Prológ
Známa verneovka „Cesta okolo sveta za osemdesiat dní“ sa stala určite vzorom pre môjho drahého manžela. Jeho fotografie z tohtoročných májových potuliek po Toskánsku ku mne dorazili za neuveriteľných osemdesiatjeden dní. Nepomáhalo citové vydieranie, vyhrážky, prosby. Kým si nepripravil fotografie na ďalšie spracovanie, dovtedy na ne platilo domáce embargo. V jedno júlové krásne slnečné ráno som ale začula vetu:
„Tu máš fotografie. Ak chceš, môžeš si ich založiť.“ – povedala hlava rodiny.
Okrem zápisníka, ktorý ma na našich dovolenkách neustále sprevádza, sú práve fotografie pre mňa prepotrebným podkladom pre vynáranie spomienok. Som na ne odkázaná a som od nich závislá. Takže – až po viac ako osemdesiatich dňoch môžem konečne začať pracovať. A konečne už môžem na otázky:
„Píšeš už voľačo?“ odpovedať „Áno, píšem. Ale výsledok a termín je nejasný.“
Ako zvyčajne, už od vianočných sviatkov sme riešili zložitú dilemu:
Kam sa pôjdeme túlať na budúci rok?
Paríž? Francúzsko? Gotické katedrály? Salernský záliv? Benátsko? Južné Čechy? Vysočina? Severné Čechy?
Naše víkendové potulky po Slovensku si už ani nepotrebujeme pripravovať. To sa vyberieme len tak. Podľa počasia a chuti. Bez prípravy. Niekedy nám na rozhodnutie postačí čas sobotňajších alebo nedeľných raňajok. Toto sú výhody „zrelých“ ľudí bez záväzkov.
Keď sme prebrali naše návrhy na dovolenku zo všetkých strán, tak sme sa čím ďalej, tým viac blížili k rozhodnutiu, s ktorým sme pôvodne príliš nerátali.
Pôjdeme do Toskánska.
Koľkýkrát?
Prvýkrát sme spoznali Toskánsko systémom letom – svetom. V roku 1997 sa Dušan, môj brat, rozhodol, že nám ukáže Benátky. Dovtedy bolo Taliansko pre nás panenskou krajinou. Boli veľkonočné sviatky. So všetkými svojimi dňami voľna, ktoré sme sa rozhodli patrične využiť. Ráno sme vyrazili z Nitry a okolo druhej sme sa ubytovali v Lido di Jesolo. Večer sme sa už túlali mestom lagún. Celý druhý deň patril Benátkam, ale ja to dodnes pociťujem len ako letmý dotyk s týmto nádherným mestom.
Keď Dušan uvidel kultúrny šok v mojich očiach, povedal si, že ho ešte zväčší a na ďalší deň navrhol:
„Čo poviete na Florenciu?“
Čo sme mohli povedať? Pre istotu som nepovedala nič, aby sa jeho návrh zrazu nerozplynul. A Ivan s Kikou poprikyvovali v zmysle: „To by nebolo zlé. Ale dá sa to stihnúť?“
Brat je ukážkou šoférovania, ktoré ma za normálnych podmienok šokuje.
Ide príliš rýchlo.
„Pomalým“ šoférom dýcha na chrbát. Podotýkam, že celé sa to odohráva s ľadovým výrazom na jeho tvári.
Predbieha vtedy, keď ja by som určite nepredbiehala.
Lenže – veď ja sa v šoférovaní nachádzam niekde medzi sviatočným šoférom a šoférom. Bližšie k tomu sviatočnému šoférovi. Mne by skôr policajti zobrali vodičský preukaz za pomalú jazdu.
Každodenné cestovanie za prácou do Bratislavy vyhodnocuje moja švagriná ako nervyzničujúcu udalosť dňa. Ktorú zvláda už takmer desať rokov. Takže, také zlé to zas nebude.
Ale toto všetko som sa snažila nevnímať, pretože normálnou rýchlosťou sa nedal takýto plán zvládnuť, ktorý sa medzitým rozšíril:
„Ak budeme mať čas, zastavíme sa aj v Pise.“
Boli chvíle, keď som počas cesty ani nedýchala. Ale najmä som nehovorila vety typu: „Nemohli by sme ísť pomalšie?“
Nakoniec sme obe mestá zvládli.
Už vtedy sme tušili, že sa sem budeme musieť vrátiť. Prepadli sme duchu Talianska.
Len sme netušili, že to bude špeciálne Toskánsko. Bola to láska na prvý pohľad, ktorú sme si každou ďalšou návštevou potvrdzovali.
V Krstnom otcovi Mário Puzzo použil veľmi dobrý výraz – zasiahnutý bleskom.
Toskánsko - láska na prvý pohľad
Druhýkrát sme sa vybrali s cestovnou kanceláriou na poznávačku Rím, Neapol, Pompeje, Capri, so zastávkou vo Florencii.
Tretíkrát sme ešte absolvovali s cestovkou trasu „Za pokladmi Etruskov“. Navštívili sme Sienu a kúpali sme sa na Elbe.
A potom to začalo. Žiadna cestovka, žiaden organizovaný zájazd. Vlastné štyri kolesá, ktoré idú tam, kam chceme ísť my.
Rok 2001 – Toskánsko. 2003 – Toskánsko. 2005 - Toskánsko. 2006 – Toskánsko. Naša vernosť tomuto regiónu je lepšia ako vernosť v manželstve.
Na otázky typu „Kam sa chystáte na dovolenku?“ sa už začínam hanbiť odpovedať. Podobný pocit mám, keď hovorím, že ideme dvadsiaty piatykrát do opery na Aidu. Reakcie „neboli ste tam už minule?“, „nevideli ste ju pred dvoma mesiacmi?“ jasne hovoria, že to mnohí považujú za hazardovanie s časom. A takto to vnímajú mnohí naši známi aj pri našich potulkách Toskánskom.
„Čo tam môžete ešte vidieť?“
Ale určite mi dajú za pravdu tí, ktorí po dovolenke prídu domov a po krátkej rekapitulácii zistia, čo všetko ešte nestihli vidieť a kde sú ešte rezervy v ich poznávaní. A nakoniec dospejú k záveru:
„Musíme sa tam vrátiť.“
Miesto dovolenky bolo na svete. Ale ako zvyčajne, ani tohto roku to nebolo také jednoduché. Všetky smoly sveta sa nám začnú lepiť na päty najneskôr týždeň pred odchodom. Našu domácnosť začínam prirovnávať k dieťaťu, ktoré sa dožaduje dospeláckej pozornosti.
Určite to všetci poznáte. Dieťa uložíte spať. Poviete mu zo päť rozprávok, hoci pôvodne to mala byť len jedna. O chvíľu sa z izbičky ozve: „Som smädná, čajík.“ O ďalších desať minút sa ozve nežný hlások: „Chcem cikať.“ A ešte sa poriadne neposadíte: „Ešte jednu rozprávku, babinaá. Len jednu. Sľubujem.“ To hovorím z mojich najnovších skúseností s Ninou.
Naša domácnosť je taká istá.
Už máme len týždeň do odchodu na dovolenku – a domácnosť je zrazu ako živý tvor. Začína vymýšľať. Nedajú sa zatvoriť dvere na chladničke. Tak ako pred rokom. Vtedy sa akosi sama opravila, ale tentokrát to tak nevyzeralo. Preto som musela urýchlene zháňať opravára. Pozrel na výdobytok techniky, otvoril dvere a vypýtal si mastný krém na tvár. V duchu som skonštatovala, že moje vrásky na tvári pripisuje nepodarenej chladničke a týmto mi chce dať najavo, že krém to odstráni. Áno. Odstránil. Krémom natrel také malé čudo, ktoré sa pri zatváraní dvier zasúvalo a tým vypínalo žiarovku v chladničke. Zároveň sa vytratili aj najhoršie vrásky na mojom čele. Úžasné, čo dokáže taký chladiarenský opravár.
V piatok doobeda Ivan ešte učil, ale ja som si zobrala dovolenku. Aby som podľa špeciálneho zoznamu všetko pripravila, pobalila a bez akejkoľvek nervozity zabezpečila bezproblémový odjazd na dovolenku.
Zrazu začujem zvonček a za dverami stojí spodný sused. Že ich vytápame. Nešlo mi to do hlavy, pretože u nás bolo v celom byte sucho. Večer som síce videla trošku vody pri pračke, ale pripisovala som to môjmu drahému manželovi. Určite voľačo vylial alebo pri kúpaní spôsobil potopu. Také veci už ani nezisťujem, nekomentujem a ihneď sama odstránim. Odoberá mi to menej energie.
So susedom sme prezreli všetky vodné možnosti. Šachtu, okolie vane, pračky – všade sucho. Po jeho odchode som sa, predsa len, rozhodla zavolať opravára k pračke. Pre istotu a našťastie. To ona sa rozhodla znepríjemňovať život susedom a samozrejme - aj nám. Hoci bol piatok, už skoro poludnie, koniec mesiaca – prišiel. Prišiel, pozrel, opravil.
A toto máme pomaly pred každou dovolenkou alebo výjazdom z domácnosti na potulky. Vlani to bola chladnička a auto.
Čo to bude nabudúce? Začínam mať pocit, že naša domácnosť nemôže bez nás vydržať a snaží sa nás od dovolenky odradiť.
Ešte šťastie, že už máme takmer rodinných opravárov. Som toho názoru, že nestačí mať len manžela. Musíte mať rodinného lekára. K nezaplateniu je taktiež rodinný opravár. Pán Greguš sa stal našim pračkovým opravárom vďaka nášmu ďalšiemu rodinnému opravárovi Palimu. Pán Greguš vie, že našu tridsaťročnú tatramatku je potrebné opraviť a nie vymeniť. Pretože inak by vymenil môj drahý manžel mňa. Za novší, úspornejší a výkonnejší model.
Pali si tiež zvyčajne pohundre do telefónu a zahlási „zastavím sa u vás“, keď je potrebné opraviť vodovod, dvere, zámok, zvonček na dverách. Jednoducho – zabezpečiť plynulý chod našej domácnosti.
A to si hovorím, že všetci títo „moji muži“ sú na tom ešte stále lepšie ako náš rodinný lekár. V jeho prípade čakám, kedy on využije tú možnosť, ktorú majú pacienti, že môžu zmeniť lekára. Pri našom lekárovi, a našťastie aj priateľovi, začínam tŕpnuť, kedy nám, najmä mne, oznámi:
„No vážená, teba už liečiť nemienim. Radšej ťa vymením za iného pacienta.“
Nečudovala by som sa mu.
Šesť dní pred našou dovolenkou ma začalo bolieť hrdlo, tiecť nos, bolieť hlava. Bola nedeľa. Ivan vybral zo svojich tajných zásob nejaké liečivo, naordinoval mi ho užívať dvakrát denne, prikázal zaľahnúť do postele a uvaril mi hektolitre čaju. V pondelok som telefonovala Jožkovi – kamarátovi a zároveň lekárovi (ktovie, čo skôr stratíme – kamaráta alebo lekára) a oznámila som mu, aké lieky užívam a čo mi je a že na Ivanov príkaz ostávam dva dni v posteli. Chvíľku bolo v telefóne ticho, potom sa ozval povzdych a nakoniec zaznela otázka:
„Kedy mieniš prísť do ambulancie? Najradšej by som ťa videl. Tie lieky neboli práve najšťastnejším riešením.“
Podarilo sa mi ho uhovoriť, že sa prídem ukázať v stredu, pretože som absolútne neschopná akejkoľvek prevádzky. Ani po troch dňoch mi nebolo oveľa lepšie. Ba takmer vôbec mi nebolo lepšie. Takže som do ambulancie predsa len išla. Celú dovolenku som začala vnímať ako veľmi, veľmi ohrozenú akciu.
A do toho mi ešte Jozef povedal, že mi do telefónu už nechcel nič hovoriť, ale liek, ktorý mi naordinoval môj drahý manžel, sa príliš nepredpisuje, pretože boli pri ňom aj nejaké smrteľné prípady. Ale keď som ešte v pondelok po tretej tabletke žila, tak sa mu už zdalo zbytočné o tom hovoriť. A keďže sa k týmto liekom nedalo ani nič podporné nakombinovať, bolo potrebné len čakať, či zaberú alebo nie. Vo štvrtok sme začali s Ivanom zvažovať, či neodvoláme ubytovanie a nezrušíme celú dovolenku. Noc som však prežila na všeobecné prekvapenie dobre a aj ráno sa začalo celkom optimisticky. Dýchala som. Bez kvapiek do nosa. Konečne. Veď už bol piatok. Deň nášho odchodu.
A škoda by bolo všetkých našich príprav, rozhovorov, rozhodovaní.
Medzi dôležité rozhodovania tohtoročnej dovolenky môžeme zaradiť nielen výber lokality, ale aj výber pneumatík. Opakovane som od Ivana počúvala otázku:
„Ideme na zimných alebo letných pneumatikách?“
Viem, že v týchto prípadoch hrám skôr úlohu nahrávača. Kladiem otázky – niekedy dokonca aj zmysluplné – tak, aby mal Ivan priestor na kladenie ďalších otázok, prípadne aj odpovedí. A väčšinou sa nakoniec sám geniálne rozhodne. Tohto roku vyhrali zimné pneumatiky so zdôvodnením:
„Čo keď bude ešte cez Alpy sneh? A keď aj nebude sneh, tak aj v prípade dažďa budú výhodnejšie.“
No, čo? Veď niektorí ľudia prídu pred zimou s autom do servisu s požiadavkou: „Mohli by ste mi tam dať zimné pneumatiky?“ A dostanú odpoveď: „Veď vy ich tam už máte od vlani.“ Účastníkom tohto príbehu je údajne jeden náš „slávik“.
Ukľudňuje ma, že niektorí naši speváci sú ešte menej praktickí ako môj drahý manžel.
|