Západy slnka 1:
Alabastrové pobrežie


Danuša Meňhartová

Prológ

Najnavštevovanejšou krajinou na svete je vraj Francúzsko. Ani sa tomu nemožno čudovať.

Vo Francúzsku majú všetko. Vysokánske hory, horúce pláže na juhu, veterné pláže na severe, gotické katedrály, zámky na Loire, galérie plné obrazov a nádherné kilometre a kilometre toho najrozmanitejšieho pobrežia. Zo severu obmýva hexagonálne Francúzsko Lamanšský prieliv a zo západu Keltské more. Obe sú súčasťou Atlantického oceánu. Na juhovýchode ho zas obmýva Stredozemné more.

Bedekre uvádzajú, že Francúzsko ročne privíta vyše sedemdesiatpäť miliónov turistov. Najviac ich je z krajín hovoriacich po anglicky, potom nasledujú Japonci a Nemci. V posledných rokoch údajne pribúda čoraz viac solventných, no podľa Francúzov málo spôsobných Číňanov. A slovo "spôsobných" je asi veľmi eufemistické.

Najčastejším cieľom turistov je nielen samotný Paríž, ale aj jeho okolie Île-de-France. Potom nasleduje Provensalsko. Nuž a tretím najnavštevovanejším regiónom je Bretónsko. Čím ďalej, tým viac cestovateľov tvrdí, že práve táto časť Francúzska sa im páči najviac. No - a k nim patríme aj my.

To bol hlavný dôvod toho, že sa Bretónsko opäť stalo jedným z našich tohtoročných dovolenkových cieľov. Aj nám učaroval zelený kraj Atlantického pobrežia a Lamanšského prielivu s jeho dlhými prílivovými zálivmi a skalnatým divokým pobrežím. V Bretónsku má človek pocit, že tento región je svetom samým pre seba. Je to Armorika. Krajina legiend a krajina mora. Krajina malebných prístavov, ostrovov, majákov a pláží. Krajina vetra, dažďa, búrok, prílivov a odlivov. Dokázala by som hodiny presedieť a dívať sa na ten neustály pohyb mora a oblohy.

No nielen Bretónsko nás urieklo. Po pár dňoch, ktoré sme strávili počas predchádzajúcej dovolenky v Normandii, sme si povedali, že sa tam chceme ešte aspoň raz vrátiť. Normandia ma fascinuje nielen vysokým bielym Alabastrovým pobrežím, ale aj širokánskymi piesčitými a okruhliakovými  plážami, ktoré počas odlivu zvádzajú k dlhým prechádzkam.

 

Príprava dovolenky

Pred piatimi - šiestimi rokmi sme si s Ivom hovorili, že by sme mali naše dovolenky skracovať. Ale toto predsavzatie  sa nám opakovane vymyká z rúk. Táto naša francúzska dovolenka bola zatiaľ našou najdlhšou a zároveň, aspoň podľa mňa, najkrajšou, najzaujímavejšou a najlepšou dovolenkou. Užívala som si z nej každý deň.

Pri jej plánovaní sme mali jasno v jednom. Chceli sme viac času stráviť na pobreží Normandie a potom sa presťahovať na najzápadnejší bretónsky výbežok do Atlantického oceánu. Do Finistère. No a naše cestovanie sme chceli ukončiť štvordňovým pobytom v Paríži. Tam som si chcela splniť jeden z mojich snov. Navštíviť Musée de l'Orangerie. Galériu plnú impresionistických a postimpresionických obrazov. Obrazov, ktoré namaľovali Claude Monet, Paul CézanneHenri MatisseAmedeo ModiglianiPablo PicassoPierre-Auguste RenoirHenri RousseauAlfred Sisley a mnohí iní. Už sme mali dohodnuté ubytovanie u manželov Béatrice a Patricka Genet vo Villamomble na ulici Allée des Chalets. Len štrnásť kilometrov od centra Paríža. V novembri toto mesto zasiahla vlna hrozných teroristických útokov. To nás prinútilo prehodnotiť náš plán a ísť na miesto, ktoré sme považovali predsa len za menej nepokojné. Vedela som, že Iva zaujme návrat na Pobrežie ružovej žuly.

Tentoraz nás lákalo hľadať si ubytovanie čo najbližšie k moru. V Normandii sme to mali celkom jednoduché. Pred dvoma rokmi sme končili našu dovolenku na pláži Vasterival a tá rozhodla, že som začala komunikovať s majiteľmi chambre d´hotes a gites vo Varengeville-sur-Mer. Chambre d´hotes sú nocľahy s raňajkami a gites sú pre zmenu hosťovské domy.

 

A1.JPG

Roklina v útese vedúca na pláž Vasterival

 

Nezačalo sa to dobre. Pani Van Roy od nás chcela za týždňový pobyt sedemdesiatpäť percentnú zálohu už v októbri a zvyšných dvadsaťpäť percent sme mali zaplatiť mesiac pred nástupom na dovolenku. A časom sme zavrhli aj ďalšie ubytovanie. Nakoniec sme sa vrátili k ponuke, ktorá nás zaujala už na začiatku. Len nám v nej chýbala možnosť privátneho parkovania a nevedeli sme sa spočiatku dohodnúť na termíne. Čo sa nakoniec ukázalo ako úplne neopodstatnené prekážky.  S pani Ann Drummond sme sa dokázali dohodnúť aj na prijateľnej výške zálohy. Prijateľnej pre obe strany. K tomu všetkému sme v hosťovskom dome "Les six hêtres", ležiacom uprostred prekrásnej zelenej záhrady, našli doslova oázu útulného pohodlia a ticha.

 

A2.JPG

Záhrada pani Ann Drummond

 

Pri hľadaní ubytovania vo Finistère sme si mohli vybrať z troch na západ smerujúcich výbežkov do Atlantiku. Medzi severným - opradeným množstvom legiend, s najzápadnejším bodom francúzskej pevniny Pointe de Corsen. Prostredným - najzelenším, ležiacim na polostrove Crozon, do mora Iroise vystrkajúcim nosom výbežku Pointe Penhir. A nakoniec južným mysom Cap Sizun - striedajúcim skalnaté vrcholy s malebnými zátokami a s takmer sedemdesiat metrov vysokými nebezpečnými útesmi pri skalnatom výbežku Pointe du Raz.

 

A3.JPG

A3 - Vody Atlantiku obmývajú skalnatý útes Pointe du Raz

 

Bedekre nás presvedčili, že si máme zvoliť Cap Sizun. Poldruha kilometra od jeho najzápadnejšieho výbežku sme našli ubytovanie v "Kerdiern-Ar-Veil" u Jocelyne a Yvesa Carvalovcov. Na statku patriacom do dediny Cléden-Cap-Sizun.

 

A4.JPG

Kerdiern-Ar-Veil sa stal naším domovom na štyri dni

 

Už nám zostávalo nájsť si ubytovanie len na Pobreží ružovej žuly. A aj keď sme mali len tie najlepšie spomienky na „La Kérandière“ Janine a Richarda Koenigovcov v Tonquédecu, tentoraz sme sa rozhodli pre Ploumanac´h. Malú dedinku patriacu pod Perros-Guirec, ležiacu priamo na brehu Lamanšského prielivu. Majitelia ubytovacích zariadení si uvedomujú svoju "strategickú" polohu a ešte aj to, že v roku 2015 Ploumanac´h získal najvyšší počet hlasov v celoštátnej televíznej súťaži Le Village préféré des Français, v ktorej si Francúzi volia svoju najobľúbenejšiu dedinu.

Francúzska televízia odštartovala túto súťaž v roku 2012. Vtedy malo Francúzsko dvadsaťdva regiónov. Od roku 2016 ich má už len trinásť. Od roku 2012 klesol nielen počet regiónov, ale aj počet divákov súťaže. Kým v roku 2012 ju sledovalo takmer päť miliónov divákov, v roku 2016 už len dva a pol milióna. V roku 2016 sa "naše" Varengeville-sur-Mer umiestnilo na ôsmej priečke. Vyzerá to tak, že si počas našich dovoleniek vieme vybrať miesta, ktoré patria medzi najkrajšie.

Ploumanašskí obyvatelia svoje víťazstvo patrične zhodnocujú. Prvá cena, ktorú sme od našich potenciálnych ubytovateľov dostali, bola riadne vysoká. Zdôvodňovali to nielen tým, že vyhrali v súťaži obľúbenosti, ale aj poskytovaným komfortom a vzdialenosťou sto metrov od mora. To posledné sa dá dnes ľahko overiť. Zadali sme adresu do google-maps a zistili sme, že tých sto metrov vedie k prírodnému prístavu, ktorý je kľukatým kanálom spojený s morom. V čase odlivu sú v ňom uviaznuté. Von a dnu sa dostanú len v čase prílivu. Po pár meiloch sme predsa len našli s manželmi Cornicovcami riešenie. My sme pôvodné tri dni ubytovania predĺžili na štyri a oni nám znížili cenu za jednu noc o päť eur.

 

A5.JPG

Stometrová ulička vedúca k prístavu v Ploumanac´hu

 

Základné ubytovania sme mali vybavené. Už nás čakalo len dohodnutie tranzitných ubytovaní. V roku 2014 sme v nemeckom Hemau objavili dom v Bachmühle.

Uprostred zelene a so zurčiacim mlynským potokom, ktorý bol hoden svojho mena. Leží len pár kilometrov od diaľnice a vedie ho príjemná domáca pani Renate Knorr. Boli sme radi, že na našu požiadavku ihneď odpovedala: "I would be so pleased to give you accommodation again - rada Vám opäť poskytnem ubytovanie."

Takže pred vianočnými sviatkami začal mať náš dovolenkový plán čoraz konkrétnejšie obrysy.

 

A6.JPG

Záhrada v Hemau

 

Horšie to bolo s francúzskym tranzitným ubytovaním. V decembri nám manželia Lesaintovci, u ktorých sme boli ubytovaní v roku 2014, potvrdili oba termíny. Aj na ceste do Normandie a aj na ceste z Bretónska na Slovensko. Tri dni pred odchodom na dovolenku nám po opakovaných kontrolných meiloch konečne odpísali. Ubytovanie pre nás nemali. Asi do toho zasiahlo EURO 2016. Futbalové majstrovstvá. Turnaje sa odohrávali aj v regióne Champagne - Ardenne. Zostávali nám dva dni na nájdenie nového ubytovania. Najskôr sme skúsili Le Ciel Bleu v Deuxnouds-aux-Bois u Annemarie a Freda. U nich sme nocovali v roku 2013. Ihneď nám súhlasne odpovedali, len nás upozornili, že počas nášho prvého nocľahu bude u nich ubytovaný dvadsaťčlenný spevácky zbor. Po šesťstokilometrovej trase, ktorú sme mali prejsť z Hemau do Deuxnouds-aux-Bois a pred viac ako štyristokilometrovou trasou do Varengeville-sur-Mer sme sa rozhodli predsa len hľadať pokojnejšie ubytovanie.

 

A7.JPG

Ivo pred Aux 2 Clés vo Val-de-Viére

 

To sme našli vo Val-de-Vière v Aux 2 Clés u Jean-Pierre Collina. Hoci bola v ponuke dvojposteľovej izby posteľ vo veľkosti stoštyridsať krát stodeväťdesiat, ktorej sa podľa možností vyhýbam, zdalo sa, že v čase futbalového ošiaľu si nepomôžem. Nakoniec sa z toho vykľulo nielen pohodové ubytovanie, ale aj veľmi pohodový domáci.

Až na konci dovolenky som zistila, že som zbytočne preceňovala veľkosť postele. Keby som bola vedela, aké bude príjemné a pohodlné ubytovanie u Jean-Pierra, nebola by som pre spiatočnú cestu hľadala iné ubytovanie. A to som pre nás našla v malej zastrčenej dedinke Lahaymeix. V Le Patio du Brouillon s posteľou stošesťdesiat krát dvesto u Régine Hutin. V krásnom, ale chladne pôsobiacom dome. Ten chlad nespôsoboval samotný dom, ale atmosféra v ňom.

Dva dni pred naším odchodom na dvadsaťdňovú dovolenku sme mali potvrdené všetky ubytovania. U Blanky, ktorá sa už dlhé roky o nás stará, sme vyplatili cestovné poistenie.

Hela a Jozef nám prisľúbili, že sa opäť budú starať o naše kvety. A naši mladí - Liliana, Peťo a Ninka sa podujali o zalievanie poľnohospodárskych produktov, na ktorých už od jari pracoval Ivo. Išlo o zalievanie sto koreňov rajčín, hriadok uhoriek, cukín a ďalších zdravých potravín z vozokanskej záhrady.

V stredu večer sme mali všetko pobalené, pripravené. Okrem jedla na cestu. To sme si nechali na štvrtok ráno.

 

Zo Zlatých Moraviec cez Hemau do Val-de-Viére

Naše dovolenkové budíčky sa takmer ničím nelíšia od našich bežných vstávaní. Vstávame, keď sme dostatočne vyspatí, pokojne sa naraňajkujeme a dáme si dobrú kávičku. Šestnásteho júna sme ale netušili, že to na dlhú dobu bude naša posledná dobrá káva. Z nášho koťoga. Toto maďarské pomenovanie odvodené od slova "bublotať" uprednostňujú všetci členovia našej dvojčlennej domácnosti pred oficiálnym názvom moka kávovar. Hoci za zváženie by stálo aj jeho talianske pomenovanie. Caffettiera - kafetiera. Ale je zas pravda, že to znie ako kafiléria.

Našu domácu kávovú konvičku na dve malé kávy som nepribalila do našej batožiny. Z jednoduchého dôvodu. Len v jednom ubytovaní sme mali mať k dispozícii kuchyňu. Vo Varrengeville-sur-Mer. No a ja som podcenila vetu našej domácej Ann.

"I'm sorry there isn't a mokka pot in the kitchen, but there is a large electric coffee maker and a smaller percolater - ľutujem, nie je tu mokka konvica, ale je tu veľký elektrický kávovar a malý perkolátor."

Musím sa priznať, že som nevedela, čo je perkolátor. Tajne som dúfala, že sa v tom bude dať urobiť dobrá káva. Nie. Nedala sa. Je to len obyčajný hrnček so sitkom, pod ktoré sa stlačí vylúhovaná zalievaná káva. A dokonca ho máme aj doma, len ho nepoužívame.

Po raňajkách som ešte Ivovi urobila reflexnú masáž chodidiel, pretože jeho hlava sa rozhodla pre miništrajk. Necítila sa komfortne. Až potom sa Ivo vybral pre čerstvé pečivo a chlieb. Kým poprenášal našu batožinu do auta a všetky veci poukladal s najvyšším stupňom logistiky, ja som pripravila jedlo na cestu.

O pol dvanástej, čo bolo poldruhahodinové meškanie oproti plánovanému času odchodu, sme za zadným vchodom konečne nastúpili do našej fabie. Obišli sme činžiak, keď si Ivo pred predným vchodom spomenul, že zas nemáme so sebou žiadne cédečká. Vybehol pre Šeherezádu Rimského-Korsakova, Nat King Cola a Bizeta. Pre prípad núdze. Keby som ja už nevládala rozprávať, počúvať a klásť množstvo otázok.

Cestou sme sa ešte zastavili vo Vozokanoch. Nakŕmiť Muru. Mačku, ktorá si adoptovala môjho drahého manžela a robí mu spoločnosť pri záhradných prácach. A ešte sme sa zastavili na cintoríne. Začiatkom júna zomrela Ivova mama, ktorá by bola v septembri oslavovala deväťdesiat rokov. Dlhé roky nás na dovolenky vyprevádzala s krabicou koláčov a po dovolenkách nás v našej chladničke čakávali poháre s plnenou paprikou.

Naša dovolenková cesta sa začala presne o jednej. Pri cintoríne som zapla našu garminku a tá nám oznámila predpokladaný čas príchodu do Hemau. Pár minút po devätnástej hodine. To by sme však nesmeli nikde stáť. No bez zastávky prejsť šesťstoosemnásť kilometrov je pre mňa nepredstaviteľné. Takže som ku gúglovému času prirátala jeden a pol hodiny.

"Ivko, Renate som napísala, že sa pokúsime prísť medzi pol ôsmou a ôsmou. Ale vyzerá to tak, že budeme dobrí, ak prídeme do deviatej. Ale to by malo byť v pohode."

"Uvidíme, aká bude cesta. Čím nás prekvapia nemeckí cestári."

Môj drahý manžel sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Pohodlne sa usadil a položil mi otázku:

"Kde budeme kupovať diaľničnú známku?"

"Vlani sme kupovali vo Vlčkovciach, ale teraz tam niečo budujú. Pohodlnejšie bude zastaviť v Zelenči."

O trištvrte na dve sme načerpali prvých dvadsať dovolenkových litrov benzínu, kúpili si rakúsku desaťdňovú známku a pollitrovku perlivej vody. Na malú fľašku sme doma úplne zabudli. A tú ja v aute musím mať neustále poruke.

O pol tretej sme prechádzali cez prvý hraničný prechod. Prúžkovaný panáčik Asfinagu nám hneď zaželal príjemnú cestu po rakúskych diaľniciach.

Prvú zastávku sme si urobili o štvrtej na odpočívadle Leindzeit. Nie veľmi útulnom. Nemal takmer žiadnu zeleň a ani lavičky a z parkovacej plochy sme mohli akurát len zhora sledovať ako sa pod nami rútia autá v plnej rýchlosti jedným aj druhým smerom. Útulné - neútulné, ja som bola hladná, smädná a potrebovala som hygienickú prestávku.

Ďalšiu zastávku sme si urobili až vo Welse. O trištvrte na šesť. Na benzínke sme doplnili nášmu kombíčku takmer dvadsaťdeväť litrov benzínu a my sme si dali nanuky. Ivo čokoládovo - karamelový a ja jogurtový. No a garminka nám posunula predpokladaný čas príchodu na pár minút po ôsmej. Čakalo nás ešte niečo viac ako dvesto kilometrov.

Keď sme sa blížili k nemeckým hraniciam, predbiehali sme nákladné auto so zlatomoraveckou značkou. Šoférovi som zakývala a on nám zablikal. Určite to bola veselá a pozitívne naladená duša. Zrazu nám začali na predné sklo dopadať obrovské kvapky vody. Len sem - tam. Ako by sa obloha nevedela rozhodnúť, či má pršať alebo nie. Za hranicami si asi povedala, že na dážď asi nie je tá správna chvíľa a ešte pred Passau prestalo mrholiť. Počasie sa umúdrilo, horšie to začalo byť s prácami na ceste. Najskôr sa objavila značka obmedzujúca rýchlosť na osemdesiatku. Tou sme išli zo päť kilometrov. Potom sa predpísaná rýchlosť znížila na šesťdesiatku, štyridsiatku, tridsiatku.

"No, a teraz príde ešte dvadsiatka a potom bude nasledovať značka - spiatočka."

Ivo si začal uťahovať zo znižovania rýchlosti, ale smiech ho prešiel, keď som ako prvá s veľkým chichúňaním upozornila, že v diaľke vidím značku s obmedzením rýchlosti na desiatku.

"Nesmej sa, pretože o chvíľu bude nasledovať značka, že spolujazdci majú vystúpiť."

Nemecko má strašné cesty. Keď na nich neprebiehajú práce na ceste, tak sa predbiehajú nákladné autá tak, že idú dlhé kilometre súbežne vedľa seba.

"Tieto nemecké opravy sú nekonečným príbehom."

Týmito slovami Ivo reagoval na to, že už naša prvá cesta na západ pred piatimi rokmi sa stala, najmä pre mňa, práve kvôli nemeckým diaľniciam nočnou morou. Mám taký dojem, ako keby sme cez túto krajinu prechádzali len po úzkych dvojmetrových pásoch vymedzujúcich jazdný pruh.

Od Passau po Regensburg sme štyrikrát prechádzali ponad Dunaj. Štvrtýkrát sme išli ponad jeho vody o štvrť na deväť. A o štvrť hodinu sme už parkovali pred penziónom na Bachmühle číslo 1.

 

A8.JPG

Most ponad Dunaj

 

"Nakoniec sme prišli v celkom dobre čase."

Ešte som ani nestihla dohovoriť túto vetu a v bráničke sa objavila Renate. Nie, neprišla nás vítať, šla kŕmiť husi. Ale cestou k zverine nás stihla veľmi srdečne vyobjímať a vybozkávať na líca. Všade okolo nás viseli zo stromov veselé kŕmidlá a domčeky pre vtáčiky. Pri hľadaní našej tranzitnej a potravinovej batožiny začalo opäť popŕchať. Vtedy už zas stála pri nás Renate a podujala sa pomôcť odniesť rýchlo veci do domu. Ubytovala nás v tej istej izbe ako pred dvoma rokmi. Keď sme zišli dolu, aby sme sa ešte v altánku najedli, tak nás vtiahla do kuchynky, v ktorej prvýkrát v živote vymetala med. Bola na to riadne pyšná. Pred tým, ako sme sa rozišli, dohodli sme sa na raňajkách na pol deviatu. Opäť sa o nás mal postarať jej manžel, pretože Renate sa ešte musela venovať svojim jedenásťročným žiakom, ktorých má v triede dvadsaťsedem. Už nás ani neprekvapilo, že na otázku platenia za nocľah nám s vysokou mierou bezstarostnosti zopakovala tie isté slová, ktoré nám povedala pri našom prvom pobyte.

"Zaplatíte, keď sa budete vracať."

"To ale bude až o tri týždne."

"Nevadí. Potom zaplatíte za oba nocľahy."

Keď porovnávam prístup Renaty a niektorých francúzskych ubytovateľov, ktorí chcú od nás dobreže nie celú platbu vopred, zdá sa mi to až neuveriteľné. Vždy som mala pocit, že Nemci sú chladní a dôslední. A o Francúzoch som si myslela, že sú bezprostrední a voľnomyšlienkárskejší. Ako sa počas našich ciest ukazuje, opak môže byť pravdou.

O pol desiatej som už bola v posteli a esemeskovala našim mladým, že sme celí a živí. O desiatej prišla od Liliany odpoveď:

"Bru nocku milaciky."

Nad posteľou sme mali obraz Klimta. Máme na neho šťastie. Aj v toskánskom agroturizme Poderuccio sme mali nad sebou v spálni obraz tohto rakúskeho secesionistu.

Vonku sa mrholenie zmenilo na dážď a na parapetnej doske sa neustále ozývalo dažďové ťuk-ťuk-ťuk. Tieto zvuky nás nakoniec uspali.

Prvýkrát som sa zobudila o trištvrte na päť. Vonku bolo šedivo. Druhýkrát o siedmej. Vonku bolo stále šedivo. Tretíkrát som sa zobudila až na zvonenie budíka. O trištvrte na osem. Pršalo a opäť sa na podokenici rytmicky ozývali kvapky.

O pol deviatej sme už sedeli v raňajkovej miestnosti. Na príručnom stolíku bola pre nás pripravená tácka plná dobrôt a na stole šesť pečív, štyri druhy lekvárikov, med, cukor, mlieko,  káva a džús. A čerstvá ružová kamenná ruža.

A9.JPG

Raňajky v Hemau

 

Po raňajkách som nám na cestu pripravila chlebíky a do našej termosky som vzala aj zvyšok kávy, ktorú sme pri raňajkách nevypili. Vedela som, že sa Ivo poteší. Pred odchodom sme si od pána Knorra vypýtali naše kocky do cestovnej chladničky, ktoré sa u nich od nášho príchodu mrazili. Rozlúčili sme sa s tým, že sa začiatkom júla opäť uvidíme.

O desiatej hodine sme v slabom daždi nastupovali do auta. Mali sme pred sebou šesťstopäťdesiat kilometrovú cestu. Do Val-de-Viere, kde sme mali ďalší tranzitný nocľah. Na displej garminky som zadala smer Karlsruhe. Na Iva čakal ťažký deň. Nebolo to len kvôli nemeckým cestám, ale aj kvôli počasiu. V priebehu dňa sa neustále menilo. Chvíľu bol lejak, chvíľu mrholilo, potom nás prekvapila búrka s tmavosivou oblohou a ostrými bleskami cez celú oblohu. Len sem - tam si dovolilo vykuknúť spoza mrakov slniečko. A tak to išlo takmer celý deň.

 

B1.jpg

Impresia

 

Nemeckí cestári avizujú nekonečné práce na cestách dva - tri kilometre vopred. Čo je chvályhodné. Ale potom väčšinou nasledujú šesťkilometrové úseky vo dvoch úzkych dvojmetrových pruhoch. Zo desať kilometrov sme išli po širokánskej štvorprúdovke a potom sa všetko opakovalo. V tento deň si len málo vodičov trúflo využiť ľavý pruh. Väčšina áut išla v pravom pruhu, ktorý bol predsa len o pár centimetrov širší. Ale najmä kvôli počasiu a zlej viditeľnosti si málokto trúfol ísť súbežne s nákladným autom, alebo ho dokonca predbiehať. Práve bola poriadna búrka, keď som po mojej pravej strane zbadala auto. V tom momente som si neuvedomila, že ide až za bariérou a v šoku som položila rečnícku otázku:

"Čo robí to auto v protismere?"

Ivovi chvíľu trvalo, kým pochopil, na čo sa pýtam.

"To je asi technické auto alebo mauačan."

"A to je kto?"

"Ale veď to poznáš."

"Nepoznám."

"Veď to je vtip."

Mám rada dobré vtipy a som ich dobrým poslucháčom. Hoci sa mi stáva aj to, že niektoré z nich mi musia polopatizovať. Voľakedy nás dokázala baviť počas našich túr v prírode naša dcéra, chrliaca jeden vtip za druhým a dnes sa najviac nasmejem na vtipoch v podaní našej vnučky. Všetci piati sme sedeli v našej kuchyni. Ivo, Liliana, Peťo, Ninka a ja. My dospeláci sme popíjali kávičku a naša vnučka si dávala dobošku s mliekom. Popritom sme si vzájomne rozprávali novinky. Zrazu sa ozvala Nina.

"Viem dobrý vtip. Môžem ho povedať?"

A s očakávaním a veselými iskierkami v očiach sa pozrela na mamu. Tá sa vystrela, bolo vidieť, že zbystrila svoju pozornosť celým telom.

"Ktorý?"

Nina dvoma slovami priblížila svojej mame, čo chce povedať.

"Ten môžeš."

Viac som sa nasmiala na celej situácii, ako na samotnom vtipe, hoci aj ten bol veľmi milý. Až potom nám Liliana vysvetlila, z čoho pramenili jej obavy.

Ja mám jednu smolu, ktorú však všetci okolo mňa považujú za moju veľmi dobrú vlastnosť. Dĺžka pamäte na tento druh zábavy je u mňa viac ako krátkodobá. Takže aj na našej ceste do Francúzska som mohla pravdivo povedať mojej drahej polovičke.

 

B2.jpg

Ivo sústredene sleduje cestu

 

"Naozaj neviem, kto je mauačan."

"V Zelenej vlne oznamuje redaktor vodičom:

"Buďte opatrní, na diaľnici z Malaciek ide auto v protismere."

O chvíľu v redakcii zazvoní telefón.

"Čo jedno! Všetci idú v protismere."

Pred dvanástou sme na benzínke neďaleko Aurachu doplnili fabii takmer dvadsaťtri litrov benzínu a urobili si krátku prestávku.

"Táto káva je oveľa lepšia, ako včerajšia. Tá nemala ani farbu a ani chuť. Táto je dobrá, silná. Dnes cítim jej dlhú dochuť."

Takto verejne spochybnila moja drahá polovička včerajší obsah našej termosky. Musím ale uznať, že Knorrovci robia naozaj dobrú kávu. No aj tak som chvíľu váhala, či mám Ivovi povedať, prečo bola tá naša taká bez chuti.

"Vieš, to bolo preto, že nám včera ráno zostalo len päť lyžičiek čerstvo zomletej kávy. A mne sa už nechcelo mlieť ďalšiu kávu. Tak v nej bolo viac horúcej vody ako kávy."

Nakoniec som sa priznala k svojmu hrdelnému činu.

Za dve hodiny sme po nemeckej diaľnici prešli necelých stopäťdesiat kilometrov. A pritom Nemci majú na mnohých úsekoch povolenú neobmedzenú rýchlosť. Ale ani na druhej strane cesty to nebolo oveľa lepšie. Aj v našom protismere stála dobrú chvíľu dlhokánska kolóna v oboch prúdoch.

"Ivko, pri ďalšej zastávke by sme sa mohli najesť."

"Ty si už hladná?"

"Nie, veď hovorím, že pri ďalšej zastávke. To bude niekedy medzi druhou, treťou."

"Dobre. Keď uvidíme pekné odpočívadlo, môžeme zastať."

Vedeli sme, že to musíme stihnúť ešte na nemeckej strane. Pretože vo Francúzsku sme sa rozhodli ísť predovšetkým po N4. Národnej ceste, ktorá už odpočívadlá nemá.

O pol tretej sme zišli na parkovisko pred Karlsruhe. Ale nestihli sme si ešte ani vybaliť jedenie a pitie, keď opäť začalo liať. Nie pršať. Naozaj liať. Rýchlo sme nastúpili do auta.

Moja lepšia polovička je toho názoru, že auto má slúžiť na premiestňovanie ľudí z bodu A do bodu B. Podľa neho to v žiadnom prípade nie je jedáleň.

"Ivko, ja sa musím najesť. Mne je až zle od hladu."

S maximálnym znechutením na mňa pozrel a skonštatoval:

"Nemusíš jesť."

Na kolenách som si rozprestrela obrúsok a s chuťou sa pustila do jedného z chlebíkov, ktoré som nám pripravila na cestu. Mne askéza neprospieva. Zhoršuje mi náladu. A aj Ivo by bol možno príjemnejší, keby nebol hladný. Ale to som si dovolila myslieť len v duchu.

"Už je šesť hodín od raňajok, takže ja sa najem. Dám aj tebe."

"Nie. Dám si len cukrík. A ty aspoň sleduj cestu, pretože o pár kilometrov už budeme odbočovať na Haguenau."

Aj stierače mali čo robiť, aby Ivo videl na cestu. Polia okolo nás boli úplne rozmočené. Ešte aj kukurica stála vo vode skoro tak, ako ryža na čínskych ryžových plantážach.

O pol štvrtej sme prešli cez nemecko-francúzske hranice. Netrvalo dlho a už nám francúzski vodiči opakovane dávali na vedomie, že svietime.

Našu fabiu máme nastavenú tak, že sa nám ihneď pri štartovaní zapnú aj svetlá. Už párkrát sa Ivo snažil zistiť, kde sa nám v aute vypína ich automatické zapaľovanie, ale vždy mu do toho vstúpili dôležitejšie veci. Našťastie. Po návrate z dovolenky som na internete našla, že aj Francúzi majú mimo obytných zón povinnosť celodenného svietenia s odporúčaním stáleho svietenia.

Domáci to podľa našich skúseností vo veľkej miere ignorujú. Na dve rozsvietené autá pripadalo osem nerozsvietených. Dokonca aj v daždi.

Kým som dojedala svoj chlebík, tak nás navigácia doviedla na okraj Štrasburgu. A ten sme určite chceli obísť. Na chvíľu som naplno nevenovala pozornosť našej garminke a nekonfrontovala som ju s mapou. Takže sme sa na chvíľu stratili v štrasburských uliciach. No o pol piatej sme už opäť boli na správnej ceste. Smerovali sme na Saverne.

Má ten Ivo pravdu. Keby som si nebola z auta urobila jedáleň, nemuseli sme - možno - blúdiť. Za Sarrebourgom zrazu prestalo pršať a ja som na tabuli uvidela oznam, že o dva kilometre bude  Aire de Chapsure.

"Ivko, avizujú odpočívadlo. Mohli by sme sa aspoň na chvíľu zastaviť. A ty sa musíš aj najesť. Veď je už trištvrte na šesť."

Neprotestoval. Zabočil na rozsiahle zelené parkovisko s mokrými stolíkmi a lavičkami, ktoré práve v tom okamihu zaliali slnečné lúče. Po dvadsiatich minútach sme pokračovali ďalej. Ale prešli sme len zo štyridsať kilometrov po Aire de Vitrimont. Na tomto odpočívadle mala byť aj benzínka.

Pri každej príležitosti sme sa snažili doplniť zásoby benzínu, pretože pred naším odchodom na dovolenku Francúzi opakovane štrajkovali kvôli novému návrhu zákonníka práce. Na internete som našla aj takéto informácie:

„Tretina z dvanásťtisíc čerpacích staníc vo Francúzsku nemá pohonné hmoty," upozornila stanica BBC. „Približne štyridsať percent benzínok v Paríži sa snaží získať palivá." 

Mali sme obavy, že sa to premietne aj do ceny pohonných hmôt, ale zatiaľ to vyzeralo tak, francúzske nie sú oveľa drahšie ako slovenské. A určite boli lacnejšie ako nemecké.

Nielen my, ale aj auto bolo nasýtené, takže sme začali rozmýšľať o nákupoch, ktoré budeme musieť urobiť nasledujúci deň.

 

B3.jpg

O štvrť na osem súťažil dážď so slniečkom

 

"Máme ešte viac ako polovicu čierneho chleba, takže chlieb nemusíme kupovať."

Vedela som, že tejto informácii sa Ivo nepoteší a zároveň som aj tušila, že ju bude ignorovať. O čom som sa za okamih mohla aj presvedčiť.

"Danula, zajtra je sobota. Takže do dvanástej by sme mali kúpiť aspoň dve bagety a doplniť benzín, pretože poobede a v nedeľu už bude asi len na karty."

"V nedeľu budú otvorené supermarkety a tam by sme mali dostať pečivo. Pamätáš sa, Ivko, v Lannione boli bagety celkom dobré."

"Ale v malých obchodíkoch v Tonquédecu a Pontorsone boli oveľa lepšie."

Ozval sa po chvíľke mlčania a dodal:

"Začína nám bagetová sezóna."

V Ligny-en-Barrois sme zišli z N4 a lokálkami sme sa vydali smerom k Val-de-Viére, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Po siedmej sme prechádzali cez Tronville-en-Barrois vyzdobené obrovskými červenými kvetináčmi s magnóliami, javormi a kríkmi. Francúzske obce veľmi vážne berú súťaž o počet kvetiniek a Tronville ešte zatiaľ nemá žiadnu, takže sa o ňu asi začal vážne zaujímať. V Bar-le-Duc sme prechádzali nielen okolo vojenského cintorína, ale aj okolo civilného. Oba boli veľmi pekne upravené.

Po oboch stranách cesty sme mali lesíky. Tomu aj zodpovedala trojuholníková značka, uprostred ktorej bol jeleň. A netrvalo dlho, naozaj nám cez cestu prebehla srnka.

O štvrť na deväť nás navigácia doviedla do Val-de-Viére. Do malej dedinky so sto dvadsiatimi piatimi obyvateľmi. Ale bez nej sme museli nájsť "Aux 2 Clés". S tým si už totiž nedokázala poradiť. Nám sa to podarilo na prvýkrát. Išli sme síce pomaly a za každou zákrutou sme skúmali smer. Možno to bolo aj tým, že na google.maps som si ešte doma pred naším odchodom pozrela so žltou postavičkou zopárkrát príjazdovú cestu.

"Ivko, už ho vidím."

Veľký biely dom s dreveným hnedým hrazdením a modrými oknami a dverami z devätnásteho storočia bol neprehliadnuteľný.

Otvoriť nám prišiel domáci pán, s ktorým som si mejlovala. Jean-Pierre Collin. Drobný usmievavý muž, ktorý nám ihneď otvoril veľkú vstupnú bránu do obrovskej haly. V nej sme mali zaparkovať naše auto.

 

B4.JPG

Schodisko viedlo do našej izby

 

Na ľavej strane haly viedlo pod strechu schodisko z bledého dreva a pod ním bolo hojdacie  kreslo, stolík, zložený stolnotenisový stôl a o stenu boli opreté bicykle.

Od Jean-Pierra sme rýchlo zistili, že rád hrá stolný tenis a dávnejšie sa mu aj súťažne venoval. No a bicykle požičiava aj svojim hosťom. Potom nám ukázal našu izbu a upozornil ma na malý stojan pred našimi dverami. Na ňom sme mali ráno o pol deviatej nájsť raňajky. V izbe nás ešte upozornil na heslo pre internet, ktoré bolo zarámované ako obrázok pri dverách. Keď som ho požiadala, či by nám nedal zamraziť naše chladiace kocky z cestovnej chladničky, ihneď chcel zapnúť chladničku, ktorá bola dolu, v kúte tej obrovskej vstupnej haly. To som považovala za neekonomické a viac - menej som ho donútila, aby ich vzal do jeho bytu, ktorý sa skrýval za dverami pod schodmi.

 

B5.jpg

Ivo aspoň na chvíľu využil oddychový kútik v Aux 2 Clés

 

Už večer sme Jean-Pierrovi vyplatili náš nocľah. Dohodnutých štyridsaťdva eur. Z auta sme si vyniesli len najnutnejšie veci a najmä mapy. Chceli sme si ešte pozrieť, čo nás čaká nasledujúci deň. Ivo mi presne vytýčil trasu. Chalons-en-Champagne, Epernay, Soissons, Beauvais a pred Dieppe doľava na Saint-Aubin-sur-Scie.

Ja som rýchlo využila prístup na internet a skontrolovala som počasie. Malo pršať, ale malo byť aj slnečno. Čo nás už vo Francúzsku prestáva prekvapovať.

Obaja sme si skontrolovali mobily, ja som si ho musela dať na nabíjačku a to isté som musela spraviť aj s baterkou do fotoaparátu.

O desiatej sme už boli zaľahnutí v posteli. Veď sme mali za sebou už takmer tisíctristo kilometrov cesty. V noci mi vôbec nevadilo, že posteľ mala šírku len stoštyridsať centimetrov. Asi pomohlo aj tých štrnásť kíl, ktorých sa mi podarilo zbaviť pred dovolenkou.

 

B6.jpg

Naša izba

 

Z Val-de-Viére do Varengeville-sur-Mer

Ráno som sa zobudila ešte pred zazvonením budíka. Pár minút po ôsmej. Ivo bol zakutraný pod prikrývkou a vôbec ho neprebudilo ani otváranie okeníc. Bola som zvedavá, čo sa vonku deje. Predpoveď počasia nám nič pekné nesľubovala, ale pre mňa by bolo príjemným prekvapením už to, keby nepršalo. Našťastie sa taký pohľad predo mnou otvoril. Za pootvorenými okenicami som uvidela krásnu záhradu s drevenými kresielkami a stolíkom, zeleňou, stromami a kvetmi. Nepršalo, ale ani nebolo také počasie, ktoré by ma lákalo raňajkovať vonku. Rýchlo som urobila spoza okna aspoň pár záberov. Už som sa vôbec nečudovala množstvu veľmi pozitívnych recenzií na ubytovanie u Jean-Pierra.

 

B7.JPG

Záhrada v Aux 2 Clés

 

Práve keď som sa rozhodovala, či opäť zaleziem do postele, začula som kroky na schodoch vedúcich k našej izbe. Pozrela som sa na hodinky. Chýbalo päť minút do pol deviatej. To bol čas, na ktorom sme sa večer dohovorili s naším domácim. Čas raňajok. Chvíľku som počkala a potom som otvorila dvere. Za nimi stál rozložený stolček a na ňom bol položený uzatvorený kôš. Ivo ešte stále nereagoval na žiaden pohyb v izbe. Kôš som preniesla dovnútra. Urobila som si z neho zopár záberov, aby som mala dôkaz o netradičnom podávaní raňajok.

Už sme niečo podobné zažili pred pár rokmi v Ambergu. Aj tam nám naša domáca nechala pred svojím odchodom za svojimi povinnosťami kávu a čerstvé pečivo za dverami. Ale v plátennej taške zavesenej na kľučke.

Po preskúmaní koša s bielym plátenným vnútrom, som začala jeho obsah prestierať na stôl. Veľkú sivú šálku s červeným okrajom a červenú šálku so sivým okrajom z pálenej keramiky, lyžičky, poháriky, príbory zabalené v zelených servítkoch, maslo, lekváriky, sklenenú fľašu s pomarančovým džúsom, termosku s horúcou čiernou kávou a nádobku s cukrom. Pod ďalším zeleným servítkom sa ukrýval menší košík naplnený kúskami čerstvej voňavej chrumkavej bagety. Až táto vôňa prebrala môjho drahého manžela k životu. Najskôr pootvoril oči a zisťoval, čo sa to v izbe deje.

"Dobré ráno, spachtoš."

"Dobré. Odkedy si hore, Danula?"

"Asi pol hodinku. Môžeš vstávať, už máme raňajky."

Ale ešte na chvíľu som vliezla k nemu, aby som mu vo fotoaparáte ukázala zábery, ako vyzerali naše raňajky, keď boli uložené v koši.

B8.jpg

Raňajkový kôš

 

"Jediné, čo mi chýba, sú tanieriky. Tie som nahradila našimi papierovými utierkami. Majú však príšerný vzor."

"Prečo? Čo je na nich?"

"Uvidíš. Fialové a modré tučné myši, ktoré sa kŕmia syrom. Bŕŕ."

Papierové utierky som kúpila v zlatomoraveckom lidli vo veľkom nepriehľadnom balení. A na našu dovolenku som z neho vzala dva kotúče.

"Ale káva je dobrá."

Skonštatoval Ivo po prvých dúškoch. Podľa všetkého ešte stále nemohol zabudnúť na kávový odvar, ktorý som nám pripravila na prvý deň cesty.

"Neboj, poprosím Jean-Pierra, či by nám nenaplnil našu cestovnú termosku."

 

B9.JPG

Jean-Pierre a naše posledné prípravy na odchod

 

O pol desiatej sme poznášali našu tranzitnú batožinu do auta a zazvonili sme pri dverách nášho domáceho. Poďakovali sme mu nielen za raňajky, ale aj za veľmi dobré a tiché ubytovanie vo veľmi príjemnom prostredí. Pochválil sa nám, že celú rekonštrukciu objektu si robil sám. Dokonca aj to drevené schodisko vedúce k hosťovskej izbe. Na záver nám ochotne urobil čerstvú kávu na cestu a zapózoval mi spoločne s Ivom vo veľkých modrých vrátach.

O štvrť na jedenásť sme už boli na ceste do Châlons-en-Champagne. Striedali sa nám úseky s mrholením, dažďom a aj bez dažďa. Všade okolo nás bola sivá, zamračená obloha. Pri vjazde do dedinky Le Fresne sa na nás škaredil merač rýchlosti. Pod ním svietilo číslo päťdesiattri. Až keď sa ukázala štyridsaťdeviatka, tak sa začala tvárička usmievať. Tento rok sme si vo Francúzsku všimli, že na mnohých úsekoch vedú súbežne s cestou poľné cesty, väčšinou spevnené kamením. Možno aj preto nemajú také zničené a najmä zablatené cesty, ako sú u nás.

V malej dedinke Coupéville s necelými dvesto obyvateľmi sme ako prvé uvideli veľmi pekný kostol. Saint-Memmies z dvanásteho storočia, s veľmi peknou predsieňou a s hodinami ukazujúcimi presný čas. Na konci štíhlej veže bol umiestnený kovový kohút. Hneď za zákrutou ma ale zaujal iný objekt.

"Ivko, zastav."

"Veď len teraz sme vyšli. Nemôžeme každú chvíľu stáť."

"Vidím pekáreň. Otvorenú."

Viac so mnou nepolemizoval. Našiel prvé vhodné miesto na zaparkovanie a spoločne sme sa vybrali do La Boulangerie d´Adrien. V nej sme kúpili naše prvé francúzske bagety počas tejto našej dovolenky.

Pred Châlons-en-Champagne som sa pokúšala nasmerovať nás k bazilike Notre-Dame de l'Épine. V roku 1998 bola táto gotická stavba v plamienkovom štýle zaradená na zoznam  pamiatok UNESCO. No nepodarilo sa mi to. Možno preto, že je vzdialená asi deväť kilometrov severovýchodne od hlavného mesta departmentu Marne. Krátku zastávku sme si urobili až v tomto meste. V Châlons-en-Champagne sa nám podarilo nájsť parkovisko neďaleko románsko - gotického chrámu Notre-Dame-en-Vaux.

 

C1.JPG

Románsko - gotický chrám Notre-Dame-en-Vaux v Châlons-en-Champagne

 

Aj tento chrám bol v roku 1998 zaradený do Zoznamu svetového dedičstva. V stredoveku sa v ňom zhromažďovali pútnici na ceste Svätého Jakuba do Santiaga de Compostela. Do vnútra kostola sa dostáva svetlo cez nádherné vitráže zo šestnásteho storočia. Jednou z nich je aj vitráž s témou Poslednej večere. Obyvatelia Châlons-en-Champagne majú možnosť počúvať jednu z najväčších zvonkohier v Európe. Má až päťdesiatšesť zvonov. My sme ale nemali šťastie ich počuť na vlastné uši. A to sme sa pomerne dosť dlho motali okolo tohto chrámu. Uprostred kruhového objazdu, ležiacom na južnej strane chrámu, je umiestnená socha Jeana Talona, ktorý sa tu narodil. Za vlády Ľudovíta XIV. bol jedným z prvých správcov kolónie Nové Francúzsko. Za týmto názvom sa ukrýva časť dnešnej Kanady.

 

C2.JPG

Jean Talon uprostred kruhového objazdu

 

Pred kostolom Notre-Dame-en-Vaux a sochou Jeana Talona stojí stĺp, na ktorom sú umiestnené názvy šiestich partnerských miest. Anglické mesto Ilkestone sa stalo partnerským mestom už v roku 1957. V poradí šiestym partnerským mestom sa stal v roku 2005 bulharský Razgrad.

Takmer každá francúzska obec má priamo pod vstupnou tabuľou do obce umiestnenú aj tabuľu s názvom partnerského mesta alebo obce z iných krajín. Je to zaujímavé. Na Slovensku sa s takýmito údajmi nestretávam.

Châlons-en-Champagne považuje ešte aj dnes Ivo za "strašné" mesto. Na príčine je množstvo semaforov, na ktorých sme nielen pri vjazde do mesta, ale aj pri výjazde z mesta museli dlho - predlho stáť. A pritom cesty boli takmer autoprázdne. To je termín, ktorý si moja drahá polovička vymyslela špeciálne pre Chalons.

O pol dvanástej sme opäť nastúpili do auta.

"Danula, hľadaj benzínku. Podľa možnosti s obsluhou."

Našla som. Ale v podobe majiteľa béemvéčka, ktorý bol ochotný natankovať nám za desať eur benzín do našej fabie na jeho kartu. Všetky benzínky, okolo ktorých sme išli, už boli len na automatickú obsluhu. A my si stále netrúfame použiť naše maestro.

Na posledných šalonských semaforoch som mala dostatok času sledovať malé chlapča, ktoré nakupovalo v bulanžérii dve dlhé bagety. Boli takmer také dlhé, ako bol on vysoký. Vyšiel pred predajňu a v rúčke si začal prepočítavať peniažky. Zrazu sa zvrtol a opäť vstúpil s natiahnutou rukou k mladej predavačke. Vtedy nám konečne naskočila zelená, takže som stihla len zazrieť, ako spolu s predavačkou skúmajú drobné mince v jeho malej dlani.

Vidiecke cesty nemajú väčšinou vo Francúzsku chybu. Sú dlhé, rovné, prázdne. Ale pri ceste zo Châlons-en-Champagne nás naša navigácia viedla do Varengeville- sur-Mer cestami - necestami.

 

C3.jpg

Champagne je krajinou viníc

 

V oblasti Champagne sme prechádzali krajinou s množstvom rozsiahlych viníc, ktoré striedali malé dedinky s úzkymi kľukatiacimi sa uličkami. Častokrát nimi mohlo prejsť len jedno auto. A keď sme prechádzali Hautvillers s ani nie osemsto obyvateľmi, tak som začala kontrolovať, či máme v garmine nastavený najkratší čas alebo najkratšiu vzdialenosť. Mali sme nastavený čas, ale nevyzeralo to tak.

Pred Marfaux sme sa zastavili na britskom vojenskom cintoríne, ktorý susedil s nemeckým. Britský bol nielen upravenejší, ale aj okázalejší.

Medzi dedinkami Jauzly a Trosly-Breuil bola obchádzka. S príšerným značením. Takmer sme skončili v akejsi bačorine. Vrátili sme sa na spevnenú cestu a viac-menej intuitívne sme sa vybrali hľadať cestu smerom na Beauvais. Pouličné teplomery ukazovali dvadsaťjeden stupňov. No slniečko len málokedy vykuklo sponad sivej oblohy. O pol tretej sa podarilo Ivovi nájsť aspoň ako-tak čisté parkovisko na N31 pred Compiègne. Stihli sme sa najesť a dať si zo Jean-Pierrovej kávy skôr, ako začalo liať. V poslednej chvíli sme opäť nastúpili do auta. Okolo nás hrmelo, blýskalo sa. Nad nami sa úplne zotmelo. Kam sme sa pozreli, všade bola čierňava. Naše auto muselo dobrovoľne spomaliť na šesťdesiatku a stierače ledva stíhali zberať všetku vodu, ktorá sa na nás liala z oblohy. Kvôli prudkému dažďu sme ani nepočuli našu džípieskovú babu. Pred Beauvais sme o druhej dobreže nie uprostred poľa uvideli takmer prázdnu benzínku - a dokonca s obsluhou, ktorú bolo vidno cez veľké okno.

"Ideme natankovať. Máme prázdnu asi tretinu nádrže. Ktovie, kde sa nám zas podarí nabrať benzín."

"Vidno, že sme na vidieku. Je aj dobrá cena. Ani nie euro štyridsať."

Oznámila som mojej polovičke, keď sa mi podarilo zorientovať sa v tabuli.

Celá naša dovolenka sa niesla v duchu - nesmieme mať prázdnu nádrž. Posledné správy o zásobovaní Francúzska benzínom pred naším odchodom neboli veľmi priaznivé. A my sme nevedeli, či sa to medzitým zlepšilo alebo zhoršilo.

Ivo mal dobrý odhad. Naša fabia len tak zlupla pätnásť litrov benzínu a my sme boli pripravení pokračovať v ceste.

"Pozri, Ivko, z Beauvais práve vylieta lietadlo. Je to Ryanair."

Letelo tak nízko a blízko, že sa dalo prečítať, ktorej leteckej spoločnosti patrí. 

"Ktovie, či neletí na Slovensko."

S miernou nostalgiou som si spomenula, že Liliana, Peťo a Nina boli pred dvoma rokmi v Paríži, pričom využili linku Bratislava - Beauvais.

Ďalšia obchádzka na seba nenechala dlho čakať. Preto sme nemohli využiť našu cestu do Diéppe spred dvoch rokov a nemohli sme si urobiť zastávku vo Ferrières-en-Bray. Pred piatou sme si ju urobili v Neuville-Ferrières. Na parkovisku pred Super U. Nakúpili sme si zásoby na večeru a prvé raňajky. Na večeru sme si kúpili pâté. Nemôžem napísať paštétu, pretože to, čo sa predáva pod názvom paštéta na Slovensku je diametrálne odlišné od francúzskej paštéty.

Tak, ako som po talianskych dovolenkách prestala piť na dlhú dobu kávu a už vôbec rýchlorozpustnú kávu, tak po francúzskych dovolenkách som prestala jesť slovenské krémové paštéty.

Ešte sme si kúpili bretónske maslo. Demi-sel. Stredne slané. Obaja s Ivom ho máme veľmi radi. Do košíka poputovala aj šunka, syry, rajčiny, citróny a lekvár. Broskyňový. Ten sa nám príliš nevydaril a väčšinu z neho sme priniesli domov a ja som ho používala do varenia.

Pri výjazde z parkoviska sme uvideli muža za okienkom benzínky. Fabii sme doplnili necelých päť litrov benzínu, ale boli sme spokojní, že na potulky po Alabastrovom pobreží sme pripravení. Nádrž sme mali plnú.

Pred siedmou večer, presne podľa plánu, sme sa dostali do nášho cieľa. Garminke som musela pomáhať, čo sa mi v dobe google.maps so spojením žltého panáčika bez väčších problémov darí. Doma sa snažím zopárkrát si prejsť naše príjazdy. Takéto výdobytky techniky sa mi celkom páčia. Hoci na druhej strane ma znervózňuje, že niekto zhora neustále sleduje naše auto.

Oficiálna adresa nášho dovolenkového domova bola na impasse Marguerite Roll, ale ja som vedela, že musíme zahnúť do impasse - uličky Leclerc. Približne v jej strede som pri zelenom oblúku brány uvidela tabuľku "Les six hêtres".

"Ivko, sme na mieste. Tu vľavo."

Aj pani, kosiaca trávnik pred susedným domom nám potvrdila, že sme na správnom mieste.

 

C4.JPG

Na konci cestičky je náš hosťovský dom

 

Na konci uzulinkej uličky sme sa otočili a zaparkovali čo najbližšie k zelenému plotu. Len ja som musela najskôr vystúpiť. Už z nášho meilovania s Ann som vedela, že fabia bude pravidelne parkovať vonku.

Obaja sme sa vybrali k nízkej bráničke, ukrytej pod veľkým brečtanovým oblúkom. Nikde sme nenašli zvonček, ale ľahko sme zistili, ako sa otvára nízka dvojitá kovová brána. S miernymi obavami sme vstúpili na cudzí pozemok a zaklopali na drevené vstupné dvere domu. O chvíľu sa pred nami objavila drobná dáma so živými očami. Pani Ann Drummond. Po krátkom uvítaní a vzájomnom predstavení nás viedla ďalej do dvora. Tam nám otvorila dvere do malého hosťovského domčeka. Pred sebou sme uvideli útulnú vstupnú, obývaciu, jedálensko - kuchynskú miestnosť. Priamo oproti dverám boli na stene upevnené police plné kníh. A na stole stála vázička plná žltých veselých kvetov. Celý priestor bol veľmi svetlý a príjemne zariadený v teplých farebných tónoch. Za touto miestnosťou bola malá chodbička s ďalšími troma dverami. Pravé viedli do kúpeľne, ľavé ukrývali samostatné wécé a dvere oproti viedli do spálne. Ann sa nás pokúšala naučiť sťahovať roletu na strešnom okne takou dlhou tyčou s hákom, ale nakoniec sme rezignovali a rozhodli sa, že ju vôbec nebudeme používať. Na noc nám bude stačiť pozaťahovať závesy na okne a dverách vedúcich na zadný dvor. V kuchynskej časti nám ukázala, ako sa otvára kredenc, kde sú všetky riady a ako funguje dvojplatnička zabudovaná v drese. Súčasťou kuchynskej časti bola aj chladnička, kávovar a rýchlovarná kanvica. Vtedy som prvýkrát oľutovala, že som do batožiny nepribalila naše "koťogó". Perkolátor nám ju naozaj nemohol nahradiť.

Ann nám ešte ukázala, ako sa zapína kúrenie a prehlásila, že je veľmi účinné.

"Za pár minút tu budete mať teplo."

V tej chvíli sme ju presviedčali, že to nebude potrebné. Veď bol jún. No mýlili sme sa. Nakoniec sme si každý večer a každé ráno prikúrili. Veď vonku bolo takmer po celú dobu pätnásť stupňov a len v mimoriadne slnečných dňoch vystúpila cez deň teplota na príjemných devätnásť stupňov.

 

C5.JPG

Náš hosťovský domček vo Varengeville-sur-Mer

 

Ďalej nás naša domáca poinformovala o otváracích hodinách obchodov a upozornila, že v pondelok nebude otvorená ani bulanžéria a ani mäsiarstvo.

"Počas vášho pobytu sem nebudem chodiť, preto vás prosím, aby ste polievali kvety na oknách."

V oboch oknách kuchynskej obývačky a jedálne boli nasadené jemné fialovo - modré kvety. Samozrejme sme prisľúbili, že sa budeme o ne starať.

Pri odchode nám ešte pani Ann s pýchou povedala, že Varengeville-sur-Mer sa v roku 2016 zaradilo medzi desať najkrajších a najobľúbenejších obcí Francúzska. Na záver som sa spýtala na možnosť požičania si bicykla, o ktorom som našla zmienku v recenziách. Dozvedeli sme sa, že je nám k dispozícii, len že nemá nafúkané duše. To vraj môžeme vyriešiť tak, že bicykel vezmeme do blízkeho autoservisu a tam nám ho nafúkajú. Takže v tom okamihu som raňajšie nákupy na bicykli zavrhla. Keď sme osameli, začali sme zvažovať, čo ideme robiť.

"Danula, si hladná?"

Hneď som vedela, čo táto otázka znamená. Môj drahý manžel nechce ani vynášať batožinu z auta a tobôž ju vybaľovať a nechce ani jesť. Chce len jedno.

"Ideme skontrolovať Vasterival?

"Presne na to som myslel. Ešte je celkom dobré svetlo. Aj keď je zas zamračené. Poďme."

"Skúsim sa spýtať Ann, či potom budeme môcť na chvíľu vojsť do dvora. Takto to budeš mať ďaleko na prenášanie všetkých vecí."

"Zvládnem to. Už ju dnes nevyrušujme."

Pred ôsmou sme už schádzali uzulinkým chodníčkom z malého parkoviska pri hoteli Terrasse k pláži Vasterival. Na našu čerešničku na torte spred dvoch rokov. Objavili sme ju úplnou náhodou v posledný deň našej dovolenky. Bola jedným z dôvodov, prečo sme opäť chceli vidieť Alabastrové pobrežie. Tentokrát sme mali tú výhodu, že z Les six hêtres sme k nej mali približne kilometer a nie takmer sedemdesiat kilometrov ako pred dvoma rokmi. Aj teraz sme si vychutnali jej atmosféru počas odlivu. Lenže teraz bola voda Lamanšského prielivu oveľa viac vzdialená od pobrežia ako pri našej prvej návšteve.

 

C6.JPG

Pláž Vasterival o pol deviatej večer

 

Len počasie nám neprialo tak ako prvýkrát. Chvíľku sme sa poprechádzali po opustenej pieskovej pláži, urobili zopár záberov a o pol deviatej sme sa rozhodli pre návrat späť.

Ivo ma vypustil z auta uprostred uličky Leclerc a potom zodpovedne zaparkoval na mieste, ktoré nám pri príchode odporučila aj naša domáca. Z auta som si pobrala všetky veci, za ktoré som počas dovolenky zodpovedná ja a ešte som požiadala Iva, aby mi pridal zopár ľahších vecí. Tým sa začalo naše vybaľovanie na týždenný varengevillský pobyt. Ja som už zostala v domčeku a snažila sa triediť batožinu a ukladať ju na miesta, kde by mohla prežiť do nasledujúcej soboty. Zároveň som začala pripravovať večeru. Ivo medzitým poprenášal všetky veci z nášho auta dovnútra.

Bolo takmer jedenásť, keď sme mali všetko uložené na svojom mieste. Vzájomne sme sa s Ivom informovali, kde sme čo dali a kde môžeme čo nájsť. Pri tom sme zistili, že otváranie zásuviek na drevenej komode v spálni budem musieť nechať na Iva. Ja som si s nimi nevedela dať rady. Komoda bola veľmi pekná, starožitná a primerane k tomu ťažko ovládateľná.

Keď sme zaľahli do pohodlnej, širokej postele, nad hlavami sa nám rysoval obdĺžnik svetlejšej tmy. Okno. No žiadne hviezdy nám cezeň nedávali dobrú noc.

 

Alabastrové pobrežie

Pri hľadaní ubytovania vo Varengeville-sur-Mer sme mali šťastnú ruku. Hoci - Les Six Hêtres nebolo naším jediným želiezkom v ohni. Najmä kvôli termínu.

Zopár mesiacov to vyzeralo tak, že prijmeme ponuku manželov Jacquesa a Cécile Salesovcov a budeme ubytovaní v Le Murmure Des Peupliers, čo gúglový prekladač preložil ako "šepot topoľov". Naša bohatá trojmesačná e-mailová komunikácia s množstvom zaujímavých fotografií z normandského pobrežia, ktoré nám zasielali, naznačovala, že v nich budeme mať príjemných domácich. Vo februári nám poslali na podpis kontrakt vo francúzštine a číslo bankového účtu, na ktorý sme mali uhradiť päťdesiatpercentnú zálohu. A ak som vo francúzskom kontrakte správne vyrozumela, tak sme mali po príchode zaplatiť ďalšiu vysokú zálohu za prípadné škody.  Dohromady päťsto eur, čo by bolo viac, ako by nás mal stáť týždňový pobyt. Takže sme opäť začali komunikovať s pani Ann Drummond. Našťastie. Nemám rada nadnesené vyjadrenia zaváňajúce patetizmom. Ale Les Six Hêtres môžem pokojne nazvať naším malým dovolenkovým rajom.

V noci tu vládlo absolútne ticho a až nad ránom sa rozštebotali vtáčence a o niečo neskôr sa rozbrechal susedov pes. Prvé ráno som o trištvrte na osem vyliezla z postele a rýchlo som potichu pozapínala kúrenie. Nielen v obývačke, ale aj v spálni. Aby sa Ivo prebúdzal do príjemne pretepleného domčeka. V kuchyni som sa pustila do prípravy raňajok. Kávu som sa rozhodla urobiť zalievanú. Z domu sme si priniesli zomletú kávu a aj trstinový cukor. Večerné bagety som schrumkavela na panvici, pretože som nenašla v sebe silu, aby som zašla do osemsto metrov vzdialenej bulanžérie. O štvrť na deväť už sedel aj Ivo, nie úplne prebudený, za stolom.

 

C7.JPG

Naše prvé raňajky v Les Six Hêtres

 

"Zajtra budem kávu variť ja."

To bol signál, že ani turek nepatrí k mojím delikatesám.

"Ale bagety sú dobré. Ako si ich spravila?"

Popísala som mu postup a zároveň som ho upozornila, že pred zapnutím variča musí dať dolu ochranné veká. Tie som ráno, našťastie len veľmi krátko, považovala za súčasť výhrevnej plochy.

"A musíš dávať pozor aj pri vkladaní a vykladaní potravín z chladničky. Vypadávajú dvierka na mraziacom priestore. Budem to musieť povedať našej domácej, aby si nemyslela, že sme to pokazili my."

Pomaly sme si vychutnávali príjemné teplo a pyžamové raňajky, poumývali sme riady a začali sa pripravovať na náš prvý ozajstný deň dovolenky.

 

C8.JPG

Rozprávková záhrada

 

Kým si Ivo pripravoval fotobatoh, ja som si vybehla urobiť zopár záberov dvora a prekrásnej záhrady s mnohými, priam romantickými zákutiami. V jednej časti bola pod kríkmi uložená biela lavica, v ďalšom kúte sa pod stromami ukrývali kované biele stoličky pri bielom stolíku, všade sa zelenala tráva a kvitlo veľké množstvo voňavých ruží. Aj okolo nášho domčeka.

Pár minút pred desiatou bol Ivo vychystaný do terénu. Čo znamená, že mal nielen fotografické vybavenie, ale aj dostatok nápojov na celý deň. Našou prvou zastávkou bola bulanžéria. Maison Boivin. Obchodík bol plný zákazníkov, ale v poličkách za pultom sme videli množstvo do zlatista upečených bagiet. Nielen klasických, ale aj celozrnných. Tých bolo najviac. V jednom regáli sa kopili i  bochníky chleba. Až doma som si uvedomila, že vo francúzskych bulanžériach som ani raz nevidela pečivo, ktoré by sa podobalo naším rožkom alebo kajzerkám. V chladiacom pulte sa za sklom ešte ukrývalo množstvo veľmi pekných a chutne vyzerajúcich zákuskov. Ovocných aj krémových. Bolo len otázkou času, kedy im neodoláme. V nedeľu doobeda sme si ale kúpili len dve bagety. Pri odchode z predajne som sa spýtala, do koľkej budú mať otvorené.

"Do ôsmej."

Pre istotu som si to ešte raz overila, či som správne porozumela. Dostala som ešte aj doplňujúcu informáciu.

"Ale zajtra budeme mať zatvorené."

O pol jedenástej sme zastali na parkovisku pri Église Saint Valéry. Kostole Svätého Valéra, postavenom len pár metrov od okraja útesov. Okolo neho sa rozprestiera cintorín námorníkov.  Cimetière Marin. Na obecnej stránke som sa dočítala, že tento názov je viac ako zavádzajúci. Na cintoríne je pochovaných veľmi málo námorníkov alebo rybárov.  A to z toho dôvodu, že dedinka leží na útesoch a k moru má prístup len cez úzke rokliny, takže muži sa týmto povolaniam príliš nevenovali. Posledné roky je tu dokonca zakázané kopanie nových hrobov. Z prozaických príčin. Útesy sa pravidelne zvyknú zosúvať. Niekedy aj o meter ročne a tak sa ich okraje neúprosne blížia k cintorínu.

C9.JPG

Cimetière Marin leží na okraji útesu

 

Ivo sa motal po cintoríne a ja som vliezla aj do kostola. Bola som zvedavá na vitráže Georgesa Braqua, ktorý tu žil svojich posledných tridsať rokov. A aj keď zomrel v Paríži, pochovaný je práve na tomto cintoríne vo Varengeville-sur-Mer.

Vitráže Georgesa Braqua sú modré. Téma je na nich jasná. Lode. Lode námorníkov alebo rybárov. Vyzerá to tak, že sa nechal inšpirovať názvom cintorína, ktorý sa rozprestiera okolo kostola.

Po pravej strane cintorína vedie uzulinký chodník, lemovaný tabuľami. Na prvej tabuli je zakreslená línia pobrežia s informáciou, že chodník vedúci z Varengeville-sur-Mer do Marguerite-sur-Mer je dlhý šesť a pol kilometra a dá sa prejsť za hodinu a štyridsať minút. Piktogramy hovoria, že túto cestu je možné vykonať len pešo. Bicykle a jazda na koni sú zakázané. Ďalšie tabule sú už venované impresionizmu  a Claudeovi Monetovi.

 

D1.JPG

Impresionizmus prišiel aj do Varengeville-sur-Mer

 

Do Varengeville-sur-Mer prišiel trikrát. V rokoch 1882, 1896 a 1897. Pri jeho maľbe ho inšpirovali aj miesta okolo colných búdok, ktoré boli rozostavené na útesoch tak, aby z nich colníci mali výhľad na pirátov alebo pašerákov. Monet si na jednej z informačných tabúľ pochvaľoval vznik tubových farieb. Vraj vďaka nim mohol v plenéri oveľa pohodlnejšie pracovať.

Pre mňa v Normandii platilo, že keď hora nepríde k Mohamedovi, tak Mohamed príde k hore. Nešli sme do Paríža, kde som si chcela ešte raz pozrieť impresionistov, tak impresionisti prišli za mnou do Normandie. Na každom kroku sme sa stretávali s informáciami, že tu mnohí z nich maľovali.

"Monetovský" chodník nás viedol povedľa cintorína a okolo kráv, ktoré sa pásli vo výške takmer osemdesiat metrov nad morom. Takmer na okraji útesu zvažujúceho sa k rokline La gorge des Moutiers. Podľa varenegevillskej webovej stránky, k najmalebnejšej z troch roklín tejto dedinky. My sme však do nej nezišli. Bol čas prílivu.

"Pozri, vchod je už takmer zatopený."

 

D2.JPG

Roklina Moutiers

 

Ivovi sa evidentne nechcelo schádzať k moru a využil na to rýchlo blížiace sa vody Lamanšu k brehu. Jeho odmietnutie na mne zanechalo stopy, čo sa prejavilo mojou zvýšenou hundravosťou. Ako bolestné bol ochotný hľadať ďalšiu valleuse. Tentokrát Gorge du Petit Ailly. Nenašli sme ju na prvýkrát. Pri jednom z návratov zo slepej uličky som si všimla malú drevenú tabuľku v tvare šípky pripevnenú na nízkom plote. Bol na nej nápis La Mer.

"Ivko, teraz musíme odbočiť doľava."

"Už sme išli tým smerom a vyšli sme na hlavnú ulicu."

"Tak z nej musíme hľadať nejakú nenápadnú odbočku doľava. Už len raz to skúsme a ak to nevyjde, tak pôjdeme niekam inam."

Uzulinká cestulienka nás viedla dolu svahom, sem - tam sme na nej stretli zopár turistov.

"Môže sa ísť tadiaľto autom?"

"Nikde som nevidela zákaz vjazdu, takže áno."

"Ak tu niekoho stretneme v protismere, som zvedavý, ako sa vyhneme."

Našťastie žiaden automobil nešiel oproti nám. O to bolo prekvapujúcejšie, že na rozšírenom mieste, ležiacom medzi útesmi, boli zaparkované tri autá. A za nami pristávali ďalšie dve. Z nich vyliezala nielen skupina mladých ľudí, ale aj najlepší štvornohí priatelia človeka.

Z parkoviska sme sa dostali priamo k mólu pri varengevillskej pláži. Bolo trištvrte na dvanásť. Päť minút po dvanástej mal byť najvyšší príliv. Takmer osem a pol metra. O šesť a pol hodinu neskôr malo more v čase odlivu klesnúť na jeden a pol metra.  

Na okamih najvyššej vody už čakalo zopár ľudí, usadených na múriku. Väčšina z nás bola celkom teplo poobliekaná, len jeden dospelý jedinec sa po kolená čľapkal v štrnásťstupňovej vode. Okrem neho vošli do vody len huskyovia. Keďže sú to severské psíky, tak ma to u nich ani veľmi neprekvapilo.

 

D3.JPG

Huskymu studený príliv neprekážal

 

Ivo zliezol na okruhliakovú pláž, priložil fotoaparát k oku a pomaly sa mi začal strácať medzi kameňmi. Až som ho objavila pri Céline.

 

D4.jpg

Le gorge du Petit Ailly vedie k Lamanšu

 

Šarmantnej Belgičanke, ktorá sa ihneď začala s nami rozprávať. Dozvedeli sme sa, že jej manžel prišiel služobne do Francúzska a ona sa rozhodla počas jeho pracovných povinností pre "carpe diem". Toto latinské príslovie znamená "užívaj dňa" a Céline si chcela užívať dňa na normandskom pobreží. Doma má troch synov vo veku desať, jedenásť a dvanásť rokov. Sama prehlásila, že potrebovala aspoň na chvíľu vypnúť. Po zaželaní si príjemnej dovolenky sme sa s ňou rozlúčili. Urobili sme si ešte zopár záberov z neuveriteľných tvarov balvanov a potom sme sa rozhodli urobiť si piknik a pozorovať more. Ešte raz sa pri nás zastavila Céline, na ktorú už čakal na parkovištiatku taxík.

O druhej som urobila posledný záber do ústia širokej rokliny. Z pravej a aj z ľavej strany útesov viedol do nej turistický chodník.

Vrátili sme sa do nášho domčeka v Les Six Hêtres. Ivo zaliezol do postele a ja som sa opäť vybrala fotografovať záhradu, ktorá mi učarovala. Naša domáca sedela v kresle v závetrí svojho domu a čítala noviny. Lúče slniečka sa predierali pomedzi koruny stromov a vytvárali rozprávkové zákutia. Ann neprekážalo, že som sa potulovala po dokonale udržiavanom trávniku. Vyfotografovala som si nielen našu domácu, ale aj drevené torzo ženy zasadené do viacfarebných trsov okrasnej trávy pred priečelím domu. Nevynechala som ani malebné zákutia s lavičkami, stolíkmi a množstvom kvetov.

 

D5.JPG

Záhrada v Les Six Hêtres

 

Po fotografovaní som sa rozhodla pre oddych aj ja. Aspoň na chvíľku som sa pritúlila k Ivovi. V tom momente som zaspala. Čerstvý normandský vzduch si vybral svoju daň. O štvrť na štyri ma našťastie zobudil štekot susedovho psa.

"Danula, dáš si kávu?"

Vo dverách stál môj drahý manžel. Vyusmievaný a oddýchnutý

"Dám."

Popri káve sme si urobili ďalší plán. Lepšie povedané neplán.

"Vyberieme sa smerom na Quiberville a zastaneme, kde sa nám bude páčiť."

Uzavrel naše plánovanie Ivo.

Z Varengeville-sur-Mer sme sa vydali smerom na Sainte-Marguerite-sur-Mer a zostúpili priamo k pobrežiu dlhej dvojpláže. Jej pravá časť patrí dedinke, z ktorej sme práve zišli a jej ľavá časť zas dedinke Quiberville. Za celú dobu nášho pobytu sme ale nikde na pláži nevideli nijaký oficiálne osadený hraničný medzník.

Cesta vedie pozdĺž celej pláže. Po jej ľavej strane sú na malých pozemkoch postavené dovolenkové domčeky a na ne nadväzuje rozľahlý kempingový komplex. Práve keď sme išli okolo, z posledného domčeka vychádzal obrovský fúzato - bradato - vlasatý muž a za ním nasledoval obrovský čierny, dobrácky vyzerajúci pes. Pred domcom bolo zaparkované veľké červené auto. S českou poznávacou značkou.

Cestu od pláže delil najskôr nízky, ale čím ďalej, tým vyšší múrik. V quibervillskej časti boli pod ním zakreslené parkovacie miesta. Vtedy som zazrela na oblohe poletujúce šarkany.

"Ivko, zastaňme tu. Niečo sa tu deje. Pozri doľava na oblohu."

Mojej drahej polovičke nebolo treba viac povedať. Ihneď našiel voľné miesto. Kým zisťoval, či je to platené alebo neplatené parkovanie, tak ja som začala fotografovať. Zaujal ma pán na druhej strane cesty, stojaci za otvoreným kufrom auta. Vyberal si z neho dlhokánske gumákové nohavice, sieťku a motyčku. A začal sa obliekať. Okrem mňa ho pozoroval aj zvyšok posádky auta. Tri ženy, ktoré so smiechom zaregistrovali môj záujem. Na wikipédii som našla, že takmer dva milióny Francúzov praktizujú buď pravidelne alebo aspoň sezónne pêche à pied. Suchý spôsob lovu morských potvor. Z piesku vyhrabávajú nielen slimáky a iné ulitníky, ale dokonca aj krevety.

 

D6.JPG

Príprava na pêche à pied

 

Ivo medzitým zistil, že stojíme na neplatenom parkovisku. Schodíkmi sme vyšli na chodník vedúci po okraji pláže. Pred nami sa otvoril širokánsky výhľad na Lamanšský prieliv, za ktorým v asi stopäťdesiat kilometrovej vzdialenosti ležia najbližšie brehy Anglicka.

Ivo fotografoval pláž a more, ktoré sa čím ďalej, tým viac vzďaľovalo a ja som sa pokúšala zistiť, kde sa nachádza stanovište šarkanov. Na konci promenády viedli schody opäť dolu k ceste. Tam, na voľnom priestore stáli stánky. Bolo nedeľné popoludnie a mnoho žien sa rozhodlo nakúpiť čerstvo vylovené ryby, kraby, slávky, ustrice, slimáky a iné vodné živočíchy. Francúzska kuchyňa je známa tým, že uprednostňuje čerstvé suroviny. A tu sme toho boli svedkami.

 

D7.JPG

Quibervillská čerstvá predajňa

 

Ivo sa ešte potuloval po pláži, keď som sa vybrala za šarkanmi. Doviedli ma na veľké ihrisko. Po oblohe lietali na dlhých motúzoch nielen ryby, chobotnice, ale aj mačky a pieroti. Cerf volant club de Dieppe je klub papierových drakov. A ako mi povedal jeden z organizátorov tohto podujatia, klub pracuje na nekomerčnej báze. Chcú, aby sa ľudia bavili. Klubisti - väčšinou dámy a páni v zrelom veku - sa venovali aj deťom. Učili ich, ako si zostrojiť vlastného draka. Taktiež som sa dozvedela, že od roku 1980 sa v neďalekom Dieppe každý druhý rok uskutočňuje medzinárodný festival drakov. V roku 2016 sa tam "šarkanisti" stretli na osem septembrových dní. Z ihriska som sa vybrala hľadať Iva. Aby sa mi niekde nestratil. Ešte stále fotografoval na pláži.

"Ivko, už som bola na šarkanoch. Bude sa ti tam páčiť."

"Práve som sa chystal za tebou. Urobím ešte tento záber a môžeme ísť."

 

D8.JPG

Nedeľná quibervillská šarkaniáda

 

Keď je na Slovensku nejaká zábavná aktivita, tak ju väčšinou sprevádza ohlušujúca muzika a množstvo stánkov s alkoholom a jedlom. Takže sa ľudia nepočujú a preto jedia a najmä pijú. Tu sa z toho nič neodohrávalo. Hudbu síce bolo počuť, ale v žiadnom prípade to nebol žiaden nervy ničiaci rep alebo hevymetal. Deti s dohora vyvrátenými hlavami pobehovali pomedzi dospelými a tí sa buď medzi sebou rozprávali, alebo len tak sedeli a sledovali šarkanovú oblohu. Ale aj tak som mala dojem, že šarkanov si púšťali najmä dospeláci. O pol piatej som začala sledovať jedného z organizátorov, pána v zrelom veku, ako sa zložil na kolená a začal skladať niečo, čo malo potom lietať. Po šiestich minútach sa už na oblohe vznášal dlhý biely pierot s čiernymi gombíkmi a červenými perami.

 

D9.jpg

Pozrite na toho pierota

 

Po trištvrte hodine obdivovania všetkých lietajúcich zvierat, medzi ktorými prevládali najmä vodné živočíchy, sme ešte chvíľu sledovali dve družstvá hráčov boules.

Začínam mať dojem, že tak ako majú Angličania takmer v každej dedine golfové ihriská, tak vo Francúzsku hocikde hrajú hru s guľami. Aj my sme ju hrali v Tonquédecu, potom sme ju videli hrať v San Malo, na pláži v Trégasteli a teraz v Quiberville. A o pár dní neskôr sme ju v jeden podvečer videli hrať v dedinke neďaleko Tréportu. Túto hru hrajú mladí, starí, ženy, muži. A vôbec im nevadí, ak ide o veľmi rozmanito zložené skupiny. Dedovia a babičky s vnukmi, manželské dvojice, rodičia s deťmi. Všetci sa pritom bavia a sú na vzduchu.

Pár minút pred šiestou sme parkovali priamo na nábreží v Saint-Valéry-en-Caux. V štvortisícovom mestečku, uprostred ktorého leží prístav. Člny, lode a plachetnice sa dostávajú z mora cez zdvíhadlo, ktoré vyrovnáva hladiny. Okoloidúceho Francúza vychádzajúceho z domu som sa spýtala, o aké parkovanie ide.

"Je zadarmo. Môžete parkovať ako dlho chcete."

Zo zdvíhacieho mosta nad plavebnou konštrukciou sme na jednej strane obdivovali prístav jácht a rybárskych člnov a na druhej strane, smerom k moru, sme videli lode ležiace v bahne. Blížil sa čas maximálneho odlivu. Na nábreží ešte stále predávali rybári svoje úlovky. Ale už mali viac - menej prázdne pulty. Svoje stánky mali rozložené tesne na okraji prázdnej hrádze. Mala som obavy, že ak predavači urobia väčší krok dozadu, môžu sa ocitnúť v takmer päťmetrovej hĺbke. Keď bol plavebný kanál počas prílivu plný vody, tak mali rybári svoje člny za chrbtom. Teraz ich však vôbec nebolo vidieť.

 

E1.jpg

Saint-Valéry-en-Caux v čase odlivu

 

Saint-Valéry-en-Caux nás trochu sklamalo. Pôsobilo opustene. Smutno. Keď sme tu boli pred dvoma rokmi, promenáda bola veľmi živá. Páčili sa nám medené čajky sediace na kovových stĺpoch, zelený maják na konci dlhého móla, množstvo ľudí oddychujúcich na okruhliakovej pláži. Teraz tu skoro nikto nebol a veľká časť promenády bola uzavretá bariérami. Na mólo sa vôbec nedalo prejsť. Ale na jeho konci ešte stále stál maják, ktorý má za úlohu upozorňovať lode, že sa blížia k sedemdesiat metrov vysokým útesom. Aj my sme sa k nim vybrali. Z konca nábrežia sa pred nami otvoril prírodný amfiteáter. Nad vodnou plochou, teraz vzdialenou od pobrežia, vystupovala najskôr piesčitá pláž, meniaca sa po pár metroch na okruhliakovú a toto všetko bolo ukončené vysokou stenou nekonečného alabastrového pobrežia. No nie až takého bieleho, ako ho vidno vo filmoch podľa spisovateľky Pilcherovej.

 

E2.jpg

Útesy pri Saint-Valéry-en-Caux

 

Pri návrate k autu už boli všetky rybárske stánky na nábreží pobalené a dlažba bola okolo nich dokonale vyumývaná. O to horšie vyzerali chodníkové reštauračné stoly na protiľahlej strane cesty. Všetky bolo nahrubo označkované škriekajúcimi čajkami.

Na ceste späť do Varengeville-sur-Mer sme prechádzali cez dedinku Le-Bourg-Dun so štyristo pätnástimi obyvateľmi. Pred barom, ktorý leží oproti veľmi peknému kamennému kostolu, boli rozmiestnené stolíky a stoličky. Všetky miesta boli obsadené. Zopár párov tancovalo v rytme živej muziky. S mikrofónom v ruke sa pomedzi ľuďmi prechádzala speváčka, ktorú sprevádzal postarší pán na elektrických klávesoch.

O trištvrte na osem sme už boli späť vo Varengeville-sur-Mer. Nešli sme hneď domov. Rozhodli sme sa ešte pozrieť si večernú pláž Petit Ailly. Ešte stále bol odliv a preto to bol čas ako stvorený na romantické prechádzky po mokrom piesku. Aj keď priamo pri móle som objavila informačné tabule upozorňujúce na riskantnosť takýchto prechádzok. Najmä vtedy, ak by sa človek rozhodol ísť tesne popod útesy, ktoré majú tendencie sa zosúvať. A keďže ide o stav trvalý, na tabuliach je odporúčanie, že ľudia by mali pri svojich prechádzkach počas odlivu dodržiavať stometrovú vzdialenosť od útesov. Ďalej som sa dočítala, že v roku 2010 došlo na desať kilometrovom úseku medzi Diéppe a Sainte-Marguerite-sur-Mer až k šesťdesiatim dvom zosuvom. Na jar v roku 2016 ich bolo našťastie oveľa - oveľa menej. Len tri. Z toho dva vo Varengeville-sur-Mer.

 

E3.jpg

Večerná prechádzka vo Varengeville-sur-Mer

 

O štvrť na deväť som urobila posledný záber dňa a neochotne som sa vybrala za Ivom, ktorý už stúpal k mólu. Po príchode do domčeka sme si urobili večeru a ukončili sme ju pohárom červeného vína. Veď sme boli vo Francúzsku. A tam pijem červené víno dokonca aj ja.

 

Normandský daždivý deň

Od ôsmej ráno sme sem - tam jedným okom kontrolovali, či sa nám oplatí vyliezť z postele. No obraz sa nám vôbec nemenil. Na strešnom okienku vysoko nad našimi hlavami si dážď neustále tancoval odzemok. Nebolo to žiadne mrholenie. Len hlad nás donútil prejsť do kuchyne a urobiť si raňajky. Po nich sme opäť vliezli pod prikrývky. Ivo sa pokúšal čítať bedeker, ale driemoty a upršané počasie ho opäť premohli. Ja som si vzala do postele čítať Guest book. Knihu návštevníkov. Prečítala som ju takmer celú a zistila som, že mnohí hostia sa k Ann Drummond znovu a znovu vracajú. Všetci veľmi pozitívne hodnotili nielen ubytovanie a krajinu, ale aj prístup samotnej majiteľky. O chvíľu som sa mohla o tom znova presvedčiť aj ja, pretože som začula klopanie.

Za dverami stála pani Ann a v ruke držala pumpu na bicykel. To bola jej reakcia na moje zrejme viditeľné sklamanie, že bicykel stojaci za našimi zadnými dverami je nefunkčný. A to som sa naozaj snažila deň predtým vysvetliť, že to vôbec nie je pre nás dôležité.

Dážď - nedážď, hneď ako sme definitívne vstali, čo bolo o pol dvanástej, som vyšikovala Iva, aby šiel nafúkať bicyklu kolesá.

"Veď ho asi nebudeme používať, tak načo ho budem fúkať?"

"Ivko, keď si dala naša domáca tú námahu, že šla od niekoho požičať pumpu, nemôžeme ju nepoužiť. Choď."

Pozrel von oknom a skonštatoval, že dážď prechádza z lejaku do mrholenia.

"Možno prestane pršať, potom pôjdem."

 

E4.jpg

Ivo mal konečne čas študovať mapy Francúzska

 

A sadol si do kresla, povyberal mapy Francúzska a začal ich sústredene študovať. Ja som mu k tomu pustila z jútubu Prokofievovho Rómea a Júliu, dirigovanú Valerym Gergievom. Okrem iného aj našu obľúbenú časť - tanec rytierov. Čo som si pre istotu aj odfotografovala, aby som mala dôkaz, že som kultúrne dotvárala príjemné prostredie aj v nie najvľúdnejšom počasí.

V ten deň to naozaj nevyzeralo na obľúbenú normandsko - bretónsku vetu - pekné počasie tu máme aj päťkrát za deň. Preto som ešte chvíľu pokračovala v čítaní návštevnej knihy. Jedna už bola takmer zapísaná a pre hostí už bol pripravený na stolíku pod oknom nový zošit.

O pol jednej prestalo pršať. Obloha ale ani naďalej neveštila nič dobré. Ivo využil bezdažďovú chvíľku a vyšiel nafúkať duše bicykla.

"No dnes ho určite nevyužijeme."

"Možno sa vypnem k vrcholnému výkonu a ráno sa na ňom prejdem po čerstvé bagety."

Už keď som to vyslovila, vedela som, že sa radšej uspokojím s tými, ktoré kupujeme večer pri našom návrate do domčeka.

"Vyzerá to tak, že by sme aj mohli ísť von. Čo si ideme pozrieť?"

 

E5.JPG

Ešte aj kuchyňa mala svoje čaro

 

Bolo už po jednej hodine, keď sme sa vybrali do Diéppe. Na prehliadku zámku. Cestou sme sa na chvíľku zastavili v Pourville-sur-Mer. Hoci začalo opäť pršať, zašli sme sa pozrieť na pláž. Smerom k Varengeville-sur-Mer boli na vode dve plavidlá, ktoré vyzerali ako plte. Na nich stáli osem - deväťčlenné posádky mladých ľudí a pohyb zabezpečovali dlhými veslami. Neďaleko nich boli ešte dve štíhle dosky. Na každej z nich stál len jeden pádlista. Vyzeralo to ako nejaký kurz. Ale v takomto počasí? Hoci u Normanďanov by nás niečo takéto nemalo prekvapiť. Keď sa dokážu kúpať a plávať v štrnásťstupňovej vode, tak takéto státie na doske a pádlovanie dlhým pádlom im nemôžu prekaziť aktivitu na vode.

 

E6.JPG

Ani počasie ich neodradilo od prechádzky po pláži a po útesoch

 

Pri návrate na parkovisko sme sledovali ako z dvoch áut s francúzskou poznávacou značkou  vystupovali posádky. Muži a ženy v seniorskom veku a v dobrej nálade. Keď sme prechádzali okolo nich, stiahla som okienko, pozdravila som sa a požiadala o dovolenie, či si ich môžem vyfotografovať. Samozrejme, že z môjho úkrytu pred nie veľmi silným dažďom.

Súhlasili a zapózovali. Ale bolo vidno, že ich prekvapila naša odpoveď na otázku odkiaľ sme. V spätnom zrkadle som videla, že sa ešte dobrú chvíľu pozerali za naším autom. Slováci tam asi naozaj nepatria k bežným návštevníkom.

O štvrť na tri sme sa zastavili na vyhliadke nad Pourvillom. A aj keď stále popŕchalo, neustále prichádzali a zastavovali nové a nové posádky áut. Francúzi, Belgičania, Ázijci so svojimi šikmými očami. Pohľad na sedemsto metrov širokú okruhliakovú pláž, z oboch strán uzavretú alabastrovými útesmi a s výhľadom na Lamanšský prieliv, naozaj stojí za zastávku aj v nepriaznivom počasí.

Pourvillská pláž je zaradená medzi zelené strediská, o ktorých rozhoduje francúzska federácia od roku 1901. Aby bola obec zaradená do takéhoto zoznamu musí spĺňať viaceré kritériá. Musí mať menej ako desaťtisíc obyvateľov, musí ponúkať stálu a organizovanú rekreáciu, čo znamená mať turistickú kanceláriu a infocentrum, musí mať aspoň dvesto lôžok na ubytovanie v rôznych typoch ubytovania, musí byť vybavená obchodmi a službami, mať priestor na hry, udržiavané zelené plochy, zariadenia pre aktivity vo voľnom čase - napríklad plávanie, turistické chodníky, surfovanie. A toto všetko Hautot-sur-Mer, kam Pourville-sur-Mer patrí, má. Takže oprávnené patrí medzi zelené rezorty.

Po krátkom blúdení v centre Diéppe sme našli tú správnu cestu vedúcu k hradu stojacom na útesoch.

 

E7.JPG

Hradný komplex v Diéppe

 

Pôvodný hrad bol vraj postavený v dvanástom storočí kráľom Henrichom II. a Richardom I., ktorý dostal po smrti prezývku Levie srdce.

Od roku 1906 patrí hrad mestu a dnes je v ňom múzeum. V jeho interiéroch dominujú exponáty vyrobené zo slonoviny. Údajne ich je okolo dvetisíc. Po celé stáročia bolo v Diéppe množstvo dielničiek, v ktorých majstri z tohto materiálu vyrábali neuveriteľne jemne prepracované predmety. Rámy a rámčeky, tabatierky, sošky, čepele nožov, rukoväte zrkadiel. Ale nájde sa tu aj zopár zaujímavých obrazov. Od Courbeta, Renoira, Pissara, Sisleyho. V obrazárni okolo nás neustále krúžil "ochranca" zbierok, s pohľadom upretým do podlahy, po ktorej príšerne dupotal. Vyzeralo to tak, že aj dieppske múzeum si plní kvótu pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím. Skladateľ Camille Saint-Saëns odkázal múzeu časť svojej zbierky a preto mu je venovaná jedna miestnosť. Do nej ale nie je možné vstúpiť. Exponáty aj s jeho portrétom možno pozorovať len spoza sklených dverí. O trištvrte na štyri sme boli opäť na upršanom nádvorí. Zistila som, že fotografovanie spod dáždnika nie je vôbec jednoduché. Zosúladiť dve činnosti - držať pod pazuchou dáždnik, snažiť sa nezmoknúť a zároveň urobiť dobrý záber je pomerne náročné.

"Máš nejaký plán, Danula? Ideme si ešte niečo pozrieť, alebo si ideme urobiť nákupy do Offranville?"

"Kúpime si fľašu červeného vína a syr? Aspoň tak sme to spravili vlani v Toskánsku. Pamätáš sa?"

"To sme boli v Sant´Antime. Tiež celý deň pršalo, tak sme sa po návšteve opátstva vybrali späť do Pienze. "

"Samozrejme, že sa pamätám."

" Urobili sme nákup a skončili sme doma."

"Vtedy sa u nás zastavila aj Erika a pozvali sme ju na pohár vína."

Pri výjazde z Dieppe do Offranville som Iva ešte nútila nájsť Kanadský vojenský cintorín. Na internete som našla, že počas druhej svetovej vojny bol prvým založeným vojenským cintorínom. Je na ňom pochovaných takmer tisíc kanadských vojakov. Dvakrát sme sa točili okolo kruhového objazdu a keď sme z neho vyšli tam, kde nás navigácia viedla, tak sme sa ocitli v priemyselnej zóne. K tomu všetkému stále mrholilo, čo viedlo k našej definitívnej rezignácii. Radšej sme sa zastavili na benzínke a doplnili sme zásoby našej fabie.

V offranvillskom supermarkete sme urobili obrovský nákup. Zásobu na slnečné dni, ktoré sme nechceli stráviť v supermarketoch. Minerálky, sezamovú bagetu, tradičnú bagetu, taliansky šalát, karamelové lotusky, šunku, syr, banány, džús a ďalšie sušienky. No a naozaj sme si kúpili cabernet a ešte aj malý armagnac. Aby sme mali aj aperitív alebo digestívum.

Smerom k Hautot-sur-Mer vedie cesta cez lesík. Uprostred neho sme museli zastať. Boli sme tretím autom, ktoré stálo v kolóne. Za nami sa rad áut neustále predlžoval. Dôvodom bol krížom cez cestu padnutý strom. Mali sme však šťastie, pretože na jeho odstránení už pracovalo zopár mužov. Ale aj tak sme si tam dobrú polhodinu postáli. Keďže prestávalo pršať a tmavá obloha sa začala meniť na svetlosivú, rozhodli sme sa pokračovať k pláži v Quiberville. Bezdažďové počasie prilákalo na okruhliakovo - piesčitú pláž nielen nás, ale aj zopár surfistov, zopár starých rodičov s vnúčencami a zopár psíčkarov. Bolo už šesť hodín a o pol druha hodiny mal byť najväčší odliv, takže voda bola ďaleko. Keď sa chceli surfisti dostať na vodu, tak museli prejsť poriadny kus cesty.

 

E8.jpg

V čase odlivu to surfisti nemajú jednoduché

 

Z Quberville sme sa vybrali do Saint-Aubin-sur-Mer. Po štyroch kilometroch sme sa dostali k najväčšej piesočnatej pláži v oblasti Seine-Maritime. Aspoň tak to uvádza internet. Ani tu nevadilo dvom surfistom prejsť ďalekú cestu od brehu k prvým vlnám Lamanšského prielivu. Okrem nich bol vo vode už len veľmi trpezlivý kajtsurfista. Toto slovo som si "vyrobila" z kitesurfingu. Človek pri ňom stojí vo vode na doske a padák ho ťahá po hladine doprava, doľava, dopredu, dozadu. Na všetky strany. Podľa toho, ako fúka vietor a ako kajtsurfista ťahá šnúrami, ktoré majú dĺžku dvadsaťpäť metrov. Musel to byť začiatočník, pretože každú chvíľu skončil vo svojom neoprénovom obleku v studenej vode. Vždy sa chvíľu trápil, kým ho padák opäť vytiahol z vody. Okrem neho sme videli len dvojicu na prechádzke. S dvoma psami. Jeden si voľne pobehoval po piesčitej pláži a ten druhý šiel nedobrovoľne povedľa svojich pánov. Bol na vodítku.

 

E9.JPG

Pláž počas večerného odlivu v Saint-Aubin-sur-Mer

 

Pri odchode z pláže sme sa zastavili pri fotografiách z histórie tohto viac ako dvojtisícového letoviska. Boli umiestnené na paneloch po celom obvode múra, lemujúceho schodištia vedúce na plážovú promenádu. Posledný záber dňa som urobila pár minút pred siedmou. Už nepršalo, ale fúkal silný vietor a bolo chladno.

"Ideme domov a dáme si večeru, čo povieš?"

Súhlasila som. Na opustenom predsezónnom parkovisku stálo len naše auto. Dokonca ani domáci obyvatelia nepovažovali za potrebné ponevierať sa vonku za takého počasia.

"Koľko to máme do Varengeville?"

Rýchlo som na predné sklo namontovala garmina.

"Jedenásť kilometrov."

"Po týchto cestách nám to bude trvať pätnásť - dvadsať minút."

A aj tak bolo. Ivov odhad bol takmer správny. Kým sme sa vymotali zo Saint-Aubinu, hodili aspoň jedným okom na pláž v Quiberville, prešli cez Sainte-Marguerite-sur-Mer a potom sa premotali uličkami Varengeville do našej uličky, bolo takmer pol ôsmej.

Kým som ja pripravovala dva hrnčeky slepačej polievky, Ivo nalial armagnac.

"Na pekný upršaný dníček."

"Ale čo všetko sme aj tak videli."

V takomto pozitívnom duchu sme vyhodnotili náš druhý deň v Normandii. Pri bagete so slaným maslom a savojským syrom. Našu večeru sme nefrancúzsky zapíjali pivom zo Slovenska.

Po večeri som si dopisovala do môjho zošita všetko, čo som si nestihla zapísať počas dňa. Ivo si zatiaľ pozrel film A spravodlivosť pre všetkých s Al Pacinom.

Keď sme pred jedenástou zaľahli do postele, uspávali nás kvapky dažďa, tancujúce na skle okna nad našimi hlavami.

 

Potulky po Fécampe a Étretate sme zakončili v Yporte

V pondelok večer sme zaspávali s dažďom a v utorok ráno sme sa s ním zobúdzali. O pol deviatej. Bez brechotu susedovho psa, bez čvirikanie vtáčikov. Ani tým sa nechcelo v nečase šantiť. A keď sme otvorili oči, tak nad nami sme mali premočený štvorec sivej oblohy.

V obývačkovej kuchyni sme si rýchlo zapli kúrenie a kým sa nám vyhrial domček, tak sme ešte na chvíľku vliezli pod prikrývky. Až keď bolo vo vzduchu cítiť teplo, vyliezli sme pripraviť si raňajky. Po dopití kávy som otvorila počítač a vyhľadala predpoveď počasia.

"Ivko, má byť devätnásť stupňov a už pred obedom by malo prestať pršať. Dokonca sa môže stať, že bude svietiť aj slniečko."

"Veď sme v Normandii. A tu môže svietiť slnko aj viackrát za deň."

Moja drahá polovička si začala mierne uťahovať z vety, ktorá je takmer v každom sprievodcovi po Normandii a Bretónsku.

O desiatej sa začalo v byte vyjasnievať. Obloha sa dvíhala.

"Nič si nezabudni, Danula. Vrátime sa neskoro večer."

Pri raňajkách sme sa rozhodli vybrať do Étretatu a cestou tam aj späť si urobiť príjemné zastávky. Ivo kontroloval moje baliace prípravy.

"Máš aj krém s faktorom?"

Po našich predchádzajúcich dovolenkách v týchto končinách už obaja vieme, čo dokáže so mnou urobiť nepredvídateľné slnko.

"Áno, mám. Päťdesiatku krém, balzam na pery a aj ochranné rukavičky."

Tie som si vyrobila po našej prvej dovolenke strávenej na Pobreží ružovej žuly. Ešte týždeň po návrate na Slovensko sa mi hojili hlboké rany po herpese na perách. A na rukách, hendikepovaných vitiligom, som mala spáleniny s množstvom pľuzgierov.

"Tento rok si dám pozor."

"A kde máš šilt?"

"Vidíš, na ten som skoro zabudla. Včera som ho nepotrebovala."

Môj nový šilt bol špeciálnou prípravou práve na túto dovolenku. Už dvakrát som sa z Francúzska vrátila so zničenými perami, takže tento rok som sa rozhodla urobiť pre to všetko, aby ma slnko opäť nezlikvidovalo. Dokonca aj od Liliany som dostala novú šiltošatku so slovami:

"Dúfam, že tentoraz si budeš dávať pozor. Keď sa ti to stane jedenkrát, dobre, stalo sa. Keď sa ti to stane druhýkrát, tak je niekde chyba. Ale ak sa ti to stane tretíkrát, tak je chyba v tebe. Takže pozor, mami. Dva neúspešné pokusy máš za sebou."

Vlastná dcéra mi dala jasne najavo, čo si myslí o mojej neschopnosti dať na seba pozor. V príručnej taške som ešte raz pre istotu prekontrolovala, či mám naozaj všetko. A radšej som sa ihneď ponatierala faktorom na všetkých ohrozených miestach.

"Danula, mali by sme Ann vrátiť pumpu."

"Cestou k autu u nej zaklopem."

O trištvrte na jedenásť sme zamkli náš domček. Ann práve sedela pri otvorenom okne v kuchyni hlavného domu. Dohodli sme sa, že jej ju nechám položenú na stoličke pri vchodových dverách domu.

Pár minút pred jedenástou sme už sedeli v aute. Ja som si zapísala prejdené kilometre a skontrolovala údaje. Už sme mali za sebou päť dní dovolenky a tisíc osemsto kilometrov.

Z našej uličky sme zahli doľava, potom doprava a vyšli na hlavnú cestu, spájajúcu Quiberville s Diéppe. Na nej ležali hlavné obchody obce. Pekáreň a mäsiarstvo. Ivo sa vybral kúpiť bagety. Víťazoslávne priniesol dve, do zlatista vypečené. Jednu grain - celozrnnú a druhú traditional. Nuž, a potom sme už naše autíčko nasmerovali na juh. Mali sme pred sebou viac ako sedemdesiat kilometrov, čo pri normandských cestách znamenalo, že cesta nám bude trvať viac ako hodinu.

"Okolo pol druhej by sme už mohli byť v Étretate."

"Ak sa cestou nikde nezastavíme."

Moja drahá polovička ihneď schladila môj optimizmus. Ale nie príliš. Ja na rozdiel od neho zastávky a obchádzky milujem. Vždy nás zavedú na nejaké zaujímavé miesto, ktoré sa pri našich potulkách často stáva čerešničkou na torte. Z jednej i druhej strany lemovali cestu polia kukurice, špenátu, obilia, zemiakov, repky, ale najmä ľanu. Nežné modré kvietky sa rozliehali na širokých lánoch. Nie nadarmo sme sa takmer v každej dedinke alebo mestečku stretávali s plagátmi pozývajúcimi na 21. ročník  ľanového festivalu - Le Lin en Fête 2016. Počas trojdňového festivalu môžu dospelí a aj deti objavovať nielen históriu pestovania ľanu, ale aj jeho premenu na odev, dekorácie a potraviny. Dokonca sa vraj používa aj v stavebníctve. V tomto regióne sa ľan pestuje od trinásteho storočia a aj teraz sa odtiaľto vyváža do celého sveta.

 

F1.jpg

Nežné ľanové polia

 

Keď sa okolo nás nerozliehali polia, tak sa okolo nás rozliehali pastviny plné kráv, býkov, oviec a koní. Skonštatovali sme, že v Normandii je okolo ciest viac kráv ako áut na ceste. Aj tentokrát sme na pomerne dlhom úseku nestretli ani jedno auto. Dokonca ani traktor a ani cudzincov.

To je zaujímavé, že na Slovensku sa nám takmer celé poľnohospodárstvo rozpadlo a vo Francúzsku sa mu darí. Možno preto majú také výborné bagety, syry, víno. Na Slovensku sa na najúrodnejších poliach čím ďalej - tým viac rozťahujú zahraničné fabriky a logistické centrá. Teda sklady. Obrovské sklady, ktoré lemujú cestu spod Zobora až po Kamzík.

Medzitým sa počasie zas zmenilo. Po pravej strane cesty sme mali asi v pol kilometrovej vzdialenosti Lamanšský prieliv. Nad ním bolo jasnejšie. Sem - tam dokonca presvitali kúsky modrej oblohy. Po ľavej strane sme mali zamračené a ani pred nami to nebolo oveľa lepšie. Netrvalo dlho a do jednej čierňavy sme vbehli.

"Zas prší."

"Nevadí. Kým prídeme do cieľa, tak zas bude zmena počasia."

V Normandii a Bretónsku musí takáto debata patriť s najväčšou pravdepodobnosťou k bežnej komunikácii.

O dvanástej viedla naša cesta po nábreží dvadsať tisícového mestečka Fécampe.

"Čo povieš, Ivko, zastavíme? Ten chrám, ktorý sme videli z kopca, je vraj taký dlhý ako katedrála Notre-Dame v Paríži. Dosahuje sto dvadsaťosem metrov."

"Ak nájdeme dobré miesto na parkovanie."

Len čo to Ivo dopovedal, už som vykrikovala:

"Ivko, stoj, stoj."

"Za mnou ide auto. Nemôžem."

"Môžeš. Počká. Ale za tým červeným autom po pravej strane bude voľné miesto."

Vedela som to preto, lebo som si všimla, že len chvíľu predtým odtiaľ jedno vychádzalo.

Najskôr sme sa poprechádzali po nábreží a poobdivovali lode, ktoré boli zakotvené vo fécampskom kanále. Počasie bolo nepríjemné, takže na palubách sme nikoho nevideli. Bolo to nepochopiteľné najmä z toho dôvodu, že sa blížil čas najväčšieho prílivu.

 

F2.jpg

Na plachetnici vo Fécampe vládol dokonalý poriadok

 

Potom sme sa bez mapy vybrali do ulíc a dúfali sme, že natrafíme na opátsky kostol Sainte Trinité. Nestalo sa tak. Dostali sme sa len ku kostolu Saint-Étienne a nevedeli sme, ktorým smerom by sme mali pokračovať. No hlavne - Ivovi sa už nechcelo túlať po fécampských zamračených uliciach a chcel sa dostať čo najskôr do Étretatu. A to nám pritom chýbalo prejsť len šesťsto metrov k nášmu pôvodnému cieľu, k opátskemu kostolu. Ale ani do Étretatu sme nemali ďaleko. Už len šestnásť - sedemnásť kilometrov. Keď sme prišli na nábrežie, uvidela som smerovku k benediktínskemu palácu. Bedekre hovoria, že je v ňom možné ochutnať likér Bénedictine, ktorý sa tu vyrába už sto päťdesiattri rokov.

"Ivko, poďme aspoň k benediktínke. Malo by to byť neďaleko."

"Možno inokedy."

Ivovo "možno inokedy" znamená väčšinou nikdy. O trištvrte na jednu sme vyrazili z Fécampu. Bolo neuveriteľných devätnásť stupňov. A nepršalo.

O pol druhej sme začali v Étretate hľadať parkovisko. Najskôr na výpadovke k Le Havru, ale nakoniec sme sa vrátili do centra mestečka. Ivo trikrát obkrúžil celú parkovaciu plochu, ale nikde nebolo vidieť ani len úzku medzierku, do ktorej by sa mohlo zmestiť naše auto. Nakoniec sme sa rozhodli, že ja vyjdem von a prekontrolujem všetky parkovacie miesta. Keď som videla prichádzať k jednému z áut skupinku ľudí, tak som začala na Iva zúrivo mávať, aby sa rýchlo pohol a prišiel za mnou. Chvíľu trvalo, kým sa prebral z parkovacieho znechutenia, čím ohrozil získanie miesta. Vlastným telom som ho hájila pred belgickou posádkou, ktorá chcela využiť práve uvoľnený priestor. Ale nakoniec som pomohla aj im. Práve keď sa Ivo blížil ku mne, jedným okom som zazrela, ako sa v ďalšom rade pohýna auto. Tak som rýchlo navigovala sklamaných Belgičanov na jeho miesto.

"Ivko, poďme na kávu. A musím ísť aj na toalety."

"Vyber niečo a môžeme si niekde na chvíľu sadnúť. Zaslúžiš si odmenu, že si našla parkovanie."

Skončili sme v barovej palacinkárni L'Aiguille Creuse. Hneď vedľa parkoviska. Vnútri sme si pri barovom pulte objednali, ale vyšli sme si sadnúť von, na terasu. Priamo z nej sme videli na sloní chobot étretatského útesu, ponárajúci sa do vôd Lamanšského prielivu.

 

F3.JPG

Bol čas na kávu v bare L'Aiguille Creuse

 

O druhej sme sa už prechádzali popri brehu mora. Lepšie povedané, Ivo mal na pravom oku prilepený fotoaparát a fotografoval, no a ja som si pokojne vychutnávala atmosféru. Pár metrov odo mňa sedel mladý tatko na tvrdej okruhliakovej pláži a na jeho nohách si našla oveľa pohodlnejšie sedenie jeho malá dcérka v oranžovej sukničke a s oranžovými mašľami vo vlasoch. Aj on fotografoval. O kúsok ďalej sedel v závetrí člna starší manželský pár na skladacích stoličkách. Uprene hľadeli pred seba. Sledovali more, ako sa začína vzďaľovať od brehu. Zopár turistov sa uložilo na vytiahnutých člnoch. Ležali na chrbte, s batohmi pod hlavami a svoje tváre vystavovali slniečku, ktoré sa čím ďalej, tým viac prebojovávalo cez mraky.

O štvrť na tri bola voda ešte stále vysoká. Suchou nohou sa nedalo dostať na kamienkové pláže medzi útesmi Aval, Manneporte a Pointe de la Courtine.

 

F4.jpg

K útesu Pointe de la Courtine sa počas prílivu nedá prísť suchou nohou po pláži

 

My sme sa vybrali na vychádzku smerom k útesu Aval a ku golfovému ihrisku. Odtiaľ sme mali dobrý výhľad aj na útes Amont, uzatvárajúci étretatskú pláž z druhej strany. Priamo nad útesom Aval je vyhliadková terasa, z ktorej vidno až po maják Antifer a aj na päťdesiatjeden metrovú Dutú ihlu z bieleho alabastru, vypínajúcu sa z vody. Nemeckým manželom sme sa ponúkli, že im urobíme spoločný záber a nakoniec sme na tom získali aj my. V pozadí máme masívny útes Manneporte.

 

F5.jpg

Sme na útese Aval

 

Od La Porte d´Aval a Pointe de la Courtine vedie dvojkilometrový turistický chodník až k tiesňave Antifer. My sme sa však pri Manneporte obrátili na cestu späť. Teraz sme už mali po ľavej ruke Lamanšský prieliv a po pravej ruke golfové ihrisko. Aj na chodníku a aj na golfovom ihrisku bolo rušno. Vtedy sa dal s nami do reči ďalší nemecký manželský pár, ktorý sa potreboval podeliť o svoje pocity pri pohľade okolo seba. Zároveň sme sa vzájomne posťažovali na premenlivé a na jún nezvyčajne chladné počasie. Porozprávali nám o návšteve Giverny, kde sa boli pozrieť deň predtým. Vraj je tam hrozný nával ľudí a na parkovisku stoja samé autobusy. Hneď ma prešla chuť vidieť Monetovu záhradu. Na jej návštevu som sa snažila už po dvakrát nahovoriť moju drahú polovičku. Takže teraz už bude mať odo mňa pokoj. Aspoň v tomto smere. Nepriamo sme sa dozvedeli, že nemeckí manželia berú poznávanie Normandie spôsobom "letom - svetom". Na ďalší deň sa chystali presťahovať do Bayeux. Chceli si pozrieť slávnu, sedemdesiat metrov dlhú tapisériu. Zachytáva boj Normanov a Angličanov odohrávajúci sa v jedenástom storočí. Dokonca je na nej zobrazená aj Halleyova kométa, ktorá sa v roku 1066 objavila na oblohe v Anglicku.

 

F6.JPG

Na útese Aval je veľké korzo pre turistov (im)

 

Keď sme vychádzali na útes Aval, bol prístup na pláž pod Avalom ešte zaliaty vodou. To bolo o štvrť na tri. Po štvrtej hodine sme už videli zreteľný ústup vody, ale ešte stále nebolo možné dostať sa suchou nohou do skalného otvoru, ktorý vedie jaskyňou popod útes na ďalšiu pláž. Maximálny odliv mal byť až o tri hodiny. O siedmej večer.

Na étretatskej promenáde a okruhliakovej pláži aj naďalej vládla oddychová atmosféra. Zopár otužilcov sa dokonca kúpalo v štrnásťstupňovej vode. A nemali na sebe oblečené ani neoprénové obleky.

 

F7.JPG

Od Monetových čias sa Étretat veľmi nezmenil; aj dnes láka maliarov

 

Pod útesom Amont dvaja maliari zachytávali útes Aval aj s alabastrovou Dutou ihlou, stojacou vo vode. Na promenádnych lavičkách posedávali ľudia. Niektorí aj pospávali v náručí svojich partnerov. V Étretate je naozaj príjemne. Vôbec ma neprekvapuje, že toto malé mestečko sa umiestnilo v roku 2014 na šiestom mieste vo francúzskej súťaži Le Village préféré des Français. Jedna vec predsa len prekvapuje. Prečo skončilo až na šiestom mieste.

O piatej sme sa rozhodli vyjsť na útes Amont. Autom. Uzulinkou, stúpajúcou a kľukatiacou cestou sme sa dostali na parkovisko pri pamätníku dvoch letcov. Charlesa Nungessera a Françoisa Coliho, ktorí zahynuli v roku 1927 pri pokuse o prelet Atlantického oceána. Až sem chodia z centra Étretatu turistické vozne, ťahané malým traktorčekom. Mali sme čo robiť, aby sme sa im na tej úzkej ceste vyhli .

Na útese Aumont sme zaparkovali za kostolíkom Notre-Dame de la Garde. Najskôr sme si našli vhodné miesto na piknik. Tak, aby sme mali dobrý výhľad na "avalskú" stranu. So sloním chobotom, ihlou a golfovým ihriskom. Potom sme sa po turistickom chodníku vydali ku schodom vedúcim k úzkemu výbežku útesu Le Chaudron.

 

F8.jpg

Odkedy sa moje kolená rozhodli existovať s minimálnou plochou chrupaviek, tak je Ivo obzvlášť citlivý na moje výstupy alebo zostupy.

"Nemáš zdravý rozum. Naozaj sa musíš všade trepať?"

Keď toto povie, viem, že je riadne naštvaný.

"Ivko, ale čo ak je tam niečo zaujímavé? A ja to objavím až doma na internete. A teraz dokonca aj viem, čo hľadám."

 

 

 

Z Le Chaudron chcem vidieť dva alabastrové obelisky (im)

 

Uprostred schodišťa vedúceho až na kamienkovú pláž za výbežkom útesu Amont sa nám otvoril výhľad na dva monolity uprostred vody.

Pri útese Aval stojí vo vode Aiguille creuse - Dutá Ihla a smerom k Yportu sa vo vode vypínal ďalší alabastrový obelisk Aiguille de Belval - Ihla Belval. A práve tento prírodný úkaz som chcela aspoň z diaľky vidieť na vlastné oči.

 

F9.JPG

Aiguille creuse pri étretatskom útese Aval

 

G1.jpg

Aiguille de Belval za étretatskym útesom Amont

 

Pri stúpaní sme museli uprostred schodíkov počkať, kým si hlavný režisér a fotografista v jednej osobe odfotografuje svoje tri adolescentné modelky. Všetci drobní, šikmookí, na kratučkých nožičkách. Muž v strednom veku s fotoaparátom na oku opakovane žiadal od chichúňajúcich dievčat, aby sa snažili čo najvyššie vyskočiť so skrčenými nohami a mierne sa pritom zakloniť dozadu, rozpažiť ruky a ešte sa aj roztomilo tváriť. A pritom im to ešte aj vždy odpočítal: jeden, dva, tri. Až potom nasledoval výskok. Každú chvíľu to vyzeralo tak, že voľaktorá z nich sa pritom zgúľa na zem. Už pri našom zostupe som si všimla, že poskakujú na trávnatom výbežku vo výške sedemdesiat metrov nad morom. Tam naozaj chybné podskočenie alebo zlý dopad mohli spôsobiť pád na okruhliakovú pláž hlboko ležiacu pod nami.

"Tie ale hazardujú so životom. A kvôli takému trpaslíkovi."

Neodpustila som si poznámku so zdvihnutým obočím. Hoci jeho zjav na to nemohol mať vplyv.

"Asi kvôli tomu ich má zo sebou toľko. Keď jedna spadne, ešte dve mu zostanú."

Ivov čierny humor mi je dobre známy, ale mala som veľkú chuť povedať dievčatám, keď sme konečne prechádzali okolo nich, aby svojho fotografistu požiadali, aby si aj on skúsil urobiť zopár takých výskokov.

Bolo pol siedmej, keď sme sa vrátili na parkovisko. Ešte stále na ňom stálo množstvo áut. Ich posádky boli roztrúsené po celom Amonte. Mnohí z nich len tak oddychovali a pozorovali nádhernú scenériu s utekajúcim morom. Pri výjazde sme sa míňali so skupinou motorkárov, ktorí zaplnili takmer všetky prázdne parkovacie miesta.

 

G2.jpg

Večerný plážový koncert v Yporte

 

Do rybárskej dedinky Yport s deväťsto obyvateľmi sme prišli okolo siedmej. V čase najväčšieho odlivu. Uprostred promenády práve začínal koncert. Amatérska skupina Lyre Maritime Fécamp mala vo svojom repertoári nielen francúzske šansóny ale aj džezové skladby. Mnohé z nich spievalo aj čoraz početnejšie obecenstvo, posedávajúce nielen za stolíkmi, ale aj na zemi. Zopár deťúreniec tancovalo priamo pred kapelou. Nechtiac pre zábavu všetkých dospelých i nedospelých.

Z Yportu sme odchádzali okolo ôsmej a ešte sme sa zastavili na pláži v Quiberville. O štvrť na desať sme tu fotografovali zapadajúce slnko, no nevydržali sme čakať až na definitívny západ slnka do štvrť na jedenásť.

 

G3.jpg

Západ slnka v Quiberville

 

O trištvrte na desať sme už boli v našom hosťovskom domčeku. Unavení, ale spokojní. Samozrejme, že to bol dôvod, aby sme si pri rekapitulácii nášho šiesteho dovolenkového dňa dali ako aperitív armagnac, za ktorým nasledovala ľahká neskorá večera.

 

Alabastrové valleuse

V stredu ráno nás nečakane zobudilo slniečko. Ale našťastie nie o trištvrte na šesť, kedy v tomto období vychádza. My sme vyliezali z postele o ôsmej. Ale aj tak bolo takmer pol desiatej, kým sme raňajky ukončili krémešom z varengevillskej pekárne rodiny Boivin a kávou, ktorú uvaril Ivo. Samozrejme, ešte v pyžamách. Po raňajkách a raňajších kúpeľňových rituáloch  som vyšla do rozžiarenej záhrady, aby som si opäť urobila pár záberov Anninej záhrady. Ivo si zatiaľ prezeral na svojom fotoaparáte zábery ulovené v predchádzajúci deň. Takže - bolo dvanásť, keď sme úzkou tiesňavou zostúpili na pláž Vasterival. Tesne pred nami schádzal k moru ďalší manželský pár, sprevádzaný čiernym kučeravým pudlíkom.

 

G4.JPG

Voda sa nezadržateľne blíži - blíži sa čas najvyššieho prílivu

 

Hoci sa blížil čas najväčšieho prílivu, rozhodla som sa vydať na prechádzku smerom k ďalšej varengevillskej tiesňave La gorge des Moutiers, ležiacou pod námorníckym cintorínom. Neustále som pozorovala približujúcu vodu. Zašla som až po miesta, kde len nedávno došlo k zosuvu útesov. Dochádza k tomu najmä po zime a v období veľkých dažďov. Každý rok vraj ustupujú útesy od mora tridsaťpäť až štyridsať centimetrov. Vo Varengeville-sur-Mer boli posledné zosuvy útesov v auguste 2015 a vo februári 2016.

Kým som si obzerala haldy nedávno zosunutých útesov, tak som nezbadala, že more sa ku mne blíži naozaj veľmi rýchlo. Okrem mňa už nikto na zužujúcej sa pláži nebol. Zrýchleným krokom som sa vybrala späť ku schodom, ktoré začala obmývať voda. Našťastie ma Ivo na ne doslova vytiahol.

"Ty si nedáš pokoj. Vieš, že je čas prílivu a ty sa moceš popod útesy."

 

G5.JPG

Alabastrové útesy sa neustále zosúvajú

 

Nevadilo mu, že na schodoch sedel aj ďalší manželský pár so psom a dokonca aj Céline, s ktorou sme sa zoznámili pred dvoma dňami na pláži Petit Ailly. Bol spravodlivo napajedený. Ale mala som šťastie, že na mňa nevytiahol ďalšiu kázeň o tom, že sa nemá chodiť tesne popod útesy, ale stometrovej vzdialenosti. Potom už zavládol na schodisku mier. Všetci piati sme sledovali, čo sa okolo nás deje. Céline pritom kŕmila svojou bagetou malého čierneho pudlíka. Ako prvá sa vybrala na cestu späť, k parkovisku. Mal ju tam čakať taxík, ktorý ju mal odviezť do Saint-Valery-en-Caux, kde bola ubytovaná a kde ju mal čakať manžel, ktorý si už splnil svoje služobné povinnosti. Ešte chvíľu sme sa rozprávali s belgickými manželmi, ktorí si tiež užívali týždňovú dovolenku vo Varengeville-sur-Mer. More nás čím ďalej, tým viac vyháňalo na najvyššie stupne schodiska. Až sme nakoniec zostali len my dvaja s Ivom.

 

G6.JPG

Pláž Vasterival sa zakrýva vodou (im)

 

V stredu sme sa rozhodli nájsť čo najviac valleuse - tiesňav, o ktorých som sa dočítala ešte pred dovolenkou na internete. V Guide des loisirs - v sprievodcovi na voľný čas v oblasti Seine - Maritime  som sa dočítala, že takýchto prístupov k moru je osemnásť. Od Le Havru až po Le Tréport.

Valleuse sa nachádzajú len na Alabastrovom pobreží. V kriedových útesoch sú vytvorené priehlbiny vedúce z povrchu kriedovej plošiny až k pobrežiu Lamanšského prielivu. Niektoré valleuse sú široké a celé sú vytvorené len prírodou. Zároveň vytvárajú podmienky pre vznik mestečiek a dediniek. To platí pre Fécamp, Yport a Étretat. Iné valleuse sú oveľa užšie a strmšie. A sú dotvorené človekom. Aby sa mohli ľudia dostať k moru, človek k nemu vybudoval schodištia alebo postavil rebríky. Napríklad z dedinky Sotteville-sur-Mer je možné dostať sa       k moru utajenou cestou, ktorá končí viac ako dvesto tridsiatimi schodmi. A aj ďalšie prístupy      k moru dotvoril človek pohodlnejším schodiskom. No a niektoré valleuse končia vysoko nad morom a zostali neprístupné. To všetko som sa dozvedela už pred dovolenkou.

Naivne som si myslela, že v Pays-de-Caux, čo je normandský región, na západe a severe ohraničený Alabastrovým pobrežím, budú mať v infocentrách mapky týchto zaujímavých miest.

Preto sme sa z vasterivalskej tiesňavy vybrali k varengevillskému infocentru, ku ktorému nás doviedla šipka. Ale až tam som zistila, že v dedinke nie je informačná kancelária. Len tabuľa, na ktorej sú základné informácie a mapky dedinky. Tak som zašla do mairie - obecného úradu, vzdialeného len pár metrov. Hneď vo dverách mi milá staršia dáma vysvetlila, kde je najbližšie infocentrum. V Diéppe alebo vo Valery-en-Caux. Ale ihneď sa ma spýtala, v čom by mi mohla pomôcť. Ešte milšia bola, keď sa dozvedela, že sme ubytovaní vo Varengeville-sur-Mer a že bývame u Ann Drummond. Bolo vidieť, že svoju miestnu učiteľku angličtiny majú radi. Slovíčko valleuse som jej musela napísať na kúsok papiera, pretože mi nerozumela, čo hľadám.

"Ááá, vaľéz. Ale takú mapku nepoznám. Ešte som ju nevidela."

Šla sa spýtať aj svojich dvoch kolegýň, no žiadna z nich o ničom podobnom nepočula.

 

G7.JPG

 Ľanové polia nás sprevádzali po celom Alabastrovom pobreží

 

Regionálny sprievodca Guide des loisirs výstižne hovorí, že valleuse ponúkajú zvedavcom dobrú, takmer tajnú cestu k moru. Zatiaľ sme sa presvedčili, že v tej vete je dôležité  slovíčko "tajnú". A ak budeme chcieť vidieť čo najviac roklín, budeme sa musieť - aspoň poniektorí z nás - obrniť trpezlivosťou a ochotou blúdiť. No a blúdenie nepatrí k silným stránkam mojej drahej polovičky. V najlepšom prípade mi stanoví dva pokusy a potom mi moje hľadanie zatrhne. 

V ten deň sme sa predsa len rozhodli, že sa pokúsime nájsť ďalšie dve - tri tiesňavy medzi Varengeville-sur-Mer a Étretatom. O pol druhej sme boli na ceste k prvej z nich, ktorá mala byť pri Sotteville-sur-Mer. Cesta nás viedla uprostred širokánskych lánov nežných ľanových polí. Jemná zeleň bola posiata modrými kvetmi. Po pravej strane cesty sme mali more a nad ním bola snová modrá obloha. Nad pevninou, po našej ľavej strane prevažovala sivá oblačnosť. Na nás svietilo slniečko a v aute sme museli mať zapnutú klimatizáciu.

Dedinka Sotteville-sur-Mer má necelých štyristo obyvateľov. Po skúsenostiach, ktoré sme získali vlani, nás neprekvapilo, že nikde nie je aspoň malá tabuľka s nápisom "La plage" alebo "La mer". Domáci vedia, ktorým smerom sa majú vybrať a podľa všetkého príliš nechcú, aby im to cudzinci zamorili. Pred malým bistrom sedeli dvaja mladí muži.

"Ivko, zastav. Skúsim sa ich spýtať na cestu k moru."

Žiaľ, títo neboli domáci. Neprekvapilo ma, že Ivo chcel ihneď rezignovať. Ja rozhodne nie. Veď som sa pripravila na zvládnutie množstva schodov. Na kolene som mala natiahnutý široký nákolenník a v sebe som mala pre istotu voltaren.

"Ivko, skúsim si priblížiť mapku na navigácii. Mali by sme sa dostať na ulicu bómont."

Ivo s dosť veľkou nechuťou hľadel, čo robím s naším garminom. Ale nakoniec si dal povedať. Aj garmin a aj môj drahý manžel. Navigácia nás viedla okolo základnej školy. Ulička sa čím ďalej, tým viac zužovala a nakoniec nás zaviedla do polí a potom pokračovala cez pasienky. Skončila na pomerne veľkom štrkovom parkovisku, kde stáli len dva bicykle. Za kríkmi som počula rozhovor. Na lavičkách pri drevenom stole sedela mladá dvojica. Robili si piknik. My sme sa rozhodli zobrať si jedenie a aj pitie so sebou dolu k moru.

Pred zostupom z útesov, vo výške takmer sto metrov bola umiestnená informačná tabuľa. S údajmi nielen o histórii samotného schodiska, ale aj s mapkou miest, ktoré je možné práve odtiaľ vidieť. Naľavo leží Saint-Valery-en-Caux a Veules-les-Roses. Napravo vraj vidieť až varengevillský maják - Phare d´Ailly a Saint-Aubin-sur-Mer. No a oproti - smerom na sever - by sme mali vidieť  anglický Hastings. Ten sme však nevideli, pretože nad Lamanšským prielivom bola takmer počas celého nášho pobytu taká zvláštna, strieborná hmlovina.

 

G8.JPG

Ivo uprostred schodiska v Sotteville-sur-Mer

 

Dočítala som sa, že prvé schodisko bolo vybudované v roku 1890. Z dreva. Už vtedy malo dvestotridsaťjeden schodov. Vydržali neuveriteľných šesťdesiatštyri rokov a až potom boli nahradené betónovými. Schodisko najskôr využívali rybári. Aby sa dostali k moru. V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia objavili tento monumentálny prístup k moru návštevníci a príležitostní turisti. Najhorší osud však schodisko zažilo počas okupácie. Nemecká armáda pod vedením maršala Rommela ho najskôr podmínovala a neskôr zničila. Tak chcela zamedziť škótskej divízii a francúzskym a belgickým vojakom prístup na pevninu, keď sa snažili prelomiť nemeckú líniu z mora.  Takmer v každej dedinke postavenej na útesoch sme nachádzali stopy po nemeckej okupácii a pamätníky postavené mužom, ktorí padli pri oslobodzovaní Normandie.

Na jednom zo schodov som našla do betónu vyryté meno Nina. Aj keď nepatrím k obdivovateľom ničenia čohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom, urobila som si zo schodu záber. Preto, lebo mi pripomenul našu Ninu a to, že by sa jej tu určite páčilo.

Dvestotridsaťjeden schodov končí malou betónovou vyhliadkovou terasou a mólom zvažujúcim sa do vody. Prvýkrát sme sem prišli hodinu po najvyššom prílive. Vlny ešte stále udierali plnou silou do základov betónovej terasy, takže piknik sme si museli urobiť v najvyššej časti šikmého móla.

 

G9.jpg

Počas prílivu sa na pláž nedalo zostúpiť

 

V bielych útesoch za našimi chrbtami mali svoje úkryty čajky, ktoré ihneď zareagovali na naše jedlo. O chvíľu už okolo nás prelietavali a škrekľavým hlasom si žiadali aspoň kúsok bagety. Ja rešpektujem požiadavky ochranárov, ktorí na tabuliach upozorňujú, že ich nemáme kŕmiť. Ale Ivo sa s nimi zvykne pravidelne podeliť o svoj obed alebo večeru. Nebolo tomu inak ani teraz. Ja som si všetko svoje zjedla a Ivo prišiel takmer o polovicu bagety a šunky. Akurát s rajčinami sa s nimi nedelil. Okrem čajok nás pri našom pikniku nikto nerušil. Boli sme jedinými návštevníkmi, ktorí tam o tomto čase prišli. Možno za to mohol príliv.

K sottevillskej valleuse sme prišli o pol druhej a posledný záber som urobila o hodinu neskôr. Rozhodli sme sa, že sa pokúsime nájsť ešte aspoň jednu tiesňavu. Tú sme objavili o pol štvrtej. Bola to roklina pri Senneville-sur-Fécamp. Táto dedinka má okolo osemstotridsať obyvateľov a dokonale sa stará o svoju prírodnú turistickú atrakciu. Pred vstupom do rokliny majú odpočívadlo s drevenými stolmi a lavičkami. Keď sme prišli, traja muži s motorovými kosačkami upravovali trávnik okolo nich. Za odpočívadlom bolo aj betónové parkovisko. My sme boli, podobne ako v Sotteville, jedinými návštevníkmi. K moru sme opäť zostupovali po takmer dvesto schodoch.

 

H1.jpg

Ďalšie schody nás viedli cez valleuse pod dedinkou Senneville-sur-Fécamp

 

Pod bielymi útesmi nás čakala jedna z najzaujímavejších pláží. S množstvom mohutných kamenných útvarov, ktoré musia byť tiež výsledkom zosuvov Alabastrového pobrežia. Boli sme na nej dlhú chvíľu len my dvaja. Už bolo viac ako dve hodiny po najvyššom prílive, takže sme mohli zostúpiť až k vode.

Potom sa zrazu objavil starší muž, nesúci na pleci bicykel. Na piesku si zložil svoje oblečenie, rýchlo si zaplával a ešte rýchlejšie sa obliekol a vydal sa na cestu hore schodmi. Opäť s bicyklom na pleci.

 

H2.jpg

Pozor - časté zosuvy (im)

 

Pri vstupe do sennevillskej tiesňavy sú umiestnené tabule upozorňujúce na zosuvy útesov. Preto sme sa počas fotografovania držali čo najďalej od alabastrových stien, vypínajúcich sa nad nami do stometrovej výšky. Počas našej hodinovej návštevy sa more neustále vzďaľovalo od brehu a rozširovalo pláž.

 

H3.JPG

Stopy po zosuvoch bielych útesov

 

Zo Senneville-sur-Fécamp sme pokračovali po D79 v ceste do Fécampu. Na kruhových objazdoch pri Saint-Valery-en-Caux majú zmätky. Tam, kde sme mali podľa tabule z jedného z nich vyjsť na druhom výjazde, tak správne bolo ísť na treťom výjazde. A na ďalšom zas naopak. Tam, kde sme mali vyjsť na treťom, správne bolo na druhom. Tí, ktorí osádzali smerovky sa jednoducho pomýlili a poprehadzovali ich. A k tomu všetkému som na tachometri pred vodičom nášho auta videla sedemdesiatpäť kilometrovú rýchlosť namiesto predpísanej päťdesiatky.

"Ivko, ideš rýchlo."

"Vôbec nechápem, prečo je tu päťdesiatka. To musí byť omyl, tak ako s tými kruhovými objazdmi."

"Ivko, tu sa nikto nebude s nami párať. Tebe vezmú vodičák a mne naparia pokutu, že som ti nezabránila ísť tak rýchlo."

"Žiadne auto nie je na obzore ani pred nami a ani za nami."

"Len počkaj, zvyšok dovolenky budem musieť šoférovať ja."

Až táto možnosť zdvihla nohu môjho drahého manžela z plynového pedála. Ďalej už naša cesta prebiehala v súlade s predpismi. Väčšinou.

V Normandii býva dosť veterno. Takže nie je div, že takmer všade okolo nás sme videli veľké množstvo veterných turbín. A rovno pod nimi sa pásli stáda normandských kráv, ktoré dávajú také dobré mlieko a z ktorého sa vyrába také neskutočné množstvo rôznych syrov.

"Na Slovensku by sa popísala hromada petícií za ich nepovolenie. Ako dôvod by uvádzali, že naše kravy by určite stratili mlieko, alebo by mali aspoň nižšiu dojivosť."

"Alebo by boli v strese."

Ivo ihneď zareagoval na moje filozofovanie o nechuti Slovákov k výstavbe veterných elektrární.

 

H4.jpg

Z Cap Fagnet sme obdivovali steny Alabastrového pobrežia

 

Nad Fécampom je pri kostolíku Notre-Dame du Salut veľké parkovisko. Z náučných tabúľ sme sa dozvedeli, že sme na Cap Fagnet. Na jednej z tabúľ sú aj informácie o veterných turbínach a veternej energii. Veterná "farma" tu bola založená v roku 2006. Cap Fagnet je najvyšším bodom Alabastrového pobrežia. Útesy sa tu dvíhajú do výšky stopäť metrov. Okolo celého výbežku je náučný chodník s množstvom zaujímavostí. Na tomto mieste sú ešte stále pozostatky obrovských nemeckých betónových bunkrov. Počas Druhej svetovej vojny tu bol aj jeden z najväčších nemeckých radarových systémov "Mammut". Dodnes tu stoja tri mohutné betónové podstavce, na ktorých bol v roku 1944 umiestnený.

 

H5.jpg

Ovce, pasúce sa vo výške stopäť metrov nad morom

 

Z výhľadovky sme videli nielen na prístav plný plachetníc a lodí vo Fécampe, ale aj na jeden z étretatských "sloních chobotov". Na útes Aumont. A tiež sme videli ihlu Belval, vyčnievajúcu z mora medzi Étretatom a Yportom. Na výhľadovej mapke sú uvedené aj vzdialenosti do anglických miest Hastings a Brighton. V námorných míľach. Pri prepočte na kilometre mi to vyšlo približne stošesť kilometrov. Pri návrate na parkovisko sme sa ešte zastavili pri tmavohnedých chlpatých zvieratách so zakrútenými rohmi. Ovciach. Ale neboli sme ich jedinými obdivovateľmi.

O trištvrte na šesť sme vychádzali z parkoviska smerom na Varengeville-sur-Mer.

"Ivko, tu niekde by mala byť ešte jedna vaľéz. Életot."

"Danula, na dnes už hádam stačilo."

"Ivko, veď je ešte len šesť. A domov to máme zo šesťdesiat kilometrov. To bude sedem."

"A vieš vôbec, kam by sme mali ísť?"

"Pozriem sa. Ak sa dobre pamätám, tak by sme to mali mať po ľavej strane asi po desiatich kilometroch."

O štvrť na sedem sme už schádzali takou čudnou úzkou cestou k tiesňave pri dedinke Életot. Ivo cestou poznamenal:

"Tadiaľto nikto nechodí. A pozri sa, koľko zajacov pobehuje po ceste."

Mal pravdu. Popred auto nám neustále prebehovali malé zajačiky z jednej strany na druhú a schovávali sa v okrúhlych otvoroch vyhĺbených v zemi. Prišli sme na malé provizórne parkovištiatko a odtiaľ viedol k moru neupravený, mokrý a zarastený chodník. Po pár metroch sme to vzdali a vydali sa späť k autu. Až doma som sa na internete dočítala, že prístup k moru je veľmi nebezpečný a preto je už dlhšiu dobu uzavretý.

 

H6.JPG

Pláž Petit Ailly v čase najväčšieho odlivu

 

O pol ôsmej sme sa na chvíľu zastavili doma a o pol deviatej sme sa opäť vybrali na večernú varengevillskú pláž Petit Ailly.

O trištvrte na deväť bolo slnko ešte pomerne vysoko. Zapadnúť malo až o hodinu a pol.

"Ivko, celý západ slnka by sme asi najlepšie videli z útesov."

"Možno, keby sme vyšli k majáku."

"Ale to prostredie nebolo príjemné."

"A aj tam bol zlý prístup."

Nakoniec sme sa rozhodli, že zostaneme radšej na pláži.

Okrem nás bola na pláži len jedna dvojica. Široký piesočnatý pás v čase odlivu ich prilákal na dlhú prechádzku, z ktorej sa práve vracali. Cestou k pobrežiu využívali bazéniky, z ktorých počas odlivu neodtiekla všetka voda.

 

H7.jpg

Návrat z večernej prechádzky

 

O deviatej sme už boli na pláži len my dvaja. Stále bolo veľmi príjemne, ale rozhodli sme sa ísť oddýchnuť a najmä urobiť si plán na ďalší na deň.

 

Cez Saint-Martin-en-Campagne, Le Tréport, až po Ault v Pikardii

Aj štvrtkové ráno nám sľubovalo pekný deň. Pohodlný domček nás ale rozmaznával, takže naše vstávanie sa presúvalo do predpoludňajších hodín. Z kuchynsko - obývačkového okna sa pred nami otváral veľmi pekný výhľad na sviežu zelenú záhradu v slnku žiariacimi bielymi stoličkami a lavičkou, ktorý sme si vychutnávali. O pol jedenástej sme už boli naraňajkovaní a o jedenástej sme boli pripravení vyraziť na cestu. Rozhodli sme sa, že tento deň budeme hľadať tiesňavy severovýchodne od Varengeville-sur-Mer. Cestou sme sa zastavili kúpiť bagety v pekárni Boivin. Zákuskom sme tentokrát odolali, hoci vyzerali vynikajúco.

 

H8.jpg

La Maison Boivin - boulangerie, bola skúškou maškrtnosti

 

Niektorí zákazníci sa priviezli k tejto dedinskej pekárni a cukrárni v župane a papučiach. Rýchle vybehli z auta, kúpili čerstvé, voňavé, chrumkavé bagety a rýchlo naskočili do auta.

Pri výjazde z Varengeville-sur-Mer sme zabočili doprava, k Manoir d´Ango. K zámočku rodiny Ango. Pri vchode do areálu bola umiestnená pokladňa, v ktorej sedela veľmi príjemná pani. Pokladníčka a zároveň studnica informácií. Dozvedeli sme sa od nej, že súčasnými vlastníkmi zámku je rodina Hugotovcov. Štyria bratia a jedna sestra, ktorí pred ôsmimi rokmi zreštaurovali zámoček do dnešnej, veľmi atraktívnej podoby. Auto sme nechali zaparkované pri pokladni pod vysokými stromami a po štrkom vysypanej cestičke sme sa vybrali k renesančnému sídlu zo šestnásteho storočia.

 

H9.JPG

Manoir d´Ango

 

Jehan Ango bol v šestnástom storočí guvernérnom Dieppe a námorným poradcom a priateľom kráľa Françoisa I. Ten mu dokonca udelil právo drancovať a útočiť na  španielske a portugalské loďstvo. Spolu s Florenťanom Giovannim Verrazanom objavil v roku 1524 severnú Ameriku v oblasti zálivu rieky Hudson a dnešného New Yorku.

 

I1.jpg

Najväčší francúzsky holubník

 

V rokoch 1530 - 1544 si dal talianskymi umelcami postaviť svoje letné sídlo vo Varengeville-sur-Mer - Manoir d'Ango. Balzac o tomto zámočku povedal, že ho považuje za majstrovské a veľmi elegantné dielo renesancie. Na výstavbu zámku boli použité len lokálne materiály. Kameň a drevo. Uprostred areálu dal Jehan Ango vybudovať obrovský holubník. Pre tritisícdvesto holubov. Od pokladníčky sme sa dozvedeli, že veľkosť holubníkov bola v tom čase symbolom moci. Čím väčší holubník, tým väčšia moc. Podľa týchto merítok bol Jehan Ango veľmi mocným mužom. Holubník je nielen veľký, ale aj veľmi pekný. Má kruhový tvar a jeho polychromované geometrické obrazce sú vytvorené striedaním pásov tehál, pazúrika, vápenca a pieskovca.

Z Manoir d´Ango sme pokračovali smerom na Dieppe. Jeho centru sme sa ale vyhli. Našou ďalšou zástavkou bola malebná dedinka Saint-Martin-en-Campagne. Tu sme chceli zísť do tiesňavy Berneval. Auto sme zaparkovali na upravenom parkovisku s nádherným výhľadom na zubaté kraje útesov.

 

I2.JPG

Útesy v Saint-Martin-en-Campagne

 

Ale nielen parkovisko bolo upravené. Celý areál, kam naše oko dovidelo, bol starostlivo upravený. Jedna jeho časť je venovaná štyristo dvadsiatim anglickým vojakom, ktorí tu zahynuli počas druhej svetovej vojny.

 

I3.jpg

Renoir, Picasso, ... v Saint-Martin-en-Campagne

Ďalšia časť je venovaná impresionistom, ktorí sa sem opakovane vracali a pri svojej tvorbe sa nechali inšpirovať Alabastrovým pobrežím. Uprostred zeleného, čerstvo pokoseného trávnika je umiestnená tabuľa v tvare palety a na nej je venovanie impresionistom.

Na pláž sme mali veľmi pohodlný prístup. Dokonca z dvoch strán. Jeden je po strmých schodoch a druhý po tiahlej ceste. A až pri ceste späť sme objavili ešte jednu trasu. Jedinou nevýhodou pláže je, že z nej vidno okraj areálu atómovej elektrárne Penly. Ale aj tak sme sa povyzúvali a aspoň po kolená sme vliezli do chladných vôd Lamanšského prielivu. Pritom sme pozorovali otužilcov, ktorí dokázali v štrnásť stupňovej vode aj plávať. Po jednej sa okruhliaková pláž začala čím ďalej, tým viac zapĺňať. Niektorí si čítali, iní si pripravovali dosku a padák na kajtbording. A niektorí len tak sledovali, čo sa deje okolo. Tak, ako sme to robili aj my. Nikde nehučali reproduktory, nikde nebolo počuť hlučný rozhovor. Bolo počuť len šplechot vody a štrkot kameňov váľajúcich sa pod vlnami mora. Trištvrte hodiny chýbalo do najvyššieho, skoro deväťmetrového prílivu.

 

I4.JPG

Na pláži vládla veľmi príjemná atmosféra

 

Po polhodinovom oddychu sme sa vybrali novou cestou k nášmu autu. Hneď nad plážou sme objavili ďalšie parkovisko.

 

I5.JPG

Sprejer v akcii

 

V jednom jeho rohu som uvidela sprejera. S množstvom sprejov na múriku. Nemám rada sprejerské výtvory. Väčšinou bývajú ako zo zlých komiksov. Ale tento sa mi páčil. Jednoducho sa sem hodil. Nepôsobil na mňa agresívne, aj keď mi pripomenul medúzy plávajúce v Stredozemnom mori.

Na hornom parkovisku stálo vedľa nás auto mladej francúzskej dvojice. S veselými kvetinkami takmer po celej zadnej časti kapoty. V batožinovom priestore mali všetko možné i nemožné. Rozhodne vo väčšom chaose, ako to býva v našom. Dievčina, sediaca na prednom sedadle si pýtala od svojho partnera čokoládovú tyčinku a ten mal čo robiť, kým sa mu ju podarilo nájsť.

 

I6.JPG

Prípravy na ďalšiu cestu

 

O trištvrte na tri sme už skúmali možnosti zaparkovania auta na výhľadovke nad Le Tréportom.

 

I7.jpg

Prístav v Le Tréporte

 

Parkovacie pokyny boli dosť nejasné. Viaceré posádky áut maturovali pri rozličných stojanoch. Aj nám chvíľu trvalo, kým sme pochopili francúzsky návod. Bolo jedno, ako dlho sme parkovali. Jednotná cena bola dve eurá a päťdesiat centov. Práve vtedy, keď sme na to prišli, zastavila sa pri nás staršia holandská dvojica. Chvíľu predtým sme ich videli, ako aj oni bezradne chodia od jedného parkovacieho stojana k druhému. Chceli nám poradiť. Prišli k tomu istému záveru, čo aj my. Na informačných tabuliach na výhľadovke sme pre zmenu našli množstvo zrozumiteľných zaujímavostí. Jednou z nich bolo, že anglické brehy sú v týchto miestach vzdušnou čiarou vzdialené od francúzskych brehov sto kilometrov. A že útesy sú okolo Le Tréportu vysoké sto metrov. Od vrcholovej stanice lanovky je výhľad nielen na mesto a prístav, ale aj na Mers-les-Bains - prímorské letovisko, ktoré svoj najväčší rozmach zažívalo koncom devätnásteho storočia.

Na mnohých nábrežných vilách je stále vidieť vplyv secesie a na ich rekonštrukciu, maľovanie a montáž dverových zárubní sú dodnes potrebné povolenia pamiatkárov. Tak ako pred dvoma rokmi, ani tentokrát sme si ho neboli obzrieť zblízka. Cestou k parkovisku som sa zastavila v malej galérii umiestnenej v priestoroch lanovky. Všade okolo seba som videla obrazy neskutočne gýčových malieb zvieratiek. Nedalo mi a urobila som pár záberov. Ihneď za mnou prišla mladá žena a požiadala ma, aby som nefotografovala. Rozhodne som nechcela ukradnúť know-how autora, ale aspoň to bol dôvod k môjmu odchodu.

Z vyhliadky nad Le Tréportom sme odchádzali o štvrť na štyri. Vybrali sme sa smerom k Aultu, ktoré je už v regióne Hauts-de-France, na bývalom území Pikardie. Až tam zasahujú biele kriedové útesy a aj v nich sú tiesňavy. Jedna z nich vedie k pláži pod Bois de Cise. Okolo cesty sa rozliehali veľké, do zlata sfarbené obilné lány, bohato posiate červenými vlčími makmi. Mohla som len skonštatovať "to sa to tým impresionistom dobre maľovalo".

 

I8.jpg

Impresionizmus v priamom prenose

 

K pláži Bois de Cise sme prišli o trištvrte na štyri. Na parkovisku sme nechali auto a upravenými serpentínami lemovanými lavičkami, sme zostúpili k moru. Po oboch stranách pláže sa dvíhali vysoké alabastrové steny. Hoci nie tak vysoké ako vo Fécampe. Voda bola ešte stále vysoko. Veď len pred vyše hodinou bol maximálny príliv.

Pri návrate späť som uprostred parkoviska sledovala dve skupiny hráčov boules. Jednu skupinu tvorili štyria mladí muži a druhú skupinu zas stará mama s vnukom. Z Boise-de-Cise sme sa ešte zastavili v Aulte, kde sme si dali, aspoň podľa Iva, najlepšiu kávu našej dovolenky. Bol dokonca za barmanom, aby sa mu poďakoval. Ale vôbec som sa mu nečudovala. Vo Francúzsku sme boli už šesť dní a toto bola prvá káva, ktorá bola naozaj veľmi dobrá. Už dávno sme skonštatovali, že Francúzi väčšinou nevenujú príprave kávy dostatočnú pozornosť.

Z Aultu sme šli priamo do nášho dovolenkového domova. Bolo šesť hodín a my sme mali pred sebou asi hodinovú cestu.

 

I9.jpg

Na pláži v Bois de Cise

 

Cesta nám trvala podstatne viac. Hoci bol len štvrtok, každú chvíľu sme sa ocitli v kolóne áut. Najhoršie to bolo na trase z Diéppe do Offranville, kde sme sa zastavili na veľký nákup. Kúpili sme si dvojaké sušienky, ktoré nám tu chutili, džúsy, nezdravé čipsy, tvrdý syr, slané maslo, camembert, minerálky, šunku, čierne olivy, krájanú paštétu a rajčiny. V supermarkete som dlho stála nad obrovským lopárom. Z veľmi pekne spracovaného dreva. Stála som nad ním aj s obrovskou dilemou. Vyhodia nás s ním naši mladí alebo nevyhodia? Pri balení nákupu do auta som sa preň predsa len vrátila. Hoci Ivo ma upozorňoval, že to nemusí dobre dopadnúť. Ale už som ho obdivovala na našich potulkách po Toskánsku. Takže tentoraz, keď naši Kordíčania práve dostavali altánok na grilovanie, sa mi zdala jeho kúpa vhodná. Ale ako som sa dozvedela, prvá reakcia našej dcéry bola presne taká, akej som sa obávala.

"Čo nám to naši dovliekli? To si zoberú do Moraviec."

Ešte dobre, že sme sa na vlastné oči videli až po týždni. A to sa dovtedy s ním skamarátili.

O trištvrte na osem sme už boli v našom domčeku a večerali sme. Zastavila sa u nás Ann. Porozprávali sme jej, čo všetko sme videli a kde všade sme boli a čo plánujeme ešte vidieť v náš posledný deň. Hovorili sme aj o padajúcich útesoch. O pol deviatej sme sa začali rozhodovať, či ešte pôjdeme von. Vyzeralo to na dážď, ale po chvíľke prechádzania sa po záhrade sme zistili, že to padá len vlhká hmla. Cestou k moru sme sa zastavili na pošte, aby sme do schránky vhodili pohľadnicu so šarkanmi, ktorú sme adresovali našej Nine. Našim mladým sme zas poslali pohľadnicu s étretatským útesmi Aval a Manneporte a ešte za ním ležiacim tretím útesom.

Pár minút pred deviatou sme už stáli na pláži Vasterival. Bol čas najväčšieho odlivu, takže sme mali obrovský piesočný priestor na prechádzku a fotografovanie útesov. Vybrali sme sa smerom k tiesňave Gorge-des-Moutiers pod kostolom Saint-Valéry a pod cintorínom námorníkov. Podľa povesti sa kostol z trinásteho storočia drží na kraji útesu len vďaka ochrannej ruke svätca Valéryho.

 

J1.jpg

Roklina Gorge-des-Moutiers

 

 

Počas našej vychádzky sme neustále sledovali more, ale to sa od nás držalo v úctyhodnej vzdialenosti. Najvyšší príliv mal byť až o pol štvrtej v noci.

Bolo takmer desať, keď sme sa rozhodli vrátiť do nášho domčeka a oddýchnuť si pred naším posledným dňom v Normandii.

 

J2.JPG

Pláž Vasterival vo večernej hmle

 

Valleuse - nové objavy, ale aj návraty

V piatok som vstávala nezvyklo zavčasu. Už pred ôsmou som robila zábery zo slnkom zaliatej záhrady. Ivo vyliezol z postele až o pol deviatej. A aj to len kvôli tomu, že z kuchyne rozvoniavala chrumkavá bageta. Aj keď ani jeden z nás nebol schopný a ani ochotný ísť ráno do pekárne, vedela som ju na panvici nasucho pripraviť tak, že bola voňavá a chrumkavá, ako keby sme ju mali úplne čerstvú. Veď bola kúpená len večer. Na čerstvé bagety sme sa zastavili až o štvrť na jedenásť. Cestou na naše posledné potulky.

Naším plánom bolo ešte raz navštíviť miesta, ktoré sa nám najviac páčili. Jedným z nich bola aj tiesňava a pláž pri dedinke Sotteville-sur-Mer s dvestotridsaťjeden schodmi. Tentokrát sme sem prišli v čase, keď bolo more ďaleko, ale už sa blížilo späť k pobrežiu. Nad schodmi sme stáli desať minút pred jedenástou. A najväčší odliv bol o pol desiatej. Hladina mora bola oproti najvyššiemu prílivu v ten deň o viac ako sedem metrov nižšia.

 

J3.jpg

Sottevillská roklina

 

Tentokrát sme si nemuseli robiť piknik na móle. Mohli sme zostúpiť až na piesočnatú pláž, po ktorej boli porozhadzované kamene tých najrozmanitejších tvarov. Pri prílive sme tieto kamene vôbec nevideli.

 

J4.jpg

Alabastrové zviera

 

Na fotografii za Ivom vidno nielen časť schodiska a vyhliadkovú terasu, ale aj šikmé mólo. Tam, kde Ivo stál, tak na tom mieste by bol počas prílivu úplne zaliaty vodou. To bol dôvod, prečo sme približujúcu vodu neustále sledovali a postupne sa sťahovali bližšie k pobrežiu. Ale popritom sme stihli zjesť aj vynikajúci kávový zákusok, ktorý sme si kúpili vo varengevillskej pekárni.

 

J5.jpg

Pri najvyššom prílive by tu Ivo nemohol stáť

 

Ale nielen my sme sledovali toto dýchanie mora, ako je to opísané v bedekroch. Okrem nás celý tento návrat vody k pevnine sledoval aj starší Holanďan. Chodil po pláži pozdĺž približujúcich sa vĺn z jednej strany na druhú. Jeho manželka ho po celú dobu čakala na betónovej terase. Dozvedeli sme sa, že majú podobné ciele ako my, ale oni ich hľadajú zdravšie. Na bicykloch. V polovici prílivu sa k nám pridala aj mladá manželská dvojica s malilinkou ratolesťou upevnenou na mužovej hrudi. Všetci sme zostali až do okamihu, keď sa prvé vlny začínali dotýkať móla. To bolo presne dvanásť hodín. Pribúdajúca voda mala dosiahnuť svoj vrchol o tri hodiny.

 

J6.jpg

Francúzska rodina

 

Zo Sotteville-sur-Mer sme sa vybrali do malebnej dedinky Veulles-les-Roses s vyše päťsto obyvateľmi. V roku 2013 sa umiestnila na šiestom mieste v súťaži, v ktorej dávajú Francúzi svoj hlas, Le Village préféré des Français. Zaparkovali sme pri reštaurácii Les Galets, ktorá mala pri vchodových dverách tabuľky s množstvom certifikátov, ktoré hovorili, že stojíme pri najlepšej francúzskej kuchyni.  Frédéric Cauchye, šéfkuchár Les Galets, sa stal "Maître cuisinier de France".

 

J7.jpg

Veules-les-Roses

 

Veules-les-Roses dlho patrilo najmä rybárom a tkáčom ľanu. No v devätnástom storočí sa všetko zmenilo. Francúzska herečka Anaïs Aubert, členka parížskej Comédie-Française, tu našla svoj dovolenkový raj, do ktorého začala pozývať svojich priateľov. A aj spisovateľ Paul Meuricemal opakovane vo svojom dome svojho celoživotného priateľa, Victora Huga.

 

J8.JPG

Francúzski žiaci sú na výlete

 

Reštaurácia nad promenádou je pomenovaná Le Victor Hugo. Pod týmto názvom je ešte názov kaviarničky, pomenovanej po jeho dcére Adéle.  Neskôr sem začali prichádzať umelci - herci, spisovatelia, hudobníci a maliari a dedinka sa  pomaly menila na dovolenkové a výletné miesto s množstvom malebných domcov lemujúcich kanály.

Na veternej promenáde sme si urobili piknik a pozorovali pritom veľkú skupinu detí, ktoré sa hrali na piesčito - kamienkovej pláži. Samozrejme, že zopár chlapcov liezlo aj na úzke mólo, z ktorého mohli veľmi ľahko capnúť. Našťastie ich učiteľka zbadala a pohnala na bezpečnejšie územie. Uprostred promenády bol betónový obdĺžnik vysadený rôznymi odrodami ľanu a v rôznom štádiu rastu. A uprostred záhonu bol zastoknutý plagát, ktorý pozýval na 25. výročie osláv ľanu, konajúceho sa v desiatich dedinách začiatkom júla. Štyri dediny sme už poznali - Le- Bourg-Dun s pekným kostolom, Saint-Aubin-sur-Mer s veľkou plážou a surfistami, Sotteville-sur-Mer so zaujímavou valleuse a vo Veules-les-Roses sme práve boli.

Vietor na pláži zosilnel. Videla som, ako Iva striaslo. Mal oblečenú len tričko a košeľu a ja som bola oblečená ako cibuľa. Tielko, tričko s krátkym rukávom, sveter a tenkú vetrovku. A ešte okolo krku šál a na hlave šilt.

"Ivko, musíme ísť do auta. Ešte máme pred sebou takmer dva týždne dovolenky. Nebolo by dobré, keby si prechladol."

Musela mu byť naozaj zima, pretože sa vôbec nebránil. Ale pri aute zrazu poznamenal:

"Ja som zabudol, že mám v brašni so sebou tenkú vetrovku."

"Ivko, na čo máš tú hlavu?"

"Neviem."

Toľká kajúcnosť v jeho hlase ma prekvapila.

"Určite len na hádanie sa so mnou."

"No určite. Je to vrcholom môjho blaha."

V posledných rokoch ma moja drahá polovička čím ďalej, tým viac rozosmieva. Nebolo tomu inak ani teraz.

Po tretej sme už prechádzali dedinkou Saint-Léonard. Samozrejme, že Francúzi ani tu nemali žiadnu orientačnú tabuľu, ktorá by prípadných záujemcov naviedla do tiesňavy Grainval. Už sme to chceli vzdať, keď som na tabuli uvidela - resort Grainval.

"Ivko, tu musíme ísť doprava."

"Ako vieš, že doprava?"

"Pretože po pravej strane máme more."

K hlbokomyselnejšiemu zdôvodneniu som nenašla zmysluplnejšie slová. Najskôr sme šli dlhou ulicou medzi novo postavenými rodinnými domami, potom sme dlho išli mierne zvažujúcou sa cestou a nakoniec sme prišli k zopár domom, ktoré pôsobili ako dovolenková osada. Vo všetkých dvoroch kosili, upratovali, prenášali veci, susedia sa rozprávali cez ploty. A zrazu pred nami stála dopravná značka so zákazom vjazdu automobilom, malým motocyklom a veľkým motorkám. Ktovie prečo, ale veľké nákladné autá vjazd nemali zakázaný. Vedľa tejto zákazovej značky stála informačná tabuľa, ktorá nám oznamovala, že sme sa dostali k Impasse du Grainvalet. Pod stromami som objavila malý pomník, na ktorom bol nápis:

Tu v Grainval zomrelo pri odstraňovanie mín osem nemeckých zajatcov a dvaja Francúzi.

Vedľa tohto pomníka viedla dolu k moru úzka cesta, ponad ktorú sa klenul nebezpečne vyzerajúci úzky most. Celý bol obalený v sieťach.

Vedľa cesty boli umiestnené tri upozornenia. Jedno z nich nás už neprekvapilo. Znelo - pozor,  padajúce útesy, ďalšie - že dolu k moru vedú schody a posledné zas oznamovalo, že kúpanie je možné len na vlastné riziko.

 

J9.JPG

Ivo pod nebezpečne vyzerajúcim mostom v útese Grainval

 

Na schodoch vedúcich na pláž už posedávali tri ženy. Po nás prišla ďalšia žena s veľmi pekným a milým psom, ktorý jej neustále prinášal hodený papek. Dovtedy, kým mu ho nehodila na úzky pás pláže. Len pred pol hodinou bol najvyšší príliv a zo schodov sa nedalo zísť na pláž suchou nohou. Vlny neustále narážali na okruhliaky. Pes zbehol cez vodu za drevom, ale pri každom náraze vlny vychádzal na zvyšok pláže bez vody. Nedokázal prekonať obavy a vybehnúť za svojou paňou stojacou na schodoch. Jej prístup ma znechutil. Dlhú dobu mu vôbec nebola ochotná pomôcť. Až nakoniec si vyhrnula nohavice, vyzula sa a vliezla za ním do vody a za obojok ho vyviedla na schody. Asi ma počula, ako sa rozčuľujem. Až tak, že ma Ivo začal krotiť.

"Je krepá, necitlivá a ešte ma aj nerozumie. Na mieste toho psa ju uhryznem."

Vtedy okolo nás schádzala po schodoch mladá žena. Povyzliekala sa do plaviek a potom nebojácne vstúpila do studenej vody. Dokonca v nej aj plávala.

 

K1.jpg

Pod útesom Grainval

 

Valleuse Grainval leží juhozápadne od Fécampu. Zo schodiska sme videli nielen na zelený, ale aj na červený maják pred prístavom a aj na najvyšší bod Alabastrového pobrežia Cap Fagnet. Vzdušnou čiarou neboli vzdialené viac ako dva - dva a pol kilometra.

 

K2.JPG

Z grainvalského schodiska sme videli na majáky Fécampu

 

"Čo by si povedal na Antifer?"

Položila som Ivkovi otázku pri návrate k autu.

"A to je čo?"

Ja som tá, čo sa pred dovolenkou pripravuje, číta bedekre, lúšti mapy, hľadá informácie na internete. Ivo ide na dovolenku predovšetkým fotografovať. A šoférovať. Niekedy mám dojem, že ostatné berie ako moju dovolenkovú náplň práce.

 

K3.JPG

Maják Antifer

 

"Antifer je všeličo. Útes, maják a aj roklina. Neviem presne, čo všetko."

"Kde to je?"

"Za Étretatom. Maják sme videli z útesu Aval. Keď sme boli na prechádzke povedľa golfového ihriska."

"To si pamätám. Nebolo to ďaleko. A je to tam zaujímavé?"

"Neviem. Ale čo ak áno?"

Nebolo to zaujímavé. Ale to len kvôli tomu, že sme potrafili len k majáku. Je vysoký tridsaťosem metrov a leží vo výške stodva metrov nad morom. Takže svieti z výšky sto štyridsiatich metrov. Čo znamená, že v noci každých dvadsať sekúnd žmurkne na okolo plávajúce lode z najvyššej výšky na francúzskom pobreží. Neboli sme jedinými, ktorí k nemu prišli a bezradne sa ponad vysokánsky plot pozerali na Lamanšský prieliv. Samotný maják je automatický a pre verejnosť je zatvorený. Dá sa naň pozerať len zvonku. Všetci sme sa po pár minútach otáčali. 

K rokline Antifer sme sa nedostali. Zas bola utajená. Utajená je určite preto, aby domácich nikto na jednej z najkrajších pláží pod vysokými bielymi útesmi nikto nevyrušoval. Ale teraz už viem, ako sa k nej dá dostať. Doma som išla na gúglovej mape centimeter po centimetri a zistila som, že musíme ísť v Le Tilleul na rue d´Antifer, tam zaparkovať a potom ísť asi dva kilometre pešo. Alebo máme druhú možnosť - zaparkovať v Étretate, vyjsť na útes Aval a opäť sa prejsť dva kilometre k rokline a dva kilometre späť. To je jeden z dôvodov, prečo sa tam musíme ešte vrátiť.

O pol piatej sme sa vydali na cestu smerom k Varengeville-sur-Mer. Za Le Tilleulom nás začali oproti idúce autá blikaním upozorňovať, že sa na ceste niečo deje. Najskôr sme si mysleli, že je to kvôli tomu, že svietime, čo je podľa Francúzov úplná zbytočnosť. Najmä počas jasného dňa.

"Asi to nebude kvôli svieteniu."

"Prečo myslíš?"

"Všetci idú pomalšie a všetci blikajú."

"Takže sa niečo deje na ceste."

Dialo sa.  Po pár zákrutách sme uvideli prvú haváriu na francúzskom území. Dve autá. Obe s francúzskou poznávacou značkou. Už boli pri nich nielen policajti a ambulancia, ale aj odťahovacie auto. Vtedy sme si uvedomili, že je piatok poobede a Francúzi vyrážajú na víkend. Tým sme si vysvetlili, prečo je zrazu na cestách oveľa viac áut ako sme videli počas týždňa. Na začiatku dedinky Bordeaux-Saint-Clair som podľa mapy zistila, že sa ťaháme do vnútrozemia. Keď som svoje pochybnosti vysvetlila Ivovi, tak ma poveril hľadať cestu, ktorá by nás zas priblížila k pobrežiu.

"Na ďalšej križovatke musíme zahnúť doľava."

"Kam nás to zavedie?"

"Mapa hovorí, že do Vattetot-sur-Mer."

Opäť som nastavila navigáciu. Zo tri kilometre sme išli mimo akejkoľvek rušnej premávky. Ocitli sme sa uprostred polí.

"Ideme dobre?"

"Ivko, ale garminka o tejto ceste vie."

"Jasné, veď tebe by som vynadal, kam nás to vedieš."

Takto expresívne sa vyjadril muž, za ktorého som už vyše štyridsať rokov vydatá.

Pred piatou sa na malej, takmer poľnej križovatke objavila tabuľka Valleuse d´Etigue.

"Ivko, poďme."

"Je to slepá ulica."

"Ale je to cesta."

"Nejde tam žiadne auto. Určite tam behajú zas len zajace."

Samozrejme, vytiahol na mňa môj neúspešný pokus dostať nás do rokliny Életot.

"Dobre, ale tu je tabuľa s nápisom vaľéz."

K4.JPG

Valleuse d´Etigue

 

Snažila som sa to aspoň vysloviť čo najfrancúzskejšie. Po chvíľke zaváhania, ktoré si mohol dovoliť, lebo nikde na dohľad nebolo vidieť žiadne auto, ktoré by sa čudovalo, prečo stojíme uprostred križovatky, sa vydal správnym smerom. Vyše kilometra sme išli pomedzi pasienky a malé lesíky. Až sme prišli na malé parkovisko, na ktorom stáli dve autá.

"Vidíš, niekto tu je aj okrem nás."

"Určite na poľovačke na zajace."

 

K5.JPG

Pláž pod roklinou Etigue

 

Ivov sarkazmus ma na chvíľu umlčal. Neochotne, ale predsa len sa vybral za mnou. Začiatok chodníka mu dával za pravdu. Nebol príliš udržiavaný. Rozhodne to nebolo Sennéville ani Sottéville. Po pár metroch sa chodník predsa len trošku rozšíril. Až sme prišli na vybetónovanú zvažujúcu sa plochu, ktorú pravdepodobne rybári využívali na spúšťanie člnov.

"Ten útes nemá ďaleko k spadnutiu. Pozri, ako je podmytý. Danula, drž sa aspoň ďalej."

Ivo nedôverčivo hľadel na prevísajúcu časť útesu. Až doma sme sa dozvedeli, že o dva mesiace neskôr sa v Les Petites Dalles nad Fécampom zrútila stometrová alabastrová stena v blízkosti plnej pláže. Našťastie sa nikomu nič nestalo, pretože v tej chvíli pod ňou nikto nebol.

Na kamienkovej pláži zaliatej slnkom bolo nádherne. Na prvý pohľad sme na nej nikoho nevideli. Až po chvíľke som zbadala, že spoza vzdialeného obrovského kameňa opatrne vykúka opaľujúci sa  nudista. Kontroloval, či sa k nemu neblížime. Ja som si toľko obzerala útesy hrozivo vypínajúce sa priamo nad nami, krútila sa z jednej strany na druhú, že som si ani nevšimla a zrazu som bola zaliata malou vlnkou. Moje topánky boli mokré. O štvrť na šesť sme si urobili posledné zábery a pobrali sa k autu. Cez Vattetot-sur-Mer sme sa zo dva kilometre vliekli za obrovským traktorom. Mali sme ale šťastie. Zabočil do hospodárskeho dvora a my sme mohli zvýšiť rýchlosť na povolenú päťdesiatku.

 

K6.JPG

Pláž pod Senneville-sur-Fécamp

 

V piatok podvečer sme sa s Normandiou lúčili na pláži pod Senneville-sur-Fécamp, ktorá doslova učarovala Ivovi. Voda sa už štyri hodiny vzďaľovala od pevniny. O dve hodiny mal byť najväčší odliv. Pomedzi obrovské kamene sme mohli prejsť na ďalšiu pláž. Aj tam som objavila nudistov, ktorí naše motanie sa pomedzi balvany vyriešili natiahnutím si plaviek.

 

K7.jpg

Valleuse Senneville-sur-Fécamp v čase odlivu

 

Na fotografovanie sme mali ideálne osvetlenie. Vďaka večernému reflektoru. Slnko malo zapadnúť až o tri hodiny. Dvadsiateho štvrtého júna sa túlalo po oblohe viac ako šestnásť hodín. Zo schodišťa som si urobila posledný záber a rozmýšľala som, či sa sem ešte niekedy dostaneme.

O štvrť na osem sme na parkovisku nasadli do auta a vybrali sa späť do Varengeville. Museli sme sa začať baliť.

Cestou sme sa zastavili v Cany-Barville. Chceli sme si urobiť ešte malý nákup. K supermarketu sme dobehli práve vo chvíli, keď vypúšťali posledných zákazníkov. Mali otvorené do pol ôsmej. Rozhodli sme sa aspoň natankovať benzín do nášho autíčka. Na druhý deň ho čakal presun do Bretónska. Ale ani to nebolo jednoduché. Aj benzínka už bola bez obsluhy.

"Skúsim niekoho poprosiť, či by nám na jeho kartu nenatankoval."

Pri stojane napravo od nás bral benzín pán okolo štyridsiatky. Auto malo francúzsku poznávaciu značku a bolo plné detí, ktoré na mňa zvedavo hľadeli. Žena, sediaca na prednom sedadle nespúšťala zo mňa oči. Ja som držala v ruke akurát len otvorenú červenú peňaženku. S mužom som sa nedohovorila. Po francúzsky mi stále opakoval niečo v tom duchu, že on má len špeciálnu kartu a nemôže nám pomôcť.

"Danula, poď, skúsime natankovať zajtra ráno."

"Bude sobota a nebude to asi oveľa lepšie ako dnes. Ešte skúsim osloviť toho mladého muža za tebou."

Mladý muž mal okolo seba zo päť bandasiek a práve napĺňal poslednú z nich. Ochotne prikývol a hneď začal hovoriť veľmi dobrou angličtinou. Keď sa dozvedel, že bývame vo Varengeville-sur-Mer, veselo poznamenal:

"Tam som mal pred dvoma rokmi svadbu. Je tam veľmi pekný zámok."

Taká som bola rada, že nám bol ochotný nabrať benzín na jeho kartu, že som mu bez mihnutia oka podala dve dvadsať eurové bankovky. Keď mi chcel vydať, zadržala som ho.

"Kúpte manželke kvety."

Zasmial sa a poďakoval. Ale neviem, či sa dá za dve eurá tridsať centov kúpiť aspoň nejaká malá kytička.

Do nášho domčeka Les six hêtres sme prišli o trištvrte na deväť. Ann som videla len cez okno. Mala zapnutý televízor, ale keď nás zbadala, vyšla von. Zaujímalo ju, čo všetko sme v ten deň videli. Bola zvedavá, či sme sa aj kúpali.

"V takej studenej vode?"

Moja reakcia hovorila za všetko. Ale aj Ann dodala, že je naozaj studená. Vraj teplota vody je len štrnásť stupňov. Zároveň sme sa dohodli na čase nášho zajtrajšieho odchodu.

"Chceli by sme odísť medzi desiatou a jedenástou. Bude vám to, Ann, vyhovovať?"

Súhlasila. Povedala, že ráno má zopár povinností, ale že do desiatej bude určite zas doma.

V  domčeku sme si urobili ľahkú večeru s pohárom červeného vína a rozhodli sa zaľahnúť.

"Ivko, pobalíme až ráno. Mali by sme to zvládnuť."

 

Z Normandie do Finistère

V sobotu som už o pol ôsmej bola v kuchyni a pripravovala nám posledné raňajky. O pol deviatej prepuklo veľké balenie. Na záver Ivo prekontroloval skriňu, zásuvkovú almaru, skrinku v kuchyni, poličky v kúpeľni, vyniesol kôš a ja som pozametala. O štvrť na jedenásť zaparkoval auto pred Anninou garážou a poprenášal našu batožinu. Mohla som ísť pre našu domácu. Zobrala si pero a papier. V domčeku šla najskôr k vodomeru a elektromeru a vrátila sa do svojho domu. O chvíľu bola späť. Podala nám kompletný rozpis cien. K pôvodnej sedemdesiat eurovej zálohe sme mali doplatiť dvestoosemdesiatdeväť eur. Bola to skvelá cena. V nej bola aj cena za elektrinu. Štyri eurá a štyridsať centov. Vôbec sme neľutovali, že sme si museli po celý týždeň prikurovať. Stálo to za to. Za vodu sme zaplatili dvanásť eur a pobytová taxa pre obecný úrad nás vyšla na deväť eur a osemdesiat centov.

Pri rozlúčke s Ann mi zrazu bolo smutno. Mala som pocit, že to bola naša najkrajšia dovolenka a možno moja posledná. Rýchlo som sa dala dohromady a poprosila ju, či by sme si ju mohli s nami odfotografovať.

 

K8.JPG

Pani Ann Drummond (im)

 

Sedem minút po pol jedenástej sme sedeli v aute. Mali sme pred sebou takmer šesťsto kilometrovú cestu. Do Cléden-Cap-Sizun.

Vo Varengeville-sur-Mer sme si ešte naposledy urobili zastávku v bulanžérii a v mäsiarstve. Tentokrát som išla s Ivom na nákupy aj ja. V pekárni sme si kúpili malý okrúhly chlebík, dve celozrnné bagety a dva obrovské krémeše.

 

K9.JPG

La Maison Boivin - ponúka nielen bagety, ale aj rozmanité zákusky

 

V mäsiarstve sme si nevedeli vybrať. Nakoniec sme sa rozhodli pre dvesto gramov salámy s drobnými bielymi očkami, ktorá vyzerala lákavo. V Quiberville sme sa pohľadom z auta rozlúčili s Alabastrovým pobrežím. Bol čas najväčšieho odlivu a po pláži šiel traktor, ťahajúc za sebou veľký rybársky čln. Bola sobota. Gazdinám, čakajúcim pri stánku pod promenádou, viezol čerstvé ryby a iné morské príšery.

 

L1.JPG

Quibervillský rybársky čln

 

Normandské a bretónske počasie býva v letných mesiacoch veľmi príjemné. Žiadne veľké horúčavy. Ale tentokrát sme skonštatovali, že naša domáca mala pravdu, keď povedala: "It is abnormal weather." Pretože počasie bolo predsa len o niečo chladnejšie a daždivejšie, ako sme ho zažili počas našej predchádzajúcej dovolenky. Napriek tomu sa nám obom prvá časť našej dovolenky veľmi páčila.

V Normandii a neskôr aj v Bretónsku nás zaujalo, že povedľa ciest je umiestnených veľa dopravných značky s upozornením, že je potrebné dávať pozor na cyklistov a chodcov. Na jednej značke cestou do Cany-Barville bolo dokonca napísané "PARTAGEONS LA ROUTE". Niečo ako zdieľanie cesty. A pod tým bol piktogram zobrazujúci auto s červenými svetlometmi a vedľa auta bicykel.

"Ivko, ideš veľmi rýchlo."

"Idem deväťdesiatkou a tá je tu povolená."

"Ale ja som si nestihla odfotografovať dopravnú značku."

"A načo by ti bola? Na Slovensko takáto značka tak ľahko nezavíta."

"Ale mala by. Na nás cyklistov nikto neberie ohľad."

Viem, o čom hovorím. Po ceste sa bojím ísť, pretože by nás - cyklistov, niektorí vodiči z nej najradšej vytlačili. A po chodníku ísť máme všeobecný zákaz. Ktorý - samozrejme - porušujem. Život mi je bližší ako prvá pokuta. No a potom uvidím. Možno už konečne aj v našom meste vyhradia časť chodníkov aj pre cyklistov. Alebo sa presťahujem do Normandie alebo Bretónska.

Až na záver týždňového pobytu sme sa prvýkrát vybrali centrom mestečka Cany-Barville. Hneď na začiatku stála značka, že nás čaká deväť prechodov pre chodcov.

"Aha, tak toto je ten dôvod, prečo urobili vonkajší okruh."

"Neviem, o čom hovoríš, Danula."

"O tej značke s deviatimi prechodmi."

"Ani som si nevšimol. Ale naozaj idú jeden za druhým."

Skonštatoval Ivo, keď sme opatrne prechádzali cez tretí a už sme museli dať prednosť dvom maminám s ratolesťami, ktoré prechádzali cez štvrtý prechod. 

Už za Quiberville som zatelefonovala pani Hilary Bennett. Našej domácej v roku 2014. Počas roka sme zopárkrát spolu meilovali. Jej správy boli vždy opisné. Čo má nové, čo robí, aké je počasie, akých má hostí. Už pred dovolenkou som sa jej pýtala, či sa môžeme u nej zastaviť. Ihneď odpovedala, že sa bude našej návšteve tešiť a aby sme jej dali aspoň deň dopredu vedieť, aby mohla pripraviť koláč. No a toto sa nám nepodarilo dodržať. Nikdy sme nevedeli deň dopredu, ako budeme s časom. Takže aj teraz som sa jej pýtala, či sa môžeme na desať - pätnásť minút zastaviť. Ucítila som v jej hlase paniku, ale keď som povedala, že do Goderville prídeme asi až o hodinu, hneď som na jej hlase zbadala úľavu.

 

L2.jpg

Návšteva u pani Hilary Bennett

 

O pol jednej sme zaparkovali pri dome v pravom normandskom štýle, ktorý domáca nazvala Peacehaven. Hilary nás už čakala. Bolo vidieť, že pred naším príchodom pracovala v záhrade. A prišla nás privítať aj čierna mačka s bielymi labkami. Hilary sme odovzdali malú knižočku o Slovensku, ktorú sme kúpili špeciálne pre ňu. Bola v štyroch jazykoch. Dokonca aj vo francúzštine. A Ivo vytiahol z batožinového priestoru aj dve pivá. Jedno slovenské a jedno české. Tie jej urobili ešte väčšiu radosť ako kniha. Ponúkla nás kávou a sušienkami a ešte aj na cestu nám nabalila ďalšie bretónske a anglické sušienky a naliala nám aj kávu do termosky. Ľutovala, že nám nestihla upiecť koláč. Vtedy sme si s Ivom uvedomili, že sme mohli vo Varengeville kúpiť namiesto dvoch tri krémeše. Hilary viditeľne zmenila svoj výzor iným strihom vlasov. Vyzerala mladšie. Od nej sme sa dozvedeli aj o výsledku hlasovania o brexite, ktoré sa uskutočnilo v Anglicku pred dvoma dňami. Z Goderville sme odchádzali o pol druhej. Takže našich plánovaných desať - pätnásť minút sa natiahlo na hodinu.

Naše džípiesko nám vypočítalo čas predpokladaného príchodu do nášho nového cieľa - Cléden-Cap-Sizun - o trištvrte na osem.

"Dnes už nikde nezastavujeme."

"Ivko, ale musíme zjesť krémeše, lebo sa nám roztopia."

Krémeše má moja drahá polovička veľmi rada. Takže ma neprekvapilo, keď zopár zastávok povolil.

"Ale žiadne zastávky na obzeranie kostolov."

To bola reakcia, že som z auta obdivovala kostolík vo Valmonte.

Pár minút pred druhou sme po zaplatení mýtneho päť eur a štyridsať centov prechádzali cez monumentálny Pont de Normandie, otvorenom pred jedenástimi rokmi. Jeho celková dĺžka je dvetisíc stoštyridsaťtri metrov. Ešte aj na moste bola dopravná značka, že je potrebné dávať pozor na chodcov. A to chodcov vedúcich malé deti za ruku.

L3.jpg

Pont de Normandie spája brehy rieky Seiny

 

Pred Caen začalo prudko pršať. Stierače nám kmitali z jednej strany na druhú a aj tak nestíhali stierať prívaly vody. Za dažďa sme sa o trištvrte na tri zastavili na Aire Nord de Giberville, aby sme si urobili krátku hygienickú prestávku a načerpali benzín. V ten deň sme sa rozhodli tankovať vždy, keď budeme mať po ruke otvorenú benzínku s obsluhou. Veď nás čakala Finistère, teda koniec zeme. Hoci bola benzínka čiastočne krytá, podarilo sa Ivovi zmoknúť.

Po tretej sa pred nami začala meniť obloha. Z ťažkej sivej na modrú, s veľkými bielymi nadýchanými oblakmi. Len nad nami ešte stále visel tmavosivý mrak. O pol štvrtej sme definitívne vyšli spod dažďovej opony. Ivo otvoril okno na svojej strane.

"Idem si sušiť nohavice. Mám ich celé mokré."

A hneď doplnil:

"Nájdi pekné parkovisko. Kým nezačne zas pršať. Na chvíľu sa zastavíme. Dáme si kávu a môžeme si dať krémeše."

 

L4.jpg

Krémeše z La Maison Boivin

 

O štvrtej som ho našla. S množstvo stolov a sľubujúce peknú výhľadovku.

Káva od Hilary bola výborná. Problém sme mali s krémešmi. Nepomohlo im ani to, že sme ich mali v cestovnej chladničke. Ale bez mraziacich kociek. Preto sme ich pomerne zložito zjedli. Našťastie na svojej chuti nestratili.

Z výhľadovky, na ktorú viedol veľkorysý most ponad diaľnicu, nebolo nič vidieť. Aspoň nič zaujímavé. Akurát len autá, mihajúce sa popod nami veľkou rýchlosťou.

 

L5.JPG

Normandská neplatená diaľnica

 

O trištvrte na päť sme obchádzali mesto Avranches. Za ním sme opúšťali Normandiu a vchádzali na územie Bretónska. Za sebou sme mali polovicu našej dovolenky. Vydarila sa.

 

L6.JPG

Už sa teším na Finistère (im)

 

Pokračovanie...



Potulky po Európe - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2017
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text a foto: © Danuša Meňhartová, Ivan Meňhart (im)
Číslo publikácie : 15
Technický redaktor: Jozef Škvarenina