Veni, vidi

Potulky po francúzskych katedrálach a bretónskom pobreží

text: Danuša Meňhartová
foto: Ivan Meňhart

Francúzsko vyhralo nad Nemeckom

 

            Nie, to nie je výsledok futbalového zápasu a dokonca ani výsledok vojnového konfliktu. Je to výsledok nášho rozhodovania o mieste našej dovolenky.

Necelý mesiac po tom, ako sme sa s Ivom vrátili z našich potuliek po Sorrentskom polostrove a Dolomitoch, som sedela so svojou kolegyňou nad jej fotografiami z bavorských zámkov Ľudovíta II. Danka bola nadšená a fotografie boli čarovné. V piatok večer som prišla domov z Bratislavy a už vo dverách som položila mojej polovičke zásadnú otázku:

„Vieš, kam by sme mohli ísť budúci rok na dovolenku?“

„Mám taký dojem, že ty to už vieš. Tak si so záujmom vypočujem, čo si zas vymyslela.“

Moja drahá polovička to povedala tónom, ktorý ma mierne schladil. Čo som síce po rozhorúčenej ceste potrebovala, ale aj tak bol lepší pohár piva „zo siedmeho schodu“, ktorý predo mňa postavil v kuchyni.

„Teraz však vyber príbor a naber nám večeru. Práve som ju dovaril.“

Čo ani nemusel hovoriť, pretože jej vôňa ma už vítala pri vstupe do bytu. Tým sa téma lokalizácie našej budúcoročnej dovolenky odsunula. Ale nie nadlho.

„No, povedz, čo si vymyslela? Kam pôjdeme?“

„Máme mapu Nemecka?“

„Nemáme. Len Rakúska, Talianska a Česka. Prečo?“

„Poviem ti po večeri. Možno nám bude stačiť aj mapa Rakúska.“

Po dvoch hodinách sme už v Ivovej pracovni rozkladali Marca Pola a po krátkom zorientovaní sa, som zabodla prst pod názov mesta.

„Füssen? A čo tam budeme robiť?“

Neveriacky sa na mňa obrátilo moje lepšie ja.

„No, čo asi? Budeme chodiť po bavorských romantických zámkoch. Vieš, najmä po tom, ktorý býva zobrazený vo všetkých ponukách cestovných kancelárií. Na takej vysokej skale, s množstvom vežičiek. Má taký nejaký názov na N.“

„Neuschwanstein?“

Ivan na mňa neveriacky pozeral. Ako keby som mu práve oznámila, že som na vlastné oči videla lochnesskú príšeru.

 „No, vidíš! Aj ty ho poznáš.“

„Ale to ešte neznamená, že by ma tam lákalo ísť. A čo k tomu?“

Po tejto ústretovej otázke som mu vyrozprávala ešte o ďalších dvoch – troch zámkoch, ktoré mala Danka absolvované v rámci svojej poznávacej dovolenky.

„A podľa fotiek je tam aj krásna príroda. Aj ty si prídeš na svoje. A tam sme ešte neboli. Už som sa začala pozerať aj po možnostiach ubytovania.“

„Do budúceho leta je ešte ďaleko. Ale ak budeš na tom trvať, nedbám. Môžeme sa tam ísť pozrieť.“

S týmito slovami poskladal Ivan mapu.

Začiatkom októbra sme si dali zriadiť satelitný prijímač a na novozískanom programe Z1 sme sledovali cestopisný seriál o Francúzsku.

„Toto by som aspoň raz v živote chcela vidieť naživo.“

„Tak prečo ideme do Nemecka?“

Tento minidialóg sa odohral v momente, keď sa na obrazovke vynímal Mont Saint Michel.

„Ty by si išiel radšej do Francúzska?“

„Určite radšej ako do Nemecka. Taliansko to nie je, ale určite by to bolo lepšie ako bavorské gýčové zámky.“

Nekomentovala som názor svojej polovičky, ale v duchu som už začala dávať dohromady nový plán našej dovolenky. Pretože po vyše tridsaťsedemročnom manželstve som prišla k poznaniu, že v našom prípade idú záblesky lásky nielen cez žalúdok, ale aj cez dobre vybrané, naplánované a zorganizované dovolenky. Po týždňovom pobyte v Bratislave, keď som po večeroch nemala nič lepšie na práci, som Ivovi predostrela návrh.

„Čo by si povedal na gotické katedrály spojené s pobytom v Bretónsku?“

Ivo sa bez zaváhania chytil tejto témy.

„A čo si pod tým predstavuješ?“

„Remeš, Amiens, možno Rouen, Mont Saint Michel, pár dní v Bretónsku, potom Chartres a možno Štrasburg.“

„Na koľko dní?“

„Na desať?“

Nemala som odvahu povedať väčší počet dní. Najmä potom, ako sme si pred dvoma rokmi hovorili, že budeme chodiť maximálne na týždňové dovolenky.

„To by nebolo nezaujímavé. Ale budú to riadne kilometre.“

„Cestou by sme si urobili tranzitné ubytovanie v Nemecku.“

„Uvidíme.“

Pri vyslovení slova Nemecko sa Ivo stiahol, ale o chvíľu zahlásil:

„Skúsiš to dať dohromady?“

Po dlhom čase mi môj muž nepovedal, že som hyperaktívna. Bolo to asi spôsobené tým, že sa už necítil ohrozený Bavorskom.

Francúzsko definitívne vyhralo nad Nemeckom. Aspoň v našej rodine.

V polovici októbra sme si dali doma zaviesť internet, čím sa mi vytvorili dobré podmienky pre plánovanie dovolenky. Už prvý návrh vyzeral na papieri celkom zaujímavo. Tri dni  Amiens, štyri dni Bretónsko, dva dni Chartres, jeden deň Štrasburg. K tomu bolo potrebné priradiť vhodné ubytovania.

To už boli aj moji kolegovia oboznámení s cieľom našej ďalšej dovolenky a na rozlúčku som od nich dostala bedeker Francúzska a sprievodcu na cesty Francie – západ, do ktorého mi vpísali:

Keď sa budeš túlať (namiesto pracovnej činnosti) po svete, spomeň si, že to aj vďaka nám ... Tvoji „bývalí“ kolegovia a kolegyne: a pod tým jedenásť podpisov.

S Ivom sme si ešte dokúpili veľké mapy Francúzska a Nemecka. V Zlatých Moravciach. Keď som Iva ťahala do predajne na námestí, tak zahlásil:

„Myslíš, že to tu dostaneme? To budeme musieť hľadať v Nitre alebo v Bratislave.“

Úplne vážne podcenil naše kníhkupectvo.

„Tak a teraz mám všetko, čo potrebujem. Začnem na tom robiť.“

Tieto slová som vyslovila koncom októbra, ale začala som ich napĺňať až v januári.

V novembri nastala v našej rodine významná zmena. Aspoň pre mňa. Dá sa povedať, že som si ju doslova vydupkala. Veď som na nej pracovala od júla. Od prvého novembra som prestala pracovať a stala som sa dôchodkyňou. Najmä pre Iva to bol v prvom momente šok. Dlho nemohol pochopiť, ako môže niekto dobrovoľne, bez nátlaku, chcieť prestať pracovať. Zopárkrát bol nanešťastie svedkom rozhovorov, že ani môj riaditeľ a ani moja vedúca neboli mojím rozhodnutím nadšení. Ja áno.

Dodnes ma naši známi najviac rozčuľujú otázkami typu – a ty sa vôbec nenudíš? Nie, nenudím sa. A ani som sa v živote nestihla nudiť. Nikdy. Tak neviem, prečo by som s tým mala začínať na staré kolená. Keď na všetko potrebujem podstatne viac času. Mám na to dobrý príklad. Keď som bola o dobrých pár rokov mladšia, dokázala som náš štvorizbový byt upratať za jeden deň. Aj s umytím okien a opratím záclon. A dnes? Som úplne hotová, keď sa mi podarí urobiť polovica. A aj to zo mňa prúdom tečie soľ.

Ale od štvrtého novembra sme sa v celej našej rodine podriadili ďaleko dôležitejšej veci ako môjmu dôchodcovskému životu. Mali sme pred sebou jediný cieľ – zvládnuť sedemmesačnú liečbu našej Kiky. V decembri Ivo prehlásil – „ako je dobre, že už nerobíš“. To sme už našťastie vedeli, že všetko budeme zvládať a že do konca júna budeme mať za všetkým.

Naši mladí sa začiatkom nového roka vybrali lyžovať na ľadovec v rakúskych Alpách. Termín museli vtesnať nielen do rozpisu Kikinej liečby ale aj do obdobia prázdnin našej vnučky. A vyplatili si aj augustovú dovolenku do Grécka.

No a ja som sa počas ich lyžiarsko-sánkarskej dovolenky opäť posadila k počítaču a začala som gúgliť. Najskôr po francúzskych hosteloch. Rýchlo som zistila, že v tejto galskej krajine nemajú takú tradíciu, na akú sme zvyknutí z Talianska. Ale je aj možné, že som sa v nich nedokázala zorientovať. Takže som sa preorientovala na bed and breakfasty. A tam sa to začalo celkom pekne rysovať. Po mesiaci som mala potvrdené všetky ubytovania. Len som do nášho itineráru nevedela vtesnať návštevu Štrasburgu. Potrebovala som viac ako desať dní. Veď dve noci boli potrebné na prespanie. Tri noci pri Amiense, štyri v Bretónsku, dve pri Chartres. A to už bolo jedenásť nocľahov. Takže som potrebovala ešte jeden. Keď som ho v Alsasku vybavila a zmenila termín prespania na spiatočnej ceste v Ambergu, dala som Ivovi v marci hotový plán.

Sláva!

Ani trošku sa nepozastavil nad trinástimi dňami a dvanástimi nocľahmi. Asi v šoku nad absolútne detailne vypracovaným itinerárom. S menami ubytovateľov, adresami, e-mailami, počtom kilometrov z jedného miesta na druhé, so sumami za ubytovanie a s poznámkami, čo z jednotlivých miest môžeme navštíviť.

„Dobre to vyzerá, Danula. Máš pochvalu.“

Ale nezabudol podotknúť:

„Takže toto je výsledok toľkých hodín za počítačom? A ja som sa čudoval, čo tam toľko vysedávaš.“

Ale viac sa k tejto téme nevrátil. Až som začínala mať beznádejný pocit, že sa na našu dovolenku vôbec neteší.

V apríli som dostala od Evky a Dušina k meninám ďalší bedeker. S množstvom obrázkov, s množstvom odporúčaných pamiatok a upozornení na zaujímavosti. Ihneď som ho začala intenzívne študovať. Najmä v častiach venovaných Pikardii a Bretónsku. Ale Ivo nič, prelistoval si ho, povedal, že je výborný, ale tým to viac-menej pre neho skončilo. V polovici júna som mu začala klásť otázky:

„Ivko, tebe sa do toho Francúzska nechce ísť? Ty sa vôbec neraduješ? Mám to zrušiť?“

„Ale nie. Máš taký dojem?“

„Vôbec sa o túto dovolenku nezaujímaš. Nepozeráš si žiadne materiály. To ty nezvykneš. O Taliansku alebo Čechách si zvykol čítať minimálne dva mesiace dopredu. A teraz nič.“

„To sa ti len zdá.“

Prvé náznaky záujmu o dovolenku začal Ivo prejavovať okolo piateho júla a to sme mali o päť dní sadať do auta.

V závere prvého júlového týždňa som preverila, či v januári alebo marci dohodnuté ubytovania platia. Jedine Plobsheim pri Strasbourgu som musela osloviť dvakrát. Ďalší naši štyria budúci domáci nám odpovedali v priebehu pár hodín. S pani Zeller z Ambergu sme mali bohatú korešpondenciu a ešte bohatšiu s Glendou Timmis zo Sacey. Podľa ich popisov sme museli k ich domom potrafiť bez problémov.

A aj všetko ostatné bolo v poriadku. Nina úspešne ukončila svoj prvý školský rok. Kika mala za sebou úspešnú liečbu. Peter vyhral ďalší ročník tenisového turnaja Basten. Dokonca som sa tomu aj ja potešila, hoci nad mnohými jeho športovými aktivitami krútim hlavou. A stále tvrdím, že športom je možné dopracovať sa len k trvalej invalidite. Ajka bola zdravá primerane svojmu veku. Len Ivo sa ešte trápil na svojej záverečnej práci v rámci akéhosi kurzu. Aby získal pár kreditov, ktoré si vymyslelo ministerstvo školstva na mobilizáciu učiteľov. A ani v domácnosti sa nám nič neočakávane nepokazilo. Iba ja som dohovorila, že počas našej dovolenky odvezie Pali Kráľ našu tridsaťpäťročnú pračku k opravárovi, ktorý sa nám o túto „starenku“ dlhodobo stará.

Desiaty júl nás neprekvapil. Boli sme pripravení na našu trinásťdňovú cestu.

 

 

Cieľ prvého dňa - Amberg

 

            V rámci rodiny sme asi jediní, ktorí nedokážu vyraziť na dovolenku v ranných hodinách. Radšej ani nehovorím o skorých ranných hodinách. A pritom som sa snažila takmer všetko pobaliť už v sobotu. V predvečer nášho odchodu. Dva kufre, dve veľké cestovné tašky a ďalšie nevyhnutné maličkosti. Aspoň z môjho pohľadu.

V nedeľu ráno Ivo polemizoval nad pár, podľa neho, zbytočnými predmetmi.

„Nebude nám ten vandlík zbytočný?“

„Čo keď budeme musieť niečo oprať?“

Radšej som ho nevystrašila vymenúvaním, že okrem modrého plastového minivandlíka máme zabalený aj prášok na pranie, šnúru na vešanie prádla a štipce.

„Dobre, ale takto nám nebude stačiť ani len kombík. Neviem, či sme si radšej nemali kúpiť  menšie nákladné auto a nie fabiu.“

Skonštatoval môj drahý manžel pri pohľade na zaplnenú predsieň a vybral sa do garáže. Po desiatej hodine pristavil auto k činžiaku a začal ho zapĺňať.

Ivo už presne vie, kde má čo svoje miesto v našom takmer päťsto litrovom batožinovom priestore.

„Tuším máme menej batožiny ako vlani. Voľajako jednoduchšie sa mi to tam podarilo všetko uložiť. Máš pochvalu.“

Ozvala sa moja lepšia polovička, keď sme sedem minút po jedenástej nasadali do auta. Na tachometri sme mali dvadsaťtisíc osemstoosemdesiattri kilometrov. Podľa plánu sme ich mali pred sebou vyše štyritisíc.

Cestou do Vozokán sme sa ešte zastavili dobiť mobily. Museli sme zabezpečiť, aby sme v prípade potreby mali ničím nehatené spojenie s domovom. Dvadsať minút po jedenástej sme odchádzali od Ivovej mamy. S dvoma krabicami ženského vrtochu, ktorý obaja milujeme. Vedeli sme, že naša osemdesiatpäťročná vitálna mama, svokra, stará mama a prastará mama je pod dobrým dohľadom. Kika, Peťo a aj Nina sa ju chystali nielen telefonicky, ale cez víkend aj osobne kontrolovať. A ešte aj Ivov mladší „spoluuličník“ a bývalý sused Jožko nám prisľúbil, že na ňu dohliadne.

            Blížilo sa poludnie a ostré slniečko nám ihneď dalo pocítiť, že bez zapnutej klimatizácie sa nám nebude príjemne cestovať. Ale aj pri zavretých oknách nám do uzavretého auta prenikala vôňa žatvy. Všade okolo nás sa po poliach pohybovali obrovské kombajny. V Nitre sme si urobili prvú vynútenú mikrozastávku. Na čerpacej stanici som bola kúpiť  dve diaľničné známky. Ale označiť som nechala len jednu.

„Nemajte obavy. Na spiatočnej ceste sa zastavte na poslednej benzínke v Nemecku a tam vám známku preštiknú.“

Týmito slovami uzavrela predavačka moje meditovanie nad tým, či druhú známku využijeme alebo nie. To som ešte netušila, aké s tým budú problémy. Po nalepení rakúskej diaľničnej známky sme si na predné sklo pripevnili aj džípiesko a nastavili náš prvý cieľ cesty. Nemecký Amberg. Bolo dvanásť hodín desať minút a garmin nám oznámil, že sedem minút po osemnástej hodine by sme mali byť na mieste.

No, veď uvidíme.

            Po prejazde slovenských hraníc som držala v oboch rukách naše dva telefóny. Z predchádzajúcich rokov ma dodnes znervózňuje zopár zlyhaní spojenia pri našich rodinných cestách. Keď sa nám to stalo prvýkrát, tak som to zistila až v Taliansku, že mobil môžem odložiť do kufra. A preto odvtedy, kým sa mi na oboch displejoch neukáže, že nás preberá rakúska alebo česká telekomunikačná sieť, som mizernou spolucestovateľkou a spolunavigátorkou. V prípade potreby som pripravená zaveliť návrat na slovenskú stranu. Tentoraz to však prebehlo bez problémov. Keď sme prechádzali spleťou viedenských diaľničných nadjazdov a podjazdov, už som sa mohla venovať ceste a kontrolovať príjemný ženský hlas z navigácie.

Okolo pol tretej sme si za St. Pöltenom urobili našu druhú zastávku. Na teplomere umiestnenom na budove reštaurácie svietilo tridsaťdva stupňov Celzia ale ani to nás neodradilo otvoriť našu cestovnú chladničku a rozložiť sa na deke v miniatúrnom tieni mladého stromčeka. Mali sme v nej schované syrové bagety. Neodolali sme a urobili sme si aj prvú ochutnávku maminho zákusku. Ako zvyčajne, bol skvelý. Na záver sme si dali silný čierny čaj. Zo siedmich vrecúšok v sedemdecovej termoske.

„No a teraz mi ukáž, prosím ťa, mapu. Nech sa konečne pozriem na cestu, kadiaľ ideme.“

Kým Ivo po prvýkrát študoval trasu našej tohtoročnej dovolenky, tak ja som pozorovala holandskú rodinu, ktorá po výdatnom jedle z množstva plastových nádobiek oddychovala neďaleko nás. Deťúrence pobehovali okolo rodičov, naháňali lúčne kobylky a sledovali obrovské mravce. Zopárkrát sa pokúsili prebrať otca k životu. Steblom trávy, ktorým ho šteklili v nose. Otec sa len prevalil z chrbta na brucho a mama im capla po zadku a začala im čítať rozprávkovú knižku.

„A kde všade budeme bývať?“

Ivo prerušil moju sledovaciu akciu. Vybrala som čierny obal, v ktorom som mala nielen celý cestovateľský program ale aj celú e-mailovú komunikáciu so všetkými ubytovateľmi a predstavila som mu detailný rozpis nocľahov s počtom kilometrov, ktoré ich od seba oddeľovali.

Po takmer hodinovej prestávke sa nám posunul čas príchodu do cieľa na minútu pred siedmou hodinou.

„O koľkej nás čakajú v Ambergu?“

„Pani Zeller som napísala, že prídeme medzi siedmou a ôsmou.“

„Dúfajme, že nás cestou nič nezdrží. Budeme si musieť robiť už len krátke zastávky.“

S týmito slovami môj skôr pesimista ako optimista vyšiel späť na diaľnicu. Prešli sme len pár kilometrov, keď sa pred nami objavilo upozornenie na prácu na ceste a kužele, ktorými bola označená zúžená vozovka. Na prvom z nich boli nielen bielo-červené pásy, ale aj očká a usmievajúce sa ústa. A nápis, že obmedzená rýchlosť a zvýšená opatrnosť bude potrebná len na štyroch kilometroch.

„Vidíš, čo som hovoril?“

„Nekuvikaj. Mysli pozitívne.“

Zároveň som upozornila Iva na obrovského šarkana, ktorý lietal pri Amstettene po oblohe. Bol nezvyčajný. Mal tvar lichobežníka, na ktorom boli nakreslené obrovské oči s dlhokánskymi mihalnicami, ktoré hľadeli na nás dolu. Na lúke pobehoval človiečik. Podľa jeho záklonu bolo vidieť, že má čo robiť, aby sa udržal na nohách a aby ho šarkanisko neodvlieklo na druhý koniec sveta.

Pri Welse sme sa na chvíľočku zastavili, aby sme autu doplnili zásoby benzínu, aby sme si my natiahli nohy a aby sme si doplnili zásoby príručných nápojov. Náš príchod do cieľa sa posunul o ďalších desať minút.

O piatej nám na predné sklo padla prvá kvapka dažďa a tým len posilnila moju dôveru k  foreca.com. V sobotu večer som sa ešte raz zastavila na tejto internetovej stránke a na desať dní dopredu som sa pozrela, čo nás čaká. Nemal nás prekvapiť chlad a dážď. Podľa predpovede sme ich očakávali. Ale to, že nebudeme potrebovať takmer žiadne letné oblečenie, to sme si predsa len nechceli pripustiť.

Cez rakúsko-nemeckú hranicu sme prechádzali v okamihu, keď sa nám na pomocnom počítadle objavilo, že sme prešli štyristosedemdesiatdeväť kilometrov. Bolo desať minút po piatej. Po pravej strane cesty sa nám objavila tabuľa s informáciou, ktorú istotne vítajú všetci rýchlosťchtiví šoféri. A ani moja drahá polovička neodolala. Ukradomky som sledovala, kam sa nám posúva ručička na tachometri. Zastavila sa na stošesťdesiatrojke. Po relatívne krátkej chvíli ho našťastie toto malé šialenstvo prešlo. Ručička začala pomaly klesať a ja som začala normálne dýchať. Pre istotu som si tento údaj rýchlo zapísala do môjho všadeprítomného zošita. Aby som mala dôkaz. A až potom som povedala:

„To bolo strašné! Vôbec nechápem, čo na tej rýchlosti všetci vidia! Veď šofér musí mať oči prilepené len na sivom pruhu cesty. Inak by sa určite prilepil na nejaké autá alebo zvodidlá.“

Ale ani tento môj komentár vnútropolitickej situácie nepomohol a najmä nezabránil tomu, aby sa naše autíčko ešte párkrát nerútilo rýchlosťou nad stopäťdesiat kilometrov.

Popritom som začala aj sledovať značenia, ktoré sa nám začali objavovať pri každom výjazde. Niečo podobné máme aj u nás, ale v našom prípade ide o upozornenia na vlakové priecestie. V stometrových vzdialenostiach pred výjazdom sú umiestnené tri zvislé biele tabule s modrými pruhmi. Ako prvé sú tri modré pruhy, po sto metroch už len dva modré pruhy a po ďalších sto metroch už len jeden. A po ďalších sto metroch je výjazd z diaľnice. Iný kraj, iný mrav.

Asi osemdesiat kilometrov pred Regensburgom sme sa prirútili stopäťdesiatdeväť kilometrovou rýchlosťou k ďalšiemu odpočívadlu. A aj keď som sa musela dostať do reštauračných priestorov zrýchleným krokom, stihla som zaregistrovať, čo sa deje okolo španielskych nákladných áut, vezúcich osobné autá.

„Ivko, kým sa vrátim, odfoť mi ich, prosím ťa.“

A ja som šla zápasiť s turniketmi pred toaletami. Bolo do nich potrebné vhodiť sedemdesiat centov, aby sa predo mnou pretočili a pustili ma dovnútra. A pritom vydávali potvrdenku o zaplatení v sume päťdesiat centov.

Kam to ten svet speje, keď vás ešte aj na záchodoch klamú.

Prestala som si nad tým lámať hlavu ihneď, ako sa predo mnou opäť objavil zástup piatich nákladiakov naložených citroenmi a pežotíkmi. Medzi dvoma tirákmi bola upevnená plachta ukrývajúca ozajstný kuchynský kút, z ktorého sa šírila dobrá vôňa. Okolo neho boli porozkladané stoličky a stolík. Na trávniku si zopár mužov hádzalo loptičku.  Pritom sa bavili so svojimi spoločníkmi, ktorí mali na starosti dva hrnce položené na plynových varičoch. Ďalší dvaja spievali a hrali na gitarách. Vládla tam dobrá nálada a pohoda. Neodolala som a utekala som si do auta zobrať svoj fotoaparát. Toto som si musela odfotografovať sama.

 

Španielsky oddych (dm)

Španielsky oddych (dm)

 

Po dvadsať minútovej prestávke sme znova vychádzali na diaľnicu. Pred sebou sme mali ešte hodinu jazdy. Podľa garminu sa náš príchod posunul na pol ôsmu.

„Danula, vieš podľa čoho vidno, že sme v Nemecku? Zmizli malolitrážne autá. Pred nami a aj za nami sú samé veľké audiny, béemvéčka a mercedesy. Ak ide malolitrážne auto, tak má väčšinou zahraničnú značku alebo sa vezie na nákladnom aute.“

Začala som si to všímať aj ja a po chvíli som musela dať Ivovi za pravdu.

Netrvalo dlho a pred nami sa objavilo zaujímavé mesto. Ešte aj z diaľnice bolo vidno, že by sa oplatilo vidieť ho. Na tabuli výjazdu sa objavil nápis Regensburg. Toto bavorské mesto, ležiace na najsevernejšom ohybe Dunaja, písalo dejiny. Vo ôsmom storočí sa stalo sídelným mestom vládcov Východofranskej ríše a podľa vyčnievajúcich veží gotickej katedrály z trinásteho storočia, je oprávnene zapísané do kultúrneho dedičstva UNESCO. Od roku 2006. Počas druhej svetovej vojny sa tu vyrábali messerchmitty a dnes sa tu našťastie vyrábajú béemvéčka.

Po pár kilometroch som po svojej pravej strane uvidela vodné nádrže plné labutí. A o chvíľu sme prechádzali okolo výjazdu na Schwandorf. Ktovie, čo bolo skôr. Či labutie jazero alebo názov labutej obce. Ale to sme už obaja vedeli, že do cieľa nemáme ďaleko. A aj džípiesko nám oznamovalo, že by to malo byť za dvadsaťdeväť minút. Navigačná babena nás bravúrne previedla Ambergom a pokračovala ďalej na sever, do časti Ammersricht. Pani Irene Zeller nám vo svojom poslednom e-maili napísala, že jej dom je ďalej od cesty a je modrej farby. Keď sme na Hirschauer Straße zastali na čierno-bielu kockovanú vlajočku, ktorá sa nám objavila na displeji, mali sme po pravej strane veľkú trávnatú plochu.

„Ivko, počkaj tu, idem obhliadnuť terén. Nemusíme obaja zmoknúť.“

V okamihu, keď som začala vystupovať, zbadala som ho.

„Pozri, tamto je. Vidím ho. Musíme zacúvať zo desať metrov.“

A vtedy modrý domec, vzdialený dobrých štyridsať metrov od cesty, uvidel aj Ivo. Z miesta, kde sme stáli, bol takmer celý skrytý za nízkou stavbou.

Zastali sme zo dva metre pred garážou, umiestnenou po ľavej strane príjazdovej nespevnenej cesty.

„Idem zistiť, či je pani Zeller doma a kde môžeme parkovať.“

S týmito slovami som uchytila dáždnik a náš itinerár a prebehla som k vchodu domu, na ktorom sa v tej chvíli otvorili dvere.

„Dobrý večer. My sme Meňhartovci zo Slovenska. Vy ste pani Zeller?“

Dostala som kladnú odpoveď, sprevádzanú  širokým úsmevom. To už z auta vybiehal aj Ivo. Pani Irene nás vyviedla na prvé poschodie domu a voviedla nás do nášho kráľovstva na jednu noc cestou do Francúzska a na jednu noc na ceste späť na Slovensko. Mali sme pred sebou útulne zariadený dvojizbový byt s veľkou halou, veľkou kúpeľňou a zariadenou kuchyňou. Päťdesiatšesť metrov štvorcových. A pritom len za tridsaťpäť eur za noc.

„V chladničke máte syr, dva druhy salámy, vajíčka, maslo a biomaslo, plátkový syr a slivkový lekvár. Čaje, cukor a med máte v tejto skrinke. Máte tu aj rýchlovarnú kanvicu. Mám vám ráno uvariť čerstvú kávu?“

Samozrejme, že sme túto ponuku prijali.

„Prinesiem vám aj čerstvé pečivo. Všetko budete mať pred dverami. Teraz vás nechám, aby ste si priniesli veci.“

Ivko sa ešte spýtal na parkovanie a keď dostal pochvalu, že si vybral dobré miesto, vybehli sme do dažďa, aby sme si z auta vybrali len to najnutnejšie. Ja som vzala našu tranzitnú tašku s oblečením. Tento názov som jej dala preto, lebo svojím obsahom plnila jednu základnú úlohu. Skrývala v sebe všetko, čo sme potrebovali na tranzitné prenocovanie a náhradné oblečenie na ďalší deň cestovania. Ivo vzal prenosnú chladničku a tašku s ďalším proviantom. Ešte šťastie, že sme ho mali so sebou, pretože do toho lejaku sa nám naozaj nechcelo ísť si hľadať večeru. Hoci nás pani Zeller upozornila, že robíme chybu. V historickom centre sa práve schyľoval k záveru dvojdňový Staromestský festival. Mal trvať do dvadsiatej tretej hodiny.

„Škoda, že je takéto počasie. Aj ja som tam ešte chcela ísť. Cez deň bolo v meste veselo, bol dobrý program a sú tam aj stánky, v ktorých sa dá dobre najesť. Ale ani ja už nepôjdem.“

Vtedy som si uvedomila, prečo nám pani Irene v predposlednom sobotňajšom e-maili oznamovala, čo máme urobiť, ak nebude doma. Mali sme jej zavolať na priložené telefónne číslo. A ona nám povie, kde máme hľadať kľúč. Ihneď som jej popravde napísala, že moja „počúvajúca“ angličtina je tak mizerná, že by som sa určite nedozvedela, kde by sme ho mali nájsť. Načo som obratom dostala odpoveď, že nás bude určite čakať. A to ešte ani nevedela, že festivalu nebude až tak priať počasie. Veď podľa foreca.com malo prestať pršať o siedmej. Dokonca sa malo objaviť aj pol slniečka.

            Po odchode našej domácej som vyhnala Iva do kúpeľne a ja som zatiaľ v obývačke pripravila z našich zásob večeru. Jedine pivo sme si vzali z bohato zásobenej chladničky.

Po večeri si začal Ivo prezerať informačné materiály o Ambergu a jeho okolí, ktoré boli vo veľkom a rozmanitom počte položené na skrinke v priestrannej hale. No a ja som sa pustila do komunikácie s vlasťou. Najskôr som poslala správu Kike: „Sme celí, živí a zdraví. Naše prvé ubytovanie je perfektné. Pusky.“

Keď som dobre najedená, mám obzvlášť optimistickú náladu a pozitívne videnie. Nebolo tomu inak ani teraz. Až neskôr som si uvedomila, že jedinou nevýhodou boli chýbajúce sieťky na oknách. V byte bola horúčava ale okná sme nemohli otvoriť. Dovnútra by nám určite ihneď nalietala rozličná háveď, ktorá by nám v noci znepríjemňovala život. Preto sme vetrali len tam, kde sme sa zatiaľ nepohybovali. A to bola jedine spálňa.

Tú istú správu som poslala aj Dušinovi, od ktorého som si našla zmeškaný hovor. Ihneď po oznámení o doručení správy mi zazvonil telefón.

„Hádaj, kde sme?“

Ozval sa Evkin hlas.

„Kde?“ 

„Ideme naspäť Chotár. Pred chvíľou sme odtiaľ prišli. Dušino zabudol povedať Jane, že zajtra prídu pelety, tak jej to chcel zavolať. A neberie nám telefón. Tak sa ideme pozrieť, či sa jej niečo nestalo.“

„Zavolajte nám. Možno len nepočuje.“

S Ivom sme ešte chvíľu meditovali nad tým, čo sa mohlo stať. Z Nitry trvá cesta do Veľkej Lehoty necelú hodinu. Za tú dobu sme si pozreli náš itinerár a trasu na mapách Nemecka a Francúzska, ktorú sme mali absolvovať ďalší deň. Museli sme sa dobre pripraviť, pretože nás čakalo osemstotridsaťosem kilometrov. Aspoň podľa gúglového výpočtu.

Evka a ani Dušino sa nám do pol jedenástej neozvali.

„Asi je všetko v poriadku. Poďme spať. Potrebujem sa dostať do vodorovnej polohy a zatvoriť oči.“

Toto bolo iba moje prianie. Skutočnosť bola zložitejšia. Zvonka sálalo vlhké teplo a po každom mojom prehodení sa z boka na bok výrazne zavŕzgala posteľ. Zaspávala som s otázkou, či moje lôžko nezvláda moju váhu alebo svoj vek. Okolo pol štvrtej ma zobudil nedostatok čerstvého vzduchu. Okno som otvorila dokorán a sledovala auto, ktoré práve prichádzalo k domu. Vystúpila z neho žena a niečo vložila do stojana umiestneného po ľavej strane príjazdovej cesty. Toto už so mnou sledoval aj Ivo, ktorý sa zobudil na moje mátoženie po byte.

„Ktovie, čo to je? Noviny? Možno pečivo. Poď spať, lebo zajtra, vlastne dnes, budeš unavená.“

S tým ma zahnal naspäť do postele. V izbe sa predsa len trošku ochladilo a ja som sa zobudila o pol ôsmej ráno. Moja drahá polovička ešte stále spala, takže som sa potichučky vykradla z izby.

Ako prvé som išla zistiť, čo máme za dverami haly. Na kľučke visela plátenná taška s piatimi obrovskými pečivami a na dlažbe stála červená termoska. V obývačke zaliatej slnkom som začala prestierať na raňajky. Z chladničky som vybrala takmer všetko, čo nám pripravila naša domáca. Zo skrinky som vzala tanieriky, šálky na kávu a poháre na džús, ktorý sme si dali večer zachladiť. Ten jediný bol z našich zásob.

O štvrť na deväť som išla zobudiť Iva.

„Fíha, tu máme úplné hody!“

Povedal, keď uvidel dokonale zaprataný stôl. V prvom momente si nevedel vybrať, či si má dať bosniak, ligotavú žemličku alebo veľkú pletenku.

„Tá káva je hotový ekrazit. Silná a voňavá. Takú sme ešte pri našich potulkách nepili.“

Naša domáca jej uvarila toľko, že sme si dve poriadne dávky naliali aj do našej cestovnej termosky.

„Je výborná, škoda ju tu nechať.“

Po raňajkách, ktoré sme ukončili maminým ženským vrtochom, sme z okna obývačky sledovali prípravu futbalového zápasu. Na veľkej trávnatej ploche sa zozbieralo zo dvadsať mladých ľudí, ktorých mladá energická dievčina rozdelila do dvoch družstiev. O chvíľu sa už naháňali za loptou na provizórnom ihrisku s provizórnymi bránkami. Ktovie, čo to bol za turnaj. Ale dobre sa na nich pozeralo. Hoci boli rôznorodého veku, možno od desať do osemnásť rokov, vládla medzi nimi pravá športová bojovnosť. Bol pondelok ráno, čas prázdnin, kedy väčšina detí je u nás doma ešte v posteliach.

Bolo o desať minút pol desiatej, keď sme opúšťali modrý domček, ktorý som si v rýchlosti vyfotografovala. Lúčil sa s nami len spoza dverí brešúci pes. Pani Zeller sme nechali na stole lístok s poďakovaním za skvelé raňajky a vynikajúcu kávu.

O jedenásť dní sme sa mali opäť uvidieť.

 

Popis: SDC10289.JPG

Naše tranzitné ubytovanie v modrom domčeku (dm)

 

 

Z nemeckého Ambergu do francúzskeho Louvrechy

 

O trištvrte na desať sme sa zastavili na prvej benzínke, ktorá nám prišla v Ambergu do cesty a nechali sme naraňajkovať aj autíčko. Zatiaľ sme prešli necelých šesťstodeväťdesiat kilometrov, počas ktorých nám na dvakrát vypilo skoro štyridsaťpäť listrov benzínu.

Po desiatej som do džípieska vložila nový cieľ. Objavil sa nám prvý predpokladaný čas nášho príchodu.

„Ivko, po piatej by sme mali byť v luvreši.“

Čo je v písanej forme Louvrechy. Výslovnosť som si pre istotu zistila v gúglovom prekladači.

„Pravdepodobne prídeme o pár hodín neskôr. Čo si napísala do e-mailu?“

Zas som sa pohrabala v našom itinerári, z ktorého som príslušnú časť poslala aj všetkým ubytovateľom.

„Pánovi Vidcoqovi som oznámila, že prídeme okolo ôsmej.“

„To by sme hádam mali zvládnuť.“

Po štyridsiatich troch kilometroch náš čas dostal prvú trhlinu. Ocitli sme sa v kolóne a okolo nás sa prerútilo hasičské auto. Po kilometri sme sa začali zlievať do jedného pruhu a stále sme nevideli, čo sa deje. Po ďalšom kilometri sme uvideli štyri blikajúce autá. Dve policajné, zdravotnícke a hasičské. Šaliansky šofér nezvládol nemeckú diaľnicu. Z prednej časti auta mal harmoniku. Zrazil sa s mliekarenským autom.

Osem kilometrov sme mohli ísť rýchlosťou, akou sa môjmu drahému manželovi chcelo. Ale potom sme sa zas dostali do kolóny áut v jednom pruhu. A s predpísanou rýchlosťou. Šesťdesiatkou, maximálne osemdesiatkou. Po štyroch kilometroch mohol začať Ivo šantiť. Na dlhých pätnásť kilometrov. Vtedy mi v útrobách tašky zazvonil mobil. Dušina mám ukrytého pod melódiou „com vocę“, takže som hneď vedela, že ideme dostať správu o Jane.

„No, čo sa stalo? Prečo nebrala telefón?“

„Preto, lebo bol vo válove pre ovce.“

„Čo?!“

„Vyzváňal ovciam vo válove.“

Evkinu vetu som zopakovala nahlas aj Ivovi. A na to sa v aute ozval dvojhlasný výbuch smiechu.

Evuľa pokračovala v opise nočného prieskumu.

„Prišli sme na Chotár a pýtame sa Jany, prečo nám neberie telefón. Vraj jej nič nezvonilo. A išla si ho prekontrolovať do izby. Ale nenašla ho tam. Dušino vytočil číslo jej telefónu a začali sme počúvať, odkiaľ sa ozve. Všade okolo nás bolo ticho. Potom sme vyšli na terasu. Ale ani tam nebolo nič počuť. Až keď sme zišli dolu do záhrady, tak tam sme ho začuli.

Hlavná vec je, že sa Janule nič nestalo.“

S tým moja švagriná ukončila spravodajstvo zo Slovenska.

            Toto sa ale našej staršej sestre nemalo stať. Ešte dlhú dobu sme si z nej dobromyseľne uťahovali. A po každom jej pobyte v časti záhrady venovanej päťčlennej posádke štvornohých kosačiek, sme sa jej zvykli spýtať „telefón máš?“.

Chotársky zverinec má v nesmiernej obľube najmä naša Nina. Keď sa jej ktokoľvek z nás spýta, či chce ísť na Chotár, dostane takmer vždy rovnakú odpoveď a zároveň aj otázku.

„Áno. A budeme tam aj spať?“

Počas letných prázdnin chodila ráno kŕmiť rybičky v malom aj veľkom jazierku. Vedela, kde sú kľúče od všetkých bráničiek, kde je krmivo, koľko svojich malých hrstí im má nasypať. V priebehu dňa pomáhala kŕmiť Mindu, bielu mačaciu privandrovalkyňu. Tá sa už medzičasom tak udomácnila, že si priniesla aj svoje tri mačiatka. S Janiným foxteriérom Kubom sme zas chodili na prechádzku do najvzdialenejšieho kúta rozsiahlej záhrady. Sem -tam sme sa ho snažili cez zadnú bráničku vylákať aj do lesa. Ale nie vždy sa nám náš zámer vydaril. Hlavato si ľahol do trávy, odkiaľ nás pozoroval zvedavými gombičkovými očami. A potom vážne odpochodoval za svojou gazdinou.

No a o pol štvrtej nastal pre Ninu ten najzaujímavejší okamih. V tom čase chodila s tetou Janou kŕmiť päť oviec.

Na konci prázdnin sme Ninu pustili aj samu do vyhradenej časti pozemku. Vzala si so sebou kľúčik, príslušný počet krajcov suchého chleba a odpochodovala za svojou najdôležitejšou činnosťou. Postarať sa o kučeravé obláčiky na zelenej lúke.

Obrovská bielo-hnedá bernardínka Fany a uhľovočierny kocúr Muro už len dotvárajú zvierací kolorit Chotára.

Neviem, či aj toto nebol jeden z dôvodov, prečo sme tohto roku neboli počas prázdnin s našou vnučkou v zoologickej záhrade.  

            Po pätnástich kilometroch som prestala rozmýšľať o Chotári. Ocitla som sa v tvrdej realite. Zas sme boli v kolóne. Na rýchlu jazdu po nemeckých diaľniciach sme mohli opäť zabudnúť. Pohybovali sme sa maximálne tridsiatkou a chvíľami aj dvadsiatkou           .

Od Ambergu sme prešli len stopäťdesiat kilometrov a už sme zas stáli. O pol dvanástej. Za vitarou.

„Danula, pamätáš sa, keď nám Dušan hovoril, že kupujú vitaru?

„Ivko, nepamätám. Čo sa stalo?“

Ja som vtedy počul, že kupujú gitaru. Nechápal som, na čo mu bude. Veď ste nikto nespomínali, že vie hrať na gitaru. A až keď povedal, že ju kupujú kvôli tomu, aby mohli voziť so sebou psa, tak som pochopil, že to asi nebude gitara ale vitara.“

Aj takýmito spomienkami sme si krátili čas čakania. A zatiaľ sa nám príchod do cieľa posúval na neskoršiu a neskoršiu hodinu. Po šiestich minútach sme sa predsa len pohli a po ďalšom kilometri sme už mohli ísť stodesiatkou. A vtedy sa zrazu pred nami zbláznil kamionista s banskobystrickou poznávacou značkou. Z ničoho nič urobil doslova myšičku a z pravého pruhu sa zaradil pred nás, do ľavého pruhu. Šialenec. Ivo mal čo robiť. Pritom musel brať ohľad aj na auto, ktoré bolo tesne za nami. A po ďalšej dvadsaťtri kilometrovej kolóne pred nami znova myšičkoval beznádejne sa ponáhľajúci šofér. S akou značkou? No jasné, že so slovenskou – pre zmenu novomestskou.

Z nemeckých diaľnic si obaja pamätáme len a len kolóny, obmedzené rýchlosti a množstvo kolíznych situácií. Neďaleko Saarbrückenu sme sa zastavili na benzínke. Nielen preto, aby sme doplnili zásoby autu. To do seba vtiahlo takmer dvadsaťsedem litrov benzínu. Ale najmä kvôli tomu, že aj Ivo a aj ja sme sa potrebovali aspoň na chvíľu ponaťahovať.  

O trištvrte na tri sme konečne prekročili hranice a vošli do Francúzska. Ihneď nás privítala informácia o rýchlostiach. Až na jednu výnimku je to ako u nás. V daždi je na diaľniciach predpísaná stodesiatka. Čo má svoju logiku. Až na to, že od hraníc sme mali natvrdo predpísanú práve „dažďovú“ rýchlosť.

Po pár kilometroch sme sa začali cítiť nesvoji.

„Ideme dobre?“

„Asi áno. Nikde nebol naznačený povinný výjazd. A ani zákaz jazdy.“

Takýto dialóg bol reakciou na to, že sme išli úplne sami v pravom pruhu. A doďaleka pred nami a ani za nami a ani vedľa nás sme nevideli žiadne auto. A aj v protismere bola podobná situácia. Takmer žiadne auto nesmerovalo k nemeckým hraniciam. Dostali sme automobilový šok.

Keď existuje pojem „kultúrny šok“, musí niečo podobné existovať aj pre tieto situácie.

Až pred Metzom sme sa ukľudnili. Zrazu bolo na ceste aj zo desať áut. A aj prvé diaľničné poplatky sme zvládli bez problémov. Mýtne stanovištia pracovali našťastie na podobnom systéme ako v Taliansku. Pred štvrtou sme sa na chvíľočku zastavili na rozľahlom oddychovom parkovisku. Bolo na ňom šesť áut. Tri nákladné a tri osobné. To sa nám už posunul príchod do Louvrechy takmer o dve hodiny. Na devätnástu hodinu.

Ale aj tak sme prestávali mať obavy, či sa do ôsmej dostaneme do cieľa.

Veľkorysá francúzska diaľnica vo veľkorysej krajine zatiaľ podporovala čas nášho predpokladaného príchodu. Všade okolo nás sa rozprestierali široké pasienky, posiate množstvom kráv. Štíhlych bielo-čiernych a aj rozložitých ružových. Nič iné sme naširoko - naďaleko nevideli.  Uprostred zelených pastvín sa vinula sivá stuha diaľnice s množstvom oddychových zón, ktoré boli takmer prázdne. A okolo cesty sme nevideli žiadne bilbordy. Žiadne. Len rôznofarebné gule, ihlany, kocky, obdĺžniky, trojuholníky, ktoré mali spestriť výhľad vodičom automobilov.

Zrazu sa na pravej strane cesty objavila mohutná socha, cintorín a mlyn. Valmy de Moulin. Doma som sa dočítala, že na tomto mieste 21. septembra 1792 prvýkrát vyhralo francúzske vojsko nad prusko-rakúskou armádou. Na druhý deň bola vyhlásená republika, čo znamenalo koniec francúzskeho kráľovstva. Ale aj začiatok masového využívania gilotíny. Počas veľkej revolúcie vraj pod ňou skončilo až štyridsaťtisíc ľudí. Aj Francúzi majú svoje krvavé dejiny.

Pritom vraj pôvodne vznikol tento nástroj pre úplne iné účely. Sedliaci niečo veľmi podobné používali na svojich dvoroch na stínanie hláv hydiny.  Až potom prišiel francúzsky lekár Ignace Guillotine s nápadom humanizovať dovtedy veľmi kruté spôsoby výkonu tresty smrti.

Za výjazdom na Reims sa zelenou krajinou, ktorá sa z pastvín zmenila na vinice, zrazu mihol neďaleko nás strieborný blesk. TGV. Už tridsať rokov prevážajú tieto vysokorýchlostné vlaky množstvá cestujúcich. Najmä po krajine galského kohúta. Cieľové stanice majú však aj v Londýne a v Bruseli. A v roku 2016 by vraj mali byť dobudované trate aj do Viedne a do Bratislavy. Dokážu ísť až tristo kilometrovou rýchlosťou. Bude stáť za úvahu dostať sa tak rýchlo do Paríža alebo Marseille. Alebo do Tours. Keď by som si musela zvoliť medzi lietadlom alebo TGV, určite by som dala prednosť pohybu po zemi.

Ale aj tak by som si najradšej vybrala auto. Len keby sa nemuselo ísť do Francúzska cez Nemecko.

            Na Aire des Pelerins sme si urobili poslednú jedenásťminútovú prestávku a džípiesko nám oznámilo, že do cieľa by sme mali prísť o štvrť na osem.

To sme sa už dostávali do krajiny „l´art gotique de picardie“, ako nám oznamovala biela tabuľa pri diaľnici. Hneď na to sa nám po ľavej strane na vysokom kopci objavila silueta laonskej katedrály, postavenej v prvej polovici trinásteho storočia. Dodnes ľutujeme, že sme sa tam počas tejto dovolenky nedostali.

            Po tisícpäťsto kilometroch od nášho nedeľného začiatku cesty sme mali pred sebou prvú vážnu prekážku. Za výjazdom na Amiens sme museli vyjsť z diaľnice. Cez automatické mýtne zariadenie. Naširoko – naďaleko nebolo žiadne auto a šofér, od ktorého by som mohla odpozorovať spôsob platby. A keď som konečne na druhýkrát našla funkčný displej, tak na anglickej vlajke nám oznamovalo písomné pokyny v nemčine. Na nemeckej vlajke zas vo francúzštine. Až na francúzskej vlajke som sa dopracovala k anglickému textu. To už aj Ivo vyliezol z auta a začal kuvikať. Najmä vo chvíli, keď som do automatu vsunula lístok a začala hľadať peniaze.

„Tie si už mala mať dopredu pripravené. Teraz nám to zhltne lístok a my zostaneme za rampou.“

„Ty utekaj radšej do auta. Pretože keď sa náhodou zdvihne rampa, tak ty nestihneš popod ňu prejsť. Ja sa pešo dostanem na druhú stranu. Ale auto nám zostane tu.“

A s beznádejou som sa popozerala po okolí, či sa nedá po nejakom poli prefrgnúť na druhú stranu závory. Nedalo sa. Ale keď som do otvoru vhodila poslednú mincu, rampa sa zdvihla. Ivo roztúroval motor a zastavil sa až desať metrov za závorou. Po dobre zdolanej prekážke som si spokojne sadla do auta. Do cieľa nám zostávalo posledných pätnásť minút cesty, ktorá sa vinula pomedzi čarovné dedinky.

„Fíha, toto je pekné. Čo to je? Kde sme?“

Spýtala sa hlava našej rodiny, keď sme prechádzali cez malebné námestíčko vyzdobené množstvom kvetov.

„Neviem, Ivko. Zistíme, keď budeme vychádzať z mesta.“

Ďalej sme poslušne sledovali naše navigačné zariadenie, ktoré nás viedlo krivoľakými uličkami. Po chvíli začali domy rednúť, pred nami bolo vidieť polia a po pravej strane sa nám objavil lidl. Ale my sme mali na križovatke odbočiť doľava. Pár metrov za ňou stála tabuľa s prečiarknutým názvom Moreuil.

„Pekné mestečko, mohli by sme sa tu niekedy zastaviť.“

Skonštatoval môj drahý manžel a zároveň nezabudol doplniť:

„Teraz sa už sústreď na cestu, pretože sa blížime k cieľu.“

Po úzkej asfaltovej ceste nás viedla po francúzskom vidieku. Všade okolo nás sa rozprestierali obilné polia. Na niektorých už trčalo len strnisko, niektoré už boli dokonca pobránené, ale na niektorých ešte len plával kombajn. Zrazu sa pred nami objavila drevená tabuľová šipka, ukazujúca doprava - Ferme du Sébastopol. A tam nám kázal zabočiť aj náš garmin.

Po dvoch kilometroch sme sa dostali na okraj mikrodedinky. Vyzeralo to ako zhluk domov uprostred lánov obilia. A hneď na jej začiatku nám babena oznámila, že sme sa dostali do cieľa po pravej strane a na displeji sa objavila čierno-biela šachovnicová cieľová zastávka.

Dokonca bolo aj štvrť na osem. Presne podľa plánu. Ale náš cieľ tam evidentne nebol.

„Niekoho sa spýtame.“

Odvážne som povedala Ivovi a vtom sa asi sto metrov pred nami objavili dvaja muži v strednom veku, v gumených čižmách a v pracovnom oblečení. No kým sme k nim prišli, podarilo sa im znovu stratiť v útrobách obrovskej tehlovej stodoly. Za zavretými vrátami.

„Poďme ďalej. Ale choď pomaly. Možno to nájdeme. Hľadajme Grande rue 28. A toto, čo je pred nami, vyzerá ako jediná grande rue medzi týmito pár domcami.“

Zrazu som po ľavej strane objavila na tehlovom múre vidieckeho domca tri pripevnené tabuľky. Jedna z nich bola zeleno-červeno-žltá značka „Gîtes de France“ a hneď vedľa nej sa pod popínavými ružami ukrývalo aj nami hľadané číslo domu.

„Ivko, zastav. Tu to bude.“

„Ako vieš?“

Samozrejme, že moja lepšia polovička ihneď začala spochybňovať moje presvedčenie.

„Podľa tej značky gites de france. Ak si dobre pamätám, to je označenie ubytovania pre hostí. Poď, skúsime.“

Po chvíli váhania hlava auta zaparkovala a vyšla von. Ja som už v ruke držala itinerár s celou e-mailovou korešpondenciou s Laurentom Widcoqom, ktorá sa začala 5. januára o pol ôsmej ráno. Ešte v ten istý deň sme dostali o pol deviatej večer nasledovnú správu.

„Milá Danuša,

ďakujem za Váš mail.

Áno, mám pre Vás a Vášho manžela hosťovskú izbu. Cena pre 2 osoby je 50 € na 1 noc s raňajkami. Celková suma pre Vás dvoch je 150 € za 3 noci. Parkovať môžete vo dvore „carré aux buis“. Prosím, potvrďte mailom Vašu rezerváciu.

Srdečný pozdrav.

Laurent Widcoq

Le carré aux buis“

Tesne pred našim odchodom, šiesteho júla, som pre istotu ešte raz skontrolovala, či máme náš pobyt zarezervovaný. Na druhý deň som dostala odpoveď.

„Hello,

OK, všetko je v poriadku, mám Vás poznamenaných.

Srdečne

Laurent Widcoq

Site internet: http://www.le-carre-aux-buis.fr

Tieto dva rozhodujúce maily som mala pripravené na samom vrchu v čiernom bloku, v ktorom som mala celý plán našej dovolenky. Ukázalo sa to ako predvídavé riešenie. Hneď po vstupe do dvora cez modrú, dokorán otvorenú bránu, sme v malej predzáhradke uvideli dve ženy. Pleli zelinu a plnili ňou táčky, už aj tak zaplnené vyschnutými rastlinami. S úsmevom sa na nás obrátili a pozdravili:

„Bonžúr mesjé, bonžúr madam.“

Toľko sme z francúzštiny, najmä vďaka filmom, vedeli.

Odpovedali sme vo francúzštine. Presne tak, ako to odporúčajú všetky bedekre. Ale tým naša spontánna komunikácia skončila. Už po krátkej chvíli sme zistili, že náš dohovor bude mierne dramatický. Obe ženy sa nám húževnato prihovárali iba po francúzsky. S mojou angličtinou sme u nich vôbec nepochodili.

A pán Widcoq nebol prítomný.

Keď som to neskôr večer esemeskovala našej Liliane, dostali sme od nej obratom zaujímavú, ale žiaľ nepoužiteľnú radu:

„Na plynulu francuzstinu odpovedajte plynulou slovencinou.“

V rámci rozhovoru s domácimi dámami sme porozumeli aspoň to, že vedia o nás a po chvíli sme pochopili, že nám chcú ukázať našu izbu. Aj to len preto, že som asi trikrát v prehovore zachytila slovo „vizit“. Tak sme sa rozhodli ich nasledovať. Po úzkej uličke medzi dvoma múrmi sme sa dostali k bielemu záhradnému domčeku s dokorán pootváranými modrými okenicami. Vstúpili sme do predsiene, prezreli sme si spálňu a aj kúpeľňu. Nad všetkým sme pochvalne pokyvovali hlavou a dávali sme všemožne najavo, že sme spokojní a že sa tu ubytujeme.

Horšie to bolo s pochopením, že chceme – a dokonca to máme s pánom Widcoqom dohodnuté – parkovať vo dvore. Za bránou už v širšej uličke medzi domom domácich a susedným domom parkovalo modré autíčko. Neskôr sme zistili, že patrilo ženám, ktoré sa mali o nás starať. Darmo som ukazovala e-mail, kde to bolo čierne na bielom napísané, ale nanešťastie v angličtine. Francúzky si čosi medzi sebou po francúzsky štebotali a bezradne sa pozerali okolo seba, my sme pred nimi bezradne stáli a komunikovali medzi sebou len očami. A čakali sme, čo sa z toho vyvinie. Pred priečelím hlavného domu bol voľný len užší chodník. A aj tam stáli táčky, vrchovato naložené burinou. Po chvíľke ticha nám ukázala tmavovlasá madam Martine práve na túto vstupnú časť chodníka.

Po viacerých cúvaniach a vytáčaniach sa Ivovi podarilo naše autíčko zaparkovať tak, aby nenarazil do obrovského kameňa po pravej strane, nezlikvidoval kolesami trsy kvetín po ľavej strane a nenarazil do nízkych schodíkov, ktoré boli vzadu za autom.

„Tak, to by sme mali. Teraz sa môžeme začať sťahovať.“

Len čo som povedala tieto dve vety, Martine na mňa vychŕlila plynulou francúzštinou akúsi otázku. A aj to som usúdila len zo stúpajúcej intonácie a spýtavého pohľadu. Ona zas vytušila z môjho nechápavého pohľadu, že som jej nerozumela. Pre istotu to zopakovala ešte raz. Opäť po francúzsky. Po hlbšom sústredení som zaregistrovala slová, ktoré som poznala z internetovej ponuky francúzskych bedenbrekfestov. A medzi nimi aj slovo „petitdeženér“.

„Ivko, pýta sa nás na raňajky. Ale neviem čo. Viem len toľko, že raňajky máme v cene.“

Ivo už medzitým rezignoval na akúkoľvek komunikáciu a len bezradne krčil ramenami. Martine a Marléne si zas medzi sebou niečo zaštebotali a jedna z nich sa vybrala preč.

„No nič. Ideme vybaľovať auto. Len dúfam, že celá francúzska dovolenka nebude takáto problematická.“

Len čo Ivo dopovedal tieto slová, spoza rohu sa vynoril mladý muž, sprevádzaný víťazoslávne sa usmievajúcou Marléne. Mali sme tlmočníka. Francúza, ktorý hovoril oveľa, oveľa lepšou angličtinou ako ja.

Vďaka nemu sme si vysvetlili parkovanie a aj to, že ja si prosím na raňajky čierny čaj a Ivo kávu a že sme prišli na tri dni a že sme s ubytovaním spokojní. Ešte nám všetci traja ukázali, kde budú bývať raňajky.

Potom nám už naozaj nič nebránilo, aby sme si povykladali z auta všetko, čo sme mohli počas týchto dní potrebovať.

Ja som si zobrala na starosť poukladať všetky veci na svoje nové miesta. V spálni, v kúpeľni a mikroobývačke, ktorá bola zároveň aj predsieňou. A Ivko si vzal na starosť našu večeru. Skončili sme takmer naraz. Ivo dokonca vykúzlil aj aperitív a aj pivo, ktoré sa hodilo k nášmu cestovnému menu.

„Ivko, idem na prieskum. Na internetovej stránke som našla, že majú biozáhradku a chcem si pozrieť aj miestnosť, kde máme mať raňajky.“

Oznámila som, keď sme všetko pripravené dojedli a aj dopili.

„Ja si trošku oddýchnem a potom prídem za tebou. Môžeme sa ísť ešte prejsť. Veď je vonku príjemne.“

Len čo som vyšla von, hneď som bola späť.

„V raňajkovej miestnosti som objavila chladničku. Idem do nej uložiť mamin zákusok a aj ostatné jedlo, ktorému by to prospelo.“

Po nájazde na chladničku som sa vybrala do záhrady, ktorá sa začínala rovno pred naším domčekom. Na veľkej ploche trávnika boli rozložené dve veľké zelené plátenné ležadlá. To sa mi páčilo. Ale ja som bola zvedavá predovšetkým na záhradku. Ivova mama by bola z nej určite nešťastná. Pôsobila tak neduživo. Žiadne rozľahlé hriadky. Našla som len zopár koreňov rajčín, kúsok mrkvovej vňate, kúsok niečoho neidentifikovateľného, zopár stromov s ringlotami a jablkami. Všetko som išla oznámiť cez okno našej izbietky aj mojej drahej polovičke. Pozrel na mňa jedným okom a povedal:

„Keď si už tam, skús zatvoriť okenice. Mne sa nedali.“

Stalo sa. Síce som stála v žihľave, ale nakoniec sa mi podarilo prísť na systém. Modré okenice do seba zapadli. A ja som sa rozhodla, že ukončím svoj prieskum a pôjdem si sadnúť k okrúhlemu stolu pred vchodom do hlavného domu. So sebou som si vzala bedekre, mapy a môj neodmysliteľný zošit, do ktorého si počas cesty robím všetky poznámky. Na záver dovolenky má vždy poriadne somárske uši.

Netrvalo dlho a zrazu sa pri mne objavil môj drahý manžel. Na jeden bok oddýchnutý.

„No, čo si vyskúmala?“

Ale bola to skôr rečnícka otázka, pretože ihneď sa ku mne usadil, vzal si atlas a začal si prezerať, akú cestu sme počas dňa zvládli a ktorými cestami sa budeme vyberať na nasledujúci deň.

 

Popis: SDC10290.JPG

Večerná siesta v Louvrechy (dm)

 

S hlavami sklonenými nad mapou nás našla pani Martine. A opäť sa do nás pustila po francúzsky. V jej reči sa opakovane objavovalo slovo petitdeženér a ja som už začala po očku sledovať dvere do druhej izby záhradného domčeka. V tej bol ubytovaný náš mladý tlmočník. Počas mojej vychádzky som videla cez sklené dvojdvere, že si niečo čítal na posteli s baldachýnom. Vtom momente, keď som premýšľala, či ho nepôjdem poprosiť o ďalší komunikačný most, Martine vybrala z vrecka nohavíc mobil. O chvíľu mi ho dala pred oči a tam som uvidela denný rozpis hodín.

„Jasné! Pýta sa, o koľkej chceme raňajkovať. O koľkej chceme raňajky, Ivko?“

„O pol deviatej, čo povieš?“

Bol to výborný dovolenkový čas. Ani veľmi zavčasu a ani veľmi neskoro. Na tento čas sme sa nastavili viac – menej po všetky nasledujúce rána počas našich francúzskych potuliek.

Ale upresnením času sa naše francúzsko-slovensko-anglické trápenie neskončilo. Rozhovor sa pravdepodobne mal opäť točiť okolo petitdeženér. Ale keďže sme sa na ničom nedohovorili, ale všetci traja sme sa veľmi príjemne tvárili a krčili plecami, tak sme to uzavreli slovíčkom seserabon. To bude dobré. Veď bol krásny júlový večer, my sme sedeli v pohodlných drevených kresielkach pred starým vidieckym domom a okolo nás sa potulovala čierna mačka. Ani sa nám nechcelo ísť veľmi spať. Bolo trištvrte na desať a v záhradných stromoch si štebotali vtáčiky, na ktoré z trávnika vyhvizdoval čierny drozd.

Až na tie jazykové bariéry zatiaľ všetko perfektne vychádzalo. S takouto sumarizáciou dňa sme zaspávali v tej najširšej a najpohodlnejšej drevenej posteli, s fantastickými nadýchanými vankúšmi a prikrývkami. A modro-zeleno-bielymi morskými návliečkami pod oranžovo-žlto-hnedou maľovkou.

 

 

Usmievajúci anjel v Remeši

 

            Ani raz som sa v noci neprebudila. Prvýkrát, čo som na dovolenke nemala žiaden problém. Ani s matracom, ani s vankúšom a dokonca ani s Ivom sme sa vôbec nedoťahovali o prikrývku. Bola taká širokánska a dlhokánska, že nebolo ani možné, aby jednému z nás

čo len trochu z nej chýbalo. A tomu zodpovedal aj náš budíček. Ničím a nikým nerušená som otvorila oči a ...

„Ivo, vstávajme. Prídeme neskoro na raňajky.“

Až po tomto výkriku som sa zmohla na vychované dobré ráno. Bolo skoro štvrť na deväť.

Samozrejme, že sme nedodržali dohodnutý čas. O trištvrte na deväť sa nám podarilo zasadnúť za plne prestretý stôl v štýlovej raňajkovej miestnosti. S kovovými jasličkami a kamennými napájadlami.

 

Popis: SDC10291.JPG

Komorné raňajky v Louvrechy (dm)

 

„Tu dobre vonia káva.“

Moja lepšia polovička bola dokonale zobudená, keď dokázala vysloviť tieto slová. A pri pohľade na stôl sa začal usmievať. To neboli len prestreté raňajky. To bolo umelecké dielo. Na ľanovom obruse v pásikovaných teplých farebných tónoch bolo maslo, tri druhy priehľadného lekváru, v miske hromada darjeelingov, o ktorých sa hovorí, že sú šampanským medzi čajmi. V krčahu bol naliaty pomarančový džús. Na drevenej doske ležal čerstvý voňavý chrumkavo vyzerajúci chlieb. To ale nebolo všetko. Vo  vysokom bielom košíku sa ukrývali orechy, ringloty, slivky a jablká. Vedľa košíka boli dokonca aj klieštiky na orechy. Vôňa kávy sa šírila z kávovaru položeného na chladničke. Hneď za dverami. V modrej termoske bola horúca voda na čaj. Len šálky som nikde nevidela. Ani keď som prehľadala poličky s riadmi umiestnené za Ivom. Pred každým z nás stáli kávové šáločky na tanierikoch, primalé na moju rannú porciu čierneho čaju.

„Ivko, idem si vziať moju šálku.“

Ivo si nestihol ešte ani odkrojiť chlieb a ja som už mala pred sebou svoju obľúbenú červenú cestovnú šálku s bielym nápisom NESCAFÉ.

            V domácnosti máme päť červených šálok s týmto nápisom. Sú nielen dôkazom reklamnej kampane výrobcu kávy ale aj toho, že nám táto káva voľakedy dávno celkom chutila. Naše talianske dovolenky ale zapríčinili zmenu našich chuťových pohárikov a nescafé stratilo v našej domácnosti svoje vedúce postavenie. Šálky sme však kvôli tomu nevyhodili.  

Nedávno boli dokonca veľmi často využívané. V septembri tohto roka nám začali rekonštruovať náš činžiak. Módne zatepľovanie v čase globálneho otepľovania je síce diskutabilné, ale väčšina obyvateľov nášho bytového domu v tom videla jedinú možnosť ako zrenovovať náš ošarpaný, takmer štyridsaťročný vzhľad. Partia robotníkov z Marcelovej a priľahlého okolia stavala okolo celého činžiaka lešenie, potom pripevňovala polystyrén a nakoniec ho natrela farbou v dvoch hnedých odtieňoch.

Ďalšia partia z Lutily nám menila všetky rúry v stupačkách a iná partia z Hosťoviec nám pripevňovala konštrukciu zábradlia s plechmi a plexisklom. S takmer všetkými som udržiavala dennodenné kontakty. Veď raz som potrebovala, aby nám odmontovali sušič spred kuchyne, potom som potrebovala, aby nám z balkóna premiestnili satelitný tanier na konštrukciu lešenia. Potom som odkomunikovala sklon balkóna. Od septembra do decembra sa vždy voľačo našlo, čo bolo potrebné riešiť. No a k týmto rozhovorom patrila káva alebo čaj. Zásadne som ju podávala v našich piatich červených šálkach. Najväčším skvostom však bola partia z Lutile. Keď u nás robili prvý deň, zrazu sa len najodvážnejší z nich postavil do otvorených dverí a položil mi otázku:

„Mladá pani, neuvarili by ste nám kávu? Cez prestávku pôjdeme kúpiť.“

Išiel na to veľmi diplomaticky. Veď na prahu šesťdesiatky sa len veľmi ťažko dá hovoriť o mladej panej. Dokonca mal na nose okuliare.

„Koľkí ste?“

Spýtala som sa ešte nezorientovaná v ich počte.

„Štyria.“

„Dobre. A kávu nemusíte kupovať.“

S Ivom sme už zobrali na vedomie, že kávu a čaj musíme mať počas tejto rekonštrukcie k dispozícii vo väčšom množstve. Zhodli sme sa, že všetci, s ktorými sme prichádzali do kontaktu, sú veľmi ochotní a príjemní. Len tá kvalita roboty niekedy za týmito vlastnosťami zaostávala.

O desať minút som už na chodbu postavila stoličku, na ňu položila tácku so štyrmi šálkami a ôsmimi cukrami a vykrikovala som smerom k horným poschodiam, odkiaľ som počula hlasy.

„Kávu máte uvarenú.“

„Ďakujeme. Ideme.“

Práve som zatvárala dvere, keď som začula mladý mužský hlas.

„A keksík by nebol?“

„Nie, keksík by nebol. Máme jedine piškóty.“

Mladý muž sa síce zahanbil, že som ho začula ale jeho starší kolega prehlásil:

„Nevadí, zje aj piškóty. Aj tak ich doma vyjedá deťom.“

Takže štyri dni som im varila kávu a pridávala k nej aj detské piškóty, ktoré zajedali svojimi kúpenými horalkami.

            V momente, keď som si postavila v louvrechskej stodolovej raňajkovej miestnosti červenú šálku na kávu, všimla som si štyri oranžové kameninové misky.

„Ivko, nie je toto náhodou aj na čaj? Vo filmoch som videla, že z takýchto misiek pijú nielen mlieko, ale aj kávu. Možno ich používajú aj na čaj.“

„Ktovie. Radšej si ty len urob čaj do svojej šálky, pretože ako ťa poznám, z misky sa len pooblievaš.“

Jasné, že môj najdrahší manžel spochybnil moju schopnosť kultivovane raňajkovať. Nemala som ani čas sa s ním povadiť. Zrazu nad nami stála vyusmievaná Martine.

„Bonžúr, mesjé, bonžúr madam.“

Keďže som určitú dobu učila a viedla aj kurzy spoločenského správania, kde sme hovorili  o spoločenskej významnosti, nešlo mi do hlavy, prečo obe ženy zakaždým najskôr oslovovali moju polovičku a až potom mňa. Asi to musím pripísať jeho osobnému šarmu.

Po pozdrave s nami začala štebotať po francúzsky. Teda, Martine štebotala a my sme sa usmievali a snažili sa ju pochopiť. Zrazu som len zaregistrovala v jej záplave slov slovko briošše. To poznám z ruštiny.

„Ivko, asi sa nás pýta, či chceme briošku.“

„Ale, hádam ani nie.“

Ivo by bol v stave čokoľvek odmietnuť, keďže si nebol istý o čom je reč.

„Najhoršie, čo sa môže stať, tak ak je to jedlo a nebude nám chutiť, že ho nezjeme.“

A s týmto som dala Martine najavo, že nám môže briošše priniesť.

O chvíľočku bola späť. S dvoma vanilkovo-cukrovo voňajúcimi teplými, maslom poliatymi sladkými plátmi pečiva.

„Mňam, mne to chutí.“

Ale videla som, že Ivo by sa ich dokázal aj vzdať.

„Nie je to príliš mastné? Veď v Paríži si z toho dôvodu ohundrala čerstvé croissanty.“

Labužnícky som sa zalizovala a nebola by som dbala, keby tú svoju briošku nedojedol.

„Ale to bolo iné. Vtedy som práve ukončila ryžovú diétu a mala som zdecimovaný nielen žalúdok, ale mala som aj bezchuťové chuťové poháriky.“

            Po výborných raňajkách, ktoré sme ukončili orechmi, sme ešte raz prešli náš denný itinerár. A ešte som Ivovi prečítala Kikinu esemesku, ktorú nám poslala večer o pol desiatej.

„Zajtra do 28, polojasno, prehanky. V stredu do 19, tiez polojasno, rano dazd, postupne vyjasnovanie.“

„Idem sa prezliecť. Bude teplo.“

Rozhodla som sa zameniť dlhé nohavice a tričko s dlhým rukávom za niečo júlovejšie.

Na dvore sme sa zastavili a poobzerali oblohu.

„Vyzerá to tak, že naozaj bude celkom pekne.“

Ivo reagoval na veľké kusy modrej oblohy, pokryté len sem - tam veľkými perinami oblakov, spoza ktorých sporadicky vykúkalo slnko.

Kým si moja lepšia polovička balila fotografickú brašňu a kontrolovala filmy, rýchlo som zmenila oblečenie. Obliekla som sa do mojich najobľúbenejších dlhých letných šiat. Ale pre istotu som do príručnej tašky vhodila tričko, nohavice, sveter, ponožky a botasky. Dokonca aj tenkú vetrovku. A dáždnik. Veď podľa foreca.com nám naše dovolenkové počasie nemalo príliš priať. Aj keď práve tento deň mal byť ešte najlepší. Polooblačný. S teplotami okolo dvadsať – dvadsaťtri stupňov. V žiadnom prípade to nemalo byť dvadsaťosem stupňov. Rozhodne však nemalo pršať. Aj z toho dôvodu sme sa v prvý deň nášho pobytu v severofrancúzskej Pikardii rozhodli navštíviť vzdialenejšiu remešskú katedrálu. Čakalo nás necelých stosedemdesiat kilometrov a my sme sa ešte o pol desiatej motali po dvore v Louvrechy.

Chýbalo päť minút do trištvrte na desať, keď sme konečne sedeli v aute. Na ulici som požiadala Iva, aby na chvíľu zastal. Kým som si ja zapisovala údaje o kilometroch a čase, tak moja drahá polovička sledovala, čo sa deje okolo nás. Na druhej strane ulice bol maličký domček s nápisom Maire. Starosta.

„Danula, pozri, ako sa tu polievajú kvety.“

Upozornil ma Ivan a so zaujatím sledoval staršieho muža, ktorý mal v jednej ruke veľké umelohmotné vedro a v druhej menší pozinkovaný kastrólik. Pred priečelím Maire bol malý kvetinový záhonček s mrňavými žltooranžovými kvetmi. Ku každému sa zohol a ku koreňom mu nalial dávku vody. Celý rituál – vedro, kastrólik, kvet – opakoval dvadsaťkrát, potom si svoje dielo prekontroloval a odkráčal preč.

Až po jeho odchode som si dopísala údaje, na ktoré som večer pri našom príchode zabudla. Od Zlatých Moraviec sme prešli  tisíc päťstosedemdesiatosem kilometrov a natankovali sme na trikrát necelých sedemdesiatsedem litrov benzínu. A naše auto už avizovalo, že je opäť hladné. Čo mi jediný šofér našej fabie ihneď po naštartovaní oznámil.

„Budeme musieť zastať na prvej benzínke. Pohľadaj, či niečo nenájdeš na mape.“

„Musíme ísť cez Moreuil, tak sa tam pozrieme.“

„Dáme si navigáciu?“

„Hádam áno. Aspoň nebudeme blúdiť.“

Ale blúdili sme. Benzínku v Moreuil sme chceli najskôr odignorovať, pretože uprostred tohto malebného mestečka bola tabuľa, že ju máme hľadať pri nákupnom centre. A to bolo na inom okraji mesta ako sa uberala naša navigátorka z neba. Takže bez benzínu sme   vychádzali z Moreuil. Ale zrazu sme zistili, že garmin nás vedie na diaľnicu medzi Amiensom a Remešom. A to sme rozhodne nechceli. No, na úzkej ceste nebolo jednoduché sa obrátiť. Takže ešte pár kilometrov sme išli smerom k diaľnici. To už som s panikou v hlase dobreže nekvílila:

„Ivo, otoč sa.“

„Nemôžem sa hocikde otáčať.“

„Veď nešlo, nejde a určite ani nepôjde okolo nás žiadne auto.“

Toto na môjho muža zabralo. Veď za celý deň sme na francúzskych cestách stretli minimum áut.

Náhoda je blbec a zákony pravdepodobnosti sú nevyspytateľné. Práve, keď Ivo končil obrátku na uzulinkej ceste, prichádzalo k nám od Moreuil biele auto.

„Vidíš, Danula? Zase robíš zmätky.“

„Veď ja nie som za volantom. A neboj sa, neprejde nás.“

Vodičovi sme poďakovali zamávaním a ja som vôbec nebola prekvapená, keď nám s úsmevom zakýval späť.

„Keď už ideme späť, zastavíme sa na benzínke?“

„Už sme si poblúdili. Hľadaj odbočku na Compiegne. Hádam cestou na nejakú natrafíme.“

 „Ale čo keď na nič nenatrafíme a zostaneme stáť uprostred polí?“

Nezvyknem robiť paniku, ale nevedela som si ani len predstaviť ako sa niekde pánubohu za chrbtom dohovárame s francúzsky hovoriacimi domorodcami. Nakoniec moja polovička rezignovala:

„Tak ideme k tomu nákupnému centru? Vypni pre istotu navigáciu a veď ma.“

Doviesť nás k carrefouru nebol žiaden problém. Obchodníci dokážu asi najlepšie na svete rozmiestniť tabule, ktoré majú zákazníkov doviesť k pokladniam. My sme ale zostali pred ňou.

Biela roleta bola zatiahnutá, miesta pre autá boli pri štyroch benzínových stojanoch takmer prázdne. A tých pár šoférov, ktorí predsa len tankovali, platilo kartami.

„Ideme to riskovať a pokúsime sa zaplatiť kartou?“

Navonok som bola hrdinkou, ale žiadna z konzultácií s bankovými úradníčkami ma nepresvedčila, že by naše karty „maestro“ s červeno-modrým logom, mohli byť naozaj vo Francúzsku úspešné.

„Radšej nie. Ideme ďalej. Máš za úlohu nájsť benzínku.“

Moreuil má necelých štyritisíc obyvateľov. Ale výjazdov na rozličné smery má ako oveľa väčšie mesto. Nakoniec sa nám predsa len podarilo odbočiť na Montdidier, ktorý bol na ceste do Compiegne a Remeša.

Na route nationale neďaleko Cuvilly som jednu objavila. Takmer uprostred polí. Chvíľku trvalo, kým sme sa na nej zorientovali. Od stojanov jedna a tri odchádzali šoféri, ktorí platili priamo v stojane kartou. To pre nás nebolo. Ale našťastie stojany dva a štyri bolo možné vyplatiť vnútri malej budovy. U mladej dievčiny, veselo koketujúcej s mladými mužmi, popíjajúcimi kávu z automatu. Hovoriacich len po francúzsky. Ešte šťastie, že existuje znaková reč a ja som na prstoch ukázala štvorku a k tomu som pridala slovíčko steišn. Asi pochopila, pretože nakŕmenie našej fabie nablokovala správne. Bola neuveriteľne hladná a smädná. Vypila tridsaťjeden litrov benzínu za štyridsaťšesť eur.

Na začiatku našej cesty za gotickými katedrálami sme na Slovensku zaplatili v Nitre za liter benzínu 1,459 eur. Na národnej ceste vo Francúzsku 1,489 eur. Baťovská deviatka straší asi na celom svete. Ale aj tak môžeme povedať, že u nás doma máme skutočne európske ceny. Ešte keby sme tak mali európske dôchodky. Nedávno sme zažili štrajk lekárov.  Za vyššie platy. Okrem iného. Jasné, že chcú mať európske platy. A možno sa k nim aj ďalšími štrajkami dostanú.

Ale kedy začneme štrajkovať my, dôchodcovia? Možno by sme boli úspešní len v tom prípade, keby hlavným heslom štrajku bolo „chceme nižšie dôchodky“.

Máme ale jednu nevýhodu. Nemáme čím naše meniace vlády vydierať. A každá vláda si je vedomá toho, že väčšina mladých ľudí by ju v tejto otázke podporila. V našej spoločnosti stále prevláda názor, že na čo by už len tým starším bola  práca alebo dôchodky. Preto naši ministri duchaplne oslovujú ekonomicky aktívne obyvateľstvo, že dôchodky sa budú valorizovať na základe dôchodcovského spotrebného koša. Podľa neho  dôchodcovia potrebujú len jesť a užívať lieky. Nepotrebujú dovolenky, kultúru a vzdelávanie. Na staré kolená sa už majú rozprávať len o tom, čo voľakedy dávno prežili alebo o svojich zdravotných problémoch. Pretože na nové podnety nebudú mať peniaze. Filozofia hodná stredoveku, nie dvadsiateho prvého storočia.

            Krátka zastávka na benzínke ma donútila nehanebne sa prezliekať na verejnosti. Z letných šiat do nohavíc, trička, svetra, ponožiek a botasiek. A ešte som si pre istotu vybrala z kufra aj tenučkú vetrovku a dáždnik. Začal fúkať nepríjemný vietor, slniečko sa definitívne stratilo za nízko položenými valiacimi sa mrakmi. O štvrť na dvanásť sa z mojej tašky ozvala znelka „com voce“. Dušino. Mal kontrolný deň. Podali sme mu informáciu, že sme  sa ocitli v aprílovom počasí. Na oplátku sme sa dozvedeli, že na Slovensku je tiež nepríjemné počasie. Ale preto, že sú tam horúčavy. 

Za Compiegne sa všade okolo nás začal rozliehať les. Foret domaniale de Compiegne. Tretí najväčší štátny les. S bohatou históriou.

V lesíku pri Compiègne boli vo vlakovom vozni podpísané dva významné dokumenty. Prímerie Nemecka a Francúzska, ktoré 11. novembra 1918 ukončilo prvú svetovú vojnu. Maršal Foch našiel pre tento dôležitý okamih vhodné miesto hlboko v lese. Z prozaického dôvodu. Aby ich pri tak dôležitom momente neotravovali novinári a aby predišiel demonštráciám.  

Druhý dokument bol pre Franúzsko menej príjemný. Bol podpísaný počas druhej svetovej vojny. Opäť sa tu stretli tie isté strany, ale tentoraz pri kapitulácii Francúzska. V roku 1940 si Hitler zvolil to isté miesto zámerne. Dokonca v tom istom železničnom vozni, ktorý kedysi patril Napoleonovi III. Tým chcel odčiniť nemeckú potupu z prvej svetovej vojny.

Za Soissons začalo liať. Až tak, že aj keď sme v malej uličke uprostred mesta zahliadli kusisko z veľkolepo vyzerajúcej katedrály, nechcelo sa nám zastaviť a vystúpiť z auta. Čo Ivo oľutoval až doma, keď si o jej stavbe z dvanásteho storočia prečítal v bedekri.

„Kým prídeme do Remeša, dovtedy sa vyčasí.“

Netypicky optimisticky ma ukľudňoval Ivo, keď videl moju nešťastnú tvár.

Do navigácie sme si v Louvrechy zadali, že do Reims sa chceme dostať najkratšou cestou. Mali sme pred sebou stoštyridsaťdeväť kilometrov.  Za dva a pol hodiny. Po diaľnici by to bolo o desať kilometrov kratšie a o trištvrte hodiny rýchlejšie a drahšie o nie najlacnejší jedenásť eurový diaľničný poplatok. S čím sme ale nerátali, tak to boli prejazdy centrami všetkých miest. Cez Montdidier, Compiegne a aj cez Soissons nás naše džípiesko  viedlo cez všetky semafory po samých hrkotavých cestách. Bolo pol druhej, keď sme predsa len vchádzali do Reimsu, po slovensky Remeša. Nepršalo. Ale slniečko ešte nesvietilo.

Už doma som si vygúglila parkoviská, umiestnené čo najbližšie k našim cieľom. Takže v navigácii sme mali uloženú Rue Henri Jadart. Do nej sme sa dostali tou najfascinujúcejšou cestou. Uprostred spleti domov na Rue Libergier sa zrazu pred nami vynorila gotická katedrála. V celej svojej pieskovo-okrovej kráse. Ale aj pri jej obdivovaní som si stihla všimnúť tabuľu so šipkou smerujúcou vľavo. K parkovisku Cathédrale.

„Ivko, zaboč doľava.“

„Prečo?“

„Už nič. Bol tam parking.“

„To mi musíš povedať skôr.“

A tak sme pokračovali na našu vopred vybranú ulicu. Len pár metrov pred katedrálou sme na príkaz zhora zahli doľava a hneď zas doľava. A po pár metroch sme objavili na ľavej strane voľné miesto. Akurát pre naše autíčko. Ihneď som sa vybrala k parkovaciemu automatu. Neveľmi múdro som sa snažila pochopiť, čo je na ňom napísané. Začínala som si uvedomovať, že ísť do Francúzska a neovládať tento šarmantný jazyk, môže spôsobovať rad neočakávaných situácii. A začala som na seba hromžiť, prečo som sa ani trošku nesnažila, keď sa ma moja vychovávateľka v stredoškolskom internáte snažila naučiť aspoň základy tejto reči.

Prišla som po tretiu lekciu, keď som sa vzdala.

Pri parkovacom automate, na ktorom bol text výsostne len vo francúzštine, som dospela na základe všeobecne platných medzinárodných skratiek a slov, že v tejto ulici je možné parkovať maximálne dve hodiny za poplatok dve eurá osemdesiat centov.

„Ivko, idem sa pozrieť k tomu parkovisku „katédrale“. Tam asi žiadne limity nebudú.“

„Danula, nešpekuluj zase. Zostaneme tu a prídem dokúpiť lístok.“

„Ivko, vydrž. Ak to nebude lepšie, zostaneme tu. Veď je to len tu za rohom.“

A začala som sa rýchlym tempom vzďaľovať od nášho auta.

Prešla som asi dvesto metrov a zahla som doľava na Rue des Capucins. Uprostred nej som objavila vchod do podzemných garáží. Bez limitovania a dokonca aj za nižší poplatok. Dve hodiny parkovania boli o štyridsať centov lacnejšie. Indiánskym poklusom som sa vrátila k Ivovi a predstavila som mu všetky výhody novonájdeného parkoviska.

„Stále musíš voľačo vymýšľať.“

S hundraním si popod nos predsa len sadol do auta a nechal sa viesť. Z ôsmich podlaží sme si na zaparkovanie vybrali druhé.  Do môjho všadeprítomného zošita som si napísala orientačné údaje – 2A/2167.

„Takto si naše autíčko určite nájdeme.“

Ešte som si poznačila čas. Bolo trinásť hodín a tridsaťpäť minút.

            Z tmavého podzemia sme sa vynorili do slnka. Na rohu Rue Libergier sme zabočili doľava a tentoraz sme mohli ničím nerušení pozorovať obraz, ktorý sa pred nami opäť vynoril.

Katedrála Notre-Dame.

Pomaly sme sa k nej blížili a vychutnávali sme si celé, ničím nerušené priečelie.

„Ivko, máme šťastie. Žiadne lešenie.“

Už sme tak zvyknutí na talianske rekonštrukcie dómov, ktoré sú ako na potvoru ukryté za obrovskými plachtami práve počas našich potuliek, že nás vyzlečená katedrála príjemne prekvapila.

„Teraz je aj dobré svetlo. Radšej si to idem ihneď pofotiť. Čo ak sa zas odvoľakadiaľ priženie dážď.“

A už som kútikom oka zbadala, že Ivo uložil svoju obrovskú brašňu na zem a začal si skladať fotoaparát. Ja som sa začala hrabať vo svojej šestnásťročnej kabelke, ktorá vo svojich nedozerných hĺbkach a šírkach dokáže ukrývať všetko dôležité a potrebné pre moju spokojnosť. Tentoraz to tak ale nebolo.

„Ivo!“

S miernou panikou v hlase som sa obrátila na moju polovičku. Práve si sústredene namontovával objektív a skúmal, či dobre sedí.

„Hm? Čo sa stalo?“

„Nemám fotoaparát.“

„Vzala si ho vôbec so sebou?“

„Určite áno. Pamätám si, že som ho ráno dávala do kabelky a potom som ho vyložila do prednej priehradky v aute. Ale teraz, keď sme nechávali auto v garáži, tak v priehradke nič nebolo.“

„Určite? Nebolo to včera?“

A stále si pritom majstroval so svojím foťákom. Ani len hlavu ku mne nezdvihol.

„Ivko, neschoval si mi ho?“

Môj drahý manžel má často vo zvyku založiť moje veci. Väčšinou v tých prípadoch, ak je vrcholne nespokojný s mojím uložením.

„Môžem ťa ubezpečiť, že nič také som nespravil.“

„Daj mi, prosím ťa, kľúče. Idem do auta. Musel zostať v ňom. Zároveň sa aj prezlečiem do šiat. Je mi veľmi teplo.“

V Remeši nefúkal vietor a slniečko pražilo. Na Place du Cardinal Lucon bolo rozhodne oveľa teplejšie ako na benzínke v Cuvilly.

 

Popis: 000008.JPG

Kamenná biblia v Reims

„Chvíľku počkaj. Urobím zopár záberov a pôjdem s tebou.“

Pod mladým stromčekom som si našla tieň, usadila som sa na kamennú kocku, z ktorej som mala dobrý výhľad na priečelie a obložila sa študijným materiálom.

Remešská katedrála je vraj najdlhším chrámom Francúzska. Má takmer stoštyridsaťdeväť metrov. Vonku. Vo vnútri má o desať metrov menej. Na letáku som si našla informáciu, že ročne si ju príde pozrieť jeden a pol milióna návštevníkov. Takú bohatú sochársku výzdobu som doteraz nevidela. Len v samotnej galérii kráľov, ktorá je umiestnená nad obrovským dvanásť metrovým ružicovým oknom vo výške päťdesiatich metrov, je na čelnej strane dvadsaťjeden sôch. A ešte sú aj na bočných stranách. Dohromady ich je päťdesiatšesť. V Amiense ich je len dvadsaťdva. A v Štrasburgu už len dvadsaťjeden. Najmenej kráľov v kráľovskej galérii je v Chartres. Tam ich je iba šestnásť. Remešských je nielen najviac, ale sú aj poriadne vysoké. Majú štyri a pol metra.

Ale kde inde by mala byť kráľom venovaná taká veľkolepá pozornosť, ak nie v Remeši. V meste, v ktorom bol na konci piateho storočia pokrstený tridsaťročný franský kráľ Chlodovik I. Asi voľačo bude platiť na prísloví – za všetkým hľadaj ženu. Cherchez la femme. Aj za touto zmenou barbara na kresťana stála Chlodovikova manželka. Chrodechilda. Bola z burgundského kráľovského rodu. Svojho muža podporovala nielen pri rozširovaní Franskej ríše, ale po štyroch rokoch manželstva ho prinútila dať sa pokrstiť. Svojim štyrom deťom dali mená tiež na ch. Chlodomer, Childebert, Chlotar a Chlodechilda. Synovia sa stali kráľmi a dcéra sa vydala za kráľa Alaricha.

Mekkou francúzskej koruny sa Remeš stáva až od trinásteho storočia. V katedrále Notre-Dame bolo korunovaných dvadsaťpäť kráľov. Začalo to Ľudovítom VIII. v roku 1223 a skončilo to Karolom X. v roku 1825. Boli tu korunovaní aj Ľudovít XIV. a Ľudovít XVI.

Ľudovít XIV. bol vraj nesmierne samoľúby. Sám seba nazval le Roi Soleil. Kráľ Slnko. Mal však šťastnú ruku, keď zo Jeana Baptista Colberta urobil ministra financií. Musel to byť mimoriadne vzdelaný muž, pretože bol nielen ministrom priemyslu, obchodu, kolónií ale aj tvorcom hospodárskej politiky štátu. Dodnes si Francúzi uchovali typický Colbertov protekcionismus vlastného trhu. A pritom ho zaviedol do praxe v sedemnástom storočí.  Už vtedy chránil domáci trh zavedením vysokých ciel na dovážaný tovar. Podporoval zakladanie domácich manufaktúr, rozširovanie dopravnej siete, budovanie nových prístavov. Týmito krokmi zabezpečil pre svoju krajinu čo najnižšiu závislosť na zahraničnom trhu a hospodárstve.

Súčasní slovenskí politici, ale aj obyvatelia by sa mali od neho čo učiť ešte aj dnes. O štyri storočia neskôr. V tomto sme určite opicami na stromoch. My si príliš nechránime vlastný trh. My skôr podporujeme dovoz zahraničných výrobkov.

Ľudovít XVI. mal len tridsaťdeväť rokov, keď ho Robespierrove argumenty poslali pod gilotínu. Ľudovít XVI. nemal šťastnú ruku ani pri výbere ministra financií. Za jeho vlády dosiahlo Francúzsko obrovský štátny dlh. Spôsobila to najmä neschopnosť vtedajších ministrov a kráľa presadiť zdanenie šľachty. Táto situácia potom viedla k Veľkej francúzskej revolúcii a k tomu, že prišiel o hlavu.

Ani u nás sa nedarí presadiť zdanenie finančnej šľachty. Ako veľa zo zlého a ako málo z dobrého máme spoločné s touto krajinou. Na rozdiel od Francúzov ale u nás korunované a ani nekorunované hlavy do koša nepadajú.

            Na remešskej katedrále je množstvo sôch. Nielen v galérii kráľov. Bedekre a letáky hovoria, že na výzdobu tohto chrámu zostrojili gotickí sochári viac ako dvetisíc tristo skulptúr.    

Toto všetko som si stihla prečítať ešte pred samotnou návštevou chrámu. Ivo si zatiaľ urobil zábery priečelia zo všetkých uhlov. Tak, aby zachytil aj obidve osemdesiatjeden metrov vysoké veže.

„Danula, skončil som. Môžeme ísť do garáže. Nič si tu nezabudni.“

Poznamenala moja drahá polovička, keď si všimla porozkladané materiály okolo mňa. Ešte dobre, že ten kamenný podstavec, na ktorom som sedela, bol taký veľký.

Po tridsiatich siedmich rokoch manželstva ma ešte stále dokáže môj drahý manžel vyvádzať z miery. Nebol príliš nadšený, že sa vraciame do garáže, čo dával najavo svojou štipľavosťou.

„Na nič si nedávaš pozor.“ „To ti je naozaj tak teplo, že sa musíš prezliekať?“

Cítila som sa nezodpovedne a snažila som sa čo najrýchlejšie vyjsť opäť na slnko. Samozrejme, že za takýchto podmienok som fotoaparát nenašla. Možno aj preto, že vo mne začínal klíčiť červíček pochybností, či som ho predsa len nenechala v Louvrechy.

Ale aspoň som si urobila pohodlie. Prečítané bedekre som nechala v aute a doplnila som si vodu do príručnej pollitrovky.

Teraz už viedla naša cesta rovno do katedrály, ktorá je naozaj veľkolepá. A aj keď nie som nábožensky založená, tak som nemala problém pochopiť, čo chcel povedať autor úvodného textu na letáčiku, ktorý som si vzala pri vchode:

„Vstupujete na sväté miesto, ktoré hovorí o Bohu, o vás, o nás všetkých, o našej minulosti a našej budúcnosti.“

Už po pár krokoch v tomto obrovskom čistom priestore som zostala fascinovane stáť. Pod čipkou množstva gotických lomených oblúkov. Vďaka slniečku bol vnútrajšok chrámu zaliaty farebným svetlom, vnikajúcim cez štyri obrovské ružice a osemdesiat vitrážových okien.

„Ivko, idem si kúpiť knižku.“

A s týmito slovami som sa vybrala do ľavej bočnej lode, kde bola umiestnená predajnička so suvenírmi.

Beznádejne som hľadala knihu v slovenčine. Ale ani v češtine som ju nenašla. Musela som sa zmieriť s angličtinou. Rheims Cathedral. Za osem eur. Ale neľutovala som ich, pretože si v nej dodnes listujem. Remešská katedrála ma chytila za srdce. Tomu zodpovedal aj čas, ktorý sme v nej strávili. Skoro dve hodiny sme sa motali po celom priestore. Opakovane som sa vracala ku stredným vchodovým dverám. Po oboch stranách majú priestor rozdelený do siedmich pásiem, v ktorých je päťdesiatdva obdĺžnikov. V každom z nich sú sochy. Na ľavej strane sú v prvých troch odspodu traja proroci. V piatom a šiestom pásme je zobrazené vraždenie neviniatok. V siedmom, ktorý sa ťahá ponad celú šírku, sa v štrnástich okienkach odohráva príbeh úteku do Egypta. Pripomína mi to Ghibertiho Rajskú bránu na baptistériu vo Florencii.

Keď sme opäť vyšli von, tak som šla pohľadať sochu smejúceho sa anjela. Na tú sú Remešania obzvlášť hrdí. Stala sa dokonca emblémom mesta. Ale neviem prečo sa všade píše len o jednom smejkovi. O tom, ktorý sa nachádza naľavo od severného portálu. Tento má dve krídla. Ale ja som objavila ešte jedného. Na pravej strane stredného portálu. Ale ten má len jedno krídlo. A ktovie, koľko usmiatych anjelov by sme ešte našli v tom neskutočne veľkom množstve sôch týchto okrídlených bytostí. Veď ešte aj spoje oporných oblúkov maskujú kamenní anjeli.

            Hneď vedľa katedrály je umiestnené infocentrum. Vypýtala som si mapku mesta, poobzerali sme si všetky letáčiky ale skonštatovali sme, že tie najdôležitejšie sme si vzali v chráme.

Všade okolo nás bolo množstvo Japoniek. Mladých, starších a aj v úctyhodnom veku. Japoncov bolo pomenej. Zostala som v šoku, keď som zistila, že sú medzi nimi absolútne drzé opice. Predbiehali sa ešte aj v dlhokánskom rade na toaletách. Jednu z nich som dokonca chytila za tričko a posunula na koniec ženského hada. Na anglický rečový pokus predtým nezareagovala a po japonsky neviem vôbec. Všetky sme nad nimi krútili hlavami, ale ony si z toho veľkú hlavu nerobili. Nahlas si medzi sebou cvrlikali a správali sa tak, ako keby im patril celý svet. A ak aj svet nie, tak tieto konkrétne ženské záchody áno. Doteraz sme sa na dovolenkách stretávali s takýmto správaním len u Nemcov všetkých vekových kategórií a u mladých Angličanov. Z toho vidno, že Japonci nekopírujú len výdobytky vedy a techniky, ale aj modely správania.

Zrazu som si všimla, že z jednej kabínky vyšiel asi päťročný chlapec. Dvere kabínky niekto ihneď znútra zatvoril. O chvíľu z tej istej kabínky vyšlo asi trojročné dievčatko s kučeravými blonďavými vlasmi. Taký malý živý anjelik. Chlapec sa k nej starostlivo nahol a vzal ju k umývadlu. Stal si na špičky, pustil vodu, tekuté mydlo a nakoniec pridvihol dievčatko tak, aby sa s natiahnutými rúčkami mohlo pod vodou poumývať. Potom jej zapol sušič a opäť ju pridvihol, aby sa mohla osušiť. Vtedy sa otvorili dvere tej istej kabínky tretíkrát. Tentoraz z nich vyšla mama. Deťúrence evidentne dostali od nej pochvalu, pretože sa všetci traja na seba zoširoka usmievali. Hneď mi príjemnejšie ubiehal čas.

S Ivom sme sa stretli pred katedrálou.

„Danula, je výborné svetlo. Musím to využiť.“

„Dobre, ja sa zatiaľ prejdem. Nájdeš ma na nádvoríčku pred palácom Tau.“

Toto moje rozhodnutie malo dve výhody. Z palácového nádvoria som si mohla pohodlne poobzerať južnú stranu katedrály, obsypanú kamennými anjelmi. A sedela som pritom na lavičke, ktorá stála pri vchode do arcibiskupského paláca. Pred korunováciou strávil budúci kráľ poslednú noc práve v tejto budove a po korunovačnom obrade v jej Salle du Tau usporiadal veľkolepú hostinu. Aj ja som si tu urobila kráľovský olovrant. Kým som čakala na  moju fotografujúcu polovičku, vyjedala som z mojej bezodnej tašky všetky dobroty, ktoré som v nej mala ukryté. Netrvalo dlho a už si ku mne prisadol aj Ivo.

 

Popis: 000033.JPG

Južný pohľad na katedrálu Notre-Dame v Reims

 

„Zostalo aj pre mňa niečo?“

Kamarátsky som sa podelila o všetky o zásoby. Keď mi v taške už nič dobré a najmä jedlé, nezostalo, navrhla som:

„Poďme si poobzerať katedrálu zo všetkých strán. Obíďme ju dookola.“

Začali sme pred vstupnými portálmi, prešli sme okolo severnej strany. A poobdivovali sme veniec chórových kaplniek, schovaný za krehkou čipkou gotických oblúkov na východnej strane chrámu. Prešli sme okolo malého parčíku, v ktorom sa ukrývali pred slnkom turisti, ktorí vládali obísť celú katedrálu. Popri južnom múre paláca Tau sme sa opäť dostali na Place du Cardinal Lucon.

„Asi stačilo. Čo povieš? Chceš sa ešte prejsť po Remeši?“

Keďže som na poslednú otázku odpovedala záporne, vybrali sme sa späť ku garážam. V pokladni sme zaplatili tri eurá a sedemdesiat centov a o štvrť na šesť sme sa vyviezli z druhého podposchodia na ulicu.

„Ivko, zastav niekde, prosím ťa. Chcem dať navigáciu.“

„Ale nedávaj najkratšou cestou. Zas by nás to viedlo cez všetky centrá miest a všetky svetelné križovatky.“

„Ale potom je už len možnosť dať najrýchlejšou. A to nás vyvedie na diaľnicu.“

„Nie, ani to nie je dobrá možnosť. Skús niečo vymyslieť.“

Po krátkom dohadovaní o mojej neschopnosti a nedokonalosti nášho garminu sme predsa len čosi vymysleli. Kombináciu mapy a džípieska. Na kolená som si položila autoatlas a do navigácie som zadala prvé Soissons.

„Pár kilometrov pred Soissons vypnem navigáciu a pôjdeme podľa mapy smerom na Compiegne. A takto pôjdeme až po Montdidier. Potom nás to už nebude ťahať na diaľnicu.“

„Dobre. Len nech nezostaneme stáť na všetkých červených semaforoch uprostred miest.“

            O trištvrte na sedem sme boli desať – jedenásť kilometrov za Soissons, ktoré sa nám podarilo hravo obísť.

„Pozri, vpravo je zaujímavý vojenský cintorín.“

Ale to už Ivo prefrngol okolo neho. Dvesto metrov za ním zastal a pokúšal sa otočiť. Nebolo to vôbec jednoduché. Išli sme po národnej ceste N 31. Neplatenej ceste. A za nami bola jedna súvislá kolóna áut. Už to začínalo vyzerať tak, že sa Ivo vzdá a budeme pokračovať ďalej, keď zrazu uvidel za nami prázdno. Ešte som tak nepočula pišťať pneumatiky nášho auta ako pri tejto obrátke. Muselo to ale asi tak byť. Pretože už o chvíľu opäť okolo nás lietali autá a pre zmenu sme mali problém prejsť z jednej strany cesty na druhú.

A práve tam bol vstup do Nécropole Nationale „Le Bois Roger“ Ambleny. Pri vstupnej bráne je v múriku schránka a v nej je uložená kniha. Sú v nej základné údaje o tom, kedy toto pohrebisko vzniklo a na akej rozlohe. Bolo to v roku 1923, na ploche tridsaťšesť metrov štvorcových. V knihe je aj menný zoznam a miesto pochovaných. Sú to väčšinou vojaci, ktorí bojovali za oslobodenie Francúzska počas prvej svetovej vojny. Tých je tu pochovaných najviac. Viac ako deväťtisíc. Vyše päťsto vojakov sa stalo obeťami druhej svetovej vojny.

Počas našej dovolenky sme išli okolo desiatok takýchto pohrebísk a na všetkých bolo vidno, že Francúzi sú hrdí na svoju históriu a vážia si tých, ktorí padli za oslobodenie ich krajiny.

Celý priestor nekropoly bol nielen upravený, čistý, ale bolo na ňom vidieť, že sa oň neustále starajú.

 

Popis: 000020.JPG

Vojenský cintorín Ambleny

 

Do auta nás vyhnali nielen zlé svetelné podmienky ale aj nepríjemný a zosilňujúci sa vietor. Kým si ešte Ivo robil posledné zábery tohto charizmatického miesta, tak mne už drkotali zuby od zimy. Nepomohol mi ani môj širokánsky záchranný šál, ktorý som si omotala okolo letných šiat.

„Zapnem kúrenie. O chvíľu ti bude teplo.“

Týmito slovami reagovala moja pozorná polovička na moje ľadové ruky.

„Doma ti urobím horúci čaj.“

Tým doma myslel náš dovolenkový byt v Louvrechy. Po pol deviatej sme zaparkovali v našom dvore. Na tachometri sme mali tisícosemstopäťdesiatjeden prejdených kilometrov. Bolo ťažko sivo zamračené, takže sa začalo rýchlo stmievať.

„Rýchlo si poberme veci z auta a poďme dovnútra. Vlez si do vane s horúcou vodou a ja ti zatiaľ niečo dobré pripravím.“

Ale aj tak mi nedalo, aby som rýchlo nepreliezla celé auto. Na môj stratený fotoaparát som nezabudla. A dobre som urobila. Našla som ho zozadu vložené pod moje predné sedadlo. Len som si nevedela predstaviť ako a kedy sa tam dostal. Dodatočne som sa začala ľutovať. Prečo? Pretože remešský chrám sa mi páčil a ja som z neho nemala ani jeden vlastný záber.

Do postele sme vliezli za cupotu dažďových kvapiek. Nestihli sme si urobiť ani plán na ďalší deň. Zaspala som v tom momente, ako som sa zaryla do najúžasnejšieho paplóna na svete.

 

 

Plačúci anjel v Amiens

 

            Na svoje druhé raňajky sme prišli načas. Boli skvelé. Tak ako v predchádzajúce ráno. Ale bohatšie o mlieko a čerstvé jablkové pyré. Ako nám povedala Matilde, tak bolo pripravené z domácich jabĺk. Z vlastnej záhrady. Do rána sme sa síce nenaučili po francúzsky a ani Matilde po slovensky. Dohovárali sme si rukami, úsmevmi a medzinárodne známymi slovami. Príjemnú atmosféru nám nemohlo pokaziť ani počasie pod psa. Vonku bola zima a pichľavý dážď.

„No, čo? Kam ideme?“

„Naspäť do postele.“

Náš krátky dialóg sme naozaj ukončili vhupnutím do modrozelených prikrývok. Ivo si študoval obidva naše francúzske bedekre. Jeden z nich má podnadpis „ilustrovaný průvodce, s kterým nezabloudíte“. To nás nepozná. Nám nič nemôže zabrániť, aby sme nezablúdili. Blúdievame síce neradi ale často.

Ja som si dopisovala zážitky z predošlého dňa. Pri tejto činnosti som sa ale pomaličky zosúvala zo sediacej polohy do vodorovnej. A o chvíľu som opäť spala.

„Danula, vstávaj. Už len mrholí. Ideme do Amiens.“

O päť minút jedenásť sme vyrážali z dvora. Smerom na Aully. Nielen na Slovensku vládne absurdistan. Aj francúzsky vidiek dokáže byť podľa všetkého absurdný. Obrovské zemiakové pole, zakvitnuté bielymi kvetmi, zalievali obrovské vejáre vody. Nekonečný lán bol vzdialený od akéhokoľvek hospodárstva a majitelia asi zabudli počítaču oznámiť, že od noci prší. Z pravej strany nás oblievali poľné vodotrysky a z ľavej sa za nami oháňali obrovské listy veterných elektrární.

Nás ale viac zaujali tri červené pruhy na našej polovici cesty. Pred vjazdom do obce bol najskôr široký červený pás, potom nasledovala sivá asfaltka, za ňou nasledoval o niečo užší červený pruh, opäť sivá asfaltka a na záver, zarovno s tabuľou s názvom obce, končil najužší červený pás. A aj cez obec bolo viacero spomaľovačov alebo obmedzenie rýchlosti na štyridsať, niekde až na tridsať kilometrovú rýchlosť.

Naši šoféri by sa zbláznili a určite by to podali na európsky súd. Za obmedzovanie slobody na ceste. Podľa všetkého to obmedzuje aj francúzskych vodičov. Ale tí to asi riešia tak, že nejazdia autom. Aspoň tak to vyzerá podľa nezvyklo prázdnych ciest. Stalo sa pravidlom, že akonáhle sme sa ocitli na vidieku, mimo turistických zón, stretávali sme minimum áut. A dokonca nás ani takmer žiadne autá nepredbiehali.

Bezpečnostné červené pásy sú v Pikardii úplne bežným javom. Buď sú len natreté, alebo sú v asfalte vyložené drobnou mozaikou.

Po dvadsiatych štyroch kilometroch sme sa vďaka navigácii dostali na Square Jules Bocquet, kde sa pred nami objavila tabuľa, že sa tu niekde nachádza parkovisko. Les Trois Cailloux. Len sme nevedeli objaviť vjazd. Po pravej strane sme mali Palais de Justice. Bolo nebezpečné nechať našu fabiu len tak na ulici. Okolo nás prechádzali uniformovaní príslušníci polície, ktorí sa v elegancii nedali porovnávať s ich talianskymi kolegami. Ešte aj vyzerali podstatne nevľúdnejšie.

„Mohlo by sa nám stať, že si tu auto nenájdeme. A s francúzskymi policajtmi sa asi ťažko dohovoríme.“

Takto Ivo odolával mojim návrhom, aby sme zaparkovali na práve sa uvoľňujúcom mieste pred justičným palácom. Nezostávalo nám nič iné, len zostať sedieť v aute a čakať, či náhodou nepôjde okolo nás nejaké auto, ktoré zmizne v garážach. Po pár minútach sa tak našťastie aj stalo a my sme úspešne zaparkovali na druhom poschodí v trojposchodových podzemných garážach. O desať minút dvanásť sme vyšli na zemský povrch. Ihneď sme si dôkladne poobzerali celé námestie, aby sme dokázali nájsť nielen vchod do parkoviska, ale najmä jeho pokladnicu.

            Od rohu Square Jules Bocquet sme prešli necelých päť metrov a Ivo sa už začal rozkladať na lavičke. Mal dôvod. Pred sebou sme mali južný portál amienskej katedrály Notre Dame. Katedrály, ktorá je od roku 1981 zapísaná medzi pamiatkami UNESCO. O desať rokov skôr ako remešská. Ihneď sme začali tieto dva chrámy porovnávať. Víťazne z toho vyšiel chrám, ktorý sme videli predchádzajúci deň. K tomuto záveru sme prišli nielen pri jeho prehliadke zvonka. Bolo nepríjemné počasie, zamračené, fúkal vietor a sem-tam nám obloha poslala zopár kvapiek daždíka. Ale to nebol ten pravý dôvod, že sa Amiens ocitol až za Remešom. Dokonca ani Krásny Boh, socha na strednom pilieri hlavného portálu, to nemohla zachrániť. Ani vtedy, keď som pod neho postavila Iva. Možno práve preto sa mi táto fotografia príliš nevydarila.

 

Popis: 000010.JPG

Západné portály Notre-Dame v Amiens

 

Vnútro katedrály je veľkolepé. Bedeker dokonca hovorí, že je to najväčší kostol Francúzska.

Ale ktovie, či naozaj. Katedrála v Beauvais je vyššia. Má viac ako štyridsaťosem metrov, pričom amienska je o šesť metrov nižšia. Možno aj vďaka tomu zostala stáť celá, čo sa zas o beauvaiskej nedá povedať. Amienska má dĺžku stoštyridsaťpäť metrov, ale nepíšu, či ide o vonkajší alebo vnútorný rozmer. Pretože, ak je to vonkajšia dĺžka, tak remešská katedrála je o štyri metre dlhšia. Amienska má takmer o sedemsto sôch menej ako ich je v Remeši. A na rozdiel od smejúceho remešského anjela, táto má svojho plačúceho barokového anjelika.

Toho som našla až za pomoci informátorky. Za ten svet som si nemohla spomenúť, ako sa po anglicky povie plačúci. Tak som išla na to okľukou:

„Prepáčte, prosím. Môžete mi poradiť? Včera sme boli v Reims a tam bol smejúci anjel. A tu má byť jeho opak. Ale neviem ho nájsť.“

Staršia, dobre vyzerajúca dáma, sa v prvom momente rozosmiala. Tak som jej pre istotu zahrala ešte aj pantomímu a z oka som si zachytávala neexistujúce slzy.

„Rozumiem. Hľadáte plačúceho anjela. Áno. V Reims sa smeje a tu plače. Musíte ísť až za chór a tam ho uvidíte. Nad hrobkou. Za hlavným oltárom.“

Kým som prešla cez polovicu kostola, tak som premýšľala, prečo si nepamätám anglické slovíčko, ktoré by malo súvis s plačom. A z celého môjho premýšľania mi vyšlo, že v mojom slovníku nemá slovo plač príliš miesto. Tento stav sa snažím minimalizovať. Pretože nesmiech a negativizmus mi odoberajú energiu. A to nemám rada. A keď sa dá, tak sa im vyhýbam.

Veď aj lekári hovoria, že človek je zdravší a pozitívnejší, keď sa smeje. Ešte je lepšie, keď sa rehúňa. Na to je absolútny expert naša Nina. Keď telefonujem s Kikou, tak sa často stáva, že z úzadia počujem našu chichúňajúcu sa vnučku.

„Čo tí dvaja stvárajú?“

„Ále, hrajú sa a Nina vyhráva.“

Nedávno som bola u našich mladých na krátkom babinkovskom pobyte. Počas školských jarných prázdnin. S Ninou sme si doobeda krátili čas dominom. Ja väčšinou prehrávam. Ale tentoraz som vyhrala na celej čiare. Boli časy, že naša vnučka prehry neznášala, ale teraz to vzala hrdinsky. A dokonca sa aj uspokojila, keď som je povedala, že sa hovorí:

„Kto má šťastie v láske, nemá šťastie v hre.“

„Babíí, naozaj je to pravda?“

„No, to je také príslovie. A je to pravda. Všetci ťa ľúbime. To je dôležitejšie, ako výhra.“

Na to som dostala pusku z druhej strany stola a ihneď sa ozvalo:

„Babča, zahrajme sa ešte jednu hru.“

V amienskej katedrále je na podlahe labyrint. Obrovský čiernobiely kruhový ornament.  V bedekroch a na wikipédii som sa dočítala, že v dvanástom až štrnástom storočí ho stavitelia zakomponovali do dlažieb troch najväčších severofrancúzskych gotických katedrál. V Remeši, Amiense a Chartres. My sme už videli len dva. Amiensky labyrint som si dokonca celý obišla. A hoci som od svojich sedemnástich rokov ateistka, aj tak som si po ňom prešla ako pôvodní pútnici. Dočítala som sa, že pútnici si v labyrinte nahrádzali putovanie do Svätého mesta Jeruzalema. Lenže tí tu vraj chodili kolenačky a ja som si ho sústredene prešla postojačky. Keď som bola v polovici, zrazu som začula Iva:

„Danula, prosím ťa, čo to tam stváraš?“

„Vydrž. Putujem. A želám si, aby obidve naše dievčence boli zdravé. Kika aj Evka.“

Na to už len pokrútil hlavou, ale bez ďalších pripomienok ma nechal dokončiť moju meditáciu. Vedel, že to myslím vážne. Hoci mi náboženstvá naháňajú hrôzu, predsa len verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou. A tam som smerovala moje želanie.

Až potom som sa vydala za Ivom, aby sme si ešte raz obišli chrám. Bol nádherný. Ale už sme vedeli, že v našom hodnotiacom rebríčku nebude na prvom mieste. Preto, lebo tu nebola taká čistá gotika ako v Remeši. Bolo tu priveľa barokových prvkov. A tieto dva slohy sa k sebe príliš nehodia. A ešte aj ružová zástena nám bránila vidieť to, na čo je tento chrám údajne pyšný. Na vyrezávané drevené chórové lavice. Vraj sú prekrásne. Ale my sme z nich veľa nevideli, ani keď sme sa snažili prestrčiť aspoň jedno oko pomedzi tepané mreže po bokoch hlavného oltára. Celá časť hlavného oltára a aj chóru bola schovaná za vysokým plátenným paravánom. Možno k nášmu hodnoteniu prispelo aj nevľúdne počasie. Ale to by nebolo od nás spravodlivé. Pri východe z chrámu som kúpila útlu knižočku o amienskej katedrále. Za päť eur a päťdesiat centov. V nej sme našli detaily aj tých priestorov a predmetov, ktoré sme nemohli pre rekonštrukciu vidieť.

 

Popis: SDC10301.JPG

Labyrint v katedrále Notre-Dame v Amiens (dm)

 

Do nášho parkoviska sme sa dostali bez problémov. Automat nám oznámil, že chce od nás tri eurá a o trištvrte na tri sme vychádzali z podzemia na zemský povrch.

„Je málo hodín. Čo si ideme pozrieť?“

„Čo by si tak povedal na bovéz?“

Beauvais je mestečko, v ktorej mal byť ďalší gotický chrám.

„Koľko je to kilometrov?“

„Okolo šesťdesiat. Za takú hodinku by sme tam mohli byť.“

„Dobre. Vieš cestu?“

Obložila som sa mapami a začala som navigovať. A čo sa Ivovi najviac páčilo, takmer po prázdnych cestách. Všade okolo nás boli obrovské ohradené lúky, na ktorých boli kde - tu rozložené prežúvajúce kravy. Sem - tam sme videli pasúce sa koníky. Ale najviac nás zaujalo, že sme videli povedľa ciest množstvo cintorínov. Ale vzdialených od dediny dobrý kilometer. U nás by sa národ zbláznil. Na Slovensku máme takmer všetky cintoríny pri kostole a to je väčšinou uprostred mesta alebo dediny.

            Chýbalo len pár minút do štvrtej, keď sme museli spomaliť na päťdesiatkilometrovú rýchlosť pri vjazde do Beauvais. Takmer šesťdesiattisícového mestečka, známeho ďalšou gotickou katedrálou. Lepšie povedané – tým, čo z nej zostalo.

Najväčším problémom pre nás bolo nájsť parkovisko. Podľa možnosti čo najbližšie ku katedrále Svätého Petra. Všade sme sa stretávali s množstvom obmedzení parkovania. Až sme zastali pri policajnom aute, z ktorého vychádzal mladý muž v uniforme. Cez otvorené okienko som s ním začala konverzovať v rozpačitej angličtine. Obojstranne rozpačitej. Jedno mu ale nemôžem uprieť. Snažil sa, čo mu sily a vedomosti stačili. A mne sa podarilo pochopiť, že keď zahneme vpravo, potom vľavo a nakoniec opäť vpravo, tak tam nájdeme parkovné miesta a z nich nebudeme mať ďaleko ku chrámu. Na základe jeho pokynov sme sa dostali na Rue Banque. K budove Centre pour Francais publicite. Čo v slovenskom preklade znamená Centrum pre francúzsku reklamu.

Ktovie, či nám na Slovensku niečo také nechýba. Možno by boli niektoré reklamné vysielania predsa len vkusnejšie.

Na chodníku boli parkovacie automaty. S textom vo francúzštine. Takéto elitárstvo už začínalo byť unavujúce. Ešte aj v talianskej Perugii sme mali parkovacie pokyny v štyroch jazykoch. Ale Francúzi sa s nefrancúzsky hovoriacimi cudzincami nebabrú. To sme zistili za necelé tri dni a ďalšie dni túto našu skúsenosť len potvrdili. Okrem Glendy a Steva Timmisovcov v Sacey. Ale o tom až neskôr.

„Ivko, chvíľu počkáme. Tamto sa chystá zaparkovať ďalšie auto. Možno si prídu pre lístok. Opozeráme ich.“

Prišli. Dokonca Francúzi. Ale s automatom si neporadili. My sme prešli k ďalšiemu automatu a tam sme na to šli systémom – pokus, omyl, pokus, úspech. Nakoniec sme sa dopracovali k parkovaciemu lístku. Pred centrom sme mohli zostať stáť až do pätnásteho júla. Do siedmej hodiny ráno. Za jedno euro. Vďaka tomu, že boli štyri a za parkovanie sa platilo len do piatej. No a nasledujúci deň bolo štrnásteho júla. Štátny sviatok. A za ten deň si automat nepýtal poplatok.

Už nám nič nebránilo ísť do najvyššej gotickej katedrály na svete. Hoci aj neúplnej.

Na katedrálu v Beauvais ma naviedol jeden z majiteľov bed and breakfastu, keď som nám hľadala ubytovanie. Ivo o nej na moje prekvapenie vedel. Mal ju naštudovanú v Pijoanovi. Ja som si pre zmenu vyhľadala o nej informácie najmä v bedekroch a na internete.

Popis: SDC10316.xJPG.jpgDozvedela som sa, že táto veľkolepá stavba doplatila na riskantnú odvahu staviteľov. Chceli postaviť čo najvyšší chrám, ale pritom zoštíhľovali oporné piliere. Z jednoduchého dôvodu. Chceli, aby do katedrály prúdilo čo najviac svetla. Hoci aj na úkor pilierov. To zapríčinilo, že v roku 1284, dvanásť rokov po dokončení stavby, sa veľká časť katedrály zrútila. A to sa stalo už druhýkrát. Prvýkrát sa zrútila v roku 1247.  Dvadsať rokov po začatí stavby. Definitívny kolaps vraj vyvolali rezonančné vibrácie  spôsobené  silnými  vetrami. Zostal len transept, chór a sedem polygonálnych kaplniek. Šiesta najvyššia veža sveta sa zrútila v roku 1573. Bola vysoká stopäťdesiattri metrov. Ale ani tieto informácie ma nepripravili dostatočne na to, čo som uvidela vnútri. Keď som zostala stáť pred hlavným oltárom a zdvihla som hlavu hore, tak som uvidela vysoko, vysoko nad sebou tie najkrehkejšie rebrá, vychádzajúce z tých najútlejších stĺpov. Fascinujúce.

Najvyššia katedrála je v Beauvais (dm)

Zvyšok chrámu sme si dokázali obzrieť až po chvíľke. Keď sme si dostatočne vychutnali pohľad na túto neuveriteľne krehkú stavbu. Priamo za hlavným oltárom, v jednej z obvodových kaplniek sme objavili najstaršie vitrážové okno. V kaplnke Panny Márie. Na farebných sklíčkach z trinásteho storočia bol znázornený strom Krista, jeho detstvo a zázrak Theophila. V bedekri som sa dočítala aj o astronomických hodinách, ktoré sú umiestnené v transepte na ľavej strane . Údajne sú kópiou štrasburského orloja. Beauvaiske sme ale nevideli. Boli zakryté celtovinou. Rekonštruovali ich. Ešte raz sme sa vrátili do chórovej časti, zaklonili sme hlavy a rozlúčili sa s najvyšším chrámom na svete. Škoda, že z neho zostal iba fragment toho, čo zamýšľali postaviť stavitelia.

Zvonka sme obišli celú katedrálu, nazreli sme do nádvoria Galerie Nationale de la Tapisserie, v ktorej sa ukrývali gobelíny z pätnásteho storočia. V Beauvais bola za Colberta, ministra financií Ľudovíta XIV., postavená manufaktúra na výrobu nástenných kobercov. Takže ich tu môžu mať neúrekom, ale my sme sa už do múzea, otvoreného do pol šiestej, nedostali.

Nechcelo sa nám motať po meste, tak sme sa vybrali k autu. Veď nás čakala hodinová cesta do nášho prechodného domova.

„Ideme cez Moreuil?“

Túto otázku som položila Ivovu, keď som lepila na okno našu navigátorku.

„Mohli by sme. Ešte sme si toto mestečko ani nepozreli.“

Po pol siedmej sme už parkovali na trojuholníkovom Place Norbet Malterre. Pod tehlovou radnicou a bielo-červeným očipkovaným kostolom. Na každom stĺpe viseli kvetináče s vencom prevísajúcich kvetov.

„Ivko, mali by sme pohľadať pekáreň. Už nemáme ani chlieb a ani pečivo. A na supermarket by sme sa asi nemali spoliehať.“

Hneď oproti parkovisku sme uvideli bagetériu. Ale tam predávali len plnené bagety.

„Choďte hore námestím a za pomníkom je pekáreň.“

Tmavý predavač nám veľmi ochotne podal túto informáciu, keď zistil, čo chceme. Prešli sme okolo pamätníka postaveného padlým vojakom v prvej a druhej svetovej vojne a hneď sme zbadali, že na druhej strane križovatky je naozaj boulangerie. Dokonca otvorená. Ale nebolo jednoduché dostať sa k jej dverám. Okolo cesty stáli usporiadatelia s vysielačkami pri uchu. Dali nám pokyn, aby sme zostali stáť. O pár minút okolo nás preletel pelotón cyklistov. Že by Tour de France? Veď zajtra mali tieto slávne preteky končiť v Paríži. Ale asi nie. Pravdepodobne išlo len o lokálne podujatie v predvečer veľkého francúzskeho sviatku. Bola streda, trinásteho júla.

Keď okolo nás prešli poslední osamelí jazdci a pravdepodobne už nemalo prísť ku žiadnej kolízii, dostali sme signál, že môžeme prejsť.  O chvíľu sme sa stali majiteľmi chrumkavých bagiet. Potom nám už nič nebránilo ísť smerom ku carrefouru. Náš nákup bol veľmi jednoduchý. Malá fľaša červeného vína baróna Lestaca, čierne marinované olivy a syr, ochutený bylinkami.

            O pol ôsmej sme už parkovali vo dvore. Domáce dámy sme nevideli. Mladý muž, náš tlmočník z prvého večera, jedol v kuchynke pri zapnutom počítači.

Kým som ja vybalila príručnú tašku, zatiaľ Ivo pripravil večeru. Horúcu francúzsku polievku doplnil čerstvo nakúpenými dobrotami. Vedeli sme, že sa nám nepodarí vypiť celá sedmička vína, ale neodolali sme a na rozlúčku s Louvrechy sme si kúpili trojdecilitrovú fľaštičku červeného francúzskeho vína. Chutilo nám. Až tak, že na ceste domov na Slovensko sme si kúpili celú sedmičku tej istej značky.

„Aby sa nám aj ďalšie dni vydarili aspoň tak, ako tieto prvé štyri.“

Ivov prípitok bol skvelý. Veď aj mne sa zatiaľ naša dovolenka veľmi páčila.

Mne netreba veľa k spokojnosti. Keď mám dobrú posteľ, kúpeľňu, jedlé jedlo a možnosť túlať sa po niečom novom, tak som spokojná. A ešte je výborné, ak nikto okolo mňa nemá potrebu ma vychovávať. Bolo pre mňa príjemným prekvapením, že môj drahý manžel nechal pedagóga na Slovensku. To je asi dôvod, prečo sa tak dobre cítim v cudzine.

„Keby si nerobila samé somariny, tak by som ti nemusel nič hovoriť.“

Toto býva najčastejšie zdôvodnenie, keď ma moja drahá polovička sekíruje. Aspoň podľa mňa. Čo, samozrejme, Ivo v žiadnom prípade nepripúšťa. Ale na dovolenke má asi aj výchova dovolenku.

Po večeri sme už boli takí bezvládni, že sme sa rozhodli baliť až ráno.

„Ivko, ja to ľahko zvládnem. Už je to rutinná záležitosť.“

Na druhý deň mi Ivo povedal, že som zaspala v polovici vety.

 

 

Cez Rouen do Sacey

 

            Zobudil nás čvirikot vtáčikov a špľachot sprchy z vedľajšej izby. To prvé veštilo, že bude celkom príjemné počasie a to druhé, že náš sused nás zas predbehne pri raňajkách a všetko nám zje. Keď sme sa konečne dostali do raňajkovej stodoly, tak nás tam naozaj čakal takmer prázdny stôl. Žiadna čerstvá bageta, ani rozvoniavajúca káva, ani drobné misôčky s lekvármi a maslom.

„Ivko, posledné raňajky nedostaneme. Pôjdeme hladní.“

„Neboj sa. Máme ešte nejaké zásoby. Od hladu nezomrieš.“

Moju drahú polovičku vôbec nevyviedlo z rovnováhy, že by sme mohli zostať bez raňajok.

„Chvíľu počkáme.“

Ledva dopovedal tieto slová, otvorili sa dokorán dvere a Martine vchádzala dnu s veľkou táckou, na ktorej boli rozložené všetky chýbajúce dobroty.

Zaželala nám dobré ráno, porozkladala okolo nás misky, drevenú dosku s prednakrájanou chrumkavou bagetou a plný košík ovocia. Pri ňom sa zastavila a plynulou francúzštinou nám oznámila, že si máme celý jej obsah, ktorý nezjeme, vziať so sebou na cestu. A opäť nás uistila, že všetko je z domácej úrody. Jabĺčka, ringloty, orechy.

Dodnes neviem pochopiť, ako je možné, že sme sa nakoniec vždy dorozumeli. Podľa všetkého je mimika a gestikulácia a zopár slov so základom v latinčine, tým najlepším medzinárodne dorozumievacím prostriedkom. Aspoň pre tých, ktorí nie sú jazykovo zdatní.

Dokonca sme sa porozumeli, keď som sa po slovensky spýtala, či si môžeme vziať so sebou kávu na cestu. So širokým úsmevom súhlasila.

„Dokážem s plným žalúdkom pobaliť všetky naše veci?“

„Čo pobaliť, ale ja ich musím dostať do auta tak, aby sa všetko schovalo v kufri.“

Zakontroval Ivo.

„Asi sa predsa len zastavíme v Rouen. Takže nič nesmie zostať na sedadlách.“

Takto som sa dozvedela, že moja polovička prehodnotila svoju pôvodnú obavu urobiť si zastávku v tomto vnútrozemskom prístavnom meste.

 

Popis: SDC10321.JPG

Náš letný byt v Louvrechy (dm)

 

O trištvrte na desať sme mali uložené všetky veci v aute a išli sme sa rozlúčiť s domácimi. A najmä zaplatiť za náš pobyt.

Ubytovanie v Louvrechy sa nám naozaj veľmi páčilo. Takú posteľ s prikrývkou by som chcela mať aj doma. A ten neskutočný kľud. Ubytovanie v talianskych hosteloch má predsa len svoje chybičky krásy. A ani raňajky nie sú v nich také dobré.

Pred definitívnym odchodom som si urobila posledné zábery a nasadla do auta, aby som ešte rýchlo pripravila navigáciu.

Dve minúty po desiatej som zapísala údaj, že na tachometri máme dvetisícdva kilometrov. Potom sme už vyrazili na cestu do nášho ďalšieho dovolenkového domova. Do Sacey.

„Danula, musíme niekde načerpať benzín. Ktovie, po akých cestičkách ma budeš viesť.  A ako ťa poznám, tak na nich nikde nebude žiadna benzínka.“

„Dobre, tak sa vráťme do Moreuil. Pred carrefour.“

Už keď sme vchádzali do kvetmi vyzdobeného malebného mestečka, uvedomili sme si, že nie je niečo v poriadku. Zovšadiaľ sa ozývalo trúbenie a klaksónovanie. A onedlho sme videli, že oproti nám ide celá procesia trúbiacich, modroblikajúcich červeno-bielych hasičských áut. Malých aj veľkých.

Na chodníkoch postávali ľudia vo sviatočnom oblečení a posádkam automobilov zo všetkých strán mávali.

„To bude k štrnástemu júlu.“

Inak som si to nevedela vysvetliť.

„Ktovie, či bude otvorená pumpa.“

Našťastie sa táto Ivova pochybnosť už o chvíľku ukázala ako neopodstatnená. Carrefour bol dokorán otvorený, hoci parkovisko bolo poloprázdne. A pri stojanoch stáli zo tri autá.

„Danula, vieš ako tu budeme platiť?“

„Neviem, ale idem to zistiť.“

Už od stojanov som videla, že v malej bielej búdke sedí mladá žena a zanietene sa rozpráva s mužom stojacim pred otvoreným okienkom. Keď som sa k nim blížila, zrazu žena vstala, vyšla z búdky, zamkla dvere a vyšla k oplotenému prístrešku, aby mu predala plynovú bombu. Chvíľu to trvalo. Až potom som sa jej mohla spýtať, ako máme postupovať. Po mojej anglickej otázke nasledovala francúzska odpoveď. Vyrozumela som, že môžeme tankovať a potom jej v hotovosti zaplatím. Po pol jedenástej bolo naše autíčko bohatšie o dvadsaťsedem litrov benzínu a my chudobnejší o necelých štyridsaťjeden eur.

 

Popis: SDC10323.JPG

Prázdne francúzske cesty (dm)

 

 

A nám nič nebránilo vydať sa na našu stotridsať kilometrovú trasu.

 „Veď to máme, ako keby sme išli do Bratislavy.“

Myslela som tým vzdialenosť medzi Zlatými Moravcami a naším hlavným mestom.

„Len či to zvládneme za taký istý čas?“

Ivova nedôvera sa onedlho potvrdila. Ale celkom z iného dôvodu, ako si pôvodne myslel. Medzi jednotlivými dedinami boli takmer prázdne cesty. Kilometre a kilometre sme nestretli žiadne auto. Čo Iva už tretí deň privádzalo do úžasu.

 „Pozri na to upravené okolie ciest. Skús si spomenúť, či máme u nás takto na meter vykosené trávniky.“

Reagovala moja drahá polovička na dokonale upravenú a najmä bezpečnú cestu. Síce bez krajníc, ale skonštatovali sme, že načo by tam boli. Bez nich mohlo auto ľahšie vyletieť do poľa.

Cesty medzi dedinami boli naozaj prázdne. Ale v dedinách boli plné ľudí. V jednej z nich, Romescamps, bol jarmok. Po celej jej dĺžke. Vyzeral skôr ako blší trh. Farebný, veselý. Neodolali sme a išli sme si poprezerať ponuku.

 

Popis: SDC10324.JPG

Blší trh na francúzskom vidieku (dm)

 

V  ďalšej dedine sa o päť minút dvanásť formovala uprostred cesty skupina hudobníkov v tmavých oblekoch a hudobníčok v tmavých kostýmoch. A za nimi bol pripravený malý sprievod dedinčanov. Všetci vyčkávajúco naťahovali krk jedným smerom. Keď sme sa tam pozreli aj my, uvideli sme bežiaceho trubkára, ktorý si ešte cestou zapínal sako. Znížili sme rýchlosť na minimum, aby sme čírou náhodou nejakého oneskorenca, nedávajúceho pozor,  neprešli. Štrnásty júl je asi naozaj vážnym národným sviatkom Francúzov.

Niečo také číro slovenské u nás nemáme. Donedávna to boli medzinárodné prvomájové sprievody, ktoré už dnes nie sú u nás v móde. A ešte to boli lampiónové sprievody v predvečer veľkej októbrovej revolúcie. Teraz sú na Slovensku nové sprievody. Už druhý rok. Sú sviečkové a kvôli tomu sú asi v neskorých večerných hodinách. O pol desiatej. Naposledy sa celým naším sídliskom ozývali hlasné a sem-tam falošne notované nábožné piesne. Dozvedela som sa, že to vraj patrí k novým a najmä budúcim zvykom na veľkonočnú nedeľu. Nuž, všeličo avantgardné sa okolo nás deje.

Skoré popoludnie sa nieslo už len v prebehovaní srniek a zajacov cez cestu a čím viac sme sa blížili k Rouen, tak sa krajina obilných a kukuričných polí menila na krajinu posiatu ružovo-hnedými kravami a elegantnými štíhlymi koňmi. Necelých päťdesiat kilometrov pred naším prvým cieľom sme prechádzali cez malebné kúpeľné mestečko Forges Les-Eaux. Bolo by stálo za zastávku. Ale do Sacey sme chceli prísť za svetla. Veď len pár dní pred dovolenkou som Glende Timmis napísala, že pricestujeme okolo šiestej.

Bolo pár minút po jednej, keď sme sa dostali do centra Rouen. Nájsť parkovisko nebolo vôbec jednoduché. Zo dvakrát sme obkrúžili zopár námestíčok, dostali sme sa do zakázaných vjazdov, kým sa nám podarilo na Place du Gaillardbois nájsť vchod do podzemných garáží. Pre istotu som zapísala naše parkovné miesto na mínus jednotke a po chvíli sme sa opäť vynorili na slniečkovom zemskom povrchu. Tentoraz ale na vlastných nohách. Prešli sme len pár metrov a už sme mali pred sebou výhľad na južný portál gotickej katedrály. Ale jej hlavné priečelie, viac ako tridsaťkrát maľované Claudeom Monetom, bolo z veľkej časti zahalené v celtovine a sieťovine.

Popis: SDC10325x.JPGPred chrámom je len malinké námestíčko. Ja by som mala určite fóbiu z malého priestoru, keby som musela na ňom dlhšie sedieť. A ešte s pohľadom upretým na priečelie, ktoré na mňa takmer padalo. A pritom ho aj maľovať v rozličnom dennom čase, aby som zachytila zmenu farebných škvŕn v meniacom sa svetle. Tak, ako to robil Monet počas svojho pobytu v Rouen.

Podľa doterajších našich skúseností, každá francúzska katedrála musí mať niečo naj. Ani rouenská nezaostávala. Má vraj najvyššiu kostolnú vežu v krajine. Ale až z druhej polovice devätnásteho storočia. Dokonca ešte štyri roky po jej dostavbe si držala prvenstvo na celom svete. Je z liatiny a vyzerá ako predchodkyňa eiffelovky. Za to dve bočné veže sú pýchou gotiky. Merajú plus-mínus osemdesiat metrov. Severná Saint Romain je vysoká osemdesiatdva metrov a južná Beurre je o sedem metrov nižšia. Asi kvôli tomu, že bolo málo maslojedákov.

Gotická katedrála v Rouen (dm)

Údajne bola postavená z daní platených tými občanmi, ktorí chceli aj počas pôstu jesť maslo. Aj toto je ukážkou toho, že aj v náboženstve sa dá kúpiť asi všetko. Máš peniaze – nemusíš sa postiť. Nemáš peniaze – musíš dodržiavať pôst.  

V bočných lodiach chrámu boli umiestnené veľké panely, na ktorých bolo zachytené úsilie Rouenčanov zachrániť svoju gotickú pamiatku počas druhej svetovej vojny. Dopadlo na ňu sedem nemeckých bômb, z ktorých šesť vybuchlo a zničilo dve ružicové okná a severnú vežu. Ale vďaka dobrovoľným záchranárom a ich premyslenému systému podporných konštrukcií a množstva pieskových vriec, dokázal chrám náletom odolať.

Po prezretí katedrály Notre-Dame sme sa vybrali na krátku exkurziu do ulíc. Po neprívetivej Rue Saint Romain sme sa dostali na malé malebné námestie Place Barthélémy. Priamo oproti nám stál časom a najmä smogom poznačený neskorogotický kostol Saint Maclou. Okolo neho sú postavené bielo-hnedé hrázdené domy. Toto námestíčko sa mi páčilo oveľa viac ako Place de la Cathédrale. Po návšteve Saint Maclou, zasväteného bretónskemu svätcovi – biskupovi zo Saint-Malo, sme sa vybrali rovno do podzemia. Nájsť naše auto. Garáže nám ho vydali o pol tretej, po zaplatení dvoch eur a osemdesiatich centov.

Dobrú pol hodinu nám trvalo, kým sme vyblúdili z Rouen. Ani naša navigačná babena si nevedela dať rady. Párkrát sa nám podarilo zaradiť do nesprávneho pruhu, vedúceho do zakázaného vjazdu. K tomu všetkému tam stáli policajti. To už sme po sebe vrčali ako mačky na vozokanskom dvore, keď ich chce kocúr od susedov pripraviť o maškrtu.

„Vypni tú navigáciu.“

„Nevypnem. Nevšímaj si ju.“

A zúfalo som hľadala únikovú cestu. Náš príchod do Sacey sa síce neustále odďaľoval, ale to mi prekážalo najmenej. Chcela som nás len vymotať z tohto vyše stotisícového prístavného mesta. Keď sa nám to konečne podarilo, garmin prepočítal čas nášho príchodu do nového bydliska. Tentoraz na šiestu hodinu. Bolo pred nami dvestošesťdesiat kilometrov. Rozhodli sme sa využiť diaľničnú sieť, ktorá si od nás vypýtala dva mýtne poplatky. Najskôr päť eur a desať centov a o pár kilometrov ďalej tri tridsať.

Na dvetisíc dvestosedemdesiatom druhom kilometri sme sa rozhodli doplniť benzín. V štvortisícovom mestečku Bretteville sur Odon. Tam som objavila tretieho človeka, ktorý bol schopný komunikovať v angličtine. Prvým bol náš spolubývajúci v Louvrechy, druhou bola sprievodkyňa v amienskej katedrále.

Na to, že sme boli vo Francúzsku štvrtý deň, tak sme naše potulky celkom dobre zvládali aj bez spoločného dorozumievacieho jazyka. Na čom sa už začala dobre baviť aj moja drahá polovička. Dokonca mi na tú tému povedal aj vtip, ktorý môžem, vďaka mojej začínajúcej skleróze, počuť aj opakovane.

„Valach hovorí bačovi. Bača, musíme sa učiť cudzie jazyky.

Vtom prišiel na salaš turista a hovorí: Parlevú fransé? Gavaríte pa rúsky? Du ju spík ingliš? Šprechen zí dojč?

Bača sa otočí k valachovi: A načo by sme sa ich učili? Tento tu ich vie koľko a čo mu je to  platné?“

Niečo na tom bude. Ak si Francúzi elitársky myslia, že nepotrebujú ovládať cudzie jazyky, prečo by sme museli byť tými, čo sa ich musia učiť?

            Pri vjazde do ďalšieho maličkého mestečka Verson nás privítala usmievavá tvárička. Namiesto číselného údaju. Oznamovala môjmu mužovi, že dodržiava rýchlosť do päťdesiat kilometrov. Viac sa mi to páčilo, ako keď na tabuli preblikáva – 55, 54, 53, 49, 52, 50.

To sme už však boli pri Avranches a pripravovali sa na výjazd z diaľnice. Tentokrát neplatenej.

„Ivko, Ivko, pozri! Vidno Mont Saint Michel.“

„Musím dávať pozor na cestu.“

„Tak spomaľ.“

„Už viac nemôžem. Už nás aj kone predbiehajú.“

A naozaj. Okolo nás sa prehnal voz so zapriahnutým koňom.

„Tak niekde zastav. Veď o chvíľu sme v Sacey.“

To bolo len moje želanie. Naše blúdenie, ktoré sme začali v Rouen, sa  ešte neskončilo. Cieľová vlajočka navigácie nezodpovedala poslednému e-mailu od našej bretónskej domácej. Napísala nám celú cestu od Pontorsonu. My sme však, vďaka babene zhora, prišli podľa všetkého odinakadiaľ.

Navigačný mail sa končil:

„Asi po sto metroch uvidíte na zadnom dvore nášho domu ponyho. Po ľavej strane cestičky je vchod do nášho dvora. Budú vás vítať kamenné ruže a tabuľka s pomenovaním La petite Chesnée. Na mape je náš dom označený ako La Salle. To je starý názov.“

My sme sa síce dostali na Villeperdue, ale vlajočka končila pred domom, ktorému chýbali všetky opisované znaky.

„Ivko, skúsme zahnúť sem doľava.“

„Ale veď tu je vchod do nejakého zablateného hospodárskeho dvora.“

„Cestička vedie ďalej. Skúsme po nej kúsok ísť. Ak nás nikam nezavedie, skúsim Timmisovcom zavolať.“

Čo som si ale vôbec nevedela predstaviť.

Okrem toho, že moja angličtina je naozaj, ale naozaj veľmi dovolenková, jej kvalita sa zhoršuje, ak nevidím tvár človeka, s ktorým sa rozprávam.

„Ivko, vidím poníka. A za ním stojí dom. To bude určite ono.“

Bolo. Našťastie.

O pol siedmej sme opatrne vchádzali do nádvoria kamenného domu. V momente, keď som vystupovala z auta, otvorili sa dvere a v nich sa objavila usmievavá žena.

„Glenda?“

„Danuša?“

Z mojej strany to bola láska na prvý pohľad. Do kamenného neomietnutého staveniska, do štrkového dvora a sýtozeleného trávnika so stolíkmi a stoličkami. A to všetko korunované usmiatou domácou paňou o niečo mladšou ako ja.

 

Popis: 000009.JPG

Upravený trávnik v La Petite Chesnée

 

Po krátkom uvítacom ceremoniáli nás zaviedla do izby na prízemí.

„Glenda, dúfala som, že dostaneme práve túto izbičku.“

Bola to Rose Room. Vďaka internetovej stránke som bola dokonale informovaná, čo nás môže čakať. Ale skutočnosť predchádzala webovým informáciám.

Na www.lapetitechesnee.com ma už v januári zaujala samotná ponuka.

„Sme schopní zabezpečiť ubytovanie pre štrnásť osôb. Každá z našich komfortných izieb má vlastný sprchovací kút, elektrické kúrenie, rýchlovarnú kanvicu, poháre a šálky. Naši hostia majú vo svojich izbách k dispozícii minerálku, kávu a čaj. K dispozícii sú aj sušiče vlasov.“

Toto sú výhody bed and breakfastov, ktorých ponuku som pre našu francúzsku dovolenku pregúglila zo všetkých strán. V La Petite Chesnée som si vytypovala dvojposteľovú Rose Room, umiestnenú na prízemí domu. Na podokenici bola naozaj ružová ruža. Živá. V sklenej vázičke. Vedľa malého bieleho plyšového medvedíka. Na smotanovej bavlnenej prikrývke ležali štyri vankúšiky. Celá izbička pôsobila útulne. A keď sme objavili obrovský šatník, do ktorého sa nám zmestila celá naša batožina, boli sme viac než spokojní. Veď tu sme mali byť najdlhšie ubytovaní. Štyri noci. A za vynikajúcu cenu. Stosedemdesiat eur.

S Glendou sme sa bez akýchkoľvek problémov dohovorili na raňajkovom čase a oznámili sme jej, že sa ešte ideme zoznámiť s Mont Saint Michel.

Pri príprave našej dovolenky som na internete našla aj stránku hostela v Genêts. V nej sľubovali, že práve z tejto malej dedinky je naň nielen najkrajší ale aj vyhľadávaný výhľad. Keďže nás čakalo viac ako štyridsať kilometrov a chceli sme vidieť príliv, ktorý mal byť najvyšší v ten večer o pol ôsmej, tak sme mali čo robiť.

Kým som pripravila navigáciu, tak Ivo urobil prvé zábery na záhradu v podvečernom slnku, ktorú sme videli z nášho okna.

Od Pontorsonu sme    obchádzali celý La Baie du Mont Saint Michel. Do pevniny hlboko zarezaný záliv. Po ľavej strane sa nám každú chvíľu ukázal výhľad na siluetu opátstva, kvôli ktorému sme sa vybrali až k Atlantickému oceánu.

Do Genêts sme prišli v správnom čase. Ale, ako sme veľmi rýchlo zistili, na nesprávne miesto. Autom sme vkĺzli do tejto dedinky tesne po pol ôsmej.

„Stíhame to. Ešte nájsť niekde dobré parkovisko.“

Tešila som sa, že mi moje prekvapenie vyjde a že Ivo bude fascinovaný pohľadom, ktorý tu na nás mal čakať.

Po ľavej aj pravej strane cesty sme mali dom vedľa domu, ale žiadna ulička neviedla k pobrežiu. Len kdesi na konci, možno po troch - štyroch kilometroch kľukatej cesty, sme sa dostali na voľné trávnaté priestranstvo.

„Asi nič lepšie nenájdeme. Skúsime tu zaparkovať?“

Ozvala sa moja polovička. Bez akejkoľvek irónie. Vyzeralo to tak, že ho táto situácia vôbec neznepokojuje.

Mojim zdôvodneniam typu „ale ja som to našla na internete“ väčšinou neverí. Skôr takéto zdôvodnenia spochybňuje. A teraz sa mu to malo opätovne potvrdiť.

Od auta sme išli asi sto metrov po zarastenej trávnatej ploche a až tam sa pred nami ukázala doširoka – doďaleka zelená plocha zvažujúca sa do akejsi sivo-hnedo-nedefinovateľnej farebnosti a tam, kdesi vo veľkej diaľke a hmlovine, sa nám objavila sivá silueta očakávaného opátstva. A pritom aj Průvodce na cesty Francie západ uvádza: „Odnikud z celého poloostrova Cotentin se Le Mont-Saint-Michel nezdá být tak blízko jako z vesničky Genêts, kterou od opatství dělí pouhé dva kilometry.“

„Danula, tak toto sa neoplatí fotografovať. Kam teraz pôjdeme?“

Sklamane som odpovedala:

„Asi by bolo najlepšie ísť priamo k Mont Saint Michel.“

Tentokrát sme mali pred sebou takmer tridsaťpäť kilometrov cesty. Pre zmenu ukončenú nádherným pohľadom. Zapadajúce slnko nám ešte stále svietilo z ľavej strany. Pred nami sa objavila značka so zákazom vjazdu a smerom doprava sa pred nami zvažovala cesta na veľké parkovisko. Parkovací muž už od nás nechcel poplatok, len nám ukázal, kde môžeme zaparkovať. Podľa jeho gesta sme pochopili, že sme prišli v neohrozenej dobe, takže je jedno, kde zaparkujeme. Rozhodli sme sa zájsť autom čo najbližšie ku hradbám. A odtiaľ sme sa

v absolútnom tichu  blížili k cieľu našej večernej prechádzky. Bol už odliv. Všetky parkoviská okolo nás boli suché. Najväčší príliv sme prepásli. Ale ani to nám nezabránilo vychutnávať túto chvíľu.

Celú dovolenku som podriadila najvyšším prílivom v tomto období. Večer pred naším príchodom bol príliv o trištvrte hodinu skôr, ale bol len dvanásť metrov a päť centimetrov vysoký. V nedeľu, náš posledný večer v Bretónsku mal byť príliv neskoro večer, skoro až o trištvrte na desať, ale len päť centimetrov mu malo chýbať do trinástich metrov. Za štyri dni to bol takmer metrový rozdiel.

Keď som pred dovolenkou čítala o obrovských prílivoch a odlivoch na brehoch Atlantického oceánu, tak som si to nevedela nielenže predstaviť, ale nevedela som to ani pochopiť.

Po štyroch dňoch potuliek po bretónskom pobreží som sa pohrávala s myšlienkou, že túto knižočku nazvem Veni, vidi, intelligitur. Prišla som, videla som, pochopila som. To som si myslela vtedy, keď mi Ivo znovu a znovu vysvetľoval princípy tohto prírodného javu. A keď som videla to uháňanie mora na vlastné oči, myslela som si, že som to naozaj pochopila. Ale prišla som domov a prešiel jeden mesiac, potom druhý, potom deviaty a ja som sa opäť dostala do stavu nechápania. Zistila som, že by som tento prírodný úkaz určite nedokázala vysvetliť ani našej osemročnej Nine.

Mont Saint Michel bol zaliaty večerným slnkom. A to sme ešte netušili, že v takejto lenivej atmosfére ho vidíme prvý a posledný raz. Zopár oneskorencov sa pokojne prechádzalo po prázdnych parkovacích plochách a za nimi sa ťahali dlhé tiene. Všade okolo nás boli v priehlbinkách asfaltu mláky vody. Na dôkaz toho, že ešte pred hodinou by sme tu nemohli stáť suchou nohou. Na parkovisku pre autobusy by sme boli možno po pás vo vode.

 

Popis: 000014.JPG

Mont Saint Michel pri večernom odlive

 

Zrazu bolo pol desiatej večer. Rozhodli sme sa ukončiť naše túlanie okolo hradieb stredovekého opátstva. Veď sme mali pred sebou plné tri dni pobytu na najzápadnejšom polostrove Európy.

Keď sme sa dostali, tentokrát bez väčšieho zaváhania do nášho nového obydlia, na dvore už stáli ďalšie dve autá. Jedno s anglickou poznávacou značkou a druhé s francúzskou. Na nádvorí a aj v dome vládlo ticho. Netrvalo dlho a o chvíľu bola tma a ticho aj v našej izbe.

V noci sme mali jediný problém. Pri našej výške, ale najmä mojej šírke, sa ukázalo, že posteľ bola stavaná na oveľa útlejšie postavy. Ivo ma aj doma pravidelne vykazuje na mojich sedem a pol štvorčeka. Podľa našej dávnej dovolenkovej deky v šírke pätnástich štvorčekov. Tu ma však ani nemusel vykazovať na moju polovicu. Pretože pri akomkoľvek prudšom pohybe mi hrozilo, že z postele spadnem rovno na dlažbu. A aj so šírkou paplóna to bolo zložitejšie. Keď som bola zakrytá podľa svojich predstáv ja, tak Ivo bol spolovice odkrytý. A ak som nechcela, aby mi ráno pripomínal, že moja šírka nezodpovedá jemným rozmerom francúzskych krásavíc, tak som radšej celú noc prespala poloodkrytá. Ale to bol naozaj náš jediný problém v La Petite Chesnée. A aj ten bol vysoko prevážený skvelým prístupom našich domácich a krásnou krajinou.

 

 

Potulky po Route de la Baie

 

            Večer sme si s Glendou dohodli raňajky na pol deviatu. Na jej evidentné potešenie. Podľa prejavu radosti sme usúdili, že skoré zasadnutia k stolu sa tu príliš nenosia.

Ale nám sa aj tak podarilo prísť neskôr. Bolo takmer deväť. Pri stole pre desiatich sedeli ešte dvaja muži. Na prvý pohľad vyzerali ako otec a syn. Mladší z nich mal problémy aj                s odzdravením. Ja som sa usadila vedľa staršieho, distingvovane vyzerajúceho pána a oproti mne si sadol Ivo. Ihneď sa pri nás objavila Glenda. S nákazlivým optimizmom a úsmevom na tvári. Skontrolovala, čo je na stole, doplnila čerstvý chlieb, džbán s ovocnou šťavou, priniesla na tanieriku nakrájané čerstvé ovocie a spýtala sa, či nemáme chuť na čerstvé domáce vajíčka. Škoda, že sme si ich nedali. Na ďalšie raňajky nám ich už neponúkla. Ale pri pohľade na bohato prestretý stôl sa nám zdalo, že vajíčka by bol už priveľký luxus. Okolo nás boli porozkladané jogurty, maslo, syry, lekváriky, sladké pečivo, cereálie, teplé mlieko, teplá rozvoniavajúca káva, čaje bylinkové, ovocné a aj čierne.

„Vajíčka a aj džemy sú naše vlastné.“

Stihla sa pochváliť domáca pani, kým odkladala riady po hosťoch, ktorí sa stihli najesť pred naším príchodom. Boli to dve ženy, nastupujúce na dvore do auta práve vtedy, keď sme vychádzali z našej izby a vchádzali do veľkej kuchyne.

„Ivko, to maslo je slané. Nedávaj si naň lekvár.“

Stihla som upozorniť moju polovičku skôr, ako si nabral z lákavo vyzerajúceho domáceho džemu. Pri stole sa medzitým rozhovor ozýval len veľmi sporadicky. Môj sused povedal len veľmi stručné „hiejúár“ a podal mi džbánik s horúcim mliekom a začal predo mňa premiestňovať nádobky s müsli a košík so sladkým pečivom. Jeho syn sedel, hľadel len do taniera, hlavu nezdvihol a to mu pritom nechýbalo veľa do tridsiatky. Po chvíli som rezignovala na rozhovor s nimi v angličtine a venovala som sa len jednoduchšej slovenčine. S Ivom. Nie však nadlho. O chvíľu pri nás opäť stála Glenda a zaplavila nás otázkami:

„Nič vám nechýba?“

„Čo ste si včera večer pozreli?“

„Čo máte dnes v pláne?“

Pričom nám stihla odporučiť návštevu mestečka Dol de Bretagne. A opísať jeho históriu, architektúru a trhy.

„Glenda, aké má byť dnes počasie, prosím?“

Vonku ešte svietilo slniečko, ale z foreca.com som si pamätala, že počas dovolenky v Bretónsku nás čakajú najmä dažďové kvapky.

„Má byť polooblačno. Poobede sa má viac zatiahnuť. Ale dnes má byť ešte celkom dobre. Zajtra by malo byť počasie nepríjemnejšie. Dokonca má začať fúkať silnejší vietor.“

Ako sme sa mohli aj neskôr presvedčiť, v našej domácej sme mali studnicu informácií, odporúčaní a ja ešte aj hodiny angličtiny. V cene pobytu.

Raňajky nám trvali skoro štyridsaťpäť minút.

Do izby sme si išli pripraviť veci na celodenné potulky. V príručnej taške sme mali nielen džípiesko, ale aj mapy, bedekre, dáždniky, svetre, vetrovky, náhradné ponožky a topánky.

Cez okno som zazrela, ako si starší Angličan obzerá naše auto a mladší skúma našu ešpézetku.

„Ktovie, či si nemyslí, že SK znamená Somálsko?“

Zareagoval na ich zvedavosť a nekomunikatívnosť počas raňajok môj drahý manžel. Možno to spôsobila aj naša skúsenosť s Angličanom v Selve Val Gardene pred rokom. Ten si zas myslel, že v rámci Európy sa jedine v Taliansku jazdí po pravej strane vozovky. A bol z toho aj po desiatich dňoch dovolenky v Dolomitoch v šoku.

            Desať minút po desiatej sme už obaja sedeli v aute. Na tachometri sme mali dvetisíc štyristodeväťdesiatdva kilometrov.

Po krátkom pohľade do mapy sme sa rozhodli ísť po pobreží. Smerom na Cancale, potom do Saint Malo a potom, že uvidíme.

Na džípiesku som nastavila náš prvý cieľ. Cancale. Prešli sme len pár kilometrov a už sa pred nami začala rysovať silueta opátstva Mont Saint Michel. A tá nás neopustila takmer počas celého dňa.

Prešli sme cez pár dediniek, cez malebné mestečko Pontorson a zrazu sme sa ocitli pred križovatkou. Doprava viedla cesta na Mont Saint Michel a doľava zas na Cancale a Saint Malo. A priamo oproti nám sa v neveľkej diaľke týčilo určite najnavštevovanejšie opátstvo na

svete. Pod smerovými tabuľami bola ešte jedna menšia biela tabuľa a na nej bol nápis Route de la Baie. My sme si po nej zvolili smer vľavo. Po pravej strane cesty boli rozložené pásy polí. Za Saint-Broladre sa ozval Ivan.

„Pozri na ten traktor!“

Upozorňoval ma na niečo, čo som nevidela. Ani na ceste a ani na poliach okolo nás som žiaden traktor nevidela. Aspoň nie ten z kovu. Keď som zrakom opakovane prešla po stohu slamy, zistila som, že to nie je stoh slamy. Ale z balov slamy urobený traktor. Malo to kolesá, kapotu nad motorom, volant, sedadlo a za traktorom ešte aj vlečku. Slamový umelec si dal záležať. Vytvoril aj slamenú figurínu traktoristu, s červenou šatkou okolo krku, klobúkom na hlave a s fajkou v ústach. Škoda, že cesta bola taká úzka, že sme sa nemali ani len kde otočiť. A ja nemám z tejto ľudovej tvorivosti záber.

Zrazu sa nám na displeji navigácie začala objavovať veľká sýtomodrá plocha. Napravo od našej cesty.

„Čo to je? Čo sa deje? Ivko, to bude oceán.“

Vykríkla som, keď som po našej pravej strane nevidela ani náznak rieky. Ale my sme nevideli ani žiaden oceán. Len vyvýšený val, na konci ktorého stál pred nami veterný mlyn. A potom sa pred nami otvoril výhľad, ktorý ako keby nemal konca. Vodu však nebolo vidieť. Len kilometre vlhkého piesku. V ten deň bol najvyšší raňajší príliv jednu minútu po ôsmej. Dvanásť metrov a tridsať centimetrov. Takže o trištvrte na jedenásť už bola voda ďaleko – ďaleko od brehu. Po piesku sme akurát videli prechádzať sa len zopár ľudí a v diaľke sme videli traktor s vlečkou. Veď sme sa blížili do kraja ustríc a iných morských jedlých živočíchov. Prešli sme cez Le Vivier sur Mer, kde obyvatelia ďaleko od brehu chovajú slávky, ktoré chodia počas odlivu vyberať. Koncom júla tu vraj každoročne býva festival mušlí. S množstvom jedla a zábavy.

 

Popis: SDC10338.JPG

Ústie riečky v Le Vivier sur Mer tri hodiny po prílive (dm)

 

Pokračovali sme cez Hirel. Po ľavej strane cesty sme videli pultíky s čerstvými mušľami a zeleninou a po pravej strane cesty nekonečné piesčité pláže. Bez vody. Dedinka Saint Benoit des Ondes sa doslova dotýkala Lamanšského prielivu. Ramena Atlantického oceánu. Okolo cesty sú lavičky, z ktorých môžu nielen obyvatelia ale určite aj návštevníci pozorovať najväčšie prírodné divadlo na svete. Príliv a odliv.

Chcela by som to raz z takejto lavičky vidieť. Alebo z terasy domu, visiacom nad brehom oceána.

To bude možné asi len vtedy, ak ešte na budúci rok budeme schopní zvládnuť takú dlhú cestu a keď sa už nebudeme musieť prispôsobovať školským prázdninám. Sú obdobia, keď sú prílivy aj uprostred dňa. Keby sme boli prišli o osem dní skôr, tak by najvyšší príliv bol o pol dvanástej. Dvanásť metrov a štyridsaťpäť centimetrov. V júli a auguste roku 2013 bude vysoký takmer štrnásť metrov. Ale vo večerných hodinách. Takže mám pred sebou cieľ.  Veľmi jednoduchý. Nájsť pre nás ubytovanie čo najbližšie k oceánu.

 

Popis: 000008.JPG

Bretónske kamenné domy na Route de la Baie

 

Zrazu sme začali po pobrežnej ceste stúpať, až sme sa ocitli na začiatku Cancale.

„Ivko, zaboč doprava.“

Zvolala som ihneď, ako som zbadala smerovku Port. Mali sme šťastie. Teda ja. Pretože som mala možnosť vidieť celý Baie du Mont Saint-Michel. Záliv nesúci meno po najatraktívnejšej pamiatke tohto regiónu. Pomaly sme klesali k hladine oceánu.

O chvíľu som už mala na moju drahú polovičku ďalšiu prosbu:

„Ivko, choď čo najpomalšie. Aby sme mohli niekde zastať. Odtiaľto bude nádherný výhľad.“

Pomaly sme sa vliekli po jednosmernej Chemin de la Corniche a začali sme znervózňovať autá, ktoré sa vliekli za nami. A možno ani nie. Keď sa nám podarilo nájsť voľné miesto na neoficiálnom parkovištiatku, tak som si všimla, že aj vodiči áut idúcich za nami majú beznádejný pohľad v očiach, pretože sa nám podarilo doslova vtesnať do posledného mikropriestoru, uvoľnenom po oveľa menšom aute po ľavej strane uzulinkej cesty. Na pravej strane sa tiahlo nízke zábradlie, za ním bol úzky pruh trávnatej plochy s množstvom kríkov a stromov. A s dvoma lavičkami. Neviedol k nim žiaden chodník. Ani zhora, odkiaľ sme prišli a ani zdola, od prvých domov Cancale. Ale mali tu svoje opodstatnenie. Bol z nich veľkolepý výhľad. Po vystriedaní zopár turistov sa mi podarilo sedieť na obidvoch. Urobila som si aj pár záberov.

Dokonca aj taký, čo mi kázal Ivo zlikvidovať.

„Veď na tej fotke nič nevidno.“

Zahlásil, keď mi cez plece skontroloval displej môjho fotoaparátu.

 „Akože tam nič nemám!? Ivko, nevidíš tú trojuholníkovú tmavšiu škvrnu? Veď to je Mont Saint Michel.“

Síce na vzdialenosť tridsať kilometrov a takmer neviditeľné, ale ja som bola spokojná, že som ho v tom bledosivom opare našla.  

            Keď sme odchádzali z našej zastávky, darmo dával Ivo prednosť autám idúcim po ceste. Hneď prvé nám dalo najavo, že čaká na možnosť zaparkovania na našom mieste.

O nič lepšie to nebolo s parkovaním ani na Quai John Kennedy, kde sme chceli odstaviť naše auto. Pre zmenu na oficiálnom parkovisku. Rýchlo sme využili situáciu, že sa akurát pred nami uvoľňovali dve miesta. Jedno sme obsadili my a po našej ľavej strane, v tesnej našej blízkosti, zaparkovalo obrovské čierne terénne auto.  S množstvom detí a donekonečna sa šuchtajúcou maminou veľkosti XXL. Mali sme pocit, že naše autíčko je vážne ohrozené. Kým sa naša suseda došuchtala okolo svojho auta, tak my sme sa dokázali dorozumieť s parkovacím automatom a prejsť až na koniec prvého móla. Bolo štvrť na jednu. A slniečko sa s nami ešte kamarátilo. Z móla sme sledovali, ako sa rodičia s deťmi prechádzali po piesku, odkrytom odlivom, a spoločne zbierali mušle. Pomedzi smutne, na boku, ležiace lode.

           

Popis: 000041.JPG

Odliv v  Cancale

 

Cancale je prístavným mestečkom. Známe je však najmä chovom ustríc. Na viac ako siedmich štvorcových kilometroch sú rozložené chovateľské lavice v slanej morskej vode. Cancalčania z nich ročne vyzbierajú takmer dvadsaťpäť tisíc ton ustríc.

V bedekri som sa dočítala, že tieto malé morské slizké príšerky musia byť dobre zásobované vzduchom a musia byť oblievané správne temperovanou vodou. Najlepšie dvakrát denne opakujúcim sa prílivom. Ale voda nesmie byť príliš slaná. Preto sa im vraj najlepšie darí pri ústiach riek.

Pre Francúzov sú údajne ustrice to, čo pre Slovákov kapor. Ale Francúzi ich skonzumujú podstatne viac ako Slováci svojich národných rýb. Ročne vraj zjedia viac ako tridsať miliónov ustríc a z toho deväťdesiat percent v období medzi Vianocami a Silvestrom. Toľko kaprov sa u nás určite nezje. Ani na váhu. A už vôbec nie na kusy.

Ísť autom po uliciach Cancale sa na prvý pohľad javí ako životu nebezpečné. Pre obe strany. Pre chodcov a aj pre vodičov. Na pešo sme to skúsili len pár metrov. Po trh ustríc. Potom sme sa autom vybrali po najširšej ulici. Po D 355, ktorá nás doviedla na okraj ďalšieho zaujímavého mesta. Do Saint Malo. Už o trištvrte na jednu sme dočerpávali do našej fabie benzín. Skoro v takej cene ako na Slovensku. Po eure a štyridsiatich deviatich centoch. Za necelých devätnásť litrov sme zaplatili dvadsaťosem eur. Pomaly sme zisťovali, že Francúzsko nie je ani také drahé. Ale to sa viac – menej týkalo len našej dopravy. Len sme sa museli naučiť vyhýbať diaľniciam.

Saint Malo nás privítalo obrovskou pirátskou plachetnicou a mohutnými hradbami. Plachetnica bola atrakciou pre návštevníkov ale davy turistov väčšinou smerovali za bránu hradieb. No skôr, ako sme sa chceli k nim pridať, museli sme si nájsť parkovanie. Čo nebolo také jednoduché. Po jednom koliečku okolo bloku domov, sme sa nakoniec zaradili do kolóny áut, čakajúcich na možnosť parkovania na Quai Duguy-Trouin. Boli sme piaty v poradí. Tretie auto pred nami rezignovalo, takže za necelých pätnásť minút sa na stojane parkovacej rampy ukázal nápis, že parkovisko je voľné a Ivo mohol stlačiť zelený gombík. Parkovací stroj mu vysunul lístok a my sme sa vybrali hľadať, kde sa to jediné miesto uvoľnilo. Ale už o štvrť na dve sme obdivovali širokánsku piesčitú pláž. A ľudí, ktorí sa vybrali po vyumývanej pláži na vychádzku. Niektorí na nej len tak oddychovali a dokonca aj ležali a zopár sa ich v kdesi v diaľke pokúšalo kúpať. V Saint Malo je vraj najnižší príliv vysoký osem metrov a najvyšší trinásť. Teda o niečo nižší ako pri Mont Saint Michel.

 

Popis: SDC10356.JPG

Prechádzka po pláži v San Malo (dm)

 

Do historického centra slávneho korzárskeho sídla sme vstupovali cez Porte St. Vincent. Jednou z brán, ktoré vedú do opevneného starého mesta. Mesta, pomenovaného po waleskom mníchovi, ktorý sem prišiel šíriť kresťanstvo. Pustovník Maclow sa v šiestom storočí priplavil do Saint-Servan, vzdialeného len dve míle od Saint Malo. Francúzi si jeho meno pofrancúzštili na Maclou a Bretónčania si ho pobretónčili na Malo.

Za bránou sme zabočili do úzkych uličiek a začali sme sa ťahať doprava. K mohutným hradbám. Zastavili sme sa v malom obchodíku, pretože nás vo výklade zaujala mapa. Mapa Bretónska. Po malom vyjednávaní s francúzsky hovoriacou šarmantnou predavačkou a za nami sa čím ďalej, tým viac predlžujúcim radom ľudí, sme nakoniec kúpili mapu číslo 308. S týmto úlovkom sme pokračovali v ceste ku hradbám. Vystúpili sme na ne pri La Tour Bidou. Z jej vyhliadkovej terasy sme videli nielen Le Grand-Bé, ale aj pevnosť Fort National. S vlajúcou francúzskou vlajkou. A ďaleko na obzore sme mohli vidieť obrovské zaoceánske lode.

Na Le Grand-Bé je pochovaný Francois-René de Chateaubriand. Spisovateľ a politik, rodák zo Saint Malo. Dvadsaťpäť rokov pred svojou smrťou sa rozhodol, že svoju hrobku chce mať práve na tomto ostrovčeku, na ktorý je možné prejsť suchou nohou len počas odlivu. Vtedy mal päťdesiatpäť rokov. Musel to byť veľmi tvrdohlavý muž. Jedným z jeho ďalších želaní bolo, že na jeho hrobe nebude ani jeho meno a ani žiadne dátumy. Len kríž s výhľadom na more. A kupodivu, jeho názor rešpektovali.

Z hradieb nad Rue de la Crosse som mala dobrý a najmä zaujímavý výhľad. Na širokú terasu. Na ktorej hrali dve skupiny mužov pétanque. Doteraz som toto hádzanie lesklých kovových gúľ videla len vo filmoch. Tu som to videla naživo. Páni v rokoch hrali s veľkým zanietením. Dočítala som sa, že gule sú pomerne ťažké. Ich váha sa pohybuje medzi šestopäťdesiatimi až osemsto gramami. A ich priemer by mal byť v rozmedzí sedemdesiatich až osemdesiatich milimetrov. Hráči hodia na hraciu plochu najskôr prasiatko, ktoré je alebo drevené alebo z plastického materiálu. Tiež je to guľa. Ale oveľa menšia. A ten hráč vyhráva, ktorý hodí svoju guľu čo najbližšie k tomuto prasiatku. Aspoň takto to hrali hráči v Saint Malo. Keď všetci dohádzali, jeden z nich vytiahol z vrecka meter a poodmeriaval vzdialenosti. A potom nastali veľké gratulácie a potriasania rukami.

 

Popis: SDC10366.JPG

Pétanque na hradbách v San Malo (dm)

 

Pétanque vraj môže hrať každý. Ženy, muži, deti, seniori, telesne postihnutí. A môžu ho hrať kdekoľvek. Vo filmoch som ho videla väčšinou hrávať na udupanej zemi pod obrovskými platanmi. V Saint Malo ho hrali na asfaltovej terase.

Pri sledovaní hry ma začal vyrušovať krik ozývajúci sa z pláže. Sedemnásť mladých ľudí, vo veku okolo dvadsiatky, hralo vybíjanú. Odušu. Na mokrom piesku mali vyznačené ihrisko. Ani perspektíva nemohli spôsobiť, že dve polia nemali rovnakú veľkosť. K tomu všetkému väčší rozmer mala hracia plocha, ktorá bola vzdialenejšia od hradieb, na ktorých som stála ja.

Možno až tam išla ústretovosť chlapčenského družstva. Dievčat bolo nielen viac ale mali k dispozícii aj väčšiu plochu na vyhýbanie sa poriadne ostrým loptovým útokom. Bolo ich desať a mladých mužov len sedem. Čím bolo viac kriku na ihrisku, tým viac bolo divákov okolo neho. Ale v dostatočnej vzdialenosti, aby neboli čírou náhodou vybití namiesto hráčov.

O kúsok ďalej som zbadala ten najčudnejší plavecký bazén. Dokonca mal aj skokanskú vežu. A tú najčistejšiu vodu na svete. Aspoň si myslím. Dvakrát denne v ňom menili vodu. Slanú. Morskú. Atlantickú.

Bazén mal len tri vybetónované múry. Smerom k hradbám bol bazén otvorený. Výmenu vody mal na starosti príliv a odliv. A dokonca mal aj svoj význam. Kúpalo sa v ňom podstatne viac ľudí ako v mori.

            Kým som si ja vychutnávala atmosféru korzárskeho mestečka, Ivo fotografoval. Všetko, čo sa mu zdalo byť v hľadáčiku zaujímavé. Až tak, že si musel vymieňať nielen film, ale aj fotoaparáty. Mám taký dojem, že potom, čo mu raz v Toskánsku chýbal jeden fotoaparát, alebo objektív alebo niečo podobné, tak odvtedy pri našich potulkách nosí radšej so sebou celú veľkú brašňu. So všetkými zásobami. A aj s rôznymi filtrami.

Keď som si všetko popozerala a moja drahá polovička ešte stále fotografovala, začala som študovať prírastok do našej mapovej výbavy.

„Ivko, kúpili sme zlú mapu!“

S hrôzou v hlase som dobehla k môjmu manželovi.

„Veď si si pýtala Bretónsko. To som aj ja vyrozumel.“

„Áno, máme Bretónsko. Ale nie túto časť. Nemáme tam ani Saint Malo, ani Sacey, ani Cancale. Toto bude len západná a južná časť Bretónska. Tu je Brest, Quimper, Morbihan. A ešte aj Carnac.“

„Nuž, čo. Nedá sa nič robiť. Prinajhoršom si kúpime ešte jednu mapu.“

            Točitými kamennými schodmi sme opustili hradby a vybrali sa do historického centra. Prezreli sme si katedrálu zasvätenú Svätému Vincentovi, postavenú v dvanástom storočí. Tá však už po chrámoch v Remeši, Amiense a Beauvais nemala šancu na úspech. Viac nás zaujala atmosféra v uličkách. Pouliční muzikanti hrali chytľavú muziku a množstvo poslucháčov spôsobovalo vážne prekážky v už aj tak plných uličkách turistov. Pomaly ale isto sme sa blížili k bráne, ktorou sme vstúpili do starého mestečka.

„Ivko, pozri, tu je tá predajňa, v ktorej sme kúpili mapu. Pokúsim sa ju vymeniť.“

„Danula, nechaj tak. Hádam nám bude stačiť aj mapa Francúzska, ktorú máme.“

„Idem.“

Predavačka si ma pamätala. Prečo aj nie. Už pri našom prvom rozhovore sme obe zápasili s angličtinou jedna radosť. Keď teraz pochopila, o čo mi ide, tak opäť vystúpila na drevenú debničku, vybrala z papierovej krabice mapy a vyhľadala mapu s číslom 309. Côtes d'Armor, Ille-et-Vilaine. A úsmevom mi ju podala. A dokonca mi takmer nasilu vydala rozdiel, s ktorým sa ja už vopred rozlúčila. V duchu som si hovorila, že budem rada, keď mi mapu vymení. A nie že mi ešte aj vráti peniaze.

„Ešte keby sa nám podarila kúpiť bageta.“

Keď už moja drahá polovička myslí na jedlo, tak je zle.

Väčšinou som ja tá, ktorá dáva do pozornosti túto pre život, a najmä pre mňa, nevyhnutnú potrebu. Väčšinou už dávno omdlievam od hladu, ale ešte sa stále snažím oddialiť chvíľu, kedy by som mohla začať hovoriť o jedle. Môj asketicky pôsobiaci manžel - aspoň čo sa týka jedla - sa aj tak na mňa pozrie, obzrie si kriticky moje rozmery a zahlási: „Ty si už hladná? Veď len nedávno sme jedli.“

Tentokrát si Ivo spomenul, že doma nemáme žiaden chlieb, čo môže ohroziť našu večeru. V uličkách Saint Malo je množstvo reštaurácií, kaviarní, rýchlych občerstvení. Ale pravú boulangerie sme nemohli objaviť. Až sme nakoniec oslovili mladú dievčinu, ktorá si, idúc oproti nám, odhrýzala z rozvoniavajúcej bagety. A tá nám ukázala správny smer. O chvíľu sme už aj my boli majiteľmi čerstvého bochníka chleba a cereálnej bagety, ktorú sme maškrtne dojedli skôr, ako sme prišli k nášmu parkovisku.

            Pár minút pred štvrtou sme už študovali spôsob platenia parkovného. Francúzi sú naozaj neskutočne elitárski. Určite si myslia, že keď sa k nim turisti vyberú, majú aspoň toľko zdravého rozumu, že sa naučia čo len základy francúzštiny. Pretože aj v Saint Malo bol postup platby v automate iba po francúzsky. Odpozerali sme si čo-to od našich platiacich predchodcov, niečo nám našepkala štipka intuície a skúseností z iných automatov. Nakoniec sa nám podarilo dopracovať k sume, ktorú sme mali zaplatiť. Štyri eurá a päťdesiat centov.

„Kam teraz?“

Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala v novo zaobstaranej mapke. Ale po chvíľke som nabrala správny kurz.

„Ivko, skúsme ísť na Cap Fréhel. Má tri hviezdičky a päť výhľadoviek.“

„Dobre. Naviguj. Len škoda, že nám začína popŕchať.“

To už Ivo reagoval nielen na tmavnúcu oblohu, ale aj na tých pár kvapiek, ktoré musel likvidovať stieračmi.

Mali sme pred sebou štyridsaťpäť kilometrov a navigácia sľubovala, že by sme v cieli mohli byť za trištvrte hodinu. Prechádzali sme cez zmoknuté dedinky a všímali sme si texty na čoraz hustejšie umiestnených tabuliach.

 

Calvados

Pommeau

Cidre

 

„Ivko, zastav. Som zvedavá, čo to je. Poznám len calvados.“

Zvolala som, keď som pred jedným z domov videla opäť takú tabuľu. Bolo tam aj veľké parkovisko a zo tri autá so zahraničnými značkami. Dážď – nedážď, vybehli sme do domácej predajne. Spoločnými silami a medzinárodnými jazykovými prostriedkami som sa dozvedela, že cidre je jablčné víno vyrobené kvasením jablčného muštu. Niečo ako náš burčiak. Ale nie z hrozna ale z jabĺk, ktorých je v Bretónsku neúrekom. Cidre je vraj dobré vtedy, keď je priezračné a jemne perlivé. Kúpili sme si jednu fľašu. Podobnú nášmu šampanskému.

„Keď prídeme večer domov, vypijeme. Čo povieš, Ivko?“

Mierne pokrútil hlavou ale kúpil. Za tri eurá. O dva dni sme ho našli v carrefoure za jedno euro tridsať centov.

Domáca pani a belgickí, holandskí a francúzski turisti nám spoločnými silami vysvetlili, čo je pommeau. Vyrába sa vraj zmiešaním dvoch tretín nekvaseného jablčného muštu a jednej tretiny ročného calvadosu. Potom z toho vznikne šestnásť až osemnásť percentný alkoholický nápoj. No a calvados - to je vlastne naša jablkovica. Pravý calvados vraj musí zrieť dva roky v dubových sudoch.

Dážď čoraz viac hustol a keď sa pred nami objavila smerovka k parkovisku na Cap Fréhel, to už vážne pršalo. Ľudia okolo nás mali poobliekané pršiplášte alebo držali nad sebou aspoň dáždniky. A pred nami bola tabuľa, že cena parkovného sú tri eurá. Bolo päť hodín. Pršalo. Všade okolo nás bola ťažká tmavá obloha. Nie, tak za toto predsa nebudeme platiť parkovné.

„Skúsme ísť ďalej. Od Cap Fréhel vedie žlto-zelená cesta so štyrmi výhľadovkami. Aspoň z auta si pozrieme, čo tu je a prídeme zajtra alebo v nedeľu.“

Prešli sme asi kilometer a kvapky začali rednúť. Dokonca spoza sivých mrakov začali slnečné lúče vystrkovať konce svojich prštekov. Zatiaľ ešte len v diaľke pred nami.

Po ďalšom kilometri prestalo pršať a po pravej strane vozovky začali hustnúť zaparkované autá. Po ďalšom kilometri sme medzi nimi objavili zopár voľných miest. A už sme aj videli množstvo ľudí, ktorí brázdili po neviditeľných chodníkoch pomedzi husté, žlto-fialové kroviny. Vysoké po kolená.

„Ivko, zastaň.“

„Načo, veď odtiaľto nič nevidieť.“

„Pre voľačo tu musí toľko áut parkovať. Veď tí ľudia musia voľakde ísť.“

„Budeme celí mokrí. Veď sa len na nich pozri.“

Práve v tej chvíli vychádzala z planiny dvojica mladých ľudí, ktorá bola po kolená tmavosivá. A od kolien hore svetlosivá.

„Ale pozri sa, odkiaľ vyšli. Tam nie je vôbec žiaden chodník.“

To som už medzitým zbadala, že v tom farebnom poraste predsa len nejaké chodníky sú.

Naveľa – naveľa, ale veľmi neochotne, moja drahá polovička zastala. Ja som si vykasala nohavice po kolená, rozhodnutá zistiť, kam to množstvo ľudí z toho množstva áut chodí.

„Ivko, ak sa ti nechce, tak zostaň v aute. Ja len zistím, čo sa deje a rýchlo sa vrátim.“

Ivo túto moju ponuku ani nekomentoval. Len si preložil brašňu cez rameno a so znechuteným výrazom a ustavičným hundraním sa vybral za mnou.

„Ivko, nie je toto náhodou vres?“

Zisťovala som u mojej, väčšinou múdrejšej polovičky.

„Neviem.“

„Asi to bude vres. V bedekri som čítala, že by tu mali byť vresoviská. A v anglických filmoch to približne takto vyzerá.“

Na to som už nedostala žiadnu odpoveď.

Po pár minútach sa spoza mňa ozvalo:

„Nevrátime sa už?“

„Ivko, chcem vyjsť aspoň na tento kopec. Tam sa väčšina ľudí zastavuje a hľadí niekam doľava.“

A ďalej som si pochodovala v mojom tempe. Pre istotu som sa už ani neobzerala dozadu. Za každú cenu som chcela vedieť, kam uzulinké chodníčky vedú. Zrazu sa pred nami otvoril nádherný výhľad. Zvysoka padajúce pobrežie, na dne mesiačikovitá kamienková pláž, oceán a ťažká obloha s predierajúcimi sa lúčmi slnka. A všade okolo nás hustý koberec žlto-zeleno-fialového vresoviska.

„Pozri, pravda je to pekné?“

„Ale už by sme mali vrátiť. Čo keď začne zas pršať. A už je aj veľa hodín. Kým prídeme do Sacey, bude neskoro.“

„Ešte kúsok.“

A takto sme šli kúsok po kúsku. Až sa Ivo v určitom okamihu zlomil. Keď sme stáli dobrých sedemdesiat metrov nad morom a pod nami sa prudko zvažovali vysoké skaliská obkolesujúce maličké pláže. Ku ktorým sa dalo dostať len na loďkách.

Po ľavej strane chodníka sme mali strmé zrázy vedúce do Lamanšského prielivu a po pravej strane a pred nami a už aj za nami širokánske koberce vresoviska.

„Je to tu naozaj zaujímavé. Urobím si tu zopár záberov.“

So spokojnosťou v hlase prehovorila moja polovička.

Neodolala som a začala som fotografovať aj ja. Oprávnene sa táto časť pobrežia volá Côte    d'Émeraude. Smaragdové pobrežie. Takú priezračnú, čistú, žiarivo-modro-zelenú vodu som ešte nevidela.

 

Popis: SDC10386.JPG

Vresové koberce na Cap Fréhel (dm)

 

Na uzulinkom chodníku sme sa každú chvíľu museli vyhýbať najmä tým, ktorí išli oproti nám. Mnohí šli veľmi suverénne. Vyslovene si vyžadujúc, aby sme sa im vyhli. Častokrát to boli skupiny mladých ľudí, ktorí si v zápale rozhovoru príliš nevšímali svoje okolie. Zopárkrát sa stalo, že Ivo na mňa zvolal:

„Danula, choď ďalej od toho brehu. Šmykneš sa a spadneš dolu. Zostaň radšej stáť na mieste. Nevyhýbaj sa vždy ty.“

Ktovie, či to bolo z lásky. Alebo len z obavy, čo by robil s mŕtvolou pri prevoze na Slovensko. A ešte aké administratívne vybavovačky by ho čakali. Keby sa to dalo zariadiť tak, že by som mohla všetky papierovačky vybaviť ja, hoci aj záhrobia, tak by ho to, možno, ani nemrzelo. Najmä keď si spomenul na moju tvrdohlavosť, s akou som šla na túto prechádzku.

Po ďalšom dobrom kilometri sa pred nami objavil pohľad na majáky.

„Pozri, Ivko, ideme ku Cap Fréhel.“

Po kľukatiacom sa chodníku, lemujúcom členité pobrežie, sme sa dostali ku skutočným majákom. Dvom. Starší je zo sedemnásteho storočia. Architektovi Vaubanovi ho dal postaviť Ľudovít XIV. Novší má o dva roky viac ako ja. To znamená, že má šesťdesiatdva rokov. Bol postavený v roku 1950. Maják vraj dosvieti až do stodesať kilometrov. Samozrejme za jasného počasia.

Na najsevernejšom bode tohto polostrova je postavených množstvo červeno-hnedých kamenných trpaslíkov. Chvíľku som sledovala malého drobca, ledva sa držiaceho na ešte labilných nôžkach, ako kládol jeden kamienok na druhý. Pod dohľadom usmiateho tatka. Malému drobcovi sa na tvári zračilo obrovské odhodlanie postaviť aspoň takého kamenného mužíka, ako bol on sám. O to bol väčší nárek, keď sa mu pri zapotácaní zosypal. Ale nedal sa. Po chvíľke plaču sa mu objavilo na tvári nové odhodlanie. A opäť sa pustil do svojho malého diela.

Po pár metroch, keď sme z najsevernejšieho cípu mysu Fréhel zabočili doprava, sme začuli mohutný škrekot. A okolo nás začali nielen nebojácne, ale častokrát až v nebezpečnej blízkosti poletovať množstvá čajok a kormoránov. Pristávali na dvoch obrovských skalách, vynárajúcich sa z vody hneď oproti nám. Všade okolo nás sedeli na kameňoch ľudia a sledovali toto vtáčie divadlo. Pridali sme sa k nim. Bola to naozaj nevšedné predstavenie.

Počasie sa k večeru umúdrilo. A nám bolo celkom ľúto, že už budeme musieť ísť. Príliv sa čím ďalej – tým viac blížil k brehu. Celou cestou sme sledovali, ako sa skaly ponárali do vôd oceána. Najvyšší príliv mal byť o štvrť na deväť. A to bolo až o hodinu. Chvíľu sme váhali, či predsa len nezostaneme sedieť na Cap Fréhel, ale nakoniec celodenná únava a takmer stokilometrová cesta pred nami, urobili svoje rozhodnutie za nás. Tentokrát sme sa k autu vybrali okolo majákov, cez parkovisko a po ceste. Za pätnásť minút sme boli pri ňom. Po pol ôsmej sme sa už viezli späť do Sacey. Podľa džípieska nám mala cesta trvať hodinu a pol. Po deviatej sme naozaj stáli na dvore nášho dovolenkového bývania. Už tam boli zaparkované tri autá. Bez problémov sme sa k nim zmestili aj my. V oknách na poschodí sa svietilo, ale na prízemí bola tma. Okolo desiatej mi zapípal mobil. Na displeji som našla správu.

„My sme všetci oki – aj ajka. Pusky. Davajte si pozor a trosku aj oddychujte. Lubim.“

Od našej Kiky. Namiesto uspávanky na dobrú noc.

Boli sme takí unavení, že sme zaspali hádam skôr, ako sa nám hlavy dotkli vankúša. V celom dome bolo úžasné ticho. Ani len dlážka nezavŕzgala. Do polnoci. Vtedy som sa polozobudila na škrípanie kamienkov pod kolesami auta. A o chvíľu už bolo počuť vlečenie ťažkých kufrov do izby priamo nad nami. Nestihla som sa však ani celkom zobudiť, pretože po pár minútach bolo opäť v celom dome ticho. Tentokrát až do rána.

 

 

Sobotné potulky po krajine mora

 

            Zobudila som sa na kroky idúce dolu schodmi. Prví hostia, ubytovaní na poschodí, už išli na raňajky.

Darmo som nám večer nastavila na mobile budík. Na ôsmu. S privretými očami som ho zneškodnila a pootočila som sa na druhú stranu. Bolo o desať minút pol deviatej, keď som vyletela z postele.

„Ivko, vstávaj. Zase prídeme neskoro na raňajky.“

Svoj ranný rituál som zvládla v rekordnom čase. Za pätnásť minút. Inak naň potrebujem pol hodinu. V polovici som zbadala, že Ivo ešte nevyliezol spod paplóna.

„Ivo! Vstávaj! Už som počula ísť ďalšie kroky do kuchyne.“

„Ihm. Už idem. Ako je vonku?“

Vyzrela som von oknom.

„Všade je sivo.“

Našťastie to môjho drahého manžela neodradilo od vstávania. Ale aj tak bolo trištvrte na deväť, keď sme vstúpili do priestrannej raňajkovej miestnosti.

Za stolom, prestretým pre desiatich ľudí, sedeli piati hostia. Naši dvaja Angličania z predchádzajúceho rána a trojčlenná francúzska rodina. Starí rodičia s vnučkou. Bolo deväť, keď do jedálne vstúpila ďalšia trojčlenná rodina. Rodičia okolo štyridsiatky, so synom okolo osemnástky. Ako sme sa o chvíľu dozvedeli, to oni docestovali o polnoci. Ich príchodom sa pri stole rozprúdila živá debata. O Američanoch sa vo všeobecnosti hovorí, že sú žoviálni a bezprostrední. A naši noví spolustolovníci to svojím správaním potvrdili. Po mojej pravici sedel syn, za vrchstolom jeho mama, po jej pravici manžel a ten sedel vedľa Iva. Viac - menej rozprávala žena. Od nej sme sa dozvedeli, že je učiteľkou, sú z New Yersey a synovi chcú počas prázdnin ukázať Európu. Dokonca som od nej dostala pochvalu za moju angličtinu. K pochvale sa pridal aj jej manžel. To však netušili, že som sa vypla k svojmu najmaximálnejšiemu výkonu a že mi pomáhal aj čas, keď som hovorené prekladala mojej polovičke, ktorá sa cezo mňa aktívne zapájala do rozhovoru.

Na Glendinu otázku, čo sme videli predchádzajúci deň, som spomenula aj náš nákup cidre. Tým sme sa dostali k téme calvadosu. Ale to už k nášmu stolu pristúpil aj Steve, ktorý dovtedy pri kuchynskom pulte spokojne dopíjal svoj ranný hrnček kávy. Dopĺňal Glendine rozprávanie o pálení calvadosu na francúzskom vidieku. O tom, ktorý sa páli aj na čierno. Nejde o žiadnu štyridsať percentnú pálenku. Ide o osemdesiat percentný calvados. Tajomstvo domácej výroby sa vraj dedí aj s potrebným riadom z generácie na generáciu. Jablková Normandia a Bretónsko mali ťažké srdce na Sarkozyho. Pretože sa pokúsil urobiť „stop“ nelegálnemu páleniu. Aspoň predpismi. Ktoré vraj vidiečania aj tak príliš nedodržiavajú. Keď sused ponúka cez plot svojho suseda z plastikovej fľaše zabalenej v novinách, tak ho neponúka vodou. Väčšinou sa vo fľaške ukrýva osemdesiatková jablkovica.

Vo Francúzsku sa páli na čierno jablčná pálenka a na Slovensku zas slivovica. Aspoň ja mám s tým bohaté skúsenosti. V raňajkovej alkoholickej téme som pokračovala ja. Porozprávala som, ako som pomáhala môjmu otcovi páliť doma slivovicu. Ale že my sme ju pramenitou vodou riedili na päťdesiatdvojku. A to som vtedy mala okolo pätnásť rokov.

Od alkoholickej témy sme prešli na hospodárstvo Timmisovcov. Dozvedeli sme sa, že na zadnom dvore a pozemku majú jedného ponyho, jedného barana, tri ovce, štyri mladé ovečky, množstvo sliepok a množstvo husí. Jedného gunára, tri matky husi a osem húseniec. Dosť. A okrem toho ešte aj množstvo hostí.  

Po hodine sme ukončili raňajky. Nedalo mi, aby som pri odchode z jedálne nepoložila Glende jednu otázku.

„Glenda, kde ste sa tak dobre naučili po anglicky? Je to také netypické pre Francúzsko.“

Už krstné mená a priezvisko našich domácich ma malo pripraviť na odpoveď, ktorú som dostala.

„My sme sa do Bretónska prisťahovali z Anglicka. Žili sme blízko mesta Manchester. Tu žijeme sedem rokov.“

Len čo sme nastúpili do auta, ihneď som vyrozprávala túto novinu Ivovi. A neodpustila som si položiť mu otázku:

„Ivko, a my sa kde presťahujeme? Do Talianska alebo do Francúzska?“

„A z čoho tam mieniš žiť?“

Musela som uznať, že zo slovenských dôchodkov určite nie. 

            Na tachometri sme už mali dvetisíc sedemstotri kilometrov, keď sme z dvora zabočili, pre zmenu doľava. Deň predtým sme sa vybrali doprava. Ivo spomalil, čakal, čo na to povie naša satelitná navigátorka.

„Je ticho. Takže ideme dobrým smerom.“

Spokojne skonštatoval a pozrel na oblohu, ktorá začala sem – tam ukazovať aj príjemnejšiu tvár. V podobe modrej farby a ojedinele prekukujúceho slnečného lúča.

„V Bretónsku môže byť asi aj viackrát za deň slnečno.“

V tom okamihu asi ani nevedel, ako trafil do čierneho.

V dobrej nálade sme sa dostali do nášho prvého cieľa. Do Pontorsonu. S množstvom kvetov po celej dĺžke hlavnej ulice.  

„Čo ideme kupovať?“

Na túto otázku som vedela veľmi presne odpovedať.

„Známku. Mame musíme poslať pohľadnicu, aby jej prišla skôr, ako sa my vrátime z dovolenky.“

Zaparkovali sme v centre maličkého štvortisícového normandského mestečka. Až tam som si, stojac pred radnicou a veľkou mapou, uvedomila, že sa nachádzame na hranici dvoch regiónov – Dolnej Normandie a Bretónska.

Sacey, Mont Saint Michel, Pontorson sú v Dolnej Normandii, ale Le Vivier sur Mer, Cancale, Saint Malo, Cap Fréhel sú už v Bretónsku.

Pošta bola hneď oproti parkovisku. Vnútri stáli dva rady ľudí, vedúce k dvom ženám za pultom. Francúzske nápisy na tabuliach nad ich hlavami nám nič nehovorili, tak sme sa rozhodli postaviť do kratšieho z nich. Netrvalo dlho a už sme boli na rade my.

Na prosbu v angličtine „prosíme si jednu známku na pohľadnicu“ sme dostali francúzsku otázku „kde? do ktorej krajiny?“.

Ale to sme zistili, až keď nám začal pomáhať mladý muž z vedľajšieho radu.

„Do Slovenskej republiky.“

Po vyjasnení tejto základnej otázky sme sa dostali k známke v hodnote sedemdesiatjeden centov. Pri okne bol umiestnený pracovný stôl. Pohodlne sme sa za ním usadili a ihneď sme sa pustili do práce. Kým sme písali roztopašný text z upršanej a chladno neletnej dovolenky, zatiaľ si nás domáca posádka so záujmom prezerala. Vrátane oboch zamestnankýň pošty.

„Kam vhodíme pohľadnicu?“

Spýtal sa ma Ivo, keď na ňu zodpovedne prilepil získanú korisť.

„Pôjdem ju zaniesť tej panej, od ktorej sme kupovali známku.“

Na moju anglickú otázku odpovedala po francúzsky a natiahla k nám ruku. S úsmevom na tvári. Spoľahli sme sa na to, že s pohľadnicou sa určite nedá nič iné urobiť, ako ju len poslať na Slovensko.

Pri odchode sme ešte raz poďakovali mladému mužovi, nášmu tlmočníkovi, a hlasným „orevuár“ sme sa so všetkými rozlúčili.

„Ideme pohľadať bulanžériu?“

Ivovi tak chutili ozajstné francúzske bagety, že by ich nedbal kupovať v každom mestečku, v ktorom sme sa zastavili.

„Dobre, ale kúpme si aj nejakú šunku a urobíme si niekde piknik.“

Vstúpili sme do malilinkého mäsiarstva, v ktorom bolo na hákoch zavesených zopár čerstvých kúskov mäsa. Ďalšie pekné kúsky boli naukladané v jednom z dvoch chladiacich pultov, rozdeľujúcich predajňu na zónu zákazníkov a predavačov. Nás, zákazníkov, bolo viac. Šiesti. Dvaja pred nami a traja za nami. Oveľa viac by sa nás do predajne ani nebolo vošlo. Za pultom stála mladá predavačka typu krv a mlieko a muž, držiaci v rukách skutočné mäsiarske nástroje. Obrovský nôž a sekáč na mäso. Švitorivou francúzštinou sa pred našimi očami odvíjal systém dopytu a ponuky, ukončený zazvonením pokladne. Potom sme prišli na rad my.

„Prosíme si tridsať deka šunky.“

Samozrejme, pri našej absencii francúzštiny, som sa pokúsila o nákup v angličtine. Mladá žena za pultom na mňa neveriaco pozrela a poťahala za rukáv svojho kolegu. Jej gesto malo určite znamenať – nenechávaj ma v tom samú. Sústredene sa na nás zahľadel. Ja som zopakovala našu prosbu. Ale nepochodila som. Vtom som si spomenula, že som niekde v bedekrových slovníčkoch videla slovo jambon aj s výslovnosťou žambon. Našla som odvahu vysloviť to  nahlas. Zároveň som zapichla prstom do skla smerom k niečomu, o čom som si myslela, že by to naozaj mohla byť šunka. Obe tváre sa rozžiarili a z chladiaceho pultu vytiahli kusisko krásnej mäsovej šunky. Nasledovala francúzska otázka. Len som dedukovala, že sa nás „krv a mlieko“ pýta na množstvo.

„Srí handred greems, plís.“

Nič. Začala som vyťahovať zošit a pero, že jej to napíšem v číslach, ktoré sú našťastie medzinárodné, keď sa zrazu spoza nás ozval hlas. Od poslednej zákazníčky v rade. Elegantne oblečenej štíhlej tmavovlasej mladej dámy, ktorá len pred chvíľou vstúpila do predajne. Tá za nás vybavila zvyšok transakcie. Za krátku chvíľu, kým nám predavačka úhľadne nakrájala šunku, zabalila ju a nablokovala, sme sa dozvedeli, že našou tlmočníčkou je Parížanka. V Pontorsone má len vidiecky dom, do ktorého prichádza na víkendy. A tlmočí turistom. To som si už len v duchu doplnila ja.

Bohatší o vzácny úlovok sme sa vybrali ešte pohľadať pekáreň. Tá nás čakala na križovatke hlavnej ulice a už cez výklad sme videli, že tu nebudeme mať žiadne problémy s nákupom. Bagety, pečivá, chleby, zákusky a koláče boli úhľadne naukladané v policiach. Ivovi stačilo ukázať na svoj výber prstom a povedať „úno“ a bolo to. Vôbec nevadilo, že to povedal po taliansky. Za krátku chvíľu sme sa stali majiteľmi jedného okrúhleho bochníka chleba a jednej nádhernej rozvoniavajúcej bagety.

 

Popis: SDC10391.JPG

Pred boulangerie v Pontorsone (dm)

 

Pri výjazde z Pontorsonu sme prechádzali ponad rieku Couesnon, ktorá ústi pri Mont Saint Michel do Atlantického oceánu. Za križovatkou na Route de Saint-Georges som donútila Iva zastať:

„Čo sa stalo? Veď tu nie je vhodné miesto na parkovanie.“

„To si musím odfotografovať. Také niečo som ešte nevidela. Je to prekrásne. Uvidíš!“

S veľkou nedôverou, ale predsa, odhodlala sa moja polovička zastaviť. Ivo má vo zvyku bagatelizovať moje zvolania, ktoré hanlivo nazýva „aha, vrabček!“. Väčšinou je toho názoru, že ma dokážu zaujať tie najnepodstatnejšie predmety alebo javy okolo mňa. A niekedy si dokonca myslí, že tým vedome odbieham od témy. Ale to vôbec nie je pravda. Tak ako sa to o malú chvíľu ukázalo aj na križovatke v Pontorsone. Keď Ivo uvidel to, čo ja, bez slova sa vrátil k autu. Vziať si fotoaparát. Ja som už mala ten môj v ruke.

„Teraz verím, že to Renoir neprehnal.“

Prehlásil môj drahý manžel pri pohľade na záhradu plnú tých najrôznofarebnejších kvetov.

O chvíľu za naším autom zaparkovali Angličania s veľkým karavanom a s fotoaparátmi v ruke sa pridali k nám.

 

Popis: SDC10396.JPG

Renoirovská záhrada v Pontorsone (dm)

 

Vyzerala ako záhrada nikoho. Z troch strán bol okolo nej drôtený plot a zo štvrtej živý zelený. A ani na kúsku záhrady nebola zasadená žiadna zelenina alebo ovocný, či iný strom. Len kvety. Množstvo farebných kvetov. U nás na Slovensku by si mnohí povedali, že je to nehospodárne plytvanie pôdou. Viem, o čom hovorím, pretože pred pár dňami Ivo zas vysadil viac ako sto koreňov rajčín. Ale táto záhrada bola jednoducho krásna. Pôsobila ako najpestrejšia lúka. Až po Le Vivier sur Mer som rozmýšľala nad tým, aký to musí byť človek, ktorý takto vysial svoju pôdu. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som doma gúglila so žltým panáčikom po Route de Saint-Georges. Na mieste pestrofarebného políčka som našla záber z februára 2009. Bol na ňom žlto-zeleno-hnedý vyprahnutý trávnik. Taký obyčajný. Ničím zaujímavý. Pri takom by sme určite nezastali. Ale teraz sme mali šťastie.

            Do Cancale sme vchádzali nám už známou výhľadovkou. Uprostred nábrežia sme však neodbočili doľava, do centra mesta, ale pokračovali sme ďalej po nábreží.

„Ivko, tu niekde by sme mali zabočiť doprava. Je tam žltozelená cesta.“

To sa už pred nami objavila tabuľka s názvom Port Briac. Tu je vraj geologická hranica medzi Normandiou a Bretónskom. Spletitými uličkami, vedúcimi pomedzi malé rodinné vilky, sme sa dostali do neveľkej zátoky. Obkolesenej prírodnými žulovými hradbami. Ani drobné mrholenie nám nezabránilo, aby sme si tu urobili kratučkú prestávku. A piknik, pri ktorom sme pozorovali deťúrence, tmoliace sa po odkrytom brehu. Prekutávali každý kameň, šťúrali do vlhkého piesku a hľadali mušle. Dnes sa ustrice a slávky pestujú na špeciálnych laviciach ale na kráľovský dvor sa vozili cancalské ustrice, ktoré zberači nazbierali priamo na pobreží. Po odlive. Nevideli sme, že by boli deti úspešné vo svojom hľadaní. Ale ani to ich neodrádzalo, aby neskackali po skalách vynárajúcich sa z vody.

Port Briac je známy svojím prístavom. Len zopár malých plachetničiek už ležalo na boku vo vlhkom piesku. Väčšina sa stále pohojdávala na vode. Odliv sa ešte neprejavil v plnej sile. V ten deň bol najvyšší príliv o trištvrte na deväť. Takže pred necelými tri a pol hodinou. Ešte takmer tri hodiny malo more na odchod od pevniny.

 

Popis: SDC10402.JPG

Hľadači mušlí v Port Briac (dm)

 

Dočítala som sa, že klesanie a stúpanie hladiny oceána súvisí s príťažlivou silou Mesiaca a Slnka. Príťažlivosť spôsobuje, že okolo celej Zeme neustále bežia dve prílivové zdvihnutia vo viac ako dvanásťhodinových intervaloch. Vďaka tomu majú Bretónci dokonale čisté pláže. Veď ich dvakrát denne upratuje ten najsilnejší upratovač. Po najvyššom prílive oceán začne o niečo viac ako šesť hodín utekať od pevniny a po šiestich hodinách sa začne k nej vracať. Najvyšší príliv je vraj v čase splnu alebo novu. Vtedy je Slnko, Mesiac a Zem v jednej línii, čo vraj spôsobuje, že sa príťažlivá sila Slnka a Mesiaca zväčší natoľko, že dôjde k skokovému zdvihnutiu vody. O prílive v zálive pri Mont Saint Michel sa hovorí, že dosahuje výšku pätnástich metrov a že uháňa ako kone v pokluse. Pri odlive odíde voda oceána až do vzdialenosti pätnástich kilometrov od pevniny. Za šesť hodín.

Ale takýto úkaz nie je možné vidieť všade. V Stredozemnom mori má príliv výšku len slabých šesťdesiat centimetrov. Najvyšší príliv majú vraj možnosť pozorovať Kanaďania pri Fundy Bay. V zátoke Atlantického oceánu. Tu namerali príliv vysoký až šestnásť metrov.

            Pri krátkej prechádzke po pláži sme prešli okolo obrovskej tabule s nápisom:

„Pláž je bez dozoru. Kúpanie je nebezpečné počas búrlivého počasia. Len na vlastné riziko.“

Tento nápis bol dokonca aj v angličtine. Na maličkej zastrčenej pláži, kde okrem nás parkovali len dve autá. S dvoma rodinami detí, ktoré ešte aj pri našom odchode zanietene prehľadávali každý kameň.

            Z Port Briac sme sa vybrali k Pointe du Grouin. Podľa mapy to mala byť ďalšia výhľadovka. Bola. Opäť som v diaľke, v opare, uvidela sivý trojuholník. Mont Saint Michel. Ktovie, či je tam niekedy aj taká viditeľnosť, že všetko naozaj vidno. Ale na wikipédii je uvedené, že Pointe du Grouin vraj ponúka bezkonkurenčný výhľad na opátstvo Svätého Michala. Špička polostrova Grouin je najsevernejším bodom pevniny nad Cancale, vzdialená od neho len šesť kilometrov. A o ďalších šesť kilometrov severnejšie je v mori postavený maják Pierre Herpin. Len pár metrov od okružného chodníka, na východnej strane tohto mikropolostrova, sú ostrovy Landes. Ale suchou nohou by sme sa k nim asi nedostali ani počas odlivu. Možno práve preto sú vtáčím rajom. Údajne tu hniezdi okolo tisícky čajok a je tu aj množstvo kormoránov. Aj keď nebolo najpríjemnejšie počasie, rozhodli sme prejsť kol dokola okolo celého Grouinu. Neboli sme sami. Úzke chodníčky boli zaplavené turistami. Šum mora zmiešaný so zvukom vetra a škrekotom čajok nás sprevádzal počas celej našej okružnej prechádzky. Jej záver sme už absolvovali v silnejúcom daždi a zosilnievajúcom vetre. Zrýchleným krokom sme sa vydali k nášmu autu, zaparkovanom na piesčitom parkovisku uprostred kríkov.

 

Popis: SDC10409.JPG

Len šum dažďa a hukot mora na Pointe du Grouin (dm)

 

            Od Pointe du Grouin po Le Lupin sa popri pobreží Lamanšského prieplavu vinie žlto- zelená cesta. Na mape. Už dopredu nás pripravovala na nevšednú krajinu. Pomaly sme sa plazili po pobrežnej ceste a každú chvíľu sme zastavovali. Pár metrov nad hladinou oceána bolo na skalách zreteľne vidieť tmavšiu hranicu prílivu. Pomedzi vresoviská sa vinul chodník, ktorý bol v nie najpríjemnejšom počasí prázdny. Ale vedela som si predstaviť, aké by mohlo byť zaujímavé túlať sa po Smaragdovom pobreží za priaznivejších podmienok. Dokonca by nemuselo byť ani teplo a slnečno. Stačilo by, keby nepršalo a nefúkal vietor.

 

Popis: SDC10410.JPG

Smaragdové pobrežie (dm)

 

Po štyroch kilometroch od Pointe du Grouin sme opäť odstavili auto. Tentoraz na dlhšie. Na veľkom asfaltovom parkovisku. Boli sme zvedaví, prečo tam stojí toľko áut. My sme videli len veľký trávnatý val, spoza ktorého sem-tam vykúkali obrovské balvany. Keď sme naň vyšli po kamenných schodíkoch, objavil sa pred nami veľkolepý výhľad. Obrovská piesčitá čistá pláž v tvare polmesiaca lemovala spenenú vodu oceánu. A rovno pred nami vyrastal z piesku skalnatý ostrov, na ktorom bola postavená malá pevnosť.

Prvú budovu na tomto malom ostrovčeku postavil už v roku 1027 konstábel Guesclin. V osemnástom storočí ju prestaval architekt Ľudovíta XIV. Vauban a od roku 1996 je v súkromných rukách. Vo chvíli, keď sme ju z diaľky obdivovali, boli by sme mohli prejsť na ostrovček suchou vodou. Ale domáci to nemajú jednoduché, keď sa do vlastného domu môžu dostať alebo len po vode alebo len po mokrom piesku.

 

Popis: SDC10412.JPG

Odliv pri Ile du Guesclin (dm)

 

Od pevnosti  smerom k nám sa hnala  skupina divokých detí. Bosá. Obuv na ne čakala na

chodníku neďaleko nás. V našom prípade bol v stave ohrozenia Ivo, pretože si fotoaparát tak pevne pritískal k oku, že ani nevidel, čo sa okolo neho robí. Keď som ich po chvíli videla nastupovať do modrého mikrobusu, narátala som ich desať. Za volant si sadol chlap, ktorý sa dovtedy potuloval sám po parkovisku. Možno dúfal, že sa polovica tých zdivočelých detí stratí. S nedôverou pozeral, keď som si tých kameňobijcov fotografovala. Síce s veľkými problémami, pretože vietor so mnou kymácal na všetky strany. Čo vidno aj na mojich fotografiách z tohto inak čarovného miesta. Ale aspoň na chvíľu nepršalo. Keď sme vkladali veci do auta a pripravovali sa na odchod, pristávalo vedľa nás ďalšie auto. Dvojica v našich rokoch otvorila batožinový priestor a vybrala si z neho gumáky, do ktorých sa prezuli. Pán zatvoril kufor, chytil svoju partnerku okolo pliec a vybral sa s ňou do vresovísk po našej pravej strane. Vôbec si pritom nevšimol, že pri zadných pravých dverách si nechal svoje sviatočné topánky. Našťastie ma v tom vetre začul a s veľkým ďakovaním sa po ne vrátil. Obaja nám s úsmevom mávali, kým sme nevyšli z parkoviska.

            V našej ceste sme pokračovali ponad takmer dva kilometre širokú rieku Rance, vyúsťujúcu do Lamanšského prieplavu medzi Saint Malo a mestečkom Dinard. Keď sme o pol piatej vošli do tohto kúpeľného desaťtisícového mesta, nemali sme veľkú chuť zastaviť. Opäť sa rozpršalo. Autom sme sa motali po uliciach, až sme sa dostali do zátoky Du Prieuré. Malebného prístaviska s množstvom plachetníc a lodiek. Společník cestovatele Francie hovorí, že Dinard je aristokratické letovisko, ktoré bolo objavené v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia a ešte stále priťahuje medzinárodnú smotánku.

Pri výjazde z mesta sme sa točili okolo kruhového objazdu. V jeho strede boli umiestnené rôzne vysoké samorasty, znázorňujúce ľudské postavy. K samorastom boli dorobené hlavy a obrovské oči.

O trištvrte na päť sa ma moja polovička krútiaca volantom spýtala:

„Danula, nevidíš niekde, že by sa vyjasňovalo?“

Musela som ho sklamať.

„Ivko, nikde. Všade prší.“

Keď sme prechádzali okolo obchodných domov, zaradil sa Ivo do odbočovacieho pruhu a na parkovisku ma nechal strážiť auto.

„Idem niečo dobré kúpiť a potom pôjdeme domov.“

O chvíľu sa vrátil s keksíkmi, na ktorých bol aj slovenský text. Aspoň sme vedeli, čo budeme maškrtiť. Kúpil aj červené víno, camembert a v tej zime aj nanuky. Tie sme zjedli ihneď, aby sa nám po Sacey neroztopili. Lebo až taká zima zas nebola.

Do navigácie som naťukala cieľ cesty a zadala som, že sa do neho chceme dostať najkratšou cestou. Čo bolo cez Le Vivier sur Mer. Aj keď pršalo, po piesčitej pláži cválal celý rad jazdcov.

Na nádvorí sme sa narýchlo stretli s našimi domácimi. My sme bežali z auta do domu a Glenda s táckou v ruke plnou zákuskov sa ponáhľala k Stevovi do auta.

„Kam ste sa vybrali?“

„Ideme k susedom na párty.“

Zaželali sme im príjemný večer a rýchlo sme za sebou zatvorili dvere. Boli sme sami v celom dome. Takto zavčasu sme sa ešte na žiadnej našej dovolenke v posledných rokoch nedostali do izby. O trištvrte na šesť. Urobili sme si horúci čaj, ja som do zošita dopísala poznámky, prekontrolovala som kvalitu snímok vo fotoaparáte a neostré som povyhadzovala do koša.

O štvrť na osem nám prišla esemeska:

„My sme boli vcera za ajkou, dnes nocujeme vo fatre. Vyhlad mame na rozsutec. Pekny vecer. Pa.“

Vyzeralo to tak, že na Slovensku je lepšie počasie a naši mladí sú na víkendových potulkách.

Okolo deviatej sa vrátili zo susedskej párty naši domáci. O chvíľu bol v celom dome pokoj a ani na nádvorí neparkovalo žiadne auto. Vyzeralo to tak, že túto noc budeme jedinými hosťami. Ešte sme si prezreli mapy a urobili plány na ďalší deň. Bolo desať, keď sme v izbe zhasli svetlo. Skôr ako som zaspala, počula som pristávať auto. Ale nič viac som neregistrovala. Na podokenicu bubnujúci dážď bol tou najlepšou uspávankou.

 

 

Mont Saint Michel

 

            Už večer sme vedeli, že toto ráno musíme byť nielenže načas na raňajkách, ale že musíme byť najneskôr pred pol desiatou pri Mont Saint Michel. Ale aj tak sa nieslo raňajkové matiné v medzinárodnom duchu. Pri stole už sedeli traja Kanaďania a jedna Angličanka, ktorá ich viedla na návštevu do svojej krajiny. Aj oni sa ponáhľali, pretože ich čakala cesta do Le Havru a odtiaľ osemhodinová plavba do Anglicka. Glenda nám stihla povedať, že dnes majú veľkú rodinnú udalosť. Z Anglicka k nim príde na návštevu jej brat s troma deťmi. So šestnásť ročným synom a štrnásť a dvanásť ročnými dcérami. Veľmi sa tešila a chystala sa pripraviť im na privítanie dobrú večeru. Dozvedeli sme sa, že v septembri ich príde navštíviť tridsaťosem ročný syn. Zo Španielska. Príde im predstaviť priateľku Karolínu, s ktorou chodí zo desať mesiacov. Rozhovorila sa aj o dcére a zaťovi. Ten má matku Angličanku a otca Poliaka. Skonštatovali sme, že Timmisovci sú ukážkou internacionálnej rodiny.

Popri týchto témach sme si ešte našli čas porozprávať sa o masle. Dozvedeli sme sa, že pre tento región je typické slané maslo. Chutilo nám. Ale bolo pre nás nepredstaviteľné, že by sme si naň natreli lekvár.

            Bolo deväť minút po deviatej, keď sme nasadali na dvore do auta. A pritom nás ráno zobudilo slniečko. Keď som vykukla von oknom, tak som videla po modrej oblohe plávať biele oblaky. Kým sme sa najedli, všetko sa zmenilo. Naširoko – naďaleko sme videli len sivú oblohu. A na tričká sme si ešte pred vstupom do auta navliekali svetre. Tak bolo chladno. Prekontrolovali sme, či máme zo sebou dáždniky a vetrovky. Zistili sme, že pre bretónsku dovolenku je takáto výstroj nevyhnutnosťou.

„Danula, všimla si si, že v Bretónsku častejšie zapíname kúrenie ako klimatizáciu?“

Spýtal sa ma Ivo, keď mi nadiktoval, koľko máme kilometrov na tachometri.

„Dvetisíc osemsto štyridsaťsedem. Dosť. A to sme v polovici dovolenky.“

„Viac ako v polovici. Dnes je ôsmy deň a ešte máme pred sebou päť dní.“

Fundovane som pripomenula mojej drahej polovičke náš časový harmonogram. Ale musela som sa aj ja pozrieť do itinerára, ktorý som mala schovaný pod sedadlom.

            Na parkovisko pred Mont Saint Michel sme prišli v čase najvyššieho prílivu. Aspoň počas nášho bretónsko-normandského pobytu. Samozrejme, že v rámci bieleho dňa. Večerné hodiny neboli pre nás aktuálne. Na stránke www.ot-montsaintmichel.com/en/horaire-marees/mont-saint-michel predpovedali, že v nedeľu predpoludním, pred pol desiatou, vybehne voda o dvanásť metrov a šesťdesiat centimetrov. O tridsaťpäť centimetrov menej ako deň predtým o deviatej večer. Ale vtedy nebolo hodné ani psa vyhnať von, tak sme sa museli uspokojiť s tým, že budeme vidieť nižší príliv.

Parkovací muž od nás vybral šesť eur a s vysielačkou v ruke nás nasmeroval na plochu ďaleko, ďaleko dopredu. Smerom k hradbám. Tam si nás prevzal ďalší muž s vysielačkou pri uchu a zaradil nás na miesto.

„Danula, ty si myslíš, že je to tu bezpečné? Pozri sa. Za nami už voda olizuje parkovisko.“

„Ivko, tí chlapi musia vedieť, čo robia. Ak nás sem postavili, tak to bude dobré. Nerob paniku. A potom, veď sme prišli v čase najvyššieho prílivu, takže voda už vyššia nebude.“

Rozlúčili sme s našou fabiou a dúfali sme, že kým obídeme celé opátstvo, tak jej nebude hroziť žiadne nebezpečie.

Tam, kde sme vo štvrtok večer videli vlhký piesok, ťahajúci sa ďaleko - ďaleko do mora, tak teraz tam bol oceán. Kde bolo vo štvrtok parkovisko pre autobusy, tak tam bol oceán tiež. V suchom kútiku ale už čakalo cisternové auto, aby z neho začalo pri odlive ihneď zmývať slanú morskú vodu. Aby tam mohli opäť zastavovať autobusy. Aspoň na pár hodín.

Teraz sme na vlastné oči videli, prečo je potrebné sledovať informácie o stave hladiny.

 

Popis: SDC10424.JPG

Cesta vedúca na parkovisko autobusov pod Mont Saint Michel (dm)

 

K vstupnej bráne sme sa dostali cez drevenú lavičku. Do hradbami obkoleseného opátstva sme vstúpili suchou nohou. Voda zastala necelé štyri metre na granitovej dlažbe pred Porte de l´Avancée. Bedeker uvádza, že Mont Saint Michel má päťdesiat obyvateľov. Ale neuvádza, či ide len o benediktínskych mníchov, ktorí sa sem vrátili v roku 1966. Tisíc rokov potom, ako tu založili kláštor. Po Francúzskej revolúcii boli zo svojho opátstva vyhnaní a viac ako sedemdesiat rokov bolo toto miesto väzením. Pre politických väzňov. Čím ďalej, tým menej sa mi Francúzska revolúcia páči. Bola na môj vkus príliš krvilačná. A ešte k tomu urobila z Mont Saint Michel väzenie. To príliš nesvedčí o kultúre ducha jej vodcov. Ešte šťastie, že dnes už máme UNESCO.  Do Zoznamu svetového dedičstva bola zapísaná táto pamiatka v roku 1979.

Po Grande Rue, uzulinkej uličke plnej obchodíkov, palacinkární, rýchlych občerstvení  a reštaurácií, sme miernym stúpaním vyšli na plošinku pri Severnej veži –Tour du Nord. Odtiaľ už na nás čakalo prudké stúpanie po schodoch. Podľa bedekra je tam deväťdesiat schodov. Ja som mala čo robiť, aby som ich elegantne, bez viditeľnejšieho zadýchania vyšla. A nie ich ešte aj rátala. Cez pokladňu, v ktorej sme nechali osemnásť eur, sme sa dostali na západnú terasu.

 

Popis: SDC10448.JPG

Západná terasa na Mont Saint Michel (dm)

 

Odtiaľ sme mali veľkolepý výhľad. Na rieku Couesnon, pritekajúcu od Pontorsonu. Na Atlantický oceán okolo hradieb, ukrývajúcich toto stredoveké náboženské miesto. Na hrádzu, ktorú postavili pred viac ako sto tridsiatimi rokmi. A na naše auto na parkovisku, od ktorého sa pomaly vzďaľovala voda. Ono by bolo asi najlepšie prísť na západnú terasu tak zo dve hodiny pred prílivom a vidieť, ako sa voda blíži k brehu a potom zas vidieť, ako voda od brehu uteká. Len keby sme mali lepšie počasie. V tej zime, vetre a sem - tam mrholení sa nám na výhľadovke nechcelo príliš dlho ostávať.

Z terasy sme prešli do kostola, kde sme nevedeli, či máme skôr obdivovať jeho románsku alebo gotickú časť. V románskej sme sa mohli voľne poprechádzať, ale pred chórom bol natiahnutý povraz. Takže gotika bola pred návštevníkmi chránená. Vonku sa medzitým rozpršalo. My sme boli počas našej ďalšej prehliadky chránený krytou krížovou chodbou rajského dvora. Dvojité štíhle vápencové stĺporadie otváralo zo všetkých štyroch strán pohľad do vnútorného zeleného priestoru. Tak prekvapujúceho vo výške, v ktorej sme sa nachádzali.

S ostatnými návštevníkmi sme prešli cez refektár. Zastavili sme sa v tmavej krypte s dvojmetrovými hrubými stĺpmi, nesúcimi stĺpy chóru kostola, ktorý je o poschodie vyššie.

Prezreli sme si rytiersku sálu a hosťovskú sieň. V nich vraj opát vítal vznešených hostí. V jednej z miestností sme si prezreli výstavu fotografií Oliviera Mériela. „Bretónsko a Mont-Saint-Michel.“  Odtiaľ sme sa jednosmernými úzkymi točitými schodmi dostali do almužne. V nej vraj rozdávali chudobným almužnu. Dnes je v tých priestoroch kníhkupectvo a  predávajú tu aj lístky do múzea. Do almužny sme sa dostali dverami, na ktorých bolo napísané, že tadiaľ je vstup do hradného opátstva zakázaný. A tam som prišla na to, že som niekde stratila vestu.

Počasie spôsobilo, že som si na parkovisku dala na seba štyri vrstvy. Tričko, sveter, vestu a vetrovku. Ako sme tak chodili hore a dolu tými všetkými schodmi, chodbami a chodbičkami, tak som sa pomaly vyzliekala. Vetrovku som mala v ruke, sveter opásaný okolo pása a vesta mala byť prevlečená cez kabelku. Nebola. Ivo ihneď rezignoval. Pravdaže aj s patričným komentárom. Ja som sa ale odmietala vzdať. Bretónske počasie si vyžadovalo teplé oblečenie.

„Ivko, tu ma počkaj. Ja idem naspäť.“

„Ale veď tu máš napísané, že vstup je tadiaľto zakázaný. A na dverách je guľa.“

„Na to, aby som sa dovnútra dostala a prešla celú trasu odznova nemám síl. A ani sa mi nechce dať za vstup opäť deväť eur. Ani tá vesta toľko nestála. Skúsim.“

Počkala som si na ďalšieho vychádzajúceho a tým uzulinkým schodiskom som opatrne vystupovala v protismere nahor. S neustálym ospravedlňovaním a vysvetľovaním vo veľmi stručnej angličtine.

„Prepáčte, ale stratila som vestu. Prepáčte, ale stratila som vestu. Prepáčte, ale ...“

Bola som asi v polovici schodiska, keď mi muž, schádzajúci dolu, s nevrlým výrazom strčil vestu pod nos.

„Túto?“

„Áno, túto.“

A už som zliezala naspäť dolu, vykrikujúc „ďakujem, ďakujem veľmi pekne.“

Nevyzeral, že by bol zo mňa nadšený. Možno si myslel, že do studeného Bretónska by sa mu zišla aj taká obyčajná fliska.

Ivo bol viac prekvapený ako ja. Ale to je tým pozitívnym a negatívnym prístupom k životu. To som si tak zdôvodnila vývin udalostí.

„Veď počkaj, raz na to doplatíš.“

Schladil moje nadšenie, že to tak dobre dopadlo.

            O dvanástej sme prichádzali k nášmu autu. Takmer všetky miesta už boli obsadené a oproti nám prichádzali ďalšie a ďalšie autá. Francúzi udávajú, že Mont Saint Michel ročne navštívi viac ako tri milióny návštevníkov.

 

Popis: SDC10462.JPG

Ochutnávka a predaj ustríc na Route de la Baie (dm)

 

            Ešte pred Pontorsonom sme zabočili doprava a cestami necestami sme sa dostali na úrodný vidiek. Z polí sa šírila cibuľová vôňa. V úhľadných radoch ležala na zemi čerstvo povyberaná cibuľa. Ďalej nasledovali veľké lány zeleru a cesnaku.

V Le Vivier sur Mer nás upútala veľká tabuľa, že v stánkoch, okolo ktorých sme prechádzali už tretí deň, ponúkajú degustáciu ustríc. Ivo sa k nim ani nepriblížil, ale ja som si ich bola aspoň obzrieť. Ponúkali ich v troch veľkostiach. Ale nenašli sme odvahu ich vyskúšať. Veď takmer vo všetkých filmoch býva hlavným postavám zle práve po ich zjedení. Okrem ustríc boli v ponuke aj slávky, frity a víno. Zákazníci sa mohli rozhodnúť, či si chcú vychutnať ponúkaný tovar priamo na brehu Atlantiku alebo si len nakúpia čerstvé morské potvory a odnesú si ich domov. Bol čas obeda a takmer všetky stolíky boli obsadené. Aj keď celý predaj pôsobil veľmi provizórne.

Po pár metroch sme vstúpili do malej dedinky Hirel. Lepšie povedané, mali sme ju po ľavej strane. Po pravej strane cesty sa po piesku, čerstvo vyumývanom odlivom, preháňali kolieskové surfy. Vietor stále poriadne fúkal a domáci a aj dovolenkári si dokázali vietor vo svojich plachtách dokonale vychutnať. Čo sme videli aj na Plage du Verger o pár kilometrov ďalej. Za Cancale. Tam pre zmenu po pláži pobehovali nielen deti ale aj dospelí. Držali v rukách dlhokánske lanká, na konci ktorých boli šarkany všetkých možných farieb a tvarov.

Za teplého počasia to musí byť nádherná pláž. Široká, s jemným pieskom. O jej čistotu a uhladenosť sa stará príliv a odliv. Na internete som našla, že časť pláže patrí nudistom. My sme mali šťastie na takú zimu a taký silný vietor, že som mala problémy udržať fotoaparát a nepotácať sa s ním ako opilec. Všetky fotografie z tejto pláže mám úplne rozmazané. Okrem dvoch naháňajúcich deťúreniec v bielych tričkách sme tam nikoho nevideli s bosými a holými nohami. A ani v plavkách a ani bez plaviek.

„Danula, vyhoď tie fotky do koša. Máš ich úplne neostré. To nemôžeš nikde použiť.“

„Nevyhodím. Chcem našim mladým doma ukázať, že si tu naozaj púšťali ľudia šarkany. A okrem toho, všetky fotografie mi plnia funkciu zápisníka. Keď sa mi nechce písať, tak robím zábery.“

 

Popis: 000001.JPG

Pevnosť na Ile du Guesclin

 

Z pláže du Verger sme sa cielene vybrali k Plage du Guesclin. Prestalo pršať a začalo čoraz intenzívnejšie svietiť slniečko. Chceli sme zistiť, ako vyzerá toto miesto za krajšieho počasia. K pevnosti sa dalo opäť dostať suchou nohou. My sme sa však rozhodli nevyužiť takúto možnosť. Za tých pár dní sme ešte nestihli zistiť, čo sa dá od Atlantiku očakávať.

V jednom sme mali predsa len šťastie. Vietor síce fúkal ďalej, ale slniečko svietilo. Na parkovisku bolo auto so švajčiarskou poznávacou značkou. Dve deti sedeli vnútri a hrali sa na zadných sedadlách. Rodičov sme objavili v mori. Kúpali sa. O chvíľu pri nás zastalo auto s českou rodinou. Rodičia s troma dcérami.

„Boli sme v Carnacu a už cestujeme domov. Toto je posledná príležitosť okúpať sa.“

Povedal nám otec, bežiaci za svojím štvorbabincom do vody.

Netrvalo dlho a pred nami zastalo auto s troma Španielmi. Biela čipka okolo sýtomodrej vody a vlny uháňajúce k brehu, ich zlákali. O chvíľu už bolo počuť výkriky, keď sa snažili jeden druhému dostať hlavu pod vodu.

Jedine my sme odolávali a radšej sme si urobili na pláži piknik.

 

Popis: 000008.JPG

Pláž du Guesclin

 

Naše nedeľné túlanie sa začalo meniť na plážové potulky. Chvíľku sme sedeli v aute, potom sme chvíľku blúdili po prístupových cestách vedúcich k oceánu. Takýchto zastávok sme mali počas dňa viacero. Miernym blúdením sme sa dostali aj ku kempingu, susediacim s Plage des Chevrets. Kemping bol poloprázdny a pláž bola len o niečo menej ako prázdna.

 

Popis: 000037.JPG

Pláž des Chevrets

 

Bol júl. Ale všetky pláže, ktoré sme si počas toho popoludnia pozreli, mali jedného spoločného menovateľa. Žiadna prehliadka opálených tiel v plavkách sa nekonala. Videli sme len ľudí, ktorí sa prechádzali po vyumývanom piesku. A k tomu dobre naobliekaných. Počas nášho krátkeho pobytu sme zistili, že do Bretónska sa pravdepodobne nechodí kvôli kúpaniu a chytaniu bronzu. Možno len tí najväčší otužilci to risknú a vyberú sa sem s týmto úmyslom. Väčšina sem chodí asi kvôli kultúre a krajine. A možno kvôli kuchyni a ustriciam. Budeme si to musieť prísť ešte aspoň raz overiť.

Na pláži des Chevrets fotografoval len Ivo. Tak tam fúkal vietor, že som bez zakolísania nedokázala udržať fotoaparát. Ani vtedy, keď som si oprela lakte o zábradlie a pritisla ich k telu.

            Z pláže des Chevrets sme zamierili k Saint Malo. Nie preto, že by sme si chceli ešte raz pozrieť toto korzárske mesto. Z oveľa prozaickejšieho dôvodu. Náš automobil nám začal dávať znamenia, že by bolo dobré doplniť mu zásoby. Nenásytník akýsi. Na jeden hlt vypil dvadsaťšesť litrov benzínu. Ešte šťastie, že len po eure a štyridsaťosem centov.

            Ďalšou našou zastávkou bol Pointe de la Garde. Podľa mapy nám sľuboval výhľadovku. Na konci pevninového výbežku sme prešli popod trojmetrovú žulovú sochu Panny Márie. Postavili ju sem obyvatelia Saint Cast z vďaky, že boli uchránení pred bombardovaním na konci druhej svetovej vojny. Pred nami sa otvoril výhľad, ktorý stál za  blúdenie pomedzi súkromné domčeky a vilky. Priamo oproti nám sa rozliehal Lamanšský prieplav, obmývajúci Smaragdové pobrežie. Napravo sme mali pláž vedľa Pen Guen a naľavo veľkolepú La Grande Plage. Okolo nej sme už o chvíľu išli po bulvári de la Mer. Také obrovské pláže, čisté pláže a takmer prázdne pláže sme ešte v živote nevideli. A táto pláž, pri vstupe do St-Cast-le Guildo, bola určite najkrajšia. My sme sa zastavili až na ďalšom strategickom bode. Tentoraz na Pointe de St-Cast. Odtiaľ sme videli nielen výbežok de la Garde a Grande Plage ale aj prístav plný stožiarov. Priamo v triapoltisícovom prímorskom letovisku Saint Cast. Z výhľadovky sme videli množstvo ostrovčekov. Len tak pohodených v oceáne, nad ktorými sa na chvíľu objavila dúha. Stihla som si ju odfotografovať. Ale zas som nezvládla návaly vetra. Ukazujem ju jedine veľmi blízkej rodine a dobrým priateľom so slovami:

„Všimni si tú dúhu.“

„Kde?“

„Ako to, že kde? Ty ju nevidíš? Tu, nad týmito ostrovčekmi. A tu na oblohe sa potom stráca.“

Musím uznať, že fotografia má vážne nedostatky. Ale ja som tú dúhu videla nielen na vlastné oči. Ja ju vidím aj na tom šedivom a neostrom zábere.

Keď sme si na Pointe de St-Cast poobzerali vojenský pamätník venovaný bojom a hrdinstvu francúzskych vojakov, zamerali sme svoju pozornosť na prístav.  

 

Popis: 000020.JPG

Prístav v Saint Cast

Na farebnosť lodí, rybárskych člnov a plachetníc. Čo nás donútilo zísť na nábrežie.

Kým si Ivo fotografoval časť prístavu, v ktorej boli zoradené plachetnice, ja som najviac času strávila pozorovaním predaja morských živočíchov. V niektorých prípadoch sa mi zdalo, že sú tak čerstvé, že sa ešte hýbu. Okrem ružovo-hnedých krabov a čiernych slávok, predávala dobre naobliekaná predavačka aj niečo zelené. Vyzeralo to ako tráva. Ale nebola to tráva. Na zelenej farbe sa dobre vynímali naukladané žlté citróny. Z rybárskej lode, ktorá stála v prístave za touto provizórnou nedeľnou predajňou, každú chvíľu prichádzal muž a skontroloval, čo sa míňa a čo sa nemíňa.

 

Popis: SDC10482.JPG

Nedeľný predaj v Port Saint Cast (dm)

 

            Kým sme sa potulovali po nábreží, začal ešte viac zosilnievať vietor a sem-tam na nás kvaplo aj zopár slzičiek dažďa.

„No čo, Danula, stačilo na dnes?“

Spýtala sa moja polovička potom, ako si pobalila veľkú fotografickú brašňu.

„Už nie je svetlo na dobré zábery. Ja končím.“

Skonštatovala som, že plné tri dni sú na Bretónsko málo. Veď sme sa nedostali ani len do zálivu Saint-Brieuc a už vôbec nie k ostrovu Bréhat. A cestou tam bolo na mape pobrežia množstvo modrých vejárikov, ktoré sľubovali nádherné výhľady.

Bolo už sedem hodín a my sme mali pred sebou ešte cestu do Sacey. Takmer osemdesiat kilometrov po úzkych bretónskych cestičkách. S množstvom malých dediniek a obrovských traktorov, ktoré mali jedno koleso také široké a vysoké ako my dve.

Do nášho prechodného bývania sme prišli po pol deviatej. V kuchyni na prízemí sa svietilo a keď sme prechádzali okolo do nášho mikrobytíku, tak sa odtiaľ ozývali prejavy dobrej nálady. Timmisovcom prišla rodina z Anglicka.

V izbe sme si urobili stručnú rekapituláciu nášho pobytu. Cez deň sme prešli dvestotridsaťsedem kilometrov a na tachometri sme mali tritisíc osemdesiatštyri kilometrov. Po Normandsko - Bretónsku sme za tri a pol dňa najazdili takmer sedemsto kilometrov.

O trištvrte na desať sme od Kiky dostali odpoveď na našu esemeskovú otázku.

„Ake bude zajtra pocasie v chartres?“

„Mame nieco s netom, pocasie poslem hned rano. My sme mali krasny vikend. Pusky. Brum.“

Čakala nás posledná noc v La Petite Chesnée. Ani výbuchy smiechu, sem - tam sa ozývajúce z kuchyne, nepremohli náš spánok. Vôbec sme nepočuli, kedy sa rodinná spoločnosť rozišla. A to pritom muselo šesť ľudí, z toho tri deti vo veku tínedžerov, prejsť po schodoch neďaleko našej izby.

Zo Sacey do Saint-Prest

 

            Večer som zabudla nastaviť budík. Ráno bolo v celom dome ticho. Bolo štvrť na deväť, keď sme sa zobudili. O trištvrte na deväť sme vstúpili do jedálne. Ale aj tá zívala prázdnotou. Len na dvoch miestach boli pripravené tanieriky a šálky. Pre nás. Od Glendy sme už od včera rána vedeli, že budeme na dnešných raňajkách jedinými návštevníkmi. Kvôli bratovi a jeho deťom si nebrali na tento týždeň hostí. Chceli sa venovať výlučne im. Len čo sme si sadli k stolu, ozvali sa dolu schodmi kroky a o chvíľu sa vo dverách objavila usmiata a spokojne vyzerajúca domáca pani. Po bohatých a dobrých raňajkách sme si poreferovali udalosti z predchádzajúceho dňa. Čo sme videli my na našich potulkách a ako docestovala rodina z Anglicka. Zároveň sme sa dozvedeli, že ešte všetci spia.

Po raňajkách sme sa išli potichu pobaliť. Na mobile som našla esemesku od Kiky:

„Chartres-dnes aj zajtra polojasno az oblacno s castymi prehankami, teploty do 20 st. Urcite potrebujete dazdnik a suche ponozky. Pusky.“

Prekontrolovala som, či máme v príručnej taške odporúčané veci.

Kým Ivo vynášal veci do auta, ja som išla vyplatiť náš pobyt. To už v kuchyni stál aj Steve, opretý o stôl a  popíjal svoju rannú šálku kávy. Obaja vyšli so mnou von, aby sa s nami rozlúčili. My s veľkým ďakovaním, pretože sme sa tu cítili naozaj veľmi dobre. Nakoniec nám Glenda so Stevom zapózovali a ja som si s nimi urobila skvelý záber pred oknom do našej izby.

 

Popis: SDC10487.JPG

Naši domáci Glenda a Steve Timmis (dm)

 

            O pol jedenástej sme s veľkým mávaním vychádzali z dvora. Na navigácii som vyťukala náš nový cieľ. Saint-Prest. Pri Chartres. Mali sme pred sebou približne dvestosedemdesiat kilometrov. Predpokladaný čas nášho príchodu do cieľa bol okolo tretej popoludní. To ale naša navigátorka netušila, koľko si urobíme nákupných a iných zastávok. Hneď prvú sme si urobili cestou do Pontorsonu. Na rohu pravého bretónskeho domu som uvidela mohutný ker hortenzií. A tie som si chcela odfotografovať. Je to asi najtypickejší kvet našich uplynulých dní.

Aj ďalšiu zastávku sme mali neplánovanú. Ako sme tak išli hlavnou ulicou Pontorsonu, zrazu som zaregistrovala, že sa blížime k boulangerii, v ktorej sme si pred dvoma dňami robili nákup.

„Ivko, nemáš chuť na čerstvú chrumkavú bagetku?“

Tušila som jeho odpoveď, tak som rýchlo začala hľadať miesto, kde by bolo bezpečné zastaviť. A nemuseli by sme nadlho opúšťať auto. O chvíľku sme boli majiteľmi dvoch lákavo vyzerajúcich dlhokánskych cereálnych bagiet a dvoch jablkových koláčov. Veď sme boli v krajine cidre, pommeau, calvadosu a teda hádam aj dobrých jablkových koláčov. Kým sme došli k autu, tak sme ich stihli zjesť.

„No, nie sú práve najchutnejšie.“

Musela som s Ivom len súhlasiť.

„Na mamine pyté to nemá.“

To je jeden z koláčov z kuchyne Ivovej mamy, ktorému v žiadnom prípade neodolám. A potom by prišiel rad na ženský vrtoch, a potom ... Len keby som nebola taká maškrtná.

V aute nám naprávali chuť rozvoniavajúce bagety. Keby sa tie dali kúpiť do zásoby, tak to by bola moja polovička tým najspokojnejším človekom na svete.

 

Popis: SDC10490.JPG

Bretónske hortenzie (dm)

 

Takmer až po Ducey sa nám po ľavej strane cesty často otváral výhľad na siluetu Mont Saint Michel. Opátstva, ktoré bolo príčinou našej francúzskej dovolenky. Zatiaľ sme mohli konštatovať, že to stálo za to. A ešte sme mali pred sebou minimálne dve architektonické  pamiatky, na ktoré sme sa mohli tešiť. Chartres a Strasbourg.

Hneď po vjazde do malebnej dedinky Ducey nás prekvapilo množstvo kvetov a farebných kríkov. Až pri prejazde ďalšími dedinkami sme si všimli, že v niektorých obciach sú už pri vstupe do dediny alebo mestečka tabule, s jednou alebo až troma kvetinami a s nápisom „Village fleury“. Až doma som si na internete našla, že celým Francúzskom sa šíri výzva „Les francais et les villes et villages fleuris“ – Francúzsko a mestá a obce v kvetoch. Už v roku 1920 francúzsky turistický klub organizoval zájazdy do malebných dedín. Dedín, ktoré kvetinovou výzdobou zvyšovali kvalitu života. A spríjemňovali cestu po krajine miest a obcí plných kvetov a zelene. Čo bolo a je cieľom tejto súťaže, v ktorej možno získať znak najviac so štyrmi kvetinami. Po druhej svetovej vojne sa v spoločnosti opäť udomácnila táto súťaž. Dnes je do nej zapojených dvanásťtisíc miest a obcí, čo je tretina z ich celkového počtu.

Škoda, že niečo také neexistuje aj u nás.

Na konci Ducey sme objavili veľký nápis Carrefour a šípku doprava.

„Zastavím? Už by sme mali nakúpiť niečo aj mame a naším mladým. A aj nám. Už nemáme takmer nič na jedenie. Okrem pontorsonských bagiet.

Čo sa dá kúpiť na hraniciach Normandie a blížiaceho údolia Loiry? No predsa syry a víno. A dokonca aj čierne olivy, ktoré má náš zať najradšej. Ninke sme kúpili malé babybelká. Je pravdou, že takmer všetko je dostať už aj na Slovensku. Ale my sme im chceli priniesť niečo priamo od prameňa. A vedomí si toho, že budeme mať k dispozícii v našich ďalších troch ubytovaniach aj chladničku, nakúpili sme aj camembert. A ten má naozaj korene v Normandii. Pochádza z Pays d'Auge. Tento syr patrí k najznámejším syrom na svete.

Pravý camembert má svoju charakteristickú plesňovú kôru so svetlohnedým mriežkovaním. A vonia po hubách. Pri výrobe sa mlieko nechá mierne ohriať, a potom sa doň vloží syridlo. Približne o hodinu až o hodinu a pol sa mlieko zrazí. Potom je vraj syrenina dostatočne pevná, aby sa plnila do dierkovaných foriem. Syry odtečú, naočkujú sa na povrchu plesňami Penicillium candida a Penicillium camemberti a solia sa. Nakoniec zrejú v pivniciach s vysokou vlhkosťou. Tri týždne. Najlepšie sú vtedy, keď majú vnútro dokonale krémové. Mňam. Aj neskoro večer, po návrate zo Chartres sme sa presvedčili, že nie je nič lepšie na maškrtenie ako čerstvá francúzska bageta, trošku natretá maslom a na tom kúsky camembertu. A za tým pohár vína.

Okrem syra má taký istý názov aj malá dedinka v Dolnej Normandii. Camembert. S dvesto obyvateľmi. Ktovie, či sa na ich stoloch pravidelne nachádza táto pochúťka.

Chvíľu trvalo, kým Ivo náš nákup dobre pobalil. Najmä fľašky. A najmä tie s červeným vínom. No a samozrejme syry. Ešte sa mali päť dní voziť v aute. Našťastie sme mali prázdnu cestovnú chladničku a dobre zamrznuté chladiace kocky.

            Z Ducey smerovalo naše auto na Domfront. Stredoveké mestečko so zachovalými hradbami. Chvíľu sme rozmýšľali, že zastaneme a pôjdeme si ho poobzerať. Nakoniec sme stavili  na  istotu.  Naším  prvoradým   cieľom  bolo dostať sa v čo najprijateľnejšom čase do Saint-Prest. Vedeli sme, že cestou francúzskym vidiekom budeme mať neustále takéto lákadlá. Čo sa už o pár kilometrov potvrdilo. Prechádzali sme malebnou dedinkou Méhoudin, potom Couptraine, kde nás z tichého sledovania krajiny vyrušil Kikin telefonát. Kontrolovala svojich starnúcich rodičov. Či im na hlase počuť dostatočnú životaschopnosť. Keď sa uistila, že nám žiadne nebezpečie nehrozí a že zatiaľ je počasie výborné, aspoň na cestovanie v aute, zaželala nám dobrý zvyšok dovolenky. Na tú chvíľu, keď som telefonovala, som prestala sledovať navigáciu. Po pár kilometroch úplne prázdnej cesty sa ma môj drahý manžel spýtal:

„Je táto cesta otvorená?“

Vtedy som si všimla, že s našou cestou išla paralelne ďalšia cesta. Ale práve sme sa začali od nej odkláňať. Hneď na toto moje zistenie sa ozval aj hlas zhora:

„Prepočítavanie.“

Obaja s Ivom milujeme túto informáciu. Znamenala pre nás, že sme sa na chvíľu stratili. Po chvíli sa nám podarilo nájsť skratku, ktorou sme sa dostali na cestu, s ktorou súhlasila aj naša navigátorka. Do Saint-Prest sme prišli od severozápadu. Celou cestou sa striedali lúky s jazierkami. Úzke cesty pretínali oplotené trávnaté plochy, plné pasúcich sa, ležiacich alebo naháňajúcich sa koníkov. A medzitým boli okolo nás obilné polia. Niektoré pred žatvou, s mäkko vyzerajúcimi klasmi pod zamračenou oblohou. Niektoré zas boli už po žatve. So strniskom plným vrán. Za tým nasledovali pasienky posiate strakatými kravami, teliatkami a dokonca aj poníkmi.

„Takú cestu by sme si nevymysleli.“

Reagoval Ivo nielen na to, že sme išli krásnou krajinou, ale že aj naďalej, keď sme išli odsúhlaseným smerom, sme mali takmer prázdnu cestu. K tomu všetkému sa nad nami začali ukazovať modré fliačky oblohy a pomedzi mraky sa prevŕtavali slnečné lúče.

Čím sme boli bližšie k nášmu cieľu, tým viac sa zhoršovala kvalita cesty. Ale mala jedno pozitívum. Dokonale vykosené okraje do vzdialenosti jedného metra.

„Danula, videla si na cestách červené auto?“

Uvedomila som si, že moja polovička má dobrý postreh. Podľa všetkého Francúzi uprednostňujú najmä strieborné alebo tmavomodré autá. V ten deň sme najčastejšie stretávali práve také.

            Do Saint - Prest sme dorazili o pol piatej. Opäť bolo zamračené a dažďu trčali nohy takmer až po strechu nášho auta. Po chvíľke tápania sme v uzulinkej zastrčenej uličke objavili dom Chagotovcov. Zazvonili sme raz. Potom dvakrát. Nič sa nedialo.

„Čo si im napísala? Kedy sme mali predpokladaný príchod?“

Pozrela som pre istotu ešte raz do itinerára:

„Medzi treťou a piatou popoludní. A dostala som odpoveď, že nás čakajú. Vo francúzštine. Ale gúglový prekladač mi prezradil, že potvrdzujú náš príchod a pobyt na dve noci. To nám nameilovali štyri dni pred naším odchodom na dovolenku.“

Ešte sme dvakrát zazvonili. Nakoniec sa predsa len otvorili dvere. A v nich stála Danielle Chagot. Hneď sme zistili, že komunikácia bude o niečo ťažšia ako v Sacey. Ale domáca pani to dokonale vyvážila prehliadkou bytu. Hoci viac hovorila po francúzsky ako po anglicky. Ale na to ma mal pripraviť posledný e-mail. Prvý a druhý mail napísala pani Danielle po anglicky. To bolo v marci.

V prvom nám poslala nasledovnú ponuku:

„Mám pre vás dvojposteľovú izbu v pondelok 18. júla a utorok 19. júla. Rezervujem Vám ju. Cena je 55 eur na noc alebo 110 eur na dve noci s raňajkami. Na prízemí je kuchyňa so všetkým potrebným vybavením k príprave jedla. Parkovať môžete v malej aleji slúžiacej nášmu domu alebo počas noci aj v našom dvore. Som učiteľkou, učím deti vo veku 10 až 14 rokov. Chartreská katedrála s jej slávnymi vitrážovými oknami Vás nesklame. Žijeme v peknej dedinke, len 5 km od Chartres. Budem rada, ak Vás budem môcť privítať v Chambres Roguenette. Potvrďte Vašu rezerváciu. Som Vám k  dispozícii. S úprimným pozdravom.“

V druhom e-maili, poslanom len o deň neskôr, ako sme mali prvý vzájomný kontakt, sme dostali bližšiu navigáciu.

„Prídete ku kostolu. Keď budete k nemu obrátení tvárou, pôjdete do pravej uličky a tam je náš dom. Tretí po pravej strane. Ste v Roguenette. Čakám Vás a som Vám k  dispozícii. S pozdravom Danielle Chagot.“  

           

Popis: SDC10491.JPG

Izba Belle de nuit u Chagotovcov (dm)

 

Z Danielle sa vykľula veľmi príjemná domáca, ktorá nám vysvetlila, že s manželom bývajú v zadnej časti domu a chvíľu trvá, kým príde k predným vstupným dverám. Počas dvoch dní sme zistili, že ich používajú len hostia. Chagotovci chodili von širokou modrou drevenou bránou, ktorá viedla z dvora na opačnú stranu pozemku. V kuchynke nás upozornila na chladničku, sporák, mikrovlnnú rúru, rýchlovarnú kanvicu a poukazovala nám všetok riad. Toto všetko bolo hneď za vstupom do domu. Na konci kuchynskej časti bol pod širokým oknom plným kvetov stôl pre šesť ľudí. Z kuchyne sme vyšli hore drevenými schodmi, kde nás pani Danielle upozornila, že v malej hale máme k dispozícii ďalšiu rýchlovarnú kanvicu aj so šáločkami, čajom, kávou a cukrom. A potom nás voviedla do našej izby. S rozlohou dvadsaťpäť metrov štvorcových. S posteľou širokou meter šesťdesiat. A s kúpeľňou so sprchovacím kútom. Nad hlavou sme mali drevené trámy. Dlážka bola z nefalšovaného, na bledo natretého dreva. V izbe bolo množstvo drobných maličkostí, ktorých úlohou bolo spríjemniť hosťom pobyt. A v našom prípade sa to domácim dokonale podarilo. Naša izba mala aj zaujímavý názov „Belle de nuit“ – kráľovná noci. Pred naším večerným odchodom do Chartres som si narýchlo urobila prvé zábery. Skôr ako sme porozkladali našu batožinu. To už bolo pol siedmej.

Keď sme zišli dolu, zoznámili sme sa aj s pánom Chagotom. Riaditeľom školy. Ale inej, ako učila pani Danielle. To nám nezabudla rýchlo dodať. Keď sme im povedali, že si chceme len vyniesť veci do izby a ešte sa chceme vybrať do Chartres, pán François nám priniesol množstvo materiálov o katedrále. Pri tom nám stihol povedať, že on sám má korene v Čechách ale po česky vie povedať len jedno slovo. „Pivo“. Ďalej sme sa dozvedeli, že v tomto nádhernom vidieckom dome žijú len od jeho päťdesiatich narodenín a že predtým žili štrnásť kilometrov od Chartres. V dedinke smerom na Dreux. Po týchto našich úvodných zoznamovacích informáciách povynášal Ivo hore schodmi batožinu a ja som rýchlo povkladala náš nákup z Ducey do chladničky. Kým som sa motala po kuchyni, zazvonil pri vstupných dverách zvonček. Chvíľu som čakala, či prídu domáci, ale keď nechodili, otvorila som dvere dokorán.

Za nimi stáli dvaja muži v motorkárskom čiernom koženom odeve. Už prostovlasí, s prilbami na sedadlách obrovských motoriek.

„Ste pani Chagotová? Máme u Vás rezervované prenocovanie.“

„Nie, my sme tu tiež len ako hostia. Ale idem vám ju zavolať.“

Opatrne som začala klopať na dvere, vedúce z kuchyne do miestnosti, ktorými som videla vychádzať domácich. Nikto sa neozval. Ani na volanie. Z kuchyne viedli na prekrásny dvor, plný farebných kvetov, posuvné sklené dvere. Nimi som vyšla von a začala som hľadať vchod, za ktorým by sa mohli skrývať domáci. Našla som ho. Podarilo sa mi vysvetliť pani Danielle, že má ďalších hostí.

Kým sa naši noví susedia sťahovali do druhej izby na poschodí, zatiaľ sme my odchádzali do Chartres. Akýmsi činom sme sa dostali na Place du Châtelet, kde sme objavili vjazd do podzemných garáží. Keď sme vyšli na námestie a poobzerali sa okolo seba, uvideli sme pozakrývanú vežu, ktorá nemohla patriť ničomu inému ako katedrále. Ihneď sme vedeli, ktorým smerom sa máme vydať. Na prvom rohu Rue Sainte-Méme sme zabočili doľava a prišli sme k zatvorenému Office de Tourisme. Pred ním sme poobdivovali obrovské lopty hortenzií. Modrých, ružových, fialových. Ale už pomaly odkvitajúcich. Na rozdiel od Normandie a Bretónska. Tam boli počas nášho pobytu ešte v plnom kvete. Za turistickým úradom sme zabočili opäť doľava a už sme stáli pred jednou z najstarších katedrál Francúzska. A v trinástom storočí vraj aj jednou z najkrajších. Notre Dame v Chartres. Mali sme ale smolu. Nielenže bola zatvorená, ale celé priečelie aj so vstupnými portálmi a rozetou bolo za obrovskou zástenou. Tak sme si ju aspoň obišli v smere hodinových ručičiek. Najdlhšie sme túto veľkolepú katedrálu obdivovali na jej východnej strane. Z terasy a záhrady za chrámom. Za piatimi kaplnkami, obkolesujúcimi chórovú časť katedrály, stojí mohutná budova s dvoma valcovými vežami po bokoch. Kaplnka Svätého Piáta, postavená v polovici trinásteho storočia. Pôsobí ako pevnosť a nie ako súčasť náboženského chrámu. Na ďalší deň sme mali v pláne ísť dovnútra katedrály a prezrieť si najmä slávne vitráže. Na záver sme skonštatovali, že na prvé zoznámenie naša okružná prehliadka stačila. A vybrali sme sa späť ku garážam. Za šesťdesiatdeväť minút parkovania sme zaplatili dve eurá a osemdesiat centov.

Popis: 000001.JPG

Katedrála v Chartres z východnej terasy

 

            O pol deviatej sme vychádzali z podzemia Chartres. Navigácia nás bezpečne doviedla do Saint-Prest. Auto sme nechali v uličke pred vchodom pre hostí. Na radu domácich. Miesto v malilinkom dvorčeku za kuchyňou obsadili dve motorky našich susedov.

            O desiatej som povybaľovala najnutnejšie veci z batožiny. Za otvoreným oknom nám začal perliť daždík a pri jeho šume sme zaspali. V perfektnej posteli, s vynikajúcim posteľným prádlom. Širokým, dlhým, vzdušným.

 

 

Zo Chartres do Versailles a späť do Saint-Prest

 

            O pol deviatej sa nám podarilo zliezť dolu schodmi do raňajkovej miestnosti. Za stolom sedeli štyria hostia a obaja domáci s nimi viedli živý rozhovor. Vo francúzštine. Keď sa všetci zorientovali v tom, že tento jazyk vôbec neovládame, prešli na skromnú angličtinu. Len jeden z motorkárov sa v nej dokonale orientoval. Ten nám pomáhal hľadať aj správne výrazy. Od toho som sa dozvedela, že sú Belgičania. A jeden z nich bol dokonca dvakrát v Čechách. Prvý raz, v roku 1982, bol v medzinárodnom prázdninovom tábore v severných Čechách. Druhýkrát bol v Prahe počas Vianoc. V roku 2010. Povedal, že vianočná Praha sa mu veľmi páčila. Ďalšia dvojica, francúzsky manželský pár, sa rozrozprávala o svojich dovolenkových plánoch. Najskôr si boli pozrieť Brest, po raňajkách sa zastavia v Chartres a odtiaľ pocestujú do Strasbourgu. Potom pôjdu do Chorvátska, kde chcú stráviť najväčšiu časť dovolenky a oddýchnuť si. Belgičania tiež neboli skúpi na slovo. Dozvedeli sme sa od nich, že na juhu ich krajiny sa hovorí po francúzsky a na severe sa hovorí jazykom dutch. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že ide o holandský jazyk. A len na kúsku Belgicka sa hovorí nemecky. Bývali v Antverpách a obaja veľmi hrdo rozprávali o čerstvo zreštaurovanej katedrále. Vonku lialo ako z krhly, takže sa nikomu z nás nechcelo ísť von. Rozhovor sa skrútil na tému šoférovania v daždi. Zvlášť pre motorkárov je to veľmi nepríjemné. Zároveň sme sa dozvedeli, že ich stroje dosiahnu až dvestodvadsať kilometrovú rýchlosť. Ale nevyužívajú ju. V maximálnej miere sa snažia dodržiavať všetky dopravné predpisy a rýchlostné obmedzenia. V Chartres sa zastavili na ceste z Marseille, kde boli na svadbe netere jedného z nich. Bolo desať, keď sme vstávali od stola. Belgičanom a Francúzom sme zaželali dobrú cestu a my sme zaliezli naspäť do postele.

„Počkáme, kým aspoň trochu prestane pršať. Na dvadsať minút.“

Vôbec som nemala pripomienky k tomuto Ivovmu návrhu. Aspoň som si mohla v pokoji prečítať všetky informácie o katedrále, do ktorej sme určite ešte v ten deň chceli ísť. A dopísať všetko zaujímavé, čo som počula počas raňajok. A čomu som v rámci mojej ďalšej intenzívnej konverzácii v angličtine rozumela.

Na mojej znalosti angličtiny nie je najhoršie to, že by som všetkému nerozumela. Mne by to ani nevadilo. Ale akýmsi zázrakom aj Glenda v Sacey a aj Belgičania dnes ráno ihneď zistili, že som niečo nepochopila. A opisovali mi to dovtedy, kým nevideli a nepočuli, že už tomu rozumiem a že to prekladám aj Ivovi. Samozrejme, aj moja polovička sa chcela zapájať do rozhovoru. Čo som zas musela prekladať zo slovenčiny do angličtiny. Boli chvíľky, že som trpko ľutovala, ako málo som si oprašovala tento, pre mňa celoživotne nenaučiteľný jazyk, pred našou francúzskou dovolenkou. Lebo aj v tejto krajine bola angličtina lepšia ako nič. Rozhodne lepšia ako slovenčina.

O pol jedenástej vyliezla moja leňošiaca polovička z postele. Vystrčila ruku a hlavu von oknom.

„Tuším sa oblaky dvíhajú. Už len mrholí. Asi by sme mohli ísť.“

Bolo štvrť na dvanásť, keď sme vchádzali do Chartres. Na teplomeri nad lekárňou ukazovalo červené blikadielko, že je len dvanásť stupňov Celzia. Ešte chladnejšie ako v Bretónsku. Našťastie sme mali sme so sebou všetko, čo sa dalo vrstviť pod vetrovky. A mali sme aj dáždnik. A aj dobrú obuv.

Po známej trase sme sa dostali do podzemných garáží. Opäť na Place du Châtelet. Cestou do chrámu sme sa najskôr zastavili v Office de Tourisme a kúpili si knižočku Chartres Cathedral. V angličtine. V slovenčine a ani v češtine ju nemali. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď nám pri odchode podali ružový leták so základnými údajmi o chráme, ktorý sme sa práve chystali navštíviť. V češtine.

 

Popis: 000035.JPG

Prechádzka okolo katedrály v Chartres

 

Všetko, čo sme si prečítali o vitrážach v Notre Dame, sa nám potvrdilo. Sú naozaj veľkolepé. Je až neuveriteľné, že niektoré z nich vznikli v dvanástom storočí. A my žijeme v dvadsiatom prvom storočí, keď sa väčšina výrobkov vyrába na dobu viac – menej určitú. Len o málo prekračujúcu dvojročnú záručnú lehotu.

Pre súčasných vývojárov musí byť stresujúce, ak ich prvoradou úlohou nie je to, aby pripravili kvalitný výrobok s čo najdlhšou úžitkovou dobou. Oni to musia vyvinúť podľa všetkého tak, aby výrobok vydržal čo najmenej. Ale minimálne do doby záruky. Koľko hodín musia stráviť nad takýmto overovaním?

            Z gotických katedrál, ktoré sme počas tejto dovolenky videli, patrí západné ružicové okno v Chartres k tým najväčším. Podľa ružového letáčika meria dvanásť metrov a osemnásť centimetrov. Vzniklo na začiatku trinásteho storočia. V strede sedí Kristus a okolo neho sú výjavy zobrazujúce Posledný súd.

Vitráže vraj v tomto chráme pokrývajú až dvetisíc šesťsto metrov štvorcových. Je ich stoosemdesiatštyri a jediné, čo nám chýbalo pri našej prehliadke, bolo slnko. Aj v daždivý deň sme mohli obdivovať vysokánske farebné okná, v ktorých dominuje chartreská modrá. Ale slnečné lúče by boli vitráže prežiarili. Na podlahe a stenách by z nich určite vznikla kolorovaná mozaika. Na vitrážach sú zachytené biblické príbehy a výjavy z každodenného života. Okná sú rozdelené na menšie panely, ktoré sa zvyčajne čítajú zľava doprava a zdola hore. V bedekri som našla, že o chartreskej katedrále sa hovorí ako o kamennej biblii. Ja si však myslím, že správnejšie by sa o nej malo hovoriť ako sklenej biblii. Počas oboch svetových vojen boli všetky okná rozobrané a schované v bezpečí. Už v Rouen sme zaregistrovali, čo všetko dokázali Francúzi urobiť pre záchranu svojich pamiatok.

Po dvoch hodinách, keď sme prechádzali od jedného okna k druhému a obdivovali sme túto UNESCO pamiatku znútra, sme sa opäť vydali na vonkajšiu obchôdzku chrámu. Ešte raz sme si ho kol dokola obišli a až potom sme sa vybrali na námestie Châtelet. Cestou sme sa zastavili v bagetérii. Ivo si dal syrovú a ja tiež syrovú. Ale mozzarelovú.

Na námestí majú obyvatelia Chartres múr hrdinov. Sú na ňom mená vojakov, ktorí padli pri obrane vlasti a mená občanov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj tohto vyše štyridsaťtisícového mesta.

 

Popis: SDC10512.JPG

Traja kamaráti v Chartres (dm)

 

Tesne po štvrť na tri sme vliezli do podzemných garáží. A v miernom šoku sme z nich vychádzali. Za tri hodiny sme zaplatili sedem eur. Môžeme povedať, že to bolo vo Francúzsku naše najdrahšie parkovanie. Vyrovná sa mu len bratislavská Opera garáž.

„Čo teraz? Kam sa vyberieme? Nie sú ani tri hodiny.“

Zastavili sme v jednej z ulíc Chartres a rozložili sme pred sebou mapu. Danielle nám hovorila, že v blízkosti je pekný zámok Maintenon. Ale ten Ivo v okamihu zamietol a navrhol, aby sme išli do Versailles.

„Tebe sa tam páčilo? Mne ani nie.“

Podľa všetkého som zaujatá voči bombastickým prejavom moci a bohatstva. K Versailles mám asi taký istý vzťah ako k chrámu Svätého Petra v Ríme. Oveľa viac sa mi páčia moravské zámočky alebo zámky na Vysočine. Také Buchlovice alebo Dačice. Najviac sa mi páčia tie, kde majú obrovské knižnice, ktoré človeka volajú, aby si v nich posedel a pracoval.

„Ale záhrady sú tam pekné.“

To som musela svojej drahej polovičke uznať.

„Tak poďme do Versailles.“

S týmito slovami som naťukala do navigácie nový cieľ. Ktorý sme predtým nemali vôbec v pláne. Čakala nás vyše sedemdesiat kilometrová cesta, ktorá až po Ablis kopírovala diaľnicu. Potom sme zamierili na sever k Rambouillet. Uprostred dvadsaťšesťtisícového mestečka bola smerovka k zámku. V hlave mi začali pracovať kolieska. Niečo sa mi spájalo s týmto zámočkom a nevedela som si spomenúť, čo to môže byť.

Medzinárodné samity. Až doma som sa dočítala, že je to už viac ako sto rokov letné sídlo francúzskych prezidentov. Zámok sa nachádza uprostred rozsiahlych lesov a vody. Možno práve preto povedala Mária Antoinetta svojmu manželovi Ľudovítovi XVI., že je to „gotická žabia jama“. Asi mu tým chcela dať najavo svoju nechuť k tomuto miestu. Dobre sa tu ale musel cítiť Napoleon, ktorý sem prišiel načerpať nové sily po porážke pri Waterloo. V roku 1944 generál de Gaulle odtiaľto nariadil pochod na Paríž, ktorý okupovali Nemci. Na celom mestečku bolo vidieť, že sa tu odohrávali a aj odohrávajú dôležité udalosti. Valery Giscard d`Estaing tu v roku 1975 usporiadal samit o svetovej ekonomike. Odvtedy sa tu pravidelne stretáva G 7. Prechádzali sme centrom Rambouillet. Bolo čisté, upravené, s množstvom zelene, fontán a kvetov. Škoda, že sme sa tam nezastavili. Bola som mierne uhundraná, pretože sa mi do Versailles ešte stále príliš nechcelo. A ani nášmu autíčku. Len pár kilometrov za Rambouillet nám oznámilo, že ak sa oň nepostaráme, ďalej nás už dlho nepovezie. Na najbližšej benzínke Elf si vybralo úctyhodnú dávku. Vyše tridsaťjeden litrov benzínu po eure a štyridsaťpäť centov.

            Pred pol piatou sme začali blúdiť v uliciach okolo versaillského zámku. Boli sme tak blízko, že sme videli pozlátené mreže. Na Rue de l'Indépendance Américaine stáli parkovacie automaty, takže sme predpokladali, že tam nebude problém uložiť auto. A aj voľných miest bolo pomerne dosť. Len keby sme sa dočítali za akých podmienok. V inom jazyku ako vo francúzštine. Toto boli okamihy, keď ma francúzska hrdosť na svoj jazyk poriadne rozčuľovala. Ani moje pokusy o zastavenie niekoho, kto by nám to vysvetlil, neboli úspešné. Jeden vodič, ku ktorému som sa blížila so slovami „prepáčte, prosím“, rýchlo zatvoril dvere na aute a zdupkal v prvej budove. Našťastie si to všimol mladý muž na druhej strane ulice, s puzdrom na hudobný nástroj cez plece, a ten nám vysvetlil základné pravidlá. Za dve eurá a šesťdesiat centov sme dostali lístok na deväťdesiat minút parkovania. Potom sme sa už vybrali k zámockým záhradám. Pred zelenými búdkovými pokladňami neboli takmer žiadne rady. Ale po chvíli sme sa prestali čudovať. Bolo päť hodín, všade okolo nás boli obrovské mláky, štrkovo-pieskové blato a vstupné osem eur. Neviem, čo najviac odradilo Iva, ale mňa určite to, že po tom nechutnom pieskovom blate by som sa mala prechádzať za cenu ôsmich eur a ešte pri tom dávať pozor, aby som nestupila do mláky.

„Ivko, ak chceš choď. Ja ťa počkám. Budem na námestí pred hlavnou bránou do zámku. Dohodnime si čas. Približne.“

Po chvíľke rozmýšľania skonštatovala moja polovička:

„Asi sa už do tých záhrad neoplatí ísť. Poď, ideme sa len tak prejsť.“

Cestou urobil pár záberov japonskej dvojici, potom francúzskej dvojici a nakoniec anglickému páru. Ľudia sa na neho s dôverou obracali, pretože na krku mal svoj veľký fotoaparát a na pleci obrovskú fotobrašňu. Ja som sa zatiaľ len tak bezcieľne tmolila medzi turistami z celého sveta a robila si zábery, keď ma niečo zaujalo.

Po pravej strane megalomansky pozláteného plota stojí krídlo zámku. Korene hrdosti Francúzov sú v dávnej histórii. Už kráľovskí Ľudovítovia, XIV. až XVI., ktorí budovali versaillský zámok, nechali na priečelie budovy umiestniť nápis: „A toutes les gloires de la France“. Všetko pre slávu Francúzska. Tak prečo sa potom čudujem, že si tak húževnato bránia svoj jazyk.

U nás na Slovensku sa to len tak hemží anglickými názvami. Názvami čohokoľvek. Ešte aj v päťsto dušovej dedine je Krčma u Stanelyho. V našom pätnásťtisícovom mestečku máme rôzne puby, butiky, markety. Slovenské ekvivalenty sa veľmi nenosia.  

Na najnižšom bode Place d´Armes, námestia pred hlavnou bránou do zámku, stojí vysoká jazdecká socha Ľudovíta XIV. Tam som sa oprela o jeden z množstva kamenných stĺpikov a čakala som, kým Ivo dofotografuje a zavelí odchod. Ale sem – tam som zdvihla k očiam svoj fotoaparát aj ja.

 

Popis: SDC10514.JPG

Schôdzka vo Versailles (dm)

 

Začalo opäť mrholiť. Len smerom na juh presvitali kúsky modrej oblohy, rozžiarené lúčmi podvečerného slniečka. Ivo zbalil brašňu a vybrali sme sa k autu. O štvrť na sedem som do navigácie naťukala posledný cieľ dňa. Saint-Prest.

            Smerovali sme na juhozápad. A s pribúdajúcimi kilometrami sa zlepšovalo počasie. Okolo cesty sme mali takmer samé obilné polia. V bedekri Francie je uvedené, že  sedemdesiat  percent plochy departmentu  Eure-et-Loir sa využíva na poľnohospodárske účely. A že sa tu každoročne dopestujú takmer dva milióny ton pšenice na francúzske bagety.

 

Popis: SDC10519.JPG

Pšenica na francúzske bagety (dm)

 

Pár minút pred ôsmou sme zaparkovali pred našimi dverami. Keď som pre nás pripravovala maškrtnú večeru, začula som pri vchodových dverách zvonček. Opakoval sa predchádzajúci deň. Domáci zvonenie nepočuli. Tak som išla otvoriť ja. Za dverami som uvidela malé červené auto a tesne predo mnou stála mladá dvojica. Monika a Emiliano z Brescie. Pani Danielle ich ubytovala v izbe po Belgičanoch.

V radách do Francúzska som sa dočítala, že je samozrejmosťou oslovovať ženy madame a mužov monsieur. Pani a pán. Na Slovensku kohokoľvek oslovíme len priezviskom. A je úplne jedno, či je to muž alebo žena. Či starší človek alebo človek, ktorý je všeobecne známy a ľudia si ho dokonca aj vážia. Žiadna obyčajná celebrita. Keď som ešte učila, mala som kolegu, muža staršieho o nejakých desať – pätnásť rokov. Pravidelne na mňa aj pred žiakmi vykrikoval: „Meňhartová, poďte sem.“ Mohol takýto človek naučiť niekoho slušnému správaniu? Podľa článkov v novinách a rozhovorov v iných médiách usudzujem, že nie. U nás sa ani len elementárna etika príliš nenosí. Je „aut“. Ako by povedali televízne a rozhlasové celé brity.

Po večeri k nám prišiel na kus reči pán François. Spýtala som sa ho na jeho české korene. Po malých nedorozumeniach chytil do ruky môj zošit a pero a začal mi všetko rozpisovať. Jeho starý otec Wenceslas Vokolek sa narodil v roku 1900 v Kolíne pri Prahe. Keď mal dvadsať rokov, vybral sa do Francúzska. Tu sa oženil. Za manželku si vzal Helen Chataignierovú, ktorá bola od neho o osem rokov mladšia. V roku 1929 sa im narodila v neďalekom Dreux dcéra Denisa Vokolek, ktorá sa vydala za rovnako starého Bernarda Chagota. A im sa v roku 1956 narodil syn François. Náš domáci. V takýchto chvíľach si zvyknem povedať „aký je ten svet malý“.

Po oboznámení sa s rodostromom domáceho pána, sme prešli na tému našej cesty do Strasbourgu. Chceli sme sa vyhnúť diaľniciam a ja som ich nevedela v tej našej navigácii obísť. François nás nechal samých. S hlavami naklonenými nad veľkou mapou Francúzska. Po chvíli sa vrátil s itinerárom, ktorý mu vyrobil počítač. Išli sme mesto za mestom, číslo cesty za číslom cesty a po krátkej polemike medzi mojím drahým manželom a mnou, sme prišli na systém, ako tú našu navigátorku obídeme. To už ale našťastie nebol pri nás domáci, pretože z tonality našich hlasov by vycítil, že situácia sa vyostruje. Ale nevyostrila sa. Nakoniec som rezignovala, pretože Ivo bol silnejší v argumentácii. Podľa mapy mi nadiktoval mestá, ktoré som si zapísala do zošita. Rozhodli sme sa, že do navigácie budem zadávať čiastkové ciele. Od mesta k mestu. Ale pred vstupom do mesta cieľovú stanicu zruším a vložím nový cieľ.

Až po roku, keď sme sa už začínali pripravovať na ďalšiu dovolenku, nám Peťo ukázal, ako sa v našom garmine dajú obísť diaľnice.

Nuž čo, aspoň sme mali na trase do Strasbourgu o zábavu postarané.

Keď sme mali prípravu cesty za sebou a začali sa zberať na poschodie, zišla k nám talianska dvojica. O Monike sme sa dozvedeli, že je učiteľkou na univerzite v Brescii. Učí už šesť rokov, ale stále má pracovnú zmluvu len na dobu určitú. Takže pracovné právo nie je problematické len u nás doma. Porozprávali nám o svojich potulkách po Francúzsku. Do Saint-Prest prišli z Provensalska. Svorne prehlásili, že na dovolenky chodia radšej k svojim západným susedom. Skonštatovali, že Taliansko je pre nich oveľa drahšie. Zaujímavý postreh. Musíme to pri plánovaní našich ďalších dovoleniek zvážiť. Jedno ale hrá proti nám. My to máme do Talianska predsa len bližšie ako do Francúzska. Na rozdiel od nich.

Bola polnoc, keď sme sa konečne vybrali do svojich izieb.

 

 

Cesty vedúce do Strasbourgu

 

            V širokánskej a dlhokánskej posteli sme sa výborne vyspali. Ani nám príliš nevadilo, že sme tu mali najkratšiu spánkovú noc. Pár minút po pol deviatej sme už sedeli za raňajkovým stolom o poschodie nižšie. Monika a Emiliano nás predbehli. Našli sme ich v družnej debate s Danielle a Françoisom. Vo francúzštine. Obaja mladí ľudia túto reč ovládali. Ale o chvíľu sa rozhovor odohrával aj v angličtine a sem - tam padlo slovo aj po rusky. Reč sa zvrtla i na politiku. Naši francúzski domáci a talianski susedia sa zhodli v tom, že najlepšie by bolo Sarkozyho a Berlusconiho zamknúť do pivnice a zahodiť kľúč. Za slovenskú stranu Ivo poznamenal, že máme minimálne sto takých berlusconiovcov. K tomu všetkému sme jednou z najskorumpovanejších krajín v Európe. V posledných prieskumoch sme sa v tejto oblasti ocitli na piatej priečke odspodu.

Pani Danielle nám na cestu uvarila čerstvú kávu. Pred sebou sme mali do šesťsto kilometrov. Mali sme ich prejsť za sedem a pol hodiny. Bez prestávok. Podľa itinerára, ktorý nám večer priniesol pán François. Takže s prestávkami sme to videli na deväť hodín.

Monika a Emiliano boli rýchlejší ako my. Podarilo sa im odísť skôr ako nám. Pred odchodom sme si urobili pár záberov na malebnom dvore Chagotovcov.

 

Popis: SDC10523.JPG

Danielle a François Chagotovci sa s nami lúčia (dm)

 

Domáci nás vyprevadili až k autu. Keď François zbadal, že máme Škodu – Fabiu, poznamenal, že parížski taxikári preferujú škodovácke autá. Čo sme si pamätali aj my. Z nášho výletu k Ivovej šesťdesiatke. Vtedy sme pred katedrálou Notre-Dame zaregistrovali, že najviac taxíkov má značku Škoda – Octavia.

            O pol jedenástej sme sa so Chagotovcami za usilovného kývania rozlúčili. Na tachometri sme mali tritisíc päťstopäť kilometrov. Do navigácie som nastavila náš prvý cieľ. Étampes. Potom som sa pohodlne usadila a obdivovala okolitú krajinu. Ivo sa výhradne venoval šoférovaniu. Ale bol ochotný zastať, keď som ho upozornila na množstvo srniek, ktoré sa pásli za jedným z plotov okolo cesty. Väčšinou sme na súkromných pasienkoch vídali kravy alebo kone. Tu mal domáci asi romantickejšie predstavy o využití pozemku.

Tesne pred Étampes som do navigácie naťukala ďalší cieľ. Provins. Ale zrazu sme sa ocitli na platenej diaľnici. Výjazd z nej sme objavili po dvanástich kilometroch, za ktoré sme zaplatili jeden a pol eura. Za Sézanne začala krajina zaujímať aj Iva. K tomu primerane zmenil rýchlosť. Spomalil. V okolí Soudé sme prechádzali pomedzi rôznofarebné pásy po oboch stranách cesty. Niektoré boli štíhle, dlhé a zelené, iné boli krátke, široké a tmavohnedé. Tie zas ležali vedľa políčok bledých ako biela káva. Pred nami bolo vidieť kilometre a kilometre cesty. Takmer úplne rovnej. A ako zvyčajne, s minimom áut.

„Keby sme mali viac času, lákalo by ma zastať a fotiť.“

„Ivko, no a čo sa stane, keď prídeme o pol hodinu neskôr?“

„Čo si napísala do Plobsheimu? O koľkej máme predpokladaný príchod?“

„Medzi siedmou a ôsmou večer.“

Zastali sme.

Ja som zatiaľ prekontrolovala mobil. A našla som v ňom správu, ktorú Kika napísala o trištvrte na jednu.

„Tu leje ako z krhly, ale inac je vsetko ok. Pekny zaver dovolenky. Pa.“

„Nepíše, ako sa má mama?“

Spýtal sa Ivo, keď som mu esemesku prečítala.

„Nie.“

Rýchlo som naťukala jeho otázku a poslala ju Kike. O pár minút sa mi na displeji objavila odpoveď.

„Vcera sme ju boli pozriet a vyzerala nadmieru spokojna. Len dufam, ze nejak rozumne prezije ochladenie – je tu 20 st., vcera bolo 30. No furt lepsie ako vasich 12.“

Informáciu som ihneď posunula svojej polovičke, ktorá už začala baliť fotobrašňu. 

„Spokojný?“

„Uvidíme, čo z toho vyjde.“

Ďalšou neplánovanou zastávkou bolo malebné trinásťtisícové mestečko Vitry-le-François. Už z diaľky bolo vidieť, že uprostred neho je ukrytý veľkolepý chrám. Podľa veží. Mesto bolo založené v roku 1545 francúzskym kráľom Françoisom I., po ktorom má svoje meno. Zaparkovali sme pod stromami, obkolesujúcimi štvorcové námestie Place d´Armes.

Ivo šiel pozháňať bagety a ja som sa zatiaľ vybrala na výzvedy. Uprostred námestia stojí elegantná fontána s gracióznou kamennou ženskou postavou, dozerajúcou na čistú modrú vodu. Ďalšie pásy fontánok  s množstvom lavičiek, rozosiatych po celom námestí, lákalo sadnúť si pod stromy a obdivovať klasicistický chrám. Vypína sa v pravom rohu východnej strany námestia. Kostol Notre-Dame bol postavený v prvej polovici sedemnásteho storočia. Je z bledohnedého kameňa a pôsobí monumentálne. Nielen zvonku ale aj znútra.

 

Popis: 000018.JPG

Obedná prestávka na námestí vo Vitry-le-François

 

Práve, keď som sa usadila na lavičku, prišiel Ivo. Aj so svojím úlovkom. Vôbec nám nevadilo, že na námestí práve prebiehala rekonštrukcia dlažby. Aj tak tam bolo veľmi príjemne.

„Kúpil som nám festivalovú bagetu.“

„To je aká?“

„Neviem. Ale okrem nej mali len tradičnú.“

Festivalová bola výborná. Voňavá, chrumkavá. Jednoducho – mňam. K tomu sme si dali Daniellinu kávu, ktorú sme mali v termoske a mohli sme pokračovať k francúzsko-nemeckým hraniciam. Keďže sme sa najedli my, museli sme sa postarať aj o našu fabiu. Pri výjazde z Vitry-le-François dostala takmer dvadsať litrov benzínu. Po eure a štyridsaťsedem centov. Už som začala uvažovať, či nemáme náhodou dierku v nádrži. No keď som sa pozrela na stav tachometra, musela som skonštatovať, že má plné právo na ďalšiu porciu.

Mali sme pred sebou necelých tristo kilometrov. Boli sme asi v polovici našej trasy. Práve, keď sme si uvedomili, že sme už dlho nevideli žiadne zvieratá okolo ciest, zmenil sa ráz krajiny. Polia sa zmenili na rozsiahle pasienky. Plné oviec a kráv.

Po šiestej sme sa dostali do Phalsbourgu. Navigátorka nás viedla cez námestie.

„Ivko, zastav.“

„Prečo?“

„Pozri sa doľava.“

Spomalil. Pozrel sa. A na prvom vhodnom mieste zastal. Veď niečo také nie je vidno každý deň.

Na svetlej dlažbe námestia boli porozkladané kusy nábytku. Keby hocijakého. Ale každý jeden kus bol nastriekaný jasnočervenou farbou. Úplne celý. Ešte aj posteľ, umiestnená na streche auta. Samozrejme, tiež červeného. Z plagátu sme vylúštili, že o dva dni sa tam má začať Festival divadla.

 

Popis: 000008.JPG

Červené námestie v Phalsbourgu

 

Kým Ivo fotografoval a fotografoval, ja som zatiaľ urobila mininákup. Nevedeli sme, kedy sa takýmto tempom dostaneme do Plobsheimu a ako sa dostaneme k večeri. Kúpila som nielen nádhernú šunku ale aj červenú termotašku. Ktorá ma doteraz – a to je už skoro rok - nepresvedčila, že by mala nejaké výrazné termoschopnosti.  Keď som prišla na námestie, Ivo ešte stále chodil od jedného kusa nábytku, k inému kusu nábytku. A nevyzeralo to tak, že by chcel každú chvíľu skončiť. Po chvíľke rozmýšľania som sa vrátila do obchodíka a kúpila som aj tretinkovú fľašu červeného vína. To už bolo trištvrte na sedem.

Pred sebou sme mali približne sedemdesiat kilometrov cesty. Čo by sme mali do ôsmej pohodlne zvládnuť. Ak na ceste nebudú žiadne prekážky.

Po výjazde z Phalsbourgu sme najskôr išli pomedzi chmeľové polia. Po pár kilometroch nahradila chmeľ kukurica. Husto – husto vysadená. Ivo, ako odborník na domáce hospodárstvo, prehlásil, že je oveľa hustejšie sadená ako je to zvykom na Slovensku. Potom sa zrazu hnedo-zelené polia zmenili na zelené vinice. A my sme vstúpili na územie Bas-Rhin. Územie, ktoré dvakrát patrilo k Nemecku. V rokoch 1871 až 1918. A krátko počas druhej svetovej vojny, v rokoch 1940 až 1945. Za Ittenheimom sme prechádzali zas cez samú kukuricu a repu. To som dokázala rozoznať aj ja.

Podľa Iva by som sa nemala príliš vyjadrovať k poľnohospodárskym produktom, pretože o nich nič neviem. Myslí si, že aj o rajčinách viem len to, že je to červená okrúhla zelenina, ktorá mi chutí. To si vždy vypočujem, keď môj názor na domáce poľnohospodárstvo je v rozpore s jeho názorom. Nuž čo, som vydatá za latifundistu.

            Presne o ôsmej sme vstúpili na územie Plobsheimu. Viem to podľa hodín a teplomera umiestneného nad lekárňou. Vonku bolo príjemných devätnásť stupňov Celzia. Navigátorka nás pár minút po dvadsiatej hodine doviedla k domu rodiny Holderovcov. Majiteľov La Corderie.

Vo februári sme dostali od nich ponuku:

„Cena dvojposteľovej izby je štyridsaťpäť eur vrátane raňajok. Je možné parkovanie.“

Po potvrdení rezervácie nám ešte napísali, že budeme mať izbu Mélanie.

Je pravdou, že nenapísali, kde budeme môcť parkovať. Keď sme k nim prišli, tak na maličkom dvore už stáli štyri autá. My sme ale mali obavy nechať auto len tak na ulici. A ani sa nám nechcelo teraz večer vynášať všetku batožinu do izby a ráno zas všetko znášať do batožinového priestoru. Po chvíľke váhania zorganizoval pán Holder preskupenie automobilov. Podľa toho, ako sme ráno plánovali odchádzať. Jedno z áut zasunul pod drevený prístrešok na pravej strane dvora, prvé auto nechal posunúť priamo pred vchod domu. Posledné auto vyšlo von a do dvora sme vošli my. Za nás sa postavilo auto, ktoré malo ako prvé ráno odchádzať. Dvor bol taký zahataný, že sa po ňom ledva dalo prejsť.

Po týchto manévroch sme sa s tranzitnou taškou a cestovnou chladničkou a novou termotaškou pobrali dovnútra. Pán Holder nám najskôr predstavil manželku a syna a pozval nás na malý drink. Pohár bieleho vína. Bolo výborné. V jedálni vládla uvoľnená atmosféra. Pôsobilo to, akoby tam sedeli ľudia, ktorí sa už dávno poznajú. Domáci pán nás všetkým predstavil a vtedy sme zistili, že celé osadenstvo sú hostia penziónu. Dostali sme pozvanie na večeru, ktorú pani Holderová práve podávala. Ale keď som zistila, že tu nebudeme mať k dispozícii chladničku a že jedna večera stojí minimálne osemnásť eur, tak som poďakovala za ponuku.

Domáci pán nás zaviedol na poschodie. Izbietka bola maličká. S miniatúrnym, najmä však uzulinkým umývadlom, umiestneným takmer nad záchodovou misou. Ale so samostatným a pohodlným sprchovacím kútom. A obrovským televízorom, ktorý svojou veľkosťou nezapadal do izby. Svoje pomenovanie mala po Mélenie de Bussiére. Žene, ktorá vraj bola počas druhého cisárstva „kráľovnou Paríža“. Považovali ju za stelesnenie elegancie. Mala vplyv na spoločenské názory, na obliekanie, na vôňu parfumov. Popritom vychovala päť detí. Dožila sa úctyhodných sedemdesiatich ôsmich rokov. Pochovaná je neďaleko Strasbourgu.  

Na stolík, vtesnaný medzi skriňu a tretiu posteľ, sme si rozložili našu večeru. Bagetu z Pontorsonu, šunku a víno z Phalsbourgu, olivy a syr z Ducey. Potom sme už len vládali narýchlo prejsť si plán na ďalší deň a zaľahli sme spať. Chceli sme dohnať manko z predchádzajúcej noci. Ivovi sa to podarilo. Mne nie. Ja, ktorá neznesiem ani tikot hodiniek na Ivovej ruke, som celú noc zápasila so šumom klimatizácie. Nikde som nenašla vypínač, hoci som ho počas noci s baterkou v ruke opakovane hľadala. Výsledok bol taký, že ja som sa príliš nevyspala. A ešte aj oči som mala z celonočného prievanu ako králik.

            O pol deviatej sme zostúpili do jedálne. Stôl bol naplno obsadený. Pod oknom sa hostia trošku poposúvali a my sme sa mohli usadiť na lavici. Chvíľku trvalo, kým sme sa zorientovali v ponuke. Domácich sme zatiaľ nevideli, ale naši susedia sa o nás ihneď začali starať. Predkladali nám lekváriky s vysvetlením, ktorý je aký. Posúvali pred nás kávu, čaj, mlieko, maslo. Počas celých raňajok vládla príjemná, takmer rodinná atmosféra. Okrem staršieho Parížana všetci hovorili len po francúzsky. Takže on jediný nám všetkým rozumel. A zabezpečoval konverzáciu. Nám tlmočil z francúzštiny do angličtiny a ostatným zas opačne. A ja som zabezpečovala preklad z angličtiny do slovenčiny. A čo som nevedela, tak som Ivovi s milým úsmevom oznámila, že vôbec netuším, čo povedal. Dĺžku hovoru som prispôsobila dĺžke prehovoru nášho tlmočníka. Pri stole sme sedeli s manželmi z Marseille, z Reimsu a z Paríža. Takmer všetci mali v La Corderie ubytovanie na jednu noc. Len pár z Reimsu mal v pláne zostať dlhšie. Okolo nás pobehovali dve deti, o ktorých sme tipovali, že patria najmladšej dvojici z Marseille.

            O trištvrte na desať sme sa so všetkými rozlúčili, zastavili sa v izbičke u manželov z Reimsu, aby sme si pozreli ich izbu. Vchádzalo sa do nej z dvora. Bola síce tmavá ale rozhodne väčšia ako tá, ktorú sme mali my. O šesť minút desať sme vychádzali z La Corderie. A pár minút na to sme opúšťali Plobsheim. Do Strasbourgu sme mali zo dvadsať kilometrov. V Eschau sme sa zastavili pri nákupnom centre. Nie kvôli nákupom. Chceli sme doplniť benzín. Bola to pravdepodobne posledná možnosť vo Francúzsku, kde bol benzín rozhodne lacnejší ako v Nemecku. Na doplnenie nádrže sme potrebovali osemnásť litrov. Po eure a štyridsiatich piatich centoch.

            O trištvrte na desať začalo naše blúdenie po centre „Carrefour de l´Europe“ križovatky Európy. O tomto pomenovaní Strasbourgu som sa dočítala v bedekri Francie. Taktiež som sa dočítala, že toto nádherné staré hlavné mesto Alsaska má korene nielen vo francúzskej ale aj v nemeckej kultúre. My sme len dúfali, že bude prevažovať francúzska.

Po desiatich minútach, keď sme už dvakrát obišli miesto, kde mali byť garáže, som predsa len uvidela vjazd do podzemia. Našu fabiu sme nechali hneď na prvom podlaží a keď sme vyšli von, rýchlo som si zapísala, že parkujeme pod Place de l´Homme de Fer.

Stáli sme na Grande Île, elipsovitom ostrove uprostred rieky Ill.

Prešli sme pár krokov a pred nami sa otvoril výhľad na veľké námestie a v pozadí spoza striech domov vykúkala veža.

„To bude katedrála. Poďme týmto smerom.“

Ivo nenamietal a o chvíľu sme už obdivovali veľkoleposť Place Kléber. Pomenované po generálovi Kléberovi, ktorý je pod týmto námestím pochovaný. Na žiadosť Napoleona Bonaparteho sa zúčastnil vojenského ťaženia v Egypte. A po Napoleonovom odchode sa tu stal veliteľom francúzskych ozbrojených síl. Lenže v Egypte dlho nepobudol. V roku 1800 ho v Káhire prebodli. Napoleon sa obával, že Kléberov hrob by sa stal symbolom republikánov. Preto nariadil, aby ho pochovali na ostrove If neďaleko Marseille. Až po osemnástich rokoch dal Ľudovít XVIII. súhlas na prevezenie generálových pozostatkov do rodného Strasbourgu. A o ďalších dvadsať rokov ho premiestnili pod jeho sochu na tomto námestí. Je tam však bez srdca. To je pre zmenu uložené v parížskej Invalidovni.

A že vraj mŕtvi to majú ľahké. Veď aj na Slovensku máme podobný príklad. Náš romantický básnik Janko Kráľ sa tiež sťahoval z miesta na miesto. Zo Zlatých Moraviec do Martina. Podotýkam, že až pár rokov po smrti. A literárni historici sa doteraz nevedia jednoznačne zhodnúť, kde je v skutočnosti pochovaný.  

Z Place Kléber, ktoré mi svojou vzdušnosťou trošku, ale naozaj len trošku, pripomínalo sienske námestie Il Campo, sme sa vybrali po Rue des Grandes Arcades až po Place Gutenberg. Gutenbergovu sochu som si obzrela zo všetkých strán. Veď vďaka nemu a zatiaľ dobrému zraku sa dnes môžem venovať svojmu najväčšiemu koníčku. Čítaniu. Jeho zásluhou vznikla kníhtlač z jednotlivých písmeniek, ktoré sa dali pri ďalšej strane obmieňať. Dovtedy sa knihy tlačili blokovou kníhtlačou. Gutenbergovi predchodcovia vyrezali alebo odliali formu celej strany a táto sa po vytlačení mohla len zahodiť.

Keď sme vstúpili do Rue Merciére, uvideli sme katedrálu. Čím sme k nej boli bližšie, tým viac sme museli zakláňať hlavu. Z juhozápadného rohu Place de la Cathédrale  som si ju mohla mojím fotoaparátom odfotografovať len na dvakrát. Od dlažby do polovice chrámu a od polovice po vrchol jeho veže.  Ivko dokázal dostať chrám do záberu celý. Na jedenkrát. Ešte aj s pouličnými umelcami.

 Kým sme sa domotali ku katedrálnym dverám, tak ju práve zatvárali a opätovný vstup bol až o trištvrte na jednu.

Popis: 000039.JPG„Nevadí. Poďme do infocentra. Aspoň si zoženieme plánik mesta.“

Ivo už pozná moju vášeň pre zháňanie máp a mapiek. Takže vôbec nenamietal a vybral sa za mnou. Ale toto bolo prvé infocentrum, kde boli mapky iba na predaj. Hoci aj za symbolické euro.

Z bedekrov som vedela, že v starom meste Strasbourgu je potrebné si pozrieť Petite France. Takže to bolo prvé, čo som začala v plániku hľadať.

„Obíďme si najskôr katedrálu a potom môžeme ísť, kam chceš.“

Tentokrát nebol Ivo naklonený k túlaniu sa po miestach, ktoré odporúčajú knižky a letáky.

Severná strana chrámu Notre-Dame bola zahalená, takže sme si najskôr poprezerali priečelie. Keď nepočítam rouenskú kovovú vežu, tak strasbourgská je z kamenných veží určite najvyššia. Aspoň z tých, ktoré sme na tejto dovolenke videli. Na severnej strane priečelia sa vypína do výšky stoštyridsaťdva metrov. Viac ako dvesto rokov bola najvyššou stavbou sveta.  Dokonca   ešte  aj  dnes  je  so  svojou  výškou

Katedrála Notre-Dame v Strasbourgu

šiestou  najvyššou chrámovou stavbou. Nie je

čudo, že sa nezmestila do môjho fotoaparátu. Vo výške šesťdesiatich šiestich metrov je vyhliadková ochodza, na ktorú vedie tristodvadsaťdeväť schodov. Tým to bolo pre mňa vybavené. Hore by ma nikto nedostal. Ani keby sa pod ňou netvoril rad záujemcov.

Svojou ružovo-červeno-hnedou farbou pieskovca pôsobí celá katedrála na jednej strane majestátne, ale vypracovaním  jednotlivých sôch a ozdôb zas pôsobí krehko. Všetky tri portály lákajú na podrobnú prehliadku. V tympanóne nad vstupným vchodom sú scény zo života Krista. A priamo nad prostrednými vstupnými dverami je výjav znázorňujúci poslednú večeru. Tento námet som poobede našla aj vo vnútri. Lenže ako vitráž. Nad tympanónom je obrovské rozetové okno. Zvonka vyzerá ako jemne vypracovaná kamenná krajka. Jeho priemer je až trinásť metrov a šesťdesiat centimetrov.

Od priečelia chrámu sme prešli na jeho južnú stranu. Kým sme si ju obzerali a postupovali smerom dozadu tak, aby sa nám celá katedrála dostala do nášho celého zorného poľa, zrazu sme za sebou mali ďalšiu zaujímavú stavbu. Z osemnásteho storočia. Arcibiskupský palác Rohanovcov, v ktorom sú dnes umiestnené tri múzeá. Obrazáreň, archeologické zbierky a umelecké remeslá, s jednou z najkrajších zbierok keramiky vo Francúzsku.

Od Rohanovcov sme sa dostali po Rue du Maroquin, veľmi živej uličke, plnej obchodíkov a reštaurácií, až k brehu rieky Ill. Po nej sa plaví množstvo výletných lodiek, ktoré majú raz na jednom, raz na druhom brehu zastávku. Aby sme sa dostali k Petite France, museli sme na nábreží zabočiť doprava. Cez rieku Ill je množstvo mostov, ktoré spájajú Staré mesto s jej novšími štvrťami. Za Pont du Corbeau je kúsok krytého chodníka, s výhľadom na vodu. Polovicu jeho šírky zaberala skupina očírovaných tulákov, usalašených na špinavých spacákoch. Okolo seba mali množstvo batohov a igelitiek. Smerom k chodcom mali rozložené dve plechovice. Do ktorých len zopár okoloidúcich vhodilo zopár mincí.

Kým sme sa dostali k Petite France, prešli sme popod štyri mosty. A za posledným z nich som vrástla do chodníka. Sledovala som, ako výletná loď prechádza starým dreveným stavidlom.

Vo vode Illu sa odrážali hrázdené domy Malej Francie. Sú dôkazom toho, že v tejto malebnej štvrti bývali rybári, mlynári a garbiari. Niektoré boli postavené už na konci šestnásteho storočia ale Strasbourgčania sú dodnes na ne veľmi hrdí a starajú sa o ne. Na tomto relatívne malom kúsku majú zaujímavú bielo-hnedú turistickú atrakciu.

 

Popis: SDC10536.JPG

Petite France v Strasbourgu (dm)

 

Zaradili sme sa medzi množstvo návštevníkov, vchádzajúcich a vychádzajúcich z domčekov, v ktorých sú dnes umiestnené väčšinou obchodíky so suvenírmi. Túlali sme sa po úzkych uličkách Petite France a dostali sme aj k najkrajšiemu domu „des Tanneurs“ – garbiarov dom. Patrí nielen k najkrajším stavbám tejto malebnej štvrte, ale aj k najstarším. Bol postavený v roku 1572 na brehu rieky Ill. Voda bola pre garbiarov dôležitá. Veď kože museli dobre spracovať a vysušiť. Na sušenie im slúžili otvorené galérie, ktoré mali v strechách domov.

 

Popis: 000023.JPG

Najstarším domom v Petite France je des Tanneurs

 

            Z Malej Francie sme sa vybrali najkratšou cestou späť ku katedrále. Ale asi to nebolo dobré riešenie. Naša cesta viedla nezaujímavými uličkami, plnými výkopov, zátarasov okolo opravovaných chodníkov, s množstvom zaparkovaných áut. Cesta po nábreží bola rozhodne príjemnejšia.

Popis: SDC10543.JPGNa katedrále Notre-Dame už boli otvorené obrovské vstupné dvere. A my sme vstúpili do mohutného priestoru chrámu, ktorého základný kameň bol položený v roku 1277. Západné priečelie bolo dokončené až o viac ako stošesťdesiat rokov neskôr. V Chartres boli nádherné vitráže. Ale môžeme povedať, že štrasburgské sú v našom top zozname určite za nimi. Boli vytvorené v trinástom a štrnástom storočí a vraj sa skladajú z pol milióna čiastočiek. Nevedela som, či mám skôr obdivovať ružicové okno, ktoré nemalo náboženskú tematiku alebo žiarivú Poslednú večeru, umiestnenú v dolnom pláne jedného okna. Žiarivú aj vďaka tomu, že vonku sa začali cez oblaky predierať  slnečné  lúče.   Takže  tu sme 

Posledná večera v Notre-Dame v Strasbourgu (dm)

mali     možnosť   vidieť,    čo     urobí s farebnými vitrážami slnko. To bolo to, čo nám chýbalo v Chartres.    

            Na Place de la Cathédrale stojí množstvo stojanov s ponukou pre turistov. Môjho drahého manžela najviac zaujala ježibaba na metle. Mali ich v rozličných veľkostiach. Veľké ako dlaň, veľké ako predlaktie, ba aj také veľké ako celá ruka.

„Ivko, nie. Nech ťa ani nenapadne.“

„Vieš, akú bude mať Nina radosť?“ 

„No určite.“

„Ale veď to si celá ty.“

Bez ďalšieho dojednávania so mnou, kúpil tú najmenšiu babku.  Aspoňže vybral takú, ktorá mala najveselší výraz. Keď už mám byť ježibaba, tak nech aspoň nenaháňam strach.

Čo sa ale  nepodarilo. Ninka si hnedý sáčik nechcela ani otvoriť, pretože Ivo naň napísal  „Pozor! Straší babina!“. Ani si ju nezobrala so sebou domov, do Bystrice. Nejakú dobu visela u nás doma na lustri a potom sa presťahovala do krabice s hračkami.

Cestou k autu sme sa zastavili vo veľkej bagetérii. Nemali žiadnu festivalovú bagetu, takže sme si kúpili klasickú. A ešte sme si vzali bohato plnené syrové bagety, ktoré sme zjedli uprostred Place Kléber. Popri jedení sme skonštatovali, že nie je div, že Grande Île je od roku 1988 zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Po pol druhej sme zišli do podzemných garáží. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli platobný automat. Vlastne boli tri. Uložené vedľa seba. A my sme si s nimi zas nevedeli dať rady. Nakoniec nám poradil žobrák, sediaci pod jedným z automatov.

Strasbourg je plný žobrákov. Videli sme ich tu ešte viac ako v Paríži. Boli na rohoch ulíc, pred katedrálou, pod mostmi. Všade.

Tomuto sme dali euro. Pretože vďaka nemu sa nám podarilo zaplatiť. Päť eur a desať centov. O trištvrte na dve sme prišli k nášmu autu. Obišli sme prvýkrát podlažie, na ktorom sme parkovali. Výjazd smerujúci nahor sme nenašli. Obišli sme druhýkrát podlažie a opäť sme videli len výjazd, ktorý smeroval dolu.

„Ivko, zastav!“

Moja polovička na moje prekvapenie ihneď zastala ale s nedôverou v hlase sa spýtala:

„Čo chceš robiť?“

To som už vybiehala z auta a utekala k mladej žene, ktorá si ukladala nákup do auta.

„Pôjdete hneď teraz autom von z garáží?“

Prekvapene sa na mňa pozrela, poobzerala sa okolo seba a potom len prikývla. Rýchlo som sa jej snažila vysvetliť, že sa nevieme dostať von. Ale to som už zase bežala do nášho auta.

„Rýchlo naštartuj a drž sa tamtej ženy v tom červenom pežotíku.“

„Prečo?“

„Ide von.“

O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď vošla do výjazdu, ktorý sme my zamietli. Pretože namiesto toho, aby vychádzal na povrch, tak klesal.

„Určite vieš, že ide von?“

„Ak mi dobre rozumela, čo sa jej pýtam a ak som jej ja rozumela, že ide von, tak áno.“

„Máme len pätnásť minút na to, aby sme opustili garáž.“

Klesali sme jedno poschodie, potom druhé, potom tretie a tam som pre istotu prestala rátať. A zrazu sme začali stúpať. Dlhým tiahlym stúpaním. Na zemský povrch sme vyšli úplne niekde inde. Určite nie na Place de l´Homme de Fer.

 

 

Cesta domov vedie cez Amberg

 

„Kam teraz?“

Spýtal sa ma Ivo, keď sme šťastne vyšli zo štrasburského podzemného labyrintu. V navigácii som rýchlo našla adresu, kam sme sa mali večer dostať. Bola to adresa nášho prvého a aj posledného nocľahu našej dovolenky. Amberg. O chvíľu sa nám na displeji objavil predpokladaný čas príchodu. Pár minút po osemnástej hodine. Už sme mali skúsenosti, že tento čas nemôžeme brať smrteľne vážne. Potom som sa už pohodlne usadila. Musela som predýchať garážové nerváky.

Navigátorka za nás riešila správne zaraďovanie do pruhov a viedla nás k nemeckým hraniciam. Zrazu som pred nami zbadala širokánsku rieku a my sme sa blížili k mostu. S veľkou tabuľou, že prechádzame po Pont de l´Europe. Ponad rieku Rýn. Toto nie je prvý most spájajúci protiľahlé brehy rieky. Prvý bol postavený v roku 1388. Naposledy ho v novembri 1944 zničili Nemci. Most Európy bol slávnostne otvorený v roku 1960. Jeho dĺžka je dvestoštyridsaťpäť metrov. Má byť symbolom francúzsko – nemeckého zmierenia po druhej svetovej vojne.

Pri obdivovaní rieky som si ani neuvedomila, že sme práve prekročili hranice. Až keď som na budovách, po pravej strane cesty, objavila nápisy v nemčine. Rýchlo som začala otvárať mapu.

„Ideme cez Kiel. Sme v Nemecku.“

Bolo pol tretej. Mali sme pred sebou necelých štyristo kilometrov. Rozhodli sme sa, že budeme minimalizovať prestávky.

„Čo si napísala pani Zellerovej? O koľkej máme predpokladaný príchod?“

„Medzi šiestou a siedmou.“

Bol štvrtok. Dúfali sme, že sa vyhneme víkendovým kolónam. Naše dúfanie bolo málo platné. Kilometrové šnúry áut sa objavili už pred Stuttgartom. V našom smere. V smere oproti nám išli autá bez akéhokoľvek obmedzenia.  Do toho začalo liať tak, že stierače ani pri najrýchlejšom kmitaní nestíhali likvidovať dažďové potoky. Ale aj pomedzi záplavy vody sme zbadali, že v diaľke blikajú svetlá. Modré, červené, oranžové.

„Vyzerá to na havárku. Sú tam policajti a aj hasiči.“

Ivo mal pravdu. V protismere, za betónovou deliacou bariérou, sme videli trosky úplne roztrieskaného športového auta. A o pár metrov za ním sme videli stáť rodinu aj s malým dieťaťom z druhého rozbitého auta, z ktorého vypadli plechovky s farbou, roztekajúcou sa po ceste. Aj s policajtmi a záchranármi. Tentoraz sa zastavil celý trojpás na druhej strane. A na našej strane sa naša kolóna rozbehla.

„Hádam, to už bude dobré. Aj hlava ma prestala bolieť.“

„Aspoň voľačo pozitívne.“

Zareagoval Ivo na moju správu o hlave. No netešili sme sa dlho. O sto kilometrov nás zastavila ďalšia kolóna áut. A len veľmi - veľmi pomaly sa posúvala dopredu. Senické nákladné auto nabúralo do osobného. V strednom pruhu. Ale ani v protismere sa ešte nehýbali. Do toho všetkého nám komplikovali cestu dve indivíduá pred nami. Šoféri dvoch náklaďákov. Českého, s poznávacou značkou 6S73294 a slovenského, s poznávacou značkou TN 272 YG z firmy Pacas. Provokovali ostatných vodičov tým, že sa rozhodli postupovať v kolóne vedľa seba. A stále si zachovávali asi kilometrový odstup od áut pred sebou. Pričom sme v diaľke videli, že ľavý pruh je úplne voľný. Ešte šťastie, že vedľa seba sme mali za volantom obrovského modrého kamiónu útle stvorenie. Takmer dievčatko. S blonďavými vlasmi vypnutými do chvosta. Cez otvorené okná sme počuli, že si v kabíne robí karaoke. Tesne pred odbočkou na Amberg boli havarované ďalšie dve autá.

„Nikdy viac Nemecko.“

Už si nepamätám, ktorý z nás dvoch vyriekol túto vetu. Len ju mám zapísanú v mojom zošite. V úvodzovkách. Ale ak budeme chcieť ísť ešte niekedy do Bretónska, budeme musieť túto vetu prehodnotiť. Asi v tom zmysle, že musíme nájsť priechodnejšiu cestu. Ak sa to vôbec cez túto krajinu dá. Francúzske cesty nás rozmaznali. Za jedenásť dní sme nezažili kolónu. Ani jednu. A ani sme nevideli žiadnu haváriu.

            O trištvrte na sedem mi zapípal mobil. Prišla nám správa od Kiky.

„My sme vsetci ok, tesime sa na vas.“

„Ivko, končí nám dovolenka.“

A potom sme si zvyšok cesty do Ambergu rozprávali, čo sa nám na nej najviac páčilo.

„Nemáš pocit, že to bola jedna z našich najlepších dovoleniek?“

„Asi máš pravdu, vydarila sa.“

Súhlasilo so mnou moje lepšie ja.

            Po ôsmej večer sme zaparkovali pred modrým domčekom pani Zellerovej. Čakala nás. Keď sa nás spýtala, ako sa nám cestovalo, museli sme ešte stále vyzerať veľmi otrávene. Našťastie som si nevedela ihneď spomenúť, ako sa povie po anglicky „otrasne“. Náladu sme si vylepšili rozprávaním o tom, čo sme všetko videli. V chladničke sme mali opäť nachystané množstvo potravín na raňajky a naša domáca nám prisľúbila, že o pol deviatej si na kľučke dverí nájdeme čerstvé pečivo a v termoske bude uvarená čerstvá káva. V kúpeľni bolo príjemne teplo a čakalo nás množstvo mäkkých uterákov.

            Poslednú noc dovolenky sme strávili tak ako prvú noc. Pohodlne. Možno ešte lepšie ako prvú noc. Cítili sme sa tu už ako doma. A možno bolo aj trošku chladnejšie, takže sa nám výborne spalo.

            Zobudili sme sa až na zvonenie budíka. O pol deviatej. Pohodlne sme sa naraňajkovali, dali po sebe všetko do poriadku a o desiatej sme už nasadali do auta. Tak ako prvýkrát, tak aj teraz bez rozlúčky s pani Zellerovou. Na stole sme jej nechali kľúče, peniaze a lístok s poďakovaním.

            O pol jedenástej sme zaparkovali na Malteserplatzi. Mestská policajtka nás nasmerovala k parkovaciemu automatu, ktorý bol na rohu námestia. Na dve hodiny nám vydal parkovací lístok za jedno euro. Po Georgenstrasse sme sa dostali k mostu ponad rieku Vils. Z neho sme sa na vlastné oči presvedčili, že tam, kde má väčšina kostolov hlavný portál, tak tu je múr a uzulinký chodník nad vodou. Už na mapke, ktorú nám pred dvoma týždňami dala naša domáca, ma zaujalo, že kostol končí vo vode. Ale vtedy som si myslela, že je to zle zakreslené. Nebolo. Z mosta sme sa rýchlo dostali na Marktplatz. A v ten deň bol naozaj hoden svojho mena. Trhovníci mali na ňom rozložené stánky, stolíky alebo predajné autá a ponúkali z nich vlastné výrobky, poľnohospodárske produkty alebo potraviny. Na pultoch sme videli ryby, vajíčka, zemiaky, kurence, lekváriky. Dokonca aj pesto. Taliansku špecialitu vyrobenú v bavorskej domácnosti.

 

Popis: SDC10555.JPG

Predajné trhy na Marktplatz v Ambergu (dm)

 

Z námestia sme sa vybrali do neskorogotického kostola Svätého Martina a odtiaľ po Shiffgasse k prístavisku výletných lodí na riečke Vils. Riečka preteká aj popod ambergskú turistickú atrakciu. Popod most, ktorý bol pôvodne súčasťou mestského opevnenia a jeho dva oblúky sa vo vode odrážajú tak, že pripomínajú okrúhle okuliare. Preto aj dostal meno Stadtbrille. K mólu práve plával veľký čln, z ktorého vystúpilo dvadsaťjeden pasažierov. A na brehu už čakal ďalší zástup plavbychtivých turistov.

 

Popis: SDC10550.JPG

Mestské okuliare v Ambergu (dm)

 

Po návrate na malebný Marktplatz sme si zo všetkých strán poobzerali gotickú radnicu, postavenú v polovici štrnásteho storočia. A veselú fontánu, ktorá stojí pred radnicou. Cestou do mesta sme si po ľavej strane Georgenstrasse všimli veľkú cukráreň a pekáreň, s plnými pultmi zákuskov a koláčov. Najviac sa nám pozdával jahodovo-želatínový koláč, ku ktorému sme si dali kávu. Oboje bolo výborné. Kto sa ocitne v Ambergu, mal by si ísť pomaškrtiť do Stadtbäckerei Schaller. Rozhodne.

Kým sme prišli k autu, zastavili sme sa v dvoch obchodoch. V potravinách, kde Ivo nakúpil štyri plechovky Pils beer. A ešte v pekárni na konci ulice. Za pomoci dvoch mladých mužov, jedného za pultom a druhého pred pultom, sme sa po nemecko-anglickom vysvetľovaní rozhodli, že si kúpime okrúhly ražný chlieb a ako ináč – aj bagety. Hoci už na prvý pohľad neboli také lákavé ako tie, ktoré sme si kupovali vo Francúzsku.

„Ktovie, kedy prídeme domov a doma nemáme nič na jedenie.“

„Máme zemiaky, ryžu a myslím, že aj nejaké sucháre.“

Začala som vyratúvať na prstoch.

„Myslíš, že sa ti bude chcieť variť?“

„Máš pravdu. Asi nie. A po večeri si dáme plzenské pivo?“

 „Nie, toto beriem Jožkovi. Hneď zajtra sa chcem u neho zastaviť. Poďakovať sa, že dohliadal na mamu.“

Takto mi moja drahá polovička vysvetlila nákup pív.

„Ale, neboj sa. Nájdem doma niečo dobré na pitie. Do chladničky som dal fernet a mám taký dojem, že aj pivo.

Môj dokonalý muž myslel na všetko.

            Na parkovisku som do navigácie naťukala Schwandorf. Počas raňajok sme sa dohodli, že na nemeckú diaľnicu tak ľahko nevylezieme. Až niekde za Deggendorfom. Po hranice nás čakala približne dvesto kilometrová cesta. Z toho viac ako polovicu sme chceli prejsť po lokálkach.

O pol jednej sme vychádzali z Ambergu a pred jednou sme po moste ponad rieku Naab vchádzali do Schwandorfu. Autíčko nám začalo avizovať, že potrebuje benzín. Takmer na konci Wackerdorfer Strasse sme medzi rodinnými domčekmi objavili benzínku.

„Ivko, blížime sa k hraniciam. Daj mi rakúsku diaľničnú známku. Poprosím, aby nám ju preštikli.“

Boli sme v Nemecku, takže benzín bol drahší ako vo Francúzsku. Bol po eure a päťdesiatich deviatich centoch. Nuž a auto sa rozhodlo dať si celkom solídnu dávku. Vyše dvadsaťsedem litrov. So štiknutím som nepochodila. Mladá dievčina mi povedala, že známky nepredávajú a  preto ani nemajú klieštiky. Kúpila som nám aspoň snickersky. Tie má rád nielen Ivo, a samozrejme ja, ale aj naša Nina. Ale to sme zistili len pred pol rokom. Jej dede, ako volá Ivka, si to ešte nestihol všimnúť, takže jej aj naďalej kupuje lentilky.

            Zo Schwandorfu takmer až po Deggendorf viedla naša cesta cez veľmi peknú krajinu.

 

Popis: 000041.JPG

Miesto ako stvorené pre piknik

 

Najmä za Rodingom Ivo spomalil. Hľadali sme miesto pre piknik. Išli sme cez krajinu jazier, lesov, zelených polí.

Za Chamom sme také miesto našli. Nad jedným z jazierok sme si urobili obednú prestávku. Vytiahli sme z auta deku, poobkladali sa všetkými dobrotami, dali sme si výbornú ekrazitovú kávu od pani Zellerovej a porobili sme si zábery.

„Toto by sme na diaľnici nevideli.“

„Nie, a ešte by nám tam určite tiekli aj nervy. Veď dnes je piatok.“

Pätnásť – dvadsať minút sme si poleňošili a pokračovali sme v ceste.

 „Ivko, na prvej benzínke na diaľnici musíme zastať.“

„Veď máme benzínu dosť.“

„Kvôli známke. Ešte ju nemáme cviknutú. A k hraniciam už máme len nejakých sedemdesiat kilometrov.“

„Čo by mohla byť necelá hodina. Keď nebudú kolóny.“

„Ivko! Nekuvikaj!“

Zastali sme na veľkej benzínke. Hneď som sa vybrala k pokladniam. Najmenej ľudí čakalo pred čiernovlasou opírsingovanou mladou dámou. Skúsila som to s ňou.

„Prosím, mohli by ste mi označiť túto známku dnešným dátumom?“

„Kde máte bločik?“

„Nemám ho pri sebe. Nejdem ju reklamovať, len ju potrebujem označiť, pretože cestujeme cez Rakúsko.“

„Kúpili ste ju u nás?“

„Nie, kúpila som ju na Slovensku. Ale keďže sme nevedeli kedy a najmä kade sa budeme vracať z dovolenky, tak sme si ju nedali označiť.“

„Keď ste ju nekúpili u nás, tak vám ju nemôžem precviknúť.“

„To nemyslíte vážne.“

To už som s miernym údivom zvýšila nielen hlas ale aj obočie. A v duchu som začala rozmýšľať, čím by sme tie dve nešťastné dierky dokázali urobiť.

To už našťastie zbystril pozornosť vysoký štíhly starší pán, ktorý za pultom niečo zapisoval do formulárov rozložených okolo seba.

„Čo sa deje?“

Pokúsila som sa mu ešte raz vysvetliť, čo sa stalo a že sa po dvanástich dňoch vraciame          z Francúzska a na prejazd cez Rakúsko potrebujeme mať označenú diaľničnú známku.

„Urobte to.“

Oznámil stručne pokladníčke, ktorá s maximálnym znechutením urobila cvak – cvak. Ešte dobre, že len na inkriminovanej známke.

Môže ma ešte niekto presviedčať, že nemám posudzovať ľudí podľa toho, či majú pírsing v nose. Alebo niekde inde.

Pred vjazdom na diaľnicu, a potom aj keď sme išli po diaľnici, sme opakovane prechádzali ponad širokánsku rieku.

„Ivko, čo to je?“

„Ty máš mapu na kolenách. Ale asi Dunaj.“

Mal pravdu. No zdal sa mi byť širší ako je v Bratislave. A to mi nedávalo logiku. Možno cestou dolu z neho niekam odteká. Alebo je hlbšie koryto. Po týchto úvahách som sa radšej vzdala a povedala si, že to sa mi asi len zdá.

„Ale cestu tu majú horšiu ako na lokálkach.“

Vyslovil svoju čerstvo nadobudnutú skúsenosť Ivo. K tomu všetkému sa zas začali zahusťovať autá. Najhoršie to bolo vtedy, keď sa predbiehali kamióny. Alebo keď sa kamionista rozhodol predbiehať až dva kamióny. Dôležité však bolo, že sme stále šli. Na niektorých úsekoch mohol Ivo dokonca využiť nemeckú diaľničnú rýchlosť. Išiel aj stošesťdesiatkou. Nepovedala som ani slovko. Pretože, keď som sa na neho pozrela, tak mal v očiach iskričky od spokojnosti, že mu za to nikto nevezme vodičák.

Sedem kilometrov pred hranicou začalo pršať. Pršalo aj vtedy, keď sme po moste prechádzali ponad ďalšiu širošíru rieku Inn do Rakúska.

Začínajúci víkend nám dával pocítiť, čo je to premávka na cestách. Čím ďalej – tým viac sa diaľnica zapĺňala automobilmi každého druhu a veľkosti. A predbiehanie kamionistov bolo také isté ako v Nemecku. A ak sa o to pokúsili na ceste, čo aj len trochu stúpajúcej do kopca, tak to malo katastrofálne následky. Čím ďalej, tým bolo na ceste takýchto situácií viac, takže nebolo čudo, že o chvíľu sme stáli v dlhokánskej kolóne. Kam až naše oko dovidelo.

 

Popis: SDC10564.JPG

Nemecko-rakúske kolóny (dm)

 

„Ivko, poďme na lokálky.“

„Ešte chvíľu vydržme. Možno sa to rozbehne.“

Ale nezlepšilo sa to ani za Welsom.

„Skús sa teda pozrieť na mape, kde by sme mohli ísť dolu.“

„V Amstettene. Povedľa Dunaja ide pekná cesta do Kremsu a Stockerau. Odtiaľ sa už hádam dostaneme do Bratislavy.“

„Tak to daj do navigácie.“

Trvalo mi deväť kilometrov, kým som naťukala dva tranzitné ciele. Prvým bol Grein a druhým bol Krems.

Ale to už sme stáli. Pred Amstetten West. Po odstavnom pruhu okolo nás preletelo päť hasičských áut. Malých aj veľkých. Za nimi nasledovali sanitky a policajné autá. Keď sme asi po pol hodine prechádzali okolo havárie, tak sme videli tú spúšť. Tri autá porozhadzované v odstavnom a pravom pruhu. Tretie ležalo na streche. V ľavom pruhu.

Po tomto zážitku sme vedeli, že za každú cenu musíme z diaľnice zísť dolu. Aj za tú cenu, že domov prídeme o polnoci. No s kľudnejšími nervami.

            Vtedy sme ešte nevedeli, že pôjdeme po jednej z najkrajších ciest v Rakúsku. Po Romantische strasse. Tak to bolo napísané všade okolo nás na informačných tabuliach. Po ľavej strane sme mali väčšinou záhradky, polia, vinice, lesy stúpajúce niekam dohora a po pravej strane sa rozlieval Dunaj.

            V Klein Pőchlarne sme sa zastavili nabrať benzín. Za bezkonkurenčnú cenu. Po eure štyridsaťjeden centov. Do plnej nádrže nám chýbalo dvadsaťjeden a pol litra.

            Bolo štvrť na osem, keď som prinútila Iva za Weiteneggom zastať.

„Danula, veď sme len teraz stáli.“

„Uvidíš, že sa ti to bude páčiť.“

Musel urobiť veľkolepú otočku cez benzínku, ktorá stála na druhej strane cesty. Tak sme zistili, že tu majú asi najlacnejší benzín v Európe. Cena bola ešte o dva centy nižšia ako v Pőchlarne. Ale dôležitejšie bolo, že keď Ivo zastal na parkovisku na druhej strane cesty, asi dvadsať metrov od brehu Dunaja, tak sa pred nami otvoril výhľad na Melk. Na nádherný barokový kláštor na kopci.

Bola to pre nás dostatočná inšpirácia, aby sme sa sem v krátkom čase vrátili. Neprešiel ani mesiac. Využili sme Ivove prázdniny a v jeden augustový deň sme si prišli pozrieť túto pamiatku, zapísanú v Zozname svetového dedičstva. Spolu s údolím Wachau, cez ktoré sme prechádzali.

            V Aggsbach Markte, dedinke obkolesenej zo severu vinicami a z juhu Dunajom, boli uprostred móla, končiaceho nad riekou, postavené dve lavičky. Pred sebou sme mali malebnú scénu. Na jednej sedela mladá dvojica a na druhej starý pán, hádžuci papeky svojmu štvornohému priateľovi.

            Pred ďalšou malou dedinkou sme museli opäť zastaviť.

„Danula, takto neprídeme domov ani do polnoci!“

Ale ja som predsa musela vidieť kompu, práve sa plaviacu za pomoci obrovského lana k nášmu brehu.

„Ivko, pravda je tu krásne?“

„Áno, je tu krásne. Urob si rýchlo zábery a tu máš bebečká a vodu. A sadaj do auta.“

Nemohla som sa Ivovi čudovať. Sedel za volantom osem hodín a pred sebou sme mali skoro tristo kilometrov. Bolo už osem hodín. Zvyšok cesty, vedúcej pomedzi terasovité vinice a široký Dunaj som už len komentovala. Zo svojho sedadla v aute.

Za Kremsom nás čakalo obrovské prekvapenie. Novučičká diaľnica. Teda taká, ktorá nebola ani na mape a ani v navigácii. Cítili sme sa na nej ako vo Francúzsku. Len kde – tu sme stretli auto. Po nej sme sa doviezli až do Bratislavy.

            Pred pol desiatou sme prechádzali poslednou hranicou. Z Rakúska na Slovensko. Za Bratislavou som vypla navigáciu a zavolala Kike. Kupodivu sa môjmu telefonátu potešila.

Kým sme prišli do Moraviec, urobila som rekapituláciu našich príručných zásob. Zistila som, že počas cesty sme nielenže dojedli staré cukríky roxy a snehulky. Zjedli sme aj dva nové balíky šumivých bonparov, jeden balíček kyslých bonparov a jeden balíček sladkých tofé. Ťažko budem našej Nine vysvetľovať, že jedením cukríkov si kazí zúbky.

V Nitre sme doplnili nádrž. Sedemnásť litrov po eure a štyridsaťpäť centov. To bola najbežnejšia cena aj vo Francúzsku.

             Hodinu pred polnocou sme boli pred naším činžiakom. Prešli sme päťtisíc stosedemdesiatsedem kilometrov. Za trinásť dní. Boli sme celí, živí a zdraví. S množstvom zážitkov.

Ale ten najväčší nás čakal doma. Keď som si išla umyť ruky, netiekla voda.

Úplne som zabudla na to, že pred dovolenkou som poprosila Paliho, aby nám dal pračku do opravy a s Jožkom Gregušom som zas dohodla, že nám ju opraví do nášho príchodu. Napadlo ma, že Pali asi zatvoril vodu, keď odmontúval pračku. Tak som sa pokúsila uzáver otvoriť. Nedal sa pohnúť ani o milimeter. Prišiel Ivo, ktorý bol medzitým odviezť auto do garáže. Začal sa s uzáverom pre zmenu trápiť on. Neúspešne.

„Idem poprosiť Jula, či sa nám na to nepozrie.“

„Je štvrť na dvanásť.“

„Ivko, sme po ceste. Ja potrebujem vodu.“

Julko a Magdalénka mali od nášho bytu kľúče a určite aspoň jeden z nich bol pri tom, keď Pali odnášal pračku. Bol to Julo. A hneď vedel, čo sa stalo.

„Chvalabohu, že sa vám nedala otvoriť voda. Ja už som na to úplne zabudol. Ale čo vy už robíte doma? Paľo hovoril, že prídete v utorok.“

Dozvedeli sme sa, že Pali musel spojku medzi vodovodným potrubím a pračkou nasilu odstrániť. Pretože som celých pätnásť rokov tou skrutkou pod umývadlom ani raz nepotočila.

Jožko Greguš sa ma na druhý deň spýtal:

„Vy ste celý ten čas nechávala pračku pod tlakom vody? To ste sa nebáli, že vytopíte susedov?“

Nechávala. A nebála. Pretože som vôbec nevedela, že po každom opraní treba kohútik zatvoriť a pred praním otvoriť. Ale teraz to už zodpovedne robím. Ale len preto, že o tom viem. Doteraz mi to nikto nepovedal.

O polnoci sme predsa len vodu mali. Julko nám ju provizórne pustil. Za podmienok, že sme dali pračkovú hadicu do vane a vždy, keď sme vodu potrebovali, tak sme išli otvoriť hlavný uzáver. Len sme potom zas nesmeli zabudnúť hlavný prítok ísť aj zatvoriť. Inak by nám bola voda tiekla celú noc do vane.

Hneď ráno som volala Palimu. Jeho prvá otázka bola tá, ktorú nám položil aj Julko.

„A vy ste prečo doma? Do utorka by som to bol urobil.“

Najkrajší záver dala celej situácii Nina. Keď som našim mladým do telefónu lamentovala, že nemáme pračku a máme množstvo prádla, tak mi začala naša vnučka pohotovo radiť.

„Babinka, budeš musieť prať v rúčkach. Ako psíček a mačička.. Zajtra ti prinesiem knižku.“

            Doteraz sme mávali neplánované katastrofy pred dovolenkou. Asi nastal čas zmeny.

Našťastie bola sobota a Palimu otcovi a Palimu synovi sa podarilo priniesť opravenú pračku, ktorú ihneď aj namontovali a zároveň opravili aj prívod vody.

A ja som mohla popri plnení pračky a sušení prádla na čerstvom vzduchu  pokojne rozmýšľať o tom, kam by som sa chcela ešte aspoň raz vrátiť. No predsa na Cap Fréhel.

 

Popis: SDC10376.JPG

Neprístupné zákutia na Cap Fréhel (dm)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kniha návštev


Počet prístupov:
[CNW:Counter]

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2012
Internetové vydanie: KĽÚČ 28, združenie pre umelcov
Číslo publikácie: 11
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina