Cesty - zmätky (Potulky Vysočinou a južnými Čechami)

I. časť - Vysočina

Prvý deň dovolenky

            V nedeľu ráno sme vstali do prekrásneho rána. Slniečko bolo vyusmievané od ucha k uchu. V pohode sme sa naraňajkovali, vypili si desiatovú kávičku a pripravili sme sa na naloďovací ceremoniál. Ivo pristavil ružové auto a ja som sa ponúkla, že zelené odveziem do garáže. A to som nemala robiť.
Niekedy v priebehu uplynulého týždňa sa hlave rodiny pokazil zámok na ľavých predných dverách. Dvere sa po zatvorení automaticky zamkli. Len tak, bez akéhokoľvek dôvodu. Jasné, že dvere sa nepokazili jemu. Dvere sa pokazili samé, alebo ešte pravdepodobnejšie som bola na vine ja, ktorá som bola na ňom pred dvoma týždňami v Bystrici.
Takže. Prišla som pred garáž, vystúpila som z auta a „privrela“ som za sebou dvere. Pretože aj v duchu som počula Ivanov hlas: „Musíš tie dvere nechávať dokorán? Raz ti ich niekto odrazí alebo ti do auta skočí myš.“ Pred dovolenkou som bola veľmi poslušne a zodpovedne naladená, čo sa mi tentokrát vypomstilo.
Po otvorení garáže som sa vrátila k ticho pradúcemu a spokojnému autíčku. Chytím kľučku a dvere sa neotvárajú. Potiahnem prudšie a zase nič. Vtedy mi začal v hlave blikať výstražný signál a začala sa mi vybavovať veta, ktorú Ivan hovoril Braňovi, nášmu kamarátovi a lekárovi oboch našich áut. „Braňko, opravil by si mi zámok na ľavých dverách?“
Ešte dobre, že existujú mobilné telefóny. Málokedy túto vetu poviem, ale teraz som ju myslela úplne vážne. Prvý telefonát bol adresovaný Ivovi. Jasné, naštval sa ako tajfún. Málokto by to doňho povedal, ale je to pravda. V určitých situáciách je určite jedovatejší ako ja a dokonca jedovatejší aj ako policajné psy. Teraz nastala práve takáto situácia.
„Čo si robila? Nevieš si zapamätať, že dvere sú pokazené? Všetko robíš hala – bala a tak to aj vyzerá!“
V momente som zrušila všetky Plzákove rady o konštruktívnych hádkach a pripomenula som môjmu drahému manželovi všetky zmätky z posledného týždňa, pričom som nezabudla doložiť: „Ja som to na rozdiel od teba prijímala s nadhľadom.“ Priznám sa, že sem – tam milujem jeho zmätky.
Ďalší telefonát patril Braňovi, ktorého som samozrejme obvinila, že sa to nemuselo stať, keby ten hlúpy zámok bol opravil. Takže nech si to ide teraz dať do poriadku. Myslím, že keby ma mohol v tej chvíli priškrtiť, tak by to určite urobil. Bol však ochotný vstať od nedeľného obeda s podmienkou, že Ivan príde pre neho. Takže ďalší telefonát patril Ivovi.
„Načo si volala Braňovi? Spravím to aj sám!“ ozval sa mierne podráždený hlas. O chvíľu už volal Braňo: „Kde je ten Ivan? Čakám na neho.“
To mi už môj drahý manžel nebral telefón, ale sa zrazu objavil vedľa mňa s veľkým drôtom v ruke. Pozrel na mňa krivým pohľadom a začal čarovať týmto neumelým nástrojom. Po čoraz dlhšej chvíli som nabrala odvahu a povedala som mu, že volal Braňo, ktorý ho čaká pred bránou. Pozrel na mňa ešte krivším pohľadom a s otázkou: „Nemohla si ešte zavolať aj záchranku a hasičov?“ odpochodoval domov. Dodnes mi je záhadou, prečo pol kilometra ku garáži a pol kilometra späť pred náš činžiak prešiel pešo.
O chvíľu dopravil Braňa, ktorý vo výbornej nálade /pretože sa mu zas potvrdilo, že sa vo mne skrýva mierne strelená ženská bytosť/ najskôr nejakým zázračným spôsobom vypol pradúce auto a potom – po chvíľke pokusov - otvoril aj dvere nášho milovaného autíčka. Hneď si ho aj zobral domov, že počas dovolenky nám ten nešťastný zámok opraví.
Ivovi sa v momente zlepšila nálada. Doma sme ešte dobalili posledné veci a z chladničky sme vybrali jedlo a nápoje na cestu.
Chladničku sme však už nezatvorili. Aspoň nie magnetickým poľom. Tentokrát sme už vopred rezignovali a odmietli sme hľadať opravára. Veď je nedeľa a nie je každý ako Braňo. Chladničku sme horko – ťažko zatvorili, prelepili a napísali na ňu veľký plagát:
„Neotvárať chladničku. Nedá sa potom zatvoriť.“
Táto informácia mala slúžiť pre prípadnú návštevu našich mladých a kolegyňu, ktorá sa nám podujala starať o kvety a poštu. Síce to skôr vyzeralo, že máme obavy, aby nám obsah chladničky nevyjedli.
Keď sa Kika dozvedela, že do chladničky jej neodporúčame vstúpiť, radšej prehlásila, že bez návštevy Moraviec sa za tie dva týždne bez problémov zaobídu, pričom nezabudla podotknúť:
„Vy ste ešte doma? Vy ste ale motáci! Vy musíte chodiť len na blízke dovolenky.“

            O trinástej hodine a pätnástych minútach sme už sedeli v aute, vynulovali sme tachometer, zamierili sme ešte k mame do Vozokán s tým vedomím, že sme domácej pani v Borovnej pri Telči pred pár dňami bližšie špecifikovali náš príchod. Medzi sedemnástou a osemnástou hodinou.
Už prvá dedinka, ktorou sme prechádzali, nám ukázala možné riziká pri dosahovaní tohto časového limitu. Samozrejme, okrem oneskoreného odchodu z Moraviec.
Začínala žatva a po poliach okolo cesty brázdili kombajny. Čo ale, keď sa z poľa vyhrnú na cesty?
O chvíľu sme sa presvedčili, že to nemusia byť len kombajny, ktoré zatarasia komunikáciu. Idúc cez ďalšiu dedinu, sme už z diaľky zbadali zvláštnu kolónu. Pred nami šli krokom dve autá za sebou a na ich čele „stepilá dáma“ so sebavedomým, suverénnym úsmevom na tvári, s minimálne tridsiatimi kilami nadváhy, ktoré na nej v rytme krokov majestátne menili pozície. Očarujúcim pohľadom flirtovala s mladým mužom a vôbec ju nezaujímalo, že ide stredom cesty, na ktorej sa už aj za nami rozrastala kolóna áut. Oproti nám vychádzali spoza každej zákruty nové a nové autá, takže v žiadnom prípade ani jeden z našej vznikajúcej húsenice si nemohol dovoliť riskovať a predbehnúť dvojicu. Ivan, „milujúci“ tieto situácie, celé dianie musel okomentovať:
„Neuhne sa a neuhne sa. Otvoriť okienko a ťapnúť ju po tom veľkom zadku.“
Na najnižšom možnom rýchlostnom stupni sme sa konečne dostali na rovinku, ktorá aspoň na chvíľu vytvorila priestor na predbiehanie.

            Po české hranice už naše auto chodí samo. Z pôvodného plánu, že cestou sa v žiadnom prípade nebudeme naháňať a budeme obdivovať krajinu, čím ďalej, tým viac schádzalo. Zastávka na benzínovej pumpe v Senici začína byť pre nás už pravidlom. Ja si tam musím dať kávu a nanuk a Ivanovi nerobí vôbec problémy sa mi v tomto prispôsobiť. Pripomenula som si, že je potrebné aktivovať roaming, ak nechceme zas ostať bez kontaktu so Slovenskom. Potešila ma správa mobilného operátora, ktorou mi oznámil, že som si práve aktivovala túto službu, ktorá je spoplatnená 0,- Sk. Do polovice moravského územia som držala mobil na kolenách a kontrolovala displej, aký český operátor mi tam nabehne. Nič také sa nedialo. Chvíľami bol displej prázdny, chvíľami sa ukázal slovenský operátor. Až nastala chvíľa, že akýkoľvek operátor zmizol definitívne. Zopakovalo sa vlaňajšie Taliansko.
V týchto chvíľach môj drahý manžel víťazoslávne zamrmle:
„To sú tie tvoje výdobytky techniky. Len ti komplikujú život.“ Nuž, čo môžem očakávať od človeka, ktorý každú jednu pauzu bankomatu berie ako osobný útok na svoju osobu a dodnes radšej píše všetky správy a vyhodnotenia na mechanickom písacom stroji?
Ale ja som už vytrénovaná vlaňajšími dovolenkami a prijatím filozofie „čo nemáš, to ti nechýba“ a pohľadom späť, že ešte pred pár rokmi nám počas dovolenky žiaden mobil nekomplikoval život. Hodila som ho na spodok tašky s vyhrážkou, že ho zamknem do posledného priečinka kufra, aby som ho nemala ani na očiach.
Kratučkú zastávku sme si urobili pri znojemských záhradách, ktoré sa v tomto období menia na jednu veľkú tržnicu a je tu ponuka ovocia a zeleniny predovšetkým z vlastných záhrad. Každú chvíľu sa pri niektorom stánku alebo bránke do záhrady zastavujú alebo odchádzajú ďalšie a ďalšie autá. V dvoch záhradách dokonca opekali celé prasiatka a ponúkali k nim domáci chlieb a doma nakladané uhorky, baranie rožky, horčicu. My sme neodolali a kúpili sme si kilo jahôd. Pri kupovaní ovocia sa málokedy tvárim nadšene – ja jediná v našej rodine musím mať svetlú chvíľku na jeho konzumáciu – čo si predavačka zle vysvetlila a predala nám ich o desať korún lacnejšie. A pritom jahody mám ešte celkom rada. Ktovie, za čo by nám predala jablká, pri ktorých sa tvárim obzvlášť nezúčastnene.

            Cestou sme pokračovali mestami čaju – Jemnice a cukru – Dačice. Odtiaľ bolo akoby už len kameňom dohodiť do Borovnej. Samozrejme, nie pre nás. Mala som snahu, vzhľadom na pribúdajúci čas a nefunkčný telefón, nájsť nejakú skratku. Na mape to bolo také jednoduché.
„Ivko, tu odbočíme doľava, ale tak skoro do protismeru a potom pôjdeme cez pár dediniek a sme tam.“
Už hneď v prvej dedine, v Myslůvke, sme si uvedomili, že to nie je také jednoduché a radšej sme vyblúdili návrat na hlavnú cestu a šli sme priamo do Telče. Keď sme ju prekrižovali juhozápadným okrajom na druhú stranu a nikde nebol veľký transparent, ktorý by nás navigoval do nášho nového pôsobiska, rozhodli  sme sa pri benzínke smerom na Jindřichov Hradec vrátiť po vlastnej osi späť. Teraz sme sa už radšej pýtali domácich, kde musíme odbočiť. Ochotný muž nám dal vyčerpávajúcu odpoveď a naozaj sa nám z tejto strany cesty objavila už správna smerovka. O štvrť na osem sme sa dostali na križovatku, ktorá hlásila už len dva kilometre do Borovnej. Ešte šťastie, že som nenechávala na poslednú chvíľu ďalšie orientačné body a našu pani domácu som v predstihu, ešte na Slovensku, telefonicky vyspovedala.
Na tvári miesta som si uvedomila, že takúto navigáciu má už naozaj dobre odskúšanú. Hneď pri vstupe do dediny som presne vedela, ktorým smerom sa máme vybrať.
Na webovej stránke je uvedené, že hospodárstvo pochádza zo 17. storočia. Ale ono si zachovalo stredoveký charakter dodnes. Pred nami sa po ľavej strane prístupovej cesty na začiatku dediny objavilo mohutne pôsobiace hospodárstvo s masívnymi vonkajšími múrmi a cestou vedúcou k veľkej zelenej bráne.

            Ako sme vôbec prišli na Borovnú?  A prečo sme si vybrali za centrálu nášho vysočanského pobytu práve Telč?
Vlani sme tu strávili jeden deň a zamilovali sme sa do nej tak, ako v Toskánsku do Sieny. A povedali sme si presne to isté, čo pred rokmi pred sienskym Dómom: „Tu strávime dovolenku.“
Začiatkom januára sme si s Ivanom urobili na mape desať kilometrový kruh okolo Telče. Potom som si zobrala propagačný materiál „Průvodce venkovskou turistikou – Vysočina“ a na základe výberových podmienok som začala robiť selekciu. K základným podmienkam patrila dvojposteľová izba so sociálnym zariadením a kuchynkou a možnosť parkovania. Mojou ďalšou skrytou podmienkou bolo, aby to nebol veľkoubytovací komplex s možnosťou množstva hostí. Niečo malé, útulné.
Po poslednom ubytovaní v mládežníckom hosteli v Siene, kedy už aj môj vcelku tolerantný manžel otvoril po polnoci dvere na chodbu a skríkol: „Silenzio, prego!“, som mala predstavu niečoho komorného, kde bude veľký dvor, dve, maximálne tri izby pre hostí a popred ubytovanie nebude viesť medzinárodná trať Formuly 1.
Do prvého výberu sa nám dostalo šesť S. Pod písmenom S sa v sprievodcovi skrývalo vlastné varenie vo vybavenej kuchynke – chalupy, letné byty, apartmány a turistické ubytovne.
Ďalším kritériom bola možnosť získania ďalších informácií na webe a možnosť kontaktovať sa s potenciálnymi domácimi prostredníctvom e-mailu.
Už podľa ilustračných fotografií v sprievodcovi sme sa s Ivanom opakovane vracali k Borovnej. Niečo nás na tom obrázku priťahovalo. Či to bola aj na tom malom priestore naznačená mohutnosť starej stavby s červenou strechou, v popredí veľký strom, široká príjazdová cesta, ponad ktorú bol výhľad do zvlnenej zelenej krajiny Vysočiny. Alebo to bol názov Dvůr v Borovné, ktorý naznačoval naozaj veľký priestranný dvor opísaný v sprievodcovi. Neviem. Bolo to niečo medzi zemou a nebom, čo nás stále privádzalo späť k tomuto ubytovaniu. Jediná vec, ktorá nás odrádzala, skôr mňa ako Ivana, bola tá, že farma sa zameriavala na chov prasiatok.

            Ja, čo som bola v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prijatá na Vysokú školu poľnohospodársku – zootechnický odbor – som mala obavy, či nám prasiatka nebudú príliš znepríjemňovať život. V minulom storočí som ešte pred začiatkom môjho vysokoškolského poľnohospodárskeho štúdia zdupkala z profesionálnej dráhy živočíchara z prozaického dôvodu. Raz v noci, cez moje posledné stredoškolské prázdniny som sa zobudila s predstavou, že stojím uprostred kravína a takto tam budem stávať celý svoj zvyšok života. Po definitívnom rannom prebudení viedla moja prvá cesta za otcom so slovami: „Ak môžeš, vybav mi, prosím ťa, nástup do Calexky.“ Našťastie im práve chýbala chemička do laboratória, tak som mohla hneď začať pracovať. Tým prišla naša spoločnosť, našťastie, o jedného zootechnika.
Skúste však odolať leteckému záberu na statok, uprostred ktorého je dvor vo veľkosti futbalového ihriska a okolo neho polia. Tento pohľad sme získali, keď sme si otvorili piateho januára webovú stránku dvurvborovne.

            A skúste odolať textu, že statok, ktorému sa tu od nepamäti hovorí „Dvůr“ patril pôvodne telčským grófom a bol postavený v 17. storočí. Po pozemkovej reforme v roku 1926 kúpil statok od štátu dedo terajšej domácej pani a hospodáril na ňom až do roku 1956. V roku 1996 sa vnučka na statok nasťahovala aj s manželom, synom a dcérou a začali ho opravovať a hospodáriť v ňom. Toto sme sa dočítali v histórii. Stránka ubytovania vyžarovala pokoj a pohodu, ktorú som od tejto dovolenky očakávala. Sľubovala ubytovanie v izbe pre dve až štyri osoby s vlastným príslušenstvom a kuchynkou. Možnosť zaparkovania auta a uschovania bicyklov. A dokonca aj priestor pre domáceho štvornohého miláčika. Hostia majú k dispozícii ohnište, deti sa môžu hrať na rozľahlom uzatvorenom dvore s mačiatkami, uvidia malé prasiatka, teliatka a kuriatka. No a posledná dôležitá informácia na webovej stránke tiež uľahčovala rozhodovanie: „Ak sa nechcete zaťažovať varením, pripravíme vám raňajky a aj ďalšie stravovanie.“ Komunikácia s pani Libušou Kvapilovou, vnučkou pôvodného majiteľa, bola tiež veľmi príjemná. Už 13. januára reagovala na môj mail, pričom nás len požiadala, aby sme jej najneskôr 31. mája potvrdili, či rezervácia platí. Vo februári som ešte upresňovala termín a pani Libuše obratom odpovedala a list ukončila so slovami „tešíme se na shledanou v létě.“
Priznám sa, že som mala výčitky svedomia a mám ich dodnes, pretože som ešte stále mala  drobné pochybnosti kvôli farme a prasiatkam a ešte som zisťovala aj inú možnosť ubytovania. Príliš profesionálny prístup ďalšieho ubytovateľa s presne vymedzenými a striktnými podmienkami a zálohami však spravil svoje. Mojej voľnomyšlienkárskej duši, ktorá sa nechá len veľmi nerada niečim zväzovať, to nevyhovovalo.
Vyhrala jednoduchosť a ľudskosť, ktorá vyžarovala nielen z ilustrácií, ale aj z listov a telefonátov s pani Libušou.
A to, že Ivana chytila Borovná za srdce ihneď.

            Skutočnosť dokonca predchádzala očakávanie. V nedeľu večer, po devätnástej hodine, sme zastavili pred tabuľou na začiatku dediny. Podľa posledného rozhovoru som vedela, že za tabuľou máme zahnúť vľavo a prídeme k jedinému domu. Toto som vedela. Ale slovo dom nevystihovalo to, čo sa nám objavilo pred očami. Na žiadnom zábere nebola vystihnutá až taká monumentálnosť tohto obydlia.


Dvůr v Borovné

Mohutné základy zo severnej strany nás naozaj zaviedli do sedemnásteho storočia. Štrkovou cestičkou /až na tretí deň sme zistili, že toto je neoficiálna cesta, pretože oficiálna išla druhou stranou a tá bola vyasfaltovaná/ sme prišli ku stredu východnej strany statku, pred obrovskú zelenú bránu. Ivan zostal sedieť v aute a ja som šla na výzvedy, čo ďalej. Obrovský pes /podľa mojich merítok/ docválal k bráne a patrične mi dával najavo, že cez neho sa dovnútra nedostanem. Vlčiaka menom Pepa však majú domáci namiesto zvončeka. Pepa sa rozbreše a domáci vedia, že majú návštevu. Takže aj teraz na tento signál prišla k bráne usmiata štyridsiatnička, ktorá v nás ihneď odhadla slovenských dovolenkárov a dokorán otvorila bránu so slovami: „Zaparkujte si auto tamto.“ Mňa ihneď stiahla k bráne a vysvetlila mi mechanizmus otvárania obrovskej brány. Na druhý deň som ho zodpovedne vysvetlila môjmu drahému manželovi. Ale aj tak sme mali možnosť otvárania brány len smerom von. Pepa nemal námietky, keď sme chceli odísť. Horšie to bolo s naším príchodom. Vždy sme radšej čakali na niekoho z domácich, pretože Pepa brechal, vrčal a správal sa príliš majetnícky k svojmu teritóriu.

            Už pri našom príchode vládla na dvore pohoda. V podvečernom slniečku sedeli pri letných stoloch domáci a naši budúci susedia – ostravská rodina s päťročným synom a hrali Človeče, nezlob se. Domáca pani nám ukázala naše priestory, do ktorých sa vchádzalo priamo z dvora. Prvá miestnosť bola priestranná kuchyňa, za ňou nasledovala chodbička s dverami do kúpeľne a izby.
Pani Libuša si s nami dohodla termín raňajok, pričom mala len jednu podmienku, aby sa k nám do kuchyne dostala pred ôsmou, aby nám ich mohla položiť na stôl. V kuchyni sme mali k dispozícii obidva základné druhy kávy a čaj, čo sme si mali, po vzájomnej dohode, variť sami.

            Pri sťahovaní našej batožiny z auta do bytu sme vždy prehodili pár slov s osadenstvom dvora. Nielen ľudským, ale aj zvieracím. O chvíľu sme mali okolo seba pätoro mesačných mačeniec, na ktoré sme museli počas celého pobytu dávať neskutočný pozor, pretože boli všade. Bytostne neznášali, keď nás videli cez celosklenené dvere, že sedíme v kuchyni a oni nemôžu ísť za nami. Dokázali sa vyškriabať po drevených lištách do tretiny dvier, pretože boli presvedčené, že nejakým spôsobom prekonajú túto prekážku.
Neprekonali. Ale po celú dobu boli pre nás zdrojom veľkej zábavy a obáv, aby sme im neublížili.
Predstavte si ráno. Máte všetko pobalené na cestu, máte určený denný itinerár, už máte otvorenú veľkú bránu pod drobnohľadom vlčiaka Pepu. Bolo by prirodzené sadnúť si do auta a ísť bez problémov za svojím cieľom. Veď ste na dovolenke. Nie však v Borovnej.
Každé ráno sme sa po štyroch plazili okolo auta a vyberali spod neho mačence a keď sme ich konečne spacifikovali, tak som pri bráne poskakovala a vykrikovala na Ivana nastupujúceho do auta:
„Rýchlo, rýchlo. Ešte sú na druhej strane dvora. Pozor, blížia sa. Ponáhľaj sa.“ Z dvora sme vychádzali ako namydlený blesk.

            Všetci moji blízki poznajú môj vzťah k zvieratám. Mám ich rada. Ale na diaľku. Mám vážne problémy ich chytiť do rúk, hladkať a už vôbec by som nebola schopná ich chovať v dome. Aby som sa s nimi musela deliť o posteľ alebo kreslo. To je pre mňa niečo nepredstaviteľné. Môj drahý manžel o tom veľmi dobre vie. Ale zároveň aj veľmi dobre pozná našu dospelú dcéru, ktorá ešte donedávna nemohla prejsť okolo žiadneho psa bez pozdravu. „Vyliečila“ ju až naša vnučka, pretože v tomto prípade sa Kike nezdá ako dobrý nápad podávať každému havovi ruku, k čomu má Nina pravdepodobne po nej zdedené bunky.
Jedno ráno, keď sa všetkých päť mačeniec zas dobýjalo do našej kuchyne, utekal môj drahý manžel pre fotoaparát a prinútil ma vyjsť von. Posadil ma na kamennú lavicu pred našimi dverami a do rúk mi nastrkal všetky malé mačence. Z toho pohľadu bol šokovaný aj dospelý kocúr, ktorý sa na tento úkaz a môj výraz tváre, prišiel pozrieť zblízka. Takže sa mi ešte aj on usalašil na kolenách. Nevedela som od radosti, či sa mám jedovať, či sa mám tváriť blazeovane – veď som na dovolenke, či mám pridržiavať mačence alebo ich mám nechať všetky poutekať, pretože Ivan namiesto toho, aby rýchlo urobil záber, sa ešte na celej situácii bavil a rozprával mi:
„Vieš ako sa bude Kika tešiť?“
Nakoniec sa mu podaril urobiť záber, na ktorom som ja a po mne loziace tri mačence. Jedno mi skúma z môjho ľavého pleca chrbát, takže vyzerám ako dobrá ježibaba, ktorá má pre istotu v rukách ešte dva čierne živé uhlíky. Ďalšie mačence a kocúr rezignovali na dlhé pózovanie pred objektívom fotografa a ušli za ďalšou a lepšou zábavou.


Naši každodenní spoločníci

            Ale vráťme sa k nášmu príchodu do Borovnej. Hneď po príchode som požiadala domácu, pani Libušu, či by som nemohla oznámiť našim mladým úspešný príchod. Máme taký zvyk. A zároveň som vysvetlila môj problém s technikou, v tomto prípade mobilom.
Syn Pavel bol veľmi pozorný hostiteľ a ihneď mi umožnil zavolať z jeho telefónu. V stručnosti som Kike povedala čo sa stalo, upozornila som ju, že toto číslo, z ktorého volám, patrí mladému domácemu pánovi, takže v prípade potreby a núdze môže, samozrejme s jeho dovolením, napísať nám správu na jeho mobil. My sa už potom nejako spojíme.
Pavel sa ešte večer u nás zastavil, vypili sme pár pohárov dobrého topoľčianskeho vína, ktoré sme si priniesli a povyťahovali sme z neho typy na kúpanie v okolí. Po vlaňajšej dovolenke v Južných Čechách sme si sľubovali, že tento rok určite aspoň jeden deň budeme leňošiť pri vode. Úmysel bol dobrý, ale počas celého dvojtýždňového pobytu sa nerealizoval. Jednoducho, nemali sme čas. Vždy bolo niečo dôležitejšie a zaujímavejšie, čo sme chceli vidieť a zažiť.