Toskánske návraty

Aquileia

Posledné raňajky, poďakovanie personálu, rozlúčenie sa s Antoniom a o pol desiatej sme sedeli v plne naloženom aute. Okrem oblečenia, sprievodcov a máp bolo auto bohatšie o cestoviny, olivový olej, syry, červené víno. Pre každého, koho sme nechali doma. A samozrejme, aj pre nás. Veď sa blížilo leto s množstvom zeleniny a šalátov, do ktorých sú najlepšie práve tieto toskánske maškrty.

Cesta nám ubiehala úplne bez problémov. Žiadne blúdenie, žiadne zdravotné ťažkosti. Takže som sa konečne mohla začať vážne zaoberať úlohou, ktorú som si dávala od našej prvej cesty do Talianska s Dušanom. Budem si zapisovať dĺžku a počet tunelov a mostov. Prišlo mi to na rozum síce až niekde za Barberinom a preto mi pár tunelov predsa len chýba. Podľa mapy tri. A potom to celé začalo. Veľkolepá konštrukcia mosta sa striedala s nemenej veľkolepou stavbou tunela. Taliani sú známi svojimi odvážnymi riešeniami týchto stavieb. Hoci niektoré mosty, cez ktoré sme prechádzali, boli riadne hrkavé. Ale čím ďalej, tým viac sme sa blížili ku svojmu nedeľnému cieľu. Aquileia.

Pred dvoma rokmi sa nám osvedčilo tranzitné ubytovanie. Medzi nocou strávenou v aute a v posteli je veľký rozdiel. Zisťujeme to s pribúdajúcim vekom. Takže som si v januári sadla k počítaču a začala som prehľadávať stránku www.ostellioline.org. Vlani sme sa na spiatočnej ceste zastavili v Aquilei, ktorá nám učarovala. O to bolo väčšie prekvapenie a príjemnejšie zistenie, že je tu hostel. Hneď som im napísala a v priebehu troch dní som dostala od Eleny potvrdzujúcu odpoveď.

Pred ostellom sme zaparkovali na prvýkrát. Bolo tam voľné miesto práve pre naše auto. Mladá tmavovláska nás so širokým úsmevom privítala, prekontrolovala veľký zošit a s evidentným potešením nám oznámila:

„Áno, tu ste. Máte dvojposteľovú izbu.“

Podala nám kľúče, vysvetlila, ktorý je od dverí izby a ktorý od vlastnej kúpeľne a spýtala sa, či chceme dvojplachty alebo sólovky. Po týždni v samostatných posteliach som dala neuvážene prednosť dvojplachtám. Jednu na posteľ a druhú na prikrytie. Ale hneď som začala mať obavy, či budem dostatočne zo všetkých strán pozakrývaná až po uši, keď bude spolovice patriť aj Ivovi. Majú to dobre vymyslené. Nebol v tom problém.


Bazilika v Aquilei

V izbe sme si vybalili len to najnutnejšie a vybrali sme sa do terénu. Prvá cesta viedla do baziliky. Paleokresťanská podlahová mozaika zo 4. storočia v rozlohe sedemstopäťdesiat metrov štvorcových ma fascinovala presne tak isto ako vlani. Po sklených mostíkoch som sa prechádzala po celom chráme a obdivovala som farebné príbehy vložené do kamienkov. Sem – tam nám okolo nosa prefrngli holuby, ktoré si v tomto obrovskom priestore hrkútajú a preháňajú sa pod strechou dómu ako vo voľnej prírode. Tento rok už konečne mali sprievodcu v češtine. Slováci podľa všetkého ešte Aquileiu húfne nenavštevujú, hoci je len pár kilometrov severne od letných turistických stredísk.

Z baziliky sme sa vybrali po štvorkilometrovej hrádzi do Grada. Po oboch stranách dvojprúdovej cesty sa hojdalo more. Auto sme zaparkovali na jednom z množstva ostrovčekov, na ktorých leží toto malebné mestečko a do centra sme sa vybrali pešo. Prešli sme ponad jeden kanál, križovatku a ocitli sme na hlavnom námestí. Jeho súčasťou bol aj ďalší kanál plný člnov. Našli sme si malú pizzeriu, z ktorej sme mohli sledovať ruch okolo seba. Člny vychádzajúce na more, ktoré viezli svoju posádku na večernú plavbu okolo ostrovov alebo na lov rýb. Talianov, ktorí využívali nedeľný večer na stretnutia s priateľmi a množstvo Nemcov, ktorých letným domovom sa stalo Grado.


Hlavné námestie v Grade

Vrátili sme sa do Aquilei a porozprávali sme sa s recepčnou. Pri našom prvom rozhovore som mala dojem, že asi hovorím príšernou angličtinou a preto ma ťažko rozumie. Večer mi ale vysvetľovala, že ona to má komplikované. Je Friulka a všetko si prekladá z friulštiny do taliančiny a až potom do angličtiny a opačne. To ale nevyvracia to, že moja angličtina je naozaj príšerná. Hlavne, že sa dohovorím. A moja učiteľka ma ukľudňuje, že robím aj pokroky. Aj tak sa však túto reč, lepšie povedané, žiadnu reč, nenaučím poriadne. Otec hovoril španielsky, nemecky, maďarsky, bulharsky a ktovie ešte koľkými jazykmi. A ja som dopadla takto. Cítim to ako veľkú nespravodlivosť, že som jeho talent na jazyky nezdedila. 

A s týmto vedomím som zaspávala. Keby nebolo hučiacich Angličanov, ktorí ma zobudili okolo dvanástej a rozprávajúcich sa do pol druhej v noci, tak by som spala ako zarezaná. Bola teplá noc. Okná smerujúce nad riečku sme mali všetci pootvárané a hoci boli až v piatej izbe od nás, bolo ich výdatne počuť. Väčšinou, aj keď sú triezvi, sú dosť rozjarení a hluční.

Išlo o dve rozličné skupiny a odovzdávali si navzájom skúsenosti z poznávania Talianska. Ráno boli pri odchode ako mátohy. A jeden z nich nasadal na plne naložený bicykel. Určite zaspal na prvej zastávke. Ale hádam nezaspal priamo na bicykli.

Ráno mal službu rozložitý mladý muž, ktorý nám ukázal, kde máme raňajky a dal nám žetóny do automatu na kávu. Panoval tu samoobslužný systém. Namiesto chleba sucháre v balíčkoch, lekváriky od výmyslu sveta, maslo v presklenej chladničke. Čajové vrecúška a horúca voda v termoskách. Ja mám rada hrianky, takže mne sucháre nevadili. Len Iva rozmaznalo čerstvé pečivo, ktoré sme mali každé ráno v sienskom hosteli.

Vonku nás už čakalo auto pripravené zvládnuť posledných, približne šesťsto kilometrov cesty. Na prvej benzínke sme ho nachovali a ja som sa začala venovať, aj vďaka našej recepčnej, skúmaniu furlandského regiónu, ktoré má priznanú autonómiu. Prevažne v ňom žijú Friulovia. Majú svoj vlastný jazyk, ktorý sa vyučuje v školách a používa sa aj ako cirkevný jazyk. Vo friulštine vychádzajú noviny, časopisy a podporuje sa zachovanie tohto jazyka a kultúry. Dokonca aj tabule pred obcami sú dvojjazyčné. V tejto časti cesty nie sú tunely a aj mostov je pomenej, takže som mohla friulské informácie ihneď za horúca sprostredkúvať Ivanovi.

Tak sme sa pomaly ale iste dostávali do údolia rieky Tagliamento, ktorej rozľahlé koryto je v júli takmer suché a biele. V apríli a máji je možné vidieť v ňom modrobielu vodu, ale len uprostred kamenistého dna. Ktovie, v ktorom období je potrebné prísť, aby sme ho videli naplnené. Tagliamento pramení v Dolomitoch, preteká Alpami a jej koryto sa začína šíriť pri Tolmezze. Vytvára nielen vstupnú bránu do Talianska. Ale aj rozlúčkovú.