Toskánske návraty

Epilóg

Rozlúčku s Talianskom som si nevedela predstaviť bez cestovín alebo pizze a kávy. Hľadali sme motorest, ktorý by naplnil naše očakávanie. Toľko, toľko som vyberala, až sme prepásli všetky možnosti najesť sa.

„Nevadí. Zastavíme v Tarvisiu.“

Ivo to nevidel ako dobrý nápad, ale súhlasil. Nemal.

Aspoňže sme za mostom Fella objavili malý motorestík s výbornou kávou. Len v ponuke jedál bola iba suchá strava.

Tarvisio je rekreačné mestečko, do ktorého sme sa začiatkom mája dostali medzi dvoma sezónami. Domáci odstraňovali nedostatky po zimnej lyžiarskej sezóne a pripravovali sa na sezónu letnú - turistickú. Reštaurácie, kaviarne, pizzerie boli pozatvárané. Alebo sme na nijaké nenatrafili. A aj tak sa nám tam vôbec nepáčilo. Prehustené stavbami, lanovkami vlekmi, vedúcimi takmer do záhrad.

K tomu všetkému sme sa pri výjazde z mesta nesprávne zaradili a dostali sme sa na diaľnicu vedúcu späť do vnútrozemia. Pred prvou diaľničnou stanicou stáli policajti. Rozhodla som sa pozisťovať možnosti návratu. Chvíľu nás síce chceli navigovať do Slovinska, ale keď sme si všetko vyjasnili, ponúkli nám výborné riešenie.

„Tu zabočíte doprava, prejdete popod diaľnicu na druhú stranu a vyjdete na cestu do Rakúska.“

Ukazoval jeden z nich do zákazu vjazdu, opatreného veľkou tabuľou. Ešte aj Ivan na nich neveriacky pozeral. Pre istotu som si ešte raz overila smer tým, že som prišla až po značenie a rukou som ukázala:

„Naozaj tadiaľto?“

Obaja prikyvovali, že áno.

Rýchlo som pratala môjho drahého manžela do auta, aby si to pre naše váhanie nerozmysleli. Asi nám nehrozila pokuta vo výške celej našej dovolenky. Ešte sme im z druhej strany diaľnice zakývali a uháňali sme, síce bez jedla, ale v správnom pruhu.

Prešli sme Fine di Stato a ja som ďalej zapisovala a rátala, ale už len tunely. V Rakúsku som na mostoch zlyhala pre veľké rekonštrukčné práce na cestách. Celkom som narátala štyridsať tunelov na talianskej strane v dĺžke dvadsaťosem kilometrov a devätnásť na rakúskej strane v dĺžke takmer osemnásť kilometrov. Najdlhší má dĺžku tritisíc tristo tridsaťšesť metrov a leží v Rakúsku. V Taliansku sme prešli po šesťdesiatich deviatich mostoch v dĺžke takmer dvadsaťjeden kilometrov.

Z takmer tisícdvesto kilometrovej vzdialenosti medzi Zlatými Moravcami a Sienou to nie je ani tak veľa.

Rakúska diaľnica bola pri Klagenfurte ako zvyčajne v rekonštrukcii a obchádzka nás hodinu vláčila kade – tade. Rakúski cestári majú ale zmysel pre humor.

Vedľa rozkopaných ciest mali štyri druhy tabúľ s piktogramami.

V červenom poli kresba hlavy so stisnutými perami od hnevu – ešte 4 kilometre.

V červenom poli kresba hlavy s rovnými perami – ešte 3 kilometre.

V zelenom poli kresba hlavy s úsmevom na zatvorených perách – ešte 2 kilometre.

V zelenom poli kresba hlavy so širokánskym úsmevom od ucha k uchu – ešte 1 kilometer.

Zrazu sa pred nami vpravo objavilo veľmi pekné odpočívadlo. S roztrúsenými drevenými stolmi  a lavičkami, ktoré boli nielen na úrovni cesty, ale aj na svahu pod ňou. Posádky troch áut boli rozložené hore a my sme si našli sedenie, z ktorého sme mali panoramatický výhľad na údolie pod nami a kopce v diaľke oproti nám. Mali sme všetko – pekné prostredie, chlieb, syry, salámu, rajčiny, vodu. Čo nám mohlo chýbať?

Keď sme dojedali, zaparkovalo nad nami ďalšie auto. Videli sme, že si obzerajú našu felíciu a hneď ako sme k nej pristúpili, prihovoril sa nám jeho šofér. Slovensky. Tiež išli z Talianska, z Padovy, kde bol s manželkou a synom navštíviť dcéru, ktorá tam už vyše roka pracuje. Povymieňali sme si skúsenosti z talianskych ciest, rozobrali sme možnosti zamestnania sa doma a v cudzine, výhody a nevýhody byť mladým nezávislým človekom.

Okolo nás stále krúžilo zametacie auto. Chodilo z jednej strany odpočívadla na druhú. Zrazu zastalo a muž zostal sedieť za volantom. Až po dobrej chvíľke sme si uvedomili, že čaká, kým odtiahneme autá, aby mohol pozametať aj pod nimi. Zakývali sme si a dali sme mu priestor, aby mohol pokračovať v práci.

Zvyšok cesty ubiehal viac – menej dobre. Sem – tam znížená rýchlosť, inokedy malá obchádzka alebo aspoň presmerovanie do susedného pruhu.

Okolo pol siedmej sme prekročili rakúsko – slovenské hranice.

Sme súčasťou Európy. Aj naše diaľnice sa opravujú. Len kilometre akosi inak vnímame na Slovensku.

Pri štyroch kilometroch obmedzenia žiadna červená hlava s hrôzostrašným výrazom ako v Rakúsku. U nás je v zelenom poli kresba hlavy s úsmevom so zavretou pusou a pod ňou je napísané – noch 4 km. A taktiež v zelenom poli kresba hlavy s úsmevom od ucha k uchu s nápisom – noch 2 km. Asi by Rakúšania nerozumeli slovu „ešte“ a Slovákom sa asi opravár cesty nepovažoval za potrebné prihovárať. 

Bratislava a Slovensko nás vítala obrovskými predvolebnými bilbordami. Počas dovolenky sme si oddýchli od všetkých kampaní. A tu nás ovalili zo všetkých strán.

Ale nielen volebné tabule kazia výhľad na krajinu.

Finančná istota – Amslico, ING Poisťovníctvo, Bankovníctvo, Správa aktív, Matador, Zlatý Bažant, Kúpele Piešťany, Život je zábava – T-com, Kooperatíva, Wustenrot, Trnava Logistic Park, Česká poisťovňa, Honda.

Čím väčšia a agresívnejšia tabuľa, tým asi lepšia. S Ivom vždy rozmýšľame, čo by sa stalo v prípade uragánu.

V aute sme si po dlhom čase zapli rádio so slovenským vysielaním. Zaujala nás debata s historikom doktorom Františkom Kollárom. Ani sme si neuvedomili, že dovolenka nám skončila v deň ukončenia vojny, kým sme sa nezapočúvali do témy:

„Prišli pre Rómov. A keďže som nebol čierny, nič som proti tomu neurobil.

Potom prišli pre Židov. A keďže som nebol Žid, nič som pre nich neurobil.

Potom prišli pre antifašistov. A keďže som nebol antifašista, nič som proti tomu neurobil.

Potom prišli pre mňa. A nikto tu nebol, kto by mi pomohol.“

Obaja sme s Ivanom stíchli, uvedomujúc si, že toto sa deje v každej dobe. A v každej podobe násilia. Aj toho, ktoré nám priniesla tak zle pochopená demokracia.

Decibely z auta, ohlušujúce nielen samotného šoféra, ale aj okoloidúcich?

Slovník na uliciach, ktorý patrí do štvrtej cenovej skupiny?

Agresivita na každom kroku, ktorú si mnohí vysvetľujú ako asertivitu?

 Pri týchto úvahách som si našťastie našla esemesku z predchádzajúceho dňa:

 „stastnu cestu a pekny zaver dovolenky – teda ak sa planujete vratit... chi. pusky             kika“

 Rýchlo sme ešte prebrali, či máme naozaj pre každého darček a už sme boli doma. Vybaľovanie – nevybaľovanie. Prvé, čo som urobila – boli cestoviny a´la Italy a Ivo k tomu otvoril fľašu červeného vína.

„Na zdravie a na ďalšiu dovolenku.“


Rozlúčka s Toskánskom

Danuša Meňhartová


Počet prístupov: [CNW:Counter]

Cestopisy potulných plebejcov - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2005
Internetové vydanie: KĽÚČ 28, o.z.
Text: Danuša Meňhartová
Fotografie: Ivan Meňhart
Technický redaktor: Jozef Škvarenina