Dovolenka mojich snov (Z Vysočiny do východných Čiech)

Cez Milovy a Nové Hrady do Havlíčkovho Brodu

         V pondelok ráno sa mi podarilo úplne nehlučne vyjsť na terasu nad jazerom. Vychutnávala som si pohľad, ktorý som mala pred sebou a počúvala štebot vtáčikov v korunách stromov. Polhodinové cvičenie pripravilo moju chrbticu na ďalší deň. Potichu som vliezla späť do izby a postele a môj manžel ani nezbadal, že som bola preč. Malo to jednu nevýhodu, že tentoraz som musela raňajky pripravovať ja. Boli jednoduché. Ananásový kompót, sladké pečivo a káva. Kávu robil Ivan, pretože ju varí lepšie ako ja. A aj kompót otvoril. Ja som však pripravila sladké pečivo, naaranžovala stôl a vytvárala dobrú náladu pri raňajkách. Dôležitá úloha. No nie?

         Dve minúty pred desiatou sme sedeli v aute. Náš prvý cieľ nás čakal v Nových Hradoch. Po siedmich kilometroch môj manžel zbystril pozornosť. Vchádzali sme do obce Milovy a Ivan začal spomínať na našu prvú dovolenku, ktorú sme práve tu strávili. Priznám sa, že ja som si z tejto krajiny takmer nič nepamätala.

         Moje jedenásťročné pôsobenie v jedinom chladiarenskom podniku v Československu považujem nielen za školu života, ale aj za miesto, ktoré uspokojovalo moje vtedajšie dovolenkové potreby. V Bulharsku som si na jednej z takýchto dovoleniek obľúbila až do tej miery tarator, že moji spolustolovníci sa nemuseli cítiť vinovato pred bulharskými kolegami, keď im táto vynikajúca polievka nechutila. Ja som ju zjedla za všetkých. Bulhari ma naučili aj jesť melón. Dovtedy som patrila k tým jedincom, ktorí si odkrojili podkovičku tohto šťavnatého červeného ovocia a celí olepení sladkou šťavou vyhrýzali dužinu. Nie, v Bulharsku nám pripravili tak – akurát nakrájané kúsky na veľké tácky, ktoré sme spôsobne mohli vyjedať vidličkou. Dnes je pre našu rodinu už pomaly normou, že pred malý tanier si ani nejdeme sadnúť a aj ten najväčší musí byť plný týchto dobrých kúskov. Ďalšiu podnikovú dovolenku v Sedmihorkách, na severe Čiech, si pamätám dobre preto, že na stolnotenisovom turnaji som sa umiestnila tretia. Nie preto, že by som vedela hrať stolný tenis. Ale preto, že ostatní ho hrali ešte horšie ako ja. Vychádzky v pieskovcových skalách sme si vychutnávali najmä pri návštevách rekreačných kolegov v neďalekej Hrubej skále. Len pri obedoch sme často spomínali na Ivanovu mamu. Najmä vtedy, keď sme mali na obed české knedlíky. S nadýchanými kysnutými knedľami, ktorými nás likvidovala v rámci nedeľňajších obedov, sa nedali porovnávať. Jedna z našich prvých dovoleniek s mojim, ešte vtedy nie drahým manželom, bola na Vysočine. V Milovách. To tvrdí Ivan. Ja si pamätám len to, že neďaleko bolo Devět skal a rovno pred chatkou sme mali veľké jazero. Keďže sme tam boli na Vianoce, tak sme sa na ňom mohli skôr kĺzať. Ale zas až tak chladno nebolo. Dokonca, ani na sneh sa nepamätám. Pripúšťam len jedno, že vďaka tomu, že bolo mizerné počasie a kultúrny referent bol bez nápadov, tak sme takmer nevyliezali z chatky. Len keď sme sa išli do hlavnej budovy najesť. A po takto strávenej dovolenke si dovolil môj drahý budúci manžel kurizovať vo vlaku nejakej slovenskej východniarke. To ma malo varovať. Nuž čo, nevarovalo.
Po tridsiatich štyroch rokoch sme sa opäť dostali na tieto miesta.
„Poďme pohľadať chatky a reštauráciu, do ktorej sme chodili.“
S týmito slovami zahol Ivan na veľmi neformálne parkovisko. Pôsobilo skôr ako miesto, kde sa prekladá kontraband alebo kde končia ukradnuté autá. Vedľa nás zaparkovalo veľké 4x4 s mladou dlhovlasou ženou za volantom. Vzadu za ňou sedeli dve deťúrence, obložené loptami, nafukovacími kruhmi na plávanie a všeličím ďalším, potrebným k príjemnému popoludniu pri vode. To ma ukľudnilo. Parkovisko teda neslúži na nekalé účely.
A tak sme šli  hľadať návrat do minulosti. Nebolo jednoduché preraziť k rybníku. Pripadala som si ako v Taliansku. Všade okolo nás boli reťaze, laná, špagáty a tabuľky s nápismi „Soukromý pozemek – vstup zakázán“.  Nakoniec sa nám podarilo nájsť akýsi tajný chodníček vedúci k chatovej osade. Nie jednej. Za tie roky ich tam poriadne pribudlo. A my sme si za ten svet nevedeli spomenúť, ako tie naše chatky vyzerali. Možno, keby sme sa mohli pozrieť dovnútra. Väčšina z nich bola pozatváraná, všade panovalo pozamkýnané ticho. Len pred bufetom sedela skupinka ľudí, ktorá popíjala pivo a rozoberala počasie v duchu „tenhle spůsob léta se mi zdá poněkud nešťastný“. To minimnožstvo návštevníkov jej aj dávalo za pravdu. Každý deň aspoň chvíľu pršalo, noci boli chladné, tráva bola mokrá, všade naokolo blato, ani deku si nebolo kde rozložiť.
S Ivom sme sa prešli po jednom brehu jazera, skontrolovali sme rozpadnuté móla a skonštatovali sme, že na množstvo súkromných pozemkov je to dajaké neútulné. Nuž čo. Najlepšie dni života sme tam už asi prežili pred tridsiatimi štyrmi rokmi.
Cestou do Nových Hradov sme prechádzali cez rozkopanú obec Svratouch, v ktorej sa nám na každých tristo metrov ospravedlňovala tabuľa:
„Omlouváme se za omezení spůsobené stavbou.“
Ďalšie požiadavky na obmedzenie rýchlosti si okoloidúci vodiči, motorkári a bicyklisti príliš nevšímali. Policajti by sa tam uživili jedna radosť. Ivo poznamenal, že pri vjazde do obce by mohli všetkých doradu pokutovať. A hneď mi k tomu povedal historku o Cvajovi, z dielne ktorého sa dlhé roky na stretávkach gymnazistov tradujú rôzne jeho typické výpovede.
Cvajo – prezývka profesora Cvejkuša – skúšal latinčinu. Prvá odpoveď – päť, druhá odpoveď – päť, tretia takisto a pri desiatej sa spýtal:
„Kto to vie?“
A keďže ostalo ticho, tak všetkým dopísal päťku. Na nasledujúcej hodine sa prihlásil jeden zo študentov:
„Pán profesor, ja som na minulej hodine nebol, prečo ste aj mne zapísali päťku?“
„Nevadí. Keby si tu bol, aj tak by si to nevedel.“
Zaznela typicky cvajovská ležérna odpoveď.
Podľa Ivana by mali policajti postupovať v zmysle – nevadí, že ste dodržali rýchlosť, nabudúce ju určite nedodržíte. A dali by každému pokutu.
Iva som upozornila, že keby sa tohto držali policajti, tak by sme aj my platili pokutu a nemali by sme na vstupné do hradov a zámkov.
Ale nielen cez Svratouch viedla rozkopaná cesta, ďalšia obchádzka nás čakala pred Peralcom. Príliš sme neverili navigačným tabuliam, čo sa nám vypomstilo a museli sme sa vracať až do Skuteče. Vyzerá to tak, že na Vysočinu a do Toskánska chodíme nielen za kultúrnymi pamiatkami, ale aj kvôli opravám na cestách.
Voľakedajšia Botana Skuteč nás nalákala na prehliadku mestečka. Dúfali sme, že objavíme podnikovú predajňu športovej obuvi, v ktorej by sme za neuveriteľne nízku cenu doplnili našu športovú obuv.  Na námestí a v blízkych uličkách sme očakávané prekvapenie nenašli, ale sme objavili výborné mäsiarstvo s údeninami vlastnej výroby od výmyslu sveta. Každý sme si kúpili po dva druhy salámy, takže sme ich nakoniec mali štyri. Dokonca mali aj výborné chrumkavé pečivo. S takýmto úlovkom sa nám dobre odchádzalo zo Skuteče. Aj keď bez botasiek. Teraz už bolo potrebné nájsť iba vhodné miesto na piknik. Najmä v tieni, pretože slniečko už začínalo pripekať. Obrovská lipa, bokom po pravej strane cesty, nás priam vyzývala ku krátkej zastávke. Kamarátsky sme sa podelili o našu obedo-desiatu. Ku šťastiu nám chýbala len dobrá káva. Verili sme, že sa k nej časom dopracujeme.
Vjazd do Nových Hradov vôbec nenasvedčoval, že v tejto malej dedinke by malo byť niečo zaujímavé.  Na obrovskom priestranstve pred zatvorenými potravinami a hostincom bolo zaparkované len jedno auto. A naširoko, naďaleko ani človiečika. Po zámku ani chýru, ani slychu.
„Nič, pôjdeme ďalej po ceste a ak niekoho uvidíme, spýtame sa.“
Povedala moja lepšia polovička po obhliadnutí situácie. Len čo Ivan túto vetu dopovedal, zbadala som po jeho ľavej strane na miernom kopčeku oranžovo-bielu budovu. Zámok. Na najbližšom možnom mieste sme sa otočili do protismeru a vrátili sa na jediné viditeľné parkovacie miesto. Pred zatvorené potraviny a hostinec. A tu sa zrazu pred nami, z takej malej búdky, vynorila dievčina. S parkovacím lístkom. Zjavne v šoku, že sem niekto zablúdil.
Ku zámku sme sa dostali cez mostík ukrytý v krátkej lipovej aleji a vstúpili sme do zámockého areálu. Uprostred brány stál minibager, kvôli ktorému Ivo nemohol urobiť ani  celkový záber na tú cukríkovú nádheru.

 Rokokový zámok v Nových Hradoch

 Po oboch stranách chodníka boli udržiavané francúzske záhrady. Z pravej strany sa ozýval hlasný rozhovor dvoch podgurážených mladíkov usadených pod slnečníkmi. Nad nimi sa skvel nápis Zámocká restaurace, ktorá zjavne nemala viac návštevníkov a títo dvaja by určite ďalších hostí odrádzali si prisadnúť. Po ľavej strane bol z prvého nádvoria vstup do galérie a cukrárne. My sme však postupovali na horné nádvorie a nasmerovali sme si to k dverám uprostred zámku. Zavreté. Až po pár krokoch sme zistili, že vchod na zámockú prehliadku je v pravom krídle. A na dverách oznam, že ďalšia prehliadka začína o trinástej hodine. Mali sme takmer polhodinu času.
„Poďme na kávu.“
Reštauráciu sme ihneď zatratili a tak sme sa vybrali do cukrárne. Pani za pultom chytila rýchlovarnú kanvicu, napustila ju vodou a nám sa rozpustila túžba po dobrej káve. Nemali sme príliš čo vychutnávať, tak sme stihli absolvovať aj zámockú galériu. O trinástej hodine sme vstúpili do vnútorných priestorov zámku. Len my dvaja. A mladá žena za stolom nám oznámila, že prehliadku robia pre minimálne piatich návštevníkov. Vtedy vstúpila do dvier ďalšia dvojica. Nanešťastie si chcela kúpiť len nejakú keramiku.  Čakali sme ešte pár minút, či sa niekto neobjaví a ja som začala rozmýšľať nad filmom Vesničko má středisková. Či aj my budeme musieť kúpiť päť lístkov, aby hrali. V našom prípade, aby s nami prešli zámkom. Zrazu som začula môjho drahého manžela vyjednávať. Pre mňa to bol absolútne neobvyklý úkaz. Taký, ktorý sa vidí rozhodne len raz za sto rokov. Ivan sa v takýchto chvíľach zvykne vyrovnať s danou situáciou. Dodnes som nemala odvahu sa spýtať, čo ho k tomu v Nových Hradoch viedlo. Takto mám možnosť si stále myslieť, že láska ku mne. Pretože vedel, že by som bola nešťastná, keby sme sa nedostali dovnútra. V kútiku duše pripúšťam pragmatickejší dôvod. Čo ak by som ho ťahala do týchto zabudnutých končín ešte raz?
Pri pokladni prebiehal tlmený rozhovor:
„Nemohli by ste pre nás urobiť len takú krátku prehliadku? Bez výkladu. Bývame až v Líšnej a sem sa už tak ľahko nedostaneme. Sme tu len na týždňovej dovolenke.“
Po chvíli bezradného mlčania sa ozvala odpoveď:
„Dobre, dám vám to za polovičné vstupné.“
Na zámockých prehliadkach sa mi veľmi páči, ako sprievodcovia nosia obrovské zväzky kľúčov, ktorými za sebou zamykajú a pred sebou odomykajú všetky dvere. Tak aj teraz. Naša sprievodkyňa pozrela pre istotu ešte pred zámok, či tam neobjaví nejakých oneskorencov. Keďže zjavne žiaden ďalší návštevník do týchto končín nedorazil, zamkla vchodové dvere a vpustila nás do zámockých priestorov. Po chodbe sme prechádzali okolo schodišťa uzatvoreného nízkym zábradlím, na ktorom bol oznam – soukromé prostory. To vo mne vyvolalo otázku, či tu domáci páni stále bývajú. Mala som však na pamäti zľavnené lístky, tak som nemala odvahu sa spýtať. Až sme prišli do obrovskej sály na prvom poschodí. Bolo vidieť, že je využívaná na oficiálne záležitosti. Zoradené stoličky, kvetinová výzdoba, ale inak nič. Len obrovská rokoková sála. A tu sa dala do pohybu profesionalita. Sprievodkyňa nevydržala ticho, ktorým sme si obzerali miestnosť.
Pôvodne barokový zámok z druhej polovice osemnásteho storočia postavil Tirolčan Josef Jäger podľa návrhu majiteľa zámku grófa Harbuvala Chamaré, známeho z Jiráskovho románu Poklad. Dnes by svoj zámok určite nespoznal nielen pre jeho rokokový vzhľad, ale aj pre jeho farebnosť. V roku 1936 zámok kúpil textilný magnát Bartoň a venoval ho svojej dcére, po ktorej ho zdedili dvaja synovia. Ladislav a Jiří. Počas vojny bol v zámku ubytovaný oddiel Hitlerjugendu, čím sa začalo obdobie ničenia vnútorných priestorov. Po vojne obaja majitelia emigrovali do Švajčiarska a zámok sa stal vlastníctvom štátu. Určitú dobu v ňom sídlila  škola. Dokonca aj teľatníky. V roku 1991 sa v rámci reštitúcie vrátil zámok do vlastníctva dedičov Bartoňovcov, ktorí žili v Kalifornii a vo Švajčiarsku. Za to, ako zámok vyzerá v súčasnosti, môžu najnovší majitelia Petr a Magda Kučerovci, ktorí ho kúpili v roku 1997. On historik, ona prekladateľka. Nedalo mi nepovedať potichu môj názor aspoň Ivanovi:
„Určite prekladá Collinsovú. Tá používa vo všetkých izbách broskyňovú a bielu. A na prekladoch Collinsovej určite v tomto dekadentnom svete zarobila tak, aby to mohli zrenovovať.“
Obrovská rekonštrukcia trvala takmer štyri roky a od júna 2001 sprístupnili celý areál verejnosti. Zámok síce nemá vlastný mobiliár, ktorý sa rokmi rôznorodého používania zničil, premiestnil alebo stratil, ale Česká národná galéria zapožičala z depozitu vhodný dobový nábytok tak, aby dotváral atmosféru.
Samotná slávnostná sála je na stotridsiatich štvorcových metroch vyšperkovaná štukovou ornamentálnou a figuratívnou výzdobou. Dnes slúži na koncerty, sobáše a rôzne spoločenské stretnutia, ktoré vo večerných hodinách osvetľuje veličizný luster. Váži stoosemdesiat kilogramov a má šesťdesiat štyri žiaroviek. Do sály sme vstúpili obrovskými dvojkrídlovými bielymi dverami. Okrem nich boli v miestnosti ešte dvoje také isté dvere. Na tajuplnú otázku:
„Čo myslíte, kam vedú tieto ďalšie dvere?“ sme začali zvažovať viaceré možnosti, ale ukázalo sa, že ani jedna nebola správna. Po otvorení dverí sa pred nami objavil obrovský príborník – taniere, misy, príbory a funkčný bar, v ktorom boli poháre, karafy, fľaše. A dokonca aj kolieskový stôl. Z okna sály sme mohli poobdivovať záhrady. Prvú v anglickom štýle, druhú v rokokovom a tretiu vo francúzskom brodériovom štýle. To povedala sprievodkyňa. Zároveň doplnila, že syn Kučerovcov je záhradný architekt a ten sa aj stará o záhrady. Ešte aj zadná úžitková časť mala presné pravidlá. Ešte som doteraz nevidela vysadený kaleráb, rajčiny, mrkvu v ornamentálnych útvaroch. Prvýkrát som to uvidela až v Nových Hradoch. Po príchode z dovolenky som Ivanovej mame oznámila, že jej záhrada má vážne nedostatky. Nespĺňa estetické parametre kladené na francúzske záhony.
Uvidíme, či v nasledujúcom vegetačnom období aj nám porastie zelenina v dokonalých útvaroch. Zo zadného okna sme mali možnosť vidieť aj prírodné divadielko – taký malý súkromný amfiteáter pre stopäťdesiat divákov.
Len jedna vec ma na celom zámku trápila. Ako vykurujú dnešní majitelia tie obrovské priestory pri tak hrozných cenách za teplo. Zatiaľ som zažila len jednu zimnú prehliadku zámku. V Antole. Počas celej prehliadky sa sprievodcovi okolo úst tvorila para a mne sa v polovici prehliadky tak rozdrkotala od zimy chrbtica, že som mala čo robiť, aby som ju v priebehu týždňa vrátila do znesiteľného stavu. Takže, podľa mojich predstáv, v Nových Hradoch žijú majitelia v jednej vykúrenej izbe a do ostatných chodia dobre zababušení v štyroch vrstvách oblečenia a aj tak celú zimu kýchajú a majú červené nosy.  S týmito úvahami sme sa rozlúčili so sprievodkyňou, ktorá tu zimu ešte nezažila. Ani pri našom odchode sme nezbadali nových návštevníkov. Ktovie, čím to je, že sa sem zvedavci nehrnú zo všetkých strán.
Náš cik-cak systém poznávania sme si potvrdili aj v tento deň. Autíčko sme nasmerovali na juhozápad a po prekonaní asi šesťdesiatich kilometrov sme sa s ním rozlúčili pred lekárňou neďaleko námestia v Havlíčkovom Brode. Predtým sme ho ale zo trikrát preparkovali, kým sme nemali dobrý pocit, že nám ho z tohto miesta neodtiahnu. Potom nás už nohy viedli do informačnej kancelárie, kde som si vybrala všetky dostupné materiály o tomto meste a zapadli sme do reštaurácie, v ktorej sa nám páčila jej atmosféra. Čisté drevené stoly, množstvo obedujúcich a diskutujúcich ľudí a medzi nimi pobehujúci personál v dobrej nálade. A na stoloch orosené poháre piva. Áno. Takto sme si to predstavovali. Obed splnil naše očakávania, ktoré vychádzali z počtu hostí. Ešte som narýchlo Ivanovi prečítala o Havlíčkovom Brode a vybrali sme sa do ulíc. Na Havlíčkovom námestí boli zaparkované dve nákladné autá a žeriav, ktorý z jedného z nich skladal akési zabalené čudo. Keď sme prišli bližšie, videli sme, že za autami už stoja povykladané a „povyzliekané“ sochy a ďalšie čakajú na korbách, kým príde na ne rad. Výstava prác študentov strednej umeleckej školy v plenéri. Zaujímavý nápad, ktorý sa hodil na dotvorenie štvorcového námestia obkoleseného renesančnými a barokovými domami. Ivo sa rozhodol fotografovať a ja som zapadla do najbližšieho kníhkupectva. Po dobrej chvíli si ma tam došiel môj drahý manžel vyzdvihnúť. Našiel ma začítanú do knižôčky od Ursuly Nuberovej so zaujímavým názvom. Aspoň pre mňa.
„Desatero pohodlných žen.“
Vôbec mi nevadí, že patrím k tomuto typu žien. Som rada pohodlná. Len škoda, že nemám na to viac času a vytvorené vhodné podmienky. Bola som zvedavá, čo radí pani Nuberová svojim čitateľkám.

Po prečítaní tohto desatora som pre zmenu zvedavá, koľko sa dá na takýchto radách zarobiť. Ale tie mačky ma zaujali. Len ako sa naučiť dokonale priasť.
Po absolvovanej kultúrnej revolúcii som nasledovala môjho manžela. Naše prvé kroky viedli k Havlíčkovmu domu. Už zdiaľky nás zaujalo jeho veľmi pekné renesančné priečelie s nárožným arkierom a vežičkou. V tomto dome žil Karel Havlíček Borovský až do svojej deportácie do Brixenu. V materiáli Havlíčkov Brod – Památky sa o ňom hovorí, že bol novinárom, spisovateľom, vyznavačom slobody a demokracie (CK disidentom). Najviac sa mi páči posledný zátvorkový údaj v spojení s CK.
Počas môjho štúdia českej literatúry v minulom storočí som sa nestretla s týmto pojmom pri K.H. Borovskom.

 Renesancia v Havlíčkovom Brode

 Od jeho domu sme sa presunuli k budove Starej radnice, ktorá v sebe ukrýva vchod do systému podzemných chodieb. Ale nielen podzemím je táto budova zo šestnásteho storočia známa. Z renesančného štítu sa na okoloidúcich zvrchu pozerá drevený kostlivec Hnát, ktorý drží kosu s latinským nápisom Qua hora nescis, čo znamená - Nevieš, v ktorú  hodinu. To je motto spojené s brodským hlásnikom Hnátom, ktorý chcel zradiť obyvateľov mesta. V roku 1472 mal dať svojou trúbou znamenie jihlavským Nemcom, ktorí chceli Brod vypáliť, že brány mesta sú otvorené. Hnátova zrada vyšla najavo a brodské ženy ukameňovali hlásnika na brehu Sázavy. Jeho kostru potom zamurovali do radničného výklenku. Lenže aj tak vraj chodí strašiť na vežu, ktorá stojí pri kostole Nanebovzatia Panny Márie. Samotná veža je zaujímavá aj bez strašidla. Ukrýva v sebe najstarší uliaty zvon v Čechách. Zvon sa volá Vilém  a uliali ho v prvej polovici štrnásteho storočia. Smerom k námestiu sú otočené dva obrovské ciferníky na tmavom podklade. Na východnej strane veže sú umiestnené staročeské hodiny s dvadsaťštyri hodinovým ciferníkom. Na južnej strane je obyčajný dvanásťhodinový ciferník. Oba fungujú dodnes. Ešte viac ako ciferníky ma zaujala krátka výzva na nástenke vo vchode do tohto barokového dekanského kostola:
„Každý katolík má býti v neděli a zasvěcený svátek přítomen celé mši svaté.“ Podľa všetkého je v Čechách v 21. storočí vzťah katolíka ku omšiam veľmi vlažný.
Čím ďalej, tým viac sme pociťovali poludňajšiu únavu podporenú dobrým jedlom a chladným pivom. Od zatvoreného kostola, ktorého interiér sme si mohli prezrieť len spoza bohato dekorovaných mreží, sme zamierili do mestského parku. Opretí o zábradlie nad rybníkom Hastrmanom sme sa chvíľu bavili na vyskakujúcich a plávajúcich veľkých rybách, ale po chvíľke sme sa usalašili na jednej z útulných lavičiek pod korunami stromov. V parku Budúcnosť sme si začali plánovať najbližšiu budúcnosť našej dovolenky. Kam sa vyberieme štvrtý deň.
Keď začalo slniečko strácať na svojej intenzite, rozhodli sme sa vybrať k autu Štáflovou ulicou. Okolo gymnázia, na ktorom študoval aj Bedřich Smetana.
Z Havlíčkovho Brodu sme sa rôznymi obchádzkami dostali späť na našu základňu – Líšenský dvůr. Bol príjemný podvečer a celý areál sa nám pri príchode odrážal na hladkej hladine jazierka. To vyprovokovalo Ivana k fotografovaniu a ja som si zniesla na trávnatú terasu nad jazierkom kresielko, stôl, minerálku, cestovné materiály a noviny. Áno, bola to dovolenka mojich snov.