Západy slnka 2:
Pobrežie ružovej žuly


 Danuša Meňhartová

Z Normandie do Finistère

Po siedmich dňoch túlania po Alabastrovom pobreží sme sa sťahovali na najzápadnejšiu časť Francúzka. Do departmentu Finistère. To je jeho francúzsky názov. Po bretónsky sa volá Penn-ar-Bed. V oboch jazykoch znamená ale to isté - koniec zeme. V bedekri Merian live! som sa dočítala, že Bretónci vidia svoju zem ako leviu hlavu, ktorá z Atlantiku pije vodu a svoju leviu hrivu si máča v Lamanšskom prielive. Polostrov Crozon je v tom prípade asi jeho jazyk. No a my sme sa vybrali na jeho vysunutú bradu. Tá sa najviac vystrkuje z pevniny do Atlantického oceána.

 Z Varengeville-sur-Mer sme odchádzali o jedenástej. O trištvrte na päť sme obchádzali mesto Avranches, neďaleko Mont-Saint-Michel. Za ním sme opúšťali Normandiu a vchádzali sme na územie Bretónska. Ešte stále nás čakalo okolo tristopäťdesiat kilometrov. 

"Ak by sme aj nikde nestáli, tak do ôsmej neprídeme. Budem musieť zavolať Carvalovcom."

"Počkaj do siedmej, Danula. To už budeme vedieť kde sme a koľko nám to ešte bude trvať."

Cestou cez Rennes sme trošku blúdili, pretože sme neporozumeli našej garminke. Malo to tú výhodu, že sme sa dostali k benzínke s obsluhou. Fabii sme doplnili dvanásť litrov benzínu a vymotali sa z hlavného mesta Bretónska a zároveň hlavného mesta departmentu Ille-et-Vilaine. Potom sme prechádzali cez department Morbihan a o štvrť na osem sme vchádzali do departmentu Finistère. Pred Quimperlé sme opäť natrafili na benzínku. Tentoraz sme natankovali jedenásť litrov.

"Zajtra by sme mali mať pokoj."

Ivo tým myslel pokoj od benzínových automatov, na ktoré sú vodiči väčšinou odkázaní v nedeľu.

Na ukazovateli sme uvideli, že do Quimperu máme dvanásť kilometrov. A znovu začalo pršať.

"Keď prídeme do Clédenu, naozaj by mohlo byť pekne. Inak sa nám budú zle sťahovať veci z auta do domu."

"Uvidíš, že bude slniečko. Veď sme v Bretónsku. A nielen v Normandii, ale aj tu platí, že je tu pekne aj párkrát za deň."

Optimizmus môjho drahého manžela prešiel aj na mňa. Vôbec mu nevadilo, že v aute musel zapnúť kúrenie, čo sa tak ochladilo. A pritom o druhej sme mali zapnutú klimatizáciu, pretože bolo teplo. V teplúčku som si rozložila čierny šanón, v ktorom som mala celú našu dovolenku a našla si telefónne číslo na Carvalovcov. Až na druhý pokus som sa dovolala. Zdvihla mi Jocelyne. Nevidela žiaden problém v tom, že prídeme okolo deviatej.

"Sme doma, Danuša, čakáme vás. Dávajte si pozor."

Tým asi nemyslela výmole, výbrusy a hrbole na cestách. Tam, kde boli značky upozorňujúce na hrboľ, tak tam nebol. A tam, kde bol, tak tam nebola značka.

"Cítim sa tu ako na východnom Slovensku pred tridsiatimi rokmi."

Ivovou poznámkou sme sa dostali k spomínaniu na našu prvú východoslovenskú dovolenku. Pri Audierne sa vyčasilo a o pár kilometrov ďalej sme uvideli prvú finistèrsku zátoku s plážou zaplavenou vodou. Bol čas prílivu.

Pár minút po deviatej sme zaparkovali vo dvore veľkej usadlosti. Kerdiern-Ar-Veil sa mal na štyri noci stať aj naším domovom.

Hneď ako sme vystúpili z auta, vo dverách sa objavila usmiata tmavovlasá žena. Jocelyne Carval.

Uviedla nás do domu. Ukázala nám jedáleň a chladničku na prvom poschodí. V podkroví nás čakala naša izba "Marin" s pohodlnou posteľou a veľkou modernou kúpeľňou. Dohodli sme sa na čase raňajok a začali sme si vynášať veci. Jocelyne sa nás spýtala, či nie sme hladní alebo smädní a či nám môže v niečom pomôcť. Poďakovali sme jej s tým, že sme jedli cestou a hneď, ako si presťahujeme batožinu, pôjdeme si čo najskôr ľahnúť. Tých šesťsto kilometrov nám predsa len dalo zabrať. A potrebovali sme načerpať síl na nasledujúce dni.

PD_2-File_003 - V izbe Marin nás čakalo množstvo materiálov o Cap Sizun a polostrove Crozon

Pred dvoma rokmi sme si na jeden deň odskočili z Pobrežia ružovej žuly na Finistère. Najzápadnejší výbežok Bretónska. Tohtoročnou dovolenkou sa mi splnil jeden z mojich snov. Vybrali sme sa do týchto končín na štyri dni. No štvrtý deň už budeme večerať v Ploumanac´h v departmente Côtes-d’Armor. Opäť na Pobreží ružovej žuly.  Ktorou sa zas naplní sen mojej polovičky.

O pol jedenástej som padla do postele. A prespala som na jeden dúšok celú noc. Ani kvapky dažďa ma neprebúdzali.

 

Začíname na Pointe du Raz a končíme v Audierne

"Ivko, musíme vstávať. Prídeme neskoro na raňajky."

V izbe panovalo prítmie, ktoré na nás malo spavý účinok. Keď sme predsa len dokorán otvorili oči, tak na nás spoza strešného okna pozerala nie najprívetivejšia obloha. Zistili sme, že nás nečaká slnečné ráno. Ale čo nie je, môže ešte v priebehu dňa byť. Hoci ja by som zamračený deň privítala. Zobudila som sa s pocitom, že mi už zase začína brnieť spodná pera. To som už poznala z predchádzajúcich francúzskych dovoleniek. To bol jasný signál, že som svoj súboj s normandským slnkom zas prehrala. Tušila som, že na našom poslednom celodennom výlete po alabastrových valleuse sa mi podarilo spáliť. V aute som síce mala päťdesiatkový faktor, ale natrela som sa ním už neskoro. Až po viac ako hodine obdivovania prílivu na sottevillskej pláži. V čase, keď slnko bolo vysoko na oblohe a rozhodlo sa na nás čo najintenzívnejšie pozerať. Takže ja by som deň bez slnka naozaj uvítala.

Na raňajky sme nakoniec prišli s pätnásťminútovým meškaním. V raňajkovej miestnosti sme našli bohato prestretý stôl. Chlieb, pečivo, obrovské kroasanty, maslo, dva druhy lekváru, jogurty, pomaranče, kivi, pomarančový džús, cukor a mlieko. A ešte aj Le Far Breton. Vynikajúci koláč so slivkami. Len čo sme sa usadili, prišla aj Jocelyne s kanvicou čerstvo uvarenej kávy. Spýtala sa nás, čo by sme v ten deň chceli vidieť a poradila nám, ako sa dostaneme na parkovisko pred Pointe du Raz. Ja som mala ešte otázku, či sa môžeme v tejto miestnosti navečerať. Na to dokorán otvorila tmavohnedú vyrezávanú skriňu. Uvideli sme taniere všetkých veľkostí, poháre, misky, prestierania, drevené rošty na chlieb, nože, príbory. Ďalšou otázkou som chcela vedieť, kde môžeme použitý riad umyť.

"Necháte ho tu na stole a ja ho potom dám do umývačky riadu."

Dostala som jednoduchú a výstižnú odpoveď, ktorú Jocelyne sprevádzala úsmevom. Potom sa s nami rozlúčila.

"Idem na farmu. Zamknite, keď budete odchádzať. Želám vám pekný deň."

Carvalovci mali na farme sedemdesiat dojníc a stošesťdesiat teliatok. Yvesa, manžela Jocelyne sme ešte nevideli. Len večer som začula niekoho ísť tichými krokmi do izby oproti. A zas zavčasu ráno, ešte za tmy, som v polospánku počula niekoho schádzať dolu schodmi.

Vo velikánskom dome sme zostali sami. Po raňajkách sme si zbalili potrebné veci na celodenný pobyt vonku a o pol jedenástej sme už sedeli v aute.

Naša prvá cesta vo Finistère nás viedla na všetkými bedekrami opisovaný Pointe du Raz. V jednom z bedekrov som sa dočítala, že pohľad na jeho rozorvané skaly a búrlivé more dokáže každému vyraziť dych. Iný sprievodca uvádza, že tento úzky skalnatý výbežok sa v rytme prílivu a odlivu hrozivo dvíha z vĺn Atlantiku. A táto neustála hra na schovávanú sa už stala osudnou nejednému moreplavcovi a rybárovi. Bola som veľmi zvedavá, či toto miesto bude naozaj také magické. Bolo.

Pred jedenástou nás ukazovatele doviedli k závore. Na tabuli sme sa dočítali, že len cez ňu sa dostaneme na parkovisko. Platené. Nedalo sa nič robiť, museli sme ňou prejsť. Naširoko - ďaleko sme nevideli priestor, kde by bolo možné nechať auto. A aj parkovisko už bolo takmer zaplnené. Z auta sme si vybrali nielen dostatok vody, ale aj jedla na troj až štvorhodinovú vychádzku. Každý sme mali svoju vlastnú pollitrovú fľašu a svoju polovicu plnenej bagety. A ja som mala v taške aj dva balíčky bebečiek. Pre istotu. Z informačnej tabule sme dozvedeli, že od parkoviska je možné dostať sa na jeden z najzápadnejších výbežkov Bretónska tromi spôsobmi. Po chodníku lemujúcom južnú stranu výbežku alebo kyvadlovým autobusom za jedno Euro alebo po asfaltovej cestičke vedúcej od záchytného parkoviska priamo k semaforu. My sme si vybrali okružný chodník. Začiatok našej turistickej výpravy nevyzeral príliš lákavo. Obloha bola zamračená, po chodníku pred nami i za nami išlo množstvo návštevníkov zo všetkých kútov sveta a okolo nás bola len rovina zarastená vresom.

Chodník okolo mysu Pointe du Raz

Chodník okolo mysu Pointe du Raz

Ivo sa motal za mnou a viac - menej sa znechutene tváril. Prvé metre nemohol pochopiť, prečo som chcela ísť na Finistère a k tomu všetkému ešte aj na Pointe du Raz. Ale len dovtedy, kým sa nám neotvoril výhľad na more Iroise, na ostrov Sein a na množstvo majákov a svetelných veží. A množstvo zálivov obkľúčených divoko vyzerajúcimi skalami.

Pointe du Raz láka všetkých. Domácich i zahraničných turistov, skalolezcov, čajky a aj kormorány. Medzi týmto výbežkom a ostrovom Sein, vzdialeným osem kilometrov od pevniny, sú vraj také silné prúdy, že sa stali osudnými pre mnohých moreplavcov a rybárov. Už Keltovia mali predstavu, že práve tu sa nachádza Penn Ar Bed - Koniec sveta. A práve okolo tohto konca sveta vedie do Lamanšského prielivu veľmi frekventovaná morská diaľnica. Hovoria jej "cintorín ľudí a lodí". Aj z toho dôvodu je tu rozmiestnených množstvo majákov. Vo wikipédii som našla zoznam, že pobrežie Finistère lemuje až štyridsaťdeväť majákov. Z toho je dvadsaťšesť na kontinente a ostatné sú na priľahlých ostrovoch alebo skalách uprostred neustále sa meniacej hladiny mora. Zo štyridsiatich deviatich majákov sme na vlastné oči zblízka alebo zďaleka videli šestnásť.

Ani Ivo neodolal. Po dvadsaťminútovej prechádzke zbystril pozornosť, priložil fotoaparát k oku a vtedy som vedela, že Pointe du Raz opäť vyhral.

Malí aj veľkí fotografi

Malí aj veľkí fotografi

Pred nami sa objavila sivá žula masívu, vybiehajúca do vôd Atlantického oceána a siahajúca do výšky sedemdesiatich metrov nad jeho hladinu. Hneď oproti mysu Pointe du Raz sa z vody vynára maják Vieille.

Maják Vieille a veľký maják na ostrove Sein

Maják Vieille a veľký maják na ostrove Sein

Stavali ho päť rokov na konci devätnásteho storočia a o viac ako sto rokov neskôr ho ako predposledný maják na Finistère zautomatizovali. Jeho signalizáciu riadia od roku 1995 z ostrova Île-de-Sein. Vodný prieliv medzi týmto ostrovom a pevninou sa nazýva Raz de Sein a práve vďaka množstvu majákov a svetelných vežičiek - tourelle - je tento prieliv považovaný nielen za najkratšiu, ale aj najbezpečnejšiu skratku pre menšie lode, keď sa chcú dostať z južných vôd do Lamanšského prielivu.

Prvú časť našej prechádzky sme ukončili hľadaním si pohodlného miesta na sedenie, jedenie a obdivovanie všetkého okolo nás. Krkolomne som sa popreplietala úzkym chodníčkom a zaujala som strategické miesto. Z neho sme mohli sledovať nielen ustupujúce vody oceána, čajky, kormorány, majáky, ostrov Sein, ležiaci oproti nám, ale aj turistov. Chvíľu sme si pripadali ako pri výstupe na naše Rysy.

Pointe du Raz

Pointe du Raz

Najmä jedna výprava pôsobila veľmi organizovane. Všetci mali oblečené veľmi pekné, modré, novo vyzerajúce vetrovky s menom turistického klubu. Ako by ich mali práve kúpené na túto príležitosť. Po polhodinovej prestávke sme o trištvrte na jednu pokračovali v našej prechádzke. Pred nami sa otvárali výhľady na Pointe du Van, severovýchodný výbežok pevniny a záliv Trépassés. Záliv mŕtvych. Tento pesimistický názov mu vraj prischol kvôli morským prúdom, ktoré v tomto zálive vyplavujú zvyšky stroskotaných lodí aj s telami ich posádok. Ak tu vraj niekto spadne do mora, tak sa nevie kedy, ale vie sa, že práve tu sa vynorí.

Na pobrežný chodník okolo Pointe du Raz sme vyšli o jedenástej pred obedom. A posledné zábery sme si urobili na ceste k parkovisku o druhej popoludní. Na jednom z našich fotografických stanovíšť sme sa po vzájomnom fotografovaní dali do reči s nemeckou manželskou dvojicou z Karlsruhe. Obaja boli prekvapení, keď sme chválili nemeckých šoférov za ich dodržiavanie dopravných predpisov. S čím ani jeden nesúhlasil.

Za nami je Baie des Trépasses

Za nami je Baie des Trépasses

Prechádzku po Pointe du Raz sme ukončili pri objekte patriacom francúzskej armáde s množstvom antén. Zvažovali sme, či sa k parkovisku neodvezieme autobusom. Jeden práve odchádzal. A ďalší mal ísť o hodinu. Tak sme sa vydali na cestu späť po vlastných a tou najpriamejšou cestou. A teda aj najkratšou. Čakala nás ešte približne kilometrová túra po asfaltovej cestičke pre chodcov. Paralelne s ňou viedla asfaltka. Po tej premával malý kyvadlový autobus a zopár áut, ktoré mali povolený vstup na chránené územie.

Návrat z Pointe du Raz na parkovisko

Návrat z Pointe du Raz na parkovisko

Nielen po oboch stranách chodníka, ale aj kam nám oko dovidelo, sa okolo nás rozliehali trávnaté koberce zmiešané so žltým a fialovým vresom a nežnými fialovými zvončekmi. Dokonca sme tu spoznali aj "metly" žltej ginestry, ktorú sme rok predtým obdivovali v Toskánsku. Počas našej trojhodinovej prechádzky okolo Pointe du Raz sme mali na počasie šťastie. V bedekroch sme sa dočítali, že cez Finistère sa neustále preháňa vietor, búrky, dážď a hmla. Nedeľné počasie nám zabezpečilo len mraky alebo slnečné lúče.

Okolo parkoviska stojí v polkruhu budova, v ktorej sú umiestnené malé reštaurácie, kaviarničky, butiky a predajne suvenírov. V jednej z nich som sa zastavila. Prilákala ma magnetka s fotografiou majáka Ar-Men, okolo ktorého sa trieštila prílivová a príbojová vlna. A hneď som vedela, pre koho bude. Pre Ninku. Potom sme sa ešte zastavili v informačnom centre. Bolo plné ľudí. A všetci sme mali čo obdivovať. Na stenách a paneloch viseli obrazy a fotografie s morskými námetmi. V skrinkách boli na poličkách za sklom uložené rôzne morské potvory - hviezdice, ustrice, rôzne druhy mušlí a slimákov. Na stojanoch boli upravené kroje typické pre túto oblasť. Až keď sme si všetko pozreli, potom sme zamierili k parkovaciemu automatu. Vypýtal si od nás jednotnú sadzbu šesť eur a päťdesiat centov. Ivo do neho vložil desaťeurovku. Vtom sa do vydávacej priehradky spustil dážď dvadsaťcentoviek a jedna desaťcentovka.

"To máš za to, že si nepočkal, kým sa pozriem do mojej peňaženky."

"Potreboval som si rozmeniť."

"Ale až takto asi nie."

A keďže ja mám väčšiu trpezlivosť a aj menej hanby platiť drobnými, vzala som si ich na starosť ja.

Z Pointe du Raz sme sa vybrali okolo žiarivo bielych domcov s bridlicovými strechami na Pointe du Van. Cestou nás zaujala zaujímavá dopravná značka, ktorá veľmi často lemovala cestu. Odporúčala vodičom automobilov, aby dodržiavali jeden a pol metrovú vzdialenosť od bicyklistov idúcich po pravej strane vozovky.

Dopravné značky na Cap Sizun

Dopravné značky na Cap Sizun

Na Point du Van sme zaparkovali o štvrť na štyri. Na pobrežnom chodníku, ktorým sa dá obísť takmer celé Finistére, sme stretávali množstvo turistov z rozličných kútov Európy. Jeden z najveselších pohľadov sme zažili práve na výbežku Van, keď sa oproti nám vynorila manželská dvojica so svojím psíkom. Všetci traja si niesli svoje batôžky.

Psí turista na Point du Van

Psí turista na Point du Van

Našu prechádzku sme ukončili pri kamennom kostolíku Saint-They. Bol postavený v 17. storočí a je zasvätený málo známemu svätcovi zo 4. storočia. Ivo sa v bedekri Francie dočítal, že Bretónci si uctievajú sedemtisíc sedemsto sedemdesiatsedem svätcov. Dokonca majú patróna na sprostredkovanie svadieb, iného vzývajú pri ušných problémoch a vraj majú aj svätca na zaháňanie nudy. Tým pádom mi je jasné, prečo mi svätí nechýbajú. Veď ja sa ani nudiť nedokážem. Takže na čo by mi bol taký patrón.  Kostol Saint-They ale svoju úlohu má. Jeho zvon je vraj aj dnes schopný varovať rybárov pred nebezpečenstvom.

Kostol Saint-They na Pointe du Van

Kostol Saint-They na Pointe du Van

O štvrť na päť sme už sedeli v našej fabii a Ivo ihneď zapínal kúrenie. Na Pointe du Van už nebolo také príjemné počasie ako na Pointe du Raz. Tu už fúkal poriadny vietor a ja som mala oblečený nielen sveter, ale aj vetrovku a okolo krku omotaný šál.

"Kam ideme teraz, Danula?"

"Tým smerom, kde je najsvetlejšia obloha."

A tak sme sa dostali do Audierne. Za necelú polhodinu. Mestečko má necelých štyritisíc obyvateľov a rybársky prístav. Rozprestiera sa pri ústi rieky Le Goyen. Uprostred mesta je nielen parkovisko pre autá, ale aj prístav plachetníc. Zaparkovali sme vedľa obrovského auta s írskou poznávacou značkou a írskymi vlajkami. Vo všetkých baroch na nábreží práve pozerali majstrovstvá Európy vo futbale. Pár minút po našom príchode vyhrali Francúzi 2:1 nad Írskom. Od mladého muža stojaceho v jednom z barov som sa pri dverách dozvedela, že večer bude zápas medzi Slovenskom a Nemeckom.

Bar de la Mer bol zaplnený fanúšikmi futbalu

Bar de la Mer bol zaplnený fanúšikmi futbalu

V kaviarničke Bourdon, s výhľadom na námestie a prístav, sme sa na chvíľu usadili. Na rozdiel od okolitých barov vyzerala pokojne. Hoci bolo pomerne chladno, všetky stolíky povedľa cesty boli zaplnené. Hostia si väčšinou niečo čítali, alebo si niečo písali, alebo sa len tak rozprávali.

Nad šálkou najhoršej kávy našej dovolenky

Nad šálkou najhoršej kávy našej dovolenky

Po dlhom - predlhom čase k nám prišla mladučká servírka. Hovoriaca len po francúzsky. Moja výslovnosť slovíčka káva bola pre ňu mimoriadne ťažko zrozumiteľná a preto sa do objednávania zapojil aj Ivo. Po chvíli nám naozaj priniesla dve červené šálky plné priehľadnej hnedej tekutiny. Bola to tá najhoršia káva počas celej našej dovolenky. Ale obaja sme ju hrdinsky vypili.

"Je aspoň teplá."

Môj drahý manžel predsa len našiel na nej jedno pozitívum.

Rybári uprostred Audierne

Rybári uprostred Audierne

V Audierne boli ešte koncom dvadsiateho storočia viaceré veľké konzervárne, v ktorých sa konzervovali sardinky a iné morské živočíchy. V 19. storočí ich bolo dvanásť. Ale keďže sa veľmi často stávalo, že odpad z konzervární končil v rieke Le Goyen, opakovane sa mestom šírili mnohé infekčné choroby. Na konci 19. storočia zomrelo na choleru stoštyridsaťštyri Audierčanov. Vtedy pristúpila mestská rada k budovaniu kanalizácie. Ale ani teraz nepôsobilo na mňa Audierne ako mestečko, ktoré by som ešte raz chcela navštíviť. No mohlo na to vplývať aj počasie, ktoré bolo čím ďalej, tým viac nepríjemné.

O pol šiestej sme boli už opäť na nohách a rozhodli sme sa autom posunúť ďalej. Zaparkovali sme nad La Grande Plage - nad veľkou plážou, pri hoteli Au Roi Gradlon - u kráľa Gradlona.

Gradlon bol legendárnym kráľom Armoriky, čo bol predrímsky názov Bretónska. Údajne žil v 5. storočí. Všetci si ho vážili, pretože bol múdry a spravodlivý. Pre svoju márnivú a márnotratnú dcéru Dahut dal vybudovať nádherné mesto Ys. Dahut mala vo zvyku svojich exmilencov po spoločne prebdenej a prehýrenej noci zlikvidovať. Presne tak ako modlivka nábožná. Raz to ale nestihla urobiť, pretože tentokrát počúvla hlas svojho milenca. Tým bol údajne sám vládca pekla. Požiadal ju, aby ukradla svojmu otcovi kľúče od mestskej brány. Keď ju potom spoločne otvorili, tak celé bájne mesto Ys  zmizlo pod vodou.

Pri ústí rieky Le Goyen stojí na brehu mora reštaurácia Le Grand Large. Ani tá nepôsobila útulne. A neboli tam ani žiadni hostia. To rozhodlo.

"Najeme sa doma. Máme plnú chladničku dobrôt a máme aj chlieb z Varengevillu."

"A môžeme si uvariť aj polievku."

Z nábrežia sme si ešte urobili zopár záberov. Aj na maják Raoulic na konci dvestopätnásť metrov dlhého a štyri metre širokého móla.

Maják Raoulic

Maják Raoulic

O trištvrte na šesť sme sa vybrali do nášho dovolenkového domova. Posledné dva kilometre nás garminka viedla po nespevnených cestách cez malé lesíky. Raz sme stúpali, raz sme klesali.

"Počuješ to?"

"Čo, Ivko?"

"Keď schádzame dolu brehom, tak nám tak čudne šuštia kolesá."

Chvíľku sme išli po rovinke, potom sme zas chvíľu stúpali, až nakoniec prišlo klesanie.

"Teraz. Počuješ?"

Nijaké dramatické pazvuky som nepočula. Ale ja by som asi nezbadala, ani keby nám koleso odpadlo. No Ivo bol z toho dosť nervózny. Po našom príchode na dvor v Kerdien-Ar-Veil nás prišla privítať nielen Jocelyne, ale aj Yves. Muž s jemným úsmevom na urobenej tvári. Hneď som sa ich spýtala, či nemajú na hospodárstve jamu, z ktorej by mohol Ivan pozrieť spodok auta.

Nemali. Ale Yves sa hneď ponúkol, že sa pôjde s Ivom previezť a pokúsi sa zistiť, čo tomu môže byť. Po chvíli sa vrátili, obzerali všetky kolesá, prekontrolovali niečo pod kapotou, ale k ničomu neprišli. Ja som medzitým pre nás pripravila v obývacej a zároveň raňajkovej miestnosti večeru. A aj Jocelyne a Yves sa usadili vo veľkej kuchyni, ktorá bola oproti. Po večeri som sa zašla Carvalovcov spýtať, či by si Ivo mohol pozrieť v televízii futbal. Počas večere sme si všimli, že pri kozube je umiestnený televízor s veľkou obrazovkou. Bol však pokazený.

Vonku bolo zamračené, takže nás už nelákalo nikam ísť. Rozhodli sme sa využiť nadbytok času na umývanie hláv.

Ja nielenže nedokážem ísť spať s mokrou hlavou, ale ani ráno nedokážem ísť po umytí hlavy von. Čo môj drahý manžel s obľubou komentuje. "Máš to ty ťažké." A na úplne dosucha vysušenie vlasov fénom nemám dostatok trpezlivosti. Takže z ničoho nič získaný čas mi veľmi dobre padol. Vo Varengeville-sur-Mer sa nám málokedy podarilo prísť domov pred ôsmou. A ak sme aj prišli, tak sme ešte išli na pláž.

Zvyšok večera som strávila v mapách a množstve propagačných a informačných materiálov o Finistère, ktoré sme mali v izbe pripravené už pri našom príchode.

Naša izba v Kerdiern-Ar-Veil

Naša izba v Kerdiern-Ar-Veil

V noci som sa sem - tam prebúdzala na bubnovanie dažďových kvapiek na strešné okno nad našimi hlavami. Vôbec ma to neprekvapovalo. Večer som prekontrolovala počasie na forece, a tá ma dostatočne pripravila na pondelkové bretónske počasie. Po každom otvorení jedného oka, aby som zistila, čo sa deje, som sa hlbšie zakutrala do našej obrovskej postele so širokánskou prikrývkou. Bola naozaj taká široká, že sme si ju s Ivom neboli schopní ani kradnúť.

 

Z Pointe de Pen Hir cez Pointe de Dinan na Pointe du Raz

V pondelok sme sa skutočne zobudili do daždivého rána a na bučanie stáda kráv našich domácich. Pásli sa na lúke nad domom.

Bývame na farme

Bývame na farme

Na úrovni nášho strešného okna. Ani tým sa vonku asi príliš nepáčilo. Podľa všetkého neplatí len " nehodno  ani psa vyhnať do takého počasia ". Tu by bolo správne" nehodno  ani  kravy  von  vyhnať do takého počasia".  

Ani na pondelkové raňajky sa nám nepodarilo prísť na pol deviatu. A pritom nás Jocelyne zas čakala. Ale teraz nie kvôli káve. Yves ju poveril, aby povedala Ivovi, čo má ešte na aute skontrolovať. Tu však moje dovolenkové tlmočenie úplne zlyhalo. Nakoniec som Jocelyne navrhla, aby sme si pomohli  gúglovým prekladačom. Pracovný stôl aj s počítačom a množstvom turistických materiálov mala v kuchyni. Ivo zatiaľ pri nás stál. Bol zvedavý, k čomu sa dopracujeme. Vodný chladiaci systém.  Moja drahá polovička sa vybrala k autu a vrátila sa s tým, že si myslí, že je v poriadku. Jocelyne chvíľu porozmýšľala a oznámila nám, že ide pre Yvesa. My sme zatiaľ bezradne stáli nad autom. Yves prišiel, prekontroloval vodu, olej a povedal - dobre. Až potom sme sa vybrali k naším raňajkám. Na stole nás nečakal len domáci jogurt, domáci lekvár, domáce maslo, obrovská, do chrumkava vypečená bageta, ale aj bretónsky koláč. A na Ivovej strane boli aj noviny. Rozložené na tej strane, kde bol šport. Slovensko prehralo s Nemeckom 3 : 0. Raňajky nám chutili aj tak.

Po raňajkách sme si išli ešte oddýchnuť do izby. Ja som si na čítanie vzala hosťovský zošit. Bola som zvedavá na hodnotenia návštevníkov. Ivo si študoval mapy. Pritom sme čakali, že sa obloha aspoň trošku zdvihne. O pol jedenástej sme skonštatovali, že v izbe už máme svetlejšie, takže aj vonku by malo byť lepšie. O štvrť na dvanásť sme sedeli v aute.

Kamenný kostol v Kerlaz Cestou sme sa za nie najslabšieho mrholenia prvýkrát zastavili v dedinke Kerlaz. Kvôli peknému kamennému kostolu zo 16. storočia.

Na naše veľké prekvapenie bol zamknutý. Dostali sme sa len do predsiene, v ktorej bola pamätná doska venovaná tridsiatim siedmim mužom, ktorí zahynuli v prvej svetovej vojne.

Keď sme prechádzali cez Plonévez-Porzay, nad lekárňou svietil údaj: 16oC.

"Mám prikúriť, Danula?"

"Trošku."

 

 

 

 

 

 

 

Kamenný kostol v Kerlaz

 

Ďalšiu zastávku si urobil Ivo pri kamennom kostole v Saint-Nic, postavenom v 16. storočí. Naozaj bol veľmi pekný. Ale ja som do tej zimy ani nevyliezla. Z auta som bola ochotná vystúpiť až na širokánskej pláži Kerloc´h. Voda sa ešte stále vzďaľovala od brehu. Až o tri hodiny mal byť maximálny odliv. Túto pláž vraj milujú surfisti. Ale len počas prílivu.

Pláž Kerloc´h

Pláž Kerloc´h

Už nepršalo, tak som vyšla až na kopec s turistickým chodníkom. G34. Na stránke rando.tourismebretagne.com som našla, že dĺžka tohto chodníka je tisíc osemsto kilometrov a vedie po pobreží od Mont-Saint-Michel na severe až po priehradu Arzal na juhu Bretónska. Vznikol v roku 1791 ako chodník colníkov. Z neho sledovali pobrežie a snažili sa zabrániť pašovaniu. Od roku 1968 začal chodník žiť svoj druhý život. Dnes ho využívajú turisti. Na vlastných nohách spoznávajú Smaragdové pobrežie, Pobrežie ružovej žuly, abers - fjordy na severozápade Finistère, polostrov Crozon, pobrežie Cornouaille - bretónsky Cornwall s divokým Pointe du Raz, pobrežie južného Bretónska až po Morbihanský záliv. Je veľmi dobre značený, o čom sme sa mohli na našich krátkych prechádzkach viackrát presvedčiť.

Značka na chodníku G34

Značka na chodníku G34

Z veľkej piesočnej pláže Kerloc´h som v diaľke po ľavej strane zbadala vybiehať do mora útes, uprostred ktorého bolo okno. Vtedy som ešte nevedela, že večer ho budem vidieť úplne zblízka. Keď sa vyberieme na Pointe de Dinan.

Teraz sme však smerovali na Pointe de Pen Hir na polostrove Crozon. V meste Crozon sme o trištvrte na jednu dočerpali našej fabii štrnásť litrov benzínu a o pol hodinu neskôr sme vchádzali do dva a pol tisícového mestečka Camaret-sur-Mer. Po necelých štyroch kilometroch sme zaparkovali na provizórnom parkovisku pri Kríži slobodných Bretóncov. Stojí tu na pamiatku tých, ktorí zahynuli v bojoch počas druhej svetovej vojny. Je ale príliš monumentálny, čím narúša toto zaujímavé prírodné prostredie. Na jeho odhalení sa zúčastnil aj generál de Gaulle. Od roku 1996 je na zozname historických pamiatok Francúzska. Parkovisko bolo pri našom príchode takmer obsadené. Tomu zodpovedalo aj množstvo turistov, ktorí si prišli vychutnať nielen pekné počasie, ale aj veľkolepý výhľad na vody Atlantického oceánu.

Kríž slobodných Bretóncov na Pointe de Pen Hir

Kríž slobodných Bretóncov na Pointe de Pen Hir

Z Pointe Pen Hir vidno až na Pointe du Raz a ostrov Sein smerom na juhozápad. Na severozápad zas vidno až na Pointe Saint-Mathieu a ostrov Ouessant. Na Pointe Saint-Mathieu sa dokonca dali rozoznať aj ruiny cisterciánskeho kostola, stojace vedľa vysokého majáka.  Samotný Pen Hir sa dvíha z mora do výšky sedemdesiat metrov a svojimi strmými útvarmi láka horolezcov. Vo vode sme zas pre zmenu mali možnosť vidieť kajakárov, ktorí obchádzali celý skalnatý výbežok. Z každej strany výbežku sa pred nami odkrývali prekrásne výhľady. Nielen na skaly, ale aj ďaleké pláže svietiace žltým pieskom.

Tromi masívnymi skalami, obkolesenými morom Iroise, mi tento kúsok zeme pripomenul Faraglioni na Capri. Tu však boli do mora vhodené skalné masívy Grand Dahouët, Petit Dahouët, Penn-Glaz - zelená hlava, Chelott, Bern-Id a Ar Forc'h.

Slniečko sa rozhodlo zvíťaziť nad zamračenou oblohou. Ja som sa ponatierala päťdesiatkou a založila si šilt, Ivo si dal svoju obľúbenú šiltošatku.

Penn-Glaz, Chelott a Bern-Id pri Pointe de Pen Hir

Penn-Glaz, Chelott a Bern-Id pri Pointe de Pen Hir

Ivko zašiel do auta a priniesol všetko potrebné na piknik. Pri jedení sme si vychutnávali nielen krásne výhľady, ale sledovali sme aj pribúdajúcich turistov. O štvrť na tri to vyzeralo ako deň predtým na Pointe du Raz. Prichádzali celé výpravy. Jednu z nich viedla energická žena, ktorá stíhala svojim kolegom nielen podávať informácie, ale popritom ich aj rázne viesť. Beda, ak sa niektorí z nich pri obdivovaní okolia zabudol. Tak rýchlo ako prišli, zrazu ich nebolo.

Pointe de Pen Hir ponúka nádherné výhľady

Pointe de Pen Hir ponúka nádherné výhľady

"Chcela by som odtiaľto sledovať západ slnka."

"Danula, ten bude až o pol jedenástej a potom by nás čakalo viac ako osemdesiat kilometrov. A vieš, po akých cestách."

Keď uvidel Ivo môj smutný výraz, tak ihneď navrhol:

"Ale vieš čo? Ak bude pekné počasie, môžeme ísť na Pointe du Raz. Odtiaľ to máme necelých päť kilometrov. A výhľad budeme mať rovnaký. Možno aj zaujímavejší."

My sme sa na Pen Hire zabudli. Prišli sme o pol druhej a až po tretej sme sa rozhodli posunúť zas ďalej.

Rozlúčka s Pointe de Pen Hir

Rozlúčka s Pointe de Pen Hir

Z Pointe de Pen Hir sme sa vybrali do mestečka Camaret-sur-Mer. Hneď pri vstupe sme zbadali pole menhirov Lagatjar. Čo je vraj možno odvodené od slova lagad-yar. Oko sliepky. Podľa wikipédie sa tu v troch radoch nachádza šesťdesiatpäť menhirov.

Menhiry Lagatjar v Camaret-sur-Mer

Menhiry Lagatjar v Camaret-sur-Mer

V roku 1776 ich vraj bolo šesťsto. V tom období mohlo konkurovať dnes oveľa známejšiemu Carnacu. Predpokladá sa, že toto kultovné miesto vzniklo v období medzi 3000 až 2500 rokmi pred naším letopočtom. Neboli sme jedinými, ktorí zastali pri tomto mieste. Ale nebolo nás tu zas toľko, ako na výbežku, z ktorého sme pred chvíľou odišli.

Od menhirov sme pokračovali v ceste do camaretského prístavu.

C6.JPG

Prístav v Camaret-sur-Mer s kaplnkou Rocamadour a Tour Vauban

Aj keď ešte nebola plná sezóna, bol už takmer zaplnený množstvom plachetničiek. Na piesčitom brehu stáli na ich pozadí vraky veľkých lodí. Chcela som sa ísť pozrieť aj ku kaplnke Rocamadour a k Tour Vauban, strážnej veži, ktoré ležali na druhej strane prístavu. Od parkoviska, kde sme nechali auto, boli vzdialené ani nie kilometer.

C7.jpg

Vraky rybárskych lodí

Dvanásť Vaubanových opevnení, ležiacich na severe a západe Francúzska, je od roku 2008 zaradených medzi pamiatky UNESCO. Patrí k nim aj toto v Camaret-sur-Mer. Markíz Sébastien Le Prestre de Vauban bol vojenským architektom Ľudovíta XIV. Jeho stavba opevnení ovplyvňovala vojenskú architektúru nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch až do polovice devätnásteho storočia. Iva však nelákali tieto pamiatky.

"Ak si chceme ešte niečo pozrieť na Crozone, mali by sme ísť. Už sú štyri hodiny."

Tentokrát nepomohla ani moja smutná tvár. Naveľa mi zastal pri východe z prístaviska, keď ma zaujala skupina mladých ľudí vystupujúca z veľkého člna. Boli oblečení v čiernych neoprénoch a každý z nich si so sebou niesol potápačskú výstroj. Podľa všetkého absolvovali kurz potápačov. Ivo zastal pomerne ďaleko od miesta, z ktorého som mohla urobiť posledné zábery na prístav, ale protestne zostal sedieť v aute. A mne sa práve z tohto miesta otvoril najlepší výhľad na "parkovisko" vrakov rybárskych lodí.

Z Camaret-sur-Mer sme sa vybrali na Pointe des Espagnol, pomenovaný po Španieloch, ktorí tu mali na konci 16. storočia vojenské opevnenie. Z výbežku bol priamy výhľad na Brest - najväčší bretónsky prístav. Tento výbežok, plný vojenských bunkrov, sa nám príliš nepáčil a rýchlo sme z neho zutekali. Cestou späť sme sa opäť zastavili na pláži Kerloc´h a hľadali sme, ako by sme sa mohli čo najkratšou cestou dostať na Pointe de Dinan. Naša navigácia s tým vôbec nemala problém. Rozhodla sa nás viesť skôr necestami ako cestami. Ale podarilo sa jej doviezť nás na ďalšiu širokánsku pláž s provizórnym kempom. Na piesčitom parkovisku za nízkym oplotením stálo zopár zaprášených karavanov. Všetky mali dokorán pootvárané dvere. V jednom z nich si práve domáci pán varil večeru, v inom sedela skupina mladých ľudí a za ďalším zas mladá žena niečo prala v plastovej nádobe. Na obrovskej pláži bola rozložená len jedna rodina s malým dievčatkom. Voda bola ďaleko. Ale už sa pomaly začínala vracať späť k pobrežiu. Maximálny odliv bol pred štyridsiatimi minútami. V diaľke bolo vidno skaly Grand Dahouët, Petit Dahouët, Penn-Glaz, Chelott, Bern-Id a Ar Forc'h, ktoré sme len pred pár hodinami obdivovali zblízka z Pointe de Pen Hir.

C8.JPG

Záliv Dinan

Ani neviem ako, ale nakoniec nás navigácia doviedla na Pointe de Dinan. Boli okamihy, keď Ivo prehlásil:

"Tadiaľto nás predsa nemôže viesť."

V Merian live! som sa dočítala, že Bretónci údajne s obľubou otáčajú ukazovatele tak, aby tam každý Francúz zablúdil. Nuž, ale potom na to doplácajú aj Slováci. Na parkovisku stáli len dve autá. Jedno s nemeckou poznávacou značkou a jedno s belgickou. Ale naširoko - naďaleko sme nikoho nevideli. Zato výhľad sme mali úžasný. Na pravej strane sme videli pobrežie až po Pointe de Pen Hir a naľavo zas po Cap de la Chèvre.

C9.JPG

Z Pointe de Dinan vidieť až po Cap de la Chèvre

Čo by sme mohli preložiť ako Kozí výbežok. A aj keď bol nad morom a aj pevninou jemný opar, aj na tú vzdialenosť sme videli na maják, ktorý stráži vstup do zálivu Douarnenez. Vzdušnou čiarou môže byť vzdialený tak zo osem kilometrov. Za ním sme v diaľky viac tušili ako videli aj Pointe du Raz a Île-de-Sein.

Pointe de Dinan je chránenou prírodnou oblasťou. Hneď na začiatku upravených chodníkov stála tabuľa s piktogramami: zákaz stanovať, zákaz fajčiť, zákaz jazdiť na motocykli, aute a aj bicykli, zákaz jazdiť na koni a na záver upozornenie, že hrozí pád z útesov.

Po celej dĺžke chodníkov, ohradených drôtom omotaným okolo drevených kolíkov, sme sa často stretli s upozornením, aby sme si nerobili skratky. Pretože príroda sa potrebuje od ľudských neporiadnikov, ktorí si chodia kade chcú, spamätať. Našu okružnú prechádzku sme začali o šiestej. Po dvadsiatich minútach sme sa dostali k dvojici v našom veku. Žena si pokojne sedela a obdivovala okolie a jej manžel s veľkým zaujatím fotografoval.

Vtom som uvidela skalnatý útvar, ktorý som hľadala od vstupu na turistický chodník. Ja som hľadala kamenné okno. Ale turistickí sprievodcovia označujú toto miesto aj ako Château de Dinan. A to preto, lebo skalnatý masív je podľa nich hrad, ktorý je s pevninou spojený kamenným oblúkom. Podľa sprievodcov - padacím mostom. 

D1.JPG

Nemeckí turisti

Začala som ho fotografovať z chodníka. Keď to uvidel muž v oranžovom tričku, rýchlo podišiel ku mne a začal ma pred očami svojej manželky a mojej drahej polovičky ťahať za ruku a doviedol ma na miesto, odkiaľ on práve pred chvíľou robil zábery. Najskôr mi začal po nemecky, a potom prešiel na angličtinu, hovoriť:

"Z tohto miesta urobíte najlepšie zábery. Ale musíte si dávať pozor."

To už vstávala aj jeho manželka a uvoľňovala mi priestor. Mal pravdu. Odtiaľ som videla prírodný hrad v celej svojej kráse. Po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili, ale ešte dlho som ich videla, ako každú chvíľu stoja a muž robí zábery. Tak, ako neskôr aj my.

D2.JPG

Prírodou vytvorené Château de Dinan 

Viac ako hodinu nám trvala prechádzka okolo výbežku Dinan. Samozrejme aj s množstvom fotografických zastávok. Z Pointe de Dinan sme odchádzali pár minút po siedmej. To som už bola riadne unavená a moje koleno si myslelo o mne svoje. Posledné zábery som už robila po sediačky. Čo si samozrejme nenechal ujsť ani môj drahý manžel.

D3.JPG

Ešte aspoň raz sa sem chcem vrátiť (im)

"Máme pred sebou takých osemdesiat kilometrov. Do Clédenu nám to môže po týchto cestách trvať poldruha hodiny."

Ako na potvoru sa naša garminka rozhodla nás viesť po uzulinkej hrkotajúcej uličke. Zrazu sa vedľa mňa trasľavým hlasom ozvalo:

"Áááááááá, úúuž sme nnááaaa ďďdiaaalniciiíí."

Našťastie to netrvalo dlho a mohla som pokračovať v začatom rozhovore.

"Ivko, už sa nám ale neoplatí ísť do Kerdiernu. Z parkoviska budeme mať ešte dobrý kilometer chôdze.

To sme už za cesty plánovali naše večerné fotografovanie západu slnka nad Atlantikom. Z Pointe du Raz.

"No nemáme čo jesť. A ja som už hladná."

"Tak hľadaj najbližší obchod. Niečo si kúpime."

Navigácia je väčšinou skvelá vec. Keď nás nevodí po neexistujúcich cestách a hrkancoch. Aspoň vtom momente určite bola. V Crozone nás doviedla priamo na parkovisko pred supermarketom. Bolo nám síce čudné, že je takmer prázdne, ale vošli sme dnu. Podľa tónu hlasu z reproduktorov sme vyrozumeli, že o pár minút zatvárajú. Ivo zavelil:

"Ja idem hľadať bagety a ty niečo kúp."

"Ale čo?"

"Nechám na teba."

A už ho nebolo. Ivo neznáša nakupovanie na poslednú chvíľu.

Keď sme sa stretli pri pokladni, Ivo mal v ruke bagetu, minerálku a džús a ja dva veľké tuniakové šaláty.

Rýchle sme zaplatili a vyšli von. Boli sme poslední. Za nami už zatvárali dvere. Večeru sme sa rozhodli zjesť v cieli našej večernej cesty.

"Danula, a s čím budeme jesť ten tuniakový šalát?"

"V kabelke stále nosím dve plastové lyžičky."

"A to ťa čo napadlo?"

"Pred dvoma rokmi ma inšpiroval francúzsky manželský pár, ktorý sa pri mne posadil v Sain-Quay-Portrieux. Vedľa mňa si otvorili práve takúto konzervu, z batohu vybrali lyžice a rozlomili si bagetu."

Na večer sa celkom vyčasilo. Dokonca bolo dvadsať stupňov Celzia. Aspoň podľa teplomera, keď sme prechádzali mestečkom Douarnenez. A v Plogoff bolo až dvadsaťtri stupňov.

Na parkovisku Pointe du Raz o trištvrte na deväť nestálo ani jedno auto. Dokonca nebola spustená ani závora a mohli sme naň vojsť bez platenia. Rýchlo sme sa vydali čo najkratšou cestou na najzápadnejšiu časť výbežku. Slnko bolo ešte vysoko. Zapadnúť malo desať minút pred pol jedenástou. Tak sme sa rozhodli najskôr sa rýchlo navečerať. Netrvalo dlho a o chvíľu sme mali spoločnosť. Čajky.

D4.JPG

O trištvrte na desať sme večerali v spoločnosti čajok

Okolo desiatej sa k nám pridalo ešte zopár ľudí. Pousádzali sa na kameňoch a s pohľadom upretým na západ čakali. O štvrť na jedenásť som už mala na sebe oblečený nielen sveter, ale aj vetrovku a hlavu som mala omotanú veľkým šálom. Ale ani to mi neprekážalo vychutnávať si snovú atmosféru. Smerom na juh sa obloha sfarbovala do ružova a celý ostrov Île-de-Sein aj so svojimi majákmi sa kúpal v žltom opare. Tento ostrov má viac ako pol kilometra štvorcového a jeho výška nad hladinou mora je v priemere jeden a pol metra. Najvyšší bod ostrova má pätnásť metrov. Stáva sa, že more Iroise sa vzbúri a preleje sa cez ostrov. V posledných rokoch na ňom žije len o niečo viac ako dvesto obyvateľov. A aj pri tomto počte obyvateľov je tu škola. Síce viactriedka, ale predsa len je. Ešte západnejšie, vo vzdialenosti desať kilometrov za ostrovom, stojí uprostred vôd osamotený maják Ar-Men. Jeho výstavba trvala štrnásť rokov. Prvý rok sa mohlo stavať len jednu hodinu denne. A to v čase maximálneho odlivu a aj to nie každý deň. Na tempe prác sa podieľal nielen odliv, ale aj búrky a víchrice. Dnes je veľmi častým fotografickým objektom. Najmä v momentoch, keď ho zalieva  obrovská vlna. A to má pritom výšku tridsaťtri a pol metra.

D5.JPG

Večerný pohľad na Île-de-Sein

Na Pointe du Raz prichádzali ďalší a ďalší ľudia. Slnko sa ukrývalo za oblaky a obloha sa začala sfarbovať do červena. Na horizonte sa objavila loď. Plaviaca sa zo severovýchodu na juhozápad. V zapadajúcom slnku sa mi objavil maják Tévennec, postavený severovýchodne od ostrova Île-de-Sein, na skale vyčnievajúcej z vody. O pol jedenástej sa slniečko definitívne skrylo pod more.

D6.JPG

Západ slnka nad Atlantikom

A vtedy túto krehkú atmosféru narušilo burácanie. Chvíľu trvalo, kým sme prišli na to, odkiaľ prichádza. Obrovské vojenské lietadlo si podľa všetkého vyletelo na svoj cvičný let. S tým hrozivým zvukom oblietavalo v širokánskom kruhu Pointe du Raz. Boli sme poslednými, čo sa vybrali na cestu späť, k parkovisku. V prítmí sme videli, ako pred nami prebehujú malé zajačiky z jednej strany na druhú a ukrývajú sa v dierach, ktoré lemovali takmer celý chodník. Počas celej cesty k autu som sa krútila dookola, aby som uvidela pribúdajúce svetlá majákov.

D7.JPG

Na Pointe du Raz o pol jedenástej večer

"Nekrúť sa už toľko, lebo spadneš. A nemaj stále fotoaparát na oku."

Darmo ma Ivo hrešil. Ja som bola fascinovaná tým, ako sa okolo nás čím ďalej, tým viac objavovali z rôznych strán záblesky týchto strážcov mora. Nakoniec sa mi predsa len zopár z nich podarilo pri bliknutí aj odfotografovať.

Cestou z parkoviska sme nechali garminku, aby nás čo najkratšou cestou doviedla do Kerdier-ar-Veil. Tá však nepočítala s deviáciami uprostred Cléden-Cap-Sizun. Opäť a opäť sa nás snažila donútiť ísť podľa jej predstáv. Ale to sa nedalo. Nakoniec sme sa rozhodli spoľahnúť na intuíciu. Ale keď pred nami splašene vyskočila z húštia srnka, nebolo nám všetko jedno. Našťastie sme práve vo chvíli, keď skočila do húštiny na druhej strane cesty, zbadali malú bielu tabuľku. Oznamovala nám, že ideme správne. Bolo trištvrte na dvanásť, keď sme zaparkovali pred domom. Nad vstupnými dverami svietilo svetlo, ale inak bola v celom dome tma. Potíšku sme vyšli do našej izby.

Zaspávala som s hviezdami nad hlavou. Jediný rušivý zvuk tej noci a aj rána bolo nešťastné bučanie mladého teliatka. Ale prečo bolo také nešťastné, to sme sa dozvedeli až v naše posledné ráno v Kerdiern-ar-Veil.

 

Pobrežie medzi Cléden-Cap-Sizun a Douarnenez

V utorok sme prišli na raňajky o trištvrte na deväť. Jocelyne nám každé ráno pripravila okrem bagety, jogurtu, masla, lekvárikov, čerstvého ovocia, džúsu a čerstvej kávy aj nejakú bretónsku špecialitu. Tentoraz to boli obrovské pšeničné palacinky - La crêpe bretonne. Boli výborné. Tenké a ľahulinké. Ale všetkého bolo tak veľa a všetko bolo tak dobré, že sme im len horko - ťažko našli miesto. Okrem raňajok nás na stole čakala aj kniha a propagačné materiály o majákoch. Po našom návrate z Audierne som Jocelyne hovorila, že ma tieto stavby fascinujú. Skoro tak, ako prílivy a odlivy.

D8.JPG

V Kerdiern-ar-Viel sme mali najlepšie raňajky dovolenky

Jedným z autorov Les Phares racontés aux enfants - Majáky rozprávajú deťom - je Philip Plisson - fotograf. Dočítala som sa, že pri príprave materiálov pre túto knihu navštívil päťsto majákov na celom svete. Knižka odpovedá aj na otázky, prečo boli postavené tieto stavby, ako a prečo sa líšia svetlomety, akým spôsobom dávajú jednotlivé majáky signály, ako žili strážcovia majákov, ako vydržali samotu uprostred morí a oceánov a ako sa dostávali na ťažko prístupné majáky. Aj keď som nerozumela textu, zábery v knihe sú naozaj skvelé. Samotný Plisson povedal: "Som zberateľ majákov tak, ako iní zbierajú pečiatky alebo kľúčenky". Pekná, ale niekedy možno aj nebezpečná záľuba. Najmä keď vidím v prírodovedných filmoch, ako sa cez maják preleje rozbúrená vlna.

Po bohatých raňajkách a oddychu po nich, sme sa vybrali skúmať severnú stranu polostrova Sizun. O štvrť na dvanásť.

D9.JPG

Tadiaľto cesta na výbežok do mora nevedie

Od Cléden-Cap-Sizun po Douarnenez som na mape napočítala jedenásť výbežkov - Pointe du Castelmeur, de Brézellec, de Kerhano, de Penharn, de Lesven, de Luguénez, de Beuzec, de Trénaouret, du Millier, de la Jument a de Leydé. My sme z nich videli len tri. Na jeden sme sa nedostali, pretože bola pred ním závora a upozornenie, že sa revitalizuje flóra. Na ďalší výbežok sme zas nepotrafili. A potom už Ivo povedal:

"Stačilo, Danula."

E1.JPG

Na skalách sa rozbíjajú prílivové vlny

Pointe du Castelmeur bol prvým výbežkom, okolo ktorého sme sa vo vetristom počasí motali. Z troch strán sa pred nami otvárali výhľady na spenenú hladinu. Práve bol čas najväčšieho prílivu a preto sme až k nám hore počuli burácať vlny rozbíjajúce sa na skalách. Hlboko pod nami sa na hladine hojdal kajak, ale žiadneho kajakára sme nevideli. Až po chvíli sa vynoril z vody neoprénový muž. Niečo vhodil do člna a opäť sa ponoril. Dokázala som ho pozorovať dlhé minúty. Dávala som pozor, či sa naozaj vždy po potopení vynorí.

E2.JPG

Ivo na Pointe du Castelmeur

Zdalo sa mi to veľmi nebezpečné. Bola som spokojná, keď sa konečne rozhodol prestať sa ponárať a odplával do pokojnej zátoky. Ivo zatiaľ robil jeden záber za druhým. Neustále sa pred nami otvárali nové a nové scenérie. Po Castelmeur sme sa nikým nevyrušovaní túlali takmer hodinu. Až keď sme sa blížili k nášmu autu, vtedy vedľa nás zaparkovalo auto s belgickou poznávacou značkou.

E3.JPG

Pokojná zátoka pri Pointe de Brézellec

Autom sme sa vybrali na ďalší výbežok, vzdialený štyri kilometre. Pointe de Brézellec. Bol ešte veľkolepejší ako Pointe du Castelmeur. Pri rozľahlom prírodnom parkovisku boli rozmiestnené drevené lavičky so stolíkmi. Škoda, že stále fúkal pomerne chladný vietor, pretože to bolo miesto ako stvorené na piknik. S nádhernými výhľadmi na jednotlivé výbežky pevniny vyčnievajúcimi do mora a na prístav Brézellec. Po pravej strane sme videli pokojnú hladinu uzavretej zátoky. V nej sa na vlnách pohojdávali malé jachty a člny.

E4.JPG

Rezervácia Cap Sizun láka turistov na dlhé prechádzky

Celá severná časť Cap Sizun je prírodnou rezerváciou. Od Pointe du Raz až po Duarnenez. Pôvodne mala za úlohu chrániť populácie morských vtákov. Neskôr toto pobrežie začalo čím ďalej, tým viac zaujímať prírodovedcov a ochrancov prírody. Zelené trávnaté porasty sa mäkko plazia po skalnatom pobreží, striedajú sa s obrovskými plochami sýto-fialových alebo žltých vresovísk a pobrežné útesy sa zarezávajú do mora.

Na každom kroku je vidno, že Bretónci sa naozaj starajú o tento kúsok zeme. Po celom pobreží vedie turistická cesta, ale okrem dobrého značenia, je tam aj veľa upozornení. V chránenom území Kastel Koz, kde je aj najdivokejší Pointe de Beuzec, ich bolo tiež dosť:

zákaz stanovať, zákaz fajčiť, zákaz jazdiť na motorke, zákaz jazdiť autom, zákaz trhať kvety a príkaz mať psa na vodítku.

Na Pointe de Beuzec sa do mora prudko zvažujú ostré hrany skalných stien. Chodník tu vedie cez husté vresoviská, chvíľu ide dolu kopcom, potom zas prudko stúpa pomedzi skaliská. No a samozrejme, ja som chcela všetko vidieť, odvšadiaľ si urobiť zábery.

E5.JPG

Severné pobrežie Cap Sizun

"Ty si nedáš pokoj, kým ti tie kolená úplne nerupnú. Načo si sa sem šplhala? A ako chceš teraz zísť dolu?"

Keď prišiel Ivo ku mne, práve som bola vtisnutá medzi dve skaly, aby ma silnejúci vietor nesfúkol. Keď som sa pozrela okolo seba, potom na moje, od kolien po ponožky vresom doškriabané nohy, a pozrela sa na chodník, ktorý podo mnou klesal, ani som sa nečudovala týmto výčitkám. Napriek tomu mi zodpovedne pomáhal zostúpiť zo skál na chodník. Vtedy sme už častejšie začínali kontrolovať oblohu. Bola čoraz tmavšia. Takže sme sa rozhodli nepokračovať v ďalších hľadaniach výbežkov.

Po viac ako troch hodinách sme definitívne opúšťali pobrežnú cestu. Počas celej trasy nás sprevádzal hukot vĺn narážajúcich na členité pobrežie. Zelené svahy sa zvažovali k moru a tam sa menili na skalnaté rokliny. Okolo všetkých výbežkov viedol turistický chodník až po Pointe du Raz. Stretávali sme na ňom mnoho turistov, ktorí sa na túto cestu vybrali po vlastných nohách. No mnohí to riešili tak ako my. Od pointu k pointu sa premiestňovali autom.

E6.JPG

Z Pointe de Beuzec pohľad na západ

Najčastejšie sme sa rozprávali s Nemcami, Belgičanmi a Holanďanmi. A aj so španielskou rodinou, ktorú sme fotografovali na Pointe de Brézellec. Keď sme s nimi začali hovoriť o práve prebiehajúcich majstrovstvách Európy vo futbale, tak otec dvoch malých dievčatiek nám hrdo oznámil:

"Nezaujíma ma, ako hrali Španieli. My sme Katalánci."

Až doma sme začali rozmýšľať nad tým, či to nemohlo byť spôsobené tým, že Španielsko vypadlo v osemfinále. Presne tak ako my. Lenže my sme vypadli, aspoň podľa mňa, zaslúžene. Žiadne mužstvo nie je také škaredé ako slovenské. S čudesnými účesmi a s tetovaniami od hlavy po päty. Keď ich náhodou zazriem na televíznej obrazovke, tak v prvom momente mám dojem, že nejaká väznica si dala obzvlášť záležať na trávniku. Tam by ale asi také účesy ťažko prežili. Ale čo sa týka tetovaní, tak tých by možno ešte pribudlo. Hoci na niektorých by sa už asi ani nenašlo voľné miesto.

V poslednom období som s mojou drahou polovičkou absolvovala zopár basketbalových a volejbalových zápasov. Ivo tam bol kvôli fotografovaniu a ja ako sprievod a zvedavec. Po nepríjemnej hádke medzi mladým oteckom s dvoma malými deťmi a ženou sediacou pri malom kučeravo-exotickom vuvuzelistovi som dospela k názoru, že vodiť malé deti na športové podujatia nemôže viesť k ničomu dobrému. Po prvé - prídu o sluch. Fanatické bubnovanie a skandovanie cez megafóny v duchu "my sme tu doma" a do toho jačiaca vuvuzela musia urobiť so zdravým sluchom svoje. Po prvom zápase som začala nosiť so sebou tlmiče do uší. Čo okolosediaci považovali za trápne gesto. Ale s tlmičmi v ušiach bolo celkom zaujímavé sledovať to, čo sa dialo na ihrisku. Po druhé - deťom sa v tomto prostredí nesmierne obohatí slovník. Ale neviem, či správnym smerom. Lebo ak by to bolo správnym, prečo potom tieto slová v rozhlasových a televíznych prenosoch niekedy vypípavajú? Hoci, ako zisťujem, v poslednom čase sa to stáva čím ďalej, tým menej. Ba dokonca mnohé výrazy, ktoré boli v spoločnosti ešte donedávna tabu, sa začínajú množiť v knihách, v divadlách a aj filmoch. No a režiséri, herci, dramaturgovia, generálni riaditelia to s obľubou obhajujú, že sa tým približujú divákovi. V takých okamihoch som celkom spokojná, že väčšinu života mám už za sebou. Pretože slovník, ktorí sa dnes považuje za "in" je mi nesmierne cudzí. Vtedy si spomeniem na slová učiteľa Tkalouna, v podaní ako víno zrejúceho pána Zdeňka Svěráka, "... já už tady nejsem rád".

Boli tri hodiny a my sme sa rozhodli pre návštevu historického mestečka Locronan. Dnes má len o niečo viac ako osemsto obyvateľov. Ale voľakedy to bolo bohaté mesto. Svoj najväčší rozkvet zažilo v 16. a 17. storočí, keď sa tu sústredila výroba plachtového plátna. Potrebovali ho nielen rybári, ale aj korzári.

To, že dnes má Locronan len osemsto obyvateľov a to, že má takú bohatú históriu, ho zaradilo medzi  stodesať malých mestečiek a dedín s označením Petite Cité de Caractère. Voľne by sme to mohli preložiť, že ide o mestečká alebo dedinky, ktoré majú dušu. Na začiatku dvadsiateho storočia bolo udeľované len v Bretónsku, no od roku 2009 sa k asociácii malých mestečiek pridali aj ďalšie regióny. Musia však spĺňať viacero podmienok. Prvou z nich je, že obec musí mať menej ako päťtisíc obyvateľov. Ďalej musí mať aspoň jednu registrovanú kultúrnu pamiatku alebo chránený komplex pozostávajúci z radu zaujímavých starých budov. Musí mať informačnú kanceláriu alebo informačný bod, minimálne jednu reštauráciu, v ktorej sa podávajú miestne alebo regionálne špeciality a minimálne jedno kvalitné ubytovanie pre návštevníkov. No a musí v priebehu roka ponúkať aj kultúrny program. Pritom ale musí ísť o živú obec, ktorá má ročné plány programu obnovy a rozvoja kultúrneho dedičstva. V Bretónsku má tento titul dvadsaťdva obcí. A my sme z nich zatiaľ videli len štyri - Tréguier, Pontrieux, Locronan a Pont-Croix. Môžeme súhlasiť s asociáciou. Všetky štyri naozaj mali dušu. Aspoň v tých častiach, v ktorých sme boli. Počas jednej z predchádzajúcich dovoleniek sme boli v Tréguiere. Tam sme videli veľmi peknú katedrálu so zaujímavou vežou. V Pontrieux sme pre zmenu obdivovali malebné ručné práčovne na riečke La Rive. No a počas tejto dovolenky sme si pozreli ďalšie dve.

Francúzi, a samozrejme aj Bretónci sú hrdí na svoju históriu a zaujímavosti, ktoré si zaslúžia pozornosť. A podľa toho ju aj prezentujú. Aj Česi pristupujú podobne k predstavovaniu svojej krajiny. Nedávno sme sa rozhodovali, kam sa pôjdeme cez víkend pozrieť. Na českých stránkach som ihneď objavila rôzne odporúčania. S Top 10 sa to len tak hemží vo všetkých regiónoch Čiech. Klikla som na slovenské regióny a uvidela som - wellness tu, wellness tam, väčšinou s jedným l, taký hotel, onaký hotel. Vyzerá to tak, že keby nebola stránka UbytovanieNaSlovensku a jej pravidelná ponuka so zaujímavosťami mesiaca alebo regiónu, tak by sme nemali informácie, kam by bolo dobré na Slovensku zájsť, čo poznať a pozrieť si. Keď som si dala gúglom vyhľadať význam slova wellness, tak sa mi môj postoj k inštitúciám ponúkajúcim wellness potvrdil. Tento ma ohromil najviac:

Slovo wellness vraj znamená pocit alebo stav blahobytu, ktorý je maximálne orientovaný na individuálne možnosti človeka, teda vlastnej osoby. Je to vraj dlhotrvajúci - stupňujúci sa proces psychickej, intelektuálnej, emočnej, sociálnej a duchovnej premeny a pohody človeka. Ďalej text uvádza, že tieto parametre sú najdôležitejšou súčasťou wellnessu. Wellness je zároveň označenie pre štruktúru, zariadenie a priestor, ktoré sú realizované v koncepte s touto filozofiou. No a celé vysvetlenie vrcholí nasledovným - wellness sú programy, ktoré nás majú doviesť k pocitom wellness. A to sú rôzne procedúry, balíčky, menu a tak ďalej. Fabriky na wellness ma skôr odstrašujú práve svojou úžasnou filozofiou a programami. A komerčnosťou. Ale to môže byť dané aj tým, že ani pobyt v kúpeľoch ma nikdy príliš nelákal. Stačil mi jeden na celý môj doterajší život. Možno preto, lebo bol sedemtýždňový.

Pri vjazde do Locronanu, ktoré má titul Petite Cité de Caractère, nás prekvapila dlhá kolóna.

"Čo sa to tu deje? Ideme tam vôbec?"

Spýtala sa hlava rodiny a vozidla.

"Pozri sa, Ivko, na konci ulice je zaujímavý kamenný kostol. Určite tu bude pekne, keď sem ide toľko áut."

E7.JPG

Église Saint-Ronan v Locronane

"Vyzerá to, ako keď sme boli na Veľkú noc v San Gimignane. Tiež tam čakalo takto veľa áut na zaparkovanie."

Kým sme si porozprávali zopár našich zážitkov, tak sme sa posunuli až pred parkovaciu pokladňu. Pred ňou stála mladá dievčina. So širokým úsmevom si od nás vypýtala štyri eurá a usmernila nás, na ktoré záchytné parkovisko máme ísť. Pri vychádzaní z auta sme chvíľu zvažovali, či si máme vziať pršiplášte, dáždniky alebo nič. Nakoniec sme sa rozhodli pre jeden dáždnik.

"Ak začne pršať, vrátime sa do auta."

Našťastie to nebolo potrebné.

E8.JPG

Kamenné uličky Locronanu

Ku kostolu Saint-Ronan z pätnásteho storočia, postaveného z jemne opracovaných žulových kameňov, viedla ulica s domami zo sivého kameňa. A aj keď išlo väčšinou o butiky, kaviarničky, bary alebo reštaurácie, ich vzhľad a reklama nenarúšali kamennú architektúru. Každú chvíľu sme nazerali do malebných bočných uličiek, no nakoniec sme sa predsa len dostali na Kostolné námestie - Place de l´Église.

Okolo celého námestia sú zachované renesančné domy postavené zo žuly. Všade bolo plno turistov. Mala som dojem, že nie som v živom meste, ale v historickom skanzene. Ale asi to nie je skanzen, ale živé malé mestečko, pretože v roku 2013 sa umiestnili na druhom mieste v celofrancúzskej súťaži Le Village préféré des Français. Oproti kostolu som objavila bulanžériu - pekáreň. V nej som nám dala urobiť dve obrovské plnené bagety. S predavačkou sme dlho vyberali všetky náplne. No stálo to za to. Čerstvé chrumkavé bagety natreté žltým slaným maslom, s množstvom čerstvo nakrájaného odporučeného syra a šunky nám obom chutili.

Potom sme už mali dosť síl obísť maličké historické centrum a obzrieť si aj vnútrajšok kostola Saint-Ronan.

E9.JPG

Kamenné domy hovoria o bývalej sláve Locronanu

Za hodinku sme si stihli obísť celé historické jadro, najesť sa a pri ceste k parkovisku sa zastaviť na kávičku, ktorú sme už potrebovali. K autu sme prichádzali v okamihu, keď začínalo popŕchať.

Dievčine pri parkovacej pokladni to vôbec nevadilo. Keď sme prechádzali okolo nej, práve s úsmevom komunikovala s posádkou auta s francúzskou poznávacou značkou. Pri výjazde z Locronanu nám začal na kapote aute poriadne tancovať lejak. Podľa forecy mal začať až o piatej, ale nás prepadol o desať minút skôr.

"Danula, ideme nakupovať. Možno medzitým prestane pršať. Hľadaj potraviny."

Z ponuky nášho džípieska som vybrala jeden zo štyroch supermarketov. Ten, ktorý sme mali najbližšie. Intermarché Hyper. Nakúpili sme si potraviny na večeru.

Džúsy, cidre, minerálky, camembert, šunku a paštétu. Počas celej dovolenky som mala dojem, že Ivo je živý z francúzskej šunky a bagiet, no a ja som si zas vyberala zo širokej ponuky rozličných paštét, ktoré som striedala s rybami v akejkoľvek podobe. Pri intermarché bola aj benzínka s obsluhou. To sme sa rozhodli využiť, pretože na ďalší deň nás čakal presun na Pobrežie ružovej žuly. Chceli sme to zobrať najkratšou trasou, vedúcou väčšinou cez malé dedinky, takže ktovie, akú budeme mať možnosť dočerpať benzín.

Pri odchode z Douarnenez bolo šestnásť stupňov Celzia. Pomaly prestávalo pršať, dokonca začínalo vykúkať večerné slniečko. O šiestej sme vchádzali do mestečka Pont-Croix. Ďalšieho mestečka s označením Petite Cité de Caractère. Toto označenie získalo v roku 2010. Ihneď som na to zareagovala.

"Ivko, poďme sa pozrieť, čo je tu zaujímavé."

"Tak skús pohľadať parkovisko."

Akýmsi zázrakom som nás doviedla ku chrámovému komplexu. O štvrť na sedem som stála pred bočným portálom kostola Notre-Dame de Roscudon z trinásteho storočia.

F1.jpg

Južný portál kostola Notre-Dame de Roscudon v Pont-Croix

Je príkladom bretónskej gotiky, obohatenej o prvky plamienkovej gotiky. Kým som z námestia zo všetkých strán obdivovala chrám, tak Ivo sa mi niekde stratil. Naposledy som ho videla s fotoaparátom priloženým na oku. Chvíľku som ho čakala, ale nakoniec som vstúpila dovnútra. V poslednej chvíli. Okrem mňa tam bola len jedna žena s malým chlapcom, ktorému niečo vysvetľovala. Asi po desiatich minútach pristúpil ku mne muž s rukami za chrbtom a niečo mi potichu po francúzsky rozprával. Ja som mu nadšene prikyvovala a hovorila, že kostol je nádherný. Masívne stĺpy z červenohnedého kameňa v apside, bohaté vitráže, ktoré vďaka slnečným lúčom vytvárali na podlahe mäkkú mozaiku, prekrásne oltáre, kamenná dlažba. Muž evidentne bral na vedomie moje nadšenie, ale po chvíli si dal ruky pred seba. V nich držal zväzok obrovských kľúčov. Až vtedy som pochopila, že chce kostol zatvoriť. Poprosila som ho ešte o desať minút. Myslela som si, že na poslednú chvíľu tam potrafí aj Ivo. Keď som videla, že kostolník sa pomaly, ale neúprosne blíži k dverám, vedela som, že moja prehliadka musí skončiť. 

Na námestíčku pred kostolom som našla stáť moju drahú polovičku. Práve si fotografoval priečelie kostola. Z malého parku sme si obaja urobili ešte zábery jeho severnej strany. Z nej sme mali dobrý výhľad na zvonicu, ktorá sa vraj stala vzorom pri stavbe katedrály v neďalekom Quimperi.

F2.jpg

Večerné šero v Notre-Dame de Roscudon

O trištvrte na sedem sme odchádzali z tohto malého mestečka s tisíc šesťsto obyvateľmi. Cestou do Kerdiern-ar-Veil, vzdialeného zo pätnásť kilometrov, sme sa zastavili rozlúčiť sa s morom na pláži v zálive Loc´h. Hodinu po najväčšom odlive bola riadne široká a voda bola o viac ako tri metre nižšia, ako v čase najvyššieho prílivu v ten deň. Pred ôsmou sme prišli do nášho prechodného domova. V jedálni sme sa navečerali a ja som napísala do návštevnej knihy naše poďakovanie a spokojnosť nielen s ubytovaním a bohatými raňajkami, ale aj so starostlivosťou našich domácich. V izbe sme sa pozreli do máp a Ivo mi nadiktoval záchytné body, ktorých som sa mala držať pri našej ceste do Ploumanac´hu, ktorá nás čakala na nasledujúci deň.

 

Z Finistére na Pobrežie ružovej žuly

O trištvrte na deväť sme zišli na naše posledné raňajky. Stôl bol ešte bohatšie prestretý ako predtým. Jocelyn pre nás pripravila nielen palacinky, ale aj koláč Le Far Breton, ktorý mi veľmi chutil pri našich prvých raňajkách. Nestihli sme sa ešte ani usadiť, keď nám priniesla čerstvo uvarenú kávu. Na chvíľu sa pri nás zastavil aj Yves. Prišiel sa rozlúčiť.

S domácou paňou som dohodla aj približný čas nášho odchodu. Pretože sme ešte neboli pobalení, stanovili sme si ho na pol jedenástu. Po raňajkách som išla zaplatiť za náš pobyt. Sto deväťdesiat šesť eur za štyri nocľahy s raňajkami. A s termoskou plnou kávy na cestu. A to sme ani nemuseli vopred platiť zálohu.

O štvrť na jedenásť sme boli naložení v aute. So všetkou batožinou. Keď sme sa lúčili so Jocelyne, spýtala sa nás, či sa nechceme ísť pozrieť na farmu a ešte raz sa rozlúčiť s Yvesom. Išli sme. Práve niečo riešil so svojím mladým pomocníkom Jannickom, ktorý u nich pracuje počas letných mesiacov, kedy je na farme najviac práce. Prezreli sme si nielen kravín, ale aj automatickú dojičku a dvetisíclitrový antikorový tank na mlieko. Dozvedeli sme sa, že mliekarenský podnik si chodí po mlieko dvakrát do týždňa. Nakoniec nás Jocelyne zaviedla ešte k mladým teliatkam, ktoré boli druhý deň odlúčené od svojich mám. To tie tak bučali celú noc.

F3.JPG

Jocelyne a Yves Carvalovci

Pred trištvrte na jedenásť nám Jocelyne urobila poslednú snímku pred ich domom a ja som v džípiesku nastavila prvý cieľ. Plonévez-Porzay.

Vždy, keď sme prichádzali na veľké rázcestie, pre istotu som kontrolovala našu garminku. Niekedy mi to však trvalo poriadne dlho, kým som si overila, či ideme správne. Dvojjazyčnosť tabúl je niekedy pomerne rozsiahla. Od roku 2006 zosilneli v Bretónsku hlasy za zachovanie bretónskych tradícií a aj bretónčiny. Preto sa bretónski žiaci učia v školách nielen štátny francúzsky jazyk, ale aj bretónsky. A preto sú názvy obcí v oboch jazykoch. Čo malo aj svoju výhodu. Pretože, keď som vyslovila nejaký názov v bretónčine, bola väčšia pravdepodobnosť, že mi porozumejú, ako keď som použila francúzsky názov so slovenskou výslovnosťou.

F4.jpg

Francúzsko - bretónske smerovacie tabule

Cestou z Cléden-Cap-Sizun sme sa zastavili ešte v Confort-Meilars, mestečku s deväťsto obyvateľmi. Nepatrilo k Petite Cité de Caractère, ale vždy, keď sme ním prechádzali, nás zaujal kamenný kostol, pred ktorým stála monumentálna kalvária, taká typická pre Finistère. Kostol Notre-Dame-de-Confort bol postavený v 16. storočí, za vlády kráľa Françoisa I.

F5.JPG

Kostol Notre-Dame-de-Konfort

O trištvrte na dvanásť sme prechádzali okolo pláže Ris v Douarnénez. Blížil sa čas najvyššieho prílivu, čo prilákalo do vĺn zo desať surfistov. Vôbec im nevadilo, že bolo len šestnásť stupňov a ešte aj začalo mrholiť. Mali na sebe čierne neoprény od hlavy po päty a brázdili vodu z jednej strany pláže na druhú. V Plonévez-Porzay sme si urobili krátku prestávku. Zo všetkých strán sme si obzreli kostol Saint-Milliau, stojaci uprostred rozľahlého námestia. Hoci je postavený až v devätnástom storočí, jeho autori rešpektovali bretónsku cirkevnú architektúru. V bulanžérii ležiacej na jednej strane námestia sme si kúpili niečo ako bageta, ale nebola to bageta. Ako keby ju pekár pred pečením po celej dĺžke nakrojil, takže to bola taká širokánska bageta a v strede mala priehlbinu. V boucherie, čo sa podľa gúglu vyslovuje ako buši, sme si kúpili šunku a za zvonenia kostolných zvonov sme nastúpili do auta, aby sme pokračovali v ceste na sever. Do garminky som zadala ako ďalší cieľ Sizun. Od Chateaulinu nás cesta viedla popri sto štyridsaťštyri kilometrovej rieky Aulne, ktorá sa pri Landévennecu, najmenšej obci na polostrove Crozon, vlieva do mora. Plavia sa po nej plachetničky a menšie i väčšie plavidlá. O tom sme sa mohli presvedčiť o pol jednej v Port-Launay, kde mali jeden z prístavov.

Port-Launay nemá ani päťsto obyvateľov, ale priamo na námestíčku pred veľmi pekným kostolom bola základná škola, galéria a radnica. A pri chodníku, vedúcom do prístavu, bola svetelná tabuľa s posúvajúcim sa francúzskym a anglickým textom. Ten nás nielen vítal a oznamoval nám dátum a čas, ale želal nám aj pekný deň. A ešte všetkých pozýval na druhého júla od druhej do šiestej na akýsi kultúrny program. Vstupné - zadarmo.

F6.JPG

Prístav v Port-Launay

Cestou na Pobrežie ružovej žuly sme sa rozhodli navštíviť tri farské dvory - enclos paroissial. Stavali sa v 15. až 18. storočí. V zlatom veku Bretónska. Vtedy mnohé osady bohatli z námorného obchodu a výroby látok a plachtoviny. V každom farskom dvore obohnanom kamenným múrom je umiestnený kostol, kalvária, pohrebná kaplnka, kostnica, pole mŕtvych a cintorín. Bretónsko sa pýši unikátnymi kalváriami s množstvom kamenných sôch, ktoré predstavujú akúsi skulpturálnu bibliu. Je o nich popísané vo všetkých bedekroch. Na územie farského dvora sa vchádza popod triumfálny oblúk. Ten má za úlohu uviesť veriacich na posvätné územie tak, ako spravodlivých do neba. V dvadsiatom prvom storočí podľa všetkého však triumfálne oblúky prižmurujú oči. Mohli sme popod ne vojsť do farského dvora aj my. Prvý, ktorí sme navštívili, bol v Lampaul-Guimiliau.

 

F7.jpg

Kostol vo farskom dvore v Lampaul-Guimiliau

V ňom sa mi veľmi páčil interiér kostola. Rovno oproti dverám stál drevený stolík a na ňom boli poukladané informačné plániky. V siedmich jazykoch. Každý jazyk mal svoju farbu. A každá hromádka bola zaťažená veľkým okruhliakom.

Po ľavej strane je umiestnená veľmi pekná krstiteľnica s točenými drevenými stĺpmi a baldachýnom.  Uprostred hlavnej lode je upevnený zaujímavý drevený víťazný oblúk s naivnými výjavmi. Ale najhonosnejší je bočný oltár v ľavej lodi, na ktorom je osemdesiat postavičiek. Jeden z výjavov znázorňuje Poslednú večeru a ďalší zas Umývanie nôh.

 

F8.JPG

Bočný oltár v kostole v Lampaul-Guimiliau

Pred naším autom sa po parkovisku preháňali dvaja malí chlapci na bicykloch. Zrazu jeden z nich zoskočil, lepšie sa pozrel na našu značku a potom kričal na svojho kamaráta:

"Slovakí."

Pokývala som hlavou a potvrdila som, že sme naozaj Slováci. Zamávali sme si, rýchlo nasadol na bicykel a uháňal za svojím malým priateľom. A my sme pre zmenu nasmerovali naše auto do ďalšieho cieľa. Do štyri kilometre vzdialeného Guimiliau.

Tam sme našli najkrajší enclos paroissial. Na jeho kalvárii je vraj až dvestopäťdesiat postavičiek v desiatich scénach. Vo vnútri kostola mal svoju sochu aj Svätý Ivan - Saint Yves, patrón právnikov.

Už počas našej predchádzajúcej bretónskej dovolenky som sa dozvedela, že moja drahá polovička má svojho patróna. Yves Hélory de Kermartin žil v trinástom storočí a celý svoj život vraj zasvätil spravodlivosti. Jeho hrobku sme videli v kostole v Tréguier, na Pobreží ružovej žuly. 

Jediné, čo sa staviteľom v Guimiliau nevydarilo, bolo umiestnenie krstiteľnice. A pritom je z veľmi pekného tmavého krúteného dreva, s množstvom jemne vyrezávaných motívov. Ale lucerna baldachýnu sa opiera o strop tak nasilu, že sa nakláňa do jednej strany. To sa im naozaj vymklo z rúk.  To je však jediný nedostatok v inak veľmi peknom areáli.

F9.jpg

Kalvária v Guimiliau

S Finistère sme sa rozlúčili na farskom dvore v Saint-Thégonnecu. Z Guimiliau je vzdialený necelých deväť kilometrov. Bedekre o ňom píšu ako o jednom z najucelenejších komplexov v tejto časti regiónu. Po krátkej prehliadke sme o štvrť na štyri nasadli do auta a definitívne sa vydali do miesta nášho ďalšieho pobytu. Do Ploumanac´hu na Pobreží ružovej žuly.

 

G1.jpg

Farský dvor v Saint-Thégonnec

Zo Saint-Thégonnecu sme sa rozhodli zveriť do rúk nášho garmina. Zadala som do neho údaj - Ploumanac´h, Route de Randreus, 5. Oznámil mi, že také miesto neexistuje. Keď som Ploumanac´h zamenila za Perros-Guirec, tak si dal povedať.

Už počas našich dvoch predchádzajúcich dovoleniek sme zašli aj do  Ploumanac´hu, ktorý je súčasťou mestečka Perros-Guirec. Uprostred neho je prírodný prístav, do ktorého sa môžu člny, plachetnice a lode dostať len počas prílivu. Tie lode, ktoré zostávajú v prístave počas odlivu, väčšinou oddychujú  naklonené nabok na piesočnatom dne. To, že táto malá dedinka leží priamo na brehu Lamanšského prielivu, rozhodlo, že sme sa pokúsili práve tu nájsť ubytovanie. Len sto metrov od prístavu sme našli chambre d´hotes "Les Brigantines". A tam sme sa teraz chceli dostať.

"Ivko, cesta by nám mala trvať najviac hodinu. Vyzerá to tak, že pred piatou by sme mohli byť u nových domácich."

"Zas začína pršať. Dúfajme, že nám do cesty nič nepríde. A ak prestane pršať, môžeme si urobiť prestávku na peknom mieste."

Po Morlaix sa nám išlo veľmi dobre. Ale za Morlaix sa to začalo komplikovať. Vďaka viacerým značeniam obchádzok sme sa tak zamotali, že sme chvíľu nevedeli, ktorým smerom máme ísť. Naše džípiesko na to reagovalo tak, že nás z ktoréhokoľvek miesta opakovane zavádzalo do toho istého bodu. Nakoniec sme ho vypli.

"Danula, hľadaj inú cestu. Z Morlaix sa do Lannionu cez Saint-Michel-en-Grève nedostaneme."

A to sme sa už tešili, že si tam v prípade nepršavého počasia urobíme na múriku pred plážou poobedňajší piknik. Tak, ako pred dvoma rokmi.

Z mapy som sa dočítala, že najlepšie bude, keď sa aspoň na chvíľu vydáme po národnej N12, ktorá má mnohé znaky diaľnice, smerom na Guingamp.

"Dobre. A kde chceš odbočiť?"

Schválil môj návrh Ivo.

"Najlepšie by nám bolo odbočiť na D11, to je asi tri kilometre za Plounérinom."

"Prečo?"

"To je cesta smerom na Tonquédec a odtiaľ sa už vieme z juhu dostať do Lannionu."

"To vyzerá dobre."

Keď sme išli okolo odbočky do Tonquédecu, tak sme v duchu zamávali Janine a Richardovi Koenigovcom.

Pred dovolenkou sme mali s nimi bohatú korešpondenciu. Dohovárali sme sa na stretnutí. Správnejšie povedané, dohovárali sme sa, že ich počas nášho pobytu na Pobreží ružovej žuly navštívime. V deň, keď sme sa sťahovali z Normandie na Finistère prišla mi na mobil správa od Janine. Upozorňovala nás, že cesty Tonquédecu sú zaplavené sedemtisíc bicyklami a všade sú bariéry. Takže nám odporúčala, aby sme sa u nich zastavili až na nasledujúci deň. Ktovie, či to bolo spôsobené, že o pár dní malo začať Tour de France na hraniciach Bretónska. Druhého júla mali cyklisti vyrážať na svoju prvú etapu z Mont-Saint-Michel. To sme už mali ubytovanie v Kerdien-ar-Veil v Cléden-Cap-Sizun, čo bolo okolo stosedemdesiat kilometrov vzdialené. Takže som sa Janine ospravedlnila a napísala, že si dovolíme sa u nich zastaviť počas nášho štvordňového pobytu v Plomanac´hu. Ihneď som dostala ďalšiu správu:

"OK, ale 29.6. nie, pretože 30.6. čakáme ôsmich Španielov, 1.7. by to bolo dobré, ale až poobede, lebo Richard má doobeda stretnutie na obecnom úrade. O siedmej večer sme pozvaní na večeru."

Vtedy sme ešte netušili, že sa nestretneme vôbec.

Do Ploumanac´hu sme vošli z takej strany a cez také uličky, ktoré sme pri našich predchádzajúcich cestách vôbec neobjavili.

"Danula, asi by si mala zapnúť navigáciu. Inak tam ťažko potrafíme. Radšej zastanem, aby sme zbytočne nešli na opačnú stranu."

Nie, navigácia nás viedla po uličke, ktorou sme šli.

"Ivko, spomaľ, toto mi je známe z gúglu. Asi to tu niekde bude."

Prišli sme až na koniec uličky a pred nami sme uvideli prístav.

"Ivko, asi sa musíme kúsok vrátiť. Viem, že to tu musí niekde byť."

Ivo nás otočil do protismeru a asi po dvadsiatich metroch sme po ľavej strane objavili na stĺpiku vedľa bránky číslo päť. Brána bola dokorán otvorená.

"Ivko, vojdime dovnútra."

"Zastanem pred bránou."

"Nemáš kde, pretože ulička je úzka. Bránu asi nechali otvorenú kvôli nám."

"A je to určite toto?"

"Myslím si, že áno."

Ivo vošiel za bránku do upraveného nádvoria. Žltým drobným kameňom vysypaná cestička sa hadila pomedzi trávnik so záhonmi kvetov.

 

G2.jpg

Chambre d´hotes Les Brigantines v Ploumanc´hu

Z auta sme vystúpili o siedmej. V tom momente sa vo dverách domu objavil vyšší štíhly muž. Pán Cornic. Po chvíľke vyšla z domu aj jeho manželka, ktorá sa nám predstavila ako madam Cornic. Pán Cornic nám vysvetlil, kde máme zaparkovať auto potom, ako si vyložíme batožinu a domáca pani išla s nami, aby nám ukázala našu modrú izbu, ktorá sa mala na štyri noci stať naším domovom. Bola v hlavnom dome. Nad kuchyňou našich domácich. Mala tú výhodu, že mala samostatný vchod po pravej strane domu. Už zo schodiska sme mali priamy výhľad na malú časť prístavu. Priamo zo schodišťa sme vstúpili do svetlej podkrovnej izby. Z nej viedli izby do kúpeľne i na toaletu. Pod pravým strešným oknom sme mali k dispozícii malý kuchynský kútik s varnou kanvicou a chladničkou a najnevyhnutnejším riadom k malému občerstveniu.

Pani Cornicová sa s nami rozlúčila a viac sme ju počas pobytu až do nášho odchodu nevideli. Vonku začalo opäť mrholiť, takže na Iva čakalo nepríjemné prenášanie batožiny z auta do izby. Hrdinsky to zvládol. Ja som sa zas snažila čo najrýchlejšie a najlepšie uložiť všetky veci tak, aby sme sa v nich vedeli zorientovať. Po štvrťhodine zaklopal na dvere náš nový domáci s otázkou, či nám môže ukázať priestor, kde budeme raňajkovať. Všetci traja sme prešli záhradou, ja som uvidela, kde Ivko preparkoval auto a vstúpili sme do záhradného domčeka. V jeho prízemí bola kuchynská časť oddelená pultom od jedálenskej časti. V nej bolo rozmiestnených päť stolov pre rozličný počet stravníkov.

V e-mailoch nám pani Cornicová uviedla, že budeme môcť používať aj kuchynku. Tak som sa na to pána Cornica spýtala. Musela som túto otázku položiť opakovane. Mala som pocit, akoby sa chcel odpovedi vyhnúť. Nakoniec nám ukázal, že na zväzku kľúčov máme jeden kľúč, ktorým sa dostaneme do kuchynskej časti záhradného domčeka. Keby sme chceli, mali by sme k dispozícii nielen sporák, rúru, ale aj riady a príbory. Jedávať by sme však museli vonku za domom. Na nie veľmi dobre krytej terase. Keď som ju uvidela, tak som prípravu jedla a jeho konzumáciu v tomto prostredí zavrhla. Celé to bolo premoknuté, studené a aj neútulné.

Poďakovali sme pánovi Cornicovi za jeho sprievodcovské služby a dohodli sme sa s ním na čase raňajok. O deviatej.

Po návrate do našej izbičky som zistila, aký je Ivo unavený. Aký bol dlhý, taký sa natiahol krížom cez velikánsku posteľ.

G3.JPG

Naša izba v Les Brigantines

Kým som pripravila ľahkú večeru, tak si aj trošilinku pospal.

O pol deviatej prestalo pršať a vonku sa trošku presvetlilo. Rozhodli sme sa vyjsť na večernú prechádzku.

"Danula, kam pôjdeme?"

"Poďme sa pozrieť do parku sôch a do prístavu."

"Ale poďme autom. Ktovie, ako je to odtiaľto ďaleko."

"Ivko, takmer celý deň sme sedeli v aute. Poďme sa prejsť. Veď to nemôže byť tak ďaleko."

Týmto konštatovaním som sa dopustila veľkého omylu. Bez akejkoľvek navigácie a mapky sme sa vybrali do ulíc. Hoci sme z okna našej izby videli aj kúsok prístavu, my sme sa k nemu dostali nekonečnou okľukou takmer až po hodine. Chvíľami som rozmýšľala, že keby šiel okolo nás taxík, tak by som ho aj zastavila. Akousi náhodou sme sa dostali aj k parku sôch, ale ten bol v rekonštrukcii, takže sa v ňom vôbec nedalo poprechádzať. Odtiaľ sme zas dlhý čas šli nezaujímavou ulicou smerom k prístavu. Sem - tam sme predsa len museli obdivovať, aké obrovské balvany ružovej žuly sú priamo na pozemkoch rodinných domov.

G4.jpg

Byť majiteľom takéhoto balvanu musí byť náročné

Na uliciach nebolo okrem nás dvoch nikoho a okolo nás za celú dobu prešli len dve autá. A k tomu všetkému na nás začala doliehať únava. V prístave bolo zopár lodí posadených na jednom boku. Väčšina plavidiel kotvila uprostred tohto prírodného útvaru, ktorý vraj už v staroveku plnil súčasnú funkciu. Bol práve čas najväčšieho odlivu. Až v noci o tretej mala byť hladina vody vyššia o viac ako päť metrov. Na nábreží sme predsa len uvideli zopár ľudí. Inak by sme si mohli myslieť, že z Ploumanac´hu sa vytratil život. A pritom to bola obec, ktorá v predchádzajúcom roku získala najvyššie ocenenie v súťaži Le Village préféré des Français. To mi nezabudla pripomenúť aj naša domáca, keď som s ňou zjednávala cenu za ubytovanie. Úpenlivo som začala sledovať ľavú stranu prístavu. Či by sme nemohli využiť nejakú skratku a po prístavnej hrádzi a piesčitom chodníku sa vrátiť na ulicu Randreus. Presne som vedela, že vstup do tejto ulice je za posledným domom po ľavej strane prístaviska.

G5.JPG

Prírodný prístav v Plomanac´hu

"Ivko, skúsme ísť domov po nábreží. Nemám síl to celé obchádzať znovu."

"Ja som ti hovoril, aby sme išli autom."

"Ivko, ja už nevládzem. Zostanem tu spať."

"Ťažko. Nie sú tu ani lavičky."

Ale aj Ivo bol unavený, tak sa rozhodol, že to so mnou skúsi. No predsa len si neodpustil:

"Vždy voľačo vymyslíš, a potom sa ti to vymkne z ruky."

Tentoraz som mala šťastie. Počas odlivu sa naozaj dalo prejsť až k našej ulici. Za chvíľočku sme boli doma. V našej dovolenkovej izbe. Keď sme si uvedomili, koľko je hodín, rýchlo sme zavolali nášmu Peťovi. Zaťovi. Našťastie bol ešte hore. Zablahoželali sme mu k meninám. Hovorili sme aj s Ninkou, ktorá mala pred sebou posledný školský deň. Veľmi sa tešila nielen tomu, že je koniec školského roka, najviac sa tešila na to, že o necelý týždeň budú aj oni cestovať na dovolenku. Po príjemnom telefonáte nastali menej príjemné chvíle.

S hundraním som sa osprchovala.

"Nedajú sa dovrieť sprchovacie dvere. Neodteká voda. Tu by sa vôbec nedali umyť vlasy, lebo by sme všetko vytopili."

"Nefrfoc už toľko a poď spať."

Nad záchodovou misou som ešte našla upozornenie, že po desiatej hodine nemáme používať splachovacie zariadenie.

Zas som si spomenula na La Kerandière. Či som urobila dobre, keď som hľadala ubytovanie na pobreží a nedala prednosť overenej útulnosti u Janine a Richarda Koenigovcov.

Pred pol jedenástou zapadlo slniečko a v izbe sme začínali mať tmu. Nemuseli sme ani len zaťahovať závesy. Čo sme museli, tak to bolo dať si na prikrývku ešte tri deky. Únava a chlad urobili svoje. Ale nemala som síl skúmať, či sa nám dajú zapnúť radiátory.

 

Z Trégastelu na Île-Grande

O štvrť na deväť som prvýkrát otvorila oči. Z oboch okien vchádzala do izby tmavosivá obloha. To bol dôvod, pre ktorý som obe oči ešte aspoň na chvíľu zatvorila.

"Ivko, musíme vstávať."

To už bolo pár minút po pol deviatej a mňa začala chytať panika, či sme schopní dostaviť sa načas na raňajky. Tri minúty pred deviatou sme vychádzali z izby, oblečení vo vetrovkách a pevne zomknutí pod jedným dáždnikom. Jedným okom sme skontrolovali, čo robí naše auto na parkovisku. Malo kamarátov. Dve autá s holandskou poznávacou značkou a dve s nemeckou. Posádky týchto áut boli ubytovaní v záhradnom domčeku, kam sme išli na raňajky. Jedine my sme bývali v hlavnom dome. Presne o deviatej sme vošli do raňajkovej miestnosti. Pri jednom stole už sedeli dve dvojice a domáci pán nás uviedol k ďalšiemu stolu. Na stole sme mali v košíku pripravenú rozkrájanú bagetu, dve malé balené masielka, dva malé balené lekváriky, dva jablkové mafiny, dva kúsky briošky a dva decové poháre pomarančového džúsu. Pán Cornic sa nás spýtal, či si dáme čaj alebo kávu. Obaja sme si zvolili kávu. Pri odchode z raňajok pochválila moja drahá polovička oba domy Cornicovcov. Pripodobnil ich čunovskej Danubiane. Na mňa pôsobilo usmoklené počasie deštruktívne. Takže ja som v tú chvíľu žiadnu podobnosť nevidela.

Po raňajkách sme sa vrátili do izby. Z okna sme sledovali boj čajok o zvyšky bagiet a neustávajúci dážď. Ivko to využil na to, aby Liliane podal nové správy. Napísal jej dlhočizný meil. A keď už mal otvorený počítač, tak si začal pozerať divadelnú hru s excelujúcou Eliškou Balzerovou. Tři holky jako květ. Ja som si zatiaľ ležala už na dokonale ustlanej posteli a čítala si bedekre. Popritom mi ale nedalo nepočúvať najmä tie pasáže, v ktorých hrala Balzerová.

Pred odchodom na dovolenku som do počítača stiahla zopár filmov. Práve pre takéto čakania na lepšie počasie. Ja som túto hru videla už pred dvoma rokmi a vedela som, že sa bude páčiť aj Ivovi.

Pred dvanástou sa zrazu začala dvíhať obloha.

"Danula, vstávaj, ideme von. Prestalo pršať. Hru si dopozerám potom."

V priebehu desiatich minút sme mali všetko pripravené na dlhodobejší pobyt vonku. Pre istotu som sa ponatierala aj päťdesiatkovým faktorom. Hoci som vedela, že mi už nič nepomôže. Spodná pera mi začala mravčiť, takže som vedela, čo ma najbližšie dni čaká.

Na parkovisku boli zaparkované všetky autá. Čo mohlo znamenať, že ani ostatným dovolenkárom sa nechcelo ísť príliš von, ale mohlo to znamenať, že si vyšli von na pešo.

"Ktorým smerom pôjdeme?"

"Ivko, tam, kde je svetlejšia obloha."

"A to je kde?"

"Ja neviem. Všade to vyzerá rovnako. Ako keby malo každú chvíľu začať zas pršať."

"Tak ideme do Trégastelu."

Hneď, ako sme vyšli z parkoviska, začali sme obdivovať okolité domy a záhrady plné kvetov. Mnohé z nich nemajú ani kovové, ani kamenné a ani drevené ploty. Väčšinu domov obklopujú živé farebné ploty. Nielen u našich domácich, ale aj v záhradách iných domov sme veľmi často videli "pohodené" obrovské balvany ružovej žuly. A vtom na chvíľočku vykuklo slniečko a všetko okolo nás ožilo.

G6.JPG

Ulička z Les Brigantines nás doviedla k prístavu

Asi po kilometri sme uvideli veľkú tabuľu s označením Super U a šípkou smerujúcou doľava.

"Potrebujeme niečo, Danula?"

"Už nemáme takmer žiadne zásoby na jedenie. Asi by sme si mali niečo kúpiť."

"A potrebujeme čerstvú bagetu."

"Ale neviem, či tu niekde nájdeme pekáreň."

"Nevadí, kúpime v supermarkete. Mávajú ich aj tam celkom dobré."

Tak v tomto mal Ivko pravdu. Hneď oproti vchodu bol stánok pekárne. S bagetami. Pekne do chrumkava vypečenými. Urobili sme veľký nákup. Vedeli sme, že už nemáme ani džús, ani šunku, míňa sa nám minerálka a už nemáme ani tonic.

"Ivko, a nemáme už ani armagnac."

Napadlo ma, keď sme išli okolo políc s alkoholom. Mňa, čo som v rodine považovaná takmer za abstinenta.

"Vidíš, ešte že si si spomenula. Dopili sme ho v Clédene."

Na záver som do košíka prihodila konzervu piemontského tuniaka a Ivo rajčiny. Po nákupe v Super U sme chceli nášmu autíčku dočerpať benzín. To však nebolo možné. Mladý muž, sediaci v pokladni, práve zatváral a do okna vložil ceduľu, že pokladňa bude otvorená až o druhej.

O trištvrte na jednu sme zastali na parkovisku pri bulváre Coz-Pors. Na obec s dvetisíc štyristo obyvateľmi sa mi zdá pomenovanie ulice ako bulvár viac než úsmevné. A nielen kvôli počtu obyvateľov, ale aj kvôli tomu, aká je táto ulica prašná, neupravená a krivolaká. Má však honosný záver. Z parkoviska sme najskôr prešli okolo Morského akvária, potom okolo hotela de la Mer a prišli sme na veľkolepú promenádu, pod ktorou je veľké centrum športu Forum. Sú v ňom posilňovne, plaváreň, sauna a telocvične. Na jeho streche, ktorá je takmer v úrovni cesty, sú lavičky a oddychová zóna, z ktorej je výborný výhľad na pláž Coz-Pors s obrovitánskymi balvanmi ružovej žuly tých najrozmanitejších tvarov. V niektorých z nich sú dokonca ukryté dvere do záhrad okolitých domov.

G7.JPG

Brána na pláž ukrytá medzi skalami

 

Od pláže Coz-Pors sme sa vybrali chodníkom k pláži Grève de Toul Drez. Na jednu z mikroplážičiek môžu domáci vyjsť z bráničky ukrytej medzi masou obrovských ružových balvanov. Dočítala som sa, že v okolí Trégastelu je šestnásť pláži. A my z nich máme sedem už prejdených. Toul Drez patrí k našim obľúbeným. Vždy sa tam niečo deje. Býva tam vždy dosť ľudí, ale vždy tam vládne pokoj a ohľaduplnosť. Dokonca tam rodiny zvyknú na piesku hrávať aj boules. Tentoraz to predsa len bolo trochu iné. Aj keď sa blížil príliv, ktorý za pekného počasia zvykne lákať návštevníkov. Teraz tomu tak nebolo. Ťažké sivé oblaky, dotýkajúce sa najvyšších stromov, určite mnohých odradili. A k tomu všetkému začínal fúkať vietor. V čase nášho príchodu sedeli na pláži dve skupinky rodín a tretia, s veľkým čiernym psom, si hľadala svoj priestor. Najviac ma zaujala trojica sediaca najbližšie k nám. Dve dospelé ženy boli poobliekané v dlhých nohaviciach vyhrnutých po kolená, na sebe mali teplé mikiny, okolo krku farebné šály, ale vedľa nich sa v piesku vŕtalo malé chlapčiatko v krátkych červených nohaviciach a červenom tričku. Ivo mal na sebe flanelovú košeľu, sveter, vetrovku a aj ja som bola zavrstvená ako cibuľa.

G8.JPG

Pláž Grève de Toul Drez a v pozadí skupina ostrovov Sept - Îles

 

O pol druhej sme sa rozhodli vydať na okružnú prechádzku okolo polostrova Île Renote, ktorý bol do roku 1885 prílivovým ostrovom. Vtedy vybudovali cestu a ostrov sa stal polostrovom, ktorý sa dá za hodinu obísť. Jeho obvod nemá ani štyri kilometre.  Najvyšší bod je vo výške dvanásť metrov nad morom a najnižší jeden meter.

G9.jpg

Pohľad na Mean Ruz z polostrova Île Renote

S fotografickými zastávkami a obdivovaním  ostrovov patriacich do Sept- Îles to môže, najmä za pekného počasia trvať aj oveľa dlhšie. Na jeho východnej strane sa každý návštevník určite zadíva na ružové kamenné kolosy, ktoré vznikli približne pred tristo miliónmi rokov, keď magma vytekala z vnútra zeme. Sú porozhadzované nielen okolo ružového majáka Mean Ruz, ale všade, kam len oko dohliadne. Pôvodný bretónsky názov pätnásť metrov vysokého majáka je Maen Ruz, čo znamená červený kameň.

Po pol tretej sa mrholenie začalo opäť meniť na dážď. Ivo si neodpustil ma vyfotografovať na drevenej stoličke, vytesanej z pňa stromu v okamihu, keď z tuho uviazanej kapucne mojej vetrovky vidno len tmavé sklá okuliarov. Vyzerám na nej ako starý zhrbený trpaslík. A to som si aspoň na chvíľu sadla na mieste s výhľadom na pláž Ti Al Lia, na južnej strane polostrova.  Ľudia okolo nás zrýchlili tempo a snažili sa čo najskôr dostať do sucha. Aj pláž Toul Drez, ku ktorej sme sa po viac ako hodinovej prechádzke vrátili, sa začínala vyľudňovať. Práve v tej istej chvíli ako my sa z pláže ponáhľala aj rodina s čiernym psom, ktorá na ňu pred viac ako hodinou prichádzala zároveň s nami. Oproti Toul Drez leží ďalšia zo šestnástich pláží. Táto je pomenovaná po samotnom polostrove, pri ktorom leží. Île Renote. Tú však väčšinou využívajú majitelia rôznych plavidiel. Má tú výhodu, že je v blízkosti dvoch veľkých parkovísk. Takže šoféri tu majú možnosť presadnúť z jedného dopravného prostriedku na druhý, ktorým sa počas prílivu dostanú na otvorené more. Zatiaľ však väčšina člnov a plachetníc mala ešte prázdniny, preto stáli na súši podopreté drevenými kolmi.

H1.jpg

Pláž Île Renote

Z pláže Île Renote sme sa najkratšou cestou vybrali na parkovisko Coz-Pors, kde na nás čakala opustená fabia. Väčšina áut už poodchádzala. Nedalo sa čudovať, pretože kam sme sa pozreli, tam bola tmavosivá obloha. A to boli ešte len tri hodiny.

"Ivko, poďme domov. Možno sa vyčasí a potom pôjdeme zas von."

"Dobrý nápad. Urobíme si niečo dobré na jedenie, uvaríme si kávičku a ja si dopozerám holky jako květ."

"A ja musím bezpodmienečne zistiť, či je možné v izbe prikúriť. Čo myslíš, mám ísť za domácim, že nám v sprche slabo odteká voda?"

"Netráp sa tým. Vlasy sme si našťastie umyli v Clédene. A domov už voľajako vydržíme."

"Máme pred sebou ešte päť dní."

"No a čo? Keď sme chodili z výšky na mapovák, tak sme sa aj týždeň neumývali a všetci sme to prežili."

Síce ma to neupokojilo, ale nemala som síl ísť za pánom Cornicom, alebo pani Cornicovou. Na rozdiel od Iva ma toto ubytovanie vôbec nenadchlo. Chýbalo mi tam teplo. A tým nemyslím teplo len v našej izbe.

Cestou späť sme išli opäť okolo nákupného centra Super U. V pokladni som videla sedieť mladého muža a tabuľka so slovom Fermé bola preč.

"Ivko, benzínka je otvorená." 

Boli sme práve na kruhovom objazde, takže ho Ivo pohodlne obišiel a prešiel k stojanom. Fabii sme dočerpali pätnásť litrov benzínu. To nám stačilo nielen na celý pobyt na Pobreží ružovej žuly, ale aj na časť cesty z Bretónska. O pol štvrtej sme vchádzali do Ploumanac´hu okolo prístavu. Bol čas najvyššieho prílivu. Všetky člny, jachty, lode a rôzne plavidlá sa hojdali na vode. Zabočili sme do ulice Randreus a zaparkovali sme v záhradnej časti Les Brigantines. V daždi sme prebehli do našej izby. Urobili sme si pohodlie, ja som pripravila do dvoch šálok horúcu polievku a pripravila po kúsku bagety so šunkou a rajčinami. Ivo si zobral na starosť kávu. Kým som všetko poupratovala, tak Ivo už spal. No a ja som bez jeho dohľadu začala skúmať radiátory. Najskôr sa mi podarilo zapnúť kúrenie pod oknom v mikrokuchynke, potom aj v kúpeľni a nakoniec som prišla aj na princíp, ako stvoriť teplo aj v radiátore pod oknom pri mojej posteli. Čo radiátor, tak každý z nich mal iný systém. Zaujímavé. Netrvalo dlho a v izbe začínalo byť príjemne. Uložila som sa vedľa Iva a zobudila som sa až o štvrť na šesť. Pozrela som von oknom. Videla som až na prístav, v ktorom už zas pomaličky klesala voda.

"Ivko, už neprší."

"Ihm. Ešte chvíľku."

A otočil sa na druhú stranu. Ale nie nadlho.

"Tak ideme? A kam?"

"Ešte stále by malo byť veľa vody, poďme na Île - Grande. Keď sme tam boli naposledy, tak bol práve odliv. Teraz by sme ho videli len dve hodiny po maximálnom prílive."

Skontrolovala som, či mám vetrovku, fotoaparát a fľašu s vodou.

"Môžeme ísť."

O pol šiestej sme prechádzali mostom, ktorý spája ostrov Grande s pevninou. Išli sme priamo do prístavu Saint- Sauveur. Vďaka nie najpríjemnejšiemu počasiu sme mohli parkovať takmer pred mólom. Keď sme tu boli pred dvoma rokmi, tak všade tam, kde bola teraz voda, sa motali starí, mladí a deti. Hrabličkami alebo motyčkami "lovili" malé morské potvory, ktoré vyhrabávali z piesku. Teraz sa z mora blížila k brehu malá rybárska loď. A z parkoviska k nej ihneď zamierilo nákladné auto. Bola som zvedavá, čo sa ide robiť.

Jeden z mužov v oranžovej kombinéze povykladal z plošiny auta zopár umelohmotných debničiek a poukladal ich na mólo. Potom zapol žeriav, upevnený na aute a z rybárskej lode Theo II. Jeden z rybárov začal pripájať na hák jeden obrovský vak za druhým. Všetky boli naplnené rybárskymi sieťami. Bolo priam vidno, ako auto pod váhou vakov klesá čoraz nižšie. Keď nákladné auto odišlo, ďalší rybár poprekladal z móla všetky debničky na uvoľnené miesto na lodi.

H2.JPG

Vykladanie sietí

To si už medzitým rybár, ktorý predtým pomáhal vykladať vaky, urobil na palube pracovný priestor. A začal čistiť ryby. Nepoužiteľné časti jednoducho vyhadzoval cez palubu.

H3.JPG

Príprava rýb na predaj

Rybári mi dovolili, aby som si urobila zopár záberov a popritom som sa dozvedela počas našej slovensko - francúzskej komunikácii, že na mori dvanásť hodín denne. Ale nie vždy majú dobrý úlovok. A aj ten dnešný považovali skôr za priemerný. Po polhodinovom fotografovaní som sa vybrala za Ivom. Práve skúmal tabuľu, na ktorej boli informácie, čo sa smie loviť, kedy sa smie loviť a v akej veľkosti sa smú loviť niektoré morské potvory. Ryby, ktorých mali rybári najviac na palube, mohli mať minimálnu dĺžku dvadsaťsedem centimetrov. Tie ich boli určite väčšie. A taká svätojakubská ustrica nemohla byť menšia ako jedenásť centimetrov. Čierne slávky museli byť aspoň štvorcentimetrové, aby si mohli na nich ľudia pochutiť.

Urobila som si ešte posledný záber z Thea II. Bol obkolesený kŕdľom čajok, ktoré čakali na nepotrebné zvyšky rýb.

H4.JPG

Čajky majú bohatú večeru

Doteraz sa nám ešte ani raz nepodarilo obísť celý ostrov. Jeho obvod je dlhý sedem kilometrov a podľa turistického značenia je možné prejsť ho suchou nohou za dve a pol hodiny. Ani tentoraz sa nám nechcelo ísť na takúto prechádzku. Počasie bolo stále neprívetivé. Preto sme sa rozhodli, že si to necháme na inokedy.

Z Île-Grande sme sa vybrali smerom na Trébeurden. Pri L'Atelier de l'Huître, reštaurácii ponúkajúcej čerstvé ustrice, sme zabočili doprava. Na improvizovanom parkovisku sme odstavili auto a vybrali sme sa na maličký ostrovček Île-Toeno.

H5.jpg

Osamelý surfista v zátoke Goas Treiz

Voda už natoľko klesla, že sme sa naň dostali suchou nohou. Z jeho vrcholu sme pozorovali dvoch surfistov ako sa preháňajú ponad ustricové lavičky ukrývajúce sa pod vodou. Lepšie povedané, jeden z nich sa preháňal z jednej strany zálivu na druhú a ten druhý neustále padal do vody. Ale znovu a znovu sa trpezlivo snažil dostať na dosku, aby sa aspoň kúsok previezol.

O trištvrte na osem sme boli opäť v Trégasteli. A opäť na pláži Coz-Pors, ktorá sa po bretónsky volala C´hozh-Porzh. Ja som zostala fotografovať a oddychovať na móle pri športovom a vodnom areáli Forum a Ivo sa vybral smerom k pláži Toul Drez. Hoci bolo stále zatiahnuté, v zálive Coz-Pors bolo celkom príjemne. Zavolala som Liliane. Podala som informácie o tom, že sme živí a zdraví a zároveň som bola zvedavá, aké vysvedčenie má naša jediná vnučka. Nie že by som čakala nejaké prekvapenie, ale aj tak bolo príjemné počuť, ako mi Nina optimistickým hláskom oznamuje:

"Babinaááá, mám čisté jednotky."

Po telefonáte som sa pohodlne usadila na deke, ktorú som si zobrala z kufra auta a čakala som na návrat môjho drahého manžela.

"Už je málo svetla. Nedali sa mi urobiť dobré zábery."

Skonštatoval, keď sa po viac ako polhodine ku mne vrátil.

Bolo pol deviatej, keď sme sa rozhodli vrátiť do Ploumanac´hu. Člny ešte oddychovali na vode, ale už začínalo byť vidno, že odliv sa dostáva do svojej poslednej tretiny. O necelé dve  hodiny budú plavidlá ležať na piesku. Ružová farba žuly sa už o tomto čase menila na hnedosivú.

H6.jpg

Balvan na pláži Coz-Pors

O deviatej sme boli v Les Brigantines. Urobili sme si čaj, pomaškrtili sme si na bretónskych maslových sušienkach a Ivo si zapol televízor. Bol zvedavý, čo sa deje na Euro 2016. Práve sa hral štvrťfinálový zápas medzi Poľskom a Portugalskom. Ja som už dávno spala, keď sa behanie po zelenom trávniku skončilo. Až ráno som sa dozvedela, že postúpilo Portugalsko.

 

Deň v Plomanac´hu

Ráno lialo ešte viac ako deň predtým.

"Ivko, mne sa nechce ísť na raňajky. Prinesieš mi, prosím?"

"Nevymýšľaj a vstávaj."

"Len sa pozri, ako je hnusne."

Po kuchynskom okne nám prúdom stekali potoky dažďa.

"Danula, vstávaj, je už trištvrte na deväť."

V momente, keď sme otvorili dvere izby, prestalo pršať. To bolo povzbudzujúce. Cez mokrú záhradu sme prešli do záhradného domčeka. Pri našom včerajšom stole sedela skupina piatich Holanďanov a pán domáci nás zaviedol k stolu, pri ktorom sedel francúzsky manželský pár asi tak v našom veku. Za našimi chrbtami sedela belgická rodina so psom, ktorý raňajkoval zo svojej misky. Naši spolusediaci sa medzi sebou rozprávali len po francúzsky a evidentne nemali záujem o konverzáciu. Domáci pán nám medzitým priniesol košík s nakrájanými šiestimi kúskami bagety, dva malé taniere s ohriatou malou palacinkou a kúsočkom koláča La Far Breton. A každému jednu šálku kávy. Po raňajkách si francúzska dvojica privolala k stolu pána Corzica.  Ihneď im predložil účet za ubytovanie, ktorý žena veľmi dlho študovala, potom o ňom hovorila s manželom a na záver si opäť privolala domáceho. Ten jej potichu niečo vysvetľoval. Nakoniec žena vybrala peňaženku a nechala na stole peniaze. Stroho sa s nami i s domácim rozlúčili a viac sme ich nevideli. Po návrate z raňajok sme začali zvažovať, čo podnikneme tento deň. Ja som sa pustila do opravy svetra, ktorý sa rozhodol dať mi na vedomie, že už roky so mnou trávi všetky dovolenky.  Ja som mu zas vysvetľovala, že je teraz mojím jediným talizmanom, pretože dovolenkový šál som už stratila. Potom som prekontrolovala forecu. Tá sľubovala, že okolo tretej by malo prestať pršať. No už okolo jedenástej vystúpila obloha o niečo vyššie, ale nezdalo sa, že by sme mali vyhraté. Ivo si prezeral zábery vo svojom fotoaparáte a sem - tam si ich nahlas komentoval.

H7.JPG

Výhľad z našej izby

Keď sa na oblohe objavil kúsoček modrej oblohy, navrhla som Ivovi:

"Čo keby sme zašli navštíviť Janine a Richarda?"

"Kedy?"

"Teraz. Poobede sa má vyčasiť a večer sa možno bude dať ísť fotografovať."

"Ale nič pre nich nemáme. Musíme ísť niečo kúpiť, Danula."

"Možno fľašu vína a kávu, čo povieš?"

"Ale nemala by si im najskôr zavolať alebo poslať esemesku?"

"Janine nám pred týždňom napísala, že prvého môžeme poobede prísť."

Pre istotu som ešte raz prekontrolovala prijaté správy.

"Čo ak im do toho niečo prišlo?"

"Tak im necháme darčeky na prahu domu a vrátime sa."

O pol dvanástej sme mali urobený nákup. Pre Koenigovcov sme kúpili baróna lestaca a kávu a sebe sme nakúpili minerálky, džús, šaláty s tuniakom, bagetu a mandľové keksíky.

Cestou zo supermarketu mi predsa len nedalo a napísala som Janine správu. O chvíľu som dostala odpoveď:

"Danuša, prepáč, teraz sa musíme rýchlo najesť a potom musíme ísť do Saint-Brieuc, ale po sedemnástej vás čakáme."

Boli sme práve na kruhovom objazde pri výjazde z Ploumanac´hu, takže sme to mali jednoduché. Otočili sme sa do protismeru a šli si domov urobiť ľahký obed. A rozhodli sa urobiť si do tretej pohodlie. V izbe sme mali príjemne teplo a obrovskú posteľ. A boli sme na dovolenke. Takže sme si mohli dovoliť leňošiť.

O pol tretej sa nám začali do izby opatrne vkrádať bojazlivé slnečné lúče. Ale ešte stále sa hrali na schovávačku. No začínalo to vyzerať nádejne. O tretej sme zaparkovali na ulici Saint-Guirec. Na neplatenom parkovisku so sto tridsiatimi miestami. Odtiaľ sme mali len pár metrov k pláži Saint-Guirec, z ktorej vychádzal chodník na najzaujímavejší úsek Pobrežia ružovej žuly.

H8.JPG

Oratórium Saint-Guirec

Uprostred pláže je malá zaujímavosť. Chvíľu mi trvalo, kým som ju objavila. Vo všetkých bedekroch som nachádzala informáciu alebo obrázok nenápadnej kaplnky, všade uvádzanej ako oratórium. Doteraz som sa s týmto pojmom stretávala len v hudbe. Takže som si vyhľadala, čo znamená slovo oratórium v architektúre. A našla som.  Je to čestný priestor vyhradený pre nejakého svätca, väčšinou v kostole, ktorý môže byť do interiéru otvorený arkádami. Tu to spĺňalo len niektoré podmienky. V malilinkej stavbe z jedenásteho storočia stojí socha biskupa Svätého Guireca zo 14. storočia. Samozrejme z ružovej žuly. Ale nie je v kostole. Počas prílivu je uprostred vody. Je pravdou, že smerom k moru je táto ministavbička otvorená arkádami. Ženy sa vraj sem chodievali modlievať za šťastný návrat svojich mužov z rybolovu. Ale to mohli robiť len počas odlivu. Pretože len vtedy sa dá k nej prejsť suchou nohou. A táto možnosť sa práve strácala, pretože o poldruha hodiny mal byť maximálny príliv.

Pár minút po tretej sme nastúpili na chodník vedúci od pláže v Ploumanac´hu až po Château du  Diable. Diablov zámok pri pláži Pors-Rolland. Odtiaľ je už len zo desať minút na parkovisko pri kempe Ranolien, kde sme zvykli parkovať pri našich predchádzajúcich návštevách. Celá táto pasáž je chránenou prírodnou oblasťou.  Hneď pri jej vstupe je tabuľa so zákazmi:

- zákaz jazdy na bicykli

- zákaz jazdy na motorke

- zákaz používania turistických palíc

- zákaz ohňa

- zákaz chodenia mimo chodníkov

- zákaz stanovania a kempovania

- príkaz - viesť psa na vodítku.

To mi ihneď pripomenulo našu pešiu túru v prielome Dunajca, ktorý patrí do Pieninského národného parku. V Červenom Kláštore sme nasadli na plť a v dobrej nálade sme splavili Dunajec. Z Lesnice sme sa v tomto chránenom území vracali na vlastných nohách po turistickom náučnom chodníku. Dokonca som sa dočítala, že chodník je vhodný aj pre osoby so zníženou mobilitou. Po pár metroch som ale zistila, že skôr ide o život ohrozujúcu cestu. Najneuveriteľnejšie na ňom bolo to, že chodec je tu považovaný za druho- a možno až treťoradý živočíšny druh. Šialení cyklisti sa arogantne rútili okolo peších turistov, ktorí si chceli vo svojej nevedomosti vychutnávať výhľady, ktoré prielom Dunajca ponúka takmer na každom kroku. No ja som si ich určite nevychutnala. Pretože som musela neustále dávať pozor, aby som sa nedopatrením nedostala do dráhy absolútneho vládcu tohto chodníka. Bola som rada, keď sme sa dostali do Červeného Kláštora.

No na Pobreží ružovej žuly som si mohla vždy užívať do sýtosti všetky prírodné krásy. Bez kúska strachu, že ma niekto zrazí k zemi. Nebolo tomu inak ani teraz.

Počas tejto prechádzky som v Bretónsku po prvýkrát začula slovenčinu. Sedela som nad zátokou, v ktorej sa rozbíjali prílivové vlny a z diaľky som si vychutnávala výhľad na maják Mean Ruz. Podo mnou veľmi odvážne fotografoval obrovské balvany mladý muž a nad ním sedela unudená mladá žena s dvoma malými deťmi. Dievčatko bolo jej vernou kópiou a na rozdiel od svojho akčného brata sa tvárilo otrávene. Netrvalo dlho a neposednému chlapčaťu spadla šiltovka rovno k mojím nohám. Podávala som mu ju so slovami "nech sa páči". Schmatol ju, poprezeral si ma a nič. A takisto aj jeho mamička. Ešte väčšie prekvapenie som zažila o chvíľu, keď malá položila otázku "dokedy tu budeme ešte sedieť?" Prvýkrát tu stretnem Slovákov a to takéto unudené a nevychované exempláre. O štvrť hodinu na to som zažila úplne odlišnú situáciu. To sme sa už s Ivom blížili k Maison du Littoral - vzdelávaciemu domu, v ktorom sa dalo dozvedieť všetko o pobreží. Kým Ivo fotografoval, ja som skúmala, ako sa dostanem pod samotný maják. A vybrala som sa po úzkom chodníku, vedúcom popod kolosy ružovej žuly. Zrazu oproti mne poskakovalo malé vrkočaté dievčatko. Za ňou idúca žena na ňu zvolala:

"Dávej pozor, Evinko. Uhni se, oproti tobě jde paní."

Tak sme sa dali do reči. Dozvedela som sa, že sú tu už týždeň na dovolenke. Na Pobrežie ružovej žuly si odbehli z Erquy. Čo je asi hodina a pol cesty. Mladá žena sa priznala, že sa jej Bretónsko páči, ale má vraj vážny problém s dorozumievaním. Obaja s manželom síce hovoria po anglicky, ale ich domáci hovoria len po francúzsky. Takže je rada, že sa môže aspoň chvíľu rozprávať s niekým, kto jej rozumie. To už na ňu mával z horného chodníka manžel a dával jej s úsmevom najavo, že by sa mohla posunúť ďalej.

H9.JPG

Maják Mean-Ruz

Na plošine majáka som stála prvýkrát. Z nej som mala veľmi dobrý výhľad nielen na vchod do ploumanašského prístavu, na rozbíjajúce sa vlny prílivu, ale aj na ostrovy Sept- Îles. Pri návrate na hlavný chodník som si všimla ďalšiu, tentoraz výstražnú tabuľu s nápisom:

"Nebezpečenstvo! Silný príliv spôsobuje podmorské prúdenie s veľmi vysokými vlnami. Za takýchto okolností je mimoriadne nebezpečné opustiť cestu."

I1.jpg

Prílivové gejzíry

Pristihla som sa, že som doslova prepadla sledovaniu nárazov vody na skaly. Fotoaparát som dokázala držať dlhé minúty v pohotovostnej pozícii a popritom ponadeň sledovať prichádzajúce vlny za jediným cieľom. Aby som dokázala cvaknúť spúšťou v tom momente, keď sa na balvanoch roztriešti najväčší a najširší gejzír vody. V mojich fotografických prestávkach som neustále sledovala aj môjho drahého manžela. Ešte šťastie, že má takú neprehliadnuteľnú postavu. Koľkokrát som sa neho pozrela, toľkokrát mal fotoaparát na oku.

Bolo pol piatej, keď sme boli schopní posunúť sa ďalej. Smerom k jachtárskemu klubu, od ktorého sa do zátoky zvažuje dlhá rampa na spúšťanie plavidiel. Tentoraz sa v zátoke ponárali potápači, poobliekaní v čiernych neoprénoch. To sme už mali nad sebou modrú oblohu s bielymi obláčikmi. Keď sa ku mne priblížil Ivko, položila som mu otázku, hoci som už dopredu vedela odpoveď.

"Ivko, ideme ku Koenigovcom? Už je toľko hodín."

Pozrel sa na oblohu, potom sa bezradne pootáčal na všetky strany a povedal:

"Takto pekne sme tu ešte teraz nemali."

"Tak im napíšem, že neprídeme, alebo že prídeme neskôr."

"Dnes bude pekne aj večer. Bolo by zaujímavé si prísť pozrieť západ slnka. Čo povieš?"

"Tak sa poďakujem za pozvanie a ospravedlním nás."

"Môžeme sa pokúsiť navštíviť ich pozajtra. Cestou do Lahaymeix."

"Veď uvidíme."

Ale začínalo to vyzerať tak, že tento rok sa do Tonquédecu nedostaneme. Rýchlo som napísala Janine esemesku a v momente som od nej dostala odpoveď. Našťastie už z našich predchádzajúcich dovoleniek vedeli, čo pre nás znamená dobré svetlo. Takže nás chápali. A podľa všetkého aj oni mali dosť práce s novými a novými hosťami. Keď som sa nedávno pozerala na ich internetovú stránku, tak majú takmer celé mesiace dlho dopredu zarezervované všetky izby. Nečudujem sa. Bolo nám u nich veľmi dobre. Len škoda, že sú ďalej od mora, ktoré nás lákalo kvôli večerným záberom. Keď som vybavila Tonquedenčanov, začala som zas pozorne sledovať okolie.

I2.jpg

Loď ukrytá za závojom vody

Okolo piatej plávala okolo pobrežia výletná loď. Až na breh sme počuli sprievodcu, ktorého bolo ľahko spoznať podľa veľkého bieleho megafónu.

O ďalšiu hodinu sme sa konečne dostali na koniec našej plánovanej trasy. Do zátoky Pors- Rolland. Je v nej pláž obkolesená skalami, takže sa v nej dá kúpať len za prílivu. Počas odlivu je úplne bez vody. Ale teraz sa v nej preháňali vlnky. Nad zátokou sa vypína monumentálny skalný útvar. Château du Diable. Diablov zámok. Ale podľa všetkého nikoho nedesil. Zo všetkých strán po ňom liezli malí aj veľkí turisti a fotografovali sa na tých najneuveriteľnejších miestach. Iva privádzalo do znechutenia každé moje vylezenie, prelezenie alebo oblezenie akéhokoľvek kameňa.

"S tým svojím kolenom hazarduješ."

"Ale keď je tu tak krásne."

"To môžeš vidieť aj z bezpečnejších miest, ako z tých, na ktoré sa liepaš."

Ivovi sa vždy, keď ma hreší, výrazne zexpresívni slovník. Slovko "liepaš" nezvykne bežne používať.

 

I3.jpg

Château du  Diable

 

Po takmer štyroch hodinách sme sa dostali späť k pláži Saint-Guirec. Bez fotografických zastávok by sme túto trasu mali zvládnuť za pol hodiny. Aspoň podľa googlemaps. To by sme ale nesmeli dlhé minúty čakať na prívaly vody, ktoré sa s výbuchmi čipkovito rozbíjali o skaly. No neboli sme jedinými  fotografmi, ktorí sa nechali strhnúť nielen touto neskutočnou krajinou, ale aj krásnym počasím. Pri ceste späť som si už musela dávať pozor nielen na tvár, ale aj na ruky. Hoci bolo trištvrte na sedem, slniečko sa do mňa čím ďalej, tým viac opieralo. Cestou z pláže sme chvíľu váhali, či sa najeme v niektorej z reštaurácií, alebo či pôjdeme domov. Zvíťazil oddych. O siedmej sme boli v Les Brigantines. Narýchlo sme si urobili večeru a aspoň na chvíľu sme sa rozhodli vliezť do postele. Potrebovali sme načerpať nové sily. Na večerné fotografovanie. Ja som si ale ešte vygúglila parkovisko, z ktorého by sme mali mať čo najbližšie k majáku Mean-Ruz. Pretože práve pri ňom sme chceli sledovať západ slnka. Mal byť o dvadsiatej druhej hodine a dvadsiatej prvej minúte. Z okna izby sme neustále kontrolovali, či slniečko ešte stále svieti. O štvrť na desať sme sa rozhodli vydať na cestu. Ja som si so sebou vzala aj deku. Veď čo keby som si chcela urobiť pohodlie. Do džípieska som naťukala adresu Aimée Fournier. Záver cesty sme museli ísť odhadom, pretože pre garminku nebolo známe parkovisko, od ktorého bolo k majáku len tristopäťdesiat metrov. Voda bola takmer pokojná. Ešte stále sa vzďaľovala od brehu. Pol hodinu po západe slnka mal nastať aj najväčší odliv. Hladina sa mala znížiť o viac ako šesť metrov oproti výške hladiny poobede o pol piatej. Pred trištvrte na desať mal už Ivo rozložený stojan a skúmal všetky možnosti, ktoré sa chystal pri získavaní záberov využiť.

 

I4.jpg

Príprava na večerné fotografovanie

 

Ja som si zatiaľ lozila po okolitých skalách. Nikým a ničím nerušená. Okrem nás nebola na tomto úseku Pobrežia ružovej žuly ani noha.

I5.jpg

Slnko za Mean-Ruz

Dokonca ani Ivo nezbadal, že sa mi podarilo takmer padnúť na nos, keď som hľadala ten najlepší uhol na odfotografovanie zapadajúceho slnka tak, aby bolo prekryté majákom. Ale ešte stále bolo relatívne vysoko. Na to, aby sa skrylo za hladinou mora, sme si museli počkať ešte trištvrte hodinu. Obloha za ten čas prechádzala všetkými možnými farbami.

 

I6.jpg

Poézia západu slnka na Pobreží ružovej žuly

 

Od poetickej sivo-oranžovo-striebornej až po dramatickú fialovo-oranžovú nad striebornou vodou. O štvrť na jedenásť sme už neboli na brehu sami. Zopár fotografistov sa rozložilo so svojimi stojanmi na hlavnom chodníku, jeden zliezol k nám, po skalách sa pousádzali mladé dvojice a jedna z nich si doniesla aj sklené poháre na dlhých stopkách a k tomu fľašu vína. Pred nami sa odohrávala pekná rozlúčka s dňom, ktorý ráno nezačínal najkrajšie.

 

I7.jpg

Večerné divadlo

Tri minúty po západe slnka som urobila posledný záber, Ivo si poskladal stojan a pomaly sme sa vybrali na parkovisko, na ktorom stálo naše opustené auto. Ostatní podľa všetkého prišli chodníkom od pláže Saint-Guirec, ktorá je vzdialená pol kilometra.

O trištvrte na jedenásť sme zaparkovali na záhradnom parkovisku našich domácich. V oboch domoch bola tma. Jedine záhradný chodník bol vysvietený, takže sme sa bezpečne dostali do našej izby.

I8.jpg

Rozlúčka s dňom

Urobili sme krátku rekapituláciu dňa, navzájom sme si poprezerali nafotografované úlovky a už zívajúc sme si narýchlo povedali plán na ďalší deň

 

Z Plougrescant cez Pors-Hir do Perros-Guirec

V sobotu ráno nás zobudilo slniečkové počasie. Našťastie nie o štvrť na sedem, kedy vychádzalo slnko, ale až o štvrť na deväť. Skupina piatich Holanďanov práve platila za svoj pobyt, tak sme museli chvíľu počkať, kým nás pán Cornic odviedol k stolu, pri ktorom sme raňajkovali aj predchádzajúci deň. Tentoraz sme pri ňom sedeli prví. Neskôr k nám domáci pán priviedol dve dámy. Nemky z Hamburgu. Dozvedeli sme sa, že do Ploumanac´hu docestovali vlakom a autobusom. Takže ich zaujímali len tie trasy, ktoré mohli obísť na pešo. Zopár sme im ich poradili. Jedna z nich bola aj na Slovensku. Dokonca vedela, že v roku 2013 sa Košice stali európskym hlavným mestom kultúry.  

Prvýkrát sme si mohli po raňajkách vychutnať zeleň veľmi pekne upravenej záhrady, uprostred ktorej stály celé múry obrovských hortenzií. Ani sa nám nechcelo vrátiť ihneď do izby. Tak sme sa šli prejsť do prístavu. O hodinu a pol mal byť najväčší odliv, ale väčšina lodí, najmä tie, ktoré kotvili uprostred, sa stále pohojdávala na vode. Jedine člny a plachetnice, ktoré boli vytiahnuté pod prístavnú hrádzu, tak tie už stáli na stojanoch alebo ležali na piesčitom dne.

J1.jpg

Voda sa sťahuje do Lamanšského prielivu

Od domu na Randreus číslo 5 vedie k prístavu krátka malebná ulička. Obdivovali sme v nej upravené a rozkvitnuté záhrady a zastrihnuté živé ploty. Na Slovensku bývajú živé ploty väčšinou zelené. A aj to môžeme byť radi, ak sú vôbec zelené. V poslednom čase sa u nás rozmáhajú vysoké betónové ploty, ktoré pôsobia nepriateľsky. Ako vojenská pevnosť. Vždy ma prepadne pesimizmus a otázka "kam to ten svet speje", keď okolo takej obludnosti idem. Tu boli živé ploty naozaj živé. A žiarivé. Plné kvetov.

J2.JPG

Živé ploty v Ploumanac´hu

Po krátkej prechádzke sme sa vrátili do izby. Trochu si oddýchnuť. Čakal nás náročný deň. Poobede sme sa chceli ísť prejsť od zálivu Pors-Hir po Castel-Meur. Po dom medzi dvoma skalami. Patrí medzi najfotografovanejšie scenérie departmentu Côtes - d ' Armor. My tam ale chceme ísť najmä preto, lebo Ivovi táto časť pobrežia fotograficky učarovala. Až tak, že ma tam raz skoro nechal zaliať prílivom. Najskôr sme ale chceli urobiť nákup. Nasledujúci deň nás už čakal presun k východným hraniciam Francúzska. Naša dovolenka sa blížila ku koncu.

Keď sme autom vychádzali z uličky, ešte raz nám padol pohľad na prístav. Je až neuveriteľné, ako sa táto krajina dokáže každou hodinou meniť a vždy ponúka nádherné výhľady. A najmä v takom počasí, aké sme práve mali.

 

J3.jpg

Lode v ploumanašskom prírodnom prístave

V Super U sme si urobili nielen veľké zásoby jedla na dva dni, ale už sme si nakúpili aj zopár dobrôt, ktoré sme si chceli doniesť domov. C henet C abernet-Syrah, rôzne paštéty, maslové a mandľové keksíky.

 

J4.JPG

Nečaká ich príjemný osud

No a samozrejme sme potrebovali zásoby džúsu a minerálok. A bagetu a šunku. Pri nákupe som sa na chvíľu zabudla pri pulte so živými morskými príšerami a rybami. Boli uväznené vo veľkých sklenených kadiach, odkiaľ ich predavač lovil podľa prianí zákazníkov. Bola sobota a tých tam bolo mimoriadne veľa.

Zo supermarketu sme sa zastavili v Les Brigantines, urobili si ľahký obed, kávičku a vybrali sa na výlet. Pred odchodom som dostala úlohu.

"Danula, na Pors-Hir by som chcel prísť v dobrom svetle, takže vymysli, čo by sme si mohli ešte cestou pozrieť."

"Chcela by som si pozrieť kostolík v Plugra, ten s tou smiešnou vežou."

Plugra je jeden z mála názvov, ktoré sa snažím vysloviť v súlade s bretónskou výslovnosťou. Keď som na našej prvej dovolenke povedala pri raňajkách, že včera sme boli v Plougreskant, tak Richard utekal pre mapu. Trval na tom, aby som ukázala, kde sme boli.

"Ááá, plugra.

Odvtedy si pamätám, že z názvu Plougrescant Francúzi presnú polovicu slova jednoducho vypustia.

Chapelle Saint-Gonéry má vraj románsky základ z dvanásteho storočia. Ale väčšina stavby pochádza z pätnásteho storočia. A šikmá veža, vyrobená z dreva a potiahnutá kovom, pochádza z prvej polovice sedemnásteho storočia. 

J5.jpg

Chapelle Saint-Gonéry

O pol jednej sme neďaleko kostolíka zaparkovali. Cez vstupnú bránu bez brány sme vstúpili do ohradeného územia.  Do kaplnky sme sa nedostali, pretože na jej dverách visel oznam, že otvorená bude až od pol štvrtej do šiestej. Ale mohli sme si aspoň zvonku pozrieť jej upravený areál. Okrem kostolíka je v ňom aj vonkajšia kazateľnica a malý cintorín. Chapelle Saint-Gonéry je zaradená medzi historické pamiatky. Svätec, po ktorom je pomenovaná, žil v šiestom storočí. Dodnes má na starosti zmiernenie horúčky a úzkosti. Na môj herpes na perách nemal dosah, ale aspoň zariadil, že prestalo svietiť slniečko.

J6.jpg

Kamenná kazateľnica uprostred zelene

Na Pors-Hir sme už boli minimálne trikrát, takže sme si mysleli, že tam bez problémov potrafíme. Ale skúsili sme jednu cestu, potom druhú a každá z nich nás viedla len k nejakým hospodárstvam po ľavej strane. Potom sa nám po pravej strane začalo otvárať pobrežie. Prišli sme k nemu dve hodiny po najväčšom odlive. Ešte stále sme mali možnosť vidieť množstvo skalných útvarov, ktoré sú pri prílive ukryté v mori. Takéto pláže sme ešte okolo Plougrescant nevideli. O chvíľu sme zistili, že sme zablúdili do ustricovej chovnej stanice pri Beg-Vilin. Všade, kam naše oko dovidelo, vytŕčali z vody nielen kamenné bralá, ale aj lavice so sieťovými vrecami. Okolo cesty boli nízke nepôvabné baraky s obrázkami morských potvor. Od homárov až po malé čierne slimáky. Podľa všetkého sme sa akýmsi zázrakom dostali do morského "veľkochovu".

J7.jpg

Pobrežie počas odlivu

Nakoniec sme sa predsa len dostali na parkovisko pri Pors-Hir. O pol druhej sme vykročili po turistickom chodníčku vedúcom k domu medzi dvoma skalami. Jedným okom som si prekontrolovala skalný masív, na ktorom som pred dvoma rokmi zostala takmer uzavretá. Na poslednú chvíľu som sa prebrala z obdivovania morskej krajiny, ktorá sa okolo mňa neustále menila. Keď som sa konečne pozrela za seba, uvidela som, ako mi pod vodou začína miznúť prístupová cesta. Teraz som však bezpečne šla po hlavnom chodníku.

J8.jpg

V čase odlivu

Medzi plážami Pors-Hir a Porz-Bugalé je oblá zátoka, uprostred ktorej je vysoký skalný masív. Taký solitér. Prvýkrát sme ho videli bez vody.

J9.jpg

V polčase prílivu

Keď sme sa po dve a pol hodine vracali späť na parkovisko pri Pors-Hir, tak ho už začala zalievať voda. Dokonca ho už mohla takmer celý oboplávať dvojica, bývajúca v dome na konci zálivu. A to ešte zďaleka nebol maximálny príliv. Medzi pol dvanástou a pol šiestou sa hladina mora mala zdvihnúť takmer o sedem metrov.

Už od parkoviska som si všimla, že pred nami ide muž so ženou a so psom na remienku. Kým sme sa s Ivom zabudli pri zálive obdivovaním skaly bez vody, tak oni zašli až do hája, cez ktorý sa prechádza k pláži Porz-Bugalé. Keď sme sa k nemu konečne dostali aj my, videla som, že sa vracajú. Ale neustále sa okolo seba krútili, akoby niečo hľadali. Už boli za nami, keď ma napadlo, čo sa asi stalo.

Keď sme išli prvýkrát ku Castel-Meur, tak sme ho tiež nevedeli nájsť. Ivo by to bol už aj vzdal, ale ja som si vtedy vzala do hlavy, že ten malý zázrak, ktorý je vo všetkých bedekroch a takmer na všetkých internetových stránkach z tohto regiónu, musím vidieť na vlastné oči. Takže som sa neustále každého, koho sme stretli, pýtala, či ideme správnym smerom. A na naše prekvapenie - išli sme.

Otočila som sa a zavolala na dvojicu:

"Hľadáte dom medzi dvoma skalami?"

Bola to magická otázka. Obaja sa ihneď otočili a prikývli. Belgičania, ktorí boli v týchto končinách prvý raz. Oznámila som im, že aj my ideme tým smerom, takže ak majú záujem, môžu ísť s nami. Hneď sa k nám pridali. Tak, ako každý cudzinec, ktorého sme v Bretónsku na našich potulkách stretli a rozprávali sa s ním, tak aj títo dvaja mladí ľudia boli nadšení tým, čo videli okolo seba. Len som bola prekvapená, že nemali so sebou vôbec fotoaparát. To je tu dosť nezvyklé. Po štvrťhodine spoločnej cesty som na Ivovi videla, že si chce urobiť fotografickú prestávku. Tak som vyšla na nevysokú skalu, z ktorej som Belgičanom ukázala, ktorým smerom majú ísť. Dokonca som im už mohla aj ukázať masív, ukrývajúci dom, ktorý chceli vidieť. A na chvíľu sme sa rozlúčili. Opäť sme sa stretli pri pobrežnom domci, v ktorom bola nielen výstava fotografií, ale aj informačné centrum. Videli, čo chceli, tak sa pomaly vracali k svojmu autu na Pors-Hir. My sme pokračovali v ceste ďalej. Tentokrát sme zašli až k masívu Le Gouffre.

K1.JPG

Le Gouffre

Zo všetkých strán bol doslova oblepený ľuďmi. Mnohí z nich ležali na najvyššej plošine a hľadeli do vodného kotla pod sebou, v ktorom vreli prílivové vlny.

Ivo ma bol zo trikrát skontrolovať, či som ešte na skale. Pritom nesúhlasne krútil hlavou, keď aj mňa uvidel ležať na kameni a hľadieť dolu. Ale nemala som odvahu vytiahnuť fotoaparát a urobiť si záber. Veľmi ľahko by sa mohlo stať, že by som oň mohla prísť. Keď sme zliezali z Le Gouffre, bolo ešte len štvrť na štyri. A aj keď nás lákalo pokračovať pobrežným chodníčkom ďalej, smerom k Penvénanu, rozhodli sme sa pre cestu späť. Nad pevninou sa zas začali hromadiť mračná a nechceli sme riskovať, že nás uprostred pobrežnej cestičky zleje prudký dážď.

Dom medzi dvoma skalami "Castel-Meur" patrí určite k najfotografovanejším námetom tohto kúska pobrežia. Tesne okolo neho vedie turistický chodník a mnohých návštevníkov, vrátane nás, hnevá, že pred domom zvykne byť zaparkované auto. Niekedy aj dve. Preto som hľadala miesto, z ktorého by som ho dokázala niečím prekryť.

K2.jpg

Dom medzi dvoma skalami

Pred domom sa rozprestiera obrovská barina, v ktorej sa domec odráža. Za domcom sa pre zmenu rozbíjajú o skaly vody Lamanšského prielivu.

Pri ceste po turistickom chodníku, ktorý je pozdĺž celého pobrežia veľmi dobre značený, je potrebné sa neustále dívať nielen pod nohy, ale aj nad hlavu. Pred plážou Porz-Bugalé križuje skrútený ihličnan chodník vo výške hlavy stredne vysokej postavy. Pri troche nepozornosti by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Je zákaz jazdiť po ňom na horskom bicykli a psíčkari musia mať svojho štvornohého priateľa uviazaného na vôdzke. Na bicykli sme počas celej prechádzky nestretli nikoho a všetci psi boli pripútaní k svojim majiteľom.

O pol piatej sme už sedeli na múriku nad plážou Pors-Hir. Potrebovali sme si na chvíľu oddýchnuť. Oproti nášmu popoludňajšiemu príchodu sa výrazne zmenil charakter krajiny. Voda neustále pribúdala.

K3.JPG

Pozorovanie prílivu pri Pors-Hir

"Ivko, kam chceš teraz ísť?"

"Prečo sa pýtaš?"

" Či máš ešte nejaké fotografické plány."

"Ani nie. A ty by si kam chcela ísť?"

"Je päť. Ešte by sme stihli pozrieť kaplnku Svätého Gonéra."

Ivo nezdieľa môj záujem o kostoly a kaplnky. Aspoň teda nie o všetky. Ale predsa len so mnou išiel. Neboli sme jedinými návštevníkmi.

K4.jpg

Deň a noc

Vnútrajšok pozostával z hlavnej lode so stropom v tvare lode a zo sakristie. Takmer všetci mali hlavy vyvrátené k stropu. Pretože na ňom bolo to, prečo sem podľa všetkého ľudia chodia. Zdobí ho dvadsať biblických scén zo Starého a Nového zákona. V pätnástom storočí namaľoval neznámy autor naivné výjavy ako stvorenie dňa a noci, alebo vyhnanie Evy a Adama z raja alebo stvorenie zvierat. Dokonca aj narodenie Kaina a Ábela a útek do Egypta. Podľa materiálov, ktoré majú návštevníci k dispozícii vo viacerých jazykoch, boli maľby nedávno reštaurované a sú naozaj veľmi pekné.

Z Plougrescantu sme šli do Perros-Guirec. Rozlúčiť sa s Pobrežím ružovej žuly. Podarilo sa nám zaparkovať priamo pri pláži Trestraou. Z promenády sme mali celú pláž pred sebou. Kúpajúcich, surfujúcich, pádlujúcich, oddychujúcich a aj hrajúce sa deti. Trištvrte hodinu po najvyššom prílive mali najväčšiu výhodu kúpajúci sa. Nemali ďaleko do vody. Pre mňa bolo záhadou, ako môžu deti šantiť nielen na piesku, ale aj vo vode, keď vonku ukazoval teplomer sedemnásť stupňov Celzia. Zopár dospelých brázdilo vodu z jednej strany pláže na druhú a späť. Ako keby plnili nejaký plán. Na lavičkách sedeli ľudia poobliekaní vo vetrovkách pozapínaných až pod bradu, okolo krku mali omotané šály a na piesku pobehovali malí holáni.

K5.jpg

Pláž Trestrau

O trištvrte na sedem som urobila posledný záber dňa. Potom sme bez slova nasadli do auta a vybrali sa rovno do Les Brigantines. Rozhodli sme sa aspoň zopár vecí zabaliť, aby sme mohli na druhý deň doobeda čo najskôr vyraziť. Čakalo nás sedemsto sedemdesiatsedem kilometrov do nášho tranzitného cieľa v Lahaymeix. Ale aj tak si o deviatej Ivo zapol televízor a spočiatku jedným okom sledoval štvrťfinálový futbalový zápas. Hrali Nemci proti Talianom. Po chvíli som zaregistrovala, že na moje otázky, prípadne prosby vôbec nereaguje. Sústredene hľadel na obrazovku.

"To by ma zaujímalo, kto píska. Evidentne nadŕža Nemcom."

S rozhorčením reagoval na to, čo sa dialo na zelenej ploche ihriska.

Čo neurobím pre spokojnosť svojho drahého manžela, ktorý ma pri balení úplne ignoruje.

Napísala som Peťovi esemesku s otázkou, kto je práve teraz hlavným rozhodcom. V okamihu prišla od neho odpoveď.

"Maďar Viktor Kassai."

Cez prestávku medzi dvoma polčasmi rozložil Ivo na posteli mapu Francúzska.

"Mali by sme sa pozrieť, kadiaľ pôjdeme. Vezmi si zošit, Danula, a poznač si."

V takýchto chvíľach vždy svojmu mužovi oznámim:

"Ivko, ty si sa šťastne oženil."

Tak ako sa dalo podľa mojej drahej polovičky predpokladať, Nemci vyhrali nad Talianskom. To som však zaregistrovala v polospánku.

K6.jpg

Rozlúčka s Pobrežím ružovej žuly na promenáde v Perros-Guirec

 

Z Ploumanac´hu do Lahaymeix

Do raňajkového domčeka sme vstúpili posunutím veľkej ručičky na dvanástku. Malá bola na deviatke. Teda presne. Veľký stôl pri dverách bol tesne po raňajkách, ale raňajkujúcich už nebolo vidieť. V miestnosti sme boli okrem nášho domáceho sami. Zaviedol nás k stolu, pri ktorom sme sedeli aj predchádzajúci deň.

Na našej strane bol pripravený košík so šiestimi končekmi bagiet. Na opačnej strane stola svietili samé prostriedky. Nedalo sa nič robiť, ak som chcela mať z raňajok pôžitok, musela som sa pre dva kúsky natiahnuť a vybrať si pečivo z košíka, ktorý evidentne nebol pripravený pre nás. To ma však vôbec netrápilo, to bol problém pána Cornica. Už na internetových stránkach som našla aj nie príliš lichotivé hodnotenia, ktoré smerovali práve k raňajkám podávaným v Les Brigantines. Aj teraz sme mali na stole také malé mikrokroasanty, aké som ešte nevidela. Dve minimasielka a dva minilekváriky sme mávali na raňajky len v talianskych hosteloch, v ktorých sme platili za ubytovanie s raňajkami trinásť až dvadsať eur. Nie tridsaťdva ako tu. Ivo bol spokojný. Jemu sa páčilo aj ubytovanie, aj blízkosť pobrežia. Moje hundranie komentoval:

"Veď aj tak viac nezješ."

"Ale porovnaj to s raňajkami, ktoré nám pripravovala Jocelyne."

"Polovicu z nich sme nechávali na stole."

"Musíš uznať, že nám vždy pripravila aj ovocie. A tie bagety a chlieb a koláče nemali chybu."

"Už si ako Olinka."

Vtedy som skončila. Rozhodne som nechcela byť ako Ivova kolegyňa, ktorá vraj znechutene komentovala takmer každý obed.

Jediné, čo ma ospravedlňovalo, bolo to, že moja spodná pera mi bránila čokoľvek zjesť s pôžitkom. Normandsko - bretónske slnko mi aj tretíkrát spôsobilo beznádejný herpes. Tentoraz asi najhorší. Až taký, že mi po ňom zostali jazvy. Natrvalo.

Počas raňajok si k nám prisadli obe Hamburčanky. Predchádzajúci deň si urobili trasu okolo ploumanašského majáka a veľmi sa im páčila. Tento deň sa chystali ísť na polostrov Île Renote.

Po raňajkách nám pán Cornic priniesol účet. Hneď mi bolo jasné, čo reklamovala počas našich druhých raňajok naša francúzska spoluraňajkujúca. Okrem pôvodne dohodnutej sumy, ktorú mal Ivo pripravenú, bola na účte uvedená aj ďalšia položka. Denná taxa. Ivo bez mihnutia oka celú sumu zaplatil a rozlúčil sa s naším domácim. Opäť mu pochválil oba domy a aj zariadenie.

K7.jpg

Schody vedúce do našej izby

Nakoniec sme popriali Nemkám pekný zvyšok dovolenky a šli sme si dobaliť veci. Keď sme vynášali z izby posledné kusy batožiny, tak sa dokonca s nami prišla rozlúčiť aj madame Cornic.

K8.jpg

Posledný nákup v Trégasteli

O trištvrte na deväť sme sedeli v aute a mierili do Super U. Ivo šiel sám urobiť posledný nákup. Ja som zostala strážiť všetkou našou batožinou naložený náš dopravný prostriedok. A bavila som sa na troch posádkach požiarnických áut. Evidentne si boli spoločne nakúpiť desiatu a dobre sa pritom bavili. Vtedy začali padať veľké kvapky dažďa. Na chvíľu prestali v tom momente, keď sa Ivo vracal k autu. No a samozrejme, v ruke niesol neodmysliteľnú bagetu. Na to, koľko som počas tejto dovolenky zjedla pšeničných výrobkov, som vôbec nepribrala. Práve naopak. Vrátila som sa o dva kilogramy štíhlejšia. Asi to urobil pobyt na zdravom čerstvom vzduchu a predsa len o niečo viac pohybu.

Na sedemsto sedemdesiatsedem kilometrovú trasu sme definitívne vyrážali o štvrť na jedenásť. Džípiesko nám ukázalo predpokladaný príchod do Lahaymeix o štvrť na osem. Bez akýchkoľvek zastávok.

"Ivko, vyzerá to tak, že sa nám nepodarí dôjsť do ôsmej. Možno bude aj desať."

"Akú cestu si zadala?"

"Mimo mýta."

"Nedá sa nič robiť, časť ciest budeme musieť prejsť po diaľniciach. Tým to urýchlime."

Cez Bretónsko vedie neplatená diaľnica. Po nej sme mohli ísť od Guingampu až po Mondevert, kde sme načerpali štrnásť litrov benzínu. To už bolo za Rennes a teplomer ukazoval pätnásť stupňov.

"Doma budeme mať teplotný šok. Včera Kika písala, že v Bystrici majú dvadsaťosem stupňov. Takže v Moravciach budeme mať ešte o pár stupňov viac."

Neznášam horúčavy. A za horúčavu považujem všetko nad dvadsaťpäť stupňov. Tu sa nad nami ukázal len sem - tam modrý kúsok oblohy. To nás priviedlo k hodnoteniu počasia počas našej dovolenky.

"Všimla si si, Danula, že sme neskôr vyrážali v dňoch, keď pršalo?"

"Máš pravdu. Väčšinou sme sa z bytu vymotali až na obed."

"Ale dávalo nám to nové možnosti."

"Aké?"

"Po daždivom poldni sme mohli fotografovať západy slnka."

"Ale na Finistère to neplatilo. Tam sme mali pekne aj doobeda, keď sme boli na Pen-Hir a aj večer, keď sme boli skoro do polnoci na Pointe du Raz."

"No, to bolo asi jediné. Aj na Alabastrovom pobreží sme mali veľa daždivých dopoludní."

"Napriek tomu sa mi táto dovolenka páčila. Asi najviac z našich dovoleniek."

Ani jednej našej dovolenke, odkedy sme chodili sami - na vlastnú päsť, sa nedalo takmer nič vytknúť. Ale túto dovolenku som si naozaj doslova užívala. Ako keby som v nej rekapitulovala celý svoj život. Obaja sme skonštatovali, že sme mali šťastnú ruku pri výbere ubytovaní. Dokonca som bola ochotná prižmúriť oči aj nad ploumanašským ubytovaním. Uznávala som, že pobyt v blízkosti pobrežia nám umožňoval lepšie si vychutnať Pobrežie ružovej žuly.

"Vieš, koľko mi zostalo na karte voľných obrázkov?"

Vedela som, že Ivo fotografoval na každom kroku, ale nebola som na tom horšie ani ja. Je ale pravda, že ja som si takýto údaj na fotoaparáte nevšímala.

"Koľko?"

"Dvadsaťosem."

"A máš náhradnú kartu?"

"Mám, ale tú som nepotreboval."

Túto otázku som položila preto, lebo Ivo už po dvoch dňoch našej cesty zistil, že si doma zabudol náhradnú batériu. Takže celú dovolenku musel neustále sledovať stav svojho fotoaparátu a na noc nechávať svoju jedinú batériu dobíjať.

Po vjazde na A81 sme si museli vziať mýtny lístok. A k tomu všetkému začalo liať. Francúzske diaľnice sú pomerne nudné. Iné ako na Slovensku alebo v Taliansku. Tam idú, aspoň v severnej časti skoro stále po rovine. Po sto kilometroch som sa začala vrtieť.

"Čo je s tebou, Danula? Ak si chceš pospať, sklopni si sedadlo."

"Nie, ale chýba mi volant."

Čo je pomerne nezvyklé, pretože šoférovanie nie je pre mňa záľuba, ale iba nevyhnutnosť na presun z bodu A do bodu B.

"Vo voľaktorom filme sa dal preložiť z ľavej strany na pravú."

"A keby sme tu sedeli štyria a mohli by sme si volant posúvať."

Začali sme situáciu ďalej rozoberať a rôznym spôsobom šperkovať, až sa Ivo prepracoval k dokonalosti:

"Predstav si taký autobus. Čo keby všetci cestujúci chceli mať k dispozícii na svojich sedadlách volant."

Našťastie nás začali rozčuľovať Francúzi okolo nás.

"Pozri sa, ide bez blinkra, skoro nám odrazil nos pri zaraďovaní."

"A ani svetlá nemá zapálené."

Takých vodičov je vo Francúzsku viac než dosť.

Na severnom okruhu Le-Mans sme opustili A81 a prešli na A11. Asi po šesťdesiatich kilometroch sme si urobili prestávku na odpočívadle La-Villainess-en-Gonais. Už nepršalo. Jedno sa ale Francúzom musí uznať. Nielen popri diaľniciach, ale niekedy aj popri národných cestách majú množstvo odpočívadiel. A nielen komerčných. Bez benzínky a reštaurácie. Mnohé z nich majú len miesta na sedenia so stolíkmi, ihriská pre deti, vodu a toalety. A väčšinou sú ukryté v zeleni. Dokonca aj parkovacie plochy sú mnohokrát tienené stromami.

Pri Chartres sme pri východe z diaľnice zaplatili takmer dvadsaťtri eur. Opúšťali sme ju preto, lebo informačné tabule nad cestou nám oznamovali, že o štyri kilometre nás čaká viac ako polhodinová kolóna. Bolo to spôsobené asi tým, že už chvíľu sme pozorovali, ako sa začína cesta výrazne zahusťovať. Bolo nedeľné popoludnie, takže Francúzom končil víkend. S odbočkou sme mali šťastie. Garminka nás viedla takmer prázdnymi cestami a aj sa s nami častejšie rozprávala. Okrem toho bola okolo nás aj oveľa zaujímavejšia krajina.

O štvrť na šesť sme vstúpili do departmentu Seine-et-Marne. Pri Arbonne-la-Forêt.Škoda, že sme nemali viac času. Bolo by zaujímavé aspoň na chvíľu zaskočiť do Barbizonu alebo do Fontainebleau. Smerovacie tabule hovorili, že sú vzdialené iba desať kilometrov. Ale do Lahaymeix sme mali ešte viac ako dvestopäťdesiat kilometrov.  Už sme vedeli, že náš príchod do ôsmej hodiny je viac ako nepravdepodobný a budeme mať problém prísť aj do deviatej. V itinerári som prekontrolovala, o koľkej som nahlásila náš príchod pani Régine Hutin.

"Našťastie som náš príchod ohlásila medzi ôsmou a deviatou hodinou."

"Ak sa nám podarí prísť do pol desiatej, tak by to nemal byť problém."

"Budem volať až po deviatej. Ak by sme zistili, že to bude neskôr."

V duchu som zvažovala, či som urobila dobre, keď som ubytovanie našla až tak ďaleko. Ale už sa na tom aj tak nedalo nič zmeniť.

Za Fontainebleau sme po moste prešli ponad Seinu. Rozhodne bola užšia ako pod mostom Normandie pri Le Havre, kde ústí do Lamanšského prielivu.  Až v Sézanne sme si urobili krátku zastávku na benzínke. Bola bez otvorenej pokladne. Pri stojane za nami zastavila audina s francúzskou poznávacou značkou. Vyšiel z nej elegantne oblečený muž, ktorý si pred tankovaním natiahol mikroténové rukavice. Zaváhala som, či ho mám požiadať o pomoc. Na moju otázku, či by nám načerpal benzín na jeho kartu, však odpovedal veľmi vecne - áno. Takmer pri tom ani nepokýval hlavou. Chvíľu som si nebola istá, či súhlasil. Keď som sa vracala k nášmu autu, oslovil ma šarmantný muž s krátkymi zvlnenými ryšavými vlasmi. Oproti nám tankoval benzín do veľkého vanu s írskou poznávacou značkou. Mal na ňom pripevnené štyri bicykle a z auta ho pozorovali tri hlavy.

"Potrebujete pomôcť? Keď dočerpám, prejdem k vám."

Poďakovala som mu za ochotu a neisto som povedala, že nám prisľúbil pomoc pán za nami. Ale aj tak sa pohol až vtedy, keď videl, že naozaj prišiel k nášmu stojanu. Hneď mi to zdvihlo náladu, čo som komentovala neskôr Ivovi v aute:

"Tak to vyzerá, že tento svet ešte nespeje do záhuby."

O štvrť na deväť sme za Vitry-le-Françoisvchádzali do departmentu Meuse. Zas som začala prepočítavať kilometre a čas. Do cieľa sme mali len necelých päťdesiatštyri kilometrov, ale čas nám garmin nastavil na päťdesiatpäť minút.

"To znamená, že pôjdeme cez množstvo osád so zníženou rýchlosťou."

Skonštatoval Ivo.

"Ale aj tak to vyzerá tak, že do pol desiatej by sme mohli byť u Hutinovcov."

Džípiesko nás viedlo neuveriteľnými cestami. Úzkymi a tmavými. Pomedzi lesíky. Len cez Bar-le-Duc nás viedlo krížom cez celé mesto. Vyzeralo veľmi zaujímavo. Určite by stálo za zastávku. Za iných okolností by sme si v ňom určite urobili krátku prestávku. Naša navigácia mala vážny problém nájsť dom na adrese Chemin de Pierrefitte číslo 1, 55260 Lahaymeix. Za kostolom nás viedla do kopca pomedzi jeden dom a hospodárstvo a potom nás voviedla na poľno - lesnú cestičku.

"Tak toto nebude dobre. Musíme sa vrátiť."

"Ivko, musí to tu niekde byť. Veď celé Lahaymeix má len osemdesiattri obyvateľov."

S obratom do protismeru to nebolo na úzkej poľnej ceste také jednoduché, ale moja polovička to bravúrne zvládla. Ja som sa zas sústredila na hľadanie zmienky o chambre d´hotes "Le Patio du Brouillon".

Bol to práve ten jediný dom, ktorý stál nad kostolom a okolo ktorého sme vošli do poľa. O štvrť na desať sme pri vstupných dverách zazvonili na zvonček. Až po chvíľke sa dvere otvorili a v nich nás privítala mladá žena s plachým úsmevom na tvári. Pani Régine Huton. Hovoriaca len po francúzsky. Uviedla nás do našej izby a vďaka tomu, že v jej otázke som rozpoznala slovíčko petitdežanér, vedela som, že sa pýta na čas raňajok.

Vybrala som zošit a napísala doň číslo 8,30. Súhlasne pokývala hlavou a šla nám ukázať, kde budeme raňajkovať. Vo veľkej jedálni prepojenej s kuchyňou a obývacou izbou sedel vysoký masívny muž. Manžel. Nemal veľký záujem s nami komunikovať. Najmä keď zbadal moju herpesom poznačenú peru. Bolo to vidno z jeho kradmých pohľadov. Niečo znechutene povedal Régine. Vytušila som, o čo asi ide. Preto som domácej panej vysvetlila a do zošita nakreslila, že ma poznačilo normandské a bretónske slnko. Na ktoré som nanešťastie alergická.

"Óu, aleržií o soleil."

Sústrastne pokývala hlavou a niečo povedala manželovi. Ten odkráčal k jedálenskému stolu. Régine nám ešte ukázala kúpeľňu a toaletu, ktorá bola od našej izby pomerne ďaleko. Potom sa s nami vrátila do izby a naznačila nám, že si môžeme zapnúť televízor. Najskôr som jej dala najavo, že sme tak unavení, že určite pôjdeme spať. Ale po jej odchode prejavil Ivo záujem o sledovanie štvrťfinálového futbalového zápasu medzi Francúzskom a Islandom. No ani jeden z nás nevedel nájsť kanál, na ktorom by sa tento zápas odohrával. Tak som zašla za Régine, ktorá bola v kuchyni. Ale ani ona nám nevedela pomôcť. Preto vyšla s návrhom, aby sme išli pozerať zápas do obývačky. Poďakovali sme jej za ochotu, ale nemali sme záujem. Po jej odchode sa nám predsa len akýmsi činom podarilo nastaviť potrebnú stanicu a Ivo si mohol pozrieť druhý polčas zápasu. Po príchode na Slovensko zopár priateľov zmiatol tým, keď povedal, že počas dovolenky vo Francúzsku videl tri zápasy z Eura 2016. A až po chvíľke dodal, že v televízii. To, že v tomto zápase vyhrali Francúzi, vedel len Ivan. Ja som dávno pred koncom zápasu zaspala. Aj vďaka tomu, že som v skrini našla deky. Inak by mi bolo trochu chladno.

K9.jpg

Naša izba v Le Patio du Brouillon

 

Z Lahaymeix do Hemau

Ivo ešte o ôsmej hlboko spal. Ani nezbadal, že som hore a fotografujem si ho. Futbalový zápas musel podľa všetkého končiť v neskorých večerných hodinách. Takže na raňajky sme prišli o osem minút neskôr.

L1.jpg

Raňajky z regionálnych produktov

Po krátkom zvítaní s Régine sme o trištvrte na deväť sedeli za veľkým stolom a ochutnávali regionálne produkty, na ktoré nás špeciálne upozorňovala domáca pani. Hrdo nám ponúkla aj maliny z vlastnej záhrady.

Po raňajkách si k nám Régine, hovoriaca len po francúzsky, priniesla prenosný počítač a rozprávali sme sa prostredníctvom gúglového prekladača. Zaujímala sa o to, kde všade sme už vo Francúzsku boli. Smutne skonštatovala, že v jej krajine sme videli viac zaujímavých miest ako ona. Po chvíľke si k nám prisadol aj jej manžel. Ivo mu hneď pogratuloval k víťazstvu Francúzov nad Islandom 5 : 2 a k postupu do seminifinále. Z tohto ubytovania som mala taký zvláštny pocit. Veľmi pekný priestranný dom, v ktorom bývajú od roku 2003, pôsobil na mňa veľmi chladne. A nebolo to len počasím.  Dominantný muž, ktorý sa o Régine vyjadroval ako o svojej sekretárke, mi nebol sympatický. Sám o sebe povedal, že podniká v poľnohospodárstve a ukázal nám vzorky plodín, ktoré pestoval. Dlho sme nevedeli, čo môžu byť drobné čierne zrniečka. Až keď nám priniesol obrázok s rozkvitnutými lánmi žltej repky, sme zistili, že túto voňavú plodinu poznáme naozaj len z polí. Pýtal sa nás na možnosti lovenia zveri na Slovensku a pochválil sa, že on bol na love diviakov v Maďarsku. Régine skonštatovala, že jej manžel má radšej poľovačky ako ju.

L2.jpg

Régine v Le Patio du Brouillon

Po raňajkách sme zaplatili za ubytovanie. Domácu pani som ešte požiadala, či by sme si nemohli vziať do našej termosky kávu. Ihneď nám ju dokonale umyla a uvarila čerstvú. Darmo som ju upozorňovala, že v kanvici, ktorú sme mali pred sebou na stole, ešte zostala káva. Na cestu nám pribalila aj madlenky, ktoré sme nezjedli na raňajky. O štvrť na jedenásť sme nasadali do auta a mávaním sa rozlúčili s Régine. Mali sme pred sebou necelých šesťsto kilometrov. Cestou sme sa zastavili v Saint-Mihiel. Informačný leták, ktorý sme mali v izbe, sľuboval svojim návštevníkom pohľad na zaujímavú mestskú renesančnú architektúru. Vraj malú Florenciu. Zamračené počasie nás privítalo na námestí, kde sme našli jedno parkovacie miesto. A hoci sme sa prešli dookola a nazreli aj do bočných uličiek, nič zvláštne nás neohromilo. Akurát sme si v bulanžérii kúpili dve sezamové, chrumkavé, čerstvé a ešte teplé bagety.

Ako prvý cieľ som do džípieska zadala Saverne. Ten nás mal doviesť najkratšou bezmýtnou cestou k francúzsko - nemeckým hraniciam. Opäť sme z diaľky videli katedrálu v Toul. Je naozaj mohutná. O dvanástej sme zastali na odpočívadle Anthelupt neďaleko Vitrimontu. Kvôli benzínu a hygienickej prestávke. Bolo celkom príjemné počasie. Nielenže nepršalo, na oblohe dokonca dominovala modrá farba a po nej plávali obrovské nadýchané a nakučeravené oblaky. Ivko si dal prvú dávku Régininej kávy.

"Je naozaj dobrá."

Za Vitrimontom sa nám akosi rozbehlo auto.

"Ivko, policajti. Merajú rýchlosť."

"Ktovie, či nám opäť nepríde pokuta."

Moja drahá polovička reagovala na dobre vysokú pokutu, ktorú sme museli zaplatiť po našej poslednej dovolenke v Toskánsku. Vtedy to bolo za vjazd do zakázanej zóny, keď sme si na jeden deň odskočili do Orvieta.

"Akú si mal rýchlosť?"

"Neviem. Ale bolo to cez deväťdesiatku. Možno nás ešte nezachytili. Zdalo sa mi, že sa ešte len pripravujú."

Z Talianska nám prišla pokuta po štyroch mesiacoch. Teraz sme si vydýchli až po Vianociach.

"Ak nám neprišla doteraz, tak už nepríde."

Pred Phalsbourgom nás obchádzka vyviedla na malebnú cestu cez Lutzelbourg. Malú dedinku, nad ktorou stojí majestátny hrad. Pod ním sa po rieke plavili loďky. Až po Saverne sme išli pozdĺž vodnej cesty. Tieto sú v departmente Moselle veľmi dobre udržiavané a aj využívané. Majú dokonca aj semafory a vzdúvadlá. O pol druhej sme prechádzali cez Mommenheim. Teplota vystúpila na dvadsaťosem stupňov a my sme si po dlhom čase museli aspoň na chvíľku zapnúť klimatizáciu. K hraniciam sme už mali necelých päťdesiat kilometrov. Na území Francúzska sme si urobili pred ich prechodom poslednú zastávku na odpočívadle Roeschwoog. Ale potom sme ani nevedeli, kedy sme ich prešli. Asi to bolo uprostred takého mosta, na ktorý sme sa dostali len náhodou.

L3.jpg

Most nad Rýnom

V Roppenheime sme nesprávne vyšli z kruhového objazdu, takže sme sa ocitli až v Beinheime. Čo bolo našťastie len o necelé tri kilometre severovýchodnejšie. Aj tu sme mohli prekročiť rieku Rýn a prejsť do Nemecka.

Asi sa to stalo preto, lebo sme sa s Ivom akurát v tej chvíli zarozprávali na tému francúzske kruháče. Sú naozaj všelijaké. Malé, veľké, obrovské, vkusne vyzdobené, gýčové, s regionálnou reklamou, so stromami, bez stromov, s kríkmi, s dokonalým trávnikom, bohatou kvetinovou výzdobou a niektoré aj so sochárskymi výtvormi. Niekedy sú až tak malé, že je to vlastne kruh namaľovaný farbou alebo vykladaný červenou dlažbou. A my v Moravciach máme vážny problém urobiť dva kruhové objazdy v hornej časti mesta, ktoré by nielenže sprehľadnili dopravu, ale doprava by sa stala aj plynulejšou. Nie sú vraj na ne finančné prostriedky a ani plány. Ktovie koľko stojí také vedro s červenou farbou? Vo Francúzsku by to riešili asi tak. Jednoducho.

V Nemecku sa môže moja drahá polovička vyblázniť na diaľniciach. Lepšie povedané - mohla by sa, keby na nich nebol každú chvíľu príkaz na zníženie rýchlosti pre práce na ceste. A pri spomalení na šesťdesiatkovú rýchlosť v dvojmetrovom pruhu sa veľmi šantiť nedá. Ihneď po prechode hraníc sme natrafili na tri kolóny. Jedna z nich bola štvrťhodinová, ďalšie dve sa ťahali do polhodiny. Za Neunsteinom sme zabočili na odpočívadlo Hohenlohe Süd. Najskôr sme doplnili zásoby našej fabie. Vypila dvadsaťdeväť litrov. Ivo si dal kávu a nanuk a ja nechrumkavé pečivo s rybou. Do Hemau sme mali ešte viac ako dvesto kilometrov. Bolo štvrť na šesť, takže náš predpoklad bol, že o dve hodiny by sme mohli klopať na dvere Knorrovcov. Poslednú zastávku sme sa rozhodli urobiť na odpočívadle Jura - West a to najmä kvôli tomu, aby sme si kúpili diaľničnú známku na prejazd Rakúskom, ktorý nás čakal nasledujúci deň. Takže namiesto pôvodne plánovaného príchodu okolo štvrť na osem sme vstúpili na pozemok nášho posledného tranzitného nocľahu o pol deviatej. Vítala nás usmiata Renate, ktorej sa pomaly, ale isto blížil koniec školského roka. Tešila sa, že sa bude môcť venovať svojim zvieratkám a svojej záhradke. Aj teraz, po našom príchode, keď nám oznámila, že máme svoju zvyčajnú izbu, ma previedla záhradou, uprostred ktorej je aj malé jazierko s bielymi kačkami. Aj tento rok som obdivovala záhradu plnú zelene, kvetov, byliniek a zvierat.

L4.jpg

Renate vo svojej záhrade

S Renate sme sa mohli porozprávať len pri našich večerných príchodoch. Bolo pol desiatej, hodinu po našom príchode, keď som prvýkrát vošla do našej izby, kde už bol Ivo ako - tak udomácnený. Ale ešte raz som musela zájsť za našou domácou. Vyrovnať ubytovanie za oba nocľahy. Aj za ten, ktorý sme u nich absolvovali cestou do Francúzska. A ešte som ju bola poprosiť, či by nám dala do mrazničky chladiace kocky. Zároveň sme sa dohodli na čase raňajok. Už sme vedeli, že sa o nás počas raňajok bude starať pán Knorr. Za nás oboch som sa s ňou rozlúčila.

Vďaka obchádzkam sme v ten deň prešli viac ako šesťsto kilometrov, takže sme sa uložili do postele a za zurčania mlynského potoka netrvalo dlho a zaspali sme.

 

Z Hemau do Zlatých Moraviec

Keďže bol utorok a v Nemecku bol ešte školský rok, Renate už bola v čase nášho budíčka už v škole. Raňajky sme mali ako zvyčajne nachystané v miestnosti na prízemí. Vedeli sme, že tesne pred pol deviatou do nej pán Knorr zanáša čerstvo uvarenú kávu. Je takmer neviditeľnou dušou domu. Po raňajkách som zaklopala na dvere ich bytu. Hneď vedel, že som prišla kvôli dvom veciam. Pre chladiace kocky a zároveň sa spýtať, či si môžeme vziať do termosky kávu na cestu. Medzitým Ivo poprenášal našu tranzitnú batožinu do auta. Bol krásny slnečný deň a tak som neodolala a pred našim odchodom som si bola ešte raz pozrieť záhradu. Je presne podľa mojich predstáv. Je v nej veľa zelene a príjemných miest na oddych. Keď mi Ivo robil záverečnú fotografiu, tak som si uvedomila, že naša dovolenka končí a že sme tu, s najväčšou pravdepodobnosťou poslednýkrát.

L5.jpg

Rozlúčka so záhradou a mlynským potokom v Bachmühle (im)

O trištvrte na desať sme vyrážali na posledný úsek cesty. Vedeli sme, že ak nám cesty nebudú klásť veľa prekážok, tak by sme mali prejsť vyše šesťsto kilometrov. Výhodou bolo, že sme takmer celú cestu mali ísť po diaľniciach. Najneskôr o pol deviatej večer sme predpokladali náš príchod domov. Pritom som počítala s trojhodinovou rezervou.

O desiatej sme si v Nittendorfe urobili nákup. Doplnili sme si zásoby nápojov. Džús a minerálky. A v pekárničke sme si kúpili tmavý bochník ražného chleba. Potom som na garminke nastavila cieľovú stanicu Zlaté Moravce. Keď sme vyšli na A3, oznámila nám, že prvé odbočovanie nás čaká o stosedemdesiatsedem kilometrov. A potom sa nám odmlčala a ozvala sa až na rakúskom území.

Spočiatku naša cesta nevyzerala nádejne. Čakali na nás samé práce na ceste a nápisy Straßen Schäden!, čo sme si samozrejme s našou minimálnou znalosťou nemčiny aj tak preložili ako strašná cesta. Neboli sme vôbec ďaleko od pravdy. Len bolo prekvapujúce, že tieto nápisy boli pri cestách, ktoré by za iných okolností boli diaľnicami. Teraz sme však išli v dvojmetrových pásoch s maximálnou šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Len sem - tam nám značky dovolili ísť osemdesiatkou. Našťastie sme mali po nemeckých cestách prejsť už len stopäťdesiat kilometrov. Pár minút po dvanástej sme prechádzali nemecko - rakúskou hranicou. Ponad rieku Inn. No ani rakúske cesty nás tentokrát dobre neprivítali. Takmer hneď na nás čakal vyše jedenásťkilometrový úsek, ktorý sme opäť museli prejsť v zúženom pruhu. Dokonca nás ani nikto nepredbiehal. Pretože ľavý pruh bol od pravého pruhu oddelený betónovou bariérou. 

 

L6.JPG

Nielen na Slovensku máme problémy s cestami

 

O trištvrte na dve sme sa rozhodli za Amstettenom urobiť si hygienickú prestávku a načerpať benzín. Fabia nám od posledného tankovania vypila dvadsaťosem litrov. Odpočívadlo ponúkalo aj celkom príjemné priestory, tak sme sa najedli aj my. To bola naša posledná dlhšia  zastávka. "Keby sme nikde viac nestáli, tak by sme mohli byť doma už okolo piatej."

Oznámila som Ivovi po kontrole údajov na garmine.

"To je lákavé. Veď uvidíme."

Naozaj to bolo po dvadsaťdňovej dovolenke veľmi - veľmi lákavé.

Asi sto kilometrov nám cesta ubiehala celkom dobre. Ivo mohol ísť takmer stále diaľničnou rýchlosťou. Pri výjazde z Viedne ale odignoroval moje inštinkty. Na tvoriaci sa rad áut reagoval:

"To je len špička. Asi idú z práce."

"Ivko, nad cestou je opakovane napísané upozornenie na kolóny. Vyzerá to tak, že sú od Schwechatu."

"Ako vieš?"

"Polovica slov je medzinárodná a kolóna je nakreslená. Pri prvej príležitosti by sme mali odbočiť na vedľajšiu cestu. "

Ešte pred odbočkou na letisko som sa ho márne snažila presvedčiť, aby sme zišli z diaľnice. Šestnásťminútový úsek cesty sme išli takmer hodinu. Až po odbočku k maďarským hraniciam. Až doma sme sa dozvedeli, že Maďari zaviedli kvôli imigrantom dôsledné kontroly prechádzajúcich automobilov.

Rakúsko - slovenskú hranicu sme prešli päť minút pred piatou. Pri obchodnom dome Ikea som si všimla obrovský bilbord s nápisom: Všade dobre, vo svojej posteli najlepšie. Musím sa priznať, že aj keď sme u všetkých našich domácich mali naozaj skvelé postele, tak som sa na tú svoju doma už naozaj tešila. Za Bratislavou som dlhé roky dávala Ivovej mame a našim mladým vedieť, že sme doma. Na Slovensku. Teraz sme nemali koho informovať. Keď sme prechádzali medzi Nitrou a Zlatými Moravcami po R1, tak teplomery ešte po šiestej večer ukazovali dvadsaťosem stupňov. Cesta mala dokonca štyridsaťjeden.

"Ivko, vráťme sa na pobrežie."

"A na ktoré?"

"Vieš, že sa neviem rozhodnúť, kde sa mi páčilo najviac?"

"Naozaj je ťažké si jedno z nich vybrať. Každé je jedinečné, neporovnateľné s iným."

Ja som si hneď urobila krátku rekapituláciu.

Biele Alabastrové pobrežie ma láka svojimi piesočnatými plážami, po ktorých sa môže človek prechádzať počas odlivu alebo môže len tak z brehu sledovať rýchlo postupujúci príliv.

Pobrežie Finistère je neuveriteľné svojou drsnou krásou. Hukotom vody, ktorá sa rozbíja o sivé skalnaté steny, ktoré prechádzajú do zelených kobercov trávy alebo sú pokryté fialovým vresoviskom. Výbežky rozoklanej pevniny sa striedajú so širokánskymi žltými plážami.

No a Pobrežie ružovej žuly ma zas ohromuje svojou monumentálnosťou naozaj ružových obrovských balvanov, ktoré sú len tak pohodené nielen na pobreží, ale aj v záhradách domov.

Ale povedať, ktoré z nich preferujem, nie je naozaj jednoduché.

L7.jpg

"Ivko, vráťme sa na pobrežie." (im)

 

V Moravciach sme sa najskôr zastavili v obchode. Nakúpili sme si čerstvé potraviny na čerstvo varenú večeru. A ešte aj zmrzlinu. O trištvrte na sedem sme si už otvárali dvere nášho bytu. Kým Ivo povynášal všetku batožinu a zagarážoval našu fabiu, ktorá nás ani tentoraz nesklamala a prešla päťtisíc sedemsto osemdesiatpäť kilometrov, ja som pripravila večeru.

Po štyroch mesiacoch sme si začali klásť otázku.

Kam pôjdeme na ďalšiu dovolenku?

Odpoveď bola jednoduchá.

Ešte raz si pôjdeme pozrieť všetky tri pobrežia.

Kniha návštev


Počet prístupov:

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2017
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text a foto: © Danuša Meňhartová, Ivan Meňhart (im)
Číslo publikácie : 16
Technický redaktor: Jozef Škvarenina