Volanie Bretónska
(Potulky po zámkoch na Loire a Bretónsku)
 

Dédiée á Janine et Richard

Danuša Meňhartová a Ivan Meňhart

Taliansko plné protikladov a volanie Bretónska

V piatok 20. júla 2012 sme sa vrátili z trinásťdennej dovolenky po severnom Taliansku. Je pre mňa záhadou, prečo som o nej dodnes opísala len necelé štyri dni.

Asi to bude tým, že to bola dovolenka kontrastov. Aj názov som mala pripravený v tomto duchu. Taliansko plné protikladov. Prečo?

V Mire sme mali skvelé ubytovanie cez homelidays u Giorgia Busoliniho, ale mali sme mizernú dopravu linkovým spojom medzi Padovou a Benátkami.

Benátky a Burano nás ako zvyčajne nesklamali. Ale priemyselný vstup do tohto mesta medzi nebom a vodou sa stal pre mňa nočnou morou. Nielen kvôli prostrediu. Ale aj kvôli mnohokrát hlučným alebo opitým cestujúcim, ktoré v tejto časti nastupovali alebo vystupovali z autobusu.

V Padove sme stretli skvelých ľudí, ktorí sa o nás postarali, keď som na okraji mesta dala Ivovi cez pol autobusu signál, aby sme vystúpili. A od najbližšej pamiatky, ktorú sme chceli navštíviť, nás delilo zo päť kilometrov. Ale v Padove som videla najotrasnejšiu scénu, hodnú stredovekých potulných divadelných spoločností. S tým rozdielom, že v Padove boli psychickému i fyzickému násiliu vystavení nie stredovekí herci, ale čerství absolventi práva. Hádzali do nich surové vajíčka, ktoré im stekali po vlasoch, po tvári, po slávnostnom oblečení, kopali ich do zadku, nútili ich vypiť do dna fľaše alkoholu a zajedať to banánmi. Ani voči opiciam v zoologickej záhrade by si to nikto nedovolil. Ešte dnes som z toho znechutená.

Najväčší kontrast nás však čakal v druhej polovici dovolenky. Z tridsaťšesťstupňových horúčav v Benátsku sme sa po týždni ocitli v štrnásť až devätnásťstupňových teplotách v Dolomitoch. Postele v Udere som nahrievala dvojlitrovými plastovými fľašami, naplnenými horúcou vodou. Ale každé ráno a večer som fascinovane chodila pred dvere nášho apartmánu fotografovať vyše trojtisícové Sasso Lungo. Mám ho vo všetkých možných farbách. Od bledosivej cez tmavosivú a dokonca aj v ružovo-sivej. Niekedy bolo skryté v šľahačke bielych oblakov alebo ukryté pod tmavými mrakmi, z ktorých trčali dažďové motúzy.

Obdivovala som svojho drahého manžela, ktorého za normálnych okolností považujem za netechnicky založeného muža, keď dokázal vymeniť koleso auta v takmer štyridsaťpäťstupňovom teréne. Ale nedokázala som nájsť odvahu ísť sama lanovkou na Sasso Pordoi. Do takmer trojtisícovej výšky. Pretože Ivo môjmu nápadu tvrdohlavo odolával. Chcela som na vlastné oči vidieť vraj najneuveriteľnejšiu prírodnú terasu Gruppo del Sella. S najneuveriteľnejšou tristošesťdesiatstupňovou panorámou. A pritom okrem strachu by som nemusela vyvinúť ani trochu námahy, aby som zažila taký výhľad.

A hoci to bola dovolenka, ktorú som si darovala k svojim šesťdesiatym narodeninám, asi aj tu na trinásť dní platilo – nemusí byť každý deň nedeľa.

Takže by som nemala byť prekvapená, že aj napriek veľmi pekným fotografiám, ktoré z tejto dovolenky máme, naše zážitky sa na papier nedostanú.

A už vôbec by som nemala byť prekvapená, že koncom augusta, ani nie dva mesiace po návrate z dovolenky, som zabodla prst do mapy Bretónska.

Jack London napísal pred stodesať rokmi knihu Volanie divočiny. V Encyklopédii spisovateľov sveta je uvedené, že je to majstrovské dielo s tematikou vzťahu zvieraťa a človeka, rozporu civilizácie a túžby po slobode a čistote.

Bretónsko so svojimi prílivmi a odlivmi, tak nezávislými od civilizácie, sa stalo mojou srdcovou záležitosťou pred dvoma rokmi. S oceánom, ktorý dvakrát denne vyumýva pláže, či sa to ľuďom páči alebo nie. So Smaragdovým pobrežím, ktoré ma prekvapovalo za každého počasia. V roku 2011 sme tam strávili len štyri dni. A podľa cestopisných sprievodcov sme najzaujímavejšie kúty Bretónska ani nestihli navštíviť. Takže v mojom prípade, po Taliansku plnom protikladov, ma s najväčšou samozrejmosťou volalo Bretónsko. Hľadanie najvhodnejšieho termínu našej dovolenky som začala na internetovej stránke Mont Saint Michel, kde je uverejnený kalendár prílivov a odlivov na roky dopredu. Naša dovolenka musela byť v čase splnu alebo novu. Vtedy je vraj Slnko, Mesiac a Zem v jednej línii. A príťažlivá sila Slnka a Mesiaca sa zväčší, čím dôjde k najvyššiemu zdvihnutiu hladiny.

Chcela som opäť vidieť, ako more zapĺňa pláže, malé prístavy. Ako sa lode, ležiace v bahne, začínajú znova hojdať na vode.

Vo všetkých sprievodcoch sú fotografie z Pobrežia ružovej žuly. Fascinujúce.

Toto slovo výraznejšie vstúpilo do môjho slovníka pred dvoma rokmi. Zapríčinilo to, pre mňa tak nepochopiteľné, dýchanie mora. Klesanie a stúpanie morskej hladiny.

V texte bedekra Francie je napísané, že za jedno z najkrajších pobreží sa považuje Côte de Granit Rose. Vďaka skalám z ružovej žuly, miernemu podnebiu a širokým piesočnatým plážam. Tým bolo rozhodnuté.

Chcela som vidieť ružové skaly, široké piesočnaté pláže a túžila som po miernom podnebí. Radšej chladnejšom ako v príšerných horúčavách nad tridsaťpäť stupňov.

Keď som Ivovi predložila prvý návrh dovolenky, aj jemu sa zapáčil. Určite sa ihneď videl, ako bude s novým nikonom loviť obrovské kamenné balvany. Plán dokonca rozšíril o zámky na Loire. A na spiatočnej ceste sa chcel zastaviť v Remeši. Časom povznesene prehliadol, že som napriek jeho pôvodnému zámeru ísť nonstop z Nemecka k zámkom na Loire, pridala ešte jeden tranzitný nocľah. So zastávkou v Douaumonte neďaleko Verdunu.

Kľúčové však pre nás bolo Bretónsko.

Tretieho septembra som napísala do Francúzska prvý mejl s prosbou o ubytovanie a so zvyčajnými troma otázkami.

Koľko bude stáť ubytovanie v dvojposteľovej izbe s vlastnou kúpeľňou na konkrétny počet nocí pre dve osoby.

Či je možné parkovanie.

Či sú raňajky v cene ubytovania.

Po jednom z ubytovaní vo Francúzsku pred dvoma rokmi, keď som takmer padala zo stoštyridsať centimetrov širokej postele, som doplnila štvrtú otázku:

Či je dĺžka dvojposteľovej postele dvesto centimetrov a či jej šírka je minimálne stošesťdesiat centimetrov.

Túto otázku odôvodňujem tým, že obaja sme vysokí a ja som k tomu všetkému ešte aj „plump“. Tento termín sa mi najviac páčil, keď som chcela uviesť, že už nie som štíhla.

O tri hodiny som dostala odpoveď:

„Hello,

v júli Vám môžeme poskytnúť jednu izbu s vlastnou sprchou a WC na šesť alebo sedem nocí. Cena je päťdesiat eur pre dvoch aj s raňajkami. Budete mať možnosť parkovať Vaše auto. Radi Vás privítame, pretože budete prví Slováci, ktorí budú u nás bývať.

So srdečným pozdravom

Janine a Richard.“

Ešte sme pár dní sme dolaďovali podmienky a upresňovali termíny. Sedemnásteho septembra nám poštou prišla veľká hnedá obálka, podaná v Tonquédecu jedenásteho septembra. Obsahovala kontrakt na ubytovanie od dvadsiateho druhého júla do dvadsiateho deviateho júla na sedem nocí pre dve osoby v La Kérandiere, s množstvom materiálov a máp.

Piateho septembra sme dostali ponuku z La Besace v Sainte-Croix neďaleko Remeša, kde sme chceli stráviť dve noci. Ponuka a webová stránka bola zaujímavá, tak sme to ihneď potvrdili. V októbri sme uzatvorili ubytovanie v krajine zámkov na Loire. Najviac sa nám páčila ponuka Marie-France z Le Buisson v Mosnes a ako sa v júli ukázalo, dobre sme urobili, že sme ju prijali.

Tranzitné ubytovania v Nemecku a pri Verdune som si nechala na záver.

V Nemecku sme chceli prespať po šesťsto – sedemsto kilometroch. Opäť sme plánovali využiť ubytovanie v Ambergu, kde sa nám tak veľmi páčilo pred dvoma rokmi. Ale už v septembrových mejloch nás pani Irene Zeler upozornila, že ak bude mať dlhodobých nájomníkov, tak im dá prednosť. A koncom marca sa nám aj ozvala. So smutnou správou. Takže som musela gúgliť a hľadať iné možnosti. Natrafila som na penzión Zum 8-mädchenhaus. Penzión pre osem dievčat. V Günzburgu. Tridsiateho marca o štvrť na deväť nám prišla ponuka od Doris Langenmeir, ktorú sme obratom prijali.

Okolo Verdunu som si na mape urobila približne päťdesiatkilometrové koleso. Vyšlo mi z neho víťazne Aux Contasses v Les Hauts de Chée. S veľmi peknou webovou stránkou a aj veľmi dobrými recenziami. Dvadsiateho štvrtého októbra sme mali po pár dopisovaniach potvrdzujúci mejl. Lenže potom v júli nastala niekde chyba v komunikácii. Tretieho som napísala správu, potvrdzujúcu náš príchod osemnásteho júla. A nedostala som žiadnu odpoveď. Všetci ostatní zareagovali. Napísali nám, že nás čakajú a želajú nám šťastnú cestu. Len z Aux Contasses nám neprišlo nič. A ani na stránke v ubytovacom kalendári nemali označený nocľah v našom termíne. Prešiel jeden deň, dva, tri. Na piaty deň ma začala chytať panika a začala som hľadať iné ubytovanie. Opäť som urobila koleso okolo Verdunu a vygúglila som Le Ciel Bleu v Deuxnouds aux Bois. Domec mal obrovské modré vráta a modré okenice, ktoré mali byť hodné svojho názvu. Obratom prišla od Annemarie a Freda ponuka, ktorú som ihneď prijala. Veď do odchodu sme už mali len necelý týždeň.

Deň pred odchodom som ešte raz prechádzala podmienky všetkých ubytovaní. A na stránke Le Ciel Bleu bolo napísané, že v prípade neprítomnosti domácich vybaví nájomníkov matka Annemarie, bývajúca vo vedľajšom dome. Ale tá vraj hovorí len po holandsky. Zároveň som našla rady, čo majú nájomcovia robiť v prípade, keby by im netiekla teplá voda alebo keby bola prázdna plynová bomba. Zľakla som sa. Ešte stále neviem dobre ani len po anglicky a v holandčine poznám len chrochtajúcu reklamu, ktorú raz čas vysielajú v jednej z našich televízií.

A keďže zmätkárčenie je mojou silnou stránkou, opäť som napísala do Aux Contasses. Kde som už medzitým poslala mejl, v ktorom som napísala, prečo neprídeme. Tentoraz som im položila otázku, či predsa len nemajú pre nás voľnú izbu. Ihneď odpovedali, že majú. Ale o dve hodiny po mojom mejle do Le Ciel Bleu, kde som rušila kvôli holandčine, teplej vode a plynovej bombe naše ubytovanie, prišla správa, že obaja – Annemarie a Fred – budú určite v Deuxnouds a obaja sa budú s nami rozprávať po anglicky. A ešte položili otázku, či nás majú čakať s večerou.

Stála som, lepšie povedané sedela som pred počítačom a premýšľala som o ďalšej krízovej situácii, spôsobenej mojou hyperaktivitou. Lebo tak by to určite komentovala moja najdrahšia polovička, keby vedela všetky detaily o zabezpečovaní našej cesty. Našťastie ho s väčšinou maličkostí ani nezaťažujem.

Ale čo teraz? Aux Contasses s prekrásnou záhradou alebo Le Ciel Bleu s veľmi promptnými a milými mejlmi? Nedalo sa nič robiť, musela som urobiť definitívne rozhodnutie. Napísala som do Les Hauts de Chée a poďakovala sa im za ponuku.

Všetko sme mali dohodnuté a aj preverené. Už nám nič nebránilo v odchode. Dva dni pred cestou som s Blankou vybavila všetky možné poistenia za štyridsaťpäť eur. V cestovnej lekárničke sme mali lieky počítajúce so všetkými neduhmi, ktoré by nás mohli prepadnúť. Čas a Bretónsko však ukázali, že sa mi nepodarilo počítať naozaj so všetkými. Ivo prekontroloval našu fabiu, nakúpil zásoby alkoholického i nealkoholického piva. Dušan a Jana nám zaželali peknú dovolenku, pričom si ale môj veľký brat neodpustil poznámku, že naše dovolenky nemajú s oddychom nič spoločné. Mama nám upiekla za plech ženského vrtochu, Zemanovičovci si prevzali kľúče a skontrolovali stav našich rastlín, o ktoré sa nám už pravidelne a veľmi zodpovedne starajú počas našich letných potuliek. Tak prišiel deň D. Sedemnásty júl.

Prvý cieľ – tranzitná noc v Günzburgu

V celej rodine sú povestné naše snahy vyjsť zo Zlatých Moraviec do desiatej hodiny. V tohtoročnom itinerári som mala čas odchodu stanovený dokonca na pol desiatu. Veď sme mali pred sebou sedemstošesťdesiat kilometrov. Toto je vždy najachillovskejšie miesto našich plánov. Väčšinou to má aj svoje vážne dôvody.

Prvý je určite ten, že vstávame vtedy, keď sa zobudíme. A my, keď nemáme u nás našu okatú vnučku, buditeľku národov, tak dokážeme spať tak dlho, až je to nedôstojné nášmu veku. Sme tej zásady, že spánok je pred takou náročnou cestou dôležitý. Raňajky sú tiež dôležité, veď až o večeru sa máme podeliť s nepriateľom. Po raňajkách sa dostávame do finálnej fázy príprav na náš výjazd. Kým najzodpovednejší člen našej rodiny robí poslednú prehliadku auta a zásob cestovných cukríkov, ja zvyknem nachystať jedlo na cestu. Tentoraz to boli syrom obložené ražné chlebíčky. A ani na kávu sme nezabudli. Ale tú mala na starosti moja polovička. O pol jedenástej sme mali plnú predsieň kufrov a tašiek, ktoré začal Ivo premiestňovať do batožinového priestoru fabie.

„Máš pochvalu.“

Povedal Ivo, keď prišiel po poslednú várku.

„Tak sa ti podarilo všetko pobaliť, že to nemám problém uložiť. Nezabudla si na niečo?“

„Racionalizujem nás. Neboj sa, nič nám chýbať nebude.“

Dovolenkový zoznam, ktorý mám už pár rokov v počítači, priebežne inovujem. Sem – tam niečo doplním, ale toho je čím ďalej, tým menej. Sem – tam z neho niečo hodím do koša. Takže zoznam mi nedá na podstatné veci zabudnúť. Ale aj tak som v posledných rokoch pre istotu prijala hlbokú filozofickú myšlienku „čo som si zabudla, to mi nechýba“. A na moje najväčšie prekvapenie sa s touto myšlienkou dá celkom dobre žiť.

Tri minúty po jedenástej sme obaja sedeli v aute. Pripútaní. Ja som ešte rýchlo odpísala kilometre do zošita. Na tachometri svietilo číslo tridsaťsedemtisícdvadsaťštyri.

„Takže môžeme ísť.“

Spokojne som sa uhniezdila na sedadle. Prekontrolovala fľašu s vodou, fotoaparát, mobil, zošit, pero, tašku s dokladmi.

Všetko bolo na svojom mieste a na dosah.

„Mali by sme zistiť, ako sa v tomto aute vypína automatické zapínanie svetiel. Vo Francúzsku nám zas budú blikať, že svietime.“

„A ty to stále nevieš? Veď si pred dvoma rokmi povedal, že to musíš zistiť.“

„Zabudol som.“

Cestou sme sa zastavili v pneuservise, kam chodievame meniť zimu za leto a potom zas leto za zimu. Ale mladý muž pozrel na naše škodovácke auto a s poľutovaním povedal, že takéto niečo nepozná. Myslel tým fabiu, niežeby nepoznal, že ide o automobil.

„Nevadí, budeme svietiť.“

Ivovo skonštatovanie tým neukončilo túto tému. Ešte chvíľu meditoval nad výhodami a nevýhodami celoročného svietenia.

Ja som medzitým začala všetkým oznamovať, že sme vyrazili. Našim mladým som sa nedovolala, ale o chvíľu už volala Liliana.

„Ideme sa kúpať do Banskej Štiavnice. Dávajte si pozor a pípnite alebo pošlite esemesku, keď sa večer ubytujete.“

Zastavili sme sa u Ivovej mamy. Zorganizovali sme telefonickú komunikáciu.

„My budeme volávať ráno okolo deviatej a Liliana bude volávať večer okolo siedmej.“

Pre istotu sme si určili časy, aby v týchto hodinách ajka zbystrila sluch.

„Naši mladí budú chodiť v sobotu alebo v nedeľu. Peťo povedal, že sa pravdepodobne u vás zastaví cestou z Prahy. A aj Jožko Michňa sľúbil, že vás príde pozrieť.“

Na stole sa červeneli prvé štyri rajčiny z vozokanskej úrody.

„To som nachystala pre vás. Kým prídu Bystričania, dovtedy dozrú už aj ďalšie.“

So štyrmi rajčinami v ruke sme sa rozlúčili s ajkou na šestnásť dní. Bolo pol dvanástej. O dve hodiny viac, ako hovoril náš itinerár. Gúgl nám oznamoval, že cestu do Günzburgu by sme mali zvládnuť za sedem hodín. Ja som k tomu pridala ešte dve a pol hodiny. Čo znamenalo, že bude deväť, keď sa tam dostaneme.

Cestou sme si ešte museli kúpiť rakúsku diaľničnú známku. Na Slovnafte pri Seredi ju nemali, ale ihneď som od ochotnej ženy za pultom získala dobrú informáciu:

„Choďte sedem kilometrov ďalej a tam ju dostanete.“

„Pri Vlčkovciach?“

„Áno.“

Po skúsenostiach na nemeckej benzínke pred dvoma rokmi, keď mi nepríjemné opírsingované stvorenie odmietlo preštiknúť rakúsku diaľničnú známku, kúpenú na Slovensku, sme si povedali, že tento rok si kúpime len jednu. Pred nalepením na okno som ju skontrolovala, či má dierky jasne vylúpnuté, aby sme nemali problémy s rakúskymi policajtmi ako pred troma rokmi. Starú známku – ešte z vlaňajška – sa mi podarilo dokonale odstrániť lidláckymi navlhčenými vreckovkami.

„No ty si ale šikovná. Práve som rozmýšľal, čím to dáme dolu.“

Málokedy ma moja polovička chváli, takže dve pochvaly za deň ma vyviedli skoro, ale len skoro, z rovnováhy. Aspoň chvíľu som sa nemusela chváliť sama.

O štvrť na dve sme prechádzali v Kitsee cez hranice. Po piatich minútach sme začali dostávať jednu správu za druhou. Prvá bola o cenách telekomu v Rakúsku a druhá nás informovala, čo máme robiť pri nehode, úraze, strate dokladov a niečom podobnom. Mali sme kontaktovať Veľvyslanectvo SR v meste Viedeň.

Navigátorka nášho garmina nás spoľahlivo previedla okolo hlavného mesta. Sem - tam hustli autá, ale kolóny nevznikali. Zastavili sme sa až na odpočívadle pri Aistersheime. Fabii sme doplnili sedemnásť litrov benzínu za štyridsaťpäť eur. My sme si natiahli nohy, vystreli chrbty, zjedli po chlebíčku a po pol hodine sme pokračovali v ceste. Džípiesko nám oznamovalo čas príchodu do Günzburgu o pol deviatej.

„Dúfam, že nám Doris bude držať izbu.“

„V Nemecku máme neobmedzenú rýchlosť – neboj sa, budeme frčať.“

Ivo sa začínal tešiť, ako si urobí z diaľnice rýchlostnú dráhu. O trištvrte na šesť sme prešli rakúsko-nemeckými hranicami a ihneď sme mali na tachometri stošesťdesiatšesť kilometrov. Tentoraz sa nám v mobiloch objavila správa, že v prípade nehody, úrazu a ostatných problémoch máme kontaktovať naše Veľvyslanectvo v Berlíne. S dobrým pocitom, že bude o nás postarané, keby prišlo k najhoršiemu, sme smerovali do cieľa prvého dňa našej dovolenky.

Nebolo ešte ani trištvrte na deväť, keď sme dorazili na okraj Günzburgu. Náš penzión bol po pravej strane a v prvom okamihu sme ho ani nezbadali. Až keď sme prechádzali okolo neho. Vtedy som zbadala názov „Zum 8-mädchenhaus“.

„Ivko, tu to je. Musíme sa vrátiť.“

Našťastie, len pár metrov ďalej, bol kruhový objazd, takže cesta späť bola možná. Keď sme vchádzali do dvora, na tachometri sme mali sedemstodeväťdesiattri kilometrov. Oproti nám išlo ráznym krokom útle tmavovlasé a dlhovlasé stvorenie. Pozrela sa na značku auta, potom na nás.

„Helou, Danusa?“

„Vy ste Doris?“

Komunikácia mohla začať. Hneď začala zisťovať, akú sme mali cestu. Medzitým ukazovala Ivovi miesto, kde máme zaparkovať.

„Tu predsa nemôžem parkovať. Veď zablokujem tento džíp.“

„Ivko, Doris ukázala presne toto miesto. Tak tam zaparkuj. Keď bude treba, bude vedieť, kde nás nájde.“

Môj drahý manžel, ktorý je vo veciach parkovania mimoriadne akurátny, ešte chvíľu stál. Aj Shakespeare by mal z neho radosť. Kričala z neho jediná otázka, vlastne dve. „Mám tam zaparkovať? Alebo tam nemám zaparkovať?“

Ale keď sa akokoľvek obzeral po dvore, iný priestor nevidel. Len pred tým vojensko-policajným autom s dlhou anténou.

„Dobre, len mi ukáž, kam až môžem zacúvať.“

Ivo sa rozhodol pre akýsi kompromis. Pravé dvere dokonale zablokoval živým plotom a dvere kufra skoro oprel o drôtený plot. Pri maximálnej obratnosti by šikovný šofér dostal ten džíp spod prístrešku, pod ktorým stál kolmo na našu ľavú stranu. Po tomto manévri som sa vybrala za Doris. Práve vychádzala z domu s kľúčom v ruke a viedla nás dovnútra dverami po pravej strane. Na prvé poschodie. Ukázala nám izbu číslo 5, kúpeľňu a ostatné príslušenstvo, ktoré sme mali k dispozícii s ostatnými hosťami. Raňajky sme si dohodli na ôsmu hodinu. Ivo vyniesol z auta našu tranzitnú tašku, ktorá bola špeciálne pobalená na dva jednodňové nocľahy. A ešte chladničku, z ktorej sme vyjedli posledné zásoby syrových chlebíčkov. Pomaškrtili sme si na ajkinom ženskom vrtochu, osprchovali sa a zaľahli do pohodlnej dvojpostele. Bolo takmer štvrť na jedenásť, keď sme zhasli svetlo. Ešte chvíľu sme počuli z dvora rozhovor, ale aj ten po chvíľke utíchol. Potme som skontrolovala budík na mobile. Bol nastavený na štvrť na osem. Poznám sa. Moje ranné rituály potrebujú svoj čas. Obzvlášť v tých prípadoch, keď nie som na kúpeľňu sama.

V Günzburgu ma ráno zobudilo slniečko. Večer som nestiahla roletu až na samý okraj okna, takže sa nám bez problémov vkradlo do izby. O pol hodiny skôr, ako nás mal zobudiť budík. Leňošila som však ďalej. Až do vyhrávania minima. Tak sa volá tón na mojom mobile.

Ranný rituál som absolvovala bez problémov a veselo. Výzdobu sprchy a celej umyvárky som detailne prekontrolovala. Nielen na obkladačkách, ale aj na sklených dverách sprchy boli pokreslené rôzne zvieratká. A vymaľované farbami na sklo. Veselé skákajúce žabky, chobotničky, delfínkovia. Boli sme blízko Legolandu, takže v penzióne podľa všetkého prevládala detská klientela. S mimoriadne dobrou náladou som sa vrátila do izby a vydurila Iva z postele, ktorý si v nej ešte stále pohodlne leňošil. Až som začala ľutovať, že sme si objednali raňajky na ôsmu. Takto zavčasu sme počas našej dovolenky raňajkovali prvý a posledný raz. Vďaka Ivovi sme aj tak prišli o desať minút neskôr. Doris nás usadila pri poslednom voľnom stole. Pod rodostrom rodiny Langenmeir, ktorý bol za sklom. Z neho som sa dočítala, že v dome naozaj žilo osem dcér. A jedna z nich sa stará o chod domu, zmeneného na penzión. A aj o naše raňajky. Na stole sa ihneď po našom príchode objavili jogurty. Jeden ananásový a jeden višňový. Potom nasledovalo maslo, med, lekvár, štyri druhy salám, syr, malý čokoládkový keksík. A čerstvý, rozvoniavajúci chlieb. Doris sa nás ešte prišla spýtať, či chceme čaj, kávu, čokoládu alebo mlieko. A ešte sa spýtala na niečo, čo som si nevedela preložiť. Zrazu si len najskôr priložila lakte k telu, sklonila hlavu nabok, začala vydávať zvuky „ko-ko-ko“ a mávať pri tom zahnutými lakťami.

„Ivko, pýta sa nás, či chceme vajíčko.“

Víťazoslávne som si preložila Dorisin herecký výkon.

Ivo odmietol, ale ja som si vajíčko dala. Nielen preto, že ich mám rada. Ale aj preto, že som aj takto chcela oceniť vynachádzavosť našej mladej domácej. Už som mala raňajky takmer dojedené, keď sa predo mnou zrazu objavilo veselé vajíčko. S rozosmiatou tváričkou a rozosmiatym účesom.

„Škoda, že nemám fotoaparát. Hneď by som si ho odfotila.“

A pustila som sa do posledného chodu raňajok. Ani si nepamätám, kedy som naposledy jedla vajíčko uvarené na hniličku. Ani na mäkko, ani na tvrdo. Tak akurát. Len mi bolo ľúto, že som musela pri tom rozbiť pokreslenú škrupinu.

V jedálni boli ešte ďalšie dva stoly obsadené dospelými a detskými návštevníkmi penziónu.

O deviatej sme boli naraňajkovaní a ja som šla pohľadať Doris. Aby som jej vyplatila ubytovanie. Tak ako sme sa dohodli v mejle, prenocovanie s raňajkami nás stálo štyridsaťsedem eur. O sedem minút som už sedela na lavičke v záhrade. Medzi trpaslíkmi a fontánkami a pripravovala som nám jedlo na cestu. Mali sme pred sebou štyristošesťdesiat kilometrov a chceli sme sa ešte pred ďalším tranzitným nocľahom zastaviť v Douaumonte pri Verdune.

P1010007.JPG

Günzburská záhrada plná trpaslíkov

Okrem trpaslíkov mi robil spoločnosť Ivo, ktorý medzitým povkladal naše tranzitné tašky do auta a starší vyusmievaný pán. Vôbec mu nevadilo, že nemáme spoločný dorozumievací jazyk. Rozhovor sme viedli v nemčine, slovenčine a angličtine. My sme pochopili, že je Dorisin strýko. Mladší brat jej otca, ktorý už nežije. Jemu patril džíp, ktorý sme večer zablokovali. Strýko zas pochopil, že sme zo Slovenska, ktoré vzniklo rozdelením Československa.

Toto bola jedna z hlavných tém našej tohtoročnej dovolenky. Koľkokrát sme povedali, že sme zo Slovenska, toľkokrát sme museli vysvetľovať, čo to Slovensko je. Väčšinou to naši spolubesedníci pochopili až potom, keď sme začali hovoriť o rozdelení Československa na Čechy a Slovensko.

Aspoňže to pochopili oni. Pretože to je otázka, ktorú som ja nepochopila dodnes. A to je už viac ako dvadsať rokov. A ani Ivo, ktorý neustále tvrdí, že na papieri je síce Slovák, ale srdcom je Čechoslovák. Kým som si v duchu filozofovala, tak Ivo blúdil pohľadom po záhrade.

„Povedz Dušinovi, že tie svoje mačky málo kŕmi.“

Ukázal na obrovské a tučné mačky, vyvaľujúce sa všade okolo nás.

Ale to sa naozaj o Maťkovi a Šeďkovi nedalo povedať, že by boli chudučké. Na Chotári jedine čierny Muro vyzeral a vyzerá ako štíhly lesklý panter.

Sedem minút po pol desiatej som urobila posledný záber priečelia penziónu a nasadla do auta. Inak by hrozilo, že by ma tam Ivo nechal. Jedlo mal pobalené, tak na čo by mu bola žena. A k tomu ešte aj vlastná.

Druhý cieľ – tranzitná noc v Deuxnouds aux Bois

O desiatej sme sa vliekli sedemdesiatkou v kolóne áut. Niekde za Ulmom. A aj okolo Karslruhe boli všetky výjazdy rozostavané. Tak dlho sme sa tam motali, až sme sa nakoniec zo všetkých tých obchádzok vymotali. Pred falckým mestom Landau sa nám po ľavej strane vysoko nad krajinou vypínal cisársky hrad Trifels, v ktorom v roku 1192 bol údajne väznený anglický kráľ Richard Levie srdce. Zajali ho pri jeho návrate z tretej križiackej výpravy. Ivo začal byť mierne nervózny pri pohľade na hladinu benzínu.

„Mali by sme natankovať. Neobzeraj sa po hradoch, ale po benzínke.“

Zas sa potvrdilo, že existuje niečo medzi nebom a zemou a pred pol jednou nám postavilo do cesty smerovku do Hauensteinu. Ďalšia značka poukázala na prítomnosť benzínovej stanice. Bolo mi nejasné, prečo v relatívne malej dedinke – aspoň podľa mapy – bola taká rozsiahla výstavba priemyselne i nepriemyselne vyzerajúcich hál. Až doma som sa dočítala, že sme prepásli jedno z najväčších topánkových centier. Že sa tam dajú splniť všetky sny o topánkach a kúpiť si ich za dobrú cenu a na akúkoľvek príležitosť. Vraj je tu každý deň v ponuke okolo milióna párov topánok. My sme si síce z nevedomosti nekúpili žiadne topánky, za to sa výdatne najedlo naše autíčko. Na jeden dúšok vypilo takmer štyridsať litrov benzínu. Po eure a šesťdesiatich šiestich centoch. Benzínka Lothara Debnara patrila k tým drahším počas našej dovolenky. Vybrala si od nás šesťdesiatštyri eur. Opírsingovaná babena za pultom mi vydala kľúčik od toaliet a nasmerovala ma k nim:

„Vyjdite von, zahnite doľava. Na konci budovy zas zabočte doľava a tam sú zamknuté dvere.“

Áno, boli tam zamknuté dvere. Ale tie vyzerali ako dvere do najstaršej šopy na svete. S popraskanou farbou, špinavé. Bez akéhokoľvek piktogramu, ktorý by len trošku naznačoval, čo sa za nimi skrýva. Všade naokolo neporiadok. Sklad čohosi a najmä nesklad čohokoľvek. Strašné. Počas tejto dovolenky som zistila, že čistota sociálnych zariadení v Nemecku je horšia ako na Slovensku. A to je už čo povedať.

DSC_0247.JPG

Sme v Nemecku a ideme k Pobrežiu ružovej žuly vo Francúzsku (im)

Za Hauensteinom nás prekvapila farba okolia cesty. Červené skaly, červená zem a ružovo - červený koberec pod diaľnicou.

„Urobme si pauzu. Je to tu zaujímavé. Ja si urobím zopár záberov a ty zatiaľ priprav niečo na zahryznutie. Aspoň nejakú maškrtku.“

Tieto pokyny som dostávala od vzďaľujúcej sa polovičky. Prostredie bolo naozaj zaujímavé. Ani ja som neodolala, a skôr než som začala pripravovať jedlo, vybrala som si aj ja svoj vlastný fotoaparát. S tým rozdielom, že ja som spravila len dva zábery pár metrov od auta a Ivo prešiel tristo metrov a urobil pätnásť záberov. Detail, polodetail, celok. S okoloidúcimi autami a bez nich.

Kým sa vrátil, už som mala polovicu syrového chleba s rajčinou zjedený. Ešte aj to si ma moja najdrahšia polovička odfotografovala.

„Budem každému rozprávať, že si celú dovolenku len jedla a jedla.“

Naša prestávka netrvala dlho. Jednu minútu po jednej sme pokračovali v ceste. K pamätníku v Douaumonte sme podľa džípieska mali prísť o štvrť na štyri. To však tí hore nevedeli, že budeme pred Saarbrückenom zopár kilometrov blúdiť. Takže príchod sa nám posunul na pol štvrtú.

Päť minút po druhej sme prechádzali cez nemecko-francúzske hranice a na tachometri sme mali tisícstotridsaťdva kilometrov. Ihneď sme zaregistrovali výraznú zmenu vozového parku. Po obrovských, tmavých alebo strieborných naleštených audinách, béemvéčkach, mercedesoch, začali okolo nás premávať červené, modré, žlté, maličké autíčka. Pežotíky, citróniky, renoltky. Je zas ale pravdou, že vodiči v Nemecku viac dodržiavali dopravné predpisy.

„Je zaujímavé, že väčší komfort vedie k väčšej disciplíne. Alebo je to naopak? Že by disciplína viedla k zväčšeniu komfortu?“

Ivova meditácia sa rozšírila až na tému väčšej alebo menšej slobody. A tam som sa stratila. Našla som sa, až keď sa vodič nášho auta rozčúlil:

„Pozri, čo tí kreténi stvárajú!“

V tom momente okolo nás preletel staručký volkswagen s dvoma mládencami na predných sedadlách.

„Videla si, ako sa na nás lepili? A pozri, čo robia teraz.“

To som už aj ja videla. Myšičkovali okolo všetkých áut, ktoré si dovolili ísť pred nimi. Ešte šťastie, že nikto nešiel v protismere.

O štvrť na tri sa nám prihovoril mobil. Vlastne sa nám priesemeskoval. Telekom si považoval za povinnosť nám oznámiť ceny volaní vo Francúzsku a poučil nás, čo máme robiť pri nehode, úraze, strate dokladov a podobných nepríjemnostiach. V tom prípade máme kontaktovať naše veľvyslanectvo v meste Paríž.

„Dúfajme, že to nebudeme potrebovať.“

„Nikdy sme to nepotrebovali, tak to určite nebudeme potrebovať ani teraz.“

Môj pesimistickejšie založený manžel sa zas raz predstavil ako suverénny optimista.

O pol hodiny nám po pravej strane cesty viala na malom kopčeku francúzska zástava. Zastavili sme, aby zistili, komu je venovaný pamätník. Blízke, ani nie štvortisícové Longeville-les-Saint-Avold je Francúzmi považované za mestečko martýrov. Počas druhej svetovej vojny bolo stopäťdesiat mladých ľudí odvlečených do táborov alebo zavraždených. Preto postavili pri ceste pomník, ktorý má všetkým, ktorí cestujú touto krajinou, pripomínať, že tu žili ľudia, ktorí zaplatili životom za dnešnú slobodu. V tomto sú Francúzi výnimoční. Ani v Rakúsku, ani v Taliansku, ani v Čechách a už vôbec nie u nás, sa nestretávame s takou úctou k tým, čo zahynuli pri oslobodzovaní krajiny.

Mort pour la France.

Mort pour la Patria.

S týmito nápismi sme sa stretávali nielen pri Verdune, Cormicy, Ambleny, Sillery, Chartres, pri Víťaznom oblúku v Paríži. Stretávali sme sa s ním na všetkých vojenských cintorínoch, ktoré lemovali našu cestu. Boli ľahko rozpoznateľné. Naďaleko bolo vidno čeveno-modro-bielu neporušenú, neprešedivenú, vejúcu zástavu. Nad čerstvo pokoseným trávnikom, v ktorom bolo zasadených more krížov.

Z Longeville viedla naša cesta k jednému z najväčších pamätníkov na obete prvej a druhej svetovej vojny. K národnému pamätníku pri Douaumonte, neďaleko Verdunu, sme prišli o pol piatej.

Po prusko-francúzskej vojne v roku 1870, kedy prišli Francúzi o Alsasko a časť Lotrinska, vypracovali veľkolepý plán na obranu hraníc. Okolo Verdunu postavili tridsaťosem pevností, z ktorých bola pevnosť Douaumont najväčšia a najsilnejšie vyzbrojená. Pevnosť stavali dvadsaťosem rokov a jej výstavbu ukončili len rok pred prvou svetovou vojnou.

P1010028_i.JPG

Mort pour la France, Mort pour la Patria – Verdun (im)

Monumentálny pamätník nad poliami pätnástich tisícov bielych krížov začali stavať v roku 1920. Prví návštevníci ho uvideli po dvanástich rokoch. Na stotridsaťsedem metrovom priečelí sú názvy miest z celého sveta, ktoré prispeli na jeho výstavbu. Vo vnútorných priestoroch z ružovej žuly sú mená a vek tých, ktorých sa podarilo identifikovať. Devätnásť, dvadsať, dvadsaťjeden roční mladí muži. Pritom tú ležia mnohí, ktorých mená zostali inconnu – neznáme. Ktovie, prečo nie sú ani takéto pamätníky dostatočným dôvodom k tomu, aby sme chceli žiť v mieri? Pri Verdune padlo sedemstotisíc vojakov v bojoch, ktoré trvali desať mesiacov.

P1010021.JPG

Sedemstotisíc

Bolo takmer štvrť na sedem, keď sme s Ivom vychádzali z pamätníka a ešte raz sme sa pozreli na to množstvo bielych krížov pred nami. Dobrú chvíľu sa niesla naša cesta v tichu. Obaja sme premýšľali o mieste, z ktorého sme práve odchádzali. Potom som si nechala porozprávať o Maginotovej línii, ktorej pamätník sme uvideli po ľavej strane cesty. Stále ma dokáže môj manžel prekvapovať svojimi vedomosťami o veciach, o ktorých ja nemám ani tušenia. Bol to vraj svojho času najväčší systém opevnení na svete. Mal chrániť Francúzov pred Nemcami.

Zrazu sa pred nami objavila rovná, akoby podľa pravítka, sivá cesta, vedúca v zeleni stromov. Ešte aj na džípíesku bola rovná. S tým rozdielom, že na ňom bola fialová. Kilometre a kilometre rovnej cesty. Vlnila sa, ale len hore – dolu. Nie doprava – doľava. Len sem – tam nás prekrižovala mihnúca sa ďalšia sivá cesta. Z jednej takejto križovatky uprostred lesa sa nám z ničoho nič objavil po pravej strane traktor s obrovskými kolesami. Tá cesta viedla z Verdunu. Ale my sme pokračovali stále rovno. Tak nám kázala satelitná babena. A tu sme si netrúfli ju neposlúchať.

Fredovi a Annemarie som oznámila náš príchod do Deuxnouds aux Bois na pol ôsmu. Bolo už po siedmej a my sme šli stále cez zelený les. Bez akejkoľvek dedinky. Pravidelne sa povedľa nás mihala tabuľka s nápisom Tranchée de Calonne. Až doma som si našla, že túto cestu dal vystavať Karol Alexander de Calonne, minister Ľudovíta XVI. Dnes je to lesná cesta, ktorú obľubujú cyklisti a turisti. A nás, ako turistov, doviedla priamo do cieľa našej druhej dovolenkovej noci. Do dedinky so štyridsiatimi siedmimi obyvateľmi. Po pár prvých domcoch sme sa ocitli na mikronámestíčku, ktoré sme spoznala z gúglu. Takže som hneď zbadala aj dom s modrými okenicami – Le Ciel Bleu. Modré nebo.

P1010052_i.JPG

Le Ciel Bleu – naše modré nebo (im)

Tak sa volal náš bedandbreakfast ležiaci po ľavej strane cesty. Bolo presne pol ôsmej a my sme mali na tachometri tisíctristoštrnásť kilometrov. Domáci nám v mejle napísali, že budeme môcť parkovať vo dvore. Ale keď sme zastali pred doširoka otvorenou drôtenou bránou, tak sme uvideli šesť dospelých a tri deti sedieť pri dvoch stoloch, rozložených v príjazde do dvora a večerať.

„Čo spravíme?“

Spýtal sa Ivo a zaparkoval na pravej strane cesty, zo dva – tri metre za vchodom do nádvoria zaprataného všetkým možným i nemožným. Od stola sa všetky tváre obrátili naším smerom. Niektorí dokonca natiahli aj krk, aby lepšie videli našu značku.

„Annemarie písala v mejle, že večeru budú podávať okolo šiestej. Naším neskorším príchodom som vysvetľovala, prečo nás nemajú čakať s večerou. Nedá sa nič robiť, Ivko, idem tam. Aj tak na nás všetci hľadia. Domáci by mali podľa poznávacej značky aj tušiť, že sme prišli my.“

„Ale nikto nevstáva od stola.“

Ísť, či nejsť? Takto pretransformovaná hamletovská otázka nás pravidelne prenasleduje počas dovoleniek. Vyrušenie pri jedle považujem síce za spoločenské faux pas, čo znamená až netaktnosť, ale tváriť sa, že ich nevidíme a najmä nehľadáme, sa mi tiež nezdalo byť dobrým riešením.

„Idem. Ivko, ty tu zatiaľ niekde zaparkuj. V dvore asi nebudeme môcť parkovať.“

Vystúpila som z auta, vzala pod pazuchu čierny itinerár s mejlami, prešla som zo desať metrov a už som stála v úctivej vzdialenosti od stola. Pozdravila som sa, predstavila som sa a ospravedlnila, že ich vyrušujem. V tom momente sa postavil na jednom konci stola vysoký sivovlasý muž a na druhom konci stola sivovlasá žena.

Fred a Annemarie.

Ihneď som im oznámila, že sa ideme ešte prejsť a obzrieť si dedinu.

„Dáte si s nami večeru? Nie je to žiaden problém.“

Ponúkol Fred a ukázal na ďalší záhradný stôl. Vysvetlila som, že sme sa najedli v Douaumonte. Dohodli sme sa, že sa k nim tak po pol hodine vrátime, aby sme sa mohli ubytovať.

Vysvetlila som Ivovi situáciu a zobrala som si z auta fotoaparát. Vybrali sme sa skúmať Deuxnouds aux Bois. Názov tejto malilinkej dedinky je problematické napísať, to som však nevedela, že aké návaly počiatočnej nechápavosti a následného smiechu bude vo Francúzsku spôsobovať moja výslovnosť francúzskych názvov a mien. A to som sa vždy snažila napodobniť gúglovskú výslovnosť. Napriek Fredovej snahe dodnes hovorím, že sme boli v dusnoc. Ešte aj Ivo vie meno tejto dedinky vysloviť lepšie ako ja. No, ale čo už môj drahý manžel nevie lepšie ako ja?

P1010052.JPG

Mostík nad priezračným potokom v Deuxnouds aux Bois

Z námestíčka, rozloženého pred kostolom uprostred dediny, sme sa vybrali najskôr uličkou k vodojemu, vytvorenom uprostred potoka s priezračnou vodou. Bol ukrytý pod drevenou strechou, postavenou na drevených trámoch. Na každom tráme bol zavesený kvetináč, z ktorého prevísali bohaté, rôznofarebné kvety. Za ním sme zahli doprava. Obdivovali sme malé záhradky, plné zeleniny a potôčik s množstvom malých kaskád. Pred každým druhým domom stálo auto s holandskou poznávacou značkou.

Potom sme sa od kostola vybrali k rozľahlému stavenisku na ďalšom okraji dediny, z ktorého sa vykľula rodinná farma s dobytkom, ktorý mal cez cestu vyšliapanú trasu. Ešte šťastie, že sa z kravína ozývalo už len spokojné bučanie. Takže nám nehrozilo, že by sme sa ocitli uprostred stáda kráv.

Ešte sme sa pokúsili ísť dvoma uličkami, ale tie boli také kratulinké, že sme v nich ani nemali čo obdivovať. Pri kostole sme si všimli tri veľké zaparkované autá. Dve z nich boli dovysoka napratané batožinou. Nakoniec sme sa zastavili pri potôčiku vytekajúcom z vodojemu. Ivo mi zapózoval na malebnom mostíku, pričom obdivoval neuveriteľne čistú vodu.

Potom sme sa vybrali späť do Le Ciel Blue. Dospelá spoločnosť ešte stále spokojne sedela pri stole, ale deťúrence už pobehovali po dvore alebo sa niekam stratili. Predstavila som Ivana a domáci nám predstavili svojich ďalších hostí. Jeden manželský pár bol z Holandska a bol majiteľom troch detí od dva a pol do dvanásť rokov. Druhý pár boli mladí Belgičania, ktorí mali svoju malú dcérku už uloženú v posteli. Obrátili sme sa na domácich, či by sme sa mohli nasťahovať do izby a či bude možné neskôr večer zaparkovať auto vo dvore, pretože ho máme plné batožiny na dvojtýždňovú dovolenku. Fred sa poobzeral okolo seba, jeho pohľad som zopakovala a potvrdila som si, že stoly sú rozložené na jedinom mieste, kde by mohlo naše auto vo dvore parkovať. Predsa len však povedal, že to bude možné, keď sa spoločnosť rozíde. To sa už k nášmu rozhovoru pridali aj Holanďania.

„My máme auto pri kostole. Tiež ho máme plné batožiny.“

Belgičania ich doplnili:

„Aj my máme auto pri kostole. Dúfame, že sa mu nič nestane. Tiež v ňom máme všetko.“

Domáci to nadobro ukončil so slovami:

„Aj my parkujeme pri kostole. Pretože tu nie je miesto.“

Poprekladala som Ivovi všetky informácie a tentoraz sa okolo seba poobzerala moja najlepšia polovička.

„Nevadí, tak zostaneme parkovať tam, kde sme. Len ho dám ešte viac mimo cesty.“

Počas našej vychádzky a počas nášho rozhovoru neprešlo okolo nás ani jedno auto. Ani jeden chodec.

Vtom vyšla z domu Annemarie.

„Poďte za mnou, ukážem vám izbu.“

Obrátila sa späť do chodby domu, ukrytej za modrými vchodovými dverami. Po dvoch metroch otvorila po pravej strane drevené latkové dvere. A my sme vstúpili do miestnosti plnej rôznych škatúľ, košov, políc, plných fliaš ale aj prázdnych fliaš a dokonca som tam zazrela aj rám z bicykla, kolesá zavesené na múre, starú chladničku a pračku. Pripomenulo mi to film Mamma Mia!, keď Sophie viedla svojich troch potenciálnych otcov cez kozí chlievik na povalu do miestnosti, v ktorej ich chcela skryť pred mamou. Na druhej strane obrovského priestoru založeného všeličím, viedli drevené schody na poschodie. Nebojácne sme nasledovali našu domácu, ktorá sa šikovne preplietala pomedzi všetky tie veci. Na poschodí sa zopakovala situácia z prízemia. Všade boli naukladané komody, postele bez matracov, matrace bez postelí, staré nočné stolíky a vysoko nad hlavami sme videli na trámoch položené škridly. Annemarie sa zastavila pred druhými dverami po našej ľavej strane. Boli biele a na nich bolo napísané zeleným písmom Tilleul. Vápno. Keby tam bolo Le Tilleul, tak v tom prípade by to bola asi lipa. Keďže lipa znie poetickejšie ako vápno, rozhodla som sa, že sme ubytovaní v lipovej izbe. Nie vápennej. Keď sme otvorili dvere, oproti nám prechádzalo podvečerné svetlo cez okno s nízkou priezračnosťou a lepiacou páskou prelepeným sklom. Pod ním bol stôl so stoličkou. Na stole bola pripravená rýchlovarná kanvica, rôzne čaje, káva, cukor a poháre. V našom zornom poli bola ešte aj veľká sedačka, obtiahnutá zelenou koženkou. Celú podlahu pokrývala rohož. Za rohom vstupného priestoru sme objavili posteľ. Tá nemala chybu. Veľká, biela, vysoká. S peknou posteľnou súpravou. Nočné stolíky nám tvorili dve drevené debničky na zeleninu alebo ovocie. Na jednej stene izby sme zbadali posuvné dvere, za ktorými sa skrýval sprchovací priestor, umývadlo a wécé. Nezodpovedalo to síce cene, ale spĺňalo to základné podmienky na prenocovanie. V prvom momente ma napadlo, že vďaka mojej panike a hyperaktivite som predčasne zrušila ubytovanie v Les Hauts de Chée a ich Aux Contasses. Bolo štvrť na deväť, takže tieto úvahy som rýchlo zrušila.

„Poďme si zobrať veci do auta. Veď tu len prespíme.“

Ivo je našťastie z nás dvoch ten, ktorý nevidí problém tam, kde ho vidím ja. Uznáva, že je potrebná posteľ, ale taká teplá voda a studená voda sú už podľa neho dokonalým komfortom.

Na tranzitné nocľahy sme špeciálne vybavení. Minimum batožiny si vykladáme z auta, ale rozhodne berieme mapu, aby sa Ivo zoznámil s našou ďalšou trasou. Keď sme sa vracali od auta do izby, odchytila ma holandská spolubývajúca, mama troch detí. Počas tejto dovolenky sme zistili, že mnohých priam fascinovala naša poznávacia značka na aute, samotná fabia tiež, a aj to, keď sme povedali, že prichádzame zo Slovenska. Mali sme pocit, že hovoríme o krajine, ktorá je najbližšie k Južnému pólu a ktorú nikto nepozná. A na väčšine tvárí bolo vidno nevyslovenú otázku: Ako ste sa tu ocitli?

Holanďanka ma pred bránou vyspovedala. Odkiaľ sme, kam ideme, na koľko dní. Keďže sme boli ešte len druhý deň na cestách, a na túto dovolenku som išla bez konverzačnej prípravy, tak moja dovolenková angličtina sa ešte len rozbiehala. Pristavil sa pri nás jej dvanásťročný, veľmi empatický syn, ktorý ma so záujmom počúval. Snažil sa mi napovedať, čo chcem povedať. Z tohto rozhovoru ma nakoniec vyslobodil Fred, ktorý nás prišiel pozvať na posedenie k stolu.

„Dáte si s nami kávu alebo čaj?“

Rýchlo som vybehla do izby, kde som už našla Iva ležať na posteli.

„Ivko, vstávaj. Trochu sa zušľachti. Ideme do spoločnosti.“

„Čo sa deje?“

Ozval sa rozospatý hlas, v ktorom bolo cítiť, že má za sebou viac ako päťsto kilometrov a Verdun.

„Veď je už skoro pol desiatej.“

„Čakajú nás s čajom, vstávaj. Ideme sa medzinárodne zoznamovať.“

Kým sme zišli dolu, začala padať tma.

Nad vchodom svietila žiarovka a na stole boli zapálené dve sviečky. Najskôr sme sa podrobili otázkam. Pri ich zodpovedaní mi už pomáhala naša holandská spolubývajúca so synom.

Už nás neprekvapuje, že mnohí Taliani, Francúzi, Nemci bezradne krútia hlavou nad našou odpoveďou na otázku „odkiaľ ste?“. „Zo Slovenska“. Pojem Slovensko vo vzdialenosti nad tisíc kilometrov od našich hraníc väčšinou málokomu niečo hovorí.

Aj tentoraz sme našim novým spolubývajúcim museli vysvetliť, že Slovensko vzniklo rozdelením Československa na dva samostatné štáty. Čechy, kde je hlavným mestom Praha a Slovensko, kde je hlavným mestom Bratislava. S poľutovaním sme zistili, že názov Bratislava nikomu nič nehovorí. Dokonca ani názov nášho pohoria Vysoké Tatry. V Deuxnouds aux Bois sme si dokonale túto tému natrénovali, pretože sme ju museli pre veľký úspech opakovať aj v ďalších našich troch ubytovaniach. Ivo ju vždy ukončil so slovami, že aj naďalej je Čechoslovák, lenže momentálne nemá vlastný štát.

My sme sa pre zmenu dozvedeli, že Holanďania idú dovolenkovať do Lyonu, Francúzskych Álp, pozrú sa do Grenoblu a chcú sa pozrieť na Mont Blanc, najvyššiu horu Európy. Belgičania zas chceli vyraziť ráno do Nancy a Lunéville. Tridsaťosemročný otec, ktorý na svoj vek vôbec nevyzeral, prehlásil, že kvôli dcérke si ešte nemôžu dovoliť náročnejšiu dovolenku.

Nás však zaujímali aj domáci. Z ich webovej stránky som usudzovala, že sú Holanďania. A k tomu smerovali aj moje otázky.

„Bývate viac tu alebo v Holandsku?“

„V Holandsku sme mali veľmi vyčerpávajúcu prácu. V marci sme všetko ukončili a v máji sme sa začali sťahovať sem.“

Annemarie doplnila Freda:

„Moja matka býva vo vedľajšom dome už dlhšie a my sme si už dávnejšie kúpili tento dom. Rozhodli sme sa zmeniť ho na penzión.“

Fred ešte na záver povedal, že nový spôsob života im umožňuje robiť to, čo sa im páči.

„Takto máme možnosť stretávať stále nových ľudí a rozprávať sa s nimi. Tak, ako teraz s vami.“

Je to vraj aj najlepší spôsob naučiť sa cudzí jazyk. Tým sa obrátil najmä na mňa, pretože len chvíľu predtým som sa sťažovala, že sa nedokážem tú nešťastnú angličtinu naučiť.

„Danuša, hovorte. Stále hovorte. Teraz máte na to tú najlepšiu príležitosť.“

Od našej prechádzky som sa stále chystala spýtať, prečo je v dedine tak veľa áut s holandskou poznávacou značkou.

„V Štrasburgu je štvrť Petite France a celé Deuxnouds je Petite Nederland.“

Domáci sa zasmiali nad mojou úvahou.

„Deuxnouds je veľmi čisté, s čistou vodou, s množstvom dobrej pôdy a na okolí je veľa zelene. Toto sme v Holandsku v takej miere nemali. Preto sa sem sťahujeme.“

Od Annemarie sme sa dozvedeli, že dedinka má len štyridsaťsedem obyvateľov a aj z toho mála je takmer polovica Holanďanov. Po tejto informácii sme sa definitívne prestali báť o naše plne naložené auto stojace na ulici a o štvrť na jedenásť sme sa začali lúčiť. Ešte sme si potvrdili, že raňajky budeme mať o pol deviatej.

V izbe som našla svetielkujúci mobil, ktorý mi úpenlivo oznamoval, že ak ho nedám na nabíjačku, tak umrie. Bola v ňom aj nová správa a dva zmeškané hovory. Správa bola od našej Liliany, ktorá reagovala na moju podvečernú informáciu, že izbu máme rovno oproti kostolnej veži.

„Tak dufajte, ze kostol nezvoni od siestej ˘. U nás je všetko ok. Dobru nocku. Pusky.“

Zmeškané telefonáty bola od vozokanskej starostky. Samozrejme, že prvá vec, čo nás napadla, že nám volá kvôli Ivovej mame. Zdalo sa mi, že je priveľa hodín na telefonát, tak som radšej poslala esemesku. Našťastie ani starostka nespala a ihneď sme začali spolu komunikovať. S mamou je vraj všetko v poriadku, ale že by potrebovala nejaké vozokanské fotografie od Ivka. Oznámila som jej, že sa vrátime až začiatkom augusta a že sa jej potom Ivo ozve. Po ukončení esemeskovania bolo takmer jedenásť. Najvyšší čas, aby sme išli spať.

Môj večerný kúpeľňový rituál využila moja drahá polovička k tomu, aby si rýchlo pozrela na mape, odkiaľ sme prišli, kde sme a kam ideme.

Posteľ bola naozaj vynikajúca. Len čo som do nej vliezla, v tom momente som zaspala.

Od Verdunu k zámkom na Loire

Ráno som sa zobudila na naliehavé čvirikanie. Nie na kostolné zvony.

„Čvirik, čvirik, čvirik.“

A po malilinkej chvíli opäť:

„Čvirik, čvirik, čvirik.“

Až dovtedy, kým ma úpenlivé čvirikanie nedonútilo vstať z postele.

Nebolo ešte ani len sedem!

Tá malá sivá guľôčka sedela na špagáte za zaprášeným sklom a tam si veselo čvirikala. Ani len kohútov nebolo počuť. Len toho našuchoreného vrabčiaka. Aj som si ho odfotografovala. Lenže nikto okrem mňa nevedel rozlúštiť, čo na tej fotografii je. Ivo bol až nad uši zababušený pod paplónom a nič nepočul. Aspoň mi to tvrdil, keď som ho o ôsmej začala budiť.

Bludiskom sme zišli do dolnej chodby. Tentoraz sme sa vybrali doprava. Odtiaľ bolo počuť hlasy. Za veľkým jedálenským stolom sedeli štyria dospelí a jedno batoľa. Jedenásťmesačná Maddalene bola vložená do detskej stoličky za vrchstolom a ráznymi gestami sa dožadovala ďalšieho a ďalšieho prísunu potravy.

O trištvrte na deväť sa začali zapĺňať aj ďalšie stoličky. Najskôr prišiel dvanásťročný syn, ktorý sa usadil vedľa mamy, potom prišiel jeho dva a polročný brat, ktorý si nevedel nájsť dlho miesto, až nakoniec skončil pri otcovi. Posledná sa k stolu usadila jedenásťročná dcéra.

P1010057.JPG

Raňajky v Le Ciel Blue

Navzájom sme si podávali bagety, maslo, lekváriky, kávu. Počas celých raňajok prebiehal živý rozhovor, do ktorého sa zapájali aj domáci, keď sa sem – tam prišli spýtať, či nám niečo nechýba. Po raňajkách som Annemarie vyplatila naše prenocovanie a o štvrť na deväť sme boli pripravení na odchod. Na dvor vyšiel aj Fred. Absolvovali sme rozlúčkový ceremoniál. Bez Belgičanov, ktorí sa nám stratili v dome.

Holanďania vynášali veci do auta, ktoré na nich celú noc čakalo za kostolom. Kým Ivo poukladal batožinu, pripravil navigáciu a mapu, tak ja som ešte fotografovala malebný potôčik a námestíčko, ktoré sa kúpalo v slnečných lúčoch. Čakal nás ďalší teplý deň.

P1010064.JPG

Prípravy na odchod

Pred pol desiatou sme nastúpili do auta, poslednýkrát sme zakývali domácim a vydali sme sa smerom, ktorý nám nariadil náš garmin. Zároveň nám oznámil, že náš príchod do Mosnes predpokladá minútu pred štvrtou. Mali sme pred sebou takmer štyristopäťdesiat kilometrov. O chvíľu nás predbehla mávajúca päťčlenná holandská rodina. Ale nie nadlho. Asi po desiatich kilometroch sme uvideli ich auto zaparkované na okraji cesty. Traja najstarší stáli pred autom a hľadeli do rozloženej mapy.

„Môžeme vám pomôcť?“

Vyklonila som hlavu z okienka, pripravená navigovať aj iných okrem nás.

„Orientujeme sa, kde sme a hľadáme najlepšiu cestu.“

Tak s týmto mi problémy nemáme. Z veľkej časti to nechávame na džípiesko. Síce systémom – dôveruj, ale preveruj. Pre istotu mám trasu aj v hlave, po ruke mám mapu a keď všetko zlyháva, mám po svojom ľavom boku aj môjho drahého manžela. Je jediný, ktorý sa ale so mnou háda, keď má pocit, že nejdeme tam, kde je náš cieľ. A úplne ho vytáča, keď mu tvrdím, že inak, ako ideme, sa ani ísť nedá.

„Ako to, že sa nedá? Musí sa dať!“

Zastaví, vyjde z auta, vyberie si z batohu na zadnom sedadle okuliare a naštvane sa posadí nad mapu, rozloženú na volante.

„Ako to, že sa nedá!“

Zopakuje a určí mi trasu, ktorú musím kontrolovať, pretože je odlišná od tej, ktorú nám vybrala baba zhora. Mám to ja ale ťažké.

Tento raz sme ale pokračovali po vopred známej ceste. Smerom na Saint Dizier a Troyes. Pri vjazde do Montier-en-der urobil merač rýchlosti na Iva škaredú tvár a nameral mu päťdesiatjeden kilometrovú rýchlosť. Ďalší príjazd do mesta bol veľkolepejší. Priamo oproti nám sa na kopci vynímal rozľahlý zámok. Boli sme v Brienne le Chateau. Napoleon tu vraj chodil do vojenskej školy. O pol dvanástej sme takmer krokom prechádzali v dlhej kolóne cez maličké mestečko Piney, uprostred ktorého bola priestranná tržnica, stojaca na drevených trámoch.

P1010070.JPG

Tržnica v Piney

Pokračovali sme smerom na Sens. Stále po rovných, nekľukatých cestách. Všade okolo nás boli obilné polia. Pri vjazde do Saint Benoist sur Vanne išiel Ivo prirýchlo. Tentoraz dokonca šesťdesiatkou. Merače rýchlosti naňho dvakrát za sebou vyplazili jazyk. Začali sa usmievať až keď zliezol pod päťdesiatku. Pred jednou sme vošli do Sens. Keď sme uvideli biele veže katedrály, začali sme hľadať parkovisko. Našli sme. Poloprázdne. Ani len parkovacie automaty sme nikde nevideli. A naširoko – naďaleko nebolo vidno ani človeka. Akurát len poloprázdny autobus prechádzal okolo nás. Zrazu som uvidela z rožného domu vychádzať ženu. Rozbehla som sa k nej krížom cez celé parkovisko s pár otázkami.

„Povedzte mi, prosím, môžeme tu parkovať?“

„Áno.“

„Za parkovanie sa platí?“

Mladá žena sa poobzerala okolo seba a pokrútila hlavou.

„Je toto parkovanie zadarmo?“

Na túto otázku som dostala odpoveď.

„Áno.“

Bolo evidentné, že sa niekam ponáhľa. Pretože medzi uchom a plecom si držala telefón a oboma rukami zatvárala zámky na dverách realitnej kancelárie. Kým som všetko pretlmočila Ivovi, už sedela v aute a uháňala preč.

„Myslíš, že tu naozaj môžeme parkovať bez platenia?“

Francúzsko nám málokedy máločo dalo zadarmo, takže som sa Ivovej nedôvere ani príliš nečudovala.

„Nieže nám odtiahnu auto.“

Ivo mal obavu, že by sme sa nemuseli dostať nielen k zámkom na Loire, ale najmä že by sme sa nedostali do Bretónska. Hlavného cieľa našej dovolenky.

Na Place des Heros sme nakoniec predsa len zanechali naše auto. Žena z rožnej realitky nám ešte stihla naznačiť smer, ktorým sa dostaneme ku katedrále. Chceli sme si pozrieť jednu z najstarších gotických stavieb vo Francúzsku.

V trinástom storočí sa v nej ženil kráľ Ľudovít IX. V Sens strávil tri exilové roky Thomas Becket. Bol to kňaz a zároveň aj lord kancelár anglického kráľa Henricha II., proti ktorému sa postavil na stranu cirkvi. Po kráľovom výroku „Nenájde sa snáď nikto, čo by ma zbavil toho otravného kňaza?“ zavraždili kráľovi rytieri Thomasa Becketa ihneď po jeho návrate z exilu v Beaugency.

P1010073.JPG

Katedrála sv. Štefana v Sens

Keď sme si katedrálu poobzerali zo všetkých strán, začali sme hľadať niečo na jedenie. V obrovskej tržnici už balili obchodníci svoj tovar. V uličke za tržnicou sme sa začítali do ponuky malej reštaurácie. V jej dverách stál mladý muž, ktorý nás počúval a zrazu sa nás spýtal, ukazujúc na Ivovo tričko s nápisom Slovenská sporiteľňa:

„Slovenia?“

„Nie, Slovakia.“

Snažila som sa mu vyvrátiť jeho postreh. Ale on v tom nijaký rozdiel nevidel. Slovenia alebo Slovakia.

„Moja žena je Slovinka. Poďte ďalej.“

Pokračoval vo svojej frangličtine, okorenenej akýmsi slovanským dialektom, a pozýval nás dnu do preplneného lokálu. Muži sedeli pred veľkou televíznou obrazovkou a sledovali Tour de France. Psy ležali v uličkách medzi stolmi. Zaľúbené páriky sa držali za ruky a pozerali si do očí. Niektorí pri tom obedovali, niektorí si čítali noviny a niektorí sa len tak ponevierali medzi záhradnou časťou reštaurácie a jej vnútornými priestormi. Rozhodli sme sa posadiť k malému dvojmiestnemu stolíku vo vnútri. Mysleli sme si, že tam nebudeme ohrozovaní lenivo sa ponevierajúcimi psiskami. Mladý francúzsky spolumajiteľ podniku nám hrdo ukázal na slovinskú manželku, ktorá sa zvŕtala za pultom. Zoznámil sa s ňou počas dovolenky a doviedol si ju domov. Z francúzskeho jedálneho lístku sme si nevedeli vybrať. Keďže sme nechceli riskovať, dali sme si dve plnené bagety a dve pivá. Orosené poháre, ktoré nosili čašníci okolo nás, vyzerali naozaj lákavo. A keďže vo Francúzsku tolerujú alkohol do pol promile, tak Ivo neodolal.

„Kým prídeme k autu, určite sa všetok alkohol odbúra.“

„Neboj sa, Ivko, ak by ti zobrali vodičák, tak ja zvyšok dovolenky odšoférujem.“

Ani táto moja veta neodstrašila môjho muža od prvého dúška.

„Je dobré. A dokonca správne vychladené.“

Pol hodinu nám trvala cesta z reštaurácie k autu. Opäť okolo katedrály Saint Étienne. Katedrály svätého Štefana.

O desať tri sme vychádzali zo Sens. O pol štvrtej sme sa zastavili na benzínke v La Selle en Hermoy. Za benzín sme zaplatili takmer päťdesiat eur.

Za predavačom som uvidela mapy. Nerozumel ma, ale snažil sa mi maximálne vyjsť v ústrety. Nakoniec sa mi podarilo od neho získať správnu mapu. Loire. Za šesť a pol eura. Boli na nej všetky miesta, ktoré sme chceli počas nasledujúcich dvoch dní navštíviť. Popri maškrtení maminho ženského vrtochu, ktorého zásoby sa nám zmenšovali a kávy, ktorú sme si kúpili na benzínke, sme si prezerali čerstvo kúpenú mapu.

Cez Orléans sme sa doslova vliekli. V dlhokánskom rade áut. Merač tepla ukazoval tridsaťdva stupňov. Pred poslednou križovatkou z vedľajšej na hlavnú cestu, sme mali po pravej strane stromy. Ale nám sa takmer vždy podarilo posunúť tak, že sme ostali stáť medzi dvoma stromami. A na nás pražilo slnko. Tíško sme závideli autu pred nami a autu za nami, ktorým sa podarilo zastaviť v tieni stromov.

„Nepokúsim sa nájsť inú cestu?“

„Garmin ukazuje, že ideme dobrým smerom.“

„Ale v jednej kolóne za druhou.“

„Nevadí. O koľkej máme prísť do Mosnes?“

„Marie-France som napísala, že prídeme okolo pol šiestej.“

„To sa nám asi nepodarí.“

Po dobrej hodine sa nám o trištvrte na päť podarilo vyjsť z Orléansu. Mali sme pred sebou ešte viac ako osemdesiat kilometrov. V čase, keď sa asi Francúzi vracali domov.

O pol ôsmej sa nám na garmine objavila po ľavej strane červenobiela kockovaná vlajka. Mali sme byť v cieli. Zastavili sme pred nízkou bránou. Nad zvončekom bolo napísané Baquet.

„Dobre sme prišli. Tu to je.“

A odvážne som zazvonila. V tom momente sa začala otvárať brána. Rýchlo som do nej vstúpila a súrila Iva, aby naštartoval a šiel za mnou. Rovno oproti mne som objavila žltú šipku s názvom Parking. Ukazovala vpravo. Vyjazdené koľaje prechádzali okolo malého rybníčka, na okraji ktorého gagotali dve husi.

Kým Ivko zaparkoval, už k nám prichádzala pani v našich rokoch. Marie-France. Okolo nôh sa jej tmolil veľký čierny pes. Privítala nás so širokým úsmevom. Po francúzsky. A predstavila nám aj svojho sprievodcu. Opakovala som po nej Fu-še. Pokrútila hlavou a povedala – nie fu-še ale fu-še. Nepočula som v tom veľký rozdiel. Takže som zas povedala fu-še. Po chvíli sme obe rezignovali. Čiernemu fu-šemu to evidentne nevadilo. Začal sa priateľsky obšmietať aj okolo nás.

Dopredu som pripravovala Iva, že tu budeme mať asi dorozumievací problém, pretože Marie-France som mnou komunikovala zásadne po francúzsky. Okrem prvého mejlu. Ja som si jej správu vložila do gúglovského prekladača. Vždy som sa dozvedela, čo som potrebovala.

P1010076.JPG

Uvítací výbor v Le Buisson

Spoliehala som sa na to, že keď sme pred dvoma rokmi zvládli pobyt v Louvrechy, kde sme s domácimi tiež nenašli spoločný jazyk, že to zvládneme aj v Mosnes. A tak sa aj stalo. Akosi sme sa zhodli v tom, že chceme vidieť izbu. Marie-France nás voviedla do domu, vyšli sme za ňou na poschodie a šli sme až na koniec chodby. Viedli z nej dvere do troch izieb.

P1010262.JPG

Naša izba v Mosnes

Naša bola posledná. Otvorila dvere do útulnej a priestrannej miestnosti, zaliatej podvečerným slnkom. Po Deuxnouds aux Bois to bol kultúrny šok. Do veľmi pekne zariadenej kúpeľne viedli ďalšie dvere. Domáca pani sa nás spýtala, či nám budú postačovať vankúše. Porozumeli sme jej. Výrazná mimika a gestikulácia spojená s úsmevom, boli dostatočným ekvivalentom jazyka. Takisto sme pochopili, že sa nás pýta, či sa nám páči izba.

Naše „belle, molto belle“ bolo asi dostatočnou odpoveďou, pretože sa spokojne usmiala a vyviedla nás dolu schodmi do miestnosti. Tu budú bývať raňajky – petitdežanér. Pochopili sme.

Slovíčko petitdežanér už našťastie poznám. Väčšinu slov, ktoré sú spojené s jedením, sa snažím čo najrýchlejšie naučiť. Keď som hladná, som veľmi nepríjemná. A keď nie som hladná, tak som bacuľatá. Z môjho pohľadu, radšej budem bacuľatá ako nepríjemná. Lenže moja drahá polovička tvrdí, že ja som tá horšia kombinácia. Bacuľatá a nepríjemná. Kto z nás dvoch je teda nepríjemný? Ani jedno a ani druhé predsa slušne vychovaný muž ženám nepripomína.

S Marie-France sme sa v mojom zošite dohodli aj na čase raňajok. O pol deviatej. Potom nám ešte do môjho zošita napísala kód bránky. Aby sme sa aj bez jej pomoci dostali do dvora. Ešte nám ukázala vonkajšiu kuchyňku, v ktorej bola chladnička, mikrovlnka, základný riad. Na terase pred ňou boli tri stoly, pri ktorých sme sa mohli navečerať.

Po zoznámení sa s hosťovskou časťou domu sme začali vynášať všetky veci z auta do izby.

Keď sme zišli k autu druhýkrát, tak vedľa nás zaparkovávalo veľké auto. Vystúpili z neho dva manželské páry okolo päťdesiatky. Obzreli si naše auto, zaostrili pohľad na našu poznávaciu značku a ihneď sa nám prihovorili. Začali po francúzsky a potom muži prešli na angličtinu. Celkom dobrú. Po vzájomnom predstavení sme sa dozvedeli, že prišli z Rennes. Z Bretónska.

Kým som v izbe a v kúpeľni povykladala všetky veci, tak Ivo bol urobiť poriadok v aute. Do izby vstúpil so širokým úsmevom.

„Predstav si, Marie-France má v návštevnej knihe vložený text v slovenčine. O vankúšoch, o čase raňajok, o kuchynke, o terase. Aj o odkódovaní bránky. Všetko to, čo sme sa už dohovorili. Ale je to od nej milé, že sa na nás takto pripravila.“

„Kde je návštevná kniha?“

„Dolu v jedálni. Na stolíku pri vchode.“

DSC_0295.JPG

Nádvorie plné zelene (im)

Bol čas večere. Využili sme ponuku Marie-France a vzali sme si všetko potrebné na terasu pred vchodom. Pri veľkom stole boli rozložení Bretónčania. Chceli sme sa usadiť pri menšom stolíku pod kríkmi, ale muži nám začali ihneď robiť priestor na jednom konci stola. Bolo by nevychovanosťou ich ponuku odmietnuť. Už vopred som tušila, že nás bude čakať ďalší internacionálny večer. Z kuchynky som vybrala taniere, poháre a príbory. Jedlo sme povykladali z našej cestovnej chladničky a príručnej jedlotašky. Už sme mali francúzsku bagetu a šunku. Na tú sa Ivo tešil najviac. Syr, paštétu, rajčiny, papriku sme mali ešte zo slovenských zdrojov a mamin ženský vrtoch. Naši spolustolovníci mali pred sebou veľmi podobné zloženie potravín, len ich paštéta vyzerala zaujímavejšie. Okrem toho mali na stole množstvo ovocia. Najmä hrozno. Keď sme mali všetko pripravené a rozložené na tanieroch, prešla okolo nás Marie-France s Fušém za pätami. Pozrela, čo máme na stoloch, zaželala „bon appétit“ a pokračovala vo svojej ceste niekam dozadu, pomedzi nízke budovy. O chvíľu sa vracala s plnými rukami rôznych rastlín. Zastavila sa pri našom stole a po krátkom francúzskom prehovore, v ktorom zaznela aj otázka, začala mi posýpať všetky potraviny rôznofarebnými kvetmi. Modrými, žltými, oranžovými. Na paštétu mi natrhala kúsočky zelených stoniek. Tie jediné som spoznala. Bola to pažítka. Bretónčanom ponúkla rastlinstvo z dlane. Tí si povyberali zopár kvietkov a pri ich chrúmaní sa tvárili nesmierne gurmánsky. Ja som skúšala kvet po kvete. Farbu po farbe. Podotýkam, že celé to pestré rastlinstvo, uložené na našich tanieroch bolo neumyté. Doma by som dostala hygienický záchvat. Pri francúzskom stole som všetko hrdinsky prežúvala a pochvalne sa vyjadrovala o jednotlivých bylinkách. Chutili mi najmä modré. Mali chuť cesnaku. Až potom odkráčala Marie-France od našej strany stola a odnášala si zvyšok rastlinstva do kuchyne. Do šalátu, ktorý pripravovala pre svoju rodinu.

Bretónčania sledovali, čo si dávame k jedlu. My sme mali plzenské pivo. Oni mali na stole fľašu bieleho vína. Vyšší a komunikatívnejší muž vybral z ich chladničky plechovku nemeckého piva a ponúkol nám ju, keď sme s poďakovaním odmietli víno. My sme im na oplátku ponúkli plzenské pivo. My sme skonštatovali, že ich pivo je dobré. Oni začali skúmať údaje na obale nášho piva. Jasne dávali najavo, že im veľmi chutí. Aj nám chutilo viac to naše, takže sme sa im nečudovali. Ivo im podal ďalšieho pilsnera. Bez problémov si ho rozliali do svojich pohárov. My sme ďalšie nemecké pivo zamietli. Ešte sme si povymieňali aj mamin koláč a ich bretónske sušienky. Výrazom dávali prednosť svojim keksom. My zas ajkinmu ženskému vrtochu. Koľko ľudí, toľko chutí.

Dozvedeli sme sa, že v Mosnes sa ubytovali kvôli záhradným slávnostiam v Chaumonte. A zároveň aj gastronomickému podujatiu. Veľmi sa naň tešili. Toto je vraj už tretí ročník, na ktorý sa prichádzajú pozrieť. Najmä kvôli vynikajúcim jedlám, regionálnym dobrotám a výborným vínam.

Spoločenská debata začala viaznuť na politike. Moja dovolenková angličtina, zameraná na krásy prírody, zámky a iné kultúrne pamiatky, nebola dostatočná na také témy, v ktorých sa začali objavovať slová separatizmus, revolúcia a ešte aj kolaborácia. Najmä toto posledné slovo vyslovil nižší z dvojice mužov s mimoriadnym dešpektom. Jemu som aj oveľa horšie rozumela. Buď vedel tak dobre po anglicky, že si mohol dovoliť hovoriť nejakým anglickým nárečím. Alebo vedel po anglicky iba s výrazným bretónskym akcentom. A k tomu všetkému polovicu slov prehĺtal a tváril sa dosť povýšenecky. Dokonca sa pochechtával nad mojou výslovnosť marí-frans.

„Čo povedal?“

„Neviem, Ivko. A priznám sa, že kvôli politike a kolaborácii si nemienim ani namáhať svoje šedé mozgové bunky a kaziť si večer.“

Obe dámy sa viac menej rozprávali len medzi sebou a tvárili sa neuveriteľne snobsky. Ani vyšší z mužov to nedokázal zakryť svojím záujmom s nami komunikovať.

Po pol desiatej sme sa poďakovali za spoločnosť. V kuchynke som poumývala po nás riad a poodkladala do poličiek. Ivo zatiaľ povkladal naše stenčujúce sa potravinové zásoby do chladničky.

„Je tu len malý frízer a ani ten sa nedá otvoriť. Chcel som dať zachladiť kocky.“

„Priprav mi ich. Pôjdem za Marie-France. Pred chvíľou som ju videla, že zas išla okolo nás niekam dozadu.“

Vybrala som sa za ňou. Prešla som cez malý dvorček, obkolesený drevenými vrátami nízkych stavaní. Malá bránička medzi nimi viedla do veľkej záhrady, ktorá určite nebola vo francúzskom usporiadanom duchu. Rástlo v nej všetko možné i nemožné. Bez ladu a skladu. Videla som v nej cukiny, uhorky, rajčiny, rastliny s veľkými listami, rastliny s malými listami a množstvo byliniek a rôznofarebných ťahavých kvetov. Uprostred nich som našla našu domácu. Všetko okolo nej som poobdivovala.

Takáto záhrada sa mi páčila. Žiadne upravené hriadky s pevne stanovenými chodníkmi na jednu stopu. V kúte som zazrela rajčiny, v ktorých si voľne rástli rôzne zelené výhonky. Nevidela som úhľadné hriadky pretrhanej mrkvy alebo petržlenu.

Ivo s mamou by skolabovali. A možno Ivo ani nie. Stále mi je nejasné, kvôli čomu obrábajú vo Vozokanoch toľký kus záhrady. Ivo tvrdí, že kvôli mame. A mama zas tvrdí, že Ivko si môže robiť, čo chce. Môj nevzťah k poľnohospodárstvu som vo svojej skorej mladosti dokázala tým, že som nenastúpila na štúdium na poľnohospodársku vysokú školu. A teraz, vo svojej skorej starobe to dokazujem tým, že do poľnohospodárskych priestorov som ochotná vstúpiť len vtedy, keď tam idem na exkurziu. To sa týka každej záhrady.

Marie-France bez akýchkoľvek problémov pochopila, že potrebujeme od nej pomoc. Dať do mrazničky všetky chladiace kocky. Za jednými drevenými vrátami v malom dvorčeku bola ukrytá obrovská mraznička a v nej sa stratili. Na tri dni.

„Pri odchode nesmieme na ne zabudnúť.“

Jasne som dala Ivovi najavo, že ak na ne zabudneme, tak to bude len a len jeho chyba.

Už sa výrazne stmievalo, keď sme vstúpili do izby. Ivko zapálil svetlo a my sme s hrôzou zistili, že máme obe okná dokorán otvorené. Bez sieťok. Rýchlo sme zhasli, zatvorili sme okná, zatiahli žalúzie, otvorili dvere do chodby a zapálili sme v nej svetlo. Po pár minútach sa všetka lietajúca háveď, v tomto prípade muchy a komáre, odsťahovali z izby do chodby. O jedenástej sme zhasli svetlo, mierne roztiahli žalúzie a dokorán sme opäť otvorili okno. Všade okolo nás bolo ticho, len sem – tam prerušované kŕkaním žiab.

Zámky na Loire

V sobotu ráno ma zobudil štebot vtáčikov, gáganie husí a kroky idúce po štrku. Vykukla som cez okno a uvidela som Marie-France s náručou plnou bagiet.

„Ivko, vstávame. Dobré ránko. Bagety už idú na raňajky.“

Rátala som, že toto by mohlo zabrať na môjho sedmospáča. Mám ho tak zvečneného takmer na všetkých ranných fotografiách z našich dovolenkových izieb. Zachumlaného v prikrývke. Tentoraz ho ani bagety neprebrali k životu. Nakoniec som musela z neho stiahnuť paplón. S pätnásť minútovým meškaním sme prišli na raňajky. Ale aj tak sme boli na nich prví.

Na dlhom stole bolo hadovite uložených devätnásť pohárikov s lekvárikmi. Ivo ich spočítal. Po chvíľke sa vo dverách objavila usmiata domáca. Po pozdrave sa otočila na päte a ihneď sa vrátila s košíkom plným nakrájaných bagiet a s čerstvo pariacou sa kávou. Spýtala sa, či chceme slané maslo alebo sladké maslo. Pre istotu položila na stôl oboje. Za Ivovým chrbtom otvorila dvere malej chladničky a odtiaľ pred nás vyložila dva biele jogurty. Na stole boli krčahy s pomarančovým džúsom, košík s croissantmi a malý krčiažok s mliekom. Boli sme v polovici raňajok, keď prišli bretónski muži. Bez manželiek. A bez nálady. Skôr to vyzeralo, že po opici. S veľkými ťažkosťami sa rozhodovali, čo budú raňajkovať a aj s pozitívne naladenou Marie-France mali problém debatovať. Vyrozumela som, že večer boli v Chaumonte, kde neodolali dobrému jedlu a dobrému vínu. Po chvíľke prišla dvojica mužov. Päťdesiatnikov. Tých som tam ani večer nevidela. Komentovali výsledok Tour de France. Keď som sa na nich obrátila s otázkou, kto vyhral, tak sa bezradne poobzerali okolo seba s nevyslovenou otázkou „čo tá žena môže od nás chcieť“. Bretónčan, ktorý bol večer menej príjemný, sa podujal robiť tlmočníka. Počas raňajok sa celkom rozobral a zrazu sa ukázalo, že dokáže byť aj celkom šarmantný. Ako keby si cez noc so svojím švagrom vymenili úlohy. Možno to bolo spôsobené neprítomnosťou manželiek. My sme práve doraňajkúvali, keď prišli do jedálne. Na nich bolo ešte výraznejšie vidieť, že večerný a nočný život im neurobil dobre. Liali do seba len kávu a uždibovali si kúsočky z bagety. Ale lepšie z toho vychádzala manželka toho nižšieho a menej štíhleho muža. V závere raňajok už sa aj ona zapájala do rozhovoru a tlmočila rozhovor medzi Marie-France, dvoma mužmi, nimi a nami. My jediní sme tam boli zodpovední za jazykovú bariéru.

P1010267.JPG

Po raňajkách

O desiatej som už kŕmila francúzske husi slovenským suchým chlebom. Chutil im. Ivo medzitým pripravoval džípiesko a auto na celodenné potulky. Boli sme prví z dovolenkujúcich, ktorí vyrážali z dvora. Garmin nás viedol uzulinkými cestami s tými najneuveriteľnejšími značkami. Napríklad s výstražným trojuholníkom, že cez cestu môžu prebehovať diviaky. Pri vjazde do Chaumontu sme mali po ľavej strane cesty pomaly tečúcu Loiru a po pravej strane sa vysoko nad nami týčil zámok. Chvíľku patril aj Diane z Poitiers, celoživotnej milenke kráľa Henricha II., na ktorý ju po jeho smrti vystrnadila po dvanástich rokov v Chenonceau jeho právoplatná vdova Katarína Medicejská.

P1010079.JPG

Prvý pohľad na Blois

Za Chaumontom sme pokračovali ku Blois. Ďalšieho mesta s kráľovským zámkom na Loire. Ale tento zámok nepatril k našim cieľom. Už pri vjazde bol pohľad na mesto natoľko impozantný, že nás prinútil neďaleko mosta Jacquesa Gabriela zaparkovať.

Na druhej strane mosta bolo vidno domy a uličky starého mesta, nad ktorým vyčnievala katedrála. Necelá štvrťhodinka prechádzania sa po nábreží nám stačila na to, aby sme sa rozhodli, že do Blois určite prídeme. Ale nie v tento deň. Sobotňajší plán nás viedol do zámku Chambord. V prvom rade sme chceli na vlastné oči vidieť jeden z najmonumentálnejších kráľovských zámkov. Priamu cestu nám ešte skrížila pekáreň, ktorú sme zbadali v dedinke Vineuil. V pekárni sme si kúpili jednu celozrnnú a jednu pšeničnú bagetu. A v malom obchodíku dobre prerastenú slaninu a dve fľaše minerálky. Čo keby nás prepadol hlad na mieste, kde by sa nedalo najesť? Ale aj napriek našim medzipristátiam sme dokázali päť minút pred pol dvanástou zaparkovať na obrovskom a veľmi dobre organizovanom parkovisku. Priamo pred chambordským zámkom. Chodníček nás viedol pomedzi stánky, obchodíky a reštaurácie k pokladniam.

„Ivko, tu by sme hladom a smädom nezomreli.“

„Ale pozri, ako je všetko plné.“

A ja som si zas pomyslela – ako je to tu všetko hlučné. Radšej som sa presunula k pokladniam. Rady sa pred nimi rýchlo hýbali a o krátku chvíľu som už bola majiteľkou dvoch lístkov po jedenásť eur.

Môj najdrahší manžel mi v tej dôležitej chvíli nerobil spoločnosť. Pretože si pripravoval svoj fotoaparát. Túto dovolenku sa rozhodol zachytiť najmä novým digitálnym fotoaparátom s množstvom funkcií. Kúpil si ho už pred vlaňajšou dovolenkou. Ale vtedy ešte nebol – podľa jeho slov - vedomostne pripravený s ním pracovať. Je síce pravda, že aj ja mám na mojom novom fotoaparáte, ktorý som dostala k šesťdesiatke tiež pred vlaňajšou dovolenkou, množstvo funkcií, ale ja sa na rozdiel od neho spolieham na inteligentnú automatiku. Nevidím dôvod, aby som študovala manuál. Nemusím byť na všetko odborník. Horšie je to vtedy, keď ma niekde prekvapí upozornenie, že môžem fotografovať len bez blesku. Ako napríklad v kláštornej knižnici v Melku alebo v zámockej kuchyni v Chenonceau. A ja som za ten svet nevedela vypnúť blesk. Dodatočne som si doma predsa len tú časť návodu prečítala. Ale tento rok na Vianoce som to už zas nevedela. Tak načo sa budem trápiť.

P1010108.JPG

Kráľovský Chambord v celej svoje šírke

S lístkami v ruke som začala hľadať Iva. Našla som ho meditovať nad brašňou.

„Ktorý filter si mám založiť?“

V mojom prípade to vnímam len ako jeho rečnícku otázku, pretože viem, že v tomto mu nie som schopná poradiť.

A pokračovala som chodníčkom k priečeliu zámku. Odtiaľ som šla prostrednou cestičkou ďalej a ďalej pomedzi zelené upravené trávniky. Chcela som vidieť celý zámok. V celej jeho šírke. Kvôli tomu som musela odkráčať dobrých dvesto metrov od hlavnej vstupnej brány.

Anglický spisovateľ amerického pôvodu Henry James, ktorý vo svojich dielach veľmi často porovnával európsky a americký spôsob života, o ňom povedal: „Tento zámok je naozaj kráľovský – kráľovský svojou veľkosťou, veľkolepou atmosférou a ľahostajnosťou k bežným veciam.“

Dal si ho postaviť kráľ František I. Vo svojich pôvodných návrhoch chcel odkloniť rieku Loiru zo svojho koryta tak, aby tiekla popod zámok. Nakoniec sa zmieril s tým, že len presmeroval bližšiu rieku Cosson, ktorá teraz ako Veľký kanál preteká parkom. O niektorých ľuďoch sa hovorí, že hýbu dejinami. Františkovi I. sa podarilo hýbať aj riekami. Dokonca vraj dokázal presvedčiť aj Leonarda da Vinci, aby pre tento zámok navrhol zvláštne schodisko v tvare dvojitej skrutky. Tí, ktorí po ňom vystupujú hore, sa nemôžu stretnúť s tými, čo schádzajú dolu. Pre dobu chcených mileniek a nechcených manželiek to bola určite dôležitá prednosť zámockých priestorov.

Určite sme neprešli všetkých štyristoštyridsať izieb a nevideli sme všetkých tristošesťdesiatpäť komínov, ktorými sa môže kráľovský Chambord pýšiť. Ale videli sme centrálnu sálu Gardy, ktorú vraj za Ľudovíta XIV. využívali na divadelné predstavenia. Moliére tu napísal a aj uviedol svoju komédiu Meštiak šľachticom.

Společník cestovatele Francie odporúča návštevníkom vyjsť na zámocké strešné terasy. Píše o nich, že siluety vežičiek je možné prirovnať k malebným uličkám mesta, ktoré lákajú svojich návštevníkov na prechádzky a z ktorých je prekrásny výhľad na park a riečku okolo zámku. Je to naozaj pravda. Ale ani odtiaľ nebolo vidno celý rozľahlý park, ktorý sa rozkladá na päťdesiatich piatich kilometroch štvorcových a je obklopený tridsaťdvakilometrovým múrom, vysokým dva a pol metra.

P1010099.JPG

Zámocké strešné terasy

Prešli sme všetkými ich zákutiami a poobdivovali sme okolitú krajinu zo všetkých strán. Na riečke Cosson sa plavili malé loďky, z ktorých si najmä japonskí turisti fotografovali a zachytávali na kameru všetko, čo mali na dohľad. Návštevu zámku sme po krátkom blúdení ukončili v kaplnke, ktorá však vôbec nesplnila moje očakávania. Cez obrovské nádvorie sme sa vybrali k východu. Samozrejme, cez predajňu so suvenírmi. Ešte pred dovolenkou ma kolegyňa Bea požiadala o magnetku z Francúzska. Kúpila som hneď dve. Druhú dostala naša Nina. Zároveň sme kúpili aj dve pohľadnice. Pre mamu a pre našich mladých. Nina nám píše a kreslí zo všetkých dovoleniek a aj v našom poslednom rozhovore, tesne pred rakúskymi hranicami, chcela odo mňa prísľub, že jej z našej dovolenky napíšeme.

P1010114.JPG

Mesto vežičiek

Zo zámku sme vyšli o štvrť na dve a opäť sme sa vybrali poobzerať si celé priečelie. Okolo ústredného chodníka boli koberce trávnika, ktoré však v páliacom slnku takmer nikoho nelákali. Až po ich vonkajšom okraji sa košatili stromy a pod nimi oddychovali návštevníci Chambordu. Pod jednou lipou sme skončili aj my.

Ja som ihneď začala spomínať na našu predchádzajúcu dovolenku na ostrove Torcello. Aj tam sme si pospali v tieni stromov. V tieni starých a mohutných cyprusov. Ale tu mi aspoň nehrozilo, že ma nechá loď, v ktorej už sedel môj drahomilovaný manžel.

„Pamätáš sa, ako som si fotografovala z Torcella pohľad na Burano?“

Ivo otvoril oči, pozrel na mňa a prehlásil:

„Ty musíš všade robiť zmätky.“

Je pravdou, že steward odopol reťaz až potom, keď som začala jačať, že na lodi mám manžela. Dovtedy sa na mňa pozeral ako na najnepodarenejší obraz Modiglianiho.

Po načerpaní nových síl sme sa vybrali na cestu k autu. Ešte raz sme si vychutnali pohľad na strešné terasy.

Cestou pomedzi stánky, butiky, bufety, reštaurácie, som hľadala predajňu suvenírov, v ktorej mali predávať aj známky. Našla som. Ivo zatiaľ hľadal fotografické námety. Pri východe z areálu som objavila kávový automat, vzala dve kávy, aby sme si doplnili kofeínový deficit.

Pred parkoviskom nás upútali dve veľké drevené kruhové terasy so slamenými strechami. S drevenými stolmi a lavicami.

„Čo povieš, Ivko, nemohli by sme sa tu najesť?“

V aute sme mali chladničku plnú dobrôt a auto sme mali rovno pred nosom.

„Dobre, obsaď nejaké miesto a ja prinesiem veci.“

V tom okamihu sa priamo predo mnou uvoľnil celý jeden stôl. Odchádzala od neho osemčlenná francúzska rodina a zostalo po nej úplne čisto. Po Ivovom príchode sme stôl zaplnili našimi bagetami, slaninkou bohato prerastenou mäsom, rajčinami, syrom, chladenou minerálkou a dvoma kávami. Pohodlne sme sa najedli, ja som napísala pohľadnice a o štvrť na štyri som sa vybrala k parkovaciemu automatu. Najskôr som sledovala dvoch platcov. Nebola som jediná, ktorá si takýmto špiónovaním overovala postup. Potom som odvážne pristúpila k automatu, ktorý mal celú navigáciu len vo francúzštine.

Vôbec nechápem, prečo slovenské bankomaty dávajú možnosť vybrať si z troch jazykov. Francúzi si také problémy nerobia.

Automat si zinkasoval štyri eurá, o čom mi vydal aj doklad. Ivo sa stal počas tejto dovolenky odborníkom na rýchle nainštalovanie nášho garminu. Ja som zas rýchlo do neho zadala náš ďalší cieľ. Zámok Chenonceau.

P1010121.JPG

Platanová aleja vedie k zámku Chenonceau

Tesne po pol piatej sme zaparkovali na piesčitom, prachom rozvírenom, neplatenom parkovisku. Doma som nestihla poprezerať návštevné hodiny a preto som Iva súrila, aby sa ponáhľal. Pokladňa bola spojená s priestormi informačnej kancelárie a predajne so suvenírmi. O trištvrte na päť sme boli majiteľmi dvoch jedenásťeurových lístkov. S nimi sme vyšli na mostík, vedúci ponad kanál zaplnený vodou. Na jeho druhej strane boli dva turnikety a pri nich dvaja mládenci, ktorí trhali z lístkov ústrižky. Dozvedeli sme sa od nich, že zámok je otvorený pre návštevníkov do pol deviatej a záhrady do deviatej. Nasmerovali nás do aleje, ktorá viedla priamo k zámku.

Štyristo metrov dlhá platanová aleja vytvárala hru svetiel a príjemný chládok. Keď sme z nej vyšli, opäť nás omráčila horúčava a my sme sa začali ťahať po pravej strane nádvoria, tieneného budovou s reštauráciami a kaviarňami, do záhrady plnej ruží. Chodníčky v nej nás doviedli až k múriku nad riekou Cher. A tam sa pred nami otvoril pohľad, kvôli ktorému moja polovička chcela navštíviť práve tento zámok.

Francúzsky spisovateľ Gustave Flaubert o ňom povedal, že sa vznáša nielen vo vzduchu, ale aj na vode. Hovorí sa o ňom aj ako o zámku šiestich dám.

Na začiatku šestnásteho storočia Catherine Briconnetová, manželka prvého majiteľa, dala vybudovať vežičkový pavilón. V polovici šestnásteho storočia Diana z Poitiers, milenka kráľa Henricha II., navrhla geometrické záhrady a dala postaviť šesťdesiatmetrový most s oblúkmi cez rieku Cher. Až po Henrichovej smrti sa dostala k slovu jeho zákonitá manželka, Katarína Medicejská. Tá dala na moste vybudovať presvetlenú podlhovastú tanečnú sálu, v ktorej usporadúvala rozmarné zábavy. Medzi jej hostí vraj patrili aj tranvestiti. Potom už len tri ženy výraznejšie ovplyvnili vzhľad zámku. Prvou z nich bola Louisa Lotrinská, manželka kráľa Henricha III. Počas veľkej francúzskej revolúcii zabránila jeho zničeniu pani Dupinová, manželka statkára a generála. No a šiestou ženou bola v prvej tretine devätnásteho storočia pani Pelouzeová. Tá ho dala celý zrenovovať do pôvodného stavu. Aj so záhradami.

P1010126.JPG

Chenonceau - vo vzduchu aj vo vode

Z balkónika nad hlavným schodišťom je možné porovnávať obe záhrady. Vpravo je geometrická, patetická, studená záhrada Diany z Poitiers. Vľavo je živá, malebná, bohatá záhrada Kataríny Medicejskej. Aspoň v tomto rozhodne zaostala milenka za manželkou.

Aj samotný zámok je veľmi pekný. Možno pre svoju komornosť. Chambord je monument, v ktorom by sa človek stratil. V Chenonceau by som si vedela predstaviť bývať aj dnes. Prešla som všetkými dostupnými priestormi. Najmä kuchyňa so všetkými svojimi skladmi sa mi mimoriadne páčila. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že ja som tá nešťastnica, ktorú opakovane z reproduktorov upozorňujú, aby som nefotila s bleskom.

Ešte šťastie, že tomu nerozumela moja polovička, ktorá sa potulovala niekde po poschodí. Stretli sme sa až v izbe, kde na stene visel Rubensov obraz s dvoma tučnučkými deťmi. S Ježišom a Jánom Krstiteľom.

P1010133.JPG

Chenonceau sa Ivovi naozaj páčilo

Tesne pred šiestou sme opäť vyšli na nádvorie. Po pravej strane plávala k zámku po rieke Cher výletná loď. Plná turistov. My sme si fotografovali ich a oni si fotili nás. Vlastne si fotografovali zámok, vznášajúci sa vo vzduchu aj nad vodou.

P1010153.JPG

Zámok šiestich dám

Ivko sa rozhodol ešte rozhliadnuť sa po záhradách a ja som si išla sadnúť do záhradnej kaviarničky. Konečne som mala aspoň chvíľku času na turistického sprievodcu, mapky a môj zošit. Pri našich prvých poznávacích dovolenkách mi horko – ťažko postačil jeden zošit na zachytenie našich zážitkov. No pri posledných dvoch dovolenkách mi začal fotoaparát nahrádzať zošit. Fotografujem všetko a všade. Ešte aj tam, kde by som veľmi fotografovať nemala. Ale zisťujem, že niektoré momenty by som si predsa len mala zapisovať. Niektoré situácie a stretnutia s ľuďmi sa mi vynárajú až pri našich rozhovoroch s Ivom.

Pred pol siedmou sa ku mne pridala aj moja polovička. Tiež už riadne unavená. Po krátkom oddychu sme sa vydali na spiatočnú cestu do Mosnes.

Uprostred platanovej aleje som zazrela šipku vedúcu vpravo a na nej nápis – Labyrinthe.

„Ivko, poďme sa tam pozrieť.“

„Čo od toho čakáš?“

„Labyrint.“

Len s miernym znechutením sa vybral za mnou. Ale do labyrintu vstúpil až potom, keď som ho sama obišla zo všetkých strán. Všade okolo seba som počula hlasy deťúreniec, ktoré sa v bludisku strácali. Lenže ja som mala tú výhodu, že pri mojej výške som videla v zeleni kríkov, kde sú prerušené miesta.. Takže som sa ľahšie a rýchlejšie dostávala do dreveného altánku, stojaceho v strede bludiska. Ktovie, či sa v ňom rada schovávala Katarína Medicejská, ktorá ho dala vybudovať?

Pred siedmou sme už opäť stáli na mostíku, ktorým sme pred dvoma hodinami vstupovali do zámockého areálu. Ivo zrazu zistil, že stromy nad kanálom vytvárajú zaujímavý odraz vo vode a chcel sa vrátiť na jeho pravý breh. To ale nebolo také jednoduché. Aspoň mu to rázne dal najavo mladý muž, stojaci pri turnikete. A aj za ním bola tabuľa, že na jeden lístok je možný len jeden vstup. Pustila som sa do vyjednávania. Nakoniec si mládenec, oblečený v serióznom tmavom obleku, opäť vypýtal náš pôvodný lístok, tentoraz ho označil perom a vpustil nás ešte raz na breh kanála. Ivo cvakal jeden obrázok za druhým. Štvrť hodinu.

Ja som si na rozlúčku so Chenonceau urobila záber obrovského kvetu bielej magnólie, ktorá bola rozložená pri informačnej kancelárii uprostred obrovských lesklých listov.

Desať minút po siedmej sme už sedeli v aute a vracali sme sa do Mosnes. Cez lesíky, uprostred ktorých sme opakovane videli obdobu našej dopravnej značky, ktorá je rozdelená do troch polí. V jednom je traktor, v druhom motorka a v treťom osobné auto. Tu ale bola v jednom poli srna, v druhom jeleň a v treťom diviak.

Necelú polhodinu nám trvala cesta do nášho dovolenkového domova. Na parkovisku stálo nové auto s belgickou poznávacou značkou. Ale jeho majiteľov sme nevideli. A nebolo vidieť ani domácich. Vybrali sme si veci z auta a rozhodli sa navečerať. Tentoraz sme boli úplne sami. Po večeri sme ešte zostali na terase. Ja preto, aby som si doplnila poznámky a prekontrolovala fotografie a Ivo zas preto, aby zistil na mape, kadiaľ sme chodili. Nikým a ničím nerušení sme sa vybrali do izby až keď sa zotmelo tak, že sa už bez svetla nedalo čítať.

Z Blois do Beaugency

V nedeľu ráno som sa opäť zobudila na kroky idúce po štrku. Bolo osem hodín a jedenásť minút. Po chodníku kráčala Marie-France. Opäť s plnou náručou dlhokánskych bagiet. S úsmevom ma zaregistrovala. Ivko si ďalej spokojne spal. Rozhodne je väčším spachtošom ako som ja. Aspoň tak sa mi to v poslednom čase zdá. Ani neviem, ako sa mu podarilo, ale o pol deviatej sme už boli na raňajkách. Tentoraz nás predbehol starší belgický pár, rozprávajúci sa s domácou paňou po francúzsky. Obaja boli starší ako my. Vysušení, suchároví a bezúsmevoví. Ako poslední prišli Rennesančania. Na svoje posledné raňajky. Povymieňali sme si zážitky z predošlého dňa a informovali sme sa vzájomne o plánoch na nový deň. Marie-France nám odobrila prehliadku dvoch B. Blois a aj Beaugency. Bretónčania sa cestou domov chceli ešte zastaviť v Chenonceau. Tam plánovali ísť aj Belgičania. Možno sme ich inšpirovali my, pretože nám sa zámok na rieke Cher naozaj páčil.

Z Mosnes do Blois nás čakalo približne dvadsaťpäť kilometrov. O desiatej sme už vchádzali do Chaumontu. Ivko postupne rozosmieval panáčika. Prvého sme obchádzali v päťdesiatšestke a preto mal oba kútiky úplne dolu. Povedľa ďalšieho panáčika sme išli v päťdesiatštvorke, takže kútiky mal už menej zalomené smerom nadol. Ďalšiemu sa už v päťdesiatdvojke takmer vyrovnávali a posledný sa usmieval od ucha k uchu a kútiky mal vysoko hore. A Ivo mal na tachometri štyridsaťosem kilometrov za hodinu. Ale to sme už skoro vychádzali zo Chaumontu. Bolo krásne slnečné predpoludnie. Po ľavej strane lenivo a široko tiekla Loire. Vyzeralo to tak, že nás čaká aj ďalší pekný deň. Pred pol desiatou sme zaparkovali v podzemnej garáži v Blois na B1. Po východe z nej sme zistili, že parkujeme rovno za zámkom.

V uličke, vedúcej na zámocké námestie, som objavila informačnú kanceláriu. Tam som si ihneď ukoristila mapku mesta a aj mapku Beaugency. Potom sme sa vybrali k zámku. Nezašli sme však ďaleko. Uprostred námestia stálo desať nádherných naleštených veteránov.

Kabrioletov. Červených, bielych, čiernych, modrých. Jeden krajší ako druhý.

Bolo len logické, že sa Ivo pri nich zabudol. Ja som išla medzitým do zámku zisťovať, aké sú možnosti prezrieť si aj tento zámok zvnútra. Nebolo ešte ani jedenásť hodín a ďalšia prehliadka mala začať až o trištvrte na dvanásť. Nie. Toto sa mi nepáčilo. A neurobilo na mňa dobrý dojem ani plátno, ktoré bolo pripevnené na vstupných mrežiach do nádvoria zámku tak, aby doň nebolo možné ani nazrieť. Nepremohla ma ani zvedavosť vidieť na vlastné oči kabinet Kataríny Medicejskej obložený drevenými panelmi, v ktorých sú ukryté tajné skrinky. Katarína Medicejská si v nich údajne schovávali jedy, ktorými vraj likvidovala svojich nepriateľov. Obdobie renesancie bolo dosť kontroverzným obdobím. Na jednej strane rozvoj a podpora všetkých druhov umenia. Rozvoj ducha a filozofického myslenia. Rozvoj vedy. Na druhej strane veľmi uvoľnený, až dekadentný spôsob života. Najmä v šľachtických kruhoch. Rozhodne to bolo však bolo lepšie obdobie ako obdobia, keď boli upaľované čarodejnice.

DSC_0347.JPG

Historické kabriolety pred kráľovským zámkom (im)

Po svojich úvahách o Kataríne Medicejskej som vyhľadala Iva, oznámila mu hodinu prehliadky. Už vopred som vedela, že sa mu bude pozdávať, ak do zámku vôbec nepôjdeme. Od kabrioletov sme sa začali v tieni stromov, po pravej strane námestia, pomaly presúvať na jeho dolnú časť. Zrazu som len začula pravidelné kovové údery, spojené so strašidelne znejúcou hudbou.

„Ivko, počuješ?“

Začala som sa obzerať okolo seba. Zistila som, že nie som sama. Len môj drahý manžel mal dôležitejšiu prácu. Samozrejme, s fotoaparátom na oku.

Hrozivé zvukové efekty, podporené rytmickými údermi do plechu, vychádzali z dolného konca námestia, ku ktorému sme sa blížili. Vtom sa začali otvárať veľké okná na prvom a druhom poschodí, hudba silnela a z okien sa pomaly vysúvali podlhovasté medené hlavy drakov s hrozivými malými očkami. Nie jedného draka, nie dvoch, ale až piatich. A nielen hlavy, ale aj obrovské pazúry. Draky otvárali obrovské tlamy s obrovskými zubami, vydávali pritom strašidelné zvuky, kývali sa zo strany na stranu. Z podkrovia nad druhým poschodím sa začal vysúvať obrovský chvost. Očičkami nás sledovali, ako keby si z nás vyberali, koho budú mať na dračí obed. Veď bol práve taký čas. Po pätnástich minútach začali vťahovať do domu najskôr svoje pazúry, potom hlavy a nakoniec aj chvost. Ešte chvíľu bolo počuť plechové údery, pričom sa zatvárali všetky okná. Päť minút po jedenástej sme si vydýchli a išli zistiť, čo nás to strašilo. Pred domom bola vitrína, v ktorej boli umiestnené informácie. Stáli sme pred Maison de la Magie Roberta-Houdiniho. Z vysokého podstavca sa na nás díval samotný autor moderného kúzelníctva. Ktorý, aj napriek otcovej snahe, odmietol byť právnikom alebo úradníkom. Chcel pokračovať v otcových stopách a byť hodinárom. Fascinovali ho najmä mechanické hračky a mágia, až sa nakoniec venoval len vymýšľaniu nových a nových kúziel. Narodil sa v Blois, takže nie je čudo, že práve tu bolo v roku 1966 na jeho pamiatku založené múzeum a divadlo mágie. Les Dragons majú určite na starosti pozývať hostí na predstavenia, ktoré sa tu odohrávajú.

My sme sa ale radšej vybrali do ulíc. Kamennými schodmi sme zišli na ďalšie námestíčko, kde už nebol takmer žiaden ruch. Ktovie, či to robil čas obeda alebo nedeľa. Ulicou, obloženou z oboch strán veľkými výkladmi predajní, sme sa dostali k ďalším schodom. Uprostred nich bola ďalšia mužská postava na podstavci. Tentoraz to bol Denis Papin. Tiež rodák z Blois. Fyzik, matematik, vynálezca. Mal tridsaťpäť rokov, keď v sedemnástom storočí predstavil anglickej Kráľovskej spoločnosti papinák. V gúgli som si vygúglila, že ide o kontroverznú pomôcku na varenie. Papinák vraj ľudia milujú alebo sa ho boja. Keď som nedávno hovorila o generáciu mladšej kolegyni o jeho vynáleze, nevedela, čo sa pod týmto názvom skrýva. Pozná ho len ako tlakový hrniec. Ale Papin nevynašiel len pomôcku na urýchlenie varenia jedál. Vymyslel aj pohon, aby versailleské fontány striekali vodu.

P1010192.JPG

Stredoveká ulička v Blois

Od Papina sme sa vybrali ku gotickej katedrále svätého Ľudovíta. Lákala nás od predchádzajúceho dňa, kedy sme videli jej zrkadlový odraz v Loire. Doviedli nás k nej malebné stredoveké uličky.

Dnu sme vošli v okamihu, keď sa končila omša. Zopár návštevníkov sa lúčilo s kňazom veľmi tmavej pleti. Usadili sme sa vzadu na stoličky, ktoré akoby vybrali z Goghovho slávneho obrazu Stolička. Z chóru sa ozývala monumentálna hudba. Bach. Organista dohral a nezdalo sa, že by pridal prídavok. Ivo sa na mňa mimoriadne zaškaredil vo chvíli, keď som zatlieskala.

„To nie ja. To moje ruky.“

Bránila som sa. Neúspešne.

„Sme v kostole.“

A pozrel by sa na mňa ešte škaredšie, keby sa to dalo.

„To je škoda.“

Podľa mňa si organista potlesk zaslúžil. Prídavok nedal určite len kvôli tomu, že mu nikto nedal najavo, ako výborne hrá. Mne sa to však rozhodne páčilo. A ešte v gotickom chráme. So skvelou akustikou. A s minimom ľudí.

Vpredu pred oltárom a v bočnej pravej lodi ostalo po omši zopár ľudí s malými deťúrencami. Pomedzi nich chodil vysoký štíhly ebenový kňaz v zelenom ornáte. Každá skupinka pozostávala z mladých rodičov s dieťaťom na rukách a ešte dvoch troch ďalších dospelých, z ktorých minimálne jeden mal pri oku kameru. Keď sa k nim kňaz priblížil, pozorne načúvali, čo im hovoril. Bola som zvedavá, čo sa bude diať. Podľa zvýšeného počtu malých deťúreniec som to odhadovala na krst.

Asi po pätnástich minútach sa všetci usadili a kňaz vyšiel pred oltár. Po pár slovách vyšla k nemu prvá skupina rodičov s dieťaťom na rukách. Matka, držiaca dcérku vo svojom náručí, muž vyzerajúci ako otec, ešte jedna žena a ešte dvaja muži. Malá princezná bola slávnostne oblečená. Ženy boli oblečené. No a muži? Aj tí boli oblečení. Tak, že rovno z kostola mohli ísť na futbal alebo na pivo. K tomu mali aj primeraný postoj. Jeden mal obe ruky opreté o boky, druhý mal ruky vo vreckách a tretí mal v rukách kameru, neustále zameranú na všetko, čo sa dialo okolo. Rozhodne to bolo ďaleko vzdialené od toho, ako prebiehajú náboženské obrady na Slovensku. Ako väčšinou všetko. Snobsky, s pátosom a najmä draho.

P1010194.JPG

Príprava na krst

Po chvíli sme sa opäť vybrali do rozhorúčených obedňajších ulíc. Presne o dvanástej sme sa jednou z nich blížili k nábrežiu. Rovno pred nami bol kamenný most.

„Ideme na druhú stranu?“

Moja otázka bola ovplyvnená tým, že na druhej strane rieky bolo viac stromov a zdalo sa mi, že tam bude aj viac tieňa. Ale najmä som opäť chcela vidieť mesto odrážajúce sa v plytkej a lenivo tečúcej Loire. Pri druhom brehu sme videli z mosta veľmi pekné riečne zátišia. Po ľavej strane kotvili malé člny. Po pravej strane stáli vo vode dvaja rybári. Uprostred rieky boli malé trávnaté ostrovčeky, ponad ktoré lietali čajky. A k tomu všetkému sa mi podarila urobiť perfektná fotografia katedrály, ktorá sa nasťahovala aj do vody. S touto fotografiou som až tak spokojná, že bez akejkoľvek hanby sa každému chválim: „A túto fotografiu som robila ja.“

P1010211.JPG

Katedrála Saint Louis v Loire a v Blois

Z južnej strany mosta sme sa vracali späť. Na jeho severnú stranu. Z tabule sme s dozvedeli, že kamenný most je pomenovaný po Jacquesovi Gabrielovi. Architektovi, ktorý viedol jeho stavbu v prvej polovici osemnásteho storočia.

Na druhej strane sme na malom námestíčku objavili subway.

„Ivko, v Bratislave robia v sabveji dobré bagety. Plnené množstvom všeličoho.“

„Poďme, je čas obeda.“

Ospalo pôsobiaca obsluha, zložená z jedného mladého muža, nemala veľa zákazníkov. Vôbec však z nás nebol nervózny. Pokojne čakal, kým sme sa rozhodli pre šunkové bagety. A kým sme si rozdiskutovali, čím všetkým nám ich má naplniť. Akurát nám musel pomôcť načapovať si zo samoobslužného automatu trojdecovú kofolu. Pohodlne sme sa usadili na vysoké stoličky.

„Niekde cestou by sme si mali kúpiť minerálku. V aute už žiadnu nemáme.“

„Ivko, za tvojím chrbtom vidím vchod do obchodu. Len nevidím nikoho do neho vchádzať ani vychádzať.“

„Všimla si si, ako je tu málo ľudí? Aj tu sme sami. Oproti v reštaurácii je tiež len jedna dvojica. A ani na uliciach takmer nikoho niet.“

„V kostole bolo tiež málo ľudí.“

„Podľa bedekra by to malo byť takmer päťdesiattisícové mesto.“

P1010222.JPG

Severná stena zámku v Blois

Ani nám sa nechcelo ísť veľmi do popoludňajšej tridsaťstupňovej horúčavy. V klimatizovanej prázdnej miestnosti sme si urobili poriadne dlhú pauzu. Dlho sme však na slnku neboli, pretože sme ihneď zapadli do obchodu na druhej strane ulice. Po malom nákupe sme sa pobrali do garáží. Po širokánskych schodoch sme vyšli na námestie pred zámkom a krátkou úzkou uličkou sme sa dostali pod mohutné múry zámku.

Tesne pred vstupom do garáží, nad križovatkou troch ciest, stál v tieni zámku uniformovaný policajt. Obzeral si tých pár pešo okoloidúcich a pár áut, ktoré okolo neho prechádzali. Tak sústredene na mňa hľadel, že som sa mu musela pozdraviť. Odzdravil. Ale našťastie tým sa náš kontakt skončil.

Pár minút pred pol druhou sme už sedeli v našej fabii. Z garáží sme sa dostali za podmienky, že sme za tri hodiny parkovania zaplatili dve eurá päťdesiat.

Z Blois sme sa vybrali na východ. Väčšinou sme šli po ľavom brehu Loiry, ktorá sa nám každú chvíľu zjavovala medzi kmeňmi stromov, kríkov a domov. Až o trištvrte na tri sme prišli do nášho ďalšieho cieľa. Prešli sme len okolo tridsaťšesť kilometrov. Z Blois do Beaugency. Čo je v mojom jazyku „bóžensi“.

V sprievodcoch sa o tomto mestečku píše, že sa rozprestiera na brehu Loiry a z jej brehu je práve v týchto miestach najromantickejší výhľad.

Autom sme sa prepletali v kľukatých uličkách, rozpálených popoludňajším slnkom. Zrazu sa pred nami objavili zátarasy a tabuľka s nápisom Barriere routiere.

„Podľa všetkého sa ďalej pokračovať nedá. Asi sa budeme musieť vrátiť.“

V duchu som si povedala, že ani za svet. Za každú cenu som chcela vidieť romantiku na vlastné oči. Viac – menej som donútila Iva zaparkovať na jednom z troch parkovacích miest pred radnicou.

„Tu nemôžeme parkovať. Miesta sú vyhradené pre radnicu.“

„Je nedeľa.“

V tej horúčave som sa zmohla akurát len na takéto zdôvodnenie. Rýchlo som si vzala minerálku, kabelku, zošit a fotoaparát a snažila sa nájsť aspoň trošku tieňa. Pravá strana nášho zaparkovaného auta smerovala do širokej ulice, v ktorej boli rozložené stánky. So všetkým možným. So starými použitými vecami a aj s novým tovarom. S knihami, topánkami, riadmi, vankúšikmi, hračkami. Na jednom pulte bol rozložený starý gramofón a množstvo vinylových platní.

„Ivko, nie je toto blší trh?“

Tento názov mám len z filmov. Na Slovensku som ešte nikdy nebola na blšom trhu. Ktovie, prečo sa tak volá? Je to kvôli tomu, že v starých veciach, najmä v šatoch, bývali blchy? Už pred dvoma rokmi sme niekde za Rouenom videli niečo podobné, ako teraz v Beaugency.

P1010253.JPG

Blší trh v Beaugency

Na stoličkách, pod slnečníkmi, si pohodlne sedeli majitelia stánkov a navzájom viedli rozhovory. Museli sa zhovárať len medzi sebou, pretože zákazníkov sme tam nevideli. Až na námestí s tržnicou bol väčší ruch. Úzkou uličkou sme sa dostali na Place Saint-Firmin. Tam bol vytúžený tieň a dokonca aj kamenné lavičky. Pod vysokou románskou vežou kostola, podľa ktorého je pomenované aj námestie. Saint Firmin. Zvonkohra umiestnená vo veži vraj trikrát denne vyhráva detskú pesničku z pätnásteho storočia „Orléans, Beaugency, Notre-Dame de Cléry, Věndome“. V pesničke sa hovorí o tom, že po storočnej vojne zostali vtedajšiemu najstaršiemu kráľovskému synovi len tieto štyri panstvá. My sme ju ale nepočuli. Boli sme síce na správnom mieste, ale v nesprávnom čase. Na hornej strane obdĺžnikového alebo skôr trojuholníkového námestia si Ivo fotografoval Janu z Arcu. Priznám sa, že táto panna „počujúca hlasy“, mi nie je príliš sympatická. Ani ako historická postava, ani ako hlavná postava filmov, divadelných hier a opier. Mám k nej asi taký vzťah ako k nášmu Štúrovi. Takže kým moja drahá polovička robila jeden záber za druhým, ja som sa usadila do chládku.

DSC_0378.JPG

Ja pod sochou Jany z Arcu (im)

„Danuľa, poď sem. Tak poď sem. Toto si ešte nevidela.“

Pred jedným z domov bolo v tieni stromov zaparkované tmavomodré auto. Zo stromu zlietal na jeho kapotu vtáčik a veselo ozobával jeho lesklý povrch. Niečo z neho vyzobal, vyletel na konár, ale v okamihu bol zas na aute a celý rituál sa opakoval. Zob, zob, zob, odlet, prílet, zob, zob, zob, odlet, prílet.

„Nepomohlo ani to, keď som zatlieskal rukami. On sa vôbec nebojí.“

Vtedy sme si všimli, že väčšina áut je nielenže zaprášená, ale má na svojom povrchu aj biele vypálené machule. Odkazy vtáčikov ukrývajúcich sa v stromoch.

Od Saint-Firmina sa námestie mierne zvažuje. Na jeho dolnom konci sa po ľavej strane vypína mohutná tridsaťšesťmetrová veža Caesar. Je vraj jedným z posledných pozostatkov rímskej vojenskej architektúry z jedenásteho storočia. Počas všetkých vojnových konfliktov si plnila funkciu pozorovateľne. Stojí neďaleko mosta, ktorý bol po dlhé roky jedinou spojnicou medzi Blois a Orléans. Len o pár metrov ďalej nás drevené dvere voviedli do prítmia gotického kostola s románskou apsidou a krstiteľnicou. Pohrávali sa v ňom slnečné lúče, prenikajúce dovnútra cez sklíčka vitráží. Keď sme vyšli z kostola von, z ľavej strany k nám prichádzala mladá rodina. Jedno dieťa na rukách a jedno v kočíku. Bolo vidno, že sú domáci.

„Dobrý deň. Kde je, prosím, rieka Loire?“

Vyslovila som slovko Loire ako loára. Spočiatku sa tvárili zmätene, ale nakoniec ukázali za seba a povedali jediné slovko – river.

Až v Tonquédecu som sa dozvedela, že Francúzi názov svojej „kráľovskej“ rieky vyslovujú ako luár.

Francúzi by sa nemali čudovať, že francúzština nie je najeurópskejším jazykom. Nemôže byť. Tento jazyk som sa dokázala učiť necelé tri mesiace. Čo je asi najkratšia doba, ktorú som vôbec nejakému cudziemu jazyku venovala. Mala som problémy špúliť ústa, vyslovovať to ich hrkotavé er, ktoré je ešte dramatickejšie ako české ř. Nevyslovovať zvyšky slov a potom uhádnuť, čo mi moja učiteľka chce povedať. Pani vychovávateľka Spišiaková, odchovaná na francúzštine, nado mnou len mávla rukou.

„Danuša, máte pravdu. Vy sa tento jazyk nenaučíte. Je mi to ľúto.“

Mýlila sa len v jednom. Namiesto slova tento mala použiť slovko žiadny. Ale povedala mi to veľmi distingvovane. Skoro s francúzskym šarmom.

Cesta od kostola sa naďalej mierne zvažovala a za miernou zákrutou sme zazreli Loiru. Nábrežie bolo ukryté pod obrovskými platanmi, pod ktorými stálo zopár áut. To ale nemali robiť. Pretože všetky autá boli skôr biele od vtáctva, ukrývajúceho sa v ich korunách. Tak ako autá, tak vyzerali aj lavičky. Na trávnatom nábreží, zvažujúcom sa k rieke, ležali zo dve - tri dvojice. Vždy na takom mieste, kde bola nad nimi medzi stromami medzera. Takéto miesto sme si našli aj my. Uložili sme sa do trávy a odtiaľ sme pozorovali najromantickejší výhľad na lenivo tečúcu širokú rieku.

P1010248.JPG

Most v Beaugency

Po ľavej strane sme obdivovali štyristo metrov dlhý most, postavený v dvanástom storočí na dvadsiatich troch oblúkoch. Podľa legendy staval tento most diabol, ktorý si žiadal od obyvateľov Beaugency ich duše. A oni mu dali mačky. Preto „bóžensanov“ volajú mačkármi. Možno preto, že je to diablov most, tak nad tretím pilierom postavili pre pútnikov kaplnku svätého Jakuba.

Uprostred rieky je množstvo trávnatých ostrovčekov, nad ktorými neustále krúžia čajky. S Ivom sme súťažili, kto z nás dvoch bude mať krajší a romantickejší záber. Je úplne prirodzené, že si myslím, že moje fotografie sú lepšie. S čím, samozrejme, nikto iný z rodiny nesúhlasí.

P1010252.JPG

Ulička v Beaugency

O pol štvrtej sme prešli po nábreží za most. Široký breh tu bol vysypaný pieskom a všade boli detské trampolíny, nafukovacie hrady, strelnice a všeličo iné, kde sa mohli deťúrence vyblázniť. Ale pôsobilo to neútulne. A trošku aj špinavo. Všade boli stánky s rýchlym občerstvením a nápojmi. Zo všadiaľ sa ozývala hudba, krik. Rýchlo sme sa zvrtli a zvolili sme iný vchod do starého mesta. Vošli sme do historických uličiek, ktorými pretekala voda, vyzdobenými veľkými kvetináčmi, plnými rôznofarebných kvetov.

Päť minút po štvrtej sme už opäť sedeli v aute.

„Kam teraz?“

„Ideme do Amboise?“

Moja drahá polovička odsúhlasila môj otázkonávrh. Spoločne sme nainštalovali džípiesko, zadali mu novú adresu a nechali sme sa viesť.

„Ale je to až sedemdesiat kilometrov.“

Zvolala som zhrozená, s pohľadom upretým na displej garmina.

„Nevadí. Ideme. Veď nás.“

Ja? V duchu som si nedôstojne položila túto otázku.

Odvtedy, čo Ivo dostal pred troma rokmi k meninám garmina, som tak spohodlnela, že si väčšinou ani len mapu nevyberám z kufra auta. Tá prichádza k slovu len vtedy, keď ani satelitná baba nevie ako ďalej. Potom som dobrá už aj ja. A keď sa mi podarí znervózniť Iva, tak je naozaj dobrý už len on sám. Ale to len z jediného prozaického dôvodu. Pretože ja som často toho názoru, že všetky cesty vedú do cieľa. Len niektoré sú dlhšie a kľukatejšie. Blúdenie by malo byť súčasťou každej dovolenky. Pripúšťam, že blúdiť by sa malo len za svetla.

Väčšia časť cesty do Amboise bola úžasná. So skvelými výhľadmi na Loire. Pred pol šiestou sme vchádzali na most, vedúci nás do ďalšieho kráľovského mesta ponad kúsoček Íle d´Or - Zlatého ostrova. Po krátkom hľadaní sme našli miesto na parkovisku v jeho centre. Chvíľu sme si posedeli na jednej z lavičiek, ktoré boli rozložené na vyvýšenom svahu nad parkoviskom. Dokonalé hľadisko. Nielen pre množstvo turistov, ale aj pre domácich, tu bol javiskom druhý breh rieky, samotná pomalá rieka s piesčitými a trávnatými ostrovčekmi, rybármi stojacimi uprostred vodnej hladiny, zopár plachetničkami a pár odvážlivcami, ktorí sa vo vode naháňali so svojimi štvornohými priateľmi.

Až keď sme si dostatočne vychutnali atmosféru, vybrali sme sa do mesta. Smerom k zámku.

P1010255.JPG

Hodinová veža v Rue Nationale v Amboise

V informačnej kancelárii som ukoristila mapu ani nie trinásťtisícového mestečka. Menšieho ako sú Zlaté Moravce. Amboise má ale na rozdiel od nás kráľovskú minulosť. A posledné tri roky svojho života tu strávil aj Leonardo da Vinci. V renesančnom zámočku Clos Lucé. V kaplnke svätého Huberta je jeho hrobka s veľmi jednoduchým náhrobným kameňom.

Necelých sto metrov od parkoviska sme zabočili doprava. Vstúpili sme do krátkej Rue Francois I. a z nej sme sa dostali na rušné Place Michel Debré, plné chodníkových kaviarničiek a obchodíkov so suvenírmi. Po ľavej strane námestia stúpala rampa, vykladaná kamennou dlažbou, k zámockému hlavnému vchodu. Bolo trištvrte na šesť, keď sme vyšli k mrežiam, od ktorých nebolo nič príjemné vidieť. Len ďalšie stúpanie v sivých hradbách.

„Zámok je otvorený do siedmej.“

Prečítala som Ivovi z informačnej tabule. Už podľa hlasu vycítil, že bez jeho prehliadky prežijem svoju ďalšiu budúcnosť. Ale nevybadala som, že by to pociťoval ako môj nedostatok.

„Tak sa poďme len tak prejsť.“

Zliezli sme po rampe späť a nazreli sme do Rue Nationale, ukončenú hradbovou bránou s hodinovou vežou.

Uličkami sme sa premotali pomedzi stredoveké domy, až sme skončili v supermarkete, na ulici neďaleko nášho parkoviska. Doplnili sme si zásoby minerálky a na večeru sme si kúpili obrovské plátky šunky a dve bagety. Cereálnu a chrumkavú, nadýchanú, pšeničnú. Po šiestej sme venovali posledný pohľad na zámocké múry, rozlúčili sa s mostom maršala Leclerca, ktorým sme vošli do mesta a po nábreží Charlesa Guinota sme sa vydali najkratšou cestou do Mosnes. Bola to naša najkratšia etapa toho dňa. Len desaťkilometrová. Po našej ľavej strane obtekala rieka Loire Zlatý ostrov s množstvom záhradiek, športovým areálom a veľkým parkom.

Po pol hodine sme už mali zaparkované auto na dvore Marie-France. Vítali nás akurát len dve husi. Hlasným gagotaním spustili slávnostnú uvítaciu reč. Našu večeru som odniesla do príručnej kuchyne a až potom som sa vybrala do našej izby. Tesne pred našimi dverami bol vchod do izby, v ktorej predchádzajúce dve noci spal jeden pár Rennesančanov. Teraz boli dvere otvorené dokorán a v nich sa objavil mohutný – do výšky a aj do šírky – mladý muž. Vo voľnom tričku a farebných bermudách. Našťastie so širokým úsmevom na tvári. Rýchlo som vkĺzla do našej izby.

„Ivo, máme nového suseda. Takého veľkého muža. Stál vo dverách izby.“

„Je s ním aj žena. Tú som videl ležať uprostred postele.“

„Ale veď vedľa je izba len so stoštyridsaťcentimetrovou posteľou. Veď na nej sa nemôžu vyspať.“

Túto informáciu som mala z internetovej stránky Le Buisson.

„To bude asi posádka toho auta zaparkovaného vedľa nás. S francúzskou poznávacou značkou.“

O pol hodinku sme sa uvideli znovu. Keď sme na terase začínali večerať. Náš nákup v Amboise sme si obohatili slovenskou parenicou, pivom a rajčinami.

Najskôr sa vo vchodových dverách objavil náš mladý, spokojne vyzerajúci muž, ktorý nám oznámil, že ide kúpiť niečo na večeru. Netrvalo dlho a už okolo nás niesol veľké papierové vrecko, z ktorého trčali dve dlhé bagety. O chvíľu po jeho príchode zišli obaja dolu. Aj jeho partnerka bola viac ako bacuľatá. Podľa mňa ich posteľ bola len tak pre jedného z nich. Prišli sa na terasu navečerať. Pri malom bočnom stolíku sa usadil k jedlu aj nový starší pár. Ten sa len horko – ťažko pri príchode na terasu pozdravil. Vtedy sme my už začínali odkladať a umývať riad. Ja som bola taká unavená, že som nemala dostatok elánu na konverzačný večer, takže sme sa vybrali do izby.

„Ideme baliť teraz alebo to stíhame ráno?“

„Ivko, zvládneme to aj ráno. Veď do Tonquédecu to nemáme ďaleko. Nemusíme sa ponáhľať.“

S týmito slovami som vliezla do kúpeľne a potom som bezvládne padla do postele. Veď sme mali za sebou náročný deň. Blois, Beaugency, Amboise. Autom sme šli necelých stopäťdesiat kilometrov, ale čo sme sa nachodili pešo. Po chvíli som sa prebrala aspoň natoľko, aby som si prekontrolovala denné fotografie a povyhadzovala všetky fotografické neúspechy. O trištvrte na desať som bola schopná urobiť ešte posledný záber z okna, ale ten má naozaj len denníkový charakter.

Čaká nás Bretónsko

V pondelok ráno sa ani jednému z nás nechcelo vstávať. A pritom sme mali pred sebou posledné raňajky v Mosnes a cestu do Tonquédecu. Ale podarilo sa nám byť presne o pol ôsmej v našej rannej jedálni. Boli sme však aj tak poslední. Z našich susedov sa vykľuli veľmi milí mladí ľudia, ktorí prišli k Marie-France stráviť dva týždne dovolenky. Prišli sem zo severného Francúzska a obaja boli nešťastní z horúčav. K tejto téme sa opakovane vracali, takže ich to naozaj vážne trápilo. Menej príjemný bol starší francúzsky pár, ktorý večeral deň predtým na terase. Nás dokonale ignorovali a rozprávali sa len s Francúzom, ktorý sedel za vrchstolom. Pár slov prehodili s Marie-France a ešte menej slov ako s Marie-France prehodili s mladými ľuďmi. Ivo mi povedal, že Francúza za vrchstolom videl večer pozerať poslednú etapu Tour de France. Tak som sa ho spýtala, kto sa stal víťazom. Vtedy sme zistili, prečo nás ignorujú. Hovorili len po francúzsky. Tlmočníčku nám robila naša plavovlasá bacuľatá suseda. Dozvedeli sme sa, že víťazom stého jubilejného preteku sa stal Angličan Chris Froome. Chceli sme sa aj dozvedieť ako skončil Sagan, ale nikto za stolom o ňom nič nevedel. Marie-France bola zvedavá, kde sme deň predtým boli. Mladý pár nám nielen tlmočil, ale zároveň sa pýtal, čo by sme im odporúčali vidieť. Popritom stále vzdychali, že ako to v týchto horúčavách zvládnu.

P1010266.JPG

Marie-France

Pár minút po deviatej sme boli naraňajkovaní, rozlúčili sme sa s ostatnými a pobrali sme sa baliť. Išlo nám to ako po masle. Marie-France odporučila Ivovi, aby pristavil auto až k terase, čo sa môjmu drahému manželovi nezdalo. Mal pocit, že by tým znevážil zeleň, kríky, stromy a najmä kvety. Ale ponuku nakoniec prijal. Najmä keď som mu pripomenula, že aj Rennesančania si tak včera zjednodušili prenášanie batožiny. Ja som využila chvíľku voľna a vyplatila som našej domácej stopäťdesiatšesť eur za ubytovanie a odfotografovala som si ju aj s jej verným čiernym sprievodcom.Nezabudli sme si vypýtať mraziace kocky, ktoré sme jej pri našom príchode dali do mraziacej úschovy.

O štvrť na jedenásť sme sa rozlúčili s Le Buisson a jeho príjemnou majiteľkou. Na tachometri sme mali dvetisícštyristotrinásť kilometrov a podľa gúglovej navigácie sme mali pred sebou štyristojedenásť. Podľa itinerára sme mali z Mosnes vychádzať o pol desiatej. Takže sme mali trištvrte hodinové meškanie. Gúgl nám stanovil na cestu päť hodín a dvadsať minút. Ja som nám dala na túto trasu deväť hodín. Aj kvôli Mont Saint Michel, na ktorý sme sa chceli pozrieť aspoň jedným okom.

Kým sme sa vymotali z rozťahanej dedinky Mosnes, ktorá má sedemstoštyridsaťjeden obyvateľov, sledovali sme poštárske auto, uháňajúce pred nami. Prichádzalo až ku schránkam, do ktorých vkladal poštár poštu cez otvorené okno. Myslím, že naša doručovateľka by mu závidela.

Po desiatich minútach sme uvideli ostrov pred Amboise a cez most sme prešli na druhú stranu rieky.

„Je tu krásne.“

S nostalgiou v hlase som sa lúčila so zámkami na Loire. Podľa bedekra je ich tu postavených takmer šesťsto. Nie nadarmo je údolie Loiry zapísané do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Zámok Chambord je v zozname už od roku 1981.

„Pripomína mi to Komjatice.“

Ivo ma prebral k životu takýmto prirovnaním.

„Prečo?“

„Má to podobný charakter. Mnoho ostrovčekov, plytčín. Ale teraz už hľadaj benzínku, aby sme nemuseli tlačiť auto.“

To je celá moja drahá polovička. Z romantiky do reality.

Od Amboise až k Tours sme stále šli po ceste, ktorú nám po ľavej strane lemovala Loire. Okolo pol jedenástej ma ale zrazu zaujala aj pravá strana. Ktorú moja drahá polovička nevidela. Nad domami som videla vysoké tufové bralá a v nich okná, dvere. Viedli k nim schody. Prechádzali sme zaujímavou dedinkou. Rochecorbon. S obydliami troglodytov. V Slovníku slovenského jazyka som našla, že troglodyt bol praveký jaskynný človek. A dnes sú v ich obydliach luxusné byty, dokonca hotelové izby.

„Keď tu majú turistickú kanceláriu a ponúkajú tu aj plavby loďou, tak tu bude aj benzínka.“

Podala som Ivovi obšírny prehľad o trojtisícovej dedinke na brehu rieky. A naozaj. Takmer na konci dediny sme autíčkom zahli doprava a doplnili sme zásoby benzínu. Vypilo na jeden dúšok tridsaťšesť litrov po eure a päťdesiatich piatich centoch. Skoro ako na Slovensku.

Pri Tours sme odbočili doprava. Smerom na letisko. Nasledoval jeden kruhový objazd za druhým. Bolo ich trinásť. Prekonať nám ich pomohol zázvorový anticol a ich výzdoba. Jeden kruh bol dekorovaný obrovskými balvanmi a kamienkami, ďalší zas bonsajmi, uprostred nasledovného boli drevené sochy medveďov, pričom jeden z nich držal nádobu plnú kvetov. Francúzi si povedali, že keď krúžiť, tak aspoň okolo niečoho zaujímavého. Za La Fléche sme si urobili prestávku. Dali sme si kávičku, ktorú stihol urobiť Ivo na cestu u Marie-France a mamin ženský vrtoch. Zostali nám už len tri kúsky. Garmin nám povedal, že do Tonquédecu by sme mali prísť o pol piatej. Tak sme sa rozhodli, že si naozaj pridáme ďalší cieľ. Mont Saint Michel. Po krátkej prestávke sme pokračovali smerom na Laval. Okolo nás boli samé polia a malé lesíky. Po pár kilometroch sme prechádzali ďalšou malebnou dedinkou. La Croixille. Domy mala postavané z neomietnutých kameňov. Aj kostolík nad úrovňou cesty bol celý kamenný.

„Ivko, už som hladná.“

„Veď sme len teraz jedli.“

Tým myslel jeden kúsok alebo dva kúsky ženského vrtochu. Môj drahý asketický manžel. Aspoň čo sa týka jedla.

„To nebolo jedlo. To bola maškrta ku káve. A ja som naozaj hladná.“

„Dobre, hľadaj obchod. Niečo si kúpime.“

Už v prvej dedinke som uvidela pekárničku a vedľa nej mäsiarstvo. Len jedno nás mýlilo. Nikde sme nevideli ani nohu. Ivko zaparkoval a išli sme k dverám predajne. Zamknuté. Až potom som zbadala nápis „Fermé le lundi“. Na oboch obchodoch. Z gúglu viem, že fermé má niečo spoločné so zatvoreným a o dimanche sme vedeli, že je to nedeľa, takže lundi mohol byť len pondelok.

„Majú zatvorené. V pondelok. A teraz umrieme od hladu.“

Nemali sme ani kúsok bagety.

A ja, keď som hladná, tak som na hranici omdletia. A preto, aby som nebola systematicky v mdlobách, tak jem. Čo je na rozdiel od Iva, na mne aj vidieť. Naposledy sa do mňa pustil aj s naším, možno už povedať, rodinným lekárom.

„Mala by si zhodiť pár kíl. Znížil by sa ti tlak, a aj chrbtica a kĺby by dostávali menej zaberať.“

Jožko to síce nepríjemne, ale predsa len zaobalil a viac sa venoval zdravotným problémom. Môj manžel mi po štyridsiatich rokoch manželstva, ku ktorým nám už chýba len pár týždňov, povedal nezaobalene.

„Mala by si zmeniť životosprávu a zhodiť aspoň tridsať kíl.“

No čo je veľa, to je veľa. A ešte tridsať kíl. Keby povedal dvadsať, tak sa až tak nerozčúlim. Ale tridsať. Ja jediná som sa cítila z tejto trojice milá, príjemná, s najmenšími zdravotnými problémami a s pozitívnym myslením. O dva dni neskôr si do mňa rypol ešte aj môj brat.

„Danuša, ty si zas pribrala. Vôbec ti to nesvedčí.“

A ja som si doteraz naivne myslela, že váha a nadváha patria medzi tabuizované témy. Aspoň tak, ako peniaze, politická orientácia a náboženstvo.

O trištvrte na tri sme sa dostali do Fougeres. Tam sme našli otvorené supermarché. Urobili sme nákup. Pre istotu sme si kúpili už aj jedlo na večeru. Ihneď som si ukoristila časť dlhokánskej bagety. Potom sme mohli spokojne pokračovať v ďalšej ceste.

„Zavolám Liliane. Ak je pri počítači, mohla by nám povedať, aké nás čaká v Bretónsku počasie.“

Bola. A dozvedeli sme sa množstvo informácií. Na voľačo sú predsa len tie mobily dobré.

„Dnes je v Tonquédecu 260 C. Zajtra by malo byť 23. Od stredy je nakreslená jedna kvapka, ale maximálne s tridsaťpercentnou pravdepodobnosťou. A od soboty má byť opäť slniečko.“

Vyčerpávajúce.

„Ajka je v poriadku. Včera sme boli vo Vozokanoch. Aj s Peťovou maminou. Obrali sme uhorky, Peťko polial rajčiny, uvarili sme si kávičku a chvíľku sme posedeli.“

Naša ratolesť pokračovala vo výpočte pozitívnych informácií aj ďalej.

„Aj my sme v poriadku. Naše dieťa je v tábore ÚĽUVu. Dnes robia s hlinou a zajtra majú pracovať s medeným drôtikom. Každý deň majú naplánovanú nejakú inú techniku. Páči sa jej tam. Peťo ide zajtra do Prahy.“

Svoj prehovor ukončila slovami:

„Keď prídete do Tonquédecu, pošlite nám aspoň správu.“

O štvrť na štyri som začala v aute pokrikovať.

„Ivko, Ivko, pozri, mon-sén-mišel.“

Ale ani gúgl mapa nás dopredu neupozornila na to, čo nás čaká. A tým, že Mont Saint Michel nepatril medzi naše hlavné ciele počas tejto dovolenky, tak som si o ňom neprečítala ani aktuálne stránky. My sme boli v tejto časti Francúzska v roku 2011. A autom sme sa dostali na parkoviská priamo pred tento osemdesiat metrov vysoký prílivový ostrov. Vedeli sme, že Francúzi majú plány na zmenu prístupovej cesty. Kvôli pribúdajúcim naplaveninám bahna, spôsobenými hrádzou, hrozilo, že systém prílivu a odlivu premení základy ostrova na slané močarisko, ktoré ostrov mohlo pohltiť. A práve príliv a odliv je v týchto miestach jeden z najvyšších na svete. Dosahuje až pätnásť metrov. Nový projekt má zvýšiť intenzitu tohto prírodného úkazu. Vedeli sme aj to, že jedným z krokov má byť aj odstránenie parkoviska pod múrmi opátstva aj s prístupovou cestou, ktorá ho spájala s pevninou. Tá vraj bola príčinou vznikajúcich naplavenín. To sme vedeli už v roku 2011. Ale aj tak nás zaskočilo, že nás o dva roky neskôr ukazovatele začali odkláňať od cesty k Mont Saint Michel a viedli nás na obrovské, na sektory rozdelené parkovisko.

„Nie, toto sa mi nepáči.“

Povedal Ivko, keď sme vystúpili z auta a trojuholníkový tvar najnavštevovanejšej kultúrnej pamiatky sa nám vynáral asi v dvojkilometrovej vzdialenosti z oparu nad oceánom.

P1010270.JPG

Mont Saint Michel bez svätého Michala

„Poď, aspoň zistíme, čo sa tu deje.“

Tým, že som vykročila v smere šípok, som vyslala signál, že ja sa chcem dozvedieť viac. Veď sme ani nevedeli parkovacie podmienky.

„Ivko, ak do pol hodiny opustíme parkovisko, tak je bezplatné.“

„Tak sa vráťme k autu.“

„Máme polhodinu a tu je informačná kancelária. Som zvedavá.“

Zistila som, že k opátstvu sa dá prísť troma spôsobmi. Po vlastných nohách. Autobusom. Povozom ťahaným koňmi. Ani jeden spôsob nás tak nenadchol, aby sme ho využili. Nový prístup k pevnosti má zabezpečovať vláčik, ktorý vraj bude dopravovať návštevníkov po tristodeväťdesiatšesť metrov dlhej vzdušnej koľaji.

Mali sme síce pred sebou už len dve hodiny cesty, ale museli sme rátať s tým, že budeme niekde blúdiť. A aj napriek tomu, že bolo celkom teplo, tak bolo zamračené a svätého Michala, ktorý je na veži kostola, nebolo ani vidieť. Urobili sme si pár záberov a sklamane sme nasadli do auta. Pri rampe zasunul Ivo lístok do automatu a rampa sa naozaj zdvihla. Bez zaplatenia. Boli štyri hodiny.

O pol šiestej sme zabočili na parkovisko. S toaletami, vodou, stolíkmi a lavičkami. Čisté a upravené. Príjemné prostredie sme využili na navečeranie sa. Bagety, šunka, syr, rajčiny. Toto bolo naše najčastejšie jedlo počas tejto našej dovolenky. Ale čerstvé francúzske bagety boli vynikajúce. Francúzska šunka sa nedala so slovenskou porovnať. Bola naozaj z mäsa a vôbec nebola mokrá ako tie naše. Chutila mi dokonca viac ako talianska. No a francúzske syry sú skvelé. Akurát len bola škoda, že slovenské rajčiny sme dojedli v Mosnes. Už sme si museli kupovať domáce. Tieto boli z Fougeres. Ale nemali takú slnečnú chuť, akú majú vozokanské rajčiny.

Po pol hodinke sme sa vybrali na posledný úsek našej pondelkovej etapy. Za Guingampom sme z N12 odbočili doprava na D767. A potom sme sa stratili. Zrazu sme boli pred Lannionom, o ktorom sme vedeli, že sa chceme k nemu priblížiť až nasledujúci deň ráno. Pri ceste k pobrežiu. Išli sme po štvorprúdovke, takže sme museli ísť po nej, až kým nám naše džípiesko neprerátalo novú cestu. Na začiatku Lannionu sme sa na kruhovom objazde konečne dostali na druhú stranu štvorprúdovky. Asi po štyroch kilometroch sa nám objavila odbočka.

„Ivko, odtiaľto by sme to mali mať jednoduchšie. Tu máme priamo ukazovateľ do Tonquédecu.“

Po uzulinkej ceste, ktorú lemovali domy len tak po jednom – dvoch na každom kilometri, sme sa blížili k cieľu. Garmin sa nevzdával a stále nám ukazoval, že máme ísť priamo za nosom. Ani sme nepípli. Mala som pocit, že zabúdam aj dýchať. Mnohé úseky cesty boli zaseknuté v zemi. Nemusela mať ani kovové zvodidlá. Auto nemalo šancu z nej vybočiť. Tak sme sa dostali až do dedinky Tonquédec. Na Place de l´Églisé. Kostolné námestie. Odtiaľ som už mala presný popis cesty z webovej stránky našich nových domácich. Na námestí sme vystúpili a ihneď sme zbadali otvorené dvere do Boulangerie – Patiserie – Epicerie.

„Ideme?“

Iva lákala predstava čerstvej, voňavej bagety. Usmiata predavačka za pultom ihneď zareagovala na naše bonsoár a ochotne nás obslúžila. Veď sme boli jedinými zákazníkmi. Pár fliaš vína prilákalo moju drahú polovičku k regálom.

„Čo povieš, kúpime si jednu? Na náš príchod.“

„Kúpme.“

Ako sme kráčali k autu, tak si už Ivo odlamoval z čerstvého úlovku. Rozmýšľam, či by bol taký štíhly aj vo Francúzsku.

Pár minút pred ôsmou, namiesto pôvodnej pol siedmej, sme zabočili na štrkové nádvorie nášho ďalšieho domova. Na tachometri sme mali dvetisícštyristodeväťdesiatdeväť kilometrov. Monk by nás určite donútil prejsť ten jeden kilometer, aby sa to zaokrúhlilo.

„Sme tu správne?“

Moja polovička na mňa nedôverčivo pozerala. Ale ja som ihneď spoznala dom, ktorý som nám vygúglila pred desiatimi mesiacmi.

Kým sme sedeli v aute, vo dverách sa objavila vysoká štíhla žena, približne v mojom veku. Aj ju som spoznala z ich internetovej stránky. Neveriacky pozerala na naše auto. Vystúpila som von.

„Bonsoár, Žanin.“

To bola moja výslovnosť jej mena. Naša domáca sa volala Janine Koenig. Zišla zo schodíka, ale bolo vidieť, že je v miernom šoku.

„Danúša?“

A potom sa to začalo.

„Mali ste prísť až zajtra. Ale nevadí. Ubytujeme vás.“

Ale bolo vidieť, že nie je vo svojej koži. Uviedla nás dovnútra, voviedla do kuchyne, kde mala uložený zošit a začala mi ukazovať, že sme mali prísť až nasledujúci deň. Popritom ma však stále ukľudňovala, že to nevadí, že sme prišli skôr. Pod pazuchou som mala môj čierny itinerár. A v ňom uloženú zmluvu. Vybrala som ju. A v nej corpus delicti. A Janine sa chytila za srdce. Naše ubytovanie sa začínalo v pondelok.

Takéto nedorozumenia sme mávali voľakedy v Taliansku. Preto teraz zvyknem písať nielen dátum, ale aj deň nášho príchodu a odchodu. A píšem aj približnú hodinu.

Po schodoch nás Janine vyviedla na mezanín, kde nám ukázala kúpeľňu a toalety. Priestranné a s malou predizbou.

„Toto budete mať k dispozícii len vy. Tu oproti máme kanceláriu, ale v žiadnom prípade vás nebudeme vyrušovať. Sem si môžete po vybalení dať aj batožinu, aby vám v izbe nezavadzala.“

A viedla nás ďalej po schodoch na prvé poschodie. Tam bolo troje dverí. Uviedla nás do pravých.

„Toto bude vaša izba. V tých dvoch ďalších nebude nikto ubytovaný. Budete mať súkromie.“

Dostali sme Rustikálnu izbu s meter šesťdesiatcentimetrovou širokou posteľou.

„Myslel som si, že lepšie ubytovanie, ako sme mali v Mosnes ani nemôžeme mať. Ale aj tu je to výborné.“

Janine nás nechala, aby sme si vyložili batožinu a zabývali sa.

Bolo po pol deviatej, keď sa na dverách izby ozvalo klopanie. Za dverami stála naša domáca. Prišla nás pozvať na uvítací nápoj. Welcome drink.

„Ďakujeme, prídeme o päť minút.“

Aspoň trošku sme sa poľudštili, vzali čerstvo kúpenú fľašu vína a zišli sme dolu. Na terase pred domom sedelo šesť ľudí. Z nich sme poznali len Janine a ja som podľa internetovej stránky spoznala aj Richarda Koeniga. Jej manžela. Janine nás všetkých navzájom predstavila. Maryline a Claude boli manželia z Nantes a Marie so Sergom prišli z Nice. Hneď v prvý večer sme zistili, že pri stole sedia traja aktívni učitelia – Maryline, Serge a Ivan a dvaja bývalí učitelia. Claude a ja. Obaja sme zhodne povedali, že nikdy viac by sme nechceli byť učiteľmi. Všetci sme sa svorne dohodli, že raňajky by sme mohli mať o pol deviatej. Po deviatej išli Maryline a Claude na večeru, ktorú si objednali u domácich, Marie so Sergom šli do záhradného domčeka a my sme šli dovybaľovať veci. Rozhodla som sa preprať aj zopár kúskov bielizne, ktorú som na vešiakoch nechala sušiť v sprche.

Po desiatej sme už vychutnávali pohodlnú posteľ v našej izbe. S perfektným matracom. A v príjemnej teplote. Tento rok sme mali šťastie. Bretónske počasie nebolo zatiaľ také mrzuté a chladné ako pred dvoma rokmi, ale bolo našťastie chladnejšie, ako sme zažili v údolí Loiry. Bolo také akurát. Na dobrý spánok. Všade okolo nás bolo ticho. Už pri našom príchode sme si všimli, že dom Koenigovcov je mimo dediny. Nikto a nič nás nerušilo.

Pobrežie ružovej žuly

Zobudila som sa na tlmené zvony. Bolo osem. Vykukla som z okna. Práve prichádzal náš domáci. Z kufra auta vybral plnú prepravku bagiet.

„Ivko, vstávaj. Richard už nesie čerstvé bagety.“

Z postele sa ozvalo zamrnčanie, nasledoval obrat na druhú stranu a vytiahnutie prikrývky skoro až na uši.

„Vonku je pekne. Nevyzerá to na dážď.“

Pri okne som si odcvičila moju chrbticovú zostavu, pričom som hľadela na kukuričné pole, ktoré bolo medzi domom a dedinou.

P1010275.JPG

Tonquédec - pohľad z nášho okna

Na raňajky sa nám podarilo zísť dolu s úderom pol deviatej. Richard stál v kuchynských dverách a uviedol nás do jedálne. Pri stole už sedela Maryline s Claudom. Janine nám ihneď priniesla čerstvú kávu. Na stole boli lekváre vlastnej výroby. To nám povedal Claude. A ešte nám povysvetľoval, z čoho sú jednotlivé lekváre urobené. Podľa všetkého ešte pred naším príchodom vyspovedal Janine. Pred každým tanierom sme mali sklené poháre s bielym jogurtom, pomarančový džús, slané a sladké maslo a koláčiky. Claude zas nezabudol doplniť, že koláče piekla domáca pani. No a samozrejme, na stole nechýbali rozkrájané bagety. Ešte voňali čerstvosťou. Po pár minútach prišla aj Marie so Sergom. Pri stole sa rozbehla debata o Slovensku a Tour de France.

Pri vysvetľovaní vzniku našej republiky som prestala mať problémy v Mosnes. Počas tejto dovolenky to už bolo štvrtý raz, čo som musela rozoberať túto tému. V angličtine. Začínala som v nej byť celkom zručná.

Tému cyklistických pretekov som nechala na mužov. Tam som bola viac – menej len tlmočníkom toho, čomu som porozumela. Prvýkrát sa vraj tieto preteky uskutočnili v roku 1913. Vtedy vraj jedna etapa merala aj šesťsto kilometrov. Opakovane som sa Clauda pýtala, či naozaj bola jedna etapa taká dlhá, pretože som mala pocit, že som mu dobre nerozumela. A on mi opakovane tvrdil, že áno. Doma som si potom vygúglila, že v prvých rokoch išlo naozaj o takmer nepretržité vytrvalostné preteky. Jazdci vraj spávali okolo ciest a nesmeli prijímať cudziu pomoc.

Pri veľmi príjemných a najmä bohatých raňajkách sme strávili takmer hodinu. Moju polovičku, ktorá miluje chrumkavé kôrky, paralyzoval pohľad na Marie a Serga, ktorí z bagiet vyjedali len striedku a kôrku napchávali do prázdnych jogurtových pohárikov. Na tom vidno, čo človek, to iná chuť. Ivo aj domov kupuje podľa možnosti čo najvypečenejší chlieb, až tmavohnedý, s čo najhrubšou kôrkou.

Pred odchodom z domu som ešte preniesla zo sprchy už polosuchú bielizeň a zavesila ju na našich plastových vešiakoch na drevený rám v izbe. Pri odchode ma zastavil Richard, stojaci v kuchynských dverách. Ponúkol nám ľadovú minerálku, ktorú vybral z mrazničky a zamrazené kocky do príručnej chladničky. Bol úžasný. Presne to sme potrebovali. Ivo ma rýchlo vyslal poprosiť domácich, či by nám nezamrazili naše kocky, ktoré už neplnili svoju funkciu a šiel sa ešte rýchlo prezliecť. Do niečoho ľahšieho, pretože sa ukazovalo, že bude naozaj krásny deň.

Pred štvrť na jedenásť sme konečne vyrazili. Nezašli sme ďaleko. Prvá zastávka bola už na námestí. V bulanžérii. Ivo si z nej víťazne vyniesol dve dlhokánske bagety. Ja som zatiaľ nainštalovala garmin a vložila do neho náš prvý bretónsky cieľ. Perros Guirec. Odtiaľ sme sa, podľa turistickej mapy, ktorú nám na jeseň poslali aj so zmluvou Koenigovci, mali dostať k Pobrežiu ružovej žuly. Côte deGranit Rose.

Džípiesko nás z Tonquédecu vyvádzalo smerom na Lannion uzulinkými cestičkami, s vysokánskymi hradbami zeme. Cesty viedli doslova v zárezoch pomedzi pozemky. Kde – tu sa objavilo hospodárstvo, z ktorého sem – tam vyrazilo auto bez toho, aby si najskôr zistilo, či nejde náhodou niečo po ceste. Podľa všetkého šoféri neočakávali, že by sa tam mohol niekto motať autom. Veď sme ani veľa áut nestretávali. Na nám už známom kruhovom objazde na začiatku Lannionu, Ivo zaváhal pri odbočke doprava. Takže sme ho obišli dvakrát. Tým sa stalo, že z obrovského parkoviska začali pred nami na cestu vychádzať obrovské žlté nákladné automobily. S červeným názvom Pinder. Cirkusáci.

„Budeme sa za nimi vliecť. Ktovie, kam idú.“

S týmito slovami som sa doslova vryla do sedadla a vytiahla sprievodcu, mapy, zošit a pero. Potrebovala som si doplniť poznámky a ešte raz si prečítať všetko, čo by nám mohlo byť v ten deň užitočné. Do Perros Guirec sme vošli pred jedenástou. Ale pinderákom sa tak podarilo zablokovať na malom kruhovom objazde cestu, že sme sa dobrých pätnásť minút takmer nepohli. Až pred pol dvanástou sme zaparkovali na nábreží, pri prístave jácht. Tam sa všetky lodičky pohojdávali na vode. Boli v takej uzatvorenej komore. Horšie to bolo s loďkami vpravo od hlavného prístavu. Tie si pololežali v chaluhách, v bahne a v piesku. Opustene. Len sme s Ivom rozmýšľali, ako sa z nich a do nich dostávala posádka. To budeme musieť nabudúce vystopovať.

P1010281.JPG

Je začiatok odlivu

Moja drahá polovička cvakala jeden záber za druhým. Jachty na vode, jachty bez vody, chaluhy, majáky, nábrežie. Bol vo svojom živle. Po pol hodine som ho donútila skončiť. Aspoň na chvíľu.

P1010294.JPG

Bretónski rybári

Presunuli sme sa na druhú stranu jachtárskeho prístavu. Pred rybársky prístav. Skôr, ako sme do neho aj napriek zakázanému vstupu vošli, zaujal nás Port Miniature. Na ohradenej vodnej ploche križovali malé lodičky. Zmenšené kópie tých skutočných lodí a jácht, ktoré sme mali možnosť vidieť v prístave alebo zakotvené v úctivej vzdialenosti od brehu. Vraj sú poháňané elektromotorom. Podľa všetkého ich dokázali riadiť aj malé deti. Aspoň podľa množstva rodičov, ktorí postávali alebo posedávali na brehu v areáli tohto detského prístavu.

Mňa ale viac zaujímalo, čo sa robí v rybárskom prístave. Bol tam síce povolený vstup len posádkam rybárskych lodí, ale to som nebrala ako prekážku. Dvaja mladí muži prevíjali rybárske siete. Metre sietí. Z jedného obrovského vaku do druhého. Zopár mužov bolo ešte na palubách lodí a pripravovalo ich na ďalšie vyplávanie.

Za Port Miniature a americkým múzeom bola na opačnej strane cesty obrovská zátoka, v ktorej leňošili člny. Na širokánskom nábreží boli stoly a lavičky z nádherného vybrúseného lešteného ružovo-hnedého kameňa. Už to signalizovalo, že sme na Pobreží ružovej žuly.

V sprievodcoch som sa dočítala, že jednu z najkrajších častí nájdeme medzi Perros Guirec a jeho časťou Ploumanac´h. Ďalšia časť pokračuje po Trégastel a odtiaľ až po Trébeurden. Pätnásť kilometrov ružovej žuly. Tento typ skál je vraj ojedinelý. Už len na dvoch miestach sveta sa nachádzajú podobné útvary. V Číne a na Korzike. Najskôr sme však museli nájsť parkovisko neďaleko kempu Le Ranolien. Cestou sme sa zastavili na terase nad plážou Trestraou. More už bolo ďaleko. Zopár ľudí polihovalo na mokrom pevnom piesku a vychutnávalo si slnečné, a na bretónske pomery aj teplé počasie. Po pravej strane sme mali skalný výbežok do mora.

„Poďme sa prejsť.“

„Kam?“

„Tamto na tie skaly.“

„Prečo?“

„Možno bude odtiaľ zaujímavý výhľad. A potrebujeme sa aj trocha natiahnuť. Včera sme celý deň sedeli v aute.“

To som ešte nevedela, že v ten deň sa naprechádzame až – až. Nakoniec sa Ivo nechal prehovoriť a popod vilky s obrovskými lánmi modrých hortenzií sme prišli až na koniec zálivu. Úzky chodníček nás vyviedol na bralá, odkiaľ sme videli nielen pláž, nábrežie ale v diaľke sa začínalo niečo červenieť.

„Ivko, tamto asi ideme. Aspoň to tak vyzerá aj na záberoch, ktoré som gúglila. A tam nás vedie aj navigácia.“

P1010306.JPG

Kamenný masív chráni pláž Trestraou

O trištvrte na dve sme sa vrátili späť k nášmu autu a išli sme hľadať Ranolien. Cestou sme obdivovali obrovské palmy, ktoré lemovali chodníky. Asi po troch kilometroch sme zbadali po pravej strane veľkú sivú prašnú výhľadovku. S množstvom áut.

„Ivko, zastav.“

Môj muž, ktorý väčšinou potrebuje viac času, aby zistil, či môže spomaliť, odbočiť, zastaviť, tentoraz bez váhania zamieril na miesto, z ktorého práve v tom okamihu odišlo auto.

„Si môj hrdina.“

Viem, prečo som to povedala. Zvyčajne môj muž bez mihnutia oka pokračuje v ceste ďalej a len mi s dokonale flegmatickým hlasom oznámi, že takéto požiadavky mu musím dostatočne dopredu oznámiť.

Ale aj Ivo bol spokojný. Z výhľadovky sa nám otvoril nádherný pohľad. Na Lamanšský kanál, ktorý je ramenom Atlantického oceánu a na Pobrežie ružovej žuly po našej ľavej strane. Na pláž, z ktorej sme práve odišli a na starý colnícky chodník, ktorý k nám prichádzal z pravej strany od Perros Guirec a pokračoval po pobreží na našu ľavú stranu. Dokonca sme videli aj parkovisko s množstvom áut a ľudí, ktorí mali ten istý cieľ ako my.

„Keby sme nemali auto, mohlo by byť zaujímavé prejsť si to celé pešo.“

Už pred dvoma rokmi ma fascinoval Atlantik s jeho prílivmi a odlivmi. Prechádzky po Cap Fréhel a okolo Pointe de Grouin patria stále k mojim obľúbeným spomienkam. Dokonca mi ani nevadilo, že na Grouine bolo naničhodné počasie. Všetky bedekre nás však upozorňovali, že hromadné dopravné prostriedky sú v tejto oblasti dosť riedke. Takže sme vedeli, že náš východiskový bod sa musí rovnať nášmu príchodiskovému bodu.

Opäť sme nasadli do auta. Pri východe z výhľadovky sme uvideli značku, ktorá nám oznamovala, že po päťdesiatich metroch by sme mali nájsť kemp Le Ranolien. Nechýbalo veľa a skoro sme odbočku doprava prepásli. Ešte šťastie, že sme pred chvíľou zhora videli, kam máme ísť.

Neočakávali sme, že pôjde len o obyčajnú lúku. Ale parkovalo tu dosť áut. A stále nejaké odchádzali a ešte aj prichádzali. Obaja sme si z auta vybrali fotoaparáty, doklady a fľaše s vodou.

Bolo pol tretej. Podľa turistickej mapy sme tipovali, že mám pred sebou nejakých sedem – osem kilometrov chôdze. Svietilo slniečko, ale nebolo horúco. Nad oceánom sa vznášal mierny opar, ktorý zneostroval kontúry ostrovčekov, majákov a skál, porozhadzovaných v jeho vodách. Ihneď, ako sme vstúpili na starý colnícky chodníček, lemujúci pobrežie, začali sme obaja fotografovať.

P1010334.JPG

Vychádzka po Pobreží ružovej žuly začína

Všade okolo nás sa povaľovali obrovské balvany ružovej, fialovej, tehlovočervenej, okrovej farby. Tých najrozmanitejších tvarov. Vraj vznikli pred tristo miliónmi rokov, keď tečúca magma vytekala zo zemského vnútra. Stáli sme hádam na každých piatich metroch. Ale neboli sme sami. Pred nami, za nami, oproti nám išiel jeden turista za druhým. A fotografovali a filmovali takmer všetci. Okolo nás neustále poskakovala mladá francúzska dvojica. Dievčina svojho partnera stále dirigovala: „Sem sa postav.“ „Nie, tam sa postav.“

P1010352.JPG

Starý zamračený muž hľadí na more

„Tu ma odfotografuj.“ „Tam vylez.“ „Ja tam vyleziem a ty ma odfotografuj zdola.“ Mala tak prenikavý hlas a prenikavú gestikuláciu, že som rozumela, aj keď som nerozumela. Po dvoch kilometroch som sa im ponúkla, že ich odfotografujem spolu.

Potešili sa a hneď si vypýtali Ivov fotoaparát, aby aj nám urobili spoločný záber.

Turisti nechodili len po bývalom colníckom chodníčku, z ktorého voľakedy dávno sledovali colníci pašerákov a iných nevolaných návštevníkov, ale plavili sa okolo pobrežia na výletných lodiach. Až na breh sme počuli sprievodcovské slovo.

V diaľke sme začínali medzi skalami vidieť vrchol kamenného majáka, ktorý je hádam na všetkých záberoch, prezentujúcich túto časť Bretónska.

P1010371.JPG

Maják Men Ruz

Jeho oficiálny názov je Phare de Meen Ruz a jeho bretónsky názov je Men Ruz, čo znamená červený kameň.

Prvýkrát bol postavený v roku 1860. V roku 1944 bol zničený, ale už po dvoch rokoch opäť navigoval námorníkov pri návrate domov.

P1010386.JPG

Plachetnice majú farbu pobrežia

Po chodníčku sme pokračovali až na pláž Saint Guirec, kde som si dopodrobna preštudovala veľkú mapu s názvom Les Sentier des Douaniers. Cesta pobrežnej hliadky. Bolo pol piatej. Vedeli sme, že už ďalej nemôžeme pokračovať. Museli sme sa vrátiť. Na mapke bolo napísané, že k parkovisku by sme sa mohli dostať aj skratkou. Krížom cez pevninu. Čo by znamenalo, že by sme síce prešli len dva kilometre, ale nevideli by sme oceán a nevideli by sme ani obrovitánske skaly. Niektoré boli na sebe naukladané tak, že sme mali obavy, či sa nemôžu pohnúť. Ale už celé stáročia sa nepohli a nepohli sa ani počas našej vychádzky. Rozhodli sme sa pre návrat k autu po tej istej trase. Po pobreží.

Na mape bol zakreslený aj prístav Ploumanac´h. Tým sa vysvetlilo množstvo plavidiel, ktoré plávali tesne okolo brehu. Prevažovali na nich najmä červenohnedé plachty. To asi kvôli tomu, aby ladili s Pobrežím ružovej žuly.

Cesta späť nám ubehla predsa len rýchlejšie. Ja som už podstatne menej fotografovala a viac som obdivovala neustále sa meniacu scenériu, pričom som uvažovala, na čo sa asi tak podobajú niektoré balvany. Na prevrátenú fľašu, krokodíliu roztvorenú tlamu, obrovský klobúk, figu borovú, slonie uši.

P1010387.JPG

Pri spiatočnej ceste začínal príliv

O štvrť na šesť sme už boli takmer na začiatku našej vychádzky. Pri Pors Roland som si odfotografovala upozornenie pre turistov. Boli sme v „site natural protégé“ – v chránenej prírodnej pamiatke a bol tam zákaz bicyklovania.

Zákaz bicyklovania by mal byť určite aj pri Dunajci v Pieninách. Na jeseň sme sa s Ivom vybrali na našu prvú plavbu na pltiach. A po nej sme sa vracali pešo z Lesnice do Červeného kláštora. Po cestičke povedľa Dunajca. Bola to prechádzka s obavami o vlastnú mobilitu. Množstvo cyklistov, ktorí bezohľadne vytláčali a mnohokrát až ohrozovali chodcov, častokrát maminy s malými deťmi. Adrenalínovaní sociopati, uháňajúci na bicykloch, dávali každému arogantne najavo, kto je v presile. Myslím, že to mnohých návštevníkov Pienin odradí od ďalšej návštevy tohto inak zaujímavého kúska Slovenska.

Tesne pred parkoviskom pri kempe Le Ranolien sme sa ešte raz otočili a ja som si povzdychla:

„Sem by som chcela ešte aspoň raz prísť. Prečo je Slovensko tak ďaleko?“

Ivo na mňa pozrel, zdvihol obočie a vrátil ma do reality vetou:

„Myslím, že si spálená.“

Začínala som mať nepríjemný pocit, že naozaj niečo nie je v poriadku, ale netušila som, že to bude až také zlé.

„Dnes to bolo zradné. Slnko síce svietilo, ale stále pofukoval príjemný vetrík. Ani horúčava nebola. Máme v aute nejaký krém? Mala by si sa natrieť.“

Nanešťastie patrím k tým ženám, ktoré sa ráno umyjú a natrú krémom a večer sa zas umyjú a natrú krémom. Musím sa vypnúť k maximálnemu výkonu, aby som si urobila nejaké ďalšie kozmetické úpravy. Veď kto by si to večer dával zas dolu.

„Musím vydržať do Tonquédecu. Všetko mám v izbe.“

Keby som sa bola aspoň ihneď pozrela do zrkadla, tak by som bola určite Iva navigovala do najbližšej lekárne. Pretože čokoľvek, čo som mala v izbe, nič z toho nebolo na moje spálenie dostatočné. A pritom sme išli do Lannionu. Potrebovali sme si kúpiť niečo na večeru.

Tesne pred šiestou sme zaparkovali na Place du Marchellach. Námestie bolo mimo centra. S množstvom voľných parkovacích miest. Všade okolo nás sa to hmýrilo nápismi „payant“ – platené. Podarilo sa nám zaparkovať rovno pred parkovacím automatom, ktorý nám vydal len lístok a nepýtal si peniaze.

P1010394.JPG

Place du Général Leclerc v Lannione

Do úzkych uličiek tohto malebného mestečka slniečko príliš nesvietilo. Takže ma nemalo čo varovať. Na Place du Général Leclerc sme sa na chvíľu zastavili, aby sme poobdivovali staré hrazdené domy.

Odtiaľ sme išli uličkou k nábrežiu a objavili sme boucherie – mäsiarstvo. Jednu zložku večere sme si v ňom aj kúpili. Obrovské kolesá šunky. Pokračovali sme ďalej, až sme sa dostali k hlavnej ceste, kľukatiacej sa okolo riečky Léguer. Ešte vtedy som mala šancu aspoň trošku spomaliť to, čo ma čakalo až do konca dovolenky. Na rohu bola otvorená lekáreň. A ja som ju nevedomky odignorovala, pretože za ňou sme objavili pekáreň. S množstvom bagiet od výmyslu sveta. Dve sme si ihneď kúpili.

Keď sme sa vrátili k nášmu autu a išli sme zaplatiť parkovanie, zostali sme prekvapení. Automat si od nás pýtal len desať centov.

„To je neuveriteľné. Takto málo sme ešte nikde neplatili.“

„Možno je to kvôli tomu, že Lannion je malé mestečko.“

„Až také malé nie je. Je väčšie ako Zlaté Moravce. Má skoro dvadsaťtisíc obyvateľov.“

Naše prekvapenie dlho netrvalo. Na lístku som objavila, že parkovať môžeme do pol desiatej nasledujúceho dňa. Keby sme boli zaparkovali po šiestej, nebol by si automat od nás pýtal ani cent.

Pred pol siedmou sme sa ešte zastavili v carrefoure. Nemali sme syr, víno, džús a rajčiny. Presne o trištvrte na osem sme už boli na nádvorí nášho letného domova v Tonquédecu. Cez deň sme autom prešli šesťdesiat kilometrov a pritom sme boli „v teréne“ takmer desať hodín. Na tachometri sme mali dvetisícpäťstošesťdesiat kilometrov.

Na terase sedeli Janine s Richardom a Maryline s Claudom. Prisadli sme si k nim aj my. Najskôr zhíkli nad mojím nepríjemne červeným čelom a červenými fľakmi na rukách. Keď sme im povedali, že to má na svedomí krása ružového pobrežia, pochopili. Ale aj tak krútili hlavou. Janine mala pred sebou vytlačené papiere vo formáte A4. Podávala mi ich s tým, že nám s Richardom pripravili námety na poznávanie zaujímavých miest. Urobili ich cez gúglový prekladač, takže boli v celkom zrozumiteľnej slovenčine. Medzi iným mi povedala, že keď budem chcieť prať nejaké veci, mám prísť za ňou. Všetko dá do pračky. Že to bude lepšie, ako sušiť veci v izbe. Vysvetlila som, že tých pár kúskov bielizne som prala včera večer a do rána boli v kúpeľni. Takže do izby som ich ráno prenášala už polosuché. Pre istotu som poprosila Maryline, ktorá bola v angličtine zdatnejšia ako Janine, aby nám pomohla v komunikácii. Našťastie prišiel aj Claude a ten sa to pokúšal typicky mužsky uzavrieť. Veci na pranie mám dať Janine a nebabrať sa s tým počas dovolenky. Trošku sa nám s Ivom zmrazila nálada, pretože sme mali pocit, že sme nedokázali Janine vysvetliť, že naozaj sme v izbe nič mokré nemali a preto sa nemohlo nič stať.

Po ôsmej sa zdvihla Janine s Richardom od stola a vybrali sa návštevu k Janinej sestre. Maryline s Claudom šli do dediny na večeru. Volali aj nás, aby sme išli s nimi.

Obaja sme však boli unavení a ja som k tomu všetkému začala cítiť, že by som mala ísť pod studenú sprchu, natrieť sa nasilno telovým mliekom, na tvár si natrieť mastný krém a vziať si aspoň paralen. A mali sme chuť na dobroty, ktoré sme si kúpili. Janine nám dala k dispozícii kuchyňu. Poukazovala mi, kde sú všetky potrebné veci.

Zaželali sme im príjemný večer a my sme zostali sami. Po pol hodine sme už sedeli na terase a večerali.

„Otvoríme si víno?“

„Ivko, ja nemôžem. Dala by som si radšej nealkoholické pivo.“

Aj také sme mali so sebou. Ivo sa ku mne solidárne pridal. Hoci som vedela, že vínu by dal prednosť.

P1010395.JPG

Romantická večera v la Kérandiere

Všade okolo nás boli prekrásne kvety. Aj také, ktoré u nás na Slovensku poznám len ako izbové kvety alebo rezané kvety. Dokonca aj moje obľúbené biele kálie. Rástli za mojím chrbtom, v záhone plnom farebných kvetov. Po večeri sme sa boli trochu poprechádzať po upravenej zatrávnenej záhrade. Uprostred nej bola detská preliezka, obrovský sivý balvan a palma. Takto si predstavujem záhradu v mojich snoch.

Len som nevidela, kde naši domáci pestujú všetky tie rastliny, z ktorých robia výborné lekváre, ktoré máme na raňajky.

P1010397.JPG

Záhrada mojich snov

O trištvrte na desať sme ešte sedeli na terase. Tentoraz už obložení všetkými mapami a sprievodcami. Vtedy začali prichádzať aj ostatní. Janine s Richardom. Maryline s Claudom a Marie so Sergom. Boli zvedaví, čo pripravujeme.

Richard sa zrazu vychytil a stratil sa v dome. O chvíľu sa víťazoslávne vracal s časopisom v ruke. A ihneď sa pustil do vysvetľovania. Claude zodpovedne všetko prekladal. Až tak, že som pre zmenu musela vybehnúť do izby pre slovník. Pretože v tom prívale informácií som sa niekedy strácala. Priznám sa, že niekedy sa pri takýchto rozhovoroch chytám každého tretieho slova. A potom sa len snažím hľadať súvislosti. A vždy pevne verím, že z toho voľačo vyjde.

DSC_0523 (2).JPG

Príprava na náš ďalší deň – Janine, Serge, Richard, ja a Claude (im)

Zrazu mi zmizol zo zorného uhla Ivo. Bol si vziať fotoaparát.

„Toto si nemôžem nechať ujsť. Z tohto musím urobiť zábery.“

Keď sme už vedeli, čo určite chceme vidieť – napríklad dom medzi dvoma skalami, ktorý nám učaroval na obrázku v bedekri a teraz aj v časopise, ktorý priniesol Richard, prešli sme k ďalšej téme. Naši domáci a Claude nás volali na večernú veselicu, ktorá sa mala uskutočniť nasledujúci deň v Tréguiere. Presviedčali nás, že by sme mali s nimi ísť. Svorne tvrdili, že to bude veľmi zaujímavé. Dobrá hudba, dobré jedlo, dobré pitie, dobrá zábava. Možno, keby sme boli vedeli, že Tréguier je naozaj malé mestečko, ktoré nemá ani tritisíc obyvateľov, boli by sme asi šli. Už len zo zvedavosti. Takto sme mali obavy, či sa tam nemôžeme v noci stratiť. Ale hlavne, Ivo mal v pláne využiť večerné svetlo na zábery nad Lamanšským kanálom.

Bolo pol jedenástej, keď sme sa rozišli. V izbe sme si ešte prekontrolovali baterky vo fotoaparátoch a povyhadzovali sme do koša fotografie, ktoré si nás nezískali. Ja som si ešte raz dobre ponatierala všetky spálené miesta a vzala ešte jeden paralen. A zaspala som asi v tom momente, ako som vliezla do postele.

Île-de-Bréhat a Pointe du Château

Zobudila som sa na štrkotanie štrku pod kolesami auta. Rýchlo som sa pozrela z okna.

Moje budíčky počas tejto dovolenky sa mi spájajú s čerstvými bagetami. Aspoň v Mosnes a v Tonquedecu.

Tak tomu bolo aj v stredu ráno. Richard zatváral jednou rukou zadné dvere auta a v druhej držal prepravku s bagetami. Pozrela som na oblohu a tá už nevyzerala tak optimisticky ako predchádzajúci deň. Pri pohľade na svoje ruky som však ihneď zistila, že pre ne je to tá najlepšia alternatíva na prežitie.

O pol deviatej sa nám podarilo schádzať na raňajky. Po celom dome rozvoniavala káva. Richard stál v kuchynských dverách a s úsmevom nám zaželal pekný deň. K stolu sme prišli poslední.

Na stole ma zaujal zelený lekvár.

„Z čoho je uvarený, Janine?“

„From kuržet.“

„Čo to je?“

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že courgette je cukina. Ale Claude mal veľkú trpezlivosť a hľadal nové a nové možnosti, ako mi túto rastlinu opísať. Prišla som na to až vďaka žltým veľkým kvetom, ktoré sa jedávajú aj pečené. Túto informáciu som získala z kníh Stephena Clarka. Aspoň vidieť, že jeho päť kníh s Merde problematikou zvyšuje vedomostnú úroveň čitateľa. A pritom Ivo každému vykladá, že na Vianoce dostal odo mňa viacnásobné merde. Nanešťastie to hovorí po slovensky.

Od lekvárov a čerstvých palaciniek, ktoré v to ráno pripravila Janine, sme prešli k ekonomickým otázkam. To bola téma, ktorá najviac zaujímala Marie a Serga. Začali tým, že Nice a aj Bretónsko patria k drahým dovolenkovým lokalitám. A preto ich zaujímalo, aké je to na Slovensku. Keď som povedala, že v našom hlavnom meste je možné naobedovať sa aj v rozmedzí medzi tromi až piatimi eurami, neveriacky krútili hlavou. Potom boli zvedaví, aké sú u nás priemerné platy. O mne vedeli už z pondelkového večera, že som v dôchodku a preto ich zaujímalo, aké sú u nás dôchodky. Zostali v šoku, keď som im povedala priemernú výšku dôchodkov na Slovensku.

Celý tento rozhovor prebiehal v anglicko-slovensko-francúzskom jazyku. Ivovi som sa snažila všetko preložiť, ale niekedy to ani nešlo. Vtedy som mu po pravde povedala:

„Ivko, neviem, čo povedali. Ale myslím si, že ...“ a doplnila som moju aktuálnu domnienku.

Marie sa chvíľu spamätávala z posledných informácií a potom položila poslednú otázku. Zostala som v nádychu. Ivo sa ma ihneď spýtal, čo povedala. Neveriacky sa na mňa pozrel a opýtal sa ma:

„Ty im to povieš?“

Ale všetkých šesť tvárí bolo otočených ku mne. Povedala som. Výšku môjho dôchodku. Marie sa naklonila k Sergovi a nielen z jej mimiky, ale aj z tónu jej hlasu bolo najpravdepodobnejšie, že mu položila otázku:

„Ako si môžu dovoliť chodiť na dovolenky?“

To je niekedy nejasné aj mne. Je to však možno aj za cenu toho, že bývame v činžiaku a máme tridsaťosemročnú pračku a plynový sporák odkúpený od mojej kolegyne, ktorá ho vymenila za kvalitnejší. Naši susedia menia nábytky, koberce, televízory, chladničky, dvere. My nemeníme takmer nič. Beriem to tak, že hádam Ivo nevymení ani mňa za nejaký novší model.

Mne našťastie k spokojnosti postačuje, keď mám dobrú knihu. Alebo keď ideme na dobrý koncert alebo na dobrú operu. K spokojnosti potrebujem aj dobrý počítač a rýchly internet. Pretože aj vďaka nim sa mi darí vybavovať zaujímavé dovolenky a virtuálne si cestovať, kam ma napadne. Nedávno som sa pri zaspávaní rozosmiala.

„Čo ti je také smiešne?“

„Ivo, vieš kvôli čomu sa v poslednom čase najčastejšie hádame?“

Čakal na moje pokračovanie.

„Kvôli počítaču.“

Po našej dovolenke môj drahomilovaný manžel „prepadol“ zoneru. To je program na úpravu fotografií. Odvtedy je náš počítač neustále obsadený a ešte aj spomalený. Ešte šťastie, že som zdedila starší notebook od nášho Peťa.

Keď sa naša malá spoločnosť spamätala z ekonomického šoku, Claude a Richard nám opäť pripomenuli večerný Tréguier. My sme opäť poďakovali. Mali sme v pláne prísť neskoro večer. Ivo chcel zostať čo najdlhšie na pobreží. A fotografovať.

Po raňajkách som zašla za Janine, či si naozaj môžem oprať naše veci v práčke. Už som vedela, že v rukách toho veľa nenaperiem a my sme sa nachádzali v polovici dovolenky. Možno by sme vyšli aj s tým, čo sme mali pobalené, ale vsadila som na istotu. Ihneď prikývla a poslala ma po veci. Doniesla som aj gélové vankúšiky s pracím prostriedkom. Vysvetľovala som jej, že stačí krátky program, pretože to nie je ani tak špinavé ako spotené. Janine vložila bielizeň do pračky a poslala ma preč. Celkom. Povedala, že viac sa o to nemám starať. Vraj po opraní vyvešia všetko v záhrade.

O pol jedenástej sme boli pripravení s Ivom vyraziť. Zastavila som sa ešte v kuchyni. Zaliať kávu do našej termosky. Po predchádzajúcom dni sme vedeli, že ak nechceme strácať čas hľadaním reštaurácií a kaviarní, tak je lepšie mať na pobreží radšej všetko so sebou. Janine mi pri odchode podávala balíček v alobale, ktorý mala pre nás pripravený.

„To sú palacinky. Budete mať ku káve.“

Od toho dňa nám každý deň pribalila na cestu nejakú dobrotku.

„Danúša, vo štvrtok večer vás pozývame na večeru. A potom pôjdeme hrať bulé.“

Páčilo sa mi, keď Janine vyslovovala moje meno. Dĺžila druhú slabiku. Najviac ma však prekvapil Richard. Keď mi prvýkrát povedal Danuška, nechcela som tomu veriť. Mala som dojem, že som zle počula. Takto pekne mi už nehovorí takmer nikto. A určite nie môj drahý manžel. Len mi nešlo do hlavy, ako môže Richard vedieť o tomto tvare mena. Bolo to však milé.

Aj my s Ivom sme plánovali, že si na záver pobytu objednáme u našich domácich večeru. Mali ju v ponuke na svojej internetovej stránke. Ceny takýchto večerí sa pohybujú medzi devätnástimi až dvadsiatimi dvoma eurami na jednu osobu. Aj som Janine povedala, že máme v pláne si u nich večeru objednať, ale až v sobotu alebo v nedeľu.

„Nie, toto vás pozývajú Maryline a Claude. Oni ma požiadali, aby som vám to povedala. Bude to veľmi jednoduchá večera. Vy nebudete nič platiť.“

Snažila som sa oponovať, ale nakoniec som pozvanie prijala.

„Tak ďakujeme. Prinesieme aspoň víno.“

„Nenoste. Doniesli ste v pondelok. Vtedy sme ho neotvorili. Pozrite, tamto ho máme odložené.“

A ukázala na príručný stôl pri dverách. Tam bol položený aj kotúč našich papierových utierok, ktorý som zabudla po večeri odniesť.

Na tonquédeckom námestí sme sa ešte zastavili po bagety. Správnejšie – Ivo šiel po bagety a ja som inštalovala navigáciu podľa inštrukcií mojej polovičky.

„Ideme na Île-de-Bréhat.“

Kým moja polovička cestou sledovala navigačnú modrú čiaru, tak ja som mu zrekapitulovala rozhovor s Janine.

„Mala si trvať na tom, že si večeru zaplatíme.“

„Pokúšala som sa. Ale Janine povedala, že to neprichádza v žiadnom prípade do úvahy. A vraj nás pozývajú Claude s Maryline.“

„A čo je to bulé?“

„Ivko, neviem. Tam už vôbec nesiahajú moje jazykové znalosti.“

„Nebude to bowling?“

Nakoniec sme sa začali na štvrtkový večer tešiť. Akurát sme si povedali, že kúpime ešte jednu fľašu vína.

„Ideme my vôbec správne?“

Spýtal sa po pár kilometroch Ivo.

„Toto nemôže byť riadna cesta.“

Reagoval tak na to, že všade okolo nás boli vysokánske brehy zeme. Vyššie ako naše auto.

„Ale garmin nás vedie stadiaľto.“

„A čo si zadala?“

„Paimpol. A potom dám Ploubazlanec. Tam už hádam budú smerovky na Pointe de l´Arcouest. A na nejaké parkovisko.“

„Ale pozri, kadiaľ ideme?“

Pre vysoké mantinely zeme, ktoré boli na niektorých miestach ešte zvýšené aj o húštinu kríkov a stromov, sme vôbec nevideli okolitú krajinu. A pre neustále zákruty sme videli, aká cesta nás čaká, tak najviac sto metrov pred nami.

„No, neviem, či by sme mali kde vyhnúť, keby išlo nejaké auto oproti.“

To šofér nášho auta reagoval na šírku cesty, ktorá bola naozaj na niektorých úsekoch dosť úzka. Sem – tam na cestu vychádzal výjazd z niektorého gazdovstva.

Zrazu sa naša navigácia zbláznila. Nakázala nám odbočiť doprava. Tadiaľ viedla cesta, z ktorej uprostred asfaltu trčali trsy trávy.

„Stadiaľto nejdem. Toto nemôže byť správny smer.“

Chvíľku som sa snažila po predchádzajúcich skúsenostiach Iva presviedčať, aby sme to nechali na tých zhora.

„Veď hádam vedia, kadiaľ máme ísť.“

Nevedeli. Zrazu pred nami stál starý voz s cisternou a pod ňou bola uložená vaňa. Ešte dobre, že vie moja drahá polovička tak bravúrne cúvať. Toho pol kilometra späť prešiel bez akéhokoľvek zaváhania. To ja by som sa potácala od jedného brehu zeme k druhému.

Od tejto chvíle začal Ivo nášho garmina ignorovať. Akonáhle nás chcel vrhnúť na nejakú cestu, ktorá sa Ivovi nepáčila, Ivo si vybral z dvoch možností tú, ktorá bola lepšie udržiavaná. Po necelej polhodine nás voviedol do La Roche Derrien. Malebného malého mestečka s hrazdenými domami, na námestíčku plnom áut. Na ukazovateli teploty svietilo 24,5o C. Ale našťastie pre mňa, stále bolo pod mrakom. Dokonca sem – tam padlo aj pár kvapiek dažďa. V obchode na námestí sme kúpili rajčiny a minerálku. V bočnej uličke sme objavili pekárničku. Ivovi vôbec nevadilo, že dve bagety už kúpil v Tonquédecu.

„Kým prídeme k autu, tak ju zjeme. Pozri, ako dobre vyzerajú.“

K Pointe de l´Arcouest sme mali viac ako štyridsať kilometrov a my sme neboli ešte ani v polovici cesty. Po bretónskych vidieckych cestách. Bolo trištvrte na dvanásť, keď sme vyšli La Roche Derrien. Ivo opakovane ignoroval naše džípiesko. Šiel len po cestách, ktoré sa mu páčili.

„Vypni ju. Vyrušuje ma.“

Povedal, keď babena asi po štvrtýkrát povedala „prepočítavanie“. Bola to jazda divokou krajinou po úzkych cestách. Z dvorov, ktoré boli našťastie v kilometrových vzdialenostiach od seba, vychádzali na cestu autá bez akejkoľvek kontroly, či náhodou po nej niečo nejde. Zrazu sa sprava vyrútil pred nás traktor s plnou vlečkou artičok. To som ešte naživo, okrem obchodu, nevidela a dokonca som ešte ani nejedla. Tesne pred dvanástou sme vchádzali do Ploubazlanca a po našej ľavej strane stála benzínka.

Ivo vyhodil blinker a odbočil.

„Pre istotu vezmeme benzín.“

Na najdrahšej benzínovej stanici počas tejto našej dovolenky. Liter benzínu na nej stál jedno euro a sedemdesiattri centov.

„To určite robí tá príjazdovka na Île-de-Bréhat. Pekne na tom zarábajú, hnusáci.“

Neodpustila som si sa rozčúliť.

Ivo takmer vždy kupuje benzín na plnú nádrž. Tu ju však iba doplnil. Za dvadsať euro.

K Pointe de l´Arcouest sme mali už len necelé tri kilometre. Aspoň podľa ukazovateľa. Ďalší ukazovateľ nás potom navigoval na rozľahlé parkovisko, rozložené na trávniku blízko pobrežia. Pri vchode si od nás zinkasovali štyri eurá a povedali nám, že máme ísť po cestičke až na koniec. Tam si nás prevzal ďalší mladý muž, ktorý nám povedal, že máme ísť doprava a tam si nájsť nejaké voľné miesto.

Boli sme siedmy deň vo Francúzsku a my sme zatiaľ nevideli ani jedno auto so slovenskou alebo českou poznávacou značkou.

K plavebnej pokladni sme prišli desať minút pred dvanástou. Dozvedeli sme sa, že najbližšia loď vypláva o pol druhej. Kúpili sme si lístky a vtedy sme urobili chybu. Ale na to sme prišli až po poldruha hodine.

Sú dve možnosti, ako spoznať vraj najkrajší ostrov Európy. Buď sa naň doplavíte loďou a prejdete si ho krížom – krážom, alebo ho loďou oboplávate. My sme si zvolili, aj napriek odporúčaniu Merian live!, tú prvú možnosť.

Kým sme čakali na loď, motali sme sa po nábreží. Čím ďalej, tým viac sa zmrákalo a začínal fúkať vietor. Mne to samozrejme nevadilo. Všetko bolo lepšie ako slnko.

Pritom sme pozorovali odliv, ktorý zapríčinil, že naše mólo, ktoré bolo ešte pred chvíľou pod vodou, sa zrazu vynáralo. Mladá rodina sa radšej povyzúvala, keď chcela prejsť na jeho koniec. Na ceste späť už po ňom ťapkali bosými nohami. Voda sa z móla viditeľne vzďaľovala. Ale topánky ich vzorne čakali.

P1010416.JPG

Mólo pri odlive na Pointe de l´Arcouest

Pred pol druhou priplávala od ostrova, na ktorý sme chceli ísť, loď. Vypustila množstvo turistov a potom sme mohli začať nastupovať my. Boli sme medzi prvými, takže sme si mohli vybrať pohodlné miesto. Pred vyplávaním bola taká plná, že množstvo ľudí stálo v uličkách medzi lavičkami. Vedľa nás nastupovali na loď cestujúci, ktorí si vybrali plavbu okolo Bréhatu.

P1010429.JPG

Čakanie na loď z Île-de-Bréhat na pevninu

Po pätnástich minútach nás už priväzovali o mólo na samotnom ostrove. Na chodníku, ktorý sa vinul popod skaly okolo zálivu, stál hádam stometrový rad. Tí sa zas chceli dostať na pevninu.

Od lode je k prvým domom asi tak osemsto metrov. Až potiaľ môže počas prílivu vystúpiť voda. Na domorodca s nákupmi čakal mladý muž s bicyklom, za ktorým bola pripevnená kárička.

„Nie je to asi až tak radostné tu žiť.“

A vybrali sme sa za ním.

Po ľavej strane sme mali červeno-hnedé skaly plné lastúr, po pravej strane jedno veľké bahnisko, v ktorom boli na bokoch položené člny. Zatiaľ to celé vyzeralo skôr depresívne.

Nad múrom, ktorý mal podľa všetkého zadržať príliv, boli obchodíky so suvenírmi, nie príliš príjemne pôsobiaca reštaurácia a na malom svahu boli zabodnuté všetky možné druhy veterníkov. V tvare čajok, farebných vtákov, ktorým sa krútili krídla. Vstup na ostrov bol veľmi komerčný. Hneď na začiatku bola aj požičovňa bicyklov. Zapožičanie bicykla na dve hodiny stálo osem eur, poldenná taxa bola desať eur, denná trinásť a týždenná päťdesiatštyri. Keď som túto ponuku čítala, tak sa mi to zdalo prehnané. Po hodine bezútešnej vychádzky som zistila, že sme urobili chybu. Ivovi sa ostrov vôbec nepáčil. Išli sme prostriedkom dediny, až sme prišli na preplnené námestie. Jeho jediným pozitívom boli palmy a kvetmi doslova obrastené domy.

P1010456.JPG

Palmy na ostrove Île-de-Bréhat

Na gúgli som sa dočítala, že to spôsobuje Golfský prúd, ktorý prúdi okolo tohto ostrova. Vďaka nemu tu kvitnú mimózy, dozrievajú figy a rozvoniavajú eukalypty. Okolo celého námestia boli samé bufety a reštaurácie. V jednom z nich sme si kúpili obloženú bagetu aj my. Sedeli sme na kamennom múriku pod palmou a pri jedení sme sledovali malého štupľa spiaceho v kočíku.

Pred jediným ženským záchodom stála fronta žien. Po štvrťhodine z neho vyšla mladá Poľka bledosivej farby. Ktovie, či to spôsobila plavba alebo prehýrená noc alebo ustrice. Mnohé ženy nabrali odvahu a využili malú miestnosť určenú pre pánov. Za všeobecnej zábavy okolostojacich. Z námestia sme išli ešte asi kilometer. Pôvodne som chcela vidieť najsevernejšiu časť ostrova aj s jeho majákom Paon. Ale pri moste Ponte ar Prat, ktorý je pripisovaný architektovi Ľudovíta XIV., Vaubanovi, sme sa dali na ústup. O štvrť na päť sme už opäť stáli na móle, lenže teraz sme sa chceli dostať na pevninu. A o piatej sme už boli na Pointe de l´Arcouest. Ešte chvíľu sme sledovali začínajúci príliv. Lode medzi pevninou a ostrovom začali premávať na obrátku, aby zabezpečili prevoz všetkých turistov, ktorí sa chceli vrátiť na pevninu. Museli to stihnúť do prílivu.

P1010463.JPG

Pred stúpajúcim prílivom ide z Île-de-Bréhat jedna loď za druhou

Tesne pred šiestou sme už boli pri našom aute na parkovisku. Kým som si dopĺňala vodný deficit, tak sa Ivo obzeral po autách.

„Poď sa pozrieť, Danuľa. Toľko diaľničných známok si ešte na aute nevidela.“

Čierne landroverové monštrum s poľskou poznávacou značkou malo na pravej strane predného skla nalepených zo tridsať známok. Najviac rakúskych. Najstaršia bola z roku 2010.

„Kam pôjdeme teraz?“

S dôverou sa na mňa obrátila moja polovička.

„Nepoviem.“

„A vieš aspoň kam?“

„Nepoviem.“

Túto repliku som prebrala z môjho obľúbeného filmu Dave.

„No a kam mám ísť?“

„Zatiaľ von z parkoviska.“

A medzitým som rýchlo naťukávala údaje do navigácie. Vedela som, čomu by sa Ivo asi potešil. Garmin rýchlo prepočítal údaje. Za trištvrte hodiny sme sa mali dostať do tajného cieľa. V Paimpole sme odbočili doprava na Lézardrieux, prešli sme ponad široké ústie rieky Trieux, za Tréguierom sme opäť zahli doprava. Najskôr sme prešli ponad rieku Jaudy a potom ponad rieku Guindy. Nasledovala dedinka Plougrescant a potom sme prišli na parkovisko. Bolo sedem hodín.

„Ivko, sme v cieli.“

„Môžeš mi povedať, kde sme?“

„Nemôžem. Bude to pre nás prekvapenie.“

Nevedela som totiž, či sme naozaj na správnom mieste. Takže to malo byť prekvapenie aj pre mňa. Hneď za parkoviskom sme stretli dvojicu, ktorá sa vracala k svojmu autu.

„Dostaneme sa odtiaľto k domu medzi dvoma skalami?“

„Áno.“

A začali nám vysvetľovať, ktorým smerom sa máme vydať. Po pobreží doľava.

„Je to ďaleko?“

„Nie. Možno kilometer, kilometer a pol.“

Vtedy už začínal Ivo šípiť, kam sa ho pokúšam zaviesť. Slovíčka ako haus a stoun mu niečo hovorili. Najskôr sme sa vybrali za hlasmi po našej pravej strane. Prišli sme na malú plážičku na Pors Hir. Zopár detí ešte šantilo vo vode, ktorá sa pomaly blížila k brehu a zopár mladých žien posedávalo na podložkách pod múrom, ktorý lemoval pláž. Ivo si urobil pár záberov lodí, ktoré sa v prístave už pohojdávali na vode.

DSC_0536.JPG

Mólo pri Pors Hire zalieva príliv (im)

A potom sme sa vybrali za svojím večerným cieľom. Pred nami sa za každou zákrutou otvárala krajšia a krajšia scenéria. V striebornom Lamanšskom kanáli boli porozhadzované skaly. Malé veľké, sivé, červené. Kúpali sa v ňom v lúčoch zapadajúceho slnka.

Vždy, keď sme niekoho stretli, tak som sa pýtala, či ideme správnym smerom. Dobre sme šli. Ale so zastávkami na každých desať metrov. Ivo fotografoval a fotografoval. Až tak, že som ho zrazu nevidela. To som už bola pri dome na konci tretieho zálivu, pri ktorom sa zhovárali dve staršie ženy. Za reťazou zavesenou cez cestu a s tabuľkou, na ktorej bolo napísané „privé“. Súkromné. Po ľavej strane cesty bol vyšliapaný chodník. Ešte chvíľu som po ňom šla, až som vošla do ihličnatého lesíka. A Iva nikde. Nedalo sa nič robiť, začala som sa vracať späť. Po päťdesiatich metroch sa objavil, so spokojným výrazom na tvári a s fotoaparátom, ktorý mal každú chvíľu na oku. Spoločne sme prešli lesíkom. Opäť sme stretli dvojicu turistov a tí nám potvrdili, že ideme správnym smerom. Vo štvrtom zálive plávala žena a oproti nám prichádzal muž, ktorý sa k nej o chvíľu pridal.

DSC_0567.JPG

Ideme k Pointe du Château (im)

V závere zálivu nás čakali vysokánske rastliny, cez ktoré sme sa museli takmer predierať. Ivo ani nechcel veriť, že ideme dobrým smerom. V tú chvíľu sa v tej vysokej zeline vynorili dve ženy, rozprávajúce sa po francúzsky. Môj prehovor bol veľmi jednoduchý „haus bitwin tu stoun?“ – dom medzi dvoma kameňmi? Ukázali za seba. Ešte chvíľu sme išli v neatraktívnom prostredí a potom nastala zmena. Najskôr sme uvideli len skaly na brehu oceánu a potom sme zrazu stáli pred velikánskym močiarom, za ktorým bol kamenný ovál plota. A uprostred toho oválu stál naozaj jeden z najmalebnejších domov, aké som videla. Z oboch strán bol zovretý dvoma obrovskými balvanmi. Čo však bolo pre nás šokujúce, stálo pred ním auto.

DSC_0569.JPG

Dom medzi dvoma skalami (im)

„Ako tam mohli prísť s autom? Čo nevedia, ako nám tým pokazili záber?“

Podľa obrázkov, ktoré som predtým videla, ma ani nenapadlo, že to môže byť živý dom. Že v ňom naozaj môže niekto bývať. Bol taký rozprávkový. Vedela som, že za severnou stranou domu bol už len oceán.

„Škoda, že sme sem prišli tak neskoro. Chcela by som ísť až k tomu domu. A za dom.“

Tesne po ôsmej sme sa vydali na spiatočnú cestu k Pors Hir. Ivo sa mi každú chvíľu stratil a pri ihličnatom lesíku pred tretím zálivom, sa rozhodol ísť chodníčkom, ktorý viedol k západnej strane Pointe du Château. Bol zvedavý na výhľad.

„Choď Ivko. Ja pôjdem pomaly k autu a niekde pri vode ťa počkám. Máš zapnutý mobil?“

„Mám. Ale nebudem dlho.“

„Vyzeraj ma. Nieže sa stratíme.“

Uprostred tretieho zálivu behal obrovský pes a za ním šla trojica potetovaných a opírsingovaných mladých ľudí. S fľašami v ruke, z ktorých popíjali. Dve dievčatá a jeden chlapec. Dievčatá vyzerali zlovestnejšie. A ani pes nepôsobil mierumilovne. Nakoniec ho predsa len privolali k sebe a niečo mi povedali. Po francúzsky. Nemala som odvahu ignorovať ich. Tak som im po anglicky povedala, že im nerozumiem. To zaujalo jedno z dievčat, ktoré sa ma ihneď spýtalo, odkiaľ som.

„Zo Slovenska. Bai, bai.“

A zbabelo som pokračovala po chodníčku od nich preč. Keď som bola v dostatočnej vzdialenosti, obzrela som sa a usadila na veľkú skalu. Tak, aby som mohla uvidieť Iva, vychádzajúceho z lesíka. Trojica sedela na kamenistej pláži a hádzala psovi kus dreva do vody. Po štvrť hodine sa zjavila moja polovička. Keď prechádzal okolo posedávajúcej mládeže, tí si ho len prezreli a ďalej sa venovali svojmu štvornohému partnerovi. Pri druhom zálive rybárčila celá rodina. Aj na skale pri domci na Pors Hir sedeli dvaja mládenci s udicami v rukách.

P1010487.JPG

Mladí rybári pri Pors Hir

V prílive sa hrali čajky. Sedeli na vode a vlnkami sa nechali unášať k brehu. Potom vzlietli a preleteli zo desať – pätnásť metrov od brehu, opäť sa usadili na vodu a nechali sa zas unášať k brehu. Kým Ivo fotografoval, tak ja som sledovala túto ich zábavku. O trištvrte na deväť sme boli opäť pri múre nad malou plážou. Lenže teraz by sa pod ním nemohli hrať deti a maminy by tam nemohli ležať na kamienkoch. Za necelé dve hodiny sa všetko zmenilo. Kamene, pri našom príchode trčiace z vody neďaleko brehu, teraz nebolo vidieť. Na prílive a odlive je niečo fascinujúce. Aspoň pre mňa. Na takmer neviditeľnom móle, uprostred ktorého predtým Ivo stál a robil zábery, sa prechádzalo mladé žieňa. Nevnímala nič a nikoho. Okrem vody, v ktorej stála.

P1010494.JPG Päť minút pred deviatou bolo na parkovisku už iba jedno auto. Naše. Pár metrov od neho stáli už len sivo-oranžové tenisky, v ktorých boli napchaté pánske spodné nohavice. Ktovie, ako išiel ich majiteľ domov?

O štvrť na desať sme sa ešte zastavili v zálive neďaleko Plougrescant. Garmin nám sľuboval, že za pol hodiny by sme mohli byť v Tonquédecu.

Bolo desať minút po desiatej, keď sme zaparkovali na nádvorí. Cez deň sme prešli stodvadsať kilometrov a na tachometri sme mali celkom dvetisícšesťstoosemdesiat kilometrov.

V celom dome a aj v záhradnom domčeku bola tma. A na dvore nebolo žiadne auto.

„Asi sú všetci ešte v Tréguiere.“

„Budeme sa vedieť dostať dovnútra?“


        Vodná Venuša

Ivo vedel, že ma Janine a Claude učili ráno odomykať dvere. Ale vedel aj to, že na moju technickú zdatnosť sa nedá veľmi spoľahnúť. Dokázala som to. Dokonca na prvýkrát.

Rýchlo sme sa v kuchyni navečerali, poumývali a

poodkladali riad, uložili mraziace kocky do mrazničky a práve vtedy, keď sme chceli ísť na poschodie, prišla štvorčlenná posádka z Tréguieru. Janine, Maryline, Richard a Claude. Všetci v dobrej nálade, s rozveselenými očami. Ale aj riadne unavení. Tak ako my. Takže sme si povedali len pár slov a rozliezli sa do svojich izieb. V našej nás čakalo veľké prekvapenie. Všetka bielizeň, ktorú som ráno vložila do pračky, ležala poskladaná na posteli. Voňala slnkom. A v skrini viseli na vešiakoch vyžehlené tri Ivove košele.

Lekáreň a Trégastel

Už keď som otvárala oči, vedela som, že je zle. Hlavu som mala ako vo vate. Pozrela som sa na pravú ruku. Tam, kde mám v posledných dvoch rokoch biele fľaky vitiliga, tak tam boli nad na červeno spálenou pokožkou veľké bubliny. Na chrbte dlane a aj na predlaktí. Chvíľku som naberala odvahu pozrieť sa aj na ľavú ruku. Chrbát dlane nebol taký zlý, ale predlaktie bolo horšie ako na ľavej ruke. Potichu som zliezla z postele a šla hľadať Ivovu vodu po holení a šitie.

„Čo sa deje? Už vstávaš?“

Ozvala sa moja polovička z polospánku.

„Ešte spi. Je len pol ôsmej.“

S množstvom papierových vreckoviek som potichu odkráčala do kúpeľne. Najskôr som vydezinfikovala ihlu a potom som začala všetky pľuzgiere prepichovať a vytláčať z nich tekutinu. Pomaly a opatrne. Možno sa to nemá robiť. Ale ja už viem, čo by ma čakalo, keby som si taký pľuzgier nedopatrením strhla. To som rozhodne nechcela zažiť. V polovici tejto procedúry strčil hlavu do dverí kúpeľne Ivo.

„Čo tu stváraš?“

A pohľadom prešiel po výbave, ktorou som bola obložená.

„Toto nevyzerá dobre.“

Doplnil, keď mi uvidel ľavé predlaktie.

„Poskytujem si prvú pomoc.“

„Myslíš, že je to dobrý nápad?“

„Neviem, Ivko. Ale niečo s tým musím robiť.“

„Mám ti pomôcť?“

„Teraz nie. Idem sa osprchovať a potom ťa poprosím, aby si mi na najhoršie miesta nalepil leukoplast. Bojím sa, aby som si náhodou nestrhla kožu.“

Moja tvár bola na tom oveľa lepšie. Aspoň zatiaľ. Ale cítila som, že je otázkou dňa, dvoch, keď mi začnú praskať pery. A vedela som, že to už ničím nezastavím. Ani len paralenom nie. S povzdychom som sa pripravila na najhoršie.

Keď som sa vrátila z kúpeľne, Ivo už mal nastrihané široké pásiky leukoplastu.

„Vyzerá to tak, že naša prvá cesta bude viesť do lekárne a do obchodu. Budeme ti musieť niečo kúpiť.“

O pol ôsmej sme zišli dolu. Ivo šiel do jedálne a ja som išla najskôr do kuchyne. Za Janine. Poďakovať sa jej za čisté, voňavé, vyžehlené a poskladané prádlo. Zamávala nad tým rukou a nasmerovala ma na raňajky. Za stolom som už chýbala len ja.

Všetci zhíkli, keď zbadali moje čelo, nos a polepené ruky. Pokúsila som sa vysvetliť, že vitiligo sa mi objavilo len pred dvoma rokmi a že doteraz som s ním nemala skúsenosť za takých podmienok, aké boli predvčerom. Rozhodne boli zradné. Aspoň pre mňa.

Veď pred rokom sme boli v horúcom Taliansku. V teplotách do tridsaťpäť stupňov. Tam som sa ale stále chránila. Na hlave som nosila širokánsky klobúk, ruky som mala zahalené v šáloch a chodila som po úzkych benátskych uličkách.

Ale na slnečné Bretónsko som sa vôbec nepripravila. Pred dvoma rokmi sme po Smaragdovom pobreží chodili vo vetrovkách a s kapucňou na hlave. Takže ma ani len nenapadlo brať prípravky na opaľovanie.

Počas bohatých raňajok som aj zabudla na svoje problémy, pretože som sa stala zdrojom zábavy. Všetci boli zvedaví, čo sme v predchádzajúci deň videli a kde sme boli. Moje paimpol, plougrescant, íle de bréhat, porovnávané s ploumanachom vyvolalo bezradnosť. Všetky tváre a všetky oči okolo stola sa pýtali: o čom im to hovorím? kde sme to boli? Spoločnými silami sme sa dopracovali k miestam, ktoré sme zatiaľ videli. Za všeobecného smiechu som sa dozvedela, že Paimpol je pempoul, Plougrescant vyslovovali ako plugra a podobne urobili aj z Ploumanac´h plumanak.

Samotný Tonquédec bol tonkedeg.

Od týchto raňajok som všetky názvy hovorila radšej s otáznikom. Ale všetci boli veľmi milí a vždy sa snažili vydolovať z mojej výslovnosti, čo by to mohlo byť.

Každé raňajky obohatila Janine aj čerstvými koláčmi. Vždy sa po nich zaprášilo. Ale keď som sa o desiatej zastavila v kuchyni zaliať našu millicantku v termoske, tak mi podala balíček v alobale. Koláčiky so sebou. A pripomenula mi, že máme prísť skôr, pretože máme spoločnú večeru.

„O koľkej, Janine?“

„O siedmej. A potom pôjdeme hrať bulé.“

„Tešíme sa.“

„Dávaj si dnes pozor, Danúša. Zas bude slnečno.“

To už zhora prichádzal aj Ivo. Aj Marie so Sergom práve nastupovali do auta. Maryline a Clauda sme nikde nevideli.

„Kde máš šatku? Máš aj niečo cez ruky?“

Rýchlo ma skontroloval môj drahý manžel a počkal, kým som si uviazala šatku so šiltom, ktorý mi tienil takmer celú tvár. Cez plecia som mala prehodený sedemdesiat centimetrov široký šál, ktorý ma v zime zohrieval a v lete dokázal chrániť pred slnkom. Mala som ho omotaný až okolo prstov. Mohli sme vyraziť. Mali sme v pláne poznávanie ďalšej časti pobrežia ružovej žuly.

Už sa nám stalo rituálom, že moja drahá polovička najskôr zastavila na tonquédeckom námestí. Kým šiel pre bagety, ja som nainštalovala garmina. Tentoraz som do neho vložila Lannion. V utorok sme si všimli, že smerom na Perros Guirec sú veľké nákupné centrá. Spoliehali sme na to, že tam budú aj lekárne.

Po dvanástich kilometroch sme objavili smerovky k intermarché.

„Ivko, pozri, majú tu benzín po euro päťdesiattri centov.“

Ihneď zabočil k voľnému stojanu. Naše auto vypilo na jeden dúšok dvadsaťsedem litrov benzínu.

„A teraz ideme do lekárne.“

Prehlásil Ivo a šiel zaparkovať pred nákupné stredisko. Lekáreň bola ihneď vo vchode. S lekárničkou som viedla pomerne zložitý rozhovor. Ukázala som jej moje ruky a pery a pýtala som si nejaký krém alebo gél. Popozerala sa na všetky strany a ešte lámanejšou angličtinou ako bola moja, mi odporúčala navštíviť lekára. Ja som si pýtala pantenolovú masť alebo sprej. Tvárila sa tak, akoby jej slovo pantenol nič nehovorilo. Privolala si na pomoc kolegu a potom spolu odišli k ďalšiemu panelu. Odtiaľ mi priniesla nádobku s názvom Bepanthen. Na malom obrázku bolo nakreslené opálené rameno, na ktoré mieril nástrek.

„Asi to bude dobré.“

Potvrdila moja polovička a dodala:

„Pantenol je v tom určite.“

Lekárnička nás ešte odviedla do rohu predajne a tam si privolala pomoc mladého žieňaťa. Začali spoločne hľadať balzam na pery. Z troch ponúkaných som si jeden vybrala. 50+ ANTHELIOS XL. Moje spálenie ma vyšlo dobre draho. V lekárni sme za dva prípravky nechali takmer sedemnásť eur. Teraz však išlo o to, aby to pomohlo. Opaľovací krém sme kúpili v intermarché. Taktiež s 50+. Lait Solaire Hydrant.

„Hneď si daj pantenol. A natri sa aj opaľovacím krémom. Ukáž, podržím ti to.“

Ihneď, ako sme prišli k autu, mi začal Ivo asistovať. Bolo štvrť na dvanásť, keď sme sa vydali na cestu. Ja som bola pripravená na všetko.

Motali sme sa cestami – necestami, pretože garmin sa nám zbláznil. Posielal nás tam, kam sme ísť nemohli alebo tam, kde nechcel ísť vodič našej fabie. Vybrala som si mapu a začala som sledovať smerovky vedľa ciest. V Bretónsku na nich absentovali kilometre. Ale začínali sme byť vďační, že sem – tam boli na nich uvedené aspoň názvy dedín a miest.

„Čo ti šibe?“

Až som tak nadskočila na sedadle. Hlavu som mala práve v mape a nevnímala som nič okolo seba.

„Prečo? Čo som spravila?“

„To nepatrilo tebe. Ale čajke. Ledva nám stihla preletieť popred sklo. Skoro sme ju zrazili.“

A vtedy som zbadala smerovku na Trégastel a pod ňou tabuľku s názvom „La Chapelle“. So šipkou tým istým smerom.

Zrazu sme uvideli pred sebou po pravej strane krásny kostol z hnedočerveného kameňa. Zo žulových kvádrov.

DSC_0587.JPG

La Chapelle Notre-Dame de la Clarté (im)

„Ivko, zastaňme. Poďme si ho pozrieť.“

Na druhej strane cesty bolo veľké parkovisko, na ktorom smútilo len zopár áut. V kostole La Chapelle Notre-Dame de la Clarté nebol okrem nás nikto. Vnútri bol pult so samoobslužným predajom rôznych publikácií. Niektoré stáli aj pätnásť eur. Na predaj boli nielen knižky, ale aj pohľadnice, cirkevné obrázky a sviečky.

Takmer v žiadnom bretónskom kostole sme nevideli nejaký dozor. A pritom boli naozaj otvorené. Pre všetkých. A po celý deň. Na Slovensku sú kostoly väčšinou zatvorené. Mimo cirkevných podujatí. V talianskych kostoloch zas býva dozor, ktorí stále pokrikuje „silencio, silencio prégo“.

V Bretónsku je ticho a prekvapujúca výzdoba. Okrem svätých postavičiek sú tu aj loďky. V Clarté je zelená a biela loďka vo vitríne, červená a ďalšia zelená loďka visí na reťazi zo stropu. Dočítali sme sa, že kostol začali stavať v polovici pätnásteho storočia. Legenda hovorí, že na začiatku pätnásteho storočia hrozila lodi, plaviacej sa okolo Sept-Îles, že narazí na plytčinu. Vraj bola taká hustá hmla, že smrť rybárov sa zdala nevyhnutná. Všetci sa začali modliť a veliteľ lode prisľúbil, že ak sa im v hmle ukáže cesta, dá postaviť kaplnku. Len čo to prisľúbil, stal sa zázrak. Loď bezpečne priplávala do prístavu. Svoj sľub splnil a začal stavať La Chapelle Notre-Dame de la Clarté. Stala sa patrónom rybárov a v auguste je miestom slávnosti „pardon“. Na Slovensku máme namiesto pardonu procesiu.

P1010508.JPG

Rybársky talizman

La Clarté je súčasťou Perros Guirec a od kostola je vzdušnou čiarou k ružovému pobrežiu len pol kilometra. Nie je preto prekvapujúce, že v La Clarté sú veľké lomy ružovej žuly. Z nej je postavený aj zámok Costaéres, ktorý stojí na ostrove oproti majáku Men Ruz. Dnes patrí nemeckému komikovi, ktorý ho prenajíma turistom za pätnásťtisíc eur na týždeň. Je možné sa naň dostať aj suchou nohou. Ale len vtedy, keď je odliv.

V uličke pod kostolom bola nádherná kvetinová záhrada. Plná hortenzií.

DSC_0589.JPG

La Clarté – záhrada plná hortenzií (im)

Po krátkom blúdení sme sa predsa len dostali do Trégastelu. Táto dva a pol tisícová obec má bulvár. Boulevard du Coz Pors. Podľa slovníka by to mala byť široká veľkomestská trieda so stromoradím. Takmer na jej konci sme objavili neplatené parkovisko. Povedľa akvária sme prišli o trištvrte na jednu na pláž Coz Pors. Jednu zo štrnástich pláží Trégastelu. Ale asi jedinú, okolo ktorej sú obchody, reštaurácie, toalety a nemôžu na ňu chodiť psy. Hoci jedného obrovského vlčiaka máme dokonca zachyteného na fotografii, ako uháňa cez celú pláž do vody. Nad plážou je obrovská terasa s lavičkami. Pred nami začínal odliv, ale loďky sa ešte kolísali na vode.

Napravo, naľavo, a aj pred nami boli ružové skaly. Malé, väčšie, veľké. Usadila som sa na lavičku a oznámila som mojej drahej polovičke:

„Ivko, ja som hladná.“

„To si nemohla povedať na parkovisku?“

Ako som mohla vedieť, že sa budeme môcť niekde usadiť. Vzali sme si so sebou len nápoje a ja som si vzala aj balzam na pery a opaľovacie mlieko. Nikde na okolí neboli stánky s občerstvením a do reštaurácie sa nám nechcelo ísť. A my sme pritom mali prenosnú chladničku plnú jedla.

DSC_0597.JPG

Pláž Coz Pors (im)

„Idem do auta. Zatiaľ sa ponatieraj a zabaľ.“

Slnko na mne voľným okom videlo len dvadsaťcentimetrový priestor medzi nohavicami pod kolená a ponožkami v teniskách. Takmer celú tvár mi tienil šilt a ruky som si zahalila až po končeky prstov. Kým som čakala na Iva, sledovala som čajky, tmoliace sa okolo mňa alebo posedávajúce na stĺpikoch zábradlia. Na vlhkej pláži takmer nikto neležal.

„Už som tu. Doniesol som aj studenú minerálku.“

Akonáhle sme začali jesť, tak sa pred nás zoradili čajky. S hlavou naklonenou na jednu stranu na nás s očakávaním hľadeli. Takýto úpenlivý pohľad jednoznačne platí na môjho drahého manžela. Keďže som nechcela vyzerať ako egoista, tak som sa s nimi začala deliť aj ja. Ale spôsobom desať zahryznutí pre mňa, jeden pre čajky. U mojej asketicky vyzerajúcej polovičky to bolo skôr opačne.

P1010528.JPG

Môj bretónsky pirát

„Danuľa, aj mňa začína páliť hlava. Musím sa aspoň natrieť krémom.“

„Dobre, ale dám ti aj šiltačku. Mám ešte jednu.“

V mojej taške sa všeličo nájde. Pred dvoma rokmi som od Liliany ukoristila námet na zaujímavú pokrývku hlavy. Šiltošatku. Hneď som si dala ušiť tri. Majú tú výhodu, že sa dajú uviazať na viacero spôsobov. Jedným z nich som ju uviazala aj Ivovi. Nebránil sa. Pri pohľade na mňa si asi uvedomoval, čo dokáže bretónske slnko. Dokonca mu aj pristala.

O pol druhej sme sa vybrali smerom k I´lle Renote. K polostrovu Renote, ktorý bol do roku 1885 ostrovom. Janine a Richard nám odporúčali vybrať sa po jeho pobreží na vychádzku. Severozápadná časť tohto polostrova je ešte krajšia ako okolo ploumanackého majáka. Pri východe z pláže Coz Pors bolo upozornenie, že tadiaľ vedie cestička, ktorá je výhradne pre peších. Je zákaz pohybovať sa po nej na motocykloch, koňoch, bicykloch a je na nej zákaz zapaľovať oheň. V polovici cesty k ďalšej pláži sme na schodíkoch uvideli opustené modré detské sandáliky. Čo znamenalo, že ešte nedávno až potiaľ siahala voda. Najskôr sme prešli okolo širokánskej pláže Toul Drez. Na nej bolo pomerne veľa ľudí a deťúreniec. Voda Lamanšského zálivu bola už v úctyhodnej vzdialenosti od brehu a ešte stále sa od neho vzďaľovala.

P1010540.JPG

Pláž de Toul Drez

V závere tejto pláže bola umiestnená tabuľa s obrázkami morských príšeriek. Aj s rozmermi. Vtedy som si uvedomila, že ľudia ich naozaj majú možnosť uloviť alebo nájsť v piesku.

P1010545.JPG

Ružová žula na I´lle Renote

Obaja sme fotografovali a fotografovali. A pritom tento chodník bol oveľa menej preľudnený ako pri majáku Meen Ruz. Zrazu sa za nami vynorila zaujímavá skupinka. Nevesta so ženíchom, fotografka a jeden pár rodičov.

DSC_0622.JPG

Ateliér ružovej žuly (im)

V albume budú mať fotografie z nádherného prostredia, plného bizarných skál. Niektoré majú tvár vtáka, iné tvar lietajúceho taniera s dierou, rôznych zvierat a ľudských hláv. Na internete som sa dočítala, že na pobreží ružovej žuly je možné nájsť skaly v podobe napoleonského klobúka, králika ale aj obrovskej úplne pravidelnej gule.

P1010560.JPG

Lietajúci tanier pristál na Côte de Granit Rose

Chodníček nás zaviedol až na koniec polostrova. Z neho sme videli nielen na ploumanacký maják, ktorý bol vzdušnou čiarou vzdialený asi dva kilometre, ale aj na ostrov Costaéres, ležiaci uprostred vody. Cez vysokánske papradie sme prešli na pláž Ti Al Lia, v zálive svätej Anny. Záliv bol plný porozhadzovaných balvanov a po mokrom piesku sa pomedzi pololežiace člny prechádzali ľudia a jazdci na koňoch. Za obrovskými skalami som vošla do malého hájika, v ktorom boli dve kamenné lavice. Na jednej sedeli štyri staršie dámy a uprostred druhej starší pán. Pozdravila som sa a usadila sa vedľa neho. Bol tam príjemný chládok a prekrásny výhľad. Dobre sa mi tam čakalo na Iva, ktorý sa zas nevedel odkiaľsi odtrhnúť. Na konci zálivu svätej Anny bola ešte jedna pláž. I´ll Renote. Len široká cesta ju delila od pláže de Toul Drez, od ktorej sme pred dva pol hodinami vyrážali na okruh po polostrove. Po štvrtej sme už opäť boli na terase nad plážou Coz Pors. Loďky sa už nepohojdávali na vode. Už len v piesku a bahne čakali na príliv. Na pláži hrala skupina mladých ľudí volejbal. V kruhu. Odušu sa hádzali po piesku a vyberali loptu v tých najneuveriteľnejších pozíciách. Obrovská kamenná hlava ich pri tom pozorovala.

P1010580.JPG

Hlava

Na parkovisku sme z auta vyložili mapu a hľadali sme cestu návratu do Tonquédecu. Ale inou trasou, akou sme sem prišli. Rozhodli sme sa pre Landrellec a Ploumilliau. Tam sme sa aj zastavili v malom obchodíku a kúpili sme k večeri ešte fľašu bieleho vína. O šiestej sme sa rozhodli zájsť ešte k tonquédeckému hradu, rozloženom v blízkosti malebného jazera. Patrí vraj k najpôsobivejším francúzskym stredovekým zrúcaninám. Jeho výstavbu začali v dvanástom storočí. Dnes údajne patrí potomkom pôvodných staviteľov, ktorí ho prenajímajú aj na filmovanie.

Do La Kérandiere, čo bol názov nášho bretónskeho domova, sme prišli o trištvrte na sedem. Keď som zanášala do mrazničky kocky na chladenie, našla som v kuchyni Richarda, ako vo veľkej mise veľmi zručne šľahá množstvo vajíčok. V kuchyni som nechala aj novokúpenú fľašu vína. Janine mi oznámila, že večeru budú podávať na terase. O siedmej. Rýchlo som vybehla do izby, opatrne som si poodliepala všetky leukoplasty a zbehla sa osprchovať. Urobila som si pantenolový nástrek, natrela pery balzamom, dala si trošku lanvinu a bola som pripravená ísť hýriť.

Na terase sme sa zišli všetci. Janine a Richard, Maryline a Claude, Marie a Serge a my dvaja. Na stole boli nachystané čipsy, poháre a biele a červené víno. Pri prípitku ma Richard naučil povedať po bretónsky na zdravie. Jermat. Musím sa však priznať, že som si to pamätala len do konca pobytu. V decembri som ho v mejle poprosila, aby mi to čarovné slovko napísal. Potom sme začali preberať udalosti dňa a povymieňali si skúsenosti z dovolenky. Medzitým Janine priniesla predjedlo. Paštétu a niečo, čo vyzeralo ako naša tlačenka. Oboje bolo veľmi chutné. Keď som sa spýtala, či je to vlastná výroba, tak mi Claude so smiechom oznámil, že nie. Že domáca pani to kúpila. Mimoriadne mi chutili také zelené hrboľaté sladkokyslé motúziky, ktoré boli spolu s bagetami súčasťou predjedla. Dozvedela som sa, že je to salicornes. A tie vraj v mori osobne nazbieral Richard. Horko – ťažko sa domácim, aj s Claudovou pomocou, podarilo vysvetliť mi, čo je salicornes. Morská fazuľa. Skoro všetku som vyjedla. Janine nám ihneď priniesla zavarený pohárik. Aby sme si ho vzali domov, na Slovensko. Hlavným chodom bola omeleta. Od Richarda som sa dozvedela, že ju vytvoril z dvadsiatich vajíčok. Bola úžasná. Nadýchaná. Ako pena. Skrývala v sebe cibuľku, hríby a ktovie čo ešte. K tomu Janine podávala ďalší šalát. Všetko bolo vynikajúce. Pri stole vládla výborná nálada. Porozprávala som im o našom obľúbenom filme francúzskeho režiséra Danyho Boona Vitajte u Ch´tisov. Dozvedeli sme sa, že aj vo Francúzsku mal tento film veľký úspech. Marie zostala prekvapená, keď jej domáci povedali, že víno k večeri sme doniesli my. A to sa Ivo rozhodol ísť zobrať ešte aj naše posledné zásoby piva. Serge ho spočiatku vôbec nechcel piť, ale zistil, že je dobré, takže sa už potom vôbec nebránil. Ivovi som tlmočila aj to, čo som len odhadovala, keď sa rozprávali medzi sebou po francúzsky. Ale Claude alebo Janine sa nám to snažili prerozprávať v angličtine. Bol to veľmi príjemný večer.

P1010591.JPG

Richard, Janine, Ivo, Claude, Serge, Marie a Maryline

Vtedy, keď som si už aj ja začínala myslieť, že už nebudem môcť nič zjesť, vtedy priniesla Janine výborný koláč. Tarte tatin. S broskyňami. Ešte aj Ivovi veľmi chutil. K tomu nám domáci ponúkli kávu alebo čaj. Bolo štvrť na desať, keď sa od stola zdvihol Richard a z garáže začal niečo prenášať do auta. Dozvedeli sme sa, že je čas na bulé. Ešte stále sme s Ivom nevedeli, čo to je a ani sme nevedeli, kam ideme. Richard šiel autom a my ostatní sme išli pešo. Cestou od domu kamsi, sme sa snažili Claudovi vysvetliť, že medzi našich obľúbených spisovateľov patrí Chevalier a jeho Zvonodrozdovo. Poznal Maurice Chevaliera, ale nevedel o tom, že by napísal nejakú knihu o zvonoch a čiernom vtákovi so žltým zobákom. Kým sme prišli pred kostol, dopracovali sme sa k tomu, že názov knihy by mohol byť Clochemerle a potom si Ivo spomenul aj na krstné meno autora. Gabriel. Ale zistili sme, že sme boli jedinými, ktorí túto satirickú medzivojnovú knihu čítali. O tom, ako stavba obecného záchodíka rozdelila juhofrancúzsku dedinku Beaujolais na dva tábory. Na záchodobijcov a záchodomilcov. Počas cesty sme sa snažili aj zistiť, či bulé je pétang. Dozvedeli sme sa, že nie. Aspoň nie úplne. Ale, že má niektoré spoločné prvky.

Za kostolom, kam našu skupinu doviedla Janine, nás už čakal Richard. Na lavičke pod stromom už bola vyložená debnička s navŕšenými farebnými guľami. Za ním sme uvideli osem dráh. Každá dráha mala podlhovastý tvar. Bola asi dva metre široká a asi dvanásť metrov dlhá, zo všetkých strán ohradená drevenými nízkymi mantinelmi. Podľa jamky na jednom konci boli zrejmé, že tieto dráhy tu nie sú na ozdobu.

Richard mal už dve gule rovnakej farby v ruke a dostali sme povel, aby si každý z nás vybral dvojicu gúľ. Ja som si vzala zelené. Potom sa tí, ktorí Richardovi rozumeli, čo boli všetci okrem nás dvoch, rozhodli, že ideme hrať ženy proti mužom. Richard kapitánoval mužom a ženskou kapitánkou sa stala Janine. Od Maryline a Marie som sa dozvedela, že ani ony túto hru ešte v živote nehrali. Túto informáciu som prijala s veľkým potešením.

Na Richardov pokyn sme prešli za ním na tú stranu dráhy, kde bola plytká jamka. Tam nám povedal pravidlá hry. Janine a Claude sa nám ich pokúšali preložiť. Na záver som povedala mojej drahej polovičke:

„Ivko, ak som dobre pochopila, máme hádzať týmito dvoma guľami v tejto dráhe. A potom niekto vyhrá. Ale neviem prečo a kedy. Budeme robiť to, čo ostatní.“

P1010594.JPG

Výber gúľ na boules

A potešila som ho, keď som mu povedala, že okrem Richarda a Janine to nikto z prítomných nehral. A ešte som mu oznámila jednu dôležitú informáciu:

„Nesmieš mať prešľap. A musíš stáť oboma nohami v tom kruhu, ktorý zakreslil Richard.“

P1010597.JPG

Dozvedáme sa pravidlá boules

Kapitán mužov vydal povel k hre a určil Iva, že má hádzať takou menšou guľôčkou. Na prvýkrát sa Ivovi hod nepodaril. Hodil ju príliš blízko. Po rýchlom poučení ju hádzal ešte raz a tým sa začal náš poldruha hodinový súboj. Bolo pol desiatej, keď sme začali. Jedna hra skončila vtedy, keď každý z nás hodil obe gule. Ak som správne porozumela, tak vyhralo to družstvo, ktoré malo najviac gúľ okolo tej malej guľky, ktorá bola hodená prvá. Ale aj tak bolo pre mňa záhadou, ako sa v tom vedeli ostatní zorientovať a na záver hry povedať, že kto vyhral. Najmä vtedy, keď niektoré gule pri vyhodnocovaní odhodili preč.

O štvrť na jedenásť šiel Richard zapnúť veľké lampy, stojace nad dráhami. Pretože sme už ani poriadne nevideli, kam máme hádzať. V mojom prípade to bolo len o tom, že som vedela, kam chcem hodiť. Moja guľa bola úplne samostatnou rozhodovacou jednotkou. Ona si skončila tam, kde chcela. Ale sem – tam sa mi asi nejaký hod aj podaril, pretože som v ojedinelých prípadoch zožala aj pochvalu. Tesne po jedenástej sme dohrali poslednú hru. Muži vyhrali. Nám ženám to vôbec nevadilo. Vo výbornej nálade sme sa vybrali domov. Claude sa nás už pri kostole spýtal, ako sa nám páčilo bulé.

„Veľmi, ale stále neviem, ako sme túto hru hrali.“

Všetci sa snažili ešte raz mi vysvetliť pravidlá hry.

P1010604.JPG

Je hodina pred polnocou a my hráme boules

No až doma som ako – tak pochopila, čo to boules je. Dokonca som zistila, že máme aj Slovenskú asociáciu boccie. Ocenila som jej kódex správania, uverejnený na internete. Najmä bod 2.7 Počuteľné vulgárne výrazy. Je v ňom uvedené:

„Hráči nesmú počas zápasu používať počuteľné vulgárne výrazy. V prípade porušenia tohto ustanovenia počas zápasu sa udeľuje trest v súlade so Sadzobníkom trestov. Počuteľné vulgárne výrazy sú definované ako používanie všeobecne známych vulgárnych slov jasne a dostatočne nahlas vyslovených tak, aby ich počuli súperi, rozhodcovia, alebo diváci.“

Len mi nie je jasné, prečo je potom v našej spoločnosti považovaný človek, ktorému prekáža používanie vulgarizmov, za pravekého jedinca.

Boule je francúzsky výraz pre guľu a boccia je zas jeho taliansky ekvivalent. Hoci gúglovský trenslejtor mi to preložil ako hrču a misku. Na Slovensku sme teda prevzali pomenovanie tejto kolektívnej a podľa všetkého veľmi kultivovanej hry, od Talianov.

Ešte jedna vec ma zaujala na našom večernom turnaji. Na Slovensku by sa takéto podujatie nezaobišlo bez potoka alkoholu. Tu sme so sebou nemali nič. Ani na jedenie, ani na pitie. Ani nealkoholické nápoje. A pritom to bol jeden z najpríjemnejších večerov, aké sme na našich dovolenkách aj nedovolenkách zažili.

Bolo pol dvanástej, keď sme sa porozchádzali do svojich izieb. Po krátkej chvíli celým domom i dvorom zavládlo ticho.

Začíname v Saint-Quay-Portrieux a končíme v Pors Hir

Čakali nás štvrté raňajky v Tonquédecu. Tešili sme sa na ne, pretože okrem dobrého jedla vládla pri raňajkách vždy aj veľmi dobrá atmosféra. O pol deviatej sme schádzali na prízemie, kde nás už so širokým úsmevom čakal Richard. Piatkové raňajky ale prinášali so sebou aj prvú rozlúčku. Marie a Serge končili svoj pobyt a vracali sa späť domov do Nice. Aj z toho dôvodu sme raňajkovali podstatne dlhšie ako inokedy. Ale paradoxne sme z domu odchádzali my dvaja ako poslední. Dokonca aj naši domáci boli preč. V celom dome boli pozaťahované rolety.

O štvrť na dvanásť sme už mali bagety z „našej“ tonquédeckej bulanžérie a džípiesko nás viedlo k Saint Brieuc po štvorprúdovej neplatenej diaľnici. Do štyridsaťpäťtisícového mesta sa nám ale nechcelo ísť, tak sme tesne pred ním odbočili na Pordic a Binic. Ale zastavili sme až v Saint-Quay-Portrieux. Na Rue Paul de Foucaud sa pred nami otvoril výhľad na prímorské letovisko. S prístavom plných jácht a lodičiek. Pred prístavom bolo parkovisko a my sme naň zabočili. Loďky sa ešte kolísali na vode, ale už bolo vidno, že hladina klesá. Bolo pár minút pred jednou. Kým si Ivo pripravoval fotoaparát a zaujímal strategické pozície na získanie čo najlepších záberov, usadila som sa na lavičku. Tak, aby som videla nielen na vodu, jachty, člny ale aj maják, ktorý stál na konci móla priamo oproti nám. Netrvalo dlho a s pozdravom si ku mne prisadol pár päťdesiatnikov. Z ruksaku si vybrali dva mexické tuniakové šaláty, bagetu a lyžičky. Keď dojedli, muž zbalil všetky odpadky a šiel ich odniesť do koša. Vtedy som sa prihovorila žene, ktorá sedela vedľa mňa. Obidve sme sa zhodli na tom, že je tu prekrásne. Dozvedela som sa, že prišli z Provensálska a že v Bretónsku ešte nikdy neboli. Náš rozhovor prerušil Ivo.

Rozlúčili sme sa s dvojicou a vzájomne sme si zaželali pekný pobyt.

Vybrali sme sa po nábreží k mólu, ktoré bolo na druhej strane zálivu, ležiaceho pred nami. Za mólom sme objavili jachtársky prístav. S uzatvorenými schodíkmi, vedúcimi k dreveným mólam, okolo ktorých boli zoradené jachty. Jedna jachta vedľa druhej.

DSC_0654.JPG

Jachtársky klub Saint-Quay-Portrieux (im)

Asi nebol čas na plavenie, pretože počas nášho motania sa po širokom móle nad sektormi, v ktorých boli jachty zoradené, sme takmer nikoho nevideli.

Zopár ľudí sedelo v reštauráciách, ktoré mali v ponuke aj moules – mušľe a huîtres – ustrice. Už keď sme pred dvoma rokmi prechádzali okolo plážových stánkov pri Hireli, s bohatou ponukou čerstvo vylovených a pripravených mušieľ a ustríc, tak som okolo nich chodila ako okolo horúcej kaše. Chcela som ich skúsiť. Stále som si hovorila – kde, ak nie tu. Najhoršie však bolo na tom to, že môj drahý manžel mi dal jasne najavo, že on ich jesť určite nebude. Ani vtedy a ani teraz.

„Danuľa, ale ty si daj. Ja si možno objednám niečo iné.“

Tak, ako som to vzdala pred dvoma rokmi, tak som to vzdala aj teraz. Možno to bolo spôsobené aj tým, že pondelkové spálenie si začínalo vyberať daň. Bola som príliš unavená, aby som vôbec niečo chcela. Za každú cenu. Jediné, čo som potrebovala, bolo dostať sa do vodorovnej polohy.

Zo Saint-Quay-Portrieux sme si to nasmerovali na Paimpol. Ale v Lanloupe sme odbočili doprava na Minard a ani nevieme ako, zaparkovali sme na divokom mikroparkovisku medzi Pointe de Kerlite a Pointe de Minard. Pod nami sa objavil malebný záliv s plážou Pors Pin. Skupinky ľudí boli roztratené medzi kameňmi. Podľa tmavého pásu na skalách, ktoré lemovali túto pláž, bolo vidno, kam až prichádza príliv. Malé deťúrence pobehovali popri vode a v piesku si stavali hrady a robili si malé kúpaliská.

„Ivko, zostaňme tu. Ja sa potrebujem natiahnuť.“

Nebránil sa.

„Dobre, vezmime si aj deku, aj jedlo a pitie. Urobíme si piknik a oddýchneme si.“

Zaspala som v tom momente, ako som dojedla posledný kúsok. Zobudila som sa po dobrej hodine. Ale nielen ja som si pospala. Moja polovička sa tiež skrútila do klbka a spokojne oddychovala. Bretónske pláže majú jednu obrovskú výhodu oproti stredomorským plážam. Sú relatívne prázdne. Najbližších susedov sme mali vzdialených zo desať metrov.

DSC_0660.JPG

Plage de Pors Pin – moja spálňa (im)

Na brehu mora sa už začínali robiť vlnky, ženúce sa k brehu. To znamenalo, že začína príliv. Čo však otužilcom, behajúcim po piesku, vôbec nevadilo.

P1010631.JPG

Plážové hry veľkých i malých na Pors Pin

Pred šiestou sme začali baliť veci. Pomaly sme sa vliekli po miernom svahu k parkovisku. Prvý šiel Ivo, potom ja a za mnou išla pani, o niečo staršia ako my. Stále si čosi rozprávala, takže som s obavami čakala, či sa niečo nestane. Stalo sa. Keď sme prišli k autu, prišla za nami. Ukazovala na značku a pýtala sa, odkiaľ sme. Všesvetovou rečou. Rukami, písaním prstom po našej prachom a drobulinkým pieskom zapadanej kapote. Dohovorili sme sa. Síce sa začudovala nad pojmom Slovakia, ale Čekoslovakia jej bola známa. Najviac ju prekvapila vzdialenosť medzi Slovenskom a Bretónskom. Keď sme jej napísali, že do Bretónska sme prešli vyše dvetisíc kilometrov, neveriacky krútila hlavou. Ešte aj vtedy, keď sme sa rozlúčili. My sme si začali ukladať veci do auta a pani sa po ceste vybrala smerom hore. Ešte som chvíľu rozmýšľala nad tým, či sme jej nemali ponúknuť odvoz. Ale to som ju už uvidela vychádzať v malom striebornom pežotíku spod stromov, po pravej strane cesty.

Iva už hnala vidina Pors Hir a Pointe du Château, takže mierne znechutene vyhovel môjmu návrhu, aby sme sa zastavili pri Abbaye de Beauport. Ruiny tohto premonštrátskeho kláštora z trinásteho storočia sú veľmi pekné.

P1010639.JPG

Abbaye de Beauport

V stredoveku sa vraj v prístave tohto kláštora naloďovali pútnici smerujúce do španielskej Compostely. Od konca osemnásteho storočia bol zatvorený a čím ďalej, tým viac chátral.

P1010646.JPG

Značka pri vstupe do kláštora

Až v roku 1862 sa postaral francúzsky spisovateľ a historik Prosper Mérimée, aby bol vyhlásený za Monument Historique a v roku 1992 bol kláštor začlenený do programu starostlivosti a ochrany bretónskeho pobrežia. Pri východe z jeho areálu som si všimla zaujímavú značku. Za hradby kláštora môžu ísť aj cyklisti, ale iba tak, že svoj bicykel budú tlačiť vedľa seba. Na Slovensku by sa takáto značka považovala za obmedzovanie slobody. A najmä za prejav nedemokracie.

Bolo po siedmej, keď sme vychádzali z Beauportu. To už moja drahá polovička začala byť mierne mrzutá. Nevedel, či sa dostaneme v správnom fotografickom čase na správne miesto. Ja som zas žiadne obavy nemala. Vedela som, že ja si sadnem na prvý kameň a budem Iva zodpovedne čakať, kým nezíska tie najúžasnejšie zábery zapadajúceho slnka nad Lamanšským zálivom.

O trištvrte na osem sme už boli na parkovisku pri Pors Hir. Kým si Ivo pripravoval batôžtek, ja som sledovala, čo sa deje okolo. Zrazu som začula češtinu. Asi desať metrov od nás parkovali dve veľké české autá. Okolo jedného zrazu vznikol hysterický zmätok. Niečo sa pokazilo a ešte aj na šéfa posádky niečo biele striekalo z útrob auta. Podišla som bližšie, slušne som sa pozdravila a spýtala sa, či im môžeme s niečím pomôcť. Pán, držiaci v ruke niečo podobné ako malý hasiaci prístroj, na mňa doslova vyštekol „nie“ a obrátil sa mi chrbtom. Zvyšok dvoch posádok stála bezradne okolo neho. Nikto mi ani len na pozdrav neodpovedal. Chlap jedovato pobehoval medzi batožinovým a motorovým priestorom, zopárkrát strčil hlavu do dvier auta. Bolo počuť len jeho podráždený hlas. To už ale aj Ivo zbadal, že sa tam niečo robí a prichádzal bližšie, či im netreba pomoc.

„Ivko, nechaj, lebo ešte aj ty dostaneš ľadovú sprchu.“

DSC_0664.JPG

Dom nad mólom v Pors Hir (im)

A hnala som ho odtiaľ preč. Vôbec ma nemrzelo, že ma počuli, čo sa pre zmenu nepáčilo mojej polovičke. Až keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti, tak som Ivovi opísala celú situáciu.

Pri pláži Pors Hir bol dom nad mólom ešte zaliaty bočnými lúčmi slnka. Tam sa začala naša večerná vychádzka po pobreží. Ivo za účelom lovu záberov. Ja za účelom oddychu. Celý deň som sa len tak potulovala od jedného sedenia k druhému. Hoci som sa pred slnkom chránila, predsa si len utorkové spálenie vyberalo svoju daň.

Za prvým zálivčekom som oznámila mojej drahej polovičke:

„Ivko, idem si sadnúť tamto na skaly, smerom k oceánu a tam ťa budem čakať.“

„Ale po prílive sa z toho stane ostrov. Tak dávaj pozor, aby si tam nezostala.“

„Ako dlho budeš fotografovať?“

„Kým bude dobré svetlo. Ale neboj sa, prídem pre teba skôr, ako sa zdvihne voda.“

DSC_0667.JPG

To je môj polostrov (im)

Vedela som, že najvyšší príliv má byť až o trištvrte na jedenásť. Takže som dúfala, že dovtedy budem dávno v bezpečí. Zatiaľ bolo miesto, kde som chcela oddychovať, na polostrove.

P1010662.JPG

Otec so synom

Zašla som na jeho vzdialenejšiu stranu od pevniny. Predo mnou a po mojej pravej i ľavej strane boli len veľké skaly a oceán. Okolo mňa lietali čajky. Bolo počuť len šplechot vody, rozbíjajúcej sa na kameňoch. Príliv bol už za svojou polovicou. Pre istotu som si poobzerala výšku vody na skalách, porozhadzovaných vo vode. A určila som si, že kedy začnem dávať pozor, aby som nezostala na ostrove. Potom som začala vychutnávať atmosféru. V zálive po mojej ľavej ruke sa vypínalo uprostred vody veľké osamelé skalisko. Tesne pred ním stáli na malom výbežku dvaja rybári. Otec so synom. V rukách mali udice. Ešte pred pol deviatou som ich videla, že tam so zanietením chytali ryby.

O trištvrte na deväť som zbystrila pozornosť. Na moju pomyselnú rysku dosiahla voda. A čím ďalej, tým viac bolo počuť hukot mora a rozbíjanie vody o skaly, ktorých bolo naokolo neúrekom. Rozhodla som sa presunúť na stranu polostrova, smerujúcu k pevnine. A odtiaľ, do poslednej chvíle sledovať cestu môjho ústupu.

P1010668.JPG

Príliv zatápa moju únikovú cestu

Práve v tej chvíli prichádzali ku mne otec so synom. S celým svojím rybárskym výstrojom. Ich skaly už boli pod vodou. Len som si nevedela predstaviť, ako sa chcú dostať odtiaľto, keď príliv zaplaví prístupovú cestu. A ten okamih sa neúprosne blížil.

Minútu po minúte som robila zábery, ako sa zužuje moja úniková cesta. Po trinástich minútach som ju už fotografovala z brehu. Medzi tým, ako som mohla prejsť po kamienkoch ešte suchou vodou a tým, že by som sa už musela vyzuť alebo aspoň urobiť dlhokánsky skok, ubehli len tri minúty. V sprievodcoch sa píše, že posledné hodiny prílivu sú najdramatickejšie. Chcela by som ich raz vidieť a počuť.

Keď som už bola na brehu, vtedy mi zazvonil mobil.

„Prosím, Ivko?“

„Choď už radšej na breh. Voda sa veľmi dvíha.“

„Už som na brehu.“

„O chvíľu prídem.“

„Dobre, idem ti naproti.“

V duchu som premýšľala, čo by robila moja polovička, keby som bola na ostrove zaspala. Možno to bol jeho zámer, ktorý som mu svojou ostražitosťou prekazila.

Na jeho fotografickej karte som našla údaj, že si veselo fotografoval v zálive za Pointe de Chateau ešte štyri minúty po deviatej. Čo bolo vzdialené viac ako kilometer. No, nezachránil by ma. Pretože vtedy už bol prístup na ostrov zaliaty vodou.

DSC_0705.JPG

Posledný záber z Pointe de Chateau (im)

Ale bola som celkom rada, keď som môjho drahého manžela uvidela vychádzať z lesíka. Celého a zdravého. O štvrť na desať sme prechádzali popri mojej oddychovej zóne. Z bývalého polostrova sa už medzitým stal ostrov. A vtom sa spoza skaly vynorili otec so synom. Videli, že už neprejdú na breh suchou nohou. Otcovi stačilo vyzuť sa a vyhrnúť si nohavice nad kolená. Ale malé chlapča si muselo dať nohavice dolu. Mal ich natiahnuté na holom tele. Ivo mal pripravený fotoaparát na záber, keď som si všimla, že drobec si sťahuje tričko až na kolená.

„Ivko, nefoť ich. Malý sa hanbí. Má na sebe len to tričko. Nebude môcť prejsť.“

Ivo, ktorý si to predtým nestihol ani všimnúť, ihneď dal fotoaparát dolu. Chlapča sa potom po pás prebrodilo na breh, kde sa rýchlo poobliekalo a poobúvalo. Vo vedre im špľachotalo pár rybiek.

V poslednom zálive mali čajky zas zábavu. Tak, ako pred dvoma dňami, opäť sa nechali unášať prílivom k brehu. Potom vzlietli, odleteli desať – pätnásť metrov smerom do mora a zas sa usadili na vodu.

P1010680.JPG

Hra čajok

Pred pol desiatou sme prišli na parkovisko. Okrem nášho auta tam už nikoho nebolo. Takže aj Čechom sa predsa len podarilo odísť. O desiatej sme boli pred Lannionom a po mojej pravej strane sa odohrávalo západoslnkové divadlo.

P1010684.JPG

Západ slnka o desiatej

O štvrť na jedenásť sme prichádzali do Tonquédecu. Za kostolom sme uvideli známe postavičky. Maryline s Claudom. Ivko zastavil a ponúkol im odvoz. Dozvedeli sme sa, že sa boli navečerať v reštaurácii pri Chateau de Tonquédec. Moja komunikácia bola na bode mrazu. Čo som odôvodnila nasledovne:

„Keď som unavená, nehovorím po anglicky.“

Obaja naši spolucestujúci sa rozosmiali, takže aj Ivo bol zvedavý, čo som im povedala. Keď som si tak premietala náš pobyt v Tonquédecu, tak som bola dosť často zdrojom zábavy. Vďaka mojím konverzačným a dorozumievacím schopnostiam. Ale Serge povedal, že ma veľmi rád pozoruje, keď Ivovi prekladám naše rozhovory. Tak čo?

Naši domáci sedeli na terase. Povedali, že čakajú na nás. Chceli nám oznámiť, že v noci pricestuje Richardov syn. Aby sme sa nezľakli, pretože bude spať v ich pracovni na medziposchodí. Oproti kúpeľni.

Dobre, že nám to povedali, pretože pri mojom zvyku jačať pri každej nečakanej situácii, by som určite prebudila celý dom. Vtedy som sa už trošku prebrala a bola som schopná zrekapitulovať náš deň. Len som si povzdychla, že sme nenašli reštauráciu v skalách na pobreží, ktorú nám niekde za Binicom odporúčal Richard.

O jedenástej sme už boli v posteli. Ešte sme zrekapitulovali, čo sme cez deň videli a zažili. V zošite som prekontrolovala posledný zápis z auta. Na tachometri sme mali dvetisícdeväťstotridsať kilometrov.

Čerešničkou dňa bolo Morlaix

Sobotňajšie raňajky sa niesli v duchu ďalšieho odchodu. Maryline a Claud sa vracali do Nantes. Janine nám povedala, že večer by mal prísť flámsky manželský pár a ešte jeden Angličan. O desiatej sme sa šli na nádvorie rozlúčiť s Cordinovcami. Aj vďaka nim a najmä Claudovi, ktorý sa dobrovoľne podujal byť naším konverzačným sprievodcom, sa náš pobyt stal ešte príjemnejším. Až pri ich odchode sme zistili, že celú dovolenku absolvovali na motorke. Značky Triumph. Claude bol na ňu patrične hrdý. Všetky batožiny poriadne pripevnil a obložil celú motorku tak, že sme mali obavy, či sa na ňu ešte Maryline zmestí.

P1010687_i1.JPG

Rozlúčka s Cordinovcami (im)

Bolo takmer pol jedenástej, keď sme im naposledy zamávali a išli sme sa aj my pripraviť na objavovanie Bretónska.

Richard a Janine nám odporúčali si pozrieť Locquirec a Morlaix. Samozrejme, že sme sa zastavili v tonquédeckej bulanžérii a mali sme v pláne zastaviť sa v Lannione na darčekové nákupy. Už o pol dvanástej som v intermarché fotografovala krevety, rozložené na ľade a morskej tráve. Rozhodli sme sa, že na Slovensko donesieme putovné darčeky zložené zo syrov, vína a bretónskych maslových sušienok. Na stojane s mapami som objavila mapu Finistere – Morbihan. Tú, ktorú sme pred dvoma rokmi menili v San Malo za východnú časť Bretónska. Na benzínke pri nákupnom centre sme dopĺňali do našej fabie asi najlacnejší benzín našej dovolenky. Liter stál euro a päťdesiat centov.

Už počas našich raňajkových sedení sme počuli od oboch párov, že pláž v Saint Michel en Gréve je veľmi pekná. A my sme ani nevedeli ako, len sme sa na nej zrazu ocitli. Len pár kilometrov za Lannionom sme prechádzali malou dedinkou, ktorá nemá ani päťsto obyvateľov. Po pravej strane cesty sa nám otvoril pohľad na obrovskú pláž. Práve čerstvo vyumývanú. Pred poldruha hodinou bol najvyšší príliv, takže teraz bola voda zas na svojom šesťhodinovom ústupe. A bola už dobre ďaleko od brehu. Na múriku nad plážou posedávali celé rodiny, poobliekané vo svetroch a piknikovali. Pre jedlo si nemuseli chodiť ďaleko. Autá mali zaparkované hneď za chrbtom. Inšpirovali nás. Aj my sme sa rozložili na múriku a vytiahli sme z auta dobroty, ktoré sme si nakúpili v Lannione. Okolo nás prechádzal chlapec s krajcom chleba v ruke a zaželal aj nám bon apétit.

Na okraji pláže sú veľké informačné tabule. V roku 2009 postihla túto pláž prírodná katastrofa. V zálive sa rozšírilo veľké množstvo zelených rias. V ovzduší sa zvýšil obsah sírovodíka a amoniaku až tak, že tam zahynul aj kôň a takmer zahynul aj jazdec, ktorý sa ho pokúšal zachrániť. Po tejto udalosti vyhlásila francúzska vláda akčný plán proti rozvoju zelených rias. Teraz však pôsobila rozľahlá pláž veľmi mierumilovne.

P1010696.JPG

Pláž v Saint Michel en Greve

Zopár ľudí smerovalo v plavkách do vody. Zopár ľudí hralo na improvizovanom ihrisku volejbal. Zopár ľudí posedávalo tak ako my na múriku a hompáľalo nohami. Bolo príjemne, hoci cez nízko položené oblaky nepresvitali slnečné lúče. Mne malo byť najpríjemnejšie. Moje popáleniny neboli ničím nepríjemným ohrozované. Po chvíľke sme pokračovali v ceste. Medzi Saint Michel en Greve a Locquirecom ma zaujala skupinka mladých skautíkov, ktorí sedeli pri brehu zálivu a vyjedali konzervy s kusmi bagiet.

P1010703.JPG

Obedná prestávka v modrom

O pár metrov ďalej zaujalo Iva svadobné fotografovanie. Bolo úplne iné ako v ružových skalách na Il Renote, ktoré sme videli len pred pár dňami. Na trávniku medzi Lamanšským zálivom a pobrežnou cestou parkovala obrovská gýčová biela limuzína. O ňu sa opierala stepilá dievčina v tortových šatách. Myslím tým päťposchodovú marcipánovú tortu s fialovou nadsukňou s bielymi ružičkami. Tri drobné družičky v rokokových šatočkách sa trápili podľa povelov fotografa a matky nevesty, ktorá mala hlas robotníka mora. Tá dala súhlas aj mojej polovičke, že si môže celú scénu fotografovať zároveň s ich fotografom.

DSC_0708.JPG

Aj takto sa plnia sny o svadbe (im)

Ja som dala prednosť takej malej štuplinke, ktorá sa tmolila svojmu otcovi okolo nôh a so zvedavosťou si ma obzerala. Potom sa zadívala doľava a začala znechutene mraštiť nosík nad tým, čo sa dialo okolo bieleho obrovského auta.

Skonštatovala som, že táto malá slečna má už v útlom detstve vyvinutý dobrý vkus, keď sa jej táto forma svadobného podujatia nepáči. Dozvedela som sa, že má poldruha roka. Odvážne sa vybrala so mnou k nášmu autu. Chvíľku to vyzeralo tak, že by nebola dbala k nám aj nastúpiť. Stačilo však, že jej ocino niečo s úsmevom povedal a natiahol k nej ruku. Malá sa v tom momente k nemu rozbehla. Potkýnajúc sa, pretože tváričku mala obrátenú stále ku mne.

P1010708.JPG

Ani mne sa tá svadba nepáči

Pred pol druhou sme vošli do Locquirecu. Malej kúpeľnej dedinky, ležiacej na hranici medzi Côtes-d'Armor a Finistere. Finistere je považované za koniec sveta. Ešte aj Janine krčila nad najzápadnejšou časťou Bretónska nosom.

Až na druhýkrát sa nám podarilo zaparkovať na malom námestíčku. Je pre mňa neuveriteľné, že Locquirec má len okolo poldruha tisíca obyvateľov. Živý ruch v prístave vytváral dojem, že ich tam býva oveľa viac. Cestou od auta do prístaviska som držala v ruke mapu a snažila som sa v nej zorientovať. Zrazu k nám prikročila mladá žena. Okolo tridsiatky. A vypýtala si ju odo mňa. Zaborila prst do jedného miesta a začala nám po francúzsky rozprávať. Keď sme ju vyviedli z omylu, že nie sme francúzski turisti, s úsmevom prešla do zložitejšej angličtiny. Prstom stále ukazovala na malé písmenká, ktoré pomenúvali miesto, kde sme sa práve nachádzali. Potom nám ukazovala strechy zo zeleno-sivej bridlice a upozornila nás na malý kostolík s cintorínom. A na množstvo pláží. Tiež sme sa dozvedeli, že je tu so svojou rodinou na dovolenke a ukázala nám domec, v ktorom bývajú vždy, keď sem prichádzajú. Podľa jej slov bol Locquirec to najlepšie miesto na strávenie dovolenky. Aj Janine nám ho odporúčala navštíviť. Tá nás zas upozorňovala na nádherné domy a vilky, ktoré sú tu postavené.

P1010714.JPG

Port de Locquirec

Naozaj to bolo čarovné miesto. Množstvo ľudí v športovom oblečení a v tom najrôznejšom veku ukladalo do stojanov biele jachty s bielymi plachtami. Vo vode boli na troch červených člnoch záchranári a niečo nacvičovali. Na brehu si majitelia opravovali svoje lode. A jeden starší pán si pred sebou tlačil biely plastový čln do vody. Na koliesku.

Z prístavu sme sa vybrali do kostola Saint Jacques. Okolo bagetérie, plnej plnených i neplnených bagiet. Samozrejme, že pri pohľade na takú bohatú ponuku sme boli hladní. O to väčšie bolo naše sklamanie, že tie naše plnené až také chutné neboli.

P1010732.JPG

Piknik v cintoríne

Len pár krokov nás delilo od kostolíka, stojaceho uprostred cintorína. Pred jeho vchodom boli v zemi uložené náhrobné kamene z tej istej zeleno-sivej bridlice, ktorá bola aj na okolitých strechách domov. Vnútri nás čakalo prekvapenie. Namiesto hlavného oltára tam bola na čestnom mieste položená červeno-čierno-biela loď s množstvom zástaviek. Nad hlavami sme mali drevenú pomaľovanú klenbu, z ktorej sa na nás pozeralo červenolíce okaté stvorenie, držiace v rukách tabuľku s číslami 1658. Asi vtedy bol postavený tento kostolík.

V cintorínskej časti si traja mladí ľudia urobili piknik. Malo to tú výhodu, že tam nefúkal vietor, ale hlavne tam bol nízky múrik, na ktorý sa mohli usadiť.

Za bránou sme objavili realitnú kanceláriu. Vo výklade bola široká ponuka domov a apartmánov na predaj. A ja som si medzi nimi našla dom mojich snov. Dvanásť kilometrov od mora, s rozlohou pozemku deväť árov, zvažujúcou sa na juh, vzdialený dvanásť kilometrov od mora, s obytnou plochou stodesať metrov štvorcových. Za deväťdesiatdeväť tisíc eur.

Pred pol treťou sme sa aj s autom premiestnili o pár ulíc ďalej. Zaparkovali sme pri uličke, pred ktorou bola tabuľka, oznamujúca, že ňou by sme sa mali dostať k miestu s pekným výhľadom. Tabuľka neklamala. K brehu sme sa dostali úzkou uličkou len pre chodcov. Lemovanou peknými kamennými vilkami. Bol to iný typ pobrežia, ako pri Trégastele alebo Saint Guirecu. Tu z vody alebo piesku trčali svetlo a tmavosivé alebo zeleno-sivé hroty kameňov. Pomedzi ne sa prechádzali celé rodiny. Deti sa po nich štverali ako po preliezkach.

Za skalami sme objavili malebné plážové zákutia, kde si aj v zamračenom počasí robili dovolenkári piknik.

P1010736.JPG

Pobrežie v Locquirecu

K autu sme sa vracali za drobného mrholenia. Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať do Morlaix. Navigácia nám sľubovala, že za pol hodiny by sme tam mali byť. Ale pri konci dedinky na Rue des Sables Blancs sa nám po pravej strane objavil ďalší nádherný výhľad. Na širokánsku pláž.

„Urobím si zopár záberov.“

Ivovi vôbec nevadilo, že mrholí a fúka vietor. Ja som všetko obdivovala chránená karosériou našej fabie. Akurát som si otvorila okno, aby som mohla vdychovať vôňu mora. Kým Ivo fotografoval, blížil sa k nášmu autu muž v našom veku. Po francúzsky sa nás pýtal, odkiaľ sme, pretože nevedel identifikovať našu značku SK. Všetkými dostupnými medzinárodnými slovami a kresbami vo vzduchu sa nám podarilo dopracovať sa k obojstrannému pochopeniu. Pán sa dozvedel odkiaľ sme a my sme mali dobrý pocit z toho, že robíme osvetu o Slovensku.

Prekvapil nás tým, že dávno – dávno bol na dovolenke v bývalej Juhoslávii. Možno to ho spočiatku zvádzalo k tomu, že sme Slovinci. Teraz so svojou manželkou, ktorá sa k nám pomaly blížila, dovolenkoval v Locquirecu. Zaželali sme si pekný deň a zvyšok pobytu a my sme pokračovali cez Lanmeur do nášho ďalšieho cieľa.

P1010741.JPG

Bretónske kamenné kostoly majú svoju dušu

Neprešli sme ani desať kilometrov a už sme zas stáli. V kamennej dedinke Guimaëc. S kamenným kostolom a kamenným obecným úradom. Vo svadobne vyzdobenom kostole nacvičovali dve žieňatá, klaviristka a huslistka, hudobný program. Svoju hru doprevádzali vlastným spevom. Bolo to veľmi, veľmi, veľmi úsmevné. Po každom falošne zahratom tóne, čo bolo každú chvíľu, zastali a v notách si ukázali, odkiaľ musia part zopakovať. Ale hrali s veľkým zanietením. V obecnom úrade, pred ktorým sme parkovali, sa už medzitým schádzali svadobčania. Takže veľa času na zdokonalenie hry už dievčatá nemali.

Rozhodli sme sa vymeniť náš garmin za mňa a mapu. Poprezerali sme si, kde by sme mohli objaviť zaujímavé miesta.

P1010751.JPG

Port Beg an Diben

Štyri modré lúče nám sľubovali výhľadovky na Pointe de Primel a Pointe de Diben. Rozhodli sme sa pre ten druhý. Skončili sme až na konci Rue du Port. V prístave Beg an Diben. Zaparkovali sme na prázdnom móle. Na jeho konci bol malý maják. Všade okolo nás bola voda a z nej vykúkajúce skaly. A zopár lodí. Väčších i menších. Niektoré z nich boli rybárske. A na to všetko dohliadali všadeprítomné čajky.

Bolo trištvrte na štyri, keď sme sa rozhodli už nikde nezastavovať a ísť priamo do Morlaix. Po viacerých blúdeniach už na okraji mesta, pred ktorými nás nezachránila ani naša navigácia, sme zišli pomerne prudkým klesaním po rampe Saint Nicolaus na Place Cornic. Bolo päť hodín. Všade stáli policajné autá, o ktoré sa ležérne opierali muži v uniformách.

„Ivko, asi sa tu niečo deje. Možno kvôli tomu tu bolo tak veľa obchádzok.“

Po zaparkovaní sme zistili, že stojíme takmer pod obrovským kamenným viaduktom, ktorý prechádza nad stredom mesta. Je monumentálny. Vôbec sa nemožno čudovať, že je jedným z lákadiel na návštevu Morlaix. Šesťdesiatdva metrov vysoký oblúkový most vraj postavili za tri roky. Vo výške striech je chodník pre chodcov, ktorí sa môžu prejsť ponad námestie z jednej strany mesta na druhú. Jeho dĺžka je podľa sprievodcov dvestodeväťdesiatdva metrov.

Hneď pod viaduktom, na konci námestia Cornic, sa začínal obrovský jarmok. Bol rozložený na námestí des Otages, pričom stolíky a pultíky, obložené množstvom tovaru, boli porozkladané v okolitých uličkách takmer až po námestie Allende. Najdlhšie sme stáli pri stánku so syrmi. Predavač sa bavil so zákazníkmi, vyvolával ich, ponúkal im koštovku. A stíhal pritom ešte aj flirtovať so zákazníčkami ženského pohlavia. Vtedy som najviac ľutovala, že som si fotoaparát nechala v aute.

P1010751_i.JPG

Jarmok v Morlaix (im)

Neustále jemne popŕchalo, ale všade bolo veľa ľudí. Aspoň zvonku sme si prezreli uzulinký hrazdený dom vojvodkyne Anny Bretónskej z polovice šestnásteho storočia. Ivo si pritom stále fotografoval a fotografoval. Jeden záber za druhým.

„Danuľa, ja si musím vymeniť foťák. Zobral som si len malý. Netušil som, že to tu bude také zaujímavé.“

„Dobre, ale ja ťa už potom počkám v aute. Ja už nevládzem. Ja si musím oddýchnuť.“

Bol prvý deň dovolenky, keď ma vážne bolela hlava. Aj to som ešte pripisovala môjmu utorkovému spáleniu. Rozhodla som sa, že kým pôjde moja drahá polovička naspäť do mesta, ja si urobím poznámky a budem sa zas vŕtať v mape. A pokúsim sa vytýčiť ďalšiu trasu. Veď bretónsky pobyt sa nám blížil k záveru, a my sme toľko zaujímavých miest ešte nevideli.

DSC_0729.JPG

Place Allende (im)

Ivo sa po pol hodine vrátil. Spokojný mi zreferoval, čo všetko videl a kadiaľ prešiel. A aké zábery porobil. Kým si balil fotoaparáty a pripravoval nám vodu a kávu, ja som išla pozisťovať systém platenia parkovného. Našťastie sa predo mnou trápila mladá francúzska dvojica, takže som len pozorne sledovala, čo robia.

Bolo takmer štvrť na sedem, keď sa mi podarilo cez automat uhradiť parkovné. Zaplatili sme tri eurá a tridsať centov.

„V tomto Morlaix sú ešte drahší ako v Bratislave.“

„To robí asi to, že parkujeme uprostred mesta.“

Utešoval ma Ivo.

„A kam ideme teraz?“

„Janine a Richard nám odporúčali pozrieť si Carantec. To by sme mali ísť popri prístave v Morlaix a rieke Morlaix, ktorá ústí v Lamanši. Je to necelých dvadsať kilometrov. Na mape je cesta vyznačená zelenou farbou.“

Obšírne som predložila svoj návrh. Ani som nespomenula, že z Carantecu sa dá suchou nohou prejsť na ostrov Callot. Ale to len z toho dôvodu, že už nebolo príliš reálne, aby sme takúto prechádzku ešte v ten deň zvládli. Na to už bolo priveľa hodín.

„Dobre, veď ma.“

P1010752.JPG

Viadukt v Morlaix

Už po pár metroch som začala prosíkať:

„Ivko, zastav. Pozri, ako je tu pekne.“

„Nemôžem zastaviť. Veď tu nie je kde zaparkovať.“

„Ivko, pokús sa. Veď choď pomalšie. Potom skôr zbadáme niekde voľné miesto.“

Po sto metroch od môjho prvého výkriku Ivo znechutene zastavil. Ani som nečakala na jeho ďalšie vyhundrávanie a vychytila som sa aj s fotoaparátom v ruke na najčarovnejší mestský chodník, aký som doteraz videla. So supervýhľadom na viadukt.

P1010759.JPG

Kormorány uprostred Morlaix

Popri rieke som sa vracala späť k námestiu Cornic, z ktorého sme len pred chvíľou odišli. Hneď za mostom som si všimla, že uprostred vody sú búdky, na ktoré pristávajú čierne kormorány. Za mnou sa už tmolil aj môj drahý manžel. Ešte stále so znechuteným výrazom na tvári. Chvíľku trvalo, kým vyfučal. Ale bola to naozaj len malá chvíľka. Zrazu sa len obrátil späť k autu. Videla som, že doluje vo fotobatohu.

Prešli sme si celé nábrežie až po prístav. Obdivovali sme lode, ktoré čakali na svojich majiteľov. Niektoré práve priplávali, na niektorých zas robili posledné prípravy na plavbu. No a na niektorých len tak oddychovali.

P1010762.JPG

Prístavisko v Morlaix

Keď sme stáli na drevenom mostíku, vedúcom do kancelárie prístavu, tak som zrazu zbadala, čo sa deje na viadukte.

„Ivko, rýchlo, pozri, aha, sfoť to.“

Ivo miluje tieto moje rýchloželania. A ešte ak ani nevie, čo od neho chcem. Presne tak, ako to bolo aj v tomto momente. Našťastie som si uvedomila, že aj ja by som si mohla urobiť záber, ako v šesťdesiatmetrovej výške prechádza po obrovskom moste vlak. Strieborné tégévé. Smerujúce do Brestu. Podaril sa mi však záber nevalnej kvality. Oveľa lepšie mi vyšli fotografie zachytávajúce pokojnú podvečernú atmosféru prístaviska.

Návšteva Carantecu nevyšla podľa mojich predstáv. Veď ani nemohla. Bolo osem hodín. A ja som ani nevedela nájsť prístav a parkovisko, od ktorého sa by sa dalo prejsť na ostrov Callot. Motali sme sa autom hore – dolu po celej trojtisícovej dedinke na brehu Lamanšského zálivu. Na chvíľu sme zaparkovali na pláži du Kelenn. Poprechádzali sa popred domy po nábreží a zistili od domácich, že bosou a suchou nohou sa bude dať prejsť na Callot až na druhý deň ráno. Teraz je už príliv.

Nedalo sa nič robiť, museli sme sa dať na cestu návratu. Mali sme pred sebou viac ako šesťdesiat kilometrov po bretónskych cestách rôznej šírky a kvality. Na chvíľu sme sa ešte zastavili v Plouarete. Uprostred námestia stál veľký kamenný kostol. Odtiaľ sme už mali do Tonquédecu len trinásť kilometrov.

Desať minút po desiatej sme zaparkovali na nádvorí. Na tachometri sme mali tritisícdeväťdesiatštyri kilometrov. V ten deň sme z nich prešli stošesťdesiatštyri.

Pred dverami do domu poskakovali dve dievčatá. Pri raňajkách sme sa od Janine dozvedeli, že jej majú prísť vnučky. Boli to ony. Staršia Lina, vo veku našej Niny, a Jade. Vybrali sme z našich zásob po balíku cukríkov a bebečiek a vošli sme s nimi do domu. Cestou sme si všimli, že na dvore je zaparkovaný aj veľký mercedes s britskou poznávacou značkou. V kuchyni sme sa chvíľku porozprávali s našimi domácimi a vybrali sa spať. Nedeľa mala byť naším posledným celým dňom v Bretónsku. Tak sme si potrebovali ešte urobiť plán. Nájsť bretónsku čerešničku na torte.

Posledný deň v Bretónsku

Nedeľné ráno nás zobudilo nielen čvirikaním vtáčikov, ale aj energickým prejavom v angličtine, ktorý sa ozýval spod nášho okna. Vykukla som von, no nikoho som nevidela. Rozprávač musel stáť vo vchodových dverách domu. Bolo pár minút pred ôsmou, takže aj tak bol najvyšší čas, aby sme vyliezli z postele. Presne o pol deviatej sme vchádzali do jedálne, kde sa Janine po francúzsky zhovárala s belgickými manželmi. Mohli mať okolo štyridsiatky. Dozvedeli sme sa, že žijú vo flámskej časti Belgicka. Aj v tejto dvojici zabezpečovala tlmočenie žena. Takže my dve sme porozprávali svojim polovičkám všetko, čo sme dokázali preložiť. Účinne nám pri tom asistovala Janine. Keď sme sa rozhovorili o poznávaní Bretónska, najviac ma fascinovala mapka, ktorú vytiahla Flámka z veľkej kabelky. Červenými lepkovými kolieskami mali označené miesta pobytu. Všade mali spať jednu noc a takto v rámci piatich ubytovaní mali obísť celé územie od Mont Saint Michel cez Tonquédec, Brest, Quimper až po Rennes. Pripomínalo mi to naše prvé poznávačky s cestovnou kanceláriou.

Boli sme v polovici príjemne plynúcich raňajok, keď si k stolu prisadol ďalší pán. Päťdesiatnik. Ihneď som zistila, že jemu patril ten energický hlas, ktorý sa ráno rozliehal po nádvorí. Jeho príchodom sa zmenila atmosféra. Patril k tomu typu ľudí, ktorí sa vyjadrujú v zásadných stanoviskách a veľmi sugestívnym spôsobom. Bol jedným z mála, ktorí ihneď vedeli, čo je to Slovensko a kde leží Slovensko. Potom nám obšírne začal vykladať, čo nám spôsobil komunizmus. Spýtala som sa ho, či bol niekedy v Čechách alebo na Slovensku.

„Nie, nebol som. Ale veľa som o vás čítal a videl som aj dobré televízne programy. Veľmi seriózne.“

A pokračoval v kritike všetkých komunistických a postkomunistických štátov. Taktiež sme sa dozvedeli, že on sám sa podieľal na záchrane Slováka, ktorý po osemdesiatom deviatom prišiel pracovať do Anglicka. Keď som dlho Ivovi neprekladala, čo rozpráva a ani som sa nezapájala do rozhovoru, tak to už moja polovička nevydržala.

„O čom je reč?“

Vážne znejúcim hlasom som prehovorila:

„O komunizme. A ako ťažko sa nám žilo na Slovensku. O postkomunizme. Na takúto debatu moja angličtina nestačí.“

Po nejakom čase zistil, že na túto tému nemá sparingpartnerov. Obrátil sa k Flámom a začal sa ich vypytovať na flámsky separatizmus. Netrvalo dlho a aj pri tejto téme zostal sám. Bol to rodený politruk. Plný entuziazmu.

V Bratislave som pred troma rokmi často vídala mladučkého slovenského sprievodcu, sprevádzajúceho zahraničných turistov po meste. Vášnivo, často až so zaťatými päsťami ukazoval na miesta, kde stáli v šesťdesiatom ôsmom roku ruské tanky, kde stáli ľudia a opisoval situácie, ktoré on v žiadnom prípade nemohol zažiť.

Kto vie, čím to je, že máme na niektoré udalosti, tak rozdielne názory. Keď sa premietajú filmy o vojne, o oslobodzovaní, o fašizme alebo o koncentračných táboroch, tak sa dvíhajú hlasy, ktoré považujú takéto pripomínanie za zbytočné. So zdôvodnením, že ide o zbytočné zaťažovanie generácií, ktorým to už aj tak nič nehovorí. Ale keď ide o šesťdesiaty ôsmy alebo osemdesiaty deviaty rok, tak to sú udalosti, ktoré si treba, neustále pripomínať. Aby nasledujúce generácie nezabudli. Je až obdivuhodné, ako dokáže zopár ľudí vytýčiť oblasti zabúdania a nezabúdania.

Dobré mravy hovoria, že o politike, náboženstve, sexe a peniazoch sa pri jedle nemá rozprávať. Mne to hovoria nielen dobré mravy, ale najmä môj plexus solaris. Keď v jeho oblasti začnem cítiť napätie, viem, že ma niekto alebo niečo oberá o kopec energie. Čo ma vedie k tomu, že buď musím zmeniť tému alebo musím rýchlo zmiznúť preč. Nielen doma, ale aj na dovolenkách. Nedostatočná jazyková gramotnosť mi v tomto prípade velila to druhé riešenie. Rýchle dojesť a ísť na čerstvý vzduch. Od Janine sme sa dozvedeli, že Angličan má letný dom v Provensálsku a v Tonquédecu máva tranzitný nocľah. Pre mňa bola zaujímavá len jedna informácia. Že po raňajkách pokračuje v ceste na juh.

Vonku bolo zamračené. Nebolo vidieť ani kúsok modrého neba. Čo mne vôbec nevadilo. Najmä z toho dôvodu, že moje pery začínali štrajkovať. Určite si povedali, že za to, čo som vyviedla v utorok, musím začať trpieť ešte viac. Začínala som mať problémy s jedením a aj s úsmevom. Vedela som, čo ma čaká v priebehu jedného, dvoch dní. Rana uprostred spodnej pery. Táto vyhliadka mi mierne naštrbila moju náladu. Po raňajkách sme sa ešte vrátili do izby. Všetko sme mali na nabíjačkách. Obidva fotoaparáty a aj obidva telefóny. Počkali sme na ne.

Bolo takmer trištvrte na dvanásť, keď sme odchádzali do Tréguieru. Nášho hlavného nedeľného cieľa. Cestou sme sa chceli ešte zastaviť v Pontrieux. Internetové stránky a aj sprievodcovia nás lákali navštíviť túto malú dedinku. Najmä mňa. Už prvé kilometre novou trasou viedli môjho drahého manžela k hlbokým filozofickým úvahám.

„Všimni si, že vo Francúzsku sú aj jednopruhové cesty s deliacim trávnatým pruhom. Pre jeden fúrik sem a pre druhý fúrik tam.“

„No dobre. Ale v Bretónsku majú aj štvorprúdové neplatené cesty.“

Cítila som potrebu obhajovať krajinu, ktorá ma lákala k emigrácii.

DSC_0748.JPG

Končí sa pardon v Runane (im)

O štvrť na jednu sme prechádzali cez dedinku Runan. S dvesto päťdesiatimi dvoma obyvateľmi. Pred kamenným kostolom sa pohybovalo zopár ľudí, ktorí na rozložené stolíky ukladali krabice džúsov, plastové poháre, slané tyčinky a dokonca aj fľaše so šampanským. Po pravej strane sme mali park a aj priestor na zaparkovanie.

„Ivko, zastav. Toto bude asi ten pardon.“

V bedekroch som sa dočítala, že bretónsky pardon je na Slovensku púť. Cirkevný sviatok. V niektorých regiónoch vraj ženy počas neho nosia oblečené typické bretónske kroje. S vysokánskymi čepcami.

Ivo bez mihnutia oka zastal. Aj jeho zaujali prípravy pred kostolom. V okamihu, keď sme my vychádzali z auta, vychádzali ľudia z kostola. Každý dostal do ruky pohár s vínom alebo džúsom. Po celom chodníku sa vytvárali hlúčiky rozprávajúcich a popíjajúcich ľudí. Na bočných kostolných dverách som našla plagátik, z ktorého som sa dozvedela, že 28. júl je pre Runan dňom pardonu a procesia mala začiatok o pol jedenástej. Škoda, že sme to zmeškali.

O pol jednej sme zaparkovali na malom námestíčku v Pontrieux. Vedľa auta, ktoré muselo predtým parkovať pod stromom, poskytujúcim úkryt aspoň tisícke vtáčeniec. Niečo také som ešte nevidela.

Pomedzi domy sme sa dostali k riečke Trieux, kde mal byť skanzen s farebnou pásikovou loďkou. Mešťania si stavali svoje domy na brehu rieky, ku ktorej smerovali záhrady. A tam mal každý meštiansky dom svoju vlastnú práčovňu. Chyžné tak nemuseli chodiť do spoločnej. Obyvatelia Pontrieux majú z toho dnes zaujímavú atrakciu. Vraj dodnes existuje päťdesiat takýchto súkromných práčovní pozdĺž rieky. Pravidelne sa o ne starajú a vysádzajú okolo nich girlandy kvetov. Dedinka s tisíckou obyvateľov dostala v celoštátnej súťaži „Ville Fleurie“ štyri kvety. Čo je najvyššie ohodnotenie. Zopár takýchto práčovní sme videli, keď sme po malom drevenom mostíku prešli od námestia de la Liberté do rekreačnej zóny s lavičkami, stolíkmi a prístreškami na grilovanie. V malej búdke, priamo na brehu Trieux, už bola ďalšia turistická dvojica. Francúzi v našom veku. Pri jedení obdivovali skanzen na druhej strane riečky, širokej zo tri – štyri metre.

P1010793.JPG

Skanzen - práčovne v Pontrieux

Ivo horko – ťažko odfotografoval pásikovanú loďku, ktorá je vo všetkých reklamách. Práčovne na neho pôsobili gýčovito. Priznávam, že mne sa niektoré gýče páčia. Napríklad takí trpaslíci v záhradkách. Tých milujem. Pripomínajú mi film Snehulienka a sedem trpaslíkov. A z nich som mala najradšej toho motavého Kýblika.

Naposledy, keď bola u nás Nina, rodičia nerátali s tým, že u nás zostane aj cez noc. Z toho dôvodu jej ani nič nepriniesli. V čom bude spať? To bola najvážnejšia otázka.

Naša vnučka je síce vysoká, ale až neskutočne útlulinká. V prvom momente som si ani ja nevedela predstaviť, ako to vyriešim. Ale v takýchto prípadoch všetci akceptujú moju hyperaktivitu a hyperkombinatoriku. Ešte aj Ninine oči vysielali signál „spolieham sa na teba, babina“. Večer som zobrala svoje najmenšie a najužšie pyžamo, ktoré mám v skrini už len z nostalgie. Dokonca už ani neverím, že by som si ho mohla niekedy obliecť. Pripravila som ho Nine na posteľ a nachystala som si aj ihlu a bielu niť. Po oblečení jej ihneď spadli nohavice. Tie som upravila dvoma hlbokými zámikmi. Okolo krku mala obrovský výstrih, takže hrozilo, že sa jej pyžamko skĺzne aj cez pliecka. Aj tam som urobila dva hlboké zámiky. Po týchto úpravách z našej vnučky pyžamko nepadalo na zem, ale aj tak v ňom vyzerala ako rozprávkový Kýblik. Ninka nezostala u nás len jednu noc. Zostala u nás štyri noci. A hoci jej rodičia na druhý deň priniesli dve vlastné pyžamká, spávala aj naďalej v kýblikovom.

Pomedzi domy, riečku, malé uličky sme sa motali do štvrť na dve. Urobili sme veľký okruh a po kamennom moste sme sa vracali späť k námestiu, kde sme nechali zaparkované naše auto. Za mostom sa nám po ľavej strane otvoril výhľad do plnej crepesérie. Les Jardin Du Trieux. S veľkou ponukou bretónskej špeciality. Palaciniek. Slaných, sladkých, zapekaných, zo pšeničnej múky alebo celozrnnej múky. Stačil jeden pohľad a porozumeli sme si.

„Ideme.“

Povedali sme skoro jedným dychom. Pri dverách nás privítala majiteľka. Žena okolo štyridsiatky, ktorá na všetko od pokladne dohliadala. Po členitých miestnostiach pobehoval len mladý personál. Usadila nás k stolu. Ani sme si poriadne nestačili poodkladať veci, už sme mali v rukách jedálny lístok. Obaja sme si dali plnené palacinky a po pohári červeného vína.

P1010798.JPG

Les Jardin Du Trieux v Portrieux

Po obede sme sa ešte chvíľu motali po uličkách, aby z Iva vyprchal alkohol aspoň na povolený limit. Do Tréguieru sme mali zo pätnásť kilometrov. Oblaky sa raz dvíhali a potom zas klesali. Sem – tam vykuklo pomedzi ne aj slniečko.

P1010805.JPG

Kmeň tristoročného platanu v Tréguiere

O štvrť na tri sme zaparkovali na takmer prázdnom parkovisku v Rue de la Chantrerie. Kým Ivo kontroloval auto a pripravoval nám nápoje, ja som si išla obzrieť tabuľku zasadenú v trávniku. Potom som zdvihla hlavu. Nado mnou stál obrovitánsky platan. S obvodom kmeňa sedem metrov, šírkou koruny dvadsaťštyri metrov, výškou tridsaťjeden metrov. Vo veku tristo rokov. Taký v Zlatých Moravciach nemáme.

Úzkou uličkou sme sa dostali na roh Rue Saint André. Po našej ľavej strane sme ihneď uvideli štíhlu vežu gotickej katedrály Saint Tugdual, ktorú sme už párkrát obdivovali, keď sme išli cez Tréguier.

P1010808.JPG Jedna z troch veží, tá najvyššia a najmladšia, má zaujímavú výzdobu. Bola postavená až v osemnástom storočí a sú na nej otvory v tvare znakov hracích kariet – pika, srdce, káro a kríž. Jedna verzia hovorí, že je to preto, lebo jej výstavbu financoval Ľudovít XVI. z výhier v parížskej lotérii. Možno zato má názov Diablova veža. Veď kartám sa voľakedy hovorilo, že sú to čertove obrázky. Hoci podľa legendy, zaznamenanej Anatolom Le Braz, prijali duchovní pri stavbe veže pomoc diabla. Výmenou za duše mŕtvych farníkov. Už ich vraj otravovali všetky finančné i technické problémy, ktoré spomaľovali stavbu veže.

Katedrála nás zachránila pred silným lejakom. Vo chvíli, keď sme absolvovali jej vnútornú prehliadku a už sme opäť chceli vyjsť na námestie, začalo liať. Z oblohy nepadal dážď. Z oblohy viseli až po zem hrubé mokré povrazy dažďa. Ešte šťastie, že sme boli v tak zaujímavom priestore a mali sme v ňom čo obdivovať. Mohutné stĺpy podopierali vysokú gotickú klenbu. Množstvo stredovekých zástav bolo rozvešaných po celom obvode lode.


           Katedrála Saint Tugdual

Len počasie bránilo vyniknúť zaujímavým vitrážam. Znova som si išla poobzerať bielu hrobku svätého Ivana. Dozvedela som sa, že je stále uznávaným patrónom Bretónska a aj právnikov. Nielen v Bretónsku. Ivo Hélory sa narodil v roku 1253. Mal štrnásť rokov, keď ho otec poslal do Paríža študovať právo a dvadsaťštyri, keď začal v Orléans študovať kánonické právo. Získal vraj povesť advokáta chudobných. Dokonca ho rešpektovali aj tí, čo súd prehrali. Musela som prísť do Tréguieru, aby som zistila, že moja drahá polovička má uznávané meno aj medzi svätými. U nás sa asi právnici k tomuto patrónovi nehlásia. Možno preto to s naším súdnictvom vyzerá tak, ako to vyzerá.

Silný lejak nahradili slnečné lúče, ktoré cez žlto-oranžové vitráže rozsvietili celú katedrálu. Po daždi sme sa vybrali na námestie du Martray. Na jeho hornom konci sedí na podstavci rozvalená, unaveno pôsobiaca socha bretónskeho filozofa a spisovateľa Ernesta Renana. Pod víťazoslávne sa tváriacou ženskou postavou so zdvihnutou rukou, ktorá má symbolizovať jeho slobodného ducha. Polhodinku sme sa pomotali po uličkách tohto dva a pol tisícového mestečka.

Boli štyri, keď sme nastúpili do nášho autíčka, čakajúceho nás pod tristoročným platanom. Zastavili sme na nábreží rieky Jaudy. Na parkovisku nielen pre autá, ale aj jachty. So zaujímavou dopravnou značkou.

Tu sme si urobili krátku prestávku. Zameranú na hľadanie najzaujímavejšej cesty do nášho ďalšieho cieľa dňa. Do Trébeurdenu.

P1010824.JPG

Pozor – autá padajú do vody!

Rozhodli sme sa pre Corniche Bretonne. Po ceste, ktorá spája Perros Guirec, Trégastel a Trébeurden. A vo veľkej miere vedie popri Lamanšskom zálive. Nie je čudo, že na mape sú mnohé úseky vyznačené zelenou farbou. Trasu medzi Perros Guirec a Landrellecom sme už mali prejdenú, tak sme sa rozhodli v nej pokračovať od Landrellecu po Trébeurden. Je to veľmi atraktívna cesta. Jej prvý projekt vznikol v roku 1908. A po desiatich rokoch prešlo po nej prvé auto. Aj našej fabii sa na nej páčilo. Za Landrellecom som objavila odbočku na ostrov Grande.

„Aha, smerovka na Île Grande.“

„Kde?“

„Už sme ju prešli.“

„Nevadí, už je aj tak veľa hodín.“

Tento mikrodialóg nás pripravil o možnosť pozrieť si ďalší ostrov. Pritom na tento sme sa mohli dokonca dostať autom.

O pol šiestej sme uvideli po pravej strane cesty lavičku a naširoko – naďaleko vodnú plochu. Pred ňou bol aj kúsok miesta na parkovanie.

P1010825_i.JPG

Záliv, ktorý milujú surfisti (im)

„Ivko, zastavme tu. Asi bude odtiaľto pekný výhľad.“

„Musíme sa obliecť, lebo fúka poriadny vietor. Pozri, ako sa nakláňajú stromy.“

Fúkalo viac, ako sme si vo vnútri auta mysleli. O chvíľu som mala na sebe aj hrubý sveter a okolo krku a hlavy omotaný šál. Ivo si dal aj svoju čierno-červenú vetrovku, ktorú dostal od Peťa. Z kufra som si dokonca vybrala deku, aby som sedela na teplom. Výhľad však stál za to. Pod nami bol obrovský záliv a širokánska hladká pláž. Po pravej strane sme videli jachtársky prístav. A po ľavej strane bol vysoko nad hladinou zarastený výbežok do mora.

„Ivko, pozri tam doľava. Je tam nejaká výhľadovka. Poďme sa tam pozrieť.“

Všetko, čo sme si porozkladali na lavičke a zaťažili kameňmi, mojou taškou a Ivovým batohom, sme povkladali do auta a šli sme ďalej. Cesta nás doviedla na preplnené malé parkovištiatko. Boli sme na Pointe de Bihit. Na malom výbežku bol osadená kovová tabuľa so zakreslením pláží, polostrovov, ostrovov a ostrovčekov v Lamanšskom zálive, ktoré sme mali odtiaľ možnosť vidieť. Napravo aj naľavo viedli z vrcholu chodníky. Ivo po jednom z nich aj zopár metrov zišiel.

„Škoda, že sme neprišli skôr.“

Povedal, keď sa po chvíľke vrátil. Obaja sme začínali mať pocit, že je ešte veľa miest, ktoré by sme tu chceli vidieť.

Ďalšia cesta nás zaviedla na Porz Mabo. Pláž, na ktorej sme si urobili rozlúčku s Lamanšským zálivom a Pobrežím červenej žuly.

P1010832.JPG

Bretónska čerešnička na torte – vychádzka po Porz Mabo

Bol odliv, takže celé rodiny sa prechádzali po mokrom piesku. Niektorí mali so sebou aj zberateľské náradie na morské potvory. Množstvo divokých moules bolo prichytených na všetkých kameňoch porozhadzovaných v piesku. Wikipedia uvádza, že v Európe sa zje približne stotisíc ton slávok. A ja som ich ešte nikdy nejedla.

Už v Tréguiere som zistila, že moja roky obľúbená športová obuv drží už len silou vôle. Na pravej nohe som mala mokrú ponožku, pretože dno tenisky mi prasklo cez celú šírku. Nečudo, po toľkom chodení po skalách.

„Danuľa, ty seď tu na múriku. Piesok je mokrý.“

S týmito slovami sa vybrala moja drahá polovička poprechádzať po pláži a porobiť závideniahodné fotografie.

Ja som si najskôr prečítala všetky upozornenia, ktoré boli na tabuliach pred plážou. Dokonca tam bol aj zákaz psov. A opäť tu boli nakreslené morské príšerky a veľkosti, ktoré musia mať, aby si ich ľudia mohli odniesť z pláže na pekáč.

Keď už bol Ivo poriadne ďaleko, takmer pri vode, neodolala som. Mokro – nemokro. Bolo to najmä kvôli tomu, že som sa už chvíľu bavila na mladých rodičoch s dvoma malými deťmi.

P1010835.JPG

Ivo na pláži Porz Mabo

Dievčatkom, ktoré sa motalo okolo rodičov a chlapčaťom, ktoré sa zásadne brodilo po stužkách vody. Keď mu tatko vylial z gumákov vodu, obaja rodičia rezignovali. Povyzúvali a pozobliekali ho. Musela som si ich ísť odfotografovať. Práve vtedy sa za ich chrbtom vo vode objavil tmavý lesklý tieň a niečo sa začalo vynárať. V prvom momente som sa zľakla. Vôbec ma nenapadlo, že by sa v takej zime mohol niekto kúpať. Aj keď mal oblečený neoprén.

P1010840.JPG

Je zima alebo teplo? Je mokro.

O štvrť na sedem sme sa rozlúčili s Atlantikom. Atlantický oceán. To znie oveľa lepšie ako Lamanšský záliv. Takže pre mňa to bola rozlúčka s Atlantikom.

Z bedekrov som sa dozvedela, že niekde pri Pleumeur-Bodou je šesťmetrový menhir Saint Uzec. Nelákajú ma dolmeny a menhiry v Carnacu. Ale myslela som si, že ak už máme jeden po ceste, tak by sme si ho mali pozrieť. Môj muž bol hladný a nepociťoval potrebu vidieť nejaký kus kameňa, ktorý tam niekto v mladšej dobe kamennej položil.

Cestou do Tonquédecu sme si našli malé odpočívadlo s dvoma stolmi. Jeden bol pod stromom a ten bol ešte mokrý. Poobede sa musel aj tadiaľto prehnať poriadny dážď. Druhý drevený stôl bol už aj s lavičkami vyschnutý a celkom čistý. Rýchlo sme sa na ňom rozložili a dojedli naše denné zásoby. Potom sme sa vydali na posledný dvadsaťkilometrový úsek cesty.

Keď sme o siedmej zaparkovali pred naším dovolenkovým domovom, tak sme na tachometri mali tritisícdvestotri kilometrov a v priebehu dňa sme urobili stodeväťkilometrový okruh. Nikoho sme nezazreli ani vonku, ale ani v jedálni alebo v kuchyni. Rýchlo sme vyšli do izby a ja som sa ihneď vybrala pod sprchu. Zrazu sa v kúpeľni otvorili dvere a v nich sa objavila Ivova vyplašená tvár.

„Janine prišla do izby a asi chce s tebou súrne hovoriť.“

„Ivko, len teraz som vliezla do sprchy. Povedz, že o chvíľu prídem.“

„Ponáhľaj sa. Neviem, čo môže chcieť.“

Až vtedy som si uvedomila, že oni dvaja sa ťažko dorozumejú. Veď ja mám čo robiť, aby som celú našu komunikáciu zvládala.

Omotala som okolo seba osušku a po špičkách som vyliezla na schodište. Janine práve schádzala ku kuchynským dverám. Oslovila som ju. Keď ma uvidela mokrú a polonahú, ihneď zistila, že vyvolala v mojom mužovi paniku. Dozvedela som sa, že nás pozývajú do jedálne. Ale nevedela som Ivovi povedať, na čo nás pozývajú. Ja som rozumela niečo ako fiš, z čoho mi vychádzala ryba.

„Nie som hladný.“

„Tak len trošku ochutnáš.“

O štvrť na osem sme už vchádzali do jedálne. Za stolom sedel francúzsky manželský pár medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou. Janine nás predstavila a pozvala nás k stolu. Na broskyňový koláč, ktorý tak chutil Ivovi vo štvrtok večer. Ani teraz mu neodolal. Po chvíľke sa k nám pridal aj Richard a rozprúdila sa veľká debata. Opäť sme sa dostali k téme Slovenska a rozdelenia Československa. Ivo vybehol do auta pre slovenskú automapu. Ešte šťastie, že sme ju nevyložili pred odchodom na dovolenku z auta. Začali sme porovnávaním rozlohy a počtu obyvateľov Francúzska a Slovenska. Francúzsko má takmer šesťdesiatšesť miliónov obyvateľov, Slovensko päť a pol milióna. Francúzsko má dvadsaťdva departmentov, Slovensko osem krajov. Už aj na tom vidno, akí sme bohatí, keď môžeme živiť takú veľkú administratívu. Keby si zobrali Francúzi príklad z nás, tak by museli mať deväťdesiatšesť departmentov. K tomu všetkému máme takmer dvetisíc deväťsto obcí. A v každej je starosta alebo primátor. Aj keď má len desať alebo trinásť obyvateľov. Na Slovensku by sa najviac peňazí ušetrilo na jeho administratívnom členení. Najviac sa mi páčila Richardova reakcia, že aj Francúzsko je malé. Lebo Francúzskom je len to, čo leží medzi Alsaskom a Bretónskom. No aj tak by ešte stále malo vyše šesťdesiat miliónov obyvateľov. Richard bol zvedavý, či aj na Slovensku existuje niečo podobné ako chambre d´hotes – nocľah s raňajkami na priváte. Vychádzali sme z našej skúsenosti a museli sme povedať, že sa to rozhodne nedá porovnávať. Keď sme boli na Slovensku ubytovaní v súkromí, tak nás domáci privítali, ukázali nám priestory a odovzdali kľúče. Viac sme ich do nášho odchodu nevideli. Aj v tom prípade, že bývali v tom istom dome. Žiadne spoločné raňajky s inými ubytovanými. Žiadne spoločné posedenia.

Od porovnávania našich krajín sme prešli na dovolenkovú tému. Od Janine a Richarda sme sa dozvedeli, že po skončení sezóny by si chceli ísť oddýchnuť pravdepodobne na Kubu. Bola som zvedavá, či Janine neláka ísť sa pozrieť do krajiny svojich rodičov. Do Poľska. Kategoricky to zamietla, pretože tam je v tom období, kedy oni môžu ísť na dovolenku, veľká zima a veľa snehu.

Porozprávali sme im, že naši mladí stavajú dom v Kordíkoch. V nadmorskej výške osemstopäťdesiat metrov. A keď je tam riadna snehová zima, tak vrstva snehu má aj dva metre. A že vtedy si musia ľudia prekopávať chodníček od dverí domu po cestu. To Janine úplne vyplašilo a prehlásila, že práve kvôli niečomu takémuto sa jej páči život v Bretónsku. V lete nie je príšerne horúco a v zime nie je príšerne chladno. A už vôbec tam nie je dvojmetrový sneh.

Zistili sme, že Bretónsko má naozaj veľmi rada, pretože zostala zhrozená, po Ivovej odpovedi. Položila nám otázku, čo bolo stimulom pre naše dovolenky v Bretónsku. Ja som ešte premýšľala, keď moja polovička jasne a zrozumiteľne vyslovila „mont sent mišel“.

„No to hádam nie!!!“

V Janinom zvolaní bolo desať výkričníkov. A ešte pohoršene doplnila:

„Mont Saint Michel je predsa v Normandii!“

Svoj kredit sme vylepšili až tým, keď sme povedali, že aj pri našej prvej návšteve sme boli ubytovaní na území Bretónska. V dedinke Sacey. Našťastie som spomenula, ako sa nám veľmi páčilo na Cap Fréhel. Tým sme získali plusové body, pretože aj ten je na území departmentu Côtes-d'Armor, kam patrí aj Tonquédec.

Boli zvedaví, ako si pripravujeme a zabezpečujeme dovolenku. Porozprávala som im postup, ktorý začína výberom krajiny. V našom prípade sú to v posledných dvadsiatich rokoch len štyri destinácie. Slovensko, Čechy, Taliansko a Francúzsko. Dôvod – krajina a umenie. Potom nastupuje výber regiónu. A tam začína zábava. Moja korešpondencia pri hľadaní ubytovania. Medzitým som Ivka poprosila, aby išiel do izby vziať náš čierny itinerár. Richard si v ňom začal listovať. A zrazu sa začal pochechtávať. Ukázal na jeden údaj. Podľa harmonogramu sme k nim mali pred týždňom prísť o pol siedmej večer. A on si dobre pamätal, že sme prišli okolo ôsmej. Keby tak vedel, ako dokážem vytočiť môjho drahého manžela, keď nedodržiavam termíny pri kratších vzdialenostiach na Slovensku. Nie pri sťahovaní z Mosnes do Tonquédecu v cudzej krajine.

Bolo takmer jedenásť, keď sme sa v dobrej nálade začali rozchádzať do svojich izieb.

Smer – department Marne

U Koenigovcov sme sa budili vďaka mobilnému zvoneniu. Po dlhom skúmaní som zistila, že najmenej agresívne na mňa pôsobí znelka minima. Každodenné túlania po naozaj nádhernej krajine nás tak unavili, že sme síce nemali problémy so zaspávaním, ale mali sme problémy so vstávaním. Horko – ťažko som najprv otvorila jedno oko, potom druhé, rýchlo zaklapla budík a prevrátila sa na druhú stranu. Ivo väčšinou odmietal reagovať na akékoľvek melódie. Zaryl sa ešte hlbšie pod prikrývku a ďalej zotrvával v posteli. Aspoň dovtedy, kým som sa nevrátila z kúpeľne. Preto ma prekvapilo, že v pondelok ráno som ho už našla vo vertikálnej polohe.

„Musíme sa baliť.“

Stručne zdôvodnil svoju nezvyčajnú aktivitu.

„Neboj, zvládneme to po raňajkách.“

O pol deviatej sme sa v jedálni opäť stretli s francúzskymi manželmi. Porozprávali nám, čo si chcú v ten deň pozrieť. Mali v pláne ísť do Perros Guirec a odtiaľ po pobreží do Ploumanac´hu. Nečudovali sme sa. Skôr sme im závideli. Richard nám dal rady na cestu. Najmä, ako sa môžeme vyhnúť plateným cestám. Bol pohoršený, že diaľničný poplatok z Rennes do Paríža stojí dvadsaťosem eur. Ukázala som mu v mojom itinerári, že máme vytlačenú aj trasu bez spoplatnených úsekov. Na platenú diaľnicu sme sa chystali vyjsť len v prípade, keď by sme sa dostali do časovej tiesne. Mali sme pred sebou šesťstoštyridsať kilometrov. Predpokladali sme, že by sme ich mohli aj s prestávkami prejsť za desať hodín. A okolo ôsmej by sme mohli byť v Sainte-Croix.

Po raňajkách som išla za Janine vyplatiť náš pobyt. V zmluve sme mali potvrdené, že nám dávajú bonus jedného nocľahu. Ale potom všetkom, čo sme u nich prežili a ako sa o nás starali, sme si s Ivom povedali, že to nemôžeme využiť. Janine však trvala na pôvodnej dohode. A k tomu mi ešte vložila do náručia dva lekváriky. Cukety s hrozienkami a jablká so škoricou. Keď som si nemohla spomenúť, čo sú raisins, Richard začal prehľadávať jednu zásuvku. Víťazoslávne z nej vytiahol balíček hrozienok. Aj on mi vložil do náručia darček. Fľašu domáceho cidre. A ešte sme dostali madeleine biscuit na cestu. Pre oboch.

Pred desiatou sme už boli pobalení a ja som si rýchlo nafotografovala miestnosti, v ktorých sme strávili najkrajšiu časť našej francúzskej dovolenky.

P1010842.JPG

La Chambre Campagnarde

Aj tentoraz mal Richard dôvod usmievať sa pod fúzy. Podľa harmonogramu sme mali z Tonqédecu vychádzať o pol desiatej. Bolo desať a ja som ešte v kuchyni zalievala kávu do termosky a Ivan aj s jeho pomocou vyberal z chladničky zachladené nápoje a z mrazničky naše mrazené kocky do príručnej chladničky. Bolo štvrť na jedenásť, kedy sme sa rozlúčili. V Janine a Richardovi sme mali nielen skvelých domácich, ale získali sme v nich aj veľmi príjemných priateľov, s ktorými si doteraz píšeme. Napísali nám pohľadnicu z dovolenkového Grécka, Janine mi poslala recept na broskyňový koláč, ktorý tak chutil mojej polovičke. Najviac ma však prekvapil ich novoročný pozdrav.

P1010849_i.JPG

Janine a Richard s vnučkami

V posledných rokoch som začala výrazne redukovať pohľadnice posielané poštou. Nie kvôli poštovnému. Ale kvôli tomu, že my sme poslali dvadsať pohľadníc a dostali sme tri. Ostatní nám poslali esemesky alebo mejly. Tak som začala robiť takú nejakú elektronickú kombináciu. Vybrala som jednu z Ivových alebo mojich zimných fotografií, vložila som do nej na počítači text vo všetkých možných variantoch – vykanie, tykanie, podpísanú mnou alebo podpísanú oboma – a potom som ju elektronicky odoslala.

Takto som zaslala novoročný pozdrav aj Koenigovcom. Po troch dňoch nám poďakovali a napísali, že nám pred týždňom poslali pohľadnicu poštou. A tá nám na druhý deň naozaj prišla. Vtedy som si opäť uvedomila, že väčšina elektronických pozdravov tak nehreje. Pre svoju mnohoadresnosť. Píšeme všetkým a nikomu nič konkrétne. Zároveň som si uvedomila, ako mi chýba ten rituál výberu pohľadníc, písania adries a samotných pozdravov, ktoré som písala konkrétnym ľuďom. S textom, ktorý patril len im. Janine a Richard si dokázali tento rituál zachovať.

Z auta sme poslednýkrát zamávali. Bolo nám smutno. Vtedy sme ešte netušili, že bretónskemu volaniu neodoláme ani nasledujúci rok. Ešte pred napísaním tejto knižky sme sa dohodli, že k nim opäť prídeme aj ďalšie leto. Prisľúbili nám, že nás ubytujú.

Pri kostole sme naposledy zastavili a kým som pripravovala navigáciu, tak Ivo vybehol kúpiť bagety. Už večer sme sa dohodli, že sa ešte vrátime do Lannionu, urobíme si nákup na cestu a doplníme benzín. Takže sme išli najskôr do protismeru. Stratili sme síce trištvrte hodinu, ale vedeli sme, že by nám potom už nemalo nič chýbať. Pár minút po začatí nášho sťahovania sa z Bretónska do Marne začalo pršať.

„Tá naša cesta pekne začína. Dúfam, že nebude liať tak, ako včera v Tréguiere.“

„Pozri, naľavo máš kúsok modrej oblohy, hádam to nebude také zlé.“

Aj ja nerada šoférujem v lejaku, preto som chápala Ivove obavy. Začali sme si pripomínať všetky naše cesty, pri ktorých sme z auta ani nemohli vyliezť, pretože z oblohy padali vedrá vody. Po pol hodine, ako sme opustili Lannion, sme museli spomaliť na šesťdesiatku. Taký dážď sa spustil z tmavosivej oblohy, ktorá nám ležala dobreže nie na streche auta.

„Hádam nám umyje auto.“

Moja polovička sa snažila nájsť aj na takomto počasí niečo pozitívne. Netrvalo dlho a pri Saint Brieuc sa k dažďu pridalo upozornenie. Prudence – opatrnosť. A k tomu nakreslená kolóna autíčok a uvedený údaj – 7 km. Každú chvíľu sme stáli.

„Ivko, poďme po pobreží.“

„Možno sa to rozbehne.“

Ale keď sa nič nerozbiehalo a čím ďalej – tým viac áut pred nami i za nami rezignovalo a vydalo sa na vedľajšie cesty, pristúpil na zmenu trasy aj Ivo. Aj on si všimol, že v kolóne ostávajú väčšinou cudzinci. Zbehli sme na Iffiniac. Hoci sme museli dodržiavať päťdesiatku a sem – tam sme nechytili zelenú vlnu cez množstvo semaforov, predsa len sme išli plynulejšie ako po diaľnici.

„Vypni, prosím ťa, navigáciu.“

Dostala som za úlohu, keď nám už satelitná babena po tretíkrát hlásila „prepočítavanie“ a kázala nám vybrať sa doprava, kde bežala diaľnica. Sem – tam sme na ňu aj videli. A keď sme zazreli, že sa autá začínajú plynulejšie hýbať, tak sme opäť zapli garmina, ktorý nás vyviedol na pôvodnú trasu. Za Pontorsonom som začala pozorovať ľavú stranu krajiny.

„Čo sa krútiš, Danuľa?“

„Čo ak bude vidno Mont Saint Michel?“

„Prestáva pršať a aj obloha sa dvíha. Možno ho aj bude vidieť. Ale nevrť sa už toľko.“

Konečne sa na obzore objavil tak známy trojuholníkový tvar jednej z najnavštevovanejších kultúrnych pamiatok na svete. Ešte len potom som sa začala vrtieť.

„Ivko, už ho vidím.“

„Ivko, ešte ho vidím.“

„Zas ho vidím.“

„Mohol by si niekde zastať. Aby si ho ešte aj ty videl.“

Prvú zastávku sme si urobili na aire – odpočívadle za Avranches. Bolo šestnásť stupňov a na chvíľku vyhralo slnko nad dažďom. Stihli sme sa občerstviť, obehnúť toalety a už nás kvapky opäť zahnali do auta. Keď sme vchádzali do departmentu Calvados, uvideli sme prvú haváriu počas tejto dovolenky. Policajti, oblečení v zelených vestách, organizovali dopravu. Odkláňali nás od stredových zvodidiel, pretože krížom cez celý ľavý pruh stálo v protismere havarované auto. Za zvodidlami nariekalo mladé žieňa a telefonovalo. Vtedy sa mi podarilo šokovať môjho drahého manžela. Čiernym humorom.

„Jasné, že tu vidíme prvú havárku. Veď kde inde by k nej malo dôjsť ako v regióne, ktorého hlavnou produkciou je aj výroba calvadosu.“

„No teda, Danuľa!“

Na ďalšiu kolónu sme natrafili na obchvate Caen. Potom sme chvíľku blúdili, pretože kvôli prácam na ceste bolo ďalšie presmerovanie na Paríž. A toho sme sa báli. Radšej sme vyšli na diaľnicu smerujúcu na Rouen. Hneď za Caen sme museli zaplatiť tri eurá štyridsať centov. Len sme nevedeli, za ktorý úsek platíme. Po tridsiatich šiestich kilometroch sme opäť platili diaľničný poplatok. Pre zmenu päť eur päťdesiat centov.

„Toľké peniaze a taká mizerná diaľnica.“

Začala som sa rozčuľovať, keď sme absolvovali jeden aquaplaning za druhým. A pritom nás predbiehajúce autá oblievali vejármi vody. Znova lialo a všade okolo nás bola tmavosivá obloha.

„Skús nájsť benzínku, aby sme nezostali voľakde visieť.“

Objavila som ju necelých päť kilometrov pred Rouen. Blízko Sotteville-les-Rouen. Na ten okamih, kým Ivo tankoval, prestalo aj pršať. Vo vnútri stálo množstvo mužov okolo veľkých plánov. Vyzeralo to tak, že benzínovú stanicu čaká veľká rekonštrukcia. V kúte som objavila automat na kávu, ale v peňaženke som nemala vhodné mince. Ochotný predavač mi rozmenil päťeurovku tak, aby som mohla kúpiť dve kávy. Benzín bol výraznejšie drahší ako v Bretónsku. Pred obedom sme platili v Lannione za liter benzínu euro a päťdesiatjeden centov. Pri Rouen sme platili euro a šesťdesiatdva centov. Po chvíľke sme pokračovali v ceste. Zrazu sa ma Ivo spýtal:

„Kde to sme? Pozri sa doprava. Nebude to ruanská katedrála?“

Bola. Videli sme z nej aj Maslovú vežu a aj najvyššiu vežu zo všetkých francúzskych katedrál. Má stopäťdesiatjeden metrov. Na moste Pont Corneille bola pripevnená pamätná doska Jacquesa Anquetila. Kým sme takmer krokom prešli cez most ponad Seinu, tak mi Ivo rozprával o tomto výnimočnom francúzskom cyklistovi, ktorý vo svojich devätnástich rokoch získal olympijskú medailu. A nielenže dokázal vyhrať päťkrát Tour de France, ale dokázal vyhrať aj tri najväčšie preteky Tour de France, Giro d´Italia a Vueltu a Espana. O ktorej som ešte nikdy nepočula. Vraj je to okružná jazda po Španielsku.

V Rouen sme blúdili presne tak, ako pred dvoma rokmi. Keď sa nám konečne podarilo nájsť tú správnu výpadovku na Beauvais, tak začalo liať. Nie pršať. Dokonca začali padať krúpy. Zo všetkých strán sa blýskali a hrmelo. Na autobusovej zastávke čakal mladý muž, ktorému veľmi nepomáhala taška nad hlavou. Bol beznádejne mokrý.

Museli sme ísť tridsiatkou, pretože stierače nestíhali z okna zbierať vodu.

„Takto sa nám asi nepodarí do ôsmej prísť do Sainte-Croix. Je trištvrte na šesť.“

„Koľko máme ešte kilometrov?“

Zahĺbila som sa do mapy a začala som rátať.

„Asi dvestopäťdesiat. Ale už nepôjdeme po diaľnici.“

„Skadiaľ pôjdeme?“

„Cez Beauvais, Compiegne a Soissons. Potom by sme mali odbočiť na Laon a v polovici cesty nás to vyvedie doprava do Sainte-Croix.“

„Pokúsiš sa zavolať?“

Trištvrte hodinu mi trvalo, kým som nabrala odvahu hovoriť telefonicky po anglicky. Celú správu som si párkrát zopakovala a potom som začala vytáčať číslo, ktoré som mala v itinerári. Obsadené. Prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát. Chvíľu trvalo, kým som si našla druhé číslo. Ale ani tam som sa nevedela dovolať. Až vtedy ma napadlo, že musím k číslam predradiť aj predvoľbu. Ale akú? V zošite som mala predvoľbu na Slovensko. Ale francúzsku predvoľbu som si nezapísala. Nakoniec sa mi ju podarilo odvodiť od telefónneho čísla poznamenaného pri Marie-France z Mosnes.

O pol siedmej som mala vyzváňací tón. Ešte som sa rýchlo spýtala Iva:

„Ivko, kde sme?“

Poobzeral sa okolo seba a povedal:

„Vo Francúzsku.“

Nemala som čas sa rozčúliť, pretože sa mi v mobile ozval mužský hlas. Rýchlo som sa predstavila a pýtala si pána Lecata. Bol to on. Odrapotala som mu, že sme na ceste a že určite dnes prídeme. Celý telefonát som ukončila pozitívnym:

„Do desiatej budeme u vás.“

Dostala som stručnú odpoveď.

„To je ókej.“

O trištvrte na sedem sme vchádzali do Picardie. Pred Beauvais sa na oblohe objavila obrovská sýta dúha a spoza nás svietil večerný slnečný reflektor. Cez celé Beauvais sme išli za traktorom. Ale potom nám už utekali jeden kilometer za druhým. Medzi Soissons a Laonom nám navigácia ukázala, že máme odbočiť vpravo.

Po Chemin des Dames. Cesta získala toto pomenovanie v osemnástom storočí. Bola postavená pre dve dcéry Ľudovíta XV. – Adelaidu a Victoriu, ktoré po nej často chodili navštevovať otcovu milenku do Château de Boves. Bola to vraj najpriamejšia cesta medzi Parížom a zámkom. My sme mali pred sebou rovnú, rovnú cestu, veľmi dobrú, ktorú sme opustili až pri Caverne du Dragon. Počas prvej svetovej vojny to bolo strategické miesto francúzskych vojakov. Dnes je tu pamätník vojnových udalostí.

Bolo päť minút pred pol desiatou, keď nás navigácia priviedla cez malé lesíky do La Besace v Sainte-Croix. Na tachometri sme mali tritisícosemstosedemdesiatsedem kilometrov. Dvor za veľkou drevenou bránou bol už plný áut. Keď sme do neho vošli, vychádzal z domu oproti nám sám pán Lecat. Ukázal nám, kde máme zaparkovať a potom s nami vyšiel do izby.

P1010852.JPG

Pohľad z našej podkrovnej izby

Cestou nám ukázal jedáleň, v ktorej nám budú podávať raňajky. Ako zvyčajne, dohodli sme sa na pol deviatu. Naša maličká izbietka bola na poschodí. Vychádzalo sa naň po uzulinkých tmavých schodíkoch. Keby sme tam mali byť ubytovaní dlhšie, tak by sme mali problém povynášať hore všetky naše kufre a tašky. Takto sme mali len rozšírenejšiu tranzitnú batožinu. Na dve noci. Okno našej izby bolo priamo nad vchodom, takže sme videli, že ďalší návštevníci prechádzajú ešte neskôr ako my.

Rýchlo sme sa osprchovali v miniatúrnej kúpeľničke a zaľahli sme spať. Bolo to najmenšie a najmenej pohodlné ubytovanie tejto našej dovolenky. Predchádzajúce dve ubytovania nás rozmaznali a ja som cítila zodpovednosť, že toto ubytovanie sa nám príliš nevydarilo. Skonštatovala som, že webová stránka je príliš lichotivá a nezodpovedá skutočnosti. Niečo podobné sme zažili pred dvoma rokmi v Plobsheime. Ale tam boli aspoň skvelé raňajky a príjemná raňajková atmosféra. Tu sme nezažili ani to.

Dve katedrály – Reims a Laon

Pred ôsmou ma zobudil ruch na chodbe. Podľa všetkého prví hostia už odchádzali na raňajky. Vyzrela som von z okna. Ale oblohu som nevidela.

No vyzeralo to tak, že slniečko nesvieti. Moja pera sa tomu tešila. Už som začínala mať vážne problémy nielen s umývaním zubov, ale aj s jedením. A príležitostný smiech mi nanovo a nanovo otváral ranu. Ešte šťastie, že Ivo mal v Marne náladu mierne pod psa. Takže návaly smiechu sa príliš často nekonali.

Do jedálne sme zišli presne o pol deviatej. Počkali sme, kým nás pán Lecat odviedol k stolu. Tu nebolo spoločné raňajkovanie a teda ani spoločné debaty. Pri malom stolíku uprostred malej tmavej miestnosti sme sedeli sami dvaja. V kúte oproti mne sedela štvorčlenná belgická rodina. Veľký tato, nenápadná mama, približne sedemnásťročná slečna a možno desaťročné dievčatko. Pri ich stole nepadlo ani jedno slovo. Počas celých raňajok. Len na záver raňajok k nim pristúpil pán Lecat a hlave rodiny predložil akýsi papierik. Podľa všetkého to bol účet, pretože Belgičan si ho prezrel a podal mu peniaze. Bola som prekvapená, prečo mu domáci vydáva toľko drobných mincí. Nasledujúci deň som to zistila.

Nielen ubytovanie, ale aj raňajky boli pre mňa sklamaním. Žiadne čerstvé, chrumkavé francúzske bagety. Dostali sme pár kúskov uhrienených bagiet, podľa všetkého z predchádzajúceho dňa. Maličké balené maslo, trošku lekváru a úplne riedky jogurt. Jedna z dvoch žien, ktoré boli v kuchyni, nám priniesla kávu.

O pol desiatej sme už sedeli v aute a smerovali sme do Remeša. Od Liliany sme sa dozvedeli, že v Reimse má byť dvadsaťštyri stupňov Celzia a do jedenástej má spadnúť len jedna kvapka. Od dvanástej do sedemnástej má byť bezkvapkovo a v Laone majú byť od osemnástej hodiny dve kvapky. Remeš bol pre nás najdôležitejší, takže sme boli s predpoveďou počasia celkom spokojný. Popritom sme sa od našej dcéry dozvedeli, že na Slovensku sú stále nepríjemné horúčavy, ale že ajka, aj Nina a aj naši mladí sú v pohode. Samé dobré správy.

Horšie to bolo s cestou. Už pred Corbeny bola uprostred cesty veľká zábrana – barrée. Žltá šipka nás viedla smerom k lesíku, pričom garmin nás stále prepočítaval a chcel nás otočiť do protismeru. Už to nám začalo signalizovať, že také jednoduché to s našou cestou nebude.

Chodili sme krížom – krážom cez hájiky, lesíky, polia, takže nakoniec sme navigáciu vypli. A skončili sme pri anglickom vojenskom cintoríne. Pred Berry au Bac. Dočítala som sa, že počas prvej svetovej vojny padlo sedemstopäťdesiattisíc anglických vojakov, z toho päťstotisíc vo Francúzsku. Na tomto cintoríne je ich pochovaných päťstošesťdesiatdva. Prešli sme len pár kilometrov a po pravej strane cesty sme opäť uvideli vojenský cintorín. Tentoraz oveľa väčší, ale rovnako starostlivo upravený. Bola to Národná nekropola Cormicy. Uprostred viala francúzska zástava. A na všetkých krížoch bol nad menami padlých a ich vekom nápis Mort pour la France. Pri vstupnej bráne bola schránka, v ktorej bola uložená návštevná kniha a zoznam tých, ktorí sú tu pochovaní.

P1010866.JPG

Necropole Nationale de Cormicy

Posledných pätnásť kilometrov pred Remešom sme sledovali zvláštne umiestnenie stabilných radarov. Boli v takých plechových búdkach. A ešte pred nimi bolo upozornenie, že nasleduje merač rýchlosti.

O štvrť na dvanásť sme vošli do Remeša. Chceli sme ísť parkovať do nášho už známeho podzemného parkoviska Cathédrale. Preto sme boli sklamaní, keď sme už na Rue Libergier našli značku Parking Cathédrale ferme - zatvorené. V tom momente som začala pracovať na náhradnom pláne.

„Zaboč doprava.“

„Prečo?“

„Lebo na začiatku tejto ulice som videla voľné miesta.“

Ivko bez ďalšieho zaváhania zabočil do ulice Capucins, prvou možnou ulicou sme sa zas vybrali doprava a potom sme sa už len opäť vrátili na ulicu Libergier. Po ľavej strane sme uvideli perfektné miesto. Akurát pre naše auto.

P1010869.JPG

Podarilo sa nám zaparkovať na ulici vedúcej ku katedrále

Na druhej strane ulice sme uvideli parkovacie automaty. Informácie boli - ako inak - len vo francúzštine. O chvíľu sa k nám pripojila mladá dvojica a spoločnými silami sme sa dopracovali k tomu, čo máme urobiť. Na štyri hodiny, teda do štvrť na štyri, sme automatu dali dve eurá. Boli sme v zelenej zóne. Keby sme boli zaparkovali v oranžovej zóne, tak by sme mohli parkovať za tú istú sumu len dve hodiny. Z dvojice sa vykľuli Taliani z Verony. Mladý muž by sa bol býval chcel s nami aj ďalej rozprávať. Najmä potom, keď sme povedali, že sme pred pár rokmi boli vo Verone. A aj v dome Júlie. Ale jeho partnerka nemala o komunikáciu veľký záujem. Cestou ku katedrále sme natrafili na belgickú rodinu z La Besace. Ten dom musel asi aj na nich pôsobiť depresívne, pretože tu šli oproti nám so širokým úsmevom. Všetci štyria boli veľmi milí. Hlava rodiny nám položila otázku, v ktorej ma zmiatlo jedno slovo. Skouda. Hlavu položil nabok a s doširoka otvorenými očami čakal na odpoveď. Chvíľu trvalo, kým som to rozlúštila.

„Ivko, pýta sa nás, či sme tu na aute škoda?“

Svoju otázku hneď vysvetlil tým, že ráno si všimol na dvore červenú škodovku. A teraz nás na nej videl prísť. Zaujalo ho to preto, lebo aj oni majú auto „skouda“. A sú s ňou veľmi spokojní. Dozvedeli sme sa, že v Sainte-Croix boli ubytovaní len jednu noc. Teraz sa sťahujú do Épernay. Belgičanovi až tak žiarili oči, keď nám rozprával, ako sa chystá v slávnych épernayských pivniciach ochutnávať víno.

P1010870.JPG

Katedrála Notre-Dame v Remeši

Po štvrťhodine od zaparkovania som mohla urobiť prvú fotografiu našej najobľúbenejšej gotickej katedrály. To mala byť pôvodne čerešnička na torte našej francúzskej dovolenky. Myslela som si, že som si ju pred dvoma rokmi prezrela so všetkými detailmi a že o nej dosť viem. Ale zas som v nej našla niečo nové. V apside som dlho skúmala príbehy, zobrazené v kamenných intarziách na podlahe kaplnky svätého Jozefa. V ľavej bočnej lodi som objavila mramorovú dosku z katafalku venovanú Huguesovi Libergierovi. Remešskému architektovi trinásteho storočia. Na doske sú zobrazené aj tri symboly jeho profesie: kompas, regulačné meradlo a model kostola. Ale nikde som nenašla zmienku o tom, či robil návrh aj na tento chrám. Až keď som stála pod zvyškom jeho náhrobku, tak som si uvedomila, že parkujeme na jeho ulici.

Hneď vedľa jeho dosky boli vysoko na stene umiestnené dvanásť metrov vysoké drevené hodiny.

Remešská katedrála je na jednej strane monumentálna, ale na druhej strane pôsobí svojou výzdobou nesmierne krehko. Ešte aj gotické rebrá v bočných lodiach vytvárajú dojem štíhlosti a jemnosti. Vyše hodiny sme obdivovali jej interiér, v ktorom v roku 1962 podpísali Charles De-Gaulle a Konrád Adenauer dokument o francúzsko-nemeckom zmierení.

Až pri východe z katedrály som si všimla panel s piktogramami zákazov. Návštevníci majú zakázané fajčiť, jesť, mať na hlave čiapku, vodiť dovnútra psa a telefonovať. Zaujímavé. Boli tu aj nové prvky a zas niektoré iné mi chýbali.

V ľavom portáli sme si poobzerali smejúceho anjela a potom sa Ivo vybral fotografovať chrám zo všetkých možných uhlov. Ja som išla za hudbou. V zákryte severnej strany katedrály hral huslista. Vivaldiho, Saint-Sensa, Bacha. Hoci bolo chladno a najmä vetristo, mnohí ľudia pri ňom zastali a počúvali ho. Prisadla som si na múrik k tým, čo počúvali jeho hudbu z asi desaťmetrovej vzdialenosti. Tam ma našiel aj Ivo. Prisadol si a počúval tiež. V tom počasí to bol zaslúžený výkon. Našťastie to ľudia oceňovali a v jeho husľovom puzdre sem – tam aj zazvonili peniaze. Zima a hlad nás z koncertu vyhnali. Najskôr sme si obišli chrám zo všetkých strán a potom sme si v blízkej bagetérii kúpili dve plnené zapekané bagety. V malom obchodíku sme si urobili nákup aj na večeru. Tuniakové šaláty, bagety a čokoládou polievané keksíky. Pred treťou sme sa ešte raz vrátili ku katedrále. Počúvať aspoň na chvíľu huslistu.

DSC_0830.JPG

Huslista pri remešskej katedrále (im)

Tentoraz nás definitívne vyhnala zima a vybrali sme sa do auta. O štvrť na štyri sme už blúdili ulicami Reimsu. Prechádzali sme aj okolo ruín rímskeho víťazného oblúka. Z auta som si fotografovala značenia pre cyklistov, ktoré sme mali po pravej a aj ľavej strane vozovky. Tu ich naozaj dodržiavali a cyklisti ich naozaj aj využívali. Pri výjazde z mesta nastal krízový moment. Ivo chcel ísť do Compiegne a ja som chcela ísť do Laonu. Nakoniec rezignoval. Ale vypomstil sa mi.

V Laone som vodiča nášho auta za ten svet nedokázala navigovať ku katedrále. Spočiatku sme šli cez priemyslové časti a nikde som neobjavila smerovku do starého mesta. Po pár blúdeniach a po prvých prekážkach sa môj drahý manžel rozhodol, podľa jeho vyjadrenia, o posledný pokus. Akosi sme sa dostali k budove železničnej stanice. Odtiaľ som uvidela po ľavej strane na vysokom kopci veže katedrály.

„Ivko, tu by sme mali zabočiť doľava.“

Zabočil. Asi po tristo metroch sa zrazu oproti nám vynorilo kamenné schodište.

„To bude asi hore ku kostolu.“

A pod ním bolo také malé neoficiálne parkovisko.

„Tu zaparkujeme.“

„Ale Ivo, veď hore musí viesť nejaká cesta.“

„Už sme to skúšali a nenašli sme ju. Tu je to podľa mňa dobré.“

Ja som chcela vidieť katedrálu. Tak som sa vybrala z auta von. A ku schodišťu. Escalier Municipial. Keď som zastala na prvom schode a pozrela som sa hore, nevidela som nič iné, len schody, schody a stromy okolo nich. V polovici cesty som myslela, že hádam ani nevyjdem. Pre istotu som sa spýtala dvoch mladých mužov schádzajúcich dolu, či ideme správne ku katedrále. Aspoňže nám potvrdili, že ideme dobre.

„Ako ty môžeš chcieť ísť s mladými na túru do Tatier?“

Reagoval môj najdrahší manžel zo všetkých manželov na moje vyhundrávanie. Popod nos som si šomrala ešte viac, keď som na konci vysokánskeho schodišťa uvidela trať električky, vedúcu z dolnej časti mesta ku katedrále. Je však pravdou, že počas našich potuliek som nevidela ani jednu ísť hore alebo dolu. Ale najhoršie bolo, keď som zistila, že okolo katedrály je množstvo takmer prázdnych parkovísk. To sú situácie, kedy som blízko k mdlobám. A k tomu všetkému sa Ivan tváril namosúrene. Z celého jeho výzoru bolo zrejmé, že sa ešte stále nezmieril s tým, že som dala prednosť „svojmu“ Laonu pred „jeho“ Compiegne. Ivo sa ešte chvíľu motal po malom námestíčku, keď ja som tesne po piatej vchádzala dovnútra chrámu.

P1010931.JPG

Hlavná loď laonskej katedrály

Laonskú katedrálu začali stavať v polovici dvanásteho storočia a v prvej polovici trinásteho storočia ju dokončili. Patrí vraj k najdôležitejším gotickým stavbám Francúzska. Stala sa vzorom pri stavbe ďalších katedrál. Neviem, či to robilo svetlo, ktoré prenikalo vitrážami, ale ja som tam okrem gotiky cítila aj Orient. V hlavnej lodi boli tri úrovne, pričom spodná mala po oboch stranách lode vysoký široký oblúk, na ňom bola položená ďalšia línia s dvoma nižšími oblúkmi. Na nich bola tretia úroveň s troma najnižšími oblúkmi. Zaujali ma aj bočné kaplnky s freskami, ktoré určite čakajú na rekonštrukciu. Mala som dojem, že to boli asi súkromné modlitebne. Do každej viedli drevené dvere, okolo ktorých boli okienka rozdelené tromi nízkymi gotickými oblúkmi. Veľmi sa mi páčil tento chrám. Jeho vnútro z bieleho kameňa pôsobilo pokojne. Skoro nič ma v ňom nerozptyľovalo. Okrem seriózne vyzerajúceho šesťdesiatnika, ktorý mal na lýtkach vytetovaných lietajúcich motýlikov.

V katedrále sa začal roztápať aj môj drahý manžel. Bolo vidno, že ho chytila za srdce. Po pol hodine sme sa rozhodli obísť celú katedrálu aj zvonka. Najkrajšie pohľady na chrámový komplex boli z promenády Barthélémy. Pôvodne mala mať katedrála sedem veží, ale zachovalo sa ich len päť. Sú na nich aj sochy volov. Pretože tie vynášali na kopec stavebný materiál a aj vďaka nim ju mohli pred viac ako osemsto rokmi postaviť.

Cestou dolu som už nehundrala. Splnil sa mi ďalší sen a ešte k tomu sa mi aj páčil. Nič viac som k spokojnosti nepotrebovala.

Dvestodeväťdesiatpäť schodov vedúcich k nášmu autu som zvládla. Dokonca som zistila, že majú svoje čaro. Držím palce tým Laončanom, ktorí chcú toto schodisko zachovať. Pretože na gúgli som našla aj také hlasy, že sú príliš nebezpečné a preto by ich bolo potrebné uzavrieť.

P1010946.JPG

Katedrála na hradbách Laonu

O štvrť na sedem sme už sedeli vo fabii. Aj pri výjazde z Laonu sme blúdili. Za ten svet sme sa nevedeli vymotať na cestu vedúcu do Sainte-Croix. Ani za Laonom to nebolo oveľa lepšie. Každú chvíľu sme natrafili na „barée. Podľa džípieska to mala byť tridsaťminútová cesta. Ale predĺžila sa na takmer poldruha hodinové motanie sa po upršanej krajine. Do miesta nášho prechodného pobytu sme prišli o pol ôsmej. Na tachometri sme mali štyritisícdvadsaťosem kilometrov.

Po príchode do izby sme sa najedli. Tu sme nemali možnosť využiť spoločné priestory. Urobili sme si polievku, dali si tuniakový šalát s bagetou a zapili to Richardovým cidre. Skoro sme oň prišli nešťastným otváraním. Štvrť fľaše vášnivo vystreklo na stôl a so zvyškom Ivo rýchlo utekal nad umývadlo, kde ho aspoň trochu spacifikoval. Ale bolo výborné. Oveľa lepšie ako to, čo sme pili pred dvoma rokmi.

Po večeri sme si začali robiť plán na ďalší deň. Zahĺbili sme sa do máp a plánikov. Čakala nás cesta návratu do Günzburgu. O desiatej sme už mali zhasnuté svetlo, ale ja som nemohla zaspať. Pri vchodových dverách pod našim oknom sedela trojčlenná nemecká rodina s malou dcérkou a pomerne nahlas sa rozprávala. Nechtiac alebo chtiac – som nad ich hlavami zakašľala. Pochopili. Ešte chvíľku si šepkali a potom som ich už len počula vchádzať do izby na našom poschodí.

Z Francúzska cez Nemecko na Slovensko

Kroky na chodbe a kolieska kufrov nás prebudili do posledného rána na francúzskom území. O pol deviatej sme boli pri stole, kam nám pán Lecat opäť priniesol uhrienené kúsky bagiet. Po raňajkách som išla vyplatiť náš pobyt. Podľa našej mejlovej komunikácie som mala pripravených presne sto eur. A tu mi zrazu podával doklad na stotri eur a šesťdesiat centov. Za pobytový poplatok. Vybrala som ešte päťeurovku, z ktorej mi vydal drobné v päť a desaťcentových minciach. Zrazu som zistila, že toto boli tie drobáky aj včera ráno, keď vydával peniaze Belgičanom.

O štvrť na desať sme sedeli v aute a smerovali sme na Reims. Po štvrť hodine sme už blúdili. Kvôli barée. Doblúdili sme do malej dedinky, kde vedľa kostolíka bola bagetéria a aj lekáreň. Kým šiel Ivo kúpiť bagety na cestu, tak ja som si šla kúpiť plastre na pery. Za pultom bola milá staršia dáma. Radila zákazníkovi pri nákupe liekov. Potom som prišla na rad ja. Keď zistila, že sa nedohovoríme, privolala muža, ktorý sedel za počítačom. Spojenými silami sme sa dopracovali k tomu, čo môže prekryť moju ranu na spodnej pere. Na Slovensku by som bola kúpila tie isté plastre o tretinu lacnejšie. Tu som však ani chvíľu nerozmýšľala, či ich za takmer pätnásť eur kúpim alebo nie. Potrebovala som ich. A s lekárničkinou pomocou som si ihneď aj jeden prilepila. Zistila som, že to nie je také jednoduché. A podľa všetkého to nebol artikel, ktorý by bežne predávali a mali s ním nejaké skúsenosti. Ivo nebol spokojný s kvalitou bagety. Keďže sa mu nepozdávali, tak našťastie kúpil len jednu. Nemastnú, neslanú. Začali sme chápať, prečo sme mali v La Besace také nemastné, neslané a uhrienené pečivo na raňajky.

Všade okolo nás bolo zamračené. Len vpravo sme videli kúsoček modrej oblohy. Ale na cestovanie to bolo celkom príjemné. Mali sme pred sebou jeden z tých dlhších presunov. Šesťstodvadsaťštyri kilometrov.

Pri prechádzaní Remešom sme sa za jazdy rozlúčili s rímskym víťazným oblúkom a aj s katedrálou, ktorú sme aspoň z diaľky ešte raz uvideli. Za Remešom som dostala od mojej polovičky zvyčajnú úlohu:

„Danuľa, hľadaj benzínku. A mali by sme si kúpiť aj niečo na jedenie.“

V Sillery som z kruhového objazdu najskôr uvidela vojenský cintorín, potom benzínku a za ňou obchod. Benzín bol po eure a päťdesiatštyri centov, v potravinách sme si kúpili šunku, syr, rajčiny a minerálku. Bagety sa mojej polovičke nepáčili ani tu.

P1010955.JPG

Necropole Nationale Sillery

Potom sme sa autom presunuli k bráne Necropole Nationale Sillery. Pomedzi hroby s nápismi Mort pour la France, križoval kosačkový traktorík. Francúzi sa o tieto miesta až neuveriteľne starajú. Aj tu viala francúzska zástava. Z informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je tu pochovaných vyše stotisíc vojakov. V múre bola registračná schránka aj s návštevnou knihou. Nepoškodenou a aj s priloženým perom. A s čerstvými zápismi.

Zo Sillery sme pokračovali krajinou viníc. O pol druhej sme sa dostali na okraj mesta Vitry le Francoise. Aj pred dvoma rokmi sme sa v ňom zastavili a Ivo si pamätal, že tu mali veľmi dobré chrumkavé bagety. Takže bolo samozrejmé, že sme sa vybrali do centra mesta. Zaparkovali sme priamo na štvorcovom námestí. Pred barokovou katedrálou. Ja som zostala na lavičke pod stromami a Ivo sa vybral na bagety. Vedela som, odkiaľ bude na námestie prichádzať a vedela som, čo bude cestou robiť. Na troch záberoch som zachytila, čím sa cestou z bagetérie zaoberal. Jasné, že z jednej bagety už polovica chýbala. Nemôžem pochopiť, ako je možné, že to na ňom vôbec nevidieť. Asi je to tým, že také množstvá pečiva je len vo Francúzsku.

P1010968.JPG

Corpus delicti

Pred dvoma rokmi bola katedrála zavretá. Tentoraz sme mali relatívne šťastie. Bola otvorená, ale bola v nej príšerná výstava obrazov. Takže sme si ani veľmi nevychutnali monumentálnosť inak pekného chrámu zo začiatku sedemnásteho storočia.

O druhej sme pokračovali v našej ceste k nemeckým hraniciam. Po pol hodine sme si urobili obednú prestávku na Aire Toul. Vo Phalsbourgu sme opäť dočerpali benzín. Tentoraz po eure a päťdesiatpäť centov. Vedeli sme, že v Nemecku bude predsa len drahší. O piatej sme išli cez Mommenheim a na ukazovateli tepla svietilo tridsaťdva stupňov Celzia. O trištvrte na šesť sme prechádzali francúzsko-nemeckými hranicami. Kilometre nám bez problémov ubiehali až po Stuttgart. Naša strana bola ako – tak prejazdná aj na jeho južnom obchvate, ale druhá strana mala dlhokánsku kolónu. Hádam aj zo desať – pätnásť kilometrovú. Pri stuttgartskom letisku sme prechádzali popod parkovací dom a hneď za ním rovno pred nami vzlietlo obrovské lietadlo. Potom sa už nemecké cesty predstavili v celej svojej kráse. Vlastne v tom, prečo ich nemám rada. Po Günzburg sme sa trikrát pohybovali slimačím tempom. Dlhočizné úseky diaľničných opráv vytvárali dlhočizné únavné kolóny. Rozhodli sme sa, že na najbližšom odpočívadle budeme musieť využiť ich služby a najmä si doplniť hladinu kofeínu.

O štvrť na osem sme na prvýkrát potrafili do nášho penziónu Zum 8 Mädchenhaus. Doris nás ihneď prišla privítať. Nechala nás parkovať na tom istom mieste, z ktorého sme pred dvoma týždňami odchádzali a šla nám ukázať izbu číslo štyri. Tentoraz sme ju mali na prízemí. A hneď vedľa izby sme mali k dispozícii aj kúpeľňu. Rovno oproti oknu nám zurčala voda okolo trpaslíkov. Na dvore sme sa navečerali, Ivo si prezrel mapy a ja som si dopísala poznámky. Po príchode do Günzburgu sme mali na tachometri štyritisícšesťstošesťdesiatosem kilometrov. Okolo deviatej Doris ubytovala na prízemí ešte trojčlennú rodinu, ale o nich sme do raňajok ani nevedeli. Dokonca som mala dojem, že spoločnú kúpeľňu ani nepoužili.

O desiatej hodine sme zaľahli do modrých vankúšov a prikrývok. Vtedy som zistila zaujímavú skutočnosť. Že na jedno ucho podstatne slabšie počujem. Keď som ležala na ľavom boku, nemohla som zaspať pre zurčanie potôčika. Ale keď som sa obrátila na pravý bok, tak bolo príjemné ticho. Takže defekt, spôsobený opotrebovanou chrbticou, má aj svoje výhody.

Raňajky sme si večer dohodli na pol deviatu. V jedálni boli dva stoly obsadené. Voľný bol len stôl pri veľkom akváriu plnom rybičiek. Za mojou hlavou boli zarámované výstrižky z novín. O Doris, o Dorisinej rodine, o Dorisinom otcovi. Z nich som zistila, že Doris má dve dcérky, čo mi po raňajkách aj potvrdila. Tentoraz som ihneď pochopila, keď nám Doris prišla ponúknuť vajíčka. A keďže som si práve kvôli nim zobrala na raňajky fotoaparát, tak som si ho aj objednala.

P1010977.JPG

S takýmto vajíčkom začína pekný deň

Vedľa nás sedela rodina z vedľajšej izby. Bez slova. Čudné. Ale ktovie, či nie som čudná ja, keď toľko rozprávam. Ale len niekedy. Dokážem byť aj potichu. A mám taký dojem, že s vekom sa pomer rozprávania a nerozprávania v mojom prípade nakláňa k tichu.

Po raňajkách som si ešte odfotografovala rodostrom rodiny Langenmeir. Dočítala som sa v ňom, že Doris je šiestou v poradí z ôsmich dcér a že je len o dva roky staršia ako naša Liliana.

P1010982.JPG

Rozlúčka s Zum 8 Mädchenhaus

O deviatej som išla vyplatiť naše ubytovanie. Presne podľa mejlovej komunikácie. Štyridsaťsedem eur. Doris mi zároveň dala doklad o zaplatení oboch nocľahov. Nášho prvého a posledného počas tejto dovolenky. Ešte nám zaliala kávu na cestu a my dve sme sa rozlúčili. Už keď som sedela v aute, aj Ivo vybehol za našou veľmi sympatickou domácou.

O pol desiatej sme vychádzali z dvora. Skonštatovali sme, že máme čas, aby sme si pozreli centrum mesta a zároveň aby sme si kúpili jedlo na cestu.

„Kadiaľ mám ísť?“

Spýtal sa Ivo za kruhovým objazdom, len pár metrov za penziónom.

„Zatiaľ asi rovno a potom by sme sa mali ťahať doľava, pretože tam vidím veže.“

Po pol kilometri som mu zahlásila:

„Ivko, tu by sme mali ísť doľava.“

„Nezdá sa mi. Idem tadiaľto.“

A na najbližšej križovatke zahol doprava.

„Prečo ideme stadiaľto?“

„Pretože tam idú všetci.“

Ale keď sme už takmer vychádzali z mesta a po starobylom centre nebolo ani chýru, uznala moja drahá polovička, že sa musíme otočiť. Na druhý pokus sa nám podarilo zaparkovať pred obchodným domom. Na tabuli parkoviska bolo napísané, že tam môžu parkovať len tie autá, ktorých cestujúci idú nakupovať do tunajších obchodných priestorov.

Tak sme tam vošli a dokúpili si cukríky, ktorých zásoba sa dostala na samé dno. Až potom sme sa vybrali do starého mesta, ktoré bolo našťastie len pár metrov ďalej. V beckerei pri mestskej veži sme si kúpili dve plnené bagety, poobzerali si malebné námestíčko a úzkymi uličkami sme sa vrátili späť k autu.

Pred výjazdom z Günzburgu sme sa ešte zastavili v lidli. Chýbali nám minerálky. Zostali sme v šoku, pretože mnohé identické, v niektorých prípadoch tie isté tovary, boli v Nemecku podstatne lacnejšie ako u nás.

O jedenástej sme vychádzali z nášho tranzitného mestečka. Prískokmi. Kvôli kolónam a opravám na ceste. Až za mníchovským letiskom skončili rýchlostné obmedzenia.

„Danuľa, nesmieme si zabudnúť kúpiť diaľničnú známku. Hľadaj benzínku.“

Ivo ma počas celej cesty poveroval dôležitými úlohami. Ale nie vždy sa mi podarilo splniť ich podľa mojich predstáv. Našťastie Ivovi nevadia niektoré veci tak ako mne. Autogrill Passau Donautal West bolo to najnechutnejšie a najpreplnenejšie parkovisko, na akom sme počas tejto dovolenky zastali. Obaja sme skonštatovali, že ani nemecké a ani francúzske odpočívadlá neposkytujú komfort, čo len trošku porovnateľný s talianskymi alebo rakúskymi odpočívadlami. Tie nemajú chybu. Nielen čo sa týka prostredia, ale aj poskytovaných služieb a najmä čistoty.

Desaťdňovú diaľničnú známku sme kúpili presne v takej istej cene, v akej sme ju kúpili aj na Slovensku. Ihneď sme ju nalepili, aby sme na rakúskom území nemali problémy. Už sme tam kontrolu známok zažili. Dôkladne som aj prekontrolovala, či sú zreteľne vydierované dátumy. Benzín patril k tým drahším. Za euro šesťdesiat centov. Ivo natankoval tridsaťjeden litrov a na nich sme prešli celé Rakúsko.

Päť minút po pol druhej sme prekročili nemecko-rakúsku hranicu, ležiacu uprostred rieky Inn. A zas sa zmenil automobilový park. Veľké, tmavosivé, tmavomodré, čierne a strieborné autá sa zmenili na o trochu menšie, ale s prevahou malých, a všetkých možných farieb. Hneď bol svet veselší.

O trištvrte na štyri sme si urobili poslednú prestávku v zahraničí. Na malom odpočívadle so stolíkmi a lavičkami. Mali sme šťastie. Práve sa jeden stôl uvoľňoval. Zjedli sme plnené bagety kúpené v Günzburgu, ktoré boli dovtedy ukryté v chladničke. Na tachometri sme mali rovných päťtisíc kilometrov. Keď sme dojedli, zastali pred nami dve autá plné Turkov, Turkýň a Turčeniec. S obrovským množstvom jedla sa rozložili na vedľajšom stole. Autá mali tak doplna naložené, že šofér si musel určite vystačiť len s bočnými zrkadlami. Boli sme radi, že odchádzame, pretože poobedňajšiu siestu si podfarbovali tureckou muzikou, ozývajúcou sa z auta.

O trištvrte na sedem sme prešli rakúsko-slovenskou hranicou. Mali sme prejdených päťtisíctristojedenásť kilometrov. Ihneď som zavolala našim mladým a aj ajke. Aby vedeli, že to s naším návratom domov myslíme vážne. V Bratislave nám garmin predpovedal príchod do Zlatých Moraviec pár minút po ôsmej. To ale nevedel, že sa zastavíme naplniť benzínovú nádrž v Nitre a pomaškrtiť si na zmrzline v Jelenci. Benzín bol viac – menej vo francúzskych cenách. Liter stál euro a päťdesiattri centov. Od Donautalu v Nemecku sme minuli štyridsaťdeväť litrov. Zmrzlina u Beda namiesto obeda bola tentoraz namiesto večere.

O pol deviatej sme zastali pred naším činžiakom. Od nášho odchodu sme prešli päťtisícštyristotridsaťdeväť a pol kilometra. Počas skvelej šestnásťdennej dovolenky sme navštívili dve francúzske UNESCO pamiatky. Zámok Chambord a katedrálu v Remeši. Stretli sme mnoho zaujímavých a milých ľudí. Prechádzali sme sa medzi morom a nebom po Pobreží ružovej žuly a v Tonquédecu sme získali nových priateľov.

Čo viac si môžeme želať? Ďalšiu skvelú dovolenku. Kde? Možno na Alabastrovom a Smaragdovom pobreží a Pobreží ružovej žuly. Uvidíme, čo nám ďalšie leto prinesie.

P1010536.JPG

Pobrežie ružovej žuly


Potulky po Európe - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2014
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text: © Danuša Meňhartová
Fotografie: © Ivan Meňhart (im), Danuša Meňhartová
Číslo publikácie : 12
Technický redaktor: Jozef Škvarenina