Trinásty deň dovolenky
Od
začiatku sme vedeli, že predposledný deň našej dovolenky chceme stráviť
v Českom Krumlove. Obaja sme sa zamilovali do tohto mestečka, ktoré je plné
histórie, ale aj plné života. Trinásty deň však urobil svoje a hoci
na trinástku ani jeden z nás nahlas neverí, predsa sa len podpísala pod
tento deň a Český Krumlov sme si nemohli tak vychutnať ako sme pôvodne
plánovali.
Ivo sa zobudil opäť s boľavou hlavou a to vieme, že šoférovaním sa
to málokedy zlepší. Preto sme doobeda trošku leňošili. Ešte šťastie, že pohodlné
ubytovanie nám to umožňovalo. Cez noc sme mali pootvárané okná
a v byte ešte vládol príjemný chládok. Podľa šantiacej mladej dvojice
v bazéne sme ale tušili, že vonku je horúčava.
Túto dvojicu som videla prvýkrát. Takmer od začiatku nášho pobytu bývali
v dvojposteľovej izbe vedľa nás, no nikdy sme sa nestretli. Buď sme my
prišli neskoro večer, alebo oni prišli v neskorých hodinách. Ráno
odchádzali väčšinou skôr ako my. Len niekedy sme počuli, že majú zapnutý
televízor a komentujú jeho program.
Horúčava – nehorúčava, rozhodli sme sa podstúpiť cestu do Krumlova. Študovala
som mapu, ako by sa dali obísť České Budějovice, aby sme v obedňajšej
horúčave nestáli na desiatkach semaforoch, prechádzajúc zo severnej časti mesta
na juh. Môjmu drahému manželovi som oznámila, že keď pôjdeme na Rudolfov
a potom sa akosi budeme ťahať na juh a potom na západ, mali by sme
Budějovice obísť.
Kupodivu, nechcel vidieť ani mapu a súhlasil. Z Úsilného je do Českého
Krumlova zo dvadsaťpäť kilometrov. Pred dvanástou sme sedeli v aute pred
bránou a ja som si zapísala čas a údaje z tachometra – tisíc
deväťsto tridsaťsedem kilometrov. Toľko sme najazdili od začiatku dovolenky. V
Rudolfove nastali problémy. Odskúšali sme päť výjazdov a všetky zle. Ani
jeden neviedol tam, kam by sme my potrebovali. K tomu všetkému naša
automapa má práve na Rudolfove miesto zmeny strán, takže sa ťažko hľadajú
náväznosti a súvislosti. Tým som si to celé pred Ivanom ospravedlňovala.
Musím však uznať, že bol mimoriadne trpezlivý a aj on dával prednosť
blúdeniu po Rudolfove pred rozpáleným autom stojacim na semaforoch. Keď sme ani
na šiesty raz nenatrafili na južný výjazd z rozľahlého Rudolfova, opýtali
sme sa okoloidúceho muža na výpadovku na Krumlov. Ukázal nám na cestu, na
ktorej sme práve stáli a na ktorej bola smerovka České Budějovice.
Vysvetľovali sme mu, že nechceme cez ne ísť. Že ich chceme obísť. Chvíľku
rozmýšľal a potom pokrútil hlavou, že to je beznádejné. Zvládli by sme to
len vtedy, keby išlo pred nami policajné auto s posádkou, ktorá túto mätež
uličiek dobre pozná. Rezignovali sme a vybrali sme sa ukázanou cestou
s tým, že sa predsa len časom pokúsime vrátiť na vidiecke cesty. To sme
nemali robiť. O trištvrte na jednu sme mali na tachometri
o tridsaťšesť kilometrov viac ako v Úsilnom a Krumlova nikde. To
už bol dôvod na vážne zamyslenie a potrebu rýchleho zorientovania sa
v teréne. Hlava pri hlave sme sa zlokalizovali a našli riešenie. Po
ďalších pätnástich kilometroch sme sa konečne ocitli na parkovisku pod Plášťovým
mostom. Namiesto dvadsiatich piatich kilometrov sme prešli štyridsaťpäť.
Z toho sa dá usúdiť, že všetky cesty vedú do Českého Krumlova. No nie?
Na námestie sme sa vybrali spolu. Práve tam prebiehali trhy. Bez jediného
stánku s ázijským tovarom. Väčšina z nich bola zameraná na ľudové
remeslá a ľudové výrobky. Najviac ma zaujalo mladé žieňa, okolo ktorého
boli rozvešané maňušky a rôzne bábky v pestrom oblečení. Predo mnou
stála mladá dvojica Španielov a vyberali si dve postavičky. Autorka
a zároveň predavačka sa im zbytočne snažila vysvetliť, ktoré rozprávkové
bytosti patria k sebe. Nakoniec si kúpili horára, ktorý patril ku Červenej
Karkulke a Janíčka, ktorý patril k Marienke. Celí uveličení si začali
ihneď hrať akúsi španielsku rozprávku, v ktorej tieto dve bytosti patrili
pravdepodobne k sebe. Predavačka sa ešte chvíľu nevedela spamätať
z toho, že predala horára, ktorý vraj zvyčajne nepatrí k veľmi
žiadaným maňuškám.
Ivana som donútila, aby mi obsah celého stánku zvečnil na inšpiráciu k
prípadnej vlastnej tvorbe podobných rozprávkových bytostí. Našu dcéru som dlho
uspávala s Červenou Karkulkou na ruke. Dnes sa mi zdá táto rozprávka
neskutočne drastická a pri rozprávaní vnučke sa ju snažím zjemniť. Vo
všetkých rozprávkach mením slovíčka aj za cenu zmeny významov. Veď uznajte – ako
môže babina rozprávať hororovú rozprávku na dobrú noc so slovami: zjedol starú
mamu, rozpáral mu brucho, otrávila jablko - rozkošnej malej vnučke, ktorá
všetko pomenúva zdrobneninami – dobrú nôcku, posielam ti pusinku, v cirkuse
bol šašinko, pôjdeme autíčkom, ide autobusík.
Rozprávkový trh
Keď som už
bola takto rozprávkovo naladená, opustila som moju drahú polovičku
a vybrala som sa do Kabinetu loutek Národního muzea. Na plagáte je uvedené,
že je to múzeum pre deti každého veku. Výstava je v starom historickom
objekte. Pri dverách ma privítalo mladé žieňa so želaním príjemnej prehliadky.
Zároveň mi dala do ruky sprievodný materiál, ktorý ma mal za úlohu viesť po
svete rozprávok a skutočných i vymyslených príbehov. A samu ma
poslala po schodoch na prvé poschodie a upozornila ma, že výstava pokračuje
aj v podkroví.
Blúdila som v uličkách medzi jednotlivými exponátmi
a objavovala som známe i menej známe postavičky. Výstava predstavuje
viac ako 200 historických bábok naaranžovaných do tematických celkov. Sú tu
vyobrazené historické legendy, juhočeská svadba, vodníci, lúpežníci
z Blanského lesa a Šumavy, doktor Faust s Gašparkom
a čertmi, Špejbl a Hurvínek. Hneď, na začiatku prehliadky, je
mechanický model dedinskej púte aj s ruským kolesom, ktorý zaberá jednu
celú miestnosť. Taktiež je tu originál mechanického divadla z roku 1815.
Keď som sa vyštverala do podkrovia, uvidela som tam pripravené pódiá
s bábkami. Keby som mala pre koho, ihneď by som si mohla zahrať divadielko.
Len obrovský Gargantua nad dverami dával pozor, aby v neprítomnosti bábkara
nikto neodniesol niektorú jeho bábku. Dozvedela som sa, že kuchtík bol
v bábkovom divadle väčšinou kladnou postavou a často sa pridával ku
gašparkovi. Hostinský býval zvyčajne lakomý a hlúpy a preto ho často
gašparko alebo iný nezbedník dobehol. Po dome vraj chodí duch nešťastnej
Vilemíny, ktorá niekedy v 18. alebo v 19. storočí prepadla čiernej
mágii a zobral ju čert. Je potrebné si dávať pozor na hodinky, pretože ich
Vilemína návštevníkom rada kradne. Rýchlo som si ich prekontrolovala
a zároveň som zistila, že musím túto rozprávkovú ríšu opustiť, ak nemám
meškať na rande s vlastným mužom. Mali sme sa stretnúť na brehu Vltavy na
parkovisku vodákov.
Keď som zahýbala do úzkej uličky, všimla som si panel s nápisom:
Medvěd – árium
Druhé českokrumlovské medvědárium
Už máte svého vlastního medvěda z Českého Krumlova?
Začala som byť zvedavá, čo to má znamenať. Overila som si, či mám ešte
chvíľku času, aby som do medvedária vstúpila. Predo mnou sa objavila predajnička
plná medveďov. Plyšových, látkových, nakreslených, vymodelovaných, malých,
veľkých, obrovských. A v nich sa prehŕňali dospelí i deti
a hľadali si svojho vlastného medveďa.
Ivana som naširoko – naďaleko nevidela, čo mi však vôbec nevadilo. Dobre
naladená po svete rozprávok a medveďov, som sa usadila na brehu rieky
a sledovala som, čo sa deje okolo mňa. Pri skúmaní zloženia vodáckych
posádok som sa čím ďalej, tým viac presviedčala, že na tento druh športu alebo
relaxu nikdy nie je neskoro. V člnoch sedeli všetky vekové kategórie.
O chvíľu sa ku mne pridal aj Ivo a začali sme hádať, kto sedí
v člne prvýkrát a kto patrí k skúseným harcovníkom, podľa toho,
ako držal v ruke veslo, alebo ako riadil plavidlo. To nás nasmerovalo ísť
do cestovnej agentúry Vltava, ktorej člny sme si všimli už pri našom pondelkovom
výlete do Rožmberka. Dozvedeli sme sa, že požičiavajú rafty pre tri až šesť
osôb, kanoe, kajaky, veslá, lodné vrecia, barely a plávacie vesty. Po
konzultácii s nimi a aj na základe našich pozorovaní sme usúdili, že
nám by najlepšie vyhovoval raft. Vltavčania zabezpečujú aj dopravu lodí
a osôb na miesto štartu, respektívne odvoz z cieľa plavby. Najviac sa
mi však páčila jedna z odpovedí zástupcu agentúry na moju otázku: „Koľkoročné
dieťa si môžeme vziať do raftu?“
„Také, aby ste ho dokázali vytiahnuť z vody.“
A zároveň nám prisľúbil fľašu rumu. Uvidíme. O rok o dva
budeme určite ešte vo forme. Rýchlo sa blížil večer a my sme si
uvedomovali, že naša dovolenka sa nezadržateľne blíži ku koncu. Ešte šťastie, že
v takom peknom prostredí. Posedeli sme si v reštaurácii na námestí,
prešli sa poslednýkrát uličkami Českého Krumlova a zamierili sme
k nášmu autu, ktoré nás malo naposledy zaviezť do Úsilného.
Vodácke parkovisko pod krumlovským mlynom
Do miesta nášho prechodného pobytu sme sa dostali práve vo chvíli, keď domáca
pani spolu s dcérou odchádzali na Kratochvílenie do Kratochvíl. Rozlúčili
sme sa s nimi s tým, že ráno ich vyspovedáme, ako sa im večerný
program páčil.
Teplo v byte nás vyhnalo do záhrady. Už tam boli Ostraváci, pričom
mužská časť rodiny sa osviežovala ako zvyčajne v bazéne a ženská
zostava sedela pri stole, na ktorom boli rozložené pozostatky večere. Rozobrali
sme si navzájom skúsenosti z uplynulého dňa. My sme boli zvedaví, ako
malinká zvláda v aute horúčavy a návštevy historických pamiatok.
V rámci rozhovoru sme sa dozvedeli, že otec rodiny hrá v orchestri
ostravského operetného divadla. A tým sa naša debata dostala k umeniu.
Zaujal nás názor mladého muža, že orchester vôbec nepotrebuje dirigenta. Sú vraj
aj takí dirigenti, že keby hrali podľa nich, tak by celé predstavenie dopadlo
katastrofálne. Zaujímavý názor. Musím si ho s niekým, kto sa tomu rozumie,
odkonzultovať. Pretože ja mám dirigentov v nesmiernej úcte. Citát Leonarda
Bernesteina je pre mňa výpoveďou, ktorou sa riadim aj v bežnom živote.
„Dirigent musí nielen primäť orchester hrať, musí dosiahnuť, aby hudobníci
chceli hrať. Musí ich dostať do varu, pohnúť im žlčou. Buď ich prehovoriť, alebo
rozkázať, alebo zúriť, to je jedno. Nech to robí akokoľvek, musí
v orchestri vzbudiť rovnakú lásku k hudbe, akú k nej cíti
sám...“
Keď ideme na koncert alebo do opery, najradšej mám miesta, odkiaľ môžem prácu
dirigentov dobre vidieť. Ich zanietenie, plné nasadenie a súhra
s orchestrom ma fascinuje.
Príjemný letný večer spôsobil, že sme sa tak zarozprávali, že som si neskoro
všimla ako ma žerú komáre. Mňa, čo tvrdím, že na mne nič dobré nenájdu
a zvyčajne ma, na rozdiel od Ivana a Liliany, obchádzajú. Tentokrát
nie. Ešte dva týždne som cítila uštipnutia týchto „sviňob úsilných“. /Sviňoba -
to je výrazový prostriedok našej dcéry na všetky štípajúce potvory./
A ani sme si nevšimli, ako nám pri rozprávaní ubiehal čas a už tu boli
baby z Kratochvílenia. Jasné, že sme nečakali do rána, kým sa dozvieme
recenziu tohto podujatia. Domáca pani bola na jednej strane nadšená celkovou
atmosférou, na druhej strane ale priznala, že ani ona a ani dcéra
v niektorých situáciách vôbec nevedeli, čo sa deje. Bolo to také
premodernistické.
Ja, čo uprednostňujem klasickú scénu, klasickú réžiu, klasické kostýmy, by
som mala asi vážne problémy to pochopiť. Čím som staršia, tým viac mám dojem, že
akonáhle nemá režisér čo povedať, aspoň chce šokovať. Tak sme sa dostali až
k Bednárikovým réžiám, ktoré sú aj v Čechách známe. A keďže to je
téma, ktorá nie je pre mňa ideálna pred spaním, na mňa pôsobí ako komáre na
druhú, rozhodli sme sa, že večer aj pobyt uzavrieme zaželaním si poslednej noci.
Ráno sme my, a aj Ostravčania, mali nastupovať do áut a smerovať domov.
|