|
Toskánske návraty |
|||
Zo San Galgana do VolterrySprávnejšie bude, ak napíšem: Zo Sieny cez San Galgano, Cecinu a Volterru do Sieny. Toto bol náš plánovaný okruh na šiesty deň potuliek po Toskánsku. San Galgano sme objavili pred troma rokmi. V druhej polovici júla sme mali naplánovanú dovolenku v Toskánsku a ubytovanie zabezpečené – samozrejme, v Siene. V pondelok, dva týždne pred našim odchodom, sme boli s Ivanom na obede. Keď zazvonil telefón, môj drahý manžel na mňa škaredo zazrel a so znechutením v hlase povedal: „Vypni to, prosím ťa. Raz si ideme niekam sadnúť a aj to stále vyzváňaš. Už si závislá.“ Telefonoval náš starý kamarát a Ivo počul len moje reakcie: „To je úžasná ponuka.“ „Keby to záležalo odo mňa, tak určite áno.“ „Ako poznám Ivana, tak povie nie. Vieš, ak nevie o niečom aspoň mesiac dopredu, považuje to za nepremyslené.“ „Musím sa ho spýtať. Áno, určite ti ešte dnes zavolám. Ale neverím, že ho presvedčím. Ponúkni to radšej niekomu inému.“ Po skončení rozhovoru som sa obrátila na Ivana s otázkou: „Čo by si povedal na pätnásťdňové Toskánsko?“ „Prečo?“ „Marošovi neodporúča lekár ešte cestovať takú diaľku na dovolenku, takže nám ju ponúka. Je to deväťdesiat kilometrov pod Sienou a pri mori. Čo povieš, nebolo by to výborné?“ Podľa výrazu tváre som videla, že Ivo to zas až za taký výborný nápad nepovažoval. Ale pri pohľade na moju tvár plnú očakávania zvolil postup hodný diplomata. „Kedy je nástup?“ „V sobotu. Takže v piatok by sme museli cestovať.“ „Ako si to predstavuješ? To sa nedá zvládnuť...“ Nakoniec sme sa predsa len dopracovali k prijatiu ponuky, ale s tým, že na miesto ubytovania sme prišli v pondelok, pretože skôr ako v nedeľu sme podľa Ivana nemohli v žiadnom prípade cestovať. Malo to ale jeden problém. Pobyt pri mori sa nám končil v sobotu ráno a my sme mali zabezpečené ubytovanie v hosteli až od nedele. Bola som prekvapená, že keď sa už raz môj drahý manžel rozhodol, že pôjdeme, tak bol ochotný riskovať aj hľadanie ubytovania na tvári miesta. Prvý deň prímorskej dovolenky som bola nadšená. Druhý deň som sa Iva pri ceste na pláž pýtala, prečo sme prestali chodiť na dovolenky k moru. Tretí deň doobeda som už len bezradne chodila po pláži dva kilometre na jednu stranu, dva kilometre na druhú stranu. Nudila som sa k smrti. Vo štvrtok sme sa rozhodli, že si urobíme poznávací výlet a zároveň pôjdeme do Sieny zistiť, či by nás nemohli ubytovať o jeden deň skôr. Vďaka tomu, že sme chceli vidieť chrám v Massa Marittime, sme objavili San Galgano, ktoré leží zo tridsať kilometrov juhozápadne od Sieny. Upútala ma informačná tabuľa, ktorá mi pomohla vybaviť si v pamäti, že som si na mape všimla pri tomto názve dve hviezdičky. Podľa mňa by si zaslúžilo aj tri. Už prvýkrát na nás veľmi zapôsobilo a to bol dôvod, že sme sa rozhodli overiť si magickosť tohto miesta aj tento rok. Opäť sme chceli vidieť obrovský chrám s nebom nad hlavou. Kostol bol vysvätený v roku 1185. A aj keď je už pár storočí zrúcaninou, podľa textu pred areálom patrí k najkrajším stavbám cisterciánskej gotickej architektúry. Morová epidémia v 14. a 15. storočí zminimalizovala počty tunajších mníchov a tí, ktorí prežili, opustili opátstvo a presťahovali sa do Sieny. Odvtedy stavba chátrala. V roku 1781 sa zrútila strecha a o päť rokov neskôr vežu zvonice zasiahol blesk a zničil ju. V 19. storočí boli urobené základné opatrenia aspoň na zachovanie stavu, ale väčšie reštauračné práce sa začali až v roku 1926. Našťastie. Samotný chrám je uložený v krajine bez osídlenia. Od hospodárskych budov vedie k nemu krátka cyprusová aleja. Okolo sú len lúky a polia. A nad nim obloha. Z kláštorného kostola sa dodnes zachovali len múry s gotickými oknami, apsida a monumentálne stĺpy. Podlaha je namiesto dlažby zarastená trávou, po ktorej sa prechádzajú obdivujúci návštevníci. Tento rok aj tu boli všadeprítomní žiaci a študenti. Večer som sa pýtala Antonia, čím to je, že je tak veľa školákov v teréne. Upozornil ma, že v Taliansku sa končí školský rok na konci mája alebo začiatkom júna, takže teraz je už čas exkurzií. Je sympatické pozorovať tieto skupiny, ako so záujmom počúvajú výklad svojich sprievodcov. Zoznamujú sa so svojou históriu a kultúrou na tvári miesta. V blízkosti zrúcaniny chrámu je oratórium, ktoré bolo postavené po smrti Svätého Galgana okolo roku 1180. Svätý Galgan bol odvážny mladý rytier, ktorý nežil práve najmravnejším spôsobom života. Neskôr sa zriekol materiálneho života a svoj život zasvätil Bohu. Raz chcel o skalu rozlomiť meč, čím chcel vyjadriť svoj nesúhlas s vojnou, v ktorej bojoval a skala zrazu meč pohltila. Galgan v tom videl božské znamenie a preto sa rozhodol na tomto mieste žiť ako pustovník. Pápežom Urbanom III. bol prehlásený za vzor kresťanských rytierov. A dnes sa slovo galgan používa na pomenovanie chlapca, ktorý robí poriadne nezbedníctva. Niekde sa za tie storočia stala chyba.
Pri plánovaní tohtoročnej dovolenky som navrhovala iný typ ubytovania. V apartmáne pri mori. Mimo sezóny by to mohlo byť zaujímavé. A večer alebo ráno, po alebo pred našimi poznávacími potulkami, by sme sa mohli poprechádzať po pláži. A navrhovala som Cecinu. Nakoniec sme zostali pri overenom hosteli. Ale predsa len som bola zvedavá, o čo sme prišli. O nič. Už cesta medzi Pomarance a Cecinou bola hrozná. Neútulná, nezaujímavá. A v rekonštrukcii. Ani som si nechcela predstaviť, že dvakrát denne by sme po nej museli ísť. A aj v Cecine sme sa museli príliš dlho motať, aby sme sa dostali k vode. Moju predstavu o ideálnom bývaní pri mori spĺňa posledný film Diane Keatonovej a Jacka Nicholsona Lepšie neskoro ako nikdy. Prestávky medzi prácou by som si vypĺňala prechádzkami po piesku a počúvaním morských vĺn. A pritom by tam naširoko – naďaleko nikoho nebolo. Bol 5. máj a ja som si myslela, že na pláži sa bude korzovať len pár ľudí. Omyl. Na pláži bolo pomerne dosť rodín, mamín s deťmi na rozložených dekách, mladých ľudí počúvajúcich volkmeny v ušiach a dokonca aj zopár otužilých plavcov. Aj my sme si našli pohodlné miestečko na výbežku skál, povýzuvali si topánky a bosými nohami sme hompáľali vo vode. Bolo príjemné popoludnie, kým sa okolo najbližšej reštaurácie nezačal pohybovať malý buldozér, ktorý robil terénne úpravy. Prípravu na letnú sezónu. O chvíľu sa začalo aj zmrákať a dokonca sa objavili prvé kvapky dažďa. Chceli sme sa naobedovať, ale ani jedna z okolitých reštaurácií ešte nebola pripravená na hostí. K autu sme išli cez píniový háj plný obrovských šušiek, ktoré vyzerali ako maličké vianočné stromčeky. Zopár sme si ich priniesli aj domov. Do Volterry sme mali asi štyridsať kilometrov. Cesta bola nezvyčajne preplnená a až vtedy sme si uvedomili, že aj Taliani sa pripravujú na víkend. Bol predsa piatok. Do mesta vedie serpentínové stúpanie, pretože Volterra je vo výške päťstopäťdesiatpäť metrov nad morom. Privítala nás podvečerným slniečkom s množstvom domácich dôchodcov posedávajúcich a besedujúcich na hradbách pri vchode do mesta. Ivo je tu vždy fascinovaný strechami, ktoré sú takmer na dosah ruky a samozrejme, musí si ich vždy vyfotografovať. Ja zvyčajne využívam chvíľu času a idem si poprezerať rozľahlý obchod plný alabastru. Jeho výrobou a spracovaním sa zaoberá tretina obyvateľov. Návštevníci predajne tu nájdu leštené i neleštené kamienky rôznej veľkosti, farby a tvaru, množstvo výrobkov účelných ale aj napĺňajúcich len estetické potreby. Kryty na svetlá, sochy, ťažidlá na spisy, rôzne sošky zvieratiek. Mnoho ľudí sa príde len tak popozerať ako ja. Je to taká výstavná alabastrová miestnosť.
Pred piatimi rokmi naši mladí zablúdili pri objavovaní tohto etruského mestečka aj k rímskemu divadlu z 1. storočia nášho letopočtu. Tohto roku som ho musela za každú cenu vidieť aj ja. Keď sme tu boli prvýkrát, vtedy sme si boli pozrieť etruskú bránu s piliermi zo 4. storočia pred naším letopočtom. Teraz sme už boli po celodennom putovaní krížom – krážom Toskánskom unavení a preto sme sa nešli presvedčiť, či sa jej za tých pár rokov nič nestalo. Keď vydržala toľké stáročia, bolo by nepochopiteľné, keby ju zlikvidovalo 21. storočie. Námestie Piazza dei Priori je považované za najviac zachovalé stredoveké centrum mesta s najstaršou radnicou v Toskánsku. Stojí tu v nezmenenej podobe, vyzdobená erbami florentských miestodržiteľov, od roku 1208.
Do mesta prichádzalo stále viac a viac talianskych návštevníkov, ktorí tu chceli podľa všetkého, prežiť večer plný zábavy pred nastávajúcim víkendom. No a my sme sa pustili dolu kopcom hľadať cestu do Sieny. |
|||
