|
Dovolenka mojich snov (Z Vysočiny do východných Čiech) |
|||
Cez Buchlovice návrat domov Ani sobotné ráno ma nesklamalo. Zobudil ma štebot vtáčeniec a keď som otvorila jedno oko, tak som videla slniečkové lúče. Určite sa už dotýkali hladiny rybníčka.
Ranná atmosféra Ešte raz sme si pozreli najväčší český radar a vydali sme sa na cestu. Cez Kadov do Nového Města na Moravě. O jedenástej tu už boli pozatvárané všetky obchody. Až na tretí pokus sa nám podarili kúpiť noviny a cestovný sprievodca z edície denníka Mladá fronta DNES za pouze 99,- Kč. 10 NEJ ŘÍM. Kúpili sme hneď dve knižky. Jednu pre našich mladých cestovateľov, ktorých sme nechali na Slovensku. Potom nám už kilometre ubiehali jedna radosť. Len za Kroměřížom sa nám začala komplikovať cesta. V Šelešoviciach nás čakala prečudesná obchádzka, ktorá dobreže nekončila v slepej uličke. Domáci nás navigovali cez rôzne skratky až sme sa dostali na práve rekonštruovanú, kameňom vysypanú cestu. Určite stadiaľ neviedla oficiálna trasa. V Zdounkach boli ďalšie obchádzky, ktoré strážili policajné hliadky. V strede obce sa konali veľké hasičské preteky. Podľa tvárí okolostojacich divákov sa všetci dobre zabávali.
Buchlovický zámok Na svadobnú hostinu nás nikto nepozýval a my sme už začínali byť hladní. V žiadnej dedine, ktorou sme prechádzali, sme nevideli možnosť najesť sa. Trasa E 50 prechádza cez Uherské Hradiště tak, že nevytvára príliš veľký priestor na hľadanie útulnej reštaurácie. Nakoniec sme skončili v Uherskom Brode. Hlavná vec, že sme sa najedli. Asi tak by som charakterizovala miesto, v ktorom sme sa zastavili. Ale nič lepšie nebolo poruke. Ani sobotné ráno ma nesklamalo. Zobudil ma štebot vtáčeniec a keď som otvorila jedno oko, tak som videla slniečkové lúče. Určite sa už dotýkali hladiny rybníčka. Na pyžamo som si hodila sveter, obula mokasíny a šup ho na rannú rehabilitáciu. Na dvore ešte nebol, ako zvyčajne, nikto. Otvorila som posledný krát drevenú bránu vedúcu na terasu a po pol hodinovej rozcvičke a meditácii som sa rozlúčila s mojimi týždňovými rannými rituálmi. Ivan ma už čakal s raňajkami a po nich som začala baliť. Naše cesty za poznávaním ma už tak natrénovali, že s týmto úkonom nemám absolútne žiadne problémy. Samozrejme, ak sa mi do toho nepletie môj drahý manžel, ktorý má vždy pocit, že by to urobil lepšie. Našťastie, vždy má čo robiť okolo auta. Tak aj teraz vyšiel von, ale o chvíľu sa vrátil so slovami: „Pán Pavlíkovský dostal za úlohu vyzdobiť auto na svadbu. Nevieme mu pomôcť? Je z toho nešťastný.“ V takéto krásne ráno predsa nemohol byť nikto nešťastný, takže som si spomenula, ako som dotvárala svadobné auto pred pármi rokmi pre Grétku, dcéru rodinných priateľov. Množstvom povystrihovaných bielych lineárnych srdiečok rôznej veľkosti som zaplavila okná auta a všetkým sa to páčilo. Takže aj teraz som vrátila pinpongovú loptičku do protiúlohy. „Ak mi viete, vy chlapi, zohnať kancelársky papier, nožničky a izolepu, nebude to žiaden problém.“ O chvíľu sa moja polovička vrátila: „Už to vyriešil. Našiel nejaké biele mašličky, tak ich pouväzoval na všetky výčnelky auta.“ Medzitým som už mala všetko zbalené a batožina mohla nastupovať. A do toho sa pre zmenu zas vôbec nemiešam ja. To vie naozaj urobiť najlepšie môj drahý manžel. A ak náhodou dá niekde dozadu tašku, ktorú potrebujeme v priebehu cesty, nevzniká žiaden problém. Nemôže mi nič vyčítať. Iba ak to, že som ho neupozornila, že možno nastane taká situácia. S domácimi a susedou sme takmer naraz odchádzali z Líšenského dvora. Na lavičke už sedela mladá dáma zo Sněžného, ktorá mala pripraviť izby pre ďalšiu várku návštevníkov a čakala už len na náš odchod. Bolo desať hodín. Rozlúčili sme sa s ubytovacím zariadením Veterinární a farmaceutické univerzity Brno. Posledný krát sme sa pozreli na hladinu rybníčka, s ktorým som každé ráno začínala dovolenkový deň. Na obzore sa nám objavil jediný červený balón. Ranná atmosféra Eešte raz sme si pozreli najväčší český radar a vydali sme sa na cestu. Cez Kadov do Nového Města na Moravě. O jedenástej tu už boli pozatvárané všetky obchody. Až na tretí pokus sa nám podarili kúpiť noviny a cestovný sprievodca z edície denníka Mladá fronta DNES za pouze 99,- Kč. 10 NEJ ŘÍM. Kúpili sme hneď dve knižky. Jednu pre našich mladých cestovateľov, ktorých sme nechali na Slovensku. Potom nám už kilometre ubiehali jedna radosť. Len za Kroměřížom sa nám začala komplikovať cesta. V Šelešoviciach nás čakala prečudesná obchádzka, ktorá dobreže nekončila v slepej uličke. Domáci nás navigovali cez rôzne skratky až sme sa dostali na práve rekonštruovanú, kameňom vysypanú cestu. Určite stadiaľ neviedla oficiálna trasa. V Zdounkach boli ďalšie obchádzky, ktoré strážili policajné hliadky. V strede obce sa konali veľké hasičské preteky. Podľa tvárí okolostojacich divákov sa všetci dobre zabávali. Na križovatke štyristotridsaťdvojky a E 50 sme zahli doľava a stúpali sme do mierneho kopca. Po ľavej strane sa nám objavil jednohviezdičkový hrad Buchlov, ale keďže žiaden vietor nevial, rozhodli sme sa dať prednosť Buchloviciam s barokovým zámkom. Čo ak by to bola čerešnička na torte našej dovolenky? Buchlovice sú ďalším juhomoravským miestom veľkého stretnutia. V roku 1908 sa v tunajšom zámku stretol rakúsky minister zahraničia s ruským cárskym ministrom Izvolskim a dohodli anektáciu Bosny a Hercegoviny Rakúskom, čo sa považuje za prvý impulz vedúci k prvej svetovej vojne. Samotný zámok sa skladá z dvoch oválnych zrkadlových zámkov. Jeden bol postavený koncom sedemnásteho storočia a druhý – Horný zámok - v priebehu ďalších desiatich rokov. Od sprievodkyne sme sa dozvedeli, že v období baroka mala žena ideálny pás v šírke manželovho krku. Slovenský hrad Červený kameň a buchlovický zámok majú podobnú sadu portrétov. Mladé dámy v modrom. V polovici osemnásteho storočia bolo dobrým zvykom, že študentky mali svoje maturitné obrazy. Všetky boli oblečené v modrých šatách a v rukách alebo na stole mali položený charakteristický predmet, ktorý mal prezradiť, akému štúdiu sa venovali. Knihu, ak maturovali z literatúry. Pravítko a kružidlo, keď to bola geometria, glóbus, ak svoje štúdium zavŕšili skúškou zo zemepisu. Rod Berchtoldovcov zanechal výraznú pečať v Buchloviciach. V roku 1807 založil nemocnicu s päťdesiatimi lôžkami. Aj pre bohatých, aj pre chudobných. Leopold I. Berchtold zomrel preto, lebo dával umelé dýchanie z úst do úst. Vďaka bratom Berchtoldovcom, lekárom a prírodovedcom, je okolo zámku rozsiahly anglický park so vzácnymi stromami a plný pávov, ktoré sú tu živou pripomienkou na rod Petzvalských. V období tureckých nájazdov sa v noci prikrádali k zámku Turci. Pávy svojím prenikavým škriekaním zobudili svojich pánov a tým im zachránili životy. Tí sa im odvďačili tým, že si ich vložili do erbu. Čarovný zámok s prekrásnym parkom a vznešene sa prechádzajúcimi pávmi je dobrou kulisou pre svadobné fotografovanie. Keďže bolo sobotné popoludnie, svadieb sme tu videli neúrekom. Buchlovický zámok Na svadobnú hostinu nás nikto nepozýval a my sme už začínali byť hladní. V žiadnej dedine, ktorou sme prechádzali, sme nevideli možnosť najesť sa. Trasa E 50 prechádza cez Uherské Hradiště tak, že nevytvára príliš veľký priestor na hľadanie útulnej reštaurácie. Nakoniec sme skončili v Uherskom Brode. Hlavná vec, že sme sa najedli. Asi tak by som charakterizovala miesto, v ktorom sme sa zastavili. Ale nič lepšie nebolo poruke. Keby sme boli vedeli, že v Starom Hrozenkove práve prebiehajú národopisné slávnosti Čechov a Slovákov, boli by sme s jedlom počkali. Amfiteáter bol plný divákov a cestu lemovalo množstvo áut. Nikomu nevadilo, že sa už zvečerieva. Víkend a slávnosti boli v plnom prúde. Za Trenčínom sme si užili ešte jednu obchádzku, ale cesta nás neúprosne viedla domov. O pol desiatej sme zaparkovali pred našim činžiakom. Kým Ivo odložil naše autíčko do garáže, ja som stihla vybaliť a už nám nič neprekážalo dodržať náš koncodovolenkový rituál. Ani sobotné ráno ma nesklamalo. Zobudil ma štebot vtáčeniec a keď som otvorila jedno oko, tak som videla slniečkové lúče. Určite sa už dotýkali hladiny rybníčka. Na pyžamo som si hodila sveter, obula mokasíny a šup ho na rannú rehabilitáciu. Na dvore ešte nebol, ako zvyčajne, nikto. Otvorila som posledný krát drevenú bránu vedúcu na terasu a po pol hodinovej rozcvičke a meditácii som sa rozlúčila s mojimi týždňovými rannými rituálmi. Ivan ma už čakal s raňajkami a po nich som začala baliť. Naše cesty za poznávaním ma už tak natrénovali, že s týmto úkonom nemám absolútne žiadne problémy. Samozrejme, ak sa mi do toho nepletie môj drahý manžel, ktorý má vždy pocit, že by to urobil lepšie. Našťastie, vždy má čo robiť okolo auta. Tak aj teraz vyšiel von, ale o chvíľu sa vrátil so slovami: „Pán Pavlíkovský dostal za úlohu vyzdobiť auto na svadbu. Nevieme mu pomôcť? Je z toho nešťastný.“ V takéto krásne ráno predsa nemohol byť nikto nešťastný, takže som si spomenula, ako som dotvárala svadobné auto pred pármi rokmi pre Grétku, dcéru rodinných priateľov. Množstvom povystrihovaných bielych lineárnych srdiečok rôznej veľkosti som zaplavila okná auta a všetkým sa to páčilo. Takže aj teraz som vrátila pinpongovú loptičku do protiúlohy. „Ak mi viete, vy chlapi, zohnať kancelársky papier, nožničky a izolepu, nebude to žiaden problém.“ O chvíľu sa moja polovička vrátila: „Už to vyriešil. Našiel nejaké biele mašličky, tak ich pouväzoval na všetky výčnelky auta.“ Medzitým som už mala všetko zbalené a batožina mohla nastupovať. A do toho sa pre zmenu zas vôbec nemiešam ja. To vie naozaj urobiť najlepšie môj drahý manžel. A ak náhodou dá niekde dozadu tašku, ktorú potrebujeme v priebehu cesty, nevzniká žiaden problém. Nemôže mi nič vyčítať. Iba ak to, že som ho neupozornila, že možno nastane taká situácia. S domácimi a susedou sme takmer naraz odchádzali z Líšenského dvora. Na lavičke už sedela mladá dáma zo Sněžného, ktorá mala pripraviť izby pre ďalšiu várku návštevníkov a čakala už len na náš odchod. Bolo desať hodín. Rozlúčili sme sa s ubytovacím zariadením Veterinární a farmaceutické univerzity Brno. Posledný krát sme sa pozreli na hladinu rybníčka, s ktorým som každé ráno začínala dovolenkový deň. Na obzore sa nám objavil jediný červený balón. Ranná atmosféra Eešte raz sme si pozreli najväčší český radar a vydali sme sa na cestu. Cez Kadov do Nového Města na Moravě. O jedenástej tu už boli pozatvárané všetky obchody. Až na tretí pokus sa nám podarili kúpiť noviny a cestovný sprievodca z edície denníka Mladá fronta DNES za pouze 99,- Kč. 10 NEJ ŘÍM. Kúpili sme hneď dve knižky. Jednu pre našich mladých cestovateľov, ktorých sme nechali na Slovensku. Potom nám už kilometre ubiehali jedna radosť. Len za Kroměřížom sa nám začala komplikovať cesta. V Šelešoviciach nás čakala prečudesná obchádzka, ktorá dobreže nekončila v slepej uličke. Domáci nás navigovali cez rôzne skratky až sme sa dostali na práve rekonštruovanú, kameňom vysypanú cestu. Určite stadiaľ neviedla oficiálna trasa. V Zdounkach boli ďalšie obchádzky, ktoré strážili policajné hliadky. V strede obce sa konali veľké hasičské preteky. Podľa tvárí okolostojacich divákov sa všetci dobre zabávali. Na križovatke štyristotridsaťdvojky a E 50 sme zahli doľava a stúpali sme do mierneho kopca. Po ľavej strane sa nám objavil jednohviezdičkový hrad Buchlov, ale keďže žiaden vietor nevial, rozhodli sme sa dať prednosť Buchloviciam s barokovým zámkom. Čo ak by to bola čerešnička na torte našej dovolenky? Buchlovice sú ďalším juhomoravským miestom veľkého stretnutia. V roku 1908 sa v tunajšom zámku stretol rakúsky minister zahraničia s ruským cárskym ministrom Izvolskim a dohodli anektáciu Bosny a Hercegoviny Rakúskom, čo sa považuje za prvý impulz vedúci k prvej svetovej vojne. Samotný zámok sa skladá z dvoch oválnych zrkadlových zámkov. Jeden bol postavený koncom sedemnásteho storočia a druhý – Horný zámok - v priebehu ďalších desiatich rokov. Od sprievodkyne sme sa dozvedeli, že v období baroka mala žena ideálny pás v šírke manželovho krku. Slovenský hrad Červený kameň a buchlovický zámok majú podobnú sadu portrétov. Mladé dámy v modrom. V polovici osemnásteho storočia bolo dobrým zvykom, že študentky mali svoje maturitné obrazy. Všetky boli oblečené v modrých šatách a v rukách alebo na stole mali položený charakteristický predmet, ktorý mal prezradiť, akému štúdiu sa venovali. Knihu, ak maturovali z literatúry. Pravítko a kružidlo, keď to bola geometria, glóbus, ak svoje štúdium zavŕšili skúškou zo zemepisu. Rod Berchtoldovcov zanechal výraznú pečať v Buchloviciach. V roku 1807 založil nemocnicu s päťdesiatimi lôžkami. Aj pre bohatých, aj pre chudobných. Leopold I. Berchtold zomrel preto, lebo dával umelé dýchanie z úst do úst. Vďaka bratom Berchtoldovcom, lekárom a prírodovedcom, je okolo zámku rozsiahly anglický park so vzácnymi stromami a plný pávov, ktoré sú tu živou pripomienkou na rod Petzvalských. V období tureckých nájazdov sa v noci prikrádali k zámku Turci. Pávy svojím prenikavým škriekaním zobudili svojich pánov a tým im zachránili životy. Tí sa im odvďačili tým, že si ich vložili do erbu. Čarovný zámok s prekrásnym parkom a vznešene sa prechádzajúcimi pávmi je dobrou kulisou pre svadobné fotografovanie. Keďže bolo sobotné popoludnie, svadieb sme tu videli neúrekom. Buchlovický zámok Na svadobnú hostinu nás nikto nepozýval a my sme už začínali byť hladní. V žiadnej dedine, ktorou sme prechádzali, sme nevideli možnosť najesť sa. Trasa E 50 prechádza cez Uherské Hradiště tak, že nevytvára príliš veľký priestor na hľadanie útulnej reštaurácie. Nakoniec sme skončili v Uherskom Brode. Hlavná vec, že sme sa najedli. Asi tak by som charakterizovala miesto, v ktorom sme sa zastavili. Ale nič lepšie nebolo poruke. Keby sme boli vedeli, že v Starom Hrozenkove práve prebiehajú národopisné slávnosti Čechov a Slovákov, boli by sme s jedlom počkali. Amfiteáter bol plný divákov a cestu lemovalo množstvo áut. Nikomu nevadilo, že sa už zvečerieva. Víkend a slávnosti boli v plnom prúde. Za Trenčínom sme si užili ešte jednu obchádzku, ale cesta nás neúprosne viedla domov. O pol desiatej sme zaparkovali pred našim činžiakom. Kým Ivo odložil naše autíčko do garáže, ja som stihla vybaliť a už nám nič neprekážalo dodržať náš koncodovolenkový rituál. „Na zdravie. A na ďalšiu dovolenku.“
|
|||
