I. časť - Vysočina
Prvý deň dovolenky
V nedeľu ráno sme vstali do prekrásneho rána. Slniečko bolo vyusmievané od
ucha k uchu. V pohode sme sa naraňajkovali, vypili si desiatovú
kávičku a pripravili sme sa na naloďovací ceremoniál. Ivo pristavil ružové
auto a ja som sa ponúkla, že zelené odveziem do garáže. A to som nemala
robiť.
Niekedy v priebehu uplynulého týždňa sa hlave rodiny pokazil zámok na
ľavých predných dverách. Dvere sa po zatvorení automaticky zamkli. Len tak, bez
akéhokoľvek dôvodu. Jasné, že dvere sa nepokazili jemu. Dvere sa pokazili samé,
alebo ešte pravdepodobnejšie som bola na vine ja, ktorá som bola na ňom pred
dvoma týždňami v Bystrici.
Takže. Prišla som pred garáž, vystúpila som z auta a „privrela“ som za
sebou dvere. Pretože aj v duchu som počula Ivanov hlas: „Musíš tie dvere
nechávať dokorán? Raz ti ich niekto odrazí alebo ti do auta skočí myš.“ Pred
dovolenkou som bola veľmi poslušne a zodpovedne naladená, čo sa mi
tentokrát vypomstilo.
Po otvorení garáže som sa vrátila k ticho pradúcemu a spokojnému
autíčku. Chytím kľučku a dvere sa neotvárajú. Potiahnem prudšie a zase
nič. Vtedy mi začal v hlave blikať výstražný signál a začala sa mi
vybavovať veta, ktorú Ivan hovoril Braňovi, nášmu kamarátovi a lekárovi
oboch našich áut. „Braňko, opravil by si mi zámok na ľavých dverách?“
Ešte dobre, že existujú mobilné telefóny. Málokedy túto vetu poviem, ale
teraz som ju myslela úplne vážne. Prvý telefonát bol adresovaný Ivovi. Jasné,
naštval sa ako tajfún. Málokto by to doňho povedal, ale je to pravda.
V určitých situáciách je určite jedovatejší ako ja a dokonca
jedovatejší aj ako policajné psy. Teraz nastala práve takáto situácia.
„Čo si robila? Nevieš si zapamätať, že dvere sú pokazené? Všetko robíš hala –
bala a tak to aj vyzerá!“
V momente som zrušila všetky Plzákove rady o konštruktívnych
hádkach a pripomenula som môjmu drahému manželovi všetky zmätky
z posledného týždňa, pričom som nezabudla doložiť: „Ja som to na rozdiel od
teba prijímala s nadhľadom.“ Priznám sa, že sem – tam milujem jeho zmätky.
Ďalší telefonát patril Braňovi, ktorého som samozrejme obvinila, že sa to
nemuselo stať, keby ten hlúpy zámok bol opravil. Takže nech si to ide teraz dať
do poriadku. Myslím, že keby ma mohol v tej chvíli priškrtiť, tak by to
určite urobil. Bol však ochotný vstať od nedeľného obeda s podmienkou, že Ivan
príde pre neho. Takže ďalší telefonát patril Ivovi.
„Načo si volala Braňovi? Spravím to aj sám!“ ozval sa mierne podráždený hlas.
O chvíľu už volal Braňo: „Kde je ten Ivan? Čakám na neho.“
To mi už môj drahý manžel nebral telefón, ale sa zrazu objavil vedľa mňa
s veľkým drôtom v ruke. Pozrel na mňa krivým pohľadom a začal
čarovať týmto neumelým nástrojom. Po čoraz dlhšej chvíli som nabrala odvahu
a povedala som mu, že volal Braňo, ktorý ho čaká pred bránou. Pozrel na mňa
ešte krivším pohľadom a s otázkou: „Nemohla si ešte zavolať aj záchranku
a hasičov?“ odpochodoval domov. Dodnes mi je záhadou, prečo pol kilometra
ku garáži a pol kilometra späť pred náš činžiak prešiel pešo.
O chvíľu dopravil Braňa, ktorý vo výbornej nálade /pretože sa mu zas
potvrdilo, že sa vo mne skrýva mierne strelená ženská bytosť/ najskôr nejakým
zázračným spôsobom vypol pradúce auto a potom – po chvíľke pokusov -
otvoril aj dvere nášho milovaného autíčka. Hneď si ho aj zobral domov, že počas
dovolenky nám ten nešťastný zámok opraví.
Ivovi sa v momente zlepšila nálada. Doma sme ešte dobalili posledné veci
a z chladničky sme vybrali jedlo a nápoje na cestu.
Chladničku sme však už nezatvorili. Aspoň nie magnetickým poľom. Tentokrát
sme už vopred rezignovali a odmietli sme hľadať opravára. Veď je nedeľa
a nie je každý ako Braňo. Chladničku sme horko – ťažko zatvorili, prelepili
a napísali na ňu veľký plagát: „Neotvárať chladničku. Nedá sa potom zatvoriť.“
Táto informácia mala slúžiť pre prípadnú návštevu našich mladých
a kolegyňu, ktorá sa nám podujala starať o kvety a poštu. Síce to
skôr vyzeralo, že máme obavy, aby nám obsah chladničky nevyjedli. Keď sa Kika dozvedela, že do chladničky jej neodporúčame vstúpiť, radšej
prehlásila, že bez návštevy Moraviec sa za tie dva týždne bez problémov zaobídu,
pričom nezabudla podotknúť: „Vy ste ešte doma? Vy ste ale motáci! Vy musíte chodiť len na blízke
dovolenky.“
O trinástej hodine a pätnástych minútach sme už sedeli v aute,
vynulovali sme tachometer, zamierili sme ešte k mame do Vozokán s tým
vedomím, že sme domácej pani v Borovnej pri Telči pred pár dňami bližšie
špecifikovali náš príchod. Medzi sedemnástou a osemnástou hodinou.
Už prvá dedinka, ktorou sme prechádzali, nám ukázala možné riziká pri
dosahovaní tohto časového limitu. Samozrejme, okrem oneskoreného odchodu
z Moraviec.
Začínala žatva a po poliach okolo cesty brázdili kombajny. Čo ale, keď
sa z poľa vyhrnú na cesty?
O chvíľu sme sa presvedčili, že to nemusia byť len kombajny, ktoré
zatarasia komunikáciu. Idúc cez ďalšiu dedinu, sme už z diaľky zbadali zvláštnu
kolónu. Pred nami šli krokom dve autá za sebou a na ich čele „stepilá dáma“
so sebavedomým, suverénnym úsmevom na tvári, s minimálne tridsiatimi kilami
nadváhy, ktoré na nej v rytme krokov majestátne menili pozície. Očarujúcim
pohľadom flirtovala s mladým mužom a vôbec ju nezaujímalo, že ide
stredom cesty, na ktorej sa už aj za nami rozrastala kolóna áut. Oproti nám
vychádzali spoza každej zákruty nové a nové autá, takže v žiadnom
prípade ani jeden z našej vznikajúcej húsenice si nemohol dovoliť riskovať
a predbehnúť dvojicu. Ivan, „milujúci“ tieto situácie, celé dianie musel
okomentovať:
„Neuhne sa a neuhne sa. Otvoriť okienko a ťapnúť ju po tom veľkom
zadku.“ Na najnižšom možnom rýchlostnom stupni sme sa konečne dostali na rovinku,
ktorá aspoň na chvíľu vytvorila priestor na predbiehanie.
Po české
hranice už naše auto chodí samo. Z pôvodného plánu, že cestou sa
v žiadnom prípade nebudeme naháňať a budeme obdivovať krajinu, čím
ďalej, tým viac schádzalo. Zastávka na benzínovej pumpe v Senici začína byť
pre nás už pravidlom. Ja si tam musím dať kávu a nanuk a Ivanovi
nerobí vôbec problémy sa mi v tomto prispôsobiť. Pripomenula som si, že je
potrebné aktivovať roaming, ak nechceme zas ostať bez kontaktu so Slovenskom.
Potešila ma správa mobilného operátora, ktorou mi oznámil, že som si práve
aktivovala túto službu, ktorá je spoplatnená 0,- Sk. Do polovice moravského
územia som držala mobil na kolenách a kontrolovala displej, aký český
operátor mi tam nabehne. Nič také sa nedialo. Chvíľami bol displej prázdny,
chvíľami sa ukázal slovenský operátor. Až nastala chvíľa, že akýkoľvek operátor
zmizol definitívne. Zopakovalo sa vlaňajšie Taliansko.
V týchto chvíľach môj drahý manžel víťazoslávne zamrmle:
„To sú tie tvoje výdobytky techniky. Len ti komplikujú život.“ Nuž, čo môžem
očakávať od človeka, ktorý každú jednu pauzu bankomatu berie ako osobný útok na
svoju osobu a dodnes radšej píše všetky správy a vyhodnotenia na
mechanickom písacom stroji?
Ale ja som už vytrénovaná vlaňajšími dovolenkami a prijatím filozofie
„čo nemáš, to ti nechýba“ a pohľadom späť, že ešte pred pár rokmi nám počas
dovolenky žiaden mobil nekomplikoval život. Hodila som ho na spodok tašky
s vyhrážkou, že ho zamknem do posledného priečinka kufra, aby som ho nemala
ani na očiach.
Kratučkú zastávku sme si urobili pri znojemských záhradách, ktoré sa
v tomto období menia na jednu veľkú tržnicu a je tu ponuka ovocia
a zeleniny predovšetkým z vlastných záhrad. Každú chvíľu sa pri
niektorom stánku alebo bránke do záhrady zastavujú alebo odchádzajú ďalšie
a ďalšie autá. V dvoch záhradách dokonca opekali celé prasiatka
a ponúkali k nim domáci chlieb a doma nakladané uhorky, baranie
rožky, horčicu. My sme neodolali a kúpili sme si kilo jahôd. Pri kupovaní
ovocia sa málokedy tvárim nadšene – ja jediná v našej rodine musím mať
svetlú chvíľku na jeho konzumáciu – čo si predavačka zle vysvetlila
a predala nám ich o desať korún lacnejšie. A pritom jahody mám
ešte celkom rada. Ktovie, za čo by nám predala jablká, pri ktorých sa tvárim
obzvlášť nezúčastnene.
Cestou sme
pokračovali mestami čaju – Jemnice a cukru – Dačice. Odtiaľ bolo akoby už
len kameňom dohodiť do Borovnej. Samozrejme, nie pre nás. Mala som snahu,
vzhľadom na pribúdajúci čas a nefunkčný telefón, nájsť nejakú skratku. Na
mape to bolo také jednoduché.
„Ivko, tu odbočíme doľava, ale tak skoro do protismeru a potom pôjdeme
cez pár dediniek a sme tam.“
Už hneď v prvej dedine, v Myslůvke, sme si uvedomili, že to nie je
také jednoduché a radšej sme vyblúdili návrat na hlavnú cestu a šli
sme priamo do Telče. Keď sme ju prekrižovali juhozápadným okrajom na druhú
stranu a nikde nebol veľký transparent, ktorý by nás navigoval do nášho
nového pôsobiska, rozhodli sme sa pri benzínke smerom na Jindřichov Hradec
vrátiť po vlastnej osi späť. Teraz sme sa už radšej pýtali domácich, kde musíme
odbočiť. Ochotný muž nám dal vyčerpávajúcu odpoveď a naozaj sa nám
z tejto strany cesty objavila už správna smerovka. O štvrť na osem sme
sa dostali na križovatku, ktorá hlásila už len dva kilometre do Borovnej. Ešte
šťastie, že som nenechávala na poslednú chvíľu ďalšie orientačné body
a našu pani domácu som v predstihu, ešte na Slovensku, telefonicky
vyspovedala. Na tvári miesta som si uvedomila, že takúto navigáciu má už naozaj dobre
odskúšanú. Hneď pri vstupe do dediny som presne vedela, ktorým smerom sa máme
vybrať.
Na webovej stránke je uvedené, že hospodárstvo pochádza zo 17. storočia. Ale
ono si zachovalo stredoveký charakter dodnes. Pred nami sa po ľavej strane
prístupovej cesty na začiatku dediny objavilo mohutne pôsobiace hospodárstvo
s masívnymi vonkajšími múrmi a cestou vedúcou k veľkej zelenej
bráne.
Ako sme vôbec prišli na Borovnú? A prečo sme si vybrali za centrálu
nášho vysočanského pobytu práve Telč?
Vlani sme tu strávili jeden deň a zamilovali sme sa do nej tak, ako
v Toskánsku do Sieny. A povedali sme si presne to isté, čo pred rokmi
pred sienskym Dómom: „Tu strávime dovolenku.“
Začiatkom januára sme si s Ivanom urobili na mape desať kilometrový kruh
okolo Telče. Potom som si zobrala propagačný materiál „Průvodce venkovskou
turistikou – Vysočina“ a na základe výberových podmienok som začala robiť
selekciu. K základným podmienkam patrila dvojposteľová izba so sociálnym
zariadením a kuchynkou a možnosť parkovania. Mojou ďalšou skrytou
podmienkou bolo, aby to nebol veľkoubytovací komplex s možnosťou množstva
hostí. Niečo malé, útulné.
Po poslednom ubytovaní v mládežníckom hosteli v Siene, kedy už aj
môj vcelku tolerantný manžel otvoril po polnoci dvere na chodbu a skríkol:
„Silenzio, prego!“, som mala predstavu niečoho komorného, kde bude veľký dvor,
dve, maximálne tri izby pre hostí a popred ubytovanie nebude viesť
medzinárodná trať Formuly 1.
Do prvého výberu sa nám dostalo šesť S. Pod písmenom S sa
v sprievodcovi skrývalo vlastné varenie vo vybavenej kuchynke – chalupy,
letné byty, apartmány a turistické ubytovne.
Ďalším kritériom bola možnosť získania ďalších informácií na webe
a možnosť kontaktovať sa s potenciálnymi domácimi prostredníctvom
e-mailu.
Už podľa ilustračných fotografií v sprievodcovi sme sa s Ivanom
opakovane vracali k Borovnej. Niečo nás na tom obrázku priťahovalo. Či to
bola aj na tom malom priestore naznačená mohutnosť starej stavby s červenou
strechou, v popredí veľký strom, široká príjazdová cesta, ponad ktorú bol
výhľad do zvlnenej zelenej krajiny Vysočiny. Alebo to bol názov Dvůr
v Borovné, ktorý naznačoval naozaj veľký priestranný dvor opísaný
v sprievodcovi. Neviem. Bolo to niečo medzi zemou a nebom, čo nás
stále privádzalo späť k tomuto ubytovaniu. Jediná vec, ktorá nás odrádzala,
skôr mňa ako Ivana, bola tá, že farma sa zameriavala na chov prasiatok.
Ja, čo som bola v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prijatá na
Vysokú školu poľnohospodársku – zootechnický odbor – som mala obavy, či nám
prasiatka nebudú príliš znepríjemňovať život. V minulom storočí som ešte
pred začiatkom môjho vysokoškolského poľnohospodárskeho štúdia zdupkala
z profesionálnej dráhy živočíchara z prozaického dôvodu. Raz
v noci, cez moje posledné stredoškolské prázdniny som sa zobudila
s predstavou, že stojím uprostred kravína a takto tam budem stávať
celý svoj zvyšok života. Po definitívnom rannom prebudení viedla moja prvá
cesta za otcom so slovami: „Ak môžeš, vybav mi, prosím ťa, nástup do Calexky.“
Našťastie im práve chýbala chemička do laboratória, tak som mohla hneď začať
pracovať. Tým prišla naša spoločnosť, našťastie, o jedného zootechnika.
Skúste však odolať leteckému záberu na statok, uprostred ktorého je dvor vo
veľkosti futbalového ihriska a okolo neho polia. Tento pohľad sme získali,
keď sme si otvorili piateho januára webovú stránku dvurvborovne.
A skúste odolať textu, že statok, ktorému sa tu od nepamäti hovorí
„Dvůr“ patril pôvodne telčským grófom a bol postavený v 17. storočí.
Po pozemkovej reforme v roku 1926 kúpil statok od štátu dedo terajšej
domácej pani a hospodáril na ňom až do roku 1956. V roku 1996 sa
vnučka na statok nasťahovala aj s manželom, synom a dcérou
a začali ho opravovať a hospodáriť v ňom. Toto sme sa dočítali
v histórii. Stránka ubytovania vyžarovala pokoj a pohodu, ktorú som od
tejto dovolenky očakávala. Sľubovala ubytovanie v izbe pre dve až štyri
osoby s vlastným príslušenstvom a kuchynkou. Možnosť zaparkovania auta
a uschovania bicyklov. A dokonca aj priestor pre domáceho štvornohého
miláčika. Hostia majú k dispozícii ohnište, deti sa môžu hrať na rozľahlom
uzatvorenom dvore s mačiatkami, uvidia malé prasiatka, teliatka
a kuriatka. No a posledná dôležitá informácia na webovej stránke tiež
uľahčovala rozhodovanie: „Ak sa nechcete zaťažovať varením, pripravíme vám
raňajky a aj ďalšie stravovanie.“ Komunikácia s pani Libušou Kvapilovou,
vnučkou pôvodného majiteľa, bola tiež veľmi príjemná. Už 13. januára reagovala
na môj mail, pričom nás len požiadala, aby sme jej najneskôr 31. mája potvrdili,
či rezervácia platí. Vo februári som ešte upresňovala termín a pani Libuše
obratom odpovedala a list ukončila so slovami „tešíme se na shledanou
v létě.“
Priznám sa, že som mala výčitky svedomia a mám ich dodnes, pretože som
ešte stále mala drobné pochybnosti kvôli farme a prasiatkam a ešte
som zisťovala aj inú možnosť ubytovania. Príliš profesionálny prístup ďalšieho
ubytovateľa s presne vymedzenými a striktnými podmienkami
a zálohami však spravil svoje. Mojej voľnomyšlienkárskej duši, ktorá sa
nechá len veľmi nerada niečim zväzovať, to nevyhovovalo.
Vyhrala jednoduchosť a ľudskosť, ktorá vyžarovala nielen
z ilustrácií, ale aj z listov a telefonátov s pani
Libušou.
A to, že Ivana chytila Borovná za srdce ihneď.
Skutočnosť dokonca predchádzala očakávanie. V nedeľu večer, po
devätnástej hodine, sme zastavili pred tabuľou na začiatku dediny. Podľa
posledného rozhovoru som vedela, že za tabuľou máme zahnúť vľavo a prídeme
k jedinému domu. Toto som vedela. Ale slovo dom nevystihovalo to, čo sa nám
objavilo pred očami. Na žiadnom zábere nebola vystihnutá až taká monumentálnosť
tohto obydlia.
Dvůr v Borovné
Mohutné základy zo severnej strany nás naozaj zaviedli do sedemnásteho
storočia. Štrkovou cestičkou /až na tretí deň sme zistili, že toto je
neoficiálna cesta, pretože oficiálna išla druhou stranou a tá bola
vyasfaltovaná/ sme prišli ku stredu východnej strany statku, pred obrovskú
zelenú bránu. Ivan zostal sedieť v aute a ja som šla na výzvedy, čo
ďalej. Obrovský pes /podľa mojich merítok/ docválal k bráne a patrične
mi dával najavo, že cez neho sa dovnútra nedostanem. Vlčiaka menom Pepa však
majú domáci namiesto zvončeka. Pepa sa rozbreše a domáci vedia, že majú
návštevu. Takže aj teraz na tento signál prišla k bráne usmiata
štyridsiatnička, ktorá v nás ihneď odhadla slovenských dovolenkárov
a dokorán otvorila bránu so slovami: „Zaparkujte si auto tamto.“ Mňa ihneď
stiahla k bráne a vysvetlila mi mechanizmus otvárania obrovskej brány.
Na druhý deň som ho zodpovedne vysvetlila môjmu drahému manželovi. Ale aj tak
sme mali možnosť otvárania brány len smerom von. Pepa nemal námietky, keď sme
chceli odísť. Horšie to bolo s naším príchodom. Vždy sme radšej čakali na
niekoho z domácich, pretože Pepa brechal, vrčal a správal sa príliš
majetnícky k svojmu teritóriu.
Už pri našom príchode vládla na dvore pohoda. V podvečernom slniečku
sedeli pri letných stoloch domáci a naši budúci susedia – ostravská rodina
s päťročným synom a hrali Človeče, nezlob se. Domáca pani nám ukázala
naše priestory, do ktorých sa vchádzalo priamo z dvora. Prvá miestnosť bola
priestranná kuchyňa, za ňou nasledovala chodbička s dverami do kúpeľne
a izby.
Pani Libuša si s nami dohodla termín raňajok, pričom mala len jednu
podmienku, aby sa k nám do kuchyne dostala pred ôsmou, aby nám ich mohla
položiť na stôl. V kuchyni sme mali k dispozícii obidva základné druhy
kávy a čaj, čo sme si mali, po vzájomnej dohode, variť sami.
Pri sťahovaní našej batožiny z auta do bytu sme vždy prehodili pár slov
s osadenstvom dvora. Nielen ľudským, ale aj zvieracím. O chvíľu sme
mali okolo seba pätoro mesačných mačeniec, na ktoré sme museli počas celého
pobytu dávať neskutočný pozor, pretože boli všade. Bytostne neznášali, keď nás
videli cez celosklenené dvere, že sedíme v kuchyni a oni nemôžu ísť za
nami. Dokázali sa vyškriabať po drevených lištách do tretiny dvier, pretože boli
presvedčené, že nejakým spôsobom prekonajú túto prekážku.
Neprekonali. Ale po celú dobu boli pre nás zdrojom veľkej zábavy a obáv,
aby sme im neublížili.
Predstavte si ráno. Máte všetko pobalené na cestu, máte určený denný
itinerár, už máte otvorenú veľkú bránu pod drobnohľadom vlčiaka Pepu. Bolo by
prirodzené sadnúť si do auta a ísť bez problémov za svojím cieľom. Veď ste
na dovolenke. Nie však v Borovnej.
Každé ráno sme sa po štyroch plazili okolo auta a vyberali spod neho
mačence a keď sme ich konečne spacifikovali, tak som pri bráne poskakovala
a vykrikovala na Ivana nastupujúceho do auta:
„Rýchlo, rýchlo. Ešte sú na druhej strane dvora. Pozor, blížia sa. Ponáhľaj
sa.“ Z dvora sme vychádzali ako namydlený blesk.
Všetci moji blízki poznajú môj vzťah k zvieratám. Mám ich rada. Ale na
diaľku. Mám vážne problémy ich chytiť do rúk, hladkať a už vôbec by som
nebola schopná ich chovať v dome. Aby som sa s nimi musela deliť
o posteľ alebo kreslo. To je pre mňa niečo nepredstaviteľné. Môj drahý
manžel o tom veľmi dobre vie. Ale zároveň aj veľmi dobre pozná našu dospelú
dcéru, ktorá ešte donedávna nemohla prejsť okolo žiadneho psa bez pozdravu.
„Vyliečila“ ju až naša vnučka, pretože v tomto prípade sa Kike nezdá ako
dobrý nápad podávať každému havovi ruku, k čomu má Nina pravdepodobne po
nej zdedené bunky.
Jedno ráno, keď sa všetkých päť mačeniec zas dobýjalo do našej kuchyne,
utekal môj drahý manžel pre fotoaparát a prinútil ma vyjsť von. Posadil ma na
kamennú lavicu pred našimi dverami a do rúk mi nastrkal všetky malé
mačence. Z toho pohľadu bol šokovaný aj dospelý kocúr, ktorý sa na tento
úkaz a môj výraz tváre, prišiel pozrieť zblízka. Takže sa mi ešte aj on
usalašil na kolenách. Nevedela som od radosti, či sa mám jedovať, či sa mám
tváriť blazeovane – veď som na dovolenke, či mám pridržiavať mačence alebo ich
mám nechať všetky poutekať, pretože Ivan namiesto toho, aby rýchlo urobil záber,
sa ešte na celej situácii bavil a rozprával mi: „Vieš ako sa bude Kika tešiť?“
Nakoniec sa mu podaril urobiť záber, na ktorom som ja a po mne loziace
tri mačence. Jedno mi skúma z môjho ľavého pleca chrbát, takže vyzerám ako
dobrá ježibaba, ktorá má pre istotu v rukách ešte dva čierne živé uhlíky.
Ďalšie mačence a kocúr rezignovali na dlhé pózovanie pred objektívom
fotografa a ušli za ďalšou a lepšou zábavou.
Naši každodenní spoločníci
Ale vráťme
sa k nášmu príchodu do Borovnej. Hneď po príchode som požiadala domácu,
pani Libušu, či by som nemohla oznámiť našim mladým úspešný príchod. Máme taký
zvyk. A zároveň som vysvetlila môj problém s technikou, v tomto
prípade mobilom.
Syn Pavel bol veľmi pozorný hostiteľ a ihneď mi umožnil zavolať
z jeho telefónu. V stručnosti som Kike povedala čo sa stalo,
upozornila som ju, že toto číslo, z ktorého volám, patrí mladému domácemu
pánovi, takže v prípade potreby a núdze môže, samozrejme s jeho
dovolením, napísať nám správu na jeho mobil. My sa už potom nejako spojíme.
Pavel sa ešte večer u nás zastavil, vypili sme pár pohárov dobrého
topoľčianskeho vína, ktoré sme si priniesli a povyťahovali sme z neho
typy na kúpanie v okolí. Po vlaňajšej dovolenke v Južných Čechách sme
si sľubovali, že tento rok určite aspoň jeden deň budeme leňošiť pri vode.
Úmysel bol dobrý, ale počas celého dvojtýždňového pobytu sa nerealizoval.
Jednoducho, nemali sme čas. Vždy bolo niečo dôležitejšie a zaujímavejšie,
čo sme chceli vidieť a zažiť.
|