|
Toskánske návraty |
|||
UmbriaPondelkové prvomájové ráno nás privítalo slniečkom. V tento deň sme sa rozhodli byť neverní Toskánsku a podľa mapy sme z mesta zamierili na juh. Prvýkrát sa nám podarilo vyjsť zo Sieny týmto smerom bez blúdenia. A dokonca aj v rozumnom čase. O trištvrte na deväť. Od môjho drahého manžela som dostala úlohu: „Nájdi tú najkratšiu cestu do Orvieta, prosím ťa.“ Za Torrenieri neodolal a pri kruhu cyprusov zastavil. Začínam vážne uvažovať, či tu nie je nejaké silné magnetické pole, ktoré ho sem zo vzdialenosti desiatich kilometrov priťahuje. Nie je ale sám. Pravidelne sú tu davy turistov a fotografov. Až som bola prekvapená, že tentoraz to bol len jeden mladý Angličan. Celú aparatúru mal upravenú na jednoručnú obsluhu. Bolo vidno, že fotografovanie jednou rukou mu nerobí žiadne problémy. Rifle mal po kolená mokré, pretože sa od skorého rána motal po krajine a lovil zábery. Trojdňový dážď sa podpísal pod jeho vzhľad. Dozvedela som sa, že býva u rodiny v blízkom Montalcine, ktorá sa sem každý rok presúva do letného bytu. Od mája do septembra. Aj ja hľadám majiteľa letného bytu v Toskánsku a akosi mi ho nedarí nájsť. O trištvrte na deväť odchádzame od cyprusov. O desať minút zas stojíme. Tentokrát pod Bagno Vignoni, pri kilometrovej príjazdovej ceste k hospodárstvu, lemovanej po oboch stranách stromami. Čím iným – opäť cyprusmi. Ivo vyšiel z auta von, priložil k oku fotoaparát a skonštatoval: „Nie je to ono. Chýbajú mi oblaky. Nemáme čas čakať, kým nejaké prídu.“ Poobzeral sa po oblohe, aby sa utvrdil vo svojom názore a nasadol do auta. Teraz nám už naozaj nič nebránilo v plynulej jazde. Okrem nízkej povolenej rýchlosti. V obciach sme museli ísť často tridsiatkou a na superstrade päťdesiatkou. Slovenskí šoféri by sa zbláznili. A určite nie od radosti. Konečne sme zaparkovali v podzemných garážach v Orviete a spleťou malebných uličiek sme sa dostali na Piazza Duomo. Pred nami sa otvoril pohľad na čerstvo zrekonštruovaný chrám v celej jeho kráse. S Ivom sa nevieme jednoznačne rozhodnúť, či sa nám viac páči priečelie orvietskeho, sienskeho alebo florentského dómu. Aj tu sa podpísal pod prvý architektonický návrh Arnolfo di Cambio.
Táto veľkolepá stavba vďačí za svoj vznik údajne českému kňazovi Petrovi z Prahy, ktorý neveril v premenu tela a krvi Krista na hostiu a víno. Preto sa vybral v roku 1263 na púť do Ríma. Na spiatočnej ceste sa zastavil v blízkom Bolsene, kde slúžil omšu. Počas nej zrazu uvidel tiecť z hostie krv. Bolo je tak veľa, že mu ňou nasiakol plášť. Pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase v Orviete, nariadil, že pre relikviu takého mimoriadneho zázraku, je potrebné postaviť dôstojný chrám. V roku 1290 bol položený základný kameň katedrály, ktorej stavba trvala tri storočia. Výsledok je veľkolepý. Už samotné priečelie vzbudzuje pozornosť a obdiv. Farebné mozaiky na zlatom pozadí upútavajú pozornosť turistov nielen z každého kúta námestia. Ešte aj z výhľadovky na mesto, ktoré je vo vzdialenosti dvoch kilometrov, vidno tri jasné štíty dómu s vyšperkovaným ružicovým oknom v strede. Na štyroch pilieroch, chránených sklom do výšky približne troch metrov, sú prekrásne reliéfy. Zachytávajú najdôležitejšie výjavy z knihy Genesis. Príbehy z Nového zákona, okamihy vzkriesenia , posledného súdu, neba a pekla.
Aj keď je Orvieto už v Umbrii, má niečo spoločné s Toskánskom. Etruskú minulosť. Necelé dva kilometre od mesta je hrobka s nerozlúštenými etruskými nápismi.
Čerstvo renovované priečelie orvietskeho dómu Popoludnie nás vítalo v ďalšom umbrijskom mestečku. V Todi. Sem nás zaviedli Dejiny umenia od Pijoana. Podľa nich je pútny kostol Santa Maria della Consolazione príkladom čistej renesančnej stavby s uplatnením absolútnej symetrie. Takto vraj vyzeral prvý návrh chrámu Svätého Petra v Ríme, ktorý robil Bramante. Keď sme vstúpili dovnútra, boli sme prekvapení veľkosťou priestoru, jednoduchosťou a svetlosťou. Je jedným z mála kostolov, v ktorých nie je šero. A práve v tom spočíva jeho krása.
Pri kostole je rozľahlé zelené parkovisko. Pod olivovníkmi. Tam sme sa rozlúčili s naším autíčkom a po serpentínach sme dobrých pätnásť minút stúpali do samotného centra Todi. Vôbec nás nenapadlo, že do mesta sa môžeme dostať aj autom. Dokonca ani májové mierne počasie nám niekedy nedovolilo rozmýšľať. Čo by sme robili v letných horúčavách? Obrovské schodište pred kostolom San Fortunato nás volalo, aby sme si na ňom oddýchli. Zopár schodíkov pod nami sedela mladá dvojica. Dievčina mala na sebe bedrové nohavice a tričko zopár centimetrov nad pásom. Spočiatku sa snažil mladý muž zminimalizovať holý priestor medzi horným a dolným kusom odevu tak, že jej tričko neustále naťahoval dolu. Neubránila som sa smiechu, keď zrazu zrezignoval a ruku jej nežne zasunul do okraja nohavíc a tak jej dlaňou prikryl časť chrbta. Tým síce zabránil všetkým okolosediacim mužom, aby videli toto, pre oči vábivé miesto. Ale mala som dojem, že ešte viac sledujú celú scénu pred sebou. Po chvíľke sme pokračovali v ceste na hlavné námestie – Piazza del Popolo.
Stredoveká atmosféra mestečka na vysokom kopci bola podčiarknutá nielen peknými, schodišťom spojenými palácmi Palazzo del Popolo a Palazzo dei Capitani, ale aj nezvyčajným kľudom na námestí. Neboli tu takmer žiadni zahraniční, všetko obdivujúci turisti. Všade okolo seba sme počuli len taliančinu. Na severnej strane námestia sme sa dostali vysokým schodišťom do dómu, v ktorom je rozmerná kópia Michelangelovho Posledného súdu. Môžeme povedať, že vzdialená kópia. Ivanovu otázku „Máš chuť na kávu?“ milujem. A najmä v Taliansku. Po návrate z tejto dovolenky som nebola schopná piť tento nápoj skoro mesiac. Jeho slovenská verzia sa mi zdala byť príšerná. V južnej časti námestia sme objavili malú sympatickú kaviarničku. Keď sme vstúpili dovnútra, majiteľ práve pripravoval dvom hosťom nápoje. Pozrel na nás a zakričal niečo dozadu do otvorených dverí. Vykukla žena v jeho rokoch, usmiala sa na nás, povedala niečo v tom zmysle „hneď som pri vás“. A naozaj. V tom okamihu prišla aj trojica šarmantných mužov v strednom veku, akoby vystrihnutá z filmov šesťdesiatych rokov. Taliani chodia vo všeobecnosti klasickejšie oblečení, ako sme naučení my. Vidieť ich v bledomodrých košeliach a v sakách s viazankami nie je nič nezvyčajné. Všetci sme si poobjednávali kávu. Bolo vidno, že sme domácich hostí zaujali a snažili sa z nášho rozhovoru zistiť, odkiaľ sme k ním zavítali. Boli však veľmi pozorní a ochotne nám ponúkali cukor, vodu a uvoľňovali nám dostatok priestoru, aby sme si pohodlne mohli vychutnať malinkaté presso. V sprievodcovi Mestá Umbrie a Marche je Todi opísané nasledovne „...vynikajúce a zdravé ovzdušie tohto mesta, množstvo vzácnych vín, znamenité jedlá a všetko, čo je potrebné k životu... domy na prenájom a obchody, kde je možné dohodnúť sa na cenách a taktiež kúpiť jedlo v nižších cenách, než v niektorých iných mestách ...“. Je to dané tým, že Todi ešte veľa turistov neobjavilo. Našťastie. A pritom Gabriele D´Annunzio bol tak fascinovaný týmto mestom, že mu venoval prekrásny sonet. Cesta po serpentínach dolu sa nám zdala byť podstatne kratšia, ako keď sme stúpali hore. Auto sme našli celé, živé, zdravé. A ochotné nás odviezť späť do Sieny. Bolo takmer pol siedmej, takže sme sa do hostela vrátili už za tmy. Mysleli sme si, že od únavy ihneď zaspíme a budeme tvrdo spať až do rána. Nepočítali sme však so zmenou spolubývajúcich. Hlučný dialóg v angličtine nás prebudil okolo dvanástej. Najskôr sme sa len prehadzovali zboka na bok a dúfali, že aj Angličania raz budú musieť zaspať. Keď sme začuli štrngot fliaš, vedeli sme, že to také jednoduché nebude. Nedalo sa nič robiť, musela som vstať z postele. Zaklopala som na vedľajšie dvere. Oproti mne sa objavil mladý muž vo výške dverí. Síce ospalo vyzerajúci, ale s červenými lícami. Nikdy neviem, či sú takí z čerstvého povetria alebo z dostatku alkoholu, ktorému v Taliansku holdujú. Slušne som sa pozdravila, vysvetlila som mu, že máme za sebou náročný deň, pretože sme boli až v Orviete a Todi (ktovie, či vedel, kde to je). Že sme unavení a chceli by sme spať. Ale nakoľko sú veľmi hluční, tak sa nám to nedarí. A preto máme na nich prosbu. Aby boli tichšie. Mladí muž sa na mňa chvíľu díval, ale to už aj Ivan stál v našich dverách a celú scénu sledoval. Začala som rozmýšľať, či moja angličtina pri takom dlhom prejave mohla byť pre rodeného Angličana aspoň trošku zrozumiteľná, keď sa tu zrazu z jeho úst ozvalo: „Sure.“ Iste. A naozaj to zabralo. Ako šibnutím čarovného prútika bolo zrazu ticho. Potom som zas ja nemohla chvíľu zaspať. Od spokojnosti, že sa mi ho podarilo presvedčiť. |
|||
Tieto isté témy sú aj na stenách Kaplnky Svätého Brizia. Signorreliho fresku Koniec sveta chodí obdivovať množstvo návštevníkov. Samotný Signorreli sa zobrazil v ľavom dolnom rohu Antikristovho kázania, pričom Antikrist má črty Savonarolu, ktorého upálili pre jeho kritiku cirkvi vo Florencii na námestí Signoria. Do kaplnky vpúšťajú len limitovaný počet ľudí, takže pravidelne býva pred ňou rad. Teda, my sme to zažili dvakrát.
