Florencia
Tentokrát sme si na hlavné mesto rovnomennej provincie naplánovali dva dni. Prvý deň bola nedeľa. Trafika bola v Siene našťastie otvorená. Kúpili sme si v nej lístky a pre istotu sme si vypýtali Orario – miniautobusový poriadok dopravcu SITA. Ešte stále je k dispozícii zadarmo.
Vlani sme nastúpili do autobusu, ktorý mal pokazený identifikačný strojček. Tentoraz sa nám v Poggibonsi pokazil celý autobus.
V Siene som sa pýtala troch mladých Talianok, či nastupujeme do správneho autobusu, keď chceme ísť do Florencie. Všimla som si, že nás so záujmom sledujú a snažia sa určiť, z ktorej krajiny pochádzame. A tým sme sa dostali pod ich kontrolu. Našťastie.
V Poggibonsi sa na námestí konalo stretnutie áut a motocyklov – veteránov. Obaja s Ivom sme zvedavo sledovali ako prichádzajú nové a nové vozidlá a ako sa okolo nich zbiehajú zvedavci. Šoféri mali oblečenie, ktoré zodpovedalo obdobiu výroby auta, takže sme mali pocit, ako keby sme sa dostali pár rokov dozadu. Do rokov na začiatku minulého storočia. Ani sme si nevšimli, že na zastávke už stojíme dlhšie. Videla som, že náš šofér systematicky s niekým telefonuje, ale nebol vôbec nervózny ani podráždený. O chvíľku zastal za našim autobusom ďalší modrý autobus SITA a vtedy sa šofér postavil do stredu uličky a kľudným hlasom niečo v taliančine oznamoval. Cestujúci bez slova a jediného zamračenia vstávali zo svojich miest a vychádzali von. Nevedeli sme, čo sa deje, ale vtom sa nás ujali naše sienske spolucestujúce. Vysvetlili nám, že sa pokazil autobus, ale že už prišiel ďalší, ktorý nás odvezie do Florencie. Celá akcia bola perfektne zorganizovaná a medzi ľuďmi vládla pri vystupovaní aj nastupovaní ohľaduplnosť. Z okna autobusu sme mohli ďalej obdivovať krajinu a uvedomovali sme si, že z neho vidíme oveľa viac ako z nízkeho auta. Zároveň sme si robili plán na ďalší deň. Bude to Umbria a najmä Orvieto.
Autobusová stanica je vo Florencii takmer v strede mesta. Takže máme vždy dosť času, aby sme mohli sledovať, čo sa na predmestiach deje. Prechádzali sme kľukatými uličkami a dostávali sme sa čím ďalej, tým viac do centra. Keď sme prechádzali ponad rieku Arno, videli sme, že po oboch brehoch je množstvo rybárov. Asi mali preteky v lovení rýb.
Spozorovali sme, že autobus nejde v závere presne tými istými uličkami ako vlani a že zastavuje mimo pôvodnej stanice. Najskôr nás to zmiatlo, ale keď sme sa po chvíľke zorientovali, išli sme priamo na pôvodnú autobusovú stanicu. Tu sme zistili, že ju prerábajú, ale všetko ostatné na nej funguje. Predaj lístkov, informácie, toalety. A všade dookola boli nalepené plagáty, ktoré oznamovali, ako sa cestujúci dostanú na provizórnu autobusovú zástavku, odkiaľ ich odvezie autobus tam, kam budú chcieť ísť. Radšej sme sa išli presvedčiť hneď z príchodu na miesto nášho odchodu, pretože na konci dňa môžeme byť aj na konci so silami a ak nenájdeme stanovište hneď, tak zmeškáme autobus do Sieny.
Keď sme si v tom urobili jasno, vybrali sme sa do ulíc Florencie. Bolo chladno, mrholilo. Ešte aj kapucňu z kabáta som mala na hlave. Nebolo to ale na dáždnik.
Prvé naše kroky viedli na Piazza della Signoria. Nie. Toľko národa sme tu ešte nevideli. Do polovice námestia stál rad návštevníkov čakajúcich na výstup na vežu Palazza Vecchia. Druhá obrovská fronta bola pred Uffiziami. A k tomu všetkému sa na námestí objavili bicyklisti. Mladí, starí, ženy, muži, deti. Množstvo. Pred palácom zrazu zazneli fanfáry a na priečelí sa objavili ošerpovaní florentskí hodnostári. Všetci cyklisti stíchli a počúvali prejavy. Podľa vlajočiek na bicykloch sme usúdili, že sa začína jarná sezóna – akési otváranie cyklistických ciest pod vedením cyklistického klubu. Na záver zahrala skupina mladých hudobníkov pochod z Verdiho Aidy a sláva sa skončila. Rozhodli sme sa ísť pozrieť k Ponte Vecchio. Keby sme boli ráno tušili, že Florencia bude takto preplnená turistami, určite by sme boli išli na druhý koniec Toskánska. Bola však nedeľa 30. apríla a nasledujúci deň bol voľný. Takže nielen cudzinci, ale aj domáci vyrazili na výlety. Horko-ťažko sme si našli kúsok voľného miesta pri múriku, z ktorého je zaujímavý pohľad nielen na Arno, po ktorom sa preháňali kanoisti, ale aj na Ponte Vecchio. Kanoistom sme mohli len závidieť. Aspoň tí mali okolo seba voľno a nemuseli sa prepchávať cez davy návštevníkov. Kým Ivan fotografoval, ja som obdivovala Japoncov, ktorí tentoraz neboli zvedavými turistami, ale sedeli na prenosných stoličkách a vytvárali zaujímavé origami alebo zo zelenej trávy vyrábali rôzne zvieratká. Motýle, kobylky, vtáčiky. Bolo to nežné, ale nezastavovalo sa pri nich veľa kúpychtivých ľudí. Len zvedavcov a obdivovateľov. Ako ja.
Ponte Vecchio – najstarší florentský most
Konečne sme sa predrali na začiatok Ponte Vecchia. Hlava na hlave. Pomyslela som si, že tam nemá ani význam ísť. Zlato ma nezaujíma, k výhľadu z mosta sa nedostaneme. Tak načo vstúpiť do tejto mäteži národov. Kým som takto premýšľala a nespúšťala z očí môjho manžela, tak sa zrazu vedľa mňa ozval zvuk – niečo medzi zjačaním a radostným zvolaním. Obzriem sa, čo sa deje, keď sa tu zrazu na mňa vrhá žieňa z davu. Zmohla som sa len na slová: „Evuľa, to nie je možné!“ Ale za ňou stáli dve ďalšie usmievavé okane. Adelka a Anka. Tri kamarátky z našej ulice a tiež sa túlali po Taliansku. Ale organizovane. Florencia, Rím, Neapol, Pompeje, Capri. Prehodili sme si len pár viet, pretože jedným okom neustále sledovali svojho sprievodcu. Keby ho stratili z očí, tak by vznikol vážny problém. Pretože v tejto kucapaci nájsť svoju skupinu, a najmä - ak ste vo Florencii prvýkrát, pokladám priam za nemožné.
Asi neuverili, keď sme im hovorili, že to – čo sa tu deje dnes, nebýva pravidlom. Že takéto množstvo ľudí sme tu ešte ani my nezažili a to sme už vo Florencie ôsmy – desiaty raz. Rozlúčili sme sa.
My sme sa vybrali okružnou cestou po Florencii. Zastavili sme sa prekontrolovať tržnicu v Loggii del Mercato Nuovo. Vlani sme tu kúpili pre Ninu červený podbradník. Ivo chodil od stánku ku stánku a obdivoval kožené tašky, ktorých je tu neúrekom a ja som zas neodolala pohľadu na vystavované šály a šatky zo všetkých možných materiálov a veľkostí. Naše dialógy pred stánkami sú stále tie isté. Keď vidím, že Ivan si uprene prezerá nejakú tašku, tak ho nahováram, aby si ju kúpil a keď ma on vidí pred nejakým šálom, tak sa mi ho snaží hneď vnútiť. Tentokrát sme ale nič nekúpili. Veď sme ešte len prvý deň na dovolenke.
Pokračujeme spleťou uličiek a spleťou turistov smerom na Piazza Santa
e. Hovoríme si, že možno tam bude menej ľudí, pretože je to ďalej od centra.
Námestie si na nás nachystalo niečo lepšie ako len menej návštevníkov. Celá plocha pred kostolom Santa Croce bola zaplnená bielymi plátenými stánkami. Pred prvým z nich bol veľký nápis:
„Vitajte na regionálnych trhoch typických talianskych produktov.“
A my sme šli od stánku ku stánku a obdivovali sme rôzne druhy chleba a pečiva, vína bieleho a červeného, olivového oleja. V jednom stánku mali oveľa väčšiu mortadelu, ako bola tá, ktorú sa snažila Sofia Loren prepašovať do Ameriky. Samozrejme, vo filme.
Tipice prodoti – z celého Talianska
V každom stánku bola nachystaná miska alebo tanierik, z ktorého ste si mohli brať na ochutnávku. Jasné, okrem vína som odskúšala všetko. Neviem, koľko druhov chleba som si ponamáčala do koľkých druhov oleja, koľko druhov vynikajúcich salám a mortadel som ochutnala. Môj drahý manžel, asketik, nie. Tuším si len v jednom stánku zobral kúsok pecorina. A mňa celú dobu krotil a hanbil sa za mňa. Ale keď všetci tak ochotne a so širokým úsmevom ponúkali svoje dobre vyzerajúce čerstvé a voňavé výrobky. Skončili sme pri stánku, z ktorého sa šírila príťažlivá chlebová vôňa. Do poslednej chvíle sme sa nevedeli rozhodnúť, čo si kúpime. Bol tu taký veľký výber rôznych špecialít. Nakoniec sme si kúpili lákavo vyzerajúce pečivá plnené olivami. Boli výborné. A už som ich odskúšala urobiť párkrát aj doma. Nezostala z nich ani omrvinka. Takže aj tie moje boli jediteľné.
Nedávno mi telefón prijal v noci o štvrť na tri esemesku.
„Už sa teším na pečivo plné olív.“
S Ivanom a Jozefom sme pripravovali prezentáciu Vitajte v Toskánsku. Jozef je „náš“ technický redaktor, ktorý takto reagoval na môj napísaný komentár. Táto správa ma inšpirovala pridať k fotografiám a slovu aj vôňu Talianska. Pochválim sa. Zjedli sa všetky bochníčky. A asi to nebolo len od hladu, pretože na druhý deň si zopár ľudí pýtalo recept. Len jeden – a to práve Jozef – prehlásil, že očakával v nich väčšie množstvo olív. Človek sa len tak ľahko nezavďačí. Nabudúce sa polepším.
Trhy „tipice prodoti“ mali ešte jednu výhodu. V strede námestia som zbadala stánok s orvietskym vínom. Ihneď som sa k nemu pobrala. Nie kvôli vínu. Zaujímalo ma, či je orvietsky dóm ešte v lešení. Dvaja mladí ľudia mi hrdo oznámili, že nie a že sa mám na čo tešiť. Je vraj prekrásny.
Konečne sme sa prepracovali bližšie k chrámu Santa Croce. Pozdravili sme sa s Dantem Alighieri, ktorý na nás pozeral z výšky svojej nadživotnej veľkosti. Florenťania postavili jeho sochu pred kostolom, v blízkosti uličky, kde sa narodil. Sú na neho právom pyšní, pretože nie je len autorom Božskej komédie, ale aj zakladateľom talianskeho spisovného jazyka. Vnútro chrámu malo pre nás nepríjemné prekvapenie. Celé bolo obstavané kovovou konštrukciou a pripravené na reštaurovanie. Nešťastne sme sedeli v lavici, keď sa tu zrazu vo vchode objavili tri známe tváre. Neuveriteľné. Aká je tá Florencia malá.
Adelke som urobila rýchloprehliadku náhrobných kameňov Michelangela, Galilea, Danteho a Rossiniho. Ada študuje právo a preto som ju upozornila aj na Machiavelliho. Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku – Fermi – si tiež zaslúžil jej pozornosť. Po ich odchode sme si ešte s Ivom prezreli v krížovej chodbe kaplnku rodiny Pazziovcov. Ide o jedno z prvých renesančných diel v architektúre a jej autorom je Brunelleschi. Na jej fasáde sú značky povodní Arna. V roku 1966 sem voda vystúpila až do výšky takmer päť metrov. Fotografická výstava nainštalovaná po obvode rajského dvora bola dokumentom toho, čo spôsobili záplavy na florentských pamiatkach. V sále Cimabua som, ako zvyčajne, poobdivovala obrovskú fresku Strom kríža od Taddea Gaddiho. Rozlúčili sme sa s chrámovým komplexom Santa Croce a vydali sme sa opäť do ulíc Florencie.
Dobrá nálada v uliciach Florencie
Naše nohy nás viedli pomaly ale isto k dómu. Len v úzkej uličke sme sa započúvali do výbornej muziky. Štyria mladí muži hrali džez, ktorý roztancoval skupinu anglických šesťdesiatnikov. Väčšina počúvajúcich bola poopieraná o múry renesančných palácov. Niektorí si zakúpili cédečko. Iní hodili do gitarového puzdra na zemi aspoň zopár eur. Hrali tak dobre, že sa nám ani nechcelo príliš pokračovať v ceste. Medzitým vykuklo slniečko spoza nízkych mrakov a to nás prebralo k ďalším potulkám.
Ku katedrále Santa Maria del Fiore sme sa dostali bočnou uličkou, ktorú sme doteraz príliš neregistrovali. Ivo si začal fotografovať prekrásnu fasádu dómu, obloženú zeleným mramorom z Prata, bielym z Carrary a červeným mramorom z oblasti Maremma. Z ktorejkoľvek strany sa zahľadíte na túto ukážku florentskej gotiky, vždy na nej nájdete niečo, čo ste si predtým nevšimli. Ale nielen na nej. Pri Ivanovom fotografovaní mám dostatok času, aby som objavovala niečo nové. Tentoraz moju pozornosť zaujali dve veľké sochy. Chvíľu som sa pozerala na jednu, chvíľu na druhú. Jedna sa sústredene pozerala niekam hore a druhá zas niekam dolu. Začala som skúmať, kam smerujú ich pohľady. Keď som si urobila pomyslenú priamku, zistila som, že jedna socha sa pozerá na kupolu a druhá na základy chrámu. Zamierila som k domu, kde po bokoch vchodových dvier trónili obe sochy. A tam som sa na tabuľkách, pripevnených na podstavcoch, dočítala:
Filippo Bruneleschi – ten, čo sa díval na svoju kupolu a Arnolfo di Cambio – ten, čo sa díval na svoje základy chrámu.
V žiadnom sprievodcovi sprievodcovi som o nich nenašla zmienku. Myslím o sochách. Ktovie, prečo? Ale ja som bola na seba patrične hrdá, že som také niečo objavila a samozrejme som hneď utekala informovať Ivana.
 Tento rok sa môj drahý manžel nechal prvýkrát uniesť vnútrajškom katedrály Santa Maria del Fiore, ktorá má osemtisíc tristo štvorcových metrov a zmestí sa do nej dvadsaťpäť tisíc ľudí. Je štvrtou najväčšou katedrálou v Európe a treťou v Taliansku. V Taliansku je väčší len chrám Svätého Petra v Ríme a milánsky dóm. Vnútrajšok kupoly vyzdobil Giorgio Vasari veľkou freskou Posledného súdu, ku ktorej sa obracajú všetky hlavy a sústredene počúvajú výklad sprievodcov.
Mňa vždy najviac fascinuje obrovská oranžovočervená osemhranná kupola zvonka. Pokladá sa za majstrovské dielo architekta Bruneleschiho. Staval ju bez lešenia. Zvonku dovnútra, čo bolo na tú dobu priekopníckym činom. Po šestnástich rokoch stavby mohol začať celý svet obdivovať toto výnimočné dielo siahajúce do výšky stošesť metrov, ktoré je zároveň aj výraznou dominantou mesta.
Bruneleschi kontra dnešné umenie
Keď navštívil francúzsky spisovateľ Stendhal Florenciu, bol tak ohromený krásou mesta, že ochorel. Ešte aj dnes sa vraj stáva, že medzi návštevníkmi Florencie sa vyskytnú takí, ktorých postihne takzvaný „Stendhalov syndróm“. Akýsi kultúrny šok, ktorý vedie k nervovému zrúteniu a musia byť odvezení do nemocnice. Aj ja mávam taký zvláštny pocit práve pred touto katedrálou. Hlavu mám vykrútenú do výšky, podopieram si ju zozadu rukou, aby mi nevyskočila kľúčna kosť a skúmam jej priečelie kúsok po kúsku. Obdivujem nádherné ružicové okno, množstvo sôch, výklenkov a mozaík.
A aby nás naozaj nepostihol Stendhalov syndróm, rozhodli sme sa prvú tohtoročnú návštevu Florencie ukončiť.
Veď sme plánovali tomuto mestu venovať ešte jeden deň.
V stredu, po dvoch dňoch túlania sa po Umbrii a San Gimignane, sme ranný budíček opäť prispôsobili odchodu autobusu do Florencie. V kúpeľni hostela som našla nešťastnú Talianku, ktorá sa sťažovala, že netečie teplá voda. V rýchlosti som ju naučila jemné finesy, ako sa dostať k teplej vode, čím som si spôsobila, že som si musela utekať hľadať inú voľnú sprchu, pretože ona sa do nej vrátila umyť si hlavu. Ale aj tak sme boli s Ivom na raňajkách prví. Dostali sme jahodový džús, pečivo, maslo, lekvár a ja šálku kapučína. Ivan si vypýtal kávu, čo si čašníčka za pultom overila slovami:
„Americkú kávu?“
Rýchlo som si prečítala ponuku, ktorá obsahovala mlieko, čokoládu, kapučíno a čiernu kávu. Jedine posledná z uvedeného zoznamu mohla byť tou americkou kávou, tak som za Iva prikývla na súhlas. Po jej vypití skonštatoval, že je to niečo ako naša melta. Nuž, americká káva očami Talianky.
Na autobusovú zastávku sme dobehli pred príchodom autobusu. Fronta čakajúcich ľudí nám mala byť znamením, že s cestovaním to nebude také jednoduché. A naozaj. Rapida – zrýchlený autobus - bola plná. Mne sa podarilo ukoristiť miesto vedľa mladej študentky, ktorá celú cestu do Florencie študovala skriptá o renesančnom umení. Obe sme sedeli na skladacom sedadle v priestore pre kočíky. Mali sme šťastie, že všetky maminy zostali doma. Ivan celú cestu stál. Pár kilometrov pred Florenciou sme sa zaradili do kolóny všetkých druhov kolesových približovadiel. Cez predmestia sme šli takmer krokom a cesta, ktorá za normálnejších okolností zvykne trvať desať – pätnásť minút, trvala tentokrát hodinu. Ešte aj babička, čakajúca na chodníku na mestskú dopravu, rezignovala a vybrala sa do mesta po vlastných nohách. A dobré dva kilometre išla skoro zároveň s nami. Prvýkrát som videla v Taliansku rozčuľujúcu bytosť za volantom. Útla dáma v dôchodcovských rokoch trieskala od jedu po volante, pretože nemohla vyjsť z bočnej uličky. A do tejto situácie sa za nami ozval výstražný tón sanitky. Bolo až neskutočné, ako všetky autá za nami a aj pred nami vytvárali priestor, aby mohla prejsť. Autá v pravom pruhu vychádzali až na chodník a autá v ľavom pruhu sa stavali pomedzi stromy v strede štvorprúdovej cesty. A náš šofér to všetko zvládal s kľudom Angličana. Skôr niekto z cestujúcich zhíkol od strachu, či nenarazíme do niekoho my, alebo či niekto nevrazí do nás. Nakoniec sme sa predsa len dostali na provizórnu autobusovú stanicu v samom centre mesta.
Vybrali sme sa priamo k Palazzu Vecchio na Piazza Signoria. Skonštatovali sme, že aspoň tu je o trochu menej ľudí, ako bolo v nedeľu. Zo všetkých strán sme si poobzerali Neptúnovu fontánu od Ammanatiho, s údajne tlstým bohom mora. Aspoň tak to tvrdili sochárovi odporcovia, ktorí si vymysleli aj básničku:
„Ammanato, Ammanato, che bel marmo hai rovinato ...“ – Ammanato, Ammanato, aký krásny mramor si tu pokazil ...
Neptún pred Palazzo Vecchio
Neviem. Mne sa celá fontána páči.
Viacerí umelci 16. storočia boli asi na seba nepríjemní. Na námestí, priamo pred hlavným vchodom do paláca, stojí nielen známa Michelangelova socha Dávida, ale aj mramorové súsošie Herkulesa a Cacusa od Bandinelliho. Ďalší sochár Cellini sa o týchto dvoch masívnych postavách vyjadril, že je to vrece plné tekvíc. Nebolo to príliš lichotivé.
Samotné Palazzo Vecchio sa podobá pevnosti. Navrhol ho Arnolfo di Cambio a naozaj malo za úlohu chrániť florentských úradníkov a brániť ich nezávislosť. Nad touto bývalou i súčasnou radnicou sa týči deväťdesiatštyri metrov vysoká veža Torre d´Arnolfo, ktorá sa stala vzorom pre desiatky podobných veží v Toskánsku.
Bočným vchodom sme sa dostali do obrovskej dvorany a tu nastal problém. Ivo sa už druhý raz počas tejto dovolenky spätil, že on na prehliadku nejde. V utorok sme zažili už podobnú situáciu v San Gimignane. Do útrob paláca sa dalo dostať len cez kontrolu. Ako na letisku. Batožina cez detektory, my tiež cez detektory. Pred detektormi aj za detektormi stáli policajti a v kúte haly sme dokonca videli aj veľkého policajného psa so psovodom. To je daň za účasť talianskych vojakov v Iraku. Ivan máva fotografický batoh zaplnený rôznymi druhmi filmov – stovkami, dvestovkami, štyristovkami, ... Policajtka ho síce presviedčala, že fotografickému materiálu sa nemôže nič stať, ale Ivo váhal, či má ísť vôbec dovnútra. Nakoniec podľahol môjmu presviedčaniu a policajným ubezpečeniam, že filmy budú v poriadku a šiel so mnou na prehliadku Quartieri Monumentali. Naozaj ide o Nádherné miestnosti a veľkolepé. Len na Ivovi bolo vidno, že je duchom neprítomný a na záver prehliadky sa priznal, že celú dobu premýšľal, či detektory filmom neublížili. Na prvom poschodí je veľká Sála rady päťsto občanov – Salone dei Cinquecento s veľkými freskami od Giorga Vasariho. Znázorňujú scény z bojov Florenťanov, Sieňanov a Pisanov. Na schodíkoch pred vyvýšeným pódiom sedela skupina žiakov so svojimi učiteľmi. Z ich prejavu a správania bolo vidno, že tu mali netradičnú hodinu histórie a umenia, ktorá sa páčila nielen deťom, ale aj kolegom učiteľom.
V ďalšej sále štyroch živlov si vysvetľovali nielen mytológiu ale aj prírodné javy. Po takmer dvojhodinovej prehliadke sme sa dostali von. A tentoraz sme aspoň nemuseli vychádzať cez žiadne kontrolné stanovištia.
Pre svoje unavené nohy sme našli priestor na oddych v Loggii dei Lanzi, ktorá stojí tiež na námestí Signoria. Táto obrovská otvorená hala s mohutnými krížovými klenbami vďačí údajne svojmu menu nemeckým lancknechtom, ktorí tu stávali na stráži. Dnes je plná sôch a návštevníkov, ktorých chodí skontrolovať karabienier. Slušne - ale dôrazne upozorňuje turistov, že tu nesmú jesť, ležať a hlučne sa správať. Po chvíli sa Ivan vybral do uličky pred Uffizziami fotografovať karikaturistov, mímov a hudobníkov. Plavovlasého gitaristu sme tu už počuli hrať aj v júli 2001. Stále hrá príjemnú muziku, ktorá prinúti zastaviť takmer každého okoloidúceho. Sadla som si na múrik lodžie tak, aby som mohla sledovať môjho drahého manžela, muzikanta a celé to babylonské divadlo na námestí. Aj dievčinu, ktorá mala tričko so zaujímavým nápisom:
„Good girls
to HEAVEN.
Bed girls
to ITALY.“
„Dobré dievčatá do neba. Zlé dievčatá do Talianska.“
Rozhodla som sa zaradiť radšej k zlým ženám. Pojem dievča by bol už v mojom prípade nepatričný.
Pri tomto mojom vnútornom filozofovaní som začula vedľa seba slovenčinu. V Toskánsku ide o úkaz väčšinou netypický. Okolo sôch Celliniho a Giambolognu sa prechádzal otec s dcérou vo veku stredoškoláčky a neďaleko nich pozorovala mama mladšieho syna. Po chvíli som zistila, že nejde o organizovanú skupinu, ale o sólistov ako sme aj my. Rodičia sa rozhodli využiť dobré rozloženie májových sviatkov a ukázať svojim deťom Taliansko plné umenia. Z Volterry si robili hviezdicové výlety po toskánskych pamiatkach. Zaželali sme si pekný zvyšok dovolenky a my sme sa rozhodli ísť na dobrú florentskú kávu. Zapadli sme do malého bistra, z ktorého až do uličky rozvoniavala čerstvo zomletá káva. Našli sme tam jedného z mímov spred Uffízií. Nahrubo natretá biela tvár zvýrazňovala jeho zapálené oči. Počas pózovania ich majú privreté na uzulinkú štrbinku tak, aby nič nenarúšalo belobu tváre. Nepáčia sa mi. K turistom sa správajú príliš familiárne a niekedy až zosmiešňujúco. Ale asi je to ťažký chlebíček a ešte do toho začína vstupovať konkurenčný boj. Pred dvoma rokmi sme tu videli len jedného míma a teraz už boli traja. Dvaja bieli a jeden zlatý. Narýchlo si vypil kávu a vracal sa späť na svoje stanovište, aby neprišiel o zárobok.
Aj my sme pokračovali vo svojich potulkách bočnými uličkami. V jednej z nich nás predbehli dvaja policajti na malých motorkách. Pozorne sledovali všetky zaparkované bicykle. Za nimi šlo malé nákladné auto. Korba bola naložená týmito dvojkolesovými bezmotorovými dopravnými prostriedkami. Dokonca v nej boli uložené aj tri malé skútre. Takto asi vyzerá odťahová služba vo Florencii.
Čím ďalej, tým viac sme sa blížili k tržnici pri San Lorenzo. Veď prísť domov bez opasku prispôsobenom na tvári miesta na Ivov pás a mojich šálov by bolo prinajmenšom čudné.
Priečelie florentského dómu Santa Maria del Fiore
Okolo šiestej sme sa rozhodli vrátiť do Sieny, pretože sme chceli ísť na pizzu a červené víno do našej obľúbenej reštaurácie. Raňajší cestovný ošiaľ sa už našťastie medzitým zmiernil. V autobuse sme dokonca obaja sedeli vedľa seba a pozorovali sme okolosediacich. Nebol tu žiaden hlučný rozhovor, tak typický pre naše dopravné prostriedky. Väčšina cestujúcich čítala knihy, študovala odborné materiály, pracovala na počítači. Alebo len tak oddychovala s otvorenými alebo zatvorenými očami.
Siciliana a Fontebecci. To sú názvy pízz, ktoré sme si večer vybrali. V hosteli mal službu Antonio, ktorý sa ponúkol, že nám overí ubytovanie v Aquilei. Družne sa porozprával so svojou aquilejskou kolegyňou Elenou a oznámil mi, že je všetko v poriadku a nemal by byť problém ani s neskorým príchodom do hostela. Keďže telefonoval z automatu, spýtala som sa ho, koľko som dlžná. Prehlásil, že sme kamaráti, takže nič.
|