|
Toskánske návraty |
|||
MontepulcianoV sobotné ráno nás v jedálni prekvapil kľud. Žiadne školopovinné deti. Pár motajúcich sa mladých ľudí. Evidentne nevyspatých. Rýchlo sme sa naraňajkovali, pretože po raňajkách sme sa museli sťahovať do druhej izby. Cestou z jedálne sme vyplatili posledný nocľah v Siene a dostali kľúč od izby o poschodie vyššie. Kupodivu sme všetko hravo zvládli, vrátili sme Antoniovi kľúč od pôvodnej izby a mohli sme sa vybrať na ďalšie potulky. Keďže išlo o posledný deň v Toskánsku, mali sme dva ciele. Ivo verejný – fotografovanie krajiny s obedom v Montepulciane a ja som mala tajný cieľ – nájsť jednu zaujímavú scenériu niekde v okolí tohto mestečka, ktorá mi už dávno nedala pokoj. Od hostela sa nám podarilo vyjsť na via Cassia na prvýkrát. Táto stará rímska cesta spájala Rím s Florenciou a viedla ešte ďalej na severozápad do Luccy. Cestujúcim dodnes poskytuje prekrásne panoramatické výhľady, pretože sa väčšinou vinie po hrebeňoch návrší.
Za Monteroni d´Arbia sme po ľavej strane zbadali zvlnenú farebnú krajinu, ktorá nenechala môjho drahého manžela ľahostajným. Až do tej miery, že bol schopný prekonať vážne prekážky, aby sa k nej bližšie dostal. V tej časti bola asi na päťkilometrovom úseku švorprúdová cesta predelená betónovým múrikom. My sme sa nachádzali v dvoch tretinách. Na kruhovom objazde pred Lucignano d´Arbia sme sa otočili do protismeru. O chvíľu sa nám objavil výhľad po pravej strane. Ale ako sa k nemu dostať, keď tam žiadna odbočka zo štvorprúdovky neviedla? Za Monteroni sme sa otočili naspäť do protismeru. Asi musíme hľadať nejakú odbočku vpravo. Nič. Dostali sme sa opäť až na kruhový objazd pred Lucignano. Tak sme sa opäť zaradili do pruhov vedúcich na Monteroni, kde sme si povedali, že musíme pravdepodobne zísť z tejto minidiaľnice v Monteroni dolu a tam hľadať smer na Asciano. Podarilo sa. Ivan dokonca našiel aj vedľajšiu cestu, kde mohol pohodlne odstaviť auto. Na slnku. „Nebudem dlho. Urobím pár záberov a budeme pokračovať. Čo budeš robiť? “ Otázka bola na mieste, pretože sme stáli na mimoriadne prašnej ceste, vedúcej k blízkemu hospodárstvu, ktoré sa objavilo za stromami. „Prečítam si ukoristené materiály.“ V každom infocentre doslova vybrakujem rôzne brožúrky, knižočky, mapky, ktoré mám práve v takýchto chvíľach čas študovať. Pritom som sledovala Iva, ako sa čím ďalej – tým viac vzďaľuje od auta. A okolo mňa každú chvíľu prešlo auto smerujúce na hospodárstvo a každú chvíľu našu malinovočervenú felíciu obalilo do sivého prachu. Nedalo sa nič robiť, rozhodla som sa preparkovať. Z prachu a do tieňa. Ivan patrí na nešťastie k tým typom mužov, ktorí s radosťou hovoria – žene patrí do ruky vareška. Akosi sa pri tom nenachádza priestor – a aj kľúče od auta. Keď môj drahý manžel začul štartovanie auta – ihneď sa otočil zistiť, čo sa to deje. A radšej sa začal vracať späť. Krajina, nekrajina, pud záchovy auta bol väčší. Uznal síce, že ho nepostavil práve najlepšie s vysvetlením: „Nevedel som, že sa tu tak dlho zdržíme.“
Väčšina cesty od Monteroni cez Asciano a San Giovanni vedie úsekmi, ktoré sú na mape lemované zelenou farbou. To znamená, že sú z nej panoramatické výhľady a na fotografov tu striehne podstatne viac podnetov na zastávky. Ja ich väčšinou využívam tak, že si v peknom prostredí sadnem na deku a obdivujem prírodu alebo idem pešo v smere našej cesty. Tentoraz som zvolila druhý spôsob a pritom som mala možnosť zdraviť sa s cyklistami, ktorí využili sobotňajší slnečný deň na cykloturistiku. Pri la Canónice som stretla zaujímavú skupinku na kolesách. Štyria dospelí, dve deti na vlastných bicykloch a jedno dieťa sedelo v takom malom krytom vozíku pripevnenom za veľký bicykel riadený tatkom. A odtiaľ sledovalo, čo sa okolo deje. Zaujímavé riešenie. Len som si to vôbec nevedela predstaviť na slovenských cestách pri našich, veľmi často bezohľadných šoféroch. Pri našich potulkách často závidím turistom – cyklistom. Ale len chvíľku. Keď idú po rovine alebo dolu kopcom. Toskánsko je svetovo uznávaný raj cykloturistiky a opakovane získava ocenenia v súťaži o najobľúbenejší cykloturistický cieľ, ktorú vyhlasujú európske odborné časopisy. A je to vidno. Toľko cyklistov na jednom kilometri sme nikde inde nevideli. Pred dvomi rokmi sme mali v hosteli skupinu Švajčiarov, študentov strednej školy, ktorí mali za autobusom príves plný bicyklov. A často sme ich stretávali na cestách za cieľmi, kam sme išli aj my. Ale na hanbu – autom. Za Torrenieri sme mali dve možnosti dostať sa do Montepulciana. Kratšiu - cez San Quirico alebo dlhšiu cez Chianciano Terme. Bola som za tú dlhšiu. Malo to svoj dôvod. Už roky som hľadala jeden záber, ktorý je takmer vo všetkých knihách a vo všetkých kalendároch, ktoré ponúkajú stánky turistom. Raz som vo voľaktorom z nich objavila, že ide o krajinu pri ceste do Montepulciana. Do tohto mesta vedú štyri príjazdové cesty. Tri sme už poznali a jedna nám zostávala nepreskúmaná. Od Chianciana Terme. Za týmto kúpeľným mestečkom sme nastúpili do serpentín pomedzi stromy. Na ľavej strane sa nám objavil malý lesík a pred nami sa vinula cesta do kopca. Lesík skončil. Ja som sa len tak mimochodom pozrela doľava a začala som dôrazne žiadať Ivana, aby hneď a zaraz zastal. „Nemôžem, idú za mnou autá. Je tu úzka cesta.“ „Ihneď zastav.“ Bola som neoblomná vo svojej požiadavke. „Čo je také dôležité, že musím akurát tu zastaviť?“ „Zastav a uvidíš.“ Keď sme sa dostali na trochu bezpečnejší úsek, zabočil na kraj cesty a vypol motor. „No, ukáž.“
Nasmerovala som mu hlavu doľava. A uvidel. Uzulinkú serpentínovú cestu v zelenom svahu, lemovanú cyprusmi a vedúcu k hospodárstvu. Naozaj krásny pohľad. To musel uznať aj môj drahý manžel, ktorý ma inak podozrieva zo sklonu ku gýčom. Vystriehol vhodný okamih, keď po ceste ani zhora, ani zdola nešlo auto, aby sme sa mohli vrátiť na príjazdovú cestu k tomuto úkazu. A potom fotografoval a fotografoval a hľadal ten najlepší uhol, najlepší film a chcel odstrániť stĺpy s elektrickým vedením, ktoré mu kazili záber. Po mnohých zastávkach sme sa predsa len dostali do Montepulciana. Podarilo sa nám zaparkovať rovno pod vstupnou bránou. „Poďme sa najesť. Tu sa zdržíme dlhšie a budem si môcť dať k obedu aj červené víno.“ To už bol vážny dôvod, aby sme sa rýchlo vybrali hľadať nejakú reštauráciu. Veď sme boli v meste, ktoré preslávilo Vino mobile di Montepulciano. Niektoré už mali pozatvárané na siestovú prestávku, ktorú sa snažia Taliani naozaj dodržiavať. Takže to nebolo také jednoduché. Oproti kostolu Sant´Agostino sme našli malú zastrčenú pizzeriu. Pri stolíkoch vonku nikto nesedel, ale dvere boli otvorené. A práve oproti nám vychádzala čašníčka. Na otázku, či sa môžeme naobedovať, len prekvapene pozrela a otočila sa späť. V prvom momente som si myslela, že ma nerozumela a preto som šla dovnútra za ňou. Ani tam nikto nesedel, len z kuchyne vykukol muž v zástere. Zopakovala som otázku a aj dievčina mu niečo povedala, na čo on prikývol hlavou, že áno. Šli sme si sadnúť pred reštauráciu a ihneď sme mali pred sebou jedálne lístky. Dvakrát pizza, pol litra červeného vína, voda a na záver káva. Tak znela naša objednávka. Čašníčka vzala jedálne lístky a o chvíľu sme ju už videli odchádzať bez zásterky preč. Kým sme čakali na obed, rozobrali sme svoje zdravotné stavy. Na mňa pôsobia dovolenky väčšinou blahodarne. Až na malé výnimky, ale tie sa nerátajú. Celý život by som pristala dovolenkovať. Na cestu sme vzali, pre istotu, ešte jedny antibiotiká, majúc v pamäti dovolenku spred troch rokov uprostred horúceho júla. Vtedy sme plánovali na ceste zo Sieny prespať pri Lago di Garda a cez Brennerský priesmyk ísť domov. Pred Modenou sme sa zastavili najesť a dať si kávu. Z vyhriateho auta sme vošli do chladno klimatizovaného motorestu a pri jedle sme si sadli na studené plastové stoličky. Pred Mantovou sme vedeli, že je zle. Tak prudký a rýchly priebeh, pre mňa nie nezvyčajný zápal, som ešte nemala. Nepomáhali lieky od bolesti a ani plač. Pred Veronou sme vedeli, že sa skrútime vpravo na Padovu a ťaháme najznámejšou a najrýchlejšou cestou na Slovensko. Bez mojej navigácie. Odvtedy máme v batožine vždy, vždy, antibiotiká. Tentokrát to bol sumamed. A Ivo mi v rámci čakania na obed oznámil, že mi ho potajomky zjedol, pretože bolesti hrdla preskočili aj na neho hneď, ako sme prišli do hostela. To určite urobil uzatvorený priestor auta, v ktorom moje bacily hľadali novú obeť. Mali na to príležitosť skoro dvadsať hodín. Pri prvých príznakoch sa rozhodol nič neriskovať a potajomky ho zjedol. No uznajte. Potajomky. Hanbím sa, pretože to je dôkaz, že som počas dovolenky nedostala ani jednu pusu a ja som si to ani nevšimla. Kým sme si zrekapitulovali, že teraz, v závere dovolenky, sa obaja cítime dobre, priniesol nám kuchár a podľa všetkého aj majiteľ, lákavo vyzerajúcu pizzu, víno a vodu. Kým sme jedli, opieral sa o zárubne dverí, pozeral sa niekde za nás na ulicu a sem – tam niekomu zamával. Keď videl, že sme dojedli, prišiel vziať taniere a spýtal sa, či nám má ešte niečo priniesť. „Kávu.“ Pochválili sme jeho kuchárske umenie a vypýtali si účet. Priniesol všetko naraz. O chvíľu sme ho už videli zamykať reštauráciu a ponáhľať sa na schodisko pred Sant´Agostinom, kde už sedela mladá dáma čakajúca na neho. Tej asi celú dobu kýval. A až vtedy sme si uvedomili, že pri našom príchode nešlo o neporozumenie, ale o to, či nám vôbec dajú obed, pretože oni už majú obednú prestávku. Ale boli k nám veľmi milí. Žiadna nervozita, neochota, netrpezlivosť. Pohodlne sme si dopili víno. Káva bola ako zvyčajne vynikajúca. A potom sme sa vybrali do ulíc Montepulciana. Po trojhodinovom pobyte v mestečku sme na spiatočnej ceste videli na stolíku naše šálky a poháre s karafou na víno, ako čakajú na majiteľa, ktorí zatiaľ určite niekde oddychoval. Sobotné popoludnie bolo ospalé. Domáci prísne dodržiavali siestu. Po príchode domov sme zistili zas ďalší rest, ktorý musíme pri najbližšej návšteve napraviť. Nielen navštíviť San Biagio – travertínovú stavbu podobnú gréckemu chrámu, ale aj najstaršie pivnice mesta, ktoré sú umiestnené pod Palazzo Contucci na Piazza Grande. Sú prístupné verejnosti a my sme v nich ešte neboli. A v nich sa skrýva aj slávne Vino mobile. Kvôli vínu sa tu zvykneme vždy najesť, potom sa poprechádzať po čarovných stúpajúcich a klesajúcich stredovekých uličkách, pozrieť si výhľady z výška šesťsto metrov. Takže niektoré veci nám unikajú. Z Montepulciana sme auto nasmerovali k Pienze. Už pri vchode do centra sme videli, že sa tu niečo deje. Parkoviská boli plné a preto sme museli zaparkovať vo vzdialenej uličke medzi rodinnými domami. O to väčšia bola naša zvedavosť, čím nás tentokrát toto mestečko prekvapí. Pri poslednej návšteve to bola svadba mladých Angličanov a tentokrát nás vítal nápis nad bránou do historického jadra mesta: PIENZA E I FIORI XXI Všade okolo nás bolo množstvo kvetov. Na zemi, na pultoch, v rukách nakupujúcich. Ocitli sme sa na kvetinových, kríkových a ozdobných stromčekových predajných trhoch. Pre návštevníkov boli k dispozícii aj stánky s rôznymi dobrotami. O dobrú náladu sa staralo pouličné folkové mužské duo, ktoré sa presúvalo z miesta na miesto bicyklom prispôsobeným na takéto akcie. Okolo nás sme videli samé usmiate tváre plné pohody.
Za iných okolností je Pienza ospalým mestečkom, s čím asi nepočítal pápež Pius II, ktorý chcel svoju rodnú obec pod názvom Corsignano prebudovať na „ideálne mestečko“ v duchu renesančných princípov. Nanešťastie zomrel skôr, ako mohol svoj plán doviesť do konca. Ale Piazza Pio II medzi dómom a Palazzo Comunale sú príkladom toho, že jeho zámer bol zaujímavý. Piazza má lichobežníkový tvar a vďaka tomu sa malé námestíčko zdá byť oveľa väčšie. Z jeho otvorenej lodžie sa otvára rozľahlý výhľad do krajiny. Tentokrát sa ale väčšina nevenovala architektúre a histórii. Prvá májová sobota a nedeľa patrila v Pienze kvetom. Ivan chcel pôvodne vo večerných reflektorových slnečných lúčoch fotografovať. Opar nad krajinou mu zmenil plány a aj to spôsobilo, že sme z Pienze odchádzali neskoro. V Siene sme zaliezli na svoju poslednú noc do postelí unavení, ale pripravení na raňajšie balenie domov.
|
|||
