Potulky Toskánskom

text: Danuša Meňhartová
foto: Ivan Meňhart

venované Nine

 Urobí, čo mu na očiach vidí.

Asi tak by sa mohol začať príbeh našich tohtoročných potuliek po Toskánsku. Zelené Toskánsko bolo asi priveľkou výzvou pre nás oboch. Pre Ivana z hľadiska fotografie a pre mňa – spokojnosť drahého manžela /po tridsiatich rokoch/ a zároveň možnosť vidieť krajinu a pamiatky v inom ročnom období ako v lete.

To sme ale netušili, že tohtoročná jar – lepšie povedané – apríl, nám prinesie naozaj aprílové počasie. Slnko, dážď, obrovské oblaky, vietor a teploty pohybujúce sa od šesť do štrnásť stupňov. Ideálne počasie na prechladnutie. Ale na druhej strane sa vyskytli minimálne tri fotografické dni pre Ivana, pretože mal všetko, čo potreboval. Modrú oblohu so šľahačkovou – nadýchanou perinou oblakov, zelené polia vlniace sa do výšky aj šírky s množstvom tieňov a trpezlivú manželku, ktorá vychutnávala celé okolie bez stresov, ktoré trápili fotografov. Kedy príde oblak nad tamto pole, kedy odídu tamtí ľudia, aby som mal dobrý záber, kedy zasvieti slnko na tamtú časť, ... Daždivé počasie netrápilo fotografov, pretože dážď zabezpečil v mestách farebné dáždniky, odrazy budov na rozmoknutom námestí a nemuseli hľadať uhol, aby im slnko nevytváralo ostré tiene.

Fotograf je vďačný človek za všetko.

Naše potulky začínajú možno týždeň – dva pred skutočným odchodom. Radi chodíme do Talianska  asi  aj  preto, že sme typicky talianska rodina /hovorí náš zať/. Vášne prebiehajú  už pri prípravách, ale nakoniec všetko dobre dopadne. Už len také kúpenie diaľničnej známky do Rakúska môže priniesť výbušnú scénu. Ja, po skúsenostiach z vlaňajšieho leta, kedy som musela týždeň čakať, kým známky opätovne dostali do nitrianskej cestovnej kancelárie, som ju začala  zháňať skôr a na všetkých frontoch. Čo, samozrejme, môj drahý manžel patrične komentoval: „Zas robíš zmätky a si príliš aktívna.“ Známku som zohnala a moja polovička ani nevie ako.

Prvé roky našich dovoleniek /pred tridsiatimi rokmi/ pripravoval veci a balieval batožinu Ivan s poznámkami, že to robím nemožne a radšej nechaj – urobím to sám. Malo to aj svoje výhody, takže som sa tomu príliš nebránila. Po rokoch som ale zrazu zistila – tohto roku som si to uvedomila najviac – že balím sama a všetko. Po predchádzajúcich skúsenostiach som si už vytvorila pomôcku – zoznam vecí v počítači /od pasov, poistenia, dáždniky až po sáčky na špinavú bielizeň/. Zo dva týždne pred odchodom ho vytiahnem, upravím podľa sezóny /doplním alebo zredukujem/ a potom už len odškrtávam, čo mám pripravené. Pri balení pre istotu jedným zvýrazňovačom prečiarkujem predmety, ktoré sú už zabalené a iným zvýrazňovačom si značím predmety, ktoré beriem priamo do auta. Odskúšané, overené, funguje to. Nosíme síce aj zbytočnosti /najmä podľa môjho drahého manžela/ ale stane sa aj to, že druhý deň nášho pobytu v Toskánsku zrazu moja polovička položí otázku – ako je možné, že nemáme otvárač na víno? Nemali sme. /Lenže doteraz ho nosieval sám na vreckovom  nožíku./

Odchod sme si naplánovali na stredu. Ivan ešte doobeda učil a ja, už v rámci dovolenky, som robila posledné prípravy na cestu. Učiteľstvo je nespravodlivé povolanie. Učitelia môžu ísť na dovolenku len v lete, kedy je poznávanie najťažšie, pretože je horúco a zároveň je aj najdrahšie, pretože každý chce na turistoch zarobiť.

Streda 7. apríla sa stal pre nás dňom D. O 18,28 sme nad Zlatými Moravcami vynulovali kilometre, pohodlne sa usadili, naladili sa na dlhú cestu, zastavili sa na päť minút vo Vozokanoch. Rádio máme väčšinou vypnuté. Ja som síce niekedy aj za rádio, ale  uvedomujem si, že čím som staršia, tým viac dávam prednosť pohodlnému tichu, ktoré sa snažím prerušiť najmä vtedy, keď viem, že pre Ivana už začína byť šoférovanie trochu únavné. Môj drahý manžel je však neskutočný šofér. Šoféruje zo zásady sám /žene patrí do ruky vareška, nie auto/ a šoféruje rád. Nechápem a asi ani nepochopím, prečo som ja skôr unavená ako on. Ja ho musím doslova donútiť k prestávke. Aj teraz sme mali prvú nočnú prestávku o pol jednej približne päťdesiat kilometrov pred Klagenfurtom. Mne sa už od únavy triasol žalúdok a oči sa mi prepadávali ako sliepke, keď chce spať. Ivan nebol dvakrát nadšený, ale nakoniec ustúpil. Urobili sme si mierne pohodlie, oddýchli si, ja som aj zaspala a o pol tretej sme pokračovali ďalej. Noc je pre mňa predsa len nocou a dve hodiny oddychu sú pre mňa málo. Preto som už bola pred Udine opäť na svojom životnom minime. Ale teraz sa našťastie ani Ivo nebránil. Pred piatou sme zastali a pokračovali sme po dvoch hodinách ďalej. Zistila som, že som schopná spať za akýchkoľvek podmienok.

Počas nočnej cesty sme si dokázali aj v tme všimnúť, že popri ceste je v najvyšších polohách Rakúska aj Talianska sneh.

Už to nás malo pripraviť na to, že na túto dovolenku ideme nepripravení. Ani nie fyzicky a oblečením, ale psychicky. Na dovolenku sme išli s očakávaním slnečných veľkonočných sviatkov. Hovorili sme si, že aspoň týchto pár dní školského voľna strávime v príjemnom počasí. Vďaka Ivanovmu povolaniu väčšinu dovoleniek trávime buď v zime alebo v horúčavách. Tie ich prázdniny sú morbidné práve tým, že musia byť len vtedy, keď ich my veľmi nechceme. /Lepšie povedané, keď ich ja nechcem/. Raz sa ma lekár pri nejakom novom spôsobe diagnostikovania pýtal, či mám radšej zimu alebo leto – odpovedala som – ani jedno ani druhé – mám rada jar. Že zima ma deprimuje a leto unavuje. Nebol spokojný s mojou odpoveďou, pretože výskumy sa asi týkajú leta a zimy.

Po našej druhej nočnej zastávke sa nám po otvorení očí objavila úplne nová panoráma. Svietilo slniečko, za nami boli biele zasnežené Alpy, vedľa auta boli rozkvitnuté žlté púpavky. Dali sme si kávu, Ivo si sadol za volant a cesta pokračovala ďalej. Počas cesty mám na starosti sledovanie a zapisovanie rôznych údajov. Kadiaľ sme išli, cez ktoré mýto, koľko sme zaplatili, kde sme čerpali, kde je dobrý oddych – tým si vytvárame podklady pre ďalšiu cestu. Doteraz sme mali skúsenosti, že prvá kolóna áut býva pri Mestre, druhá pri Bologni. Teraz nie. Je pre nás novinkou, že stojíme pri Ferrare. V pravom pruhu idú obrovské nákladné volvá, many, mercedesy a my stojíme za malým mikrobusom. Nič nevidíme a nič nepočujeme. Kolóna sa posúva po kúsočkoch - asi  desať kilometrov, čo trvá približne desať - pätnásť minút. Potom sa to celé zrazu pohne a ideme ďalej. Vyzerá to tak, že Bologna nás príjemne prekvapí bez kolóny a bez blúdenia. Ja mám na starosti navigáciu a hoci som pred tromi rokmi práve pri Bologni blúdila – ešte stále mám Ivanovu dôveru.

Tohto roku som vďaka hodinám stráveným nad mapou zistila, aké všelijaké údaje mapa poskytuje, keď sa v nej naučí človek čítať. Potom sa vyťahujem pred mojím drahým manželom, čo všetko viem.

Dlho sme sa ale súvislej ceste netešili. Nad cestou sa objavil nápis, že na ceste medzi Piano del Voglio a Firenze Certozza je kolóna. Hľadáme inú možnosť a nachádzame ju. Zliezame z diaľnice, ideme smerom na Passo della Futa a Barberinu. Ivo povedal po pár kilometroch, že sú tu „serpentíny ako sviňa“. Nechápem síce zmysel tohto prirovnania, ale serpentíny sú tu naozaj riadne a stúpame stále hore a hore. A pritom v každej zákrute, ako na potvoru, stretávame nákladné autá, ktoré asi tiež zliezli z diaľnice. Len nerozumiem, čo na takejto ceste hľadajú.

Okolo štvrtej sme sa po lokálkach zázračným spôsobom dostali rovno pred náš hostel. Ubytovali sme sa. Pri sťahovaní batožiny z auta do izby, starý pán – recepčný – nám zrazu oznámil, že ho veľmi mrzí, ale že sa musíme presťahovať. Nemal vraj poznačené, že tam budeme šesť nocí a tým pádom mu nevychádza naše ubytovanie bez sťahovania. Doteraz síce nerozumiem, že prečo. Vysvetľujem mu, že nám sa naša izba páči, a on ma zas presviedča, že nám dáva rovnakú izbu. /Lenže v pavilóne, kde je viac izieb na chodbe a tým je táto časť aj hlučnejšia. Ale čo sa budeme doťahovať./ Vybalili sme najdôležitejšie veci, zaľahli sme do postele a dospali sme nočný deficit. O pol ôsmej večer sme sa zobudili, šli sme si pozrieť odchody autobusov do Florencie /ktoré sme nenašli/ a naučili sme sa tankovať na benzínovej stanici. Pri odchode z hostela som ešte stihla vyprodukovať situáciu typickú pre mňa. Mala som podozrenie, že nemáme v našej izbe v poriadku kúrenie. Preto som vpálila s ospravedlnením do izby práve sa sťahujúcemu novému hosťovi s otázkou, či má v izbe teplý radiátor alebo nie. Keďže na moju angličtinu neodpovedal, prešla som mu cez izbu, obchytala som toto teleso zo všetkých strán, skonštatovala som v angličtine, že je vlažný, ešte raz som sa ospravedlnila a vypochodovala som z izby von. Môj drahý manžel v týchto situáciách mierne trpí, ale teraz sa rozosmial, pretože sa zrazu ozvalo: „Jó, kdybych vám rozuměl.“ Skupina Čechov prišla na jednu noc – tiež na poznávanie Talianska.

Vlani sme na benzínkach maturovali. Čo stanica, to iný systém. Našťastie, Taliani, to je národ akoby ani neboli pozemšťania. Vlani sa nám v Siene stala príhoda – do automatu sme dali desať eur, automat nám odmietol dať benzín a nedal nám ani potvrdenku. Oslovila som ďalšieho Taliana – Sieňana, ktorý maturoval pri ďalšom stojane. Naša komunikácia bola zložitá, pretože on hovoril taliansky a francúzsky a ja slovensky a slovensko - anglicky. Zastavil dvojicu mladých ľudí na motorke, s ktorými som sa síce dohovorila, ale automat to neovplyvnilo. Malo to však aspoň jednu výhodu. Dievčina tak razantne buchla zboku po stojane, až sa rozhodol nám vydať aspoň potvrdenku o zaplatení. Zostala som ale aj tak bezradná. Potvrdenka síce je, ale auto sa z nej nenaje. My máme desať eur v ťahu a čo teraz? Sieňan ku mne pristúpil, vzal potvrdenku z ruky, vybral zo svojej peňaženky desať eur a cez dvojicu som sa dozvedela, že on pôjde na druhý deň reklamovať svoj lístok a zároveň že vyreklamuje aj ten náš. Neskutočné. Sadali sme do auta a hovorili si, že toto by sa nám na Slovensku nemohlo stať.

Tento rok majú na tej istej pumpe zdokonalený systém. V prvý večer som si to nechala dvakrát vysvetliť. Talian, ktorý práve tankoval, mal mimoriadne didaktické schopnosti a bol mimoriadne trpezlivý. To však spôsobilo, že sme pri tankovaní nemali vôbec žiadne problémy. A dokonca, predposledný deň nášho pobytu, som zas pre zmenu učila bezradného Japonca na tej istej pumpe, ako má postupovať, aby sa jeho auto dostalo k benzínu.

Vedľa nás bola talianska rodina, ktorá sa až pohádala, pretože im stojan odmietol dať benzín. Ja som však mala podozrenie, že hlava rodiny – muž - si nepozrel celý postup v taliančine a nedal do stojana peniaze.

Po návrate do hostela som si na recepcii ešte nechala vysvetliť značky pri odchodoch autobusov – čo znamená festivo, feriale, solo sabato. Reklamovala som Antoninovi, že jeho kolega nám nedal stravenky na raňajky a šli sme spať.

Ráno – 9. apríla, v piatok, sme vstávali o pol ôsmej na buchoty odchádzajúcich Čechov. Šli sme na raňajky a po nich sme sa vybrali kúpiť si lístky na autobus do Florencie a späť. Taliani sú úžasní. Predvídaví a praktickí. Lístky si kúpite v malom obchodíku - tabaccherii. Keď sa spýtate, či náhodou nevedia odchody autobusov, tak vám ukážu na hromadu malých knižočiek, kde sú odchody a príchody do Florencie a do Sieny zrýchleným /rapida/ aj pomalším /diretto/ spojom. A to máte zadarmo. Potom prídete na autobusovú zastávku, kde mladá Talianka tiež čaká na odchod autobusu. Povie vám odchody oboch spojov /expresu aj lokálky a vysvetlí ich systém/. Keďže pršalo a bolo chladno – šesť stupňov – Ivan rozhodol, že ideme lokálkou, pretože tá práve prichádzala a na expres by sme museli ešte dvadsať minút čakať. Dievčine som vysvetlila, že takto uvidíme zároveň aj viac z talianskej krajiny. Nastúpili sme do autobusu a ja som chcela označiť lístky. Nedalo sa.

Skúšam jeden, potom druhý. Ivan začína byť zo mňa nervózny, pretože to určite robím zle. Keď tu sa zrazu Talianočka pýta šoféra, či je strojček dobrý. Ten pokýva plecami a oznámi, že asi nie. Ona sa ho na to pýta a čo teraz. Chvíľu komunikujú a ona si vypýta odo mňa naše lístky a napíše na ne dátum a hodinu. Chvíľu pohodlne sedíme a rozprávame si, že ako sme dobre spravili, že sme aspoň v teple a suchu. Zrazu si Talianočka opäť vypýta naše lístky a vysvetlí nám, že si pomýlila dátum a s kľudom ho prepíše. /Učitelia to väčšinou neuznávajú./

Na ďalšej zastávke nastupujú kontrolóri. Poznáme to už z vlaňajška. Jeden nastúpi do autobusu. Druhý ide autom za autobusom. Keď niekoho autobusový kontrolór prichytí bez lístka, vystúpi s ním z autobusu na najbližšej zastávke a urobí s ním záznam. Druhý kontrolór nastúpi do autobusu a pokračuje v práci.

Čakala som, čo sa stane. Našťastie – naša sprievodkyňa – dopredu všetko vyrapotala spevavou taliančinou, kontrolór si poobzeral naše lístky, obrátil sa k šoférovi a začal sa s ním rozprávať. Z niektorých medzinárodných slov sme vyrozumeli, že makína je nefunkčná. Na ďalšej zastávke prišiel sprievodný kontrolór zisťovať, čo sa stalo. Náš kontrolór sa pokúšal stroj rozobrať a opraviť, ale nepodarilo sa mu to. Preto zostal po zvyšnú cestu ako makína on. Všetkým cestujúcim označoval lístky. Bol milý, usmievavý, pohodový. Malému bábätku pred nami ochotne podával predmety, ktoré buď vypľúvalo /fľašku s čajom/ alebo vyhadzovalo z maminho náručia.

Až nám bolo smutno, keď vychádzal v Poggibonsi z autobusu. To bola posledná zastávka pred Florenciou, čo znamenalo, že už nie je predpoklad výskytu čierneho pasažiera.

Kontrolórov je v Taliansku ako maku – aspoň my máme takú skúsenosť.

Vo Florencii majú hlavnú autobusovú zastávku takmer v centre mesta. Päť minút pešej cesty od Piazza del Duomo. A práve na tomto námestí si chceme urobiť prvú zastávku. Po piatich návštevách Florencie sa cítime sebaisto a zároveň sme leniví vytiahnuť plánik mesta. Takže – miesto dómu sa pred nami objaví tržnica pri kostole San Lorenzo. Ivan je vždy fascinovaný toskánskymi kožiarskymi výrobkami a vždy si odtiaľto niečo odnesie. Raz peňaženku, ktorú sme zjednali z ceny v San Gimignane, potom tašku.  A opasok, ktorý pred našimi očami prispôsobili na pás môjho drahého manžela. Ani jedna tržnica vo Florencii sa nezaobíde bez množstva týchto výrobkov. A hneď prvý stánok tržnice pre nami, bol stánok s opaskami. Videla som, že Ivanovi zažiarili oči, tak som mu navrhla, aby si nejaký vybral, aspoň bude mať novú cennosť z Toskánska. Váhal, váhal, ale odolal so slovami: „Možno sa sem ešte na záver vrátime.“ Dobre. Od San Lorenza sa predsa len dostávame na Piazza del Duomo, pokračujeme však ďalej na Piazza della Republica. A ako vôbec prvý darček na Slovensko, kupujeme darček pre našu vnučku. Červený podbradník. Jačavý, ale Ivanovi sa páči zo všetkých najviac.

Erby na stredovekých múroch BargellaPotom pokračujeme na Piazza della Signoria a motáme sa po Loggii dei Lanzi. Ivan fotografuje dáždniky, ľudí, Giambolognu – teda jeho sochy – najmä Únos Sabiniek. Ďalšie naše kroky smerujú do Bargella.

V sprievodcovi som sa dočítala, že to bola voľakedy dávno väznica a súd. Ak takto vyzeralo väzenie, už sa nečudujem, že Taliani sú takým kultúrnym národom.

Prekrásne nádvorie s pekným schodišťom a erbami na múroch. Videli sme tu Donatella, Verocchia, Michelangela, Amanatiho. Najviac sa nám páčil Cellini a mne aj Giambologna. V Bargellu má veľa sôch, dokonca aj sovu, moriaka, páva,...



Celý deň prší, ale nevadí. Po Bargelle sme si povedali, že si zaslúžime obed. Môj drahý manžel bol netrpezlivý pri hľadaní reštaurácie. Ja som chcela typické talianske prostredie s talianskymi zákazníkmi, nie s turistami. Nakoniec sme skončili pri Santa Croce v The Wiliam, ale ukázalo sa, že personál je taliansky – síce s nápisom STAFF na chrbte. Aj  ostatní návštevníci boli Taliani. Cudzinci sme tam boli len my dvaja s Ivanom. Na stene oproti mne bola uličná tabuľa Staropramen, Smíchov – Praha 5 a naozaj tam čapovali staroprameň. My sme si však k jedlu dali pol litra červeného vína.

Po obede sme si pozreli chrám Santa Croce a obdivovaním hrobiek Michelangela, Galilea, Rossiniho, Fermiho, Machiavelliho a ďalších velikánov talianskeho života v tomto chráme, sme strávili toľko času, že sme si už mohli pozrieť Duomo Santa Maria del Fiore len zvonku. Ale je na čo pozerať. Aj opakovane. Florentský dóm sme pri záverečnej rekapitulácii dali na druhé miesto talianskych pamiatok.

Rozhodli sme sa ešte poprechádzať po uličkách Florencie a nohy nás akosi automaticky viedli k tržnici pri  San Lorenzovi, kde aj z druhej strany nášho príchodu,  sme mali ako prvý stánok v ceste, stánok s opaskami. Z Ivana bolo doslova cítiť rozhodovanie – mám si ho kúpiť – nemám si ho kúpiť. Nakoniec neodolal a pustil sa do výberu. Tento stánok, na rozdiel od mnohých iných, nemal ceny na opaskoch. Keď si už konečne jeden vybral – a naozaj výborne – tak sme požiadali predavača o možnosť odskúšania. Bol ochotný, primeriaval, uťahoval, hľadal ďalší /pretože môj drahý manžel sa čím ďalej viac dostáva do mládeneckej váhy/, ktorý by mu časom nepadol cez boky, až našiel taký, ktorý mu sedel ako uliaty. Tak sme sa spýtali na cenu. Očakávali sme, vzhľadom na ostatné stánky, odpoveď šesť -  maximálne osem eur. Ozvalo sa – tridsať. Ivo zdúpnel. Ja v týchto situáciách zachovávam ľadovú tvár a pýtam sa môjho drahého manžela, či opasok berieme. „Za takúto cenu?“ Nakoľko pri všetkých transakciách robím tlmočníka, tak som sa predavačovi poďakovala so slovami, že opasok si neberieme. Zrazu nám ho ponúkol za dvadsať. Ja som bez akejkoľvek mimiky pretlmočila zmenu podmienok. Nie, pokrútil Ivan hlavou. „Tak dajte pätnásť.“ Ešte stále sa to Ivanovi zdalo byť veľa – vzhľadom na ceny v iných stánkoch - ale nakoľko nemá rád tieto situácie, podľahol. Opasok sme kúpili. Čo mňa na tom jediné mrzí – že neviem po akú ponuku by bol predavač nakoniec schopný zájsť. Je zas ale pravda, že kvalita a vypracovanie tohto opasku sa vôbec nedá porovnať s tými osem eurovými. Takže, ja som spokojná.

Tieto situácie sú vlastne dôvodom nášho rozdielneho spôsobu nakupovania. Môj drahý manžel uprednostňuje samoobslužný systém, kde si môže sám vyberať, kde mu nikto nič neponúka a neovplyvňuje ho. A nie je pod tlakom toho, že keď ho už niekto toľko obskakuje – tak je jeho povinnosťou si niečo kúpiť. Ja zas rada s predavačmi rozoberám výhody a nevýhody tovaru, nechávam si poradiť pod hrozbou chodenia ich strašiť, ak mi poradia zle. To však nie je jediné, v čom sme absolútne odlišní.

Aj ďalšie veci som si začala uvedomovať na našich dovolenkových potulkách. S mojou drahou polovičkou máme toľko rozličných chutí, že je až neuveriteľné naše tridsaťročné spolužitie. Je jedno, či je teplo alebo zima – ja uprednostňujem minerálku nechladenú a bez bubliniek – Ivan zas naopak, čo najstudenšiu a najbublinkovatejšiu. Ja uprednostňujem cestoviny s bielymi omáčkami - Ivan s červenými. Ja mám radšej biele víno, môj drahý manžel červené. Ja pijem kávu skôr studenú, manžel horúcu. Dá sa takto existovať na dovolenkách? Tak sa zdá, že áno.

Šál sa našťastie nerozplynul ako obláčikUž na Piazza della Republica mi Ivo chcel kúpiť šál alebo šatku. Som naozaj šálová a Florencia je známa nielen kožiarskym ale aj textilným priemyslom. Takže aj šálov tu majú od výmyslu sveta. A v tom je môj problém. Ivan hovorí: „Vyber si niečo.“ A ja bezradne stojím, pretože z toho množstva tých nádherných farieb, vzorov, tvarov a veľkostí si vybrať neviem. Takže akýkoľvek šál odmietam so slovami, že nič nechcem a nič nepotrebujem. Doma mám šálov dosť a žiaden sa mi nepáči. Nakoniec zaujal stanovisko: „Tento sa páči mne a preto ho kúpim. Máš poslednú príležitosť sa k tomu vyjadriť.“ Zostávam ticho, pretože dúfam v to, že ak sa mi nebude páčiť, alebo sa mi nebude k niečomu hodiť, aspoň budem môcť vyhundrávať, že čo mi to môj drahý manžel kúpil. Vybral mi nádherný červený kašmírový šál, jemnučký, do ktorého sa môžem skoro celá schovať.

Od Lorenza sme pokračovali v potulkách smerom k Ponte Vecchio. Ochladzovalo sa. Zrazu som len siahla do tašky, vytiahla som šál a omotala som si ho okolo krku /v kútiku duše som ale uznala, že keby sa mi teraz šál rozplynul ako obláčik, bol by to zaslúžený trest/.










Dáždniky na Piazza della SignoriaPo Ponte Vecchio sme sa ešte raz vrátili na Piazza della Signoria. Môjmu drahému manželovitoto námestie už dávno učarovalo, takže sa s ním chcel rozlúčiť. Za Mediciovcov bolo toto námestie centrom spoločenského a politického života stredovekej Florencie. Teraz je to centrum turistov celého sveta, ktorí tu majú čo obdivovať. Na soche Neptúna, uprostred rovnomennej fontány, akoby sedel stále ten istý holub. Pred dominantou námestia - Palazzom Vecchiom - ľudia listujú v sprievodcoch a overujú si, či tá veľká socha pred vchodom do tohto gotického paláca, je naozaj kópia Michelangelovho Dávida. Turistov je tu ako maku. Akoby nikomu z nich nevadil chlad a mrholenie, ktoré chvíľami prechádzalo do dažďa. Na mieste, kde bol upálený Savonarola, sú mnohé hlavy sklonené nad kamennou platňou v dlažbe námestia. A z tohto námestia sa prichádza k najväčšej talianskej galérii Galleria degli Uffizi. Z literatúry som poznala diela Sandra Botticelliho, ale tu som ich vnímala úplne inak. Nečudujem sa tým zástupom, ktoré tu dokážu vystáť často dvoj – trojhodinový rad.

Teraz však môjmu drahému manželovi učarovali najmä farebné dáždniky a atmosféra námestia, akú v lete nepoznáme. A preto fotografoval námestie zo všetkých strán a pohľadov.

Ale nebol sám. Turisti sa fotografovali navzájom, fotografovali sochy i domy námestia. Ivana pristavila skupina Japoncov, či by ich neodfotil. Vyusmievaní od ucha k uchu, stále sa ukláňajúc, ešte dobrú chvíľu ďakovali.

Po rozlúčke s Piazza della Signoria sme sa už zrýchleným krokom presunuli na autobusovú zastávku. Cestu späť sme absolvovali rapidou – expresom a príjemne unavení sme sa vrátili do hostela. Recepčnému som sa ešte snažila vysvetliť, že v našej izbe nie je dobrý radiátor, pričom on sa mi snažil povedať, že večer kúrenie vypínajú a preto ho nemáme teplý. Neuspela som vykladaním, že aj ráno sme mali studený radiátor a že na toaletách boli radiátory teplé. Zaliezla som do postele oblečená ako Eskimák. Tričko s krátkym rukávom, teplé pyžamo, tepláková blúza, deka z domu omotaná okolo tela, ukrytá v spacáku a prikrytá ešte hostelovou plachtou a hrubou talianskou dekou.

Ale zaspali sme a spávali sme počas celého pobytu dobre, pretože ráno sme sa pravidelne budili až okolo pol ôsmej.

Tak to bolo aj 10. apríla – v sobotu. /Počas celej dovolenky nám robilo najväčšie problémy určovanie dňa a dátumu./

Ráno sa mi podarilo presvedčiť recepčného, že kúrenie nám v izbe naozaj nefunguje. Aj to len vďaka tomu, že všade boli horúce radiátory a v našej izbe ľadový. Potočil kolieskom a povedal, že teraz to už bude dobre, pretože sme mali len lokálne vypnuté kúrenie. Keď sme sa večer vrátili, radiátor bol naozaj horúci. Dlho sme nechceli veriť, že to bolo len v otočení kolieska. Ale potom sme uznali, že prvý večer, keď sme otáčali kolieskom na všetky strany –  bolo kúrenie naozaj vypnuté – takže otáčanie neviedlo k ničomu. A pri otáčaní doprava – doľava, sme ho nakoniec nechali v zavretej polohe. Hlavná vec, že sme už mali teplo.

Sobota bola vyhradená pre Orvieto v Umbrii. Normálny jedinec nastúpi do auta po preštudovaní mapy a priamou cestou sa dostane k cieľu. To by sme nemohli byť však my. Či je to cesta zo Sieny alebo do Sieny – opakovane a opakovane  - blúdime pri výjazde i dojazde. Neviem, čím je táto Siena zakliata. Už jeden deň si hovorím, fajn, podarilo sa nakoniec, toto si určite zapamätám. Pri najbližšej ceste von, či dnu, sa situácia opakuje. Obaja s Ivanom máme oči na stopkách, v aute vládne napätá atmosféra a my úpenlivo hľadáme značku tangenziale, pretože vieme, že to je naša posledná záchrana. Jedine z tej sa vieme ako-tak dostať do hostela alebo von z mesta. Máme ešte v živej pamäti, najmä Ivan, z vlaňajšieho pobytu, že večer, pri návrate z potuliek od Asciana, sme skončili takmer na námestí Piazza del Campo. Ivan sa odmietal motať autom po úzkych jednosmerných uličkách, ale našťastie sme stretli typicky mužsky rozmýšľajúceho Taliana, ktorý, keď pochopil našu situáciu, veľmi jednoduchými doprava, doľava, rovno, doprava, doľava nás nanavigoval zas na našu spásu v podobe tangenzialy /to je taká malá diaľnica/.

Jarné jazierka v toskánskej krajineTakže aj sobotné aprílové ráno sme začali blúdením a vyšli sme zo Sieny cestou, ktorou sme neplánovali. Našťastie, všetky cesty vedú do Umbrie /kratšie alebo dlhšie/. Na nešťastie sme však zablúdili do takých končín, kde môj drahý manžel fotografoval vždy v júli rozoranú hnedú krajinu. Teraz sa pred nami vlnila neskutočná zeleň, v zeleni cestička lemovaná cyprusmi a na kopci typická toskánska usadlosť. Kým Ivan fotografoval, tak pri nás zastali ďalšie dve autá /jedno z Milána, druhé z Civitanovy/ a podľa výbavy tiež nie úplní amatéri a fotografovali a fotografovali. Keď sa Ivan nabažil tejto scenérie, pokračovali sme ďalej. Ale po hodine odchodu z hostela sme boli vzdialení od Sieny len dvadsať kilometrov. Pre zmenu sme zastali v krajine pri dvoch jazierkach, ktoré sme tu ešte v lete nevideli.

Teraz už chápeme, prečo je v júli v kotline tráva, keď všetko naširoko – ďaleko je vysušené ako skala.

Okolo nás prechádza veľmi pomaly – pomaly auto. Až keď prišlo úplne blízko, vidím, že dievčina vedľa šoféra má na oku kameru a zvnútra auta, spoza skla, filmuje okolitú krajinu. Toto je ešte horšie ako to, čo sme videli predvlani v Českom Krumlove. Taxík sa túlal po úzkych uličkách a keď prišiel k zaujímavému miestu, pri zadnom sedadle zliezlo okienko a nemecky hovoriace čudo si robilo krumlovské zábery zo sedadla auta.

Keď som Iva upozornila, že takto by mal fotiť, že ja budem šoférovať a on bude pohodlne sedieť a pritom budeme mať šancu sa v normálnom čase dostať aj do Orvieta, tak len zhnusene poznamenal, že prečo ju šofér nevysadí aspoň na strechu auta.

Musím však uznať – je tu krásne. Veľmi sme však nepokročili, pretože o päť minút stojíme opäť. Ivan už ani neodkladá fotoaparát do brašne, len ho položí na zadné sedadlo.

Modrá obloha, obrovské nadýchané oblaky a zelená krajinaSobota je náhradou za predchádzajúci piatok. Fotografická krajina. Slnko, modrá obloha a obrovské nadýchané biele oblaky. Podľa mňa môže za to Biela sobota. O 10,56 som dostala od môjho najdrahšieho manžela požiadavku na zvýšenú trpezlivosť do dvanástej. Že sú také fotografické podmienky, že by bol hriech ich nevyužiť. V priebehu desiatich minút svoju požiadavku skorigoval a predĺžil čas do 12,30 a že potom už budeme šmýkať do Orvieta. Súhlasím, ale v duchu tomu neverím. /Môj drahý manžel ma sklamal len v jednom. Počítala som s tým, že o 13,00 povie: „No, mohol som tušiť, že bude tak krásne?“ Jasné, že zastávky boli dlhšie ako do pol jednej – len s tým rozdielom, že Ivan sa netváril ani trochu previnilo./


Vtáčiky však štebocú, takže si pripadám ako Luis de Funes vo filme Piti, piti, pa /keď sa zlostil, tak mu kolega napodobňoval spev vtáčikov/. Tiež ma spev vtáčat ukľudňuje. Taliani, voziaci sa okolo nás, sa tešia, vytrubujú, kývajú nám s tvárou od ucha k uchu.

Pri jednej zo zastávok som si vymieňala skúsenosti s časťou posádky talianskeho auta. Skonštatovala som, že stojíme každých päť kilometrov a oni zas, že stoja každých päť minút. S pýchou sa rozhovorili, že okolie Sieny je najkrajšie z celého Talianska. Musíme len súhlasiť.

Taliani sú neskutočne zhovorčiví. Ak nepozdravíš ty, pozdravia teba. A ak skonštatujú, že nemáme spoločný dorozumievací jazyk, s kľudom hľadajú také výrazy, ktoré sú medzinárodné – ale najmä za všetko hovoria prežiarené tváre ľudí, ktorí sú spokojní a plní pohody. Taliani žijú. Počas týchto veľkonočných sviatkov bolo na kolesách asi celé Taliansko. Karavany, karavany, karavany. Celé skupiny, ktoré kočovali z miesta na miesto. Celé rodiny – malé deti, veľké deti. Skupiny chlapcov, skupiny dievčat. A na ceste vládne kľud, nikto sa nikde nenáhli, nepredbieha. Všetko sa rieši úsmevom. Ivan povedal, že je to určite nákazlivé.

Pri dlhších cestách do Umbrie /do Orvieta a do Assisi/ sme šli po cestách, ktoré sú typické pre Taliansko – obmedzenia rýchlostí na 50 alebo 70 km. U nás by to málokto rešpektoval. Tam sme nezažili, že by niekto prešiel plnú čiaru, alebo aby ohrozoval niekoho agresívnou jazdou.

Za celú cestu /okolo 3000 kilometrov/ sme videli len jednu haváriu – a to pri spiatočnej ceste pri Padove, keď začalo pršať. A prišli sme na Slovensko a od Petržalky po Moravce sme boli svedkami minimálne šiestich kolíznych situácií. Je to spôsobené geopatogénnymi zónami? Nie, to je štýl  života, myslenia. Ukážka sily a slabého ducha.

Kruh cyprusov je na obálke a tu som ja pri sledovaní fotografovEšte stále sme ďaleko od Umbrie, pretože ešte stále vidíme v diaľke Sienu. Ale postupujeme. O 12,20 sme neďalekoMontalcina pri kruhu cyprusov. Vlani ich Ivo fotografoval v hnedej rozoranej pôde. Teraz sú v zelenom poli. Momentálne tu stojí šesť áut, jedno odchádza, dve motorky sa už nezmestili, tak zachádzajú ďalej. Odtiaľ však nebudú mať dobrý uhol na fotografovanie. Francúzi už museli zájsť do protismeru. Sme tu ako sardinky a Ivan si vypýtal hodinu na zábery. Akísi pojašenci zastali rovno v strede mosta na plnej čiare /odtiaľ je naozaj jeden z najlepších pohľadov/ a fotia rovno pri otvorených dverách auta. Okoloidúce autá, ktoré práve na tomto úseku môžu ísť plnou rýchlosťou, trúbia, ale kým si fotograf neurobil záber, ani to ním nepohlo. Mal šťastie, že tadiaľ práve v tomto momente nešli carabinieri. Vídame ich tu a má to svoje opodstatnenie. Hoci najideálnejšie by bolo obmedzenie rýchlosti na 20 km. Ešte sme stadiaľto nešli, aby tu nestáli autá a neboli vonku rozlezení fotografujúci ľudkovia. Keďže bolo poludnie, bola som môjmu drahému manželovi užitočná. Práve tu ma vlani vycvičila Newyorčanka, ako tieniť objektív, takže som mohla svoje skúsenosti naplno využiť.


Á, tak sme tu nestrávili hodinu. Ivanovi stačilo sedemnásť minút. O 13,12 nastúpil do auta a kupodivu sme zastali až v Orviete. Síce sa naštval, pretože sme išli inou cestou ako pôvodne zamýšľal. Vraj pre mňa typickou. Pretože, keď si vraj môžem vybrať z dvoch ciest, tak si určite vyberiem tú kľukatejšiu a pomalšiu. Nepomohla ani moja obrana, že na vine si je sám. Keď som sa chcela pozrieť do mapy Talianska, tak mi dal jasne najavo, že normálnemu človeku stačí aj mapa Toskánska a musí sa dovtípiť, kadiaľ máme ísť. Nuž, ja som sa zle dovtípila a zvolila som cestu do Umbrie tak, že sme prišli do Orvieta zo severu. Pri odchode z Orvieta sa ukázalo, že som urobila dobre. Pretože tým pádom si cestu späť volil môj drahý manžel a z Orvieta sme odchádzali smerom na juh, odkiaľ bola prekrásna vyhliadka na mesto postavené na tufovej skale a s pohľadom na chrám.

Panoráma Orvieta z juhuOrvieto sa v porovnaní s mestami Toskánska, ešte len otvára cudzincom. Vidno to najmä na cenách. A pritom Orvieto sa oplatí vidieť a najmä jeho dóm. Ivan sa vnútri chrámu usadil a oddychoval. Keď som prejavila záujem vidieť odporúčanú kaplnku - Capella Nuova -  tak zostal sedieť s tým, že ma tu počká, aby som šla sama. Dobre, išla som si do informácií /mimo chrámu/ kúpiť lístok, vošla do kaplnky a po desiatich minútach som v duchu skonštatovala, že sem musím dovliecť Iva, aj keď násilím. S dozorkonajúcim som sa dohodla, že idem pre manžela a že mňa ešte raz pustí na ten istý lístok. Dievčina v informáciách sa síce začudovala, čo tam po takej krátkej chvíli opäť robím, ale lístok som dostala. Takto vyzbrojená som sa postavila pred Ivana a oznámila som mu zmenu jeho rozhodnutia – nepohnúť sa z miesta. Pohol sa a neľutoval. Naozaj prekrásne fresky Signorelliho sme dlho rozoberali a ja osobne mám vždy problém s uverením, že to je na týchto stenách už toľké storočia. Potom sme ešte chvíľu poobdivovali chrám zvonku /len škoda, že ústredná časť bola skrytá pod lešením/ a išli sme sa poprechádzať po meste. O 18,25 sme odchádzali s posledným pohľadom na Orvieto z pripravovanej výhľadovky.

Nedeľa – 11. apríla, nás opäť zaviedla do Umbrie. Vlani v júli sme boli v Assisi. Obidvaja sme študovali v rámci výtvarnej výchovy aj dejiny umenia a čudovali sme sa, čo na tom Giottovi je. Je. Veľa. Ale to sme pochopili a uverili až pri obrovských freskách horného chrámu v Assisi. A keďže leto je dosť únavné, akosi sme vlani nestihli vychutnať celú atmosféru tohto umbrijského mestečka. Ale na Assisi máme aj jednu rozmarnú spomienku. Oblečenie v chrámoch má svoje zákonitosti a najmä leto prináša návštevníkom rôzne komické situácie. A rozhodovanie – je toto oblečenie dostatočné alebo sa musím nejako upraviť – je pomerne náročné. Priznám sa, že pre mňa je záhadou určovanie dĺžky pánskych nohavíc. Kedy je dĺžka ešte dostačujúca a kedy je malý predpoklad, že dotyčného muža v určitej dĺžke nohavíc do chrámu vpustia. Niekedy idú za sebou dvaja muži v rovnakých nohaviciach /podľa mňa/ a jedného vpustia a druhého nie.

Assisi má vždy svoje čaroDo Assisi šiel môj drahý manžel vo svojich najdlhších krátkych nohaviciach. Pred vstupom do dolného chrámu si ich ešte trošku znížil. Nepomohlo. Nekompromisná tvár ukázala, že takto ho do chrámu nevpustí. Dobre. Boli sme pripravení aj na túto alternatívu. V niektorých chrámoch dávali pri vchode veľké šatky, ktoré si ženy uväzovali okolo krku, aby im nebolo vidieť holé ramená a muži si ich uväzovali okolo pása, aby im nebolo vidieť holé nohy. Takúto šatku som mala v taške aj ja. Keď som ju začala okolo Ivana uväzovať, cirkevný strážca ukázal, že takto ho dovnútra nevpustí. Môj drahý manžel je však pripravený na každú eventualitu a preto nosí /najmä kvôli fotografovaniu v daždi/ v ruksaku tenké dlhé sivé šušťáky. Takže – zložil ruksak, našiel šušťáky a začal si ich obliekať. Strážnikovi klesli sánky a okolostojaci Angličania sa dobre bavili, dokonca sa ozval aj potlesk. To však neovplyvnilo náš dojem zo spodného chrámu. Je krásny a má dušu. Jediné, čo kazilo atmosféru tohto miesta, boli kňazi, ktorí sústavne upozorňovali návštevníkov – silenzio, silence, psśt. Bolo to nepríjemné, pretože oni boli najhlučnejší. Veď návštevníci tam neprišli robiť výtržnosti. Ale  v tomto priestore je naozaj taká úžasná akustika, že akýkoľvek šepot pri povedaní si svojich dojmov, sa musí prejaviť.

Človek sa musel od týchto negatív odosobniť a prijímať len priestor, architektúru, výzdobu. A to všetko je naozaj prekrásne. Asi by sme tento chrám zaradili na tretie /v najhoršom prípade na štvrté/ miesto v talianskych pamiatkach. Horný chrám nás zas chytil za srdce obrovskými Giottovými freskami. Keď sme vlani odchádzali z Assisi, už vtedy sme si hovorili, že sa sem musíme vrátiť. A to sme teraz aj urobili.

Už príchod do Assisi nás upozorňoval, že sa deje niečo mimoriadne. Dokonalá organizácia parkovania, ktorú zabezpečovali carabinieri pomocou vysielačiek, dokázala bez akýchkoľvek problémov zvládnuť tú obrovskú masu návštevníkov. My sme si asi dostatočne neuvedomili, že nedeľa pred Veľkonočným pondelkom môže byť pre mnohých dôvodom na zvýšenú návštevnosť tohto miesta. Do dolného chrámu sme sa dostali v prúde postupujúcich ľudí a až vnútri sme si uvedomili, že o chvíľu sa začne omša. Zostali sme. Bolo pre mňa príjemným prekvapením, že je iná a pôsobí inak, ako keď ju niekedy máme zapnutú v nedeľu v rádiu. Žiadne falošné tóny, žiaden pátos v hlase, žiadne afektovanie. Relatívne mladý kňaz úplne prirodzeným hlasom privítal všetkých návštevníkov chrámu a rozpovedal príbeh o Márii a Svätom Jánovi. Najviac sa mi páčilo, že si dosť často kontroloval osadenstvo kostola otázkou – capisco? -  rozumiete? a počkal, kým mu aspoň niektoré hlavy prikývli. Mal perfektnú neverbálnu komunikáciu. Ku druhému pultu prichádzal ďalší františkán s kapuckou, ktorý veľmi citlivým hlasom spieval piesne. Vždy, keď vychádzal na pódium, už vopred som sa tešila, pretože on si celý kostol oddirigoval. Rukou udával nástupy a aj tempo. Celá omša sa niesla vo veľmi pozitívnom duchu a renesančnom tóne. Žiadne ťahané melodrámy.

Horný kostol končil omšu približne v tom čase, keď aj dolný. Takže sme museli chvíľu počkať, aby sme si ho mohli prehliadnuť. Dojmy z vlaňajška sa nám potvrdili. Fresky sú naozaj nádherné. To, čo sme si vlani už nevládali pozrieť, to sme dobehli v tomto roku. Celkove sme skonštatovali, že júlové teplo nám asi podstatne viac odčerpáva energiu, pretože to všetko, čo sme videli v Assisi teraz, v aprílovom chladnom počasí, by sme v lete nedokázali absolvovať.  Nedalo nám, aby sme si aspoň na chvíľu neoddýchli pri pohári vino rosso Brunello Montalcino, pričom bolo zaujímavé sledovať oproti mne živú kojacu madonu. Každý tu niečo pije. V Assisi som mala možnosť vidieť túto scénu ešte raz – pred chrámom svätej Chiary. Deti sú tu všade. V kočíkoch, na rukách, na zemi, chodiace, spiace, ale najmä revúce. Nie plačúce, ale naozaj revúce. Určite to spôsobil ten veľký kotol ľudí, ale aj únava z cudzieho prostredia.

Toskánsky fotografický rajZ Assisi odchádzame o 18,30. Nie najkratšou cestou. Je pekné počasie – fotografické a preto za Lago Trasimeno odbočujeme na Pienzu. Z vlaňajška máme skúsenosti, že za Pienzou a pred San Quiricom je ďalší raj fotografov. Tam, kde sa vlani môjmu drahému manželovi zasekol film, pretože hodinu čakal na slnko a potom chcel urobiť všetko naraz – aj farbu aj čiernobielu fotografiu, bola teraz mätež. Dobre, že si neprekážali. Vyzerá to tak, že je tu nejaký krajinársky fotokurz.

Ale Ivan odchádzal - dokonca ani nie po dlhej chvíli – spokojný s ulovenými zábermi. Zároveň skonštatoval, že verí, že ešte bude dobré počasie, pretože sa sem musíme vrátiť. Mám to ja ale dovolenku.
Mám, páči sa mi. To len lamentujem, aby si uvedomil, ako sa dobre oženil. /Ak sa sama nepochválim, kto ma pochváli?/

Veľkonočný pondelok sme sa rozhodli stráviť v Siene. Je to mesto, do ktorého som sa zamilovala v roku 1999. Vtedy sme boli v Toskánsku na potulkách s cestovnou kanceláriou a mali sme výbornú sprievodkyňu. Len v Bratislave, keď sme čakali na autobus, sa naša dcéra vyplašila, s akou geriatrickou spoločnosťou to cestujeme. Na nástupišti sa zoraďovali samé vyššie ročníky. Zrazu sme videli prichádzať k autobusu ďalšie auto, z ktorého vystupovala mladá rodina a dcéru sme začali ukľudňovať, že až také zlé to nebude. S pesimizmom poznamenala: „Áno, a teraz vytiahnu z kufra dedka, ktorý s nami pocestuje.“ Nakoniec sa celá spoločnosť zišla a ukázalo sa, že všetky tie staršie dámy a starší páni sú dychtiví za poznaním a skupina dôchodkýň učiteliek všade prenasledovala sprievodkyňu s poznámkovým zošitom. Vládali viac ako my, o niečo neskôr narodení. A naša mladá dcéra po jednom takomto poznávacom dni skonštatovala, že sa cíti ako na vojenskom pochodovom cvičení. Odkiaľ pozná vojenské pochodové cvičenie, je pre mňa dodnes záhadou.

Vrátim sa ale k Siene z roku 1999. Po krátkej prehliadke mesta a letmého zoznámenia sa s námestím, celá skupina skončila v sienskom dóme. Dlho som nič nehovorila, ale keď sme vyšli von a obdivovali sme tento architektonický skvost zvonku, skonštatovala som: „Sem musím ešte prísť a nadlhšie.“

Stalo sa. Prišli sme v roku 2001, 2003 a teraz – na jar 2004 opäť. Do Sieny je ťažké sa nezamilovať. Toto mesto si obľúbil aj Ivan, aj dcéra a vari aj náš zať. Naši mladí tu boli dokonca na svadobnej ceste. Môj zať má síce názor, že moja láska k Siene nie je presvedčivá, lebo ako môže niekto /to ako ja/, kto vyhlasuje, že toto mesto sa mu veľmi páči, prespať na dlažbe námestia celé popoludnie. Ale práve v tom to je. V Siene je najkrajšie námestie, aké poznám. Piazza del Campo. Tu by mohli spisovatelia napísať novú Ľudskú alebo Božskú komédiu. Toto námestie žije svoj vlastný život celé stáročia. Dlažba z 13. storočia, z kociek v tvare rybej kosti, je zachovaná v takom stave, aký by súčasní stavitelia námestí nedokázali stvoriť ani pri najlepšej snahe. Dnes sa šetria peniaze, čas, energia a potom je z toho výsledok, že sa tvorí len pre okamih z hľadiska dejín. Celé námestie je v tvare mušle, takže odvšadiaľ vidíte všetko ako na dlani. Ľudia tu stoja, sedia, ležia, presúvajú sa z miesta na miesto, obdivujú paláce okolo námestia, pijú kávu, oddychujú, rozprávajú sa. Máte možnosť tu sledovať jednotlivcov i celé skupiny. Najvďačnejším objektom pozorovania sú skupiny Japoncov. Väčšinou sa mi slovo dychtivý zdá príliš nadnesené. Ale na Japoncov je ako uliate. Sústredene pozorujú a počúvajú svojho sprievodcu. Nad všetkým vyjadrujú svoj obdiv, prekvapenie, ohromenie spokojným mrmlaním a tichými výkrikmi a krútením hlavou. Všetko fotografujú a o všetko majú záujem. Ani jeden z nich nemáva unudenú tvár, povznesenú nad všetko. To je výraz typický skôr pre nás – Slovákov.

Kým bol vlani môj drahý manžel na sienskej veži – Torre del Mangia – vysokej 88 metrov /ja na žiadne veže nechodím, pretože mám z výšky fóbiu a to mi dcéra býva na ôsmom poschodí/, tak ja som zatiaľ pozorovala ruch na námestí. Veža vytvárala pohodlný tieň pred slnkom a ako sa posúvalo slnko, tak som sa posúvala aj ja. Tým mi vznikali rôzne zaujímavé uhly pohľadov. Lenže, predsa som už len dáma v rokoch, zrazu som zaspala. Prebudila som sa na jemný šum hlasov a zistila som, že okolo mňa je skupina Japoncov, ktorí okrem námestia a všetkých pamätihodností, pozorovali ešte aj mňa. S úsmevom ma privítali opäť na svete, posadali si tiež okolo mňa a začali si cvičiť jogu. Asi – ak ona a ostatní tu môžu spať, tak my tu môžeme cvičiť. Ale to nebol jediný zážitok zo sienskeho námestia.

Vlani, hneď po príchode do Sieny, sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť na večerné námestie. Nikde som ešte nevidela takú tmavomodrú oblohu so žiariacimi a padajúcimi hviezdami ako tam v júli.

Pri čakaní na autobus pred hostelom sme sa dali do reči s dvojicou zo Sala od Lago di Garda. Keď zistili, že sme zo Slovenska, zažiarili im oči: „To poznáme, tam sme boli pri takom veľkom jazere.“ „Pri ktorom?“ Nevedeli si spomenúť, preto sme im začali pomáhať: „Zemplínska šírava?“ „Nie.“ „Slnečné jazerá?“ „Nie.“ „Liptovská Mara?“ „Nie.“ „Balaton!!!“ Naši noví známi nás položili na južnú zem. Ale veď všetci budeme v Európe.

Zrazu sme, počas rozhovoru s nimi, začuli meno Zubin Mehta. Nevenovali sme tomu veľkú pozornosť. Ale na námestí bolo pripravené pódium, naukladané rady stoličiek a hneď sme začali zisťovať, čo sa tu chystá. Dozvedeli sme sa, že o pol desiatej začína koncert s florentskými filharmonikmi, ktorých bude dirigovať práve Zubin Mehta. Zostali sme sedieť na námestí na dlažbe, tak, ako mnohí iní, ktorí nemali lístky na stoličky od sienskej banky. Bol to neskutočný zážitok. Prokofievov balet Rómeo a Júlia utíšil celé námestie a pritom tam sedeli Taliani, Nemci, Angličania, Švajčiari, … /a my dvaja Slováci/. Všetci počúvali hudbu a pozorovali dramatické dirigovanie Zubina Mehtu a hru veľkého orchestra.

O dva dni, keď sme opätovne prišli na toto námestie, už nebolo po pódiu a stoličkách ani vidu, ani slychu. Ale opäť tu bolo rušno. Pre zmenu, v ten deň mali študenti promócie. Po školskej slávnosti prichádzali celé rodiny s veľkými kyticami na námestie. Študentov a študentky sme mohli poznať podľa vavrínových vencov na hlave. V rukách držali svoju záverečnú prácu a diplom. Skupiny vytiahli z tašiek plastové poháre, fľaše so šampanským, fotoaparáty, zachytili si tento životný okamih, posedeli si na námestí, porozprávali sa a odišli preč. Žiadne veľkolepé hodovanie pri prehýbajúcich sa stoloch.

V jednej z knižiek o Siene som sa stretla s pomenovaním námestia – tento salón mesta. Áno, je to skutočná obývačka, v ktorej žijú, ale skutočne žijú, ľudia. Nemajú ju len na ozdobu.

Tohtoročná Siena nás však privítala úplne netradične – dažďom, vetrom a chladom. Bolo šesť stupňov Celzia. Keďže Taliani mali festivo – autobusy spred hostela nechodili, čo som po zistení od recepčného oznámila aj dvom čakajúcim Nemkám. Všetci štyria sme sa vybrali k najbližšej zastávke, z ktorej by mali chodiť autobusy aj cez sviatky. Áno, ale až za poldruha hodiny. Nemky nám ponúkli, že nás vezmú do centra Sieny autom, pretože ony čakať takúto dobu nebudú. Síce už aj Ivan rozmýšľal, že pôjdeme autom, ale potom sme veľmi ochotne ich ponuku prijali. Pomysleli sme si, že aspoň nebudeme mať problémy so zaparkovaním. Dievčatá sa už štyri dni presúvali v rámci Toskánska z miesta na miesto a ešte tri dni chceli v týchto potulkách pokračovať. Obkukali sme od nich, že je výhodné používať pri balení prepravky, ktoré používajú v obchodoch na chlieb a pečivo. Musíme si niečo také pre budúcnosť zaobstarať.

active as well as spirituality can be the interest among swiss rolex yacht master imitacion.replica watch china USA emphasizes massive essentials.

Piazza del Campo – dnes sa na ňom naozaj nedalo spaťPo zaparkovaní pri San Domenicovi sme im poďakovali a konečne sme si šli pozrieť tento chrám. Pri predchádzajúcich troch návštevách sme mu nedokázali akosi nájsť priestor pri našom poznávaní Sieny. Vstúpili sme dnu a zostali sme stáť s otvorenými ústami. Už sme chápali výraz našich mladých – telocvičňa. Obrovský priestor, v ktorom ich športové dušičky videli volejbalovú alebo basketbalovú halu. Mňa však najviac šokovala hlava svätej Kataríny – patrónky Sieny. Keď som si na informačnej tabuli prečítala, že v kaplnke na pravej strane je relikvia – hlava svätej Kataríny – tak som si pomyslela – busta z mramoru alebo bronzu. Nie, naozaj tam bola hlava – lebka. Morbidné. Začala som uvažovať, kedy tú hlavu oddelili od tela.



Od tohto chrámu sme sa začali presúvať do mesta. Môjmu drahému manželovi nevadil ani chlad a ani dážď, ktorý sa chvíľami menil na mrholenie.

Fotografoval a my sme sa len veľmi pomaly blížili k druhému cieľu – sienskemu dómu. Vstúpili sme dovnútra o desať minút desať.

O chvíľu sa rozozneli zvony a my sme prišli opäť na začiatok omše. Aj keď bol veľkonočný pondelok, priestor pre veriacich bol zaplnený možno z pätiny. Počas omše, ktorú viedol staručký kňaz a ktorého museli takmer prenášať z miesta na miesto, sme počuli nejaký čítajúci hlas. Ale človeka nikde. Keď sme zbystrili pozornosť, zrazu sme zbadali za pultom vyčnievať kúsok našuchorených svetlých vlasov. Keď hlas dočítal svoj úryvok, videli sme od pultu vychádzať drobnú starenku, ktorú naozaj pri jej výške nemohlo byť vidieť. Škoda, že pre takéto prípady nemajú pripravený nejaký stolček.

Ako vždy, aj tento rok, som zablúdila do obchodíku so suvenírmi. Dovnútra sa vchádza priamo z chrámu a dokonca pri vstupe je aj automat s nápojmi. História z 13. storočia je tu spojená s 20. storočím. Obchodík je plný plagátov, sošiek, pohľadníc, v ktorých sa prehrabujú cudzinci túžiaci nájsť niečo, čím by ohromili alebo potešili doma tých, ktorí nemohli ísť s nimi. Ja som, eufemisticky povedané - šetrná, ale keď ide o vstupy alebo knihy, alebo vychutnanie atmosféry v typickej talianskej tratorii, som ľahkomyselný tvor. Taktiež aj teraz som neodolala a kúpila som knihu o sienskej katedrále, ktorú som si pri predchádzajúcich návštevách buď nevšimla alebo ju práve nemali. V angličtine.

S knihami o Siene je to celkovo zaujímavé. Boli sme tam štyrikrát, ale len raz – a to v roku 2001 - sme natrafili na drobučkú knihu v češtine. O Siene máte možnosť získať informácie v angličtine, nemčine, ruštine, japončine a ešte ktovie v akých jazykoch, ale v češtine mali knižku len jednu sezónu. Ani v roku 2003 a ani teraz nebolo o nej ani chýru, ani slychu. Pýtať si materiály v slovenčine nemá ani význam.

S našou slovenčinou sú spojené aj ďalšie situácie. Dorozumievanie s domácimi zabezpečujem ja cez akú-takú angličtinu. Potom všetko tlmočím Ivovi do slovenčiny. Neraz sa nám stane, že nasleduje otázka: where are you from? /odkiaľ ste?/. Keď odpovedám, že zo Slovenska, nasleduje kontrolná otázka, či zo Slovinska a keď zdôrazním, že nie, že Slovenska, potešene sa spýtajú: z Československa? Väčšina Talianov veľmi nezaregistrovala naše vyše 10-ročné odlúčenie od Čechov.

Nájsť však v Toskánsku Čecha alebo Slováka sa podobá nájsť ihlu v kope sena. Ale dá sa. Vlani sme dokonca priamo v Siene mali možnosť komunikovať v rodnom jazyku dvakrát.

Vyšli sme práve z Palazza Publica /akoby náš mestský úrad spojený s múzeom/ a pred palácom stála dvojica mladých ľudí so sokolom, ktorá sa snažila presvedčiť okoloidúcich turistov, aby sa dali so zotročeným zvieraťom odfotografovať. Chvíľu sme neďaleko nich stáli a pozorovali sme záujem. Žiadny. Zrazu sa muž ozval: „Len vočumují a nic.“ Museli sme sa rozosmiať, pretože čeština bola tak netypická pre toto prostredie. Dozvedeli sme sa, že sú z Moravy a skúšajú šťastie v Taliansku, pričom spájajú zárobok s poznávaním. O tri dni neskôr, asi desať metrov vyššie od tohto miesta, sme leňošili na pravé poludnie na schodíkoch jedného obchodíka a bez slova sme pozorovali dianie na námestí. Vedľa nás sa usadil muž s mladou dámou. Boli unavení a taktiež sledujúci, čo sa okolo nich robí. Zrazu sa muž ozval: „Nebudeme sa môcť dlho zdržať, na hraniciach musíme byť o polnoci.“ Dozvedeli sme sa, že otec s dcérou využili možnosť ísť si pozrieť Sienu ako súčasť služobnej cesty. A sú z Antola.  

Ale teraz späť ku knihe o sienskej katedrále. Získala som z nej mnohé informácie, s ktorými sa potom vyťahujem pred mojim drahým manželom. Hádaj, koľko búst pápežov je umiestnených v chráme? Ivo zdvihne hlavu a len tak zľahka sa porozhliadne po interiéri chrámu a povie: „Tipujem tak 180.“

Už počas predchádzajúcich návštev som sa chcela dopracovať k počtu hláv, ktoré sa na nás z výšky, približne desiatich metrov, pozerajú, ale nikdy som sa nedopracovala k nejakému serióznemu záveru. Len jedenkrát som si po návrate z Talianska preverila v Kronike ľudstva, či môže byť tak veľa pápežov do 15. – 16. storočia, kedy boli vypracované. Áno, môže byť. A v chráme je vytvorených 171 plastických búst – začínajúc Svätým Petrom a končiac  Luciusom III.

Ja si však tento údaj musím vyčítať v knihe a poniektorí  /asi to bude tou korunou tvorstva/ len zdvihnú hlavu a vedia odhadnúť správny výsledok.

Tu mi nedá nepovedať moju skúsenosť s inteligenčnými testami. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme prišli k manželovmu bratrancovi, ktorý mal v počítači nainštalovaný test inteligencie. Nanešťastie som známa tým, že musím všetko odskúšať. A aj teraz som nelenila a sadla som si k počítaču. Prvá otázka – super. Druhá otázka – to isté. Hravo som ich zvládla. Takto to išlo asi po siedmu otázku. Zrazu len vstanem od počítača a vojdem do miestnosti, kde sa muži veselo bavili o bežných prízemných veciach. Taká inteligencia ich vôbec nezaujímala. Vyruším ich z plodnej diskusie a pýtam si kalkulačku. „Na čo ti je?“ „Ále, neviem si dať rady s jednou otázkou. Potrebujem si to vypočítať.“ Chlapi sa pustili do veľkého smiechu a skonštatovali, že múdrejšie urobím, ak si sadnem k nim, pretože už aj počítač musel zistiť, ako to s mojim kvocientom je. Takže, ešte šťastie, že v sienskom chráme ma nikto neskúšal z niečoho, k čomu sa dá ľahko dopracovať aj úsudkom.

Siensky Duomo Santa Maria Assunta je, podľa mňa /a hovorí to aj môj drahý manžel/ najkrajší, najpríťažlivejší zo všetkých chrámov, ktoré poznáme. Je plný vnútornej pohody. Pri každej návšteve v ňom nachádzame niečo nové, čo sme si predtým nedokázali všimnúť. Vychutnávame ho akoby po kvapkách. Je to miesto, kde ja opakovane dokážem sedieť, otáčať sa posediačky v päťstupňových uhloch a pozorovať priestor pred sebou. A celý tento priestor sa dokáže so mnou rozprávať. Chrámy rozdeľujem podľa toho, či sa so mnou rozprávajú alebo nie. Napríklad taký Chrám Sv. Petra v Ríme sa so mnou nerozprával. A ani by som viac nevstúpila do tohto megalomanského interiéru. Michelangelova nežná Pieta je v tomto priestore stratená a musí sa cítiť opustená tak ako ja. Určite, keby mala možnosť, sa presťahuje do komornejšieho priestoru. Zo všetkých kútov na mňa padala okázalosť, majestátnosť. Všetko je v tomto chráme vysoké, ďaleké, nedostupné.

Siensky dóm je plný farebných tónov, tieňov, inšpiratívnych výjavov na múroch alebo na dlažbe plnej rozsiahlych intarzií, či na kazateľnici Pisanovcov. V našom hodnotiacom rebríčku Toskánska sa tento chrám zaraďuje na prvé miesto. Na druhom je sienske námestie. A to je dôvod, prečo nám Siena prirástla k srdcu.

Veľkonočný pondelok sa nám ale počasím nevydaril a ani siensky dóm nás nezachránil pred zimou. Po jeho návšteve sme sa ešte na chvíľu zatúlali na námestie, ale potom sme sa rozhodli.

Ivan je na málo fotografiách – tu je pred Sienskym dómomMusíme sa vybrať na potulky do okolia Sieny autom, v ktorom si zakúrime, zohrejeme sa, vylezieme von, pozrieme si niečo nové, opäť sa zohrejeme v aute a takto prejdeme tej neskutočnej aprílovej zime cez rozum. Plán jednoduchý, ale zložitejšie uskutočniteľný. Všetky cestovné mapy máme v hosteli. Hostel nie je k svojim obyvateľom k dispozícii medzi pol desiatou a pätnástou hodinou. Má hygienickú prestávku, počas ktorej zamestnanci vyupratujú celý hostel a to naozaj dôkladne. A práve, ako na potvoru, v tento deň má na recepcii službu „studený psí ňufák“. Tak hovorím recepčnému menom Giovanni, pretože si stále zachováva vážnu tvár, neusmeje sa a nechá ma vytrápiť v angličtine, kým mu nepoviem vetu so všetkými správnymi časmi a tvarmi. Je hrozný. /Alebo ja?/ Z centra mesta máme do hostela autobusom /ktorý našťastie práve ide/ asi desať minút. Za túto dobu si pripravujem pre neho preslov. „Vonku je veľká zima a keďže nechceme prechladnúť, chceme ísť do okolia Sieny autom. Mapy však máme v izbe a bez nich sa neodvážime cestovať. Môžeme si pre ne ísť? Nezdržíme sa v izbe dlho.“

Bolo dvanásť hodín pätnásť minút. Giovanni ľadovým pohľadom prešiel po hale, v ktorej čakalo zo sedem ľudí na pätnástu hodinu, aby sa mohli ubytovať. Pohľadom sa zastavil na mne, spýtal sa na číslo izby, pozrel na kľúče, či je tam už upratané a povedal - chvíľu počkajte. Asi o minútu sa na nás opätovne pozrel a dôrazným hlasom nám oznámil: „Choďte, máte na to minútu.“ Našťastie sme boli ubytovaní hneď na prvom poschodí. Cestou som Ivovi povedala môj postup, ktorý ešte pozostával z prezlečenia sa do teplejších nohavíc a topánok. Ani som nesledovala, čo robí Ivan. Na záver som schmatla mapu Toskánska a Talianska a s nezašnurovanými topánkami som dobehla na recepciu. Určite v limite, alebo aspoň nie ďaleko od neho. Ale zachránilo nám to život. A ak nie život, tak sme aspoň nedostali zápal pľúc. Sadli sme si totiž do auta, ktoré sa už po krátkej chvíli stalo pre nás oázou pohody a tepla.

Kam teraz? Smer - San Gimignano.

Naše autíčko by tam už potrafilo aj bez nás. Ideme okolo nádherného Monteriggioni – malého mestečka v obrovských hradbách, kde je dlažba za mnohé stáročia tak vyleštená, že sa na nej aj za suchého počasia šmýkate a máte problémy udržať sa na nohách. Pokračujeme cez Poggibonsi, kam pôjdeme na záver na nákupy talianskych špecialít. A začíname stúpať do  výšky 324  metrov nad morom. Asi pol kilometra pred San Gimignanom je zrazu kolóna áut. Posúvame sa po pár metroch. Konečne sa nám podarí dostať až na siedme miesto od parkoviska. Zisťujeme, že naše parkovanie je závislé od odchádzajúcich návštevníkov, ktorí už majú San Gimignana dosť. Z toho sa dá usúdiť, že mestečko je preplnené cudzincami. Pozrieme sa s Ivom na seba a povieme si: pokračujeme do Certalda. Cestou si utrieďujeme spomienky na predchádzajúce návštevy San Gimignana. Prvýkrát máme možnosť toto mestečko vidieť v diaľke už z tangenzialy medzi Florenciou a Sienou. Do krajiny sa týčia veľké kamenné rodové veže. Literatúra opisuje San Gimignano ako Manhattan stredoveku. Keď bol Ivan na jednej z veží a odfotografoval si z nej ďalšiu /nižšiu/ – doma sme z fotografie zistili, že domáci tam majú oddychový kútik so slnečníkom a lehátkom. Páčilo by sa mi tam leňošiť a mať pokoj od všetkých. 

Rodové veže boli na jednej strane symbolom moci, ale zároveň pre domácich plnili aj obrannú funkciu pred útokmi. Z 56 veží stredoveku sa dodnes zachovalo ešte trinásť. Najvyššia je Torre Grossa. Má 54 metrov.

San Gimignano je malé mestečko a keď sedíte na schodoch pred dómom, máte ho ako na dlani. A dokonca môžete v ňom vidieť celý svet – Angličanov, Švédov, Dánov, Nemcov, Američanov /ktorí ešte aj tu uprednostňujú fast food/. No a samozrejme Japoncov.

Tu sme ale Slováka a ani Čecha ešte nestretli. Pri predchádzajúcich dvoch návštevách sme sa s Ivom  len tak túlali uličkami, pozerali si pamiatky, obdivovali sme výhľadovky na toskánsku krajinu. Prezreli vinotéky. Posedeli pri káve. A ja som sa zjednala s obchodníkom na polovičnú cenu za peňaženku pre Ivana, kým on hazardoval so svojim životom pri výstupe na Torre Grossa. Obchodník s koženým tovarom totiž odo mňa vzal toľko peňazí, koľko som mala v peňaženke. Čo by bol spravil, keby som tam mala ešte menej?

Tentokrát sme sa ale rozhodli odolať nástrahám San Gimignana. Zima, množstvo áut a množstvo ľudí, urobili svoje.

Stredoveká ulička CertaldaCertaldo je predstavované ako rodisko autora Dekameronu. Tieto renesančné príbehy desiatich mladých ľudí museli byť naozaj vytvorené aj pod vplyvom práve takéhoto malebného  mestečka. Do jeho stredovekých priestorov sme sa dostali malou lanovkou, ktorej odchod bol určovaný množstvom cestujúcich. Keď bola lanovka plná, šli sme hore. Prechádzka starým Certaldom nebola dlhá. Jednou uličkou, obklopenou stredovekými domami, sme prišli k múzeu z bývalého Palazza Publica, druhou uličkou okolo hradieb, sme zišli k východziemu bodu pri lanovke. Okolo kostola, v ktorom je pochovaný Boccaccio, sme prešli bez toho, aby sme si to všimli. Certaldo je jedno z mála mestečiek, ktoré až tak veľmi nepropaguje svoje zaujímavosti. Cestu dolu sme absolvovali pešo. Zdala sa nám byť zaujímavejšou, ako čakanie na naplnenie lanovky.

Parkovisko bolo v centre nového Certalda, asi tridsať metrov od stanice lanovky, ktorá zodpovedala aj za chod parkoviska. Keď sme sa domáhali parkovného lístka pred vstupom do lanovky, dostali sme odpoveď: „Zaplatíte, keď zídete dolu.“ Nútilo nás to k zamysleniu: očakávajú, že nezídeme, tak načo by sme platili? Nie. Všetci boli pri našom návrate spokojní, vyusmievaní, povypytovali sa nás, ako sa nám hore páčilo, odkiaľ sme a potom povedali cenu za parkovanie, ku ktorej nevieme ako prišli. Ale spokojnosť bola na oboch stranách. A aj oni sa dopracovali k najjednoduchšiemu uzáveru pri určení našej príslušnosti. Ste z Československa. Jedine v San Gimignane na nás vlani zareagovala dcéra majiteľa vinotéky – á – Slováci. Máte dobrých hokejistov.

Z Certalda sme zamierili do Imprunety, kde sme si poobzerali chrám a kvetinový trh a pokračovali sme vínnou cestou do Greve, Panzana a Raddy. V Greve sa konali práve miestne trhy, ktoré sú charakteristické pre toto mestečko. Karabinieri boli v plnej pohotovosti a usmerňovali premávku v päťdesiat metrových rozostupoch. Vysielačkami sa dorozumievali, veselo sa pri tom bavili so šoférmi v autách. Pešiaci na okraji cesty a na chodníkoch mali plné ruky preplnených tašiek a trhová atmosféra vyžarovala zo všetkých okoloidúcich dobrú náladu. Každý rok natrafíme v niektorom z týchto malých toskánskych mestečiek na trhový deň. Vlani sme sa ho zúčastnili v Panzane a dva roky predtým v San Gimignane. Oproti slovenským trhom je tam oveľa menej špiny a šupiek z tekvicových semiačok.

V Radde /ďalšom cieli nášho dnešného túlania/ sme síce ešte nenatrafili na trhy, ale jedli sme tam najväčšiu pizzu v našom živote. Vlani v júli sme sa na pravé poludnie dotúlali do tohto najvyššie položeného mestečka na vínnej ceste. Radda leží vo výške 603 metrov nad morom. Je obklopená vinicami a olivovými hájmi a celá je  obkľúčená stredovekými hradbami. Unavení z tepla, ale zároveň hladní, sme zapadli do malej taverny, v ktorej sedelo pár domácich a zahraničných hostí. Pred mladou dvojicou bol položený obrovský drevený okrúhly podnos, ktorý zakrýval celý stôl a na ňom úžasná pizza so všetkým, čo na nej má byť. Víno sa im už nezmestilo vedľa podnosu, tak im majiteľ, typický taliansky padre /menší, bruchatejší, so spokojným výrazom tváre/, priložil k dispozícii ďalší stôl. Neodolali sme a v našej objednávke sme ich nasledovali. Pizza gigante a vino chianti. Všetko bolo výborné, ale nám už nepomohla ani káva a tak sme mali dokonalú taliansku siestu v popoľudňajších hodinách a do tretej sme si na hradbách pod píniami pospali. Keď sme sem-tam otvorili oči, mali sme pred sebou rozsiahlu zvlnenú toskánsku krajinu, po ktorej sa preháňali tiene dobrosrdečných oblakov. A keď sme sa započúvali, tak za našimi chrbtami zurčal siestový rozhovor ženskej časti obyvateľstva domu na omarkízovanej verande. Všade vládol pokoj, nebol tu žiaden zhon, nikto sa nikde neponáhľal a väčšina cudzincov to urobila tak ako my. Schovali sa do tieňa a oddychovali, aby nabrali síl na ďalšie putovanie.

Tohto roku sme sa síce v Radde zastavili a mali sme v pláne overiť si pizzu gigante. Ale asi aj pre Raddu bolo chladno, mimo sezóny a domáci si pravdepodobne povedal, že za takýchto podmienok je lepšie byť niekde v teple. Veď príde leto a more turistov.

Cez Castellinu in Chianti sme viac-menej len prebehli. Trošku sme zazmätkovali na križovatke. Jedna smerovka ukazovala – Siena 24 km a druhá – Siena 18 km. Dvadsaťštvorka bola s východom na tangenzialu a ľahším príchodom do hostela /z tangenzialy trafíme/, ale osemnástka zas viedla krajšou krajinou. Aj za cenu blúdenia sme sa rozhodli pre výhľadovku. Za odmenu sme neblúdili.

Návšteva Raddy nám však určila smer na strávenie večera. Jedna cesta do hostela vedie aj okolo malej reštaurácie, pred ktorou pravidelne sedáva starý dôstojný pán na stoličke. Všetkých okoloidúcich už zdiaľky pozoruje a vidno na ňom, že by privítal komunikáciu. Samotné miesto je dosť problematické, pretože sedí uprostred chodníka, širokého asi jeden meter a hneď vedľa neho je dosť frekventovaná cesta. Podľa všetkého to ale nikomu nevadí. Cez široké okná do reštaurácie sme mali možnosť vidieť vnútrajšok plný domácich hostí. Často sme si hovorili – prídeme si sem sadnúť. A práve uzimený veľkonočný pondelok vytváral tu správnu atmosféru na splnenia tohto cieľa.

Personál bol výborný, jedlo a víno bolo vynikajúce.

Taliani nás – cudzincov – vraj ľahko poznajú podľa toho, že si dáme jedno jedlo, k tomu víno a možno kávu. Po pár posedeniach v talianskych reštauráciách, tratoriách, pizzeriách a pozorovaní pravých Talianov, sa prestávam čudovať, prečo sú takí spokojní, ale predsa len trochu pri tele. Aj mne býva všetko jedno a svet sa mi zdá byť gombičkou, keď sa najem až po uši, pretože vtedy sa nedokážem hýbať, a nie sa ešte rozčuľovať. Minulý rok sme mali perfektný zážitok vo Florencii. Na Via Pietrapiana Borgo la Croce sme objavili malú tratóriu, v ktorej bolo rušno, ale nebolo tam vidieť cudzincov. Osadenstvo tvorili úradníci v košeliach, dôchodcovia, staršie manželské páry s priateľmi. Vstúpili sme dnu a vyzeralo to tak, že miesto nenájdeme. Zrazu sme vzadu v kúte videli dvíhajúcu sa dvojicu. Poprepletali sme sa cez celú reštauráciu a zasadli za stôl, ktorý bol plný omrviniek a neporiadku. Hlavná vec, že sme v tom ruchu plnom dobrých vôní, sedeli. V tom momente okolo nás prešla vyusmievaná čašníčka, ktorá bravúrnym spôsobom, takmer bez zastavenia, vzala ten najväčší neporiadok so sebou. Za ňou nasledoval mladý muž, ktorý dokončil jej začaté dielo a stôl bol dokonale čistý. Drevo sa len tak lesklo. Všetko bolo preč. Aj košík do polovice naplnený chlebom a stojan s prísadami. Zrazu stál pri stole tretí čašník a rozkladal obrúsky, príbor a zároveň rozložil ligotajúce sa poháre. Chvíľu sa nič nedialo a my sme pozorovali okolosediacich. Pán, sediaci pri vedľajšom stole, zakričal na majiteľku a upozornil ju, že nemáme na stole olej a chlieb. V tom momente sme videli, že do košíka nám rozkrajujú nový chlieb /u nás by doplnili k pôvodnému obschýnajúcemu chlebu zopár ďalších kúskov a bolo by to vybavené, prípadne by ho doplnili z vedľajšieho stola/ a ihneď bol košík aj s olejom na stole. Sused nás gestom vyzval, aby sme si zobrali. Taliani si pokvapkajú chlieb olivovým olejom a už sa tvária spokojne, pri tom sa rozprávajú, gestikulujú, všetko stíhajú, objednávajú si jedlo, vítajú novopríchodzích a s odchádzajúcimi sa lúčia. A my sme vhupli práve do takéhoto prostredia v čase obedňajšej prestávky. Zo všetkých strán volali čašníkov, pretože si chceli objednať alebo objednávku doplniť a najedení zas chceli zaplatiť. Zrazu majiteľka, atraktívne svetlovlasé žieňa v dvakrát ovinutej bielej zástere okolo seba, zastala uprostred reštaurácie, zapichla si ceruzku za ucho, zdvihla ruky a spýtala sa celej reštaurácie, kde má ísť skôr. Ozval sa smiech a ďalej vládla rušná pohoda. Medzitým nám jeden z čašníkov doniesol jedálne lístky a minerálku. Pritom sme nechtiac sledovali muža vedľa nás. Keď sme prišli, práve dojedal olivový chlieb a prinášali mu zeleninový šalát. Potom mal pred sebou nejaké morské potvory v mušliach a zároveň si počas bohatej diskusie s čašníkom, objednával niečo ďalšie.  To niečo ďalšie bolo nejaké mäso s trochou opečených zemiakov. A všetko to dochucoval vínom z karafy. Zrazu sa pri nás objavila divožienka v podobe majiteľky. Rozšafne sa nás spýtala, čo si dáme a po krátkom prekonzultovaní si Ivo dal to, čo poznal aj zo Slovenska a ja niečo, čo som podľa opisu odporúčateľky asi tušila, že sa môže za tým skrývať.  Urobila som dobre. Aj môj drahý manžel mi závidel. Objednali sme si ešte pol litra červeného vína. Zas nám vznikol priestor na pozorovanie. Náš sused dokončil obed obrovským rezom obrovského červeného melóna. Do konca života si budem vyčítať, že som si ho nedala aj ja. Vyzeral neskutočne dobre. Nie ako tie naše - povedľa týchto - bledule plné kôstok. Ale nemohla som. Že ma budú považovať za cudzinku, ktorá sa nevie ani najesť, to bolo vedľajšie. Pracoval pud sebazáchovy, že my dvaja ideme blúdiť ďalej ulicami a nemôžeme pri najbližšom rohu zaspať na ulici. Ale nielen náš sused sa takto, podľa našich merítok, „napchával“. Prišla skupina ďalších mladých úradníkov a tí nám predviedli podobný koncert objednávok. Muži si kľudne sadnú, zasunú veľký servítok za golier košele, jedia, gestikulujú, usmievajú sa. A my dvaja s Ivom sme po plnom tanieri vynikajúcich cestovín už nedokázali ani rozmýšľať. Vychutnali sme si aspoň kávu a malátni sme pokračovali do Santa Croce. Cestou sme ešte rozjímali nad talianskym dvojhodinovým obedom. U nás máme na obed polhodinu aj s cestou. Priznám sa, že radšej na obedy nechodím. Chcem talianske alebo francúzske obedné prestávky! Budem za to štrajkovať!

Toto všetko sme si opätovne pripomenuli v sienskej reštaurácii. Pri vedľajšom stole sedela štvorica mladých Talianov. Dva páry. Dievčatá vo veku, kedy si naše devy dávajú pozor na líniu a v túžbe vyzerať étericky, si objednajú zeleninový šalát.

O chvíľu im čašníčka priniesla pizzu a položila na stôl do stredu so slovami – centro. Vyzerala dobre, preto som sa vrhla na jedálny lístok, pretože pizzu s takýmto názvom som v ňom nevidela. Ani som nemohla.

O chvíľu im dvaja čašníci doniesli štyri ďalšie pizze, ktoré, s kontrolnými otázkami pozostávajúcimi z názvov, predložili pred každého z nich. Jasné, centro znamená centrálna, z ktorej si každý bral a dojedal ňou tú svoju porciu obrovskej vlastnej pizze. Na ich stole najlepšie vyzerala fantassia. Ivan si ju objednal tiež. Ja som sa spýtala čašníčky na pizzu skrývajúcu sa po názvom pan /alebo tak nejako/. Pokrútila nosom a keď som sa spýtala, či je naozaj lepšia fantázia, ihneď pokývala hlavou, že áno, k čomu pridala aj široký úsmev. Tomu som nemohla odolať. Pri objednávke vína nám čašník pripomenul minerálku. Samozrejme, aspoň tú sme si dali, aby sme vyzerali aspoň trochu potaliančene. Na všetkých stoloch býva naozaj ako súčasť gurmánskeho obeda aj karafa s minerálkou.

Naši mladí susedia však nekončili pizzou. Žieňatá sa rozhodli dať si ešte zákusok. Jedno z dievčat si nedalo len takú nejakú obyčajnú dolce. Bolo to niečo obrovské – štyri, či päť čokoládových gúľ plnených krémom a posypaných bohatou vrstvou kakaa. Aj ostatní čašníci prišli zisťovať, či to mladej dáme chutí a ona, za všeobecného obdivu, tú obrovskú porciu bez mihnutia oka zjedla. Väčšina návštevníkov po tejto maškrte pozerala tak nevychovane ako ja. Áno, raz tam prídem špeciálne len na takýto zákusok. Nič iné by som pri ňom už nedokázala zjesť.

Našu „skromnú“ večeru pozostávajúcu z obrovských a vynikajúcich pízz, po ktorých sme sa ledva doplazili do hostela, sme ukončili vynikajúcou kávou. Talianskej kávy sa neviem dopiť. Je výborná. V Rakúsku je to taká istá nemastná-neslaná tekutina ako vo väčšine podnikov aj u nás. Ale Taliansko. Kdekoľvek si ju dáme, je vždy výborná. Milujem Toskánsko a milujem taliansku kávu.

Nasledujúce ráno – utorok – síce nepršalo, ale dážď mal nohy tesne nad zemou. Nefúkal však vietor a bolo už dokonca jedenásť stupňov. Kedže sme si v pondelok nevychutnali dostatočne Sienu pre „príšernú“ zimu, rozhodli sme sa ešte aspoň dopoludnie venovať tomuto krásnemu mestu. Už sme nič neponechali na náhodu ako predchádzajúci deň. Do auta sme nabalili plnú výstroj pozostávajúcu zo všetkých regionálnych máp a kníh, naložili sa do auta a vyrazili sme smerom do centra. Ideálne je parkovisko pri fortezze. Vždy na ňom nájdeme voľné miesto v spleti áut všetkých značiek. Je to síce obrovské bludisko okolo hradieb a moja drahá polovička má tendencie sa opakovane pýtať, či ideme dobre a či sa odtiaľ vôbec dostaneme. Vždy má pokusy aspoň trikrát preparkovať, pretože cestou z parkoviska objaví ešte lepšie miesta. Ja medzitým musím zistiť spôsob, ako sa z parkoviska dostaneme, pretože čo parkovisko, to iné zvyky. Zatiaľ sme však zvládli všetko.

Najväčšiu zábavu z parkovania sme ale mali vlani v Peruggii. Nebojíme sa ísť s Ivom kdekoľvek. A aspoň ja sa určite z nás dvoch tvárim nebojácnejšie – riadiac sa heslom – nejako to dopadne. Keďže je Peruggia velikánske mesto, snažili sme sa dostať čo najbližšie k centru a preto sme úvodné parkoviská ignorovali. Ivo má tendencie sa spýtať: „Nezaparkujem radšej tu? Čo ak ďalej nebudú voľné miesta.“ Ja pod vplyvom hrozby, že v tej júlovej horúčave sa mám motať po rozpálených uliciach päť kilometrov, sa v tej chvíli zmením na obraz optimizmu a hlásam, že určite miesta budú. Boli. V obrovskej podzemno-nadzemnej garáži, ktorá bola rozdelená na množstvo sektorov. Pri vchode nám prístroj vydal magnetickú kartičku /ktorou sa otvárali dvere aj na garážové toalety/. Zaparkovali sme dvadsať metrov od vchodu, že tam sa nemôžeme pomýliť a ani stratiť. Cestou k východu sme išli doprava, doľava, doprava. Každú chvíľu sme zastavovali, aby sme si to pozreli aj opačným smerom a vyšli sme na chodbu plnú automatov na platenie garážového poplatku. Ani jeden z nás nemá rád automaty. Ale ja som tá odvážnejšia. Keď som ani pri pozorovaní tretieho platiaceho nepochopila systém, tak som začala hľadať dispečerské okienko. Po ťažkom anglicko-talianskom dorozumievaní som ako-tak pochopila, čo nás bude čakať pri odchode z garáže. Môj drahý manžel na celú situáciu pozeral s veľkou nedôverou, preto som nasadila svoj najoptimistickejší výraz a povedala som: „Viem všetko, môžeme ísť do ulíc.“

Po takmer štvorhodinovom túlaní sa ulicami, v ktorých hrali džezové kapely v stoji, v sede, za pochodu /v Peruggii boli džezové dni poriadané Heinekenom/ sme sa vrátili do garáže. Môj drahý manžel sa na mňa s nedôverou obrátil: „Dostaneme sa von odtiaľto? Vieš ako na to?“ Pre istotu som pokrčila plecami, že ako možno a hrdinsky som sa vrhla k automatom, ktoré sa „rozprávali“ s platiacimi len a len po taliansky. Dala som si dohromady to, čo som videla robiť druhých, s tým, čo mi „asi“ povedal dispečer a s tým, čo „rozprávali iné automaty, s ktorými som prišla v predchádzajúcom mojom živote do kontaktu. Kupodivu – poslúchol. Zvládol so mnou celú transakciu a vydal mi lístok potrebný k výjazdu auta a dokonca ešte aj výdavok. Vybrali sme sa do priestorov garáže. S veselou náladou. Keď zrazu – stojíme na mieste, kde by malo byť naše auto – a auta nikde. V prvom momente panika, ale keďže tá býva málokedy dobrým radcom, začnem si všímať aj iné oporné body. Chýbajú. „Ivo, nie sme na správnom podlaží.“  „Ako to vieš?“ „ Nie je tu vjazd do garáže.“  Vtedy aj môj drahý manžel pozrel smerom, kde by naozaj mal byť vchod. A tam sú len mreže a obloha a v diaľke budovy. Z toho usudzujeme, že sme na nejakom vyššom podlaží. Cesta späť viedla k automatom a tam sme zbystrili pozornosť a hľadali sme, kde sme spravili chybu. Po úspešnom zaplatení sme boli takí nadšení, že sme si nevšimli dve chodbičky. Doprava a doľava. A jasné, vybrali sme sa nesprávnou. Opravný pokus bol úspešný. Autíčko sme našli na svojom mieste, nedočkavé pokračovať s nami na ďalšej púti. Takýto problém nás však v Siene nečakal. Od nášho zaparkovaného auta sme videli kostol San Domenico a ten je tak obrovský, že zablúdiť sa pri ňom nedá. Spôsob platenia bol na tomto parkovisku až nepríjemne jednoduchý – úplne taký, ako na väčšine slovenských parkovísk. Pri východe idete okolo parkmajstra, zaplatíte, dá vám lístok, ten vložíte do automatu a rampa sa zdvihne. Pri výjazde pred nami boli Francúzi a keďže s autom zastali ďaleko od mašiny a ruka šoféra  bola krátka, partnerka musela vystúpiť, vložiť lístok, rampa sa otvorila a ona druhej strane prekážky zas do auta nastúpila. Takže – až také jednoduché to predsa len pre všetkých nie je.

Od parkoviska viedli naše kroky opäť k dómu. Ale neboli to míľové kroky. Skôr také korytnačie. V stále zamračenej Siene nachádzal Ivan nové zákutia a nové pohľady, ktorým neodolal a fotografoval a fotografoval. Ja som medzitým prešla vždy nové ulice, prešla okolo množstva výkladov so sienskymi maškrtami, ktorým som odolávala takmer tri hodiny. Pri plánovanom poslednom stretnutí s mojím drahým manželom /keď fotografuje a ja sa chcem túlať po okolí, stanovujeme si čas a miesto stretnutia/ ma opätovne požiadal o predĺženie času. Dobre, veď som sa ešte nestihla pomotať po niektorých uličkách. Lenže, zas som išla okolo tých dobre vyzerajúcich maškŕt – plných množstvom mandlí, hrozienok a kandizovaného ovocia. Pred Iva som v dohodnutom čase predstúpila s jeho zvyšnou polovičkou koláčika so zdôvodnením, že sám si je na vine, ale teraz to musí zjesť. Pretože keby nebol býval ešte chcel fotografovať, nebola by som mala priestor na maškrtenie.

Na námestí Piazza del Campo sme sa rozlúčili so Sienou.

Naším ďalším cieľom bola Abbazia di Sant Antimo. Jedna knižočka ju zaraďuje medzi TopTen Toskánska. Od Sieny je vzdialená asi päťdesiat kilometrov južným smerom. Nenachádza sa ako väčšina toskánskych pamiatok na kopci. Prišli sme k nej a až na poslednú chvíľu sme ju uvideli pred sebou. Uprostred lúky, obkolesenej olivovými hájmi a vinicami, stojí benediktínske opátstvo, ktoré údajne založil Karol Veľký. Interiér bol v deväťdesiatych rokoch rekonštruovaný a preto pôsobí v tej absolútnej jednoduchosti až neuveriteľne dokonalo. Opátstvo bolo postavené v 12. storočí a človeku sa nechce veriť, že niečo tak dôstojné, symetrické, vyvážené a čisté mohlo vzniknúť tak dávno a zachovať sa v tejto podobe do dneška. Ivo ma musí vždy znormalizovať výpočtom iných stavieb, a niekedy aj starších stavieb, že to zas nie je až také zvláštne. Vnútri mal službu benediktín, ktorý mal na starosti predaj CD s chorálmi naspievanými benediktínmi priamo v kostole. Zároveň ponúkal možnosť ubytovania a meditácií v ubytovacích častiach vedľa chrámu. Gregoriánsky chorál znel celým priestorom a mne sa odtiaľ ani veľmi nechcelo ísť. Ivana však stavba zvonku veľmi nezaujala, pretože mi urobil z nej jeden povinný záber a keď som od neho chcela pohľad ešte z iného uhla, vyhovoril sa na blížiaci sa dážď. V takýchto chvíľach sa zvyknem vyhrážať, že si budem nosiť vlastný fotoaparát. Lenže na to som príliš pohodlná a musím si priznať, že kvalitu aj tak zabezpečuje len môj drahý manžel. A aj tak mám tašku ako desať kilové závažie. To aspoň tvrdí Ivo.

V Assisi som mu nanešťastie dala na chvíľu podržať moju tašku. Na pohľad je malá, ale sa do nej zmestí všetko, čo potrebujem. Ihneď som si musela vypočuť, že tam mám určite samé zbytočnosti a načo to všetko so sebou ťahám. „Len sa sťažuj, že ťa bolí chrbtica!“ Obsah mojej tašky mu však nedal pokoj, ako som mohla zakrátko zistiť. Keď sme si sadli na pohár vína, opakovane sa k tejto téme vrátil. Bez slova som začala vykladať všetky veci na stôl: pol litra minerálky, doklady, dáždnik, anglicko-slovenský slovník, kozmetická taštička, poznámkový zošit, pero, peňaženka, pohotovostné puzdro s liekmi proti všetkým druhom bolestí – veď som už dáma v rokoch, hygienické vreckovky. „Na čo ti je dáždnik, veď neprší?“ „Čo keby začalo?“ „ Na čo ti je slovník, ešte ani raz si ho nepoužila?“ „Čo keby som niečo nevedela?“ Takto sme sa handrkovali a pritom sme popíjali vynikajúce Brunello Montalcino. Manželská pohoda. Do konca dovolenky som si bola ale radšej  sebestačná a viac som nezverila moju tašku do opatery môjmu drahému manželovi. Takže, kde ešte k tomuto všetkému fotoaparát.

Zo Sant Antima sme sa vybrali kľukatými cestičkami cez Castiglione do Pienzy. Naša cesta raz prudko stúpala, raz prudko klesala. Vďaka tomu sa pred nami otvárali nádherné výhľady.

Keď sme schádzali z Castiglione, Iva zaujalo toskánske obydlie uprostred zelenej plochy, ku ktorému sa k nebu týčila kilometrová aleja cyprusov. Samozrejme, že sme museli odbočiť z plánovaného smeru. Môj drahý manžel mal problém nájsť priestor, na ktorom by mohol bezpečne odstaviť auto tak, aby neprekážalo okoloidúcim rútiacim sa nákladiakom. Ja som si zatiaľ v aute študovala propagačné materiály, ktoré som ukoristila v Sant Antime. Zrazu počujem pišťanie bŕzd, prudkú zmenu smeru jazdy auta rútiaceho sa oproti mne. Zastalo pol metra v protismere za nami. Vyskočila z neho štvorica mladých ľudí, ktorých pravdepodobne zaujalo Ivanovo fotografovanie a keď sa lepšie pozreli, tak aj im sa zapáčilo toto prostredie. Začali prebiehať hore – dolu cez cestu. To, že autá preletovali okolo nás, to im vôbec neprekážalo. A kým sa nevyfotografovali vo všetkých formáciách a pozíciách, nenechali sa vôbec vyviesť z rovnováhy a vôbec na nich neboli vidieť známky znepokojenia, že by mohli niekomu prekážať alebo niečo spôsobiť. Ivo bol znervóznený aj za nich, že niečo zapríčinia a ešte si to odnesieme aj my. Naši šoféri by im už určite vynadali, a tu, každý síce zatrúbil, ale to len z toho dôvodu, že ich chcel upozorniť, že im kýva a že sa teší s nimi.

Typická kilometrová aleja cyprusovKeď slnko a oblaky splnili všetky Ivove požiadavky, pobrali sme sa ďalej. K Pienze sme sa približovali zo strany, ktorú sme ešte nepoznali. Z juhu. Vysoko nad nami na skale bolo postavené toto malebné mestečko, ktoré je pamiatkou UNESCO. Síce sa už zvečerievalo, svetla už bolo menej, ale aj tak som vyslovila prosbu, aby mi Ivo urobil záber z tohto pohľadu. Mierne pokrútil nosom, ale zastal. Vybral fotoaparát, povymieňal si pozdravy s fotografujúcou sa rodinou. Ja som bola spokojná, že budem mať krásny záber, ktorý budem každému  s patričným komentárom ukazovať. Ale spokojná som bola len do nášho sadnutia si na lavičku tridsať metrov od fotolabu /týždeň po návrate z dovolenky/, kde sme si museli ihneď pozrieť vyvolané fotografie. Mnou očakávaný záber tam nebol. Môj drahý manžel pod Pienzou len simuloval, že fotografuje! Koľko manželiek by asi akceptovalo vysvetlenie – ale v objektíve to tak dobre nevyzeralo.

Asi tušil, že sa uspokojím s inými zaujímavými zábermi. A tých bolo neúrekom.

Cestou sme ešte poobdivovali krajinu pri San Quiricu, prisľúbili sme si, že ak nasledujúci deň bude ráno pekne, prídeme sem pred odchodom z Toskánska ukoristiť posledné zábery a pobrali sme sa bez blúdenia do Sieny.

Streda 14. apríla - posledné ráno v hosteli. V okne nás vítali našuchorené bielučké oblaky, modrá obloha, slniečko. Rozlúčka, ako sa patrí. Bleskovo sme sa pobalili. Teda – bleskovo som pobalila, rozlúčili sme sa s recepčnými, poďakovali sa personálu. Pripravili auto na prekonanie dennej dávky na sever Talianska – do Grada. Samozrejme – so zastávkou pri San Quiricu a Asciane, v protismere našej oficiálnej trasy.

Jeden z charakteristických toskánskych horizontovSlniečko si veselo svietilo ešte desať kilometrov južne od Sieny. Zrazu mlieko. Nevideli sme na dvadsať metrov pred seba, vedľa seba, za seba. Išli sme tak kilometer, dva, päť. Hmla sa začala trochu dvíhať, ale to len kvôli tomu, aby sa pred nami začali objavovať scény ako zo Psa baskervilského. Nad poliami sa vytvárali prstence dvíhajúceho sa oparu. Boli sme tak prekvapení zo scenérie, že sme si len hovorili – pozri sa sem, neskutočné, aha, tam sa pozri , že Ivo zabudol aj na fotografovanie. Ale asi by nebolo ani dvakrát bezpečné odstaviť auto niekde na okraji cesty. Už sme rozmýšľali, že sa vrátime naspäť do Sieny a budeme pokračovať smerom na sever – domov, keď tu zrazu - slnečná, zelená krajina. Z hmly sme vyhupli bez akejkoľvek prípravy. Túlali sme sa cestičkami, po ktorých sme ešte nešli, predbiehali  sme cyklistov, ktorí o chvíľu predbehli nás a Ivo lovil posledné toskánske zábery tohtoročnej dovolenky.

O 13,30 sme poslednýkrát videli siluetu Sieny, rozlúčili sme sa pohľadom a zamierili sme ešte do Poggibonsi. Je tu obrovský obchod, v ktorom si berieme veci na cestu – minerálky, pečivo, syry a v ktorom zároveň nakúpime všetko, čo nám ešte chvíľu bude doma pripomínať Taliansko. Cestoviny, olivový olej, olivy, syry a samozrejme – víno. Kým Ivo pobalí všetky veci do kufra, ja pripravujem jedlo. Je 15,19 - keď vyrážame do Grada – našej dnešnej zastávky, kde máme pripravený nocľah.

Všetky mapy mám poruke na pravej strane. Ale veď túto cestu sme už toľkokrát prešli, tu už nemôžeme zablúdiť. Môžeme, a aj sme zablúdili. Pri Boare sa začala robiť kolóna, videli sme prvú a poslednú haváriu počas nášho deväťdňového pobytu. Pred Padovou sa spustil dážď. Zarozprávali sme sa a ja som si nevšimla, že naša odbočka na Benátky zmizla. Zrazu sme prišli k mýtnici a ja som vedela, že je zle. Tu sme nemali schádzať z diaľnice. Našťastie sme na to prišli ešte v Padove. Tak sme sa trošku – dvadsať kilometrov a jedenásť minút – pokrútili pri výjazdoch a nájazdoch na diaľnicu, našli správny smer na Benátky, opätovne sme prešli mýtom a už bolo dobre. Až na to, že už bolo 19,15. Ubytovanie v Grade nám zabezpečovala Ivova študentka, ktorá tam už pár rokov žije. Vedela som, že ubytovanie máme vybavené v penzióne, v ktorom ešte nezačala sezóna a že domáca je stará dáma. Z toho som začala – prvýkrát v rámci dovolenky – dedukovať, že bude zbytočné jej z cesty volať a oznamovať náš neskorší príchod, pretože asi nebude vedieť po anglicky. Obaja s Ivom sme si začali uvedomovať čas. Ideme do neznámeho prostredia, je veľa hodín, ktovie, kde a ako budeme blúdiť. Daša mi síce povedala: „Teta, nebojte sa, prejdete popri troch semaforoch, tam zabočíte doprava a na rohu pri bare je penzión Villa Chiara. Nemôžete zablúdiť.“ V duchu som si povedala – Daša, ty nás nepoznáš.

Od Palmanovy sme išli tmou tmúcou. Objavila sa tabuľka Grado, my sme začali odratúvať semafory, zabočili sme doprava – ale bar nikde. Vystúpila som z auta, prešla som dvadsať metrov a začala som vykrikovať na Iva: „Našli sme. Poď za mnou.“

Na tomto príklade vidno, že aj dve ženy sa dohodnú a pochopia. Horšie to bolo s domácou. Rozkošná stará sivovlasá dáma, v penzióne plnom kníh, nás kultivovaným spôsobom prijala. Snažila sa nám povedať, že radiátory sú horúce a v skrini sú ešte deky, že kúpeľňu máme len pre seba, pretože sme jediní hostia. Toto všetko sme sa s päť minútovým meškaním a spájaním súvislostí dovtípili vždy neskôr, ako to rozprávková domáca povedala. Keď som za ňou kráčala do kúpeľne, tak som porozumela jej lamentácii – non communicare, mamma mia. Tlmočila som Ivovi, ktorý šiel za mnou. Navzájom sme sa všetci traja pochopili, rozosmiali a bolo všetko dobre. Pre Grado je totiž typická nemčina, ktorou naša domáca aj hovorila, ale s tou sa ani jeden z nás bohvieako – až vôbec – nedohovorí. Keď nás domáca opustila, môj drahý manžel si začal pochvaľovať, ako je tu príjemne a nedovolil mi vziať si spacák z auta. Ja som z nás dvoch určite tvor zimomravejší, preto som si naobliekala, čo som mohla. Samozrejme s frflaním, že spacák mi určite bude chýbať. „A ty toto považuješ za teplo?“ Áno, radiátory boli horúce, ale penzión ešte nemal sezónu. Boli sme prví hostia a po nás ešte dlho žiadni nebudú. Takže – horúce radiátory, ktoré vyhrievajú priestor jeden deň, veľmi nepomôžu. O tretej sme sa obaja zobudili, prekontrolovali radiátory – boli teplé. Ale nám bola zima. Ja som si doobliekala, čo som ešte mohla a dokonca ani Ivo nezaháľal. Išlo o zdravie.

Ráno v GradeRáno nás zobudilo slniečko. Domácej sme poďakovali za kľud, ktorý v jej penzióne po šiestich nociach v mládežníckom hosteli bol určite pozitívom a vybrali sme sa na prehliadku Grada. O tomto malom prímorskom mestečku sme veľa počuli a čítali. Už dvakrát sme sa – niekto z posádky auta – chceli  cestou do alebo z Toskánska v Grade zastaviť. Vždy sme sa však ponáhľali buď jedným alebo druhým smerom. Aby sme neprišli neskoro buď do Sieny – alebo na Slovensko. Tentokrát som to vyriešila zabezpečením ubytovania. Môjmu drahému manželovi som to ale pre istotu oznámila len týždeň pred odchodom. Kupodivu sa mu táto myšlienka zapáčila. Až na tú zimu, bol to naozaj dobrý nápad.




Do centra mesta sme šli po brehu mora. Jeden kanál, vlievajúci sa z mora do mesta – plný člnov – nás priviedol až na križovatku vedúcu k obchodnej zóne. Zaparkovali sme asi sto metrov od hlavného námestia pri druhom kanále, v ktorom parkovali rybárske člny a jachty. Ivan urobil pár záberov, poprechádzali sme sa po móle, vychutnávali sme atmosféru lenivého prímorského letoviska bez turistov. Cez sezónu je vraj Grado preplnené a veľmi drahé. Chodia sem najmä Nemci. Nečudujem sa im. Okolo Grada je množstvo rozosiatych malebných ostrovčekov a z pevniny k nemu vedie cesta po hrádzi. Štyri kilometre vidíte okolo cesty more z pravej i z ľavej strany. Okolo deviatej sme sa so zobúdzajúcim mestečkom rozlúčili a pokračovali sme smerom na Aquileiu.

Už večer som si všimla, že pod vstupnou tabuľou Aquileia ja ďalšia tabuľka s názvom UNESCO. Už vtedy som to Ivovi oznámila, ale keďže sme mali ďalekodôležitejšie problémy, nevenovali sme tomu viac pozornosť. Len sme si ešte stihli všimnúť mohutný osvetlený chrám. Ráno, pri vjazde do Aquilei, ma opätovne upútala tabuľka Unesca, opätovne som to oznámila Ivovi. Môj drahý manžel nič. Po pravej strane sa mi objavil nápis – bazilika. Skomentovala som to. Ivo nič. Až keď sme boli za Aquileiou, zrazu ho prebral pohľad na sad so stromami kiwi. Ozval sa v ňom laik – pestovateľ. Keď už bolo definitívne zrejmé, že v tento deň žiadnu významnú pamiatku neuvidím, zalamentovala som: „Ani len UNESCO ho nezastaví, mám to ja život.“

Zrazu na mňa moja drahá polovička pozrela, zabrzdila a spýtala sa: „Čo to chceš vidieť? A to nemôžeš povedať skôr? Ako som mal vedieť, že to nerozprávaš len tak encyklopedicky a chceš naozaj zastať?“ Pozrel za seba, otočil auto do protismeru a o chvíľu sme mali pamätihodný areál pred sebou. Kým sme prišli k bazilike, museli sme prejsť priestorom plným vykopávok z rímskeho obdobia. Je tu odkryté antické fórum a niekoľko budov. Tieto boli zaradené medzi svetové kultúrne pamiatky. Priznám sa, k vykopávkam mám dosť vlažný vzťah. Ale na konci tohto areálu bola nádherná románska stavba, najväčšia a najkrajšia, akú sme doteraz videli.

Bazilika v Aquilei patrí určite k divom TalianskaBola postavená v 11. storočí. Už vchod do baziliky je veľkolepý a prinúti vás stíchnuť. Obrovský priestor, ktorý musí každého osloviť svojou jednoduchou krásou. Mozaiky na celej podlahe rozprávajú svoje príbehy – je tu príbeh Jonáša, ktorého prehltla veľryba, trochu ďalej sú znázornené epizódy z Kristovho života a Kristus je tu spodobnený ako pastier s kŕdľom oviec okolo seba. Je tu množstvo zvierat – gazely, delfíny, kozy, kačice, pávy. A to všetko je vytvorené s dokonalým majstrovstvom. Celé stáročia bola táto nádherná mozaika, poskladaná z drobných kamienkov, ukrytá pod hrubou vrstvou ílu. Vedci ju objavili až v roku 1909. Našťastie. Ivo zaradil aquileiskú baziliku do troch divov našej dovolenky. Stálo to za to, vrátiť sa štyri kilometre späť. Teraz nám už nič nebránilo putovať na Slovensko.

Tesne pred opustením talianskeho územia sme sa zastavili v motoreste, že si ešte na záver dáme taliansku kávu. Chvíľku som sa vnútri motala a obdivovala ponuku, keď som zrazu zbadala, že môj muž komunikuje pri pulte s čašníčkou a pýta si cestoviny. Kupodivu sa dorozumeli. Zdolala ho až na záver, keď mu položila zákernú otázku. „Con formaggi?“ Vedel, že sa ho pýta na syr, ale za ten svet si v tej rýchlosti nevedel spomenúť na význam slova – con. Doklusala som k nim, že idem pomôcť, ale boli sebestační. Čašníčka nabrala na lyžicu syr a znázornila posýpanie cestovín a zároveň si aj môj drahý manžel spomenul na nákupy minerálok. S predavačmi sa vždy dohovoril pri nákupe minerálky con gas. Po slovensky – s bublinkami. Takže – con formaggi – si správne preložil – so syrom? Natešene si obidvaja pokývali hlavou a môj muž mal na tanieri lákavo vyzerajúcu porciu. Už mi chcel objednať to isté, keď som zrazu zbadala ešte niečo lákavejšie. Už som spomínala naše rôzne chute. Patria k nim aj cestoviny. Ivo uprednostňuje červené omáčky – ja biele. Takže aj teraz som uvidela pre mňa žiadúcejšie  jedlo a samozrejme, poučená predchádzajúcou situáciou, som ihneď oznámila, že si prosím aj porciu syra. Na záver sme si dali kávu, na ktorú sme pôvodne prišli.

A o necelú hodinu sme sa rozlúčili s Talianskom.

Celá naša rodina má rada taliansku kuchyňu. Máme fotografiu, na ktorej naša dvojročná dcéra pred mnohými rokmi zápasí s tanierom plným špagiet. Dnes máme už vnučku a uvidíme, či sa v obľube talianskych jedál zaradí medzi nás.

Doma sme na varenie cestovín dvaja. Musím uznať, môj drahý manžel varí vynikajúco /až na tú kukuricu, ktorú s obľubou pridáva do všetkého/. Ale pizzu calzone, ktorú miluje celá rodina, musím robiť len ja. Keď sa neopatrne spýtam – čo zajtra uvarím – dostanem veľmi často od mojej drahej polovičky odpoveď – pizzu calzone. Musím na sebe začať pracovať a odstraňovať bariéru, ktorá mi bráni prijímať túto jeho požiadavku s väčším nadšením. Mal by ma predsa tešiť taký veľký záujem o moje kulinárske umenie. A práve cestou domov v našom aute zaznievala dosť často téma – čo si dobré spravíme, aby sme si pripomenuli dovolenku? K tomu červenému vínu by bolo dobré čo? No čo? Pizza calzone!

Rakúskom sme prešli približne za šesť hodín. Pohodlne, bez náhlenia. Príjemné počasie, dobrá atmosféra v aute, v rámci ktorej sme robili rekapituláciu nášho túlania sa Toskánskom a priľahlými časťami, urobili svoje. Cestu po slovenské územie sme prešli naozaj v pohode.

O pol ôsmej sme prekročili hranice. Auto sa domáhalo benzínu a ja telefónneho prístroja. Chcela som oznámiť našim mladým, že sme celí a zdraví a že sme na Slovensku. Telefón bol na benzínke pokazený a môj telefón bol na samom spodku kufra, kam som ho zabalila ako nepotrebný nefunkčný zmätok. Vôbec som si neuvedomila, že po prekročení slovenských hraníc sa už zas tá malá potvora bude so mnou rozprávať. Prečo malá potvora? Pretože na druhý deň našej cesty som s hrôzou zistila, že v Taliansku je hluchý, nemý a odmieta si plniť svoje povinnosti. O pár dní po návrate, som od našich operátorov zistila, že to, čo som si ja myslela, že som ho v Bratislave, pol hodinu pred opustením nášho územia aktivovala, tak to som ho deaktivovala, pretože technik v Euroteli mi ho aktivoval deň pred našim odchodom, keď som si bola oprášiť moje vedomosti z aktivovania tejto služby. Som jednoducho technický talent.

Hodinu som teda ešte musela vydržať s oznámením nášho príchodu.

To, že sme na slovenských cestách, so slovenskými šoférmi, sme zbadali hneď v Bratislave. Prebrali nás k životu a dvíhali nám adrenalín. Taliansky spôsob pohybu na cestách nás rozmaznal. Za deväť dní si ľahko zvyknete na dobré. Najväčší šok sme ale zažili pri Nevericiach, kde sa už jeden bývalý slovenský politik ocitol v jarku a museli ho odniesť do nemocnice. My sme už mali domov len nejakých pätnásť kilometrov. Išli sme si po svojej strane, oproti nám šli dve autá, vcelku normálnou rýchlosťou. Keď tu zrazu sa spoza nás prirútilo auto s poznávacou značkou P 0009, premyšičkovalo pomedzi nás tak, že môj drahý manžel mal čo robiť, aby sme sa pre zmenu nedostali do jarku my. Čo také vážne mal pán politik o trištvrte na deväť vo štvrtok večer?

Ale na Slovensku je to tak.

O chvíľu som z domácej linky, predsa len živá a zdravá, mohla oznámiť.

Hurá. Sme doma.

 

Potulky Toskánskom sú na konci

 

 

Danuša Meňhartová


Potulky po Európe - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2004
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina