Lukasova zpívajíci lípa
Ivo ráno zaštrajkoval. Keď som sa vrátila z rannej rozcvičky, ležal v posteli a podľa bledozelenej tváre som vedela, že včerajší deň zanechal stopy. Ivan rád šoféruje, ale nedá sa povedať, že sa to páči aj jeho chrbtici. Niekedy sa naštve a dá o sebe vedieť nie práve najpríjemnejším spôsobom. A vtedy viem, že potrebuje kľud. Najneskôr o tretej popoludní sa dostane do normálnych koľají. Možno. Aby som ho nerušila, vzala som si všetko potrebné na terasu nad jazierko. Sprievodcov, mapy, noviny, ktoré sme každý deň kupovali, ale nemali čas čítať. Kávu a vodu. Zabezpečila som sa tak, že som tam mohla stráviť celý deň.
Moje líšenské rána
Práve, keď som si čítala články o nespokojnosti českých šoférov so sprísnenými dopravnými predpismi a ich porovnávaním s predpismi slovenskými, sa vedľa mňa objavil tieň. Zdvihla som hlavu a neverila som vlastným očiam. Bolo ešte len pol jedenástej a Ivan stál pri mne. Už mal dokonca aj lepšiu farbu. Liter pomarančového džúsu ho definitívne postavil na nohy. Odmietol leňošenie v domácom prostredí, ale aj tak sme si povedali, že sa budeme štvorkolesovo túlať len v blízkom okolí. Jimramov, Polička a možno Litomyšl.
Medzi Sněžným a Daňkovicami sú prekrásne scenérie. Vôbec som sa môjmu drahému manželovi nečudovala, že na každých desiatich metroch zastavoval, vyliezal z auta, prikladal k oku fotoaparát a buď urobil záber alebo nie. Ak nebol oblak na správnom mieste, tak sme sa posunuli o pár metrov ďalej, aby ho dostal do iného uhlu. Oproti nám išiel veľký kosač trávy, ktorý zatarasil druhú polovicu cesty. Šofér zastavil pri našom aute, oprel sa o volant a začal viesť konverzáciu:
„Fotíte?“
„Však je tu krásne?“
„Ste zo Slovenska?“
„Z ktorej časti?“
„Aj tu je krásne, ale ja som z Telecí. Poznáte to? To je na druhej strane.“
„Už ste boli na najvyššom kopci? Má asi sedemsto metrov a je odtiaľ krásny výhľad.“
Že za ním už dávno zastalo auto, ktoré nemalo skadiaľ prejsť, mu vôbec nevadilo. Bol absolútne hrdý na svoj kraj.
Čo bolo na tom celom ale ešte zaujímavejšie?
Šofér auta, ktorý musel čakať, sa vôbec nerozčuľoval. Pokojne vyklonil hlavu z auta, započúval sa do nášho rozhovoru a nakoniec sa do neho tiež zapojil. Už tuším, kam asi chodil pán Menzel na nápady, keď robil postavu doktora pre Rudolfa Hrušínského vo Vesničke. Asi ide o jav všeobecný, hoci my sme ho v tejto podobe zažili prvýkrát.
Vysočina
V Daňkoviciach sme zabočili doprava a cez Nový Jimramov sme sa dostali do Jimramova. Toto historické mestečko bolo založené v polovici trinásteho storočia a podľa množstva pamätných tabúl je patrične hrdé na svojich rodákov. V dome na námestí sa narodil evanjelický kňaz Jan Karafiát. V Síni rodáků uprostred námestia je uložený originálny výjav z jeho rozprávkových „Broučků“ od Jaroslava Trnku. Pri rieke Svratke, pretekajúcej Jimramovom, je rodný dom dvoch bratov – spisovateľov, Aloise a Viléma Mrštíkovcov. Hoci tvorili aj samostatne, ich spoločným dielom je Maryša, ktorá je považovaná za vrchol realistickej drámy devätnásteho storočia. V Jimramove sa narodil aj jezuitský kňaz, o ktorom sme počuli aj predošlý deň na zámku v Novom Městě nad Metují. Karel Slavíček bol nielen misionárom, ale aj matematikom, astronómom a hudobníkom v službách čínskeho cisára.
Narodil sa tu v roku 1678 a zomrel v roku 1736. Podľa všetkého bol voľakedy dávno Jimramov rušným mestečkom, ktoré malo mnohé privilégiá. Dnes je to ospalá väčšia dedina, kde sme na ulici takmer nikoho nevideli. Aj v obchodíku som bola jedinou zákazníčkou a fotografujúceho Ivana som prekvapila aspoň nanukom.
Jedenásť kilometrov nás delilo od ďalšej zastávky v Pardubickom kraji. Od Poličky. Toto kráľovské mesto nechal založiť český kráľ Přemysl Otakar II. v druhej polovici trinásteho storočia a pripísal ho svojej žene Kunhute ako veno. Neskôr tak urobil aj Rudolf I. Habsburký, ktorý pripísal Poličku tiež ako veno svojej druhej manželke Eliške Rejčke. Títo dvaja páni sa takýmto spôsobom postarali o to, že mesto sa stalo venným mestom českých kráľovien, ktoré mali zo svojho novonadobudnutého majetku zisky z mestských daní. Na také vreckové by som aj ja pristala. Bola to zaujímavá doba, keď manželia dávali veno svojim manželkám. Ktovie, kde sa to potom celé zvrhlo, že sa zrazu začalo očakávať od žien, že ony prinesú do manželstva veno. Na tom vidno, ako sa muži stáročia a stáročia zbavujú zodpovednosti, ktorú systematicky viac a viac prenášajú na ženy. A pritom nás ešte stihnú obviňovať z feminizmu a túžby po emancipácii. Podľa mňa aj emancipáciu musel vymyslieť muž, ktorému sa už nechcelo nič robiť.
Už v prvej polovici štrnásteho storočia bola Polička vydláždená. Získala na to právo od cisára Karola IV. Uprostred námestia bola postavená gotická radnica, nahradená v osemnástom storočí súčasnou barokovou. V polovici devätnásteho storočia zničil veľký požiar pôvodný kostol a poškodil dvesto tridsaťtri domov. Len štyri domy odolali tomuto ničivému živlu. Do veže nového novogotického kostola Svätého Jakuba preto zabudovali izbičku pre „strážcu proti ohňu“.
Hugov Chrám Matky božej v Paríži sa stal domovom Quasimoda, ktorý bol okrem toho, že bol veľmi škaredý, aj hluchý. Ohluchol z bijúcich zvonov. Vo veži kostola Svätého Jakuba sú umiestnené štyri zvony. Najstarší sa volá Medián a je z roku 1511. V roku 1890 sa v izbičke strážcu, rovno pod zvonmi, narodil hudobný skladateľ Bohuslav Martinů, ktorému to podľa všetkého neuškodilo. Podľa fotografií ani na vzhľade a podľa počtu skladieb, ktoré skomponoval, ani na sluchu.
Na dverách veže sme našli oznam, že prehliadka býva každú hodinu pri dostatočnom množstve návštevníkov. My dvaja sme si nepripadali ako dostatočné množstvo a preto sme sa rozhodli pokračovať v ceste a hľadať infocentrum. Plánovala som v ňom získať zaujímavé informácie o meste a okolí a zároveň som chcela využiť aj možnosť internetového spojenia s domovinou. Kanceláriu sme našli na námestí. S dokorán otvorenými dverami lákala okoloidúcich turistov a naozaj sme v nej našli všetko, čo sme potrebovali a hľadali. Až na to, že doména atlas, v ktorej mám svoju adresnú schránku, bola u nich zakázaná a zablokovaná. Infodievčatá ihneď začali zháňať informatika, ktorý im obhospodaroval počítače. Darmo som im hovorila, že to nevadí a že nie je pre mňa také dôležité dostať sa k internetu. Donútili nás zostať čakať tým, že nám ponúkali ďalšie a ďalšie materiály a informácie. A naozaj, o malú chvíľu dobehol mladý muž, sadol si k počítaču, pobrnkal prstami po klávesniciach, urobil rôzne hókusy – pókusy a na záver ma posadil na stoličku so slovami:
„Teď to už bude dobrý. “
Bolo.
Kým som napísala Kike obrovské listisko, nechal sa môj drahý manžel vtiahnuť do takmer politickej debaty o rozdelení Československa na konci minulého storočia. V centre sa objavil približne dvadsaťročný mladík. Keď sa započúval do našej slovenčiny, chcel od nás informácie o slovenských cyklotrasách a cenách pre Čechov. Nechcel nám príliš veriť, že ceny máme rovnaké pre nás a aj pre cudzincov. Potom chcel vedieť, ako u nás chodia vlaky, pretože by chcel ísť po hranice vlakom a potom sa už po Slovensku pohybovať väčšinou na bicykli.
Na jednej strane som bola príjemne prekvapená, že nám vôbec rozumel, na druhej strane som mala pocit, že má o Slovensku a Slovákoch zaujímavé informácie typu „sú sto rokov za opicami“. Čím ďalej, tým viac sa stretávame s postrehmi starších Čechov, že ich deti už takmer nerozumejú slovenčine. My sme si už na našich českých potulkách s Ivom zvykli, že pri nechápavých pohľadoch mladej generácie, neodchovanej na spoločných televíznych programoch a knihách, musíme ihneď hľadať český ekvivalent.
Od cestovania a poznávania zaujímavostí v jednotlivých krajinách predtým spoločnej republiky, sa zrazu muži dostali do vážnej debaty. Kto zapríčinil rozdelenie Československa. Mladý muž mal veľmi podobné názory aké máme aj my, ale jeho radikalizmus ma odrádzal od zapájania sa do ich rozhovoru. Iva som, dobreže, neťahala za rukáv preč, ale jeho spolubesedník šiel za nami. Nakoniec som sa Iva pustila a išla som radšej sama obdivovať morový stĺp v strede námestia. Ešte aj odtiaľ som kontrolovala, či som od nich v dostatočnej vzdialenosti.
Zlatým vekom poličského meštianstva je nazývané osemnáste storočie, kedy Polička patrila k najvýstavnejším českým mestám. V tejto dobe bol vytvorený aj morový stĺp. Je dvadsaťdva metrov vysoký a svojimi rozmermi a kompozíciou nemá vraj v Čechách obdobu. Sochy svätcov a bacuľatých anjelikov dávajú dodnes pozor na celé námestie. Dávali pozor aj na mňa, aby som počas dovolenky nemusela riešiť otázky celosvetového významu. Ivovi sa podarilo ukončiť internacionálny rozhovor a ešte spolu so mnou poobdivoval námestie. Zrazu začalo popŕchať, tak sme sa pozvali na kávu do cukrárne. Boli sme tam sami dvaja a to nás mohlo varovať, že sme si nevybrali dobre. Ale aspoň sme si mohli, nikým nerušení, prečítať zaujímavosti o Poličke, ktoré sme si potom išli overiť do terénu. Prvé naše kroky viedli do malého parčíka, z ktorého sme mohli zblízka obdivovať ďalšiu zaujímavosť kráľovského mesta. Celé historické jadro obklopujú hradby v dĺžke tisíc dvestodvadsať metrov. V štrnástom storočí boli vybudované podľa najnovších poznatkov vtedajšieho vojenského umenia. Boli desať metrov vysoké, široké dva a pol metra a po celej dĺžke mali ochodzu, chránenú múrom s cimburím. Obranyschopnosť mesta zvyšovalo devätnásť polkruhových bášt vysokých dvadsaťdva metrov. Hradby sú dodnes vzácne zachovalé a svojím zaujímavým vzhľadom lákajú cestujúcich, aby si ich prišli pozrieť zblízka.
V Poličke sme sa ocitli v druhej polovici našej dovolenky a preto sme začali napĺňať jeden z našich ďalších zámerov. Hľadať „putovnô“ pre našu vnučku. Tento termín sme si obľúbili vďaka ajke, Ivanovej mame, a jej horehronským koreňom. Nad parkoviskom, na ktorom nás zodpovedne čakal náš ružový dopravný prostriedok, v blízkosti obecného úradu, sme objavili prekrásny domček plný drevených výrobkov a drevených hračiek. Väčšina našich darčekov pre Ninu, musí spĺňať nielen estetickú, ale aj didaktickú funkciu. Sme asi deformovaní našim bývalým, a pre niektorých z nás aj súčasným povolaním. Takže ani teraz to nebolo s výberom také jednoduché. Ja som vliezla do obchodíka prvá, pretože Ivan sa pokúšal získať denný prídel aktuálnych informácií vo forme novín.
Už dlhú dobu prehľadávam všetky hračkárstva a snažím sa zohnať xylofón.
S našou Kikou som využívala tento druh hudobného nástroja až do jej školských lavíc a pomocou neho sme sa obe naučili spievať mnoho pesničiek. Je potrebné povedať, že ani jedna z nás neoplýva mimoriadnym hudobným nadaním. Pravdupovediac, máme dosť ďaleko od hudobného nadania a interpretačných schopností.
„Mami, pst.“
Týmito slovami veľmi často ukončovala moja drahá dcéra moje akékoľvek pokusy spievať. Takže xylofón nám pomáhal prekonávať nástrahy spojené s naučením sa pesničky do školy, čo natrvalo spôsobilo, že mám naň pozitívne spomienky.
Už som prehľadala všetky pozostatky našej voľakedajšej domácnosti a keďže som ho nikde nenašla, pokúšam sa zohnať nový.
A zrazu som ho uvidela. Krásny, farebný, vyložený medzi množstvom iných hračiek. Netrpezlivo som čakala na Iva so správou, že pre Ninu už máme darček.
O to väčšie bolo moje sklamanie, keď nás predavačka upozornila, že platničky nie sú kovové, ale drevené. O to viac sa snažila pomôcť nám nájsť niečo iné. Oboch nás zaujal jej prístup, absolútne nezodpovedajúci väčšine jej rovesníkov. Mladučké žieňatko sa nás najskôr spýtalo, či hľadáme darček pre dievčatko alebo chlapca. Pokračovalo otázkami na vek, záujmy, schopnosti, zručnosti, až sme sa dopracovali k spoločnej zhode pri drevenom pexese. Takmer vždy, keď sa ho s Ninou hráme, spomeniem si aj na toto, takmer dievčatko, za pultom.
V Poličke sme si zabezpečili pre vnučku putovný darček. Ale mali sme pre ňu pripravené ešte jedno prekvapenie. Po našom návrate z potuliek sme sa jej chystali gratulovať k jej letným meninám a k tomuto sviatku som tri týždne pred dovolenkou vyrábala plátennú opierku na stenu. Pri jej novú – dospelácku posteľ. Na modré plátno som pripevnila výstrižky znázorňujúce trávu, parný rušeň s vozňami, do ktorých sa dajú poukrývať tajomstvá, slimáky, kvietky s obláčikmi a veľkým usmiatym slniečkom. Kamarátka, ktorej som takéto art protisy urobila pre štyri vnúčence, ponašívala strojom všetky kúsky látky. Potom som zašla za našimi takmer rodinnými čalúnnikmi a poprosila som ich, aby obalili veľký kus molitanu do ďalšieho modrého plátna a spoločne sme vymysleli spôsob upevnenia môjho umeleckého výtvoru na molitanovú podložku. Chrenovcov celkom zaujal môj výrobok a po našom návrate z dovolenky nás čakali ešte s jedným vylepšením. Nakoľko opierka mala slúžiť malému stvoreniu, kde je potrebná zvýšená hygiena, premysleli aj možnosť prania. Všili do obalového plátna zips. Spoločne sme začali prepočítavať, koľko by sme museli pýtať za jeden výrobok, aby to bolo rentabilné a aby ma to uživilo v prípade straty zamestnania. Dopracovali sme sa k výsledku, že vďaka demografickému vývinu Slovenska a vďaka vkusu a náklonnosti k veľmi peknému, až mojsejovskému typu zariaďovania domácností, nemám šancu byť ekonomicky nezávislá, ak by som sa chcela živiť tvorbou opierok na stenu.
S dreveným pexesom v kufri auta sme sa vybrali na naše ďalšie potulky. V Litomyšli sme tentoraz postupovali v opačnom smere ako v nedeľu. Cez kláštorné záhrady sme šli priamo k zámockému areálu. Celý zámok vyzerá ako obrovská šperkovnica, na ktorej nie je ani kúsok bez výzdoby. Z oboch strán otvorená arkádová chodba odľahčuje kubický tvar tejto pamiatky UNESCO a slnečné hodiny umiestnené medzi oknami na druhom poschodí pôsobia ako motýľ, ktorý má každú chvíľu vzlietnuť.
Tentokrát nebol naším cieľom vnútorný priestor zámku. Po pravej strane nádvoria sú veľké pivovarské budovy. Pred jednými z dvier postávala pani v dôchodcovských rokoch s úsmevom na tvári. Vedľa nej bola umiestnená tabuľa, ktorá viedla návštevníkov do rodného bytu Bedřicha Smetanu. Akonáhle sme zamierili ku vchodovým dverám, ihneď sa usmiata pani zmenila na sprievodkyňu. Vo vstupnej chodbe nám pri knihe návštevníkov porozprávala základné údaje o Smetanovcoch a spýtala sa nás, či chceme výklad alebo si chceme pozrieť celý byt sami. Milujem prehliadky, pri ktorých je tak málo návštevníkov, že všetky informácie sú venované len mne. Lepšie povedané - nám dvom. Takže bolo jasné, že sme požiadali o výklad. Mali sme čas, nikde sme sa neponáhľali a preto som zaujala pevný, ale pohodlný postoj a začala som počúvať. Dozvedeli sme sa – kto, kedy, kde, v ktorom čase, prečo – od narodenia Bedřicha Smetanu, cez jeho hudobné začiatky až po veľké hudobné diela a dnešnú Smetanovu Litomyšl. Pritom sme si prezerali zachované fotografie a písomnosti. V poslednej prehliadkovej miestnosti sme objavili plagáty k operným predstaveniam aj s obsadeniami a s informáciami, o koľkej budú vypravené špeciálne vlaky na operné predstavenia.
Naša sprievodkyňa nám poďakovala za pozornosť a záujem, pretože vraj väčšina návštevníkov len rýchlo prebehne po miestnostiach a odfajkne si na zozname povinných prehliadok ďalšiu pamiatku.
Vonku nás čakalo podáždikové slniečko, ktoré nás lákalo na prechádzku. Súčasťou zámku je aj francúzsky park s klasicistickými sochami a empírovými vázami. Nás ale zaujalo hľadisko operného festivalu v anglickom parku a začali sme sa čudovať, prečo sa dnes robia predstavenia pod nevzhľadným šiatrom v stiesnenom priestore zámockého nádvoria a prečo nechávajú usporiadatelia chátrať vonkajší amfiteáter, ktorý má svoje čaro.
Posledné roky máme vo všeobecnosti tendencie stavať na námestiach a priľahlých plochách rôzne nevzhľadné kovové konštrukcie pozakrývané ešte menej vzhľadnými umelohmotnými plachtami dvadsiateho storočia, ktoré kazia celú atmosféru.
Nič horšie však nepoznám ako priestor okolo americkej ambasády v Bratislave. Darmo má Hviezdoslavovo námestie taký monument ako Slovenské národné divadlo, ktoré je najmä vo večernom osvetlení čarovné. Darmo z neho vidno na secesnú budovu Reduty. Darmo sedí v strede platanovej aleje premýšľajúci Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý sa určite čuduje, čo to má za chrbtom. Akú ohyzdnú kovovú konštrukciu vysokého plota, obchádzanú zababušenou ochrankou v nepriestrelných vestách. Ktovie, či má aj nohavice nepriestrelné. Alebo aspoň spodné prádlo. Darmo si dali architekti záležať na rekonštrukcii celého námestia a vytvorili na ňom oázu oddychu s fontánami, lavičkami, mostíkmi, trávnikmi a šachom. Darmo tu vznikla oáza pre internetové spojenie nielen pre študentov ale aj turistov, ktorí chcú byť v kontakte so svojimi priateľmi. Duch strachu, ale aj arogancie a násilia tu musí cítiť každý. Okrem detí, ktoré našťastie ešte takéto veci príliš nevnímajú. Len dúfam, že nikoho ešte arogantnejšieho nenapadne napojiť kovovú konštrukciu na elektrický prúd kvôli zvýšeniu vlastnej bezpečnosti. Veď čo na tom, že pôvodní slovenskí obyvatelia majú znetvorené námestie.
Amfiteáter vo Verone by musel mať nad sebou tú najobrovskejšiu plachtu na Zemi, aby ho mohli celý prekryť a pripraviť na operný festival. Našťastie, do Verony ešte takýto prehnaný komercionalizmus nevstúpil. Aspoň zatiaľ.
Taliani pristupujú k umeniu asi inak ako my. V Siene sme mohli na námestí vidieť a počúvať florentských filharmonikov pod vedením Zubina Mehtu. Banka zabezpečila pre pozvaných hostí a platiacich poslucháčov stoličky a vyhradila im priestor. Stovky náhodných divákov usalašených na teplej dlažbe námestia však nemali o nič horší zážitok. A nikto ich odtiaľ nevyháňal. V Bratislave postavili koncom leta úplne nezmyselnú, zo všetkých strán plachtami zabezpečenú kovovú konštrukciu rovno pred Slovenským národným divadlom. Nedajbože, aby niekto neplatiaci videl hrať orchester. Ktovie, ako sa cítili poslucháči vo vnútri umelohmotnej škaredej „arény“ a aký mali v takomto prostredí pôžitok z hudby.
Ktovie, či sa niekedy vrátia usporiadatelia Smetanovej Litomyšle k opernému festivalu pod holým nebom. Za mesačnej teplej noci by to musel byť superzážitok. Na ktorý by možno cestovali špeciálnymi vlakmi umeniachtiví poslucháči. Ale to som asi príliš veľká utopistka. Nielen v tom, že by predstavenie mohlo byť v prírodnom amfiteátri, ale aj v tom, že by boli potrebné špeciálne vlaky pre množstvo návštevníkov.
Po obhliadke zámockého areálu sme sa vybrali na námestie. Opäť sme prešli povedľa červeného Váchalovho domu a zabočili sme doprava, až sme sa dostali pred pedagogickú školu. A kde inde by mal byť umiestnený pamätník Jana Ámosa Komenského v podobe obrovskej zemegule.
Pamätník Jána Ámosa Komenského
Namiesto jednotlivých krajín má po sebe napísané názvy jednotlivých diel, ktoré ovplyvnili nielen pedagogickú vedu, ale aj filozofiu a literatúru. Kým si Ivan hľadal vhodný uhol na fotografovanie, ja som obchádzala okolo pamätníka a pripomínala som si svoje stredoškolské a vysokoškolské vedomosti. Orbis sensualium pictus, Didactica magna, Labyrint světa a ráj srdce. Komenského diela sú nadčasové. Aj dnes by našiel vhodné námety na satiru „vrchnosti“ v podobe našich politikov, na satiru ľudskej hlúposti, sebectva a nespravodlivosti. A pritom nás od Komenského delia takmer štyri storočia.
Vo všetkých materiáloch je Litomyšl predstavovaná ako mesto, ktoré zohralo významnú úlohu v českom obrodení, čoho prejavom sú mnohé osobnosti, ktoré tu pôsobili. Len sa to tak hemží pamätnými tabuľami na jednotlivých domoch a budovách. Spisovatelia Alois Jirásek, Božena Němcová, Tereza Nováková. Maliar Julius Mařák, ktorý má svoje zastúpenie aj v Národnom divadle v Prahe. Hudobný skladateľ Zdeněk Nejedlý. Množstvo ďalších mien mi nič nehovorilo, čo zjavne nie je prejavom, že tí ľudia nič svetoborné nedokázali. Skôr je to prejavom mojej nevedomosti. Ale koľkí Česi by vedeli, že v Zlatých Moravciach pôsobil Janko Kráľ? Možno by to nevedeli ani mnohí Slováci.
Od sochy Bedřicha Smetanu sme sa vybrali na prehliadku jeho námestia. Je takmer päťsto metrov dlhé a skoro celé je lemované podlubiami, ktoré sú súčasťou barokových, klasicistických a empírových domov so štítmi alebo atikami. Podlubia mali slúžiť k tomu, aby bolo možné ísť po námestí suchou nohou aj v daždi. My sme mali šťastie, pretože bolo bezdažďové neskoré letné popoludnie, ktoré nechávalo, kupodivu, samotné mesto pomerne tiché. Prešli sme okolo radničnej veže s orlojom, na ktorej je vo výške necelých dvoch metrov taká čudná mierka. Nápis na tabuli hovorí:
„Loket český.
Míra platná v dobách 1370 – 1763.
Zachován jest pouze v Litomyšli, v Praze a Litoměřicích.
osada města Litomyšle 1938“
Loket český slúžil trhovcom pri odmeriavaní látok.
Radničná veža poskytuje ešte jeden údaj:
„Značka na pilíři označuje výšku vody při katastrofální povodni v roku 1781, která zpustošila velkou část náměstí.“
Pri čítaní tohto architektonického almanachu som zrazu zistila, že mi chýba môj drahý manžel. To už unavený sedel na lavičke za najbližším rohom. Prinútila som ho posunúť sa na ďalšiu lavičku neďaleko domu U Rytierov, aby sme mali krajší výhľad. Táto stavba zo 16. storočia je jedným z najkrajších domov v Litomyšli a jedným zo skvostov renesančnej mestskej architektúry v Čechách. Postavil ho a vyzdobil kamenár Blažek, ktorý údajne pracoval aj na výzdobe pardubického zámku. Kamennú fasádu domu vyzdobil dekoratívnymi a figurálnymi reliéfmi. Po stranách prostredného okna sú postavy dvoch rytierov, podľa ktorých dostal dom svoje pomenovanie. Okrem nich sú na priečelí ešte aj ďalšie figurálne reliéfy študenta, kupca, morskej panny, leva a dokonca aj jednorožca.
Všetky získané informácie som odovzdala Ivanovi a po ďalšie som si zašla do informačného strediska umiestneného v budove oproti kamennému domu U Rytiera. Ale oveľa viac som ich už nezískala, ako som mala k dispozícii. Pred informačným strediskom ma začala obchádzať úžasná vôňa čerstvého pečiva a kysnutých koláčov. A naozaj. Po pravej ruke som mala malú pekárničku. Aróma ma vtiahla dnu. Ale to už pri mne stál aj môj drahý manžel. S nakúpeným sáčkom plným dobrôt sme sa usadili pod mariánskym stĺpom zo začiatku osemnásteho storočia. Najedení a namaškrtení sme sa aspoň pohľadom do kláštorných záhrad rozlúčili s uneskovým mestom Litomyšl a auto sme nasmerovali do Líšenského dvora.
Za Poličkou sme prešli dedinkou Sádek a blížili sme sa k rázcestiu. Cesta vpravo viedla do dedinky Telecí a cesta vľavo nám už bola dobre známa. Cez Borovnice a Daňkovice viedla do miesta nášho dovolenkového pobytu.
Názov Telecí sa mi spájal s nejakou informáciou. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som Iva donútila zabočiť vpravo. Lukasova zpívajíci lípa. Informačný leták hovoril, že tu niekde je najstaršia lipa v Čechách, stará viac ako sedemsto rokov.
„Tiež na všetko naletíš a musíš vidieť každú somarinu.“
S týmito slovami môj drahý manžel nasmeroval kolesá auta do Telecího. Podľa mapy je dedinka usporiadaná povedľa cesty a natiahnutá do dĺžky. Od úvodnej tabule sme už prešli pár kilometrov a nikde nebol nijaký odkaz na mimoriadnu prírodnú pamiatku. Už som chcela znechuteného šoféra otočiť do protismeru, keď sa tu zrazu pred nami objavila drevená tabuľa ukazujúca smer Lukasova zpívajíci lípa.
Ivo zastal a ostal sedieť v aute.
„Počkám ťa. Nebudem vychádzať a motať sa tu pomedzi domy kvôli nejakému stromu.“
Dobre. Hlavne, že zastal.
Pomedzi dve novostavby v duchu šesťdesiatych rokov minulého storočia som sa po tridsiatich metroch dostala miernym stúpaním k drevenému hospodárstvu. Chodník ma viedol vpravo popred tento bielohnedý uzavretý dvor.
Prešla som ďalších desať metrov a predo mnou stála lipa s obrovským dutým kmeňom.
Lukasova zpívající lípa
Urobila som rýchlu obhliadku a behom som sa vrátila k autu.
„Vylez z toho auta. To musíš vidieť. Bude sa ti to páčiť. Je to tu hneď nad domami. Nebuď lenivý.“
Myslím, že osy sú menej nepríjemné ako ja. Ale podarilo sa mi prinútiť Iva zaparkovať a vystúpiť z auta.
Pod lipou sú dve informačné tabule. Jedna vecná, ktorá obsahuje nasledovné údaje:
Lípa velkolistá
vek 600 – 700 rokov
výška 26,5 metrov
výška koruny 23 metrov
obvod kmeňa vo výške 1,3 metra – 11,6 metrov
Na druhej tabuli je „pověst o českém bratru Jirouškovi, který v dutině stromu v době temna přepisoval knihy nového zákona a žalmů. Při práci zpíval a tento zpěv býval v okolí stromu slyšet.“
Ďalej som sa dočítala, že starý hluchý Jiroušek opisoval texty tri roky. Vždy v noci pri lojových sviečkach. Nikto nevedel, že v lipe je dutina a preto si ľudia mysleli, že spev a svetielko spôsobujú strašidlá a začali sa tomuto miestu vyhýbať. A tak mal Jiroušek pokoj. Za teplého počasia najskôr opisoval Nový zákon. Keď ho dopísal, napadlo mu pripojiť i žalmy, ktoré si pri písaní náruživo spieval verš za veršom.
Lipa sa nazýva Lukasova podľa pôvodných majiteľov hospodárstva, o ktoré sa opiera. Správne by sa mala volať Jirouškova zpívajíci lípa. Ale zas treba uznať, že Lukasovci ju nevypílili a tak ju tu máme aj vďaka nim dodnes. Takže sa právom volá po nich.
Po návrate do Líšenského dvora nás príjemný podvečer vylákal na priedomie.
Od susedy sme sa dozvedeli, že už roky sem chodieva na týždenné pobyty. Sama alebo s vnučkou. Vezme si so sebou knižky a vyšívanie. Raz za čas ide do Snežného alebo Poličky a celé dni oddychuje. Od domácich sme sa dozvedeli, že Líšenský dvůr asi končí, pretože sa vysokej škole nerentuje jeho udržiavanie. Majú síce ponuku vziať celé hospodárstvo do ekonomického prenájmu, to však neprichádza príliš do úvahy. Museli sme uznať, že to, na čo mal pán Pavlíkovský priamy dosah, to bolo v poriadku.
 Udržiavané, pokosené čisté nádvorie a okolie. Ticho, kľud. Ale samotné zariadenie a miestnosti by potrebovali pomerne veľkú investíciu a na to si veľmi netrúfali. Škoda. Muži sa ďalej rozprávali o prebiehajúcich futbalových majstrovstvách sveta a v rozhovore sa dostali až k príhodám zo života v armáde. A tak sme sa akosi dopracovali k Buchtovmu kopcu. Vždy, keď sme vychádzali zo Snežného alebo sa vracali späť, objavil sa nám výhľad na veľkú lesknúcu kupolu. Od domáceho sme sa dozvedeli, že je to radarová veža, ktorá má na starosti civilnú leteckú prevádzku. Postavili ju v roku 1979, pretože sa v tomto priestore strácali lietadlá. Samozrejme, len na obrazovkách dispečerov. Ako v bermudskom trojuholníku. Dva kilometre vzdialený obrovský radar nás zvádzal na vychádzku, len sme si ju akosi nevedeli vtesnať do plánov. Už sme mali program aj na ďalší deň.
Líšenský podvečer
|