Smer Toskánsko
Konečne nastáva chvíľa nášho odchodu. Na tachometri máme stodvanásťtisíc stoštyridsaťosem kilometrov a je osemnásť hodín a dve minúty. Naša medzizastávka vo Veľkých Vozokanoch je už rituálom. Odosielame esemesku našim mladým. Čaká nás ešte jedna zastávka na Slovensku – benzínka v Zelenči. Musíme si kúpiť diaľničnú známku pre Rakúsko. Pokladníčka práve riešila nesprávne vydanie peňazí. Zákazník ju upozornil, že má možnosť si to prekontrolovať na kamere. Po krátkom vyjednávaní to nakoniec vzdala a vydala mu toľko peňazí, koľko od nej očakával. Prišiel rad na mňa. Požiadala som ju o diaľničnú známku s dôrazným upozornením, že tú známku potrebujem označiť od 29. apríla. Nie dnešným dátumom. Prikývla, že chápe. Štikla dátum, vypýtala si peniaze. Ja som zaplatila a vybrala sa k autu. Hneď som začala odstraňovať starú nálepku a začala som celú náročnú procedúru s novou známkou. Odstránila som kupón, keď tu zrazu zmeraviem. Označený je dnešný dátum. 28. apríl. Bola som si vedomá toho, že som si ju mala prekontrolovať pri pokladni a preto som bola pripravená na najhoršie. Kúpiť si ďalšiu známku.
Ku pokladni som pristúpila so slovami:
„Vám sa dnes darí. Predo mnou nesprávne vydané peniaze, mne zle označená diaľničná známka. Určite na kamere zistíte, že som vás žiadala o vyznačenie zajtrajšieho dátumu.“
Príliš mi nevyhovuje tento spôsob nevychovanej komunikácie, ale teraz som si povedala, že účel svätí prostriedky.
Neprotestovala. Vzala podávanú rozdelenú známku a pripravila mi novú – tentoraz už správne štiknutú.
Okolo dvadsiatej druhej hodine sme nabiehali v Rakúsku na diaľnicu. Keby nás boli zastavili rakúski policajti, ktorí sú známi svojou prísnosťou, asi by som bola radšej, keby bola pokladníčka trvala na tom, že som si mala známku prekontrolovať pri pokladni a tým ma donútila kúpiť si aj na tie dve hodiny ďalšiu známku. Nabudúce sa musíme „zmestiť“ do desiatich dní alebo musíme ísť na dvadsať dní, aby sme využili celý čas jej trvania. Teraz nám chýbali len dve hodiny do platnosti a koľko problémov to mohlo narobiť.
Ako keby sme ich nemali mať aj tak dosť. Zopár sme si ich užili ešte aj pred nájazdom na diaľnicu. Nikdy sa neviem zorientovať, ako sme sa dostali do Rakúska. Odkiaľ a kam sme prišli. Stačí, že v Bratislave je akási obchádzka, ktorá nás niekde vyvedie a ja už potom – len tak intuitívne navigujem môjho drahého manžela cestou – necestou.
Tak sa stalo aj teraz. Za akýmsi hraničným prechodom, kde nás naša polícia prekontrolovala (rakúsku sme nevideli), začalo pršať a začala byť tma tmúca. Do toho začal Ivan dávať inšpiratívne otázky:
„Kde sme? Kde budeme odbočovať? Vieš vôbec, kde sa nachádzame? Niekde zastanem, pretože ty určite nevieš, kadiaľ máme ísť.“
Ivo mal problémy so mnou a ja som mala problémy s mobilom. Nemohla som predsa sledovať cestu, keď som sledovala displej, na ktorom mi mal telefón oznámiť, že je funkčný aj na rakúskej strane. Aby sa nám neopakovala situácia z minuloročného Talianska, kedy som až po ôsmich hodinách cesty zistila, že nemáme spojenie s domovom.
Teraz som mala pripravené riešenie. Akonáhle zistím, že tímobail zas sklamal, vrátime sa na územie so slovenským signálom, rozčúlim sa, zabezpečím aktiváciu a až potom budeme zas pokračovať v potrebnom smere. Keď ma už chytala panika, že telefón je bez akéhokoľvek signálu, Ivan odbočil z cesty na akési stavenisko, aby sa otočil na spiatočnú cestu. A vtedy sa zrazu mobil rozhodol privítať nás na území Rakúska a zaželať nám príjemný pobyt. Kým som sa ja starala o náš dorozumievací kanál kvôli Ivovej osemdesiatročnej mame, zatiaľ môj drahý manžel v tme a nečase zistil, že nám nesvieti pravé stretávacie svetlo.
„Niekde budem musieť vymeniť žiarovku.“
Výmenu žiarovky na aute neovládam. Našťastie. Pretože ako poznám Ivana, tak by očakával, že na tretí deň už zrezignujem a vymením ju sama.
Takto ju vymieňal sám, ale naozaj až na tretí deň nášho pobytu v Toskánsku. Z vážnych dôvodov. Ráno sme vychádzali neskoro z hostela. Večer sme prichádzali neskoro do hostela. Každý musí predsa uznať, že na takej dovolenke nie je vôbec voľná chvíľa na výmenu niečoho tak malicherného, ako je stretávacia žiarovka.
Ivan aj zabudol, že sa tesne pred mobilovou akciou začal rozčuľovať na mojich navigátorských schopnostiach. A pritom som si deň pred nástupom na dovolenku detailne urobila rozpis.
Za Bratislavou musíme ísť po E 58 smerom na Hainburg asi dva a pol kilometra, potom musíme zahnúť vľavo na B 50, smer Kitsee a po piatich kilometroch musíme zabočiť doprava – ešte stále po B 50 smerom na Gattendorf, kam sa dostaneme asi po jedenástich kilometroch.
Naozaj som sa veľmi zodpovedne pripravila. Lenže v tej tme a daždi sme do Gattendorfu došli akousi náhodou. A pritom som vedela, že onedlho ma čaká ďalšia zaťažkávajúca skúška, pretože pri Eisenstadte sme boli úspešní 1:1.
Raz sme blúdili a raz sme pokračovali na Wiener Neustadt správne.
Tentoraz ma môj navigačný materiál na linajkovom formáte A4 nesklamal. Až po Bolognu som mala popísané: po S 31 desať až trinásť kilometrov, nasleduje S 4 a približne po pätnástich kilometroch je potrebné prejsť na A 2, resp. E 59. A tak ďalej, a tak ďalej.
Mihajúce stierače, ktoré mali čo robiť, aby zotierali neustále padajúci dážď, začali na nás nepriaznivo pôsobiť. Bolo síce ešte len trištvrte na jedenásť, ale už nás začala zmáhať únava a tak sme na Oldtimeri, niekde pri Grazi, natankovali, zaparkovali a zakotvili. Ivo vliezol na zadné sedadlo, ja som zabrala celú prednú časť auta a po chvíli som ho už začula spokojne oddychovať. A ja som mala čo robiť, aby som ho mojím kašlaním a kýchaním – pozostatkom prechladnutia – nebudila. Zo dve hodiny som sa krútila z jednej strany na druhú a potom som začala Ivana opatrne prebúdzať. Medzitým sa zmiernil dážď len na také drobné mrholenie, čo nám zdvihlo náladu a pripravilo nás na ďalšie prekonávanie nočných kilometrov. V Arnoldsteine sme ale opäť rezignovali a povedali sme si, že na taliansku pôdu musíme vstúpiť aspoň ako tak oddýchnutí a spravili sme si zas prestávku. Tentoraz som v momente zaspala a zobudila som sa až na včasnoranný budíček okolitých susedov v autách z celej Európy. Z pravej strany sme mali Holanďanov, z ľavej Nemcov, za nami parkovali dve autá mladých Francúzov. Jazykový babylon tohto parkoviska je nám už dobre známy. Za tridsať centov sme mali možnosť urobiť si raňajšiu hygienu. Každý máme svoju vlastnú príručnú tašku, len zubnú pastu si musí jeden z nás vytlačiť na kefku pred umyvárkami. A to len preto, že sa nám nechcú brať dve zubné pasty kvôli jednej ceste.
Bolo po daždi. Obrovská červenohnedá skala, dvíhajúca sa nad parkoviskom, bola ešte skrytá v nízkom oblaku, ale aspoň z neho nepršalo.
Oddýchnutí, umytí a učesaní sme sa vybrali na ďalšiu púť. Začíname zisťovať, že už máme svoje obľúbené zastávky a aj tento rok sme raňajkovali na talianskom území na benzínke, kde nás vlani vítali rozkvitnuté púpavky a pohľad na zasnežené Alpy za chrbtom. Tentokrát bola obloha tak nízko, že hory nebolo vidieť. Zato káva bola výborná a naše sendviče a mamine koláče vynikajúce. Kým sme raňajkovali, sledovali sme asi päťdesiatročného upratovača, ktorý zametal celé parkovisko a hundral si popod nos na neporiadnikov, ktorí mu jeho kráľovstvo nejakým spôsobom znehodnocovali. Ihneď sa vrhal po odhodenom papieri a ohorok z letiacej cigarety dobreže nechytal na lopatu v letku.
Pri Benátkach – Mestre sme opúšťali prvý diaľničný úsek, za ktorý sme od Tarvisia zaplatili približne jedenásť eur. Príchod na talianske mýta je zaujímavý. Nad cestou sa klenie vysoká konštrukcia, na ktorej sú návestia, ktoré šoférov zďaleka informujú červenou a zelenou signalizáciou, ktorý prejazd je k dispozícii, kde sa platí peniazmi a ktoré prejazdy sú na VIA CARD. Tento obrovský lievik nás vždy fascinuje. Na Slovensku by sme z neho už určite mali úsek smrti. Tu sme ešte nikdy nevideli ani len náznak kolízie. Pri výjazde z mýtneho priestoru nás po pravej strane predbiehalo auto, z ktorého nás celá posádka vášnivo na niečo upozorňovala. Podľa môjho prekvapeného a nechápavého výrazu usúdili, že im nerozumiem a tak stiahli naplno okno a začali si udierať zvonku po dverách a ukazovať na naše zadné dvere. Pohľad do spätného zrkadla im dal za pravdu. Zadné dvere boli zle zatvorené. Rýchlo som sa im poďakovala, vyusmievala sa na nich od ucha po ucho, zamávali sme si vzájomne a Ivo sa začal pomaly predierať do najľavejšieho z takmer desiatich pruhov mýta.
Mali sme šťastie, že dvere celkom dobre držali, pretože sme od poslednej zastávky prešli pekných pár kilometrov.
Až po Bolognu pokračovala naša cesta bez akýchkoľvek problémov. Cestou sme lúštili, čo môže znamenať upozornenie – in caso di nebbia se vedete cosi. Ivo oprašoval svoje vedomosti z latinčiny, ale aj tak sme sa nedopracovali k nejakému serióznemu výsledku. Dávala som si záväzok, že sa spýtam recepčných v Siene. Takisto nám opätovne nedali pokoj značky namaľované po pravej strane cesty. Biele polkruhy, ktoré boli v rozličných vzdialenostiach. V apríli som absolvovala každoročné vzdelávanie na referenta služobného vozidla. Prednášajúceho som zaskočila otázkou, či mi vie vysvetliť takéto vodorovné značky. Hoci išlo o učiteľa autoškoly – nevedel. Nakoniec sme sa s Ivom rôznym vyvodzovaním dopracovali k jedinému možnému vysvetleniu. Počas hmly alebo inak zlej viditeľnosti vyjadrujú tieto značky vzdialenosť, ktorú majú autá dodržiavať od predchádzajúceho vozidla. Ešte sme to s nikým nekonzultovali, ale určite nič nepokazíme, ak sa toho budeme držať. Na niektorých úsekoch boli k týmto značkám ešte priradené rýchlosti. Jasné. Čím horšia viditeľnosť, tým nižšia rýchlosť. O tomto sme boli schopní premýšľať len vďaka tomu, že náš tohtoročný príchod do Talianska naozaj nebol ani v ideálnom počasí a ani v ideálnej viditeľnosti. A k tomu všetkému sa nám pred Bolognou objavilo nad cestou – ako zvyčajne – upozornenie, že na ceste Firenze – Milano je pri Sasso Marconi kolóna. Tak ako vlani, aj teraz sme začali rozmýšľať, či zbehneme z diaľnice a pôjdeme po lokálkach. Nakoniec sme sa rozhodli, že si urobíme ďalšiu kávovú zastávku, čím získame čas, vystrieme si chrbticu a nebudeme sa zas motať po krkolomných zákrutách ako minulý rok. A naozaj, ani nie po veľmi dlhej prestávke sa cesta uvoľnila a my sme mohli nerušene pokračovať po najbližšiu prekážku, ktorá bola tentokrát signalizovaná na Firenze Nord. Ani teraz sme sa nezľakli a pokračovali sme v priamom smere ďalej po diaľnici, uspokojení tým, že sme predchádzajúcu prekážku v celkom dobrom čase zvládli. Priblížili sme sa k Nordu a tu sme zrazu uvideli pred sebou dlhokánsku trojkolónu v našom smere. A nebolo vyhnutia. Krokom sme obišli takmer celú Florenciu a teraz nám cestu nespríjemňoval ani pohľad na Bruneleschiho kupolu na florentskom dóme. Stále bolo zamračené a dažďu trčali nohy skoro až nad kapotu auta. Pri Certoze sme sa na mýte rozlúčili s diaľničným úsekom za štrnásť eur a švihali sme si to priamo do Sieny. O tri minúty bola jedna a tak sme začali tušiť, že náš príchod do stanovenej hodiny prestáva byť ohrozený.
V našom prípade bola stanovená hodina o štvrtej popoludní.
Dvadsiateho januára som si začala elektronicky dopisovať s hostelom. Či je možné rezervovať si u nich ubytovanie v dvojposteľovej izbe na prvom poschodí na osem nocí od 29. apríla do 6. mája 2006. Na druhý deň som dostala od Antonia odpoveď, ktorá začínala veľmi príjemne – vitajte späť. Ostatné už bolo striktnejšie. Oznámil nám, že naše ubytovanie nám budú rezervovať v deň nášho príchodu – 29. apríla 2006 do šestnástej hodiny.
V roku 2001 sa nám podarilo do hostela prísť okolo siedmej večer. Ďalší rok sme prišli okolo piatej. Nemali sme problém akurát len ten rok, keď sme sa sťahovali po týždňovom pobyte z Principiny a Mare do Sieny, čo je asi deväťdesiat kilometrov. A teraz nám napíšu – do šestnástej hodiny. Zo Zlatých Moraviec je do Sieny približne 1200 kilometrov. Na ceste sa nám môže prihodiť všeličo. A my prídeme do Sieny a oni nám oznámia, že izba už nie je voľná. Táto myšlienka sa mi zdala ako zlý sen.
Antonio síce napísal:
„V prípade, že budete meškať, pokúste sa zavolať v deň Vášho príchodu pred štvrtou hodinou popoludní na číslo 0577-52212.“ Už dopredu ma obchádzala hrôza, že by som mala absolvovať telefonický rozhovor v angličtine. Kým by som hovorila len ja, to by bolo v poriadku. Ale oni by mi nemohli nič povedať a tobôž sa ma niečo pýtať. Určite by som spanikárila. Musím sa zdokonaľovať v cudzom jazyku, aby ma v cudzine nepredali. To je dôvod, pre ktorý sa raz týždenne delím o miesto so Šejmi, prekrásnym, elegantným weimarským stavačom na hodinách anglickej konverzácie.
Okrem iného napísal:
„1 muž / 1 žena / 7 nocí / 1 dvojposteľová izba“. Sedem nocí ma zarazilo, pretože v našej objednávke som hovorila o ôsmich nociach.
Medzitým som komunikovala aj s hostelom v Aquilei, kde som nám zabezpečovala ubytovanie na jednu noc – na 7. mája. Po skúsenostiach z predchádzajúceho pobytu a nášho blúdenia na spiatočnej ceste pri Padove, som oznámila, že sa pokúsime prísť medzi šiestou a ôsmou popoludní. Elena bez problémov súhlasila a potvrdila nám našu rezerváciu, takže aj z tohto dôvodu sme potrebovali osem ubytovaní v Siene.
Takže som začala opäť písať Antoniovi. Po prvé preto, či by nám nemohli predĺžiť rezerváciu pri príchode aspoň do šiestej popoludní a po druhé preto, aby som skorigovala počet nocí.
Ďalej som napísala:
„Plánujeme stráviť dovolenku vo Vašom hosteli od 29.4.2006 (prvá noc) do 6.5.2006 (ôsma noc). Plánujeme odísť z Vášho hostela ráno 7.5.2006. 1 muž / 1 žena / 8 nocí / 1 dvojposteľová izba s raňajkami.“
Odpísal mi Paolo:
„Áno, je možný Váš príchod okolo šiestej, ale musíte nám to oznámiť pred štvrtou hodinou v deň Vášho príchodu. Tak môžeme zmeniť Váš time limit.“
Skutočne podčiarkol časť vety. O siedmich alebo ôsmich nociach nenapísal nič. A preto som si myslela, že je všetko v poriadku. Prešiel február, marec, polovica apríla.
Tri dni pred odchodom som sa rozhodla overiť si sienske ubytovanie. Aquileia nás tak netrápila. V prípade zlyhania rezervácie by sme pokračovali v ceste domov po krátkych zastávkach.
Napísala som do Sieny. Odpovedal mi Paolo a položil mi otázku, pod akým menom sme si rezervovali izbu. Je naozaj pravda, že som sa podpísala len Danusa, ale v odosielateľovi mal napísané Danusa.Menhartova. Obratom som odpovedala:
„Rezervácia je na meno Menhart.“
Elektronická pošta je úžasná vec. A najmä pre také typy ako je Paolo. V ďalšom liste sa už venoval aj počtu nocí, ale tak, že do môjho pôvodného listu vpisoval tučným, veľkým písmom svoj text. Je detailista. A puntičkár. Určite by mi liezol na nervy.
„Ahoj, pozrite, prosím nižšie, odpovedám na Vaše otázky.
Pozdravujem Paolo
„Milí priatelia,
20. januára 2006 sme si rezervovali ÁNO 1 dvojposteľovú izbu ÁNO (1 muž, 1 žena ÁNO) s raňajkami O RAŇAJKÁCH NÁM POVEDZTE PRI PRIHLÁSENÍ SA, od 29.04.2006 do 06.05.2006 ÁNO (na 8 nocí NIE, 7 NOCÍ); plánujeme odísť z Vášho hostela 07.05.2006 NIE, ODÍDETE 6. MÁJA RÁNO PODĽA VAŠEJ REZERVÁCIE, AK SI CHCETE PREDĹŽIŤ POBYT, POVIETE NÁM TO RÁNO. Môžeme prísť? ÁNO, MOŽETE PRÍSŤ. Je v všetko v poriadku? ÁNO, OKREM VAŠEJ REZERVÁCIE NA 7 NOCÍ, NIE 8
Zo Slovenska odchádzame večer 28.04.2006. Predpokladáme, že do Sieny prídeme nasledujúci deň najneskôr okolo 6:00 popoludní. PROSÍM, PREČÍTAJTE SI EŠTE RAZ NAŠU SPRÁVU, KTORÚ SME VÁM POSLALI 21. JANUÁRA 2006.
(V tejto správe nám Antonio oznamoval, čo musíme urobiť, ak prídeme po šestnástej hodine.)
Aké je Vaše telefónne číslo? 0577-52212 Budeme Vám volať, že sme na ceste k Vám. OK. DAJTE POZOR NA ČASOVÝ LIMIT, A ...“ podčiarknutým písmom nám opäť zopakoval, že ak prídeme po šestnástej hodine a neoznámime im to, tak v prípade, že budú izbu potrebovať, nebudú nám ju môcť ponechať.
Normálny jedinec by sa asi naštval a povedal by si:
„Tak v tejto base ja ubytovaný nebudem.“
Môjmu drahému manželovi sa Paolova odpoveď náramne páčila. Ale u neho sa to dá chápať. Je to deformácia z povolania. Najradšej by vychovával pol sveta. A najmä mňa. Samozrejme, že si neodpustil ironickú poznámku, že Paolo asi vytušil, s kým má do činenia. A preto mi to takto dôrazne a výrazne napísal. O oboch si skôr myslím, že majú sadistické sklony. Dodnes mi je totiž záhadou, prečo sa Paolo ani raz nechytil toho, že chceme odchádzať z hostela 7. mája ráno, čo by mu logicky dalo osem nocí. Vôbec neuvažoval o zmene zo 06.05. na 07.05.
Toto je príklad toho, čo môže spôsobiť chyba v komunikácii. A ten náš slovenský (alebo celosvetový?) nezmysel, keď sa pri každom časovom údaji – dokedy? ešte istíme slovíčkom vrátane. Ešte aj na dovolenkovom lístku máme napísané – vrátane.
Siena nás vítala slniečkovým počasím. Autíčko sa už samé naviguje na via Napoli s vysokými píniami. Na parkovisku bolo voľné miesto akurát pre nás. Bolo pol druhej a na recepcii mal službu Antonio. Našťastie. Vysoký usmievavý Talian, s ktorým som aj predvlani riešila teplotu radiátorov. Ospravedlňoval sa za vzniknuté nedorozumenie. A ak naozaj chceme zostať ešte jednu noc, tak môžeme, ale budeme sa musieť na túto noc presťahovať do inej izby na druhom poschodí.
Nevideli sme v tom taký katastrofálny problém a súhlasili sme. Faktúru nám ale vystavil iba na sedem nocí. Oznámil nám, že ďalšiu faktúru nám vystaví ráno, keď sa budeme sťahovať do druhej izby.
Keď si predstavím na obrazovke ich modré a zelené štvorčeky, ktoré znázorňujú obsadenosť izieb na jednotlivých poschodiach, asi to nemajú jednoduché. Rešpektovať jednotlivcov, skupiny, počet nocí a čo ja viem, čo ešte, im dá pravdepodobne dosť zabrať. A mladí ľudia z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi jazykmi, prídu väčšinou na jeden, dva dni a idú poznávať ďalší región.
Antonia som našla jedno ráno vysvetľovať dvojici mladých Španielov, kde a ako nájdu ubytovanie v Assisi a pritom mal pred sebou zaujímavú knižočku. Po ich odchode som sa na ňu spýtala. Otočil sa chrbtom, siahol do skrinky a vybral Guide to Youth Hostels in Italy – Sprievodca po mládežníckych hosteloch v Taliansku. Podal mi ju so slovami:
„Nech sa páči, vezmite si ju.“
Keď som sa spýtala na cenu, povedal, že je zadarmo. Jasné, brala som ako po nebohom. Teraz máme doma úžasného sprievodcu. V pätnástich regiónoch majú Taliani približne stopätnásť hostelov. A najviac ich je v Toskánsku. Sedemnásť. Jeden z nich je dokonca na plávajúcej lodi. Sienske ostello patrí so sto posteľami k tým väčším ubytovacím zariadeniam. Ale sú aj malé, útulné hostely, kde sa môže ubytovať zo dvadsať hostí.
Pri prihlasovaní sme mali s Antoniom ešte jednu zaujímavú príhodu, ktorá sa nám neskôr ešte dvakrát zopakovala. Každú otázku v angličtine automaticky prekladám nahlas Ivanovi. Zároveň tým získavam čas na pochopenie otázky a prípravu odpovede. Na Antoniovu otázku, z ktorej krajiny pochádzame, môj drahý manžel po mojom preklade odpovedal – Slovensko. Antonio vpísal do formulára – Slovenia. Opravila som ho. Nie Slovenia, ale Slovakia s vysvetlením, že po slovensky sa povie Slovakii Slovensko.
Ešte raz sa nám podarilo Talianov zneistiť v Aquilei, keď sme hľadali brožúru o bazilike v slovenskom jazyku a podávali nám ju v slovinčine. Tretíkrát sme sa skoro pohádali s mojím drahým manželom na hraniciach pred talianskymi policajtami, keď na mňa v panike zvýšil hlas, aby som pred nimi ani jemu nehovorila, že ideme na Slovensko, pretože nás určite pošlú do Slovinska. Čo urobia dve – tri písmenká.
Dostali sme výbornú izbu. Na prvom poschodí, na samom konci chodby. Takže sme z jednej strany a ani priamo oproti sebe nemali susedov. Okno nám smerovalo do dvora. Tým sme boli izolovanejší od hlučnej via Firenze. Neuplynula ani hodina od nášho príchodu a spali sme ako zarezaní. Po prebudení sme skonštatovali, že takéto ticho sme ešte v hosteli nezažili, ale že to nesmieme zakríknuť.
Večer sme sa išli trošku prejsť, zistiť, čo sa za rok zmenilo v okolí a skontrolovať odchody autobusov. Zastávka bola na svojom mieste a ešte aj časy boli rovnaké ako pri našej poslednej návšteve.
Pri návrate sme prehodili pár slov s Antoniom. Pochválila som ich za niekoľko vylepšení. Pre mňa bolo najpodstatnejšie to, že pod matrac vložili drevený rošt, takže som si prvýkrát nemusela sťahovať matrac na zem. A za tesnenie vo dverách. Stlmili treskoty.
Po ôsmich hodinách spánku v absolútnom, až neuveriteľnom kľude, sme sa vybrali na raňajky. Pri troch stoloch bola veľká skupina ľudí - Talianov, ktorí evidentne patrili k sebe. Všimli sme si ich už pri večeri, pretože sa z jedálne ozýval zborový spev. A naozaj výborný. Večer sme sa dozvedeli, že v Siene sa v ten deň konala súťaž zborových spevov.
Aj teraz sa všetci dobre bavili. Už sme raňajkovali, keď do jedálne vstúpila ďalšia členka talianskej skupiny a vtom momente celou miestnosťou zaznela spievaná gratulácia. Obdoba nášho želania – veľa šťastia, zdravia a veľký potlesk. K raňajkám sa dostala až po mnohých pritúleniach a bozkoch.
Pri sledovaní diania v jedálni sme skoro zabudli na čas, takže na autobus sme už museli bežať. Len Antioniovi, stojacom pri recepčnom pulte, sme stihli oznámiť, že ideme do Florencie.
|