliepky. Renate sa posťažovala, že málokedy bývajú v kuríne. A najhoršie to vraj je pri hľadaní vajíčok, pretože si ich znášajú kde chcú. Ale sliepky vyzerali byť spokojné.

Renate nám dala tú istú izbu, ktorú sme mali prvýkrát. Prekontrolovala som z nej, či na brehu mlynského potoka pretekajúceho nám popod okno, stále stojí socha s názvom Zrod nového života. Pre Knorrovcov ju z kameňa vytesal sochár zo susednej dediny. Bola tam. Sčasti ukrytá v zelených kríkoch.

Pred spaním sme si ešte urobili plán cesty na ďalší deň. Štyri roky, odkedy sme mali navigáciu, ma rozmaznali. Opäť som si musela naštudovať trasu. Tak, ako som to robila od začiatku našich dlhých poznávacích ciest. Bola to celkom zábava.

Epilóg – vraciame sa domov

Nedeľa  – 20.7.2014

Prebúdzanie v Bachmühle je asi pod vplyvom nejakých záhadných ezoterických zásad.  Žblnkot vody v mlynskom potoku, štebot vtáčikov, kikiríkanie kohúta, kotkodákanie sliepok a svieži vzduch plný zelene a čerstvo pokosenej trávy. O štvrť na deväť som vyzrela von oknom a to všetko som nielen počula a cítila, ale aj uvidela. Dokonca aj dreveného panáka, zostrojeného z polienok dreva, ležérne usadeného na brehu potoka.

P1020309.JPG

Prebúdzanie v Bachmühle

Desať minút pred deviatou sme zišli do raňajkovej miestnosti, kde nás opäť čakali perfektne naaranžované bohaté raňajky na modro-bielom prestieraní. Renáte nám pripravila cereálne a biele pečivo, maslo, paštétu, salámy, syry, džemy a rajčiny. Raňajky sme začali pomarančovým džúsom a skončili kávou. O pol desiatej sme vychádzali do izby, pričom sme obdivovali vnútornú výzdobu schodiska. Knorrovci z neho spravili súkromné regionálne múzeum. Na podlahe bol uložený rad najrozmanitejších starých ohrievacích žehličiek, v kúte schodiska stál starostlivo zreštaurovaný kolovrat a na stene bolo v ráme zavesené bábkové divadlo. Aj s bábkami na povrázkoch.

P1030414.JPG

Rozlúčka s Bachmühle v Hemau

Z izby sme si pobrali tých pár vecí, ktoré sme si večer vyniesli z auta a išli sme vyplatiť obe naše ubytovania. Prvé a posledné tejto našej dovolenky. Pritom som sa od našej domácej dozvedela, že v Nemecku nie sú v nedeľu otvorené žiadne obchody. A my sme nemali ani kúsok chleba. Tak nám na cestu zabalila pečivo, ktoré sme pri raňajkách nezjedli a ešte nám do termosky naliala aj kávu. Pani Renate sa vyšla s nami rozlúčiť, čo som využila a vyfotografovala som ju spolu s Ivom v záplave kvetov a zelene, o ktorú sa stará.

Pár minút po desiatej sme už sedeli v aute. Na kolenách som mala rozloženú mapu Nemecka a v obale som mala pripravenú aj mapu Rakúska. Veď po hranice sme mali pred sebou už len okolo stopäťdesiat kilometrov. O štvrť na jedenásť sme sa dostali na diaľnicu a tesne pred dvanástou sme prekročili nemecko-rakúske hranice. Asi po dvoch kilometroch sme uvideli po našej pravej strane odpočívadlo. Na brehu lenivo tečúcej hraničnej rieky Inn. Ivo ešte aj cez plot preliezal, aby si ju mohol odfotografovať.

O trištvrte na jednu vodič nášho auta odbočil na benzínku vo Welse. Nie je prívetivá, ale už ju poznáme. Má svoje výhody. Nie je preľudnená a ešte je na nej aj výrazne lacnejší benzín ako na odpočívadlách pri diaľnici. A má aj čisté hygienické zariadenia, o ktoré sa stará razantný muž, podobajúci sa na Turka.

Od chvíle, ako sme včera opustili Normandiu, prvé auto so slovenskou poznávacou značkou prefrnglo okolo nás až za Welsom. Po troch dovolenkách vo Francúzsku sme došli k uzáveru, že Slováci sa po tejto krajine individuálne a vlastnými autami príliš netúlajú. Podľa všetkého uprednostňujú organizované podujatia. Z nás dvoch si to už ani jeden nevieme predstaviť. Príliš by nás to obmedzovalo. Pred Sankt Pöltenom sme zastavili na odpočívadle Rosenberger. Urobili sme si dlhšiu prestávku. Na trávniku sme si rozložili deku, zjedli sme raňajšie plnené pečivá a zjedli nektarinky, ktoré nám dala na cestu pani Hilary. O tretej sme vyrazili na posledný dvestosedemdesiat kilometrový úsek cesty.

Na vonkajšom okruhu Viedne sme nesprávne odbočili a zrazu sme len vchádzali do centra mesta. Môj drahý manžel mi ešte aj dnes tvrdí, že hodinu sa so mnou hádal, že nás nedokážem z Viedne vymotať. Ale vymotali sme sa. Veď už toľkokrát sme cez Viedeň prechádzali, že som sa musela zorientovať podľa tých pár orientačných bodov. Hoci ktovie, možno má Ivo pravdu, že keď je šťastie unavené, tak si na hocikoho sadne. Dokonca aj na mňa.

Keď to tak zosumarizujem, tak ja som len získala na upečenom garmine. Ivo je dodnes v nemom údive, že som nás dokázala od Châlons-en-Champagne doviesť domov len podľa mapy. Mám jeho obdiv. Aspoň v niečom. A ako ho poznám, nevydrží mu nadlho.

Od Viedne sme sa cítili už ako na Slovensku. Okolo nás prúdili samé TN, GL, SK, BL. Samozrejme, že žiadne z nich nedodržiavalo ani rýchlosť a ani vzdialenosti.

Skončil sa nám príjemný spôsob cestovania.

O pol piatej sme prekročili rakúsko-slovenské hranice a o trištvrte na päť mi už zdvihla telefón naša Liliana.

„Vy ste už na Slovensku, rodičia.“

Vie, že ihneď, keď Iva vyvediem z Bratislavy, tak sa jej ozývam. Že sme celí, živí a okrem mojich pier, aj zdraví.

Slovensko nás privítalo horúčavou. Ešte o pol šiestej bolo v Nitre tridsaťjeden stupňov. Vôbec by som sa nebránila, keby sme sa ihneď otočili späť do Normandie. Pretože tá sa mi dostala pod kožu. Tak, ako som voľakedy dávno povedala v Siene pred dómom Santa Maria Assunta „sem sa musím ešte raz vrátiť“, tak presne to isté si teraz hovorím o Alabastrovom pobreží. Sem sa chcem ešte vrátiť.

V Zlatých Moravciach sme sa cestou zastavili kúpiť chlieb. Ani v Nemecku a ani v Rakúsku nemajú v nedeľu obchody otvorené. Na Slovensku áno. Tak sme to využili. Hoci aj ja som toho názoru, že by nedele nemali patriť obchodom.

O štvrť na sedem sme zastali pred naším činžiakom. Ešte z auta som zavolala Magdalénke, aby nám cez okno zhodila naše kľúče.

Dobre sa nám cestovalo po starom kontinente. Boli sme bez starostí. O ajku sa starali naši mladí a Peťova mamina, o byt a kvety sa nám starali naše dve susedské rodiny.

Počas dovolenky sme prešli päťtisícštyristotrinásť kilometrov a naša fabia o sedemstodvadsaťjeden kilometrov prekročila svoju päťdesiattisícovú hranicu.

Na druhý deň doobeda som popri vybaľovaní a prvých dávkach prania sedela aj pri počítači. Z fotoaparátu som sťahovala fotografie. Mala som ich vyše osemsto. Urobila som z nich výber. Dvestopäťdesiattri fotografií. Poobede sme išli pre ajku na Kordíky. Po zvítaní sa a odovzdaní darčekov a vypočutí si všetkých dôležitých informácií som Peťovi podala ú-es-béčko.

„Vy máte pripravené fotky?“

S prekvapením zvolala Kika a všetkých rozsadila tak, aby dobre videli na televíznu obrazovku.

Vo vzájomnom skákaní si do reči sme im premietli všetko, čo sme videli, zažili a čo sa nám páčilo.

Bola to skvelá dovolenka. Dovolenka, v ktorej dominovali tri farby. Ružová, smaragdová a biela. Farby troch francúzskych pobreží.

P1030324.JPG

Na pláž Vastérival na Alabastrovom pobreží sa chcem vrátiť

Kniha návštev


Počet prístupov:

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2015
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Danuša Meňhartová
Číslo publikácie : 13
Technický redaktor: Jozef Škvarenina