Žďár nad Sázavou a motýľ na Veselom kopci
Mali sme pred sebou posledný deň dovolenky, kedy sme si mohli poleňošiť. V kľude sme sa naraňajkovali a urobili si kávičku, pričom sme sa venovali priebežnej bilancii nových zážitkov. Zatiaľ jednoznačne víťazil deň Nové Město nad Metují spojený s Adršpašskými skalami.
Bolo jedenásť hodín, keď sme vyrážali do terénu. Tentokrát do netypicky blízkeho okolia. Necelých dvadsať kilometrov nás delilo od nášho cieľa v Žďári nad Sázavou.
Hneď ako sme vyšli zo Sněžného na 353-ku, mala som chuť zavolať ochrancov zvierat. Z predného okna modrej felície trčala chlapská tučná ruka. Okolo zápästia mala omotaný kožený remenec. A na jeho konci bol uviazaný pes. To nebol šofér, ale zločinec. Musím síce uznať, že po tej ceste bohviekoľko áut nechodí, šofér išiel pomaličky a ustavične sledoval, čo sa deje pred autom i za autom a stále sa prihováral svojmu sprievodcovi. Obaja vyzerali, že takúto cestu nepodnikajú prvý raz. Chvíľku sme ich pozorovali a kontrolovali v spätnom zrkadielku, ale keď sme sa presvedčili, že síce týmto, na pohľad drastickým spôsobom, znáša pes so svojím pánom cestu dobre, začali sme sledovať zvlnenú krajinu severnej Vysočiny, až sme došli do Žďáru. Na hlavnej ceste sme odbočili doprava, prešli sme cez kamenný barokový most so sochami svätcov a zaparkovali sme na štrkovom parkovisku medzi Bránskym rybníkom a kláštorom.
Pred pár rokmi sme sa cestou z mojej päťdesiatkovej Prahy zastavili v tomto meste, pretože sme si chceli prezrieť púťový kostol Svätého Jána Nepomuckého na Zelenej hore. Nie kvôli tomu, žeby sme cítili potrebu sa vybrať na púť, ale kvôli tomu, že už v roku 1994 bol tento chrám zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ako prvá solitérna stavba v Čechách. Predstavuje vrcholnú tvorbu architekta Jana Blažeja Santiniho Aichla, príslušníka tretej generácie talianskej umeleckej rodiny, ktorého diela majú svoj rukopis. Kostol má pôdorys v tvare päťcípej hviezdy. Je metaforickým vyjadrením legendy, ktorá hovorí, že na mieste utopenia Jána Nepomuckého sa objavila koruna z piatich hviezd. Symbol päťky je uplatnený v celej stavbe. Do celého areálu vedie päť vchodov, vo vnútri chrámu je päť kaplniek a päť oltárov. Symbol päť sa objavuje dokonca aj v mene opáta Václava Wejmluvy, ktorý nechal kostol vystavať. Päť písmen V, z toho jedno dabljú, ako by povedali Angličania. Táto symbolika sa mi zdá ale pritiahnutá mierne za vlasy. Na ďalšiu päťku vás upozorní sprievodca v latinskom päťpísmenkovom slove TACIU, ktoré znamená „mlčal som“. Naväzuje na legendu, podľa ktorej svätec Ján Nepomucký odmietol prezradiť spovedné tajomstvo kráľovnej Žofie jej manželovi Václavovi IV. Preto ho dal kráľ mučiť a potom zvrhnúť do Vltavy. A práve táto legenda viedla v osemnástom storočí opáta Wejmluvu k stavbe kostola na Zelenej hore.
Tentoraz sme sa chceli bližšie zoznámiť s ďalšou pamiatkou v Žďári nad Sázavou. Ale teraz prostredníctvom odborných sprievodcov. V pokladni sme si zvolili trasu, zakúpili lístky a šli sme sa usadiť pod obrovský strom pred konventný kostol Nanebovzatia Panny Márie. Čas čakania na sprievodkyňu som si krátila čítaním materiálu Stručný průvodce historickým areálem bývalého žďárského kláštera. V češtine. Čítala som plynule a nahlas aj svojmu drahému manželovi. Predsa poznám svetové jazyky. Len to ř je v mojom podaní akési smiešne. Asi tak, ako keď sa bavíme my Slováci, keď sa rodený Čech snaží vysloviť slovenské dvojhlásky. A taktiež som obchádzala výslovnosť rokov. Prečítala som ich rýchlo a po slovensky a ďalej som pokračovala pri sprostredkúvaní informácií z písaného textu v češtine. Kupodivu, Ivan celkom dobre a dokonca bez narážok, zvládal moju výslovnosť.
V konventnom kostole sme nielenže skoro nič nevideli, ale sem – tam sme ani nepočuli našu sprievodkyňu. Zo dvakrát aj požiadala robotníkov poskrývaných za plachtami, aby na chvíľu prestali pracovať, keď nám chcela niečo dôležité povedať. Ale viac ako ju, bolo počuť vŕtačky, zbíjačky a iné, na zvuk nepríjemné nástroje.
Vstupná brána do kláštorného areálu
Konventný kostol je druhým najdlhším kostolom na Morave. Jeho dĺžka je sedemdesiatšesť metrov. Ide o ranogotickú baziliku, ktorá si dodnes uchovala niektoré pôvodné prvky. Gotické znaky nesie najmä klenba a severná kaplnka. Cisterciáni odmietali akúkoľvek výzdobu. Boli toho názoru, že pri modlitbách im nemá nič odvádzať pozornosť. Až Santini vniesol do chrámu barokové prvky. A tie stoja za pohľad. A určite by mi aj odvádzali pozornosť.
Na sochársku výzdobu kostola získal opát Václav Vejmluva barokového sochára Řehořa Thenyho. Theny pôsobil v kláštore tridsať rokov a zanechal po sebe prekrásne dielo, ktoré sme mali možnosť lepšie obdivovať pred štyrmi rokmi, keď nebola polovica kostola pozakrývaná plachtami. Medzi najkrajšie sochy patria sošky cherubínov na hlavnom oltári. Jeden z nich má tvár jeho umierajúcej manželky. Na južnej strane kostola je kaplnka Zvestovania Panny Márie. Aj tu nechal svoju pečať Řehoř Theny. Do gotickej klenby zakomponoval Pannu Máriu so všetkými barokovými prvkami. Rozviata kompozícia rúcha plná pohybu je nasvietená bočným svetlom, ktoré zvýrazňuje nielen plasticitu, ale aj vrúcnosť a očakávanie v jej výraze. Sediaci prorok Izaiáš drží v ruke biblický text a ukazuje na slová „počne a porodí syna“. Treťou sochou tejto kaplnky je Svätý Lukáš, ktorého tvár je autoportrétom Řehořa Thenyho.
V konventnom kostole je aj veľmi pekná rezbárska výzdoba. Vyrezávané dubové chórové lavice sú zo sedemnásteho storočia. V nich polosedávali mnísi počas bohoslužieb. Dvanásť mníchov sa sedemkrát denne postojačky modlievalo. Dalo sa to vydržať, pretože mali pomôcku, ktorú nám sprievodkyňa názorne ukázala. Zo zadnej steny lavice vyklopila minisedátko, na ktoré si mohli mnísi v polovýške aspoň polosadnúť. Bolo to dobre premyslené. Ale sedemkrát denne sa postojačky modliť, je raz veľa. Ale aj taká kaderníčka je celý deň na nohách.
Pri východe z kostola sa s nami sprievodkyňa rozlúčila a prebral si nás ďalší sprievodca, ktorý nás odviedol do severnej časti štvrtého zámockého nádvoria. Za ním boli už len zámocké záhrady a rybníčky, v ktorých boli chované rybičky. Na štvrtom nádvorí sú budovy bývalej koniarne šľachtickej akadémie. Dnes je tu expozícia o živote a diele Jána Blažeja Santiniho Aichla. Mal štyridsaťšesť rokov, keď zomrel, ale dokázal po sebe zanechať v mnohých krajinách vynikajúce dielo. Za dvadsaťtri rokov aktívneho života vytvoril viac ako sto originálnych stavieb.
Z výstavných priestorov sme vykročili do zadnej záhrady medzi kláštorom a Konventným rybníkom a nazreli sme do gotickej Studničnej kaplnky. Aj tu sa podpísal Santini pri jej barokovej prestavbe. Názov kaplnky, v ktorej je naozaj osemnásť metrov hlboká studňa, korešponduje s vlastným názvom kláštora Fons Beatae Mariae Virginis, čo znamená Prameň Panny Márie. Dnes je súkromnou kaplnkou grófky Kinskej.
V roku 1930 sa stala majiteľkou zámku jej svokra Eleonora Kinská, rodená Clam-Gallasová. V roku 1991 bolo celé panstvo, celý pôvodný kláštor, vrátené reštitúciou do rúk jej syna Dr. Radoslava Kinského, ktorý spolu s manželkou býva v letnej prelatúre na brehu Konventného rybníka. Toto už bol tretia veľkolepá reštitúcia počas týždňa, ktorú sme videli a v ktorej bývali súčasní majitelia.
Všetky tri sú veľmi dobre udržiavané a ešte sú aj sčasti k dispozícii návštevníkom.
O pol tretej sme si položili otázku, čo s načatým dňom. Dospeli sme k záveru, že ak sa do týchto končín už nevrátime, mali by sme si ešte pozrieť Veselý kopec. Už samotný názov znie pozitívne a skrýva sa za ním súbor ľudových stavieb Vysočina. Od začiatku týždňa ma lákal. Pri výjazde zo Žďáru sme nasmerovali auto na severozápad – smer Chrudim. Necelých päť kilometrov za Ždírcom nad Doubravou sme prechádzali dedinkou Údavy, kde zrazu na nás zavolal hlad a príjemne vyzerajúca reštaurácia s veľkým parkoviskom. Ivo si dal svoj pravidelný príjem vyprážaného hermelína s opekanými zemiakmi a ja som v jedálnom lístku objavila zajaca s ríbezľovou omáčkou. Ani jeden sme si nemohli dať pivo. Ivan preto, že šoféroval a ja z lojality k nemu. Hoci neviem, prečo som k nemu lojálna. Stáva sa, že mu ponúknem:
„Ivko, daj si s kľudom pivo. Ten kúsok odšoférujem.“
So zdvihnutým obočím a iskričkami v oku si ma premeria a zahlási:
„Nie je to dobrý nápad.“
A objedná si kofolu.
Už dávno som nevidela v reštaurácii čisté bielo-červeno-kockované plátené obrusy, biele plátené záclony na oknách, živé kvety vo vázach a majiteľa v podobe vrchného. Prebral s nami našu objednávku, poradil. Sledovali sme ho pri komunikácii s ďalšími návštevníkmi a skonštatovali sme, že už dávno sme neboli v takom príjemnom, čistom a pritom jednoduchom prostredí. A aj jedlo bolo výborné. V reštaurácii U Peginů sa nám páčilo.
Podľa mapy nás od Veselého kopca delili už len štyri kilometre. Tie sme hravo zvládli, pretože sme objavili navigáciu. Zabočiť z hlavnej cesty doprava, smerom na Hlinsko. Ďalšia navigácia nás zviedla aj z tejto cesty a cez akési polia a lúky sme sa dopracovali k stánkom, šiatrom a kolotočom. Chvíľu sme sa nevedeli zorientovať. Toto nemôže byť pravda. Pri skanzene púťové atrakcie? Ale nakoniec nás predavači lízatiek, cukrovej vaty a iných jarmočných atrakcií nasmerovali na parkovisko, z ktorého sme sa zas cez nich dostali na začiatok skanzenu. V pokladni sme sa dozvedeli, že v sobotu a nedeľu tu bude Veselokopecký jarmark s predajom ľudových výrobkov a s kultúrnym programom. Príprava na túto akciu už bola v plnom prúde. Pred domčekmi skanzenu boli vyznačené priestory na stánky, dokonca niekde už boli aj pozbíjané pulty, pripravené pre ľudových výrobcov. Ako sme sa tak motali popri domcoch, zrazu sme sa ocitli pred hostincom U kováře Matěje. Uprostred dvora stál veľký kotol, za ním kuchár s veľkou čiapkou, vo veľkej opásanej zástere a s veľkou varechou v ruke. Neďaleko neho stál gril, na ktorom sa opekali klobásky, živánska a iné dobroty. My sme sa ale najedli až po uši U Peginů. Takže sme s Ivom len stáli v otvorených vrátach a sledovali sme, čo sa na nádvorí deje. Všimol si nás aj kuchár a majiteľ v jednej osobe a so širokým úsmevom nás volal dovnútra. No my sme mu museli len so sklamaným výrazom povedať:
„My sme sa najedli pred štyrmi kilometrami.“
A zároveň sme zaútočili:
„Prečo nemáte vo vzdialenosti do dvadsiatich kilometrov reklamu, že na Veselom kopci je aj takýto hostinec?“
Celý spokojný, že sa nám tam páči, nám aj prepáčil, že sa k nemu nejdeme najesť. Podľa počtu ľudí nemal kovář Matej o návštevníkov núdzu.
Po rozlúčke s kováčom - kuchárom sme pokračovali od jedného zrubového domu k druhému, až sme prišli k drotárovi s motýľom na pleci. Na verandičke starodávnej hájovne sedel dráteník z Veselého kopce a majstroval. Okolo bieleho hrnčeka vytváral čipku z drôtu. A všade okolo neho a aj vo vnútri domčeka bola porozkladaná biela a hnedá keramika. Bez maľovanej výzdoby. Ale kvety, ornamenty, slimáčiky, motýliky boli na všetkých hrnčekoch, svietnikoch a miskách. Urobené drotárskou technikou.
Neodolala som a brala som do rúk jednotlivé nádoby, aby som si ich mohla poprezerať zo všetkých strán. Boli prekrásne a len so smútkom som ich odkladala späť, pretože som vedela, že v našej domácnosti ich nemám kde dať.
Po tridsiatich troch rokoch manželstva sa v našom byte nenájde veľa nevyužitého priestoru. Skôr by som povedala, že pri našich koníčkoch nemáme žiaden voľný priestor. A situáciu zhoršuje ešte aj Ivova neochota vyhodiť niečo dvadsať rokov nepoužívané. Redukciu nadbytočných, pokazených, neužitočných vecí môžem robiť len v jeho neprítomnosti a podľa možnosti to musím ešte pred jeho príchodom vyhodiť aj do kontajnera pred činžiakom. Ak by som mala sáčky pripravené na vyhodenie pred dverami, tak je schopný ich dokonale prebrať so slovami:
„Určite to už nevyužijeme?“
Zatiaľ sa ešte nikdy nezháňal po niečom, čo skončilo pri kontajneri alebo v kontajneri. Voľakedy dávno som čítala, že ak nejakú vec nepotrebujeme tri alebo päť rokov, dokonca ju nevezmeme ani do rúk, máme ju vyhodiť. Našej domácnosti by to určite pomohlo. Len mám taký neurčitý pocit, že môj drahý manžel by potom kúpil taký veľký odpadový sáčik, vložil by ma doň a odložil aj mňa ako nadbytočný a neužitočný predmet. Dúfam, že nepoputujem do odpadu. Takže radšej vykonávam nenásilné a menej viditeľné redukcie.
Dráteník z Veselého kopce sa nám prihovoril:
„Hledám výrobce bílé keramiky. Znáte-li, poraďte.“
A slovo dalo slovo.
Dozvedeli sme sa o Vladimírovi Ferkovi, ktorý napísal epopeju o drotároch. Od narodenia až po skon. Sedeli sme oproti nádhernej rozkvitnutej, rozvoniavajúcej lipe, okolo ktorej nahlas bzučali včely. A okolo drotára poletoval motýľ, kým si mu nesadol na plece a nepočúval s takým zaujatím ako my.
Manželka, učiteľka a výtvarníčka, bola sprievodkyňou na Veselom kopci. Keď nechcel byť v nedeľu doma sám, tak s ňou začal chodiť do skanzenu. A raz tu obdivoval prácu drotára. V tom období mal za sebou tridsať rokov šoférskeho života a takýto život už na ňom začal zanechávať stopy. Zo začiatku si drôtoval sám pre seba, skúšal nové motívy, hľadal nové postupy. Dozvedel sa, že v slovenských Stráňanoch býva osemdesiatosem ročný drotársky majster pán Kurniak. Vybral sa za ním, aby sa ho spýtal, či je už drotár. Doniesol si hrnček a pred ním drôtoval. Pán Kurniak sa mu bez slova po celú dobu díval na ruky a až keď ukončil prácu, tak mu povedal:
„Ste dobrý drotár.“
Odvtedy sa venuje tomuto umeniu. Ďalej sme sa dozvedeli, že ku svojej práci potrebuje dvojaké kliešte. Štípacie a ťahacie. No a samozrejme drôt a keramiku.
Zo začiatku chodieval po jarmokoch, ale ako sa jarmoky čím ďalej, tým viac komercionalizovali, tak prestal na ne chodiť. Teraz radšej dotvára obraz skanzenu. Tu má možnosť venovať sa svojej záľube, niekedy niečo predá, ale aj učí deti, že sa majú zdraviť.
Počas nášho rozhovoru sa rozpršalo. Nevadilo nám to. Dokonca ani motýľovi, ktorý sa medzitým usadil na drotárovu ruku. A vôbec mu neprekážalo, že ruka ďalej drôtuje, hýbe sa, otáča, mení polohu. Motýľ sedel, sem – tam zamával krídlami a počúval s nami. Na keramike sa najčastejšie opakoval motýlí vzor. Možno preto sa motýl bielopásek – perla Českomoravskej vysočiny, od Miroslava Hejduka ani nepohol. To, o tej perle, nám povedal pán Hejduk. A ja som dostala naozajstnú perlu. Prsteň z medeného drôtu.
„Okrůžkoval jsem vám paní kroužkem proti zlobení.“
Tieto slová môj drahý manžel komentoval so slovami:
„Taký malý krúžok na to nepostačí.“
Ale musel uznať, že prstienok je krásny. Bolo z neho cítiť dušu a že je robený s láskou k drotárstvu. A ja som si slová „proti zlobení“ vyložila po svojom. Bude ma chrániť pred zlobivými ľuďmi. Ako napríklad pred mojím drahým manželom.
Keď prestalo pršať, museli sme sa rozlúčiť. Ešte sme chceli vidieť mlynicu, ktorú mali každú chvíľu zavrieť, pretože sa už blížil koniec návštevných hodín.
Po ceste do Líšenského dvora sme v rámci rekapitulácie dňa skonštatovali, že naším najväčším denným zážitkom bol motýlí drotársky majster pán Hejduk. A ja som si kradmo pohladila medený prstienok. Určite ma bude dobre chrániť.
Náš posledný líšenský večer sme strávili v rozhovore s domácimi a susedkou na nádvorí. Manželia Pavlíkovskí sa chystali ísť v sobotu na svadbu a cestou do Brna mali vziať aj našu susedu. Až mesiac nad dvorom nás vyhnal do postelí.
|