Svitavsko
Ráno som sa zobudila pred siedmou na štebot vtáčat a modrú oblohu. Potichu som vyšla z ubytovacej časti na rozľahlé trávnaté nádvorie s obrovskými smrekmi. Lákala ma protiľahlá drevená brána vedúca k jazierku. Potichu som ju otvorila a predo mnou sa otvoril nádherný výhľad.
Rovná zelená terasa, pod ňou rybníček lemovaný stromami, za ním polia, vpravo vežičky dvoch kostolíkov v Sněžnom a na horizonte cesta spájajúca dedinky. A všade absolútny, ničím nerušený kľud. Hneď som vedela, že tu budem tráviť každé ráno. Nikým nerušená si rozcvičím chrbticu a získam energiu na celý deň.
Tak som aj hneď spravila. Moja zostava, ktorú som sa naučila cvičiť v Brne pred takmer tridsiatimi rokmi po operácii chrbtice, trvá približne pol hodinu. Najmä ak si ju doplním niektorými prvkami z jogy. Keď som docvičila, začula som otvárať bránu. Ivo. Prišiel ma zavolať na raňajky, ktoré medzitým pripravil. Čo viac mi mohlo chýbať?
Celé sa to začalo rysovať ako – dovolenka mojich snov.
O dve minúty desať sme sedeli v aute. Ja s autoatlasom na kolenách a obaja pripravení na poznávanie.
Vysočina je nádherná. O tom sme sa presvedčili už počas našich dvoch predchádzajúcich dovoleniek. Obrovské polia ľanu, maku a hrachu striedali malé lesíky vo zvlnenej krajine. Sem – tam sme zastavili, ale aj tak sme sa dopracovali do prvého cieľa dňa. Moravská Třebová. Toto mestečko nás lákalo svojim pomenovaním Moravské Atény. Vzniklo v polovici trinásteho storočia a za vlády pánov z Boskovíc a Ladislava Velena zo Žerotína, čo bolo v rokoch 1486 až 1622, sa stalo centrom humanistickej vzdelanosti.
Podarilo sa nám zaparkovať na prvýkrát a pár krátkych uličiek nás doviedlo priamo na rozľahlé námestie.
Rozľahlé námestie v Moravské Třebové
V jeho strede stojí morový stĺp, ktorý je spomienkou na najväčšiu smrtonosnú epidémiu v meste. Morová nákaza začala likvidovať životy obyvateľov v roku 1715 a skončila v januári roku 1716. Za obeť jej padlo deväťsto ľudí. Takmer tretina obyvateľov. Bola to najväčšia a pritom posledná morová nákaza v Európe.
Mesto si dodnes zachovalo stredoveký pôdorys s neskorogotickými, renesančnými a barokovými stavbami. Vďaka tomu je Moravská Třebová už takmer tridsať rokov mestskou pamiatkovou rezerváciou. V deň našej návštevy bola však najmä ospalou rezerváciou. Bola nedeľa popoludnie. Po námestí sa okrem nás potulovalo ešte päť turistov, ktorí podobne ako my, beznádejne hľadeli do pozatváraných vchodových dverí a výkladov obchodov, kde sa podľa sprievodcu mali ukrývať gotické a renesančné mázhauzy. A aj radnicu sme si mohli poobzerať len zvonku. Takže sme sa museli uspokojiť len s prehliadkou jej renesančného priečelia a o prekrásnych klenbách zo šestnásteho storočia sme si museli len prečítať.
Dúfali sme, že aspoň zámok bude otvorený. Na tretí pokus sa nám podarilo vyjsť z námestia správnym smerom a zrazu sme stáli uprostred rozkopaného nádvoria. Keď sme prekonali prvý šok a sústredili sa na samotnú architektúru, museli sme uznať, že oprávnene patrí k najlepším stavbám neskorej renesancie – manierizmu - v Čechách. Množstvo dvojpodlažných arkád okolo celého nádvoria prevzdušňuje celú stavbu, pričom v nich nezaniká ani vzácny portál. Jednou z najstarších renesančných pamiatok zachovaných severne od Álp je brána, ktorá bola postavená v roku 1492. Mňa však najviac zaujali renesančné slnečné hodiny, ktoré som objavila v tieni smrekov.
Boli postavené v roku 1558 za majiteľa Ladislava z Boskovíc. Zobrazujú hodiny babylonské, talianske a židovské.
Na ich severnej hornej časti sa nachádzajú Rovnodenné hodiny, ktoré ukazujú čas od 4. do 20. hodiny. Sú nefunkčné od 24. septembra do 20. marca, pretože behom tejto doby sa slnko nikdy nezdvihne nad rovník a preto hodiny neosvieti.
Pod nimi sú na dolnej časti Vertikálne severné hodiny, nazývané aj polnočné. Ich ciferník smeruje na sever. Ukazujú čas od jarnej do jesennej rovnodennosti, ale len tri ranné hodiny – 4., 5. a 6. hodinu a tri večerné – 18., 19. a 20. hodinu.
Južná časť hodín – jej horná časť sa mi zdala veľmi komplikovaná. Je novšia, vytvorená v roku 1916 a pozostáva z hustej sieti čiar, v ktorej sa skrývajú troje rozličné merače času.
Talianske hodiny rozdeľovali deň na 24 hodín od západu slnka po západ slnka.
Babylonské hodiny boli tiež 24 hodinové, ale čas odmeriavali od východu po východ slnka.
Nakoniec sa v spleti čiar ukrývali Staré hodiny, známe aj ako Židovské hodiny. Židia a starí Rimania delili deň na 12 hodín, ktoré sa s pribúdajúcim časom predlžovali a s ubúdajúcim zas skracovali. Šiesta hodina bola poludnie.
Na južnej spodnej časti sú umiestnené Vertikálne poludňajšie hodiny. Ukazujú čas počas celého roka. V zimnej polovici roka od 23. septembra do 20. marca všetky denné hodiny a v letnej polovici roka ukazovali najmenej osem hodín.
Ďalšie talianske a babylonské hodiny sa nachádzajú aj na západnej a východnej strane. Ukľudnilo ma, že sa tam nachádzajú aj bežné hodiny, ale pri takom množstve nových informácií som už nebola schopná ich ani nájsť. To ma už ale Ivan volal dovnútra zámku. Začínala sa prehliadka. Návštevníkov bolo málo a naša sprievodkyňa to využila na sprevádzanie systémom – pozrite si, čo tu máme.
Pohľad na zámocké arkády z hodinovej veže
V priestoroch zámku bola umiestnená aj fotografická výstava, ktorá nás odkazovala na ďalšiu výstavnú sieň mimo centra mesta. Išli sme ju hľadať. Motali sme sa nehostinnými časťami Moravskej Třebovej, až sme dorazili k Domu fotografie. Bol zatvorený a otvoriť ho mali až za takú hodinku. Nikde na okolí nebola žiadna možnosť sadnúť si, naobedovať sa a dať si kávu. Pod jednou bránou bola ukrytá akurát nejaká herňa a tak sme rezignovali a vybrali sme sa pohľadať auto. Kupodivu sme k nemu celkom rýchlo potrafili. Neďaleko parkoviska sme objavili supermarketík, v ktorom bol automat na kávu. Záchranný keksík sme mali vlastný, minerálka sa tiež nachádzala v útrobách nášho kombíka. Takže nám chýbala už len káva. Po prvom hlte sme museli skonštatovať, že tak hlboko sme neklesli, aby sme ju vypili. Mala farbu a chuť trikrát vylúhovaného čaju. To povedal Ivan.
Súčasná Moravská Třebová bola v ten deň veľmi vzdialená od Moravských Atén. Dúfajme, že na tom mala svoj podiel iba nedeľa. Ale aj tak nás nelákala jej ďalšia návšteva.
Bolo po druhej hodine popoludní a my sme sa rozhodli aspoň sa zoznámiť s ďalším mestom Svitavska. Litomyšlou. Bez problémov sa nám podarilo zaparkovať za kostolom Povýšenia Svätého Kríža. Ako prvé sme začali hľadať cestu k zámockému areálu, ktorý bol v roku 1999 zapísaný do Zoznamu UNESCO. Samozrejme sme až pri spiatočnej večernej ceste k autu zistili, že sme obišli takmer celú Litomyšl, namiesto toho, aby sme sa cez Kláštorné záhrady dostali do zámku v priebehu piatich minút. Malo to však tú výhodu, že sme aspoň vedeli, kde sa čo v Litomyšli nachádza. Kľukatými uličkami sme zbehli na Smetanovo námestie. Povedľa kostolíka Rozeslání sv. Apoštolů, Regionálního muzea a kostola Nalezení svatého Kříže sme zrazu stáli pred vstupnou bránou do zámockého areálu.
Už sme naučení, že ihneď musíme ísť do pokladne, aby sme zistili, kedy začína najbližšia prehliadka. Niekedy ide o minúty. Už sa nám párkrát stalo, že kvôli nášmu obdivovaniu exteriéru sme pri pokladni dostali informáciu:
„Prehliadka začala pred piatimi minútami. Najbližšia začína o štyridsať minút.“
Do zámku v Litomyšli sme prišli akurát v strede medzi dvoma prehliadkami. Takže sme mali dosť času, aby sme sa vydýchali a zoznámili s ponukou.
Renesančný šperk v Litomyšli
Nádvorie zámku bolo plné kovových pazvukov a krkolomného pohybu vo výškach. Uprostred malého nádvoria práve rozkladali konštrukciu pódia. Bola nedeľa a večerné sobotňajšie operné predstavenie uzatvorilo festival Smetanova Litomyšl. Prišli sme do tohto mesta neskoro. A tak sme nič iné nemohli robiť, iba chvíľu sledovať, ako sa taká konštrukcia, chrániaca operné predstavenia pred nečasom, náročne likviduje. Už len stiahnuť kryciu plachtovinu bol pomerne náročný manéver. Pred našimi očami sa po rúrach vo výške približne desiatich metrov posúval človiečik v otrhanom tričku, so šatkou vo vlasoch zachytávajúcou dlhé vlasy v aspoň akom – takom poriadku a zápasil s ťažkou fóliou o rozlohe skoro tridsať krát pätnásť metrov.
Toto kovové monštrum dvadsiateho prvého storočia sa vôbec nehodilo do malebného nádvoria zámku zo storočia šestnásteho. A zároveň pred našimi očami ukrývalo veľké kresby na vnútorných múroch zámku.
Podľa toho, že okolo nás pribúdalo čím ďalej, tým viac ľudí, sme zistili, že sa blíži čas prehliadky. Zrazu pred nami stála sprievodkyňa s obrovským zväzkom kľúčov, ktorým bola pripravená pred nami odomykať mnohé tajomstvá.
Nádherný a monumentálny zámok, ktorý dal stavať v druhej polovici šestnásteho storočia Vratislav z Pernštejna podľa talianskych vzorov, je považovaný za jeden z prvých výrazných prejavov renesancie v Čechách. Vratislav z Pernštejna bol najvyšším kancelárom Českého kráľovstva a diplomatom cisára Maximiliána II. Často býval aj v Taliansku, kolíske renesancie, kde ho ovplyvnil nielen spôsob života ale aj architektúra.
Renesancia priniesla nielen rozvoj vzdelanosti, encyklopedických vedomostí a dôvery v skúsenosť rozumu. Priniesla aj radostný renesančný vzťah človeka k pozemskému životu. Odmietala krutosť obrazov, obradov a celú pompéznosť stredovekej cirkvi. Pri stavbe šľachtických sídiel začali majitelia klásť väčší dôraz na pohodlie a vonkajšiu reprezentáciu ako na obrannú funkciu.
Vratislav z Pernštejna si práve v tomto duchu nechal prestavať svoj zámok v Litomyšli. Chcel, aby sa jeho španielska manželka Maria Manrique de Lara z rodu Mendozovcov, cítila v novom domove príjemne. Taliansky architekt Giovanni Battista Aostalli dokázal naplniť jeho predstavu. Aj súčasnej španielskej kráľovskej rodine sa zámok páčil. V roku 1995 tu bol na návšteve kráľ Filip s manželkou.
Dnes má verejnosť prístup do trinástich zámockých miestností, do zámockej kaplnky a do unikátneho barokového divadielka.
Do vnútorných priestorov sa vchádza po zvláštnych schodoch. Jedno zdôvodnenie tohto atypického schodišťa hovorí o tom, že jednotlivé stupne sú preto také nízke a široké, aby mohli jazdci vychádzať do audienčnej miestnosti na prvom poschodí na koňoch. Druhá verzia zas vychádza pre zmenu v ústrety dámam v obručiach, ktoré im prikazovala nosiť pod sukňami móda. Ženy to nemali v tejto dobe jednoduché. Museli mať úzky pás. Takže sa sťahovali do korzetov tak, že častokrát omdlievali od nemožnosti dýchať. A pritom bolo bežné, že ich mnohovrstevné šaty s kovovými obručami vážili aj viac ako dvadsať kilogramov. Dámy boli in, ak v tej dobe používali žuvací tabak. A povesť predpisovala, že si musia aspoň raz za deň odpľuvnúť, aby boli krásne.
Ivan hovorí, že cestu do jedného nemenovaného učilišťa, ktoré ukončí každý bez rozdielu vedomostí, je možné nájsť podľa pľuvancov. Všetci tam musia byť určite veľmi pekní.
Ján Strásky – posledný predseda vlády ČSFR dávnejšie povedal:
„Nechcem, aby to znelo príliš urážlivo, ale Slováci sú predsa len primitívnejší, ich krčmy sú zapľuvanejšie a celkovo sú takí, akí sú – príliš citoví a menej invenční.“
Priznám sa, že som si tento jeho citát ešte v roku 2003 zapísala.
V Českom Krumlove je v areáli zámku nádherné barokové divadlo a zažila som v ňom jednu z najlepších sprievodcovských služieb. Preto som bola zvedavá na litomyšlské divadielko. Pred vstupom do jeho priestorov sme museli chvíľu čakať, kým z neho vyšla skupina návštevníkov. Zatiaľ sme mali možnosť poobdivovať nádvorie z arkádových chodieb na prvom poschodí. Dve zámocké krídla majú arkády otvorené len do nádvoria, ale arkády nad hlavným vchodom sú otvorené do oboch strán. Odtiaľ sme mali možnosť aspoň zčasti obdivovať nástenné kresby na uzatvorenej stene bez arkád. Teda tú časť, ktorá nebola ešte stále zakrytá „opernou“ konštrukciou. Na múre sa nachádza fiktívna kresba bitky pri Koloseu v Ríme. Fiktívna preto, že Koloseum máme možnosť na kresbe jednoznačne poznať, ale samotná bitka, ktorá je tu znázornená, sa nikdy neuskutočnila. Ďalšia nadrozmerná kresba hovorí legendárny príbeh o Samsonovi a Dalile. V jednej časti sgrafita rúca Samson stĺpy, ku ktorým je pripútaný a v ďalšej časti strihá Dalila Samsonovi vlasy, čím ho pripravuje o silu.
Samotné divadlo bolo pre mňa, v porovnaní s českokrumlovským, sklamaním. Nepôsobilo na mňa tak čarovne. Toto barokové letné divadlo bolo dokončené v roku 1797 a hrával v ňom nielen samotný gróf Valdštejn – Wartenberg, ale aj členovia jeho rodiny. Publikum často pozostávalo zo šľachtických rodín z okolia Litomyšle. Tie sedeli v lóžach. Občania mesta a zámockí úradníci sedávali na laviciach. Z pôvodného divadla sa zachovalo šestnásť dekorácií – variácií rôznych scén, ktoré vytvoril viedenský majster Jozef Platzer. Mal s tým skúsenosti. Veď v Prahe bol autorom kulís k premiére Mozartovho Dona Giovanniho. Divadielko dodnes víta svojich návštevníkov. Na koncertoch alebo divadelných predstaveniach. Začiatkom prvých letných mesiacov v ňom usporadúvajú bábkové predstavenia pre materské školy z celej Českej republiky.
My sme nemali šťastie vidieť žiadne divadelné predstavenie. Ale videli sme iné zaujímavosti. Zámok v Litomyšli získal koncom dvadsiateho storočia zaujímavý exponát. Obrovský luster, pôvodne vyrobený pre Formanov film Amadeus. Teraz zdobí sálu, v ktorej majitelia prijímali oficiálne návštevy a v ktorej bývali veľkolepé plesy a koncerty. Na jednom z obrazov audienčnej sály je majestátny portrét Márie Terézie. Pod pravou rukou má rozložené tri koruny. Od sprievodkyne sme dostali otázku, či vieme, o aké tri koruny môže ísť. Neodpovedalo nás veľa, ale spoločnými silami sme sa dopracovali k správnej odpovedi.
„Českú, rakúsku a uhorskú.“
Aj ďalšiu otázku sme vedeli zodpovedať. Podľa všetkého, mnohí z nás patrili ku skalným návštevníkom zámkov.
„Keď si prezeráte kachle v týchto miestnostiach, viete mi povedať, ako sa do nich prikladalo?“
Na prekrásnych keramických kachliach neboli dvierka, takže to bolo jasné.
„Prikladalo sa do nich mimo miestností pre šľachtu.“
Sprievodkyňa nám nakoniec pridala novú a zaujímavú informáciu. Všetky miestnosti v zámku sú pospájané vnútornou sieťou úzkych a nízkych chodieb, ktoré sú zabudované v múroch. V nich sú dvierka, z ktorých sa prikladalo do kachieľ. A keďže sú chodbičky maličké, maximálne jeden meter vysoké a dospelý človek by sa do nich nezmestil, kúriť museli deti. Sem – tam sa im vraj podarilo v nich zablúdiť a preto museli mať pri sebe kompas. Tento údaj nepôsobí dôveryhodne, ale sprievodkyňa nám ho povedala.
Vo veľkej sále pokrytej výjavmi z bojových polí sme mali hľadať Eugena Savojského. Podľa všetkého išlo o dosť márnomyseľného vojvodcu, ktorý musel byť na všetkých troch veľkoplošných obrazoch namaľovaných na mieru, vyobrazený na bielom koni v červenom kabátci a s mečom v ruke. A zámocká povesť tvrdí, že kto ho nájde na všetkých troch obrazoch, splnia sa mu tri želania. Prvé do týždňa, druhé do mesiaca a tretie sa mu bude plniť po celý rok. Eugena Savojského nebolo problémom nájsť. Problémom boli pre mňa želania. Prečo ma v takýchto okamihoch žiadne nenapadajú? Také plnohodnotné. A kontrolovateľné. A keďže som si nič nedokázala priať, tak sa mi ani nič neplní. Alebo plní, len ja o tom nič neviem?
Uprostred tejto sály je umiestnený veľký biliardový stôl. Dar ruského cára Alexandra I., ktorý venoval Josefovi Jiřímu Valdštejnovi. V tomto salóne sa stretávali muži a nemali doň prístup ženy. Aby sa necítili ukrivdené, tak jeden z ďalších salónov patril pre zmenu len im a mužom bolo doň zakázané chodiť. Okrem malého šesťročného Bedřicha Smetanu, ktorý tu hrával dámam svoje prvé skladby.
Spolu so sprievodkyňou sme ešte prešli salónom, v ktorom je uložená hudobná skriňa s tridsiatimi valcami. Podobnú máme aj v zlatomoraveckom múzeu. Čakala som, že nám na nej prehrá aspoň jednu pesničku. Nestalo sa. Možno nabudúce.
Prehliadku zámku sme skončili v arkádovej chodbe, pričom nás ešte upozornila na dvadsaťsedem renesančných komínov. Všetky sú pokryté obálkovými sgrafitami. Ale nielen komíny. Aj všetky vonkajšie steny na celom zámku. Údajne ich je osemsto a a ani jeden motív sa vraj neopakuje. Nie je to pravda. Ivo ma našiel stáť pred priečelím zámku a sústredene pozorovať obálky. Našla som rovnaké kresby. A nielen jednu, dve. Viac. V niektorých prípadoch išlo o drobné odchýlky, zrkadlové obrazy, mnohé však boli úplne identické. Ani to však neuberalo zámku na renesančnosti. Obaja sme s Ivom skonštatovali, že zámocký komplex je oprávnene zapísaný v Zozname UNESCO.
Z nádvoria sme sa vybrali hľadať kávu. Akýmsi zázrakom sme sa dostali do ďalšieho z divov Litomyšle. Do Kláštorných záhrad, ktoré ležia medzi dvoma chrámami a ktoré boli rekonštruované v roku 2000.Celý areál má rozlohu viac ako jeden hektár a každý návštevník si tu určite nájde miesto k príjemnému odpočinku. Či už pri dolných hradbách s výhľadom na mesto alebo pod hornými hradbami na amfiteátrových laviciach, z ktorých možno sledovať celé záhrady. Veľké zelené plochy trávnika sú určené nielen na okrasu. Dospelí i deti sa môžu na nich hrať alebo len tak ležať. Uprostred záhrad je bazén so sochami Olbrama Zoubka.
Ivan si fotografoval a ja som sledovala skupinu deťúreniec, ako sa v bazéniku naháňajú a štverajú po nahých Zoubkových babách.
Kláštorné záhrady v Litomyšli
Zrazu som sa započúvala, odkiaľ ide taká príjemná melódia. Mozartova Malá nočná hudba, potom Schumann, Smetana. Jedno dielko za druhým. Zo záhradnej kaviarne to nebolo a na okolí nebolo vidieť žiadne domy s otvorenými oknami. Začala som sa prechádzať po záhrade a zisťovať, odkiaľ počuť hudbu. Keď som sa vzďaľovala od bazéna, hudba sa stišovala. Približovala som sa k bazénu, hudba silnela. A vtedy som si všimla, že v bočnej stene hradieb, približne v polmetrovej výške, je zabudovaný reproduktor. A keďže hudba znela stereo, začala som hľadať jej ďalší zdroj. Bol v nízkom múriku, na druhej strane bazéna. Príjemný podvečer mal svoje čaro, v parku vládla pohoda a nám sa odtiaľ nechcelo ani ísť.
Cestou k zámku sme neďaleko námestia videli zaujímavý dom. A k nemu sme sa chceli ešte pred odchodom z Litomyšle vrátiť. Úzkym krytým schodišťom vedúcim od kostola Nalezení svatého Kříže sme zbehli dolu, zabočili doprava, po chvíli doľava a stáli sme vo Váchalovej uličke. Po ľavej strane stál pred nami červený dom. Fasádu mal pokrytú sgrafitami vytvorenými štvoricou autorov v roku 1998, ktorá na stenu nad svoje podpisy napísala:
„ S úctou k J. Váchalovi dům tento ve sgrafitu podle listů dřevorytů byl vyveden.“
Váchalova ulička s Váchalovými epigramami
Váchalove texty zapísané v nástenných sgrafitách pripomínajú poučné barokové epigramy Hugolína Gavloviča.
Komu se nelení, len nepěstuje
„Kdo v sebe alkohol lije, spálí si v mozku ganglie.“
„Rozumný vždy myslí na ledviny, játra, není li v tom líh, co pije, pátrá.“
„Komu se nelení, len nepěstuje.“
„Lež vyhledávej koho zradila pravda.“
„Ani tak neškodějí ženské, jako pivo plzeňské.“
„Světlem možno býti v tmě, ne však temnem ve světle.“
„Toho psa pouze šatí, protože uživit by ho nedovedl.“
„Kto pil, umřel, kdo nepil, umřel taky.“
Maliar, grafik a spisovateľ Josef Váchal bol svojrázny umelec. Vynikol predovšetkým ako grafik a autor kníh, ktoré nielen napísal, ale aj vysádzal, ilustroval farebnými a čiernobielymi drevorytmi a viazal. Knihy vydával na ručnom papieri a ich náklad sa pohyboval od jedného po dvadsať výtlačkov. S jeho osobnosťou a dielom sa môžu návštevníci zoznámiť v múzeu Portmoneum, ktoré nesie názov podľa pomenovania v jeho Krvavom románe z roku 1924 a podľa mena jeho priateľa Josefa Portmana, ktorý ho pozval do Litomyšle. Josef Váchal dostal od svojho priateľa objednávku na vyzdobenie stropov a stien dvoch miestností jeho domu. Josef Portman musel byť veľmi silnou osobnosťou, ak dokázal žiť v izbách plných diablov, čertíkov, duchov, škriatkov a rôznych náboženských postáv, kde kúsok steny nepôsobí upokojujúco.
Od červeného domu sme sa vybrali najkratšou cestou k autu a podľa mapy sme nabrali kurz – Polička, Líšenský dvůr. Päť kilometrov pred Poličkou sme sa o trištvrte na osem ešte zastavili nachovať auto. My sme sa tešili na večeru v mieste nášho prechodného pobytu. Skončili sme pri suchej večeri s množstvom zeleniny a bezvládne sme spadli do postele a zaspali.
|