Kutná Hora
Keď som večer povedala pani Pavlíkovskej, že zápisky z tejto dovolenky napíšem pod názvom „A rána sú tu tiché“, spýtala sa ma, či nemám iný nápad. Hlavne potom, keď som jej ešte aj povedala, že tak sa volá výborný ruský film. Podľa názvu by človek nepovedal, že jeho dej je zasadený do obdobia druhej svetovej vojny.
Musela však sama uznať, že rána na Líšenskom dvore sú naozaj tiché. Väčšinou sme vstávali prví a prví sme aj odchádzavali za našimi potulkami.
Rána boli na nádvorí naozaj tiché
Sem – tam som pri raňajšom cvičení na terase nad jazierkom zazrela zdiaľky nášho suseda z prvej izbičky na našej chodbe, staručkého pána farára, ako ide pešo, s nákupnou taškou, do Sněžného. V pondelok ráno sa dokonca stretol s Ivom pri raňajšom fotografovaní hospodárstva a prehodili spolu pár slov.
V nedeľu večer môj drahý manžel, ako jediný z hostí, sedel v pomerne nehostinnej spoločenskej miestnosti a pozeral finálový zápas Francúzsko – Taliansko. Ani som nevedela, kedy prišiel spať. A ráno mu pán farár položil otázku, ako skončili majstrovstvá. A to sme si mysleli, že nikto okrem domácich nevie, že Ivo sledoval futbal.
Vo štvrtok – šiesty deň našej dovolenky – sme vychádzali z dvora mimoriadne skoro. O trištvrte na deväť. Mali sme pred sebou takmer deväťdesiat kilometrov. Ale už po dvoch kilometroch sme stáli. Nečudovala som sa. Pred nami sa vinula cesta. Sivá plocha s dokonalými bielymi čiarami, kľukatiaca sa pomedzi polia a stromy. Ivan musel čakať na slnko, na oblaky, na čistú plochu bez akýchkoľvek áut, cyklistov a iných dopravných prostriedkov. Tým sa pre mňa vytvoril priestor na pochodové cvičenie. Ďalšie dva kilometre som prešla ako nič a moja lepšia polovička ma dobehla až v Kadove, kde som ho na rázcestí zodpovedne čakala v jarku. Aby nedajbože nezablúdil a nevydal sa inou cestou. Za Kadovom sme videli cyklistu, s ktorým sme sa na ceste striedali. Raz nás predbehol on, potom my jeho a zas naopak. Teraz sedel na pníčku, oddychoval a čítal si noviny. Keď sme prechádzali okolo neho, zakývali sme si a pokračovali sme za naším cieľom. Keby sme verili na čary, tak by sme sa museli vo Fryšave vrátiť späť. Najskôr nám cez cestu prebehla čierna mačka a o chvíľu nám rovno popred auto prešpurtovali mačka a čierno-sivý pes. Niečo také veľké, ako malinový kombík, vôbec neregistrovali. Našťastie, takéto udalosti nemajú na nás vplyv. Len na naše krčné stavce, ktoré pri prudšom brzdení dostávajú zabrať.
Vjazd do Kutnej Hory mi trošku pripomínal našu Banskú Štiavnicu. Ale len tým, že sme sa štverali do kopca. Keď sme boli dostatočne vysoko, zahliadli sme navádzaciu tabuľu Sv. Barbora – parkovisko. Poslúchli sme a zabočili sme doľava. Na rozkopanom, neudržiavanom parkovisku, ktoré pôsobilo ako miesto neorganizovaného zločinu, sme prešli kol dokola, videli sme pár robotníkov v rozpadávajúcich sa priestoroch budovy a vyšli sme z parkoviska von. Na najbližšej križovatke sme zabočili vpravo a spustili sme sa Husovou ulicou ku centru mesta. Na malom mikronámestíčku sme objavili voľný priestor medzi dvoma autami. Ako by čakal špeciálne na nás. Ivo neveriacky zaparkoval, ja som obišla všetky dopravné značky v okruhu dvadsiatich metrov, ale nikde som nenašla zákaz zastavenia, státia alebo parkovania. Zdalo sa nám to neuveriteľné. Pre istotu sme sa spýtali okoloidúceho pána, či je tu možné parkovať. Poobzeral sa po všetkých stranách a nakoniec skonštatoval:
„Jó, asi jó. A tady za rohem je dobrá kuchyně. Taková domáca.“
To asi jó sa nám príliš nepozdávalo. Zrazu som začula, že niekto na nás volá. Z okna prvého poschodia domu na druhej strane ulice sa vykláňala pani, ktorá sa nám snažila vysvetliť, že tam kľudne môžeme nechať auto, pretože domáca, ktorá býva oproti, odišla na dovolenku. Ďalej sme sa dozvedeli, že parkujeme pred domom vdovy, ktorá nemá auto odvtedy, čo jej zomrel manžel. A vôbec – teraz nie je doma – je na chalupe.
SIS – susedská informačná služba. Poďakovali sme sa za radu a informácie a dúfali sme, že nám postráži aj naše auto, keď tak zanietene stráži susedu.
Chvíľku sme sa motali okolo, zašli sme za roh pozrieť domácu hospodu, ktorá ponúkala päť jedál. Jediné, čo som si zapamätala z jedálneho lístka, bolo varené hovädzie mäso, kôprová omáčka a knedlíky. Ostatné štyri jedlá boli v tom istom duchu. Domácej strave sme odolali. Cestou do hospody a z hospody sme rozmýšľali, či nejdeme radšej preparkovať. Nakoniec sme nasadli do auta a vrátili sa na začiatok Husovej ulice, kde sme cestou videli veľkú parkovaciu plochu. Dokonca spolovice prázdnu. Vybrali sme si miesto, prekontrolovali všetky dvere a odchádzali sme od nášho miláčika preč. Len mi nedal pokoj mladý muž, ktorý obchádzal okolo áut, nakúkal do nich a medzitým telefonoval. Zabočili sme, tentoraz pešo, do Husovej ulice, prešli okolo pár obchodíkov, keď som zrazu navrhla Ivovi, aby sme sa vrátili. A vysvetlila som mu moje obavy. Ukázali sa ako zbytočné, pretože na parkovisko práve prichádzalo ďalšie auto, mladý muž do neho nastúpil a odviezol sa preč.
Tak to vyzeralo, že fryšavská čierna mačka má na mňa dosah. Akoby som stále čakala, že sa v tento deň stane niečo zlé.
Keďže bol čas obeda a rysoval sa čas aj na perlivé dobre chladené pivo, naše kroky viedli do reštaurácie U hrnčířů. Vybrali sme si miesto na sympatickej terase, kde počet obedujúcich návštevníkov sľuboval dobré jedlo. Množstvo zelene, čistota a personál nám pomohli prekonať zlý pocit z úvodnej hodiny v Kutnej Hore.
Naše ďalšie kroky viedli do chrámu Svätej Barbory. Na vstupenke za tridsať korún českých je napísané Velechrám Sv. Panny Barbory v Kutné Hoře. Škoda, že cesta k nemu a aj samotné jeho okolie bolo poznačené stavebnými prácami. Všade prítomnými pomôckami robotníkov a plechovými plotmi, ktoré zakrývali úpravy. Reštaurátormi loziacimi po vežičkách dómu. Už to nám signalizovalo, že aj vnútorný priestor bude v podobnom stave. Po vstupe do chrámu sa predtucha zmenila na skutočnosť. Veľká plachta zakrývala oltárnu časť a mohutná konštrukcia umožňovala robotníkom pracovať vysoko – vysoko nad neustálym prúdom návštevníkov. Toto bola tá čierna mačka.
Ale ani to nezakrylo skutočnosť, že monumentálny chrám Svätej Barbory je skutočnou perlou českej gotickej architektúry. Po Svätovítskom chráme v Prahe ide o druhú najvýznamnejšiu a najcennejšiu cirkevnú stavbu v Čechách. Mne sa dokonca páči viac ako pražský dóm. Je to dané asi priestorom okolo chrámu, ktorý mi umožňuje vychutnať priam filigránskosť vypracovania vežičiek a celkový vzhľad. Samotný chrám je sedemdesiat metrov dlhý, štyridsať metrov široký a jeho výška v hlavnej lodi je tridsať metrov. Sadli sme si do lavice, aby sme si mohli poobzerať vnútorný priestor, keď sme zbadali, že sa na nás upierajú dve hnedé oči blonďavého všetečného stvorenia. Sedelo v lavici pred nami, ale za okamih sme sa dozvedeli, že sa volá Adélka, bude mať štyri roky, je tu s mamičkou a ona sa nemôže kúpať, pretože má zlomenú nohu a má na nej sadru. Jedno bolo isté, jazýček dolámaný nemala.
Keď sme zostali sami, začali sme sa venovať výzdobe chrámu. Za hlavným oltárom sme objavili monumentálnu fresku Svätého Krištofa kráčajúceho po vode s Ježiškom na ramene. Podobný motív sme videli vlani v kostole v Třeboni. Na jednom zo stĺpov rozdeľujúcich hlavnú loď od bočnej, je umiestnená socha baníka z roku 1700 v typickom kroji. V jednej ruke drží kahanec, v druhej pracovný nástroj. Prepásaná kožená zástera mu slúžila nielen ako ochrana pri práci, ale taktiež na skĺznutie do bane po kĺzavkách. Kutnohorskí baníci pracovali denne desať až štrnásť hodín šesť dní v týždni. Zaujímavosťou je, že začiatkom šestnásteho storočia zostupovali do hĺbky až päťsto metrov, čo bolo v tej dobe najviac na svete. Na ďalšom stĺpe bola socha Svätej Barbory, patrónky baníkov. V jednej ruke drží knihu a v druhej vežu, v ktorej bola mučená.
Z návštevy chrámu pred mnohými rokmi som si zapamätala proporčný princíp drevených sôch umiestnených v hlavnej lodi vysoko na rímse. Znázorňujú kresťanské cnosti – Spravodlivosť, Miernosť, Opatrnosť, Statočnosť. Sú vysoké tri a pol metra, ale ich tvárová časť je vraj skoro taká vysoká ako telo. Má to logiku, len ten pomer sa mi nezdá. Alebo si nepamätám dobre. Pri obdivovaní Poslednej večere na hlavnom oltári mi padol pohľad na tabuľku vedľa schodišťa vedúceho do kupolu chrámu:
„Zákaz házení předmetů z vyhlídky pod pokutou 2000,- Kč.“
Žiaden predmet na nás nepadol. Ktovie, či to bolo dané výchovou alebo obavou z pokuty.
Kutnohorský chrám Svätej Barbory
Z chrámu sme sa rozhodli vydať preskúmať stred mesta, ktoré je zapísané do zoznamu pamiatok kultúrneho dedičstva UNESCO. Na Palackého námestí sme objavili infocentrum vo veľmi zaujímavom objekte. Sankturinovský dom bol pôvodne gotický, postavený v 13. storočí. Patrí k najstarším zachovalým domom v Kutnej Hore. Keď sme sa spýtali, čo nám odporúčajú ešte vidieť, upozornili nás na Vlašský dvor, Kamenný dom a Kostnicu v Sedleci. Podľa mapky sme sa vydali najskôr hľadať Kamenný dom, ktorý patrí k najcennejším meštianskym domom z 15. storočia v celých Čechách. Má bohato zdobené priečelie a v susedstve bieleho renesančného domu s lunetovou atikou z jednej strany a obyčajného nízkeho domu z druhej strany pôsobí až neskutočne. Ako keby sa tam ocitol len náhodou. Ďalšiu pamiatku sme hľadali komplikovane. Túlali sme sa uličkami a za ten svet sme sa nevedeli zorientovať v pomerne málo prehľadnej mapke. Pri dóme Svätého Jakuba som vošla do predajne keramiky a vopred som sa ospravedlnila, že si nejdem kúpiť ani jeden z tých prekrásnych výrobkov. Že len potrebujem pomoc a navigáciu. Ako sa dostaneme k Vlašskému dvoru. Mladý muž vyšiel so mnou až pred predajňu, ukázal, ktorým smerom sa máme vybrať a zaželal nám príjemný deň.
Medzi prvými stavbami v Kutnej Hore bol vystavaný aj kráľovský dvor. Na prelome trinásteho a štrnásteho storočia bol prebudovaný na účelový komplex mincovne a kráľovského urbariátu a zároveň bol premenovaný na Vlašský dvor. Českí panovníci si v ňom aj naďalej ponechali obytnú časť paláca spolu s kaplnkou. Kráľ Václav IV. sa tu veľmi často zdržiaval počas svojich ciest. Kutnohorčania sú oprávnene hrdí na tento objekt, pretože sa v ňom odohrávala rada významných udalostí. Tu bol zvolený Vladislav Jagellonský za českého kráľa. V tunajšej mincovni sa v štrnástom až šestnástom storočí razil český groš, uznávaný v celej stredovekej Európe. Prehliadka Vlašského dvora mala len jednu chybu. Nádvorie bolo rozkopané a v procese reštaurovania.
Cestou k autu po Husovej ulici sme zrazu počuli otázky:
„Našli jste Vlašský dvůr? Líbil se vám? Škoda, že je právě v rekonstrukci.“
To sa nám prihovoril mladý muž z keramickej predajne, ktorý nám pomohol zorientovať sa a nájsť cestu k bývalému kráľovskému palácu. Zároveň nás upozornil, že o pár metrov natrafíme na ďalšiu pamiatku. Prekrásnu neskorogotickú kamennú fontánu z konca pätnásteho storočia. So svojou viac ako dvojmetrovou výškou pôsobí skôr ako malé mauzóleum. Staviteľ a kamenár Matěj Rejsek si aj touto stavbou zabezpečil nesmrteľnosť. Podľa neho je pomenované námestie, v strede ktorého je postavená práve táto fontána.
Naše autíčko na nás už smutno čakalo, ale bolo ochotné nás odviezť do posledného cieľa dňa. Do Sedleca. Ale nie do Kostnice. Pohľad na lebky a kosti odmietam. Naše kolesá smerovali ku kláštornému chrámu Nanebevzetí Panny Marie. Pri výjazde z Kutnej Hory sme sa posúvali od jednej križovatky ku druhej v stálom očakávaní, že budeme musieť niekde odbočiť, pretože môj drahý manžel si to tak pamätal. Zrazu sa nám po pravej strane objavil veľký kostol pod úrovňou cesty. Pre istotu sme odbočili do uličky vpravo, obišli sme reštauráciu na rohu a zaparkovali. Preliezli sme cez zábradlie a hľadali sme voľný priechod ku chrámu na druhej strane cesty. Pazúriky fryšavskej čiernej mačky trčali až sem. Ďalší kostol v rekonštrukcii. Ale aspoň sme mohli vstúpiť dovnútra a prezrieť si jeho úplne vyprázdnený monumentálny priestor, ktorý má gotické korene z trinásteho storočia. Chrám je súčasťou prvého kláštora cisterciánov v Čechách a zároveň je prvou stavbou katedrálneho typu na tomto území. Začiatkom osemnásteho storočia bol prestavaný Jánom Blažejom Santinim v štýle barokovej gotiky. Bol to zvláštny sloh, ktorý sa v menšej miere uplatnil v českej barokovej architektúre v prvej polovici osemnásteho storočia.
Z parkoviska sme si ešte raz poprezerali priečelie katedrály a skonštatovali sme, že dvadsiate storočie nič dobré tomuto chrámu neprinieslo, keď sa necitlivo uprednostnila dopravná komunikácia na úkor gotickej architektúry. Ale nielen v Čechách je to tak. Na Slovensku sa nám o podobný prípad postarali pri Dóme Svätého Martina. Tiež je pod úrovňou ciest.
Sivá obloha sa rozprestierala naširoko, naďaleko. Dokonca sa v nej sem – tam mihol aj blesk. Nedalo sa nič robiť. Ideme do búrky. Nasvedčovala tomu aj vysoká vlhkosť vzduchu a dusno. Za Čáslavou nám už stierače lietali z jednej strany na druhú a aj tak nestíhali likvidovať prívaly vody, ktoré na nás padali z neba. Chvíľami sme ani poriadne nevideli na cestu. A práve vtedy, keď sa už Ivo rozhodoval, že radšej zastane, lejak zrazu z ničoho nič skončil. A dokonca bolo v diaľke vidieť aj kúsok modrej oblohy. S pribúdajúcimi kilometrami sa tento modrý kúsok neustále zväčšoval. A keď sme v Žďári nad Sázavou zabočili doľava smerom na Sněžné, začalo svietiť slniečko. Vo Fryšave sme tentokrát neuzreli mačku, ale tabuľku s nápisom „Balónové nebe“, ktorá ukazovala na Medlov. Pustili sme sa v naznačenom smere. Prišli sme k dvom táboriskám, ale po balónoch ani stopy. Nedalo sa nič robiť. Vrátili sme sa na hlavnú cestu, ktorá nás doviedla až do Líšenského dvora. Popoludňajší dáždik tu všetko poumýval a do nášho príchodu sa stihol aj vysušiť. Na terasu som si vyniesla stolík a stoličku a spokojne som sa usalašila na večernú siestu nad jazierkom. O chvíľu sa pri mne objavil môj najdrahší manžel. Tiež so stoličkou. A práve v tom okamihu som zbadala vychádzať sponad lesíka jeden balón za druhým. O chvíľu už vo večernom vzduchu viselo osem košov pod farebnými obrovskými loptami. Podľa domáceho pána, ktorý sa medzitým pridal k nám, vychádzali nad Fryšavou. Ďalší deň dovolenky mojich snov sa končil. Balónovo.
|