Toskánske návraty

Siena

Piaty deň v Toskánsku sme sa rozhodli venovať už konečne Siene. Tentokrát sme vstávali pomerne neskoro. O pol ôsmej. Na raňajkách sme zistili, že sa zas zmenilo osadenstvo hostela. Jedáleň bola plná desať – dvanásťročných deťúreniec s pedagogickým dozorom, ktorý im na záver vydával aj pripravené balíčky na deň. Tak ako u nás. Do autobusu nastupovali v tom čase, keď sme aj my vyrážali do mesta.

V utorok sme si pri ceste do Florencie mysleli, že dopravný kolaps môže nastať len v tomto hlavnom sídle provincie. A tu sme zrazu nemohli vyjsť z via Napoli na via Firenze, ktorou sme sa chceli dostať na parkovisko pri pevnosti. Takmer v centre mesta. Preto sme sa rozhodli vyjsť z mesta inou cestou a vrátiť sa do Sieny bránou San Marco. Dobre, to sa nám podarilo. Dokonca garáže boli kryté a s voľnými miestami, takže nám autíčko nestálo na horúcom slnku. Len tá cesta z parkoviska na hlavné námestie nemala konca. Keď som si konečne vybrala mapu mesta, zistila som, že sme zaparkovali na najvzdialenejšom parkovisku od Piazza del Campo a dómu. Ešte šťastie, že ulice boli, čím viac sme sa blížili k cieľu, tým upravenejšie. Pri San Marcu vyzerali ako ulice predmestia, v ktorých takmer nikto nebýva.

Naše kroky nás viedli k námestiu, kde stojí Palazzo Publico s Torre del Mangia. Ivan sa chcel dostať medzi prvými návštevníkmi hore na vežu, aby si mohol v predpoludňajšom slniečku fotografovať strechy a uličky Sieny. Na nádvorí paláca stála už veľká školská výprava. Naši malí spoluobyvatelia z hostela. Našťastie stáli pred dverami vchodu do múzea a nie pred schodišťom vedúcim k vežovej pokladni. Tá bola na prvom poschodí. Ešte pri nej nestálo veľa turistov, ale zato tam stál cerberus v ženskom vydaní, ktorý zas odmietal pustiť môjho drahého manžela hore schodmi s kompletnou fotovýbavou. Ani tu nepomáhali prosby a presviedčanie. Nakoniec Ivo rezignoval a na chodbičke si poprekladal potrebné veci z batohu do vesty. Ešte dobre, že má na nej také množstvo vreciek a vrecúšok.

„Čo myslíš, mám všetko?“

Táto otázka má svoje opodstatnenie, pretože na vežu vedie tristotridsaťdva schodov.

 „Štetec máš?“

Bola jedna z mojich posledných kontrolných otázok, nasledujúcich po preverení počtu a druhu filmov a objektívov.

„Vidíš, na ten som zabudol. Dobre, že hovoríš.“

Na tom vidno, že zodpovedne sledujem, čo k takému fotografovaniu treba. Ale za tie roky sa už muselo na mňa niečo nalepiť.

„Danuľa, kde budeš? Kde ťa nájdem?“

„Na námestí. V tieni.“

 

Il Campo - najkrajšie námestie sveta

Tam som sa určite nemohla stratiť. Aspoň som si to v tom okamihu myslela. Tieň na námestí vytvára Torre del Mangia a posúva sa tak, ako sa posúva slniečko na oblohe. Lenže okrem mňa sa v tomto tieni ukrývalo množstvo iných turistov.

 

A v ten deň najmä školákov. Malých i veľkých. A jedna taká skupina sa postavila rovno predo mňa. Zo tridsať žiakov a päť pedagógov. Tak, ako im jedna učiteľka vysvetľovala architektúru námestia a okolitých palácov, tak sa otáčali aj všetky hlavy. Aj detí a aj kolegov. Uprostred výkladu im učiteľka povedala, nech si sadnú na dlažbu. Niektorí si ihneď urobili pohodlie, iní sa poobzerali okolo seba, ohrnuli nosom a povedali niečo v tom duchu:

„To nemyslíte vážne! Na zem?“

Na to im naznačila rukou, nech sa pozrú okolo seba. Pohľad na sediacich turistov po celom námestí ich nakoniec presvedčil, že im to hádam neuškodí. 

Sienske strechy z Torre Mangia

 

Prvýkrát som na tomto námestí videla žobráčku s dieťaťom v náručí. Presúvala sa od skupiny ku skupine. Bola som prekvapená, že práve títo školáci, vo veku dvanásť – trinásť rokov, vyberajú z vreciek mince, ktoré jej dávali do hrnčeka.

 

O kúsok ďalej sedela partia vysokoškolákov, ktorí boli v Siene na letnom medzinárodnom seminári o umení. Živo diskutovali v angličtine, prezentovali svoje eseje rozložené na kolenách, pričom pedagóg hral skôr rolu moderátora ako prednášateľa. Veľmi otvorene vyjadrovali svoje názory a on ich v tom len podporoval.

 

 

 


Renesačný palác na Piazza del Campo

Na bočnej, kratšej strane námestia sa vytvorila skupina stredoškolákov okolo svojho sprievodcu. Dvaja chlapci sa otočili k sebe chrbtami a na povel sa rozbehli okolo námestia. Ostatní spolužiaci ich začali povzbudzovať. Netrvalo dlho a zapojilo sa do toho celé osadenstvo námestia. A víťaza odmenilo veľkým potleskom. Mali sme Palio v ľudskej podobe. Dvakrát do roka sa Piazza del Campo zaplní tisíckami ľudí. Druhého júla a šestnásteho augusta. Od 16. storočia sa tu konáva Palio delle Contrade – konské dostihy, na ktorých súťaží sedemnásť mestských štvrtí – kontrád. Pretekov sa zúčastňuje len desať z nich. Viac koní sa na štart nezmestí. Sedem tých, ktoré nesúťažili na predchádzajúcom páliu a tri sa určia lósom. Každá kontrada má angažovaného profesionálneho jazdca, ktorý dostane vylosovaného koňa a jazdí na ňom bez sedla. Podľa filmu premietaného vo výklade a podľa priam fanatického kriku povzbudzujúcich domácich fanúšikov, by mal človek dojem, že ide o život. V tomto prípade však ide o získanie štandardy – vlajky pália.

Na námestí sa človek nemôže nikdy nudiť. Vždy je čo obdivovať, pozorovať, naučiť sa. Nedávno som objavila v slovenskom kníhkupectve knihu Najkrajšie námestia sveta. Úplne prvé v nej bolo zobrazené sienske námestie. Oprávnene.

Má tvar obrovskej červenohnedej mušle, rozdelenej bielymi pruhmi na deväť častí. Sú znamením Rady deviatich, ktorá vládla mestu v 13. a 14. storočí. Okolo celého námestia sú prekrásne renesančné paláce a je na nich vidno, že Sieňania dodnes úzkostlivo dodržiavajú pravidlá, ktoré boli stanovené v 14. storočí. Všetky okná smerujúce na námestie Piazza del Campo museli zodpovedať tvarom a veľkosťou oknám radnice Palazza Publica. Osobný vkus majiteľov palácov sa musel podriadiť jednoliatemu obrazu mesta. Porušenie týchto pravidiel sa prísne trestalo.

Ani som si neuvedomila, že čím ďalej, tým viac návštevníkov prichádzalo na námestie, pričom väčšina hľadala útočisko pred slnkom tak ako ja, v tieni. Vtom som zbadala Iva, ako bezradne stojí pred radnicou a snaží sa ma nájsť. Chvíľu som ho nechala potrápiť sa a potom som sa mu vybrala naproti. Pri východe z námestia sa nám prihovorila manželská dvojica približne v našom veku. Požiadali Ivana, či by ich neodfotografoval. Muž bol pôvodom Florenťan, manželka Milánčanka a prvýkrát boli spolu obdivovať Sienu. Konečne máme aj my spoločnú fotku, pretože na oplátku nám urobili tiež jeden záber.

Z námestia sme sa vybrali prekontrolovať dóm Santa Maria Assunta. Stál na svojom mieste a mal novinku. Návštevníci stáli v rade a prechádzali cez počítadlo. Na budúci rok začnú určite vyberať vstupné. Chrám nás ale prekvapil aj príjemne. Takmer všetky vzácne podlahové intarzie boli odkryté. A to sme mali možnosť vidieť prvýkrát. Ani si neviem predstaviť, že by sme prišli do Sieny a vynechali by sme návštevu tohto chrámu. Určite patrí, aspoň podľa nás, do prvej trojky najkrajších gotických katedrál v Taliansku.

Cesta ku garážam nám ubehla podstatne rýchlejšie ako ráno, keď sme šli opačným smerom. Dobre nám padlo, že sme nenasadali do rozhorúčeného auta, pretože za svoj nasledujúci cieľ sme si vybrali Castello di Brólio. Severovýchodne od Sieny. Na mape Toskánska označené dvoma hviezdičkami. Už predtým sme si pri potulkách v okolí Raddy a Gaiole in Chianti všimli informačné tabule, ktoré navigovali turistov k hradu Ricasoliovcov.


Na hradbách Castello di Brólio

Člen tejto rodiny, barón Bettino Ricasoli, vytvoril štandard pre víno Chianti Classico, nesúce znak čierneho kohúta. Asi pred sto rokmi dostal na svojom hrade Brólio nápad vyrobiť víno zmiešané z červených a bielych odrôd. Sedemdesiatpäť až deväťdesiat percent z druhu sangiovese, päť až desať percent z canaiolo a až dvadsaťpäť percent z trebbiana a malvázie. Takto to stanovujú predpisy DOCG – kontroly a garancie kvality vína.

Pri všetkých cestách v kraji Chianti sú tabule s čiernym kohútom – gallo nerom.

No, nedajte si dobré chianti po obede alebo večeri, keď vám ho všade neustále pripomínajú.

Dvojhviezdičkové castello nás sklamalo. Z parkoviska sme sa vybrali dlhou serpentínovou cestou ktovie kam, pretože sme šli cez les. Zrazu sa pred nami objavil sivý mohutný múr. Nikde žiadne vráta. Najskôr sme sa vybrali doľava. Prišli sme na začiatok viníc. Vrátili sme sa späť a vybrali sa vysypanou cestičkou vpravo. Prišli sme k padaciemu mostu a obrovským železným mrežiam. Na múre sme zbadali klasický moderný zvonček. Zazvonili sme. Po dlhej chvíli k nám prišlo mladé žieňa. Začala angličtinou a skončila poľštinou. Dozvedeli sme sa, že v rodinnom sídle Ricasoliovcov robí kastelánku. Vstupné je tri eurá na osobu a za to sa môžeme prejsť iba po hradbách. Vnútorné priestory sú vraj súkromné a pre verejnosť neprístupné. Je chvályhodné, že nás nechala rozmyslieť si, či aj za takýchto podmienok chceme ešte Castello di Brólio vidieť. Nuž čo. Veď sme sa sem motali takú diaľku. Nech  aspoň vieme - prečo. Keď sme zostali s Ivom sami, skonštatovali sme, že pán barón má asi finančné ťažkosti a musí si vyberať na živobytie. Alebo že dostal príspevok od štátu za podmienky, že hrad sprístupní verejnosti a on so všetkými týmto spôsobom vypiekol. Teraz aspoň vieme, že nie všetky dvojhviezdičkové pamiatky sa oplatí vidieť. Keď som o dva dni lanárila môjho drahého manžela, aby sme sa pri výjazde z Montepulciana zastavili pri ďalšom dvojhviezdičkovom renesančnom kostole San Biagio, hodil rukou, že to bude určite ako Brólio.

Prednedávnom sme si doma prezerali Dejiny umenia od Pijoana a dostala som od neho otázku:

„Ozaj, prečo sme si neboli pozrieť San Biagio?“

Ale chcela by som byť slovenskou kastelánkou na hrade v Toskánsku. Mne by stačilo byť kastelánkou na nejakom agrotiruzme, kde by odo mňa nechceli, aby som robila na hospodárstve.


Zvlnená toskánska krajina

Z Castella sme sa vybrali smerom na juh. Do krajiny, kde na Ivana striehnu nástrahy v podobe prekrásnych prírodných scenérií. Štíhlych cyprusov, rozložitých pínií, striebristých olivových hájov, ktoré sa striedajú s vinicami a v tomto ročnom období zelenými lúkami. Kým sme sa dostali na miesta, kde plánoval fotografovať, zmenilo sa počasie. A aj slnko už bolo príliš nízko. Po pár záberoch skonštatoval, že dnes už z toho nič nebude.

Unavení sme sa vrátili do Sieny. Naši malí školáci už boli zalezení v izbách a v celom hosteli vládol kľud.