Toskánske návraty

San Gimignano

Autobudíček fungoval aj na dovolenke. Vstávali sme o trištvrte na sedem. Tak ako doma, keď ideme do práce. Len utorkový odchod z hostela bol až po dvoch hodinách pohodlného raňajkovania a príprav na ďalší deň potuliek. Rozhodli sme sa pozrieť si San Gimignano, ktoré sme pred dvoma rokmi odignorovali kvôli kolóne áut čakajúcich na zaparkovanie. V Poggibonsi sa môj drahý manžel porozčuľoval nespravodlivým hnevom. Autíčko nás už začalo upozorňovať oranžovým svetielkom, že aj benzínom je živé. Nielen našou pozornosťou a chválením za to, ako nás dobre odváža, kam chceme.

Na benzínke k nám ihneď veľmi úctivo priskočil drobný mužík vo farbách čerpacej stanice. Vytiahol Ivanovi kľúče z ruky, overil si, či berie správny benzín a začal tankovať. Ivo je typ – ja sám - a preto si začal mrmlať niečo v tom duchu, že je to dotieravosť a obmedzovanie jeho slobody. Po kom asi tá naša vnučka je? Tiež má vo zvyku používať zvrat – ja sama. Mne sa to nemôže stať, pretože som rada rozmaznávaná. O mňa sa môžu starať. Na benzínke doslova hľadám obeť, ktorú prepadnem s prosbou, aby mi natankovala. Z jednoduchého dôvodu. Ja som sa do dnešného dňa nenaučila na našej starej škodovke otvárať uzáver na benzín. Na čo?

Medzitým som Ivovi ukázala dôvod mužovej ochoty. Taliani majú na čerpacích stojanoch ešte jedno označenie – servizio. Vedľa býva aj iný stojan. Bez takéhoto označenia. A čo to znamená? K serviziu zamierim ja, pretože chcem, aby som dostala kompletný servis – doplnenie benzínu, umytie okien. Všetko je už zarátané v cene, ktorá je vyššia o pár centov. Ivo zamieri k stojanu bez označenia servizio, pretože je samoobslužný. Doteraz si to môj manžel nevšimol, pretože akýmsi záhadným spôsobom sme sa za tie roky vždy zaraďovali k bezservisným stojanom.

Okolo stanice bolo veľké parkovisko, ktoré Ivovi dotvorilo dobré podmienky na výmenu žiarovky. Bol jasný deň, nebolo ešte teplo, nebola ešte tma, nebol ešte unavený a dokonca sme sa ani neponáhľali. To, že nám nesvieti pravá stretávačka, sme zistili večer pri prechode Rakúskom. Po Taliansku sme sa túlali už tretí deň. Takže – konečne nastal ten správny okamih. A dokonca celú operáciu môj drahý, ale nie príliš technicky zdatný, manžel zvládol. Dostal pochvalu. A mohli sme pokračovať do nášho prvého cieľa v tento deň.

Pri ceste z Florencie do Sieny zvyknem pred Poggibonsi natiahnuť krk a sledovať krajinu po pravej strane. A teším sa, keď takmer na horizonte zbadám veľké kamenné veže vyčnievajúce nad mesto. Literatúra opisuje San Gimignano ako Manhattan stredoveku.

San Gimignano – Manhattan stredoveku

V 13. storočí patrilo k prestížnym mestám a jeho sedemdesiatdva majestátnych rodových veží bolo symbolom moci a bohatstva. A ochrany pred znepriatelenými rodinami v období bojov guelfov a ghibelliniov. Prívržencov pápeža a šľachty. Veže mali určenú aj maximálnu výšku. Podestova (starostova) veža musela byť najvyššia. Na to bol dokonca dekrét. Túto úlohu plnila päťdesiatjeden metrová Torre dell´Orologio pri Palazzo del Podesta dovtedy, kým si obyvatelia mestečka nepostavili nové Palazzo del Popolo s päťdesiatštyri metrov vysokou Torre Grossa. Dnes je pod ňou radnica, z ktorej sa vychádza na jedinú výhľadovú vežu. San Gimignano je maličké. Má necelých osemtisíc obyvateľov, ktorí s nadhľadom sledujú davy turistov z celého sveta. Počas Ivanovho fotografovania sedávam väčšinou na schodoch pred dómom a vychutnávam si stredovekú atmosféru, ktorú cítiť zo všetkých stavieb okolo námestia Piazza del Duomo. A tu zvyknem Ivana čakať, keď ide loviť zábery na sangimignanské strechy z Torre Grossa. Nie však tento rok. Tu sme sa prvýkrát stretli s neoblomnosťou zamestnancov, ktorí mali na starosti výstup na vežu. Nikoho nepustili hore s batožinou. Zbytočne sme im vysvetľovali, že manžel má vo fotobatohu len samé fotoaparáty, objektívy a filmy. Dokonca Ivo pred nimi batoh aj otvoril. Nepomáhalo vysvetľovanie, že len hore sa môže rozhodnúť, aký film alebo ktorý fotoaparát bude potrebovať. Nie. Za všetkým nasledovalo kruté pokrútenie hlavou a pohyb rukou smerom ku skrinkám, ktoré boli k dispozícii turistom na odloženie batožiny. A to zas Ivan odmietol. Urazene vypochodoval z haly s poznámkou, že to sú idiotské predpisy a za týchto podmienok nie je ochotný ísť hore. V rozhorčení si neuvedomil, že slovo idiot je medzinárodné. Takže výraz žien po tomto verdikte zodpovedal ich zhnuseniu z nás. Ale aspoň nás to pripravilo na podobné situácie vo Florencii a Siene, kde sa už Ivan začal zmierovať so situáciou, pretože sme zistili, že ide síce o jav nový, ale všeobecný.

Úzkymi uličkami, ktoré dokážu dlhú dobu chrániť chodcov pred slnkom, sme sa dostali ku kostolu Sant´Agostino. Prvýkrát sme tu mali prehliadku s ruským sprievodcom. Ruskí návštevníci tento rok zaplavili takmer celé Toskánsko. Pretože patríme ku generácii odchovanej na tomto jazyku, mohli sme porovnávať to, čo sme si prečítali alebo vedeli z predchádzajúcich návštev, s jeho hovoreným slovom. Sem – tam si vymýšľal a všimol si, že pri niektorých častiach nám obom vyskočilo obočie od údivu až k vlasom. Priznali sme sa, že sme Slováci a že ho rozumieme.

Schodište pred dómom v San Gimignane

San Gimignano je severozápadne od Sieny a my sme sa rozhodli prejsť kvôli fotografickej krajine na juhovýchod. A kým bude slnko v správnej polohe na oblohe, Ivan láskavo privolil, aby sme sa išli pozrieť do Abbazie Monte Oliveto Maggiore. Samozrejme, s niekoľkými fotozastávkami. Pred pár rokmi sme tam prišli večer okolo šiestej, keď už bol celý areál uzavretý pre verejnosť. Mohli sme sa poprechádzať len po parku plnom storočných cyprusov. V sprievodcoch som sa dočítala, že je tu veľmi pekná krížová chodba, ktorá je zaradená do dvojhviezdičkových pamiatok. Samozrejme, že som bola zvedavá, či oprávnene.

Do areálu kláštora vchádza návštevník po padacom moste a je privítaný reliéfom Madony od Robbiu. Kto tento prekrásny renesančný komplex opúšťa, je vyprevádzaný reliéfom Svätého Benedikta požehnávajúceho odchádzajúceho.

Benediktínsky kláštor založil v roku 1319 siensky právnik Giovanni Tolomei, ktorý sa po štyridsiatich rokoch svetského života uchýlil na svoje panstvo južne od Sieny, aby tu žil v modlitbách a pokání. Benediktínski mnísi sa v tomto opátstve venovali nielen obrábaniu okolitej pôdy, ale dali si za cieľ vytvoriť zo svojho kláštora centrum náboženských, vedeckých a umeleckých štúdií. Mnohí benediktíni tohto kláštora sa stali významnými učencami. A mali na to vytvorené aj podmienky v obrovskej knihovni, ktorá je voľne prístupná návštevníkom. Dozor v nej robil starší kňaz. Keď začul našu slovenčinu, hneď sa nám prihovoril. A nielen on. Aj v krížovej chodbe sa pri nás pristavil staručký muž v bielom talári a upozornil nás na niektoré pamiatky. Obaja boli Poliaci.
Kláštor zároveň podporoval aj mnohých umelcov. A aj vďaka tomu je krížová chodba vyzdobená jedinečnými freskami zo života Svätého Benedikta, ktoré vytvorili Luca Signorreli a Sodoma v 15. a 16. storočí.

Z Monte Oliveta Maggiore sme mali už len jeden plán. Motať sa po krajine okolo Asciana. A loviť zábery.

  Počasie nám prialo, na modrej oblohe boli biele závojové oblaky a slnko bolo nad zemou už v tom správnom uhle. Do Sieny sme prichádzali za tmy. Porozprávali sme Paolovi, čo sme počas dňa videli a šli sme spať.

Toskánsky horizont